Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 23, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122207082
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2122207082.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr.BibiányŤažiarovejaJUDr.MonikyVozárovejvsporežalobcu:Slovenskákanceláriapoisťovateľov,
Bajkalská 19B, 826 58 Bratislava, IČO: 36062235, zastúpeného splnomocnenkyňou: Remedium Legal,
s.r.o., Prievozská 2, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 53255739, proti žalovanému: A.
B., nar. X. XXXXXX XXXX, trvalo bytom C. D. XXX/XX, A., zastúpenému splnomocnenkyňou: JUDr.
Michal Krutek, s.r.o., Hlavná 11, 917 01 Trnava, IČO: 47254581, o zaplatenie sumy 7.262,98 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 15. novembra 2023 č. k.
31C/55/2022-171, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 149, § 151
ods. 1, § 153 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“); § 3 ods. 1, § 24 ods. 2 písm. b/ a ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. o
povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a

o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZPZP“); § 4 ods. 2
písm. d/, § 16 ods. 4, § 20 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoCP“); § 420 ods. 1 a 3, § 427 ods. 1,
§ 431 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“).
Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 7.11.2022 domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 7.262,98 eur s úrokmi z omeškania 5%
ročne zo sumy 3.580,94 eur od 21.11.2020 do zaplatenia a zo sumy 3.682,04 eur od 28.12.2020 do

zaplatenia, ako aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 298,77 eur. Žalobu odôvodnil
tým, že on je právnická osoba zriadená ZPZP a žalovaný je fyzická osoba - držiteľ a vodič motorového
vozidla zn. PEUGEOT s EČV: A., ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda (ďalej len „vozidlo“). Dňa
27.2.2020 o 14:10 hod. spôsobil žalovaný ako vodič vozidlom v dôsledku dopravnej nehody škodu na
motorových vozidlách - zn. FORD s EČV: C., ktorého držiteľom bol v tom čase poškodený E. E. (ďalej
len „poškodený 1/“), - zn. AUDI s EČV: F., ktorého držiteľom bol v tom čase poškodený G. G. (ďalej len
„poškodený 2/“), - zn. CITROEN s EČV: A. (SK), ktorého držiteľom bol v tom čase poškodený G. H. (ďalej

len „poškodený 3/“). Vzhľadom na to, že k predmetnému vozidlu nebolo k dátumu nehody uzatvorené
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ako
to vyplýva z ustanovení § 3 ods. 1 ZPZP, vznikla žalobcovi v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 ZPZPpovinnosť uhradiť poškodeným z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Žalobca poskytol
- dňa 16.10.2020 poškodenému 1/ a poškodenému 3/ z poistného garančného fondu poistné plnenie

vo výške 3.939,03 eur, z čoho sumu vo výške 358,09 eur tvorí delegačný poplatok, ktorý si žalobca v
tomto konaní neuplatňuje.
- dňa 25.11.2020 poškodenému 2/ z poistného garančného fondu poistné plnenie vo výške 4.050,24 eur,
z čoho sumu vo výške 368,20 eur tvorí delegačný poplatok, ktorý si žalobca v tomto konaní neuplatňuje.
Podľa ust. § 24 ods. 7 ZPZP si žalobca

- listom zo dňa 20.10.2020 uplatnil právo na náhradu poistného plnenia voči žalovanému vo výške
3.580,94 eur. Žalobca vyzval žalovaného v predmetnom liste, aby uhradil dlžnú sumu do 20.11.2020.
- listom zo dňa 27.11.2020 uplatnil právo na náhradu poistného plnenia voči žalovanému vo výške
3.682,04 eur. Žalobca vyzval žalovaného v predmetnom liste, aby uhradil dlžnú sumu do 27.12.2020.
Žalovaný do dnešného dňa neplnil ani len čiastočne.
Žalobca splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo ZPZP tým, že uhradil poškodeným škodu. Tým, že

žalovaný nesplnil svoju zákonom stanovenú povinnosť v súlade s § 3 ods. 1 ZPZP, vznikol žalobcovi
voči žalovanému oprávnený nárok na základe ustanovenia § 24 ods. 7 ZPZP, a to právo proti tomu, kto
zodpovedá za škodu podľa § 24 ods. 2 uvedeného zákona, na náhradu toho, čo za neho plnil. Žalobca
poukázal na to, že žalovaný zodpovedá podľa § 427 a nasl. O.z. ako prevádzateľ motorového vozidla
za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla, pričom zároveň zodpovedá aj

podľa § 420 ods. 1 O.z. za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti. Žalobca si voči žalovanému
uplatnil tiež nárok na zákonné úroky z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky titulom
vykonaného úkonu právnej služby - predžalobnej výzvy.
Súd žalobe vyhovel vydaním platobného rozkazu, ktorý bol na základe podaného odporu žalovaným
zrušený.

Žalovaný v odpore so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že v celom spore nebol
pasívnym, ale so žalobcom komunikoval, odpovedal svojimi vyjadreniami na žalobcom uplatnené
nároky, a teda zaslanie Pokusu o zmier zo strany žalobcu vníma len ako úkon slúžiaci k obohateniu sa
na úkor žalovaného a nie ako odôvodnene a účelne vykonaný úkon. Celá právna argumentácia žalobcu
sa obmedzila len na tvrdenie, že dňa 27.2.2020 o 14:10 hod. mal spôsobiť žalovaný ako vodič vozidla v

dôsledku dopravnej nehody škodu na motorových vozidlách a že jeho vozidlo nebolo k dátumu nehody
poistené. V tomto prípade nedošlo ani k naplneniu zodpovednosti za škodu na strane žalovaného. Ako
uviedol G. G. (vodič vozidla, ktoré išlo 80 km, ktorý mal pozitívnu skúšku na alkohol a ktorý vrazil do
vozidlažalovaného)vzáznameopodanívysvetleniazodňa20.5.2020:„...cca4hodinypredjazdouvypil
jeden malý pohárik Jamesona“, pričom dňa 27.2.2020 v čase o 14:24 hod. mu bola dychovou skúškou

nameraná hodnota 0,21 mg/l = 0,44 ‰. Znalec vo svojom odbornom vyjadrení (ďalej len „OV“) uviedol:
„V tomto prípade vodič vozidla Audi reagoval v čase 1,4 s pred zrážkou, kedy sa nachádzal 31,5 m pred
miestom zrážky. Na uvedenej dráhe by dokázal zastaviť pri reakčnom čase 1,0 s a spomalení 7,85 m/s2
za predpokladu, že by v čase začiatku reakcie viedol vozidlo rýchlosťou do 55 km/h. Z rýchlosti 50 km/h
by zastavil 4,0 m pred miestom zrážky.“ „Vodič vozidla Audi by nehode zabránil takým spôsobom, že by

v čase, kedy rozpoznal kolíznu situáciu viedol vozidlo rýchlosťou do 55 km/h. Ak by vodič viedol vozidlo
Audi rýchlosťou 50 km/h, dokázal by zastaviť 4,0 m pred miestom zrážky.“ „Rozhodujúcim nesprávnym
prvkom v technike jazdy vodiča vozidla Audi bola rýchlosť jazdy. Tým že vodič viedol vozidlo o 30 km/
h vyššou ako bola najvyššia dovolená rýchlosť v úseku, nedokázal zastaviť pred miestom zrážky.“ „Na
technickej príčine predmetnej dopravnej nehody sa podieľala nesprávna technika jazdy vodiča vozidla

Audi (rýchlosť jazdy vyššia, ako je rýchlosť pre daný úsek najvyššia dovolená, v dôsledku čoho vodič
nedokázal zastaviť pred miestom zrážky - ak by vodič viedol vozidlo v čase reakcie rýchlosťou 50 km/h,
dokázal by zastaviť 4,0 m pred miestom zrážky). Na technickej príčine dopravnej nehody sa podieľala aj
nesprávna technika jazdy vodiča Peugeot (nedania prednosti v jazde vozidlu Audi a to nielen vo vzťahu k
skutočnej - neprávnej technike jazdy vodiča vozidla Audi, ale ani k najvyššej dovolenej rýchlosti v úseku,

čím vodič vytvoril kolíznu situáciu). Toto však platí len za predpokladu, že vozidlo Peugeot vykonalo
vjazd spôsobom, že reakcia vozidla Audi bola včasná (vodič vozidla Peugeot stál v mieste zrážky cca
1,0s). Ak však vozidlo Peugeot stálo v mieste zrážky dlhšiu dobu, potom uvedený nesprávny prvok v
technike jazdy vodiča Peugeot sa nepodieľal na technickej príčine dopravnej nehody.“ Žalobca poukázal
tiež na to, že na úseku, kde sa na Trstínsku ulicu napája ulica Skladová, teda cca 90m pred miestom

zrážky sa nachádza dopravné značenie upozorňujúce na železničné priecestie vo vzdialenosti 240 m,
na ktorom je rýchlosť obmedzená na 50 km/h. (str. 17 OV) a v bezprostrednej blízkosti k miestu zrážky v
smere z akého prichádzal G. G. sa nachádza aj priechod pre chodcov, ktorý je vyznačený vodorovným aj
zvislým dopravným značením doplnením o informáciu, že železničné priecestie sa nachádza už len 160m. (str. 17 OV). Napriek uvedenému G. G. viedol vozidlo, ktoré ani nevlastnil (jeho vlastník p. G. G. sedel
vedľa neho) v stave vylučujúcom spôsobilosť na vedenie motorových vozidiel (0,44‰ alkoholu v dychu)
v obci, pred železničným priecestím a pred priechodom pre chodcov rýchlosťou 80 km/h. Z uvedeného

je zrejmé, že G. G. žiadnym spôsobom nereagoval ani na priechod pre chodcov, ani na železničné
priecestie. V prípade, ak by po priechode pre chodcov prechádzal chodec/mamička s dieťaťom, tak
by G. G. na tieto taktiež nestihol včas zareagovať do týchto by vrazil, pričom pri rýchlosti 80km/h by
pravdepodobne došlo k vzniku značných poranení. G. G. viedol vozidlo namiesto rýchlosti do 50 km/h až
80 km/h. To znamená, že pri maximálnej povolenej rýchlosti 50 km/h by za 1s. urazil cca 14 m a pri jeho

reálnej rýchlosti 80 km/h to bolo až 22 m, čo ale nik nebol povinný predvídať. Od kruhovej križovatky na
ul. Trstínska po miesto zrážky je to cca 400 m a ak by G. G. viedol vozidlo rýchlosťou 80 km/h len 200 m
pred zrážkou, tak by tento úsek prekonal za cca 9 s, a pri rýchlosti 50 km/ h za cca 14 s, teda s rozdielom
cca 5 s. Žalovaný nebol povinný a ani nemohol predpokladať, že v mieste, kde je povolená maximálna
povolená rýchlosť 50 km/h, v bezprostrednej prítomnosti priechodu pre chodcov a pred blížiacim sa
železničným priecestím bude G. G. jazdiť rýchlosťou 80 km/h a s 0,44‰ alkoholu v dychu. Žalovaný vo

svojom vysvetlení z 11.6.2020 (str. 12 a 13 OV) uviedol, že zastavil, aby mal náležitý rozhľad a pozrel sa
najprv do pravej strany a potom do ľavej stravy a následne sa z jeho ľavej strany priblížilo vozidlo Audi.
Žalovaný uvedené zároveň potvrdil aj vo svojej výpovedi z 11.11.2020, kde ešte uviedol, že odhadom
mal na predmetnom mieste stáť minimálne 5 sekúnd, z čoho je následne aj s ohľadom na citáciu OV zo
strán 41 a 49-50 OV zrejmé, že tento jeho prípadný nesprávny prvok v technike jazdy sa nepodieľal na

príčine dopravnej nehody. Žalovaný taktiež zmenu smeru jazdy signalizoval aj ukazovateľom o zmene
smeru jazdy (tzv. smerovkou). Na základe uvedeného preto nie je možné klásť žalovanému akúkoľvek
vinu za spôsobenie dopravnej nehody a následnej škody. Taktiež NS ČR vo svojom Uznesení (sp. zn.
5 Tdo 1173/2004 zo dňa 20.10.2004 ,na ktoré žalovaný v odpore odkazoval) posudzoval prípad, kedy
obvinený motocyklista jazdil bezprostredne pred nehodou v obci na motocykli rýchlosťou 86 až 97 km/

h a vodič motorového vozidla sa rozhodoval, či vojde na hlavnú cestu v čase 4,4 až 4,8 sekundy pred
stretom, keď motocyklista bol vzdialený od miesta stretu 98 až 126 metrov. Pokiaľ by motocyklista išiel
najvyššou povolenou rýchlosťou 50 km/h., prišiel by do miesta stretu asi 2,5 až 4,5 sekundy potom,
čo by týmto miestom prešiel vodič motorového vozidla. NS ČR skonštatoval, že zásadnou a jedinou
príčinou vzniku dopravnej nehody bolo konanie motocyklistu. Pokiaľ by motocyklista išiel povolenou

rýchlosťou mohol vodič z vedľajšej cesty vojsť na hlavnú cestu bez porušenia pravidiel cestnej premávky,
bez toho, aby došlo k dopravnej nehode. NS ČR konštatoval, že pokiaľ vodič idúci po hlavnej ceste ide
rýchlosťou povolenou, resp. primeranou a vodič idúci po vedľajšej ceste mu nedá prednosť v jazde, je
v obvyklých prípadoch zodpovednosť na vodičovi, ktorý vošiel do križovatky po vedľajšej ceste. Pokiaľ
však vodič na hlavnej ceste ide rýchlosťou, ktorá výrazne presahuje maximálne povolenú rýchlosť a

vodič prichádzajúci do križovatky po vedľajšej ešte nemá dôvod predpokladať také prekročenie rýchlosti,
za prípadnú kolíziu musí niesť zodpovednosť vodič idúci po hlavnej ceste. NS ČR ďalej konštatoval,
že nie je spravodlivé požadovať od účastníka cestnej premávky, aby bez ďalšieho predpokladal možné
porušenie pravidiel tejto premávky inými účastníkmi a aby tomu prispôsobil svoje konanie. Naopak, ak
nie je z okolností, ktoré mal a mohol účastník cestnej premávky bežne vnímať či predvídať, zrejmé, že

iný účastník tej istej premávky porušil svoje povinnosti, je oprávnený očakávať od ostatných účastníkov
cestnej premávky dodržiavanie stanovených pravidiel. Účastník cestnej premávky, ktorý porušil pravidlá
tejto premávky, potom na druhej strane nemôže očakávať dodržanie týchto pravidiel od ostatných
účastníkov, pokiaľ im to znemožnil s ohľadom na charakter a závažnosť svojho porušenia pravidiel
cestnej premávky. Žalovaný nebol tým, koho konanie by bolo možné označiť za protiprávne, v príčinnej

súvislosti so vznikom škody a komu by bolo potrebné pričítať zavinenie. Žalovaný bol len účastníkom
dopravnej nehody, ktorého vozidlo ani nepoškodilo iné. Žalobca pritom doposiaľ ani v jednom podaní
neuviedolporušenieakejkonkrétnejpovinnostižalovanémukladiezavinuvovzťahukdopravnejnehode
a aké konkrétne ustanovenie ukladá žalovanému predvídať pohyb opitého vodiča idúceho 80 km/h v
meste s maximálnou povolenou rýchlosťou 50 km/h v bezprostrednej blízkosti priechodu pre chodcov

pri blížiacom sa železničnom priecestí. Žalovaný nemohol rozoznať, že G. G. ide namiesto 50 km/h až
80 km/h. Rovnako ako išiel G. G. 80 km/h mohli ísť totiž uvedenou rýchlosťou aj ďalší vodiči a nech by
Peugeot viedol ktokoľvek, tak každý by musel vyvolať voči opitému vodičovi idúcemu 80 km/h kolíznu
situáciu. G. G. je jediný, kto nesie zodpovednosť za vznik predmetnej dopravnej nehody, súvisiacej
škody,komujemožnépričítaťzavinenie,ktorýjedinýsvojimkonanímporušilcelýradprávnychpredpisov

(jazdapodvplyvomalkoholu,rýchlosťvýraznenadpovolenourýchlosťou,nedbalnaukazovateľozmene
smeru jazdy žalovaného a nereagoval ani na priechod pre chodcov, ani na železničné priecestie). Ak
by G. G. išiel povolenou rýchlosťou do 50 km/h, tak by dokázal zastaviť 4,0 m pred miestom zrážky
(str. 37 OV), resp. žalovaný by stihol opustiť križovatku ešte pred tým, ako by sa k nemu G. G. priblížil.Na strane žalovaného nedošlo k naplneniu predpokladu zodpovednosti za škodu, resp. podľa § 420
ods. 3 sa zbavil zodpovednosti za škodu keď preukázal, že škodu nezavinil. Žalobca si svoj nárok môže
uplatňovať len voči G. G., ktorý ako jediný nesie plnú zodpovednosť za ním spôsobenú škodu. Žalovaný

nebol nielen uznaný za vinného zo vzniku predmetnej škodovej udalosti, ale predmetné konanie bolo
voči jeho osobe zastavené.
V replike žalobca uviedol, že ZPZP dovoľuje prevádzkovať vozidlo iba tomu, koho zodpovednosť je
poistená, teda že k jazde je možné použiť len vozidlo, ku ktorému bola uzavretá poistná zmluva.
Žalovaný spochybňuje svoju zodpovednosť za spôsobenú dopravnú nehodu, poukazuje na porušenie

právnych predpisov jedným z vodičov motorových vozidiel, ktoré boli pri dopravnej nehode poškodené.
Žalovaný však opomenul zmieniť skutočnosť, že napriek skutočnostiam súvisiacim s nehodou, ktoré
boli prítomné v čase, kedy k nej došlo, sám porušil predpisy upravujúce pravidlá cestnej premávky
(ktoré sú povinní dodržiavať všetci jej účastníci, medzi ktorých sa nepochybne zaradil aj on), a preto
jednoznačne bol povinný konať v medziach, ktoré stanovujú tieto pravidlá a okrem toho ešte aj viedol
vozidlo, ktoré bolo bez povinného zmluvného poistenia. Žalovaný v plnej miere poukazuje len na vodiča

motorového vozidla AUDI G. G., avšak on sám porušil predpisy cestnej premávky a napriek tomu, že mal
výslovne dať prednosť motorovému vozidlu prichádzajúcemu po hlavnej ceste, tento príkaz (pravidlo
cestnej premávky) sa rozhodol odignorovať a rozhodol sa vyjsť na hlavnú cestu napriek približujúcemu
sa vozidlu jazdiacemu po tejto hlavnej ceste, o to závažnejšie sa javí jeho konanie, keďže si musel
uvedomovať, že osobné motorové vozidlo AUDI šlo nie úplne primeranou rýchlosťou, a napriek tomu

nemal potrebu dať mu prednosť, čo mal urobiť bez ohľadu na túto uvedenú skutočnosť a neohroziť tak
bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky. Uvedené však neurobil a spôsobil tak dopravnú nehodu.
V zmysle OV, na ktoré sa opakovane odvoláva žalovaný, žalobca poukazuje na skutočnosť uvedenú
v samotnom vyjadrení: ,,Vodič vozidla Peugeot uskutočňoval vjazd na hlavnú cestu, pričom v zmysle
pravidiel cestnej premávky mal dať prednosť v jazde vodičovi vozidla Audi.“(str. 38 OV) ako aj ,,Možno

konštatovať, že vodič vozidla Peugeot z technického hľadiska nedal prednosť v jazde vozidlu Audi
ani vo vzťahu k správnej technike jazdy vodiča vozidla Audi.“(str. 40 OV). Podľa § 2 ods. 2 písm. b/
ZoCP „dať prednosť v jazde povinnosť účastníka cestnej premávky počínať si tak, aby ten, kto má
prednosť v jazde, nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy,...“ Žalovaný tak v zmysle OV vošiel
do jazdného pruhu vodiča AUDI, ktorému mal dať prednosť. Za daných okolností vodičovi vozidla AUDI

v podstate bránil v pokračovaní v jazde, keď svojim motorovým vozidlom vošiel do jeho jazdného pruhu a
predstavoval tak prekážku, s ktorou sa už vodič AUDI v tej chvíli nemohol inak vysporiadať, a teda musel
náhle zmeniť smer jazdy v dôsledku čoho došlo k vzniku dopravnej nehody. Práve táto nepredvídateľná
činnosť žalovaného bola základom pre vznik dopravnej nehody, pri ktorej došlo k vzniku škody viacerým
poškodeným. V OV znalca bolo tiež uvedené: ,,Pohyb žalobcu oproti vozidlu nehodnotil ako nebezpečný

a ohrozujúci, preto síce teoreticky pri zastavení motorového vozidla by nedošlo k zrážke, ale vodič
motorového vozidla reagoval primerane, snažil sa obísť vzniknutú prekážku, pričom práve objekt tvoriaci
prekážku (bez ohľadu na to, či ide o človeka, zviera, prípadne pohybujúce sa teleso), vybočil zo
svojho koridoru pohybu a vošiel do jazdnej dráhy iného motorového vozidla, teda do motorového
vozidla AUDI, ktoré sa pokúsilo vyhnúť sa zrážke. Práve túto skutočnosť je možné považovať za

nepredvídateľnú, pretože vodič motorového vozidla AUDI ani pri vyvinutí všetkého úsilia nemohol
predpokladať, že žalovaný zachová takýmto spôsobom a vojde do jeho jazdnej dráhy.“ Rovnako je v OV
uvedené, že v mieste dopravnej nehody rozhľadové pomery umožňovali včasné spozorovanie vozidiel.
V čase dopravnej nehody bolo denné svetlo. Vyhodnocovanie rýchlosti tak v daných podmienkach
bolo pre žalovaného možné. V takýchto podmienkach mal vodič vozidla Peugeot možnosť porovnávať

približovanie sledovaného vozidla Audi vo vzťahu k prejdenej vzdialenosti a tým aj možnosť odhadnúť
jeho rýchlosť. Na strane č. 46 -47 OV je uvedené: ,,Vodič vozidla Peugeot nedal z technického hľadiska
prednosť v jazde vozidlu Audi vo vzťahu k skutočnej rýchlosti pohybu vozidla Audi. Vodič vozidla
Peugeot z technického hľadiska nedal prednosť v jazde vozidlu Audi ani vo vzťahu k správnej technike
jazdy vodiča vozidla Audi. Techniku jazdy vodiča vozidla Peugeot možno považovať za nesprávnu.

Nesprávnym prvkom jeho techniky jazdy bola skutočnosť, že nedal prednosť v jazde vozidlu Audi vo
vzťahu k jeho skutočnej (nesprávnej) technike jazdy, teda rýchlosti jazdy vozidla Audi výrazne vyššej,
ako je pre daný úsek najvyššia dovolená rýchlosť a nedal prednosť v jazde ani vo vzťahu k najvyššej
dovolenejrýchlostivúseku.Uvedenévšakplatípresituáciu,ževozidloPeugeotzastavilovmiestezrážky
v čase 1,0 s pred zrážkou. Keby žalovaný postupoval takýmto vyššie uvedeným spôsobom, nezasahoval

by do jazdného pruhu vodiča AUDI a predišiel by vzniku dopravnej nehody...Skutočnosť, že vodič
zastavil tak, že zasahoval do križovatky bola taktiež nesprávnym prvkom v technike jeho jazdy. (Vodič
nesmie vojsť na križovatku, ak mu situácia nedovoľuje pokračovať za križovatkou v jazde, takže by bol
nútený zastaviť vozidlo na križovatke). Ako je uvedené skôr, ak vodič takto zastavil dostatočne zavčasu,potom mal vodič vozidla Audi dostatok času upraviť techniku jazdy tak, aby nevznikla kolízna situácia.“
Vzhľadom na citované OV žalobca považuje za dostatočne preukazné, že žalovaný zavinil dopravnú
nehodu, a preto má voči nemu žalobca nárok na náhradu plnenia, ktoré poskytol. Podporne poukázal

na skutočnosť, že v prípade ak by si žalovaný riadne plnil povinnosti ktoré mu ukladá ZPZP, teda
najmä dbal na to, aby si splnil povinnosť uzavrieť povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uvedená škodová udalosť by bola riešená poisťovňou a
nárok poškodeného by bol uspokojený z povinného zmluvného poistenia. Vzhľadom k tomu má žalobca
za to, že postupuje zákonne a správne, keď si u žalovaného vymáha plnenie, ktoré bol nútený za neho

plniť. Žalovaný v závere vo svojom odpore uvádza, že časový interval 5 sekúnd by mu stačil na bezpečné
opustenie križovatky, s takýmto tvrdením žalobca nemôže v žiadnom prípade súhlasiť, a to najmä preto,
že v prípade ak by zastavil tak, aby mal náležitý rozhľad, a aby mal prípadne možnosť dať prednosť v
časovom limite 5 sekúnd by sa len s ťažkosťami zvládol nielen rozhliadnuť, ale aj rozbehnúť a opustiť
križovatku bezpečne, tak, aby sa v plnej miere vyhol blížiacemu sa vozidlu AUDI. Žalobca tak zastáva
názor, že bola preukázaná opodstatnenosť žalovaného nároku, keďže žalobca do konania predložil

všetky relevantné dôkazy k priebehu dopravnej nehody, ktoré zároveň zdôvodňujú výšku uplatňovaného
nároku v tomto konaní čo do výšky a dôvodu. Žalobca zároveň nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného
ohľadom zbavenia sa zodpovednosti žalovaným, ako ani so skutočnosťou, že vodič vozidla AUDI nesie
ako jediný plnú zodpovednosť, keďže podľa žalobcu aj zo samotného OV vyplýva, že k dopravnej
nehode došlo zavinením žalovaného. Žalovaný uviedol vo svojom vyjadrení vecné odôvodnenie, svoje

tvrdenia prejavil len svojím nesúhlasom, nepriložil žiadne relevantné dôkazy, čím z pohľadu žalobcu a
na rozdiel od neho, neuniesol dôkazné bremeno na podporu svojich tvrdení. Zároveň podľa žalobcu
navrhuje vykonanie dôkazov, z ktorých nie je možné zistiť skutočnosti relevantné pre toto konanie, resp.
čo nimi chce žalovaný preukázať. Napríklad výsluchom žalobcu, ktorý sa dopravnej nehody nezúčastnil
a v tomto konaní si uplatňuje len regresný nárok, pričom v podanom odpore žalovaný spochybnil len

skutočnosti v súvislosti so zavinením žalovaného, pri ktorom žalobca vychádzal z podkladov, ktorými
disponoval. Žalobca má za to, že dôkazy preukázali vodiča predmetného motorového vozidla, rovnako
postup pri odškodnení škody Slovenskou kanceláriou poisťovateľov, výšku takto spôsobenej škody (s
tým súvisiacu aj výšku vyplateného poistného plnenia pre poškodeného) a splnenie povinnosti žalobcom
v súlade so zákonom.

Žalovaný v duplike doplnil, že je síce pravdou, že viedol OMV bez uzatvoreného PZP, avšak
uvedená skutočnosť sa žiadnym spôsobom nepodieľala na vzniku dopravnej nehody. Zároveň podľa
predmetného § 24 ods. 2 ZPZP je podmienkou poskytnutia plnenia žalobcom, aby škoda bola
spôsobená prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti.
Teda žalobca nie je povinný plniť len v dôsledku absencie PZP, ale až po tom, ako by sa preukázala

zodpovednosť žalovaného, čo sa ale zatiaľ nestalo. Taktiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že: „ZPZP
dovoľuje prevádzkovať vozidlo iba tomu, koho zodpovednosť je poistená, teda že k jazde je možné
použiť len vozidlo, ku ktorému bola uzavretá poistná zmluva. Žalovaný však použil k jazde motorové
vozidlo, bez uzatvorenia povinného zmluvného poistenia ako ukladá ZPZP.“ ZPZP uvedenú podmienku
neobsahuje, resp. zo žiadneho ustanovenia ZPZP nevyplýva, že by bolo možné prevádzkovať vozidlo

iba s uzatvoreným PZP. Existencia PZP je len poistením zodpovednosti za škodu a nie je to to isté,
ako technický stav vozidla, nemá teda žiadny vplyv na brzdnú dráhu, osvetlenie vozidla, funkčnosť
bezpečnostnýchpásovapod.Ajkeďžalovanýpochybil,keďpoužilvozidlobezPZP,uvedenésažiadnym
spôsobom nepodieľalo na príčinách vzniku predmetnej dopravnej nehody ako škodovej udalosti. Na
základe uvedeného je nedôvodným aj nasledovné tvrdenie žalobcu: „v prípade ak by si žalovaný riadne

plnil povinnosti ktoré mu ukladá ZPZP, teda najmä dbal na to aby si splnil povinnosť uzavrieť povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, uvedená
škodová udalosť by bola riešená poisťovňou a nárok poškodeného by bol uspokojený z povinného
zmluvnéhopoistenia.“Uvedenétvrdenienielenženiejeničímpodložené,aletotojevedomenepravdivé.
Skutočnosť, či by prípadná poisťovňa plnila za žalovaného v prípade, ak by jeho vozidlo malo uzatvorené

PZP by závisela od posúdenia tejto poisťovne k otázke zavinenia dopravnej nehody, pričom nie je
vylúčené, že tá ktorá poisťovňa by dospela k názoru, že žalovaný nezavinil predmetnú dopravnú nehodu
ako škodovú udalosť a plnenie by odmietla. Žalobca síce poukazuje na rôzne časti OV a uvádza, že
vzhľadom na ne považuje za dostatočne preukazné, že žalovaný zavinil dopravnú nehodu, a preto by
mal mať voči nemu nárok na náhradu plnenia, ktoré poskytol, avšak uvedené považuje žalovaný za

zavádzajúce. Znalec sa vo svojom OV jednoznačne v odpovedi na otázku č. 6 (Vyjadrite sa k vzniku
dopravnej nehody a k jej príčine z technického hľadiska, uveďte hlavnú príčinu vzniku dopravnej nehody
z technického hľadiska v nadväznosti na ustanovenia ZoCP) uviedol odpoveď, ktorú je možné rozčleniť
do troch bodov: 1. „Na technickej príčine predmetnej dopravnej nehody sa podieľala nesprávna technikajazdy vodiča vozidla Audi (rýchlosť jazdy vyššia, ako je rýchlosť pre daný úsek najvyššia dovolená,
v dôsledku čoho vodič nedokázal zastaviť pred miestom zrážky - ak by vodič viedol vozidlo v čase
reakcie rýchlosťou 50 km/h, dokázal by zastaviť 4,0 m pred miestom zrážky). 2. Na technickej príčine

dopravnej nehody sa podieľala aj nesprávna technika jazdy vodiča Peugeot (nedania prednosti v jazde
vozidlu Audi a to nielen vo vzťahu k skutočnej - neprávnej technike jazdy vodiča vozidla Audi, ale
ani k najvyššej dovolenej rýchlosti v úseku, čím vodič vytvoril kolíznu situáciu). Toto však platí len za
predpokladu, že vozidlo Peugeot vykonalo vjazd spôsobom, že reakcia vozidla Audi bola včasná (vodič
vozidla Peugeot stál v mieste zrážky cca 1,0 s). 3. Ak však vozidlo Peugeot stálo v mieste zrážky dlhšiu

dobu, potom uvedený nesprávny prvok v technike jazdy vodiča Peugeot sa nepodieľal na technickej
príčine dopravnej nehody.“ (str. 49-50 OV) Z uvedeného je vidieť, že v prípade každej možnej varianty
sa na predmetnej dopravnej nehode podieľala nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Audi a len v
prípade, ak by žalovaný so svojim vozidlom stál v mieste zrážky cca 1 sekundu, tak len v takom prípade
by na dopravnej nehode podieľala aj jeho technika jazdy, ale to len za predpokladu, že žalovaný by
bol povinný predvídať nesprávnu techniku jazdy vozidla Audi. Teda v žiadnom prípade znalec neoznačil

techniku jazdy žalovaného za výlučný dôvod vzniku dopravnej nehody. Ďalej z uvedeného vyplýva, že
ak by v mieste dopravnej nehody stál žalovaný dlhšie ako jednu sekundu, tak aj keby vodič vozidla Audi
išiel 80 km/h, tak mal dostatok času na nenáhle upravenie techniky jazdy tak, aby nevznikla kolízna
situácia (viď aj str. 40 OV). Rovnako, ak by viedol vodič vozidlo Audi rýchlosťou 55 km/h, tak by nehode
zabránil a ak by ho viedol rýchlosťou 50 km/h (najvyššia povolená) zastavil by 4 m pred miestom zrážky,

resp. by sa uvedené vozidlá ani nestretli, pretože žalovaný by medzi tým už odbočil a zaradil sa do
premávky. Po zohľadnení nižšie citovaných výpovedí o tom, že žalovaný v mieste zrážky stál dlhšiu
dobu ako 1 sekundu, tak aj podľa znalca sa nesprávny prvok v technike jazdy žalovaného nepodieľal
na technickej príčine dopravnej nehody. Technický prvok je ale len jednou časťou dopravnej nehody, tou
druhou je, či vôbec žalovaný mohol predvídať tak bezprecedentné porušenie predpisov, k akému došlo

v prípade vodiča vozidla Audi. Ako pritom uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení ku vzneseniu obvinenia
z 9.11.2020: „C. B. vo svojom vysvetlení zo dňa 11.6.2020 uviedol, že zastavil aby mal náležitý rozhľad
a pozrel sa najprv do pravej strany a potom do ľavej stravy a následne sa z jeho ľavej strany priblížilo
vozidlo Audi. Z uvedeného je zrejmé, že na predmetnom mieste p. B. zastavil a následne stál dlhšie ako
1 sekundu, z čoho je následne aj s ohľadom na citáciu OV zo strán 41 a 49-50 OV zrejmé, že tento jeho

nesprávny prvok v technike jazdy sa nepodieľal na príčine dopravnej nehody. Na základe uvedeného
preto nie je možné klásť p. B. akúkoľvek vinu za spôsobenie dopravnej nehody.“ Žalovaný poukázal tiež
na výpoveď svedka poškodeného G. H. v Zázname o podaný vysvetlenia z 8.4.2020, ktorý potvrdil, že
vozidlo žalovaného stálo, a že vodič Audi zišiel z hlavnej cesty a vrazil do stojaceho vozidla žalovaného;
výpoveď svedka poškodeného E. E. v Zázname o podaní vysvetlenia z 20.3.2020, ktorý potvrdil, že

vozidlo žalovaného stálo, a že vodič Audi zišiel z hlavnej cesty a vrazil do stojaceho vozidla žalovaného;
výpoveďsvedkaH.E.vZáznameopodanívysvetleniaz11.6.2020,ktorábolaspolujazdcomžalovaného
a potvrdila, že vozidlo žalovaného stálo, a že vodič Audi vrazil do stojaceho vozidla žalovaného; výpoveď
žalovaného v Zázname o podaní vysvetlenia z 11.6.2020, ktorý už pri prvom úkone v priestupkovom
konaní uviedol, že vozidlo žalovaného stálo, a že vodič Audi vrazil do stojaceho vozidla žalovaného.

Skutočnosť, že žalovaný objektívne musel stáť v mieste nehody viac ako 1 sekundu vyplýva aj z toho, že
ako na svojej internetovej stránke uvádza aj súdny znalec Ing. Marcel Janco, tak: „len pohľad do ľavého
zrkadla predstavuje naviac 0,7 až 1,4 sekundy“ (I.). Už len samotné zastavovanie vozidla žalovaného
a jeho následný pohľad doprava a potom doľava tak musel predstavovať minimálne 3 sekundy, počas
ktorých vozidlo žalovaného stálo a vodič vozidla Audi si ho musel všimnúť a mal priestor reagovať aj pri

jeho neprimerane vysokej rýchlosti, čo sa ale nestalo. Z uvedeného je zrejmé, že vozidlo žalovaného
stálo v mieste zrážky niekoľko sekúnd, kým do tohto vrazilo vozidlo Audi, na čo následne nadväzuje
vyššie citovaný záver znalca o tom, že ak vozidlo Peugeot stálo v mieste zrážky dlhšiu dobu (viac
ako 1 sekundu), potom uvedený nesprávny prvok v technike jazdy vodiča Peugeot sa nepodieľal na
technickej príčine dopravnej nehody. Nie je preto zrejmé, na základe akého dôvodu žalobca neustále

trvá na vine žalovaného a tohto dokonca označuje ako jediného zodpovedného za vznik predmetnej
dopravnej nehody. Žalovaný súčasne poukázal na viaceré rozhodnutia Krajských súdov týkajúce sa
posudzovania obdobných vecí (rozsudky Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 1To/59/2021, Krajského
súduvTrenčínepodsp.zn.23To/102/2017,KrajskéhosúduvŽilinepodsp.zn.7Co/308/2017),zktorých
citoval. Práve vodič vozidla Audi sa pohyboval po hlavnej ceste, tak že v mieste, kde je povolená

maximálna povolená rýchlosť 50 km/h, v bezprostrednej prítomnosti priechodu pre chodcov a pred
blížiacim sa železničným priecestím jazdil rýchlosťou 80 km/h a s 0,44‰ alkoholu v dychu, čo ale
žalovaný nemohol v žiadnom prípade predpokladať. Ak by vodič Audi išiel maximálnou povolenou
rýchlosťou, a ak by aj na jeho konanie nemal vplyv alkohol, tak pri rýchlosti 50 km/h by za 1 sekunduprešiel cca 13,88 m. Pri jeho rýchlosti 80 km/h ale vodič Audi za 1 sekundu prešiel cca 22,22 m. Teda za
rovnaký úsek prešiel o 8 m viac. Ak by teda vodič Audi išiel rýchlosťou 80 hm/h čo i len 3 sekundy, tak by
rozdiel v prejdenej vzdialenosti bol 24 m, čo rozhodne nie je zanedbateľná vzdialenosť. Každý rozumný

človek by pritom za rovnakej dopravnej situácie predpokladal, že vodič Audi pôjde maximálne najvyššou
povolenou rýchlosťou (50 km/h), prípadne túto môže aj mierne porušiť (napr. o 5 km/h). Naopak ale
žiadny rozumný človek nemohol predpokladať, že vodič Audi si z cesty v meste smerom od kruhového
objazdu, v bezprostrednej blízkosti prechodu pre chodcov a pred železničným priecestím s rampami
urobípretekárskudráhu,aešteajbudepodvplyvomalkoholu. Podľa§431O.z.,aksastretnúprevádzky

dvoch alebo viacerých prevádzateľov, a ak ide o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú
podľaúčastinaspôsobenívzniknutejškody.Akovyplývaajzodbornejliteratúry(ObčianskyzákonníkI,2.
vydání,2019,s.1561-1566:M.Novotná)vyporiadaniepodľa(spolu)účastinavznikuškodypredpokladá
zhodnotenie všetkých skutkových okolností daného stretu prevádzok, pričom dôraz treba klásť na tie
okolnosti, ktoré boli hlavnými príčinami vzniku škody. Ak by na strane prevádzkovateľa boli dané také
okolnosti, s ktorými vznik škody nebol v príčinnej súvislosti, nie je splnený zákonný predpoklad účasti

na vzniknutej škode a nevzniká ani zodpovednosť ani dôvod na vyporiadanie (R 64/1972). Identifikácia
hlavných príčin vzniku škody (v zmysle uplatnenia právnej kauzality) je tak nasledovaná ustálením
miery, akou sa každá z týchto okolností spolupodieľala na vzniku škody (v praxi sa toto ustálenie
vyjadruje percentuálnym podielom). Posúdenie účasti jednotlivých prevádzkovateľov na vzniku škody
v dôsledku stretu vozidiel môže vyústiť aj do záveru, že účasť niektorého z nich je natoľko minimálna,

že zodpovednosť za škodu na jeho strane nezakladá (Najvyšší súd ČR sp. zn. 25Cdo 238/2002: „Nie
je vylúčené, aby porovnanie účasti jednotlivých prevádzateľov na strete vozidiel vyústilo do záveru, že
účasť niektorého z nich je natoľko minimálna, že zodpovednosť za škodu na jeho strane nezakladá.“).
Žalobca postupuje nesprávne, keď absolútne ignoruje konanie vodiča vozidla Audi, ktorý v mieste,
kde je povolená maximálna povolená rýchlosť 50 km/h, v bezprostrednej prítomnosti priechodu pre

chodcov a pred blížiacim sa železničným priecestím s rampami jazdil rýchlosťou 80 km/h a s 0,44‰
alkoholu v dychu. Ak by niečo také mal žalovaný predpokladať, uvedené by znamenalo absolútne
popretie princípu obmedzenej dôvery v doprave, kedy ani platný právny poriadok Slovenskej republiky
neurčuje účastníkovi cestnej premávky povinnosť predvídať porušenie pravidiel cestnej premávky,
vrátane prekročenia najvyššej povolenej rýchlosti zo strany iného účastníka. Vlastník vozidla Audi,

umožnil svoje vozidlo Audi viesť osobe pod vplyvom alkoholu rýchlosťou cca 80 km/h o čom musel ako
spolujazdec vedieť, a po tom, ako táto osoba spôsobila dopravnú nehodu si uplatnil nárok na náhradu
škodu, ktorá mu bola žalobcom nekriticky vyplatená. Nie je totiž žiadny rozdiel v tom, či jazdil pod
vplyvom alkoholu a za súčasného podstatného prekročenia rýchlosti vodič vozidla Audi, alebo vlastník
vozidla Audi, keď vlastník bol vo vozidle Audi ako spolujazdec a muselo mu byť zrejmé, že toto umožnil

riadiť osobe pod vplyvom alkoholu, že táto výrazne prekračuje najvyššiu povolenú rýchlosť, pričom
nijako nezasiahol. Vlastníkovi vozidla Audi nemohol vzniknúť nárok na poistné plnenie/náhradu škody,
pretože tento si uvedenú škodu doslova spôsobil sám svojim vlastným konaním. Žalovaný sa v zmysle
princípu obmedzenej dôvery v doprave dôvodne spoliehal, že aj ostatní účastníci dopravy sa budú riadiť
dopravnými predpismi. Vodičovi Audi bola v dychu zistená koncentrácia alkoholu 0,44‰, pričom vo

všeobecnosti platí, že alkohol o.i. aj spomaľuje reflexy a schopnosť včas a správne používať pedále. Aj
reakcie na vizuálne podnety sú pomalšie a nezanedbateľným faktorom je aj rozmazané videnie. Znižuje
sa aj schopnosť sústrediť sa a správne sa rozhodovať v krízových situáciách. V dôsledku uvedeného
mal s vysokou mierou pravdepodobnosti negatívny vplyv na predmetnú dopravnú nehodu aj alkohol
vodiča Audi, a to vo vzťahu k jeho pozornosti, ako aj rýchlosti a včasnosti jeho reakcií. Je absurdné

a nedôvodné, aj v prípade odhliadnutia od škody spôsobenej na vozidlách p. H. a p. E., aby žalobca
požadoval od žalovaného úhradu aj škody spôsobenej na vozidle Audi p. G.. Žalovaný navrhol vykonať
dokazovanie oboznámením priestupkového spisu vedeného OR PZ v Trnave, ODI pod č. sp. ORPZ-
TT-ODI2-2020/012780-003 voči žalovanému, oboznámením priestupkového spisu vedeného OR PZ
v Trnave, ODI pod č. sp. ORP-TT-ODI1-2020/011016 voči G. G., výsluchom žalovaného, svedka H.

E., ktorá bola spolujazdcom žalovaného, výsluch žalobcu k otázke, či a v akom rozsahu skúmal pred
vyplatením plnenia poškodeným zavinenie vodiča Audi.
Žalobca v reakcii na dupliku žalovaného doplnil, že žalovaný zodpovedá za škodu nielen v zmysle
ustanovenia § 420 O.z. ale aj ako prevádzateľ motorového vozidla v zmysle § 427 a nasl. O.z., pričom
v tomto prípade ide o zodpovednosť objektívnu. Aj zo samotných výpovedí svedkov, ktoré žalovaný vo

svojom vyjadrení citoval, je zrejmé, že videli, že približujúce sa motorové vozidlo AUDI sa pohybuje
rýchlosťou vyššou ako 50 km/hod, z čoho možno usúdiť, že aj žalovaný by si túto skutočnosť musel
všimnúť,pokiaľsatýmsmerompozrel,pretojejehotvrdenieoabsurdnostitejtosituácieúplnenevhodné,
keďže v tomto prípade nejde o predvídanie nejakej extrémnej situácie, ale o skutočnosť, ktorú malispozorovať hneď dvaja svedkovia. Z citovaných svedeckých výpovedí taktiež vyplýva, že žalovaný
mal zastaviť na hranici križovatky, pričom za hranicu križovatky jednoznačne podľa žalobcu nemožno
považovať úsek vo vzdialenosti 1,5 m od tejto hranice v zmysle ZoCP, pričom práve toto je v zmysle OV

rozmer, ktorým vozidlo PEUGEOT zasahovalo v čase zrážky do jazdného pruhu vozidla AUDI. Žalovaný
sa tak vo svojom vyjadrení vôbec nezaoberal skutočnosťou, že sám porušil predpisy upravujúce pravidlá
cestnej premávky, ako to vyplýva aj z OV v bode 6.4: ,,Z postavenia v čase zrážky a miesta zrážky, ktoré
bolo vyhodnotené na základe zdokumentovanej stopy a ďalších stôp zistených z fotodokumentácie však
vyplýva, že v čase zrážky sa vozidlo Peugeot nenachádzalo prednou časťou na hranici križovatky, ale

zasahovalo až do jazdného pruhu na Trstínskej ulici.“ V čase zrážky v podstate blokovalo cestu vozidlu
AUDI, keďže sa v tej chvíli nachádzalo v jeho jazdnom pruhu. Žalovaný v plnej miere poukazuje len na
vodiča motorového vozidla AUDI, avšak on sám porušil predpisy cestnej premávky a napriek tomu, že
mal výslovne dať prednosť motorovému vozidlu prichádzajúcemu po hlavnej ceste, tento príkaz (pravidlo
cestnej premávky) sa rozhodol odignorovať a rozhodol sa vyjsť na hlavnú cestu napriek približujúcemu
sa vozidlu jazdiacemu po tejto hlavnej ceste, o to závažnejšie sa javí jeho konanie, keďže si musel

uvedomovať, že osobné motorové vozidlo AUDI šlo nie úplne primeranou rýchlosťou, čo vyplýva aj z
niektorých ním citovaných svedeckých výpovedí, a napriek tomu nemal potrebu dať mu prednosť, čo mal
urobiť bez ohľadu na túto uvedenú skutočnosť a neohroziť tak bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky.
On však vošiel do jazdného pruhu tohto vozidla AUDI, čím mu znemožnil pokračovanie v jazde, keď
ako sám uviedol vo vysvetlení z 11.6.2020, videl približujúce sa vozidlo AUDI. Prednosť v jazde, ktorú

v danej situácii bol povinný dať, však v predmetnej v situácii z 27.2.2020 nedal a spôsobil tak dopravnú
nehodu. Žalovaný ešte vo svojom odpore uvádzal, že časový interval 5 sekúnd by mu stačil na bezpečné
opustenie križovatky, s čím žalobca vo svojom predchádzajúcom vyjadrení nesúhlasil najmä preto, že
v prípade, ak by žalovaný zastavil tak, aby mal náležitý rozhľad, a aby mal prípadne možnosť dať
prednosť v časovom limite 5 sekúnd, len s ťažkosťami by sa zvládol nielen rozhliadnuť ale aj rozbehnúť

a opustiť križovatku bezpečne tak, aby sa v plnej miere vyhol blížiacemu sa vozidlu AUDI. Vo vyjadrení
žalovaného z 20.7.2023 už svojimi nepreukázateľnými výpočtami došiel k záveru, že minimálne 3
sekundy žalovanému trvalo len na zastavenie vozidla a pohľad doprava a doľava, z čoho samo osebe
je zrejmé, že 5 sekúnd na úplné opustenie križovatky by nestačilo, a zároveň žalovaný uvádza, že v
uvedených minimálne 3 sekundách zastavoval vozidlo a zároveň, že vozidlo stálo, čo sa podľa názoru

žalobcu vzájomne úplne vylučuje. K tvrdeniam uvádzaným žalovaným v jeho vyjadrení, kde opakovane
uvádza skutočnosti ohľadom priebehu dopravnej nehody, avšak ako vyplýva aj z OV, kde v otázke č.
5: ,,Vyjadrite sa k tomu, či k dopravnej nehode došlo tak, ako uvádzajú účastníci dopravnej nehody a
svedkovia dopravnej nehody.“ Znalec ako odpoveď uviedol nasledujúce: ,,Z postavenia vozidla Peugeot
v čase zrážky, ktoré bolo možné vyhodnotiť na základe: 1. zdokumentovanej stopy (viď. náčrt) a 2.

stôp vyhodnotených z fotodokumentácie (popísané v predchádzajúcich častiach odborného vyjadrenia),
bolo zistené, že nemohlo dôjsť k dopravnej nehode tak, ako uviedol vodič vozidla Peugeot...“ Žalobca
zároveň nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného ohľadom zbavenia sa zodpovednosti žalovaným, keďže
podľa žalobcu aj zo samotného OV vyplýva, že k dopravnej nehode došlo zavinením žalovaného, ktorý v
podstate zablokoval cestu vozidlu AUDI, a bez ohľadu na skutočnosť akou rýchlosťou šlo toto vozidlo, už

nemohlo zabrániť stretu s vozidlom PEUGEOT. Žalobca tak mal za to, že pripojené dôkazy preukázali
držiteľa a vodiča predmetného motorového vozidla (čo nie je sporné), rovnako postup pri odškodnení
škody Slovenskou kanceláriou poisťovateľov, vznik škody, výšku takto spôsobenej škody (aj výšku
vyplateného poistného plnenia pre poškodeného) a v neposlednom rade aj jej zavinenie žalovaným a
tým splnenie povinnosti žalobcom v súlade so zákonom.

Súd prvej inštancie vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 15. novembra 2023. Oboznámil s listinnými
dôkazmi založenými do spisu stranami, pričom keďže tieto boli stranám riadne doručené a neboli
spochybnené, neoboznamoval ich, okrem označených častí priestupkových spisov, osobitne na
pojednávaní. Súd okrem listinných dôkazov nevykonal dokazovanie pôvodne navrhnutými dôkazmi
žalovaného s výnimkou oboznámenia žalovaným označených častí priestupkových spisov, keď na ich

vykonaní netrval sám žalovaný. Na pojednávaní pred konštatovaním sporných a nesporných skutkových
tvrdení a uvedením predbežného právneho posúdenia veci žalobca doplnil, že považuje za objektívnu
zodpovednosť mať uzatvorené povinné zmluvné poistenie (ďalej len „PZP“). Držiteľ a vodič motorového
vozidla je v tomto prípade jedna osoba, nemal uzatvorené PZP, na základe čoho má žalobca za to, že
je nárok na uplatnenie si regresu. Čo sa týka subjektívnej zodpovednosti, správny orgán nepostupoval

lege artis, je na súde rozhodnúť, či a v akej miere žalovaný zodpovedá za škodu. Žalobca bol povinný
plniť toľko, koľko bola vyčíslená škoda, ktorá vznikla a bola preukázaná. Žalovaný reagoval, že samotná
skutočnosť, či žalovaný mal alebo nemal uzatvorené PZP nemá žiadny vplyv na samotný vznik ani
následok dopravnej nehody. Pre posúdenie toho, či vôbec žalobca mal plniť z tejto dopravnej nehody jepodstatné to, kto za nehodu zodpovedá. Žalobca musel nejakým spôsobom vyhodnotiť zodpovednosť
žalovaného a aspoň sám pre seba si ujasniť, prečo za túto nehodu nenesie zodpovednosť čiastočne
alebo úplne iný subjekt. Nepopiera, že vodič Audi sa pohyboval po komunikácii, avšak prednosť vodiča

na hlavnej ceste nie je absolútna. Ak by tomu tak bolo, tak by to znamenalo stav, kedy vodič na hlavnej
ceste by napriek tomu, že vidí prekážku, na túto buď nereagoval nijako alebo nedostatočne, v podstate
do nej narazil s odôvodnením, že on má prednosť.
V konaní nebolo sporným, že žalovaný je držiteľ a vodič MV Peugeot ŠPZ A., že dňa 27.2.2020 došlo
k dopravnej nehode so vznikom škody na troch iných motorových vozidlách, že žalobca z garančného

fondu vyplatil držiteľom poškodených vozidiel poistné plnenie 7.262,98 eur, že žalovaný nemal v čase
dopravnej nehody vozidlo povinne zmluvne poistené, že žalovaný ešte pred doručením pokusu o
zmier dvakrát poprel aj s argumentáciou nárok žalobcu, že priestupkové konanie voči žalovanému bolo
zastavené pre uplynutie zákonnej lehoty, že vodič vozidla Audi išiel v čase nehody rýchlosťou 80 km/
h a bol mu nameraný alkohol v dychu, že žalovaný stál na mieste zrážky dlhšie ako 1 sekundu pred
zrážkou. Sporné medzi stranami bolo, či za vzniknutú a žalobcom uhradenú škodu zodpovedá žalovaný

ako prevádzkovateľ vozidla Peugeot.
Po prednesení sporných a nesporných skutkových tvrdení, konštatovaní predbežného právneho
posúdenia veci a vykonaní dokazovania vo veci, žalobca uviedol, že má návrhy na doplnenie
dokazovania, a to vykonanie znaleckého dokazovania znalcom v odbore cestné dopravné nehody, keď
má za to, že znalecké dokazovanie je na mieste, a to s ohľadom na to, že z konkrétne pomenovaných

a čítaných dôkazov vyplýva, že žalovaný nedal prednosť v jazde a rovnako vyplýva z toho aj to,
že namerané množstvo alkoholu 0,2 je nízke množstvo. Z dokazovania nevyplýva, že by žalovaný
nezodpovedal ani len čiastočne za dopravnú nehodu. Taktiež žalobca navrhol doplnenie dokazovania
predvolaním svedka G. G., aby podal výpoveď o tom, ako došlo k dopravnej nehode, pričom má za
to, že aplikácia prísnej koncentrácie konania v tejto veci nie je namieste, najmä vzhľadom na potrebu

vykonania znaleckého dokazovania, keďže ide o dôkazy, ktorých potreba vyvstala po predbežnom
právnom posúdení veci súdom, keď žalobca až na prvom pojednávaní bol postavený pred skutočnosť,
že súd nemá za danú akúkoľvek zodpovednosť žalovaného za dopravnú nehodu, hoci podľa listín v
spisetátominimálnečiastočnábolapodľanehojednoznačná.Žalovanýnesúhlasilsnávrhomžalobcuna
doplnenie dokazovania, s tým, že žalobca bol od počiatku oboznámený s odborným vyjadrením znalca

a toto nespochybňoval. Rovnako nespochybňoval závery znalca ani samotný žalovaný. Z uvedeného
je zrejmé, že žalobca vedel aj o tom, že znalec na str. 49-50 odborného vyjadrenia uviedol, že ak
vozidlo Peugeot stálo v mieste zrážky dlhšiu dobu, viac ako 1 sekundu, tak sa uvedené nepodieľalo na
príčine dopravnej nehody. Keďže toto tvrdenie žalobca nerozporoval, nie je zrejmé, akú inú skutočnosť
má objasniť prípadné znalecké dokazovanie, resp. čo bránilo žalobcovi tento návrh predniesť skôr. Nie

je podstatné, ako súd na pojednávaní vyhodnotil otázku zavinenia žalovaného, ale že žalovaný toto
zavinenie od počiatku opakovane rozporoval. Ak by teda žalobca bol v konaní aktívny, tak mohol už
dávno navrhnúť vykonanie takých dôkazov, ktoré by uvedené spochybňovali. Navrhol preto, aby súd
tieto návrhy na doplnenie dokazovanie zamietol v celom rozsahu, a to nielen ako nedôvodné, ale aj
ako oneskorene podané.

Súd prvej inštancie v konaní nevykonal žalobcom až na pojednávaní prvýkrát navrhnuté dokazovanie a
konštatoval priamo na pojednávaní, že na prostriedky procesného útoku, ktoré neboli predložené včas
nebude prihliadať. Súd tak v danej veci aplikoval princíp sudcovskej koncentrácie konania v zmysle §
153 CSP. Má za to, že žalobca mohol už od okamihu doručenia odporu žalovaného, v ktorom tento
poukazoval na skutočnosť, že žalovaný stál na mieste zrážky viac ako 1 sekundu, a preto ani jeho

prípadný nesprávny prvok v technike jazdy sa nepodieľal na príčine dopravnej nehody, a to priamo
podľa znenia žalobcom predloženého OV (na základe ktorej skutočnosti súd primárne považuje nárok
žalobcu za nepreukázaný), navrhovať vykonanie prípadného ďalšieho dokazovania. Žalovaný pritom
skutkové tvrdenie o tom, že na mieste zrážky stál viac ako 1 sekundu, ktoré súd považuje za rozhodujúce
pre posúdenie veci, výslovne a konkrétne zopakoval aj v duplike, rozsiahlo argumentoval, prečo je

vo veci dôležité, a aké závery pri súčasnom vyhodnotení znenia OV z danej skutočnosti vyplývajú,
nesporoval. Súd tak dospel k záveru, že žalobca mal dostatočný priestor reagovať (včasne, t.j. ešte
v rámci písomných vyjadrení strán pred pojednávaním) na skutkové tvrdenia žalovaného a navrhovať
dokazovanie na preukázanie vlastných skutkových tvrdení, a ak tak neurobil, v zmysle ustanovení §
153 CSP nesie procesnú zodpovednosť za svoju pasivitu. Pri nespornosti vyššie uvedeného skutkového

tvrdenia nevidel súd dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie aj z dôvodu nehospodárnosti a nedôvodnosti
takého postupu, keďže v konaní už predložené dôkazy boli dostatočné na vyhodnotenie veci. Súd
nemal dôvod vykonávať dokazovanie, ktoré žalobca označil až po prednesení predbežného právneho
posúdenia veci súdom, keď ani nebolo zrejmé, aké konkrétne iné skutkové tvrdenia žalobcu majúbyť týmto dokazovaním preukázané (pričom súd musí vykonávať dokazovanie hospodárne, a to iba
za účelom preukazovania sporných skutkových tvrdení strán produkovaných v spore, keď stranami
dovtedy označené a predložené dôkazy postačovali na riadne zistenie skutkového stavu a rozhodnutie

vo veci). Všeobecné konštatovanie žalobcu o tom, že žalovaný zodpovedá (minimálne čiastočne)
za škodu spôsobenú dopravnou nehodou (ktorým odôvodňoval potrebu ďalšieho dokazovania), bolo
produkované už i v predchádzajúcich vyjadreniach žalobcu, a na preukázanie tejto skutočnosti žalobca
už predložil v konaní podľa vlastného uváženia dôkazy, vrátane OV znalca, z ktorých súd v konaní
vychádza. Bolo na samotnom žalobcovi, aby v konaní včas označil všetky dôkazy, ktoré v konaní

navrhuje vykonať, nič mu nebránilo v žalobe navrhnúť vykonanie určitých dôkazov, prípadne iba ako
doplňujúcich, pre prípad, že by boli pochybnosti o preukázaní jeho nároku, žalobca však nič také
neurobil. Skutočnosť, že súd vyhodnotí určitý dôkaz predložený stranou inak ako strana samotná
nevytvára dôvodnosť doplnenia dokazovania dôkazom iným. Je na zodpovednosti sporovej strany
riadne a dôsledne vyhodnotiť, čo (a ako bezpečne) vyplýva z ňou samou predložených listinných
dôkazov. Súd tak uzatvára, že v danej situácií nemal dôvod dopĺňať dokazovanie oneskorene (až na

pojednávaní) navrhnutými dôkazmi žalobcu (a predlžovať tak neúmerne sporové konanie), keď tieto mal
žalobca možnosť (procesnú povinnosť) označiť už skôr (ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania), keď podstatné spochybnenie existencie jeho nároku voči žalovanému vo svetle
jasných tvrdení a argumentácie žalovaného bolo zrejmé zo všetkých vyjadrení žalovaného. Keďže tak
dôkazné prostriedky v podobe vykonania znaleckého dokazovania a výsluchu G. G. boli žalobcom (ako

subjektom, ktorý je nositeľom dôkazného bremena s vedomím nutnosti preukázania dôvodnosti jeho
nároku ním včasne predloženými dôkazmi) navrhnuté oneskorene a v rozpore s ust. § 153 ods. 1 CSP,
súd na ne podľa § 153 ods. 2 CSP neprihliadal, keďže by to vyžadovalo nielen nariadenie ďalšieho
pojednávania (pravdepodobne i viacerých) ale aj vykonanie ďalších úkonov súdu (nariaďovanie niekoľko
mesiacov trvajúceho znaleckého dokazovania, a to všetko v situácii, kedy už názor jedného znalca na

vec, na ktorého poukazoval práve sám žalobca, má súd k dispozícií v rámci odborného vyjadrenia).
Žalobca právom záverečnej reči poukázal na stranu 46-47 OV, s tým, že má za to, že je tu
daná zodpovednosť žalovaného na vzniku dopravnej nehody. Percentuálne rozdelenie výšky škody
konkrétnych škodcov je vec, s ktorou sa musí vysporiadať súd, keď nemôže svoje rozhodnutie
oprieť o zastavené správne konanie. Nečinnosť správneho orgánu však sama o sebe neznamená,

že spoluzodpovednosť žalovaného nie je daná. Z uvedených hľadísk má za to, že nebol ani dôvod
navyšovať trovy tohto konania ešte pred uvedením predbežného právneho posúdenia, v zmysle ktorého
nemá žalovaný zodpovedať ani len čiastočne. Spornou skutočnosťou je v podstate na konci právna
otázka. V tomto ohľade sa javí, že sa súd priklonil k zavineniu vodičom, ktorému bola uložená sankcia.
Nejedná sa však len o zavinenie žalovaného ako vodiča, ale aj o objektívnu zodpovednosť, že vozidlo

nebolo povinne zmluvne poistené, ktorá povinnosť vyplýva priamo zo zákona. Inak povedané, ak by
zmluva o PZP existovala, tento spor by neexistoval. Naďalej tvrdí, že žalobca bol v zmysle zákona
povinný uhradiť poškodeným regresné plnenie a podľa ustálenej súdnej praxe, má kancelária právo
postihuvočiosobe,ktorázodpovedázaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla,avšaknielen
výlučne na základe zavinenia ako vodiča, ale najmä ako samotného prevádzateľa, ktorý si nesplnil svoje

zákonné povinnosti. ÚS SR sp. zn. III.ÚS 514/2016 zo 17.8.2016 uviedol, že právo regresného postihu
sa rozširuje aj na iné osoby definované ako tie, ktoré zodpovedajú poškodenému za škodu. V zmysle
uvedeného, ak by aj žalovaný nezodpovedal ako vodič, stále má zodpovednosť ako vlastník vozidla.
Žalovanýprávomzáverečnejrečiuviedol,ževzmyslepredloženejjudikatúry,prednosťvodičanahlavnej
cesteniejeabsolútnaaniejemožnéodostatnýchúčastníkovcestnejpremávkypožadovaťpredvídať,že

vodičpohybujúcisahociajnahlavnejcestebezprecedentneporušínielenpravidlácestnejprevádzkyale
aj rozumné očakávanie jej ostatných účastníkov. Žalovaný síce vychádzal z vedľajšej cesty na hlavnú,
pričom sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti aj prechodu pre chodcov aj železničného priecestia,
pričom nemal dôvod ani len predvídať, že smerom z kruhového objazdu vyjde vodič pod vplyvom
alkoholu, ktorý najvyššiu povolenú rýchlosť prekročí minimálne o 30 km/h. Ako vyplýva aj z OV, ktoré

žalobcanespochybnil,akbyvodičvozidlaAudiišielmaximálnourýchlosťou,ničinébysanatomtoskutku
nezmenilo, bez problémov, bezpečne by zastavil minimálne 4 m pred miestom zrážky. Zároveň, ak by
dodržal túto maximálnu povolenú rýchlosť, pravdepodobne by sa uvedené 2 motorové vozidlá ani nikdy
nestretli. Čo sa týka samotného regresného nároku žalobcu, ešte pred jeho vyplatením poškodeným,
žalobca musel vykonať určité skutkové a právne posúdenie, aby vôbec vedel, či bola škoda spôsobená

prevádzkou vozidla Peugeot alebo Audi. Na základe tohto posúdenia sa zrejme rozhodol, že zavinenie
spočíva na žalovanom, a preto uhradil uplatňovaný nárok jednotlivým poškodeným. Za toto, ale nemôže
niesť zodpovednosť žalovaný. Ak by aj na vozidle Peugeot bolo uzatvorené PZP, tak nie je vylúčené, že
prípadnápoisťovňabynehoduposúdilatak,žezatútobyžalovanýnezodpovedalazároveňneexistenciaPZP sa žiadnym spôsobom nepodieľala na vzniku alebo možnosti odvrátenia danej dopravnej nehody.
Navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal trovy konania.
Súd prvej inštancie dôvodil, že predmetom konania je nárok žalobcu na regresné plnenie zo strany

žalovaného, keď žalobca uhradil v zmysle ZPZP škodu, za ktorú má zodpovedať žalovaný, ktorý
nesporne nemal povinne zmluvne poistené ním prevádzkované motorové vozidlo. V konaní nebolo
sporným, že dňa 27.2.2020 došlo k dopravnej nehode so vznikom škody na troch iných motorových
vozidlách ako je vozidlo, ktorého držiteľom a vodičom (MV Peugeot ŠPZ A.) bol v danom čase žalovaný,
že žalobca z garančného fondu vyplatil držiteľom poškodených vozidiel poistné plnenie 7.262,98 eur

(čo preukazujú i potvrdenia o úhrade zo 16.10.2020 a 25.11.2020 č.l. 10, 11 a listiny č.l. 81-90), že
žalovaný nemal v čase dopravnej nehody vozidlo povinne zmluvne poistené. Po oboznámení sa s
listinnými dôkazmi predloženými v konaní stranami, dospel súd k záveru, že v konaní nebola preukázaná
zodpovednosť žalovaného za škodu na motorových vozidlách, ktorá bola uhradená žalobcom, a preto
je žalobu potrebné zamietnuť. Žalobca v konaní argumentoval, že je nepochybne daná objektívna
zodpovednosť žalovaného za to, že nemal svoje vozidlo povinne zmluvne poistené. Súd súhlasil,

že v konaní je nesporným, že žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť vozidlo povinne zmluvne
poistiť, avšak z uvedenej skutočnosti vyplýva jeho povinnosť nahradiť žalobcovi ním poskytnuté plnenie
poškodeným subjektom (podľa § 24 ods. 7 v spojení s § 24 ods. 2 písm. b/ ZPZP) iba za predpokladu,
že za vznik tejto konkrétnej škody zodpovedá. Preukázanie zodpovednosti žalovaného za škodu, ak v
konkrétnej veci nie je nespornou, čo v tomto konaní nebola, je potom na zodpovednosti žalobcu, ktorý je

nositeľom dôkazného bremena ohľadne toho, že sa preukážu všetky podstatné skutočnosti rozhodujúce
odôvodnostižaloby,čosavšakvtomtoprípadenestalo.Súdnezistilzožalobcom(včasne)predložených
dôkazov, že by za škodu, ktorá bola žalobcom uhradená (poškodeným) zodpovedal žalovaný, a to
ani podľa § 420 ods. 1 O.z., keď súd mal za preukázané (najmä OV), že žalovaný síce porušil svoje
povinnosti vodiča motorového vozidla (vošiel na hlavnú cestu ďalej ako bola hranica križovatky a vytvoril

tak prekážku motorovému vozidlu po tejto ceste prechádzajúcemu a tak nedal prednosť v jazde vodičovi
vozidla Audi), ale v konaní bolo preukázané, že samotný vznik škody nezavinil (§ 420 ods. 3 O.z.), keď za
ňu zodpovedá vodič iného motorového vozidla (vozidla Audi, s ktorým došlo ku kolízií), a teda žalovaný
sa zbavil zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 3 O.z. Súčasne súd nemal za preukázanú ani
zodpovednosť žalovaného za škodu vzniknutú na poškodených motorových vozidlách podľa § 427 ods.

1 O.z., keď z vykonaného dokazovania, a to najmä z OV znalca vyplýva, že ku vzniku dopravnej nehody
a škody došlo prevádzkou nie motorového vozidla žalovaného (nesprávnou technikou jazdy vodiča
Peugeot), ale prevádzkou motorového vozidla Audi (ktorého nesprávna technika jazdy bola príčinou
vznikudopravnejnehody).Bolonazodpovednostižalobcu,abyeštepredvyplatenímškodypoškodeným
posúdil, či bola škoda spôsobená prevádzkou vozidla Peugeot alebo Audi. Za nesprávne vyhodnotenie

situácie žalobcom však nemôže niesť zodpovednosť žalovaný. Ku vzniku škody na poškodených
vozidlách došlo nesporne pri dopravnej nehode dňa 27.2.2020 na Trstínskej ulici v Trnave, kde došlo ku
kolízií motorového vozidla Peugeot a motorového vozidla Audi, kde vodič vozidla Audi narazil do vozidla
Peugeot, toto vozidlo odhodilo preč a následne vozidlo Audi narazilo aj do ďalších dvoch odstavených
vozidiel (Ford Fusion a Citroen Xsara Picasso). V konaní nebolo sporným, že vodič vozidla Audi išiel po

hlavnej ceste, a to rýchlosťou 80 km/h v čase reakcie na vozidlo žalovaného (na ceste, kde je dovolená
rýchlosť 50 km/h), a že bol podrobený dychovej skúške na alkohol s pozitívnym výsledkom merania
0,21 mg/l, za čo mu bol na mieste zadržaný vodičský preukaz (uvedené potvrdzuje správa o výsledku
objasňovaniapriestupkuzodňa26.8.2020č.l.16).Užzuvedenéhobolozrejmé,žepridopravnejnehode
došlo k súčasnému porušeniu povinností viacerými vodičmi motorových vozidiel, nielen žalovaným, ale

i vodičom vozidla Audi, a teda bolo zrejmé, a muselo byť zrejmé i žalobcovi (a to i v čase úhrady
škody poškodeným), že vec je potrebné dôkladne vyhodnotiť a posúdiť, kto konkrétne zodpovedá za
vzniknutú škodu. Pochybnosti o zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú pri dopravnej nehode
dňa 27.2.2020 sú zrejmé už z listín uplatnenia nároku na náhradu škodu poškodenými, kde poškodený
G. H. (ktorý bol prítomný v čase nehody) označil ako vinníka dopravnej nehody vodiča vozidla Audi G.

G. (uplatnenie nároku na náhradu škody zo dňa 2.4.2020 č.l. 59). Naopak poškodený G. G. a E. E. (ktorí
boli taktiež prítomní na mieste v čase dopravnej nehody) označili za vinníka dopravnej nehody v daných
tlačivách žalovaného (uplatnenie nároku na náhradu škody zo dňa 5.3.2020 č.l. 58 a uplatnenie nároku
na náhradu škody č.l. 60). Pochybnosť na zavinení vzniku dopravnej nehody je zrejmá i zo záznamu
o podaní vysvetlenia na OR PZ v Trnave (zo dňa 8.4.2020 č.l. 153), v ktorom pri popise nehodového

deja G. H. (držiteľ poškodeného vozidla Citroen Xsara Picasso), ktorý bol prítomný pri mieste nehody,
kde čakal na manželku a videl nehodový dej, označil za vinníka nehody vodiča Audi. Za vinníka nehody
označil vodiča Audi podľa záznamu o podaní vysvetlenia na OR PZ v Trnave (zo dňa 20.3.2020 č.l.
154) taktiež E. E. (držiteľ poškodeného vozidla Ford Fusion), ktorý sedel v danom čase vo vozidle.Vodič vozidla Audi bol pritom uznaný za vinného zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. e/,
písm. h/ bod 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch keď porušil § 4 ods. 2 písm. d/ a § 16 ods. 4
zákona č. 8/2009 Z.z o cestnej premávke, tým, že pri dopravnej nehode prekročil maximálnu povolenú

rýchlosť v obci, keď viedol vozidlo rýchlosťou 80 km/h. Súčasne bol podrobený dychovej skúške na
zistenie prítomnosti alkoholu v dychu prístrojom, ktorý mu nameral hodnotu 0,21 mg/l alkoholu. Za
spáchanie priestupku mu bola uložená pokuta 200 eur a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 6
mesiacov (rozhodnutie OR PZ Trnava ODI o priestupku č. ORPZ-TT-ODI2-2020/012634 z 25.9.2020). Z
výpisu z jeho evidenčnej karty vodiča z 26.8.2020 vyplýva, že odo dňa udelenia vodičského oprávnenia

(14.10.2010) bolo uňho evidované spáchanie množstva priestupkov porušením povinností vodiča, či
účastníka cestnej premávky, a to v počte 17-ich priestupkov, vrátane prekročenia najvyššej povolenej
rýchlosti jazdy v obci, telefonovania počas vedenia vozidla a neuposlúchnutia pokynu vyplývajúceho
z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia. Žalovaný nebol vo veci dopravnej nehody, ohľadne
ktorej beží spor, právoplatne uznaný za vinného zo spáchania žiadneho priestupku proti bezpečnosti a
plynulosti cestnej premávky, keď správne konanie, ktoré sa pôvodne voči nemu viedlo bolo zastavené

v zmysle § 73 ods. 1 písm. f/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch z dôvodu, že zodpovednosť za
priestupok zanikla (upovedomenie o zastavení konania zo dňa 21.3.2022 č.l. 57). V situácií kolízie
motorových vozidiel s porušením viacerých povinností ich vodičov s pochybnosťou o konkrétnom
zavinení dopravnej nehody bolo súdu ako základný dôkaz na ktorý sa odvolával tak žalobca ako i
žalovaný predložené Odborné vyjadrenie č. 40/2020 znalca Ing. Jána Rabčana (ďalej len „OV“), znalca

v odbore doprava cestná pre odvetvia technický stav vozidiel, nehody v cestnej doprave, odhad hodnoty
cestných vozidiel, vo veci dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa 27.2.2020 v čase o 14:10 hod. (č.l. 17
- 56), v ktorom sa znalec podrobne vyjadruje k dopravnej nehode, hodnoteniu konania žalovaného ako
i vodiča vozidla Audi a samotným príčinám dopravnej nehody. Znalecká úloha znalca bola formulovaná
ako posúdenie vzniku a priebehu deja na základe objektívne zistených podkladov a posúdenie možností

zabránenia dopravnej nehode zo strany jednotlivých účastníkov a určiť technickú príčinu dopravnej
nehody. Znalec dospel k záveru, že „uvedenia vo výpovediach o tom, že vozidlo žalovaného stálo na
hranici križovatky nezodpovedá stopám v mieste dopravnej nehody" ( č.l. 31). Vo vzťahu k posúdeniu
techniky jazdy vodičov uviedol, že „rozhodujúcim nesprávnym prvkom v technike jazdy vodiča vozidla
Audi bola rýchlosť jazdy. Tým, že vodič viedol vozidlo rýchlosťou o 30 km/h vyššou ako bola najvyššia

dovolená rýchlosť v úseku, nedokázal zastaviť pred miestom zrážky." Súčasne uviedol, že „vodič vozidla
Peugeot nedal z technického hľadiska prednosť v jazde vozidlu Audi vo vzťahu ku skutočnej rýchlosti
pohybu vozidla Audi" a "z technického hľadiska nedal prednosť v jazde vozidlu Audi ani vo vzťahu k
správnej technike jazdy vozidla Audi" (tu však na č.l. 36 podrobne vysvetľuje a aj na obrázku popisuje,
že ak by sa Audi pohybovalo správnou technikou jazdy, t.j. rýchlosťou 50 km/h, ku stretu vozidiel (a

teda ani ku škode) by vôbec nedošlo, avšak míňanie sa vozidiel nemožno považovať z technického
hľadiska za bezpečné, a preto ustálil, že vodič Peugeotu nedal prednosť v jazde vozidlu Audi ani vo
vzťahu k najvyššej dovolenej rýchlosti - už tu je však zrejmé, že v prípade dodržania predpisovej rýchlosti
vodičomAudibyknehodeaninedošloasamotnéspáchanieprípadnéhopriestupkužalovanýmvpodobe
porušenia povinnosti dať prednosť v jazde nemusí znamenať aj súčasné zavinenie dopravnej nehody

a vzniku škody). Uvedené však platí pre situáciu, že vozidlo Peugeot zastavilo v mieste zrážky v čase
1,0 s pred zrážkou. Ak vodič vozidla Peugeot stál v mieste zrážky dlhší čas, potom aj vodič Audi
mal dostatok času na nenáhle upravenie techniky jazdy tak, aby nevznikla kolízna situácia". Znalec
súčasne popísal v závere vyjadrenia, že „vodič vozidla Audi po rozpoznaní kolíznej situácie reagoval
vyhýbacím manévrom vpravo, pričom mu mala vznikať prekážka sprava. V takomto prípade obvykle

vodič reaguje vedením vozidla vľavo. Vpravo reaguje, ak ide o oneskorenú reakciu, čo sa v tomto
prípade nedá s istotou konštatovať. Dôvodom na reakciu vpravo mohlo byť aj to, že medzi stredovou
čiarou a prednou časťou vozidla Peugeot bol pomerne úzky priestor". Ohľadne možností zabránenia
vzniku dopravnej nehody v konkrétnych podmienkach cestnej premávky zo strany účastníkov nehody
uviedol, že „vodič Audi by nehode zabránil takým spôsobom, že by v čase kedy rozpoznal kolíznu

situáciu viedol vozidlo rýchlosťou do 55 km/h. Ak by viedol vozidlo rýchlosťou 50 km/h, dokázal by
zastaviť 4 m pred miestom zrážky...Vodič vozidla Peugeot by nehode zabránil takým spôsobom, že
by neuskutočnil vjazd na hlavnú cestu v takom časovom okamihu, ako to vykonal počas nehodového
deja, teda dal prednosť v jazde vodičovi vozidla Audi." Pri popísaní vzniku dopravnej nehody a jej
príčiny z technického hľadiska a keď mal uviesť hlavnú príčinu vzniku dopravnej nehody, uviedol, že „Na

technickej príčine predmetnej dopravnej nehody sa podieľala nesprávna technika jazdy vodiča vozidla
Audi (rýchlosť jazdy vyššia, ako je rýchlosť pre daný úsek najvyššia dovolená, v dôsledku čoho vodič
nedokázal zastaviť pred miestom zrážky - ak by vodič viedol vozidlo v čase reakcie rýchlosťou 50 km/h,
dokázal by zastaviť 4,0 m pred miestom zrážky). Na technickej príčine dopravnej nehody sa podieľalaaj nesprávna technika jazdy vodiča Peugeot (nedania prednosti v jazde vozidlu Audi a to nielen vo
vzťahu k skutočnej - neprávnej technike jazdy vodiča vozidla Audi, ale ani k najvyššej dovolenej rýchlosti
v úseku, čím vodič vytvoril kolíznu situáciu). Toto však platí len za predpokladu, že vozidlo Peugeot

vykonalo vjazd spôsobom, že reakcia vozidla Audi bola včasná (vodič vozidla Peugeot stál v mieste
zrážky cca 1,0s). Ak však vozidlo Peugeot stálo v mieste zrážky dlhšiu dobu, potom uvedený nesprávny
prvok v technike jazdy vodiča Peugeot sa nepodieľal na technickej príčine dopravnej nehody.“ (str. 49,
50 OV č. l. 41 spisu). Z uvedeného je zrejmý záver znalca, že v prípade, ak vozidlo žalovaného stálo
na mieste zrážky dlhšie ako 1 sekundu, nesprávny prvok v technike jazdy žalovaného sa nepodieľal

na technickej príčine dopravnej nehody. V konaní pritom nebolo sporné skutkové tvrdenie žalovaného,
že jeho vozidlo na mieste zrážky stálo dlhšie ako 1 sekundu. Vo svetle záverov znalca v odbornom
vyjadrení pri zohľadnení skutkového stavu vyplývajúceho z nesporných tvrdení strán je potom zrejmé,
že žalovaný nezavinil vznik dopravnej nehody a nezodpovedá za škodu vzniknutú z dopravnej nehody.
Na základe uvedeného nie je povinný uhradiť žalobcovi náhradu toho, čo plnil poškodeným, keďže v
konaní nebolo preukázané, že by za škodu zodpovedal (podmienka špecifikovaná v ustanovení § 24

ods. 7 ZPZP), či už ako vodič, alebo ako prevádzkovateľ motorového vozidla Peugeot. Na uvedenom
závere súdu nič nemení ani polemika žalobcu, či by žalovanému stačilo, alebo nestačilo 5 sekúnd na
opustenie miesta nehody, keďže táto otázka nie je základnou otázkou relevantnou pre posúdenie veci.
Rovnako nie je relevantným, či žalovaný mal alebo nemal svoje vozidlo povinne zmluvne poistené,
pretože ak nezodpovedá za škodu, nie je možné od neho jej náhradu požadovať (ani priamo, ani v

podobe náhrady plnenia vyplateného žalobcom). Taktiež pre rozhodnutie veci nemá právnu relevanciu
skutočnosť, že znalec konštatoval v odpovedi na otázku č. 5 , že „nemohlo dôjsť k dopravnej nehode
tak, ako uviedol vodič vozidla Peugeot" (čl. 40). Tu znalec konštatoval, že „z postavenia vozidla Peugeot
v mieste zrážky je zrejmé, že vozidlo Peugeot výrazne zasahovalo do jazdného pruhu, ktorým viedol
vodič vozidlo Audi na Trstínskej ulici", kde naopak žalovaný tvrdil, že prišiel na hranicu križovatky. Tento

rozpor, ktorý znalec vyriešil v neprospech žalovaného, kde usúdil, že nezastavil na hranici križovatky,
ale zasahoval do jazdného pruhu, neznamená však (na základe ostatného uvedeného) zodpovednosť
žalovaného za vznik dopravnej nehody. Znalec v odpovedi na otázku č. 5 následne ešte skonštatoval,
že „vozidlo Peugeot už v mieste zrážky stálo". Nevyhodnotil však ako dlho tomu tak bolo. Základná
otázka vyplývajúca z odborného vyjadrenia ako sporná a rozhodná pre posúdenie dopravnej nehody

potom bola, či žalovaný stál na mieste zrážky viac ako 1 sekundu, ktorá skutková otázka však nebola
spornou v tomto konaní, a preto na základe odborného vyjadrenia znalca (na ktoré poukazovali obe
sporové strany) mal súd preukázané, že žalovaný vôbec nezodpovedá za škodu spôsobenú dopravnou
nehodou. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol. Neexistencii zodpovednosti žalovaného za škodu,
ktorá vznikla z dopravnej nehody nasvedčujú aj celkové nesporné okolnosti dopravnej nehody, keď

miesto zrážky sa nachádzalo v blízkosti tak prechodu pre chodcov ako aj železničného priecestia a
žalovaný nemal dôvod predvídať, že smerom z kruhového objazdu vyjde vodič pod vplyvom alkoholu,
ktorý najvyššiu povolenú rýchlosť v meste prekročí o 30 km/h, kde poukazuje i na žalovaným citovanú
judikatúru (ods.5). Súd sa tak stotožňuje s tým, že povinnosť dať prednosť v jazde vozidlu jazdiacemu
na hlavnej ceste nie je absolútna a vodič motorového vozidla vychádzajúceho z cesty vedľajšej nie

je povinný predvídať podstatné porušenie povinnosti (či viacerých povinností) iného vodiča. V určitých
individuálnych prípadoch (ako aj v tejto veci) potom porušenie povinnosti vodiča vychádzajúceho z cesty
vedľajšej a nedanie prednosti v jazde vozidlu na ceste hlavnej neznamená automaticky zodpovednosť
prvého vodiča za vznik dopravnej nehody, a to vtedy, ak aj vodič idúci po hlavnej ceste poruší svoje
povinnosti vodiča motorového vozidla, a to podstatným spôsobom, a vzhľadom na okolnosti tak, že za

škodu vzniknutú z dopravnej nehody zodpovedá iba tento. Žalobca potom pri prípadnej výplate náhrady
škody podľa ZPZP musí dôsledne posúdiť, ktorý z vodičov, ktorí boli účastní na dopravnej nehode,
zodpovedá za jej vznik. Pre uvedené pritom nie je rozhodné, či niektorý z vodičov (prípadne obaja),
bol za svoje porušenie povinnosti priestupkovo potrestaný, keďže je potrebné odlišovať zodpovednosť
za spáchanie priestupku a zodpovednosť za škodu vzniknutú dopravnou nehodou. V časti o trovách

konania súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
a 2 CSP, vecne plným úspechom žalovaného v konaní s tým, že v konaní pritom nebol tvrdený a súd
sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca, s návrhom na jeho zmenu

vyhovením žalobe v plnom rozsahu, resp. na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebnéna zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Citoval čl. 2 ods. 2, § 181 ods. 2, § 197 ods. 2, § 220 ods. 2 CSP s tým, že žalobca sa v prvom

rade plne pridržiava svojich doterajších tvrdení a považuje žalobou uplatnený nárok voči žalovanému
za dôvodný a preukázaný. Spornou (právnou) otázkou v tejto veci bolo rozsúdenie, či za vzniknutú
a žalobcom uhradenú škodu zodpovedá žalovaný ako prevádzkovateľ motorového vozidla Peugeot s
EČV: A., resp., či zodpovedá aspoň čiastočne. Dňa 15.11.2023 sa uskutočnilo vo veci prvé (a jediné)
pojednávanie, na ktorom súd prezentoval predbežné právne posúdenie veci, podľa ktorého nepovažoval

žalovaného za zodpovedného z dopravnej nehody ani len čiastočne. Reakciou na predbežné právne
posúdenie veci zo strany súdu bolo žalobcom navrhnuté znalecké dokazovanie (§ 207 a nasl. CSP) a
výsluch svedka G. G. (§ 196 a nasl. CSP), keďže na tomto pojednávaní sa žalobca dozvedel o názore
súdu na danú problematiku. Následne súd nevyhovel návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania
a žalobu zamietol. Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení zo strany súdu a
obligatórne predbežné právne posúdenie veci sú podľa zákonodarcu kľúčovými inštitútmi pre zrýchlenie

civilného sporového konania, ako aj prostriedkom na predídenie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí.
Ak by na pojednávaní strana alebo jej zástupca nebola schopná predniesť podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, súd jej môže určiť lehotu na
dodatočnésplneniepovinnosti.Žalobcamázato,žesúdnepostupovalprocesnesprávne,akpouvedení
predbežného právneho posúdenia na prvom pojednávaní (podľa ktorého je v očiach súdu žaloba

nedôvodná ako celok), neumožnil žalobcovi doplnenie dokazovania na základe prednesov právneho
zástupcu žalobcu na pojednávaní (na ktorom k predbežnému právnemu posúdeniu súd pristúpil a
následne zároveň aj vo veci rozhodol). Podľa názoru žalobcu nebolo úmyslom zákonodarcu pri zavedení
inštitútu predbežného právneho posúdenia to, aby sa (ako napr. v tomto prípade) žalobca dozvedel o
nedôvodnosti podanej žaloby a následne došlo k zamietnutiu žaloby. Predbežné právne posúdenie by v

takom prípade bolo úplne zbytočným inštitútom, keďže súd mohol v podstate žalobu zamietnuť aj priamo
bez jeho uvedenia. Uvedenie predbežného právneho posúdenia súdu bez možnosti naň kvalifikovane
procesne reagovať zo strany žalobcu – t. j. bez vytvorenia procesného priestoru žalobcovi pre jeho
prípadnú zmenu či prehodnotenie – nevytvára strane sporu absolútne žiadnu predvídavosť rozhodnutia
súdu, resp. vytvára len v tej miere, že po prednese záverečnej reči dôjde k zamietnutiu žaloby tak či

tak. Žalobca má za to, že súd nepostupoval procesne správne, ak uviedol predbežné právne posúdenie,
že žalobu nepovažuje za dôvodnú a následne nevytvoril žalobcovi priestor pre doplnenie dokazovania
(sporných skutočností ohľadom zavinenia dopravnej nehody) a žalobu zamietol. Uvedený prístup je
prísne formalistický čo do formálnej požiadavky rozhodnúť v zásade na prvom pojednávaní, ako aj
koncentrácie konania, nakoľko až na prvom pojednávaní sa strana sporu dozvie, aký pohľad má súd na

prejednávanú vec (bez ohľadu na to, že protistrana niečo tvrdí a preukazuje už od samého začiatku).
Žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s § 197 ods. 2, § 220 ods. 2 CSP, čím
žalobcovi znemožnil uskutočnenie jemu patriacich základných procesných práv (vykonanie dôkazu/ov) a
takýmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento
nedostatok nie je napraviteľný v odvolacom konaní. Žalobca dospel k názoru, že odôvodnenie rozsudku

súdom prvej inštancie v časti nepripustenia navrhovaného dokazovania výsluchom svedka p. G.
(vodiča vozidla AUDI) a znaleckého dokazovania tým, že takéto dokazovanie by bolo nehospodárne, je
nedostatočné a zakladá domnienku porušenia princípu rovnosti zbraní. Striktné uplatnenie koncentrácie
konania v takýchto prípadoch je nielen nežiadúce ale aj nesprávne, nakoľko v očiach oboch strán
sporu platí výlučne pravda tej-ktorej strany. Práve inštitútom predbežného právneho posúdenia má

súd viesť strany ku skoncentrovaniu argumentácie a dokazovaniu (na ktoré zameria svoj proces
dokazovania) vo vzťahu k jednej (alebo viacerých) kardinálnej otázke, ktorá rozhodne o osude podanej
žaloby.Nevytvorenieprocesnéhopriestorustranesporupopredbežnomprávnomposúdenísúdulogicky
nemôže viesť k akejkoľvek predvídavosti súdneho rozhodnutia. Obdobne napr. v podmienkach Českej
republiky platí výslovné ustanovenie podľa § 118a OSŘ o povinnosti poučiť účastníka konania o

neunesení bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Zmyslom tohto ustanovenia je, aby účastníkovi
nebola zamietnutá žaloba preto, že neuniesol bremeno tvrdenia bez toho, aby bol poučený, že také
bremeno má, a že účastníkovi nemožno zamietnuť žalobu, pretože neuniesol dôkazné bremeno bez
toho, aby bol poučený, že také bremeno má. Zákon predpokladá, že poučenie bude protokolované (I.
ÚS 212/06 z 3.10.2006). Analogicky v súvislosti s navrhnutým výsluchom svedka, ktorého účasť žalobca

ani nevie zabezpečiť, pričom zároveň platí, že žalobca v čase do predbežného právneho posúdenia
nemôže tušiť, či je jeho účasť na pojednávaní nevyhnutná, možno poukázať na rozhodnutie Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/13/2020 z 18.06.2020: „Povinnosť strany podľa § 197 ods. 1 C.s.p.
zabezpečiť na pojednávaní prítomnosť svedka a upovedomiť o tom súd a protistranu, vzniká až posplnení povinnosti súdu podľa § 181 ods. 2 C.s.p., resp. predtým len po osobitnom oznámení, že súd
navrhnutý dôkaz výsluchom svedka na pojednávaní vykoná; na rozdiel od dokazovania napr. listinnými
dôkazmi, by bolo podľa odvolacieho súdu v rozpore s princípom postupu súdu v konaní bez zbytočného

a neprimeraného zaťažovania sporovej strany (článok 17 základných princípov C.s.p.), keby táto mala
vždy na každé pojednávanie zabezpečiť prítomnosť navrhovaného svedka bez toho, aby bolo zrejmé,
či na tomto pojednávaní dôjde k vykonaniu tohto dôkazu alebo nie.“ Výhrada súdu smerom k údajnému
nekonkrétnemu návrhu právneho zástupcu na pojednávaní na vykonanie znaleckého dokazovania
a dokazovania výsluchom svedka p. G. je podľa názoru žalobcu nedôvodná, nakoľko kvalifikovane

doplniť návrh na vykonanie dokazovania predneseného na pojednávaní je možné dodatočne učiniť
v krátkej procesnej lehote prostredníctvom písomného podania. Nemožno spravodlivo očakávať od
strany sporu, že na prvom pojednávaní, na ktorom sa oboznámi s predbežným právnym posúdením
veci, bude možné špecificky a konkrétne pomenovať napr. všetky podstatné otázky pre výsluch svedka
alebo znalca – v takom prípade súd mohol pojednávanie na primeraný čas prerušiť, k čomu však
taktiež nedošlo. Rovnako postup súdu, ktorý na prvom pojednávaní v podstate ihneď upovedomuje

strany, že na ďalšie prostriedky procesného útoku/obrany neprihliadne (§ 153 CSP), možno z hľadiska
dopadovnastranysporupovažovaťakoprílišneformalistický.Súdtýmtospôsobomfaktickyznemožňuje
stranám čokoľvek navyše tvrdiť/dokazovať v čase, kedy sa po prvý krát oboznámili s názorom súdu
na danú vec. Týmto spôsobom sa strany sporu v podstate zúčastnia pojednávania zbytočne, nakoľko
súd už má svoje rozhodnutie pripravené vopred a strany sporu o jeho znení len niekoľko minút pred

jeho vynesením informuje. Žalobca považuje takýto postup súdu za nesprávny a rozporný s účelom a
duchom jednotlivých ustanovení a zásad CSP, pričom proces sa ako celok v prípade predpripraveného
rozhodnutia bez možnosti reálnej zmeny javí ako nespravodlivý. Z vyššie uvedených hľadísk žalobca
považuje napadnutý rozsudok za nepredvídateľný a nesprávny, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávnym procesným postupom

znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.
S poukazom na § 21 ods. 2 písm. f/ zák. č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v
premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 2 M Cdo 4/2009 žalobca uviedol,

že sa nestotožňuje s právnym posúdením súdu, podľa ktorého žalovaný nezodpovedá za škodu (ani
len čiastočne). Žalovaný porušil predpisy upravujúce pravidlá cestnej premávky a viedol vozidlo bez
poistenia zodpovednosti, táto skutočnosť v konaní nebola sporná a bola konštatovaná aj súdom (bod
16. napadnutého rozsudku). Napriek uvedenému podľa názoru súdu žalovaný nezodpovedá za škodu
ani len čiastočne (0%). S uvedeným právnym posúdením súdu sa žalobca zásadne nestotožňuje, keby

už pre nič iné aj s ohľadom na zásadu, že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho
konania. Nie je ani pravdou, že žalobca si zle vyhodnotil povinnosť poistného plnenia pre poškodených.
Žalovaný porušil pravidlá cestnej premávky, nedal prednosť motorovému vozidlu prichádzajúcemu po
hlavnej ceste, čím došlo k dopravnej nehode (§ 2 ods. 2 písm. b/ zák. č. 8/2009 Z. z.). Ak by túto
svoju povinnosť neporušil, k dopravnej nehode by nedošlo, bez ohľadu na povahu a spôsob jazdy

vodiča AUDI p. G.. Žalovaný si mal riadne zvážiť, či môže bezpečne prejsť, vyhodnotil to nesprávne.
Pokiaľ ide o samotné Odborné vyjadrenie (ďalej aj „OV“) žalobca považuje za nevyhnutné zopakovať
a zdôrazniť, že vodič vozidla Peugeot uskutočňoval vjazd na hlavnú cestu, pričom v zmysle pravidiel
cestnej premávky mal dať prednosť v jazde vodičovi vozidla AUDI (str. 38 OV), možno konštatovať,
že vodič vozidla Peugeot z technického hľadiska nedal prednosť v jazde vozidlu AUDI ani vo vzťahu k

správnej technike jazdy vodiča vozidla AUDI (str. 40 OV). V predmetnom OV znalca, ako už žalobca v
priebehu konania uvádzal, bolo tiež uvedené: ,,Pohyb žalobcu oproti vozidlu nehodnotil ako nebezpečný
a ohrozujúci, preto síce teoreticky pri zastavení motorového vozidla by nedošlo k zrážke, ale vodič
motorového vozidla reagoval primerane, snažil sa obísť vzniknutú prekážku, pričom práve objekt tvoriaci
prekážku (bez ohľadu na to, či ide o človeka, zviera, prípadne pohybujúce sa teleso), vybočil zo svojho

koridoru pohybu a vošiel do jazdnej dráhy iného motorového vozidla, teda do motorového vozidla AUDI,
ktoré sa pokúsilo vyhnúť sa zrážke. Práve túto skutočnosť je možné považovať za nepredvídateľnú,
pretože vodič motorového vozidla AUDI ani pri vyvinutí všetkého úsilia nemohol predpokladať, že
žalovaný zachová takýmto spôsobom a vojde do jeho jazdnej dráhy.“ Rovnako je v odbornom vyjadrení
uvedené, že v mieste dopravnej nehody rozhľadové pomery umožňovali včasné spozorovanie vozidiel.

V čase dopravnej nehody bolo denné svetlo. Vyhodnocovanie rýchlosti tak v daných podmienkach
bolo pre žalovaného možné. V takýchto podmienkach mal vodič vozidla Peugeot možnosť porovnávať
približovanie sledovaného vozidla Audi vo vzťahu k prejdenej vzdialenosti a tým aj možnosť odhadnúť
jeho rýchlosť. Na strane č. 46 -47 OV je uvedené: ,,Vodič vozidla Peugeot nedal z technického hľadiskaprednosť v jazde vozidlu Audi vo vzťahu k skutočnej rýchlosti pohybu vozidla Audi. Vodič vozidla
Peugeot z technického hľadiska nedal prednosť v jazde vozidlu Audi ani vo vzťahu k správnej technike
jazdy vodiča vozidla Audi. Techniku jazdy vodiča vozidla Peugeot možno považovať za nesprávnu.

Nesprávnym prvkom jeho techniky jazdy bola skutočnosť, že nedal prednosť v jazde vozidlu Audi vo
vzťahu k jeho skutočnej (nesprávnej) technike jazdy, teda rýchlosti jazdy vozidla Audi výrazne vyššej,
ako je pre daný úsek najvyššia dovolená rýchlosť a nedal prednosť v jazde ani vo vzťahu k najvyššej
dovolenej rýchlosti v úseku. Uvedené však platí pre situáciu, že vozidlo Peugeot zastavilo v mieste
zrážky v čase 1,0 s pred zrážkou. Keby žalovaný postupoval takýmto vyššie uvedeným spôsobom,

nezasahoval by do jazdného pruhu vodiča AUDI a predišiel by vzniku dopravnej nehody...Skutočnosť,
že vodič zastavil tak, že zasahoval do križovatky bola taktiež nesprávnym prvkom v technike jeho
jazdy. (Vodič nesmie vojsť na križovatku, ak mu situácia nedovoľuje pokračovať za križovatkou v jazde,
takže by bol nútený zastaviť vozidlo na križovatke). Ako je uvedené skôr, ak vodič takto zastavil
dostatočne zavčasu, potom mal vodič vozidla Audi dostatok času upraviť techniku jazdy tak, aby
nevznikla kolízna situácia.“ Znalec o. i. konštatoval, že "z postavenia vozidla Peugeot v mieste zrážky

je zrejmé, že vozidlo Peugeot výrazne zasahovalo do jazdného pruhu, ktorým viedol vodič vozidlo
Audi na Trstínskej ulici". Podľa názoru žalobcu aj z predložených dôkazov (napriek navrhnutému a
nedovolenému dodatočnému dokazovaniu) bezpečne vyplýva, že zodpovednosť na vzniku dopravnej
nehody (teda aj škody) žalovaného ako vodiča je (minimálne čiastočne) daná. Jedná sa o právnu otázku,
kedy súd je oprávnený zodpovednosť za škodu určiť napríklad percentuálnym podielom. Nemusí totiž

zodpovedať žalovaný absolútne (100 %), avšak žalobca sa zásadne nestotožňuje s tým, že žalovaný
nezodpovedá vôbec (0 %), t. j. nemá absolútne žiaden podiel na tom, že k dopravnej nehode došlo.
Podľa názoru žalobcu takýto právny záver z vykonaného dokazovania nevyplýva a je v rozpore aj s
odôvodnením súdu v tej časti, kedy tento konštatuje viaceré porušenia právnych povinností na strane
žalovaného (nedal prednosť v jazde, neuzavrel PZP). Z uvedeného dôvodu žalobca vníma rozpor medzi

odôvodnením rozsudku a jeho výrokovou časťou, kedy súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu
napriek tomu, že konštatoval porušenia právnych predpisov (vrátane cestnej premávky) aj na strane
žalovaného. Na základe uvedeného žalobca navrhuje odvolaciemu súdu revíziu rozsudku v celom
rozsahu, nakoľko právne závery súdu považuje za nesprávne a rozporné s vykonaným dokazovaním.
Uplatnil si nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať
mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K námietke žalobcu, že súd nepostupoval procesne
správne, ak po uvedení predbežného právneho posúdenia na prvom pojednávaní (podľa ktorého je
v očiach súdu žaloba nedôvodná ako celok), neumožnil žalobcovi doplnenie dokazovania na základe

prednesov právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní (na ktorom k predbežnému právnemu posúdeniu
súd pristúpil a následne zároveň aj vo veci rozhodol), žalovaný uviedol, že s uvedeným názorom
žalobcu nesúhlasí, poukázal na odborný komentár vo vzťahu k ust. § 168 CSP: „Inštitút predbežného
prejednania sporu je jedným z celkom nových inštitútov rekodifikovaného civilného procesu. Má slúžiť
predovšetkým ako nástroj zefektívnenia a zrýchlenia koncentrovaného sporového konania a kladie

osobitné nároky na procesnú diligenciu sporových strán, ako aj na pripravenosť sudcu. Účelom a cieľom
predbežného prejednania sporu je ujasnenie predmetu sporu a vydiskutovanie si procesných možností
vrátane možnosti ukončiť spor zmierlivým spôsobom. Pri správnej a uvážlivej aplikácii disponuje
tento inštitút potenciálom výrazne zrýchliť konanie. Nezanedbateľný je fakt, že inštitút predbežného
prejednania sporu má slúžiť na zabránenie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí, keďže jeho výsledkom

by malo byť vyjasnenie predmetu sporu, otázok dôkazného práva i právneho posúdenia veci.“ (Civilný
sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, s. 691 - 692: J. Baricová, M. Števček) Dodal, že predbežné
prejednanie je v zmysle CSP fakultatívne, nie obligatórne. Je teda nesprávne konštatovanie žalobcu,
že chcel upresniť návrhy na doplnenie dokazovania následne až po predbežnom právnom posúdení
prvostupňového súdu, keďže toto ani nemuselo v konaní nastať. Zároveň v tejto súvislosti odkázal

aj na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, konkrétne na bod č. 10, v rámci ktorého sa
prvostupňový súd dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s tým, prečo nebude prihliadať
na novo navrhnuté dôkazy zo strany žalobcu. Dodal, že: „Preto je i predbežné prejednanie sporu
konštruované ako fakultatívna fáza sporu, ktorú súd môže a nemusí nariadiť podľa okolností konkrétnej
prejednávanej veci. Predbežné prejednanie sporu bude namieste predovšetkým tam, kde skutková a

právna zložitosť prípadu, ako aj výsledok procesného postupu podľa § 167 umožňujú súdu ustáliť, že
predbežné prejednanie sporu bude mať svoj procesný význam so zreteľom na procesnú efektívnosť
ďalšieho postupu v konaní.“ (Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, s. 691 - 692: J. Baricová, M.
Števček)Prvostupňovýsúdsavrámciodôvodneniarozsudkuriadnevysporiadalsoskutočnosťou,prečonevykonal dokazovanie navrhnuté zo strany žalobcu, správne aplikoval ust. § 153 CSP o sudcovskej
koncentrácii konania, nakoľko žalobca po prvý krát až na pojednávaní navrhol vykonanie nových
dôkazov, ktoré ani z jeho strany neboli špecifikované. Žalobca síce v rámci podaného odvolania tvrdí,

že súd mu na špecifikovanie návrhu na vykonanie dokazovania mohol tomuto poskytnúť procesnú
lehotu, avšak uvedené je neekonomické a nehospodárne pre ďalší priebeh konania. Žalobca zároveň
ani nepreukázal tú skutočnosť, aké skutkové tvrdenia mali byť na základe vykonaných dôkazov
preukázané. Žalobca mohol už od okamihu doručenia odporu zo strany žalovaného, v ktorom tento
poukazoval na skutočnosť, že žalovaný stál na mieste zrážky viac ako 1 sekundu, a preto ani jeho

prípadný nesprávny prvok v technike jazdy sa nemohol podieľať na príčine dopravnej nehody, navrhovať
vykonanie prípadného ďalšieho dokazovania. Žalovaný pritom skutkové tvrdenie o tom, že na mieste
zrážky stál viac ako 1 sekundu, ktoré súd považuje za rozhodujúce pre posúdenie veci, výslovne a
konkrétne zopakoval aj v duplike, rozsiahle argumentoval, prečo je vo veci dôležité, a aké závery pri
súčasnom vyhodnotení znenia OV z danej skutočnosti vyplývajú, nesporoval. Žalobca mal dostatočný
priestor reagovať a to ešte v rámci písomných vyjadrení strán pred pojednávaním, na skutkové tvrdenia

žalovaného a navrhovať dokazovanie na preukázanie vlastných skutkových tvrdení, a ak tak neurobil,
v zmysle ustanovení § 153 CSP nesie procesnú zodpovednosť za svoju pasivitu. Prvostupňový súd
postupoval správne.
Znalec sa vo svojom OV, ktoré sa riadne nachádza v spise, a z ktorého vychádzal aj prvostupňový
súd, jednoznačne v odpovedi na otázku č. 6 (Vyjadrite sa k vzniku dopravnej nehody a k jej príčine

z technického hľadiska, uveďte hlavnú príčinu vzniku dopravnej nehody z technického hľadiska v
nadväznosti na ustanovenia zákona č. 8/2009 o cestnej premávke) uviedol odpoveď, ktorú je možné
rozčleniť do troch bodov:
1. „Na technickej príčine predmetnej dopravnej nehody sa podieľala nesprávna technika jazdy vodiča
vozidla Audi (rýchlosť jazdy vyššia, ako je rýchlosť pre daný úsek najvyššia dovolená, v dôsledku čoho

vodič nedokázal zastaviť pred miestom zrážky – ak by vodič viedol vozidlo v čase reakcie rýchlosťou 50
km/h, dokázal by zastaviť 4,0 m pred miestom zrážky).
2. Na technickej príčine dopravnej nehody sa podieľala aj nesprávna technika jazdy vodiča Peugeot
(nedania prednosti v jazde vozidlu Audi a to nielen vo vzťahu k skutočnej – neprávnej technike jazdy
vodiča vozidla Audi, ale ani k najvyššej dovolenej rýchlosti v úseku, čím vodič vytvoril kolíznu situáciu).

Toto však platí len za predpokladu, že vozidlo Peugeot vykonalo vjazd spôsobom, že reakcia vozidla
Audi bola včasná (vodič vozidla Peugeot stál v mieste zrážky cca 1,0s).
3.AkvšakvozidloPeugeotstálovmiestezrážkydlhšiudobu,potomuvedenýnesprávnyprvokvtechnike
jazdy vodiča Peugeot sa nepodieľal na technickej príčine dopravnej nehody.“ (str. 49-50 OV)
Zuvedenéhojevidieť,ževprípadekaždejmožnejvariantysanapredmetnejdopravnejnehodepodieľala

nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Audi a len v prípade, ak by žalovaný so svojim vozidlom stál v
mieste zrážky cca 1 sekundu, tak len v takom prípade by na dopravnej nehode podieľala aj jeho technika
jazdy, ale to len za predpokladu, že žalovaný by bol povinný predvídať nesprávnu techniku jazdy vozidla
Audi. Teda v žiadnom prípade znalec neoznačil techniku jazdy žalovaného za výlučný dôvod vzniku
dopravnej nehody. Ďalej z uvedeného vyplýva, že ak by v mieste dopravnej nehody stál žalovaný dlhšie

ako jednu sekundu (na uvedené nadväzujeme nižšie), tak aj keby vodič vozidla Audi išiel 80 km/h, tak
mal dostatok času na nenáhle upravenie techniky jazdy tak, aby nevznikla kolízna situácia (viď aj str. 40
OV). Rovnako, ak by viedol vodič vozidlo Audi rýchlosťou 55 km/h, tak by nehode zabránil a ak by ho
viedol rýchlosťou 50 km/h (najvyššia povolená) zastavil by 4m pred miestom zrážky, resp. by sa uvedené
vozidlá ani nestretli, pretože žalovaný by medzi tým už odbočil a zaradil sa do premávky. Po zohľadnení

nižšie citovaných výpovedí o tom, že žalovaný v mieste zrážky stál dlhšiu dobu ako 1 sekundu, tak aj
podľaznalcasanesprávnyprvokvtechnikejazdyžalovanéhonepodieľalnatechnickejpríčinedopravnej
nehody. Technický prvok je ale len jednou časťou dopravnej nehody, tou druhou je, či vôbec žalovaný
mohol predvídať tak bezprecedentné porušenie predpisov, k akému došlo v prípade vodiča vozidla Audi.
Ako pritom uviedol žalovaný vo svojom Vyjadrení ku vzneseniu obvinenia zo dňa 9.11/2020: „C. B. vo

svojom vysvetlení zo dňa 11.06.2020 uviedol, že zastavil aby mal náležitý rozhľad a pozrel sa najprv
do pravej strany a potom do ľavej stravy a následne sa z jeho ľavej strany priblížilo vozidlo Audi. Z
uvedeného je zrejmé, že na predmetnom mieste p. B. zastavil a následne stál dlhšie ako 1 sekunda z
čoho je následne aj s ohľadom na citáciu OV zo strán 41 a 49-50 OV je zrejmé, že tento jeho nesprávny
prvok v technike jazdy sa nepodieľal na príčine dopravnej nehody. Na základe uvedeného preto nie je

možné klásť p. B. akúkoľvek vinu za spôsobenie dopravnej nehody.“ Žalovaný poukázal aj na
a) výpoveď svedka poškodeného G. H. v Zázname o podaní vysvetlenia zo dňa 8.4.2020 – tento
potvrdil, že vozidlo žalovaného stálo a že vodič Audi zišiel z hlavnej cesty a vrazil do stojaceho vozidla
žalovaného: „...J. K., kde čakal na manželku. V uvedenom čase videl, že z areálu firmy vychádzajúvozidlá a videl stáť na hranici križovatky vozidlo Peugeot a videl že v smere od mesta smerom na Trstín
išlo osobné motorové vozidlo Audi, ktoré sa mu zdalo, že ide rýchlejšie ako 50 km/h a vodič tohto vozidla
zišiel z hlavnej cesty a narazil do stojaceho Peugeotu tak, že ho silou odhodilo na druhú stranu cesty

a popri tom ho otočilo. Následne na to vozidlo Audi narazilo aj do stojaceho vozidla Ford a ešte aj
citroen Xsara Picasso, ktorého je vlastníkom. Po nehode niekto privolal sanitku aj políciu. Vozidlo mal
v dobrom...“
b) výpoveď svedka poškodeného E. E. v Zázname o podaní vysvetlenia zo dňa 20.3.2020 – tento
potvrdil, že vozidlo žalovaného stálo a že vodič Audi zišiel z hlavnej cesty a vrazil do stojaceho vozidla

žalovaného: „...prácu. V uvedenom čase videl, že z areálu firmy vychádzajú viaceré vozidlá a videl
stáť na hranici križovatky vozidlo Peugeot, ktoré stálo a dávalo prednosť vozidlám idúcim po hlavnej
ceste. Videl, že v smere od centra mesta smerom na Trstín išlo osobné motorové vozidlo Audi čiernej
farby, ktoré išlo rýchlejšie ako 50 km/h a vodič tohto vozidla zišiel z hlavnej cesty a narazil do stojaceho
Peugeotu tak, že ho odhodilo na druhú stranu cesty až na chodník. Popri tom ho otočilo okolo svojej osi.
Následne na to vozidlo Audi narazilo aj do jeho vozidla Ford, ktorého je majiteľom a ešte aj do vozidla

Citroen Xsara Picasso. Po nehode privolal sanitku aj políciu. Vozidlo mal v dobrom technickom stave.
V čase nehody...“
c) výpoveď svedka H. E. v Zázname o podaní vysvetlenia zo dňa 11.6.2020 – táto bola spolujazdcom
žalovaného a potvrdila, že vozidlo žalovaného stálo a že vodič Audi vrazil do stojaceho vozidla
žalovaného: „Menovaná uviedla, že dňa 27.2.2020 išla spolujazdkyňa na sedadle vedľa vodiča na

vozidle zn. Peugeot 2008, ktorého vodičom bol v tom čase A. B.. Išli po ul. Trstínskej v Trnave pričom
vodič vychádzal L. J. M. J. na Trstínskej ceste č. 8. Vodič prišiel na hranicu križovatky s ulicou Trstínskou
čo je hlavná cesta a tam zastavil, nakoľko tam býva veľmi hustá premávka v oboch smeroch. Menovaná
sa pozrela do ľavej strany, kde videla, ako sa z ľavej strany z jej pohľadu priblížilo vozidlo zn. Audi, ktoré
im následne narazilo do ľavého zadného boku. Vozidlo, v ktorom sedela...“

d) výpoveď žalovaného v Zázname o podaní vysvetlenia zo dňa 11.6.2020 – už pri prvom úkone v
priestupkovom konaní uviedol, že vozidlo žalovaného stálo a že vodič Audi vrazil do stojaceho vozidla
žalovaného: „č. 8 Menovaný prišiel na hranicu križovatky s ulicou Trstínskou čo je hlavná cesta a tam
zastavil, aby mal náležitý rozhľad, nakoľko tam býva veľmi hustá premávka v oboch smeroch. Menovaný
sa pozrel do pravej strany, potom do ľavej strany, kde videl ako sa z ľavej strany z jeho pohľadu

približovalo vozidlo zn. Audi, ktoré mu následne narazilo do ľavého zadného boku. Vozidlo menovaného
bolo následne odrazené...“
Už len samotné zastavovanie vozidla žalovaného a jeho následný pohľad doprava a potom doľava tak
musel predstavovať minimálne 3 sekundy, počas ktorých vozidlo žalovaného stálo a vodič vozidla Audi
si ho musel všimnúť a mal priestor reagovať aj pri jeho neprimerane vysokej rýchlosti, čo sa ale nestalo.

Z uvedeného je zrejmé, že vozidlo žalovaného stálo v mieste zrážky niekoľko sekúnd, kým do tohto
vrazilovozidloAudi,načonáslednenadväzujevyššiecitovanýzáverznalcaotom,žeakvozidloPeugeot
stálo v mieste zrážky dlhšiu dobu (viac ako 1 sekundu), potom uvedený nesprávny prvok v technike
jazdy vodiča Peugeot sa nepodieľal na technickej príčine dopravnej nehody. Nie je preto zrejmé, na
základe akého dôvodu žalobca neustále trvá na vine žalovaného a tohto dokonca označuje ako jediného

zodpovedného za vznik predmetnej dopravnej nehody. Práve vodič vozidla Audi sa pohyboval po
hlavnej ceste, tak že v mieste, kde je povolená maximálna povolená rýchlosť 50 km/h, v bezprostrednej
prítomnosti priechodu pre chodcov a pred blížiacim sa železničným priecestím jazdil rýchlosťou 80 km/h
a s 0,44‰ alkoholu v dychu, čo ale žalovaný nemohol v žiadnom prípade predpokladať. Ak by vodič Audi
išiel maximálnou povolenou rýchlosťou a ak by aj na jeho konanie nemal vplyv alkohol, tak pri rýchlosti

50 km/h by za 1 sekundu prešiel cca 13,88 m. Pri jeho rýchlosti 80 km/h ale vodič Audi za 1 sekundu
prešiel cca 22,22 m. Teda za rovnaký úsek prešiel o 8 m. viac. Ak by teda vodič Audi išiel rýchlosťou 80
hm/h čo i len 3 sekundy, tak by rozdiel v prejdenej vzdialenosti bol 24 m, čo rozhodne nie je zanedbateľná
vzdialenosť. Každý rozumný človek by pritom za rovnakej dopravnej situácie predpokladal, že vodič Audi
pôjdemaximálnenajvyššoupovolenourýchlosťou(50km/h),prípadnetútomôžeajmierneporušiť(napr.

o 5 km/h). Naopak ale žiadny rozumný človek nemohol predpokladať, že vodič Audi si z cesty v meste
smerom od kruhového objazdu, v bezprostrednej blízkosti prechodu pre chodcov a pred železničným
priecestím s rampami urobí pretekársku dráhu, a ešte aj bude pod vplyvom alkoholu. Na základe
uvedeného sa žalovaný stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu: „Ak však vozidlo
Peugeot stálo v mieste zrážky dlhšiu dobu, potom uvedený nesprávny prvok v technike jazdy vodiča

Peugeot sa nepodieľal na technickej príčine dopravnej nehody.“

4. Ďalšie podania strán neboli v odvolacom konaní doručené.5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že

podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom
viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť.

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania je posúdiť

správnosť postupu súdu prvej inštancie a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu
zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

7. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou
použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej

argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej

inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 a 3 CSP in fine) nasledovné:

8. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval procesne správne, ak uviedol
predbežnéprávneposúdenie,žežalobunepovažujezadôvodnúanáslednenevytvorilžalobcovipriestor
pre doplnenie dokazovania (sporných skutočností ohľadom zavinenia dopravnej nehody) a žalobu

zamietol. Uvedený prístup je podľa neho prísne formalistický čo do formálnej požiadavky rozhodnúť v
zásade na prvom pojednávaní, ako aj koncentrácie konania, nakoľko až na prvom pojednávaní sa strana
sporu dozvie, aký pohľad má súd na prejednávanú vec (bez ohľadu na to, že protistrana niečo tvrdí a
preukazuje už od samého začiatku). Žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade
s § 197 ods. 2, § 220 ods. 2 CSP, čím žalobcovi znemožnil uskutočnenie jemu patriacich základných

procesných práv (vykonanie dôkazu/ov) a takýmto nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je napraviteľný v odvolacom konaní. Žalobca
dospel k názoru, že odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie v časti nepripustenia navrhovaného
dokazovania výsluchom svedka p. G. (vodiča vozidla AUDI) a znaleckého dokazovania tým, že takéto
dokazovanie by bolo nehospodárne, je nedostatočné a zakladá domnienku porušenia princípu rovnosti

zbraní. Uvedenie predbežného právneho posúdenia súdu bez možnosti naň kvalifikovane procesne
reagovaťzostranyžalobcu–t.j.bezvytvoreniaprocesnéhopriestoružalobcoviprejehoprípadnúzmenu
či prehodnotenie – nevytvára strane sporu absolútne žiadnu predvídavosť rozhodnutia súdu, resp.
vytvára len v tej miere, že po prednese záverečnej reči dôjde k zamietnutiu žaloby tak či tak. Výhrada
súdu smerom k údajnému nekonkrétnemu návrhu právneho zástupcu na pojednávaní na vykonanie

znaleckého dokazovania a dokazovania výsluchom svedka p. G. je podľa názoru žalobcu nedôvodná,
nakoľko kvalifikovane doplniť návrh na vykonanie dokazovania predneseného na pojednávaní je možné
dodatočne učiniť v krátkej procesnej lehote prostredníctvom písomného podania. Nemožno spravodlivo
očakávať od strany sporu, že na prvom pojednávaní, na ktorom sa oboznámi s predbežným právnym
posúdením veci, bude možné špecificky a konkrétne pomenovať napr. všetky podstatné otázky pre

výsluch svedka alebo znalca – v takom prípade súd mohol pojednávanie na primeraný čas prerušiť, k
čomu však taktiež nedošlo.
Odvolací súd k týmto námietkam odvolateľa/žalobcu uvádza nasledovné:
Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami
sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná.

Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom
prejednaní sporu.
Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení zo strany súdu a obligatórne predbežné
právne posúdenie veci sú podľa zákonodarcu kľúčovými inštitútmi pre zrýchlenie civilného sporovéhokonania, ako aj prostriedkom na predídenie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. V konaní súd
postupuje v súlade s ustanoveniami o prostriedkoch procesného útoku a prostriedkoch procesnej
obrany (§ 149 a nasl. CSP) a v súlade s ustanoveniami o dokazovaní (§ 185 a nasl. CSP). Najvyšší

súd už viac krát uviedol, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu
strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k
tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť
konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa
pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne

bezvýznamné.
Podľa § 153 ods. 1 až 3 CSP: (1) Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosťkonania.(2)Naprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobrany,ktoréstrana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania

alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. (3) Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám
spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej medzinárodnej
zmluvy o ľudských práva a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti

zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť
predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než
v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo
na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť

všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi
a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (citovaný
rozsudok Komanický § 46). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné
postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje
zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň

vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (porov. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 355/2015).
Podstatou kontradiktórnosti je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné
právo, predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany. Osobitne to platí o sporových
konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a v ktorých sa v celom rozsahu uplatňuje
kontradiktórnosť konania (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 155/2020, IV. ÚS 147/2004, IV. ÚS

42/2009, I. ÚS 284/2016). Na rozdiel od zákonnej koncentrácie konania, ktorá je pre súd obligatórna,
sudcovská koncentrácia konania (§ 153 CSP) je v diskrečnej právomoci súdu. Uplatnenie diskrečného
práva súdu závisí od okolností konkrétneho prípadu (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.
H. Beck, 2016, 579 s.).

Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas.
Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda najmä skutkové tvrdenia, popretia
skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a hmotnoprávne námietky) nie
sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené

včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla
predvídať, a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti
a dôkazy.
Ak strana nepredložila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, súd nemusí
(fakultatívne) na ne prihliadnuť, pričom CSP demonštratívnym výpočtom uvádza, že môže ísť napríklad

o situáciu, ak by prihliadnutie na tieto prostriedky vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo
vykonanie ďalších úkonov súdu. Ide napríklad o situáciu, keď by strana podala návrh na vykonanie
dôkazu výsluchom svedka až v rámci záverečnej reči (§ 182 CSP), pričom tento dôkaz mohla navrhnúť
vykonať už skôr, napríklad vo vyjadrení podľa § 167 CSP. Práve z tohto dôvodu je súd povinný poučiť
v prípadoch podľa § 167 ods. 3 a 4 CSP o sudcovskej koncentrácii konania. Ak by súd aplikoval § 153

ods. 2 CSP, a teda neprihliadol by na neskoro predložené prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany, môže sa stať, že skutkový stav v čase vyhlásenia rozsudku môže byť iný než súdom
zistený skutkový stav, preto je v ustanovení § 217 ods. 1 CSP ustanovené, že aj napriek tomu, že pre
rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konaniatým nie sú dotknuté. V prípade, ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej
obrany z dôvodu aplikácie sudcovskej koncentrácie konania neprihliadol, musí to uviesť v odôvodnení
rozhodnutia vo veci samej. Ustanovenie § 153 ods. 3 CSP teda dopĺňa povinné náležitosti odôvodnenia

rozsudku uvedené v § 220 ods. 2 CSP.
V civilnom sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré konanie sa
riadi zásadou formálnej pravdy. Ustanovenie § 150 CSP zakotvuje jednu zo základných procesných
povinností strán a to povinnosť tvrdiť. Schopnosť strany uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným
bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť

a aký obsah je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného
práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé
privodiť jej úspech v spore. Skutkové tvrdenia sú obsahom jednotlivých procesných úkonov strán sporu,
ktoré majú formu písomných podaní či ústnych prednesov. Z hľadiska pravidiel o koncentrácii konania je
želateľné, aby všetky skutkové tvrdenia boli obsiahnuté a) ak ide o žalobcu, tak v žalobe a vo vyjadrení
žalobcu podľa § 167 ods. 3 CSP, b) ak ide o žalovaného, tak vo vyjadrení žalovaného k žalobe podľa

§ 167 ods. 2 CSP a vo vyjadrení žalovaného podľa § 167 ods. 4 CSP. Skutkové tvrdenia predložené
neskôr (napr. vo forme ústnych prednesov na pojednávaní) je potrebné ospravedlniť tým, že ich strana
sporu nemohla predložiť už skôr (napr. novým skutkovým tvrdeniam sa reaguje na skutočnosť, ktorá
vyšla najavo až z dôkazu vykonaného na pojednávaní); inak na ne súd nemusí prihliadnuť (§ 153). Súd
môže strany vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), výnimočne môže vykonať

dôkaz, ktorý strany nenavrhli, a takto zistiť skutočnosť, ktorá nebola stranami tvrdená (§ 185 ods. 2
a 3), prípadne sa môže výnimočne odkloniť od zhodných tvrdení strán (§ 186 ods. 2 CSP). Tento
materiálny korektív však nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Jeho účelom
je v rozumnej miere zmierniť prísne formálne následky nesplnenia povinnosti tvrdiť (Števček, M., Ficová,
S ., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok,

komentár, C. H. Beck, 2016, 569 s.).
Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými
procesnými úkonmi, pretože nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia
alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného
pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie

skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné,
napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.
Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany hodnotí v
okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie
procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný

úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Predloženie prostriedkov procesného útoku
a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v § 153 ods. 1 druhej vete CSP.
Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko),
ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že
predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Ustanovenie

§ 153 ods. 2 a 3 CSP zakotvuje sankciu za to, že strana sporu nesplnila povinnosť uloženú v § 153
ods. 1 CSP. Ak súd dospeje k záveru, že strana sporu neuplatnila prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany včas, má možnosť buď konanie strany ospravedlniť a na jej procesný úkon
prihliadnuť, alebo vyvodiť sankčné dôsledky, teda na omeškaný procesný úkon neprihliadnuť (nepriznať
mu procesnoprávne účinky).

Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo sporným, že žalovaný je držiteľ a vodič MV Peugeot
ŠPZ A., že dňa 27.2.2020 došlo k dopravnej nehode so vznikom škody na troch iných motorových
vozidlách, že žalobca z garančného fondu vyplatil držiteľom poškodených vozidiel poistné plnenie
7.262,98 eur, že žalovaný nemal v čase dopravnej nehody vozidlo povinne zmluvne poistené, že
žalovaný ešte pred doručením pokusu o zmier dvakrát poprel aj s argumentáciou nárok žalobcu, že

priestupkové konanie voči žalovanému bolo zastavené pre uplynutie zákonnej lehoty, že vodič vozidla
Audi išiel v čase nehody rýchlosťou 80 km/h a bol mu nameraný alkohol v dychu, že žalovaný stál
na mieste zrážky dlhšie ako 1 sekundu pred zrážkou. Sporné medzi stranami bolo, či za vzniknutú a
žalobcom uhradenú škodu zodpovedá žalovaný ako prevádzkovateľ vozidla Peugeot. Ďalej dôvodil, že
po prednesení sporných a nesporných skutkových tvrdení, uvedení predbežného právneho posúdenia

veci a vykonaní dokazovania vo veci, žalobca na pojednávaní uviedol, že má návrhy na doplnenie
dokazovania, a to vykonanie znaleckého dokazovania znalcom v odbore cestné dopravné nehody, keď
má za to, že znalecké dokazovanie je na mieste, a to s ohľadom na to, že z konkrétne pomenovaných
a čítaných dôkazov vyplýva, že žalovaný nedal prednosť v jazde a rovnako vyplýva z toho aj to,že namerané množstvo alkoholu 0,2 je nízke množstvo, z dokazovania nevyplýva, že by žalovaný
nezodpovedal ani len čiastočne za dopravnú nehodu, taktiež žalobca navrhol doplnenie dokazovania
predvolaním svedka G. G., aby podal výpoveď o tom, ako došlo k dopravnej nehode, pričom má za

to, že aplikácia prísnej koncentrácie konania v tejto veci nie je namieste, najmä vzhľadom na potrebu
vykonania znaleckého dokazovania, keďže ide o dôkazy, ktorých potreba vyvstala po predbežnom
právnom posúdení veci súdom, keď žalobca až na prvom pojednávaní bol postavený pred skutočnosť,
že súd nemá za danú akúkoľvek zodpovednosť žalovaného za dopravnú nehodu, hoci podľa listín
v spise táto minimálne čiastočná bola podľa neho jednoznačná. Žalovaný nesúhlasil s návrhom

žalobcu na doplnenie dokazovania, s tým, že žalobca bol od počiatku oboznámený s OV znalca a
toto nespochybňoval. Rovnako nespochybňoval závery znalca ani samotný žalovaný. Z uvedeného je
zrejmé, že žalobca vedel aj o tom, že znalec na str. 49-50 OV uviedol, že ak vozidlo Peugeot stálo v
mieste zrážky dlhšiu dobu, viac ako 1 sekundu, tak sa uvedené nepodieľalo na príčine dopravnej nehody.
Keďže toto tvrdenie žalobca nerozporoval, nie je zrejmé, akú inú skutočnosť má objasniť prípadné
znalecké dokazovanie, resp. čo bránilo žalobcovi tento návrh predniesť skôr. Nie je podstatné, ako súd

na pojednávaní vyhodnotil otázku zavinenia žalovaného, ale že žalovaný toto zavinenie od počiatku
opakovane rozporoval. Ak by teda žalobca bol v konaní aktívny, tak mohol už dávno navrhnúť vykonanie
takých dôkazov, ktoré by uvedené spochybňovali. Navrhol preto, aby súd tieto návrhy na doplnenie
dokazovanie zamietol v celom rozsahu, a to nielen ako nedôvodné, ale aj ako oneskorene podané.
Súd prvej inštancie v konaní nevykonal žalobcom až na pojednávaní prvýkrát navrhnuté dokazovanie a

konštatoval priamo na pojednávaní, že na prostriedky procesného útoku, ktoré neboli predložené včas
nebude prihliadať. Súd tak v danej veci aplikoval princíp sudcovskej koncentrácie konania v zmysle §
153 CSP. Mal za to, že žalobca mohol už od okamihu doručenia odporu žalovaného, v ktorom tento
poukazoval na skutočnosť, že žalovaný stál na mieste zrážky viac ako 1 sekundu, a preto ani jeho
prípadný nesprávny prvok v technike jazdy sa nepodieľal na príčine dopravnej nehody, a to priamo podľa

znenia žalobcom predloženého OV (na základe ktorej skutočnosti súd primárne považuje nárok žalobcu
za nepreukázaný) navrhovať vykonanie prípadného ďalšieho dokazovania. Žalovaný pritom skutkové
tvrdenie o tom, že na mieste zrážky stál viac ako 1 sekundu, ktoré súd považoval za rozhodujúce pre
posúdenie veci, výslovne a konkrétne zopakoval aj v duplike, rozsiahlo argumentoval, prečo je vo veci
dôležité, a aké závery pri súčasnom vyhodnotení znenia OV z danej skutočnosti vyplývajú, nesporoval.

Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobca mal dostatočný priestor reagovať (včasne, t. j. ešte
v rámci písomných vyjadrení strán pred pojednávaním) na skutkové tvrdenia žalovaného a navrhovať
dokazovanie na preukázanie vlastných skutkových tvrdení, a ak tak neurobil, v zmysle ustanovení §
153 CSP nesie procesnú zodpovednosť za svoju pasivitu. Pri nespornosti vyššie uvedeného skutkového
tvrdenia nevidel súd dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie aj z dôvodu nehospodárnosti a nedôvodnosti

takého postupu, keďže v konaní už predložené dôkazy boli dostatočné na vyhodnotenie veci. Súd
nemal dôvod vykonávať dokazovanie, ktoré žalobca označil až po prednesení predbežného právneho
posúdenia veci súdom, keď ani nebolo zrejmé, aké konkrétne iné skutkové tvrdenia žalobcu majú
byť týmto dokazovaním preukázané (pričom súd musí vykonávať dokazovanie hospodárne, a to iba
za účelom preukazovania sporných skutkových tvrdení strán produkovaných v spore, keď stranami

dovtedy označené a predložené dôkazy postačovali na riadne zistenie skutkového stavu a rozhodnutie
vo veci). Všeobecné konštatovanie žalobcu o tom, že žalovaný zodpovedá (minimálne čiastočne)
za škodu spôsobenú dopravnou nehodou (ktorým odôvodňoval potrebu ďalšieho dokazovania), bolo
produkované už i v predchádzajúcich vyjadreniach žalobcu, a na preukázanie tejto skutočnosti žalobca
už predložil v konaní podľa vlastného uváženia dôkazy, vrátane OV znalca, z ktorých súd v konaní

vychádza. Bolo na samotnom žalobcovi, aby v konaní včas označil všetky dôkazy, ktoré v konaní
navrhuje vykonať, nič mu nebránilo v žalobe navrhnúť vykonanie určitých dôkazov, prípadne iba ako
doplňujúcich, pre prípad, že by boli pochybnosti o preukázaní jeho nároku, žalobca však nič také
neurobil. Skutočnosť, že súd vyhodnotí určitý dôkaz predložený stranou inak ako strana samotná
nevytvára dôvodnosť doplnenia dokazovania dôkazom iným. Je na zodpovednosti sporovej strany

riadne a dôsledne vyhodnotiť, čo (a ako bezpečne) vyplýva z ňou samou predložených listinných
dôkazov. Súd tak uzatvoril, že v danej situácií nemal dôvod dopĺňať dokazovanie oneskorene (až na
pojednávaní) navrhnutými dôkazmi žalobcu (a predlžovať tak neúmerne sporové konanie), keď tieto mal
žalobca možnosť (procesnú povinnosť) označiť už skôr (ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania), keď podstatné spochybnenie existencie jeho nároku voči žalovanému vo svetle

jasných tvrdení a argumentácie žalovaného bolo zrejmé zo všetkých vyjadrení žalovaného. Keďže tak
dôkazné prostriedky v podobe vykonania znaleckého dokazovania a výsluchu G. G. boli žalobcom (ako
subjektom, ktorý je nositeľom dôkazného bremena s vedomím nutnosti preukázania dôvodnosti jeho
nároku ním včasne predloženými dôkazmi) navrhnuté oneskorene a v rozpore s ust. § 153 ods. 1 CSP,súd na ne podľa § 153 ods. 2 CSP neprihliadal, keďže by to vyžadovalo nielen nariadenie ďalšieho
pojednávania (pravdepodobne i viacerých) ale aj vykonanie ďalších úkonov súdu (nariaďovanie niekoľko
mesiacov trvajúceho znaleckého dokazovania, a to všetko v situácii, kedy už názor jedného znalca na

vec, na ktorý poukazoval práve sám žalobca, mal súd k dispozícií v rámci odborného vyjadrenia).
S poukazom na vyššie citované a vyložené zákonné ustanovenia, na uvedenú judikatúru a na súdom
prvejinštanciežalobcovidanépoučeniepodľa§153ods.1a2CSP(poučenieč.l.106+doručenkaprič.l.
136,poučenienač.l.138+doručenkaprič.l.137),odvolacísúduvádza,žesavplnomrozsahustotožňuje
s práve uvedenými závermi súdu prvej inštancie, ktoré dávajú odpoveď na námietky odvolateľa, odvolací

súd dodáva, že keďže v predmetnej veci neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie
skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné, a preto odvolací súd
v danom kontexte nepovažuje za dôvodnú námietku o nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého
rozsudku, jeho nepredvídateľnosti, ani námietku, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani námietku, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Uplatnením diskrečného práva súdu vzhľadom na okolnosti danej veci aj s
prihliadnutím na dané štádium konania, nedošlo k porušeniu zásady rovnosti strán sporu v neprospech
žalobcu. Súd prvej inštancie si riadne splnil aj svoju povinnosť uviesť v odôvodnení rozhodnutia vo veci
samej prečo z dôvodu aplikácie sudcovskej koncentrácie konania neprihliadol na žalobcom uplatnené
prostriedky procesného útoku (§ 153 ods. 3 CSP). Strany sporu majú v konaní rovné postavenie

spočívajúcevrovnakejmieremožnostíuplatňovaťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnej
obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s
cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu (článok 6 CSP). Rovnosť pred
súdom je len výrazom rovnosti strán civilného sporového konania. Rovnosť pred zákonom a rovnosť
pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch procesných strán

pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi
konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných
podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje
civilný súd (m. m. PL. ÚS 43/95). O tom, ako v tom ktorom prípade prebiehalo civilné sporové konanie,
usudzuje odvolací súd na podklade spisu. Vychádzajúc z takto vymedzeného obsahu zásady rovnosti

strán sporu, odvolací súd konštatuje, že jeho porušenie súdom prvej inštancie v prípade odvolateľa
nezistil, preto ani v časti odvolania, ktorým žalovaný namieta porušenie rovnosti strán uplatnením
diskrečného práva vyplývajúcim zo sudcovskej koncentrácie konania vzhľadom na okolnosti danej veci,
nedošlo k porušeniu zásady rovnosti strán sporu v neprospech žalobcu.

9. Žalobca v odvolaní citoval § 21 ods. 2 písm. f/ zákona č. 725/2004 Z.z. o podmienkach prevádzky
vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Odvolací
súd uvádza, že tento zákon bol dňom 20.5.2018 zrušený zákonom č. 106/2018 Z.z. o prevádzke
vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nemožno ho preto aplikovať vo
vzťahu k dopravnej nehode z 27.2.2020. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný porušil pravidlá cestnej

premávky,nedalprednosťmotorovémuvozidluprichádzajúcemupohlavnejceste,čímdošlokdopravnej
nehode (§ 2 ods. 2 písm. b/ ZoCP). Ak by túto svoju povinnosť neporušil, k dopravnej nehode by
nedošlo, bez ohľadu na povahu a spôsob jazdy vodiča AUDI p. G.. Žalovaný si mal riadne zvážiť,
či môže bezpečne prejsť, vyhodnotil to nesprávne. Pokiaľ ide o samotné OV žalobca považuje za
nevyhnutnézopakovaťazdôrazniť,ževodičvozidlaPeugeotuskutočňovalvjazdnahlavnúcestu,pričom

v zmysle pravidiel cestnej premávky mal dať prednosť v jazde vodičovi vozidla AUDI (str. 38 OV), možno
konštatovať, že vodič vozidla Peugeot z technického hľadiska nedal prednosť v jazde vozidlu AUDI ani
vo vzťahu k správnej technike jazdy vodiča vozidla AUDI (str. 40 OV). V predmetnom OV znalca bolo tiež
uvedené: ,,Pohyb žalobcu oproti vozidlu nehodnotil ako nebezpečný a ohrozujúci, preto síce teoreticky
pri zastavení motorového vozidla by nedošlo k zrážke, ale vodič motorového vozidla reagoval primerane,

snažil sa obísť vzniknutú prekážku, pričom práve objekt tvoriaci prekážku (bez ohľadu na to, či ide o
človeka, zviera, prípadne pohybujúce sa teleso), vybočil zo svojho koridoru pohybu a vošiel do jazdnej
dráhy iného motorového vozidla, teda do motorového vozidla AUDI, ktoré sa pokúsilo vyhnúť sa zrážke.
Práve túto skutočnosť je možné považovať za nepredvídateľnú, pretože vodič motorového vozidla AUDI
ani pri vyvinutí všetkého úsilia nemohol predpokladať, že žalovaný zachová takýmto spôsobom a vojde

do jeho jazdnej dráhy.“ Rovnako je v OV uvedené, že v mieste dopravnej nehody rozhľadové pomery
umožňovali včasné spozorovanie vozidiel. V čase dopravnej nehody bolo denné svetlo. Vyhodnocovanie
rýchlosti tak v daných podmienkach bolo pre žalovaného možné. V takýchto podmienkach mal vodič
vozidla Peugeot možnosť porovnávať približovanie sledovaného vozidla Audi vo vzťahu k prejdenejvzdialenosti a tým aj možnosť odhadnúť jeho rýchlosť. Na strane č. 46 -47 OV je uvedené: ,,Vodič vozidla
Peugeot nedal z technického hľadiska prednosť v jazde vozidlu Audi vo vzťahu k skutočnej rýchlosti
pohybu vozidla Audi. Vodič vozidla Peugeot z technického hľadiska nedal prednosť v jazde vozidlu Audi

ani vo vzťahu k správnej technike jazdy vodiča vozidla Audi. Techniku jazdy vodiča vozidla Peugeot
možno považovať za nesprávnu. Nesprávnym prvkom jeho techniky jazdy bola skutočnosť, že nedal
prednosť v jazde vozidlu Audi vo vzťahu k jeho skutočnej (nesprávnej) technike jazdy, teda rýchlosti
jazdy vozidla Audi výrazne vyššej, ako je pre daný úsek najvyššia dovolená rýchlosť a nedal prednosť v
jazde ani vo vzťahu k najvyššej dovolenej rýchlosti v úseku. Uvedené však platí pre situáciu, že vozidlo

Peugeot zastavilo v mieste zrážky v čase 1,0 s pred zrážkou. Keby žalovaný postupoval takýmto vyššie
uvedeným spôsobom, nezasahoval by do jazdného pruhu vodiča AUDI a predišiel by vzniku dopravnej
nehody...Skutočnosť, že vodič zastavil tak, že zasahoval do križovatky bola taktiež nesprávnym prvkom
v technike jeho jazdy. (Vodič nesmie vojsť na križovatku, ak mu situácia nedovoľuje pokračovať za
križovatkou v jazde, takže by bol nútený zastaviť vozidlo na križovatke). Ako je uvedené skôr, ak vodič
takto zastavil dostatočne zavčasu, potom mal vodič vozidla Audi dostatok času upraviť techniku jazdy

tak, aby nevznikla kolízna situácia.“ Znalec o. i. konštatoval, že "z postavenia vozidla Peugeot v mieste
zrážky je zrejmé, že vozidlo Peugeot výrazne zasahovalo do jazdného pruhu, ktorým viedol vodič vozidlo
Audi na Trstínskej ulici". Podľa názoru žalobcu aj z predložených dôkazov (napriek navrhnutému a
nedovolenému dodatočnému dokazovaniu) bezpečne vyplýva, že zodpovednosť na vzniku dopravnej
nehody (teda aj škody) žalovaného ako vodiča je (minimálne čiastočne) daná. Jedná sa o právnu otázku,

kedy súd je oprávnený zodpovednosť za škodu určiť napríklad percentuálnym podielom. Nemusí totiž
zodpovedať žalovaný absolútne (100 %), avšak žalobca sa zásadne nestotožňuje s tým, že žalovaný
nezodpovedá vôbec (0 %), t. j. nemá absolútne žiaden podiel na tom, že k dopravnej nehode došlo.
Podľa názoru žalobcu takýto právny záver z vykonaného dokazovania nevyplýva a je v rozpore aj s
odôvodnením súdu v tej časti, kedy tento konštatuje viaceré porušenia právnych povinností na strane

žalovaného (nedal prednosť v jazde, neuzavrel PZP). Z uvedeného dôvodu žalobca vníma rozpor medzi
odôvodnením rozsudku a jeho výrokovou časťou, kedy súd žalobu žalobcu zamietol v celom rozsahu
napriek tomu, že konštatoval porušenia právnych predpisov (vrátane cestnej premávky) aj na strane
žalovaného. Na základe uvedeného žalobca navrhuje odvolaciemu súdu revíziu rozsudku v celom
rozsahu, nakoľko právne závery súdu považuje za nesprávne a rozporné s vykonaným dokazovaním.

Súd prvej inštancie dôvodil, že predmetom konania je nárok žalobcu na regresné plnenie zo strany
žalovaného, keď žalobca uhradil v zmysle ZPZP škodu, za ktorú má zodpovedať žalovaný, ktorý
nesporne nemal povinne zmluvne poistené ním prevádzkované motorové vozidlo. V konaní nebolo
sporným, že dňa 27.2.2020 došlo k dopravnej nehode so vznikom škody na troch iných motorových
vozidlách ako je vozidlo, ktorého držiteľom a vodičom (MV Peugeot ŠPZ A.) bol v danom čase žalovaný,

že žalobca z garančného fondu vyplatil držiteľom poškodených vozidiel poistné plnenie 7.262,98 eur
(čo preukazujú i potvrdenia o úhrade zo 16.10.2020 a 25.11.2020 č.l. 10, 11 a listiny č.l. 81-90), že
žalovaný nemal v čase dopravnej nehody vozidlo povinne zmluvne poistené. Po oboznámení sa s
listinnými dôkazmi predloženými v konaní stranami, dospel súd k záveru, že v konaní nebola preukázaná
zodpovednosť žalovaného za škodu na motorových vozidlách, ktorá bola uhradená žalobcom, a preto

je žalobu potrebné zamietnuť. V konaní je nesporným, že žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť
vozidlopovinnezmluvnepoistiť,avšakzuvedenejskutočnostivyplývajehopovinnosťnahradiťžalobcovi
ním poskytnuté plnenie poškodeným subjektom (podľa § 24 ods. 7 v spojení s § 24 ods. 2 písm. b/
ZPZP) iba za predpokladu, že za vznik tejto konkrétnej škody zodpovedá. Preukázanie zodpovednosti
žalovaného za škodu, ak v konkrétnej veci nie je nespornou, čo v tomto konaní nebola, je potom na

zodpovednosti žalobcu, ktorý je nositeľom dôkazného bremena ohľadne toho, že sa preukážu všetky
podstatné skutočnosti rozhodujúce o dôvodnosti žaloby, čo sa však v tomto prípade nestalo. Súd
nezistil zo žalobcom (včasne) predložených dôkazov, že by za škodu, ktorá bola žalobcom uhradená
(poškodeným) zodpovedal žalovaný, a to ani podľa § 420 ods. 1 O.z., keď súd mal za preukázané
(najmä OV), že žalovaný síce porušil svoje povinnosti vodiča motorového vozidla (vošiel na hlavnú

cestu ďalej ako bola hranica križovatky a vytvoril tak prekážku motorovému vozidlu po tejto ceste
prechádzajúcemu a tak nedal prednosť v jazde vodičovi vozidla Audi), ale v konaní bolo preukázané,
že samotný vznik škody nezavinil (§ 420 ods. 3 O.z.), keď za ňu zodpovedá vodič iného motorového
vozidla (vozidla Audi, s ktorým došlo ku kolízií), a teda žalovaný sa zbavil zodpovednosti za škodu
v zmysle § 420 ods. 3 O.z. Súčasne súd nemal za preukázanú ani zodpovednosť žalovaného za

škodu vzniknutú na poškodených motorových vozidlách podľa § 427 ods. 1 O.z., keď z vykonaného
dokazovania, a to najmä z OV znalca vyplýva, že ku vzniku dopravnej nehody a škody došlo prevádzkou
nie motorového vozidla žalovaného (nesprávnou technikou jazdy vodiča Peugeot), ale prevádzkou
motorového vozidla Audi (ktorého nesprávna technika jazdy bola príčinou vzniku dopravnej nehody.Ku vzniku škody na poškodených vozidlách došlo nesporne pri dopravnej nehode dňa 27.2.2020 na
Trstínskej ulici v Trnave, kde došlo ku kolízií motorového vozidla Peugeot a motorového vozidla Audi,
kde vodič vozidla Audi narazil do vozidla Peugeot, toto vozidlo odhodilo preč a následne vozidlo Audi

narazilo aj do ďalších dvoch odstavených vozidiel (Ford Fusion a Citroen Xsara Picasso). V konaní
nebolo sporným, že vodič vozidla Audi išiel po hlavnej ceste, a to rýchlosťou 80 km/h v čase reakcie
na vozidlo žalovaného (na ceste, kde je dovolená rýchlosť 50 km/h), a že bol podrobený dychovej
skúške na alkohol s pozitívnym výsledkom merania 0,21 mg/l, za čo mu bol na mieste zadržaný vodičský
preukaz (uvedené potvrdzuje správa o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 26.8.2020 č.l. 16). Už

z uvedeného bolo zrejmé, že pri dopravnej nehode došlo k súčasnému porušeniu povinností viacerými
vodičmi motorových vozidiel, nielen žalovaným, ale i vodičom vozidla Audi, a teda bolo zrejmé, a muselo
byť zrejmé i žalobcovi (a to i v čase úhrady škody poškodeným), že vec je potrebné dôkladne vyhodnotiť
a posúdiť, kto konkrétne zodpovedá za vzniknutú škodu. Pochybnosti o zodpovednosti žalovaného za
škodu vzniknutú pri dopravnej nehode dňa 27.2.2020 sú zrejmé už z listín uplatnenia nároku na náhradu
škodu poškodenými, kde poškodený G. H. (ktorý bol prítomný v čase nehody) označil ako vinníka

dopravnej nehody vodiča vozidla J. G. G. (uplatnenie nároku na náhradu škody zo dňa 2.4.2020 č.l. 59).
Naopak poškodený G. G. a E. E. (ktorí boli taktiež prítomní na mieste v čase dopravnej nehody) označili
za vinníka dopravnej nehody v daných tlačivách žalovaného (uplatnenie nároku na náhradu škody zo
dňa 5.3.2020 č.l. 58 a uplatnenie nároku na náhradu škody č.l. 60). Pochybnosť na zavinení vzniku
dopravnej nehody je zrejmá i zo záznamu o podaní vysvetlenia na OR PZ v Trnave (zo dňa 8.4.2020 č.l.

153), v ktorom pri popise nehodového deja G. H. (držiteľ poškodeného vozidla Citroen Xsara Picasso),
ktorý bol prítomný pri mieste nehody, kde čakal na manželku a videl nehodový dej, označil za vinníka
nehody vodiča Audi. Za vinníka nehody označil vodiča Audi podľa záznamu o podaní vysvetlenia na
OR PZ v Trnave (zo dňa 20.3.2020 č.l. 154) taktiež E. E. (držiteľ poškodeného vozidla Ford Fusion),
ktorý sedel v danom čase vo vozidle. Vodič vozidla Audi bol pritom uznaný za vinného zo spáchania

priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. e/, písm. h/ bod 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch keď
porušil § 4 ods. 2 písm. d/ a § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z o cestnej premávke, tým, že pri dopravnej
nehode prekročil maximálnu povolenú rýchlosť v obci, keď viedol vozidlo rýchlosťou 80 km/h. Súčasne
bol podrobený dychovej skúške na zistenie prítomnosti alkoholu v dychu prístrojom, ktorý mu nameral
hodnotu 0,21 mg/l alkoholu. Za spáchanie priestupku mu bola uložená pokuta 200 eur a zákaz činnosti

viesť motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov (rozhodnutie OR PZ Trnava ODI o priestupku č. ORPZ-
TT-ODI2-2020/012634 z 25.9.2020). Žalovaný nebol vo veci dopravnej nehody, ohľadne ktorej beží
spor, právoplatne uznaný za vinného zo spáchania žiadneho priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky, keď správne konanie, ktoré sa pôvodne voči nemu viedlo bolo zastavené v zmysle
§ 73 ods. 1 písm. f/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch z dôvodu, že zodpovednosť za priestupok

zanikla (upovedomenie o zastavení konania zo dňa 21.3.2022 č.l. 57). V situácii kolízie motorových
vozidiel s porušením viacerých povinností ich vodičov s pochybnosťou o konkrétnom zavinení dopravnej
nehody bolo súdu ako základný dôkaz na ktorý sa odvolával tak žalobca ako i žalovaný predložené
odborné vyjadrenie č. 40/2020 znalca Ing. Jána Rabčana, znalca v odbore doprava cestná pre odvetvia
technický stav vozidiel, nehody v cestnej doprave, odhad hodnoty cestných vozidiel, vo veci dopravnej

nehody, ku ktorej došlo dňa 27.2.2020 v čase o 14:10 hod. (č.l. 17 - 56), v ktorom sa znalec podrobne
vyjadruje k dopravnej nehode, hodnoteniu konania žalovaného ako i vodiča vozidla Audi a samotným
príčinám dopravnej nehody. Znalecká úloha znalca bola formulovaná ako posúdenie vzniku a priebehu
deja na základe objektívne zistených podkladov a posúdenie možností zabránenia dopravnej nehode zo
strany jednotlivých účastníkov a určiť technickú príčinu dopravnej nehody. Znalec vo vzťahu k posúdeniu

techniky jazdy vodičov uviedol, že „rozhodujúcim nesprávnym prvkom v technike jazdy vodiča vozidla
Audi bola rýchlosť jazdy. Tým, že vodič viedol vozidlo rýchlosťou o 30 km/h vyššou ako bola najvyššia
dovolená rýchlosť v úseku, nedokázal zastaviť pred miestom zrážky." Súčasne uviedol, že „vodič vozidla
Peugeot nedal z technického hľadiska prednosť v jazde vozidlu Audi vo vzťahu ku skutočnej rýchlosti
pohybu vozidla Audi" a "z technického hľadiska nedal prednosť v jazde vozidlu Audi ani vo vzťahu k

správnej technike jazdy vozidla Audi" (tu však na č.l. 36 podrobne vysvetľuje a aj na obrázku popisuje,
že ak by sa Audi pohybovalo správnou technikou jazdy, t.j. rýchlosťou 50 km/h, ku stretu vozidiel (a
teda ani ku škode) by vôbec nedošlo, avšak míňanie sa vozidiel nemožno považovať z technického
hľadiska za bezpečné, a preto ustálil, že vodič Peugeotu nedal prednosť v jazde vozidlu Audi ani vo
vzťahu k najvyššej dovolenej rýchlosti - už tu je však zrejmé, že v prípade dodržania predpisovej rýchlosti

vodičomAudibyknehodeaninedošloasamotnéspáchanieprípadnéhopriestupkužalovanýmvpodobe
porušenia povinnosti dať prednosť v jazde nemusí znamenať aj súčasné zavinenie dopravnej nehody
a vzniku škody). Uvedené však platí pre situáciu, že vozidlo Peugeot zastavilo v mieste zrážky v čase
1,0 s pred zrážkou. Ak vodič vozidla Peugeot stál v mieste zrážky dlhší čas, potom aj vodič Audi maldostatok času na nenáhle upravenie techniky jazdy tak, aby nevznikla kolízna situácia". Znalec súčasne
popísal v závere vyjadrenia, že „vodič vozidla Audi po rozpoznaní kolíznej situácie reagoval vyhýbacím
manévrom vpravo, pričom mu mala vznikať prekážka sprava. V takomto prípade obvykle vodič reaguje

vedením vozidla vľavo. Vpravo reaguje, ak ide o oneskorenú reakciu, čo sa v tomto prípade nedá s
istotou konštatovať. Dôvodom na reakciu vpravo mohlo byť aj to, že medzi stredovou čiarou a prednou
časťou vozidla Peugeot bol pomerne úzky priestor". Ohľadne možností zabránenia vzniku dopravnej
nehody v konkrétnych podmienkach cestnej premávky zo strany účastníkov nehody uviedol, že „vodič
Audi by nehode zabránil takým spôsobom, že by v čase kedy rozpoznal kolíznu situáciu viedol vozidlo

rýchlosťou do 55 km/h. Ak by viedol vozidlo rýchlosťou 50 km/h, dokázal by zastaviť 4 m pred miestom
zrážky...Vodič vozidla Peugeot by nehode zabránil takým spôsobom, že by neuskutočnil vjazd na hlavnú
cestu v takom časovom okamihu, ako to vykonal počas nehodového deja, teda dal prednosť v jazde
vodičovi vozidla Audi." Pri popísaní vzniku dopravnej nehody a jej príčiny z technického hľadiska a
keď mal uviesť hlavnú príčinu vzniku dopravnej nehody, uviedol, že „Na technickej príčine predmetnej
dopravnej nehody sa podieľala nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Audi (rýchlosť jazdy vyššia, ako

je rýchlosť pre daný úsek najvyššia dovolená, v dôsledku čoho vodič nedokázal zastaviť pred miestom
zrážky - ak by vodič viedol vozidlo v čase reakcie rýchlosťou 50 km/h, dokázal by zastaviť 4,0 m pred
miestom zrážky). Na technickej príčine dopravnej nehody sa podieľala aj nesprávna technika jazdy
vodiča Peugeot (nedania prednosti v jazde vozidlu Audi a to nielen vo vzťahu k skutočnej - neprávnej
technike jazdy vodiča vozidla Audi, ale ani k najvyššej dovolenej rýchlosti v úseku, čím vodič vytvoril

kolíznu situáciu). Toto však platí len za predpokladu, že vozidlo Peugeot vykonalo vjazd spôsobom,
že reakcia vozidla Audi bola včasná (vodič vozidla Peugeot stál v mieste zrážky cca 1,0s). Ak však
vozidlo Peugeot stálo v mieste zrážky dlhšiu dobu, potom uvedený nesprávny prvok v technike jazdy
vodiča Peugeot sa nepodieľal na technickej príčine dopravnej nehody.“ (str. 49, 50 OV č. l. 41 spisu).
Z uvedeného je zrejmý záver znalca, že v prípade, ak vozidlo žalovaného stálo na mieste zrážky

dlhšie ako 1 sekundu, nesprávny prvok v technike jazdy žalovaného sa nepodieľal na technickej príčine
dopravnej nehody. V konaní pritom nebolo sporné skutkové tvrdenie žalovaného, že jeho vozidlo na
mieste zrážky stálo dlhšie ako 1 sekundu. Vo svetle záverov znalca v odbornom vyjadrení pri zohľadnení
skutkového stavu vyplývajúceho z nesporných tvrdení strán je potom zrejmé, že žalovaný nezavinil vznik
dopravnej nehody a nezodpovedá za škodu vzniknutú z dopravnej nehody. Na základe uvedeného nie

je povinný uhradiť žalobcovi náhradu toho, čo plnil poškodeným, keďže v konaní nebolo preukázané,
že by za škodu zodpovedal (podmienka špecifikovaná v ustanovení § 24 ods. 7 ZPZP), či už ako vodič,
alebo ako prevádzkovateľ motorového vozidla Peugeot. Znalec v odpovedi na otázku č. 5 následne
ešte skonštatoval, že „vozidlo Peugeot už v mieste zrážky stálo". Nevyhodnotil však ako dlho tomu
tak bolo. Základná otázka vyplývajúca z OV ako sporná a rozhodná pre posúdenie dopravnej nehody

potom bola, či žalovaný stál na mieste zrážky viac ako 1 sekundu, ktorá skutková otázka však nebola
spornou v tomto konaní, a preto na základe odborného vyjadrenia znalca (na ktoré poukazovali obe
sporové strany) mal súd preukázané, že žalovaný vôbec nezodpovedá za škodu spôsobenú dopravnou
nehodou. Z uvedených dôvodov žalobu zamietol. Neexistencii zodpovednosti žalovaného za škodu,
ktorá vznikla z dopravnej nehody nasvedčujú aj celkové nesporné okolnosti dopravnej nehody, keď

miesto zrážky sa nachádzalo v blízkosti tak prechodu pre chodcov ako aj železničného priecestia a
žalovaný nemal dôvod predvídať, že smerom z kruhového objazdu vyjde vodič pod vplyvom alkoholu,
ktorý najvyššiu povolenú rýchlosť v meste prekročí o 30 km/h, kde poukazuje i na žalovaným citovanú
judikatúru. Súd sa tak stotožnil s tým, že povinnosť dať prednosť v jazde vozidlu jazdiacemu na
hlavnej ceste nie je absolútna a vodič motorového vozidla vychádzajúceho z cesty vedľajšej nie je

povinný predvídať podstatné porušenie povinnosti (či viacerých povinností) iného vodiča. V určitých
individuálnych prípadoch (ako aj v tejto veci) potom porušenie povinnosti vodiča vychádzajúceho z cesty
vedľajšej a nedanie prednosti v jazde vozidlu na ceste hlavnej neznamená automaticky zodpovednosť
prvého vodiča za vznik dopravnej nehody, a to vtedy, ak aj vodič idúci po hlavnej ceste poruší svoje
povinnosti vodiča motorového vozidla, a to podstatným spôsobom, a vzhľadom na okolnosti tak, že za

škodu vzniknutú z dopravnej nehody zodpovedá iba tento. Žalobca potom pri prípadnej výplate náhrady
škody podľa ZPZP musí dôsledne posúdiť, ktorý z vodičov, ktorí boli účastní na dopravnej nehode,
zodpovedá za jej vznik. Pre uvedené pritom nie je rozhodné, či niektorý z vodičov (prípadne obaja), bol
za svoje porušenie povinnosti priestupkovo potrestaný, keďže je potrebné odlišovať zodpovednosť za
spáchanie priestupku a zodpovednosť za škodu vzniknutú dopravnou nehodou.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s práve uvedenými závermi súdu prvej inštancie, ktoré
dávajú odpoveď na námietky odvolateľa, a poukazuje najmä na 6. bod záveru OV, kde na otázku:
Vyjadrite sa k vzniku dopravnej nehody a k jej príčine z technického hľadiska, uveďte hlavnú príčinu
vzniku dopravnej nehody z technického hľadiska v nadväznosti na ustanovenia zákona č. 8/2009o cestnej premávke, znalec o.i. uviedol, že na technickej príčine dopravnej nehody sa podieľala aj
nesprávna technika jazdy vodiča Peugeot (nedania prednosti v jazde vozidlu Audi a to nielen vo vzťahu
k skutočnej – nesprávnej technike jazdy vodiča vozidla Audi, ale ani k najvyššej dovolenej rýchlosti

v úseku, čím vodič vytvoril kolíznu situáciu), čo však platí len za predpokladu, že vozidlo Peugeot
vykonalo vjazd spôsobom, že reakcia vozidla Audi bola včasná (vodič vozidla Peugeot stál v mieste
zrážky cca 1,0 s), ak však vozidlo Peugeot stálo v mieste zrážky dlhšiu dobu, potom uvedený nesprávny
prvok v technike jazdy vodiča Peugeot sa nepodieľal na technickej príčine dopravnej nehody.“, pričom v
konaní nebolo sporné skutkové tvrdenie žalovaného, že jeho vozidlo na mieste zrážky stálo dlhšie ako

1 sekundu. Preto ak najmä na základe odborného vyjadrenia znalca (na ktoré poukazovali obe sporové
strany), ale aj ostatných vykonaných dôkazov, mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný vôbec
nezodpovedá za škodu spôsobenú dopravnou nehodou, a žalobu zamietol ako nedôvodnú, odvolací súd
jeho rozhodnutie považuje za vecne správne. Nedôvodnou bola na základe vyššie uvedeného námietka
odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého

obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej
inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej
veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide

o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd
zároveňvcelomrozsahuzdieľaiprávnezáverysúduprvejinštancievoveci,spoukazomnaustanovenie
§ 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže
preto dať za pravdu odvolateľovi, ktorý v odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne

argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.
Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi

názormi (sp. zn. I. ÚS 50/04).
Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej
strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej
veci za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potvrdeniu
napadnutéhorozhodnutiaodvolacísúdsaďalšíminámietkamiuvedenýmižalobcomvodvolacomkonaní
nezaoberal, keďže neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu. Skutočnosti uvedené
v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie.

10. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami, stotožňujúc sa aj so závermi a dôvodmi
uvedenými súdom prvej inštancie, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie (vrátane konkrétnymi
odvolacími námietkami nespochybneného, od rozhodnutia vo veci samej závislého, rozhodnutia
o náhrade trov konania) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

11. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1

CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný
úspech vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá
vo veci úspech nemala (žalobca), keď nevidel dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.12. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)