Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, April 10, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/69/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5314207977
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Beniačová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5314207977.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny

Beniačovej a členov senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobcu: Kysucká
nemocnice s poliklinikou Čadca, so sídlom Palárikova 2311, Čadca, IČO: 17 335 469, právne zastúpený:
Mgr. Michal Mozolík, advokát so sídlom Palárikova 1449, Čadca, proti žalovanej: Slovenskej republike,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, IČO:
00 166 073, za účasti Krajskej prokuratúry v Žiline, v konaní o náhradu škody spôsobenú nezákonnými
rozhodnutiami vo výške 83.279,48 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti
rozsudku bývalého Okresného súdu Čadca (teraz Okresný súd Žilina) č. k. 9C/55/2014-241

z 15.decembra 2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku I. potvrdzuje.

Rozsudok okresného súdu vo výroku II. v časti, v ktorej zamietol žalobu o zaplatenie 16.888,09 EUR
s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % z uvedenej sumy od 22.08.2014 do zaplatenia, potvrdzuje
a vo zvyšnej časti tento výrok mení tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo
výške 3,85 % ročne zo sumy 66.391,39 EUR od 25.08.2014 do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy

66.391,39 EUR od 22.08.2014 do 24.08.2014, a to v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom, v poradí tretím vydaným v súdenej veci, okresný súd žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 66.391,39 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne
z tejto sumy od 25.08.2014 do zaplatenia v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.).
Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.), žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 59,44 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti

rozsudku (výrok III.).

2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 83.279,48 EUR spolu
s ročným úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 9 % od 22.08.2014 do zaplatenia. Uplatnený
nárok špecifikoval ako škodu, ktorá mu bola spôsobená v dôsledku vydania nezákonných rozhodnutí
v exekučnom konaní vedenom proti jeho osobe ako povinnému spoločnosťou GENERIX, a.s., ako
oprávneným.Vprebiehajúcomexekučnomkonaníbolinazáklademimoriadnehodovolaniagenerálneho

prokurátora zrušené rozhodnutia Okresného súdu Čadca o zamietnutí jeho návrhu na zastavenie
exekúcie a uznesenie Krajského súdu v Žiline, ktorým bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že exekučný titul na základe ktorého prebiehala exekúcia
je nulitným individuálnym správnym aktom. Išlo o platobný výmer vydaný správcom konkurznejpodstaty zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA, družstevná zdravotná poisťovňa v konkurze (ďalej
„PERSPEKTÍVA DZP“ ), na vydanie ktorých nemal správca konkurznej podstaty zákonné oprávnenie.
Vrámciprebiehajúcejexekúcienazákladetakéhotonulitnéhoexekučnéhotituluvšakbolavočižalobcovi

vymožená suma dlžného poistného vo výške 19.210,35 EUR, poplatok z omeškania vo výške 46.448,48
EUR, trovy spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie vo výške 37,90 EUR, trovy právneho
zastúpenia v exekúcii vo výške 564,50 EUR, poplatok za vydanie poverenia vo výške 16,60 EUR, trovy
exekúcie, ktorých výška podľa upovedomenia o začatí exekúcie bola predbežne vyčíslená na sumu
16.461,53 EUR a suma 500,11 EUR ako ďalšie trovy oprávneného.

3. Uplatnený nárok okresný súd právne posudzoval podľa ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pri posúdení základu uplatneného
nároku odkázal na závery uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/218/2019-467 z 29.05.2020,
ktorými bol v zmysle ust. § 391 ods. 2 CSP viazaný. Odvolací súd v tomto uznesení konštatoval, že
základ nároku žalobcu na náhradu škody, tak ako si ho uplatnil voči žalovanej je daný s tým, že okresný

súd sa v ďalšom konaní bude zaoberať jeho výškou. Okresný súd považoval za nedôvodnú obranu
žalovanej, že žalobca nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia voči
spoločnosti GENERIX, a.s., v prospech ktorej boli sumy nezákonne vykonanou exekúciou vymožené,
a to z dôvodu, že nevyužil všetky opravné prostriedky v konaní vedenom pred Okresným súdom
Bratislava II, v ktorom si voči tejto spoločnosti uplatnil vydanie týchto finančných prostriedkov z titulu

bezdôvodného obohatenia, keď žaloba bola zamietnutá. Okresný súd konštatoval, že možnosť domôcť
sa vydania bezdôvodného obohatenia v prípade odvolania je iba v rovine dohadov a predpokladov,
nepodložených relevantnými právnymi skutočnosťami. Za nedôvodnú považoval aj ďalšiu námietku
žalovanej, že žalobca si mal nárok na náhradu škody z titulu vymožených trov exekúcie v prospech
súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie uplatňovať ako bezdôvodné obohatenie voči

exekútorovi. V tejto súvislosti odkázal na záver odvolacieho súdu v uznesení č. k. 5Co/218/2019-467
z 29.05.2020, v zmysle ktorého súdny exekútor vykonáva v exekučnom konaní úlohy štátneho orgánu,
na jeho strane nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, za škodu spôsobenú vykonaním jeho
exekučnej činnosti zodpovedá štát. Okresný súd mal preukázané, že v exekučnom konaní bola voči
žalobcovi vymožená suma 83.279,48 EUR. Zároveň mal preukázané, že žalobca sa voči spoločnosti

GENERIX, a.s. domáhal v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II zaplatenia sumy,
ktorá bola v jej prospech vymožená v nezákonne vedenej exekúcií s tým, že výšku tejto sumy uplatňoval
zníženú o 16.888,09 EUR, ktorú sumu si započítal voči pohľadávke uplatnenej v tomto súdnom konaní.
Okresný súd dospel k záveru, že v rozsahu započítania došlo u žalobcu k odstráneniu vzniknutej
škody spôsobenej nezákonnou exekúciou a k návratu do pôvodného stavu, najmä ak žalobca netvrdil

a nepreukázal, že by sa spoločnosť GENERIX a.s. voči nemu zaplatenia sumy, ktorú si započítal,
domáhala. Výšku škody, na náhradu ktorej vznikol žalobcovi nárok, ustálil ako rozdiel medzi v exekúcii
vymoženou sumou a vykonaným započítaním, t. j. v celkovej výške 66.391,39 EUR. Nárok na zaplatenie
istiny vo výške 16.888,09 EUR ako nedôvodný zamietol, vrátane príslušenstva – úrokov z omeškania
z tejto sumy. Pri rozhodovaní o nároku na úroky z omeškania okresný súd vychádzal z toho, že splatnosť

pohľadávky na náhradu škody osobitný zákon č. 514/2003 Z. z. neupravuje, preto čas plnenia určil podľa
§ 563 Občianskeho zákonníka. Vychádzal zo zistenia, že žalovanej bola žiadosť žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku doručená podľa záznamu Slovenskej pošty o sledovaní zásielky dňa 24.02.2014,
do omeškania so splnením nároku sa tak dostala po uplynutí zákonnej 6-mesačnej lehoty na predbežné
prerokovanie nároku 25.08.2014. Výšku úrokov z omeškania ustálil v zmysle § 3 Nariadenia vlády

č. 87/1995 Z. z. na 5,15 % ročne. Žalobcovi priznal nárok na úrok z omeškania vo výške 5,15%
ročne zo sumy 66.391,39 EUR od 25.08.2014 do zaplatenia, vo zvyšku nároku na úroky z omeškania
žalobu zamietol. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z percentuálneho vyjadrenia úspechu
a neúspechu žalobcu v súdenej veci s tým, že od úspechu, ktorý ustálil v rozsahu 79,72 % odpočítal
neúspech žalobcu v rozsahu 20,28 % a nárok na náhradu trov konania mu priznal voči žalovanej

v rozsahu jeho čistého úspechu 59,44 %.

4. Proti výroku II. rozsudku okresného súdu, ktorým bola čiastočne žaloba zamietnutá, podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku zmenil tak, že aj v tejto časti jeho žalobe vyhovie. Žalobca namietal, že okresný súd

nevychádzal zo záväzného právneho názoru krajského súdu vysloveného v rozhodnutiach, ktorými
boli predchádzajúce rozsudky vydané okresným súdom v tejto veci zrušené. Krajský súd jednoznačne
konštatoval, že základ ním uplatneného nároku na náhradu škody z titulu vydania nezákonného
rozhodnutiajedaný.Naprvýpohľadsamôžejaviť,žeokresnýsúdposudzovaloprávnenosťvýškyškody,v samotnom dôsledku však posudzoval základ nároku na jej náhradu. Nepochybne bolo preukázané
vykonanie nezákonnej exekúcie, na základe ktorej od jeho osoby ako povinného došlo k protiprávnemu
vymoženiu sumy 83.279,48 EUR. Počas celého konania poukazoval na to, že výška ním uplatneného

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tejto spoločnosti (v konaní na Okresnom súde
Bratislava II., sp. zn. 51C/157/2012) z dôvodu protiprávne vykonanej exekúcie, nemá vplyv na výšku
nároku na náhradu škody, ktorý si uplatňuje v súdenej veci. Zdôraznil, že v rámci nezákonnej exekúcie
bola vymožená naturálna obligácia, jej plnením oprávnenému sa oprávnený bezdôvodne neobohatil,
v rozsahu vymoženej naturálnej obligácie však vznikla škoda na jeho strane. Okresný súd správne

konštatoval, že výška škody, ktorá mu vznikla je 83.279,48 EUR, avšak dôvody, pre ktoré pristúpil
k jej zníženiu sú neopodstatnené. Okresný súd vychádzal z toho, že netvrdil a nepreukázal, že
spoločnosťGENERIX,a.s.(akožalovanýv konanínaOkresnomsúdeBratislavaIIsp.zn.51C/157/2012
a oprávnený v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca sp. zn. 5Er/127/2011) ním vykonané
započítanie nerešpektovala a svoju pohľadávku voči nemu uplatňovala. V tejto súvislosti je však
rozhodujúce, že pokiaľ na strane spoločnosti GENERIX, a.s. nedošlo plnením naturálnej obligácie v

rámci nezákonnej exekúcie k bezdôvodnému obohateniu, tak nemohla ani rešpektovať započítanie
jeho pohľadávky vo výške 16.888,09 EUR voči plneniu, ktoré prijala vykonaním nezákonnej exekúcie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti tak nebol povinný v tejto súvislosti nič tvrdiť a preukazovať. Naviac
sudkyňa, ktorá rozhodovala v prejednávanej veci bola zároveň sudkyňou rozhodujúcou o náhrade trov
v konaní, v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté o jeho povinnosti zaplatiť spoločnosti GENERIX, a.s.

pohľadávku vo výške 16.888,09 EUR, teda jej bolo zrejmé, že započítanie nebolo touto spoločnosťou
rešpektované. Ide o skutočnosť, ktorá bola sudkyni známa z jej činnosti a nebolo potrebné ju osobitne
dokazovať podľa § 186 ods. 1 CSP. Žalobca ďalej označil odôvodnenie napadnutého rozsudku za
nedostatočné, lebo sa v ňom okresný súd nevysporiadal s jeho argumentáciou prednesenou na
pojednávaní konanom 16.11.2021.

5. Zvyšná časť odvolania napadnutého rozsudku sa týkala záverov okresného súdu o nepriznaní
časti úrokov z omeškania. Žalobca namietal, že okresný súd nesprávne posúdil moment vzniku
omeškania žalovanej k 25.08.2014 a nesprávne určil výšku úrokov z omeškania 5,15% ročne, lebo ju
neposudzoval podľa § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Nárok na náhradu škody nie je nárokom

z právneho úkonu, ale zo zodpovednostného právneho vzťahu založeného protiprávnym konaním a
vznikol dňom nasledujúcim po dni právoplatnosti zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k.
3MCdo/2/2010-252 zo 17.02.2011, právoplatného dňa 25.02.2011, t. j. dňom 26.02.2011. Pri určení
výšky úrokov z omeškania bolo potrebné, aby okresný súd aplikoval § 10c Prechodné ustanovenie k
úprave účinnej od 01. februára 2013 nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 31.01.2013, podľa ktorého, ak záväzkový
vzťah vznikol pred 01. februárom 2013 výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k
31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Podľa tohto zákonného ustanovenia mal
okresný súd pri určení výšky úrokov z omeškania vychádzať zo znenia § 3 ods. 1 citovaného nariadenia
vlády v znení účinnom do 31.01.2013, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych

bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

6. K námietke nesprávne určeného momentu vzniku omeškania žalovanej so zaplatením žalovanej
istiny uviedol, že písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zaslal Ministerstvu spravodlivosti

SR v elektronickej podobe, k jej doručeniu do podateľne ministerstva došlo 21.02.2014, nasledujúcim
dňom začala plynúť zákonná 6- mesačná lehota na jej vybavenie, po jej márnom uplynutím, t. j.
22.08.2014 sa žalovaná dostala do omeškania so zaplatením žalovanej istiny. Žalobca žiadal, aby
odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil, žalobe vyhovel tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť
mu sumu 83.279,48 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 83.279,48 EUR od

22.08.2014 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

7. Proti rozsudku okresného súdu do výroku I., ktorým bolo žalobe vyhovené a do závislého výroku
o trovách konania, podala odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu
vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, zmenil a aj v tejto časti žalobu zamietol a priznal jej nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku, lebo okresný súd nereflektoval na jej argumentáciu prednesenú na pojednávaní konanom
dňa 16.11.2021. Okresný súd len odkázal na právny názor vyslovený odvolacím súdom v uznesení
č. k. 5Co/218/2019, že právny základ nároku žalobcu je daný s tým, že je ním viazaný. Uvedenýmodkazom vyriešil všetky sporné otázky bez toho, aby reflektoval na jej obranu o hmotnoprávnom
základe žalobcovej povinnosti platiť poistné, prípadne aby odstránil rozpory, ktoré vznikli z aplikácie
právnych názorov vyslovených v uvedenom uznesení odvolacieho súdu a skutkovými a právnymi

závermi vyplývajúcimi z rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 05.03.2014 sp. zn. 51C/157/2012.
Ďalej namietala, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K otázke neexistencie
škody na strane žalobcu poukázala na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn.
51C/157/2012 z 05.03.2014, z ktorého vyplýva, že dňa 01.06.2012 došlo k započítaniu pohľadávky

medzi žalobcom a spoločnosťou GENERIX, a. s. (t. j. oprávneným z exekúcie) vo výške 16.888,09 EUR,
a to až po tom, ako bola táto suma dňa 09.06.2009 exekučne vymožená. Nakoľko k započítaniu splatnej
pohľadávky uplatniteľnej na súde prišlo zo strany žalobcu je nepochybné, že sám žalobca uznal svoj
dlh na poistnom za existujúci a vymáhateľný. Rovnako z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Čadca
z 01.07.2014, sp. zn. 4Cb/40/2010 vyplýva, že žalobca nenamietal existenciu nároku, ale len formálnu
nesprávnosť titulu. Žalobca si bol svojich záväzkov v podobe neuhradeného poistného na zdravotnom

poistení vedomí, svoj dlh uznal aj v dohode o uznaní dlhu zo 16.09.2003. Skutkové zistenia okresného
súdu a z neho vyplývajúce právne posúdenie veci o nevymožiteľnosti pohľadávky voči žalobcovi a o
vzniku škody jej vymožením, sú nesprávne. Žalovaná poukázala na to, že v priebehu konania ako aj
na poslednom pojednávaní konanom 16.11.2021, na tieto okolnosti poukazovala a zdôrazňovala, že
plnením spoločnosti GENERIX, a.s. žalobca plnil hmotnoprávnu povinnosť na zaplatenie poistného,

o ktorej svedčí aj vzájomné započítanie pohľadávky medzi ním a označenou spoločnosťou. Pokiaľ by
boli závery rozsudku Okresného súdu Bratislava II o tom, že spoločnosť GENERIX, a.s. sa bezdôvodne
neobohatila odmietnuté, škoda zodpovedajúca bezdôvodnému obohateniu bola spôsobená zavineným
konaním žalobcu, a to nepodaním odvolania v tomto konaní, čo by z hľadiska koncepcie zodpovednosti
štátu za škodu vylučovalo vznik škody ako aj zodpovednosť štátu. Odkazujúc na závery nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2010 č. k. IV.ÚS182/2010-44 žalovaná uviedla, že
z nich vyplýva, že na spoločnosť GENERIX, a.s. bola zákonne postúpená verejnoprávna pohľadávka
voči žalobcovi na úhradu poistného a príslušného poplatku z omeškania. Z dôvodu, že sa charakter
verejnoprávnej pohľadávky ani jej zákonným postúpením nemení a povinnosť žalobcu platiť poistné je
nárokom vyplývajúcim z hmotného práva, je nesporné, že exekučným vymožením takejto pohľadávky

nemohlo dôjsť na strane žalobcu k vzniku škody.

8. Ďalšia námietka žalovanej sa týkala trov oprávneného v exekučnom konaní v celkovej sume 1.119,12
EUR. Tieto trovy predstavovali bezdôvodné obohatenie na strane spoločnosti GENERIX, a.s., ktorú
skutočnosť prezentoval Okresný súd Čadca v konaní sp. zn. 4Cb/40/2010. Z rozsudku Okresného súdu

Bratislava II ani z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či presne v rozsahu 1.119,12 EUR prišlo
k započítaniu pohľadávky medzi žalobcom a spoločnosťou GENERIX, a.s. respektíve, či sa v tomto
rozsahu žalobca úspešne domohol vydania bezdôvodného obohatenia voči tejto spoločnosti. Tento
čiastkový nárok bol podľa žalovanej uspokojený započítaním pohľadávky. Pokiaľ by však bola zaviazaná
napadnutým rozsudkom na úhradu tejto sumy, išlo by o nesprávne skutkové zistenia, respektíve

nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom.

9. Žalovaná namietala, že v priznanej istine je zahrnutá aj odmena exekútora, poukázala na závery
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13.02.2013 č. k. II.ÚS165/2012-45, v zmysle ktorého
nárok na vrátenie sumy trov exekúcie, ktoré boli zaplatené na základe právoplatného a vykonateľného

rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené, je nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia voči
exekútorovi, nie je nárokom z titulu náhrady škody zo zodpovednosti štátu. Pokiaľ okresný súd založil
zodpovednosť štátu aj za trovy exekútora, vec nesprávne právne posúdil v rozpore so závermi tohto
nálezu. Žalobca nepreukázal že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia voči
exekútorovi,čovylučujevznikškodynastrane žalobcu,zaktorúbymohlaniesťzodpovednosť.Žalovaná

vzhľadom na svoju odvolaciu argumentáciu v závere odvolania poukázala na to, že nemožno hovoriť
ani o existencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom uplatnenou škodou.

10. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila písomným podaním z 18.02.2022. Uviedla, že žalobca
odvolaním napáda rozsudok okresného súdu v celom rozsahu. Výrok I. napadnutého rozsudku, ktorým

bolo žalobe vyhovené nie je v neprospech žalobcu a na podanie odvolania do tohto výroku žalobca nie je
oprávnený. Žalobca odvolanie odôvodňuje aj odvolacím dôvodom v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,
t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, skutkovo však
tento dôvod nevymedzil a nemožno ho identifikovať zo samotného textu odvolania. Vo vzťahu k ďalšímodvolacímnámietkamtýkajúcichsaexistencieškodyžalovanátakakovpodanomodvolanípoukazovala
na skutočnosť, že žalobca mal hmotnoprávnu povinnosť platiť poistné na zdravotné poistenie, ktorá mu
vznikla priamo zo zákona, jej splnením mu nemohla vzniknúť škoda.

11. Žalobca v odvolacej replike z 21.02.2022 k vyjadreniu žalovanej uviedol, že z obsahu podaného
odvolania je zrejmé, že materiálne smeruje proti rozsudku v zamietavej časti, avšak pri dôvodnosti
odvolania a celého žalobou uplatneného nároku je potrebné zmeniť aj závislý vyhovujúci výrok
napadnutého rozsudku. K absencii vymedzenia inej vady konania žalobca uviedol, že tento dôvod

konkretizoval v bode 5. odvolania. K existencii škody konštatoval, že táto bola spôsobená nezákonnými
rozhodnutiami exekučných súdov, ktorými bola pripustená exekúcia nevymožiteľnej (naturálnej)
pohľadávky proti jeho vôli. Ide o prípad škody, ktorého špecifickosť spočíva v nevymožiteľnosti
bezdôvodného obohatenia od oprávnenej spoločnosti v exekúcii, preto uplatnený nárok na náhradu
škody je nepochybne daný.

12. Žalobca sa vyjadril k odvolaniu žalovanej písomným podaním z 12.02.2022. Uviedol, že okresný
súd v napadnutom rozsudku konečne rozhodol v zmysle záväzného kasačného právneho názoru
odvolacieho súdu, aj keď opäť nie v celom rozsahu. Žalovaná odvolaním opäť napáda právny základ
priznaného nároku, ktorý však už bol opakovane právoplatne posúdený odvolacím súdom. Argument
žalovanej o nekonzistentnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku považuje za dôvodný, pokiaľ ide

o časť odôvodnenia, ktoré sa týka zamietnutia časti žalobou uplatneného nároku. K ďalšej odvolacej
argumentácii žalovanej poukázal na svoje vyjadrenia, ktorými na túto reagoval. K trovám exekútora
uviedol, že exekútor získal peniaze exekučnou činnosťou, ktorá je výkonom verejnej moci, a preto
argumentácia žalovanej v odvolaní nie je správna.

13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila Okresná prokuratúra Čadca podaním z 15.02.2022, v ktorom
uviedla, že sa stotožňuje so skutočnosťami uvádzanými žalobcom v podanom odvolaní. Následne
v odvolacej replike z 22.02.2022 k vyjadreniam žalobcu a k vyjadreniu žalovanej uviedla Krajská
prokuratúra Žilina, že sa stotožňuje s predchádzajúcim vyjadrením Okresnej prokuratúry Čadca.

14. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov podaných
odvolaní (§379, §380 CSP) a po nariadení pojednávania a zopakovania dokazovania (§385 ods. 1 CSP)
rozsudok okresného súdu vo výroku I. a v časti výroku II. ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.
1 CSP a v časti výroku II. zmenil podľa § 388 CSP.

15. Žalobca namietal, že sa okresný súd nevysporiadal riadne a správne s jeho argumentáciou
prednesenou prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 16.11.2021.
V konkrétnostiach uviedol, že okresný súd sa dôsledne nezaoberal tým, že pohľadávka voči jeho osobe
vymáhaná v nezákonnej exekúcii v prospech spoločnosti GENERIX, a.s. existovala len ako naturálna
obligácia a jej nezákonným núteným vymožením mu vznikla škoda a pre posúdenie jej výšky nie je

významné, v akom rozsahu si uplatňoval v konaní na Okresnom súde Bratislava II. nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti GENERIX a.s. Žalobca poukazoval na to, že konajúcej
sudkyni malo byť z jej činnosti zrejmé, že zo strany spoločnosti GENERIX, a.s. došlo k uplatneniu tejto
„započítavanej“ pohľadávky voči jeho osobe v súdnom konaní, a to úspešne.

16. Odvolací súd mal preukázané, že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 25.
k tejto skutočnosti vyjadril. Konštatoval, že vzhľadom na charakter skutočnej škody ako ujmy vedúcej
k zmenšeniu majetkového stavu poškodeného mal preukázané z rozsudku Okresného súdu Bratislava II
z 05.03.2014, že zo strany žalobcu bol vykonaný zápočet voči oprávnenému z exekučného konania, čo
do sumy 16.888,09 EUR. Túto skutočnosť považoval za okolnosť, ktorá spochybňuje zníženie majetku

žalobcu o túto sumu. Zdôraznil, že škoda musí existovať v dobe, keď sa o uplatnenom nároku rozhoduje
a žalobca nepreukázal, že zistené započítanie nebolo zo strany spoločnosti GENERIX, a.s. akceptované
prípadne, že táto sa zaplatenia svojej pohľadávky 16.888,09 EUR voči žalobcovi domáhala.

17. Okresný súd pri ustálení výšky škody vychádzal zo zistenia, že žalobca v konaní vedenom na

Okresnom súde Bratislava II., v ktorom sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti
GENERIX, a.s., ktoré mala získať na úkor žalobcu vymožením poistného a sankčných poplatkov
v spomínanej nezákonnej exekúcii, si na takto špecifikovanú pohľadávku započítal pohľadávku, ktorú
mala uvedená spoločnosť voči jeho osobe vo výške 16.888,09 EUR. Následok uvedeného započítaniamožno, inak povedané, považovať za „vrátenie“ časti vymoženej sumy žalobcovi, priamo touto
spoločnosťou. Ak žalobca namietal, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti
GENERIX, a.s. a nárok na náhradu škody spolu nesúvisia, práve uvedená skutočnosť („vrátenie“ časti

vymoženej sumy na základe započítania) na určenie výšky škody mala vplyv. Zohľadnením uvedeného
započítania okresný súd neposudzoval základ uplatneného nároku na náhradu škody, ako to mylne
tvrdil žalobca v podanom odvolaní, ale uplatnenú výšku škody. Okresný súd svoje rozhodnutie postavil
na tom, že žalobca netvrdil a nepreukázal, že spoločnosť GENERIX, a.s. zaplatenie svojej pohľadávky,
voči ktorej žalobca vykonal započítanie od neho požadovala. Žalobca v odvolaní poukazoval na to,

že to, že si uvedenú sumu od neho spoločnosť GENERIX, a.s. uplatňovala, mal vedieť okresný súd zo
svojej činnosti a nebolo potrebné ju dokazovať. Táto premisa by bola akceptovateľná v prípade, že by
existovali tvrdenia žalobcu o tejto skutočnosti, ktoré by súd následne nemusel dokazovať, pretože by
mu z jeho úradnej činnosti boli známe. Avšak z obsahu spisu ani z podaného odvolania nevyplýva, že by
žalobca takéto tvrdenia predniesol v rámci procesného útoku. Okresný súd tak nemal dôvod vychádzať
zo skutočností, ktoré neboli tvrdené.

18. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolanie žalobcu
voči časti výroku II., ktorým bol žaloba o zaplatenie 16.888,19 EUR spolu s prísl. zamietnutá a v tejto
časti rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

19. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa nesprávneho určenia začiatku omeškania
žalovanej zo zaplatením žalovanej istiny a výšky úrokov z omeškania v tejto časti považoval odvolací
súd odvolanie žalobcu v celom rozsahu za dôvodné.

20. Na základe zopakovania dokazovania mal odvolací súd z potvrdenia o doručení elektronického

podania (č. l. 42) preukázané, že žalobca doručil MS SR elektronicky žiadosť o predbežné prejednanie
nároku dňa 21.02.2014. Nasledujúceho dňa začala plynúť 6-mesačná lehota na jej vybavenie a po jej
márnom uplynutí 21.08.2014, keďže nedošlo zo strany žalovanej k plneniu, sa žalovaná dostala dňa
22.08.2014 do omeškania a žalobcovi od tohto momentu vznikol nárok na úroky z omeškania. Okresný
súd pri ustálení momentu vzniku omeškania žalovanej vychádzal z doručenia žiadosti na predbežné

prejednanie nároku žalobcom žalovanej prostredníctvom Slovenskej pošty dňa 24.02.2014 (č. l. 46)
a opomenul prihliadnuť na to, že už k jej doručeniu došlo skôr elektronicky. Za dôvodnú preto považoval
odvolací súd námietku žalobcu, že nárok na úroky z omeškania mu vznikol už od 22.08.2014.

21. Žalobca rovnako dôvodne namietal, že okresný súd pri posudzovaní výšky úrokov z omeškania

vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

22. Podľa § 10c - Prechodné ustanovenie k úprave účinnej od 1. februára 2013 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej „Nariadenie“)
ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov

účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

23. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia v znení platnom k 31.01.2013 výška úrokov z omeškania je o 8
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

24. V posudzovanej veci vznikol záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovanou zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorého vznik možno ustáliť dňom nasledujúcim po
právoplatnosti zrušovacieho uznesenia Najvyššieho súdu SR z 17.02.2011, sp. zn. 3MCdo 2/2010,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 25.02.2011 ( viď. bod 20. z odôvodnenia napadnutého rozsudku ), t.

j. pred 1. februárom 2013, preto sa naň vzťahuje prechodné ustanovenie § 10c Nariadenia. Podľa
§ 3 ods. 1 Nariadenia v znení účinnom do 31.03.2012 výška úrokov z omeškania predstavovala
pre občianskoprávne (aj obchodnoprávne) vzťahy 9%. Na základe vyššie uvedených skutočností,
odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti výroku II., ktorým bol zamietnutý nárok žalobcu na
úroky z omeškania vo výške 9% ročne z priznanej istiny 66.391,39 EUR za obdobie od 22.08.2014 do

24.08.2014 a vo výške 3,85% ročne z priznanej istiny od 25.08.2014 do zaplatenia zmenil tak, že v
tejto časti žalobe vyhovel.25. Čo sa týka odvolania žalovanej odvolací súd ho vyhodnotil ako nedôvodné. Žalovaná namietala
nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa s touto námietkou
nestotožňuje. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že žalovaná svoju procesnú obranu v konaní

od začiatku postavila na argumentácii, že v žalobcom označenej exekúcii, aj keď bola vykonaná na
základe nulitných rozhodnutí a v konečnom dôsledku mala byť z tohto dôvodu zastavená, fakticky došlo
k splneniu povinnosti, ktorá žalobcovi vyplývala z hmotného práva. Na strane žalobcu tak nemohla
vzniknúť žiadna škoda, lebo oprávnený v exekúcii - spoločnosť GENERIX, a.s. bol nositeľom pohľadávky
na zaplatenie poistného a poplatkov z omeškania voči žalobcovi. V tejto súvislosti poukázala aj na

rozsudok Okresného súdu Bratislava II., ktorým bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal
voči spoločnosti GENERIX, a.s. zaplatenia v exekúcii vymožených súm z dôvodu, že ich vymožením na
strane tejto spoločnosti nedošlo k bezdôvodnému obohateniu. Zdôraznila, že nárok na náhradu škody
z titulu zodpovednosti štátu si mohol žalobca uplatniť iba v prípade, ak nemohol dosiahnuť uspokojenie
svojej pohľadávky z titulu vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je
povinný mu ho vydať, ak by preukázal, že sa vydania domáhal bezúspešne a táto bezúspešnosť nebola

ním zavinená, čo však žalobca nepreukázal. Naopak žalobca voči uvedenému rozsudku odvolanie
nepodal, čo svedčí o tom, že sa pričinil o bezúspešnosť možného vydania bezdôvodného obohatenia.
Tiež sa bránila tým, že žalobca sa mal domáhať vydania bezdôvodného obohatenia rovnajúceho sa
sume trov exekúcie priamo voči súdnemu exekútorovi, v prospech ktorého bola táto suma v exekúcii
vymožená. Naviac pokiaľ žalobca tvrdil, že vzniku nákladov spojených s výkonom exekúcie zabrániť

nemohol, hoci od počiatku namietal nulitnosť exekučných titulov, mohol im zabrániť plnením svojich
zákonných povinností riadne a včas platiť poistné na zdravotné poistenie a vyhnúť sa tak exekúcii.

26. Okresný súd uvedenú procesnú obranu žalovanej považoval za dôvodnú, v celom rozsahu sa
s ňou stotožnil a rozsudkom č. k. 9C/55/2014-281 zo 14. júna 2019 žalobu zamietol. Na základe

odvolania žalobcu odvolací súd uznesením č. k. 5Co/218/2019-467 z 29. mája 2020 tento rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Na rozdiel od okresného
súdu odvolací súd procesnú obranu žalovanej nepovažoval za dôvodnú. Konštatoval, že pôvodná
pohľadávka uplatňovaná v rámci exekučného konania voči žalobcovi ako povinnému bola vymáhaná
ako nevymožiteľná a existovala len ako naturálna obligácia, a to vzhľadom na vyhlásený konkurz

na poisťovňu a jej následný zánik ako veriteľa a jediného oprávneného subjektu vymáhať predmetnú
pohľadávkuavydaťexekučnýtitul-platobnývýmernapoistnéapenále.Knámietkežalobcomnevyužitej
možnosti podať odvolanie voči rozsudku Okresného súdu Bratislava II, okresný súd poukazujúc na
dôvody zamietnutia žaloby konštatoval, že možnosť dosiahnutia zmeny právneho názoru v odvolacom
konaní bola len v rovine dohadov a predpokladov. Pokiaľ išlo o obranu žalovanej, že žalobca sa

nedomáhal vydania bezdôvodného obohatenia voči súdnemu exekútorovi z titulu vynaložených trov
exekúcie odvolací súd, vzhľadom na povahu vzťahu vznikajúceho medzi povinným ako účastníkom
exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, konštatoval, že na strane
exekútora nemôže dôjsť vymožením trov exekúcie k bezdôvodnému obohateniu. S poukazom na
uvedené závery opätovne zrušil rozsudok okresného súdu s tým, že základ nároku žalobcu je daný a

okresný súd sa bude zaoberať otázkou výšky náhrady škody.

27.Zobsahusúdnehospisu vyplýva,žežalovanáajpozrušenírozsudkuokresnéhosúduavyhodnotení
jej procesnej obrany odvolacím súdom ako neopodstatnenej, na svojej argumentácii naďalej v celom
rozsahu bez zmeny zotrvala. Okresný súd sa tak v odôvodnení napadnutého rozsudku podľa názoru

odvolacieho súdu s touto dostatočne vysporiadal tým, že odkázal na závery zrušujúceho uznesenia
odvolacieho súdu, ktorými bol pri svojom novom rozhodovaní viazaný podľa § 391 ods. 2 CSP. Z obsahu
odôvodnenia napadnutého rozsudku je dostatočne zrejmé, z akých dôvodov procesná obrana žalovanej
nebola považovaná za dôvodnú. Okresný súd sa s touto obranou žalovanej nemohol vysporiadať
inak ako odkazom na právne závery zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, z ktorých vyplývajú

jednoznačné dôvody, pre ktoré jej argumentácia v rámci procesnej obrany nebola považovaná súdom
za dôvodnú. Odvolací súd preto námietku žalovanej týkajúcu sa nepreskúmateľnosti a nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyhodnotil ako nedôvodnú.

28. K ďalším odvolacím námietkam žalovanej rozporujúcim existenciu nároku na náhradu škody

uplatneného žalobcom odvolací súd uvádza nasledovné:

29. Žalovaná poukazovala na to, že vymožením súm v exekúcii, aj keď táto bola vykonaná na základe
nulitného exekučného titulu, žalobca iba splnil svoju hmotnoprávnu povinnosť zaplatiť poistné a sankčnýpoplatok. Povinnosť zaplatiť poistné a poplatok nespochybňoval ani samotný žalobca, tvrdil však,
že pokiaľ ich nezaplatil dobrovoľne, domôcť sa ich úhrady v exekúcii bolo možné iba na základe
exekučného titulu, ktorý v tomto prípade už nemôže byť vydaný, pretože neexistuje subjekt oprávnený

podať návrh na jeho vydanie, právo na zaplatenie poistného a sankčného poplatku tak zostalo v pozícii
naturálnej (nevymožiteľnej) pohľadávky.

30. Odvolací súd v tejto súvislosti vychádza z toho, že problematika úhrady pohľadávok z titulu
poistného a sankčných poplatkov úpadcu PERSPEKTÍVA DZP, ktoré boli postúpené spoločnosti

GENERIX, a.s., medzi ktoré patria aj pohľadávky vymožené v prospech tejto spoločnosti v žalobcom
označenej nezákonnej exekúcii, bola predmetom viacerých súdnych rozhodnutí. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 03.12.2019, sp. zn. 1KO11/2019 rozhodoval o tom, či patrí
do právomoci súdu rozhodovanie o nároku uplatňovaného titulom zaplatenia poplatku z omeškania a
úroku z omeškania ako príslušenstva pohľadávky z dlžného poistného podľa zákona číslo 273/1994
Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia a zriadení Všeobecnej zdravotnej

poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
(ďalej „zákon o zdravotnom poistení“). Išlo o nárok spoločnosti GENERIX, a.s., ktorý si uplatňovala voči
Kysuckej nemocnici s poliklinikou, Čadca v súdnom konaní ako nárok na zaplatenie pohľadávky, ktorá
na ňu bola postúpená zmluvou. V bode 21. tohto rozhodnutia sa uvádza: „Nezaplatenie zdravotného
poistenia i nárok na poplatok z omeškania, je nárokom, ktorý zodpovedá ust. § 23 ods. 2 zákona o

zdravotnom poistení, ktorý nárok vznikol ako následok oneskoreného plnenia nárokov z práva verejného
a nie z pohľadávky z práva súkromného. Charakter uvedenej pohľadávky zostáva trvalo zachovaný
a nemôže sa zmeniť ani v prípade, že sa pohľadávka postupuje, resp. prechádza zo zákona na iné
subjekty. Použitie právnych predpisov z oblasti súkromného práva pri nakladaní s ňou neznamená, že
sa zmenila na pohľadávku súkromnoprávnu, a preto pri vymáhaní nedoplatku na poistnom, či poplatku

z omeškania za jeho nezaplatenie alebo oneskorené zaplatenie, rovnako aj úroku z omeškania z
nezaplateného poistného a poplatku z omeškania nie je žalobca so žalovaným v súkromnoprávnom
vzťahu a dlhy, ktoré vznikajú žalobcovi zo vzťahov z práva verejného, nemožno považovať za dlhy,
ktoré majú rovnakú povahu ako dlhy z práva súkromného. Podľa názoru najvyššieho súdu nárok,
ktorý je predmetom sporu, je nepochybne nárokom z práva verejného, pri vymáhaní nedoplatkov na

poistnom a poplatku z omeškania, resp. úroku z omeškania nie je zdravotná poisťovňa s platiteľom
poistnéhovsúkromnoprávnomvzťahu,pričomtentocharakterpohľadávkyvyplývajúcizprávaverejného
sa nezmenil ani tým, že sa pohľadávky postúpili na iný subjekt, ako aj, že o tomto nároku v zmysle
§ 85h ods. 3 zákona číslo 581/2004 Z.z. má právo rozhodnúť Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou.“ V ďalšom rozhodnutí z 06.06.2017 sp. zn. 4Sžo/3/2016 Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozhodoval vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou vo veci rozhodovania o nároku navrhovateľa na zaplatenie poplatku z omeškania podľa
§ 23 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení. V tejto súvislosti riešil otázku, či aktívne legitimovaný vo veci
uplatnenia tohto nároku pre konanie podľa § 85h zákona č. 581/2004 Z. z. bol subjekt, na ktorý boli
zmluvou postúpené pohľadávky zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA DZP. V bode 6.26. odôvodnenia

sa uvádza: „Zákonodarca vyslovene prostredníctvom ustanovenia § 18 ods. 1 písm. a/ bod 3 zák.
č. 581/2004 Z.z. aktívne legitimoval na podanie návrhu na vydanie platobného výmeru iba zdravotnú
poisťovňu, t.j. subjekt jednoznačne opísaný v § 2 ods. 1 zákona číslo 581/2004 z. Z. ... "

31. Zhrnúc uvedené odvolací súd uzatvára, že došlo k postúpeniu pohľadávky zdravotnej poisťovne

PERSPEKTÍVA DZP na úhradu poistného a sankčných poplatkov, ktoré mala voči žalobcovi na
spoločnosť GENERIX, a.s., táto spoločnosť sa stala veriteľom žalobcu, s postúpením sa však spájalo
len právo na dobrovoľné plnenie od žalobcu ako dlžníka, lebo zákonodarca aktívne legitimoval na
podanie návrhu na vydanie platobného výmeru iba zdravotnú poisťovňu. Odvolací súd sa stotožňuje
s argumentáciou žalobcu, že postúpením pohľadávky z titulu poistného a sankčných poplatkov na

spoločnosť GENERIX,, a.s. došlo k obdobnému následku ako v prípade naturálnej obligácie. Vtedy
tiež záväzok trvá, avšak nie je vymožiteľný, nakoľko právo domáhať sa jeho plnenia už zaniklo.
Rovnako v tomto prípade právo domáhať sa tohto plnenia súdnou cestou, resp. cestou správneho
konania na strane spoločnosti GENERIX, a.s., nie je. Pokiaľ bola realizovaná exekúcia, bola vymožená
nevymožiteľná pohľadávka, na strane spoločnosti GENERIX, a.s. síce nedošlo k bezdôvodnému

obohateniu, avšak na strane žalobcu došlo ku škode, pretože jeho majetok sa na základe takto vedenej
exekúcie znížil. Inak povedané, pokiaľ by k tejto exekúcii nedošlo, neexistuje subjekt, ktorý by si mohol
toto plnenie voči žalobcovi vynútiť. Pokiaľ by neboli vydané nezákonné rozhodnutia a súd by námietkam
žalobcu v exekúcii vyhovel, k vymoženiu pohľadávky by nedošlo, spoločnosť GENERIX, a.s. by nebolaoprávnená uplatniť si jej zaplatenie v rámci súdneho ani iného konania voči žalobcovi a žalobcov majetok
by sa o sumu, ktorú zaplatil spoločnosti GENERIX, a.s., neznížil.

32. Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalovanej, že súčasná súdna prax zastáva názor, že nárok
na náhradu škody voči štátu možno uplatniť iba v prípade, ak nie je súbežný s nárokom na vydanie
bezdôvodného obohatenia, kedy je potrebné najskôr sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia.
V tomto prípade skutočnosť, že na strane žalobcu neexistuje nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia však neznamená, že to vylučuje možnosť existencie jeho nároku na náhradu škody.

Judikatúrasanevyjadrujektomu,ženeexistencianárokunavydaniebezdôvodnéhoobohateniavylučuje
nárok na náhradu škody, ale len konštatuje, že existencia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
vylučuje nárok na náhradu škody. Potom nie je ani na mieste odvolacia námietka žalovanej, že pokiaľ
žalobcavkonanívedenomnaOkresnomsúdeBratislavaIInepodalodvolanie,takjevylúčenýjehonárok
na náhradu škody. Okresný súd Bratislava II žalobu zamietol z dôvodu, že spoločnosť GENERIX, a.s.
sa voči žalobcovi bezdôvodne neobohatila. Samotná žalovaná poukazuje na to, že zo strany žalobcu

došlo k plneniu hmotnoprávnej povinnosti - zaplatenia poistného voči spoločnosti GENERIX, a.s. Potom
pokiaľ si žalobca túto argumentáciu osvojil, nebol dôvod, aby podával odvolanie.

33. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovanej, že trovy oprávneného vymožené v exekučnom konaní
vo výške 1.119,12 EUR sú bezdôvodným obohatením, ktoré si mal žalobca uplatniť od spoločnosti

GENERIX a.s., odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná procesnú obranu na takejto argumentácii
nepostavila, tieto námietky uviedla až v podanom odvolaní, išlo o tzv. novoty, na ktoré súd v odvolacom
konaní prihliada iba v prípade splnenia zákonných predpokladov vyplývajúcich z § 366 CSP. Žalovaná
splnenie žiadneho zo zákonných predpokladov netvrdila, odvolací súd ich existenciu nezistil, preto
na túto odvolaciu námietku nemohol prihliadať. Len na okraj poznamenáva, že uvedená suma bola

predmetom započítania vykonaného žalobcom a okresný súd to zohľadnil pri určení výšky nároku
žalobcu na náhradu škody.

34. S odvolacou námietkou žalovanej, že v prípade náhrady v exekúcii vymoženej odmeny súdneho
exekútoranieje vecnelegitimovaná,pretoženositeľompovinnostizaplatiťvymoženúodmenuexekútora

žalobcovi je samotný súdny exekútor, sa odvolací súd nestotožňuje. Exekúcia, v súvislosti s ktorou
si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody bola vykonávaná na základe vydaného oprávnenia na
vykonanie exekúcie, v rámci jej vykonávania súdny exekútor vymohol, okrem iného, aj trovy exekúcie,
ktorých súčasťou bola aj jeho odmena. Odmena mu nebola vyplatená žalobcom ako povinným na
základe osobitného súdneho rozhodnutia, ale túto vymohol pri výkone exekučnej činnosti. V danom

prípadeišlooverejnoprávnyvzťahsledujúcizabezpečeniefunkciíštátu,vrámciktoréhoúčastnícinemali
autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom
práve. Tento právny vzťah sa vyznačoval tým, že súdny exekútor vystupoval voči povinnému ako nositeľ
verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený jednostranne zakladať jeho práva alebo povinnosti. Súdny
exekútor vykonával úkony exekúcie ako orgán štátu a v tomto prípade je nárok na náhradu škody

uplatnený voči Slovenskej republike dôvodný. Závery žalovanou označeného nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 13.02.2013 č. k. II.ÚS165/2012-45 na súdenú vec nemožno aplikovať. Označené
rozhodnutie riešilo postavenie exekútora v exekučnom konaní, v ktorom exekučný súd rozhodoval
o trovách exekúcie a odmene exekútora. Dôvodom, na základe ktorého bolo exekútorovi plnené bolo
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré bolo následne zrušené, teda právny dôvod, na

základe ktorého sa plnilo odpadol a na strane súdneho exekútora došlo k bezdôvodnému obohateniu.

35. Odvolací súd, na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania
žalovanej, preto rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým žalobe vyhovel, ako vecne správny
potvrdil.

36. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 spojení s § 255 ods. 1
CSP, úspech sporových strán v odvolacom konaní bol porovnateľný, preto žiadnej z nich nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Pre potreby posúdenia úspechu, odvolací súd za rozhodnú
považoval skutočnosť, že žalobca ani žalovaná neboli úspešní, pokiaľ išlo o ich odvolania čo do istiny.

37.Totorozhodnutieodvolaciehosúduboloprijatéhlasovanímvsenátepomeromhlasov3(za):0(proti).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).