Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, April 28, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/21/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120010569
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8120010569.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Moniky

Halkociovej a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.04.2025, v trestnej
veci obžalovaného A. B. B., pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona,
o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/22/2020 zo dňa 18.10.2023,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovaný

A. B. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom C.,
D. XXXXX/XX,

j e v i n n ý , ž e

- ako zodpovedný zástupca daňového subjektu E., s.r.o. so sídlom D. XX, C., IČO: XXX XXX XX, DIČ:
XXX XXX XXXX dňa 31.04.2015 elektronicky podal na miestne príslušný Daňový úrad C. riadne daňové
priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2014,v ktorom uviedol daň z príjmov právnickej
osoby v celkovej sume 63.626,21 Eur, pričom v uvedenom daňovom priznaní neoprávnene zaúčtoval
ako nákladovú položku faktúru vystavenú spoločnosťou D., a. s. C. XX, B., IČO: XX XXX XXX číslo
faktúry: XXXXXXXX F. zo dňa 13.12.2013 na sumu 420.875,- Eur bez DPH. Uvedenú faktúru spoločnosť
D., s.r.o. vyhotovila v zmysle zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 01.09.2012 uzavretú medzi D., a. s. B.

ako sprostredkovateľom a E., s.r.o. ako klientom, pričom k naplneniu Zmluvy o sprostredkovaní došlo
v roku 2013 a teda obvinený ako zodpovedný zástupca daňového subjektu spoločnosti E., s.r.o. mal
faktúru vystavenú spoločnosťou D., a. s. zahrnúť do daňových nákladov v roku 2013 a nie do daňových
nákladov v roku 2014, čím takýmto konaním neoprávnene ponížil vlastnú daňovú povinnosť a skrátil
daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014 v celkovej sume 69.444,37 Eur,
čo predstavuje rozdiel medzi skutočnou daňovou povinnosťou na dani z príjmov právnickej osoby za
zdaňovacie obdobie roka 2014 v sume 133.070,58 Eur vyčíslenej znalcom a medzi priznanou daňou z

príjmu právnickej osoby v sume 63.626,21 Eur, uvedenej v daňovom priznaní za rok 2014,

t e d a

- vo väčšom rozsahu skrátil daň,

č í m s p á c h a l- prečin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona účinného od

06.08.2024.

Z a t o m u u k l a d á:

Podľa § 276 ods. 2 Tr. zákona účinného od 06.08.2024 a § 56 ods. 1 Tr. zákona peňažný trest 1.500,-
(tisícpäťsto) eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr, zákona ustanovuje pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona účinného od 06.08.2024, s použitím 39 ods. 1, ods. 3 písm.
f/ Tr. zákona, trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárnych orgánov v obchodnej spoločnosti v
trvaní 2 (dvoch) rokov.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uznal obžalovaného A. B. B., vinným zo zločinu skrátenia dane a

poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

- ako zodpovedný zástupca daňového subjektu E., s.r.o., so sídlom D. XX, C., IČO: XXX XXX XX, DIČ:
XXX XXX XXXX dňa 31.04.2015 elektronicky podal na miestne príslušný Daňový úrad C. riadne daňové
priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2014,v ktorom uviedol daň z príjmov právnickej

osoby v celkovej sume 63.626,21 Eur, pričom v uvedenom daňovom priznaní neoprávnene zaúčtoval
ako nákladovú položku faktúru vystavenú spoločnosťou D., a. s. C. XX, B., IČO: XX XXX XXX číslo
faktúry: XXXXXXXX F. zo dňa 13.12.2013 na sumu 420.875,- Eur bez DPH. Uvedenú faktúru spoločnosť
D., s.r.o. vyhotovila v zmysle zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 01.09.2012 uzavretú medzi D., a. s. B.
ako sprostredkovateľom a E., s.r.o. ako klientom, pričom k naplneniu Zmluvy o sprostredkovaní došlo

v roku 2013 a teda obvinený ako zodpovedný zástupca daňového subjektu spoločnosti E., s.r.o. mal
faktúru vystavenú spoločnosťou D., a. s. zahrnúť do daňových nákladov v roku 2013 a nie do daňových
nákladov v roku 2014, čím takýmto konaním neoprávnene ponížil vlastnú daňovú povinnosť a skrátil
daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014 v celkovej sume 69.444,37 Eur,
čo predstavuje rozdiel medzi skutočnou daňovou povinnosťou na dani z príjmov právnickej osoby za

zdaňovacie obdobie roka 2014 v sume 133.070,58 Eur vyčíslenej znalcom a medzi priznanou daňou z
príjmu právnickej osoby v sume 63.626,21 Eur, uvedenej v daňovom priznaní za rok 2014.

Za to mu súd uložil podľa § 276 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona pri existencii
poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a neexistencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37

Tr. zákona, § 39 ods. 1 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov. Podľa § 49 ods. 1
písm. a) Tr. zákona výkon trestu podmienečne odložil. Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu
podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 4 (štyroch) rokov. Podľa § 61 ods. 1,
ods. 2, ods. 6 Tr. zákona uložil trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárnych orgánov v obchodnej
spoločnosti v trvaní 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu
odvolanie, a to proti všetkým jeho výrokom, vrátane konania, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo.
V jeho dôvodoch uviedol, že po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku, odvolanie
podáva v rozsahu rozhodnutia o vine ako aj uloženého trestu. Vydaný rozsudok považuje za

nepreskúmateľný, keďže napriek rozsiahlemu dokazovaniu realizovanému v rámci vyšetrovania ako
aj hlavných pojednávaní, súd nevenoval ani časť odôvodnenia napádaného rozsudku skutočnostiam
tvrdeným obžalovaným, ktoré zásadným spôsobom spochybňujú jeho úmysel akokoľvek skrátiť
daňové povinnosti subjektu E., s.r.o. Súd I. inštancie sa tiež žiadnym spôsobom nevysporiadal s
obmedzenou zodpovednosťou obžalovaného za vzniknutý daňový nedoplatok daňového subjektu.

Uvedené skutočnosti zásadným spôsobom potvrdzujú porušenie zásady trestného konania in dubiopro reo, na základe ktorej sa sporné skutočnosti (ktorý je v uvedenom prípade nespočetne) majú
hodnotiť v prospech obžalovaného a princípu ultima ratio trestného konania. Súd I. inštancie sa tiež
žiadnym spôsobom nevysporiadal s otázkou, ako mal obžalovaný vedieť v marci roku 2014, aký bude

hospodársky výsledok spoločnosti E., s.r.o. v roku 2014, ak súd I. inštancie odvodzuje jeho úmysel
skrátiť daňové povinnosti daňového subjektu za rok 2013 až na základe hospodárskych výsledkov
daňového subjektu E., s.r.o. za rok 2014. Uvedené samo o sebe podľa názoru obžalovaného vylučuje
jeho zavinenie vo forme úmyslu, keďže v marci 2014 nemohol predpokladať hospodársky výsledok
na konci roka 2014, keďže podnikanie je živý organizmus, a teda v nadväzujúcich 9 mesiacoch

mohli objektívne nastať skutočnosti, ktoré mohli viesť aj k strate v rámci hospodárenia spoločnosti E.,
s.r.o. za rok 2014. Uvedené skutočnosti však súd I. inštancie žiadnym spôsobom nezohľadnil a len
stroho skonštatoval, že obžalovaný v marci 2014 mal údajne úmysel skrátiť svoje daňové povinnosti
- žiadna daňová povinnosť pri zahrnutí, resp. nezahrnutí spornej faktúry do účtovníctva za rok 2013
nevznikla a hospodársky výsledok za rok 2014 nebolo možné s ohľadom prvý kvartál daného roka
predpokladať. Napriek všetkým zásadám trestného konania, opiera súd I. inštancie svoje rozhodnutie

o výpoveď svedkyne A. G. realizovanej pred vznesením obvinenia (bez prítomnosti obhajcu, ktorý
mohol svojimi otázkami dospieť k vysvetleniu tvrdených skutočností, ktoré boli následne vysvetlené po
vznesení obvinenia a na hlavnom pojednávaní za jeho prítomnosti), pričom žiadnym spôsobom súd
nerešpektoval jej výpoveď realizovanú po vznesení obvinenia a predovšetkým na hlavnom pojednávaní,
v ktorých podrobne vysvetlila postup spolupráce medzi obžalovaným ako konateľom spoločnosti E.,

s.r.o., a svedkyňou ako osobou zabezpečujúcou vedenie účtovníctva. Svedkyňa A. G. v rámci svojich
vyjadrení opakovane zdôraznila, že obžalovaný nemal vedomosť o spôsobe a podmienkach vedenia
účtovníctva a účtovných pravidlách, a teda tento bezvýhradne dôveroval A. G. o správnosti vedenia
účtovníctva spoločnosti E., s.r.o. Z výpovede svedkyne A. G. realizovanej na hlavnom pojednávaní
tiež vyplynulo, že až do doručenia znaleckého posudku realizovaného v rámci trestného konania

bola presvedčená o správnosti svojho postupu. V takom prípade, ak odborne zdatná osoba uzná
svoje pochybenie až na základe spracovaného znaleckého posudku, tak nie je možné pričítať k tiaži
úplne neodborne zdatnej osobe v oblasti vedenia účtovníctva, že nesprávne vyhodnotila správnosť, či
nesprávnosť realizovaného postupu. Obžalovaný má za to, že odôvodňovaním úmyslu obžalovaného
a nadväzným vyslovením jeho viny vo vzťahu k popisovanému skutku, dôkazom realizovaným pred

vznesením obvinenia bez účasti obhajcu, ktorý bol následne 2krát realizovaný po vznesení obvinenia
a na hlavnom pojednávaní s odlišnými závermi, nie je možné hodnotiť inak, ako porušením práva
na obhajobu obžalovaného a súd I. inštancie zavinenie obžalovaného vo forme úmyslu opiera o
jediný dôkaz, v rámci ktorého nemohol realizovať svoje právo na obhajobu, čo je podľa obžalovaného
neprípustný postup. Takýto postup súdu je podľa názoru porušením zásad trestného konania - zásady

kontradiktórnosti konania a predovšetkým svojvoľným výkladom hodnotenia realizovaných dôkazov.
Otázka kontradiktórnosti postupov v trestnom konaní je podrobne upravená a analogicky použiteľná aj
na prejednávanú vec, v stanovisku trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na
zjednotenie výkladu zákona k otázke, či môže byť obžaloba opretá o svedecké výpovede vykonané
pred vznesením obvinenia, ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania „vo veci", ako aj

k otázke, či týmto postupom došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu, sp. zn. Tpj 63/2009,
prijaté dňa 07. decembra 2009. „I. Obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov
a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením
uznesenia o vznesení obvinenia jeho vyhlásením (§ 206 ods. 1 Tr. poriadku), ak k ich vykonaniu
došlo po začatí trestného stíhania „vo veci” podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku. II. Ak je ale výpoveď

svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý
chce prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné
takého svedka vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka vypočutého pred týmto úkonom
znovu vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (právo na kontradiktórny postup).
Výnimku z kontradiktórneho postupu predstavujú výpovede svedkov, ktoré majú v zmysle § 263 ods.

3 písm. b) Tr. poriadku charakter neodkladného alebo neopakovateľného úkonu; taký charakter majú
aj výpovede svedkov mladších ako 15 rokov (§ 135 ods. 2 veta druhá Tr. poriadku). III. Ak obvinený
po vznesení obvinenia sám (prostredníctvom obhajcu) žiada zopakovať výsluchy iných svedkov, je
na úvahe orgánov činných v trestnom konaní, aby po posúdení dôkaznej situácie vo veci rozhodli
o potrebe vykonať kontradiktórny výsluch svedka. Za predpokladu, že súd I. inštancie zistil medzi

výpoveďami svedkyne A. G. pred vznesením obvinenia a po vznesení obvinenia a následne na
hlavnom pojednávaní, určité rozpory, má povinnosť ich odstrániť pri rešpektovaní zásad trestného
konania, v pochybnostiach v prospech obžalovaného a nie jednostranne vyhodnotiť, že výpoveď svedka
realizovaná pred vznesením obvinenia bez účasti obhajcu je z jeho pohľadu dôveryhodnejšia akonásledné výpovede rovnakého svedka realizované v nasledujúcich fázach trestného konania. Uvedené
je nielen že porušením práva na obhajobu, ale aj svojvôľou súdu bez opory v realizovanom dokazovaní.
Obžalovaný tiež považuje za dôležité zdôrazniť (keďže súd I. inštancie uvedenej otázke nevenoval

žiadnu pozornosť, že spoločnosť E., s.r.o., nikdy nezatajovala prijatie predmetnej faktúry, uplatnila ju
v rámci daňového priznania k DPH za IV. kvartál 2013, zaúčtovala v rámci evidencie účtovníctva a
zohľadnila v rámci účtovnej závierky. Uvedená skutočnosť opätovne vyvracia záver súdu I. inštancie
o úmysle obžalovaného krátiť akýmkoľvek spôsobom daňové povinnosti daňového subjektu, keďže
vo svojej účtovnej evidencii faktúru žiadnym spôsobom nezatajoval. Skutočnosť, že z vyrubovacieho

konania a následne znaleckého posudku vyplynul záver o nesprávnom zaúčtovaní faktúry a jej uplatnení
v zdaňovacom období za rok 2014, odôvodňuje výlučne len záver o nesprávnosti spôsobu zaúčtovania
faktúry v účtovníctve spoločnosti E., s.r.o., a teda preukazuje zodpovednosť spoločnosti E., s.r,o.
za porušenie účtovných postupov, avšak nie úmysel obžalovaného spáchať trestný čin. Z vyššie
uvedených skutočností aj v zmysle odôvodnenia napádaného rozsudku, z ktorého vyplýva niekoľko
porušení zásad trestného konania, podľa názoru obžalovaného vyplýva preukázateľné nenaplnenie

znakov trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona, ktoré
ustanovuje „(1) Kto v malom rozsahu skráti daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné
poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok
až päť rokov. (3) Odňatím slobody na štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin
uvedený v odseku 1 v značnom rozsahu.“, a to z nasledujúcich dôvodov: nie je naplnená objektívna

stránka trestného činu - zo strany spoločnosti E. s.r.o. doposiaľ nemohlo dôjsť k skráteniu dane, ak
spoločnosť bola zrušená s právnym nástupcom - nástupníckou spoločnosťou, a teda správca dane
má zákonné možnosti na vymáhanie svojej pohľadávky, ktorá vyplynula z vyrubovacieho konania.
Nie je naplnená subjektívna stránka trestného činu - spáchania predmetného trestného činu vyžaduje
zavinenie vo forme úmyslu, čo v tomto prípade nebolo žiadnym spôsobom preukázané, ak spoločnosť

E., s.r.o., faktúru zaúčtovala v roku 2013 ako poskytnuté preddavky (realizované A. G. ako zmluvnou
účtovníčkou spoločnosti E. s.r.o.), ktoré podľa názoru obžalovaného neovplyvňujú výšku nákladov, a
preto neboli zohľadnené v daňovom priznaní za rok 2013. Skutočnosť, že obžalovaný podal na základe
spracovanýchdokladovodA.G.zaspoločnosťE.s.r.o.dodatočnédaňovépriznanie,žiadnymspôsobom
nepreukazujeúmyselobžalovanéhoakýmkoľvekspôsobomzbaviťsapovinnostiplniťdaňovúpovinnosť.

Nesprávny spôsob zaúčtovania faktúry potvrdzuje neznalosť obžalovaného a ním poverenej účtovníčky,
avšak v žiadnom prípade nepreukazuje úmysel spôsobiť škodu, ktorá doposiaľ fakticky ani nevznikla,
ak správca dane má možnosť uspokojiť svoje nároky z majetku nástupníckej spoločnosti zákonnými
spôsobmi, pričom daňovo zodpovedným subjektom v danom prípade môže byť výlučne spoločnosť E.
s.r.o., resp. nástupnícka spoločnosť. Údajný úmysel obžalovaného je výlučne odvodzovaný súdom I.

inštancie s ohľadom na ďalší vývoj podnikateľskej činnosti spoločnosti E. s.r.o. v roku 2014, čo však
spoločnosť E. s.r.o., a teda ani obžalovaný, pri podávaní daňového priznania za rok 2013 nemohli
logicky vedieť. Nie sú v danom prípade naplnené podmienky pre označený subjekt trestného činu
- obžalovaný nemôže byť braný na trestnú zodpovednosť v situácii, ak ako konateľ spoločnosti E.
zabezpečoval, podal daňové priznanie za rok 2013, faktúry prostredníctvom poverenej účtovníčky

zaúčtoval (nemá účtovné vzdelanie, vedomosti, a predovšetkým v priebehu 20 rokov neboli na jeho
strane nikdy zistené žiadne nedostatky) a následne podal daňové priznanie za rok 2014, za ktoré
spoločnosť E. s.r.o. uhradila daň z príjmu vo výške 63.626,21 €. Trestná zodpovednosť obžalovaného
je v tomto prípade vylúčená a hlavne logicky neprípustná, ak daňovým subjektom bola spoločnosť
E. s.r.o.. Tento záver odôvodňuje aj riešenie zvolené zákonodarcom, ak tento prijal zákon č. 91/2016

Z.z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb v znení neskorších predpisov, ktorý priamo počíta
s trestnou zodpovednosťou právnickej osoby za spáchanie trestného činu skrátenia dane a poistného
podľa § 276 Tr. zákona. Obžalovaný má za to, že z realizovaného dokazovania je možné dovodiť
záver, že skutok popisovaný v obžalobe sa nestal, v preskúmavanom prípade na strane spoločnosti E.
s.r.o., resp. nástupníckej spoločnosti a prenesene obžalovaného, nedošlo k naplneniu znakov trestného

činu skrátenia dane a poistného, na strane obžalovaného celkom určite nie je naplnená mimo iné
subjektívna stránka skutkovej podstaty v rozsahu úmyslu, ak vôbec nezohľadnil, že v čase zrušenia
spoločnosti E., s.r.o. s právnym nástupcom neexistoval žiadny daňový nedoplatok (neexistovalo žiadne
právoplatné rozhodnutie, ktoré by odôvodňovalo zodpovednosť konateľa - obžalovaného). Na základe
uvedeného je možné uzatvoriť, že v situácii, ak záujem na výber daní je možné uspokojiť efektívnym

uplatnením príslušných právnych mimo trestných noriem, nie je možné brať na trestnú zodpovednosť
konateľa spoločnosti, ktorý si plnil svoje povinnosti podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, v
účtovníctvežiadneskutočnostinezatajoval,avšaknáslednoudaňovoukontrolouaznaleckýmposudkom
bol zistený nesprávny spôsob zaúčtovania faktúry (zaradenie pod účet neovplyvňujúci základ dane- výšku nákladov). Trestná zodpovednosť je v takej situácii podľa názoru obžalovaného vylúčená.
Vzhľadom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu obžalovaný prostredníctvom obhajcu navrhuje
Krajskému súdu v Prešove, ako súdu príslušnému na rozhodovanie o odvolaní obžalovaného, aby

rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 18.10.2023, pod č.k. 6T/22/2020-1107, podľa § 321 ods. 1
písm. b), d) Tr. poriadku zrušil a podľa ustanovenia § 322 ods. 3 Tr. poriadku v spojení s ustanovením
§ 285 písm. a), c) Tr. poriadku oslobodil obžalovaného spod obžaloby.

Následne obžalovaný predložil písomne odôvodnené doplnenie odvolania prostredníctvom obhajcu,

v dôvodoch ktorého uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že došlo k novelizácii Tr. zákona, a to prijatím
Zákona č. 40/2024 Z. z. - Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 06.08.2024, došlo
k zmenám, ktoré sa dotýkajú taktiež zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na ustanovenia aplikované
vo vzťahu k vysloveniu viny obžalovaného, ako aj vo vzťahu k uloženiu trestu, a to nasledovným
spôsobom: V zmysle napadnutého rozsudku sa mal obžalovaný dopustiť spáchania zločinu skrátenia

dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona, ktorý v tom čase znel: „(1) Kto v malom rozsahu
skráti daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné
dôchodkové sporenie, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. (3) Odňatím slobody na
štyri roky až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 v značnom rozsahu.
“ Novelou Tr. zákona s účinnosťou od 06.08.2024 došlo k zmene citovaného ustanovenia, pričom došlo

k úprave trestnej sadzby skutku, a predovšetkým zmene právnej kvalifikácie skutku, ktorého spáchanie
je obžalovanému kladené za vinu. Súčasné znenie ust. § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona: „(1) Kto v
malom rozsahu skráti daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok
na starobné dôchodkové sporenie, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky. Odňatím
slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku l a) a už bol

za taký čin odsúdený, b) a na uľahčenie spáchania takého činu poruší úradný uzáver, c) závažnejším
spôsobom konania, alebo d) vo väčšom rozsahu. (S) Odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa
páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 v značnom rozsahu.“ Obžalovaný poukazuje na
dôležitú skutočnosť, že uvedenou zmenou znenia Tr. zákona, trestný čin, ktorého spáchanie sa mu
kladie za vinu, nespadá pod ust. § 276 ods. 3, pretože v zmysle napadnutého rozsudku, mal obžalovaný

ponížiť vlastnú daňovú povinnosť a skrátiť daň z príjmov právnickej osoby v celkovej sume 69.444,37 €,
ktorá za súčasnej právnej úpravy už nepredstavuje značnú škodu, ale len škodu väčšieho rozsahu, čím
došlo k zmene právnej kvalifikácie z ust. § 276 ods. 1, ods. 3 na ust. § 276 ods. 1 a ods. 2 Tr. zákona
so súčasnou trestnou sadzbou 1-5 rokov. Podľa ust. § 276 ods. 2: „Odňatím slobody na jeden rok až
päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1, a už bol za taký čin odsúdený, a

na uľahčenie spáchania takého činu poruší úradný uzáver, závažnejším spôsobom konania, alebo vo
väčšom rozsahu.“ V zmysle uvedeného sa obžalovaný mal dopustiť spáchania prečinu, nie zločinu, a
tak s ohľadom na ust. § 40 ods. 1 písm. a) Tr. zákona má obžalovaný za to, že samotné prejednanie
veci pred súdom bolo postačujúce na jeho nápravu. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že skutok
mal byť spáchaný v roku 2013, obžaloba na obžalovaného bola podaná dňa 21.02.2020, napadnutý

rozsudok bol vydaný dňa 18.10.2023, čím obžalovaný poukazuje na skutočnosť, že konanie pred súdom
bolo viac než dostatočne dlhotrvajúce na jeho nápravu. V zmysle výroku napadnutého rozsudku, je
spornou faktúrou faktúra č. XXXXXXXX F. zo dňa 13.12.2013, (ktorú spoločnosť D., a.s. vyhotovila v
zmysle zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 01.09.2012, pričom k naplneniu predmetnej zmluvy došlo v
roku 2013), čo značí o tom, že k nesprávnemu zaúčtovaniu malo dôjsť v rámci vedenia účtovníctva za

rok 2013. Samotný napadnutý rozsudok obsahuje konštatovanie o tom, že obvinený ako zodpovedný
zástupca mal predmetnú faktúru vystavenú spoločnosťou D., a. s. zahrnúť do daňových nákladov za
rok 2013, nie do daňových nákladov v roku 2014. Obžalovaný k tomu uvádza, že v takom prípade
je príčinou vzniku tvrdeného nedoplatku na dani z príjmov a k naplneniu skutkovej podstaty trestného
činu skrátenia dane a poistného, deň podania daňového priznania za rok 2013, a teda dňa 31.03.2014.

Obžalovanému bolo vznesené obvinenie uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odbor
kriminálnej polície zo dňa 18.06.2019, čo po zohľadnení zmeny právnej kvalifikácie skutku v dôsledku
zmeny právnej úpravy v prospech obžalovaného znamená, že obvinenie bolo voči obžalovanému
vznesené až po uplynutí 5-ročnej premlčacej doby, vzťahujúcej sa k trestnému činu, ktorého spáchanie
je obžalovanému kladené za vinu, v zmysle aktuálnej právnej úpravy. Podľa ust. § 87 ods. 1 písm.

d) Tr. zákona: „Ak tento zákon neustanovuje inak, trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby,
ktorá je päť rokov, ak ide o prečin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia
slobody s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou tri roky.“ V zmysle ust. § 2 ods. 1 Tr. zákona:
„Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný.Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť
činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší“. Obžalovaný
predkladá stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pojednávajúce

o behu premlčacej doby, prijatého na zasadnutí 28. novembra 2024, a to nasledovne: Tpj 129/2024:
„Z ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zákona pri jeho výklade v súlade s čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej
republiky vyplýva povinnosť posúdiť trestnosť činu a uložiť trest podľa neskôr účinného zákona, ak
je pre páchateľa priaznivejší než zákon účinný v čase, keď bol čin spáchaný. Imanentnou súčasťou
trestnosti činu je premlčanie trestného stíhania, čo v prípade skrátenia premlčacích dôb zmenou zákona

(ich samotnou úpravou alebo ako dôsledok zmeny inej časti zákona) znamená, že hmotnoprávne
účinky prerušenia premlčania trestného stíhania podľa § 87 ods. 3 Tr. zákona, spočívajúce v začatí
novej premlčacej doby podľa § 87 ods. 4 Tr. zákona, zostávajú zachované iba vtedy, ak k úkonom
alebo skutočnostiam spôsobujúcim prerušenie premlčania trestného stíhania došlo pri ich spätnom
posudzovaní v skrátenej, a teda pre páchateľa priaznivejšej premlčacej dobe. To ale neplatí pri trestných
činoch taxatívne vypočítaných v ustanovení § 87 ods. 7 Tr. zákona, ak ich spáchaním dochádza k

poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie, keďže toto zákonné ustanovenie v súlade s čl. 7
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky reflektuje judikatúru Súdneho dvora Európskej únie presadzujúcu
požiadavku európskeho práva na ochranu finančných záujmov Európskej únie; takáto osobitná úprava
(lex specialis) nemá širší presah a nemení obsah a rozsah inštitútu premlčania trestného stíhania, a
to ani v kontexte § 2 ods. 1 Tr. zákona (či. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky)“. Podľa uvedeného

stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, k hmotnoprávnym účinkom
prerušenia premlčania trestného stíhania, spočívajúceho v začatí novej premlčacej doby dôjde vtedy, ak
k úkonu alebo skutočnosti spôsobujúcej prerušenie premlčania trestného stíhania došlo pri ich spätnom
posudzovaní v skrátenej, a teda pre páchateľa priaznivejšej premlčacej dobe. V prípade obžalovaného je
skutočnosťou spôsobujúcou prerušenie premlčania trestného stíhania uznesenie o vznesení obvinenia

zo dňa 18.06.2019, čo znamená, že k takejto skutočnosti došlo podľa názoru obžalovaného až po
uplynutí skrátenej – 5-ročnej premlčacej doby. Za zohľadnenia uvedeného, má obžalovaný za to, že
došlo k premlčaniu trestnosti činu, ktorého spáchanie sa mu kladie za vinu. S ohľadom na vyššie
uvedenú argumentáciu, obžalovaný navrhuje Krajskému súdu v Prešove, ako súdu príslušnému na
rozhodovanie o odvolaní obžalovaného, aby rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 18.10.2023, č.k.:

6T/22/2020-1107 podľa ust. 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku zrušil a podľa ust. § 322 ods. 3 Tr. poriadku
v spojení s ust. § 285 písm. f) Tr. poriadku obžalovaného oslobodil spod obžaloby.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj

správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného na podklade
argumentácie v ňom prezentovanej nebolo dôvodné, z hľadiska argumentácie, čo do výroku o vine, aj

napriek tomu rozsudok vo výroku o treste zmenil v jeho prospech, na podklade zmeny právnej úpravy,
novely Trestného zákona účinného od 06.08.2024.

Krajský súd ďalej zistil, že okresný súd vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy
vyhodnotil v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav a to v rozsahu potrebnom pre jeho

rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové
a právne závery súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu a presvedčivo
odôvodnil a preto sa odvolací súd s jeho argumentáciou stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení

skonanímpredprvostupňovýmsúdomkonanímtvoriacimjedencelok,keďžepredmetkonaniajetotožný
– krajský súd nemá dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať), dôkazy a skutočnosti z nich
plynúce, na podklade ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného a druhu a výmere
trestu tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovaného a
pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce
vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaného a určeného druhu trestu a jeho
výmery.Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu
má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti

skutočnostiam,ktorésamukladúzavinuadôkazomonich,vrámcitohopríkladmoajuvádzaťnepravdu,
ak to má osvedčiť jeho obhajobnú argumentáciu, keďže dôkazné bremeno znáša štát prostredníctvom
žalobcu, ktorým je prokurátor.

Nosúčasneplatí,žesúdprihodnotenívykonanýchdôkazov(vovzájomnýchsúvislostiach)jednotlivoako

aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil
rovnováhuhodnoteniadôkazov,produkovanýchakovprospechtakajvneprospechobžalovaného,musí
prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného
v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci
obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne
aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že

prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom
na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah odvolacích námietok obžalovaného prezentovaných
aj v rámci obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez
konfrontácie s dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.

Súčasne platí, že podstatná časť odvolacích námietok obžalovaného, ktorými argumentoval, už boli
prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, aj v rámci záverečných rečí,

s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský
súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného
dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu

prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné)
rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného A. B. B..

Z obsahu vykonaného dokazovania plynie, že obžalovaný ako štatutárny orgán a teda ako zodpovedný
zástupca daňového subjektu E., s.r.o., so sídlom D. XX, C., IČO: XXX XXX XX, DIČ: XXX XXX XXXX,

mal opakovane v marci roku 2014 podávať daňové priznania z dani z príjmu za rok 2013, najsamprv
riadne daňové priznanie dňa 24.03.2014 za rok 2013, v ktorej bola riadne zahrnutá vo výroku rozsudku
označená aj tzv. nákladová faktúra zo dňa 13.12.2013 vystavená spoločnosťou D., a. s. C. XX, B., na
sumu 420.875,- eur bez DPH. Následne dňa 31.03.2014 podal obžalovaný opravné daňové priznanie
z dani z prímu za rok 2013, kedy bolo potrebné ešte zaúčtovať aj preddavky na daň, ktorú zaplatil za

sledované zdaňovacie obdobie roku 2013, v ktorej bola opäť zahrnutá už skôr označená tzv. nákladová
faktúra, a napokon obžalovaný dňa 31.03.2014 podal aj dodatočné daňové priznanie za rok 2013, v
ktorom už táto nákladová faktúra nebola zahrnutá (následne zaúčtovaná v zdaňovacom období roka
2014, v daňovom priznaní podávanom obžalovaným dňa 31.03.2015).

V tomto smere je potom podstatné uviesť, ako to vyplýva z výpovedi A. H. G., že na podklade konzultácii
s obžalovaným, podľa jeho usmernenia - menila rozhodnutie o zaúčtovaní označenej (nákladovej)
faktúry raz ako faktúru zahrnutú do nákladov pre zúčtovacie obdobie roku 2013 a raz ako faktúru
zahrnutú do záloh, ktoré sa nákladmi vo forme vyplatených platieb, formou niekoľkých splátok pre
spoločnosť D. a.s. (A. I. J.) mali podľa nej podľa vysvetlenia obžalovaného stať až v roku 2014.

Z uvedeného potom plynie, že A. H. G., obrazne povedané nerobila sama od seba tento zásah do
účtovníctva, resp. do podkladov pre vypracovanie daňového priznania pre rok 2013 a najmä aj pre rok
2014, bez vedomia obžalovaného, ale práve naopak, postupovala tak podľa konzultácii s obžalovaným,
ktorému sa pôvodná strata pre rok 2013 zdala príliš vysoká, kde najsamprv táto tzv. nákladová faktúra

zaúčtovaná v pôvodnom daňovom priznaní pre rok 2013 bola a následne v dodatočnom daňovom
priznaníprerok2013užzaúčtovanánebola,čoovplyvniloajvýšku,rozsahzákladudanepredaňzpríjmu
zarok2014označenéhodaňovéhosubjektu,ktorýjerozhodujúcipreaplikáciupríslušnejdaňovejsadzby
tak, ako to napokon bez rozumných pochybností vyplynulo aj z výsledkov znaleckého dokazovania.Na hlavnom pojednávaní bol vypočutý aj A. K. C., znalec z odboru ekonómia a manažment, odvetvie
účtovníctvo, daňovníctvo a personalistika, ktorý vypracoval znalecký posudok č. 24/2019, ktorý okrem

iného v tejto súvislosti konštatoval, že v rámci účtovníctva sa majú účtovať veci vždy podľa časového a
vecného hľadiska. Faktúra je účtovný doklad, ktorý mal byť vystavený vtedy, keď vzniklo dodanie tovaru
alebo služby.

Tvrdeniam znalca potom zodpovedá aj príslušná právna úprava, kde podľa zákona o dani z príjmu

č. 595/2003 Z.z. konkrétne podľa § 2 písm. i) je daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v
účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní
majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový
výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak,

písm. j) základom dane je rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri
rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom
zdaňovacom období, ak tento zákon neustanovuje inak.

Ďalej podľa § 3 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov sa náklady
a výnosy účtujú v tom období, v ktorom vznikli, bez ohľadu na deň ich úhrady. Rozhodujúcim kritériom
pre zaradenie účtovného prípadu do účtovného obdobia je deň uskutočnenia účtovného prípadu, ktorý
je definovaný v § 2 Opatrenia MF SR č. 23054/2002-92, podľa ktorého dňom uskutočnenia účtovného
prípadu je deň splnenia dodávky.

V posudzovanom prípade nebolo preto sporným, že pokiaľ bola označená faktúra zaúčtovaná v roku
2014, došlo zo strany daňového subjektu E., s.r.o., so sídlom D. XX, C., k nezákonnému postupu v
rozpore s § 2 písm. i) a j) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v platnom znení, čo malo za následok
vplyv nie len na základ dane z príjmu právnickej osoby v roku 2013, no predovšetkým v roku 2014, lebo

náklady by mali byť správne zvýšené v roku 2013 o sumu nepriznanej čiastky, ktorá bola nezákonne
zaúčtovaná do nákladov roku 2014.

Podstatným je potom z hľadiska posúdenia trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného A. B. B.
v kontexte jeho obrany, či konaním obžalovaného boli naplnené všetky obligatórne znaky žalovanej

trestnej činnosti a teda, či obžalovaný ako zodpovedný zástupca daňového subjektu svojím konaním tak,
ako sa mu kladie za vinu – vedel, že takýmto protiprávnym konaním uhradí (zaplatí) štátu menšiu sumu
na dani z príjmu za rok 2014, ako by mal podľa pravdivého (skutočného) skutkového stavu zaplatiť.

Opierajúc sa o výsledky vykonaného dokazovania, najmä opakované výpovede svedkyne A. G. ako

v prípravnom konaní tak na hlavnom pojednávaní -odhliadnuc, v kontexte obhajobnej argumentácie
obžalovaného, aj od jej jednoznačného vyjadrenia vo svojej výpovedi v prípravnom konaní dňa
23.01.2019 ešte pred vznesením obvinenia obžalovanému, že pri vyhotovení daňového priznania za rok
2014, pri zaúčtovaní spornej faktúry, postupovala vyslovene na pokyn a podľa pokynov obžalovaného
- je možné bez rozumných pochybností ustáliť, že A. G. nerozhodla o zaúčtovaní tejto tzv. nákladovej

faktúry do roku 2013, ale do roku 2014 samostatne bez vedomia obžalovaného, ale až po jeho
„upozornení, že je to provízia súvisiaca s budúcim rokom", rešpektujúc jeho vôľu, čo nie je možné
vnímať inak ako vedomý a výslovný prejav vôle obžalovaného, aby táto tzv. nákladová faktúra nebola
zaúčtovaná v roku 2013, ale až v účtovníctve za rok 2014.

Motívom (pohnútkou) tohto konania obžalovaného bola preukázaná skutočnosť spojená so zistením, že
po podpise zmluvy so spoločnosťou A. L., s.r.o, so sídlom M. X, H., v sume 2.862.000 eur za dodanie
zariadení a montážne práce vedel, že v roku 2014 bude mať, resp. mohol bez rozumných pochybností
predpokladať - až skokovo, niekoľko násobne - vyššie príjmy oproti predchádzajúcim rokom, keďže
sám vo svojej výpovedi uvádzal, že pred realizáciou tohto kontraktu mával bežne obraty maximálne

10000až20000eurročne.Uvedenépotomspochybňujeobranuobvineného,ženemoholpredpokladať
hospodársky výsledok v roku 2014, čo mal byť jeden z dôvodov vylučujúcich jeho úmysel skrátiť daň.V kontexte uvedeného potom krajský súd považuje za potrebné opätovne vysvetliť, že pri trestnom čine
skráteniadaneapoistnéhopodľa§276Tr.zákona-vzhľadomnaobjektívnustránkuiobjekt,akojedných
z obligatórnych znakov tejto základnej skutkovej podstaty - ide zo strany páchateľa výlučne o konanie

smerujúce voči správcovi dane, teda len vo vzťahu k nemu možno skresľovať výšku daňovej povinnosti.

Pri posudzovaní konania páchateľa je potom potrebné zobrať do úvahy časové hľadisko dokonania
jednotlivých čiastkových útokov, priebeh prípravných konaní páchateľa a ich spôsob (napr.
vyhotovovanie faktúr a ich založenie do účtovnej evidencie). Samostatným čiastkovým útokom však nie

je nepriznanie niektorého z viacerých zdaniteľných príjmov, či nepravdivým (podvodným) zaúčtovaním
daňových výdavkov. Takéto konanie páchateľa je súčasťou jedného skutku, ktorý je dokončený
(neúplným) priznaním dane.

Skrátením dane tu preto môže byť aj konanie páchateľa, pri ktorom došlo k odpočítaniu výdavkov
(nákladov) od zdaniteľných príjmov pre účely stanovenia základu dane, a to bez toho, aby bola

rešpektovaná vecná a časová súvislosť v danom zdaňovacom období. Inak povedané, môže ísť teda,
napríklad o trestný čin skrátenia dane v súvislosti s daňou z príjmov a uplatňovanými výdavkami
aj v prípadoch uplatňovania výdavkov, ktoré nesúvisia s daným zdaňovacím obdobím, ktorými sa
presúvajú náklady do iného zdaňovacieho obdobia.

V súvislosti s obhajobnou argumentáciou obžalovaného, že on predsa nemal ekonomické vzdelanie,
počas dlhodobej spolupráce s A. H. G., nikdy nemal akýkoľvek profesionálny (v rámci účtovníctva)
problém, preto sa na ňu vo všetkom vo vzťahu k vedeniu účtovníctva a spracúvaní daňových priznaní
spoliehal, krajský súd uvádza nasledované.

Omylom páchateľa (to je konaním vylučujúcim úmysel na zavinenie) nie je, ak nepozná presné znenie
príslušných daňových predpisov, vrátane konkrétnych ustanovení, ktoré odôvodňujú vznik a výšku
daňovej povinnosti. Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti preto postačí, ak sú páchateľovi známe
rozhodné skutkové okolnosti, od ktorých sa odvíja daňová povinnosť daňovníka alebo platcu dane,
napríklad, že dosiahol zdaniteľný príjem z podnikania za určité obdobie, že vykonal zdaniteľné plnenie

za cenu, do ktorej bola zahrnutá daň z pridanej hodnoty, a podobne.

Omylom páchateľa teda nie je konanie, keď v dôsledku nedostatku odborných znalostí považuje
určité konanie za dovolené, a to v rozpore so skutočnosťou, pretože v pochybnostiach sa nemožno
bez ďalšieho spoľahnúť na svoj vlastný úsudok, ale je nutné získať potrebné informácie od osôb,

ktoré takéto odborné znalosti majú. V takýchto prípadoch ide o omyl, ktorého sa páchateľ mohol ľahko
vyvarovať, to platí najmä v prípadoch, keď v subjektívnych pochybnostiach (napríklad ohľadom výkladu
daňovéhozákona,)nezvolítúskutočnosť,ktorájevsúladesozákonom(napríkladpodoplneníinformácií
od osoby s odbornými znalosťami, ale zvolí tu možnosť, ktorá je preňho výhodnejšia. Inak povedané,
pokiaľ páchateľ nemá požadované odborné znalosti, pričom z hľadiska zdaňovania úmyselne zvolí ten

spôsob, ktorý mu najviac vyhovuje, teda nezistil, napríklad prostredníctvom kvalifikovanej osoby správny
spôsob zdaňovania, ale cielene si zvolí ten, ktorý spôsobil stanovenie menšieho rozsahu daňovej
povinnosti obchodnej spoločnosti, v mene ktorej konal.

V tejto súvislosti potom vecne správne uzatvára okresný súd, že pokiaľ si A. G., no najmä obžalovaný

v sprvoti neboli istými, či má alebo nemá byť zaúčtovaná označená faktúra do nákladov až za rok
2014, mal sa obžalovaný, venujúc tomu zodpovedajúcu pozornosť tzv. dobrého hospodára, informovať,
konzultovať u odbornej autority – pre oblasť daňového a účtovného poradenstva – ako túto faktúru
správne v súlade so zákonom zaúčtovať a nie, popri existencii preukázateľných pochybností, ako
postupovať, vybrať si tzv. tú alternatívu, ktorá bola pre obžalovaného - daňový subjekt nepriaznivejšia,

svýsledkompriznanianižšejdanezpríjmu.Otoviac,žepreúčelyDPH,tútonákladovúfaktúruponechal/
i zaúčtovanú za IV. kvartál roku 2013.

TotozistenieanáslednápovinnosťplatilaniepresvedkyňuA.G.,alenajmäpreobžalovaného,ktorýpred
tým v rámci dlhodobého podnikania predsa nemal takýto vysoký príjem (až skokovo, niekoľko násobne

vyšší v roku 2014), nikdy pred tým nevyplácal takú vysokú sumu 420 875,- eur bez DPH, (505 050,-
eur s DPH) za poskytnú službu jeho spoločnosti dodávateľovi služby pre spoločnosť D. a.s. (A. I. J.)
adokoncaaždotohtoobdobianebolplatcomDPH, inakpovedané,obžalovanýnebolpredtýmtoveľkýmprojektom, okrem iného aj platcom DPH a menovaná účtovníčka nikdy pred tým preňho účtovníctvo pre
účely DPH nespracúvala a ani účtovníctvo v prípade takéhoto veľkého obchodeného kontraktu.

V tomto smere potom zmätočne vyznieva vyjadrenie svedkyne A. G., ak tvrdila, že dodatočné daňové
priznanie podávali, lebo mali daňovú kontrolu a povedali im, že to majú zaúčtované v nesprávnom
daňovom období, tak potom tú faktúru už zaúčtovala správne, nakoľko daňová kontrola za zdaňovacie
obdobie roku 2014 k dani z príjmu v daňovom subjekte E., s.r.o., so sídlom D. XX, C., IČO: XXX XXX XX,
DIČ: XXX XXX XXXX, konkrétne týkajúca sa aj tejto spornej faktúry bola vykonaná až v júni roku 2017.

A teda dokazovaním preukázaná zrejmá pochybnosť plynúca zo správania sa obžalovaného -
opakované opravy daňového priznania – ako správne v súlade so zákonom zaúčtovať označenú faktúru
a konajúc potom tak, že za súčasnej nespornej existencie skutkovej okolnosti spočívajúcej v logickom
motíve obžalovaného, zaúčtovať označenú faktúru až do nákladov v roku 2014, kedy už reálne mohol
očakávať (až skokovo, niekoľko násobne) vyšší príjem v sume 2.862.000,- eur v roku 2014, oproti

predchádzajúcemu podnikateľskému obdobiu po podpise zmluvy so spoločnosťou A. L., a.s., H. vedie
bez rozumných pochybností aj krajský súd rovnako ako súd okresný k záveru, že obžalovaný konal
úmyselne pokiaľ označenú faktúru ako tzv. nákladovú zaúčtoval do zdaňovacieho obdobia pre rok 2014,
aj napriek tomu, že k daňovému prípadu (splnenia dodávky služby, či tovaru) došlo v roku 2013, aby
si tým znížil daňový základ dane pre daň z príjmu za rok 2014 označeného daňového subjektu, ktorý

je potom rozhodujúci pre aplikáciu príslušnej daňovej sadzby a po takto úmyselne upravenom rozdiele,
o ktorý mali zdaniteľné príjmy prevyšovať daňové výdavky za rok 2014, potom dňa 31.03.2015 podal
nepravdivé (podvodné) daňové priznanie pre rok 2014, čím týmto konaním neoprávnene ponížil vlastnú
daňovú povinnosť a skrátil daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2014 v celkovej
sume 69.444,37 eur.

V kontexte uvedeného potom krajský súd ešte raz zvýrazňuje, že pokiaľ pri trestnom čine skrátenia
dane a poistného podľa § 276 Tr. zákona - vzhľadom na objektívnu stránku i objekt ako obligatórnych
znakov tejto skutkovej podstaty - ide zo strany páchateľa výlučne o konanie smerujúce voči správcovi
dane (finančná správa – štát) , teda len vo vzťahu k nemu možno skresľovať výšku daňovej povinnosti,

a preto trestný čin skrátenia dane a poisteného podľa § 276 Tr. zákona je teda dokonaný vtedy, keď
páchateľ dosiahne vymeranie nižšej dane alebo nižšieho poistného, ak teda páchateľ predloží doklady,
ktorých obsah smeruje k vymeraniu nižšej dane alebo nižšieho poistného (napr. daňové priznanie s
nepravdivými údajmi).

Pokiaľ sa obžalovanému v posudzovanom prípade kladie za vinu, že mal daňové priznanie za rok 2014
s nepravdivými údajmi podať dňa 31.03.2015, kedy aj mal povinnosť uhradiť nesprávne určenú daň
z príjmu, tak k uvedenému dňu 31.03.2015 potom tzv. došiel správcovi dane, čiže štátu aj obžalovaného
podvodný prejav vôle zaplatiť menšiu sumu na dani z príjmu za rok 2014, ako by mal podľa pravdivého
(skutočného)skutkovéhostavuzaplatiť.Deň31.03.2015boltedadňomspáchaniažalovanéhotrestného

činu obžalovaným A. B. B. ako zodpovedným zástupcom daňového subjektu E., s.r.o., so sídlom D. XX,
C., IČO: XXX XXX XX, DIČ: XXX XXX XXXX.

Pokiaľ podľa argumentácie obžalovaného (ktorú si v tejto súvislosti osvojil aj krajský súd) po novele
Trestného zákona účinnej od 06.08.2024 na posudzovaný prípad pri miernejšej právnej kvalifikácii §

272 ods. 2 písm. d/ Tr. zákon, platí päť ročná premlčacia doba v znení ust. § 2 ods. 1 Tr. zákona
v spojení s § 87 ods. 1 písm. d) Tr. zákona, potom v posudzovanom prípade mala premlčacia doba
uplynúť dňa 01.04.2020, preto pokiaľ bolo vznesené obvinenie obžalovanému uznesením Krajského
riaditeľstva Policajného zboru, odbor kriminálnej polície zo dňa 18.06.2019, bolo tak učinené včas, čiže
ešte pred uplynutím premlčacej doby.

Opierajúc sa o uvedené potom krajský súd návrh obžalovaného na oslobodenie spod obžaloby podľa §
285 písm. f/ Tr. poriadku lebo zanikla trestnosť činu - z dôvodu premlčania trestného stíhania vedeného
voči obžalovanému A. B. B., považoval za nedôvodný.

Napokon v reakcii na odvolacie námietky obžalovaného zhrnúc doposiaľ uvedené, je na mieste
zdôrazniť, že daňové priznania ako v roku 2014, tak aj v roku 2015 za predchádzajúce roky, podával
predsa obžalovaný a nie A. G., je preto neakceptovateľné prenášať rozhodovaciu kompetenciu
štatutárneho orgánu spoločnosti, príkladmo aj pri podávaní daňového priznania, na osobu, ktorá nenesiežiadnu zodpovednosť aj v kontexte ust. § 135a ods. 1 Obchodeného zákonníka, (ako na to správne
poukázal aj okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku), za chod obchodnej spoločnosti, za
jej hospodárenie, inak povedané žiadnym spôsobom nemôže ovplyvniť prejav vôle právnickej osoby

navonok – okolitého sveta – prostredníctvom štatutárneho orgánu, či inej zodpovednej osoby konajúcej
v mene obchodnej spoločnosti (právnickej osoby), ktorým/rou vždy bol a môže byť len fyzická osoba,
a to v prípade tzv. jednoosobovej, ako tomu je v prejednávanom prípade, spoločnosti s ručením
obmedzeným. Kto iný mal získať prospech so skrátenia dane v neprospech štátu, ak nie obžalovaný ako
jediný spoločník a teda vlastník majetkového telesa spoločnosti a teda aj výlučný vlastník obchodného

podieluspoločnostisručenímobmedzeným-E.,s.r.o.,sosídlomD.XX,C.,IČO:XXXXXXXX,DIČ:XXX
XXX XXXX, v čase rozhodnom. Je potom predsa bez významu pre ustálenie skutkového stavu a jeho
právneho posúdenia, no najmä vyvodenia trestnej zodpovednosti voči páchateľovi, aký je následný
tzv. vlastnícky osud obchodnej spoločnosti po spáchaní trestného činu páchateľom - zodpovedným
zástupcom daňového subjektu – obchodnej spoločnosti.

V tomto kontexte za nedôvodné potom vyznieva aj tvrdenie obžalovaného v odvolaní, že trestná
zodpovednosť obžalovaného je v tomto prípade vylúčená a hlavne logicky neprípustná, ak daňovým
subjektom bola spoločnosť E. s.r.o. Tento záver odôvodňuje aj riešenie zvolené zákonodarcom, ak tento
prijal zákon č. 91/2016 Z.z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb v znení neskorších predpisov,
ktorý priamo počíta s trestnou zodpovednosťou právnickej osoby za spáchanie trestného činu skrátenia

dane a poistného podľa § 276 Tr. zákona.

Právna úprava zákona č. 91/2016 Z.z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Zákon o TZPO“) vychádza z tzv. identifikačnej teórie. Zákon o TZPO zavádza
originálnu trestnú zodpovednosť právnických osôb za chybné a nesprávne konanie jej vedenia. Zákon

o TZPO nie je celkom samostatným zákonom, ale nadväzuje na predpisy trestného práva hmotného,
predovšetkým Trestný zákon, a z oblasti trestného práva procesného predovšetkým na Trestný poriadok
- a komplexne neupravuje problematiku trestnej zodpovednosti, trestania, resp. konania proti právnickej
osobe, ale upravuje určité osobitosti, resp. odchýlky od všeobecnej úpravy upravenej v Trestnom zákone
a Trestnom poriadku. Vzhľadom na svoju povahu je preto tento zákon niekedy označovaný ako „vedľajší

Trestnýzákon",tiežinakjepovažovanýzazákonpôsobiacisubsidiárne–podpornekTrestnémuzákonu.

V tomto zmysle je potom potrebné túto špecializovanú právnu úpravu chápať ako tzv. až nastupujúcu po
riadnej aplikácii Trestného zákona pri posudzovaní trestnej zodpovednosti fyzických osôb pôsobiacich
ako štatutárne orgány, resp. konatelia obchodných spoločností ako právnických osôb, teda ako

zodpovedné subjekty konajúce v súlade s už spomínaným ust. § 135a Obchodného zákonníka.

V stručnosti je potom možné zhrnúť, že bez protiprávneho konania fyzickej osoby, za ktoré je
trestnoprávne postihnuteľná podľa Trestného zákona, a teda konania v mene obchodnej spoločnosti,
právnickej osoby – v posudzovanom prípade tzv. jednoosobová spoločnosť s ručením obmedzeným – by

nebolo možné, pokaľ by to malo prichádzať do úvahy ani trestnoprávne posúdenie konania obchodnej
spoločnosti ako právnickej osoby podľa Zákon o TZPO.

Krajský súd, ako už bolo skôr uvedené, však pri rozhodovaní o odvolaní obžalovaného musel
rešpektovať a zohľadniť aktuálnu právnu úpravu, kedy v dôsledku prijatia zákona č. 40/2024 Z.z.,

ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, v znení neskorších predpisov, došlo
k úprave trestných sadzieb pri niektorých majetkových trestných činoch, zároveň so zavedením nového
kvantitatívneho nastavenia škodových kvalifikačných pásiem v ustanovení § 125 Tr. zákona, čo má
aj v prípade obžalovaného za následok zmiernenie právneho posúdenia stíhaného trestného činu, vo
vzťahu ku kvalifikácii spôsobenej majetkovej škody, čo priamo ovplyvnilo kvalifikáciu skutku spáchaného

obžalovaným, a to v prospech obžalovaného.

Podľa § 276 ods. 1Tr. zákona, kto v malom rozsahu skráti daň, poistné na sociálne poistenie, verejné
zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie, potrestá sa odňatím slobody
na šesť mesiacov až tri roky.

Podľa § 276 ods. 2 Tr. zákona, odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak
spácha čin uvedený v odseku l
a) a už bol za taký čin odsúdený,b) a na uľahčenie spáchania takého činu poruší úradný uzáver,
c) závažnejším spôsobom konania, alebo
d) vo väčšom rozsahu.

Podľa§124ods.1Tr.zákona,vzneníúčinnomod06.08.2024,škodousanaúčelytohtozákonarozumie
ujma na majetku alebo reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo jeho iná ujma,
ktorá je v príčinnej súvislosti s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach.
Škodou sa na účely tohto zákona rozumie aj získanie prospechu v príčinnej súvislosti s trestným činom.

Podľa § 125 ods. 2 Tr. zákona, ak tento zákon v osobitnej časti vyžaduje v základnej skutkovej podstate
spôsobenie škody ako majetkový následok trestného činu a neuvádza jej výšku, má sa za to, že musí
byť spôsobená aspoň škoda malá.

Podľa § 125 ods. 1 Tr. zákona, v znení do 06.08.2024, prvá a druhá veta, škodou malou sa rozumie

škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Škodou väčšou sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok
takej sumy.

Podľa § 125 ods. 1 Tr zákona, v znení účinnom po 06.08.2024, škodou malou sa rozumie škoda
prevyšujúca sumu 700 eur. Škodou väčšou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 20 000 eur. Značnou

škodou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 250 000 eur. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie škoda
prevyšujúca sumu 650 000 eur. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty
veci a rozsahu činu.

Odvolací súd konštatuje, zohľadniac uvedené skutočnosti a závery vykonaného dokazovania,

posudzujúc zistené skutočnosti jednotlivo a zároveň komplexne v ich súvislostiach, že v konaní bolo bez
rozumných pochybností dostatočne preukázané, že konaním obžalovaného A. B. B. došlo k naplneniu
pojmových znakov prečinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona,
keďže vo väčšom rozsahu skrátil daň.

Odvolací súd preto na podklade odvolania zrušil rozsudok vo výroku o vine a treste a rozhodol vo
veci sám, pričom upravil právnu kvalifikáciu spáchaného skutku v súlade s aktuálnou právnou úpravou,
rešpektujúc zároveň ust. § 2 ods. 1 Tr. zákona.

Súd následne nanovo rozhodoval o treste, zohľadňujúc upravenú právnu kvalifikáciu spáchaného

skutku; rešpektujúc zákonné podmienky ukladania trestov.

Zákonná trestná sadzba pri prečine skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr.
zákona je v rozpätí jedného až piatich rokov.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade odsúdenia páchateľa je primeranosť uloženého
trestu nevyhnutným predpokladom pre dosiahnutie výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutnou
podmienkou prevýchovy páchateľa je akceptovanie trestu ako spravodlivého následku protiprávneho
konania. Je zrejmé, že v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii nemôže dôjsť. Uznanie
spravodlivosti trestu má predovšetkým práve pôsobenie výchovné. V záujme individualizácie trestu súd

pri určovaní druhu a výmere trestu prihliada o.i. na konkrétne okolnosti a spôsob spáchania činu a jeho
následok, mieru zavinenia, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, pomery
páchateľa (majetkové, osobné, rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa) či možnosť jeho nápravy.
Nevyhnutné je celkové posúdenie osobnosti obžalovaného, jeho osobnostného profilu, charakterových
vlastností, veku a podobne, ako aj individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu

trestného činu. Trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti, vytvorí podmienky na jeho prevýchovu tak, aby viedol riadny život. Tak ako
pri rozhodovaní o vine, i pri rozhodovaní o treste sa presvedčenie súdu vytvára na základe logického
úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností prípadu, rešpektujúc
§ 34 Tr. zákona a zásady ukladania trestov.

Odvolací súd zdôrazňuje, že právoplatným odsúdením stráca odsúdená osoba bezúhonnosť, čo sa
môže nepriaznivo prejaviť v jej občianskom živote. Bezúhonnosť je podmienkou na vykonávanie
niektorých činností, povolaní alebo funkcií. Nepriaznivé následky odsúdenia zostávajú aj po tom, čosa odsúdený po výkone uloženého trestu vracia do spoločnosti, keďže evidencia trestov vo výpise
zregistratrestovuvádzavšetky,ajnezahladenéodsúdenia,vrátaneúdajovopriebehuvýkonuuložených
trestov, ochranných opatrení a primeraných obmedzení. Predchádzajúce odsúdenie tak môže negatívne

ovplyvňovať proces resocializácie.

Odvolací súd vzhľadom na všetky zistené okolnosti pri rozhodovaní o treste prihliadol na skutočnosť,
že obžalovaný je bezúhonný, v minulosti, s výnimkou tohto trestného stíhania, nebol súdne trestaný.
Z Centrálneho registra priestupkov a správnych deliktov vyplýva, že obžalovaný za sa posledných päť

rokov nedopustil žiadne priestupku. Z vykonaného dokazovania súd nemal iné poznatky o konfrontácii
obžalovaného so zákonom, pričom charakter obžalovaného, jeho správanie a život po spáchaní skutku
preukazuje bezúhonnosť a podstatné rešpektovanie právnych noriem.

Súd zohľadňoval tiež nezanedbateľnú skutočnosť, na ktorú poukázal aj súd prvého stupňa, a to dobu
od spáchania skutku a dĺžku prípravného konania, s dĺžkou konania pred súdom, odôvodňujúce spolu

s inými okolnosťami, samotnou osobou obžalovaného, uloženie alternatívnej formy trestu za spáchaný
skutok, čo sa javí byť vhodnejšou a primeranejšou možnosťou, vzhľadom na možnosti resocializácie
a nápravu páchateľa do budúcna.

Vo veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané úmyselné správanie obžalovaného za účelom

získania majetkového prospechu. Vzhľadom na okolnosti veci, vykonané dokazovanie a skutočnosť,
že boli splnené všetky zákonné podmienky podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona na uloženie peňažného
trestu (úmyselne spáchaný trestný čin, ktorým sa páchateľ snažil získať majetkový prospech), odvolací
súd využil pri uložení trestu za spáchaný skutok možnosť odklonu, t.j. uloženie alternatívneho trestu,
nespojeného s odňatím slobody páchateľa, a to uloženie peňažného trestu. Samotná povaha tohto

trestu, t.j. zásah do finančnej sféry; do majetku páchateľa slúži na dosiahnutie účelu trestu najmä
v prípadoch, keď sa páchateľ dopustil trestného činu majetkovej povahy, či už motivovaného snahou
o neoprávnený majetkový prospech, alebo negatívnym vzťahom k ochrane a nedotknuteľnosti cudzieho
majetku, v tomto prípade finančných prostriedkov, o ktoré bol ukrátený štátny rozpočet.

Odvolací súd konštatuje, že majetkové pomery obžalovaného umožňujú uloženie peňažného trestu,
ktorýnajednejstranezasiahnedojehomajetkusankčnýmcharakterom,budezároveňpôsobiťvýchovne
do budúcna a obžalovaný, aby sa v budúcnosti vyvaroval protiprávneho konania, zohľadňujúc tiež
skutočnosť, že predmetný trestný čin, za ktorý je stíhaný v tomto konaní, je ojedinelým prešľapom
obžalovaného voči právnemu poriadku.

Odvolací súd na základe uvedeného rozhodol o uložení peňažného trestu obžalovanému vo výške
1500,- eur. Uložený peňažný trest, vrátane jeho výšky, podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá
požiadavkám vyplývajúcim z § 34 Tr. zákona, splní svoj účel a zodpovedá tiež zákonným podmienkam
upravujúcim zásady ukladania trestov, pričom súčasne v dostatočnom rozsahu obsahuje prvky

generálnej a individuálnej prevencie, ako aj prvok represie. Súd zdôrazňuje, že pri uložení peňažného
trestu je nezanedbateľná skutočnosť, že po jeho úhrade, v súlade s § 92 ods. 2 Tr. zákona sa tento
trest považuje za vykonaný a dochádza k zahladeniu trestu a toto odsúdenie nie je evidované vo výpise
z registra trestov. Obžalovanému takto nehrozí ďalší postih, ako je tomu v prípade plynutia skúšobnej
doby a hrozby premeny podmienečne uloženého trestu.

Zároveň podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona, pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený,
súd uložil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody v trvaní troch mesiacov. Uložený náhradný trest
prioritne plní funkciu hrozby v prípade nezaplatenia peňažného trestu a zároveň motiváciu, aby úhradou
peňažného trestu u obžalovaného k výkonu trestu odňatia slobody nedošlo.

Súčasne bolo povinnosťou krajského súdu, rovnako tak ako učinil aj okresný súd, uložiť podľa § 61 ods.
1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona účinného od 06.08.2024, s použitím 39 ods. 1, ods. 3 písm. f/ Tr. zákona
trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárnych orgánov v obchodnej spoločnosti v trvaní 2 (dvoch)
rokov, zohľadňujúc už spomínanú dĺžku trestného konania vedeného voči obžalovanému.

Na základe týchto skutočností, citovaných zákonných ustanovení a právnych úvah rozhodol odvolací
súd tak, že zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. poriadku a súčasne podľa §
322 ods. 3 Tr. poriadku sám vo veci rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.