Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/12/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7822200706
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7822200706.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu: LOROL s.r.o., so sídlom
Za stanicou 5, Bratislava, IČO: 54 873 649, zastúpený AK Matyšák, s.r.o., so sídlom Mudroňova 75,
Bratislava, IČO: 54 496 586, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. X.X.XXXX, bytom B. XX, C., 2/ B. B., nar.
X.X.XXXX, bytom B. XX, C., obaja zastúpení JUDr. Attilom Elekom, advokátom so sídlom Jovická 2,
Rožňava, o zaplatenie sumy 155.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Rožňava zo dňa 15. mája 2024, č.k. 5C/24/2022-350

r o z h o d o l :

I. P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti uplatneného príslušenstva a to úroku vo výške 9,6 % ročne

zo sumy 155.000,- Eur od 1.2.2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
155.000,- Eur od 31.7.2017 do zaplatenia, a v tejto časti rozsudok z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e.

II. P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku v časti, v ktorej sú žalovaní povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 155.000,- Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a vo výroku o trovách konania.

III. Žalobca má voči žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo aj len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 155.000,- Eur spolu so zmluvným
úrokom vo výške 9,6 % ročne zo sumy 150.000,- Eur od 1.2.2015 do 31.7.2021 a s úrokom z omeškania
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 155.000,- Eur od 31.7.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II. výrok) a žalobcovi
priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa pôvodne právny predchodca žalobcu D. B. domáhal voči žalovaným
v 1. a 2. rade (ďalej aj len „žalovaní“) spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 155.000,- Eur spolu so
zmluvným úrokom vo výške 9,6 % ročne zo sumy 155.000,- Eur od 1.2.2015 do zaplatenia a s úrokom
z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 155.000,- Eur od 31.7.2017 do zaplatenia. Žalobu založil
na tých skutočnostiach, že žalovaní uzatvorili s D. B., t.j. právnym predchodcom žalobcu (ďalej aj len
„predchodca žalobcu“) dňa 6.3.2009 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej im poskytol sumu 150.000,-
Eur. Dňa 21.3.2012 bol medzi predchodcom žalobcu a žalovanými uzatvorený dodatok č. 1 k zmluve

o pôžičke, na základe ktorého predchodca žalobcu poskytol žalovaným dodatočnú pôžičku vo výške
5.000,- Eur, bol dojednaný úrok vo výške 9,6 % ročne z dlžnej istiny 155.000,- Eur od 1.4.2012 do
zaplatenia, žalovaní sa zaviazali splácať pôžičku pravidelne v mesačných splátkach počas obdobia
piatich rokov až do 31.7.2021 podľa prílohy č. 1 k dodatku, žalovaní v čl. 1 ods. 2 dodatku uznali svojdlh voči predchodcovi žalobcu vo výške 155.000,- Eur z titulu zmluvy o pôžičke s príslušenstvom, čo do
dôvodu aj výšky. Nakoľko sa žalovaní dostali do omeškania s úhradou splátok v súčte troch mesačných
splátok, v sume 4.500,- Eur, pôžička sa v zmysle čl. 1 ods. 7 dodatku stala splatnou v plnej výške

dňa 16.10.2012. Žalobca tak eviduje ku dnešnému dňu pohľadávku voči žalovaným pozostávajúcu z
istiny 155.000,- Eur, úroku vo výške 9,6 % ročne z istiny 155.000,- Eur od 1.1.2013 do 20.3.2022 vo
výške 137.181,37 Eur a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne z istiny 155.000,- Eur od 16.10.2012
do 20.3.2022 vo výške 127.896,23 Eur. Žalovaní od 1.4.2012 ku 20.3.2022 splatili sumu 30.660,- Eur.
Nakoľko úrok z istiny 155.000,- Eur vo výške 9,6 % ročne od 1.1.2013 do 31.1.2015 predstavuje sumu

vo výške 30.983,01 Eur, žalobca si uplatňuje úrok vo výške 9,6 % od 1.2.2015 do zaplatenia.

3. Súd vec právne posúdil podľa § 657, § 658 ods. 1, § 101, § 103, § 110 ods. 1 až 3, § 121 ods. 3, § 517
ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), pričom konštatoval, že žalobca sa
podanou žalobou domáha zaplatenia sumy 155.000,- Eur s príslušenstvom titulom vrátenia peňažných
prostriedkov poskytnutých žalovaným na základe ústnej zmluvy o pôžičke zo dňa 6.3.2009 v spojení

s písomným dodatkom č. 1 k nej zo dňa 21.3.2012.

4. Konštatoval, že predchodca žalobcu D. B., nar. XX.X.XXXX, r.č. XXXXXX/XXXX uzavrel so
žalovanými dodatkom č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012 zmluvu o pôžičke v postavení veriteľa.
Následne v priebehu sporu žalovanú pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 2.12.2022

postúpil v súlade s § 524 OZ na žalobcu, čím mal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu, bez ohľadu
na žalovanými rozporovanú nezrovnalosť v dátume narodenia predchodcu žalobcu, keď v dodatku č.
1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012 ako i v žalobe je uvedený nesprávny dátum jeho narodenia
XX.X.XXXX, čo považoval iba za chybu v písaní, keď o identite predchodcu žalobcu nie sú žiadne
pochybnosti a nehrozí nebezpečenstvo zámeny s inými subjektmi, nakoľko údaj je overiteľný z rodného

čísla XXXXXX/XXXX veriteľa, ktoré je uvedené aj v iných dôkazoch pripojených k spisu so správnym
rokom jeho narodenia, a to napr. v osvedčení o pravosti podpisu, v záložnej zmluve zo dňa 21.3.2012,
na LV č. XXX, v dodatku č.1 k záložnej zmluve zo dňa 9.8.2012, na LV č. XXX, v uznaní dlhu, v záložnej
zmluve zo dňa 9.8.2012, v zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 2.12.2012 a v osvedčení o pravosti
podpisu.

5. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných považoval za založenú skutočnosťou, že ako dlžníci
vlastnoručne podpísali dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012, čo nebolo sporné a pravosť
ich podpisov bola overená notárom. Tvrdenia žalovaných o tom, že žalovanej v 2. rade pôžička v zmysle
predmetného dodatku nebola poskytnutá, nepovažoval za preukázané. V tej súvislosti ale konštatoval,

že aj keby bolo preukázané, že žalovanej v 2. rade neboli poskytnuté peňažné prostriedky z pôžičky,
peniaze a iné hnuteľné veci nadobudnuté jedným z manželov zo zmluvy o pôžičke, ktorá vznikla za
trvania manželstva a dlžníkom je len jeden z manželov, patria do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov. Z takejto zmluvy o pôžičke by bol zaviazaný len ten z manželov, ktorý je zmluvnou stranou
zmluvy o pôžičke. Pohľadávka veriteľa tohto manžela však by mohla byť uspokojená i z majetku

patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Tým, že by žalovaná v 2. rade vstúpila
do údajného vzťahu len medzi veriteľom a žalovaným v 1. rade, pripojila by sa k záväzku svojho
manžela a dala súhlas na uspokojenie pohľadávky veriteľa z majetku patriaceho do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov.

6. Za nesporné považoval skutkové okolnosti, že žalovaní a predchodca žalobcu dňa 21.3.2012
podpísali dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke a záložnú zmluvu zo dňa 21.3.2012 a následne dňa 9.8.2012
podpísali záložnú zmluvu zo dňa 9.8.2012 a tiež dodatok č. 1 k záložnej zmluve zo dňa 9.8.2012. Sporné
neboli ani platby žalovaných za obdobie od 2.5.2012 do 17.8.2021 spolu vo výške 30.660,- Eur, ktoré
veriteľ započítal na zmluvný úrok.

7. Obrana žalovanej v 2. rade spočívala v tvrdení, že žiadne finančné prostriedky od predchodcu žalobcu
dňa 6.3.2009 neobdŕžala a o týchto tvrdeniach sa dozvedela pri podpisovaní dodatku č. 1 k zmluve
o pôžičke dňa 21.3.2012. Žalovaný v 1. rade najskôr rozporoval poskytnutie pôžičky dňa 6.3.2009 vo
výške 150.000,- Eur a zároveň výšku dlhu ku dňu 21.3.2012. Obrana žalovaných spočívala aj v tvrdení

o neplatnosti dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012, v premlčaní žalobcom uplatneného
nároku, ďalej že zmluva o pôžičke bola písomná a že ju uzavrel len žalovaný v 1. rade a jej predmetom
bola iná suma a tiež, že do roku 2012 vykonával úhrady pôžičky na účet v Nemecku, ktorý údajne zriadil
predchodca žalobcu na meno žalovaného v 1. rade.8. Na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že predchodca žalobcu a obaja
žalovaní podpísali dňa 21.3.2012 dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 6.3.2009. V tomto právnom

úkone predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci jednoznačne svojimi podpismi potvrdili, že
dňa 6.3.2009 slobodne a vážne uzavreli zmluvu o pôžičke, na základe ktorej predchodca žalobcu požičal
žalovaným sumu 150.000,- Eur bezúročne, a ktorú mali predchodcovi žalobcu vrátiť do 31.9.2009. Avšak
žalovaní ku dňu podpisu dodatku, t.j. 21.3.2012 nevrátili poskytnutú pôžičku a dlhujú predchodcovi
žalobcu istinu 150.000,- Eur. Okrem toho sa predchodca žalobcu a žalovaní dohodli, že žalovaní nie sú

povinní uhradiť úrok z omeškania za obdobie od uzavretia zmluvy o pôžičke do 31.3.2012, predchodca
žalobcu sa nároku za úroky z omeškania za uvedené obdobie vzdal a navyše predchodca žalobcu
požičal žalovaným ďalšiu peňažnú sumu vo výške 5.000,- Eur bezúročne, ktorej prevzatie podpisom
tohto dodatku potvrdili.

9. K obrane žalovaných, že zmluva o pôžičke zo dňa 6.3.2009 bola v písomnej forme a požičaná suma

bola v inej výške, keď v tej súvislosti žiadali, aby súd uložil žalobcovi povinnosť predložiť (písomnú)
zmluvu o pôžičke zo dňa 6.3.2009 uviedol, že preukázanie reálnej materiálnej neexistencie listiny nebolo
možné od žalobcu spravodlivo požadovať, lebo podľa negatívnej dôkaznej teórie sa neexistencia určitej
právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje. Ak žalovaní tvrdili, že zmluva o
pôžičke zo dňa 6.3.2009 bola v písomnej forme, bolo ich povinnosťou uniesť o tejto tvrdenej skutočnosti

aj dôkazné bremeno. Zároveň dodal, že sama skutočnosť nedostatku písomnej formy zmluvy o pôžičke,
resp. potvrdenia o prevzatí peňazí z pôžičky a nedostatok písomnej výzvy na vrátenie (zvyšku) pôžičky
nezakladá dôvod pre záver, že k vzniku (platného) vzťahu z pôžičky medzi účastníkmi nedošlo. Ak totiž
zákon pre zmluvu o pôžičke nepredpisuje písomnú formu, t.j. upravuje ju ako neformálnu zmluvu, ktorá
môže byť platne uzavretá aj ústne, príp. konkludentne, nedostatok písomnej formy má za následok len

ťažšiu dôkaznú situáciu pre veriteľa, ak dlžník svoj záväzok z ústne uzavretej zmluvy nesplní, t.j. pôžičku
v dohodnutej dobe nevráti.

10. Prijal záver, že žalobca existenciu vzťahu zo zmluvy o pôžičky preukázal listinným dôkazom, a to
dodatkom č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012, ktorý obsahuje prehlásenie žalovaných o tom,

že im dňa 6.3.2009 bola poskytnutá pôžička 150.000,- Eur, pričom o pravosti podpisov žalovaných
nemožno pochybovať, pretože boli úradne overené. Skutočnosť, že žalovaní dodatok č. 1 k zmluve o
pôžičke dňa 21.3.2012 podpísali, svedčí pre záver, že predmet pôžičky (150.000,- Eur + 5.000,- Eur) od
predchodcu žalobcu prevzali. Pokiaľ by totiž predmet pôžičky od predchodcu žalobcu neobdŕžali, bolo
by celkom nelogické, aby podpísali dodatok obsahujúci ich prehlásenie o požičaní peňazí. Účastníci

zmluvu o pôžičke uzavreli v rámci zmluvnej voľnosti, pričom im text zmluvného dojednania musel byť
v čase jej podpisu známy; zmluvu ako prejav svojej pravej a slobodnej vôle následne po spísaní aj
opatrili overenými podpismi. Za daného skutkového stavu veci uzavrel, že odporuje pravidlám logického
myslenia uveriť bez ďalšieho obrane žalovaných, že predmet pôžičky od predchodcu žalobcu neprevzali,
resp. odvodzovať, že dodatok opatrený overenými podpismi účastníkov nie je dostatočným dôkazom pre

preukázanie opaku. Žalovaní okrem toho na zabezpečenie tejto pôžičky veriteľovi uzavreli dve záložné
zmluvy a jeden dodatok k záložnej zmluve, ktoré záložné právo bolo vložené aj do príslušných listov
vlastníctva katastra nehnuteľností. Účastníkom občianskoprávnych zmluvných vzťahov by malo byť
umožnené spoľahnúť sa na to, že celkom zrejmý obsah ich zmluvných dojednaní nemôže byť vyvrátený
na základe prostého popretia zo strany účastníka, ktorý nechce niesť následky porušenia povinností

zo zmluvného vzťahu (resp. nechce byť nositeľom povinností založených zmluvným vzťahom). V danej
veci ide o dve protichodné tvrdenia, ktoré sú na strane žalobcu podporené podpísaným dodatkom č.
1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012 a radom podpísaných záložných zmlúv zmluvnými stranami a
na strane druhej výpoveďou žalovaných. Pri posudzovaní spornej skutočnosti medzi stranami sporu,
t.j. či došlo k vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičky, pri konflikte dvoch protichodných tvrdení

pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie sa preto súd priklonil k tvrdeniu, ktoré je podporené dodatkom
č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012 a radom záložných zmlúv, ktoré v spojení s nimi vyznieva
pravdepodobnejšie a dôveryhodnejšie a to aj za podpory ďalších listinných dôkazov ako uznanie dlhu
žalovaným v 1. rade zo dňa 30.10.2015 a záznam zo stretnutia zo dňa 2.11.2015, dodajúc, že dodatok
č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012 v čl. I bod 2 obsahoval aj vyhlásenie žalovaných v súlade

s ust.§ 558 OZ, podľa ktorého ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj
výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny
následok,lenakten,ktodlhuznal,vedelojehopremlčaní.Tedažalovaníuznalidlhzaplatiťpredchodcovi
žalobcu spolu sumu 155.000,- Eur s príslušenstvom z titulu zmluvy o pôžičke a uznali nárok veriteľa čodo dôvodu a výšky. Uznanie dlhu je jednostranné vyhlásenie, resp. jednostranný právny úkon dlžníka
adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník v písomnej forme vyhlasuje, že zaplatí svoj dlh, čo do dôvodu a
výšky. Základným obsahovým prvkom inštitútu uznania dlhu je vznik právnej domnienky, že dlh v čase

jeho uznania trval, ktorá sa prejavuje najmä v procesnej rovine, ako prenesenie dôkazného bremena
na dlžníka. Úkon uznania dlhu obsiahnutý v predmetnom dodatku spĺňal okrem všeobecných náležitostí
(§ 34 a nasl. OZ) aj osobitné náležitosti, ktorými sú písomná forma, sľub zaplatiť dlh a vymedzenie
dlhu čo do dôvodu aj výšky. Písomná forma tohto právneho úkonu bola nepochybne dodržaná. V bode
2 je obsiahnutý prísľub žalovaných, že svoj existujúci dlh zaplatia. Výška dlhu je vymedzená okrem

bodu 2, v ktorom je výška istiny, aj v bode 3, v ktorom je obsiahnuté príslušenstvo istiny a vymedzenie
dôvodu sa nachádza v bode 1. Dlh v čase uznania premlčaný nebol, keďže žalovaní sa pôvodný dlh
zaviazali splatiť do 31.9.2009. Podľa súdu bolo potrebné uznanie dlhu vnímať aj v kontexte dodatku č. 1
k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012. Na základe uvedeného súd nevzhliadol neplatnosť uznania dlhu
obsiahnutého v dodatku č. k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012.

11. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovaných, že dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa
21.3.2012 je neplatným právnym úkonom, ktorého jediným cieľom je obchádzanie zákona a súčasne
sa z uvedených dôvodov prieči dobrým mravom, tak ako to má na mysli § 39 OZ. V tej súvislosti po
posúdení náležitostí vôle a prejavu vôle a po zhodnotení všetkých dôkazov zvlášť ako aj vo vzájomnej
súvislosti dospel k záveru, že dodatok č. 1 k zmluve o pôžičke bol urobený slobodne, vážne a určito,

a preto nemožno konštatovať jeho neplatnosť podľa § 37 OZ. Žalovaní pri podpísaní dodatku prejavili
vôľu, ktorá bola výsledkom ich vlastného slobodného vytvorenia. Nebolo tvrdené ani preukázané,
aby žalovaní konali pod fyzickým a psychickým donútením. Následne po ustálení, že prejav vôle bol
urobený slobodne a vážne a jeho obsah je dostatočne určitý, posudzoval jeho (ne)platnosť podľa §
39 OZ vzhľadom na okolnosti, ktoré existovali v čase vzniku predmetného dodatku. K uvedenému

uviedol, že žalovaní netvrdili ani nepreukázali, že by obsah alebo účel dodatku bol v rozpore s nejakým
konkrétnym ustanovením zákona, prípadne by ho obchádzal a súd takýto rozpor ani nevzhliadol.
Tvrdenia žalovaných o neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ pre rozpor so zákonom alebo pre
jeho obchádzanie boli konštruované len vo všeobecnej rovine, rovnako ako aj tvrdenia o neplatnosti
predmetného dodatku pre rozpor s dobrými mravmi, pričom súd nevzhliadol ani rozpor predmetného

dodatku s elementárnymi hodnotami spoločnosti. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že dodatok č. 1 k
zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012 nie je neplatný právny úkon.

12. K námietke premlčania konštatoval, že uznanie dlhu je úzko späté s inštitútom premlčania (§ 100
- § 114 OZ). Platným uznaním dlhu dochádza podľa § 110 ods. 1 OZ k pretrhnutiu (prerušeniu), resp.

k založeniu premlčacej doby a zároveň k jej prolongácii na desať rokov. Bez ohľadu na to, či bol dlh
premlčaný alebo nie, v prípade splnenia všetkých zákonných náležitostí tak uznanie dlhu zakladá nové
plynutie premlčacej doby, ktorá sa začína počítať od momentu, kedy k uznaniu došlo, resp. ak bola
v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty. V prípade, ak
z uznania dlhu, prípadne zo súdneho rozhodnutia vyplýva, že nesplnením niektorej splátky sa stáva

splatným celý dlh, začne objektívna desaťročná premlčacia lehota plynúť od nesplnenia konkrétnej
splátky pre celý dlh. Pri zosplatnenom zostatku dlhu veriteľ nemohol uplatniť celú pohľadávku skôr, ako
došlo k zosplatneniu (využitiu práva podľa § 565 OZ), pričom k takémuto zosplatneniu môže dôjsť až po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, pre ktorú k zosplatneniu došlo, tak ako to
vyplýva z bodu 7 dodatku. Na základe uvedeného uzavrel, že by bolo nelogické a časovo paradoxné,

pokiaľ by premlčacia doba začala vo vzťahu k zosplatnenému dlhu plynúť už dňom splatnosti nesplnenej
splátky, ktorá bola splatná viac ako tri mesiace pred tým, ako mohlo dôjsť k zosplatneniu dlhu, teda
premlčaciadobabyzačalaplynúťotrimesiaceskôr,akosiveriteľmoholuplatniťpohľadávkuvyplývajúcu
zo zosplatneného dlhu na súde. V takom prípade začatie plynutia premlčacej doby časovo predchádza
právnu možnosť veriteľa vôbec uplatniť nárok na súde a prakticky skracuje zákonom určenú dobu na

vykonanie práva (premlčacia doba, ktorá má byť podľa § 110 OZ desaťročná, by bola skrátená o tri
mesiace). Vo vzťahu k zosplatnenému zostatku pohľadávky bolo potrebné najprv zistiť pre nesplnenie
ktorej splátky vzniklo veriteľovi právo (a veriteľ ho využil) v zmysle § 565 OZ požadovať zaplatenie celej
pohľadávky (t.j. v dôsledku nesplnenia ktorej splátky sa stal zročným celý dlh), pričom súd skutkovo
ustálil, že zosplatnenie celého úveru vyvolala splátka splatná k 30.4.2012, čo v konaní nebolo sporným

a potom vyvodil, že vo vzťahu k celému zostatku pohľadávky premlčacia lehota začala plynúť dňa
1.8.2012, t.j. uplynutím 3-mesačnej lehoty odo dňa 31.7.2022. Keďže žaloba bola podaná na súd ešte
20.3.2022, konštatoval, že nárok bol uplatnený včas.13. K spornosti ohľadne započítania úhrad, ktoré žalovaní vykonali za obdobie od 2.5.2012 do 17.8.2021
spolu vo výške 30.660,- Eur, kde žalovaní tvrdili, že tieto mali byť započítané na istinu a teda, že
žalovaná istina nemala predstavovať sumu 155.000,- Eur, súd uviedol, že strany sporu sa v bode 10

čl. I dodatku dohodli, že akékoľvek platby dlžníka uhradené v súlade s týmto dodatkom k zmluve o
pôžičke počnúc dňom uzatvorenia tohto dodatku sa započítavajú na pohľadávku veriteľa podľa tohto
dodatku v nasledovnom poradí: a. podľa písomného určenia dlžníka, b. pokiaľ dlžník písomne neurčí,
ktorý záväzok plní, je veriteľ oprávnený platby započítať na pohľadávky, ktoré má voči dlžníkovi, podľa
vlastného uváženia. Preto ak žalobca započítal úhrady za obdobie od 2.5.2012 do 17.8.2021 na úroky,

učinil tak v súlade s predmetným dodatkom.

14.Ktvrdeniamžalovaných,žeajzaobdobiepredmájom2012vykonávaliúhradynapredmetnúpôžičku
a za účelom preukázania týchto úhrad pripojili výpis z bankového účtu, ktorý mal zriadiť predchodca
žalobcu v Nemecku v mene žalovaného v 1. rade, ktorého disponentom bol predchodca žalobcu a
na tento bankový účet mu žalovaný v 1. rade, titulom úhrad splátok, prevádzal finančné prostriedky z

bankového účtu zriadeného v tuzemsku, súd tento dôkaz nevykonal, keďže žalovaní v 1. rade predložili
aj prehlásenie zo dňa 22.3.2012, podľa ktorého žalovaný v 1. rade splnomocnil predchodcu žalobcu na
správu a dispozíciu s predmetným účtom v Nemecku na výbery v hotovosti z tohto účtu v jeho mene a na
jeho účet a podpisom potvrdil, že všetky peniaze, ktoré vybral predchodca žalobcu z účtu, vybral s jeho
vedomím a obratom ich odovzdal žalovanému v 1. rade. Predmetný účet mal byť navyše podľa tvrdení

strán sporu zriadený v prospech žalovaného v 1. rade, preto bol súd toho názoru, že bolo v možnostiach
žalovanýchtentodôkazzabezpečiť.Ktomudodal,žepovinnosťzabezpečiťdôkaznemožnoprenášaťna
súd, okrem situácií, keď strany sporu z objektívnych dôvodov, tento dôkaz zabezpečiť nemôžu. Žalovaní
pritom neuviedli a nepreukázali žiadne objektívne dôvody, prečo nebolo v ich silách predložiť predmetný
dôkaz.

15. Na základe uvedeného dospel k záveru o dôvodnosti žaloby v rozsahu istiny 155.000,- Eur, ktorej
vyhovel.

16. Popri istine súd priznal žalobcovi aj požadovaný zmluvný úrok v súlade s dodatkom č. 1 k zmluve o

pôžičke zo dňa 21.3.2012 vo výške 9,6 % ročne, avšak len zo sumy 150.000,- Eur, nakoľko z dodatku
č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012 vyplýva, že suma 5.000,- Eur bola žalovaným poskytnutá
bezúročne. Zmluvný úrok súd priznal žalobcovi len za obdobie od 1.2.2015 do 31.7.2021, t.j. v súlade s
predmetným, najneskôr do 31.7.2021. V prevyšujúcej časti zmluvného úroku súd žalobu zamietol.

17. Súčasne, keďže žalovaní nezaplatili riadne a včas, čím sa dostali do omeškania, žalobcovi tak v
zmysle ustanovení § 517 ods. 1, 2 OZ vznikol nárok na úroky z omeškania, ktorých výšku súd určil v
súlade s ust. § 3 v spojení s § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. vo výške 8,75 % ročne a žalobcovi
z prisúdenej istiny, t.j. zo sumy 155.000,- Eur priznal aj úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne od
31.7.2017 (nesporného tvrdenia žalobcu) do zaplatenia.

18. Napokon súd (v bode 37 odôvodnenia) uviedol, že dokazovanie skúmaním výšky príjmu pôvodného
žalobcu v Nemecku nevykonal z dôvodu, že to považoval za právne bezvýznamné a neprimerane
zasahujúce do súkromia žalobcu. Dokazovanie skúmaním dát v počítači žalovaného v 1. rade nevykonal
z dôvodu, že bolo otázne, ktorú skutočnosť má dôkaz preukazovať. Dokazovanie opätovným vypočutím

predchodcu žalobcu nevykonal, nakoľko vzhľadom na jeho výpoveď uvedený dôkaz za existujúcej
dôkaznej situácie v spore vyhodnotil ako nadbytočný a dokazovanie výsluchom E. D. F., advokáta
nevykonal z dôvodu, že tento svedok nebol zbavený povinnosti zachovávať mlčanlivosť osobou, v ktorej
záujme má túto povinnosť a zákaz výpovede v zmysle § 203 CSP bol dôvodný, čo bolo preukázané
listinnými dôkazmi.

19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý
mal neúspech len v nepatrnej časti príslušenstva, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% voči žalovaným.

20. Rozsudok súdu prvej inštancie bol vyhlásený dňa 15.5.2024. Právnemu zástupcovi žalobcu bol
doručený dňa 29.6.2024 a právnemu zástupcovi žalovaného dňa 28.6.2024.21. Dňa 27.5.2024 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie žalobcu, ktorým
vzal žalobu čiastočne späť v časti uplatneného príslušenstva a to úroku vo výške 9,6 % ročne zo sumy
155.000,- Eur od 1.2.2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 155.000,-

Eur od 31.7.2017 do zaplatenia, bez uvedenia dôvodu.

22. Žalovaní podaním doručeným súdu 4.9.2024 vyslovili súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby.

23. Zároveň proti rozsudku súdu prvej inštancie žalovaní podali odvolanie, v ktorom predovšetkým

namietli postup súdu v súvislosti so skúmaním uzavretia zmluvy o pôžičke medzi pôvodným žalobcom
a žalovaným v 1. rade, keďže práve v súvislosti s týmto právnym úkonom došlo k vyhotoveniu dodatku
č. 1 k zmluve o pôžičke. Po ozrejmení charakteru zmluvy o pôžičke zdôraznili, že keďže je reálnou
zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi, kde v tomto smere zotrvali na názore, že zo strany pôvodného veriteľa p. B. nikdy v roku
2009 nedošlo k odovzdaniu finančnej hotovosti vo výške 150.000,- Eur, z ktorého dôvodu navrhli

vykonať dôkaz zisťovania majetkových pomerov pôvodného veriteľa, či tento v rozhodnom čase mohol
disponovať takýmto obnosom finančnej hotovosti. Tomuto návrhu však súd nevyhovel odôvodňujúc
to neprimeraným zásahom do súkromia pôvodného žalobcu, pričom takýto postup konajúceho súdu
nemôže v žiadnom smere obstáť, ako ani to, že skúmanie tejto skutočnosti podľa napadnutého
rozhodnutia je právne bezvýznamné. G. B. mal v rokoch 2009, ale aj pred týmto rokom pracovať v

Nemecku ako opatrovateľ najmä starších ľudí odkázaných na pomoc druhých. Je na mieste tvrdiť, že
z tohto zamestnania nemohol v žiadnom prípade si našporiť/odložiť hotovosť vo výške 150.000,- Eur.
Mali za to, že nevykonaním tohto dôkazu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietli
tiež, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa javí akoby svedeckej výpovedi p. B. súd pripísal
vyššiu ,,váhu“ ako ich výpovediam, hoci jej hodnovernosť je otázna. Zároveň namietli, že došlo

k hrubému porušeniu princípu bezprostrednosti konania, keď súd nepristúpil k osobnému výsluchu p. B.,
ktorý mohol realizovať prostredníctvom telemostu, na ktorú možnosť súd upozorňovali, pričom súd tento
spôsob výsluchu zamietol. K záverom, ktoré súd prijal ohľadne formy uzavretia zmluvy o pôžičke, uviedli,
že žalovaný od začiatku v konaní žiadal, aby zo strany žalobcu došlo k predloženiu zmluvy o pôžičke,
pričom až na základe tohto návrhu sa žalobca prvý krát zmienil o tom, že zmluva o pôžičke bola uzavretá

v ústnej forme. V tej súvislosti poukázali aj na znenie záložnej zmluvy zo dňa 21.3.2012, konkrétne na
jej 3.stranu, z ktorej citovali, že: ,,Zmluva o pôžičke je písomná zmluva uzavretá dňa 6.3.2009“, čím
mali za preukázané, že zmluva o pôžičke bola uzavretá písomne medzi p. B. a žalovaným v 1. rade a
nikto iný nebol účastníkom tejto zmluvy a vonkoncom nie žalovaná v 2. rade, ktorá sa o pôžičke prvý
krát dopočula v advokátskej kancelárii E. F. pri podpise dodatku k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012.

Podľa žalovaných zo strany žalobcu je účelovo zatajovaná zmluva o pôžičke, a dodatok k zmluve o
pôžičke sa vypracoval výlučne z dôvodu, aby sa zatajila skutočne požičaná suma a dátum jej poskytnutia
a tiež, aby došlo k zatiahnutiu žalovanej v 2. rade do zmluvného vzťahu, t. j. aby podpísala dodatok k
zmluve o pôžičke a tým pádom sa mohla vyhotoviť aj záložná zmluva, kedy záloh predstavoval rodinný
dom a k nemu prináležiace pozemky, ktorých žalovaní nie sú bezpodielovými spoluvlastníkmi. Práve

tento dodatok k zmluve o pôžičke podpísaný aj žalovanou v 2. rade slúžil ako podklad na vyhotovenie
záložnej zmluvy, prostredníctvom ktorej sa následne zriadilo záložné právo na predmetné nehnuteľnosti,
z ktorého dôvodu dodatok k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012 predstavuje absolútne neplatný právny
úkon, tak ako to má na mysli § 39 v spojitosti s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z predmetného
dodatku k zmluve o pôžičke vyplýva, že údajný dlh sa má splácať v mesačných splátkach vo výške

1.500,- Eur, pričom žalovaný v 1. rade začal so splátkami vo výške 1.500,- Eur na bankový účet DE05
5005 0201 1246 3220 11 v roku 2009. S týmto účtom disponoval/vyberal mesačné platby výlučne D.
B. v Nemecku, keďže na Slovensku sa výbery nikdy nezrealizovali. Tento bankový účet bol založený
v banke H. F. I. H. J. D. v meste, kde má mať trvalé bydlisko aj pôvodný žalobca. Napriek tomu, že
dochádzalo k mesačným platbám, túto skutočnosť p. B. vehementne popiera a doposiaľ z jeho strany

nedošlo k podaniu vysvetlenia z akého dôvodu sa vykonávali tieto platby a následne výbery týchto
peňazí. Za účelom preukázania realizácie týchto platieb boli vyžiadané nové potvrdenia z banky, tak
by nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti ohľadom zrealizovania platieb. V tej súvislosti bol navrhnutý
dôkaz na vyžiadanie správy z nemeckej banky, avšak aj tento návrh bol zo strany konajúceho súdu
zamietnutý, pričom zabezpečením tohto dôkazu sa mohlo preukázať, že ich tvrdenia sa zakladajú na

pravde. Aj vyhlásenie urobené 22.3.2012, z ktorého vyplýva, že žalovaný v 1. rade splnomocnil na výber
peňazí z nemeckého účtu D. B., na základe čoho potom tento vyberal peniaze a potom mi ich mal
vracať bolo právnym úkonom pripraveným JUDr. Sklenárom, ktorý žalovaný v 1. rade musel podpísať
po podpísaní dodatku k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012. G. B. sa tým snažil docieliť vyvodeniadojmu, že žalovanému „nič nedlhuje“, keď vyberal peniaze z bankového účtu, pričom na túto otázku p. B.
neodpovedal. Napokon žalovaní namietli, že súd sa náležite nevysporiadal s namietanou skutočnosťou
ohľadom spôsobu, akým žalobca započítal doposiaľ žalovaným uhradenú sumu vo výške 30.660,- Eur,

keďže ním uvedený postup spočívajúci v započítaní jednotlivých platbách výlučne na úroky je v priamom
rozporesuzavretýmsplátkovýmkalendárom,zktoréhojednoznačnevyplývapresnýspôsobzapočítania
jednotlivých mesačných splátok, a preto jednostranne žalobcom určený spôsob započítania uhradenej
sumy len na úrok je v rozpore so samotným dodatkom k zmluve o pôžičke. Napriek tomu napadnuté
rozhodnutie sa bez bližšieho vysvetlenia stotožnilo s tvrdením žalobcu ohľadom spôsobu započítania

uhradených mesačných splátok. Už samotný názov ,,Dodatok k u zmluve o pôžičke“ charakterizuje o
aký právny úkon, o akú listinu sa má jednať, napriek tomu až v rámci tohto súdneho sporu žalovaní
nadobudli presvedčenie, že jediným a najpodstatnejším ustanovením tohto dodatku bolo, aby pôvodný
veriteľ už premlčanú jeho pohľadávku veľmi sofistikovaným spôsobom ,,ošetril“, na základe čoho sa
predĺžila premlčacia doba a z premlčanej pôžičky sa stala nepremlčaná pohľadávka. V danom prípade
bol právny úkon uznania dlhu realizovaný na vopred predpripravenom tlačive pôvodným žalobcom resp.

jeho právnym zástupcom, do ktorého obsahu sme nemohli žalovaní nijakým spôsobom zasiahnuť a
jeho obsah ovplyvniť, a nemali inú možnosť ako tento dodatok k zmluve o pôžičke podpísať. Súčasťou
dodatku k zmluve o pôžičke bol aj právny úkon „uznanie dlhu“, čo nie je možné inak pomenovať ako
zámerne zastretý právny úkon. Z obsahu predmetnej listiny nevyplývalo, že by mali vôbec vedomosť,
že popri dohode o splátkach, uznávali aj dlh a že by mali vedomosť o význame takéhoto právneho

úkonu a následkami s tým spojenými. Takto vykonaný právny úkon je preto neplatný pre nedostatok
vôle a slobody žalovaných v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za súčasného rozporu s
dobrýmimravmipodľa§39Občianskehozákonníka.Vtejsúvislostidodali,žežalovanínemajúprávnické
vzdelanie, dokonca ani len vysokoškolské a do doby začatia tohto súdneho sporu ani len nemali žiadnu
vedomosť o tom, čo je podstatou uznania dlhu a aké právne následky môže mať podpísanie takéhoto

vyhlásenia. V celkových súvislostiach dôvodili, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa atribút jeho riadneho
odôvodnenia, pričom právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. Napadnuté rozhodnutie má za následok, že absentuje podmienka zákonnosti rozhodnutia,
a tým je aj jeho presvedčivosť. Na základe uvedeného navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanieanovérozhodnutieapriznalimnároknanáhradutrovodvolacieho
konania.

24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že neobsahuje rozsah v akom žalovaní
rozsudok napádajú, v dôsledku čoho nie sú splnené všetky náležitosti podľa § 363 CSP. Zdôraznil,

že žalovaní a priori popierajú prevzatie pôžičky vo výške 150.000,- Eur (prevzatie 5.000,- Eur nie je
sporné) v hotovosti, no v konaní nepopreli skutočnosť, že ku dňu podania platobného rozkazu splatili
sumu 30.660,- Eur, pričom jednotlivé splátky slúžili iba na úradu úroku z omeškania vo v výške 9,6
% ročne z istiny 155.000,- Eur od 1.1.2013 do 31.1.2015 (pôžička sa stala splatnou 16.10.2012).
Celková výška úroku za predmetné obdobie predstavovala sumu 30.983,01 Eur. Žalovaný v 1. rade

ďalej tvrdí, že pôžičku splácal na bankový účet v K. L.: M. XXXX XXXX XXXX XXXX XX, ktorý
bol však vedený na jeho meno. Ďalej predložil splnomocnenie na výber finančných prostriedkov z
predmetného účtu, ktorého prevzatie však pôvodný žalobca vôbec nepotvrdil a obsahuje iba podpis
žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade tak pri uvedených tvrdeniach neuniesol dôkazné bremeno.
Medzi stranami nakoniec ani nie je sporné, že by k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo. Sporná je

iba výška poskytnutej pôžičky. Žalovaní však ku dnešnému dňu neuviedli ani výšku istiny, ktorú sú
podľa ich názoru povinní žalobcovi vrátiť. Odhliadnuc od uvedeného, dôkazné bremeno k dôvodu a
výške pohľadávky prechádza v prípade uznania dlhu na dlžníkov, t. j. žalovaných. Žalovaní pritom v
dodatku č. 1 z 21.3.2012 uznali dlh voči pôvodnému žalobcovi čo do dôvodu a výšky, a žalovaný v 1.
rade toto uznanie vykonal aj 30.10.2015. Žalovaní pri všetkých čiastkových úkonoch ako uzavretie

ústnej zmluvy o pôžičke, dodatku č. 1 a viacerých záložných zmluvách namietajú ich platnosť kvôli
nedostatku vôle a to odhliadnuc od skutočnosti, že všetky predmetné písomnosti obsahujú vyhlásenie
o porozumení jej obsahu a vykonaniu slobodnej, vážnej a určitej vôle. Skutočnosť, že žalovaní nemajú
právne vzdelanie žiadnym spôsobom neobmedzuje ich spôsobilosť uzatvárať právne úkony a pričom je
zároveň potrebné poukázať na zásadu, „neznalosť zákona neospravedlňuje“. Žalovaní taktiež netvrdili

jedinú relevantnú skutočnosť popierajúcu ich vôľu, čo konštatoval aj súd prvej inštancie. Pokiaľ žalovaní
tvrdia, že súd priznal vyššiu váhu výpovedi pôvodného žalobcu ako žalovaným, uvedené súd v rozsudku
vôbec nerozvádza. V rozsudku súd dokonca ani neporovnával výpovede svedka a žalovaných. Ak
žalovaní namietajú nevykonanie výsluchu svedka (pôvodného žalobcu) p. B. telemostom, takú možnosťCSP neumožňuje. Súd preto postupoval správne, keď vypočul svedka písomne podľa § 196 ods. 3
CSP, pričom práve skutočnosťou, že svedok má trvalý pracovný pomer v Nemeckej spolkovej republike,
kde sa viac ako 20 rokov zdržiava, bola naplnená požiadavka hospodárnosti pre zodpovedanie otázok

písomne. K ďalším tvrdeniam žalovaných uviedol, že žalovaný v 1. rade žiadal, aby predložil písomné
vyhotovenie zmluvy o pôžičke z 6.3.2009 aj napriek tomu, že žalobca po celý čas v tomto konaní tvrdí,
že zmluva o pôžičke z 6.3.2009 bola uzatvorená ústne. Zdôraznil pritom, že pokiaľ by zmluva bola
uzatvorená písomne, žalovaní by určite disponovali jej rovnopisom. Skutočnosť, že na str. 3 záložnej
zmluvy z 21.3.2012 je uvedené „Zmluva o pôžičke je písomná zmluva uzavretá 6.3.2009.“ je zrejmé, že

pojem „zmluva o pôžičke“ sa vzťahuje na pôvodnú zmluvu, ako aj dodatok č. 1, ktorý bol už uzatvorený
písomne. Vzhľadom na uzavretie písomného dodatku č. 1, zmluva o pôžičke nadobudla písomnú formu.
Predmetná skutočnosť, respektíve definícia v záložnej zmluve z 21.3.2012, je v súlade so žalobcom
prezentovaným skutkovým stavom. Žalovaní tiež namietali nevykonanie dôkazu vyžiadanie si správy z
nemeckej banky. Uvedené je však v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním, nakoľko súd nielenže
poskytol žalovaným priestor na vyžiadanie si výpisov z nemeckej banky (aj napriek koncentrácii konania

podľa § 153 ods. 3 CSP), ale dokonca za účelom poskytnutia väčšieho priestoru, pojednávanie vytýčené
na 15.3.2024 odročil za účelom požiadania opätovného dopytu zo strany žalovaných, a to v čase
kedy žalovaní už disponovali prvou odpoveďou. Pokiaľ žalovaní taktiež namietali, že súd neskúmal
príjmy pôvodného žalobcu uviedol, že taký dôkaz jednak neprimerane zasahuje do súkromia pôvodného
žalobcu ako veriteľa, a jednak poskytnuté finančné prostriedky nemuseli ani nevyhnutne pochádzať z

vlastných zdrojov pôvodného žalobcu. Prípadné finančné prostriedky z nevlastných zdrojov zároveň
nie je možné verifikovať z daňového priznania fyzickej osoby nepodnikateľa. Vykonaním uvedeného
dôkazu by nedošlo k objasneniu podstatnej skutočnosti potrebnej pre posúdenie nároku v tomto konaní.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil.

25. Žalovaní v odvolacej replike v súvislosti s namietanou vadou odvolania zo strany žalobcu poukázali
na konštantnú rozhodovaciu prax súdov po účinnosti CSP, z ktorej vyplýva, že ak samotné odvolanie
neobsahuje zákonné pomenovanie odvolacieho dôvodu, avšak tento z odvolania je možné vyvodiť,
odvolanie spĺňa i túto náležitosť, preto táto námietka je nedôvodná. K postoju žalobcu, kedy z jeho

strany došlo k späťvzatiu žaloby čo do časti príslušenstva žalovanej pohľadávky, uviedli, že uvedené
dostatočným spôsobom odzrkadľuje skutočnosť, že tvrdenia pôvodného žalobcu p. B. v tomto súdnom
spore sú do značnej miery zavádzajúce, čo musí byť evidentne zrejmé aj súčasnému žalobcovi, ktoré
tvrdenia žalobcu tak označili za účelové a nezakladajúce sa na pravde.

26. Žalobca v odvolacej duplike zdôraznil, že skutočnosť, že z jeho strany došlo k čiastočnému
späťvzatiu žaloby, žiadnym spôsobom nemôže rozporovať uplatnený nárok, pričom došlo iba k
čiastočnému späťvzatiu vo vzťahu k príslušenstvu uplatnenej pohľadávky.

27. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli podané.

28. Podľa § 370 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie

súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane.

29. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) skúmal procesnú situáciu, ktorá nastala
po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie a zistil, že žalobca vzal svoju žalobu čiastočne späť po

tom, čo súd prvej inštancie rozhodol vo veci, ale jeho rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť a
žalovaní s týmto čiastočným späťvzatím žaloby vyslovili súhlas. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací
súd čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom v časti príslušenstva a to úroku vo výške 9,6 % ročne zo
sumy 155.000,- Eur od 1.2.2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
155.000,- Eur od 31.7.2017 do zaplatenia pripustil a za tejto procesnej situácie rozsudok súdu prvej

inštancie v rozsahu zodpovedajúcom čiastočnému späťvzatiu (ktoré sa dotklo nielen časti vyhovujúceho
I. výroku rozsudku v časti príslušenstva, ale aj celého II. výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti
príslušenstva zamietol), zrušil a konanie v tejto časti zastavil.30. V ďalšom sa odvolací súd skôr než pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého rozsudku,
zaoberal otázkou, či podanie odvolateľov spĺňa náležitosti ustanovené zákonom pre odvolanie.

31. Podľa ust. § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

32. Podľa § 365 ods. 1 až 3 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné

podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval
vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie

prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP). Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na

ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

33. Podľa § 373 ods. 1 CSP, ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej inštancie vyzve
odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania.
Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.

34. Podľa ust. § 386 písm. d/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363,
ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

35. V zmysle citovaných ustanovení vady odvolania s výnimkou odvolacích dôvodov môže odvolateľ

odstrániť až do vydania uznesenia odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania. O prípadnom odmietnutí
odvolania rozhodne odvolací súd v nadväznosti na to, či pre vady odvolania možno alebo nemožno v
odvolacom konaní pokračovať.

36. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaní podali odvolanie včas pred uplynutím lehoty na podanie

odvolania. Podané odvolanie okrem všeobecných náležitostí obsahuje údaj o tom, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje a čoho sa odvolatelia domáhajú (odvolací návrh). Absentuje v ňom však to, v akom
rozsahu sa rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda, a z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody).

37. Pokiaľ ide o rozsah v akom sa rozhodnutie súdu napáda, uvedenie tejto náležitosti odvolania
(tzv. kvantitatívna stránka odvolania) má význam v prípade, keď napádané rozhodnutie obsahuje viac
ako jeden výrok alebo napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v neprospech viacerých účastníkov.
V posudzovanom spore súd napadnutým rozhodnutím rozhodol tak, že (I. výrokom) žalobe vyhovel
v celom rozsahu uplatnenej istiny vo výške 155.000,- Eur ako aj v prevažnom rozsahu uplatneného

príslušenstva v podobe zmluvných úrokov vo výške 9,6 % ročne zo sumy 150.000,- Eur od 1.2.2015
do 31.7.2021 a úrokov z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 155.000,- Eur od 31.7.2017
do zaplatenia a (II. výrokom) v prevyšujúcej časti (uplatneného príslušenstva) žalobu zamietol. Keďže
však v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby predmetom odvolacieho prieskumu mohol ostať už
iba vyhovujúci výrok o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi istinu 155.000,- Eur, voči ktorému

smeruje podstatná časť odvolacích námietok, stalo sa pre účely odvolacieho konania (v súvislosti
so skúmaním rozsahu náležitostí stanovených zákonom pre odvolanie) irelevantným, že v odvolaní
žalovaných absentovalo uvedenie rozsahu. Súvisiaci výrok o náhrade trov konania je závislým výrokom,
t.j. predmetom odvolacieho prieskumu by sa stal aj keby osobitne napadnutý nebol.

38. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že z cit. ust. § 365 CSP vyplýva,
že na doplnenie odvolacích dôvodov súd prvej inštancie odvolateľa nikdy nevyzýva, čo platí aj v
prípade, ak odvolanie žiaden odvolací dôvod neobsahuje. Pokiaľ odvolanie po uplynutí odvolacej lehoty
neobsahujeriadnevymedzenýodvolacídôvodatentonemožnozobsahuodvolaniavyvodiť,naprípadnéoneskorené doplnenie odvolacieho dôvodu pred rozhodnutím o odmietnutí odvolania nemôže odvolací
súd prihliadať vzhľadom na znenie § 365 ods. 3 CSP (odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania).

39. V danom prípade v lehote na podanie odvolania odvolatelia síce neuviedli odvolacie dôvody
ich zákonným pomenovaním, jasne však uviedli, že rozhodnutie súdu považujú za nedostatočne
odôvodnené, že súd nevykonal nimi navrhnuté dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Z obsahu odvolania tak možno vyvodiť, z akých dôvodov odvolatelia

považujú napadnuté rozhodnutie za nesprávne, teda aké odvolacie dôvody v odvolaní uplatnili a to
odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, e/ a f/ CSP.

40. V dôsledku uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že aj napriek tomu, že v odvolaní
žalovaných absentovali vyššie uvedené náležitosti (rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a odvolacie
dôvody) a súd prvej inštancie (ani) nevyzval žalovaných na ich odstránenie, neboli splnené (ani)

podmienky pre odmietnutie odvolania v zmysle § 386 písm. d) CSP, pretože sa nejedná o prípad, kedy
by pre vady odvolania nebolo možné v odvolacom konaní pokračovať.

41. Odvolací súd preto prejednal odvolanie žalovaných po zistení, že bolo podané oprávnenými
osobamivzákonomstanovenejlehoteprotirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné,preskúmal

napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku v časti, ktorá v dôsledku späťvzatia zrušená nebola, spolu
s výrokom o trovách konania, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a
dospel k záveru, že odvolaniu žalovaných nie je možné vyhovieť.

42. Žalovaní v odvolaní uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ CSP, t.j.
(b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (e) súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, (f) súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

43. Odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neboli naplnené.

44. Súd vo veci náležite zistil skutkový stav, z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny

záver a neboli zistené žiadne vady, týkajúce sa procesných podmienok, ktoré by mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

45. Odvolací súd konštatuje, že žalovaní v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, okolnosti alebo
argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu, a s ktorými by sa prvoinštančný

súd náležite nevysporiadal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, konštatuje správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia
preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaných v
odvolaní.

46. Predmetom konania je peňažné plnenie, ktorého zaplatenia sa žalobca domáha proti žalovaným
titulom vrátenia peňažných prostriedkov poskytnutých žalovaným na základe zmluvy o pôžičke.

47. Podľa § 657 OZ zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

48. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 657 OZ, podľa ktorého pre uzavretie dohody o pôžičke
sa nevyžaduje písomná forma, takže takáto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným
spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky. Z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci

rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí
nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.49. Vzhľadom na právny titul uplatňovaného nároku bolo preto potrebné skúmať nielen to, či došlo k
platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke ako i to, či došlo k reálnemu plneniu z tejto zmluvy, t.j. či (v tomto
prípade) predchodca žalobcu (veriteľ) odovzdal a žalovaní od neho prevzali žalovanú sumu 155.000,-

Eur, ktorá bola predmetom zmluvy.

50. Posudzovaný prípad je špecifický v tom, že žalobca tvrdenie o existencii vzťahu zo zmluvy o pôžičke
založil na listinnom dôkaze, a to dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke zo dňa 21.3.2012, v ktorom predchodca
žalobcu ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci svojimi podpismi potvrdili (taký) skutkový stav, že dňa

6.3.2009 slobodne a vážne uzavreli (ústnu) zmluvu o pôžičke, na základe ktorej veriteľ (predchodca
žalobcu) požičal (prenechal) žalovaným ako dlžníkom peňažnú sumu vo výške 150.000,- Eur, ktorú
sa žalovaní ako dlžníci zaviazali vrátiť do 31.9.2009 a dňa 21.3.2012 požičal (prenechal) žalovaným
ďalšiu peňažnú sumu vo výške 5.000,- Eur. Obsahom predmetného dodatku je aj uznanie dlhu, ktorým
v súlade s ustanovením § 558 OZ žalovaní ako dlžníci uznávajú svoj dlh zaplatiť sumu 155.000,- Eur
s príslušenstvom titulom zmluvy o pôžičke a uznávajú nárok veriteľa čo do dôvodu a výšky.

51. Zásadná odvolacia námietka žalovaných spočíva v tvrdení, že zo strany predchodcu žalobcu v roku
2009 nikdy nedošlo k odovzdaniu finančnej hotovosti vo výške 150.000,- Eur.

52.Zozistenýchskutkovýchokolnostíposudzovanéhoprípaduvšakvyplýva,žežalovanínenamietali,že

predmetný dodatok podpísali (ich podpisy na ňom sú aj úradne overené). V konaní v zásade nepopierali
ani, že predchodca žalobcu (veriteľ) im peňažnú pôžičku poskytol, (pretože) súhlasili s tvrdením žalobcu,
že titulom predmetnej pôžičky veriteľovi už splatili sumu 30.660,- Eur. Od počiatku v konaní však
rozporovali poskytnutie pôžičky vo výške 150.000,- Eur dňa 6.3.2009. Pôžička 5.000,- Eur poskytnutá
na základe dodatku zo dňa 21.3.2012 sporná nebola.

53. Od počiatku medzi stranami sporu sporná bola iba výška poskytnutej pôžičky a za situácie,
keď žalovaní nepodali a ani nepreukázali vlastné skutkové tvrdenie o tom, v akej výške im pôžička
mala byť poskytnutá, potom nemožno súdu vytýkať, že sa pri vyhodnocovaní dôkaznej situácie
priklonil k skutkovým tvrdeniam žalobcu, ktoré boli podporené radom listinných dôkazov tak ako

na to poukázal v odseku 32. odôvodnenia svojho rozsudku. V tomto smere za zásadné z hľadiska
vyhodnocovania dôkaznej situácie považoval predovšetkým to, že predmetný dodatok zo dňa 21.3.2012
obsahuje prehlásenie žalovaných o (takom) skutkovom stave, že žalovaným bola predchodcom žalobcu
poskytnutá pôžička vo výške 155.000,- Eur, a to suma 150.000,- Eur dňa 6.3.2009 a suma 5.000,- Eur
dňa 21.3.2012, a najmä vyhlásenie žalovaných v súlade s ustanovením § 558 OZ, že uznávajú dlh

vo výške 155.000,- Eur, v dôsledku čoho došlo k preneseniu dôkazného bremena na žalovaných, aby
preukázali opak toho, čo sa predmetnou listinou osvedčuje či potvrdzuje.

54. Ak potom po vyhodnotení dokazovania dospel súd k záveru, že žalovaným sa nimi podanými
námietkami, ktorými napadli neplatnosť dodatku č. 1 zo dňa 21.3.2012 (vrátane uznania dlhu),

skutočnosti vyplývajúce z obsahu tohto listinného dôkazu spochybniť nepodarilo, s týmito hodnotiacimi
závermi sa odvolací súd stotožňuje a odvolacej námietke žalovaných nemožno pripísať relevanciu.

55. Rovnako ani odvolacej námietke, ktorou žalovaní súdu vytýkajú, že svedeckej výpovedi svedka B.
pripísal vyššiu váhu ako ich výpovediam.

56. K uvedenému odvolací súd uvádza, že hodnotenie dokazovania môže robiť iba súd, ktorý ich
vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami,

ktoré boli stranami sporu tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania, musí sudca už od začiatku
dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže
vylúčiť tie, o ktorých medzi stranami sporu nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda
úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude
považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje

a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých
dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že ide o zložitý myšlienkový proces,
ktorého podstatou sú jednak čiastkové a jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkovzískaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré tvrdené skutočnosti
mal súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

57. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký
význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých
istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho,
podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá

vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené.

58. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a jeho význam z
hľadiska pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí izolovane, ale aj v porovnaní
s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúci dôkazov. V prvom rade ide o posúdenie
vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona

dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti
tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju
povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť
skutkovýchtvrdenínemožnopotvrdiťanivylúčiť,povediektomu,žerozhodnutiesúduvyznienepriaznivo
pre stranu sporu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

59. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné

skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi,
resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je dôležitý, že z vykonaných
dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod.

60. Podľa názoru odvolacieho súdu, súdu prvej inštancie nemožno vytknúť pochybenia v hodnotiacom

postupe, napr. aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal pravidlám logického myslenia alebo že
súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti,
ktoré vyšli v konaní najavo a prijaté skutkové závery súdu nevykazujú žiadne známky svojvoľnosti,
nelogických úsudkov či zrejmého omylu.

61. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaných, že právny úkon uznania dlhu je neplatný pre nedostatok
vôle a slobody žalovaných, založenej na tvrdení, že žalovaní nemali vôbec vedomosť, že popri dohode
o splátkach uznávali aj dlh a že nemali vedomosť ani o význame takéhoto právneho úkonu a následkami
s tým spojenými, čo odôvodňujú tým, že nemajú právnické vzdelanie, dokonca ani len vysokoškolské
a do doby začatia tohto súdneho sporu ani len nemali žiadnu vedomosť o tom, čo je podstatou uznania

dlhu a aké právne následky môže mať podpísanie takéhoto vyhlásenia, čo dávajú do spojitosti s tým,
že právny úkon uznania dlhu bol pripravený na vopred pripravenom tlačive predchodcom žalobcu, resp.
jeho právnym zástupcom, do ktorého nemohli zasiahnuť, je tvrdením, ktorým ani jeden zo žalovaných
v konaní pred súdom prvej inštancie neargumentoval.
62. Ide o argumentáciu prvý krát uplatnenú až v podanom odvolaní, preto úlohou odvolacieho súdu bolo

posúdiť prípustnosť tejto odvolacej námietky.

63. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

64. Ohľadne predmetnej odvolacej námietky nenastal ani jeden z prípadov predpokladaných v § 366
CSP, kedy prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť. Predmetná argumentácia žalovaných
ako prostriedok procesného útoku, resp. procesnej obrany nebola uplatnená v konaní pred súdom prvejinštancie, netýka sa procesných podmienok, netýka sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu, ňou žalovaní nepreukazujú, aby v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a napokon nejde o prostriedok procesného útoku, resp. procesnej obrany, ktorý by

žalovaní bez svojej viny nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

65. Odvolací súd preto predmetnú odvolaciu námietku vyhodnotil ako neprípustnú.

66. K uvedenému odvolací súd už len dodáva, že v právnom vzťahu zo zmluvy o pôžičke uzavretej

na oboch stranách medzi fyzickými osobami, žalovaných nemožno považovať za slabších účastníkov,
pri ktorých súd oslabenú vyjednávaciu silu pri právnych úkonoch musí predpokladať tak ako je to tomu
napr. v prípade spotrebiteľov v spotrebiteľských vzťahoch. A preto prvoinštančný súd bez uplatnenia
tejto námietky, tzn. bez tvrdenia žalovaných, že nemali vedomosť o význame právneho úkonu uznania
dlhu, nebol povinný uvedené posudzovať ex offo.

67. Odvolatelia nedôvodne opätovne tiež namietajú nesprávne vyhodnotenie formy uzavretia zmluvy
o pôžičke zo dňa 6.3.2009. Súd sa uvedenou námietkou zaoberal a uviedol, že uzavretie zmluvy
o pôžičke zo dňa 6.3.2009 v písomnej forme v konaní tvrdili iba žalovaní, preto bolo ich povinnosťou
uniesť o tomto tvrdení dôkazné bremeno, ktorú povinnosť si však nesplnili, s čím odvolací súd súhlasí.
Odhliadnuc od uvedeného súhlasiť však možno aj s vyjadrením žalobcu, že pokiaľ by predmetná zmluva

o pôžičke bola vyhotovená v písomnej forme, potom žalovaní by určite disponovali jej rovnopisom.
V rovine nepreukázaných skutočností tak zostalo tvrdenie žalovaných, že zo strany žalobcu je účelovo
zatajovaná zmluva o pôžičke, že dodatok k zmluve o pôžičke sa vypracoval výlučne z dôvodu, aby sa
zatajila skutočne požičaná suma a dátum jej poskytnutia a tiež, aby došlo k zatiahnutiu žalovanej v 2.
radedozmluvnéhovzťahu.Vkontexteuvedenéhojepotomtvrdeniežalovaných,žedodatokz21.3.2012

je z týchto dôvodov absolútne neplatným úkonom neopodstatnenou námietkou. K uvedenému odvolací
súd považuje za potrebné ešte dodať, že pokiaľ je v záložnej zmluve zo dňa 21.3.2012 na strane
3 uvedené, že „Zmluva o pôžičke je písomná zmluva uzavretá dňa 6.3.2009“, uvedené rozhodne
nepreukazuje to, že zmluva o pôžičke bola uzavretá písomne (len) medzi p. B. a žalovaným v 1. rade a
nikto iný nebol účastníkom tejto zmluvy a vonkoncom nie žalovaná v 2. rade, ako sa to žalovaní snažia

v odvolaní interpretovať.

68. V súvislosti s odvolacími námietkami týkajúcimi sa nevykonania niektorých dôkazov odvolací súd
poukazuje na ust. § 185 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná. Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a nie je

povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu a nie sporových strán.

69. Pokiaľ žalovaní v tej súvislosti tiež namietli, že nevykonaním navrhovaných dôkazov súd porušil
právo na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza nasledovné.

70. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie
navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz
vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. Ústavy SR (rozhodnutie sp.zn. III. ÚS 332/09). V súlade s judikatúrou

ústavného súdu, Najvyšší súd SR ustálil svoju judikatúru (napr. rozhodnutia sp.zn. 4Cdo 100/2018,
5Cdo 202/2018, 5Cdo 138/2018) tak, že procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá
povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie,
vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu
stranysporumožnozaložiťlentromadôvodmi.Prvýmjeargument,podľaktoréhotvrdenáskutočnosť,ku

ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania.
Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto
tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu,
t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný,
bolo už terajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené

neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu
sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer
vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež
jeho protiústavnosť.71. V prejednávanom spore neboli zistené vady v procese dokazovania a v procese vyhodnotenia
dôkazov, ktoré by zakladali žalovanými tvrdené porušenie práva na spravodlivý súdny proces.

72. Súd v prejednávanom spore vykonal všetky dôkazy podstatné z hľadiska zistenia skutkového stavu
potrebného pre rozhodnutie v danom spore. Zároveň súd dôsledne odôvodnil (v odseku 37 odôvodnenia
rozsudku), prečo nevykonal ďalšie žalovanými navrhnuté dôkazy, čím si splnil svoju povinnosť v zmysle
ust. § 220 ods. 2 CSP a odvolací súd na dôvody rozsudku v tejto časti v plnom rozsahu odkazuje a

konštatuje správnosť záverov súdu.

73. Osobitne vo vzťahu k námietke nevykonania dôkazu zisťovaním majetkových pomerov predchodcu
žalobcu odvolací súd dodáva, že predmetná odvolacia námietka je nedôvodná, pretože v prvom rade
žalovaní v odvolaní zavádzajú, že navrhli vykonať dôkaz zisťovania majetkových pomerov pôvodného
žalobcu. Žiadali a navrhovali totiž vykonať dôkaz vyžiadaním výšky príjmu pôvodného žalobcu zo

Sociálnej poisťovne v Nemecku, ktorý návrh právny zástupca predniesol na pojednávaní dňa 2.2.2023.
Takýto dôkaz však nedisponuje vypovedacou potenciou k skúmanej spornej otázke výšky poskytnutej
pôžičky, pretože neoverí ani nevyvráti v akej výške bola pôžička poskytnutá, pričom finančné prostriedky,
ktoré žalovaným predchodca žalobcu poskytol ani nemuseli pochádzať výlučne z jeho vlastných zdrojov
(príjmov). Vykonanie tohto dôkazu správne preto o.i. ako bezvýznamné súd zamietol.

74. V celom rozsahu neopodstatnená je aj odvolacia námietka nevykonania dôkazu vyžiadaním výpisu
z identifikovaného účtu v Nemecku, pretože súd tento dôkaz nezamietol, ale uložil žalovaným predmetný
dôkaz zadovážiť, z ktorého dôvodu na požiadanie právneho zástupcu žalovaných súd pojednávanie
dňa 19.1.2024 za tým účelom odročil na neurčito. Predmetný dôkaz potom nevykonal jednak z dôvodu,

že ho konfrontoval s obsahom čestného prehlásenia žalovaného v 1. rade zo dňa 22.3.2012, ale
predovšetkým z dôvodu, že žalovaní neuviedli a nepreukázali žiadne objektívne dôvody, prečo nebolo
v ich silách predložiť predmetný dôkaz, vzhľadom na to, že sa malo jednať o účet zriadený v prospech
žalovaného v 1. rade. Námietka žalovaných však nereflektuje na obidva tieto súdom uvedené dôvody
jeho nevykonania.

75. Súd nerozhoduje len o tom, ktorý dôkaz vykoná (§ 185 ods. 1 CSP), určuje aj spôsob vykonania
dôkazu (§ 187 ods. 2 CSP). Odvolatelia preto nedôvodne predmetom odvolania učinili tiež námietku
nesprávneho postupu súdu, ak svedkovi D. B. umožnil, aby na položené otázky odpovedal písomne.
Právny rámec takého spôsobu vykonania dôkazu upravuje ust. 196 ods. 3 CSP, z ktorého vyplýva aj

možnosť písomného výsluchu. Ak súd dospeje k uváženiu, že svedok alebo strana môže na otázky
otvrdenýchskutočnostiachodpovedaťpísomne,uložíimtútopovinnosť.Súdprisvojejúvahezohľadňuje
dostatočnosť, hospodárnosť a výnimočnosť tohto spôsobu vykonania dôkazu. Predovšetkým prihliada
na vek, zdravotný stav osoby, vzdialenosť jej bydliska od sídla súdu a charakter tvrdenej skutočnosti,
ktorá má byť výsluchom preukázaná. V tomto preto nemožno súdu vytknúť, že s ohľadom na skutočnosť,

že menovaný svedok sa dlhodobo zdržiava v Nemeckej spolkovej republike, v súlade s požiadavkou
hospodárnosti zvolil spôsob vykonania jeho výsluchu písomným zodpovedaním na položené otázky.

76. Za neopodstatnenú odvolací súd považuje aj námietku, že súd sa náležite nevysporiadal
s namietanou skutočnosťou ohľadne spôsobu, akým žalobca započítal doposiaľ zaplatenú sumu

30.660,- Eur. Dodatok č. 1 zo dňa 21.3.2012 obsahuje osobitnú úpravu započítania plnenia dlhu, ktorá
má v takom prípade prednosť, prvoinštančný súd preto vyhodnotil správne, keď uviedol, že žalobca
bol oprávnený vykonať započítanie v súlade so zmluvným dojednaním v bode 10 čl. I. predmetného
dodatku.Pokiaľžalovanívtomtosmerenamietli,žetakétozapočítaniejevpriamomrozporesuzavretým
splátkovým kalendárom, z ktorého vyplýva presný spôsob započítania jednotlivých mesačných splátok,

je táto námietka nedôvodná, pretože splátkový kalendár, ktorý je súčasťou predmetného dodatku, pri
jednotlivých splátkach vo výške 1.500,- Eur počíta so započítaním na istinu a úrok z omeškania, čo
je však zmätočné, pretože úrok z omeškania predstavuje sankciu až za omeškanie s platením splátok
istiny.

77. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančného súdu napokon nemá oporu ani tvrdenie žalovaných, že
súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie. Napadnuté rozhodnutie nedostatkom riadneho odôvodnenia
netrpí. Rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí
v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia totiž uviedolrozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných
strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a dostatočne zrozumiteľným a
určitým spôsobom uviedol úvahy, ako dospel k svojim záverom a to s poukazom na zistený skutkový

stav a právne predpisy, ktoré aplikoval. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé z akých právnych úvah
vychádzal, zhodnotiac pritom všetky žalobné námietky, argumentáciu žalobcu i žalovaných v priebehu
sporu, rešpektujúc klauzuly určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej
argumentácie, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno podľa názoru odvolacieho súdu
kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Súd tak žalovaným, rovnako ako aj žalobcovi

vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje práva.

78. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku v časti,
v ktorej sú žalovaní povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 155.000,- Eur ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP) vrátane závislého výroku o trovách konania, vo vzťahu ku ktorému
odvolací súd uvádza, že ani čiastočné späťvzatie žaloby po rozhodnutí súdu prvej inštancie nemá vplyv

na vecnú správnosť výroku súdu o trovách prvoinštančného konania, keď v zmysle § 256 ods.1 CSP
zavinené čiastočné späťvzatie žaloby sa týkalo len príslušenstva, pričom ohľadne istiny bol žalobca
v celom rozsahu úspešný.

79. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 255

ods. 1, v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP, a žalobcovi ako plne úspešnému v odvolacom konaní priznal
voči žalovaným náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

80. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).