Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5722201415
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5722201415.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Jozefa Turzu, v právnom spore žalobkyne: Slovenská
republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, Bratislava, IČO: 00 151 866, zastúpenej Slovenskou konsolidačnou, a. s., so sídlom Cintorínska
21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanej: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D. XXX,
o zaplatenie 87,12 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Martin
č. k. 10C/20/2022-54 zo dňa 21. septembra 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 10C/20/2022-54
zo dňa 21. 09. 2022 žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a žalovanej proti žalobkyni náhradu
trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení konštatoval, že žalobou podanou dňa 01. 04. 2022 sa žalobkyňa domáhala voči
žalovanej zaplatenia sumy 87,12 eur s príslušenstvom, ktorá suma predstavuje paušálne náklady za
stravu poskytnutú žalovanej počas nariadenej karantény v karanténnom zariadení Strednej odbornej

školy Policajného zboru Pezinok (ďalej len „SOŠ PZ Pezinok“) za obdobie od 07. 04. 2020 do 13. 04.
2020, vyúčtované faktúrou č. 260036582, vystavenou dňa 04. 05. 2020 a splatnou do 03. 06. 2020.
3. Žalovaná sa k žalobe nevyjadrila.
4. Súd mal faktúrou č. 260036582, vystavenou Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky dňa 04. 05.
2020 a zročnou 03. 06. 2020 preukázané, že uvedenou faktúrou žalobkyňa vyfakturovala žalovanej
náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení SOŠ PZ Pezinok za obdobie od 07. 04.
2020 do 13. 04. 2020 v celkovej sume 87,12 eur. Žalovaná túto faktúru napriek výzve zo dňa 19.

10. 2020 a 20. 10. 2021 nezaplatila. Úhrada stravy žalobkyňou pre žalovanú počas jej umiestnenia
v karanténnom zariadení rozporovaná nebola. Žalobkyňa svoj nárok opierala o vtedy účinné ust. §
58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“). Nebolo pritom sporné, že žalovaná
skutočne v čase uvedenom v žalobe karanténu v zariadení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
absolvovala a že nariadenie izolácie v tomto karanténnom zariadení vychádzalo z opatrenia Úradu
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. OLP/3012/2020 zo dňa 04. 04. 2020, vydaného podľa

v tom čase platného § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z..
5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS
4/2021 zo dňa 08. 12. 2021, uverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 31. 12. 2021
rozhodol o nesúlade § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v časti „alebo v zdravotníckomzariadení, prípadne inom určenom zariadení“ a v časti „karanténne opatrenia“ s článkom 17 ods. 1 a
2 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 13 ods. 2 a
4 ústavy a s článkom 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Rovnako rozhodol o nesúlade ust. § 48 ods. 4 písm. u) v časti „alebo karanténa“ a ust. § 48
ods. 4 písm. n) v časti „alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy“ s uvádzanými článkami Ústavy
Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
6. Súd ďalej konštatoval, že ustanovenie § 58 zákona č. 355/2007 Z. z. ostalo nálezom Ústavného súdu
nedotknuté, avšak v odseku 164 (B) nálezu ústavný súd správne poukázal, že derogovanie niektorých

častí ust. § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. eliminuje vznik neprimeraných nákladov na
plnenie povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z. z.. Je nepochybné, že zákon č. 355/2007 Z.
z. je normou verejného práva, avšak ust. § 58 nesie v sebe prvky práva súkromného, keďže upravuje
možnosť uplatňovania nárokov, ktoré sú svojou povahou súkromnoprávne a totiž nároky na náhradu
škodyaušléhozisku,nárokynaúhradunákladov,ktorévzniknúpriplnenípovinnostíuloženýchzákonom
č.355/2007Z.z.osobám,ktorésúpovinnétietopovinnostipodľazákonaplniť(mimonákladovspojených

s výkonom štátneho zdravotného dozoru, ktoré uhrádza štát). Preto pre aplikáciu ust. § 58 ods. 2, o ktoré
opiera svoj nárok žalobkyňa, v širších súvislostiach je nutné aplikovať všeobecné normy občianskeho
práva, a to predovšetkým základnú normu občianskeho práva, ktorým je Občiansky zákonník.
7. Pri posudzovaní nárokov, ktoré sú uplatňované v občianskom súdnom konaní, sú svojou povahou
súkromno-právne, aj keď vyplývajú z iných zákonov, než je Občiansky zákonník, je nutné pri

posudzovaní dôvodnosti týchto nárokov vychádzať aj z tých ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré
sa na daný prípad vzťahujú, resp. zo zásad, na ktorých stojí úprava občianskoprávnych vzťahov.
V tejto súvislosti súd poukázal na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a
povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

8. Aplikujúc uvedené ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel súd k presvedčeniu, že
žalobe nemožno vyhovieť, pretože aj keď žalobkyňa vykonáva právo, ktoré vyplýva z nedotknutého
ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., uplatňuje si nárok na náklady, ktoré vznikli v súvislosti
s plnením povinnosti žalovanej na základe tej časti zákona č. 355/2007 Z. z., ktorá bola neskôr vyššie
uvádzaným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyhlásená za protiústavnú a tiež v rozpore

s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobkyňa sa teda proti žalovanej domáha
nákladov, ktoré jej vznikli pri poskytnutí stravy žalovanej v zariadení, kde bola žalovaná umiestnená v
rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnou zmluvou a kde by si podľa platného ust. §
58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. náklady na stravu mala uhrádzať sama. Na druhej strane však,
ako vyplýva zo záveru vyššie citovaného nálezu, žalovaná nemá možnosť za situáciu, v ktorej sa ocitla

začiatkom roku 2020, domáhať sa akéhokoľvek odškodnenia, či náhrady za to, že boli porušené jej
ústavné práva, obmedzená v rozpore s Ústavou a medzinárodnou zmluvou jej osobná sloboda, a to bez
možnosti súdneho prieskumu dôvodnosti takéhoto obmedzenia slobody.
9. Pre súd je v rozpore s princípom spravodlivosti a dobrých mravov, aby sa za takejto situácie štát, ktorý
prostredníctvom svojich orgánov verejnej moci, ale aj zákonodarných orgánov, nedbal na poskytnutie

dostatočných garancií občanom pri obmedzení ich ústavných práv a slobôd, domáhal voči takýmto
osobám ešte úhrady nákladov, ktoré vznikli štátu pri poskytovaní stravy týmto osobám (protiústavne
obmedzeným na osobnej slobode) v karanténnych zariadeniach.
10.Súdnespochybnilzákonnéprávonazákladeust.§58ods.2zákonač.355/2007Z.z.uplatňovaťvoči
žalovanej nárok uvádzaný v žalobe, spochybnil však morálnosť výkonu tohto práva, z ktorého dôvodu

odmietol takémuto nároku priznať právnu ochranu.
11. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„C. s. p.“) a žalovanej, ktorá bola v konaní v celom rozsahu úspešná, nárok na náhradu trov konania
nepriznal, keď žalovanej v konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

12. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) C. s. p.
odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zmeny spočívajúcej vo vyhovení žalobe, alternatívne jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. Žalobkyňa nesúhlasila so závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí,
nakoľko pri rozhodujúcich skutočnostiach došlo zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci. Žalobkyňa namietala tiež porušenie práva na spravodlivý proces, v rámci ktorého
odkazovala na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúce sa riadneho odôvodnenia
rozsudku.14. Pokiaľ ide o spochybnenie morálnosti výkonu práva uplatňovať voči žalovanej nárok uplatnený
žalobou, uviedla, že v bode 196. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa
08. 12. 2021, ktorý súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia špecifikoval, sa uvádza:

„Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval
ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť
dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc
(teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení
majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa

na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily.“ Z
uvedeného vyplýva, že derogácia, t. j. zrušenie starého zákona novým so sebou nesie právne účinky
ex nunc, tzn. s časovou pôsobnosťou od teraz, bez možnosti spätnej platnosti. Ustanovenia zákona č.
355/2007 Z. z., ktoré boli právnym základom pre nariadenie karantény pre žalovanú, pri ktorých ústavný
súd konštatoval ich nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky, stratili účinnosť dňom vyhlásenia nálezu
ústavnéhosúduvZbierkezákonovSlovenskejrepubliky,avšaktentonálezústavnéhosúdunemáspätné

účinky aj na právne vzťahy pred jeho vyhlásením.
15. Žalobkyňa zdôraznila, že nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Z obsahu uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 113
z 15. 03. 2020 je zrejmé, že vláda Slovenskej republiky týmto uznesením uložila Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy, povinnosť vykonať opatrenia so

zabezpečením povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení určených ministerstvom vnútra.
Žalovaná absolvovala izoláciu v karanténnom zariadení SOŠ PZ Pezinok od 07. 04. 2020 do 13. 04.
2020 a počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení jej bola zabezpečená strava, náklady
so zabezpečením ktorej uhradila žalobkyňa.
16. Podľa žalobkyne sa súd prvej inštancie relevantným spôsobom nevysporiadal so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.
Uviedla, že fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba
stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. umožňuje
obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených
fyzickejosobevzáujmeochranyverejnéhozdraviatým,žetietonákladyjefyzickáosobapovinnáznášať.

Uloženie povinnosti podľa uvedeného ustanovenia znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností
ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu
verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa Ústavného súdu Slovenskej
republiky v súlade s ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky. S poukazom na uvedené vymáha od
žalovanej paušálne náklady za stravu, keďže plnila za žalovanú to, čo mala podľa § 58 ods. 2 zákona

č. 355/2007 Z. z. plniť sama.
17. Žalobkyňa zdôraznila, že žalovaná žiadnym spôsobom nepoprela skutkové tvrdenie, že bola v
karanténnomzariadeníSOŠPZPezinokod07.04.2020do13.04.2020,žejejbolastravazabezpečená
a nerozporovala ani výšku nároku, ktorého sa domáha. Ide teda o nesporné skutkové tvrdenia. Podľa
žalobkyne súd prvej inštancie vlastnou rozhodovacou činnosťou nad rámec suploval, resp. nahrádzal

aktivitu žalovanej, čím došlo v priebehu konania k porušeniu zásady rovnosti zbraní a k porušeniu práva
na spravodlivý proces.
18.Žalobkyňanapodporusvojhoprávnehonázorupoukázalananiektorérozhodnutiasúdovvtotožných
veciach, v ktorých súdy vyhodnotili žaloby, resp. návrhy na vydanie platobného rozkazu ako dôvodné
(napr.rozhodnutieOkresnéhosúduRimavskáSobotasp.zn.6C/8/2022zodňa28.06.2022,Okresného

súdu Lučenec sp. zn. 13C/8/2022 zo dňa 11. 07. 2022, Okresného súdu Poprad sp. zn. 12C/16/2022-30
zo dňa 07. 07. 2022, Okresného súdu Košice sp. zn. 12C/23/2022 zo dňa 29. 07. 2022).

19. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

20. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.), a tento podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

21. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalobkyne a obsahu spisu dospel
k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu zodpovedajúcom kontradiktórnemu
konaniu, z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový stav veci, ktorý následne i správneprávne posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia uvedené v
ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p., súd prvej inštancie v písomnom vyhotovení rozhodnutia dal relevantné
odpovede na podstatné otázky, z ktorých svoje skutkové a právne závery vyvodil, z odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia sú zrejmé úvahy vedúce k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd,
stotožniac sa so závermi súdu prvej inštancie, vyhodnotil odvolanie žalobkyne ako nedôvodné, keď táto
v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa nebol vysporiadal už súd prvej inštancie a ktoré
by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

22. Pokiaľ z odvolania žalobkyne vyplýva, že táto nepovažuje napadnutý rozsudok za riadne
odôvodnený, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, odvolací súd
zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 78/05). Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami žalobkyne o
nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nakoľko toto zodpovedá kritériám § 220 ods.
2 C. s. p. Z rozhodnutia je zrejmé z akého skutkového stavu súd prvej inštancie vychádzal, o aké
ustanovenia právnych predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia

ním interpretované. Z uvedených dôvodov je predmetná odvolacia námietka neopodstatnená.

23. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu námietku žalobkyne spočívajúcu v nesprávnych
skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci. Pokiaľ ide o skutkové zistenia, žalobkyňa
v odvolaní neuviedla, ktoré skutkové zistenia súdu prvej inštancie považuje za nesprávne. Tu odvolací

súd poukazuje na bod 27. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že pokiaľ ide
o skutkový stav, súd mal za preukázaný skutkový stav tvrdený žalobkyňou v žalobe – t. j. absolvovanie
karantény žalovanou v zariadení SOŠ PZ Pezinok v období od 07. 04. 2020 do 13. 04. 2020 na
základe opatrenia Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. OLP/3012/2020 zo dňa 04.
04. 2020 vydaného na základe v tom čase platného § 12 ods. 2 písm. f), § 48 ods. 4 písm. e) zákona

č. 355/2007 Z. z., poskytnutie stravy žalovanej žalobkyňou, vyfakturovanie nákladov žalovanej faktúrou
č. 260036582 vystavenou dňa 04. 05. 2020 a splatnou dňa 03. 06. 2020, výzvy zo strany žalobkyne
adresovanéžalovanejnazaplatenieuvedenejfaktúryaajnezaplatenietejtofaktúryžalovanou.Námietku
žalobkyne vytýkajúcu súdu prvej inštancie nesprávne skutkové zistenia vyhodnotil preto odvolací súd
ako nedôvodnú.

24. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalobkyne spočívajúcu v nesprávnom právnom
posúdení. Žalobkyňa v odvolaní v súvislosti s právnym posúdením uplatneného nároku podľa § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS č.
4/2021 zo dňa 08. 12. 2021 v časti, z ktorej vyplýva, že derogácia, t. j. zrušenie starého zákona novým

so sebou nesie právne účinky ex nunc, t. j. s časovou pôsobnosťou od teraz, bez možnosti spätnej
platnosti. Ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z., ktoré boli právnym základom pre nariadenie karantény
pre žalovanú, pri ktorých ústavný súd konštatoval ich nesúlad s ústavou teda síce stratili účinnosť dňom
vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov, avšak tento nález nemá spätné účinky aj na
právne vzťahy pred vyhlásením tohto nálezu. V ďalšom žalobkyňa poukázala na vyhlásenie mimoriadnej

situácie Vládou Slovenskej republiky dňom 12. 03. 2020, uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 113
z 15. 03. 2020 a opatrenie Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. OLP/3172/2020 zo
dňa 17. 04. 2020. Žalobkyňa tiež zdôraznila ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/23007 Z. z., s tým, že
uloženie povinnosti podľa uvedeného ustanovenia znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností
ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcich ochranu

verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa ústavného súdu v súlade
s ustanoveniami ústavy.

25. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené uvádza, že súd prvej inštancie nespochybnil zákonné právo
žalobkyneuplatňovaťvočižalovanejnazákladeust.§58ods.2zákonač.355/2007Z.z.nárokuvádzaný

v žalobe. Dôvodom zamietnutia žaloby bol rozpor výkonu tohto práva s dobrými mravmi z dôvodu, že aj
keď žalobkyňa vykonáva právo, ktoré vyplýva z nálezom ústavného súdu nedotknutého ust. § 58 ods.
2 zákona č. 355/2007 Z. z., uplatňuje si nárok na náklady, ktoré vznikli v súvislosti s plnením povinnosti
žalovanej na základe tej časti zákona č. 355/2007 Z. z., ktorá bola nálezom ústavného súdu vyhlásenázaprotiústavnúavrozporesDohovoromoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd.Zohľadnilpritom
aj skutočnosť, že žalovaná napriek uvedenému (konštatovanie neústavnosti ustanovení, na základe
ktorých vykonala karanténu v zariadení SOŠ PZ Pezinok) nemá možnosť domáhať sa v súvislosti so

situáciou, v ktorej sa ocitla začiatkom roka 2020, vzhľadom na účinky nálezu ústavného súdu ex nunc,
domáhať sa akéhokoľvek odškodnenia či náhrady za to, že boli porušené jej ústavné práva, a to bez
možnosti súdneho prieskumu dôvodnosti takéhoto obmedzenia (bod 38., 39. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia).

26. S uvedeným názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, keď v rámci
limitov, ktoré jednoznačne stanovil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS sp.
zn. 4/2021 zo dňa 08. 12. 2021 (viď bod 31. až 33. odôvodenia napadnutého rozhodnutia), dospel
k záveru, že uplatňovanie nároku podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. by v posudzovanom
prípadefaktickymalozanásledokprehlbovaniezásahuštátudoprávajehoobčananazákladeprávneho
predpisu, ktorý je nesúladný s Ústavou Slovenskej republiky. Je potrebné zdôrazniť, že štát (štátny

orgán) môže pri uplatňovaní štátneho donútenia konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (článok 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Občan
má slobodu konania, okrem správania, ktoré je výslovne zakázané právnymi normami. V kontexte
vyššie uvedeného by potom priznanie nároku žalobkyni malo za následok „presah“ postihu uloženého
žalovanej na základe neskôr vyslovenej protiústavnosti právnej normy aj v období, kedy už je objektívne

vyslovený príslušným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky nesúlad právneho predpisu s
Ústavou Slovenskej republiky. V kontexte uvedeného je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné
vykladať aj bod 196. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2021, ktorý priznaním
účinkov tomuto nálezu „ex nunc“ vyjadril premisu nielen vo vzťahu k ochrane štátu pred náhradovými
nárokmivdôsledkunariadenýchopatrenímajúcichzákladvderogovanýchustanoveniachauplatnených

voči ich adresátom (občanom) v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich
súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, ale aj v opačnom smere (napriek tomu, že ust.
§ 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. ako také nebolo vyhlásené za protiústavné), nakoľko nárok
uplatňovaný žalobkyňou bezpochyby vyplýva z opatrení štátu vychádzajúcich z ustanovení právneho
predpisu, ktoré boli vyhlásené za nesúladné s Ústavou Slovenskej republiky. Akceptáciou argumentácie

žalobkyne, pri reflektovaní na základné princípy právneho štátu, by potom došlo k formulovaniu ústavne
neakceptovateľnej právnej konštrukcie, keď na jednej strane by štát nemohol byť postihnutý za následky,
ktoré spôsobil svojím konaním vykazujúcim nesúlad s Ústavou Slovenskej republiky a na strane druhej
by sa mohol domáhať nárokov voči subjektom, ktoré boli adresátmi tohto zásahu, keď to bol práve
štát, ktorý spôsobil tento stav. Potom súd prvej inštancie správne konštatoval, že by bolo v rozpore s

princípom spravodlivosti a dobrých mravov, aby sa štít za takejto situácie domáhal úhrady nákladov
voči osobám, ktoré boli umiestnené v karanténnom zariadení v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky
a medzinárodnou zmluvou (protiústavne obmedzené na osobnej slobode). V súvislosti s retroaktivitou
účinkov nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2021 odvolací súd zároveň uvádza že súd prvej
inštancie (ale ani odvolací súd) žiadnym spôsobom neaplikoval závery ústavného súdu v náleze PL.

ÚS 4/2021 retroaktívne, keď zohľadnil, že teraz, v súčasnosti (čiže nie spätne), je postup žalobkyne,
spočívajúci vo vymáhaní nákladov spojených s nariadenou karanténou žalovanej, v rozpore s dobrými
mravmi a výkonu takéhoto práva nemožno poskytnúť ochranu.

27. Neobstojí ani námietka žalobkyne o suplovaní aktivity žalovanej súdom prvej inštancie, keď tento

vychádzalznepopretéhoskutkovéhostavutvrdenéhožalobkyňou,pričompokiaľideoprávneposúdenie
uplatneného nároku, toto je vecou súdu.

28. K námietke žalobkyne týkajúcej sa odklonu od rozhodovacej praxe všeobecných súdov, v rámci
ktorej námietky žalobkyňa poukázala na niektoré právoplatné rozhodnutia okresných súdov, napokon

odvolací súd konštatuje, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie nie sú pre odvolací súd záväzné.
Rozhodnutia súdov prvej inštancie nie sú rozhodnutiami zásadného významu a ani ich nemožno
považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 C. s. p.). Odvolací
súd zároveň poukazuje na viaceré rozhodnutia krajských súdov a ich aktuálnu rozhodovaciu prax, kedy
tieto vyhodnotili nárok žalobkyne ako nedôvodný (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. 13Co/95/2022, 15Co/122/2022, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/4/2023, 11Co/31/2023,
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/56/2023, 11Co/123/2022, 6Co/2/2023 a iné).29. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a záverov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním a vo vzťahu ku
ktorému súd aplikoval správne zákonné ustanovenia, ako vecne správny potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bola žalovaná, a to v celom rozsahu,
preto jej voči žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však žalovanej
v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací súd jej, vychádzajúc zo zásady

hospodárnosti konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (v dôsledku čoho nie je
následne potrebné rozhodovať o výške trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C. s. p., ktorá
v danom prípade predstavuje 0,- eur).

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)