Rozsudok – Iné práva a slobody ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, May 13, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/28/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320010354
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2320010354.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.

Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci proti obžalovanému A. B. C. a spol., pre
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 140
písm. b) Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo
dňa 15.01.2025 pod sp. zn. 27T/31/2020, na verejnom zasadnutí konanom v Trnave dňa 13.05.2025,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods.2 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom
rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

obžalovaný A. B. C., nar. XX.XX.XXXX v D., bytom A. XXX/XX, B.,

podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby Krajskej prokuratúry Trnava zo dňa 17.03.2020, č. k. 1 Kv 32/19/2200-46, doručenej
Okresnému súdu Trnava dňa 19.03.2020, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona
a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na §
138 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 15.01.2025 pod sp. zn. 27 T/31/2020,

tým spôsobom, že

dňa 01.10.2016 v čase okolo 01:00 hod. na panelovej ceste v katastrálnom území obce E. F., v
bezprostrednej blízkosti parkoviska za čerpacou stanicou Slovnaft, pri rýchlostnej ceste R1, príslušník

Policajného zboru obžalovaný A. B. C. v čase mimo služby po predchádzajúcej vzájomnej dohode so
svojím bratom obžalovaným C. C., o ktorého vine bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného
súdu Galanta sp.zn. 27T/31/2020 zo dňa 23.5.2023, ktorý bol v danom čase pod vplyvom alkoholu,
iniciovali stretnutie s poškodeným G. H. a na tohto po príchode na miesto fyzicky zaútočili, v dôsledku
čoho sa strhla bitka medzi poškodeným a obžalovaným A. B. C., zatiaľ čo opodiaľ stojaci obžalovaný
C. C. s otváracím nožom s čepeľou v dĺžke približne 15 centimetrov priskočil k poškodenému a
bodol ho týmto nožom do ľavého ramena, čím boli poškodenému G. H. spôsobené poranenia zo

strany obžalovaného C. C. hlboké bodno-rezné poranenie na vonkajšej ploche ľavého ramena s
poranením kože, podkožia a aj deltoidného svalstva ľavého ramena s bodno-reznou ranou na kožipôvodnej dĺžky približne 4 centimetre, vyžadujúce si liečenie v trvaní 3 týždne, spôsobujúce obmedzenie
v obvyklom spôsobe života spojené aj s nutnosťou kľudového režimu s obmedzením záťaže ľavej
hornej končatiny, zvýšenou bolestivosťou pri pohybe touto končatinou a potrebou úľavovej polohy pri

spontánnejbolestivostisvalstvapletencaľavejhornejkončatinyvtrvaní10dní,akoajpráceneschopnosť
v trvaní 18 dní,

pretože skutok, vo vzťahu k obžalovanému A. B. C., nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa poškodení :
- G. H., nar. X.X.XXXX, trvale bytom D. XXXX,
- Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava, IČO: 35 937
874, a
- Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30807484,

odkazujú so svojimi nárokmi na náhradu škody na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta bol obžalovaný A. B. C. uznaný vinným zo spáchania
prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) odsek 2 písmeno b) Trestného zákona účinného do

5.8.2024 s poukazom na § 138 písmeno a) Trestného zákona účinného do 5.8.2024 spolupáchateľstvom
podľa § 20 Trestného zákona účinného do 5.8.2024, na tom skutkovom základe, že

dňa 01.10.2016 v čase okolo 01:00 hod. na panelovej ceste v katastrálnom území obce E. F., v
bezprostrednej blízkosti parkoviska za čerpacou stanicou Slovnaft, pri rýchlostnej ceste R1, príslušník

Policajného zboru obžalovaný A. B. C. v čase mimo služby po predchádzajúcej vzájomnej dohode so
svojím bratom obžalovaným C. C., o ktorého vine bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného
súdu Galanta sp.zn. 27T/31/2020 zo dňa 23.5.2023, ktorý bol v danom čase pod vplyvom alkoholu,
iniciovali stretnutie s poškodeným G. H. a na tohto po príchode na miesto fyzicky zaútočili, v dôsledku
čoho sa strhla bitka medzi poškodeným a obžalovaným A. B. C., zatiaľ čo opodiaľ stojaci obžalovaný

C. C. s otváracím nožom s čepeľou v dĺžke približne 15 centimetrov priskočil k poškodenému a
bodol ho týmto nožom do ľavého ramena, čím boli poškodenému G. H. spôsobené poranenia zo
strany obžalovaného C. C. hlboké bodno-rezné poranenie na vonkajšej ploche ľavého ramena s
poranením kože, podkožia a aj deltoidného svalstva ľavého ramena s bodno-reznou ranou na koži
pôvodnej dĺžky približne 4 centimetre, vyžadujúce si liečenie v trvaní 3 týždne, spôsobujúce obmedzenie

v obvyklom spôsobe života spojené aj s nutnosťou kľudového režimu s obmedzením záťaže ľavej
hornej končatiny, zvýšenou bolestivosťou pri pohybe touto končatinou a potrebou úľavovej polohy pri
spontánnejbolestivostisvalstvapletencaľavejhornejkončatinyvtrvaní10dní,akoajpráceneschopnosť
v trvaní 18 dní.
Za spáchanie tohto skutku uložil okresný súd obžalovanému A. B. C. podľa § 364 ods. 2 Trestného

zákona účinného do 5.8.2024 a § 56 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 5.8.2024 s použitím
§ 36 písm. j) Trestného zákona účinného do 5.8.2024, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona účinného
do 5.8.2024 peňažný trest vo výške 600 eur.
Podľa § 57 ods. 3 Trestného zákona účinného do 5.8.2024 pre prípad, že by výkon peňažného trestu
bol úmyselne zmarený, okresný súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd odkázal poškodeného G. H., nar. X.X.XXXX, trvale
bytom D. XXXX, poškodenú Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s., so sídlom Panónska cesta 2, 851
04 Bratislava, IČO: 35 937 874, a poškodenú Sociálnu poisťovňu, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10,
813 63 Bratislava, IČO: 30807484, s nárokom na náhradu škody na civilný proces.
Okresný súd zdôvodnil rozsudok v rozsahu č.l. 2184-2208.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný A. B. C.. Okresný
prokurátor odvolanie proti rozsudku v zákonnej lehote nepodal.
Obžalovaný odvolanie zdôvodnil prostredníctvom obhajcu osobitným písomným podaním zo dňa
30.01.2025 v ktorom namietal všetky výroky rozsudku okresného súdu, ako i konanie, ktoré ich vydaniu
predchádzalo.V prvom rade namietal (citácia ), že skutková veta výroku Rozsudku nekorešponduje s použitou právnou
kvalifikáciou podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr.
zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., neobsahuje znaky použitej právnej kvalifikácie, čím došlo k

porušeniu práva obžalovaného na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor") a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Skutok je tiež nesprávne
právne kvalifikovaný ako trestný čin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák.
Skutkové zistenia súdu vedúce k uznaniu viny obžalovaného sú v rozpore s vykonaným dokazovaním na
hlavnom pojednávaní a o skutkových zisteniach zakladajúcich vinu obžalovaného prevládajú dôvodné

pochybnosti vzhľadom na dokazovanie vykonané priamo a bezprostredne pred súdom. Dokazovaním
vykonaným na hlavných pojednávaniach nebolo bez dôvodných pochybností preukázané, že skutok vo
výroku Rozsudku spáchal obžalovaný.
Odôvodnenie viny obžalovaného je zmätočné a nepreskúmateľné. Súd sa vôbec nezaoberal
vyhodnotením podmienok materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák., hoci bola použitá právna
kvalifikácia prečinu

Odvolacie dôvody smeruje predovšetkým proti výroku Rozsudku o vine.
I.
1/ V právnej vete výroku Rozsudku je uvedené, že obžalovaný spoločným konaním sa fyzicky na mieste
verejnosti prístupnom dopustili výtržnosti tým, že napadli iného a čin spáchali závažnejším spôsobom
konanie - so zbraňou" a je použitá kvalifikácia podľa § § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s

poukazom na § 138 písm. a/ (so zbraňou) Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák.
Z popisu skutku vo výroku Rozsudku o vine však vôbec nevyplýva a nie je v ňom uvedené, že by
obžalovaný použil nôž voči poškodenému. Z popisu skutku vo výroku o vine Rozsudku vyplýva použitie
noža proti poškodenému iba ods. C. C., preto nie je v ňom vymedzené, že by sa obžalovaný dopustil
napadnutia nožom voči poškodenému a ani akým konkrétnym skutkovým spôsobom, preto neexistuje

podklad pre aplikáciu § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ (so
zbraňou) Tr. zák.
2/ Súd z nepochopiteľného a nevysvetliteľného dôvodu vypustil rozhodujúcu okolnosť uvedenú aj v
obžalobe, ktorá bola preukázaná súhrnom dôkazov (výsluchmi osôb prítomných na mieste incidentu
dňa 1.10.2016 okolo 1.00 hod.), za ktorej bol použitý nôž a vysvetľovala použitie noža ods. C. C. a

predstavovala situáciu, keď poškodený v danom momente kľačal na obžalovanom A. B. C.". Ods. C. C.
použil nôž voči poškodenému v čase, keď obžalovaný bol úplne pritláčaný a pritlačený poškodeným k
zemi, nemohol používať ruky, išlo o situáciu dopredu nepredvídanú, ktorá tiež sama osebe vylučovala
nejakú vzájomnú dohodu medzi obžalovaným a ods. C. C. o napadnutí poškodeného nožom, ku
ktorému napadnutiu nožu došlo skôr spontánne v dôsledku situácii vyvolanej poškodeným, keď fyzicky

spacifikoval obžalovaného a na danú situáciu reagoval z vlastnej iniciatívy ods. C. C. porezaním, resp.
bodnutím poškodeného nožom, s čím však obžalovaný nemal nič spoločné. Daný dôležitý kontext
použitia noža ods. C. C. voči poškodenému bol súdom úplne opomenutý, hoci vyplynul z vykonaného
dokazovania a zo súhrnu dôkazov, čím je skutkový stav zistený súdom dôvodne pochybný a v rozpore
so súhrnom dôkazov,

3/ Zároveň namieta, že v popise skutku vo výroku Rozsudku nie je ani skutkovo vymedzené akým
konkrétnym spôsobom mal obžalovaný napadnúť a zaútočiť na poškodeného, je tam len uvedené na
tohto po príchode na miesto fyzicky zaútočili", čo je totožné s právnou vetou a všeobecným znakom
prečinu výtržníctva „napadne iného", preto skutková a právna veta splývajú, čo je neprípustné a porušuje
právo obžalovaného na spravodlivé konanie, keď nevie zistiť akým konkrétnym spôsobom sa mal

dopustiť napadnutia iného a ktoré konkrétne skutkové konanie viedlo súd vôbec k aplikácii základnej
skutkovej podstaty podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Z výroku o vine rozsudku je nepreskúmateľné
akým konkrétnym spôsobom mal obžalovaný napadnúť poškodeného ani na to na akú časť tela
poškodeného malo napadnutie smerovať.
4/ Súd prvého stupňa sa nevysporiadal s podstatnou námietkou obžalovaného zo záverečnej reči

obhajcu zo dňa 15.01.2025 na hlavnom pojednávaní, keď namietol: „Skutok uvedený v obžalobe je
jednočinné konanie a je jednočinný súbeh a mali byť tým naplnené dve skutkové podstaty trestných
činov. Porezanie na chrbte je spochybnené na str. 10 rozhodnutia KS v Trnave, keď podľa znalca
MUDr. Moravanského a svedka I. je spochybnené použitie noža obžalovaným proti poškodenému v
čase potýčky. To spochybňuje nie len skutkový základ pre ublíženie na zdraví ale aj výtržníctvo, lebo

ide o jednočinný súbeh". Tým chcela obhajoba zdôrazniť to, že pokiaľ je spochybnené ublíženie na
zdraví, tak musí byť aj výtržníctvo, pretože obžaloba vychádzala z toho, že obžalovaný sa mal dopustiť
výtržníctva porezaním poškodeného na chrbte (v obžalobe popísané: a ležiac na zemi s týmto nožom
porezal na chrbte poškodeného, ktorý v danom momente kľačal na obžalovanom A. B. C.") a teda aknebolo preukázané použitie noža, porezanie poškodeného obžalovaným, tak z dôvodu jednočinného
súbehu, keď jedno a to isté konanie je kvalifikované ako viac trestných činov, nemohlo byť preukázané
a naplnené ani výtržníctvo v základnej skutkovej podstate. Súd nevecne a irelevantne k predmetnej

podstatnej námietke obžalovaného proti výtržníctvu ako takému uviedol: „u obžalovaného A. B. C.
nejde o jednočinný súbeh, nakoľko obžalovaný A. B. C. sa dopustil len jedného trestného činu, a to
prečinu výtržníctva..." (str. 24 Rozsudku), z čoho je evidentné, že súd nezohľadnil podstatu námietky
obhajobyzaloženejnatom,žejelogické,pokiaľjejednoatoistékonaniekvalifikovanéakoviactrestných
činov, tak nepreukázaním takého konania logicky strácajú podklad všetky právne kvalifikácie. Pritom

aj v obžalobe na str. 34 je uvedené, že konanie obžalovaného bolo posúdené ako prečin ublíženia na
zdraví spolupáchateľstvom v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva spolupáchateľstvom podľa
§ 20 k § 364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák. Taktiež
aj súd v prvom rozsudku zo dňa 23.5.2023 na str. 23 konanie obžalovaných kvalifikoval ako prečin
ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a/ Trestného

zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Preto je prekvapivé, keď samotný súd zrazu
popiera charakter a inštitút „jednočinného súbehu" v predmetnej veci a činí Rozsudok zmätočným
a nekonzistentným. Pri jednočinnom súbehu predsa ak nie je preukázané jedno a to isté konanie
napĺňajúce znaky viacerých trestných činov, tak nie sú preukázané podklady pre všetky použiteľné
právne kvalifikácie, v tomto konkrétnom prípade, keď nebolo preukázané porezanie poškodeného

obžalovaným nožom na chrbte, nemôže byť naplnené ani výtržníctvo v jeho objektívnej stránke. Súd
nenáležite, bez vysvetlenie a účelovo upravil skutkovú vetu z obžaloby, ktorá však stratila vo vzťahu k
obžalovanému akýkoľvek význam a zmysel v trestnoprávnej rovine a to aj skutkový znak výtržníctva
(napadnutie poškodeného porezaním nožom na chrbte). Preto, keď súd konštatoval v súlade s názorom
odvolacieho súdu, nebolo preukázané, že počas bitky obžalovaný A. B. C. vytiahol nôž s dĺžkou čepele

približne 15 centimetrov a ležiac na zemi s týmto nožom porezal na chrbte poškodeného...ktorý v danom
momente kľačal na obvinenom A. B. C." (str. 19 Rozsudku), tak mal zároveň logicky dôjsť k záveru, že
neboli naplnené po skutkovej stránke ani znaky objektívnej stránky prečinu výtržníctva ani v základnej
skutkovej podstate (napadne iného) podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. (a teda ani § 364 ods. 2 písm.
b/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák.) a výrok Rozsudok o vine je preto nesprávny, keďže

nedošlo a nebol preukázaný a v popise skutku uvedený znak výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/
Tr. zák.
II.
5/ Súd dôvodne pochybne a v rozpore s § 2 ods. 10 Tr. por. založil vinu obžalovaného na nasledovnom:
„Vina obžalovaného bola spoľahlivo preukázaná výpoveďou poškodeného G. H. ml. z prípravného

konania, výpoveďou svedka A. I. na hlavnom pojednávaní, svedka A. I. na hlavnom pojednávaní, svedka
F. E. na hlavnom pojednávaní, svedka G. H. st na hlavnom pojednávaní, prečítanou výpoveďou svedka
A. I. na hlavnom pojednávaní a výpoveďou svedka J. H. na hlavnom pojednávaní, výpoveďou znalca
MUDr. Norbert Moravanský na hlavnom pojednávaní, znaleckým posudkom forensic.sk č. 99084/2019
a ďalšími listinnými dôkazmi" (str. 1819 Rozsudku).

Zároveň namietal, že rozsudok nie je riadne odôvodnený, pretože súd len takýmto zreferujúcim
spôsobom poukázal na dôkazy, z ktorých mu vyplynula vina Obžalovaného, avšak vôbec nevysvetlil,
čo konkrétne, aké konkrétne informácie mu vyplynuli z toho-ktorého dôkazu vo vzťahu ku skutku a k
vine obžalovaného a konkrétnej účasti obžalovaného na skutku a naplnení znakov výtržníctva, preto
je Rozsudok vo výrok o vine nepreskúmateľný, čím došlo k porušeniu § 168 ods. 1 Tr. por. a práva

obžalovaného na spravodlivé konanie. Odôvodnenie Rozsudku (výroku o vine) tak obsahuje v podstate
iba referát dôkazov (str. 1 až 18 Rozsudku) bez vlastného vyhodnotenia k naplneniu znakov prečinu
výtržníctvaobžalovanýmaobjektívnejstránkyprečinuvýtržníctvaobžalovaným.Vodôvodnenírozsudku
sa súd zameral na to, čo nebolo preukázané týkajúce sa ublíženia na zdraví (str. 19 až 20 rozsudku),
resp. na preukázanie viny ods. C. C. (str. 20 rozsudku), čo bolo zbytočné vzhľadom na právoplatný

rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 23.5.2023 v časti týkajúcej sa ods. C. C.. Preukázanie viny ods. C.
C. v tomto konkrétnom prípade nijako nepotvrdzuje spáchanie skutku obžalovaným, práve naopak. Na
str. 21 rozsudku sa súd venoval vysvetleniu, prečo neuveril výpovedi obžalovaného a prečo nemal
preukázanýosobitnýmotívzpomsty.Súdsavšaknevenovalvyhodnoteniudôkazov,informácií,zktorých
by vyplynula vina obžalovaného a znaky prečinu výtržníctva (objektívna stránka, subjektívna stránka).

6/ Namieta tiež to, že súd pri súhrnnom, zreferujúcom odôvodnení viny obžalovaného odkázal v
prevažnej miere na nepriame dôkazy výsluchy svedkov A. I. F. E., G. H. F., A. I., J. H. a to napriek
záväznému názoru odvolacieho súdu, ktorý v uznesení zo dňa 12.03.2024 vyslovene súdu prvého
stupňa vytkol, že „uznanie viny obžalovaného zo spáchania určitého skutku sa podľa zásady náležitéhozistenia skutkového stavu veci vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie ohľadom viny o jednoznačne
zistené a bezpečne preukázané fakty a nie iba o pravdepodobnosť, príp. z väčšej časti o výpovede
svedkov, z počutia", ktoré sú vždy len dôkazom nepriamym. Takíto nepriami svedkovia totižto nevedia

poskytnúť nijaké informácie o trestnom čine a ani o páchateľovi, ale len informácie o tom kto mu poskytol
tieto informácie a akým spôsobom" (str. 11 uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 12.03.2024).
Súd prvého stupňa teda porušil § 327 ods. 1 Tr. por., keď sa odchýlil od záväzného názoru odvolacieho
súdu, že nemožno vinu obžalovaného založiť z väčšej časti na výpovediach nepriamych svedkov „z
počutia", keď znova odkázal na výsluchy piatich takýchto svedkov (hoci len všeobecne a nekonkrétne),

čím je ním zistený stav založený na dôvodných pochybnostiach a preto zároveň v rozpore s § 2 ods.
10 Tr. por. Súčasne súd dôvodne pochybne založil vinu obžalovaného na výpovedi znalca MUDr.
Norbert Moravanský na hlavnom pojednávaní a znaleckom posudku forensic.sk č. 99084/2019, pretože
uvedený dôkaz bol odvolacím súdom vyhodnotený tak, že spochybňuje použitie noža obžalovaným voči
poškodenému v čase potýčky (str. 10 uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 12.03.2024) a teda
nesmeruje k obžalovanému a nepoukazuje na jeho vinu zo skutku, za ktorý je trestne stíhaný, ani na

rozhodujúcu okolnosť použitie noža.
Súd odkazuje pri súhrnnom a všeobecnom odôvodnení viny na „ďalšie listinné dôkazy", ale
nešpecifikuje, ktoré konkrétne listinné dôkazy preukazujú vinu obžalovaného, čím je rozsudok
nepreskúmateľný a tým došlo k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivé konanie.
Súd vôbec neprihliadol na to, že výpoveď poškodeného v podstatnej okolnosti bola spochybnená,

keď poškodený v prípravnom konaní vypovedal, že obžalovaný mu z polohy ležiac na zemi, zvalený
poškodeným, pridržiavaný kolenom poškodeného na hrudníku alebo bruchu obžalovaného dorezal
chrbát, čo tvorilo síce podstatu skutku v obžalobe a prvom rozsudku Okresného súdu Galanta o
vine z 23.5 2023, avšak uvedené bolo spochybnené výpoveďou znalca MUDr. Moravanského ako aj
výsluchom svedka I., ako to vyhodnotil aj odvolací súd (str. 10 uznesenia Krajského súdu v Trnave zo

dňa 12.03.2024), preto je evidentné, že výpoveď poškodeného bola v konkrétnej rozhodujúcej okolnosti
spochybnená, čo znedôveryhodňuje výpoveď poškodeného ako takú a založenie viny na jeho výpovedi
je dôvodne pochybné, v rozpore s § 2 ods. 10 Tr. por. a v rozpore so súhrnom dôkazov (§ 2 ods. 12
Tr. por.).
7/ Súd úplne zmätočným spôsobom odôvodnil vinu obžalovaného, keď na str. 23 rozsudku uviedol

(podčiarknuté obhajcom): „Takáto právna kvalifikácia skutku súdom zodpovedá stavu vecí a zákonu,
keďže pri prečine výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmena a) odsek 2 písmeno b) Trestného zákona
účinného do 5.8.2024 s poukazom na § 138 písmeno a) Trestného zákona účinného do 5.8.2024
obžalovaný A. B. C. sa spoločným konaním s obžalovaným B. C. fyzicky na mieste verejnosti pristupnom
dopustilivýtržnostítým,ženapadlipoškodenéhoG.H.ml.ačinspáchalízávažnejšímspôsobomkonania

- so zbraňou, keď obžalovaný B. C. použil nôž". Zmätočné je to, že obžalovaný sa mal sám so sebou
dopustiť výtržníctva a úplne nesprávny, dôvodne pochybný a v rozpore so súhrnom dôkazov je záver, že
obžalovanýB.C.použilnôž",keďuvedenébolospochybnenévýsluchomsvedkaI.prítomnéhonamieste
incidentu, ktorý vypovedal, že v čase potýčky u obžalovaného nôž nevidel a nevie, či Obžalovaný útočil
s nožom voči poškodenému. Zároveň z výsluchu znalca MUDr. Moravanského vyplynulo, že bodno-

rezné zranenie poškodeného nožom mohlo byť spôsobené aj len konaním ods. C. C.. Súčasne namieta,
že Rozsudok o vine je odôvodnený vnútorne nekonzistentne a rozporne, keď súd na str. 23 Rozsudku
konštatuje, že obžalovaný použil nôž, avšak na str. 19 Rozsudku súd prvého stupňa uvádza, že nebolo
preukázané, že obžalovaný počas bitky vytiahol nôž a z polohy ležiac na zemi s týmto nožom porezal
na chrbte poškodeného, čím došlo k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivé konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a o podstatnej okolnosti pretrvávajú dôvodné pochybnosti.
8/ Súd dôvodne pochybne a zmätočne odôvodňuje aj naplnenie znaku prečinu výtržníctva obžalovaným
podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. (základnej skutkovej podstaty), keď uvádza: navyše G. H. ml. musel
po skutku vyhľadať lekársku pohotovosť, čo je verejná služba, ktorá bola týmto skutkom zaťažená, a
tým bol narušený aj verejný poriadok" (str. 23 Rozsudku). Súd totiž vyhodnotil na str. 19 Rozsudku, že

nebolo preukázané použitie noža obžalovaným voči poškodenému, preto na str. 23 Rozsudku dôvodne
pochybnepoukazujenapotrebuošetreniapoškodeného,ktorévšakobžalovanýnijakýmsvojímkonaním
nezapríčinil. Preto takýmto súdom udávaným spôsobom nemohol obžalovaný narušiť verejný poriadok
a použitie noža ani jeho následok nemôže byť obžalovanému pričitateľné.
9/ Odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že sa pri vyhodnotení dokazovania tiež nezaoberal

tzv. spoločným úmyslom", a teda, že pri spolupáchateľstve sa po subjektívnej stránke predpokladá
preukázanie úmyslu spoločným konaním spáchať trestný čin, pričom úmysel sa musí vzťahovať
nielen na znaky trestného činu, ale aj na okolnosť, že ide o spoločné konanie" (str. 10 uznesenia
Krajského súdu v Trnave zo dňa 12.03.2024) Rozsudok je však naďalej nepreskúmateľný v naplneníznakov spolupáchateľstva tzv. „spoločným úmyslom" u obžalovaného, čím došlo k porušeniu práva
obžalovaného na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Na str. 19
Rozsudku súd uvádza „v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, to, že existovala predchádzajúca

vzájomná dohoda medzi obžalovaným A. B. C. s jeho bratom obžalovaným C. C., ktorý bol v danom čase
pod vplyvom alkoholu, je zrejme z prečítanej výpovede obžalovaného A. B. C. na čl. 160 z prípravného
konania, čo je doplnené prečítanou výpoveďou obžalovaného C. C. na č.1. 145 z prípravného konania,
pričom ich vzájomná dohoda smerovala len k trestnému činu výtržníctva....". Súd prvého stupňa úplne
nepreskúmateľne uvádza, že k existencii vzájomnej dohody medzi obžalovaným a ods. C. C. smerujúcej

k prečinu výtržníctva dospel v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu", pritom odvolací súd
nevyjadril zistenie o naplnení znaku spolupáchateľstva (vzájomnej dohody medzi obžalovaným a ods. C.
C., či spoločného úmyslu), ale práve jeho absenciu v predchádzajúcom tzv. prvom rozsudku Okresného
súdu Galanta zo dňa 23.5.2023, čo odvolací súd vyjadril na str. 10 dole svojho kasačného uznesenia z
12.3.2024. Súd prvého stupňa v Rozsudku ani bližšie neuvádza aké konkrétne informácie z výpovede
obžalovaného z prípravného konania a ods. C. C. z prípravného konania umožnili učiniť záver o

naplnení znaku spolupáchateľstva u obžalovaného (spoločného úmyslu), v ktorej podstatnej otázke je
Rozsudok tiež nepreskúmateľným. Súd prvého stupňa konštatoval absenciu vzájomnej dohody medzi
obžalovaným a ods. C. C. ohľadom trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 Tr. zák., kde „C. C.
konal v tejto časti z vlastnej iniciatívy (str. 19 Rozsudku), avšak je dôvodne pochybné a nevysvetliteľné,
prečo absenciu vzájomnej dohody nekonštatoval aj vo vzťahu k prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1

písm. a/, ods. 2 písm. b/ Tr. zák., keď ods. C. C. v súvislosti s použitím noža voči poškodenému konal
evidentne z vlastnej iniciatívy, čo konštatoval sám súd prvého stupňa, a ktorá spontánnosť vyplynula zo
samotnej situácie, keď v čase použitia noža ods. C. C. voči poškodenému bol obžalovaný pritlačený k
zemi poškodeným a ods. C. C. porezal a bodol poškodeného do pleca z dôvodu pomoci obžalovanému
pritlačenému poškodeným, čo je logický a zo súhrnu dôkazov vyplývajúci motív použitia noža a sled

udalostí v reakcii na vzniknutú situáciu. Uvedené vylučuje spoločný úmysel u obžalovaného vo vzťahu
k výtržníctvu ako takému.
10/ Súd vyvodil konanie „obžalovaných" v spolupáchateľstve z úplne irelevantných, nevecných a
dôvodne pochybných okolností, keď na str. 24 Rozsudku uvádza: „čo je podporené výpoveďou svedka
A. I. na hlavnom pojednávaní, že A. I. zazvonil telefón s tým, že mu volal jeden z bratov C. (a contrario

R 36/1973). Okrem toho na spolupáchateľstvo obžalovaných je potrebné usudzovať aj z toho, že
obžalovaní spoločne prišli na miesto skutku na jednom aute a spoločne zotrvali na mieste skutku do
konca skutku (a contrario R 57/1970)". Totižto svedok A. I. vypovedal, že telefonoval s ods. C. C., nie
s obžalovaným. Samotný telefonát však nič nevypovedá o spoločnom úmysle ku znaku použitia zbrane
- noža, nijako ho neobjasňuje ani spoločné konanie.

Súd úplne neaktuálne používa výrazy „obžalovaní“ v množnom čísle, keďže Rozsudok sa týka už len
obžalovaného a na jeho úmysel k spolupáchateľstve by sa mal zamerať, čo neučinil. Ani okolnosť,
že obžalovaný prišiel s ods. C. C. na miesto skutku na jednom aute a odišiel spolu s ním nijako
nepreukazuje, že by išlo o znaky spolupáchateľstva a nijako sa netýka sa a neobjasňuje úmysel použiť
nôž u obžalovaného spoločne s ods. C. C. ani nič nevypovedá o tom, že by obžalovaný bol vopred

uzrozumený s tým, že ods. C. C. použije nôž. Súd svoju subjektívnu úvahu o usudzovaní spoločného
úmyslu u obžalovaného odvodzuje s odkazom na rozhodnutie R 57/1970, ktoré sa však vôbec netýkalo
trestného činu výtržníctva, ale posudzovania spolupáchateľstva pri ublížení na zdraví a v ktorom vôbec
nebol vyslovený názor citovaný súdom prvého stupňa a odvodzovaný od rozhodnutia R 57/1970 o tom,
že ak osoby prídu spoločne na miesto skutku na jednom aute a spoločne zotrvajú na mieste skutku do

konca skutku, tak možno z toho vyvodzovať spoločný úmysel k spáchaniu trestného činu. Príchod na
určité miesto a odchod z neho sa nijako netýka znakov trestného činu ani okolnosti, že ide o spoločné
konanie majúce znaky trestného činu. Navyše, spoločný príchod na nejaké miesto a spoločný odchod
z takého miesta nič nevypovedá o priebehu podstatných dejových okolností, ktoré tvoria znaky prečinu
výtržníctva, teda nič nevypovedá o konaní subsumovateľnom pod napadnutie inej osoby.

11/ Súčasne namieta, že k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivé konanie došlo aj tým, že
Rozsudokneobsahujeodôvodnenievovzťahuknaplneniusubjektívnejstránkyprečinuvýtržníctva,ktorý
je úmyselným trestným činom. Súd len zjednodušene a všeobecne konštatoval: „Obžalovaný konal v
priamom úmysle podľa § 15 písm. a) Trestného zákona účinného do 5.8.2024, lebo chcel spôsobom
uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem ním chránený (objekt), ktorým objektom je spoločenský

záujem na ochrane pokojného občianskeho spolužitia" (str. 24 Rozsudku). Súd ani neuvádza úmysel
narušiť verejný poriadok, resp. z čoho by mal vychádzať, z akého konkrétneho konania pričitateľného
obžalovanému a na čom by mal byť založený. Rozsudok je nepreskúmateľný, pretože z neho nemožno
vôbec zistiť, z čoho súd vyvodil naplnenie subjektívnej stránky prečinu výtržníctva u obžalovaného,nieto ešte v čom súd videl naplnenie priameho úmyslu, ktorý súd nepreskúmateľne zistil. Úmysel sa
neprezumuje, ale ide o skutkovú otázku, ktorá sa musí dokazovať a ktorú súd musí náležite vysvetliť
a daná absencia odôvodnenia obligatórneho znaku skutkovej podstaty trestného činu (a nevyhnutnej

súčasti a predpokladu uznania viny) znamená porušenie § 168 ods. 1 Tr. por., čím došlo k porušeniu
práva obžalovaného na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
IV.
12/ Ďalej namieta (nad rámec vyššie uvedenej odvolacej argumentácie), že skutok nespĺňa obligatórne
znaky trestného činu výtržníctva podľa § 364 Tr. zák., ani podľa základnej skutkovej podstaty. Poukazuje

na súvisiacu judikatúru: „Na trestný čin výtržníctva... nemožno usúdiť...ani pre nedostatok subjektívnej
stránky... konanie obvineného nebolo motivované porušením záujmu spoločnosti chráneného týmto
ustanovením trestného zákona, tj. porušením verejného poriadku...z vykonaných dôkazov nevyplýva,
že konaním obvineného...došlo k narušeniu verejného poriadku, ako napríklad k narušeniu dopravy
na ulici, k ohrozeniu v blízkosti sa nachádzajúcich občanov, alebo že napadnutie poškodeného zo
strany obvineného sa vážnejším spôsobom dotklo morálneho cítenia prítomných občanov a pod. (R

40/1977). Súd vôbec nevyhodnocuje, či skutok tak ako je uvedený vo výroku Rozsudku narušil verejný
poriadok, ako napríklad dopravu na ulici na hlavnej, či vedľajšej ceste (k čomu nedošlo, pričom miesto
incidentu nebolo ani verejnou komunikáciou, ale súkromnou účelovou komunikáciou, panelovou cestou
s označením zákaz vjazdu), ohrozenie v blízkosti sa nachádzajúcich občanov, alebo že napadnutie
poškodeného sa vážnejším spôsobom dotklo morálneho cítenia prítomných občanov, či vôbec takí

občania boli prítomní (okolnosti skutku naplnenie znakov skutkovej podstaty prečinu podľa § 364 Tr. zák.
vylučujú a to jedna časové okolo 01:00 hod., v ktorom čase nebolo dôvodné očakávať na danom mieste
pohyb nejakých iných ľudí, ani chodcov, ako aj miestne neosvetlené miesto, bez verejného, pouličného
osvetlenia, kde ani nemali dôvod iní ľudia tadiaľ chodiť, či prechádzať). Súd vôbec nevyhodnotil ani či
obžalovaný mal úmysel vo vzťahu k narušeniu verejného poriadku. V tejto časti Rozsudok porušuje aj

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj Dohovor"), i čl. 46 ods. 1
Ústavy SR teda právo obžalovaného na spravodlivé konanie,
Súd prvého stupňa nedôvodne poukázal na „neaktuálnosť" judikátu R 40/1977, pritom znenie právnej
normy § 202 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. kto sa dopustí verejne alebo na mieste prístupnom verejnosti
hrubej neslušnosti alebo výtržnosti zostalo zachované v základnej skutkovej podstate § 364 nového Tr.

zák., ktorá len precizovala príkladmo konanie, ktoré sa považuje za hrubú neslušnosť, resp. výtržnosť,
pritom aj dovtedajšia judikatúra považovala za trestné napadnutie iného pri naplnení ďalších okolností
a určitej intenzity, čo vyplýva vyslovene z judikátu R 40/1977.
Úvaha súdu o tom, kto si všimol, či mohol všimnúť bodnutie nožom poškodeného (nemožno tvrdiť, že
by si bodnutie nožom nikto nevšimol, nakoľko si to určite všimli títo 2 svedkovia" str. 22 Rozsudku) je

irelevantné ohľadom obžalovaného, pretože obžalovaný nikoho nožom nepichol, nemožno mu takéto
konanie prisúdiť.
Aj súvisiaca judikatúra všeobecných súdov dosvedčuje, že tomu, aby bol spáchaný trestný čin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak, že sa páchateľ dopustí výtržnosti tým, že
napadneiného,musímaťnapadnutieinéhoskutočnepovahuvýtržnosti,tj.konaniezávažnýmspôsobom

narušujúce verejný pokoj a poriadok. Preto každé fyzické napadnutie občana, i keď sa ho páchateľ
dopustil verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, nie je nutne výtržnosťou v zmysle ustanovenia §
364 Tr. zák. Formy výtržníckeho konania musia totiž narušovať občianske spolužitie hrubo, to znamená
vozvýšenejmiere,pričomnestačiamenejzávažné,bežnéaleboobvykléprejavyrušeniatohtospolužitia.
Predmetom ochrany tu primárne nie sú individuálne záujmy jednotlivých občanov, napr. ich zdravie,

majetok, česť a pod., ale širšie poňatý komplex vzťahov, ktorými je usporiadaná koexistencia väčšej
spoločnosti ľudí v nejakom mieste, okruhu. Z tejto povahy chráneného záujmu vyplýva, že ak má byť
nejaké konanie považované za výtržnosť, musí sa určitým výraznejším spôsobom dotýkať verejného
poriadku ako hodnoty, ktorá presahuje individuálne záujmy jednotlivcov.
Uvedené je dôkazom toho, že judikát R 40/1977 je stále aj v súčasnosti akceptovaný všeobecnými súdmi

SR.
Súd prvého stupňa sa pri odôvodnení viny v Rozsudku vôbec nezaoberal vyhodnotením toho, či sa
skutok (týkajúci sa obžalovaného) výraznejším spôsobom dotkol verejného poriadku alebo koexistencie
väčšej spoločnosti ľudí v konkrétnom mieste, preto je odôvodnenie Rozsudku nepreskúmateľné.
Uvedené vylučujú aj okolnosti skutku.

13/ Zároveň namieta, že nebol preukázaný žiaden motív u obžalovaného napadnúť poškodeného,
uvedené neuvádza konkrétnym spôsobom ani samotný súd. Súd síce uvádza: „obžalovaný A. B. C.
chcel konflikt s poškodeným G. H. ml. vyriešiť fyzickým napadnutim (a contrario R 40/1977)", avšak
Rozsudok je úplne nepreskúmateľný v tom, aký konflikt mal obžalovaný s poškodeným. Pred incidentomtelefonoval ods. C. C. s poškodeným (hoc by tak aj bolo cez telefón obžalovaného), nie obžalovaný s
poškodeným, pritom C. C. telefonoval na telefónne číslo svedka I..
14/ Súd sa vôbec nezaoberal hodnotením podmienok materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák.

za daných okolností, ale odkázal len na to, že je vylúčený z dôvodu konania v priamom úmysle (str. 24
Rozsudku), avšak ani uvedené naplnenie priameho úmyslu konkrétne neodôvodnil (čo namieta v bode
12/ odvolania).
Nižšie uvedené okolnosti vylučujú, že by skutok dosahoval intenzitu prečinu výtržníctva, preto skutok
nie v zmysle kritérií a aplikácie § 10 ods. 2 Tr. zák. trestným činom:

- nebolo preukázanie použitia noža obžalovaným voči poškodenému, nebolo preukázané žiadne
uzrozumenie obžalovaného s tým, že nôž použije ods. C. C. voči poškodenému,
- obžalovaný bol pritláčaný poškodeným, teda práve poškodený vyvíjal silu voči obžalovanému,
- obžalovaný nespôsobil žiadne následky, ujmu na zdraví u poškodeného a nespôsobil následok ani na
žiadnom majetku,
- z popisu skutku nie je zrejmé akým konkrétnym spôsobom mal viesť obžalovaný útok spolu s ods. C.

C. voči poškodenému, preto nevyplýva, že by útok bol prevedený brutálne,
- ku skutku malo dôjsť v čase okolo 01:00 hod., kedy sa nepredpokladalo, že by incident mohli vidieť
cudzí ľudia, nakoľko ide všeobecne o čas, kedy sa vonku veľa ľudí nenachádza,
- ku skutku malo dôjsť mimo zastavaného územia obce, kde sa nepredpokladá pohyb a výskyt ľudí,
- na mieste skutku nebolo žiadne verejné osvetlenie,

- ku skutku malo dôjsť na súkromnej účelovej komunikácii, panelovej ceste s označením zákaz vjazdu
obojsmerne (k uvedenému bola vykonaná kompetentná správa z KR PZ v Trnave na č.1. 1151, ktorá
nebola nijakým relevantným dôkazom spochybnená),
- - obžalovaný žil a žije riadnym spôsobom života, nemá žiadnu deliktuálnu minulosť, čo vyplynulo z
oboznámených lustrácií a nemá teda ani žiadnu deliktuálnu tendenciu, jeho hodnotenia v spise boli veľmi

pozitívne.
Aj súvisiaca judikatúra všeobecných súdov potvrdzuje, že pri posudzovaní činov výtržníckej povahy je
nutné z hľadiska naplnenia formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu výtržníctva podľa §
364 Tr. zák. najmä:
a) prihliadnuť na intenzitu, rysy a priebeh útoku (slovné či iné, nebezpečné prejavy),

b) posúdiť okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný (na pracovisku, na ulici, na parkovisku, v reštaurácii,
na zhromaždení občanov, ďalej denná či nočná doba, počet páchateľov),
c) zisťovať pohnútku činu (arogancia voči ostatným občanom, vyprovokovanie),
d) zhodnotiť následky (poranenie osób, poškodenie vecí), e) zhodnotiť osobu páchateľa (doterajší
spôsob života, povahové vlastnosti, minulosť).

Súd na takúto judikatúru odkazuje (rozsudok KS v Žiline sp. zn. 3To/21/2022 z. 26.5.2022), ale
nevyhodnocuje uvedené kritériá. Súd sa zaoberal iba jedným znakom „miesto verejnosti prístupné" (str.
23 Rozsudku), ktorý je však len jedným znakom základnej skutkovej podstaty prečinu výtržníctva,
neprihliadol na okolnosti a nezaoberal sa hodnotením ďalších znakov základnej skutkovej podstaty
výtržníctva.

15/ Súd dôvodne pochybne a v rozpore so súhrnom dôkazov zistil: „v čase skutku tam nebola dopravná
značka zákaz vjazdu vychádzajúc z fotodokumentácie z apríla 2012 v zmysle č.1. 776 a z dátumu výroby
umiestnenej dopravnej značky z obdobia 10/2018", pričom k uvedenému nemal žiadne relevantné
dôkazy od kompetentnej autority, ale vychádzal len z fotodokumentácie z internetovej stránky K., nebola
vykonaná ani miestna obhliadka, pritom dátum výroby značky nespochybňuje fakt, že taký druh značky

s rovnakým obsahom bol na danom mieste umiestnený pred jej výrobou, mohlo dôjsť k výmene starej
značky s rovnakým obsahom za novú značku.
Jediné odborné a relevantné dôkazy o dopravnom značení pri mieste incidentu predložil obžalovaný a
to predovšetkým vyjadrenie KR PZ v Trnave na č.1. 1151, ktoré ako jediné dôkazy vysvetlili dopravné
značenie na danom mieste a nijakým dôkazom nebola spochybnená ich časová relevantnosť k obdobiu

skutku.
V.
16/ Pokiaľ ide o výrok Rozsudku o treste, tak nie je zrejmé, prečo súd nepoužil Tr. zák. v znení účinnom
od 6.8.2024 z dôvodu podľa § 2 ods. 2 Tr. zák., resp. prečo súd nepoužil upustenie od potrestania, keďže
trestné stíhanie trvá už vyše 5 a pol roka a od skutku uplynula doba už vyše 8 rokov, čo by bolo potrebné

vykompenzovať ako porušenie práva obžalovaného na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru v zmysle čl. 13 Dohovoru. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. účinného od 6.8.2024 je súd
povinný prihliadať aj na dobu, ktorá uplynula od skutku, resp. je možné aplikovať poľahčujúcu okolnosť
podľa § 36 písm. p/ Tr. por.VI.
Vzhľadom na uvedené obžalovaný navrhol, aby Krajský súd v Trnave v zmysle § 321 ods. 1, písm. a/,
b/, c/ Tr. por. zrušil rozsudok Okresného súdu Galanta sp. zn. 27T/31/2020 zo dňa 15.01.2025 v celom

rozsahu a aby sám podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak, že obžalovaného B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, B. spod obžaloby Krajskej prokuratúry Trnava č. 1 Kv 32/19/2200-46
zo 17.03.2020 v plnom rozsahu oslobodzuje podľa § 285 písm. a/ Tr. por. (skutok nie je trestným činom)
alebo § 285 písm. c/ Tr. por. (keďže nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný B. C.).
Konanie na odvolacom súde:

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie a to dňa 13.05.2025 za prítomnosti prokurátora Krajskej
prokuratúry Trnava, obžalovaného, jeho obhajcu a za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti
poškodených.
Zástupca Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhol odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.
Obžalovaný a jeho obhajca sa v konečnom návrhu pridržiavali písomného vyjadrenia odvolania s tým,

že navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.
Krajský súd v Trnave na základe riadne a včas podaného odvolania obžalovaným podľa § 317 ods.1
Trestného poriadk, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľpodalodvolanie,akoajsprávnosťpostupukonania,ktoréimpredchádzaloazistil,žeodvolanie
obžalovaného je dôvodné.

Celkom na úvod krajský súd považuje za potrebné uviesť, že v predmetnom konaní už Okresný súd
Galanta rozhodoval, keď rozsudkom zo dňa 23.05.2023 pod sp. zn. 27T/31//2020 uznal obžalovaných
A. B. C. a C. C. vinnými zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného
zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 odsek 1
písmeno a) odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno a) Trestného zákona

spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
dňa 01.10.2016 v čase okolo 01:00 hod. na panelovej ceste v katastrálnom území obce E. F., v
bezprostrednej blízkosti parkoviska za čerpacou stanicou Slovnaft, pri rýchlostnej ceste R1, príslušník
Policajného zboru obžalovaný A. B. C. v čase mimo služby po predchádzajúcej vzájomnej dohode so
svojím bratom obžalovaným C. C., ktorý bol v danom čase pod vplyvom alkoholu, iniciovali stretnutie

s poškodeným G. H. a na tohto po príchode na miesto fyzicky zaútočili, v dôsledku čoho sa strhla
bitka medzi poškodeným a obžalovaným A. B. C., počas ktorej obžalovaný A. B. C. vytiahol nôž s
dĺžkou čepele približne 15 centimetrov a ležiac na zemi s týmto nožom porezal na chrbte poškodeného,
ktorý v danom momente kľačal na obžalovanom A. B. C., zatiaľ čo opodiaľ stojaci obžalovaný C. C. s
otváracím nožom s čepeľou v dĺžke približne 15 centimetrov priskočil k poškodenému a bodol ho týmto

nožom do ľavého ramena, čím boli poškodenému G. H. spoločným H. E. obžalovaných spôsobené
poranenia, a to zo strany obžalovaného A. B. C. rezný povrchový defekt pokožky na chrbte prebiehajúci
z oblasti nad pravou lopatkou smerom šikmo nadol a doľava v dĺžke najmenej 19,5 centimetra a
zo strany obžalovaného C. C. hlboké bodno-rezné poranenie na vonkajšej ploche ľavého ramena s
poranením kože, podkožia a aj deltoidného svalstva ľavého ramena s bodno-reznou ranou na koži

pôvodnej dĺžky približne 4 centimetre, vyžadujúce si liečenie v trvaní 3 týždne, spôsobujúce obmedzenie
v obvyklom spôsobe života spojené aj s nutnosťou kľudového režimu s obmedzením záťaže ľavej
hornej končatiny, zvýšenou bolestivosťou pri pohybe touto končatinou a potrebou úľavovej polohy pri
spontánnejbolestivostisvalstvapletencaľavejhornejkončatinyvtrvaní10dní,akoajpráceneschopnosť
v trvaní 18 dní.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný A. B. C., na základe ktorého následne Krajský súd
v Trnave uznesením zo dňa 12.03.2024 pod sp. zn. 3To/115/2023, napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vo vzťahu k obžalovanému A. B. C. v celom
rozsahuzrušilapodľa§322ods.1Trestnéhoporiadkuvecvrátilsúduprvéhostupňa,abyjuvpotrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Po zrušení a vrátení veci okresnému súdu bolo úlohou okresného súdu opätovne sa zaoberať všetkými
relevantnými skutočnosťami potrebnými na rozhodnutie (na ktoré krajský súd poukázal v uznesení
týkajúcej sa najmä výsledkov znaleckého skúmania a jeho vplyv na vznik zranení poškodeného a to
v kontexte vykonaného dokazovania ... ) v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku
a následne rozhodnúť spôsobom zodpovedajúcim stavu veci a zákonu, pričom bolo potrebné sa

dôsledne riadiť zásadou požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci tak, aby bez dôvodných
pochybností bolo možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Zároveň bol okresný súd povinný rozsudok
zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodniť (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku) tak, aby všetkyskutkové i právne zistenia, závery a úvahy okresného súdu boli zrozumiteľné pre strany trestného
konania a preskúmateľné v rámci prípadného odvolacieho konania.
Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutého(vporadídruhého)rozsudkusúduprvéhostupňa,najmä však

po dôkladnom preskúmaní napadnutého výroku o vine obžalovaného A. B. C. v spojení so skutkovou
vetouvýrokovejčastirozsudku,dospelkzáveru,žeodvolanieobžalovanéhojedôvodné,keďžeskutkový
stav tak, ako bol ustálený prvostupňovým súdom vo výrokovej časti rozsudku, nevykazuje vo vzťahu k
obžalovanému zákonné znaky trestného činu výtržníctva podľa § 364 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného
zákona, pre ktorý bol uznaný vinným.

Skutková veta výroku o vine totiž neobsahuje rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by preukazovali,
že obžalovaný A. B. C. naplnil objektívne a subjektívne znaky uvedeného trestného činu. Z jej obsahu
nevyplýva, že by sa obžalovaný dopustil konania, ktoré by mohlo byť hodnotené ako hrubé narušenie
verejného poriadku vykonané násilím voči inému, či v úmysle vyvolať verejné pohoršenie.
Z popisu skutku (tak, ako i vykonaného dokazovania) nevyplýva, že by obžalovaný použil voči
poškodenému akýkoľvek predmet, osobitne nie nôž, a rovnako nebolo preukázané, že by bol vopred

uzrozumený so zámerom svojho brata, odsúdeného C. C., použiť zbraň (otvárací nôž s čepeľou v dĺžke
približne 15 cm) voči poškodenej osobe. Absencia akéhokoľvek dôkazu o predchádzajúcej vedomosti
alebosúhlaseobžalovanéhostýmtokonanímvylučujejehozodpovednosťzanásledkyspôsobenétýmto
úderom bodno-rezného charakteru, ktorý mal za následok poškodenie zdravia poškodeného G. H..
Zároveň je zrejmé, že k fyzickej konfrontácii s poškodeným došlo až po príchode na miesto stretnutia,

pričom práve poškodený bol ten, kto podľa zisteného skutkového stavu ( čo absentuje v skutkovej
časti) po fyzickom zaútočení a „strhnutí bitky“ ( pričom nebolo zistené kto túto bitku začal a čo
útoku bezprostredne predchádzalo) vyvíjal fyzickú silu voči obžalovanému, keď ho pritláčal. Takto
ustálený skutkový stav naznačuje skôr obranné než útočné správanie zo strany obžalovaného. Navyše,
nebolo preukázané, že by obžalovaný svojím konaním poškodenému spôsobil akúkoľvek ujmu na

zdraví ,alebo inak „intenzívne“ zasiahol do integrity poškodeného (bez spôsobenej ujmy), čo by
naznačovalo naplnenie objektívnej stránky trestného činu výtržníctva, pokiaľ by malo ísť o násilie voči
osobe.
Skutková veta súčasne nešpecifikuje, akým konkrétnym spôsobom sa mal obžalovaný A. B. C. podieľať
na útoku voči poškodenému spoločne s odsúdeným C. C.. Absentujú akékoľvek tvrdenia o tom, že by

obžalovaný organizoval útok, dával pokyny, alebo iným spôsobom koordinoval násilné konanie svojho
brata.
V zmysle trestnoprávnej teórie musí skutková veta výroku o vine obsahovať úplný a konkrétny popis
skutku tak, aby bolo možné podriadiť ho pod konkrétnu skutkovú podstatu trestného činu. Nestačí len
konštatovanie právnej kvalifikácie, ale skutkový opis musí obsahovať všetky zákonné znaky objektívnej

a subjektívnej stránky činu, najmä kto čin spáchal, kde a kedy, čo konkrétne vykonal, voči komu, akým
spôsobom, aký následok nastal, ako aj z akého dôvodu možno usudzovať na formu zavinenia. Neúplná
skutková veta je právne vágna, spôsobuje porušenie práva obžalovaného na obhajobu a v dôsledku
toho nie je spôsobilá byť základom pre vyhlásenie výroku o vine.
Podľa ustálenej judikatúry, skutková veta musí výslovne a konkrétne obsahovať všetky rozhodujúce

znaky skutkovej podstaty trestného činu, inak nie je možné skutok právne kvalifikovať. V danom prípade
skutková veta nevykazuje znaky násilného konania voči poškodenej osobe zo strany obžalovaného, nie
je preukázaný úmysel narušiť verejný poriadok, chýba použitie prostriedku (nôž) a absentuje akékoľvek
spoločné konanie alebo uzrozumenie so spolupáchateľom. Nie je teda splnená ani objektívna, ani
subjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu výtržníctva, čo bráni právnemu záveru o vine.

Odvolací súd je preto toho názoru, že v skutkovej vete absentuje popis konania obžalovaného, ktorý by
zodpovedal zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol uznaný vinným.
Súčasne odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na to, že odvolanie podal výlučne obžalovaný a nie
prokurátor, bol viazaný zákazom zmeny rozhodnutia v neprospech obžalovaného (zásada reformatio
in peius).

Akékoľvek iné rozhodnutie než oslobodenie obžalovaného – vrátane zmeny skutkovej vety, doplnenia
jej rozhodujúcich znakov, alebo jej úpravy tak, aby mohla odôvodňovať inú právnu kvalifikáciu skutku –
by nevyhnutne znamenalo zhoršenie právneho postavenia obžalovaného. Takýto postup je v odvolacom
konaní ex lege neprípustný, ak sám prokurátor nepodal odvolanie v neprospech obžalovaného.
Odvolacísúdtiežnemoholvecvrátiťnanovékonaniepodľa§321ods.1,§322ods.1Trestnéhoporiadku

sozámeromopraviťskutkovýaleboprávnyzáklad,pretožebytýmvytvorilpriestornazmenurozhodnutia
v neprospech obžalovaného, čo je v situácii, keď výlučne obžalovaný podal odvolanie, neprípustné.
Zásada zákazu zmeny k horšiemu (reformatio in peius) patrí medzi základné záruky spravodlivého
procesu a predstavuje jeden z prejavov princípu právnej istoty. Jej účelom je chrániť obžalovaného predrizikom, že využitím svojho zákonného práva na podanie opravného prostriedku sa vystaví horšiemu
výsledku, než keby tak neurobil.
Za situácie, keď skutková veta nezakladá zákonné znaky trestného činu a nie je možné ju zmeniť alebo

doplniť bez porušenia zákazu reformatio in peius, odvolací súd bol povinný obžalovaného oslobodiť
podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, t. j. preto, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, nie
je trestným činom.
Celkom na záver je potrebné uviesť, že vzhľadom na takto závažné procesno-formálne pochybenie
súdu prvého stupňa, spočívajúce v nedostatočnom, neúplnom a právne irelevantnom opise skutku vo

výrokovej časti rozsudku, ktorým bola obžalovanému A. B. C. vyhlásená vina, považoval odvolací súd
za nadbytočné podrobne sa zaoberať všetkými jednotlivými odvolacími námietkami.
Skutková veta vo výroku o vine predstavuje kľúčový prvok rozhodnutia, ktorý musí obsahovať všetky
zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, a to tak po stránke objektívnej, ako aj subjektívnej. Ak
tento základný procesný rámec nie je dodržaný, ak skutkový opis vo výroku o vine neobsahuje konkrétny
popis protiprávneho konania obžalovaného, jeho spôsobu vykonania, formy zavinenia a následku, nie

je možné takýto výrok podriadiť pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu, a teda ani právne
kvalifikovať.
Za tejto situácie, keď absentuje zákonom predpísaná skutková báza pre výrok o vine, sa akékoľvek
ďalšie úvahy o správnosti právnej kvalifikácie, hodnotení dôkazov, vierohodnosti výpovedí alebo
iných odvolacích dôvodov, ktoré obžalovaný vo svojom opravnom prostriedku uplatnil, stávajú právne

irelevantnými. Odvolací súd v takom prípade nie je povinný sa detailne zaoberať každou jednotlivou
námietkou obžalovaného, pretože už samotná procesná vada zakladajúca nezákonnosť výroku o vine
postačuje na zrušenie rozhodnutia alebo na jeho zmenu v prospech obžalovaného.
Inými slovami, ak absentuje riadny skutkový základ, nie je možné hodnotiť, či ostatné právne alebo
skutkové argumenty sú opodstatnené, pretože nie je k čomu ich vzťahovať. Tým, že skutková veta

nezakladá vinu obžalovaného v zákonom požadovanej kvalite a rozsahu, zaniká aj potreba ďalšieho
vecného prieskumu všetkých ostatných odvolacích dôvodov.
Na základe všetkých uvedených právnych a skutkových úvah odvolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je v rozsahu výroku o vine právne vadné a nedostatočne odôvodnené,
pričom skutková veta neobsahuje rozhodujúce skutkové okolnosti potrebné na preukázanie viny

obžalovaného A. B. C..
Vzhľadom na tieto závažné procesno-formálne nedostatky, ktoré znemožňujú právne kvalifikovať
skutok a uplatniť skutkovú zodpovednosť, odvolací súd nemohol rozhodnúť inak než oslobodzujúcim
rozsudkom.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne, s pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.