Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 2, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122272404
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6122272404.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyne
spravodajkyne), v sporovej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, D. – E. F., 2/
G. H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. B. XXX, I. B., obaja žalobcovia právne zastúpení: MAJCHRÁK &
MAJCHRÁK, advokáti, s.r.o., so sídlom Nová Bystrica 850, IČO: 36 416 525 proti žalovanému: J. C., nar.
XX.XX.XXXX,bytomK.XXX,právezastúpenému:Mgr.MichaelaJakubcová,advokátka,sosídlomNová
333/32, Žilina – Považský Chlmec, o zaplatenie 2.843,40 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov
1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 45C/44/2022-161 zo dňa 27. novembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcom v rade 1/ a 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu

o d ô v o d n e n i e :

1.
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/
domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v rade 1/
a 2/ sumu vo výške 2.843,40 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2.843,40

eur od 09.03.2022 do zaplatenia a náhradu trov konania. O náhrade trov konania rozhodol tak, že
žalovanému voči žalobcom 1/ a 2/ priznal ich náhradu v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením (výrok II.).
2.
Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní z nasledovných nesporných skutočností:

Dňa 07.06.2021 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi predávajúcimi J. C., L. C. a žalobcami v rade 1/
a 2/ ako kupujúcimi, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k rozostavanej stavbe rodinného
domu bez súpisného čísla na CKN parcele č. 82/146 a pozemkov CKN č. 82/146, CKN č. 82/59, CKN
č. 82/109 vedených na LV č. XXX, k.ú. A.. V článku III. bod 8 kúpnej zmluvy bola medzi stranami sporu
dojednaná zmluvná pokuta v nasledovnom znení: „Predávajúci sa zaväzujú vyvíjať činnosť a poskytnúť
všetku potrebnú súčinnosť za účelom zabezpečenia kolaudácie rodinného domu tak, aby rodinný
dom bol skolaudovaný najneskôr do 30.09.2021. V prípade, ak kolaudácia nebude zabezpečená do

30.09.2021 sú predávajúci povinní uhradiť kupujúcim zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z kúpnej ceny
nehnuteľnosti za každý deň omeškania až do splnenia povinnosti, ak si kupujúci nárok uplatnia.“
Žalobcovia podľa LV č. XXXX, k.ú. A. sú v súčasnosti vedení ako bezpodieloví spoluvlastníci daných
nehnuteľností, kúpna zmluva zavkladovaná 24.08.2021 pod V 7029/2021.V upomínacom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica bol vydaný platobný rozkaz č.k.
38Up/1768/2021 zo dňa 10.11.2021, ktorým žalovaným v rade 1/ J. C., v rade 2/ L. C. bola uložená
povinnosť zaplatiť žalobcom v rade 1/ a 2/ sumu 2.437,20 eur s príslušenstvom (uvedené pôvodné

konanie sa viedlo na základe žaloby žalobcov, ktorí si voči žalovaným v rade 1/ a 2/ uplatnili nárok
na zaplatenie zmluvnej pokuty z titulu kúpnej zmluvy zo dňa 07.06.2021 za obdobie od 01.10.2021 do
18.10.2021). Voči žalovanému 1/ J. C. (t.j. žalovanému) nadobudol platobný rozkaz č.k. 38Up/1768/2021
zo dňa 10.11.2021 právoplatnosť a vykonateľnosť. Žalovaný 2/ L. C. podal proti platobnému rozkazu
odpor, v dôsledku čoho bola vec postúpená Okresnému súdu Žilina a konanie bolo vedené pod sp. zn.

42C/22/2022. Uvedené konanie bolo uznesením č.k. 42C/22/2022-128 zo dňa 25.04.2022 zastavené (z
dôvodu, že žalobcovia zobrali voči žalovanému v rade 2/ žalobu v celom rozsahu späť, nakoľko žalovaný
v rade 1/ v exekučnom konaní uspokojil nárok žalobcov, čiže pohľadávka žalobcov bola vymožená
v exekučnom konaní od žalovaného v rade 1/ J. C.). V danej veci pod sp. zn. 45C/44/2022 si žalobcovia
v rade 1/ a 2/ uplatnili nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty iba voči žalovanému J. C., a to za obdobie
od 19.10.2021 do 08.11.2021 (teda za iné obdobie).

Nesporným bolo, že kolaudačné rozhodnutie bolo vydané Obcou A. pre žalobcov dňa 21.12.2021
(právoplatné 28.12.2021) a že žalobcovia vyzvali žalovaného na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške
2.843,40 Eur a to výzvou zo dňa 28.02.2022.

Sporným medzi stranami sporu s poukazom na argumentáciu žalobcov a procesnú obranu žalovaného
bolo: či ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci s poukazom na už skôr vydaný platobný rozkaz
v upomínacom konaní proti žalovanému (či teda došlo k prejudiciálnemu preskúmaniu otázky platnosti
dojednania o zmluvnej pokute v tomto upomínacom konaní), ak je súd oprávnený túto otázku posúdiť
v tomto spore - otázku platnosti dojednania zmluvnej pokuty, či ide o platné dojednanie o zmluvnej

pokute v kúpnej zmluve zo dňa 07.06.2021, v prípade, ak by dojednanie o zmluvnej pokute bolo platné,
či žalovaný porušil/neporušil zmluvnú povinnosť, ak porušil, či porušenie povinnosti nezavinil a sporným
bola aj výška zmluvnej pokuty.

Charakterizujúc povahu a funkcie zmluvnej pokuty a náležitosti dohody o jej dojednaní dospel k záveru,

že dojednanie o zmluvnej pokute v článku III., bode 8. kúpnej zmluvy zo dňa 07.06.2021 je neurčité,
a teda neplatné (§ 37 Občianskeho zákonníka). V predmetnej dohode nie je jednoznačne určito
azrozumiteľnekonkretizovaná,špecifikovanáčinnosťasúčinnosť,ktorúmalžalovaný(malipredávajúci)
vyvíjať, poskytnúť (aké konkrétne úkony mali vykonať). Ide o neurčité, nejednoznačné dojednanie
o zmluvnej pokute, nakoľko nie je zrejmé, pre prípad akého konkrétneho porušenia zmluvnej povinnosti,

je dojednaná zmluvná pokuta.
Poukázal na to, že ak má byť platne dojednaný záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty, musí
z dojednania o zmluvnej pokute jednoznačne vyplývať, že splnenie ktorej konkrétnej povinnosti je
zabezpečené týmto inštitútom, to znamená, pri porušení ktorej konkrétnej povinnosti vzniká nárok
na zaplatenie zmluvnej pokuty (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo 1118/2013 zo dňa

28.11.2013).

Taktiež dôvodil tým, že ak je v dojednaní o zmluvnej pokute obsiahnutom v kúpnej zmluve
výslovne uvedené, že zmluvná pokuta je dohodnutá pre prípad, že nebude v dohodnutej lehote
vydané kolaudačné rozhodnutie, pričom povinnému nevznikol (a ani vzniknúť nemohol) záväzok

na vydanie takéhoto rozhodnutia, nemožno výkladom tohto právneho úkonu nahrádzať absenciu
záväzku povinného, ktorého splnenie mala zabezpečovať zmluvná pokuta, pretože z akcesorickej
povahy zabezpečenia záväzkov vyplýva, že vedľajší (zabezpečovací) záväzok nemôže platne vzniknúť
bez existencie platného hlavného (zabezpečovaného) záväzku, je dojednanie o zmluvnej pokute
v posudzovanom prípade neplatné (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo 128/2006 zo dňa

20.02.2008).

Vo vzťahu k upomínaciemu konaniu vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica, v ktorom bol vydaný
predmetný platobný rozkaz č.k. 38Up/1768/2021 zo dňa 10.11.2021, citujúc § 7 ods. 1 zákona č.
307/2016Z.z.oupomínacomkonaní,poukázalnato,žeplatobnýrozkazbolvydanývskrátenomkonaní,

v ktorom sa nevykonáva dokazovanie. V tomto upomínacom konaní si žalobcovia uplatnili nárok na
zaplateniezmluvnejpokutyzainéobdobieakovdanejprejednávanejveci.Platobnýrozkazneobsahoval
právne posúdenie, vyhodnotenie prejudiciálnej otázky, z tohto dôvodu uvedený platobný rozkaz netvorí
prekážku res iudicata a ani nie je takým rozhodnutím, ktorým by bol súd v dôsledku prejudiciality viazanýpri meritórnom prejudiciálnom posúdení otázky v danej veci, t.j. otázky posúdenia platnosti dojednania
zmluvnejpokutyvkúpnejzmluvezodňa07.06.2021.Súdvupomínacomkonaní,vktoromvydalplatobný
rozkaz, osobitne neposudzoval, nevyhodnocoval platnosť dojednania o zmluvnej pokute, svoje závery

neuviedol v rozhodnutí vo veci samej, t.j. v rozsudku ako je to v riadnom konaní, kedy súd vykoná
dokazovanie,posúdi,vyhodnotíplatnosťdojednaniaozmluvnejpokuteasvojezávery,kuktorýmdospel,
uvedie, odôvodní v rozhodnutí vo veci samej, t.j. v rozsudku.

Definujúc prekážku rozsúdenej veci (res iudicata) zdôraznil, že v zmysle súdnej praxe prejudiciálna

otázka a jej posúdenie nesmie byť nikdy poňaté do výroku súdneho rozhodnutia a teda takáto otázka
a jej právne posúdenie sa uvádzajú iba v odôvodnení súdneho rozhodnutia, t.j. v rozsudku a nie v jeho
výroku. Posúdenie predbežnej otázky sa nemôže v žiadnom prípade vyjadriť formou výroku, ale môže
sa prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len v odôvodnení
rozhodnutia (R 61/1965).

Dospel k záveru, že vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní (kde si žalobcovia uplatnili
zmluvnú pokutu za iné obdobie a to za obdobie od 01.10.2021 do 18.10.2021, v danej veci si uplatnili
zmluvnú pokutu od 19.10.2021 do 08.11.2021) tak nebráni súdu v tomto konaní, aby si samostatne
prejudiciálne posúdil otázku platnosti, určitosti dojednania zmluvnej pokuty a túto vyhodnotil a odôvodnil
v rozhodnutí vo veci samej t.j. v rozsudku. Nestotožnil sa s názorom žalobcov, že súd v danom konaní

nemôže posúdiť vec inak ako tomu učinil upomínací súd a že môže posúdiť v tomto konaní iba výšku
zmluvnej pokuty. Zdôraznil, že aj keď má právoplatný platobný rozkaz účinky právoplatného rozsudku,
neznamená to, že tvorí v danej veci prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

Pokiaľ žalobcovia poukazovali na rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/595/2015,

uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 169/2017, uviedol, že v konaní sp. zn. 15Co/595/2015 išlo
o žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva. V rozsudku odvolacieho súdu sa uvádza, že
súd v inom konaní prejudiciálne posudzoval otázku platnosti kúpnej zmluvy a rozhodol vo veci samej
rozsudkom (nie platobným rozkazom). V danej veci (na ktorú poukazujú žalobcovia), ale nebol vydaný
právoplatný rozsudok, ale bol vydaný platobný rozkaz.

Pokiaľ právny zástupca žalobcov na pojednávaní poukázal aj na rozhodnutie Okresného súdu Galanta
(bez bližšej špecifikácie spisovej značky) a uvádzal, že v tomto konaní išlo o vydanie bezdôvodného
obohatenia za roky 2002-2004 a v rámci uvedeného konania bolo právoplatne rozhodnuté medzitýmnym
rozsudkom o hmotnoprávnom základe nároku, podotkol, že aj v tomto rozhodnutí, išlo o právoplatný
(medzitýmny) rozsudok, a nie o platobný rozkaz. Zároveň poznamenal, že Ústavný súd SR v uznesení

sp. zn. II. ÚS 169/2017 zo dňa 02.03.2017 neriešil otázku platnosti právneho úkonu, ani res iudacata.

Pokiaľ žalobcovia uvádzali, že strany sporu kúpnu zmluvu prečítali, podpísali, žalovaný nepodal
odpor proti platobnému rozkazu, pričom poukazovali aj na návrh nepodpísanej mimosúdnej dohody,
konštatoval, že to neznamená, že by súd nebol oprávnený posúdiť obsah platnosti dojednania

ustanovenia o zmluvnej pokute v danom spore. Neznamená to, že žalovaný uznal nárok žalobcov (ako
tvrdili žalobcovia), že súhlasí so zmluvnou pokutou a že nemôže namietať uplatnený nárok žalobcov,
čo do právneho dôvodu a výšky.
S poukazom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia dospel k záveru, že žalobcovia
v danom spore nepreukázali skutkovú a právnu dôvodnosť uplatneného nároku, preto žalobu ako

nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

V danej veci zamietol návrhy na vykonanie dôkazov navrhnuté stranami sporu (návrh žalobcov na
vykonanie dôkazov - výsluch strán sporu, výsluch svedkov H. M., L. C., vykonanie dopytu na stavebný
úrad A., pripojenie správneho spisu obce č.k. 863/2021/11063, pripojenie spisu Okresného súdu Žilina

sp. zn. 42C/22/2022 a návrh žalovaného na vykonanie dôkazov - výsluch svedkov L. C., A. J., pripojenie
spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 17C/44/2021), nakoľko mal za to, že vykonanie týchto dôkazov
nebolo relevantné pre rozhodnutie vo veci samej a bolo by to nehospodárne a nadbytočné, keďže ani
prípadné vykonanie navrhnutých dôkazov by neviedlo k inému rozhodnutiu súdu vo veci samej, a to
s poukazom na dôvod zamietnutia žaloby (návrhy na vykonanie dôkazov nesmerovali k dôvodu, pre

ktorý bola žaloba zamietnutá).

3.Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/.
Žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
anovérozhodnutie.Podanieodvolaniaodôvodnildôvodmipodľa§365ods.1písm.b),d),e),f)ah)CSP.

Súdu prvej inštancie vytýkali nesprávne právne posúdenie otázky záväznosti skoršieho rozhodnutia
súdu (prekážka veci rozhodnutej), a teda možnosť konajúceho súdu v predmetnom konaní sp.zn.
45C/44/202 rozhodnúť o otázke existencie nároku na zaplatenie (zmluvnej pokuty) odlišne než iný súd.
Na tom istom skutkovom a právnom základe zaplatenia (zmluvnej pokuty), s jediným rozdielom, že
išlo o pokutu za omeškanie s kolaudáciou za obdobie od 01.10.2021 do 18.10.2021 (v tomto prípade

od 19.10.2021 do 08.11.2021), sa viedlo súdne konanie pred upomínacím súdom medzi tými istými
stranami sporu, pričom tento súd vydal a žalovanému (ako aj bratovi L. C.) doručil platobný rozkaz,
voči ktorému nepodal odpor, čím sa voči nemu stal právoplatným a vykonateľným, teda nezmeniteľným,
pričom muselo byť iniciované exekučné konanie.
Súdne rozhodnutie považujú za absolútne nesprávne (a prekvapujúce), keď súd nerešpektoval základnú
prekážku rozhodnutej veci, teda skôr právoplatné rozhodnutie, čím porušil § 230 C.s.p., § 11 ods. 6

zákona o upomínacom konaní, a negoval princíp a zmysel právnej istoty a súčasne zásadu, že práva
náležia bdelým a nie spiacim.
Namietali, že bez ohľadu na to, aké upomínací súd vykonal v minulosti dokazovanie, to nič nemení na
skutočnosti, že súd rozhodoval o určitom nároku, teda v tomto prípade o nároku na zaplatenie zmluvnej
pokuty, a tento posúdil tak, že žalobcom patrí (tzn. a contrario nie je neplatný či neexistujúci). Právoplatný

platobný rozkaz má identické účinky ako právoplatný rozsudok, teda medzi týmito formami rozhodnutia
(ktoré sú výsledkami čo aj odlišného dokazovania) rozdiel nie je, sú si rovnocenné. Takýto názor súčasne
odporuje aj ustálenej praxi súdov, ktorá jednoznačne považuje platobný rozkaz za možnú prekážku veci
rozhodnutej pokiaľ ide o nárok. Poukaz súdu na rozhodnutie z roku 1965 neobstojí a nevzťahuje sa na
toto konanie, absolútne neriešilo prekážku rozhodnutej veci z platobného rozkazu, a je prekonané.

Mali za to, že o právnom dôvode nároku, tzn. o platnosti dohody o zmluvnej pokuty a aj o danosti
(existencii) nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty už totiž právoplatne rozhodol iný súd – Okresný súd
Banská Bystrica, ktorý prejudiciálne pred vydaním platobného rozkazu skúmal (musel skúmať) tieto
skutočnosti. Tvrdiť, že upomínací súd vlastne „iba vydáva”, nebodaj mechanicky, platobné rozkazy bez

ohľadu na danosť nároku či bez ohľadu na absolútnu (ne)platnosť podkladovej listiny (záväzku) je v
podstate znevážením práce tohto súdu, pretože tento ako každý iný vždy prihliada (a musí) na prípadnú
absolútnu neplatnosť právneho úkonu a rovnako tak zisťuje, či je nárok daný a či je v súlade s právnymi
predpismi.

V skoršom konaní, ktoré riešil upomínací súd išlo o rovnaký predmet konania (nárok na zaplatenie
zmluvnej pokuty), rovnaké strany sporu, rovnaký skutkový stav (/ne/konanie spočívajúce v nedodržaní
lehoty na odovzdanie skolaudovaného domu, len za iné obdobie). Iný súd nemôže neskôr vysloviť,
že nárok neexistuje, pretože dohoda o zmluvnej povinnosti je neplatná, naopak bolo právoplatne (a
nezmeniteľne) rozhodnuté, že dohoda platná je.

V konaní poukázali na judikatúru, ktorá hovorí o tom, že žaloba o zaplatenie v sebe zahŕňa (kumuluje)
aj nárok samotný (či tu právo je alebo nie je) /rozhodnutia: Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.
15Co/595/2015, Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/120/2008, 5 Cdo/36/2008, II. ÚS 169/2017/. Tieto
rozhodnutia sú použiteľné svojimi názormi per analogiam, pričom poukázali na ďalšie takmer identické

rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici (rozsudok sp.zn. 11Co/3/2021 z 28.10.2021), kde riešil
práve skutočnosť, že súd prvej inštancie neakceptoval (rovnako ako konajúci súd) prekážku rozhodnutej
veci vo vzťahu k tým žalovaným, ktorí nepodali odpor proti platobnému rozkazu.

Podľa ďalšej ustálenej praxe (najmä R 110/2003, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

14Co/140/2013) súd, ktorý rozhoduje o žalobe na plnenie si v tomto sporovom konaní musí ako
predbežnú otázku posúdiť existenciu, či neexistenciu práva alebo právneho vzťahu, o ktorých nebolo
doposiaľ rozhodnuté. Práve na základe tohto posúdenia určitého práva alebo právneho vzťahu súdom
v sporovom konaní o splnení povinnosti, žaloba na plnenie konzumuje žalobu určovaciu a vytvára
prekážku začatej veci.

V ďalšom namietali, že nie je vôbec relevantné, či má alebo nemá platobný rozkaz odôvodnenie a
pod., pretože má rovnaké účinky ako rozsudok ex lege. Tvrdenie, podľa ktorého „súd v upomínacom
konaní, v ktorom vydal platobný rozkaz, osobitne neposudzoval, nevyhodnocoval platnosť dojednania o
zmluvnejpokute“jezjavnenesprávne,pretožeupomínacísúdvyhodnocujenaúčelyvydaniaplatobnéhorozkazu aj platnosť dojednania, z ktorého vzniká nárok na zaplatenie (musí mať nárok za osvedčený a
sám prihliada na absolútnu neplatnosť). Podľa judikatúry a zákona súd musí vždy (aj upomínací) ako
predbežnú otázku posúdiť existenciu či neexistenciu práva alebo právneho vzťahu (R 110/2003).

Tvrdiť, že účinkom rozkazu je iba jeden jeho účinok - vykonateľnosť, nemá žiadny základ v platnom
práve, naopak, má všetky účinky, ktoré má rozsudok, teda aj ten, že ak sa rozsudkom (rozkazom)
rozhodne o nároku ako takom, tvorí prekážku rozhodnutej veci, v opačnom prípade sa popiera vôbec
zmysel platobných rozkazov a postavenie upomínacieho súdu sa stavia do pozície súdu štatistu, ktorý

vlastne o nárokoch ani nerozhoduje, rozhoduje iba o peňažných čiastkach bez ohľadu na existenciu
nárokov či platnosť.
Súdtakporušilzásadunebisinidem,t.j.konalarozhodovalinakonárokunazaplateniezmluvnejpokuty,
konkrétne o jeho existencii (a tým aj platnosti) než skorší súd, čím zásadne narušil nastolenú právnu
istotu. Súd opomenul a ignoroval, že práve a len žalovaný mal ako každá osoba, ktorej je doručený
platobný rozkaz, podať odpor, v ktorom musí vecne argumentovať proti nároku a výške. Žalovaný toto

právo nevyužil a je absolútne právne irelevantné z akého dôvodu (či zmeškal, spoliehal sa a pod.).
Považujú za ústavne neakceptovateľné, aby žalovaný, hoci mu nič nebránilo produkovať už v skoršom
konaní všetky rovnaké námietky (platnosť, zavinenie, výška), a bol pasívny, mohol v neskoršom konaní
úspešne a relevantne tieto produkovať, a súd im priloží relevanciu. Zároveň je neprijateľné, aby skorší
súd osvedčil nárok (aj jeho platnosť) a právoplatne rozhodol o existencii nároku, na iný súd vyslovil opak.

Ak by súd posúdil otázku prekážky rozhodnutej veci správne, zameral by sa už v ďalšom konaní iba na
primeranosť zmluvnej pokuty (ktorú súd v minulosti považoval za primeranú, rovnako aj súdna prax).
Taktiež namietali, že by dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v kúpnej zmluve malo byť absolútne
neplatné z dôvodu neurčitosti.
Tvrdiť, že povinnosť zabezpečiť kolaudáciu rodinného domu predávajúcimi, ktorí navyše boli v tom

čase až do kolaudácie stavebníkmi v stavebnom konaní, a ktorá je celkom štandardným zmluvným
dojednaním je neurčitá, je celkom nesprávne, a ide o rýdzi a neprijateľný formalizmus, ako i negovanie
základného postulátu a princípu zmluvného práva, ktorým je princíp autonómie vôle. Ak sa dve strany
– kupujúci a žalovaný dohodli na istom záväzku, o obsahu ktorého nemožno polemizovať (nemožno
polemizovať o tom, čo mal žalovaný zabezpečiť a kedy tak mal urobiť), sú týmto prejavom vôle (právnymi

úkonmi) viazaní a vedomí si toho, že tento záväzok musia dodržať. Žalovaný vedel, aký záväzok má
dodržať a poznal aj následky, ak sa tak nestane. Zmluvu podpísal a vyhlásil, že predstavuje jeho vôľu.
Je preto vylúčené, aby súd negoval účinky súkromnoprávnych úkonov. V nadväznosti na uvedené
poukázali na judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, všeobecné súdy majú a musia posudzovať
súkromnoprávne úkony takým spôsobom, aby neplatnosť bola skôr výnimkou či nevyhnutnosťou, nie

praxou či pravidlom, pričom majú uprednostniť platnosť právnych úkonov pred ich neplatnosťou (I. ÚS
184/2015, I. ÚS 242/07, I. ÚS 213/2007, IV. ÚS 340/2012, IV. ÚS 15/2014, I. ÚS 640/2014).
Pokiaľ ide o parciálny názor, že povinnosť musí byť splniteľná povinnou osobou (dlžníkom zo záväzku),
tento názor nemá žiadnu oporu v platnom práve, teda je nezákonný. Žiadny zákon neuvádza, že
povinnosť, ku ktorej sa viaže zmluvná pokuta, musí byť splniteľná priamo povinným subjektom a nie

napr. treťou osobou. Podstatné je, kto sa na splnenie povinnosti zaviazal. Rovnako nie je podstatné,
ako (akým spôsobom) povinný splní povinnosť (ak to nebolo v zmluve dohodnuté). Ak teda v zmluve
nebolo dohodnuté, akú konkrétnu činnosť majú vyvíjať predávajúci, nebolo to podstatným (zmluvné
strany to nepovažovali za dôležité vymedziť), podstatné bolo, že mali zabezpečiť kolaudáciu do určitého
dátumu. Nezáleží teda na tom, ako mali zabezpečiť žalovaný s bratom kolaudáciu, podstatné je, že ju

zabezpečiť mali. Slovo činnosť jasne a systematicky nadväzovala na skutočnosť, že predávajúci boli
stavebníkmi, teda v ich réžii bola kolaudácia rodinného domu, teda mali robiť všetko (úkony v stavebnom
konaní), aby bola nehnuteľnosť skolaudovaná. Strany sa jasne dohodli, že žalovaný ma zabezpečiť
kolaudáciu domu do 30.09., taká formulácia je jasná a určitá, a každý človek vie, čo znamená. To, ako ju
má zabezpečiť nebolo súčasťou formulácie povinnosti, a je celkom vedľajšie, a na posúdenie platnosti

(určitosti) samotnej povinnosti to vplyv nemá.
V prípade akceptácie výkladu súdu by každá obdobne dohodnutá pokuta (zabezpečenie niečoho do
určitého času) bola absolútne neplatná, hoc ide o bežný zmluvný štandard. V teoretickej rovine, aj keby
sa vypustí časť textu, ktorý je podľa súdu neurčitý, aj tak by to bolo stále platné a jasné ustanovenie,
podľa ktorého odovzdajú skolaudovaný dom do určitej lehoty. I bez údajne problematickej vety (ktorá

však nie je podstatná) má povinnosť rovnaký obsah. Časť vety „vyvíjať činnosť a poskytnúť všetku
potrebnú súčinnosť za účelom“ bola celkom nadbytočná, keďže predávajúci boli stále stavebníkmi,
ktorí podali žiadosť o kolaudáciu. Súd prvej inštancie nebol oprávnený skúmať platnosť či neplatnosťdojednania/nároku, a ak by tak aj oprávnený bol (s čím zásadné nesúhlasia), potom išlo o absolútne
platné a určité dojednanie zmluvnej pokuty.
Súd odmietol vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranami, nevypočul ani len strany sporu (ktoré

mimochodom predvolal na pojednávanie) a rozhodol formálne, že dojednanie je neplatné. Ak bola podľa
súdu spornou otázkou platnosť dohody – zmluvného dojednania, teda písomného prejavu, mal skúmať
a dokazovať výklad tohto úkonu - dohody cestou výsluchu osôb, ktoré ho v minulosti učinili (§ 35 ods.
2 Občianskeho zákonníka).
Za ďalšie porušenie práva na spravodlivý proces považovali aj skutočnosť, že hoci súd v predbežnom

právnom názore uviedol sporné otázky (aj platnosť), nepoukázal na to, že podľa jeho názoru má byť
dojednanie absolútne neplatné, pritom absolútnu neplatnosť mal stranám ozrejmiť. Ak tak neurobil,
zásadným spôsobom determinoval priebeh pojednávania a vylúčil ich možnosť argumentovať k
absolútnej neplatnosti právneho úkonu.
4.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ stotožniac sa s napadnutým rozhodnutím, uviedol,

že sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcov, že prejednávaná vec predstavuje prekážku právoplatne
rozhodnutej veci (rei iudicate), nakoľko predmetom prejedávanej veci bol nárok žalobcov za iné obdobie.
Taktiež rozhodnutia, na ktoré sa žalobcovia odvolávajú s prejednávanou vecou nesúvisia, nie sú jej ani
podobné, preto ich nie je možné aplikovať na predmetný súdny spor.

Klauzula o zmluvnej pokute jasne a presne nedefinuje aký bol vlastne záväzok predávajúcich
(žalovaného a jeho brata), aká bola potrebná ich súčinnosť so zabezpečením kolaudácie, nakoľko
kúpnouzmluvousamotníkupujúci(žalobcovia)prebralinasebapovinnostistavebníkavzmyslečlánkuV.
bod 6. kúpnej zmluvy a boli riadne oboznámení so všetkými dokumentami. Z tohto dôvodu, je aj samotná
zmluvná pokuta neurčitá, pretože ak mali žalobcovia ako kupujúci postavenie stavebníka aká súčinnosť

bola požadovaná v zmysle zmluvnej pokuty voči nemu. Neurčitosť zmluvnej pokuty zakladá v zmysle
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka jej neplatnosť a preto nemohla vzniknúť povinnosť žalovaného
na zaplatenie zmluvnej pokuty. Práve samotní žalobcovia mali vyvíjať činnosť tak, aby mohol byť ich
rodinný dom skolaudovaný do 31.09.2021 z ich vyjadrení však nevyplývalo akou mierou sa podieľali
na samotnom procese kolaudačného procesu i keď boli stavebníkmi. V ostatnom odkázal na svoje

vyjadrenia v konaní.
5.
Žalobcovia 1/ a 2/ v replike uviedli, že všeobecné vyjadrenie žalovaného nemá potenciál ohroziť
správnosť odvolacích námietok, pričom žalovaný sa z pochopiteľných dôvodov nevenuje mnohým
konkrétnym skutočnostiam, ako je najmä právna úprava (kogentné normy) a judikatúra, pričom tieto

rozhodnutiariešilispornúprávnuotázkuprekážkyrozhodnutejvecivzhodesichnázoromareprezentujú
konštantnú súdnu prax, pričom navyše z inej ustálenej praxe jasne vyplýva, že v záujme právnej istoty
by porovnateľné prípady mali byť rozhodované obdobne.
Nakoľko išlo o prekážku rozhodnutej veci, súd nemohol vec (ani otázku platnosti dojednania) posúdiť
inak. Súčasne súd prvej inštancie pre svoj názor nevykonal potrebné a základné dokazovanie, a všetky

dôkazy odmietol vykonať. Pritom v zmysle ustálenej praxe sa obsah súkromnej listiny (ak je sporný a ak
je to potrebné) dokazuje, teda k záveru o obsahu dojednaní mal vykonať výsluch strán zmluvy, a ďalej
navrhnuté dokazovanie, čo aj pripojením správneho spisu v stavebnom konaní, kde by bolo zrejmé, že
práve a len žalovaný v ňom vykonával úkony a vystupoval, a jemu (nie im) bolo doručené aj kolaudačné
rozhodnutie, čo musí byť v zmysle zákona uvedené aj na doručenke ako verejnej listine.

Žalovaný opomína v tomto smere ďalšie zásadné námietky a ustálenú prax o autonómii vôle,
vzniku záväzkov, zákaze rušiť účinky súkromno-právnych úkonov, náležitostiach zmluvnej pokuty, a
predovšetkým sám vykresľuje svoju osobu pri zmluve, ktorú sformuloval a predložil im ako kupujúcim
on (s bratom), že vlastne nevie, k čomu sa zaviazal, hoc jasne vedel, aký záväzok má dodržať a poznal
aj následky, ak sa tak nestane. Nezáleží na tom, ako mali zabezpečiť žalovaný s bratom kolaudáciu,

podstatné je, že ju zabezpečiť mali do jasne stanoveného termínu, pričom išlo o podmienku podstatnú
pri uzavretí predmetnej kúpnej zmluvy.
6.
Žalovaný nevyužil právo reagovať na repliku duplikou.

7.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana
proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), beznariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozsudok v napadnutej
časti v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
8.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností
zadokumentovaných v spise dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť
týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na

zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu viazanosti odvolacími
dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).
9.
V súdenej veci bola podstata odvolacej argumentácie žalujúcej strany založená na dvoch nosných
okruhoch námietok. Prvým z nich boli námietky týkajúce danosti prekážky veci rozhodnutej a s tým
súvisiacej (ne)možnosti konajúceho súdu rozhodnúť v otázke existencie nároku na zaplatenie zmluvnej

pokuty odlišne než rozhodol upomínací súd. Druhú argumentačnú líniu odvolacích námietok odvolatelia
zamerali na negáciu záverov súdu prvej inštancie ohľadne absolútnej neplatnosti dojednanie o zmluvnej
pokute, tvrdiac, že ide o štandardné dojednanie, ktoré je formulované jasne, určito a konkrétne.
10.
Vo vzťahu k námietke o „prekážke veci právoplatne rozhodnutej“ („res iudicatae“ alebo „res iudicata“ )

odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, táto prekážka je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania. Ak by sa začalo konanie o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, ktorá sa týka tých
istých strán sporu a toho istého predmetu konania, súd takéto konanie podľa § 161 ods. 2 CSP s
poukazom na § 230 CSP zastaví. Podmienka existencie tých istých strán je splnená aj vtedy, ak v
konaní vystupujú nositelia práv z rovnakého právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení, a tiež

vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia strán už skončeného konania a totožnosť
predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva
z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t.j. ak je založený na rovnakých
skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode). Podmienky totožnosti strán sporu a totožnosti
predmetu konania musia byť splnené súčasne.

11.
Vo vzťahu ku charakteru upomínacieho konania odvolací súd poukazuje na to, že je výlučne konaním
elektronickým, v ktorom sa rozhoduje sa o vydaní platobného rozkazu podľa zákona č. 307/2016 Z.z. o
upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 307/2016 Z.z.“). Upomínacie
konanie má viaceré špecifiká, pričom jedným z nich je, že návrh na podáva výlučne elektronicky využitím

špecifického formulára a príslušným súdom pre celú Slovenskú republiku je Okresný súd Banská
Bystrica. Výhodou upomínacieho konania je najmä jeho rýchlosť a zľava zo súdneho poplatku. Platobný
rozkaz upomínací súd vydáva v skrátenom konaní, zjednodušeným spôsobom bez dokazovania
a nariadenia pojednávania. Pojem „dokazovanie“ zákon č. 307/2016 Z.z. vo svojom texte vôbec
neobsahuje, čo je dané charakterom skráteného rozkazného konania, v rámci ktorého nie je daný

na vykonávanie dokazovania v jeho pravom zmysle žiaden priestor. Upomínací súd rozhoduje len na
základe návrhu a listinných dôkazov predložených navrhovateľom. Inak povedané platobný rozkaz je
takým druhom súdneho rozhodnutia, ktorý zabezpečuje predovšetkým funkciu skrátenia a zrýchlenia
konania.
12.

Uvedenému nasvedčuje aj právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v uznesení sp. zn. IV.
ÚS 23/2020 z 22. januára 2020, podľa ktorého: „Judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa doručovania
podaní protistrany v odvolacom a dovolacom konaní, nemožno rovnako aplikovať na upomínacie
konanie podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej

len „zákon o upomínacom konaní“). V tomto prípade ide o zjednodušené konanie, v rámci ktorého sa
pred vydaním rozhodnutia nezisťuje úplný skutkový stav, ale len splnenie procesných podmienok.“

13.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že odvolatelia sa mýlia, keď tvrdia, že

upomínací súd v skoršom konaní (v ktorom bol vydaný platobný rozkaz č.k. 38Up/1768/2021 zo dňa
10.11.2021) vykonával dokazovanie.
14.Podľa § 11 ods. 6 zákona č. 307/2016 Z.z. platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor, má účinky
právoplatného rozsudku.
Podľa§226CSPprávoplatnosťjevlastnosťsúdnehorozhodnutia,ktoráspôsobujezáväznosťazásadnú

nezmeniteľnosť rozhodnutia.
15.
Podľaprocesnejteóriemáprávoplatnosťformálnustránkuamateriálnustránku.Formálnaprávoplatnosť
indikuje to, že rozhodnutie je konečné, no môže mať charakter meritórneho rozhodnutia (rozsudku),
alebo procesného rozhodnutia (napríklad uznesenie o zastavení konania pre neodstrániteľnú vadu

konania). Vždy teda pôjde o rozhodnutie konečné, avšak s rozdielnymi účinkami predovšetkým vo
sfére hmotného práva. Formálnu stránku právoplatnosti normuje § 227 ods. 1 a 2 CSP, podľa ktorého
doručený rozsudok, ktorý nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný; ak proti rozsudku nemožno
podať odvolanie, je právoplatný doručením. Materiálna stránka právoplatnosti súdnych rozhodnutí sa
prejavuje jednak ako záväznosť rozhodnutia pre definovaný okruh subjektov (tzv. pozitívna stránka
materiálnej právoplatnosti rozhodnutia), a jednak ako nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia (negatívna

stránka materiálnej právoplatnosti). Pozitívnu stránku materiálnej právoplatnosti rozhodnutia, teda okruh
jeho subjektívnej záväznosti normuje § 228 CSP, a negatívna stránka materiálnej právoplatnosti sa
prejavuje v kruciálnej otázke prekážky právoplatne rozsúdenej veci (§ 230 CSP) /Števček a spol. Civilný
sporový poriadok - Komentár, vydavateľstvo C.H.Beck, rok 2016, str. 832/.
16.

V zmysle konštantnej judikatúry ide o prekážku právoplatne rozhodnutej veci i v prípade, ak skutok
vymedzený žalobou bol súdom posúdený inak, nesprávne či neúplne (napr. ak súdom bol právny vzťah
posúdený ako zmluvný napriek tomu, že išlo o vzťah zo zodpovednosti a pod.). Naopak, o prekážku
právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak súd určitú otázku v konaní posúdil prejudiciálne.
Prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť nikdy poňaté do výroku súdneho rozhodnutia, a keďže

výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne
posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne
rozhodnutej veci /Števček a spol. Civilný sporový poriadok - Komentár, vydavateľstvo C.H.Beck, rok
2016, str. 838/.
17.

K nosnej námietke žalobcov 1/ a 2/ týkajúcej sa prekážky „res iudicata“, odvolací súd v prvom rade
uvádza, že sa stotožňuje tak s definíciou ako i teoretickými a judikatórnymi východiskami tejto prekážky,
na ktoré žalujúca strana poukázala, avšak nemôže sa stotožniť s ňou prezentovaným záverom, že o
prekážku rozhodnutej veci ide aj v danom prípade. V súdenej veci by o prekážku res iudicata išlo len
v tom prípade, ak by žalujúca strana (opätovne) uplatnila nárok (na zaplatenie zmluvnej pokuty) za

identické obdobie od 01.10.2021 do 18.10.2021, o ktorom už bolo rozhodnuté právoplatným platobným
rozkazom, ktorý bol podkladom pre exekúciu (ktorá aj bola úspešne vykonaná v prospech žalujúcej
strany). Paradoxne žalujúca strana sa domáha „uznania“ existencie res iudiacata, hoci danosť tejto
negatívnej procesnej podmienky nevyhnutne vedie k zastaveniu konania (nie k vyhoveniu žaloby), čo je
vždyvneprospechžalujúcejstrany.Nauvedenénezvratnékonzekvenciedanostitejtoprekážkydokonca

poukazuje samotná žalujúca strana, a to i citáciou súdnych rozhodnutí vo svojom odvolaní. Samotné
odvolanie evokuje, že odvolatelia očakávajú, že všeobecný súd v predmetnom konaní má vykladať
vydanie rozhodnutia v skrátenom upomínacom konaní (platobného rozkazu) tak extenzívne, že výsledok
skráteného konania (rezultát ukladajúci povinnosť plniť žalovanej strane) je pre konajúci všeobecný súd
záväznývtakomrozsahu,žebezďalšiehorezignujenasvojeúlohyvyplývajúcemuzprávnychpredpisov

(najmä vec prejednať, náležite zistiť skutkový stav a na základe právneho posúdenia vec rozhodnúť)
a automaticky vyhovie žalobnému nároku vychádzajúcemu z identického zmluvného dojednania len
preto, že v minulosti obdobnému žalobnému nároku (len za iné obdobie) bolo vyhovené v skrátenom
konaní upomínacím súdom. Takto bezbreho ponímanú záväznosť vydaného platobného rozkazu právne
predpisy ani procesná teória neprezumujú a nie je vyvoditeľná ani z existujúcej judikatúry.

18.
Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď za
danýchskutkovýchokolnostíposudzovalvecnezávislevychádzajúcztoho,ževyššieoznačenýplatobný
rozkaz nie je takým rozhodnutím, ktorým by bol súd v dôsledku prejudiciality viazaný pri meritórnom
rozhodnutí a jemu predchádzajúcom prejudiciálnom posúdení otázky platnosti dojednania zmluvnej

pokuty v predmetnej kúpnej zmluve.
19.
S ohľadom na odvolaciu argumentáciu odvolací súd podotýka, že pasivita žalovaného v skoršom
upomínacom konaní, ktoré skončilo v jeho neprospech, nemá v tomto konaní žiadnu relevanciu.20.
Čo sa týka dôvodu zamietnutia žaloby, ktorým bol záver o neplatnosti dojednania zmluvnej pokuty
z dôvodu jeho neurčitosti, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s tým, čo v tomto smere uviedol

súd prvej inštancie (v bodoch 18. až 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku).
21.
Podľaustálenejjudikatúryzmluvnápokutajejednýmzprávnychprostriedkovslúžiacimnazabezpečenie
zmluvnej povinnosti. Zmluvná pokuta je dohodnutá peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť
veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal, a to bez ohľadu na to, či

porušením povinnosti vznikla veriteľovi škoda. Zmluvnou pokutou možno vylúčiť spory o náhradu škody,
ktoré by inak mohli vzniknúť. Pokutu možno dohodnúť tak pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti
vôbec, ako aj pre prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Nie je rozhodujúce, ako zmluvné
strany označia svoju dohodu, prípadne či použijú priamo termín „zmluvná pokuta“, ale rozhodujúci
je obsah ich dohody. Dohodou o zmluvnej pokute možno zaistiť splnenie určitej zmluvnej povinnosti,
vyplývajúcej z akejkoľvek zmluvy, dokonca aj zo zmluvy inominátnej, pravda, ak to jej charakter pripúšťa.

Dohoda o zmluvnej pokute ako zaisťovací prostriedok je závislá na existencii hlavného záväzku, ktorý
je zmluvnou pokutou zabezpečený (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. októbra 2009, sp. zn. 2 M
Obdo/3/2009). Právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka vyžaduje
pre platné dojednanie zmluvnej pokuty, okrem písomnej formy, vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá
má byť takto zabezpečená a jednoznačnú dohodu o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia

(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/11/2008, zo dňa 11. decembra 2008).
22.
Niet pochýb, že v dohode o zmluvnej pokute musí byť jednoznačne špecifikovaná zmluvná povinnosť, na
porušenie ktorej sa zmluvná pokuta vzťahuje. Medzi základné náležitosti dohody o zmluvnej pokute patrí
dostatočne určité vymedzenie povinnosti, ktorej nedodržanie má byť sankcionované, tejto požiadavke

nevyhovuje všeobecné porušenie povinnosti zo zmluvy.
23.
Posudzované znenie zmluvného dojednania o zmluvnej pokute (obsiahnuté v článku III. bod 8
predmetnej kúpnej zmluvy), podľa ktorého: „Predávajúci sa zaväzujú vyvíjať činnosť a poskytnúť všetku
potrebnú súčinnosť za účelom zabezpečenia kolaudácie rodinného domu tak, aby rodinný dom bol

skolaudovaný najneskôr do 30.09.2021. V prípade, ak kolaudácia nebude zabezpečená do 30.09.2021
sú predávajúci povinní uhradiť kupujúcim zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % z kúpnej ceny nehnuteľnosti
za každý deň omeškania až do splnenia povinnosti, ak si kupujúci nárok uplatnia.“ (č.l. 14 p.v.) kritériám
určitosti nezodpovedá. Aj podľa názoru odvolacieho súdu z tohto dojednania zmluvnej pokuty nie
je zrejmé akú „súčinnosť za účelom zabezpečenia kolaudácie rodinného domu“ mal žalovaný (mali

predávajúci) vyvíjať, aké konkrétne úkony mali vykonať, aby „zabezpečili“ kolaudáciu tak, aby rodinný
dom bol skolaudovaný najneskôr k tam presne stanovenému termínu. Z predmetného dojednania nie
je zrejmé, čo znamená „súčinnosť za účelom zabezpečenia kolaudácie“, o to viac, že zmluvné strany
sa v článku V. bod 6 dohodli, že „predávajúci bezodplatne prevádzajú na kupujúcich všetky práva
a povinnosti súvisiace s prevádzanými nehnuteľnosťami a vyplývajúce z príslušného právoplatného

rozhodnutiaopovolenístavbypredávajúcimakostavebníkom,akoajzovšetkýchdotknutýchrozhodnutí,
listín, dokumentov, písomností. Kupujúci vstupujú do postavenia stavebníkov podľa príslušného
rozhodnutia o povolení stavby, t.j. nadobúdajú práva a preberajú povinnosti stavebníka vyplývajúce
z rozhodnutia v súvislosti s prevádzanými nehnuteľnosťami v zmysle tejto zmluvy. Kupujúci vyhlasujú, že
boli oboznámení pred podpisom tejto zmluvy s predmetným rozhodnutím, s projektovou dokumentáciou

a všetkými dokumentami potrebnými k zápisu a kolaudácii predmetnej stavby.“ (č.l. 15 p.v.). Podľa výpisu
z listu vlastníctva č. XXXX okres: N., obec a katastrálne územie: A. zo dňa 29.10.2021 vklad vlastníckeho
práva k predmetnému rozostavanému domu bol v prospech žalobcov 1/ a 2/ povolený dňa 24.08.2021
(č.l. 18 p.v.). Z kolaudačného rozhodnutia vydaného obcou A. ako príslušným stavebným úradom č.j.:
863/202111063/Har zo dňa 21.12.2021 (č.l. 20) vyplýva, že predmetné kolaudačné rozhodnutie bolo

vydané (na návrh podaný dňa 24.11.2021) v prospech žalobcov 1/ a 2/ ako stavebníkov a podľa
rozdeľovníka im malo byť aj doručované.
24.
Z vyjadrení žalobcov 1/ a 2/ je zrejmé, že dojednanie zmluvnej pokuty sa malo viazať na samotný
výsledok kolaudačného konania, keďže povinnosťou žalovaného (a jeho brata) bolo zabezpečiť, aby

predmetný rodinný dom bol skolaudovaný najneskôr do 30.09.2021, z čoho možno vyvodiť, že záväzok
mal spočívať v tom, že najneskôr do tohto dátumu bude vydané kolaudačné rozhodnutie. Napriek tomu,
že sa predávajúci zaviazali na zabezpečenie skolaudovania domu do určitého termínu (t.j. zabezpečenie
vydania kolaudačného rozhodnutia) nemožno s určitosťou kategoricky tvrdiť, že by v tomto smerežiadnu činnosť v rozhodnom období nevyvíjali (keďže táto skutočnosť nebola predmetom dokazovania),
keď nakoniec to (podľa nerozporovaného tvrdenia) boli predávajúci (t.j. aj žalovaný), ktorí podali
návrh na začatie kolaudačného konania i keď im postavenie stavebníkov už nesvedčalo a povinnosť

predávajúcich iniciovať kolaudačné konanie nebola výslovne zmluvne dohodnutá.
25.
Hociokruhpovinností,ktorýchsplneniesamázabezpečiťzmluvnoupokutou,vzásadeniejeobmedzený
(pretože každá platne dojednaná povinnosť môže byť zabezpečená týmto spôsobom), aj podľa názoru
odvolacieho súdu povinnosť, ktorú má dlžník splniť a ktorej nesplnenie je sankcionované zmluvnou

pokutou, musí mať legálny základ, t.j. musí byť v súlade so zákonom a musí byť zo strany dlžníka (nie
iného subjektu, ktorý nie je zmluvnou stranou dojednania zmluvnej pokuty) splniteľná. Je nesporné, že
vydanie kolaudačného rozhodnutia je podmienené vôľou a aktívnym konaním stavebníka, kolaudačné
rozhodnutie je však správnym aktom správneho orgánu, na vydanie ktorého bol v čase uzavretia
predmetnej kúpnej zmluvy príslušný výlučne stavebný úrad. Vychádzajúc z týchto úvah odvolací súd
uzatvára, že žalovaný, ktorý naviac po podpise predmetnej kúpnej zmluvy stratil postavenie stavebníka,

sa nemohol platne zaviazať k tomu, že príslušný stavebný úrad vydá kolaudačné rozhodnutie do
presne stanoveného termínu, keďže to dokedy (a či vôbec) bude kolaudačné rozhodnutie vydané
nemohol seriózne garantovať, nakoľko nie je subjektom, do kompetencie ktorého by patrilo vydávanie
(autoritatívnych) individuálnych právnych aktov. Kolaudačné rozhodnutie vydáva stavebný úrad, ktorý
nie je v žiadnom zmluvnom vzťahu ani s jednou zo sporových strán.

26.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej inštancie vychádzajúcom z rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Odo 128/2006 zo dňa 20.02.2008, ktorý je plne aplikovateľný aj
v pomeroch Slovenskej republiky, podľa ktorého ak je v dojednaní o zmluvnej pokute obsiahnutom
v kúpnej zmluve výslovne uvedené, že zmluvná pokuta je dohodnutá pre prípad, že nebude v dohodnutej

lehote vydané kolaudačné rozhodnutie, pričom žalovanému nevznikol (a ani vzniknúť nemohol) záväzok
na vydanie takéhoto rozhodnutia, nemožno výkladom tohto právneho úkonu nahrádzať absenciu
záväzku povinného, ktorého splnenie mala zabezpečovať zmluvná pokuta, pretože z akcesorickej
povahy zabezpečenia záväzkov vyplýva, že vedľajší (zabezpečovací) záväzok nemôže platne vzniknúť
bez existencie platného hlavného (zabezpečovaného) záväzku. Takéto dojednanie o zmluvnej pokute

je neplatné.

27.
Námietku „porušenia práva na spravodlivý proces vo viacerých ohľadoch“ vrátane námietky, že súd
nevykonal potrebné dôkazy na zistenie rozhodujúcich právnych skutočností, považoval odvolací súd

za vágne. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že takto vágne koncipované
odvolacie námietky (argumentácia z hľadiska hmotného práva) sú len všeobecnými námietkami, ktoré
neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, a k dôvodom tohto rozhodnutia. Rozsah a obsah prieskumu je striktne vymedzený
dôvodmi uplatnenými odvolateľom v jeho odvolaní. Všeobecná námietka porušenia práv odvolateľa na

spravodlivý proces, obsahujúca tvrdenie odvolateľa, že rozhodnutie je arbitrárne, resp. že napadnuté
rozhodnutie je v rozpore so zistenými skutočnosťami, bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej
sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny obsah takémuto prieskumu nedáva, a preto musí
byť vyhodnotená ako nedôvodná. Napokon je potrebné dodať, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva ako aj Ústavného súdu SR je súd povinný zodpovedať len taký argument, ktorý sa

týka veci a je zároveň konkrétny (t. j. formulovaný dostatočne jasným spôsobom). Za relevantný možno
podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu (napr. vo veciach Hiro Balany v. Španielsko; § 28 Bochan
v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako
„opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci. Len na okraj odvolací
súd podotýka, že to, že je námietka relevantná a konkrétna, ešte nesvedčí aj o „opodstatnenosti“ (well-

founded), resp. vecnej správnosti argumentu. Posúdenie „opodstatnenosti“ inak relevantného a inak
relevantnej a konkrétnej námietky musí byť však predmetom úvah súdu.
28.
Odvolací súd akcentuje, že len sama polemika s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo prosté
spochybňovaniesprávnostirozhodnutiasúdučikritikajehoprístupuzvolenéhopriprávnomposudzovaní

veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do práva na
spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou
predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami,aleaniprávovyjadrovaťsakspôsobuhodnoteniaňounavrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovať
sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Porušením práva na spravodlivý proces nie je iné hodnotenie vykonaných

dôkazov súdom, než aké sú predstavy strany, resp. strán sporu.
29.
V zmysle konštantnej judikatúry (napr. uznesenia sp.zn. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 342/2010) odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje na to, že
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.
30.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na ich
náhradu v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) proti žalobcom v rade 1/ a 2/, ktorí vo veci podaného
odvolania úspech nemali s tým, že povinnosť žalobcom v rade 1/ a 2/ nahradiť žalujúcej strane trovy
konania je solidárna. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote

do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

31.
Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)