Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 8, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3Tos/48/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2125010089
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2125010089.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a Mgr. Stanislava Kováča, v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX, o
žiadostiodsúdenéhoopodmienečnéprepusteniezvýkonutrestuodňatiaslobody,osťažnostiokresného
prokurátora proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 19.02.2025, č. k. 32PP/2/2025-62, na
neverejnom zasadnutí konanom dňa 08.04.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 194 odsek 1 písm. a/ Trestného poriadku z r u š u j e s a napadnuté uznesenie v celom
rozsahu.

II. Podľa § 415 odsek 1 Trestného poriadku, § 66 odsek 1 písm. b/, odsek 2 Trestného zákona sa žiadosť
odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., t.č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce nad
Parnou o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom

Okresného súdu Nitra zo dňa 30.10.2019, sp. zn. 2T/104/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Nitre zo dňa 11.06.2020, sp. zn. 4To/27/2020

z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol nasledovne (,,citácia“):
,,I. Podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku a § 66 ods. 1 písm. b), ods. 2 Trestného zákona súd
odsúdeného: A. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX v C., t. č. vo výkone trestu v UVTOS Hrnčiarovce nad
Parnou,
podmienečne prepúšťa
z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 30.

októbra 2019, sp. zn. 2T/104/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 11. júna 2020,
sp. zn. 4To/27/2020.
?. Podľa § 68 ods. 1 Trestného zákona súd odsúdenému určuje skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky.
III. Podľa § 68 ods. 1 Trestného zákona súd nariaďuje probačný dohľad nad odsúdeným vo výmere 3 (tri)
roky a podľa § 51 ods. 4 Trestného zákona súd na čas trvania probačného dohľadu ukladá odsúdenému
povinnosti:

- zamestnať sa v skúšobnej dobe,
- nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu podľa svojich schopností.“
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 62-65 spisu.
Proti tomuto uzneseniu zahlásil ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť okresný prokurátor (č.l. 59 spisu),
ktorú bližšie odôvodnil osobitným podaním (č.l. 70-72 spisu).
Odsúdený prítomný na verejnom zasadnutí sa vzdal práva na podanie sťažnosti (č.l. 59 spisu).

V písomne odôvodnenej sťažnosti okresný prokurátor po úvodnej rekapitulácii napadnutého uznesenia
(skrátene) uviedol, že s uznesením súdu sa nestotožňuje, nakoľko ho považuje za nezákonné.Nestotožňuje sa s posúdením prvej ako aj druhej materiálnej podmienky tak, ako to urobil súd
v napadnutom uznesení, ktoré vyhodnotil v prospech odsúdeného, teda, že tieto boli splnené,
pričom bol toho názoru, že neexistovali dostatočné dôvody pre také konštatovanie. Poukazujúc na

vykonané dokazovanie okresným súdom uviedol, že je pravdou, že z hodnotenia riaditeľa vyplynuli pre
odsúdenéhoviacerépozitívnepoznatkyvtomsmere,akoichpopísalsúdvnapadnutomuznesení,avšak
zastával názor, že pri hodnotení celkového správania odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody
je dôležité, že odsúdený mal už pred výkonom daného trestu viacnásobné skúsenosti s výkonom trestu
odňatia slobody, takže nie je vo výkone trestu po prvýkrát (podmienky výkonu trestu mu tak musia byt'

dobre známe) a v nadväznosti na tento poznatok bolo nevyhnutné pri osobe odsúdeného vychádzať
z prísnejšieho náhľadu na jeho správanie v tom zmysle, či skutočne preukázal polepšenie. Napriek
vyššie uvedenému bol odsúdený dňa 12.10.2022 disciplinárne potrestaný umiestnením do uzavretého
oddielu v mimopracovnom čase v trvaní 5 dní za užitie lieku nepredpísaného lekárom, pričom berúc do
úvahy čas nástupu odsúdeného do výkonu trestu dňa 16.09.2020 je evidentné, že sa odsúdený daného
previnenia nedopustil ešte v adaptačnej fáze výkonu trestu odňatia slobody, ale až po vyše 2 rokoch

od nástupu výkonu trestu, čo považoval za dôležité, pretože to jednoznačne naznačuje, že odsúdený
sa nezbavil zlých návykov. Mal preto za to, že uvedená skutočnosť je u odsúdeného ako osoby, ktorá
sa v minulosti opakovane dostávala do nútenej izolácie za múry väznice, takej povahy, že odsúdeného
napriek viacerým pozitívnym poznatkom o jeho správaní počas výkonu trestu diskvalifikuje zo splnenia
prvej materiálnej podmienky, ktorá tak nebola v jeho prípade dôsledne splnená.

V súvislosti s druhou materiálnou podmienkou uviedol, že nesplnenie prvej materiálnej podmienky má
podľa jeho názoru dopad aj na splnenie druhej materiálnej podmienky, ktorá z logiky veci nemôže byť
splnená, pokiaľ odsúdený vo výkone trestu odňatia slobody nepreukáže polepšenie. Na odôvodnenie
záveru o nesplnení tejto podmienky je relevantný aj poukaz na trestnú minulosť odsúdeného, pretože
táto ukazuje, akým spôsobom sa odsúdený správa na slobode, ako dokáže dodržiavať a rešpektovať

právne predpisy a tak v konečnom dôsledku umožňuje predpokladať aj budúce správanie odsúdeného.
K tomu podrobnejšie poukázal na trestnú minulosť odsúdeného, pričom mal za to, že nielenže
sa odsúdený v minulosti dopustil v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia spáchania ďalších
trestných činov, ale aj sa dopustil spáchania (svojou povahou) závažného trestného činu lúpeže
(ako člen organizovanej skupiny, so zbraňou, bola spôsobená škoda veľkého rozsahu). Je preto

podľa jeho názoru namieste poukaz na ustanovenie § 66 ods. 2 Trestného zákona. K tomu dodal,
že trestná minulosť odsúdeného dáva jasný obraz o tom, akým spôsobom sa odsúdený správal v
minulosti po podmienečnom prepustení, kedy nie len že pokračoval v páchaní trestnej činnosti, ale
táto mala gradujúci charakter. Na základe uvedeného konštatoval, že odsúdenému boli opakovane
dávané príležitosti, či už v podobe podmienečného prepustenia, alebo uloženia podmienečného trestu

odňatia slobody, tieto však v konečnom dôsledku nesplnili účel a odsúdený sa vrátil k páchaniu trestnej
činnosti. Z hodnotenia riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou navyše vyplynulo, že u odsúdeného je
resocializačná prognóza menej priaznivá, riziko recidívy trestnej činnosti je stredné.
Vo vzťahu k argumentácii súdu, ktorou vyhodnocoval jednotlivé odsúdenia odsúdeného, k tomu uviedol,
že podľa súdu sa mal odsúdený dopúšťať trestnej činnosti kontinuálne od roku 1985 do roku 1999,

avšak z ďalších odsúdení vyplýva, že odsúdený páchal trestnú činnosť potom ešte aj v rokoch 2004,
2006 a 2010, teda mal za to, že sa dopúšťal trestnej činnosti kontinuálne až do roku 2010, pričom
sa súhrnne jedná o obdobie 25 rokov, kedy odsúdený páchal trestnú činnosť, následne je pravdou,
že od roku 2010 do nástupu výkonu trestu v roku 2020 sa už trestnej činnosti nedopustil. Zastával
názor, že súd na tomto argumente, teda na tom zistení, že odsúdený od roku 2010 do roku 2020

nepáchal trestnú činnosť, postavil do značnej miery svoj záver ohľadom splnenia druhej materiálnej
podmienky odsúdeným, avšak zdôraznil, že súd v tejto súvislosti neuviedol nič viac bližšie, napríklad to,
že minimálne akú dlhú dobu musel odsúdený viesť na slobode život bez páchania trestnej činnosti, aby
bolo možné u neho konštatovať dôvodné očakávanie vedenia riadneho života na slobode po prepustení.
Naopak bol toho názoru, že z napadnutého uznesenia je zrejmé iba to, že súd dobu 10 rokov považoval

za dostatočnú, avšak neozrejmil, z čoho pri tom vychádzal. V tejto súvislosti zastával názor, že ak
sa v prípade odsúdeného jedná o osobu, ktorá relatívne kontinuálne páchala trestnú činnosť po dobu
približne 25 rokov, tak u nej nemôže doba 10 rokov vedenia riadneho života postačovať na to, aby mohol
súd konštatovať, že už od odsúdeného možno dôvodne očakávať vedenie riadneho života na slobode.
Zároveň poukázal na to, že súd tiež na podporu svojho záveru poukázal na rodinné pomery odsúdeného,

že si založil rodinu, má maloleté deti, avšak z hodnotenia riaditeľa ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou je
zrejmé, že odsúdený je druhýkrát ženatý a už z prvého manželstva má dospelé dieťa, čo znamená,
že odsúdený musel mať rodinu (hoci inú) už predtým, a to aj v čase páchania trestnej činnosti, kedy
ho to zjavne od protiprávneho konania neodradilo, preto nesúhlasil s tým, že by založenie si (druhej)rodiny odsúdeným malo byť teraz významným podporným argumentom vo vzťahu k splneniu druhej
materiálnej podmienky.
Záverom dôvodil, že v súvislosti s očakávaním vedenia riadneho života odsúdeného na slobode v

prípade podmienečného prepustenia sa musí jednať o dôvodné očakávanie vedenia riadneho života
odsúdeného na slobode, preto na základe vykonaného dokazovania a zistených skutočnosti musí
existovať vysoká pravdepodobnosť, podložená konkrétnymi dôkazmi a zisteniami, že odsúdený naozaj
na slobode v prípade podmienečného prepustenia povedie riadny život, čo v tomto prípade podľa jeho
názoru splnené nebolo, pričom aj samotný súd konštatoval, že u odsúdeného vzhliadol šancu v podobe

možnosti, že bude viesť riadny život, čo pre účely splnenia druhej materiálnej podmienky považoval za
nedostatočný záver.
Záverom súhrnne uviedol, že v prípade podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody
dochádzaurčitýmspôsobomkzásahudovýmeryprávoplatneuloženéhotrestu,pretokdanémupostupu
možno pristúpiť až po dôslednom splnení všetkých zákonných podmienok, pričom u odsúdeného
neboli dôsledne splnené obidve materiálne podmienky, preto bolo podľa jeho názoru na mieste návrh

odsúdeného na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, zamietnuť. Vykonané
dokazovanie odôvodňuje záver, že v prípade odsúdeného je potrebné trvať na výkone celého
nepodmienečného trestu odňatia slobody. V prípade podmienečného prepustenia by bolo totiž riziko
recidívy u odsúdeného príliš veľké, zároveň by jeho podmienečným prepustením nebol naplnený účel
trestu v podobe generálnej prevencie - odradenia iných od páchania trestných činov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby Krajský súd v Trnave podľa § 194 ods. 1 písm.
a) Trestného poriadku zrušil napadnuté uznesenie a sám rozhodol vo veci.
Podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku, pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a/ správnosť výrokov napadnutého uznesenia proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť
b/ konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Krajský súd preskúmal v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 192 odsek 1 písm. a/, písm. b/
Trestného poriadku, správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým okresný prokurátor podal
sťažnosť, ako i konanie týmto výrokom napadnutého uznesenia predchádzajúce a zistil, že podaná
sťažnosť okresného prokurátora je dôvodná.
Krajský súd v rámci prieskumnej povinnosti, vyplývajúcej mu z citovaného ustanovenia, preskúmal

postup okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti odsúdeného A. B. o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody a dospel k záveru, že okresný súd po doručení žiadosti odsúdeného
o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody postupoval procesne bez akýchkoľvek
pochybení, keď vo veci určil termín verejného zasadnutia, kde mal odsúdený možnosť vyjadriť sa
k svojmu správaniu vo výkone trestu odňatia slobody, vykonal všetky dôkazy, ktoré sú potrebné pre

objektívne a zákonné rozhodnutie o žiadosti odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu
odňatia slobody. Okresný súd však na základe takto riadne vykonaného dokazovania dospel k záveru,
ktorý krajský súd nepovažuje za správny a zákonný a to z nasledujúcich dôvodov.
Podľa § 66 odsek 1 Trestného zákona, súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak
odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže

sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život, a
a) ak ide o osobu odsúdenú za prečin po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia
slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu
odňatia slobody,
b)ak ide o osobu odsúdenú za zločin po výkone dvoch tretín uloženého nepodmienečného trestu

odňatia slobody alebo rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného
trestu odňatia slobody,
c) ak ide o osobu odsúdenú za zločin, ktorá nebola pred spáchaním trestného činu vo výkone
trestu odňatia slobody po výkone polovice uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody alebo
rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody;

súd zároveň nariadi kontrolu technickými prostriedkami.
Podľa § 66 odsek 2 Trestného zákona, pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení súd prihliadne aj
na povahu spáchaného trestného činu a na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.
Podľa § 415 odsek 1 Trestného poriadku, o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody
rozhoduje súd na návrh prokurátora, riaditeľa ústavu na výkon väzby alebo riaditeľa ústavu na výkon

trestu odňatia slobody, v ktorom sa trest vykonáva, záujmového združenia občanov, dôveryhodnej osoby
alebo na návrh odsúdeného, alebo osoby, ktorá môže sa odsúdeného podať odvolanie v jeho prospech
na verejnom zasadnutí. Ak bol návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie zamietnutý, môže hoodsúdený opakovať až po uplynutí 1 roka od zamietnutia okrem prípadu, že návrh bol zamietnutý len
preto, že ho podal odsúdený predčasne.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť z výkonu trestu

po splnení jednak formálnej podmienky, a to zákonom stanovenej doby výkonu trestu, a jednak po
splnení dvoch materiálnych podmienok, ktorými sú plnenie povinností a správanie odsúdeného, ktorými
preukázal polepšenie a skutočnosť, že sa od odsúdeného môže očakávať, že v budúcnosti povedie
riadny život.
Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že okresný súd správne konštatoval, že

odsúdený splnil formálnu podmienku na podmienečné prepustenie, teda vykonal pomernú časť z výmery
uloženého trestu odňatia slobody, a to dňa 22.12.2023.
Avšak na rozdiel od prvostupňového súdu je krajský súd toho názoru, že odsúdený nesplnil aj prvú
materiálnu podmienku, t. j. preukázanie polepšenia plnením svojich povinností a svojim správaním vo
výkone trestu. Uvedené zistenia, ktoré bral prvostupňový súd do úvahy pri svojom rozhodnutí, neboli
vyhodnotené správne. Totiž pri rozhodovaní o splnení prvej materiálnej podmienky, t. j. preukázanie

polepšenia správaním vo výkone trestu a plnením svojich povinnosti, ide o to rozlíšiť, kedy správanie
odsúdeného a plnenie jeho povinností vo výkone trestu odňatia slobody sú prejavom len vonkajšej
adaptácie odsúdeného na prostredie ústavu na výkon trestu a kedy ide o známky skutočných zmien
osobnosti odsúdeného odôvodňujúce nádej, že i v budúcnosti povedie riadny život. To znamená, že
ak sa odsúdený vo výkone trestu dobre správa, príp. vykonáva pracovné povinnosti k spokojnosti

nadriadených, automaticky to neznamená, že sa polepšil a tým splnil prvú materiálnu podmienku.
V konkrétnostiach tohto prípadu, vzhľadom na hodnotenie riaditeľa ústavu nie je možné správanie
odsúdeného v rámci výkonu trestu odňatia slobody posúdiť ako nasvedčujúce polepšeniu. Pozornosti
krajského súdu neuniklo to, že síce správanie odsúdeného je aktuálne na požadovanej úrovni, avšak
nebolo tomu tak vždy, keďže v jeho správaní sa vyskytol nedostatok, a to nie v adaptačnej fáze

výkonu trestu odňatia slobody, ale tento sa vyskytol približne po dvoch rokoch výkonu trestu odňatia
slobody, keď sa odsúdený dopustil porušenia ústavného poriadku tým, že užil liek nepredpísaný
lekárom, za čo bol disciplinárne potrestaný umiestnením do uzavretého oddielu v mimopracovnom
čase v trvaní 5 dní. Počas výkonu trestu síce odsúdený bol disciplinárne odmenený a to sedemkrát,
avšak pokiaľ ide o povahu disciplinárnych odmien, možno konštatovať, že mu boli uložené prevažne za

plnenie pracovných povinností a za pozitívne výsledky dosahované pri výkone činnosti zameraných na
všeobecný rozvoj osobnosti odsúdeného, pričom v iných smeroch krajský súd nevzhliadol jeho snahu
po náprave, napr. v oblasti vzdelávania (odsúdený neabsolvoval žiadny rekvalifikačný kurz ani iné formy
vzdelávania). Práve polepšeniu môže nasvedčovať tá skutočnosť, že odsúdený rozpozná a reflektuje
okolnosti,ktorévminulostiprispeliktomu,žepáchaltrestnúčinnosť,zlepšujesvojeznalostiaschopnosti

s cieľom uplatniť sa v spoločnosti, získava náhľad na svoju trestnú minulosť a úprimne ľutuje svoje
konanie. Preto sa polepšenie odsúdeného neodvíja len od počtu disciplinárnych odmien, ale v tomto
prípade možno konštatovať, že odsúdený nijako svojou aktivitou nevybočuje z radu, síce režimovo
prispôsobených, avšak priemerných väzňov. Predsa nestačí, pokiaľ sa odsúdený správa v súlade
s pravidlami stanovenými pre výkon trestu odňatia slobody a vykonáva svoje pracovné povinnosti

k spokojnosti nadriadených. Polepšenie je totiž vývojový proces vnútornej premeny páchateľovej
osobnosti, ktorý sa navonok prejavuje v jeho správaní. Dobré správanie odsúdeného vo výkone trestu
odňatia slobody však samé o sebe automaticky neznamená, že sa odsúdený polepšil, pretože môže byť
aj len prejavom vonkajšej adaptácie odsúdeného na prostredie väznice, nie o náznak skutočných zmien
osobnostiodsúdeného.Krajskýsúdpotomdospelkzáveru,ževzhľadomnaskutočnosť,žeodsúdenýuž

v minulosti bol opakovane vo výkone trestu odňatia slobody, teda je mu dobre známy režim výkonu trestu
tu s dôrazom i na jeho predchádzajúce podmienečné prepustenia, zo strany odsúdeného aktuálne ide
len o formálne prispôsobenie sa podmienkam výkonu trestu, nie o skutočný prejav jeho snahy polepšiť
sa tak, ako ho má na mysli citované ustanovenie zákona.
V ďalšom je z pohľadu krajského súdu potrebné poukázať na to, že riaditeľ ÚVTOS v hodnotení

konštatoval kritický postoj odsúdeného k spáchanému trestnému činu, kedy odsúdený deklaruje snahu
viesť v budúcnosti riadny život, avšak odsúdený na verejnom zasadnutí neuviedol, ako na ňu s odstupom
času nazerá a ani neuviedol nič, z čoho by bolo možné usúdiť, že by svoj predchádzajúci život tentokrát
skutočne analyzoval z hľadiska príčin a podmienok páchania trestnej činnosti so zameraním sa na to,
aby tieto príčiny a podmienky eliminoval a v budúcnosti tak trestnú činnosť nepáchal. Uviedol len toľko,

že ľutuje, čo sa stalo, mrzí ho to, bolo to už dávno, už to nevráti späť. V tejto spojitosti je ale nevyhnutné
dodať, že odsúdený sa opakovane dopustil trestného činu lúpeže (odsúdenie v trestnej veci Okresného
súdu Zvolen pod sp. zn. 4T/30/1998 a Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 3T/105/2006), je tedazrejmé, že odsúdený je recidivistom k páchaniu násilnej trestnej činnosti, preto len ľútosť bez ďalšieho
na jeho skutočnú premenu nepostačujú.
Zároveň krajský súd nespochybňuje, že odsúdený vo výkone trestu pracuje, jeho pracovná morálka je

na požadovanej úrovni, za plnenie pracovných povinností bol aj opakovane disciplinárne odmenený,
čo jasne vyplynulo z hodnotenia osoby odsúdeného. Avšak odsúdený sa nezapojil do žiadneho
rekvalifikačného kurzu a ani iných foriem vzdelávania, teda ani v tomto smere sa nesnažil aktívne zlepšiť
svoje znalosti a schopnosti s cieľom uplatniť sa po prepustení z výkonu trestu v spoločnosti. V prospech
odsúdeného nemožno vyhodnotiť ani tú skutočnosť, že odsúdený nie je zaradený do skupinových foriem

práce,jemuvenovanýindividuálnyprístup,pričomvtomtosmerebolvedenýkprosociálnemusprávaniu,
k zodpovednosti, sebadisciplíne, sebareflexii, ku schopnosti prijímať zodpovednosť za svoje správanie,
konanie a k rozvíjaniu morálnych hodnôt.
V súhrne potom možno uzavrieť, že jeho správanie je napriek dlhšiemu a opakovanému výkonu trestu
odňatia slobody len priemerné, čo nesvedčí o polepšení sa odsúdeného. U odsúdeného teda možno
konštatovať, že sa v podstate adaptoval na režim výkonu trestu odňatia slobody, avšak doposiaľ

nepreukázal zvýšenú snahu po náprave.
Krajský súd potom k vyššie uvedenému pripomína, že zmysel podmienečného prepustenia z výkonu
trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za plnenie príkazov a nariadení príslušníkov a zamestnancov
zboru, prípadne za dobré správanie a prácu v podmienkach výkonu trestu, bol páchateľ automaticky
prepustený po odpykaní stanovenej doby, bez ohľadu na účel trestu, ale podmienečné prepustenie je

namieste len vtedy, keď vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti, ktoré môžu mať v tomto smere
význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život, a že tu nie je pre
spoločnosť príliš veľké riziko jeho recidívy. Krajský súd preto po preskúmaní zabezpečeného spisového
materiálu dospel k záveru, že odsúdený vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nesplnil už prvú
materiálnu podmienku.

K druhej materiálnej podmienke krajský súd v prvom rade uvádza, že túto podmienku súd objasňuje
a skúma komplexnejšie. Posudzuje všetky okolnosti súvisiace s osobou odsúdeného, jeho osobné
a charakterové vlastnosti, celkový postoj k spoločenským normám, prostredie, v ktorom žil, celý doterajší
život, povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú je vo výkone trestu s jediným cieľom, či všetky tieto
skutočnosti umožňujú prijať prognózu, že v prípade prepustenia na slobodu povedie riadny život, t.j.

život v súlade s právnymi, morálnymi a etickými normami spoločnosti.
V danom prípade je dôležité poukázať na to, že v preskúmavanom prípade nebolo preukázané
splnenie materiálnej podmienky polepšenie sa odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody a otázku
preukázania polepšenia nie je možné posudzovať izolovane od otázky budúcej perspektívy vedenia
riadneho života, preto podľa názoru krajského súdu nemožno z tohto dôvodu dospieť k odôvodnenému

záveru o možnosti očakávať od odsúdeného vedenie riadneho života v budúcnosti. Hoci správanie
odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody v súčasnosti nevykazuje nedostatky, nemožno opomenúť
skutočnosť, že napriek skúsenostiam s predchádzajúcim výkonom nepodmienečného trestu odňatia
slobody, odsúdený opätovne porušil záujmy chránené Trestným zákonom. V neprospech odsúdeného
v prvom rade svedčí deväť záznamov v registri trestov, z ktorého tiež rezultuje, že odsúdený pácha

rôznorodú trestnú činnosť (krádež, pohlavné zneužívanie, ublíženie na zdraví, poškodzovanie cudzej
veci, porušovanie domovej slobody, marenie výkonu úradného rozhodnutia, lúpež), páchal ju od roku
1985 do 1999 intenzívne s pomerne krátkymi časovými odstupmi a následne od 2010 až do jeho
súčasného umiestnenia vo výkone trestu, pričom mu boli ukladané nielen podmienečné tresty, ale
aj tresty nepodmienečné. Bez povšimnutia nemôže zostať skutočnosť, že zo strany spoločnosti mu

v minulosti bola opakovane (3-krát) poskytnutá šanca, aby preukázal svoje polepšenie a to v podobe
podmienečného prepustenia. Preto z pohľadu krajského súdu osoba s takouto kriminálnou anamnézou
nedáva dostatočné záruky na to, aby v prípade podmienečného prepustenia viedla riadny život.
V tomto prípade trestná minulosť odsúdeného právom vyvoláva zreteľnú obavu z recidívy jeho
protiprávneho správania sa v prípade jeho podmienečného prepustenia. V tejto súvislosti považuje

krajskýsúdzapotrebnézdôrazniť,žezhľadiskaúčelutrestuprirecidíveodsúdeného,ktorýjeopakovane
vo výkone trestu odňatia slobody, vystupuje do popredia represívna zložka trestu, keďže u neho došlo k
opakovanému spáchaniu trestnej činnosti napriek už predchádzajúcemu výkonu trestu odňatia slobody,
ktorý ho v zmysle § 34 ods. 1 Trestného zákona mal viesť k vedeniu riadneho života. Z uvedeného
tak logicky vyplýva, že ani predchádzajúca najprísnejšia forma trestu (výkon trestu odňatia slobody)

či podmienečné odsúdenia, dokonca ani podmienečné prepustenia z výkonu trestu, odsúdeného
neodradili od následného porušovania záujmov chránených Trestným zákonom úmyselnou formou, čo
svedčí o zjavnej neúcte odsúdeného k týmto chráneným hodnotám aj napriek jeho osobnej skúsenosti
s výkonom trestu odňatia slobody. Riziko recidívy odsúdeného tak krajský súd posúdil ako vysoké,prevažujúce nad očakávaním riadneho vedenia života odsúdeným v budúcnosti, v dôsledku čoho
nemožno druhú materiálnu podmienku na podmienečné prepustenie považovať za splnenú.
Krajský súd v tejto súvislosti u odsúdeného tiež poukazuje na menej priaznivú resocializačnú prognózu

na základe stredného rizika recidívy trestnej činnosti, ktorá taktiež nesvedčí v prospech možnej
prognózy, že odsúdený povedie na slobode riadny život.
Krajský súd ďalej uvádza, že pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení nezanedbateľnú úlohu
zohráva aj povaha spáchaného trestného činu, ktorú musia súdy pri svojom rozhodovaní taktiež vždy
zohľadňovať v zmysle § 66 ods. 2 Trestného zákona. V tomto prípade odsúdený vykonáva trest odňatia

slobody za spáchanie trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 3
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005 v jednočinnom súbehu s trestným činom
porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. účinného do 31.12.2005, ktorého sa dopustil tak, že ako člen organizovanej skupiny proti inému
použil násilie a hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, pričom tento čin
spáchal so zbraňou a spôsobil ním škodu veľkého rozsahu a zároveň neoprávnene vnikol do domu

iného, pričom prekonal prekážku, ktorej účelom bolo zabrániť vniknutiu a použil pri čine násilie, hrozbu
bezprostredného násilia a taký čin spáchal so zbraňou a najmenej s dvomi ďalšími osobami. Predmetné
odsúdeniepredstavujedeviatyzáznamvregistritrestov,pričomvzhľadomnapredchádzajúceodsúdenia
možno konštatovať, že v prípade odsúdeného má páchanie trestnej činnosti gradujúci charakter, keďže
sa najprv dopúšťal prečinov a neskôr spáchal zločin.

Potom k argumentom okresného súdu uvedeným v napadnutom uznesení, že ...odsúdený v súčasnosti
vykonáva trest za skutok, ktorého sa dopustil v roku 2004, teda pred 21 rokmi,...pred nástupom
predmetného trestu sa odsúdený naposledy dopustil trestnej činnosti, keď bol odsúdený trestným
rozkazom Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 02. júna 2010, sp. zn. 3T/98/2010, čo bolo pred
15 rokmi. Od toho času (rok 2010) až po jeho nástup do výkonu trestu odňatia slobody za skutok

spáchaný v roku 2004 sa už nedopustil žiadnej novej trestnej činnosti..., v tejto súvislosti sa krajský
súd stotožňuje s argumentáciou okresného prokurátora, že v prípade odsúdeného sa jedná o osobu,
ktorá relatívne kontinuálne páchala trestnú činnosť po dobu približne 25 rokov, teda u nej nemôže doba
10 rokov vedenia riadneho života postačovať na to, aby mohol súd konštatovať, že už od odsúdeného
možno dôvodne očakávať vedenie riadneho života na slobode. Preto podľa názoru krajského súdu

tieto skutočnosti uvádzané okresným súdom nepostačujú pre záver, že náprava odsúdeného bola po
čiastočnomvýkonetrestuodňatiaslobodydovŕšená,resp.realizovanávtakejmiere,ževďalšomvýkone
trestu nie je potrebné pokračovať. Snahu odsúdeného o vedenie riadneho života v prípade prepustenia
z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu, ktorý by viedol tak, aby sa do budúcnosti nedostával do
rozporu s právnymi normami, súd nijako nespochybňuje. To, čo vyvoláva dôvodné pochybnosti, je však

skutočná ochota odsúdeného po zmene modelu jeho správania, ktorý sa premietal do opakovaných
odsúdení za páchanie rôznorodej trestnej činnosti. Zároveň krajský súd poukazuje na hodnotenie
odsúdeného vypracované riaditeľom ÚVTOS, z ktorého nevyplýva žiadna skutočnosť majúca vzťah
k budúcemu životu odsúdeného, pokiaľ odhliadneme od udržiavania sociálneho kontaktu s rodinou
a pracovného zaradenia.

Zohľadňujúcabsenciuzvýšenejsnahyponápravevústavenavýkontrestuzostranyodsúdeného,menej
priaznivú resocializačnú prognózu odsúdeného, povahu trestného činu, pre ktorý je odsúdený vo výkone
trestu odňatia slobody, ale tiež s poukazom na opakované páchanie trestnej činnosti, sťažnostný súd
konštatuje, že práve predčasným ukončením výchovného pôsobenia uloženého trestu a participácie na
programe zaobchádzania v podobe podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia

slobody by nebolo možné dosiahnuť jeden z účelov trestu, a síce vytvoriť podmienky a pripraviť
odsúdeného na riadne vedenie života po výkone trestu a odradiť ho od recidívy trestnej činnosti.
Z týchto dôvodov sťažnostný súd dospel k záveru, že u odsúdeného nie sú splnené podmienky pre
jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v zmysle § 66 Trestného zákona, preto
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a sám rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.