Rozsudok – Výchovné opatrenia ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 12CoP/47/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2623208895
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Benkovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2623208895.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudkýň

JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Andrey Hadnagyovej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Senici,
dieťa matky: C. D. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXXX/XX, F., prechodne bytom G. H. I.
XXX, zastúpená splnomocnencom: JUDr. Ľubica Sopková, advokátka so sídlom Pribinova 3, Malacky
a otca: C. I. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXXX/XX, F., prechodne bytom F. XXX, zastúpený
splnomocnencom: JUDr. Tatiana Dlhošová, advokátka so sídlom Lazaretská 23, Bratislava, za účasti
Okresnej prokuratúry Senica, o zrušenie výchovného opatrenia, o odvolaní matky proti rozsudku

Okresného súdu Senica č.k. 7P/33/2023-241 zo dňa 09.07.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. p o t v r d z u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. z r u š u j e .

III. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Senica, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol
návrh matky na zrušenie výchovného opatrenia uloženého rozsudkom Okresného súdu Senica

č.k. 2P/58/2016-293 zo dňa 24.08.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k.
24CoP/16/2018-438 zo dňa 23.05.2018 (I. výrok). Zároveň predĺžil platnosť uloženého výchovného
opatreniatak,žemaloletémuajehorodičomuložilsúčinnosťouodprávoplatnostirozsudkupovinnosťpo
dobu 12 mesiacov minimálne dvakrát mesačne sa podrobiť odbornému poradenstvu v špecializovanom
zariadení na Klinike detskej psychiatrie v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou Bratislava, Limbova
1, Bratislava, za účelom zlepšenia schopnosti rodičov navzájom komunikovať o výchove maloletého
aakceptáciedruhéhorodičavovýchovemaloletého(II.výrok).Otrováchkonaniarozhodoltak,žežiaden

z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (III. výrok).

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 37 ods. 2 písm. d), ods. 6 Zákona o rodine (ďalej
aj „ZoR“) a dospel k záveru, že návrhu matky nie je možné vyhovieť z dôvodu nenaplnenia skutkovej
podstaty v ust. § 37 ods. 6 ZoR, čo nie je prejednávaný prípad, keďže rozhodnutiami súdov uložené
výchovné opatrenie nenaplnilo svoj účel, doteraz poradenstvo nebolo vôbec realizované a obrana matky
o nevedomosti termínov bola vyhodnotená ako účelová, keďže o uloženej povinnosti vedela, ako aj o jej

dobe, nevyvinula však bezdôvodne žiadnu iniciatívu k realizácii uloženého výchovného opatrenia, preto
nezistil dôvody pre jeho zrušenie. Ponechal uložené výchovné opatrenie v platnosti s tým, že zmenil
dĺžku uloženej povinnosti na dobu 12 mesiacov, keďže nemal za preukázanú podstatnú zmenu pomerov
a naďalej dôvody uloženia výchovného opatrenia pretrvávajú, pričom matke pôvodne určená lehote 6mesiacov evidentne nestačila na to, aby si uvedomila nutnosť tejto intervencie, výchovné opatrenie sa
vôbec nezrealizovalo a postupom času sa intenzívne ukazuje jeho opodstatnenosť, pretože rodičia sa
sami od seba k ničomu pozitívnemu neposunuli, i keď otec sa dlhé roky o to snažil a snaží. Poukázal

na to, že matka si musí uvedomiť, že maloletý má aj biologického otca s jeho právom byť akceptovaný
pri výchove dieťaťa. Za neopodstatnenú považoval argumentáciu matky o neakreditácii stanoveného
subjektu na vykonávanie výchovného opatrenia daného typu, ktorá už bola riešená a uzavretá aj
odvolacím súdom v rozsudku č.k. 24CoP/16/2018-438 tak, že „bez pochybností možno konštatovať,
že uvedené zariadenie je špecializovaným zariadením spôsobilým poskytnúť odborné poradenstvo

v rozsahu uloženého výchovného opatrenia“.

3. O trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej aj „CMP“).

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala matka v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Podstatou odvolacích námietok matky boli odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), c), e),
f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Predovšetkým poukázala na závažné procesné
pochybenie súdu prvej inštancie, keďže rozhodoval nesprávne obsadený súd vzhľadom na ust. § 6
a) CMP a § 396c ods. 1, 2 CMP upravujúce nový spôsob prideľovania vecí v poručenskej agende

s cieľom mať jedného poručenského sudcu na všetky konania týkajúce sa toho istého dieťaťa alebo
jeho súrodencov, pričom v danom prípade je týmto sudcom na Okresnom súde Senica Mgr. Stella
Al Khufash, ktorá o maloletom viedla všetky pojednávania a nie JUDr. Viera Sláviková, ktorá vydala
predmetný rozsudok. Náhodný výber sudcu je zachovaný pri prvom výbere, teda v momente, kedy
sa práva a povinnosti maloletého dieťaťa stali prvýkrát predmetom úpravy zo strany sudcu. Ďalej

namietala, že v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozsudku nebol názor maloletého nielen
zisťovaný, dokonca bol jej návrh na doplnenie dokazovania vypočutím maloletého zo strany súdu prvej
inštancie zamietnutý ako neopodstatnený, čím bol porušený zákon, ako aj princípy postupov súdov
podľa multidisciplinárneho prístupu súdov (ďalej aj „MDP“). Súd prvej inštancie nedodržal fázy MDP, čím
bolo porušené nielen jej právo, ale aj maloletého dieťaťa na spravodlivý proces. V predmetom návrhu

vysvetlila dôvody pre zrušenie výchovného opatrenia, ktoré je v rozpore so záujmom maloletého a tento
záujem je pri rozhodovaní vo všetkých veciach prvoradý. Osobitne významným je prípad odmietania
rodiča dieťaťom, zapríčinený správaním tohto rodiča, teda ak sa tento rodič nesprával k dieťaťu vždy
vhodne a empaticky. Prvoinštančný súd neprihliadol na fakt, že dlhodobo argumentuje skutočnosťou,
že nielen ona, ale aj maloletý sú priamou a nepriamou obeťou domáceho násilia zo strany otca, ktorú

závažnú skutočnosť súd nezohľadnil a nevzal do úvahy, napriek tomu, že bola potvrdená v rámci
súdnoznaleckých vyšetrení, pričom maloletý nebol len nepriamou obeťou násilia, ale predovšetkým
jeho priamou obeťou zo strany otca, čo je preukázané znaleckým dokazovaním. Zároveň poukázala na
znalecký posudok PhDr. Kleinmanna, PhD. č. 17/2020, ako aj znalkyne PhDr. Mgr. Eleny Fortis, PhD.
č. 6/2018 a č. 7/2019, podľa ktorých maloletý nie je zo psychologického hľadiska pripravený na styk

s otcom. Znalec PhDr. Kleinmann potvrdil, že maloletý je priamou a nepriamou obeťou násilia, preto nie
je pravdivé tvrdenie o spôsobení traumy dieťaťu v dôsledku rodičovského sporu. V čase rozhodovania
súdov o nariadení výchovného opatrenia tieto nedisponovali závermi znaleckého psychiatrického
posudku MUDr. Ladislava Kvasničku č. 22022 zo dňa 22.03.2022, podľa ktorého bola u maloletého
hodnotená posttraumatická stresová porucha s chronickým priebehom, kde stresorom je počínanie otca

a sekundárne sa zosilňuje úzkostná väzba na mamu, ako obrana voči invazívnej aktivite otca. Tiež
poukázala na stranu 25 predmetného posudku, podľa ktorého sa na psychickom obraze maloletého
správanie matky odrážalo pozitívne (nerešpektovala od roku 2015 do roku 2020 odporúčania, ktoré
vystavovali chlapca do potenciálnej interakcie s otcom, ktorého chlapec vníma ako zdroj traumy), čo
zvyšovalo v ňom pocit bezpečného priestoru pri matke, ktorá ho akceptuje a chráni. Obdobne boli

formulovanéajostatnéodpovedeznalcaMUDr.Kvasničkunapoloženéotázky.Ďalejnamietalaabsenciu
riadneho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom prvoinštančný súd len skonštatoval, že
jej boli termíny poradenstva v Národnom ústave detských chorôb (ďalej aj „NÚDCH“) oznamované
prostredníctvom otca, hoci sa jej zástupkyňa na pojednávaní ohradila o nevedomosti daných termínov
matky od otca, na ktorú argumentáciu otec tvrdil, že jej informáciu posielal písomne, o čom založil do

spisu dôkazy, avšak tieto sa v spise nenachádzajú a pri požiadavke na predloženie daných dôkazov
bola odkázaná na nahliadnutie do iného spisu, avšak tieto dôkazy sa nenachádzali ani v spise sp.
zn. 7Em/1/2018, teda súd sa priklonil len k ničím nepreukázaným tvrdeniam otca. Tiež poukázala na
preukázateľne výraznú zmenu pomerov za dobu siedmich rokov a nedôvodnosť zamietnutia jej návrhuna vypočutie maloletého, dokonca si prvoinštančný súd nevyžiadal ani záznam z vypočutia maloletého
v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 23CoP/16/2023. Ďalej argumentovala
chýbajúcimi kompetenciami NÚDCH, najmä detského psychiatra, ktorý má vykonávať mediáciu dvoch

dospelých osôb a zároveň asistované stretávanie maloletého s otcom za účelom zlepšenia ich vzťahov,
je preukázateľné, že žiadny psychológ ani psychiater v NÚDCH nemá psychoterapeutické vzdelanie
a nie je zapísaný v zozname terapeutov Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti ani v Registri
mediátorov. Je zarážajúce, že súd, kolízny opatrovník, ako aj prokurátor Okresnej prokuratúry Senica
v iných konaniach vedených o maloletom neustále tvrdia, že je v najlepšom záujme dieťaťa, aby

metódou postupného priblíženia sa realizoval jeho styk s otcom, so starou matkou z otcovej strany
v CDR a rovnako, aby sa realizovalo i výchovné opatrenie v Klinike detskej psychiatrie v Detskej
fakultnej nemocnici s poliklinikou Bratislava, čo je v rozpore s odporúčaním znalca MUDr. Ladislava
Kvasničku. Podľa súdu má mať daná klinika najvyššie kompetencie na prácu s dvomi dospelými ľuďmi
a dieťaťom, ktoré má neodškriepiteľne z otca strach. Všetky inštitúcie svoje tvrdenia opierajú o znalecké
dokazovanie a prehliadajú najdôležitejšie odporúčanie znalca PhDr. Kleinmanna, podľa ktorého

s dieťaťom môže pracovať len psychoterapeut zapísaný v zozname psychoterapeutov Slovenskej
psychoterapeutickej spoločnosti. Vzdelanie terapeuta je v zásade odlišné od psychiatra, a to vzhľadom
na štatút získania terapeuta – psychológ, ktorý nemá lekárske vzdelanie, naproti tomu psychoterapeut
je nezávislou profesiou a môže ním byť ako psychológ, tak i psychiater, musí mať absolvované
vysokoškolské vzdelanie a akreditovaný dlhodobý psychoterapeutický výcvik v trvaní najmenej 4 roky

a ten absolvuje v určitej konkrétnej psychoterapeutickej metóde, ktorých existuje viacero. Metóda
postupnéhopribližovaniatak,akojuopisujevbode75odôvodneniaKrajskýsúdvTrnavevrozsudkuč.k.
24CoP/64/2021-1281, ako metóda psychoterapie neexistuje, pritom pojem metóda je možné definovať
ako vedeckú cestu získavania a vyhodnocovania údajov, z ktorých veda vyvodzuje svoje teórie. Teda ak
daná metóda postupného priblíženia nikde nie je definovaná a neexistuje ani žiadny empirický výskum

a ani popis takéhoto terapeutického postupu či empirické vyhodnotenie takejto terapeutickej metódy,
nie je možné, aby takýto postup bol nariadený súdnym rozhodnutím, navyše na maloletom dieťati.
Takýto postup inštitúcií považuje matka za systémové zlyhanie a poškodzovanie záujmov dieťaťa,
ktoré má byť pokusným králikom v rukách detskej psychiatričky z NÚDCH, ktorá nemá absolútne
žiadne kompetencie a žiadnu akreditáciu k realizácii takéhoto typu výchovného opatrenia a nie je

zapísaná v registri mediátorov či terapeutov Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, preto daný
postup nemožno považovať za dostatočné zistenie skutkového či skutočného stavu a odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia a takýto postup súdu je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa. Nad všetku
pochybnosť je preukázané čo odborníci – psychológovia (nie právnici) považujú za najlepší záujem,
pričom súd nemá odborné znalosti na posúdenie, či dieťa je, alebo nie je obeťou násilia, na to je

oprávnený len znalec z príslušného odboru a odvetvia. Opakovane poukazovala na vedecký poznatok,
že traumu nedefinuje to, čo niekto prežil a už vôbec nie to, čo si iní myslia, že prežil, ale jedine to, čo sa
odohralovjehovnútri,pretoopakovanepoukázalanapsychiatrickýposudokMUDr.LadislavaKvasničku
a jeho konštatovanie o posttraumatickej stresovej poruche s chronickým priebehom u maloletého, ktoré
závery znaleckého posudku nespochybnil odvolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 26Co/79/2022,

preto je nevyhnutné, aby na závery daného posudku prihliadol i súd prvej inštancie v tomto konaní,
v ktorom nebol žiadnym spôsobom zisťovaný názor maloletého. V danom smere poukázala na nález
Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 1945/08 zo dňa 02.04.2009 a tiež na publikáciu Práva
dieťaťa a procesná prax českých súdov in Via iuris 2005 strana 73, Kristková, V, ako aj názor
Výboru pre práva dieťaťa, vyjadreného vo Všeobecnom komentári č. 12 o práve dieťaťa byť vypočutý

zo dňa 01.07.2009 (CRC/C/G/C/12). Tiež poukázala na odporúčania Výboru ministrov Rady Európy
formulovaných v smernici o justícii ústretovej k deťom, vyjadrenia Európskeho súdu pre ľudské práva
k právu dieťaťa byť vypočutý v rámci článku 8 Dohovoru a aj podľa ESĽP a viaceré rozhodnutia vedené
pred ESĽP. Napadnutý rozsudok je vydaný v rozpore so zásadou, že rozhodnutie súdu musí byť vydané
v najlepšom záujme maloletého, pričom prvoinštančný súd sa nevysporiadal s otázkou, čo je v záujme

maloletého, len skonštatoval ňou nedodržiavanie uloženej povinnosti vykonateľným rozhodnutím, čo
je nepostačujúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré trpí aj vadou nevykonateľnosti, pretože
stanovené zariadenie nie je na takúto činnosť akreditovaným subjektom a A. J. nie je ani terapeutkou
a ani mediátorkou, čo predstavuje zákonnú prekážku.

6. Okresný prokurátor vo vyjadrení k odvolaniu matky mal za to, že predmetné odvolanie neobsahuje
dôvody na zmenu napadnutého rozhodnutia ani na jeho zrušenie, pričom k prvému odvolaciemu dôvodu
o nesprávnom súde uviedol, že z dôvodu tzv. novej súdnej mapy došlo na Okresnom súde Senica
k špecializácii poručenskej agendy prostredníctvom určenia poručenských sudcov, ktorým však už nieje sudkyňa konajúca v predchádzajúcich veciach týkajúcich sa maloletého Mgr. Stella Al Khufash,
keďže táto už nevybavuje poručenskú agendu „P“ Okresného súdu Senica a z objektívnych dôvodov
nemohol byť nový návrh matky tejto sudkyni pridelený a aktuálnym zákonným sudcom vo vzťahu

ku konaniam týkajúcich sa maloletého je JUDr. Viera Sláviková. Pokiaľ matka v ďalších odvolacích
dôvodoch poukazovala na znalecké posudky v iných súdnych konaniach (znalecký posudok PhD.
Mgr. Eleny Fortis, PhD. a MUDr. Kvasničku) ich obsahom argumentuje v každom konaní vedenom na
Okresnom súde Senica ohľadom maloletého, tieto však nie sú spôsobilé privodiť zrušenie nariadeného
výchovného opatrenia a navyše sa s obsahom znaleckých posudkov niekoľkokrát konajúce súdy

vysporiadali.Ohľadnetvrdenia,žematkuzaráža,žekolíznyopatrovník,akoajprokurátorneustáletvrdia,
že je v najlepšom záujme dieťaťa metódou postupného priblíženia realizovať styk maloletého s otcom
i jeho starou matkou, CDR, ako aj realizáciu opatrenia v stanovenom zariadení, zotrval na tom, že
odborné poradenstvo je primeraným, vhodným a nevyhnutným opatrením, ktoré je spôsobilé zlepšiť
situáciu v rodine, najmä schopnosť rodičov navzájom komunikovať o výchove dieťaťa a akceptovať
rolu druhého rodiča vo výchove maloletého. Tvrdenia matky, že pôvodcom najväčších tráum v živote

maloletého, ktorý má byť i obeťou priameho a nepriameho násilia zo strany otca, sú otec a stará
matka zo strany otca, nie sú matkou v žiadnom konaní preukázané a je povinnosťou matky akceptovať
dôležitosť úlohy otca v živote dieťaťa a vhodne naň pôsobiť za účelom reparácie vzťahu otca a syna,
ktorý sa do tohto štádia nedostal v dôsledku násilného správania otca dieťaťa, ale v dôsledku plynutia
času, pričom matka po dobu 9 rokov nevyvinula žiadnu snahu k tomu, aby dochádzalo k výkonu

odborného poradenstva, prípadne asistovaného styku maloletého s otcom alebo starou matkou, keďže
výchovné opatrenie sa doposiaľ nerealizovalo, a teda nemohol vyhodnotiť jeho účel a ani konštatovať,
aký vplyv na výchovu maloletého prinieslo. V súvislosti s určením špecializovaného zariadenia na
realizáciu výchovného opatrenia v podobe stanového zariadenia mal za to, že klinika detskej psychiatrie,
po oboznámení sa so skutkovými okolnosťami prípadu, zvolí vhodný prístup odborného poradenstva

za účasti špecializovaných zdravotníckych pracovníkov nemocnice, pričom neboli zistené skutočnosti
svedčiace záveru, že daná klinika detskej psychiatrie nie je odborne akreditovaným pracoviskom
spôsobilým zabezpečiť riadny výkon výchovného opatrenia. Ohľadne nevypočutia maloletého poukázal
na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie zdôvodnil, prečo zamietol návrh
matky na výsluch maloletého a na pripojenie zápisnice z jeho výsluchu na Krajskom súde v Trnave.

Keďže matka podala návrh na zrušenie výchovného opatrenia, ktoré sa doposiaľ vôbec nerealizovalo,
je zrejmé, že bez podstatnej zmeny pomerov maloletý aktuálne nevie posúdiť realizáciu výchovného
opatrenia, prostredie, v ktorom by malo byť vykonávané, ako ani priebeh sedení a stretnutí s otcom.
Navrhol napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

6. Matka vo vyjadrení k vyjadreniu okresného prokurátora v súvislosti s aktuálnym poručenským sudcom
zdôraznila, že cieľom zákonnej úpravy podľa § 396c ods. 1, 2 CMP bolo určenie jedného poručenského
sudcu pre dieťa až do dosiahnutia plnoletosti, a to pre všetky typy poručenských konaní vrátane
konania o výkon rozhodnutí vo veciach starostlivosti súdu o maloletých a všetky živé konania na
Okresnom súde Senica sú prejednávané sudkyňou Mgr. Al Khufash, pričom ani z dôvodu špecializácie

poručenskej agendy z dôvodu novej súdnej mapy, pre ktoré už daná sudkyňa podľa nového rozvrhu
práce nevykonáva novú agendu P, nie je dôvodom, aby nebol na okresnom súde dodržaný základný
cieľ novej súdnej reformy a je nepochopiteľné, aby bola maloletému po toľkých rokoch odňatá jeho
doterajšia zákonná sudkyňa a pridelená nová, ktorá koná až v tejto jedinej veci, preto je nelogické,
aby bol maloletý obeťou termínov a účinnosti noviel zákonov bez prihliadnutia k pôvodnej logike,

zámeru a dôvodom samotnej právnej úpravy. Maloletý má v súčasnosti na Okresnom súde Senica
aktuálne opäť sudkyne dve a nie jednu, a to je v rozpore s primárnym cieľom reformy a novej úpravy
CMP. K argumentácii ohľadne určenia špecializovaného zariadenia na realizáciu výchovného opatrenia
zdôraznila, že to, či konkrétne zariadenie je, alebo nie je akreditovaným subjektom, nie je dané
rozhodnutím súdu, ale musí byť výsledkom akreditačného procesu a schválenia samotnej akreditácie

subjektu zo strany akreditačnej komisie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktorý zoznam
akreditovaných subjektov je zverejnený na webovej stránke, pričom Klinika detskej psychiatrie v detskej
fakultnej nemocnici s poliklinikou Bratislava sa v žiadnom aktuálnom zozname akreditovaných subjektov
nenachádza. Ďalej namietala, že maloletý nebol nikdy žiadnym spôsobom informovaný o prebiehajúcom
konaní, ani nikdy žiadnym spôsobom nebol zisťovaný jeho názor, a to napriek jej opakovaným návrhom

na jeho vypočutie, a to v súvislosti s tvrdením okresného prokurátora, že bez podstatnej zmeny pomerov
nevie maloletý vôbec posúdiť realizáciu výchovného opatrenia. V danom smere poukázala na článok
4 Základných princípov a § 116 CMP, § 38, § 43 ods. 1 Zákona o rodine. Argumenty otca, kolízneho
opatrovníka a prokurátorky sú ničím nepodložené a založené na zovšeobecňovaní tzv. najlepšiehozáujmu dieťaťa. Ďalej opätovne poukázala na vedenie súdneho konania v rodinnoprávnej agende podľa
zásadmultidisciplinárnehoprístupusúdovvrodinnoprávnejagendevzniknutývrámciprojektuprocesno-
organizačného abditu MS SR a vybraných organizácii rezortu spravodlivosti a výkonu súdnej moci

(ďalej aj „MDP“), pričom v konaní o výkon rozhodnutia nebol zisťovaný názor maloletého nikdy, a to
ani v konaní o nariadenie samotného výchovného opatrenia, čím bol porušený zákon. Opakovane
uvádzala priebeh súdneho konania podľa MDP v dvoch fázach. Ďalej argumentovala tým, že pomery na
strane dieťaťa sa preukázateľne výrazne zmenili. Ďalšie argumenty matky vo vyjadrení boli totožné ako
v podanom odvolaní. Tiež vo vyjadrení uvádzala, že ohľadne konania vedeného pre nezhodu rodičov

v konaní o udelenie súhlasu namiesto matky so štúdiom maloletého prezenčnou formou v rajónnej škole
a o udelenie súhlasu namiesto otca s individuálnym vzdelávaním a štúdiom maloletého v zahraničí,
odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
pričom vo vyjadrení k jej odvolaniu prokurátor i kolízny opatrovník tvrdili, že rozsudok je správny a treba
ho potvrdiť, pričom kolízny opatrovník navrhol v súlade s najlepším záujmom dieťaťa, aby navštevoval
prezenčnú formu štúdia. Ďalej citovala časti odôvodnenia odvolacieho súdu z rozhodnutia sp. zn.

15CoP/22/2024-953 týkajúce sa konania o nezhode rodičov. Mala za to, že jej návrh na prerušenie
konania je dôvodný a zotrvala na podanom odvolaní.

7. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ
matka opisovala fázy priebehu súdneho konania podľa zásad multidisciplinárneho prístupu súdov v

rodinnoprávnej agende uviedol, že súd je viazaný zákonom a je nezávislý pri rozhodovaní, metodika
MS SR je výkladová príručka, nie je zákon, pričom matka ani raz počas vedenia konania pred súdom
prvej inštancie nenamietala postup súdu v konaní. Ohľadne odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. c), e), f) a h) CSP matka neuviedla žiadne konkrétnosti. K nevykonaniu navrhnutých dôkazov
potrebnýchnazistenierozhodujúcichskutočnostípoukázalnavyjadreniekolíznehoopatrovníkaohľadne

vypočutia maloletého dňa 19.09.2023 a tlmočenia súdu jeho stanoviska, čo súd prvej inštancie
vyhodnotil v bode 6 odôvodnenia rozsudku. Skutkové tvrdenia matky v odvolaní sú opakujúce a účelové,
navyše súd prvej inštancie sa nimi v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal. Za účelovú považoval
taktiež námietku matky o absencii kompetencie na realizáciu výchovného opatrenia Kliniky detskej
psychiatrie v Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Bratislave, ktorá poskytuje komplexnú liečbu

okrem farmakoterapie, je súčasťou liečby aj skupinová a individuálna psychoterapia, režimová terapia,
liečebno-pedagogická starostlivosť a rodinná terapia, ktorá sa realizuje ambulantne alebo v rámci
hospitalizácie. Ide o účelové problémy matky o tom, že psychológovia a psychiatri nie sú zapísaní
do zoznamu psychoterapeutov vedenom Slovenskou psychoterapeutickou spoločnosťou, keďže táto
spoločnosť zastrešuje psychoterapeutov – podnikateľov, nie psychoterapeutov – zamestnancov a ide

o dobrovoľné odborné združenie, teda členstvo psychoterapeuta v tejto spoločnosti nie je predpísané
ani vyžadované pre realizáciu praxe. Za neopodstatnené považoval sa vyjadrovať k metóde postupného
približovania alebo inej metóde pre realizáciu výchovného opatrenia, keďže súd nemôže predpísať, ani
rozsudkom nepredpísal určenému odbornému pracovisku, aké metódy má použiť. Mal za to, že súd
prvej inštancie rozhodol v súlade s najlepším záujmom maloletého, čo vyjadril v bodoch odôvodneniach

rozsudku,pričommatkaakopreferenčnýrodičnechápevýznamsvojejúlohyprivýchovedieťaťa,naďalej
marí jemu styk s ním, nič neurobila preto, aby maloletý získal voči nemu stratenú dôveru a aby sa vzťah
napravil. Taktiež žiadal zamietnuť návrh matky na prerušenie konania do skončenia konania o výkon
rozhodnutia pod sp. zn. 7Em/1/2018, v ktorom návrhu matka neuviedla, pre ktorý návrh žiada konanie
prerušiť a ani pre vyriešenie akej otázky má byť konanie prerušené, keďže v konaní o výkon rozhodnutia

matka podáva opakovane návrhy napríklad na zastavenie konania, na odklad konania, alternatívne iné
návrhy, teda jej návrh je nedôvodný a v rozpore s jednoduchou logikou. V konaní o výkon rozhodnutia
výchovnéhoopatreniabolozistené,žematkaneplnírozsudokouloženívýchovnéhoopatrenia,anirazsa
tam nedostavila k odbornému stretnutiu maloletého. Zároveň poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
vPrešovesp.zn.7CoP/257/2016týkajúcesaprerušeniakonania.Účinkyrozhodnutívovecivýchovného

opatrenia trvajú a zákonný sudca vo veci č.k. 7Em/1/2018 nie je oprávnený riešiť zmenu výchovného
opatrenia, čo je predmetom konania sp. zn. 7P/33/2023, ktoré preto nie je možné prerušiť, keďže by
išlo o porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Výchovné opatrenie je určené na
pomoc rodine a nariadené v najlepšom záujem maloletého, preto má byť zachované.

8. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu matky mal za to, že matka nepredložila žiadne nové dôkazy či
tvrdenia. Vec nie je možné posudzovať izolovane od ostatných konaní prejednávaných na okresnom
súde a konanie sa viaže na výsledky dokazovania v konaní o výkon rozhodnutia pod sp. zn. 7Em/1/2018,
kde bolo preukázané neplnenie povinnosti matkou ohľadne výchovného opatrenia, ako aj na konanieo úpravu výkonu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu vedené pod sp. zn. 1P/63/2016
a na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 24CoP/64/2021, pričom matka ani takéto stretávanie
v zmysle rozhodnutia súdu neumožňuje a vo veci sa vedie konanie o výkon rozhodnutia pod sp.

zn. 6Em/1/2022. Po nariadení výchovného opatrenia podala matka dovolanie, pričom Najvyšší súd
SR v rozhodnutí č.k. 7Cdo/66/2020 dovolanie matky zamietol s odôvodnením, z ktorého citoval bod
28. Po nariadení výchovného opatrenia vo veci výkonu rozhodnutia k maloletému opätovne podala
dovolanie, ktorým žiadala zastaviť výkon, pričom Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5Cdo/187/2021
zo dňa 27.01.2022 dovolanie matky odmietol a rozsiahlo vyhodnotil skutkový stav vzťahov rodičov,

maloletého. Citoval stranu 13 rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 5Cdo/187/2021 a konkrétne bod
38 odôvodnenia, ako aj bod 40 odôvodnenia na strane 15, bod 41 a 42 odôvodnenia. Žiadne stretnutie
rodičov s maloletým pri realizácii výchovného opatrenia sa nekonalo, ktorú skutočnosť aj vyššie uvedené
závery súdov v označených konaniach vyhodnotil súd prvej inštancie v rozsudku, a to konkrétne
v bode 11 odôvodnenia, teda bolo preukázané nerealizovanie výchovného opatrenia a nebol dôvod
ho zrušiť. K tvrdeniam matky o odňatí veci zákonnej sudkyni sa podrobne vyjadril vo vyjadrení zo

dňa 04.10.2024. Ohľadne námietky matky o nedostatku akreditácie pracoviska kliniky DFNsP Kramáre
bola táto otázka preskúmavaná rozsudkom č.k. 2P/58/2016-293 Okresného súdu Senica, ako aj
v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave v rozsudku č.k. 24CoP/16/2018-438, bod
28. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR udeľuje akreditáciu na vykonávanie vybraných
opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately podľa zákona č. 305/2005 Z.z., teda povinnosť

zrealizovať výchovné opatrenie u akreditovaného subjektu, zapísaného MPSVR SR v prípade, ak je
výchovné opatrenie uložené cez orgán OSPOD podľa zákona č. 305/2005 Z.z. K tvrdeniam matky
o nevypočutí maloletého dodal, že súd sa oboznámil s názorom maloletého zisteným znalcom, tvrdenia
matky sú lživé a účelové a táto otázka bola riešená Krajským súdom v Trnave rozhodnutím č.k.
24CoP/16/2018-438 bod 25 odôvodnenia. Popieral tvrdenia matky o násilnom správaní sa voči

komukoľvek, nie to voči najbližším osobám, pričom maloletý je obeťou matkinej nenávisti voči nemu,
čo je forma psychického násilia na ňom, hoci si to maloletý neuvedomuje. Tieto otázky boli už riešené
v konaní o uloženie výchovného opatrenia, neskôr boli tiež preverované v konaní o úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému na čas do rozvodu v konaní vedenom pod sp. zn.
1P/63/2016. Poukázal na to, že v celom súdnom konaní nebolo žiadnym dôkazom preukázané násilné

či jeho agresívne správanie sa voči maloletému, preto považoval závery prvoinštančného súdu v bode
44 odôvodnenia za správne. Odmietanie jeho osoby maloletým nie je založené na jeho osobnosti či
negatívnom správaní, ani na konflikte v F., ale je podmienené nefungujúcim konfliktným a odporom
sýteným vzájomným vzťahom medzi rodičmi dieťaťa. Matka v maloletom strach z neho živí, ako to
vyplýva aj z popisu situácie znalkyne PhDr. Hajdovej. Ako uzavrel znalec PhDr. Kleinmann, maloletý

nie je aktuálne pripravený na stretávanie sa s ním bez psychoterapeutického vedenia, nevylúčil teda,
aby styk prebiehal riadenými odborníkmi a znalec uviedol, že prístup ku vzťahovej väzbe je možné
zmeniť pozitívnym smerom, keď sa na tejto zmene pracuje, pričom maloletého je potrebné liečiť
psychoterapiou. Tvrdenie matky o nedostatku oprávnenia na mediáciu v stanovenom zariadení je
jej účelovým zahlcovaním konania a právne irelevantné tvrdenie. Výzva na mediáciu podľa § 118

CMP je iný postup súdu ako rozsudkom nariadené výchovné opatrenie, pričom matka je zastúpená
advokátom, ktorý má vysvetľovaciu a poučovaciu povinnosť. Za účelové a s konaním nesúvisiace
považoval polemiky matky o názoroch prokuratúry a kolízneho opatrovníka v konaní o otázke nezhody
rodičov o škole vedenom pod sp. zn. 11P/45/2020, v ktorom konaní bolo rozhodnutie prvoinštančného
súdu zrušené z dôvodu nedostatočného odôvodnenia vo viacerých skutkových otázkach, kde odvolací

súd prikázal doplniť dokazovanie a vytkol, že návrh matky nie je vykonateľný, zrozumiteľný a jasný a súd
prvej inštancie tieto prekážky neodstránil. Matka opakovanými podaniami iba zahlcuje súdny spis, čoho
dôkazom je aj skopírovaná časť záveru z odvolania, kde žiada konanie prerušiť, hoci vo vyjadrení sa
týmto smerom obsahovo nevyjadruje, ani svoju záverečnú žiadosť o prerušenie neodôvodňuje, pričom
na opakované zneužívanie práva a návrhy matky na prerušenie konania už upozorňoval, ktoré konanie

nepožíva ani právnu ochranu. Na dôvodoch pre uloženie výchovného opatrenia sa nič nezmenilo, matka
naďalej odmieta rešpektovať rozhodnutie súdu a s uložením povinností sa nechce stotožniť.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba –
matka (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP a § 7 ods. 1 CMP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami

§ 65 a § 66 CMP, bez nariadenia pojednávania § 385 ods. 1 CSP a contrario a odvolaním napadnuté
rozhodnutie vo výroku I. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a vo výroku II. podľa § 389 ods. 1 písm. d)
CSP zrušil.10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Pokiaľ ide o správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., sa odvolací súd stotožňuje
s dôvodmi napadnutého rozhodnutia o zamietnutí návrhu matky na zrušenie výchovného opatrenia,
pri rozhodovaní okresný súd vychádzal z riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci, z
ktorého vyvodil aj správne právne závery. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými
vyjadreniami účastníkov konania prednesenými na súde prvej inštancie, pričom odvolací súd poukazuje

na to, že tvrdenia účastníkov konania sú v podstate totožné aj v odvolacom konaní. V hodnotení
skutkových zistení súdu prvej inštancie neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,
naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Súd
prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s námietkami matky, na ktoré poukazovala v konaní, pričom
súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti

zverenia maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto
premís dospel, sú pre právnickú i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.

12. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje len na určité

najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty matky v odvolaní.

13. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie
navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz
vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu v
zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne
(dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj
ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 CSP), a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní,

ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmú byť
neprimerané (IV. ÚS 468/2018).

14. V súlade s vyššie uvedenou judikatúrou ústavného súdu najvyšší súd rozhodol vo viacerých veciach
napr. sp. zn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018, 5Cdo/138/2018, 5Cdo/122/2019. V týchto rozhodnutiach

vyslovil, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o
vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí
odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno
odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku overeniu alebo
vyvráteniu ktorej je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je

argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie
nedisponuje vypovedacou potenciou. Tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého
určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, už bolo doterajším konaním
bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje
v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, garantujúcimi strane sporu právo na spravodlivý

proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť
vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.

15. Odvolací súd dodáva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané
procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení
dôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommázhľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).16. Odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie matky, na ktorej založila svoje odvolacie
dôvody, preto obsah odvolania matky nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o výrok I., neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré

by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

17.Vzmysleustanovení§38ods.1,2a§43ods.1CMPukladázákonvšetkýmorgánomverejnejsprávy
venovať názoru dieťaťa náležitú pozornosť primeranú ich veku a vyspelosti. Ustanovenia Civilného

mimosporového poriadku ukladajú súdu ešte širšiu povinnosť a to povinnosť prihliadnuť na názor dieťaťa
pri rozhodovaní, ak sa preukáže, že maloleté dieťa je schopné s ohľadom na vek a rozumovú vyspelosť
svoj názor samostatne vyjadriť. Nie je však možné, aby všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa
bez ďalšieho prevzali, a aby založili svoje rozhodnutia iba na jeho prianí a nie na starostlivom a
komplexnom posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci C. c/a Fínsko z 9. mája 2006 č.
18249/02, body 57 - 59).

18. V zmysle citovaných ustanovení sa dieťaťu poskytuje možnosť, aby bolo vypočuté v každom
súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho týka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu
alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami
vnútroštátneho zákonodarstva. Akékoľvek rozhodnutie, ktoré nezohľadnilo názory dieťaťa alebo im

nevenovalo primeranú pozornosť zodpovedajúcu veku a úrovni dieťaťa, upiera dieťaťu možnosť
ovplyvniť určenie jeho najlepšieho záujmu (5Cdo/492/2015). Treba ale zdôrazniť, že nie je možné, aby
všeobecné súdy stanovisko maloletého dieťaťa bez ďalšieho prevzali a aby založili svoje rozhodnutia iba
na jeho prianí a nie na starostlivom a komplexnom posudzovaní jeho záujmov (rozsudok ESĽP vo veci
C. proti Fínsku zo dňa 9. mája 2006 č. 18249/02, body 57. - 59.). Ohľadom zisťovania názoru maloletého

v konaní pred všeobecným súdom v týchto intenciách judikoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky
v uznesení z 24. októbra 2017 sp. zn. II. ÚS 659/2017, keď uviedol, že argumentácia sťažovateľa, že
všeobecnésúdynevypočulimaloletéhoanezisťovalijehonázortýkajúcisajehozvereniadostarostlivosti
jedného z rodičov, sama osebe bez zohľadnenia ďalších relevantných skutočností (napr. vek maloletého,
vypočutie maloletého znalcom) nie je spôsobilým (postačujúcim) dôvodom na vyslovenie porušenia

označených základných práv sťažovateľa. Hodno dodať, že v praxi súdov môže nastať aj situácia, kedy
súd po starostlivom zvážení okolností konkrétneho prípadu dospeje k záveru, že osobné vypočutie
dieťaťa nie je vhodné a nepôjde o porušenie Dohovoru (rozsudok veľkého senátu vo veci Sahin proti
Nemecku ESĽP z 8. júla 2003 č. 30943/96, § 74 - 77).

19. Aj Najvyšší súd SR už opakovane (pozri rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/138/2021 či 5Cdo/141/2021)
poukázal na zásadnú skutočnosť, že je chybou, ak sa stotožňuje názor (prianie) maloletého s pojmom
„záujem dieťaťa“. V prípade, ak sa rodičia nevedia dohodnúť na úprave práv a povinností k ich maloletým
deťom, je to práve všeobecný súd, komu prináleží vyhodnotiť obsah pojmu najlepší záujem dieťaťa v
kontexte individuálnych okolností toho ktorého prípadu (uznesenie Ústavného súdu SR zo 16. apríla

2020 sp. zn. I. ÚS 162/2020).

20. Pokiaľ sa okresný súd rozhodol neprihliadať na názor maloletého, ktorý názor nepovažoval
za potrebné vykonať v danej veci, tento bol legitímny, postupoval procesne správne vzhľadom na
prejednávanú vec. Za daného stavu nerealizácie výchovného opatrenia uloženého predchádzajúcim

rozhodnutím súdu, keď pochybnosti o odmietaní dieťaťa ohľadne styku s otcom nevyvstali, nebolo
potrebné zistiť názor dieťaťa a už vôbec nie na posúdenie nutnosti výchovného opatrenia. Preto
k nezisťovania názoru maloletého, ktorého navrhla v konaní vypočuť, ale okresný súd tento návrh
zamietol, rovnako aj odvolací súd tento dôkaz nepovažoval za rozhodný pre účely daného konania. Je
nesporné, že maloletý je pod vplyvom matky, v dôsledku čoho sa odmieta s otcom stretávať, a práve

výchovné opatrenie uložené rodičom ako aj maloletému má napomôcť obnoviť narušený vzťah dieťaťa
a otca a postupne tento vzťah rozvíjať. Preto vychádzať z názoru dieťaťa, ktorý sa konzistentne nemení
počas rokov, práve napreduje k úplnému odporu zo strany maloletého, by nebolo možné a ani vhodné,
veď by sa tým úplne znegoval význam a účel výchovného opatrenia, doteraz nerealizovaného práve
pre postoj matky. Maloletý preberá postoj dospelej osoby, s ktorou žije, t. j. od matky, zo strany ktorej

je negatívne naprogramový. Z uvedeného možno aj bez výslovného odôvodnenia implicitne vyvodiť
taký záver, že maloletý nebol schopný sformulovať svoj vlastný názor na prejednávané skutočnosti a
tým je potom i vylúčené, aby po komplexnom a rozumnom vyhodnotení všetkých dotknutých záujmov,
majúc pritom na pamäti nájdenie najlepšieho riešenia pre maloletého, bol procesný postup súdu prvejinštancie považovaný za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a preto je z hľadiska zachovania práva
na spravodlivý proces postup konajúceho súdu ako taký udržateľný (konanie ako celok v kontexte celého
konania nevykazuje znaky nespravodlivosti).

21. Otázka vhodnosti, resp. nevhodnosti vypočutia maloletého dieťaťa v súdnom konaní je naviazaná
na proces dokazovania a preukazovania skutkového stavu. Posúdenie tejto otázky spočíva v každom
jednotlivom prípade na posúdení individuálnych, konkrétnych a v iných prípadoch sa spravidla už
nevyskytujúcich skutkových okolnostiach, ktoré sú svojou povahou jedinečné a neopakovateľné.

Spoločným znakom konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je, že v nich ide predovšetkým
o záujem maloletých detí v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Výsledkom týchto konaní
by teda nemalo byť vyriešenie sporu medzi účastníkmi konania, ale zabezpečenie takého výsledku
konania, ktorý zodpovedá najlepšiemu záujmu maloletého (Uznesenie NS SR sp. zn. 7CdoR/15/2023
z 29.11.2023).

22. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1
ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na
spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Tento právny záver je
možné analogicky aplikovať aj v predmetnej veci vo vzťahu k námietke matky o nevykonaní dôkazu
výsluchom maloletého, resp. zamietnutím predmetného navrhnutého dôkazu, ktorý považoval okresný

súd za nadbytočný, a teda nepotrebný sa riadne zistenie skutočného stavu.

23. Ani s odvolacou námietkou matky o porušení ust. § 6 a) a § 396c ods. 1, 2 CMP, o nesprávnom
obsadení súdu, odvolací súd nesúhlasí a poukazuje na rozvrh práve Okresného súdu Senica na rok
2023 pod 1SprR/9/2023-ÚZ, podľa ktorého došlo k zmene sudcov na rodinnoprávnom úseku, kde

bola zaradená vec prejednávajúca sudkyňa JUDr. Viera Sláviková a sudkyňa Mgr. Stella Al Khufash
bola zaradená na agendu občianskoprávnu, teda bez nového nápadu vecí v poručenskej agende,
dokončením len začatých poručenkých vecí, preto k porušeniu daných ustanovení nedošlo.

24. Ďalšou z námietok matky bolo aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

25. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

26. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

27. Aj podľa základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky má strana právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením práva a obranou proti takému uplatneniu. Včlenením formulácie o práve na spravodlivý
súdny proces do textu zákona sa požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale naopak,
sprísnili (IV. ÚS 314/2020, ZNaU 69/2020). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočneobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu (rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp.
zn. III. ÚS 60/04). Podľa Ústavného súdu SR „Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami
alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto
rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ (I. ÚS
243/07). Požiadavku na kvalitu súdneho rozhodnutia zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd

pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997 či rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9.
decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie

musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie jeho prieskumu v rámci odvolacieho konania.

28. Okrem práva účastníka sa domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu)
patrí aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie

podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia.

29. Rozhodnutie súdu prvej inštancie však náležitosti riadneho rozhodnutia spĺňa, pretože v odôvodnení
jeho rozhodnutia sa nachádzajú relevantné, podstatné dôvody a prijaté závery vzhľadom na vykonané
dokazovanie pri rozhodovaní súdu prvej inštancie.

30. Podľa § 37 ods. 2 ZoR, ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže rozhodnúť o uložení
týchto výchovných opatrení:
a) vhodným spôsobom napomenie maloleté dieťa, jeho rodičov a iné fyzické osoby, ktoré svojím
správaním ohrozujú alebo narušujú jeho riadnu výchovu,

b) určí nad výchovou m
aloletého dieťaťa dohľad; dohľad vykonáva najmä za súčinnosti orgánu sociálnoprávnej ochrany detí,
obce, školy, neštátnych subjektov a zariadenia, v ktorom je maloleté dieťa umiestnené,
c) uloží maloletému dieťaťu obmedzenie v rozsahu potrebnom na predchádzanie a zabraňovanie
škodlivým vplyvom, ktoré môžu ohroziť alebo narušiť jeho priaznivý vývin; dodržiavanie uloženého

obmedzenia sleduje najmä za súčinnosti obce,
d) uloží maloletému dieťaťu a jeho rodičom povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo inému
odbornému poradenstvu.

31. Podľa § 37 ods. 7 ZoR, súd sleduje vykonávanie výchovných opatrení najmä v súčinnosti s orgánom

sociálnoprávnej ochrany detí, obcou, neštátnym subjektom a s príslušným zariadením.

32. Podľa § 37 ods. 8 ZoR, súd hodnotí účinnosť výchovného opatrenia priebežne tak, aby pred
uplynutím obdobia, ktoré uviedol v rozhodnutí o jeho uložení, zhodnotil splnenie účelu výchovného
opatrenia. Súd zruší výchovné opatrenie, ak splnilo svoj účel. Ak je to v záujme maloletého dieťaťa,

môže súd rozhodnúť o opakovanom uložení výchovného opatrenia alebo o uložení iného vhodného
výchovného opatrenia. Ak súd na základe zhodnotenia účinnosti výchovného opatrenia rozhoduje
o opakovanom uložení výchovného opatrenia podľa odseku 3 alebo o uložení iného vhodného
výchovného opatrenia podľa odseku 3 alebo o nariadení ústavnej starostlivosti podľa § 54, môže
dočasne upraviť pomery maloletého dieťaťa do právoplatnosti rozhodnutia.

33. Z uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že ak sa súdu javí, že výchovné opatrenie
splnilo svoj účel, výchovné opatrenie zruší, resp. v opačnom prípade môže rozhodnúť o uložení
iného vhodnejšieho výchovného opatrenia. Po zrušení výchovného opatrenia, bez potreby ďalšieho
rozhodnutia sleduje orgán sociálnoprávnej ochrany detí a kurately, či trvajú účinky výchovného

opatrenia, tzn. či výchovné opatrenie splnilo svoj účel a či bolo efektívne. Ak by dospel k negatívnemu
záveru, sám navrhne súdu prijať výchovné opatrenie, ak sa javí byť vhodným výchovné opatrenie, ktoré
môže uložiť len súd (§ 37 ods. 3) alebo navrhne súdu prijatie iného vhodného opatrenia.34. Systém výchovných opatrení v zmysle ustanovenia § 37 Zákona o rodine je vybudovaný
systematicky, od miernejších zásahov k vážnejším zásahom. Veľmi účinným sa v poslednom období
ukázalo najmä využitie uloženia povinnosti odborného poradenstva v špecializovaných zariadeniach,

ktoré súd môže uložiť rodičov maloletého alebo dieťaťu. Poradenstvo možno uložiť jednému z rodičov,
obom rodičom spoločne, niektorému z rodičov dieťaťa alebo obom rodičom a dieťaťu. Poradenstvo
možno uložiť aj dieťaťu osobitne. Výhodou tohto opatrenia je, že súd po uložení výchovného opatrenia
sleduje jeho vykonávanie. Podľa záverov poradenstva rozhodne o aplikácii ďalších opatrení, pričom
môže využiť napr. predĺženie poradenstva, resp. jeho rozšírenie o nové ciele. Hmotno-právnou

podmienkou uloženia výchovného opatrenia je, že to vyžaduje záujem dieťaťa. Pokiaľ má súd za to,
že výchovné opatrenie už nie je potrebné, môže ho zrušiť. Ak výchovné opatrenie neprinesenie želaný
výsledok, ktorým je zvyčajne zmena postoja niektorého rodiča, resp. oboch rodičov, resp. zmena postoja
maloletého dieťaťa, potom môže súd využiť ďalšie opatrenia, ktorými fakticky alebo právne zasiahne
do výkonu rodičovských práv a povinností. Účinnosť uloženého výchovného opatrenia súd hodnotí
jednak priebežne, jednak po skončení doby, na ktorú bolo uložené. Podkladom pre hodnotenie budú

správy predkladané osobami, ktoré spolupracujú so súdom pri sledovaní výkonu jednotlivých opatrení.
Pri povinnosti podrobiť sa poradenstvu je podkladom správa, ktorú vyhotoví subjekt, ktorý sociálne
poradenstvo, resp. odborné poradenstvo v špecializovanom zariadení vykoná. Rozhodnutie súdu
nasledujúce po zhodnotení účinnosti výchovného opatrenia môže spočívať, buď v zrušení nariadeného
výchovného opatrenia, alebo v uložení iného výchovného opatrenia, prípadne v predlžení doby trvania

výchovného opatrenia. Ak súd zistí, že výchovné opatrene splnilo sledovaný účel, svoje rozhodnutie
zruší. Ak zistí, že sledovaný účel nebol dosiahnutý, môže nariadiť iné opatrenie.

35. Podľa prvej vety čl. 4 Základných princípov CMP súd aplikuje a interpretuje právo rovnako vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania. Ak je účastníkom konania maloleté dieťa, koná súd v jeho najlepšom

záujme a ak je to vhodné, informuje dieťa o všetkých podstatných otázkach týkajúcich sa priebehu
konania a veci samej.

36. Tvrdenie matky o odmietaní styku s otcom zo strany dieťaťa nie je neznámou skutočnosťou, tieto
argumentymatkaopakovaneuvádzalaauvádzavovšetkýchkonaniach týkajúcichsarodičovskýchpráv

a povinností k dieťaťu, veď výchovné opatrenie bolo uložené rodičom a maloletému za účelom zlepšenia
schopnosti rodičov navzájom komunikovať ohľadom výchovy dieťaťa a s cieľom naučiť sa akceptovať
úlohu druhého rodiča vo výchove tak, ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 2P/58/2016
– 293 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24CoP/16/2018 – 438, v ktorom odvolací súd
v bode 24 až 26 veľmi podrobne zdôvodnil potrebu uloženého výchovného opatrenia za preukázateľne

hlboko narušených vzťahov otca s maloletým i rodičov navzájom, pri neschopnosti rodičov tieto nezhody
riešiť s tým, že sú zároveň proti záujmom maloletého a so zámerom matky dosiahnuť zákaz styku
otca s maloletým, ktoré skutočnosti vyplývajú z pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote z matkinho
negativistického postoja voči otcovi.

37. Správne súd prvej inštancie konštatoval správanie matky ako účelové a obštrukčné, keďže doposiaľ
sa nepodrobila výchovnému opatreniu bez relevantných argumentov, medzi ktoré patrí jej údajná
nevedomosť o termínoch odborného poradenstva určeného v NÚDCH, keďže matka vedomá si uloženej
povinnosti súdnym rozhodnutím mala a mohla vyvinúť úsilie k tomu, aby jej termíny boli doručované,
resp. aby nezmarila možnosti oznámení týchto termínov, preto je rovnako nedôvodná jej argumentácia

o nevedomosti týchto termínov, ako aj ich nedoručení prostredníctvom otca a pod.

38. Matka neustále poukazuje na tvrdenia, obsahom ktorých je skutočnosť, že maloletý je priamou
obeťou násilia zo strany otca, čo má preukazovať znalecké dokazovanie, a to najmä znalecký posudok
PhDr. Kleimanna, PhD., ako aj posudky č. 6/2018 a 7/2019 znalkyne PhDr. Mgr. Eleny Fortis, PhD.

o konštatovaní nepripravenosti maloletého na styk s otcom. V tomto smere odvolací súd konštatuje, že
predmetné matkou uvádzané znalecké posudky, nie sú znalecké posudky v súdnom konaní, sú to iba
listiny, ktoré súd hodnotí ako každý iný dôkaz, a to nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti, avšak
ako bolo uvedené vyššie, dôvody uloženia výchovného opatrenia boli konštatované v predchádzajúcom
súdnom rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu a závery z matkou predložených listín, túto

potrebu výchovného opatrenia nielenže nespochybňujú, ale práve na dôvažok ju podporujú, keďže
preukázateľne je výrazne narušený vzťah maloletého k otcovi, čo je nepochybne pod vplyvom matky
ako preferenčného rodiča. Zároveň matkou uvádzané tvrdenia o násilí zo strany otca voči maloletému
boli spochybnené v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/187/2021 zo dňa 27.01.2022.39. I keď v tomto konaní neprináležalo súdu posúdiť otázku spáchania zločinu týrania blízkej osoby
a zverenej osoby, a teda či maloletý bol obeťou zločinu týrania blízkej a zverenej osoby zo strany otca,

uvedenévšakužbolopredmetomšetreniapolície,čohovýsledkomjeuznesenieORPZBratislavaII,č.k.
ORP-1321/1-VYZ-B2-2021 zo dňa 10.01.2023 v spojení z uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava II,
č. k. 1Pn 1248/21/1102-25 zo dňa 02.05.2023, podľa ktorého bola odmietnutá vec z podozrenia z daného
zločinu, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného
poriadku, v ktorom konaní vyšetrovateľ, ako aj prokurátor vyhodnotil všetky relevantné dôkazy, medzi

inými aj matkou uvádzané znalecké posudky MUDr. Fortis, ale aj znalecký psychiatrický posudok MUDr.
LadislavaKvasničkuč.22022,noajznaleckýposudokzodborupsychológiavypracovanýznalcomPhDr.
Andrejom Benkovičom, č. posudku 64/2021. Preto opakujúca sa argumentácia matky o údajnom týraní
maloletého otcom, v dôsledku čoho má byť maloletý obeťou násilia, je podľa odvolacieho súdu absolútne
neopodstatnená a účelová, pričom matka si absolútne neuvedomuje dôvody uloženého výchovného
opatrenia, ani jeho ciele, ku ktorému pri úspešnom absolvovaní malo prispieť.

40. Rovnako za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku matky, ktorú taktiež opätovne opakovane
uvádzala v súvislosti so spochybňovaním kompetentnosti zariadenia, v ktorom sa má výchovné
opatrenie realizovať, s ktorou námietkou sa už relevantne vysporiadal odvolací súd v konaní o uloženie
výchovného opatrenia, konkrétne v bode 28 odôvodenia rozsudku č. k. 24CoP/16/2018 – 438.

41. Ani polemiku matky o rozoberaní „metódy postupného približovania“ uvedenú v rozhodnutí
odvolacieho súdu o uložení výchovného opatrenia, nepovažuje odvolací súd za náležitú, a nepovažuje
za potrebné sa k tomuto bližšie vyjadrovať, pretože matka sa účelovo snaží spochybňovať akékoľvek
závery súdu, polemizovať s nimi a nedôvodne rozoberať jednotlivé použité výrazy či termíny, avšak

neuvedomuje si význam, cieľ a účel uloženého výchovného opatrenia.

42. Námietka matky k nedodržaniu fáz MDP je taktiež neopodstatnená, pretože danú metodiku nie
je vhodné aplikovať na všetky prípady, čo bola aj prejednávaná vec vzhľadom na výrazne narušené
rodičovské vzťahy, kde preto nebol ani predpoklad zmierlivého riešenia konfliktu, ani predpoklad

rodičovskej dohody.

43. Odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie matky, na ktorej založila svoje odvolacie
dôvody, preto obsah odvolania matky nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie pokiaľ ide o výrok I., neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré

by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

44. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo výroku I. ako vecne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP) vrátane závislého výroku

o trovách konania, pretože súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 52 CMP.

45. Ohľadne napadnutého rozsudku týkajúceho sa výroku II. odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
súd prvej inštancie v danej veci nepostupoval v súlade s CMP, neuvedomil si, že v predmetnom prípade
začalo konanie na návrh podľa § 23 ods. 1 CMP, avšak bez vydania uznesenia o začatí konania podľa §

23 ods. 2 CMP, prekvapivo predĺžil platnosť uloženého výchovného opatrenia na dobu 12 mesiacov, a to
bez toho, aby mal k tomu splnené predpoklady, teda aby bola preukázaná potreba predĺženia pôvodného
výchovného opatrenia, ktoré sa doposiaľ ani nezačalo realizovať, teda nebolo možné ho ani vyhodnotiť,
čo súd prvej inštancie ani neučinil a takéto rozhodnutie je možné učiniť až po zhodnotení účinnosti
uloženého výchovného opatrenia, čo sa doposiaľ nemohlo uskutočniť pre jeho nerealizáciu, a to pre

postoj zo strany matky maloletého.

46. Preto napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II. dôvody, pre ktoré bolo vydané
neexistovali, odvolací súd ho zrušil [§ 389 ods. 1 písm. d) CSP].

47. Odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením
§ 378, § 219 ods. 3 CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie,
a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde
už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci nazákladespisovejdokumentácie;účastníci,predovšetkýmodvolateľka,aninevznieslažiadnypresvedčivý
dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by
mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo

dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci W. X. D. Z. proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo
186/2012, 7 Cdo 56/2011).

48. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania aplikoval odvolací súd ustanovenie § 396 ods. 1 CSP

v spojení s ustanovením § 57 CMP, ktoré ustanovuje: „O povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde
o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.“ Návrh na náhradu trov odvolacieho konania nebol
podaný, preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 52 CMP vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže CMP neustanovuje inak.

49. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trnave, ako súdu odvolacieho, pomerom

hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).