Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/121/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619200699
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8619200699.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu W. Š., narodeného XX. H. XXXX, U. XX, zastúpený
advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, Stropkov, Nám. SNP 7, proti žalovanej obchodnej spoločnosti
Orange Slovensko a. s., Bratislava, Metodova 8, IČO: 35 697 270, právne zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Branislava Máčaja, s. r. o., Bratislava, Vajnorská 21A, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti,
vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. SK-6Csp/36/2019, o dovolaní žalovanej proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25. mája 2023 sp. zn. 18CoCsp/12/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. mája 2023 sp. zn. 18CoCsp/12/2023 v dovolaním napadnutej
časti o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobkyni proti žalovanej v rozsahu 100 % zrušuje a
vec v rozsahu zrušenia vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník, v súčasnosti Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo

„prvoinštančnýsúd“)rozsudkomz6.októbra2022č.k.6Csp/36/2019-170rozhodoltak,žežalovanábola
povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(I.), vo zvyšku žalobu zamietol (II.), žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodol po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením (III.). O trovách konania súd prvej
inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“) tak, že ich priznal žalobcovi proti žalovanej v plnom rozsahu a

to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu..

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na základe odvolanie žalovanej rozsudkom z 25.
apríla 2023 č. k. 18CoCsp/12/2023-268 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 500 eur a v prevyšujúcej časti ho zmenil tak, že
žalobu zamietol (I.) a rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu

100 % (II.). Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci a dospel k záveru,
že suma priznaná súdom prvej inštancie vo výške 2.175 eur nezodpovedá zisteným okolnostiam a v
žiadnom prípade nezodpovedá princípu proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady,
ktoré síce nie sú v právnych predpisoch výslovne obsiahnuté, avšak v európskej právnej kultúre sa
bezozbytku uplatňujú, pričom porušením pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavne
zaručených práv, konkrétne práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 36 ods. 1 Listiny. Dĺžka protiprávneho

konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, činnosť žalovanej nevykazovala znaky vysokej
intenzity protiprávneho konania alebo toho, že by v jej prípade išlo o konanie, cieľom ktorého bolo
úmyselné narušenie chránených osobnostných práv. Išlo však o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej len „Občiansky zákonník“), kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov. Táto skutočnosť bola
podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie opodstatnenosti náhrady ujmy v peniazoch,

aj v kontexte s významným postavením žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na
preventívnu ochranu segmentu, ktorý je osobitne chránený - osobné údaje. Súd prvej inštancie vdostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny
záver. Odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie vo výroku I. z uvedeného dôvodu zmenil na sumu 500
eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

2.1. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 2 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanej v
celom rozsahu, s poukazom na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od
úvahy súdu. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do

základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného
aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej
sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy bolo
v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten,
ako bolo uvedené, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku a preto

žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov konania. S poukazom na uvedenú skutočnosť preto
odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky žalovanej o aplikácií § 257 CSP v danom
prípade, vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia. Každá strana sporu v prípade meritórneho
rozhodnutia súdu si musí byť vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu bude niesť trovy konania. V
prejednávanej veci nebolo dôvodné upustiť od tejto zásady.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov
(celého) konania voči žalovanej v rozsahu 100 % podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie,
ktoré odôvodnila § 420 písm. f) CSP. Odvolací súd sa náležite nevysporiadal s jej relevantnou
argumentáciou, a to v tak zásadnej miere, že takýmto nesprávnym postupom súdu došlo k porušeniu

práva na spravodlivý súdny proces. Dovolateľka poukázala na to, že aj keď rozhodnutie o výške plnenia
(peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy) závisí od úvahy súdu, bolo nevyhnutné, aby aj žalobkyňa niesla
nejakú zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania neprimeraných
nárokov a to práve s poukazom na skutočnosť, že žalobkyňa žalobou požadovala sumu 5 000 eur,
avšak súdom jej bola priznaná desaťnásobne nižšia suma. Dovolateľka zdôraznila, že žaloba a konanie

je identické s ďalšími 166 skutkovo a právne identickými konaniami, opakoval sa veľký počet úkonov
pri ktorých podanie na súd vyžadovalo len zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu, spisovej
značky a dátum podania. Odvolací súd sa však s argumentáciou žalovanej vo svojom rozhodnutí
nezaoberal, v rozhodnutí absentuje akékoľvek odôvodnenie prečo túto argumentáciu považoval za
nesprávnu, resp. neaplikovateľnú. Dovolateľka tiež poukázala na skutočnosť, že vo výroku o náhrade

trov konania absentuje, že táto náhrada sa priznáva len z prisúdenej sumy tak, ako je uvedené v
odôvodnení rozhodnutia. Výrok rozhodnutia o trovách konania dovolaním napadnutého rozhodnutia bol
jednoznačne v rozpore s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý vyhodnotil pomer úspechu
žalobcupriposudzovaníotázkyvznikunárokužalobcunanáhradutrovkonaniatak,žežalobcamánárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, avšak iba z prisúdenej sumy. Takéto vyhodnotenia úspechu

žalobkyne v spore bolo potom určujúce pre rozhodnutie o otázke vzniku nároku na náhradu trov konania
a jeho rozsahu podľa § 255 CSP. Takéto rozhodnutie v časti výroku rozhodnutia o trovách konania bolo
potom v rámci právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v odôvodnení dovolaním napadnutého
rozsudku pri určovaní výšky trov konania súdom prvej inštancie aj nevykonateľné. Dovolateľka preto
navrhla, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu v jeho výroku II., ktorým priznal žalobcovi nárok

na náhradu trov celého konania proti žalovanej v rozsahu 100 % zrušil a vec vrátil krajskému súdu na
ďalšie konanie.

4. K podanému dovolaniu sa vyjadril aj žalobca, ktorý uviedol, že dovolanie žalovanej považuje za
neprípustné, nakoľko napadnutý výrok o trovách konania nemôže byť považovaný za rozhodnutie vo

veci samej a je otázne či môže byť považovaný za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, a teda či môže
byť predmetom dovolacieho prieskumu. Dovolanie žalovanej žalobkyňa považovala aj za nedôvodné.
Konštatovanie žalovanej o nepomere medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou trov
konania bolo bez právneho významu a rovnako bolo bez právneho významu konštatovanie žalovanej
o nevyhnutnosti žalobkyne niesť zodpovednosť za výsledok sporu. Nedôvodnú tiež považovala

argumentáciu žalovanej aj v časti o opakujúcich sa a obsahovo rovnakých úkonoch, keďže práve
žalovaná je ich účastníčkou (stranou v konaní) vo viacerých súdnych konaniach s identickým skutkovým
aj právnym základom. Žalobkyňa zároveň poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 24. mája 2022 sp. zn. II. ÚS 233/2022, kde ústavná sťažnosť žalovanej bola odmietnutá zdôvodu, že pokiaľ príslušný súd skonštatoval zásah do osobnostných práv, mal žalobca plný úspech v
spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu; z tohto
hľadiskajeirelevantné,čiaprípadnevakejvýškebolapriznanánáhradanemajetkovejujmyvpeniazoch.

Žalobkyňa žiadala, aby dovolací súd dovolanie žalovanej podľa § 447 písm. c) CSP odmietol, prípadne
podľa § 448 CSP zamietol.

5. Žalovaná k podanému vyjadreniu žalobkyne uviedla, že na podanom dovolaní v celom rozsahu
zotrvala.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

8. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietal
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a nedostatočné odôvodnenie v súvislosti s rozhodovaním
o náhrade trov konania, ako aj nevysporiadanie sa s podstatnými námietkami uplatnenými v odvolaní.

9. Základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné podľa § 420 CSP je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej alebo o rozhodnutie,
ktorým sa konanie končí. V prípade, že dovolateľ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia
§ 420 CSP, dovolací súd skúma primárne, či ide o rozhodnutie v ňom uvedené; k preskúmaniu
opodstatnenosti argumentácie dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 420 písm. a)

až f) CSP pristupuje dovolací súd len vtedy, ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uvedenému v tomto
ustanovení. Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nie je rozhodnutím vo veci
samej, ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, je z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420
písm. a) až f) CSP irelevantné, či k dovolateľom namietanej procesnej vade došlo alebo nedošlo.

10. Ústavný súd už v uznesení č. k. I. ÚS 387/2019-26 zo 17. septembra 2019 poukázal na to, že
problematikou prípustnosti opravných prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v
uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), v ktorom vyslovil, že podľa §
357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú tak v danej nimi

riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania, je aj uznesenie,
ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, takže
rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov konania rozhodnutím
konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho možno v zmysle už
uvedeného považovať za rozhodnutie preskúmateľné v dovolacom konaní z dôvodov zmätočnosti ako

rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

11.Prípustnosťdovolaniaprotirozhodnutiuodvolaciehosúduonáhradetrovkonaniapreexistenciuvady
v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval aj dovolací súd v uznesení Veľkého senátu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. septembra 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2021: „Rozhodnutím, ktorým sa konanie

pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti v zmysle § 420
CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou platnosťou o odvolaní proti výroku
o náhrade trov konania“. Obdobný názor vyslovil aj v ďalších svojich rozhodnutiach (4Cdo/155/2020,
2Cdo/89/2020, 9Cdo/68/2021).

12. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.13. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola

účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

14. Podľa § 387 ods. 3 veta druhá CSP odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými

tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

15. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

15.1. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (§ 387 ods. 3 CSP). Nerešpektovanie tohto kogentného
ustanovenia zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania (porov. sp. zn. 4Cdo/125/2019). Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a

tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s
určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá
z odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

15.2. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 09. decembra 1994, séria A,
č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

16. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k odvolacím námietkam
žalovanej uvádzaným k náhrade trov konania vyplýva konštatovanie, cit.: „O trovách celého konania
odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na
ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanej v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobcu v konaní,

pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje
za plne úspešnú vtedy, ak je úspešná čo do základu nároku. Nie je totiž možné zaťažiť žalujúcu stranu
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku,
plne úspešný, a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu
trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov

konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech
vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako bolo uvedené, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do
výšky priznaného nároku (v ostatnom pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
399/2019 zo dňa 15.04.2020). Preto žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania. Odvolací súd
v danom prípade priznal procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom

prvej inštancie v rozsahu 100%. S poukazom na uvedenú skutočnosť preto odvolací súd nepovažoval za
dôvodné odvolacie námietky žalovanej o aplikácií § 257 CSP v danom prípade, vzhľadom na výšku trov
právneho zastúpenia. V každom prípade každá strana sporu v prípade meritórneho rozhodnutia súdu
musí si byť vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu bude niesť trovy konania. V prejednávanej
veci nebolo dôvodné upustiť od tejto zásady.“

16.1. V kontexte uvedeného je nepochybné, že aj napriek výslovnému príkazu v § 387 ods. 3
CSP vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, sa odvolací súd v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal s kľúčovými tvrdeniami žalovanej v odvolaní a to ani v najvšeobecnejšejrovine. Uvedené platí predovšetkým o tých námietkach žalovanej, ktoré z pohľadu rešpektovania jej
práva na spravodlivý proces možno označiť za hlavné a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Išlo o
argumentáciu, v rámci ktorej žalovaná v odvolaní oponovala tým, že žalobca bol v spore úspešný iba

čiastočne a taktiež, aby odvolací súd pri určovaní trov konania využil svoje moderačné právo podľa §
257 CSP. Žalovaná uviedla, že žalobcovi vznikol proti žalovanej nárok na náhradu trov konania, ktoré
spočívajú výhradne v trovách právneho zastúpenia, uplatniť svoje moderačné právo podľa 257 CSP.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu k priznaniu nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu
v prospech žalobcu takisto úplne ignoruje skutočnosti uvádzané žalovanou v odvolaní, že ak trovy

konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť situáciu za výnimočnú, odôvodňujúcu
aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Vzhľadom na počet žalobcov (43) tak bude na účet právneho zástupcu
žalobcov poukázaná len v prípade žaloby žalobcu U.. Y.G. a ďalších 42 žalobcov suma 50.877,60
eura. Takáto suma je neadekvátna, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti.
ktorú by súd mal v prvom rade sledovať. V tejto súvislosti žalovaná poukázala aj na to, že právny
zástupca poskytol svoje služby pre žalobcu, ako aj všetkých ďalších žalobcov (k dnešnému dňu spolu

165 žalobcov), podľa svojich mediálnych vyjadrení bezodplatne (v prílohe vyjadrenie právneho zástupcu
publikované v Y. dňa 16. 12. 2019). Vzhľadom na celkový počet žalobcov odhaduje žalovaná výšku trov
právneho zastúpenia ktorú bude musieť vyplatiť právnemu zástupcovi žalobcov (pokiaľ súdy pôjdu v
línii rozhodnutia odvolacieho súdu) na cca. 200.000 eur. To isté platí pokiaľ ide o ďalšiu argumentáciu
žalovanej v súvislosti s použitím 257 CSP, keď poukázala na skutočnosť, že do súdneho sporu so

žalobcom, ako aj s ďalšími žalobcami v iných konaniach bola reálne donútená, nakoľko žalobcami
požadovaná a následne žalobami uplatnená suma 5 000 eur na každého zo žalobcov bola a je
neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálna, je v rozpore so zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a
jej uplatňovanie považuje za vyslovene šikanózne a takto uplatnená suma nedávala žalovanej ani len
teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť (takúto sumu by dobrovoľne nezaplatil nik).

17. Ako vidno, odvolací súd nevzal do úvahy žiadnu z týchto namietaných skutočností a preto z jeho
strany ide o postup odporujúci princípom materiálneho právneho štátu. Sumarizujúc vyššie uvedené
oprávňuje dovolací súd vysloviť názor, že odvolací súd svoje rozhodnutie v dovolaním napadnutej časti
odôvodnil spôsobom, ktorým založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.

17.1.Bolopovinnosťouodvolaciehosúduvysporiadaťsaspodstatnýmitvrdeniamiuvedenýmivodvolaní
žalovanej (§ 387 ods. 3 CSP), pretože odvolací súd i napriek citácii ustanovenia § 257 CSP, jeho výkladu
ako výnimky zo zásady úspechu vyplývajúcej z § 255 CSP sa zákonu zodpovedajúcim spôsobom v
súlades§387ods.3CSPnevysporiadalsuplatnenýmipodstatnýminámietkamivovzťahukrozhodnutiu

o trovách konania. Keďže odvolací súd nezaujal k otázkam urobeným súčasťou odvolania žalovanej
žiadne konkrétne stanovisko, dovolaciemu súdu nezostalo prijať iný záver než ten, že došlo k zaťaženiu
konania pred odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f) CSP.

18. Pokiaľ odvolací súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami odvolateľa,

tieto bez primeraného vysvetlenia ignoruje a neaplikuje relevantnú právnu úpravu, porušuje tým právo
odvolateľa na spravodlivý proces (por. II. ÚS 120/2020).

19. Keďže dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je nielen prípustné, ale aj dôvodné, bolo potrebné
rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti o priznaní nároku na náhradu trov konania

zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Náprava zrušením rozhodnutí
odvolacieho súdu je v tomto prípade postačujúca (§ 449 ods. 2 CSP), nakoľko to bol odvolací súd, komu
bolo namieste pričítať dovolaním vytýkanú vadu zmätočnosti.

20. Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová

(materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú
presvedčivosť. Osobitnú pozornosť bude v prvom rade venovať relevantným argumentom odvolateľa
v podanom odvolaní, s ktorými sa vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania komplexne vysporiada;
prihliadne tiež na právne závery ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 652/2018 z 13. februára
2020: „...Aplikácia pravidla, ktorého sa domáhajú sťažovatelia v situáciách, keď rozhodnutie závisí od

úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s rozumným usporiadaním
procesných vzťahov, aby za situácie zjavne bezúspešného uplatňovania práva, nie síce v jeho základe,
ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k tej, ktorá v obdobných
veciachvyplývanapríkladzustálenejrozhodovacejčinnostivšeobecnýchsúdov,bolažalobcovipriznanáochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanému len preto, lebo
bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná
s výrazným obmedzením.“

21. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.