Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, January 27, 2025

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 10Vyd/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4423201962
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Hatala
ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2025:4423201962.1

Uznesenie

Okresný súd Nové Zámky v právnej veci navrhovateľky: Zdena Marenčáková, nar. 17.07.1961, bytom
Černík 149, právne zastúpená: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková s.r.o., Pribinova 9, Nové
Zámky,IČO:36813401apriďalšíchúčastníkochkonania:v1.rade:MáriaKalužáková,rod.Mališeková,
vdova, neznáma vlastníčka, zastúpená zákonným zástupcom: Slovenský pozemkový fond, Bratislava,
Búdková 36, IČO: 17 335 345, v 2. rade: Ján Kalužák, mal., neznámy vlastník, zastúpený zákonným

zástupcom: Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdková 36, IČO: 17 335 345, v 3. rade: LESY
Slovenskej republiky, štátny podnik, Banská Bystrica, Námestie SNP 8 - ako správca lesného pozemku,
IČO: 36 038 351, v 4. rade: Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdková 36, IČO: 17 335 345 o
potvrdení vydržania, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Navrhovateľka doručila Okresnému súdu Nové Zámky návrh na začatie konania o potvrdení
vydržania k nehnuteľnostiam (ďalej aj nehnuteľnosti, citované, označené alebo sporné nehnuteľnosti). ,
nachádzajúcim sa v katastrálnom území a obci Černík, okres Nové Zámky:
- zapísaných na liste vlastníctva (ďalej aj LV) č. 1279 ako parcela reg. E evidovaná na

mape určeného operátu a to parcela č. 269, vo výmere 590 m2, zastavaná plocha a nádvorie, evidované
na príslušnom liste vlastníctva podľa B1 vo vlastníctve ďalšieho účastníka konania v 1. rade Mária
Kalužáková rod. Mališeková, vdova v podiele 12/48 k celku a podľa B5 vo vlastníctve ďalšieho účastníka
konania v 2. rade Ján Kalužák, v podiele 4/48 k celku,
- zapísaných na LV č. 1280 ako parcely reg. E evidované na mape určeného operátu a to:
parcela č. 270/1, vo výmere 550 m2, záhrada, parcela č. 270/2, vo výmere 551 m2, záhrada, parcela

č. 270/3, vo výmere 550 m2, záhrada, parcela č. 270/4, vo výmere 1097 m2, záhrada evidované
na príslušnom liste vlastníctva podľa B1 vo vlastníctve ďalšieho účastníka konania v 1. rade Mária
Kalužáková rod. Mališeková, vdova v podiele 3/12 k celku a podľa B5 vo vlastníctve ďalšieho účastníka
konania v 2. rade Ján Kalužák, v podiele 1/12 k celku nadobudla vlastnícke právo Navrhovateľka Zdena
Marenčáková, nar. 17.07.1961, bytom Černík č. 149 titulom vydržania dňom 31.12.2001 v podiele 4/12
k celku.

1.2 V konečnom dôsledku tak navrhovateľka žiadala, aby bolo vydané uznesenie o potvrdení
vydržania jej vlastníckeho práva dňom 31.12.2001 v spoluvlastníckom podiele, ktorý predstavuje
súčet spoluvlastníckych podielov ďalších účastníkov konania v 1. a v 2. rade, teda 16/48 k celku pri
nehnuteľnostiach vedených na LV č. 1279, katastrálne územie a obec Černík a v spoluvlastníckom
podiele 4/12 k celku pri nehnuteľnostiach vedených na LV č. 1280, katastrálne územie a obec Černík.1.3 Navrhovateľka poukázala na skutočnosti, v zmysle ktorých na parcele č. 269 evidovanej na LV
č. 1279, katastrálne územie a obec Černík, sa má nachádzať rodinný dom so súpisným číslom
149, ktorý však nie je evidovaný na liste vlastníctva; ten so zastavaným pozemkom (parcela č. 269)

a pozemkami tvoriacimi záhradu (parcely na LV č. 1280, katastrálne územie a obec Černík) má tvoriť
oplotený celok, ktorý mal byť dlhodobo užívaný jej právnymi predchodcami. Jednalo sa o starého
otca Jána Kalužáka a starú matku Máriu Kalužákovú, rod. Leckésiovú, ktorí sporné nehnuteľnosti mali
nadobudnúť po rodičoch starého otca Jána Kalužáka, ktorý sa už v rodinnom dome mal narodiť. Po
jeho smrti v druhej svetovej vojne mala zostať v dome bývať stará matka, teda Mária Kalužáková

so svojimi synmi Ľudovítom Kalužákom, Júliusom Kalužákom, ktorý je otcom navrhovateľky a Jánom
Kalužákom. V dospelosti sa všetci synovia mali od starej matky navrhovateľky odsťahovať a v dome
mala zostať bývať navrhovateľka nielen so starou matkou, ktorú mala doopatrovať do jej smrti dňa
23.03.1993, ale aj so svojim manželom a deťmi; navrhovateľka v uvedenom rodinnom dome má bývať
doteraz. Podľa návrhu mala stará matka navrhovateľky Mária Kalužáková, rod. Leckésiová sporné
nehnuteľnosti darovať na základe ústne uzatvorenej darovacej zmluvy v celosti navrhovateľke v roku

1991, pretože tá sa o ňu mala starať a nikto zo synov darkyne o nehnuteľnosti neprejavoval záujem.
Od tej doby má navrhovateľka citované nehnuteľnosti užívať a mala za to, že nehnuteľnosti boli
dlhodobo užívané jej starými rodičmi, potom starou matkou s jej synmi a následne jej ich stará matka
darovala , čím navrhovateľka nemala mať žiadne pochybnosti o svojom vlastníckom práve k nim.
K označeným nehnuteľnostiam si nemal nikto nárokovať vlastnícke právo a rušiť ju pri užívaní. Až

v priebehu dedičských konaní po jednotlivých rodinných príslušníkov mala zistiť, že nehnuteľnosti, ktoré
považuje za vlastné nemá majetkovoprávne vysporiadané, pričom časť označených nehnuteľností sa
stala predmetom dedenia po synoch starej matky Márie Kalužákovej; tieto si navrhovateľka dokáže
majetkovoprávne vysporiadať zmluvne. V časti, a to v spoluvlastníckom podiele 4/12 pri LV č. 1280,
katastrálne územie a obec Černík a v spoluvlastníckom podiele 16/48 pri LV č. 1279, katastrálne územie

a obec Černík majú byť nehnuteľnosti vedené na mene neznámych vlastníkov, teda ďalších účastníkov
konania v 1. a v 2. rade. Navrhovateľka napokon vyjadrila presvedčenie, že citované nehnuteľnosti
užívalaodroku1991apretospoukazomnaustanovenie§134ods.1Občianskehozákonníkasatitulom
nepretržitej a dobromyseľnej držby mala stať vlastníčkou nehnuteľností v označených spoluvlastníckych
podieloch najneskôr dňom 31.12.2001.

2.1 Na LV č. 1279, katastrálne územie a obec Černík sú vedené nehnuteľnosti ako
parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu, parcelné číslo 269 Zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 590 m2. Za podielových spoluvlastníkov týchto nehnuteľností sú zapísaní Mária
Kalužáková, rod. Mališeková, vdova (ďalší účastník konania v 1. rade) v spoluvlastníckom podiele

12/48, Ján Kalužák, mal., (ďalší účastník konania v 2. rade) v spoluvlastníkom podiele 4/48, Daniela
Marenčáková, rod. Marenčáková, nar. 24.05.1981, bytom Černík 149 v spoluvlastníckom podiele 28/48
aMartinaMolnárová,rod.Kalužáková,nar.03.12.1975,bytomKomjatice,SNP927/17vspoluvlastníkom
podiele 4/48.

2.2 Na LV č. 1280, katastrálne územie a obec Černík sú vedené nehnuteľnosti ako
parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu, parcelné číslo 270/1 Záhrada o výmere
550 m2, parcelné číslo 270/2 Záhrada o výmere 551 m2, parcelné číslo 270/3 Záhrada o výmere
550 m2, parcelné číslo 270/4 Záhrada o výmere 1 097 m2. Za podielových spoluvlastníkov týchto
nehnuteľností sú zapísaní Mária Kalužáková, rod. Mališeková, vdova (ďalší účastník konania v 1. rade)

v spoluvlastníckom podiele 3/12, Ján Kalužák, mal., (ďalší účastník konania v 2. rade) v spoluvlastníkom
podiele 1/12, Ján Petráš, nar. 14.12.1964, bytom Černík 30 v spoluvlastníckom podiele 3/12, Martina
Molnárová, rod. Kalužáková, nar. 03.12.1975, bytom Komjatice, SNP 927/17 v spoluvlastníkom podiele
1/12, Irena Kalužáková, rod. Brošková, nar. 01.08.1938, bytom Černík 371, v spoluvlastníckom podiele
1/12 a Iveta Janovská, rod. Kuťková, nar. 01.05.1965, bytom Černík 395 v spoluvlastníckom podiele 1/4.

3. Listom zo dňa 28.08.2023 obec Černík oznámila, že nemajú žiadne informácie o ďalších účastníkoch
konania v 1. a v 2. rade.

4. Súd sa snažil zistiť spisovú značku dedičského konania po starej matke navrhovateľky Márii

Kalužákovej, rod. Leckésiovej, ktorá mala zomrieť dňa 23.03.1993, no v archíve Okresného súdu Nové
Zámky v menoslove dedičských konaní za roky 1993 až 1995 vrátane, sa jej meno nenachádza.5. Podľa§2ods.1zákonač.161/2015Z.z.vzneníneskoršíchpredpisovCivilnýmimosporovýporiadok
(ďalej aj "CMP") na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 359c ods. 1 CMP návrh na začatie konania o potvrdení vydržania je oprávnený podať ten,
kto o sebe tvrdí, že vydržaním nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce
vecnému bremenu.

Podľa § 359c ods. 2 CMP účastníkom konania je:
a. navrhovateľ,
b. ten, kto má v čase začatia konania o potvrdení vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke
právo k nehnuteľnosti alebo vecné právo k nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení vydržania týka,
c/ správca lesného pozemku a
d/ Slovenský pozemkový fond.

Podľa § 359d ods. 1 CMP konanie o potvrdení vydržania sa začína len na návrh.

Podľa § 359d ods. 2 CMP návrh na začatie konania o potvrdení vydržania musí obsahovať okrem
všeobecných náležitostí podania opísanie skutočností, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ splnil

predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu vydržaním, označenie nehnuteľnosti podľa údajov z katastra nehnuteľností a
označeniedňa,keďnavrhovateľnadobudolvlastníckeprávoknehnuteľnostialeboprávozodpovedajúce
vecnému bremenu vydržaním. Skutočnosti podľa prvej vety musí navrhovateľ osvedčiť.

Podľa § 359e ods. 1 CMP ak sa návrh na začatie konania o potvrdení vydržania neodmietne podľa
§ 8 ods. 1, súd preskúma, či navrhovateľ osvedčil, že nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti
alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu vydržaním. Súd môže sám vykonať potrebné šetrenia na
overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy na
preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním.

Podľa § 359e ods. 2 CMP súd návrh na začatie konania o potvrdení vydržania uznesením zamietne, ak
zistí, že nie sú splnené podmienky na vydanie vyzývacieho uznesenia podľa § 359f ods. 1.

Podľa § 359e ods. 3 CMP o odmietnutí alebo o zamietnutí návrhu na začatie konania o potvrdení
vydržania rozhoduje súd bez vyjadrenia ostatných účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania;
uznesenie súdu o odmietnutí alebo o zamietnutí návrhu na začatie konania o potvrdení vydržania podľa
odsekov 1 a 2 sa doručuje len navrhovateľovi.

Podľa § 359f ods. 1 CMP ak navrhovateľ osvedčil, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním, súd vydá vyzývacie
uznesenie.

6. Konanie o potvrdení vydržania v zmysle § 359a CMP je konanie s procesným postupom odlišným od

sporovéhokonaniavoveciurčeniavlastníckehopráva,kdemásúd (aajstranysporu)kdispozíciiväčší
priestor a procesné prostriedky potrebné na zisťovanie skutkového stavu veci. Podľa dôvodovej správy
k zákonu č. 68/2021 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 1. mája 2021 zmenil a doplnil Civilný mimosporový
poriadok práve o ustanovenia upravujúce konanie o potvrdení vydržania, je uvedené konanie pomerne
formálne a má znaky skôr registrového konania. V konaní o potvrdení vydržania teda súd nenariaďuje

pojednávanie, nevykonáva plnohodnotné dokazovanie, ale skúma osvedčenie relevantných skutočností
navrhovateľom. Hoci ide o mimosporové konanie podľa ustanovení CMP, uplatniac pritom vyšetrovací
princíp, vzhľadom na už vyššie uvedenú špecifickosť tohto konania je potrebné zdôrazniť, že je v prvom
rade povinnosťou navrhovateľa hodnoverne osvedčiť ním tvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam vydržaním. Hoci súd v zmysle § 359e CMP môže sám vykonať potrebné šetrenia na

overenie správnosti tvrdení navrhovateľa alebo môže vyzvať navrhovateľa, aby označil ďalšie dôkazy na
preukázanie skutočností, z ktorých vyplýva, že splnil predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vydržaním, aktivita súdu nemá nahrádzať procesnú aktivitu a procesnú zodpovednosťnavrhovateľa. Z formulácie zákonného ustanovenia je jasné, že ide o možnosť, a nie o povinnosť súdu,
pričom je na úvahe súdu, aký postup zvolí.

7.1 V zmysle § 359d ods. 1 CMP konanie o potvrdení vydržania možno začať len na návrh, pričom tento
návrh môže podať len ten, kto o sebe tvrdí, že vydržaním nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti
alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu a návrh by mal navrhovateľ podať až potom, keď už splnil
všetky predpoklady vydržania. Dôvodom je skutočnosť, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo
zodpovedajúce vecnému bremenu sa nadobúda zo zákona okamihom splnenia všetkých predpokladov

vydržania, a nie rozhodnutím súdu o potvrdení vydržania. Návrh musí obsahovať okrem všeobecných
náležitostí podľa § 127 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP i osobitné náležitosti, ktoré sú uvedené
všeobecne pre každé konanie v § 25 CMP a osobitne sú špecifikované v § 359d ods. 2 CMP. Medzi
tieto náležitosti patrí: a) označenie účastníkov a ich zástupcov ak ich majú, b) pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich preukázanie, c) petit - čoho sa navrhovateľ
domáha.

7.2 Pokiaľ ide o náležitosti pravdivého a úplného opísania rozhodujúcich skutočností,
uvedené zákon vyžaduje do takej intenzity, aby z uvedených skutočností tvrdené právo navrhovateľa
vyplývalo. Zo skutočností opísaných v návrhu musí vyplývať, že sú splnené všetky štyri predpoklady
vydržania, a to:

- spôsobilý predmet držby, pričom nehnuteľnosť, ku ktorej navrhovateľ vydržal vlastnícke právo, musí
opísať všetkými identifikačnými znakmi tak, ako je nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností a ak
vydržal len spoluvlastnícky podiel, treba uviesť aj jeho veľkosť,
- oprávnená držba; k tejto musí navrhovateľ uviesť skutočnosti, od ktorých odvodzuje svoju
dobromyseľnosť. Dobromyseľnosť sa hodnotí objektívne. Rozhodujúce je, či držiteľ pri normálnej

opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne
požadovať, mal resp. mohol mať, alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu
vec patrí, že je jej vlastníkom. Predmetom dokazovania nemôže byť dobromyseľnosť ako vnútorné
presvedčenie subjektu, ale len skutočnosti vonkajšieho sveta, z ktorých možno dôvodiť presvedčenie
nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec alebo právo patrí,

- dĺžka doby držby v trvaní 10 rokov, ktorá musí korešpondovať s nadobúdacím titulom, od ktorého
navrhovateľ odvodzuje svoju dobromyseľnosť a
- nepretržitosť držby, čo znamená, že počas celej doby držby muselo byť presvedčenie držiteľa -
navrhovateľa o jeho dobromyseľnosti dôvodné. Z hmotnoprávneho hľadiska je však dôležité skúmať to,
či navrhovateľ neprestal byť dobromyseľným držiteľom, teda či nezistil neexistenciu právneho dôvodu

alebo jeho neplatnosť. Na preukázanie všetkých tvrdených skutočností by mal navrhovateľ označiť
dôkazy, a pokiaľ ide o listinné dôkazy, tieto by mal k návrhu i pripojiť.

7.3 V celej právnej úprave konania o potvrdení vydržania rezonujú dva pojmy – osvedčenie skutočností
a preukázanie skutočností, pričom prvý z nich je prevládajúci. Možno si preto oprávnene položiť otázku,

či pre rozhodnutie súdu stačí, aby sa tvrdené skutočnosti len osvedčili. Pojem osvedčenie sa spájal
s právom súdu nariadiť predbežné opatrenie podľa § 74 a nasl. OSP. Znamenalo to, že nárok
nemusel byť nepochybne preukázaný. Osvedčovali sa len tie najzákladnejšie skutočnosti, ktoré boli
potrebné na to, aby súd mohol posúdiť, či prípadne mohol existovať nárok, ktorého predbežnú úpravu
si okolnosti vyžadovali. Tiež sa osvedčovala naliehavosť situácie, resp. pravdepodobnosť ohrozenia

výkonu rozhodnutia. Podobne je to aj v súčasnosti pri neodkladných opatreniach podľa CMP. Ako právna
doktrína uvádza, pri osvedčovaní súd nemusí dodržať formalizovaný postup štandardného procesného
dokazovania. Osvedčené skutočnosti však spĺňajú atribút vysokej pravdepodobnosti. Možno teda
uzavrieť, že osvedčenie skutočností nie je postavené na rovnakú úroveň s dokázaním skutočností, teda
ich presvedčivým preukázaním (potvrdením ich existencie).

7.4 Podľa názvu konania by mal mať teda súd existenciu predpokladov vydržania u navrhovateľa
dokázanú, nie iba osvedčenú. Takýto záver by mal platiť pri rozhodovaní v druhej fáze konania. V prvej
fáze možno súhlasiť s osvedčením skutočností .

7.5 Konanie o potvrdenie vydržania pozostáva z dvoch fáz:
- prvú možno nazvať ako konanie o vydaní vyzývacieho uznesenia a
- druhú ako konanie po vydaní vyzývacieho uznesenia.7.6.1Podľaosobitnejprávnejúpravymôžesúdvprvejfázekonaniaopotvrdenievydržania,tedakonania
o vydaní vyzývacieho uznesenia rozhodnúť tromi spôsobmi, a to:
- odmietnuť návrh na začatie konania,

- zamietnuť návrh na začatie konania,
- prípadne vydať vyzývacie uznesenie.
Súd odmietne návrh na začatie konania, ak navrhovateľovi nesvedčí účastníctvo podľa zákona. Ak by
však navrhovateľ tvrdil, že už právo nadobudol vydržaním, ale v skutočnosti tomu tak nie je, takýto
navrhovateľ je účastníkom konania podľa § 359c ods. 1 CMP, preto odmietnutie návrhu neprichádza do

úvahy. Nedostatok v splnení predpokladov vydržania sa však prejaví v tom, že súd návrh na začatie
konania zamietne (§ 359e ods. 2 CMP), teda konanie skončí bez toho, aby prešlo do jeho ďalšieho
štádia, ktoré by inak nasledovalo po vydaní vyzývacieho uznesenia.
Súd zamietne návrh na začatie konania ak zistí, že nie sú splnené podmienky pre vydanie vyzývacieho
uznesenia (§ 359e ods. 2 CMP). V tomto štádiu konania má už preto súd povinnosť skúmať, či
navrhovateľ osvedčil splnenie predpokladov vydržania. Možno vysloviť názor, že pri rozhodovaní o tom,

či zamietnuť návrh na začatie konania alebo vydať vyzývacie uznesenie musí súd zohľadniť skutkový
stav ku dňu vydania rozhodnutia. V tomto štádiu konania ide len o osvedčenie skutočností, nie o ich
dokázanie, a to stále bez nariadenia pojednávania a bez vyjadrenia ostatných účastníkov konania.
Súd vydá vyzývacie uznesenie, ak dospel k presvedčeniu, že navrhovateľ osvedčil splnenie všetkých
predpokladov vydržania. Znamená to, zo skutočností uvedených v návrhu na začatie konania a

z priložených listinných dôkazov sa súdu javí ako vysoko pravdepodobné, že navrhovateľ vydržal
vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

7.6.2 V druhej fáze, teda v konaní po vydaní vyzývacieho uznesenia, zákon taxatívne
vymenúva osoby, ktoré môžu podať námietky.

Obsahom námietok by mali byť skutočnosti, ktoré vyvracajú, že navrhovateľ splnil predpoklady
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
vydržaním.
Súd neuvádza dĺžku lehoty, v ktorej je možné podať námietky, ale určuje konkrétny deň (dátum), dokedy
jemožnénámietkyuplatniť(§359fods.2CMP).Pristanoveníposlednéhodňanauplatnenienámietokje

súd limitovaný zákonom tak, že lehota na uplatnenie námietok nemôže byť kratšia ako šesť mesiacov (§
359fods.3CMP);môžebyťvšakdlhšia.Začiatokjejplynutiajestanovenýobjektívne,atoodzverejnenia
vyzývacieho uznesenia v Obchodnom vestníku. Posledný deň lehoty na uplatnenie námietok musí byť
preto vypočítaný tak, aby od zverejnenia uznesenia v Obchodnom vestníku do uplynutia posledného
dňa lehoty, ktorý je stanovený vo vyzývacom uznesení, mohlo uplynúť aspoň šesť mesiacov.

Súd odmietne námietky preto, že boli podané oneskorene alebo ak neobsahujú všeobecné aj osobitné
náležitosti.
Ak súd neodmietne námietky, pristúpi k vecnému prejednaniu veci a následnému rozhodnutiu vo veci
samej. Navrhovateľ musí dokázať, že splnil všetky zákonné predpoklady vydržania. Vyžaduje sa teda
dokazovanie, nielen osvedčovanie, právne významných skutočností, a to napriek prezumpcii oprávnenej

držby v prípade pochybností (§ 130 ods. 1 OZ). Pri ostatných predpokladoch vydržania už neplatí
ani prezumpcia, preto je potreba ich dokázania nevyhnutným predpokladom úspechu navrhovateľa
v konaní. Ak navrhovateľ preukázateľne nedokáže splnenie všetkých predpokladov vydržania, nemá
význam ani právne posudzovanie námietok, pretože neuniesol dôkazné bremeno. Význam námietok
nastupuje až potom, keď vydržateľ na základe ním predložených dôkazov dokázal všetky potrebné

skutočnosti, no osoba, ktorá podala námietky, sa snaží ich dokázanie vyvrátiť. Až potom dôkazné
bremeno zaťažuje túto osobu. Súd zamietne návrh na začatie konania, ak považuje námietky za
dôvodné.
Súd vydá uznesenie o potvrdení vydržania podľa § 359 j ods. 1 CMP, ak a) námietky vôbec neboli
podané, b) boli námietky odmietnuté, c) námietky neboli dôvodné, t. j. súd nevydal uznesenie o

zamietnutí návrhu na začatie konania.

8. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( ďalej aj OZ ) držiteľom je ten, kto s
vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa§130ods.1,2Občianskehozákonníkaakjedržiteľsozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená Ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený držiteľ rovnaké práva ako vlastník,
najmä má tiež právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby.Podľa § 134 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o

nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny
predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí
premlčacej doby.

Podľa § 854 Občianskeho zákonníka pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto

zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. aprílom 1964; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté pred 1. aprílom 1964 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Podľa § 865 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami
tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté v čase od 1. apríla 1964 do 1. apríla 1983. Do času uvedeného
v ustanovení § 135a v znení zákona č. 131/1982 Zb. sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho

právny predchodca mal vec nepretržite v držbe (§ 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo
zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí
skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.

Podľa § 868 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto

zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky
z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

9.1 Ustanovenie § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu

priamo zo zákona. K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené zároveň tieto
zákonné predpoklady:
a) oprávnená držba,
b) uplynutie vydržacej doby a
c) spôsobilý predmet vydržania.

Uvedené predpoklady sú stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne; ak nie je splnená čo i len
jedna z nich, k vydržaniu nedôjde. Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto
vykonáva právo pre seba (§ 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak je držiteľ so zreteľom na všetky
okolnostidobromyseľnývtom,žemuvecaleboprávopatrí,jedržiteľomoprávneným.Pripochybnostiach
sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

9.2 Občiansky zákonník bol po prvýkrát významne novelizovaný zákonom č. 131/1982 Zb. s
účinnosťou od 1. apríla 1983. Táto novelizácia sa čiastočne vracia k tradičným inštitútom súkromného
práva, hoci v nedostatočnej miere. Najvýraznejším znakom prechodných ustanovení k právnej úprave
účinnej od 1. apríla 1983 je normovanie pravej retroaktivity v odseku 1. Ide v súkromnoprávnom

zákonodarstve o ojedinelý úkaz, keďže pravá spätná účinnosť by aj vo sfére súkromného práva mala byť
prísnou výnimkou. Znením Občianskeho zákonníka v redakcii po 1. apríli 1983 sa spravujú aj právne
vzťahy vzniknuté predo dňom účinnosti spomínanej novelizácie. Jedným zo znovu zavedených inštitútov
tradičného súkromného práva bol inštitút vydržania. Do vydržacej doby sa započítava aj oprávnená
držba pred 1. aprílom 1983 (pravá retroaktivita).

Zmena spoločensko-ekonomických pomerov a vzťahov v spoločnosti vyvolaných rokom 1989 bola
reflektovaná aj v súkromnoprávnom zákonodarstve. Novela Občianskeho zákonníka bola publikovaná
ako zákon č. 509/1991 Zb. Všeobecné intertemporálne pravidlo podľa prvej vety § 868 OZ predstavuje
tzv. nepravú spätnú účinnosť. Právne normy predmetnej novely teda zásadne regulujú právne vzťahy
do budúcna, avšak z princípu ochrany nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní sa vyvodzuje, že

vznik právnych vzťahov a nároky z nich vyplývajúce spred 1. januára 1992 sa posudzujú podľa predpisov
účinných do 31. decembra 1991.

9.3 Pred 1. januárom 1951, keď nadobudol účinnosť Stredný občiansky zákonník (zák. č. 141/1950
Zb.), podmienky vydržania vlastníckeho práva na území dnešnej Slovenskej republiky upravovalo

obyčajové právo. Okrem vydržania nehnuteľností mimo pozemkovej knihy poznalo obyčajové právo ešte
pozemnoknižnévydržanie.Podľatohtopráva(platnéhonaSlovenskudo31.decembra1950)nadobudol
vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti ten, kto nehnuteľnosť mal ako svoju v poctivej, pokojnej a
dlhotrvajúcej držbe. Všeobecná vydržacia doba bola 32 rokov, pri vydržaní proti štátu sa vyžadovala 100-ročná vydržacia doba a pri vydržaní proti cirkvi 40-ročná vydržacia doba (porovnaj Štefan Luby, Základy
všeobecného súkromného práva. Bratislava 1944, str. 101 a 108; Štefan Luby, Dejiny súkromného
práva na Slovensku. Bratislava 1946, str. 234). Predpokladom vydržania vlastníckeho práva bola držba

veci, nestačila odvodená držba (detencia). Držba musela byť počas celej vydržacej doby pokojná, t.
j. nesmela byť prerušená a musela byť poctivá. Nestačilo preto, že držiteľ mal fakticky vec u seba,
ale musel byť dobromyseľný v tom, že mu vec patrí vlastníckym právom; dobromyseľnosť tu musela
byť od počiatku. O dobromyseľnom držiteľovi sa až do dokázania opaku predpokladalo, že má právny
titul (porovnaj napr. aj Zborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986, str. 162 - 163). Podmienky pre

vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval Stredný občiansky zákonník z roku 1950 (zákon
č. 141/1950 Zb.) v ustanoveniach § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145;išlo o tri
základné podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas vydržacej doby a uplynutie zákonom
stanovenej vydržacej doby; oproti predchádzajúcemu právnemu stavu došlo k podstatnému skráteniu
vydržacích dôb. Podľa týchto ustanovení bolo možné vydržaním nadobudnúť vlastnícke právo, pričom
ho mohol nadobudnúť ten, kto oprávnene držal nehnuteľnú vec po dobu 10 rokov; vydržanie bolo

vylúčené u nescudziteľných vecí, ktoré boli v socialistickom vlastníctve (§ 115). Oprávneným držiteľom
bol ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí; v
pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Medzí požiadavkou dobromyseľnosti v oboch
uvedených právnych poriadkoch bol rozdiel v tom, že obyčajové právo platné na Slovensku do 31.
decembra 1950 vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby, kým podľa Občianskeho zákonníka

z roku 1950 bola dobromyseľnosť potrebná počas celého priebehu vydržacej doby. Z intertemporálneho
ustanovenia (§ 566) vyplýva, že u vydržania vlastníctva k nehnuteľným veciam došlo k nadobudnutiu
vlastníctva, pokiaľ vydržacia doba začala bežať pred 1. januárom 1951, najneskoršie 1. januára 1961,
t.j. najneskoršie uplynutím kratšej vydržacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom z roku1950,
počítanej od 1. januára 1951. Vydržacia doba mohla však uplynúť aj skôr - pred 1.januárom 1961,

ak napr. predchádzajúca 32-ročná doba by bola uplynula pred uvedeným dátumom 1. januára 1961.
Teda pre vydržanie vlastníctva nehnuteľností platilo, že už bežiaca vydržacia doba sa skončí uplynutím
pôvodnej vydržacej doby; ak tá by však do 1. januára1961 nestihla uplynúť, potom - najneskôr - v 10-
ročnej dobe počítanej od 1. januára 1951.Uvedený výklad sa uznáva ako správny ako v teórii, tak aj
v aplikačnej praxi (porovnaj napr. R 65/1972, str. 496, Sborník IV býv. Najvyššieho súdu, Praha 1986,

str. 517). V prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť ešte pred 1. januárom 1951,
t. j. podľa obyčajového práva a mala by uplynúť až po tomto dni, museli byť však už splnené aj ďalšie
podmienky vydržania, ktoré boli stanovené Občianskym zákonníkom z roku 1950.

10.1 Dlhodobá držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná

skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje
pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním (rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 30.marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 12/2010).

10.2 Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej,

disponujeňou,prípadnevykonávačinnosť,ktorápripúšťatrvalýaleboopätovnývýkon.Tvrdeniedržiteľa,
že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z
ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).

10.3 Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec

alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže
byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď
sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že
mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť, keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach
spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii) vyvolať pochybnosti

o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že
je vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku
ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so
zreteľom na okolnosti toho - ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec
bežného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu,

nemôže byť držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny.
Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku vedomosti
o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi predpismi považované za
právne relevantné. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúciz neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je
právny omyl neospravedlniteľný ( k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach
- viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010 a 6 M Cdo 5/2010).

Podľa právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý zastáva aj v tejto veci, nie je neznalosť inak jasného,
zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná - pri
zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou
právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2011, sp. zn.
3 M Cdo 7/2010 a 3 M Cdo 8/2010).

10.4 Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho
orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň
tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/
nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom

ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Súdna prax je jednotná v
tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť
posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s

prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať
pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí
nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus),
teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul
svedčí ( rozsudok Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 172/2009 zo dňa 29.04.2010 ).

10.5 Oprávnená držba popri všeobecných znakoch držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa,
že mu vec patrí. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí.
Oprávnená držba sa musí opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne

musí byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa. Len výnimočne sa môže zakladať na
ospravedlniteľnom právnom omyle. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho

nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Treba osobitne zdôrazniť, že omyl
držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného
ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž
predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť /
pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn. 3 Cdo

97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010, 6 M Cdo 5/2010 a 7 Cdo
12/2011 ( rozsudok Najvyššieho súdu SR 7 MCdo 4/2013 zo dňa 19.02.2014).

10.6 Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie,
či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho

hľadiska(osobnéhopresvedčenia)účastníka,atrebavždybraťdoúvahy,čidržiteľpribežnej(normálnej)
opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať
nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O
dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl
ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval

s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého
požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo
v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho
posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného
práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu

zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad ( rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010).10.7 Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu
(predstieraného, či neplatného). Je potrebné však vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti,

ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal
po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti
možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.
Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl

môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych
dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl
držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného
ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší
súd aj v ďalších rozhodnutiach - viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009 5 Cdo 30/20

3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010 a 6 M Cdo 5/2010). Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a
nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž
predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť
( rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 137/2011 zo dňa 11. decembra 2013).

10.8 Otázkou splnenia podmienok pre potvrdenie vydržania sa zaoberal aj NS SR v uznesení sp. zn.
5Cdo 26/2023 z 30. 05. 2024, v ktorom uviedol:
Držba je historicky chápaná ako faktický stav, ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad
vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus
possesionis, ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorá vyjadruje

vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou.

10.9 V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/30/2010 v konaní o určenie vlastníckeho práva je
uvedené, že „Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný
originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe

inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku
kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť
nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom
táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.
Opakomovládaniavecidržiteľomjenečinnosťvlastníka.Vydržanietakhojínajmävadyalebonedostatok

nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri
zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným
držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav so stavom právnym.“

10.10 Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom
subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo
nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol

i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006).

10.11 Veľký senát Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13. mája 2024 pri
interpretácii ustanovení § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 OZ dospel k záveru, že „právny

titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť držby, preto jeho
nedostatokpreúčelyvydržaniasámosebenemôžezapríčiniťneoprávnenosťdržby.Rozhodujúcimvždy
bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol
iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“

11.1 V danej veci sa navrhovateľka domáha vydania uznesenia o potvrdení vydržania vlastníckeho
práva k sporným nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území a obci Černík v rozsahu
spoluvlastníckych podielov, v akom sú zapísané na LV č. 1279 a LV č. 1280 pri ďalších účastníkoch
konania v 1. a v 2. rade, teda pri neznámych vlastníkoch zo zákona zastúpených Slovenskýmpozemkovým fondom, Búdková 36, Bratislava. Na LV č. 1279, katastrálne územie a obec Černík,
okrem ďalších účastníkov konania v 1. a v 2. rade, sú zapísaní za podielových spoluvlastníkov aj ďalšie
dvefyzickéosoby,atoDanielaMarenčáková,rod.Marenčáková(spoluvlastníckypodiel28/48)aMartina

Molnárová, rod. Kalužáková (spoluvlastnícky podiel 4/48). Na LV č. 1280 katastrálne územie a obec
Černík, okrem ďalších účastníkov konania v 1. a v 2. rade sú zapísaní za podielových spoluvlastníkov
aj ďalšie štyri fyzické osoby, a to Martina Molnárová, rod. Kalužáková (spoluvlastnícky podiel 1/12),
Ján Petráš (spoluvlastnícky podiel 3/12), Irena Kalužáková, rod. Brošková (spoluvlastnícky podiel 1/12)
a Iveta Janovská, rod. Kuťková (spoluvlastnícky podiel 1/4). Pri tomto skutkovom stave sa natíska

otázka, či účastníkmi konania okrem navrhovateľky a ďalších účastníkov konania v 1. a v 2. rade by
v tomto konaní mali vystupovať aj zostávajúci a vyššie označení podieloví spoluvlastníci. Z ustanovenia
§ 359c ods. 2 písmeno b) CMP vyplýva, že účastníkom konania je ten, kto má v čase začatia konania
o potvrdení vydržania zapísané na liste vlastníctva vlastnícke právo k nehnuteľnosti, alebo vecné právo
k nehnuteľnosti, ktorej sa konanie o potvrdení vydržania týka. Vecné právo v sebe zahŕňa vlastníctvo,
spoluvlastníctvo, bezpodielové vlastníctvo a právo k cudzím veciam. Z tohto pohľadu by sa mohlo

javiť, že účastníkmi konania by mali byť všetci podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností a tomuto
záveru nasvedčuje aj komentár Civilného mimosporového poriadku, ktorý uvádza: „ Možno vysloviť
názor, že účastníkom konania by mali byť všetci podieloví spoluvlastníci, teda nie len ten z podielových
spoluvlastníkov, ktorého podiel mal byť vydržaný. Analogicky tento záver možno oprieť o názor, že
podieloví spoluvlastníci, či už spoločne alebo len niektorí z nich, prípadne aj len jeden z nich môže použiť

všetky právne prostriedky na ochranu svojho vlastníckeho práva“ ( Smyčková, R., Števček, M., Löwy, A.,
Tomašovič, T. a kol. Civilný mimosporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2024,
§ 359c, strany 1067 – 1076 ). Na druhej strane nezostalo súdom nepovšimnuté uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. októbra 2010 spisovej značky 3Cdo 51/2009, ktorého právna veta znie:
„ V konaní o určenie, komu patrí spoluvlastnícky podiel niektorého zo spoluvlastníkov nehnuteľnosti, je

pasívne vecne legitimovaný iba podielový spoluvlastník, práva ktorého navrhovateľ popiera. K tomuto
právnemu názoru sa pripojil Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom uznesení 9Cdo 252/2001 zo
dňa 24. mája 2023. Súd sa pri vyhodnotení okruhu účastníctva v tomto konaní prikláňa k rozhodovacej
činnosti Najvyššieho súdu SR a na ním uvádzaný právny názor poukazuje ako na svoj vlastný. Ide totiž
o názor jednej z najvyšších súdnych autorít a súd nemá dôvod sa od neho odkláňať.

11.2 Podľa názoru súdu je podstatné rozlišovať medzi tým, či si vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam navrhovateľka uplatňuje z dôvodu, že toto vlastnícke právo a) vydržala sama,
bez ohľadu na držbu jej právnych predchodcov, b) vydržala ho sama, ale do jej vydržacej doby je treba
započítať aj oprávnenú držbu jej právnych predchodcov, alebo c) vydržali ho jej právni predchodcovia.

Navrhovateľka v podanom návrhu výslovne uviedla, že citované nehnuteľnosti mala vydržať sama bez
ohľadu na držbu jej právnych predchodcov. Skutkovo vymedzila, že stará matka Mária Kalužáková, rod.
Leckésiová jej v roku 1991 mala na základe ústne uzatvorenej darovacej zmluvy darovať nehnuteľnosti
a navrhovateľka ju mala doopatrovať až do jej smrti dňa 23.03.1993. Pri rešpektovaní 10 ročnej
vydržacejdobymalanavrhovateľkazato,žeoznačenénehnuteľnostimalanadobudnúťvydržanímdňom

31.12.2001.

11.3 V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh na začatie konania o potvrdení vydržania nie je
dôvodný a že ho je potrebné zamietnuť podľa § 359e ods. 2 CMP. Navrhovateľka sa snažila preukázať
existenciu predpokladov uvedených v § 134 ods. 1, 3, 4 OZ, čo si vyžaduje existenciu nasledovných

zákonných predpokladov: a) oprávnenej držby, b) uplynutie vydržacej doby a c) spôsobilého predmetu
vydržania. Súd má výhrady k existencii hneď prvého predpokladu uvedeného pod písmenom a), ktorým
je oprávnená držba. V bodoch 10.1 až 10.11 odôvodnenia tohto uznesenia súd uvádza rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Možno
vstručnostilenzopakovať,žeoprávnenádržbasazakladánaospravedlniteľnomomyledržiteľa,ktorýsa

domnieva, že je vlastníkom držanej veci; ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti toho, ktorého
prípadu od každého vyžadovať. Omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo z nedokonalej znalosti
celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia je právny omyl neospravedlniteľný. Dlhodobá
držba nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcov bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť,

ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti nepostačuje pre ustálenie
splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Držiteľ nemôže mať počas vydržacej
doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dôležitá je aj skutočnosť, že držiteľ
konal poctivo, teda, že za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, alebo poskytol iné dohodnuté plnenie,prípadne, že preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie. Žiadna z uvádzaných a požadovaných
náležitostí v prípade právnych predchodcov navrhovateľky, vrátane jej starej matky Márie Kalužákovej,
rod. Leckésiovej osvedčené neboli. Navrhovateľka skutkovo vymedzila, že nehnuteľnosti mali byť

dlhodobo a nerušene užívané jej starými rodičmi Jánom Kalužákom a Máriou Kalužákovou, rod.
Leckésiovou, keď nebolo uvádzané, kedy a na základe akej právnej skutočnosti malo dôjsť k tomuto
užívaniu a už vonkoncom navrhovateľka nedefinovala, na základe akého právneho dôvodu, hoci aj
domnelého, mali jej starí rodičia začať nehnuteľnosti užívať v domnení, že sa jedná o nehnuteľnosti
v ich vlastníctve. Znamená to, že dobromyseľnosť starých rodičov navrhovateľky neprichádza vôbec

do úvahy, pretože v skutočnosti označené nehntueľnosti len užívali, no nemali vedomosť o existencii
žiadneho právneho dôvodu, hoci aj domnelého, ktorý by v nich mal vyvolať presvedčenie o vlastníctve
citovaných nehnuteľností. Obdobným spôsobom navrhovateľka argumentovala aj obdobie po druhej
svetovej vojne, v ktorej mal zomrieť starý otec Ján Kalužák a nehnuteľnosti mali začať užívať, okrem
starej matky, aj jej synovia Ľudovít Kalužák, Július Kalužák a Ján Kalužák, ktorí v dospelosti sa
mali osamostatniť a odsťahovať, pričom v domovej nehnuteľnosti mali zostať bývať len navrhovateľka

a jej stará matka Mária Kalužáková, rod. Leckésiová. Aj v prípade starej matky navrhovateľky a jej
troch synov Ľudovíta Kalužáka, Júliusa Kalužáka a Jána Kalužáka platí to isté konštatovanie, ako je
uvedenévyššiepristarýchrodičochnavrhovateľkyzaobdobiepreddruhousvetovouvojnou.Vstručnosti
sa len opakuje, že v tomto prípade rovnako absentuje existencia právneho titulu, ktorá by bola
schopná vyvolať presvedčenie, že uvedené osoby sú vlastníkmi nehnuteľnosti. V roku 1991 mala byť

údajne uzatvorená ústna darovacia zmluva medzi darkyňou Máriou Kalužákovou, rod. Leckésiovou
a obdarovanou navrhovateľkou, keď predmetom darovania mali byť sporné nehnuteľnosti. Odhliadnuc
odtoho,ženavrhovateľkažiadnymspôsobomneosvedčilaexistenciuuvádzanejdarovacejzmluvy,napr.
čestnými prehláseniami nezaujatých osôb, prípadne iným spôsobom, má súd aj ďalšie výhrady, ktoré
bránia vyhodnocovať držbu nehnuteľností navrhovateľkou, ale aj jej právnymi predchodcami ako držbu

oprávnenú. V prvom rade k roku 1991 stará matka navrhovateľky nebola či už výlučnou vlastníčkou,
alebo podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností, pretože ich nenadobudla na základe existencie
riadneho a perfektného právneho úkonu a ani vydržaním na základe existencie domnelého právneho
titulu, hoci aj neplatného, pri ktorom by bolo možné vyhodnocovať, že sa dopustila ospravedlniteľného
omylu a teda, že by postupovala s obvyklou mierou opatrnosti. Zistený skutkový stav takéto závery

vylučuje, a preto súd konštatuje, že stará matka navrhovateľky k roku 1991 nenadobudla vlastnícke
právo označených nehnuteľností vydržaním. K darovacej zmluve, ktorá mala byť uzatvorená v roku
1991, v ústnej forme, a ktorej existencia nebola žiadnym spôsobom osvedčená, súd ešte dodáva
nasledovné. Občiansky zákonník platný a účinný v roku 1991 vyžadoval podľa § 46 ods. 1 OZ pod
sankciou absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 OZ, aby právny úkon po prevode vlastníctva

k nehnuteľnosti bol uzatvorený v písomnej forme. Právna úprava bola vyjadrená v občianskom
zákonníku jasne a zrozumiteľne, a preto aj omyl navrhovateľky vychádzajúci z neznalosti celkom
jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia Občianskeho zákonníka je posudzovaný ako právny
omyl neospravedlniteľný (rovnako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2011 3M Cdo7/2010
a 3M Cdo 8/2010), čo má za následok, že navrhovateľka nemohla byť a ani nebola pri držbe sporných

nehnuteľností dobromyseľná. Výsledkom týchto úvah súdu, vyššie uvedených skutočností a citovaných
ustanovení je záver, že návrh nie je dôvodný, a preto ho bolo potrebné zamietnuť. Pre absenciu
prvého predpokladu vydržania, ktorým je dobromyseľnosť sa súd už ďalšími náležitosťami vydržania
nezaoberal.

12. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu
trov konania.

Poučenie:

Proti uzneseniu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia uznesenia
na súde, proti ktorého uzneseniu smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov

sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľdomáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže
odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej

inštancie.