Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 6, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/52/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1225200506
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:1225200506.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Kristíny Srnkovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,
so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa matky: A. C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XX, F., právne
zastúpená: JUDr. Andrej Gara, advokát so sídlom Štefánikova 14, Bratislava, a otca: A. B. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom G. H. XX, I. C. G. G., Rakúska republika, o návrhu matky na nahradenie súhlasu
za otca vo veciach maloletého, o ktorých sa rodičia nevedia dohodnúť a o nariadení neodkladného
opatrenia, o odvolaní matky proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava II zo dňa 25. februára 2025, č.k.
5P/24/2025-505, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. ustanovil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava za opatrovníka pre maloletého v predmetnom konaní, výrokom II. vyhlásil, že nemá právomoc
vo veci konať a konanie zastavuje a výrokom III. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na

náhradu trov konania.

2.
Svoje rozhodnutie vo výroku II. právne súd odôvodnil podľa ustanovení § 9, § 161 ods. 1, 2 Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP) a podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 z 25. júna
2019 o právomoci a uznávaní a výkone rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských

práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (Brusel IIb). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva,
že matka maloletého A. B. sa návrhom z 13.2.2025 domáhala nahradenia súhlasu za otca na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti v súvislosti s psychiatrickým vyšetrením maloletého, ako aj
nariadenia neodkladného opatrenia. V rámci skúmania procesných podmienok v zmysle § 161 ods.
1 CSP súd konštatoval, že tu ide o konanie vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletému
dieťaťu a poukázal na č.l. 7 ods. 1 Nariadenia Rady (EÚ) 2019/1111 , podľa ktorého súdy členského

štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v
tomto členskom štáte v čase začatia konania.

3.
Súd dôvodil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (t. č. Mestský súd Bratislava II) č. k. 2P
47/2020 - 2744 zo dňa 17.1.2023, právoplatným dňa 21.11.2023 a vykonateľným dňa 26.11.2023, v

spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 15CoP/8/2023-3103 zo dňa 25.10.2023, ktorým bolo
uznesenie prvoinštančného súdu potvrdené), súd nariadil návrat maloletých detí, J. a A. do krajiny ichobvyklého pobytu, a to do Rakúskej republiky. Uvedené konanie je právoplatne skončené a súd preto
poukázal na skutočnosť, že obvyklým pobytom maloletých detí je aj bola Rakúska republika. Z tohto
dôvodusúdposudzovalprávomocslovenskéhosúduvzmysleNariadeniaBruselIIb,atedapodľamiesta

obvyklého pobytu maloletých detí, ktorý už bol jednoznačne ustálený v označenom konaní sp. zn. 2P
47/2020 o návrat maloletých detí do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní, pričom
maloleté deti majú obvyklý pobyt v Rakúskej republike. V zmysle vyššie uvedeného je tu neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania, spočívajúci v nedostatku právomoci súdu Slovenskej republiky, a preto
súd podľa § 9 CSP v spojení s § 161 ods. 1 a 2 CSP, vyhlásil, že nemá právomoc a konanie zastavil.

4.
Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa § 2 ods. 3 a § 27 zák. č. 576/2024 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o zdravotnej starostlivosti), neodkladná zdravotná starostlivosť (ďalej len
neodkladná starostlivosť) je zdravotná starostlivosť, ktorá sa poskytuje osobe pri náhlej zmene jej

zdravotného stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje jej život alebo niektorú z jej základných životných
funkcií, bez rýchleho poskytnutia zdravotnej starostlivosti môže vážne ohroziť jej zdravie, spôsobuje
jej náhlu a neznesiteľnú bolesť, ktorej bezprostredné neliečenie by mohlo viesť k ohrozeniu jej
života alebo zdravia, alebo spôsobuje náhle zmeny správania a konania, pod ktorých vplyvom
osoba bezprostredne ohrozuje seba alebo svoje okolie. Neodkladná starostlivosť je taká zdravotná

starostlivosť, ktorá sa poskytuje pri pôrode a pri vyšetrení, diagnostike a liečbe rýchlo sa šíriacej a život
ohrozujúcej nákazy, ak existuje dôvodné podozrenie, že osoba môže byť zdrojom takejto rýchlo sa
šíriacej a život ohrozujúcej nákazy. Súčasťou neodkladnej starostlivosti je neodkladná preprava osoby
do zdravotníckeho zariadenia, ak si zdravotný stav tejto osoby vyžaduje poskytovanie neodkladnej
starostlivosti počas prepravy do zdravotníckeho zariadenia alebo medzi zdravotníckymi zariadeniami,

neodkladná preprava darcu ľudského orgánu alebo príjemcu ľudského orgánu, ak si ich zdravotný stav
vyžaduje poskytovanie neodkladnej starostlivosti počas prepravy, neodkladná preprava zdravotníckych
pracovníkov, ktorí vykonávajú činnosti súvisiace s odberom ľudského orgánu, ak by odklad ich prepravy
mohol ohroziť život alebo zdravie príjemcu ľudského orgánu alebo by mohol viesť k nezvratnému
poškodeniu ľudského orgánu určeného na transplantáciu, a neodkladná preprava ľudského orgánu

určeného na transplantáciu, ak by odklad prepravy tohto ľudského orgánu mohol ohroziť život alebo
zdravie príjemcu ľudského orgánu alebo by mohol viesť k nezvratnému poškodeniu tohto ľudského
orgánu. Neodkladnú prepravu vykonávajú poskytovatelia záchrannej zdravotnej služby; neodkladnú
prepravu vykonáva v rámci poskytovania špecifickej zdravotnej starostlivosti aj vojenské zdravotníctvo,
ak sú splnené požiadavky na materiálno – technické vybavenie a personálne zabezpečenie ambulancie

záchrannej zdravotnej služby ustanovené osobitným predpisom. Urgentná zdravotná starostlivosť je
zdravotná starostlivosť nepresahujúca 24 hodín poskytovaná osobe pri náhlej zmene jej zdravotného
stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje jej život alebo niektorú zo základných životných funkcií. V tejto
súvislostisúdprvejinštancieďalejuviedol,žespoukazomnaustanovenie§6ods.9zákonaozdravotnej
starostlivosti vyplýva, že v prípade vážneho ohrozenia života a zdravia maloletých detí, poskytovateľ

zdravotnej starostlivosti je povinný maloleté deti ošetriť aj bez informovaného súhlasu, či však ide
o vážne ohrozenie života a zdravia maloletých je v kompetencii poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
a nie súdu. V ostatných prípadoch tak na rozhodovanie o návrhu na nahradenie súhlasu za otca
v súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti je príslušný súd, ktorý má vo veci právomoc konať,
t.j. v Rakúskej republike.

5.
V závere svojho rozhodnutia prvoinštančný súd pripomenul, že rozhodnutím Okresného súdu
Bruckanderleitha č.k. 13Ps/116/2li.183 zo dňa 15.4.2024 rakúsky súd rozhodol tak, že A. C. D., nar.
XX.X.XXXX ako matku maloletých detí J. B., nar. XX.X.XXXX a A. B., nar. XX.X.XXXX predbežne

pozbavil výkonu rodičovských práv a povinností a maloleté deti predbežne zveril do rodičovskej
starostlivosti otca A. B. B., nar. XX.X.XXXX, a teda otázky súvisiace so starostlivosťou o maloleté deti
je primárne potrebné riešiť s ich otcom.

6.

Prvoinštančný súd ďalej pripomenul, že o obdobnom návrhu matky, ktorým sa domáhala nahradenia
súhlasu otca na vykonanie psychiatrického vyšetrenia maloletého A. B., nar. XX.X.XXXX v Národnom
ústave detských chorôb, Limbova 1, 833 40 Bratislava, psychiatrická ambulancia, A. C. D., bolo
uznesením Mestského súdu Bratislava II č.k. 5P/30/2024-53 zo dňa 28.3.2024 v spojení s uznesenímKrajského súdu v Trnave č.k. 11CoP/64/2024-85 zo dňa 16.4.2024 rozhodnuté tak, že Mestský súd
Bratislava II nemá právomoc vo veci konať a konanie bolo zastavené.

7.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku zaujatosti zo strany matky, doručenú Mestskému súdu Bratislava
II dňa 21.2.2025, tak uviedol, že na ňu neprihliadal, pretože sa týkal len okolností, ktoré spočívajú
v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie
§ 53 ods. 3 CSP, v ktorom je ustanovené, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú

v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

8.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa ustanovenia § 52 CMP, keď žiadnemu z účastníkov
nárok na náhradu trov konania nepriznal.

9.
Proti výroku II. tohto rozhodnutia podala v zákonnej lehote odvolanie matka, ktorá namietala, že neboli
splnené procesné podmienky v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a) CSP alebo konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

Ďalej poukázala na to, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP, rozhodnutie prvostupňového
súdu ďalej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm.
h) CSP, súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci podľa § 62 ods. 1 CMP,
neprihliadol na vznesenú námietku zaujatosti, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a taktiež

nedisponoval právomocou na zastavenie konania.

10.
Pokiaľ ide o námietku zaujatosti podanú dňa 21.2.2025, tak odvolateľka nesúhlasila s konštatovaním
prvoinštančného súdu, že táto sa týkala len okolností spočívajúcich v procesnom postupe sudcu alebo

jeho rozhodovacej činnosti (§ 53 ods. 3 CSP), a preto na námietku neprihliadal. Toto tvrdenie považovala
za nepravdivé, keď námietka zaujatosti obsahuje konkrétne skutkové okolnosti zakladajúce pochybnosti
o nestrannosti sudcu. Uviedla, že sudca Mgr. Tomáš Kelner bol osobne prítomný pri traumatizujúcom
výkone rozhodnutia dňa 16.1.2025, a teda pri násilnom presune maloletých detí k otcovi, ktorý zahŕňal
použitie fyzickej sily a psychologického nátlaku. Počas výkonu rozhodnutia dokonca došlo k fyzickému

útoku otca na maloleté deti, s následkom hlbokej psychickej traumy maloletých detí. Poukázala ďalej
na to, že bol ignorovaný názor maloletých detí, ktoré opakovane vyjadrovali odpor voči presunu
k otcovi a poukazovali na jeho tyranské správanie. Sudca tieto názoru bagatelizoval a označil ich
za „abstraktné“ , čím porušil zásadu rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa. Okrem toho prekročil
svoju právomoc, nakoľko sa v minulosti vyjadril k odňatiu maloletých detí matke bez adekvátneho

právneho základu, čo môže byť považované za prekročenie jeho právomoci. Týmto konaním sudcu
došlo k porušeniu princípu spravodlivého procesu, keďže podľa § 53 ods. 3 CSP je možné neprihliadnuť
na námietku zaujatosti iba v prípadoch, ak sa týka výhradne procesného postupu alebo rozhodovacej
činnosti sudcu. V tomto prípade však námietka obsahuje aj skutkové okolnosti, ktoré poukazujú na
potenciálnu zaujatosť sudcu. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa

7.12.2011, č.k. I.ÚS462/2011-22, v ktorom bolo konštatované: „Pri skúmaní podstatných náležitostí
pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu,
ale predovšetkým ustanovenia Ústavy a Dohovoru o nezávislom a nestrannom výkone súdnictva.
Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe
osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho

hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená
akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu
nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie
sa) pochybnosti. Je to inými slovami vyjadrení výstižný výrok EĽSP vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970,
séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je

vykonávaná“ (porovnaj cit. časť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera, ktorú
musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS16/00).“

11.Práve vyššie uvedené okolnosti, t.j., že súd sa svojim správaním (avšak nie v zmysle procesného
postupu, či rozhodovania) nesprával nestranne, ju donútil podať kvalifikovanú námietku zaujatosti, z
ktorej jasne vyplýva, že nenamietala procesný postup súdu, ale správanie a javenie sa súdu, resp.

konkrétneho sudcu. Mala za to, že konajúci súd porušil jej právo na spravodlivé súdne rozhodnutie,
keď na predmetnú a ňou podanú relevantnú námietku zaujatosti nijak nereagoval, neprihliadal na ňu,
vec nepredložil nadriadenému súdu a dokonca vo veci meritórne rozhodol. Poukázala na to, že na ňou
vznesenú námietku zaujatosti nedostala žiadnu relevantnú odpoveď, čo v zmysle nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS616/20212 z 27. marca 2013, znamená porušenie základného práva na súdnu

ochranu, kedy: „K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dôjde v konaní o námietke
zaujatosti sudu, ak v napadnutom uznesení absentuje odpoveď na relevantné otázky, ktoré tvorili
podstatu vznesenej námietky zaujatosti sťažovateľom.“

12.

S rozhodnutím súdu prvej inštancie vo výroku II., vrátane jeho odôvodnenia, nesúhlasila, pretože došlo
k nesprávnemu právnemu posúdeniu situácie, keď súd prvej inštancie rozhodol, že v konaní o návrhu
matky na nahradenie súhlasu otca vo veciach maloletých, o ktorých sa rodičia nedokážu dohodnúť
a o nariadení neodkladného opatrenia nemá právomoc konať a konanie zastavil. Tvrdila, že podľa §
161 CSP súd môže zastaviť konanie len v prípade neodstrániteľného nedostatku procesnej podmienky.

V tomto prípade však otázka právomoci súdu bola sporná a mala byť predmetom ďalšieho skúmania.
Uviedla, že maloleté deti majú fakticky pobyt na Slovensku, čo zakladá právomoc slovenského súdu
podľa Nariadenia Brusel II bis (článok 15). Súd mal náležite preskúmať túto otázku pred zastavením
konania. Namietala, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny
proces a narušený princíp právnej istoty, a to s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) CSP,

keď prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil matke uplatniť jej procesné práva
vmiere,ktoráviedlakporušeniuprávanaspravodlivýproces.Zdôraznila,žesúdprvejinštancierozhodol
o jej návrhu mechanickým spôsobom, bez zohľadnenia aktuálneho stavu veci. Tento stav bol pritom
spôsobený výlučne Mestským súdom Bratislava II, ktorý v rozpore so zákonom vykonal nútený výkon
rozhodnutia, a to aj napriek predchádzajúcemu výsluchu maloletých detí. V odôvodnení rozhodnutia

súd prvej inštancie úplne opomenul posúdenie najlepšieho záujmu maloletých detí, ktorý je podľa
zákonaprvoradýmkritériomvkonaniachtýkajúcichsamaloletých.Rozhodnutiesúduneobsahuježiadnu
zmienku o tomto záujme, čím došlo k porušeniu povinnosti súdu venovať sa tejto otázke ako základnému
princípu pri rozhodovaní. Okrem toho súd prvej inštancie vydal rozhodnutie bez náležitého posúdenia
skutkového stavu veci. Nedostatočne sa zaoberal faktom, že maloleté deti – občania Slovenskej

republiky sa nepretržite fakticky zdržiavajú na území Slovenskej republiky. Argumenty súdu o potrebe
obrátiť sa na príslušný rakúsky súd sú v tomto prípade neopodstatnené, keďže maloleté deti sa fakticky
nikdy nenachádzali a nenachádzajú pod jurisdikciou rakúskych súdov.

13.

Tvrdenie súdu o povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ošetriť maloleté deti aj bez
informovaného súhlasu v prípade vážneho ohrozenia života a zdravia je v danej situácii neadekvátne.
Uviedla, že zdravotný (psychický) stav maloletých detí bol odborníkmi vyhodnotený ako kritický
a vyžadujúci okamžitú odbornú starostlivosť, s ohľadom na komplexný zákaz otca poskytovať maloletým
deťom zdravotnú, či inú odbornú pomoc, nebola deťom poskytnutá ani len najzákladnejšia zdravotná

starostlivosť. Považuje za neprípustné, aby súd bagatelizoval zdravotný stav maloletých detí bez
overenia základných faktov, obzvlášť, keď bol sám svedkom ich zúboženého psychického stavu počas
núteného výkonu rozhodnutia, a to výlučne v dôsledku kompetencií súdu, ktorý žiaľ presadzovaním
si svojich právomocí surovým a neľudským spôsobom ničí životy dvoch maloletých detí. Považuje za
nepochopiteľné, že prvostupňový súd takýmto bezohľadným a surovým spôsobom systematicky tlačí

občanov Slovenskej republiky k tomu, aby opustili svoju krajinu a presťahovali sa do štátu, kde nemajú
žiadne rodinné zázemie, ani väzby a kde vôbec neovládajú miestny jazyk. Z rozhodnutia súdu prvej
inštancie ako aj z rozhodnutí iných slovenských súdov v danej veci vyplýva nedostatočné zohľadnenie
najlepšieho záujmu maloletých detí. Ide o občanov Slovenskej republiky s trvalým a obvyklým pobytom
na jej území, so stabilným rodinným, sociálnym a finančným zázemím, ktorí ovládajú slovenský jazyk

ako svoj materinský. Považovala za zarážajúce, že prvostupňový súd vydal takéto rozhodnutie bez
náležitého zohľadnenia aktuálnej situácie, teda faktickej prítomnosti maloletých na území SR. Súd
sa dostatočne nezaoberal dopadom svojho rozhodnutia na kvalitu života maloletých. Vydaním tohto
rozhodnutia súd vystavil maloleté deti potenciálne život ohrozujúcej situácii, keďže im na základesporného rozhodnutia môže byť odopretá možnosť riešiť ich psychickú traumu, ktorá vznikla výlučne
v dôsledku realizácie núteného výkonu rozhodnutia Mestským súdom Bratislava II. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti je neopodstatnené, aby konanie o nahradenie súhlasu otca vo veciach maloletých,

oktorýchsarodičianevediadohodnúťaonariadeníneodkladnéhoopatreniaprebiehalomimojurisdikcie
slovenských súdov. Je v rozpore so záujmami maloletých detí, aby o ich záležitostiach rozhodovali
súdy v štátu, v ktorom sa fakticky nezdržiavajú, nemajú tam vytvorené sociálne väzby a neplnia
si tam povinnú školskú dochádzku. Za tohto stavu považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie za
vydané bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia. Z právneho hľadiska je toto rozhodnutie absolútne

nezákonné a zároveň v priamom rozpore s najlepším záujmom maloletých detí. Ich zdravotný stav je
skutočne veľmi vážny a vyžaduje si neodkladnú pomoc. Uviedla, že súd prvej inštancie nemal splnené
žiadne podmienky pre vydanie rozhodnutia tak závažného charakteru, a to predovšetkým z dôvodu
nesprávneho a nedostatočného zistenia skutkového stavu. V závere svojho odvolania uviedla, že
žiada zrušiť výrok II. rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súčasne žiadala vylúčiť sudcu Mgr. Tomáša
Kelnera z ďalšieho rozhodovania vo veci vedeného pod sp. zn. 5P/24/2025 a prideliť vec inému sudcovi

Mestského súdu Bratislava II alebo nadriadenému súdu na ďalšie konanie. Žiadala tiež uznať právomoc
slovenského súdu vo veci návrhu na nahradenie súhlasu otca na poskytovanie zdravotnej starostlivosti
maloletým deťom a súčasne žiadala vyhovieť jej návrhu.

14.

Otec sa k odvolaniu matky nevyjadril, odvolaciemu súdu v priebehu odvolacieho konania predložil
uznesenie Okresného súdu Bruck an der Leitha (Rakúska republika) č.k. 13Ps/116/2li-229 zo dňa 30.
januára 2025, na základe ktorého bola matka maloletých detí pozbavená výkonu rodičovských práv, teda
práva starať sa o deti, vychovávať ich, spravovať ich majetok a zastupovať ich ako zákonný zástupca
a výlučným výkonom rodičovských práv bol poverený ich otec – A. B. B.. Právoplatným uznesením

z 15.4.2024 boli obe deti predtým predbežne zverené do rodičovskej starostlivosti ich otca.

15.
Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril.

16.
Krajský súd Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a
oprávnenou osobou (§ 355 a § 357 CSP), prejednal vec bez ohľadu na rozsah a dôvody podaného
odvolania (§ 65 a § 66 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné.

17.
Predmetom konania vedeného pred súdom prvej inštancie bola vec starostlivosti súdu o maloleté dieťa,
konkrétne návrh matky na nahradenie súhlasu otca v otázke rozhodovania rodičov o podstatných
veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, vrátane jej návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie správnosti postupu a
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil.

18.
Podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

19.

Odvolací súd po preskúmaní postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolacej argumentácie i
celého obsahu spisu konštatuje, že rozhodnutie v napadnutom výroku II je vecne správne a zákonné. V
danom prípade prvoinštančný súd správne konanie zastavil po zistení, že nemá právomoc vo veci konať,
pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho skutkovými zisteniami aj právnymi závermi ( §
387 ods. 2 CSP) a ani s prihliadnutím na odvolaciu argumentáciu matky maloletého nenachádza dôvod,

pre ktorý by sa mal od týchto záverov odchýliť. Na zdôraznenie správnosti a vzhľadom k odvolacím
námietkam matky dopĺňa iba nasledovné:

20.Podľa § 35 Zákona o rodine, ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom
rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku
maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.
21.
Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
22.

Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.

23.
Podľa § 161 ods. 1, 2 CSP. ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

24.
Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné

záväzky.

25.
Podľa č.l. 7 ods. 1 Nariadenia Rady EÚ 2019/1111 z 25. júna 2019 o právomoci a uznávaní a výkone
rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných

únosoch detí (Brusel IIb), súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a
povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.

26.
Podľa čl. 18 Nariadenia Rady EÚ 2019/1111 z 25. júna 2019, ak sa začalo konanie na súde členského

štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať vo veci samej a ktorá patrí
podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá
právomoc.

27.

Z obsahu návrhu matky je zrejmé, že v predmetnej veci ide o vec týkajúcu sa výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletému dieťaťu, pričom vychádzajúc z nariadenia Brusel IIb v takejto veci majú
právomoc súdy členského štátu EÚ, v ktorom má toto maloleté dieťa v čase začatia konania obvyklý
pobyt. Odvolanie matky obsahuje argumentáciu na podporu jej tvrdenia, že miestom obvyklého pobytu
maloletého je Slovenská republika, ktorej je štátnym občanom, maloletý sa tu fakticky spolu s matkou

zdržiava, chodí tu do školy, má centrum svojich záujmov a života, a kde chce podľa jeho vlastného
vyjadrenia zostať bývať a žiť, čo s poukazom i na judikatúru Súdneho dvora EÚ má svedčiť o naplnení
podmienokobvykléhopobytudieťaťavSlovenskejrepublike,odvolacísúdjejalenemoholdaťzapravdu,
pretože uvedené skutočnosti už boli podrobne skúmané v súvisiacom návratovom konaní, na ktoré
správne poukázal prvoinštančný súd.

28.
Z uznesenia Okresného súdu Bratislava I č.k. 2P/47/2020-2744 zo dňa 17. januára 2023 pritom vyplýva,
že súd nariadil návrat maloletých detí A. B. a J. B. do krajiny ich obvyklého pobytu, do Rakúskej republiky

(výrok I.), nariadil matke maloletých, aby maloletého deti navrátila na územie Rakúskej republiky do 5
dní od právoplatnosti tohto uznesenia (výrok II.) s tým, že v prípade, že matka v súlade s výrokom II.
tohto uznesenia na územie Rakúskej republiky deti nenavráti, je otec maloletých oprávnený po uplynutí
stanovenej lehoty maloleté deti prevziať za účelom ich návratu do krajiny obvyklého pobytu t.j. na
územie Rakúskej republiky (výrok III.). Z uznesenia Krajského súdu v Trnave č.k. 15CoP/8/2023-3103

zo dňa 25.10.2023 vyplýva, že odvolací súd na odvolanie matky proti vyššie označenému uzneseniu
Okresného súdu Bratislava I rozhodol tak, že toto uznesenie potvrdil, keď sa plne stotožnil so súdom
prvej inštancie v tom, že podstatným pre ustálenie krajiny obvyklého pobytu maloletých detí bol účel a
charakter ich pobytu v Rakúsku. V prejednávanom prípade pri zodpovedaní otázky obvyklého pobytumaloletých pred ich premiestnením matkou súd vychádzal z celkového obrazu rodinného prostredia
maloletých, vyhodnoteného v kontexte histórie rodiny od roku 2014, kedy s rodičia spolu s deťmi
presťahovali do Rakúskej republiky a v nadväznosti na uvedené odvolací súd súdu prisvedčil záveru,

že maloleté deti mali bezprostredne pred ich premiestnením na území Slovenskej republiky, ku ktorému
došlo dňa 8.7.2020 matkou bez súhlasu otca, obvyklý pobyt na území Rakúskej republiky, ktorý
nadobudli na základe dohody rodičov, pričom jurisdikciu nad maloletými deťmi vo vzťahu k rozhodovaniu
o opatrovníckom práve vykonáva rakúsky súd. Uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo
právoplatnosť dňa 21.11.2023 a vykonateľnosť dňa 26.11.2023.

29.
Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uzatvára, že podmienky
a kritériá rozhodujúce pre určenie, či obvyklým pobytom maloletého A. je Rakúska republika alebo
Slovenská republika boli už - i cez prizmu najlepšieho záujmu maloletého - preskúmané vo vyššie
označenomnávratovomkonaníaporiadnevykonanomdokazovaníboloustálené,žekrajinouobvyklého

pobytu maloletého je Rakúska republika, pričom stále platí, že maloletý bol na územie Slovenskej
republiky premiestnený neoprávnene, o čom v konečnom dôsledku rozhodol súd. Preto pokiaľ matka za
uvedenej situácie podala dňa 13.2.2025 predmetný návrh vo veci súvisiacej s výkonom rodičovských
práv a povinností k maloletému A. na Mestský súd Bratislava II, tento návrh bol podaný na súde, ktorý
na konanie nemá právomoc, keďže vec spadá do jurisdikcie rakúskych súdov.

30.
Vzhľadom na povinnosť súdu skúmať v každom štádiu konania, či sú splnené procesné podmienky,
za ktorých môže konať vo veci (§ 161 CSP), správne potom postupoval prvoinštančný súd, ktorý po
zistení, že na konanie nemá právomoc, konanie podľa § 9 CSP zastavil, keďže ide o neodstrániteľnú

podmienku konania. Vzhľadom k okolnostiam veci i podľa názoru odvolacieho súdu iné rozhodnutie, než
k akému dospel prvoinštančný súd, neprichádzalo do úvahy, a keďže súd rozhodol v súlade so zákonom
nemožno hovoriť o porušení žiadnych ústavných práv maloletého dieťaťa ani jeho matky.

31.

Matka maloletých detí namietala aj zákonného sudcu s ohľadom na jeho postup ako aj jeho vyjadrenia
v konaní o výkon rozhodnutia, realizovaný dňa 16.1.2025, kedy bol osobne prítomný pri násilnom
presune maloletých detí k otcovi, ktorý zahŕňal použitie fyzickej sily a psychologického nátlaku, pričom
názor maloletých detí bol ignorovaný. Namietala, že sudca tieto názory bagatelizoval a označil ich za
„abstraktné“, čím porušil zásadu rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa. Okrem toho mala za to, že

prekročil svoju právomoc tým, že v minulosti sa vyjadril k odňatiu maloletých detí matke bez adekvátneho
právneho základu, čo môže byť považované za prekročenie jeho právomoci.

32.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania

nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval
nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné
pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti
na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). K vylúčeniu sudcu
z prejednávania a rozhodovania môže dôjsť buď na základe oznámenia sudcu (§ 50 CSP), alebo

na návrh strany (§ 52 CSP). Obsahom práva na prerokovanie sporu (veci) pred nestranným súdom
nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho
prerokovávania a rozhodovania sporu (veci) pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie
sporu nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie
sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia sporu (veci) pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97,

I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

33.
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo
skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne,

nezaujato a spravodlivo. Judikatúra ESĽP rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti sudcu,
zahŕňajúceosobnépresvedčenieasprávaniesudcuvoveciahľadiskoobjektívne,založenénaexistencii
dostatočných záruk pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností o zaujatosti sudcu (napr. Saraiva de
Carvalho proti Portugalsku, 1994, Gautrin a ďalší proti Francúzsku, 1998). V prípade subjektívnehohľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersach
v. Belgicko - rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. októbra 1982). Nestrannosť sudcu
nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v

objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Nestrannosť sudcu je zvyčajne
definovaná ako „absencia predsudku alebo zaujatosti v konkrétnej veci“.

34.
Podľa § 49 ods. 1, 2 a 3 CSP, sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom

na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti. Vylúčený je i sudca, ktorý prejednával a rozhodoval ten istý
spor na súde inej inštancie. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom
postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti.

35.

Strana má právo z dôvodov uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti (§ 52 ods. 1 CSP). Ak
sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho
rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti neprihliada, v tomto prípade sa vec nadriadenému
súdu nepredkladá (§ 53 ods. 3 CSP).

36.
Odvolací súd uvádza a zdôrazňuje, že meradlom pre posúdenie objektivity sudcu nemôže byť
subjektívnehľadiskostranysporu/účastníkakonania,ktoréjespravidlamotivovanérôznymipohnútkami,
ale najmä tým, že súd nekoná a nerozhoduje/nebude rozhodovať podľa jej predstáv. Takéto hodnotenie
správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí strane sporu/účastníka konania a nemôže

objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Zákon výslovne vylučuje, aby dôvodom na
vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania sporu boli okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanom spore. Postupom sa rozumejú procesné úkony sudcu, vrátane rozhodnutí,
a to aj vo veci samej. V postupe sudcu pri prejednávaní konkrétneho sporu sa prejavuje samotný
výkon súdnictva, preto tieto okolnosti nemôžu byť samy osebe dôvodom zaujatosti sudcu. Obava (pocit)

z nestrannosti nestačí na založenie dôvodných pochybnosti o nedostatku nezaujatosti vzhľadom na
právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti sudcov konať vo veci
bez predsudkov, nezávisle a nestranne. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá
sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach, ktoré však odvolanie
otca nepreukazovalo. Odvolací súd nezistil, že by okolnosti spočívajúce v postupe zákonnej sudkyne

boli takého charakteru, aby ich bolo možné považovať za nezákonné a spôsobilé zakladať dôvod na
námietku zaujatosti. V predmetnej veci po preskúmaní podania matky bolo zistené, že ňou uvádzané
skutočnosti sa týkajú postupu a správania zákonného sudcu v rámci realizovaného výkonu rozhodnutia,
pričom zákon nepripúšťa, aby dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania veci boli
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní alebo jeho rozhodovacej činnosti. Za tohto stavu

nebol zistený dôvod, na základe ktorého by bolo potrebné predložiť vec na rozhodnutie podľa § 54 CSP
nadriadenému súdu (§ 53 ods. 3 CSP).

37.
Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd podané odvolanie ako nedôvodné a preto uznesenie

prvoinštančného súdu v napadnutej časti (výrok II ako aj v závislom výroku III) postupom podľa § 387
ods. 2 z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

38.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle § 52 a § 58 CMP v spojení s § 396 ods.

1 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

39.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutiespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,
že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že

dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433
CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).