Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 20, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5123012503
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Liptáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5123012503.10

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Liptákovej a sudcov
JUDr. Vladimíra Sučika a JUDr. Eriky Bebčákovej, na verejnom zasadnutí konanom 20. marca 2025
prejednal odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k.
8T/2/2023-391 z 21.10.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného A. B. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Žilina, č.k. 8T/2/2023-391 z 21.10.2024 bol obžalovaný A. B. uznaný za
vinného, že

dňa 29.1.2022 v čase okolo 12.00 hod. po predchádzajúcej vzájomnej výmene názorov a požití
alkoholických nápojov v pohostinstve DA-SY na ul. 1. mája v meste B. C. B. vyzval D. B., aby išli spolu

von, pričom keď po vyjdení na terasu tohto pohostinstva D. B. zatváral dvere, ho A. B. udrel rukou
zovretou v päsť do oblasti tváre v mieste pravej lícnej kosti, následkom čoho D. B. spadol na zem na
pravú hornú končatinu, v dôsledku čoho D. B., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom B. C. B. E. XXXX svojím
konaním spôsobil zranenia, a to zlomeninu spodnej časti pravej vretennej kosti s posunom, odreninu na
tvári vpravo pod očnicou o veľkosti približne 3 cm a na nose o veľkosti cca 1 cm a poškodenie fixného
mostíka (protetická náhrada) v oblasti medzičlenového zuba 3 vpravo hore, kde uvedené zranenia si

vyžiadali dobu liečenia v trvaní do 42 dní,

čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v súbehu s prečinom výtržníctva podľa
§ 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

Za to bol podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák.

odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. určil
skúšobnú dobu v trvaní 1 rok.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému D. B., nar.
X.XX.XXXX, škodu vo výške 2.058,70 Eur.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 21.10.2024 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku, po vysvetlení
významu rozhodnutia súdu a poučení o opravnom prostriedku obžalovaný podal odvolanie voči všetkým
výrokom rozsudku, prokurátor a splnomocnenec poškodeného uviedli, že sa vzdávajú práva na podanie
odvolania.Dňa 18.12.2024 súdu prvého stupňa boli elektronicky doručené dôvody odvolania obžalovaného,
prostredníctvom obhajcu, podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom, v ktorých sú uvedené
nasledovné argumenty:

„Obhajoba sa nestotožňuje so spôsobom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany Okresného súdu
Žilina v odôvodnení napadnutého rozsudku, a to najmä s hodnotením vierohodnosti výpovede svedka
- poškodeného D. B. v kontexte s výpoveďou obžalovaného a ostatnými vykonanými dôkazmi pred
súdom, ktoré mali za následok vznik chyby v napadnutých výrokoch rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní dňa 08.11.2023 obžalovaný v rámci svojho výsluchu uviedol, že dňa
29.01.2022 doma vypil pol deci, šiel do krčmy DA-SY, kde boli jeho kamaráti F., G., krčmárka B., jej
manžel B., ktorý už zomrel. Pán B. so svojim taxikárom, ktorého zamestnáva, mali vypité, začali reči na
celú krčmu. Chlapi im povedali, aby si dali pozor, čo robia. Potom sa pán B. upol na obžalovaného, začal
mu nadávať do zmrdov a podobne, že on na neho robí, na dôchodcov. Obžalovaný si to nechcel nechať.

V tom ho poškodený vyzval von. Obžalovaný myslel, že si to povedia, nech ho poškodený neuráža,
že to je nedôstojné. Ako vy šli vonku, poškodený mu hneď vpálil baňu. Obžalovaný je slabšej povahy,
bál sa, že ho poškodený dobije, tak mu to vrátil. Myslel, že pôjde dnu, ale poškodený mu chcel dať
druhú. Obžalovaný sa uhol do boku, poškodený netrafil, na ľade spadol na zem, na brucho a na ruku.
Obžalovaný sa ho po páde už nedotkol. Poškodený povedal: „Boha, zlomil som si ruku“. Obžalovaný

nevedel, či pravú alebo ľavú. Pribehol kamarát poškodeného H., chytil obžalovaného a odsotil ho.
Obžalovaný šiel späť do krčmy ku kamarátom, rozrušený, ani nevedel, že niekto volal žandárov a
záchranku. Tí potom dali fúkať im obom. Potom obžalovaný šiel domov. Mal červené líce, prasknutú
peru, nikde s tým nebol. S poškodeným predtým konflikt nemal, poznajú sa len z videnia a párkrát ho
poškodený viezol ako taxikár. Na otázky tiež uviedol, že má výšku 172 cm a váži 75 kg. Je pravák, úder

dostal na ľavé líce. Zdá sa mu, že poškodený sa zaháňal pravou rukou a potom spadol na zem. Incident
mohol trvať najviac 3 minúty. Obžalovaný reagoval intuitívne hneď. Stalo sa to pred dverami z krčmy,
na širšom chodníku (cca 2 metre), ktorý vedie na hlavnú cestu. Celú noc predtým pršalo, bol obrovský
vietor, až k dverám to bolo zamrznuté.

Na hlavnom pojednávaní dňa 08.11.2023 svedok - poškodený D. B. v rámci svojho výsluchu uviedol,
že zotrváva na nároku na náhradu škody, ktorý si uplatnil v prípravnom konaní v zmysle znaleckého
posudku č. 3/2023 v celkovej výške 2.058,70 Eur. Ku skutku, ktorý je predmetom obžaloby, uviedol, že
si nepamätá, kto konflikt začal, možno mal naňho obžalovaný zlosť. Poškodený ho niekedy neodviezol.
Obžalovaný ho osočoval, že mu zmizli nejaké veci, putá a tak. Bol predtým SBS-kár. Bola tam pani B.,

G., F. sedel vzadu, tiež nebohý B.. Poškodený bol vedľa baru s H.. Obžalovaný povedal poškodenému,
nech ide von. Poškodený šiel, myslel si, že si to vydiskutujú. Šiel prvý a obžalovaný ho udrel. Bolo to na
metrovom chodníku, ktorý vedie na terasu. Pani majiteľka by si nedovolila, aby tam bol ľad. Poškodený
si ľad nepamätá. Obžalovaný ho udrel a kopal ho ešte na zemi. Trvalo to krátko. Prišiel H., keby neprišiel,
poškodený by asi dopadol horšie. Keď ho obžalovaný udrel, poškodený spadol na zem. Poškodený

obžalovaného asi neudrel. Potom šli dnu, poškodený si necítil ruku, puchla mu, zavolal sanitku aj políciu,
dali im fúkať. Obžalovaný nebol konfliktný, robil si svoju robotu. Poškodený si myslí, že keď obžalovaný
skončil v SBS, furt poškodeného obviňoval, že má nejaké jeho veci. Na otázky v rámci výsluchu tiež
uviedol, že od obžalovaného dostal určite viac ako jeden úder. Mal to na líci na nose. Potom spadol a
obžalovaný ho kopal. H. obžalovaného odhodil, keď kopal poškodeného. Kopal ho asi len do tváre, lebo

inde nemal známky zranenia. Aj preto mu asi vyšetrovali len tvár, ale určite ho kopal aj do brucha. Po
návrate dovnútra obžalovaný mal H. vykrikovať, či chce dopadnúť tak, ako poškodený. Poškodený má
175 cm, vtedy mohol vážiť 80 kg, teraz má viac. Je pravák.

Z ústavnej zásady prezumpcie neviny vyplýva, že obvinenému sa musí vina dokázať a v prípade

pochybností o skutkovej otázke významnej pre rozhodnutie sa musí rozhodnúť v prospech obvineného
(in dubio pro reo), pričom obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu a nesmie byť donucovaný k
výpovedialebopriznaniu.Orgányčinnévtrestnomkonanímusiavočiobvinenémupostupovaťnestranne
a nezaujato a hľadieť na neho ako na nevinného dovtedy, kým odsudzujúci rozsudok nenadobudne
právoplatnosť“. (Bod 11 nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 17.11.1998, sp. zn. PL. ÚS 12/98.)

„Ak možno pripustiť priebeh skutkového deja pre obžalovaných priaznivejší a nemožno bez akýchkoľvek
rozumných pochybností vysloviť priebeh skutkového deja pre obžalovaných nepriaznivejší, potom je súdpovinný aplikovať zásadu in dubio pro reo“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.1.2017, sp. zn.
6To 3/2016.)

Rozumné pochybnosti vylučujúce priebeh skutkového deja pre obžalovaného nepriaznivejšieho,
predstavuje listinný dôkaz - znalecký posudok znaleckej organizácie LEGE ARTIS č. 3/2023 zo
dňa 05.02.2023 a samotná výpoveď obžalovaného, ktorý uviedol, že zlomenina spodnej časti pravej
vretennej kosti s posunom vznikla v dôsledku pošmyknutia sa poškodeného a jeho následného pádu, čo
je v absolútnom súlade so závermi predmetného znaleckého posudku a rovnako aj výpoveďou súdneho

znalca MUDr. Rastislava Burdu, ktorého výsluch bol vykonaný formou videokonferencie na hlavnom
pojednávaní dňa 20.12.2023.

V znaleckom posudku č. 3/2023 znaleckej organizácie LEGE ARTIS, znalecká organizácia, s.r.o. Košice
zo dňa 05.02.2023 bolo konštatované, že poranenie v oblasti zápästia bolo poškodenému spôsobené
pádom na vystretú končatinu, teda zlomenina spodnej časti vretennej kosti vznikla pri náhlom páde

poškodeného, pričom nie je očakávateľné, že by daná zlomenina vznikla priamym pôsobením tupej sily,
na oblasť zápästia. Zároveň je v predmetnom znaleckom posudku konštatované, že zdokumentované
poranenia pána B. neumožňujú exaktnú rekonštrukciu priebehu incidentu, pričom na základe faktov
uvedenýchvlekárskychsprávachaspisejemožnéuviesťlenpravdepodobnýaprípustnýmechanizmus,
akým dané poranenia mohli vzniknúť!!! Na základe informácií v lekárskych správach a utrpených

diagnóz, znalci nevedia jednoznačne určiť, čo bolo dôvodom pádu (bitka, úder do hlavy, zakopnutie,
atď.). V predmetnom znaleckom posudku sa taktiež vyjadril konzultant špecialista na maxilofaciálnu
chirurgiu a stomatológiu G. G. H., D., ktorý na základe dostupných informácií okrem iného konštatoval,
že prasknutie a odlomenie keramiky z fixného mostíka v oblasti medzičlena 13 môže byť následok
takého úderu tupým predmetom do oblasti líca vpravo. Vplyvom takto pôsobiacej sily na pružný tvárový

skelet, menej pružnú kovovú konštrukciu horného fixného mostíka cez pilierové zuby a rigidný keramický
povrch mostíka mohlo dôjsť k odlúpeniu keramiky z časti fixnej náhrady v oblasti medzičlena 13. Pri
eventuálnych kopancoch do oblasti tváre, by vznikli výraznejšie poranenia kožnej časti tváre, ktoré však
u poškodeného zdokumentované neboli.

Súdny znalec MUDr. Rastislav Burda, ktorého výsluch bol vykonaný formou videokonferencie na
hlavnom pojednávaní dňa 20.12.2023 vo svojom výsluchu uviedol, že zotrváva na záveroch znaleckého
posudku č. 3/2023, pričom na otázky obhajoby súhrnné uviedol, že:

Ad1) Poranenie vo forme zlomeniny spodnej časti pravej vretennej kosti s posunom vzniklo pádom,

Ad2) Poranenie vo forme odreniny na tvári v právo (umiestnená pod očnicou vpravo približne 3cm
veľkosti) mohlo vzniknúť pôsobením tupého predmetu do oblasti tváre, eventuálne aj pádom,
Ad3) Poškodený fixný mostík (protetická náhrada) v oblasti medzi členového zuba 3 vpravo hore -
odlúpnutá keramika od kovovej konštrukcie mostíka vznikol v dôsledku pôsobenia tupého predmetu do
oblasti tváre.

Z vyššie uvedených záverov znaleckého posudku č. 3/2023 a výsluchu znalca MUDr. Burdu je
nepochybným spôsobom preukázané obžalovaného skutkové tvrdenie tykajúce sa priebehu incidentu,
že zasadil poškodenému B. odvracajúci úder päsťou do oblasti tváre a ten mu išiel úder opätovať, avšak
obžalovaný sa mu uhol a v dôsledku toho sa poškodený šmykol na zľadovatelom povrchu a padol na

zem.

Verzia skutkového deja prezentovaná zo strany obžalovaného je podporovaná aj svedeckými
výpoveďami G., B., I. a B., ktorý zhodne uviedli, že v deň skutku bola poľadovica a vonku sa šmýkalo.

Svedkyňa J. B. dokonca explicitne na hlavnom pojednávaní dňa 08.11.2023 uviedla, že tie kúsky, kde
sa vchádza k nim do krčmy, boli šmykľavé, nebolo to určite upravené. Nadkrytá je len terasa. Tam kde
sa mal skutok stať, to nadkryté nie je. Je tam niekedy šmykľavo, určite. V tom čase tam boli kúsky, kde
nebol povrch upravený, kde bolo šmykľavo.

Pravdivosť verzie skutkového deja je taktiež podporená listinným dôkazom - oznámením Slovenského
hydrometeorologického ústavu, Odboru Meteorologická služba Banská Bystrica zo dňa 19.05.2023 (č.l.
201 spisu), v rámci ktorého bolo konštatované, že v daný deň dochádzalo k vzniku tzv. zmrazkov.Výpoveď obžalovaného preto možno hodnotiť ako vierohodnú, vnútorne nerozpornú, konzistentnú a
súladnú s vykonaným dokazovaním pred súdom. Obžalovaný už od samotného počiatku, teda od
príchodu hliadky polície tvrdil, že „poškodený vonku spadol a že si dali po papuli“, pričom na uvedenom

tvrdení konzistentne zotrvával počas celého trestného konania, pričom toto tvrdenie je aj v súlade s
výpoveďami svedkov G., B., I., F., B., rovnako aj súladná s výpoveďou znalca MUDr. Burdu, listinnými
dôkazmi - znaleckým posudkom č. 3/2023 zo dňa 05.02.2023 a oznámením SHMÚ zo dňa 19.05.2023.

Naopak výpoveď poškodeného je nevyhnutné hodnotiť ako nevierohodnú, nekonzistentnú a v rozpore s

i spoveďami ostatných svedkov, resp. s vykonaným dokazovaním pred súdom. Svedok - poškodený B.
účelovo a alibisticky v rámci svojej výpovede uviedol, že „vonku pred pohostinstvom nebol žiaden ľad, to
by si majiteľka nedovolila“, pričom takýmto spôsobom vypovedal len za účelom toho, aby mohol vylúčiť
možnosť vzniku jeho zlomeniny vretennej kosti v dôsledku pádu na ľade.

UvedenáskutočnosťbolavyvrátenávýpoveďoukrčmárkyJ.B.nahlavnompojednávanídňa08.11.2023,

ktorá uviedla, že tie kúsky, kde sa vchádza k nim do krčmy, boli šmykľavé, nebolo to určite upravené.
Nadkrytá je len terasa. Tam, kde sa mal skutok stať, to nadkryté nie je. Je tam niekedy šmykľavo, určite.
V tom čase tam boli kúsky, kde nebol povrch upravený, kde bolo šmykľavo.

Svedok - poškodený B. uviedol v rámci odpovedí na otázky na hlavnom pojednávaní, že: „H.

obžalovaného odhodil, keď kopal poškodeného. Kopal ho asi len do tváre, lebo inde nemal známky
zranenia. Aj preto mu asi vyšetrovali len tvár, ale určite ho kopal aj do brucha“.

Uvedená verzia skutkového stavu prezentovaná poškodeným bola vyvrátená výpoveďou jeho vlastného
kamaráta G. H., ktorý na hlavnom pojednávaní dňa 13.11.2023 uviedol, že „keď vyšiel von, poškodený

ležal na zemi pri dverách a obžalovaný stál nad ním. Nevidel medzi nimi fyzický kontakt, iba, že
obžalovaný poškodeného držal v oblasti ramena“. Z výpovede svedka H. je teda zrejmé, že keď nevidel
medzi obžalovaným a poškodeným žiaden fyzický kontakt, logicky nemohol obžalovaného odhadzovať
od poškodeného, keď ho mal na zemi kopať, tak ako to zavádzajúco uvádzal poškodený vo svojej
výpovedi.

Rovnako tak skutočnosť, že mal obžalovaný poškodeného na zemi kopať do oblasti hlavy a brucha,
vyvracajú lekárske správy, ktoré boli podkladom pre vypracovanie znaleckého posudku č. 3/2023 zo dňa
05.02.2023. V predmetnom znaleckom posudku sa k tejto skutočnosti vyjadril konzultant špecialista na
maxilofaciálnu chirurgiu a stomatológiu G. G. H. D., ktorý na základe dostupných informácií konštatoval,

že pri eventuálnych kopancoch do oblasti tváre by vznikli výraznejšie poranenia kožnej časti tváre,
ktoré však u poškodeného zdokumentované neboli. Poranenia brucha po údajných kopancoch zo strany
obžalovaného neboli žiadnou lekárskou správou objektivizované.

Taktiež absolútne nekonzistentne a nevierohodne vyznieva výpoveď poškodeného v časti, že ho

obžalovaný mal kopať len do tváre, lebo tam mal len zranenia, ale určite ho musel kopať aj do brucha.
Svedok poškodený si sám sebe vnútorne rozporuje svoju vlastnú výpoveď, pričom po objektivizácii jeho
zranení v rámci znaleckého posudku č. 3/2023 vyplynulo, že obžalovaný ho nemohol kopať ani do tváre
a ani do brucha!!

Svedok - poškodený B. uviedol v rámci svojej výpovede na hlavnom pojednávam, že obžalovaného
neudrel. Toto skutkové tvrdenie svedka poškodeného bolo vyvrátené výpoveďou svedka K. G. I., ktorý
na hlavnom pojednávaní dňa 13.11.2023 uviedol, že „L. B. nepopieral, že sa pobili, aj on mal nejakú
ranku na tvári. Bolo zrejmé, že medzi nimi došlo k bitke“.

Konštatovanie Okresného súdu Žilina v napadnutom rozsudku, že: „v predmetnom trestnom konaní
nebol produkovaný žiaden taký dôkaz, resp. nevyplynula žiadna taká skutočnosť, ktorá by akýmkoľvek
spôsobom mala spôsobilosť znížiť vierohodnosť výpovede poškodeného D. B.“, je v rozpore s objektívne
zisteným skutkovým stavom vyplývajúcim z vykonaného dokazovania pred súdom. V napadnutom
rozsudku nie je ani zmienka, čo i len jednou vetou, v ktorej by bol nejaký náznak komparácie výpovede

poškodeného s obsahom vykonaného dokazovania. Okresný súd Žilina sa len obmedzil na vyššie
citované lakonické konštatovanie bez ďalšieho, pričom takéto konštatovanie považuje obhajoba za
ďalej nepreskúmateľné. K uvedenému konštatovaniu bol Okresný súd Žilina nútený z dôvodu, že bol
viazaný závermi súdu vyššej inštancie prezentovanými v zrušujúcom uznesení Krajského súdu Žilinač.k. 3To/48/2024-358 zo dňa 30.05.2024, avšak aj závery súdu vyššej inštancie považuje obžalovaný
za rozporné s vykonaným dokazovaním pred súdom, a to s odkazom na argumentáciu uvedenú v tomto
odvolaní.

V závere tohto odvolania sa obhajoba nemôže zdržať konštatovania, že je úsmevné, pokiaľ obžalovaný
musí v rámci podaného odvolania dokazovať bez akýchkoľvek pochybností svoju nevinu za existencie
zásady prezumpcie neviny obžalovaného a na ňu bezprostredne nadväzujúcej zásady in dubio pro reo,
teda v pochybnostiach v prospech páchateľa. Je nemysliteľné v kontexte rozsudku Najvyššieho súdu

SR zo dňa 25.1.2017, sp.zn. 6To 3/2016 a takejto dôkaznej situácie, kedy priebeh skutkového deja
mohol nastať dvoma možnými alternatívami sa automaticky prikláňať k skutkovej verzii poškodeného, a
zo stíhaného skutku obžalovaného uznať vinným. Nesprávnosť a absurdnosť takéhoto myšlienkového
postupu umocňuje skutočnosť, že výpoveď svedka poškodeného je v jej podstatných častiach v príkrom
rozpore s výpoveďami ostatných svedkov a listinnými dôkazmi vykonanými pred súdom.

Odhliadnuc od vyššie uvedených skutočností, ktoré absolútnym spôsobom diskvalifikujú vierohodnosť
výpovede svedka - poškodeného B., pokiaľ okresný súd vzhliadol absenciu reálnej motivácie
poškodeného si skutkový dej vymyslieť, tak k tomu obžalovaný uvádza nasledovné. Pri posudzovaní
vierohodnosti svedka B. a jeho motivácie si skutkový dej vymyslieť alebo prikrášliť, je nevyhnutné vziať
na zreteľ skutočnosť, že je zároveň aj poškodeným, teda je bezprostredne zainteresovanou osobou v

rámci stíhaného skutku a rovnako aj na výsledku tohto trestného konania. Motivácia poškodeného si
priebehskutkovéhodejavymyslieťjepretopotomprirodzenáaažprimitívnejednoduchá.Jehomotivácia
tkvie v snahe dosiahnuť nárok na náhradu škody plynúci mu z jeho poškodenia zdravia a zároveň je to
aj určitá forma pomstychtivosti, ktorá vyplýva už zo samotnej skutočnosti, že obžalovaný a poškodený
mali medzi sebou konflikt, ktorý si mali ísť vyriešiť vonku pred pohostinstvom DA-SY na ul. 1. mája v

meste B. C. B.. V kontexte týchto skutočností je potrebné striktne individuálne hodnotiť každú výpoveď
svedka, a to najmä svedkov, ktorí majú reálny záujem na výsledkoch trestného konania.

Konštatovanie Okresného súdu Žilina v napadnutom rozsudku, že svedok má zákonnú povinnosť
vypovedaťpravdu,apretologickyiprávnemusívždyplatiťprezumpciapravdivostitvrdeniasvedka,jeaž

utopickoupredstavou,atonajmävprípade,akideosvedka–poškodeného,ktorýmáprirodzenezáujem
na výsledku trestného konania. Takáto výpoveď svedka-poškodeného musí podliehať dôslednému
súdnemu prieskumu a musí byť mimoriadne podrobne komparovaná s ostatnými nepriamymi dôkazmi
(v tomto prípade výpoveďami svedkov), a to najmä za okolnosti, ak ide o jediný priamy dôkaz.

Z vykonaného dokazovania pred súdom je možné vyvodzovať len podozrenie voči obžalovanému
a zároveň sú výrazné pochybnosti o tom, že sa stal skutok, ktorý je predmetom obžaloby, nakoľko
vykonané dôkazy pripúšťajú dve protichodné a navzájom sa vylučujúce verzie skutkového stavu, a preto
je jedinou nevyhnutnou povinnosťou súdu aplikovať zásadu in dubio pro reo vo vzťahu k trestnému činu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a obžalovaného oslobodiť postupom v zmysle

ustanovenia § 285 písm. a) Trestného poriadku.

Vovzťahukspáchaniutrestnéhočinuvýtržníctvapodľa§364ods.1písm.a)Trestnéhozákonaobhajoba
zastáva názor, že konanie obžalovaného bolo konaním v nutnej obrane, ktorá je okolnosťou vylučujúcou
protiprávnosť činu v zmysle ustanovenia § 25 ods. 1 Trestného zákona. Posudzovanie konania

obžalovaného ako trestného činu výtržníctva je nesprávne, nakoľko obžalovaný poškodeného na mieste
verejnosti prístupnom nenapadol, avšak len prejavil akt sebaobrany v podobe úderu poškodeného do
jeho tváre v snahe zastaviť jeho útok. Zvolený spôsob obrany zo strany obžalovaného bol adekvátny
trvajúcemu útoku vzhľadom na vekovú výhodu ako aj osobne dispozície útočníka tak, aby bol útočník
od ďalšieho konania eliminovaný.

Nesplnenie podmienok nutnej obrany nemožno usudzovať zo skutočnosti, že obžalovaný sa nevyhol
útoku inak než použitím obrany. Nikto totiž nie je povinný ustupovať pred neoprávneným útokom na
záujem chránený Trestným zákonom, ale má naopak právo použiť proti takémuto útoku obranu, ktorá
nie je zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku (R8/1988, Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,

sp. zn. 8Tz/169/95).

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný svojim odvracajúcim úderom spôsobil
poškodenémupoškodeniefixnéhomostíka(protetickejnáhrady)voblastimedzičlenovéhozuba3vpravohore - odlúpnutá keramika od kovovej konštrukcie mostíka (0 bodov), pričom uvedené zranenie bolo
objektivizované znaleckým posudkom znaleckej organizácie LEGE ARTIS Č, 3/2023 zo dňa 05.02.2023
a výsluchom znalca MUDr. Rastislava Burdu, ktorého výsluch bol vykonaný formou videokonferencie na

hlavnom pojednávaní dňa 20.12.2023.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti je zrejmé, že konanie obžalovaného voči poškodenému
kumulatívne naplnilo všetky predpoklady konania v nutnej obrane, tak ako to predpokladá ustanovenie §
25Trestnéhozákona,apretonavrhujeme,abyodvolacísúdobžalovanéhovovzťahuktomutotrestnému

činu spod obžaloby oslobodil postupom v zmysle ustanovenia § 285 písm. b) Trestného poriadku.

Na základe vyššie uvedených skutočností preto obžalovaný navrhuje odvolaciemu Krajskému súdu v
Žiline, aby zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 8T/2/2023 zo dňa 21.10.2024 z
dôvodov uvedených v § 321 ods. 1 písm. b), c), d) Trestného poriadku a podľa § 322 ods. 3 Trestného
poriadku sám rozhodol vo veci rozsudkom a oslobodil obžalovaného spod obžaloby Pv 456/22/5502-14,

postupom v zmysle ustanovenia § 285 písm. a), písm. b) Trestného poriadku“.

Dňa 9.1.2025 súdu prvého stupňa bolo doručené vyjadrenie poškodeného, prostredníctvom
splnomocnenca poškodeného, k odvolaniu obžalovaného, kde doslova uviedol:

„Je zjavné, že odvolanie je nedôvodné, nakoľko obžalovaný si účelovo prispôsobuje svoju verziu skutku
z 29.01.2022 tak, aby neniesol zodpovednosť za vzniknuté zranenie poškodeného D. B..

Z objektívne zistených dôkazov a to najmä z výpovede poškodeného D. B., ktorý od počiatku vypovedal
konzistentne a jednoznačným spôsobom, akým mechanizmom došlo uňho k ublíženiu na zdraví, ako i

znalecký posudok č. 3/2023 znaleckej organizácie LEGE ARTIS znalecká organizácia, s.r.o., Košice z
05.02.2023 je zrejmé, že poranenie v oblasti zápästia bolo poškodenému spôsobené pádom na vystretú
končatinu, teda zlomenina spodnej časti vretennej kosti vznikla pri náhlom páde poškodeného, pričom
nie je očakávateľné, že by daná zlomenina vznikla priamym pôsobením tupej sily na oblasť zápästia.
Zároveň v posudku je konštatované, že prasknutie a odlomenie keramiky z fixného mostíka v oblasti

medzičlenu 13 môže byť následkom takého úderu tupým predmetom do oblasti líca vpravo. Teda aj tento
znalecký posudok potvrdzuje výpoveď poškodeného D. B..

Taktiež nebolo preukázané, že by obžalovaný konal v nutnej obrane, preto odvolanie považujeme
za nedôvodné. Žiadame, aby odvolací súd v zmysle § 316 ods. 1 Tr. por. odvolanie zamietol ako

nedôvodné“.

Súdny spis neobsahuje vyjadrenie príslušného prokurátora k odvolaniu obžalovaného a k jeho
odôvodneniu.

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor uviedol, že navrhuje odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietnuť. Obhajca v konečnom návrhu uviedol,
že navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil z dôvodov uvedených v §
321 ods. 1 písm. b), c), d) a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci sám rozhodol tak, že obžalovaného

spod obžaloby oslobodí podľa § 285 písm. a), b) Tr. por. Obžalovaný v konečnom návrhu uviedol, že sa
pridržiava dôvodov podaného odvolania tak, ako tieto na verejnom zasadnutí predniesol jeho obhajca
a v zmysle týchto dôvodov krajskému súdu navrhol aj rozhodnúť.

V tejto veci sa jedná už o druhé rozhodnutie odvolacieho súdu, kedy krajský súd uznesením pod sp.zn.

3To/48/2024 zo dňa 30.5.2024 podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil uznesenie Okresného súdu
Žilina, č.k. 8T/2/2023-325 z 15.1.2024 a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por., zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa náležitosti

§ 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu
podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.Podľa § 317 ods. 1 Tr. por., ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na

chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdených trestných činov
(prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods.

1 písm. a/ Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného
poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového
stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú
správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní.
Vzhľadomnatoodvolacísúdvotázkeskutkovýchzisteníodkazujenaveľmipodrobnerozvedenédôvody
rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Obžalovaný A. B. odvolanie v podstate založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej
v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého
stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by

zostalo na odvolacom súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa
v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania
žalovaného skutku, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že

v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti

skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov
vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od
skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených
skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom

nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre
jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol
a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:„Súd v danom konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom pre rozhodnutie. Keďže obžalovaný vyhlásil, že je nevinný, súd vykonal dokazovanie
k vine i trestu. Skúmal, či sa skutok stal, či má znaky trestných činov uvedených obžalobe (prečinu

ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1
písm. a/ Trestného zákona) a či ich spáchal obžalovaný. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace
proti obžalovanému, ako aj okolnosti svedčiace v jeho prospech. V konaní bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na uvážení
všetkých okolností prípadu, a to jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Dospel k týmto záverom.

Po skutkovej stránke bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že medzi obžalovaným a poškodeným
dňa 29.1.2022, po predchádzajúcej vzájomnej výmene názorov a požití alkoholických nápojov,
v pohostinstve DA-SY v meste B. C. B., došlo ku konfliktu, ktorý v zmysle výpovedí svedkov možno
vyhodnotiťzavzájomný.Zvýpovedísvedkovtotižnevyplynulo,žebykonfliktvyvolalvýlučneobžalovaný.
V rámci konfliktu mal obžalovaný poškodeného udrieť do tváre, čím mu mal spôsobiť zranenie na tvári

v podobe poškodeného fixného mostíka (protetickej náhrady) (zranenie 3). Ďalšie následky tohto úderu,
a to pád a s ním spojené ďalšie zranenia (zlomenina spodnej časti pravej vretennej kosti s posunom
(zranenie 1) a odrenina na tvári vpravo umiestnená pod očnicou vpravo približne 3 cm veľkosti a nose
umiestnená na chrbte nosa, veľkosti približne 1 cm (zranenie 2) boli predmetom dôkladného znaleckého
skúmania. Znalec sa pri výsluchu vyjadril jednoznačne, že k zraneniu 1 došlo pádom na vystretú

končatinu na zem, k zraneniu 2 pôsobením tupého predmetu do oblasti tváre, eventuálne i pádom na
zem a k zraneniu 3 pôsobením tupého predmetu do oblasti tváre (nesporný úder päsťou obžalovaného).
Uvedené zranenia si vyžiadali dobu liečenia v trvaní do 42 dní. Poškodený bol obmedzený v obvyklom
spôsobe života po dobu 6 týždňov (4 týždne znehybnenie zápästia a 2 týždne rozcvičenie zápästia).

Po právnej stránke konanie obžalovaného naplnilo skutkovú podstatu prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona, pretože obžalovaný inému úmyselne ublížil na zdraví a zároveň sa dopustil na mieste verejnosti
prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného.

Objektom trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona je ľudské zdravie
a predmetom útoku je živý človek. Ublížením na zdraví nie je každá porucha zdravia, ale len také
poškodenie zdravia, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, a počas
ktorého bol, nie iba na krátky čas, sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Pracovná neschopnosť
je dôležitým kritériom pri posudzovaní ublíženia na zdraví, nie je však jediným, ani rozhodujúcim

kritériom. Pre záver, že ide o ublíženie na zdraví, nie je nevyhnutné, aby poškodený bol práceneschopný.
Rozhodujúca je povaha ujmy na zdraví, hlavne akými príznakmi, ťažkosťami a bolesťami sa prejavuje,
v akej intenzite, po akú dlhú dobu a do akej miery narušila jeho obvyklý spôsob života. Sťaženie
obvyklého spôsobu života poškodeného, resp. pracovnej neschopnosti, musí trvať najmenej sedem dní,
ale pri súčasnom splnení všetkých ďalších kritérií.

Subjekt trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 Trestného zákona, teda páchateľ je všeobecný.
Trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156 Trestného zákona teda môže spáchať ktorýkoľvek trestne
zodpovedný páchateľ.

Súd považoval za preukázané, že skutok sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete rozsudku,
že vykazuje znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona a prečinu
výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona a že ho spáchal obžalovaný, ktorý
svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty oboch trestných činov, tak po stránke
subjektívnej, ako i po stránke objektívnej. Zo spáchania žalovaného skutku je obžalovaný usvedčovaný

najmä výpoveďou svedka – poškodeného D. B., ktorý bol priamym účastníkom žalovaného skutku,
podrobne popísal protiprávne konanie obžalovaného, a to už krátko po skutku svedkom D. E. a K. G. I.
a následne v trestnom oznámení, či v rámci výsluchov v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní.
I v nadväznosti na závery súdu vyššej inštancie bolo možné výpovede poškodeného D. B. v priebehu
celého trestného konania považovať za konzistentné, keď v podstatných bodoch sa od svojich výpovedí

neodchýlil,jednoznačneabezakýchkoľvekpochybnostípopísalpriebehskutkovéhodeja,ktorýnapokon
zodpovedá aj záverom uvedeným v znaleckom posudku vypracovanom znaleckou organizáciou LEGE
ARTIS pod č. 3/2023 dňa 5.2.2023. V znaleckom posudku sú popísané zranenia, ktoré mal poškodený
utrpieť, a to zlomenina spodnej časti pravej vretennej kosti s posunom, odrenina na tvári vpravo a nosepoškodený fixný mostík v oblasti medzičlenového zuba 3 vpravo hore – odlúpnutá keramika od kovovej
konštrukcie mostíka. Posudok obsahuje aj mechanizmus vzniku týchto zranení. K pomliaždeniu tváre
malo dôjsť najpravdepodobnejšie tupým úderom do oblasti tváre v mieste pravej lícnej kosti. Tento tupý

úder bol spôsobený s najväčšou pravdepodobnosťou päsťou. Zlomenina spodnej časti vretennej kosti
je poranením, ktoré typicky vzniká pri páde na vystretú končatinu. Táto zlomenina vznikla pri náhlom
páde na vystretú končatinu.

Nie je ničím výnimočným, ak v trestnom konaní proti sebe existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si

odporujú, väčšinou slovo poškodeného proti slovu obžalovaného. V tomto prípade obžalovaný A. B.
zásadne popieral, že by mal akýkoľvek podiel viny na páde poškodeného, zatiaľ čo poškodený D.
B. tvrdí, že zlomenina spodnej časti pravej vretennej kosti s posunom vznikla v príčinnej súvislosti s
úderom obžalovaného, ktorý obžalovaný napokon ani sám nepoprel. V takejto situácii totiž nemožno
opomenúť fakt, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť vypovedať pravdu, a
preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka, a to až do okamihu,

kým nie je preukázaný opak. V posudzovanom prípade nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by bol
spôsobilý vyvrátiť tvrdenia poškodeného, že obžalovaný ho v predmetný deň udrel, následkom čoho
spadol na zem a spôsobil si okrem iných aj zlomeninu spodnej časti pravej vretennej kosti s posunom.
Vzhľadom k uvedenému bolo možné prijať záver, že pád poškodeného bol v príčinnej súvislosti s úderom
päsťou obžalovaného, teda, že príčinou pádu poškodeného bol úder päsťou zo strany obžalovaného. Po

dôkladnom oboznámení sa s vyšetrovacím a súdnym spisom dospel súd aj k tomu, že v predmetnom
trestnom konaní nebol produkovaný žiaden taký dôkaz, resp. nevyplynula žiadna taká skutočnosť, ktorá
by akýmkoľvek spôsobom mala spôsobilosť znížiť vierohodnosť výpovede poškodeného D. B.. V konaní
nebola zistená ani reálna motivácia poškodeného vymyslieť si priebeh skutkového deja tak, ako sa to
kladie za vinu obžalovanému.

Vykonané dokazovanie súčasne nepreukázalo, žeby konkrétne okolnosti prípadu zadávali dôvod
pre vylúčenie protiprávnosti konania obžalovaného, konkrétne konanie v nutnej obrane, na ktoré sa
obžalovaný v trestnom konaní odvolával. Občan má právo výberu, či sa útoku vyhne inak, než použitím
obrany alebo sa rozhodne brániť, lebo nikto nie je povinný ustupovať pred neoprávneným útokom na

záujmy chránené trestným zákonom, pričom riziko vyvolané útokom musí znášať útočník. Hoci platí, že
akmábyťnutnáobranaúspešná,môžeaniekedyajmusínapadnutýpoužiťintenzívnejšiekonaniealebo
účinnejšieprostriedky,nežpoužilútočník,aškodaspôsobenávobranemôžebyťväčšiaakoškoda,ktorú
útočník spôsobil napadnutému alebo ktorá hrozila z jeho útoku (R 18/1996), pri fyzickom konflikte medzi
obžalovaným a poškodeným absentovala jedna z kumulatívnych podmienok pre vyslovenie pozitívneho

záveru o konaní trestne zodpovednej osoby v nutnej obrane, keďže konanie obžalovaného presiahlo
konanie poškodeného vo väčšom rozsahu akoby sa očakávalo, a jeden úder obžalovaného do tváre
spôsobil poškodenému poranenia v rozsahu popísanom znaleckým posudkom, ktorý taktiež potvrdil
mechanizmus ich vzniku.

Vzhľadom k uvedenému súd uznal obžalovaného za vinného zo spáchania skutku uvedeného
v obžalobe majúc za to, že boli naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty oboch trestných
činov.“

Argumentácia okresného súdu je výstižná, presvedčivá a dostatočne odôvodňuje spáchanie skutku

obžalovaným.

Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v podstate obžalovaný len opakuje,
prípadnečiastočnemodifikujesvojuobhajobupoužitúvtrestnomkonaní.Odvolacísúdvšakrovnakoako
súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k právnemu

záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, sa stal, napĺňa všetky
znaky skutkových podstát stíhaných trestných činov a dopustil sa ho obžalovaný. Svoje úvahy súd
prvého stupňa teda správne založil predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich dôkazoch, ktoré
boli potvrdené a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich
vyplývajúce vo svojom súhrne (na ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú záver, že zavinenie

obžalovaného na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú
obranu obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného konania.Odvolací súd mal teda za to, že zo spáchania žalovaného skutku je obžalovaný usvedčovaný najmä
výpoveďou svedka poškodeného D. B., ktorý bol priamym účastníkom žalovaného skutku, a ktorý
podrobne popísal protiprávne konanie obžalovaného. Popísaný priebeh skutkového deja poškodeným

zodpovedá aj záverom uvedeným v znaleckom posudku znaleckej organizácie LEGE ARTIS pod č.
3/2023 zo dňa 5.2.2023. V podanom znaleckom posudku sú popísané zranenia, ktoré mal utrpieť
poškodený a takisto aj mechanizmus vzniku zranení. Nie je ničím výnimočným, a najmä pri trestnom
čine ublíženia na zdraví, že v trestnom konaní proti sebe existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si odporujú,
väčšinou slovo poškodeného proti slovu obžalovaného. Treba však zdôrazniť, že súd hodnotí dôkazy z

hľadiska ich zákonnosti, závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti, a to každý dôkaz jednotlivo, ale zároveň
i v ich súhrne. Nemožno opomenúť fakt, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú povinnosť
vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia svedka,
a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak. Krajský súd má za to, že v tomto prípade nebol
produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by bol spôsobilý vyvrátiť tvrdenia poškodeného, že obžalovaný ho v
predmetný deň udrel, následkom čoho spadol na zem a spôsobil si okrem iných aj zlomeninu spodnej

časti pravej vretennej kosti s posunom. Vzniknutý pád bol nepochybne v príčinnej súvislosti s úderom
päsťou obžalovaného, ktorý napokon ani sám nepoprel. Pokiaľ ide o obmedzenie v obvyklom spôsobe
života u poškodeného, z podaného znaleckého posudku vyplýva, že poškodený bol po dobu 4 týždňov
obmedzovaný z dôvodu znehybnenia zápästia.

Pri každom trestnom čine je dôležité skúmať subjektívnu stránku trestného činu, a to najmä zavinenie
a jeho formu. Povinnosť skúmať subjektívnu stránku trestného činu hrá významnú úlohu aj pri trestnom
čine ublíženia na zdraví, lebo zisťovanie a preukazovanie formy zavinenia má vplyv na právnu
kvalifikáciu skutku a tým pádom aj na prípadnú výšku trestu, resp. na rozhodnutie o nevine páchateľa.
Pri trestnom čine ublíženia na zdraví môže nastať viacero variant, v závislosti od formy zavinenia a

spôsobeného následku. V tomto konkrétnom prípade je krajský súd toho názoru, že u obžalovaného
sa jednalo o úmysel nepriamy, lebo vedel, že svojím konaním môže ohroziť záujem chránený Trestným
zákonom, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.

V prípade „uzrozumenia“ páchateľ nerátal so žiadnou konkrétnou okolnosťou, ktorá by mohla zabrániť

následku, ktorý si predstavoval ako možný, a to tak vo vzťahu k vlastnému zásahu, ako aj vo vzťahu
k zásahu niekoho iného. Pri nepriamom úmysle vyjadruje uzrozumenie páchateľa jeho aktívny vôľový
vzťah k spôsobeniu následku relevantnému pre trestné právo. Pokiaľ ide o dôkaznú stránku pri trestných
činoch proti životu a zdraviu, a to platí aj na konkrétny prípad, treba na také uzrozumenie usudzovať
najmä z intenzity útoku, zo spôsobu jeho vykonania, najmä z toho, proti ktorej časti tela útok smeroval,

z pohnútky činu a fyzických daností útočníka a obrancu. Obžalovaný počas jeho útoku na poškodeného
D. B. konal s ľahostajným postojom k následku, ktorý môže spôsobiť. Ľahostajnosť obžalovaného
v danom prípade spočívala v tom, že udrel rukou zovretou v päsť poškodeného s vedomím toho, že je
pod vplyvom alkoholu, kedy je koordinácia človeka nižšia a zároveň pod vplyvom emócií, vzniknutých
z predchádzajúceho vzájomného verbálneho konfliktu. Práve v tom spočívalo tzv. „uzrozumenie“

obžalovaného s následkom svojho konania a jeho ľahostajný prístup k vzniku tohto následku.

Na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá
vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho

spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j.
že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam,

odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám
na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.
V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle uvedeného
ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia
nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd

prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa
a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali
vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo

na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.

Čo sa týka časti písomných odvolacích námietok obžalovaného v podanom odvolaní, tento sa v podstate
nestotožňuje s právnym názorom a vyhodnotením dôkazov zo strany okresného súdu v odôvodnení
napadnutého rozsudku, a to najmä s hodnotením vierohodnosti výpovede svedka poškodeného D. B.
v kontexte s výpoveďou obžalovaného a ostatnými vykonanými dôkazmi, ktoré mali za následok vznik
chyby v napadnutých výrokoch rozsudku. Aj na tomto mieste krajský súd odkazuje na veľmi podrobné
a logické dôvody uvedené v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku a krajský súd nepovažuje

za potrebné opakovať jeho správne právne závery. V stručnosti však krajský súd poznamenáva, že
ani poverený príslušník, ani prokurátor, ani konajúci okresný súd a napokon ani odvolací súd nemohli
vnímať priebeh skutkového deja svojimi vlastnými zmyslami, preto pri hodnotení viny obžalovaného
vychádzajú z dôkazov zabezpečených vo vyšetrovacom a súdnom spise. Poškodený D. B. počas
celého trestného konania vypovedal totožne, konzistentne, bez výrazných odchýlok, jeho výpoveď sa aj

krajskému súdu javí ako vierohodná a žiaden z vykonaných dôkazov nebol spôsobilý svojim obsahom
spochybniť jej vierohodnosť a taktiež zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplýva reálna motivácia
poškodeného uvádzať nepravdu. Naopak, obžalovaný počas celého trestného konania, v rôznych
procesných postaveniach vypovedal odlišne a prispôsoboval si svoju obhajobu podľa aktuálnej dôkaznej
situácie. V zápisnici o doplnení trestného oznámenia uviedol, že poškodeného sa ani nedotkol a ani ho

neudrel, v procesnom postavení obvineného už uviedol, že poškodený ho udrel rukou zovretou v päsť
do oblasti tváre a on mu tento úder hneď opätoval, teda ho tiež udrel päsťou do tváre, čo následne
zopakoval aj na hlavnom pojednávaní. Výpoveď poškodeného podporuje aj podaný znalecký posudok
znaleckej organizácie, v ktorom sa znalecká organizácia vyjadrila k možným mechanizmom vzniku
poranení. Odvolací súd je teda toho názoru, že obžalovaný skutočne dňa 29.01.2022 v čase okolo 12:00

hod. po predchádzajúcej vzájomnej výmene názorov a požití alkoholických nápojov v pohostinstve DA-
SY na ul. 1. Mája v meste B. C. B. udrel poškodeného D. B., následkom čoho tento spadol a spôsobil si
okrem iného aj zlomeninu spodnej časti pravej vretennej kosti s posunom.

Pri absencii ďalších odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o druhu a výmere trestu, ktorý bol

obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uloženého
trestu obžalovanému z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti. Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa
správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach prípadu pre uloženie trestu
odňatia slobody A. B.. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil
dostatočný skutkový podklad k rozhodnutiu o druhu a výmere trestu, ktorý obžalovanému v konečnom

dôsledku uložil.

Argumentáciu obžalovaného, smerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vine, odvolací súd
neuznal a logicky potom nemohol považovať za dôvodné jeho odvolanie proti výroku o treste.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov
na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má
pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana
spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba

prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie
noriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali

v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv
a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými
činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných
členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnejprevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným
členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto
spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne

vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno
potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne
doplňovať. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou,
ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi
páchateľov trestných činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti

a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej
a generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi
legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže
so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať
spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá
v treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia,

ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie – bezprávie voči neprimerane potrestanému
páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na
nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný
trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho

prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 34 ods.
4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na

osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal trestným činom majetkový prospech; ak tomu
nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody, uloží
mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu popri inom treste aj niektorý trest, ktorým
ho postihne na majetku, pokiaľ mu takýto trest za splnenia podmienok podľa odseku 6 neuloží ako

samostatný.

Súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúce pre uloženie druhu
a výmery trestu, za správnej aplikácie ustanovení § 38 ods. 2 Tr. zák. a § 41 ods. 1 Tr. zák. Krajský
súd uzatvára, že okresným súdom uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, výkon

ktorého podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 1 rok, považuje za zákonný, primeraný
a spravodlivý. V prípade obžalovaného sa trestná sadzba pohybovala v rozmedzí od 6 mesiacov až
do 3 rokov, teda obžalovanému bol uložený trest odňatia slobody na úplne dolnej hranici zákonom
ustanovenej trestnej sadzby a zároveň mu bola uložená skúšobná doba v najnižšom možnom trvaní.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu aj v súdnom konaní
trestnom neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktoré
v okolnostiach konkrétneho prípadu súvisia s uloženým druhom a výmerou trestu.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným

a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.Rovnako preskúmal nadriadený súd aj správnosť výroku rozsudku okresného súdu o náhrade škody
a rovnako zistil, že aj tento výrok zodpovedá stavu veci a zákonu.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného A. B. podľa
§ 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.