Rozsudok – Život a zdravie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/11/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5124011103
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kyselová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5124011103.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudkýň JUDr.

Adriany Gallovej a Mgr. Anny Mihálikovej, na verejnom zasadnutí konanom 25. marca 2025 prejednal
odvolania obžalovaných A. B. a C. B. proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp.zn. 8T/56/2024
z 8.1.2025 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Tr. por., § 324 Tr. por. – vo vzťahu k obžalovanému C. B., z r u š
u j e rozsudok Okresného súdu Žilina, sp.zn. 8T/56/2024 z 8.1.2025.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovaného A. B., nar. X.X.XXXX v D., trvale bytom D., t.č. v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Ilava,

obžalovaného C. B., nar. X.X.XXXX v E., trvale bytom E., t.č. v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby Ilava,

u z n á v a z a v i n n ý c h , ž e :

spoločne dňa 21.3.2024 v popoludňajších hodinách popíjali alkohol s poškodenými A. F., nar. XXXX a
hluchonemým C. G., nar. XXXX, počas cesty vlakom z G. H. I. do D., odkiaľ po vystúpení z vlaku týchto
nasledovali po celý čas od vlakovej stanice D. - Mesto až po ulicu I. v D., kde v čase okolo
18.25 hod. na rohu ulice I. a ulice C., A. B. náhle, bezdôvodne udrel otvorenou dlaňou po tvári A. F.,

ktorý spadol na zem, na čo reagoval C. G. útekom, vošiel do blízkej budovy vľavo na schodisko, pričom
A. B. a C. B. utekali do budovy za ním, kde na schodoch C. B. poškodeného C. G. udrel päsťou do tváre
a vtedy mu A. B. zobral peňaženku, ktorú mal poškodený C. G. pri sebe, a z tejto vzal finančnú hotovosť
120,- eur a peňaženku hodil poškodenému späť a napokon obaja ušli na neznáme miesto, čím svojím
konaním spôsobili C. G. škodu na odcudzenej finančnej hotovosti vo výške 120,- eur, pričom tak konali
aj napriek tomu, že už v čase cestou vlakom mali vedomosť o tom, že C. G. je hluchonemý,

t e d a

spoločným konaním proti inému použili násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci,

t ý m s p á c h a l izločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona.

Z a t o i c h o d s u d z u j e :

Obžalovaného A. B. podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody

vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Obžalovaného C. B. podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 39 ods. 5 Tr. zák. na trest odňatia slobody

vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp.zn. 8T/56/2024 z 8.1.2025 boli obžalovaní A. B. a C. B. uznaní
za vinných zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák., s poukazom na §
139 ods. 1 písm. f) Tr. zák., spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., na skutkovom
základe, že:

spoločne dňa 21.3.2024 v popoludňajších hodinách popíjali alkohol s poškodenými A. F., nar. XXXX a
hluchonemým C. G., nar. XXXX, počas cesty vlakom z G. H. I. do D., odkiaľ po vystúpení z vlaku týchto
nasledovali po celý čas od vlakovej stanice D. - Mesto až po ulicu I. v D., kde v čase okolo
18.25 hod. na rohu ulice I. a ulice C., A. B. náhle, bezdôvodne udrel otvorenou dlaňou po tvári A. F.,
ktorý spadol na zem, na čo reagoval C. G. útekom, vošiel do blízkej budovy vľavo na schodisko, pričom

A. B. a C. B. utekali do budovy za ním, kde na schodoch C. B. poškodeného C. G. udrel päsťou do tváre
a vtedy mu A. B. zobral peňaženku, ktorú mal poškodený C. G. pri sebe, a z tejto vzal finančnú hotovosť
120,- eur a peňaženku hodil poškodenému späť a napokon obaja ušli na neznáme miesto, čím svojím
konaním spôsobili C. G. škodu na odcudzenej finančnej hotovosti vo výške 120,- eur, pričom tak konali
aj napriek tomu, že už v čase cestou vlakom mali vedomosť o tom, že C. G. je hluchonemý.

Za to bol obžalovaný A. B. odsúdený podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., s použitím
§ 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 8 mesiacov, na výkon ktorého bol
podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným
stupňom stráženia. Obžalovaný C. B. bol odsúdený podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., s použitím § 39 ods. 5

Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov, na výkon ktorého bol podľa § 48 ods.
2 písm. a) Tr. zák. zaradený do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože bol v zákonom stanovenej lehote napadnutý

odvolaniami obžalovaných.

Obžalovaný C. B. odvolanie podal do výroku o treste. Odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojho
obhajcu písomným podaním doručeným okresnému súdu 31.1.2025. V písomných dôvodoch odvolania
uviedol nasledovné argumenty:

Za žalovaný skutok je stanovená trestná sadzba v rozpätí od 7 do 12 rokov. Napadnutým rozsudkom mu
bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov, a to aj napriek tomu, že od počiatku
svoje zavinenie nenamietal, o čom svedčí jeho vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného
v obžalobe, svoje konanie oľutoval a nahradil celú spôsobenú škodu. V súvislosti s vyhlásení o vine
na prvom hlavnom pojednávaní poukázal na skutočnosť, že neodvolateľne prijal všetky právne účinky

uznania viny, dokonca bez toho, aby bolo akýmkoľvek spôsobom predznamenané rozhodnutie súduo druhu a výške uloženého trestu. Je potom namieste, aby súd po prijatí jeho vyhlásenia o vine pristúpil
k mimoriadnemu zníženiu trestu, keďže ide o uznanie viny bez garancie alebo predpokladu určitého pre
obžalovaného priaznivého rozhodnutia o treste. Možnosť mimoriadne znížiť trest je tu ešte dôvodnejšia.

Ide o procesnú logiku vzdania sa práva
na (kompletné) súdne konanie, v rámci ktorej je vhodné a vecne správne umožniť mimoriadne
zmiernenie trestu.
Okrem možnosti mimoriadneho zníženia trestu v prípade vyhlásenia viny na hlavnom pojednávaní podľa
§ 39 ods. 5 Tr. zák. obžalovaný poukázal aj na ust. § 39 ods. 1 Tr. zák. Súd pri ukladaní trestu poukázal

na vyhlásenie obžalovaného o vine na prvom hlavnom pojednávaní s tým, že prípadné zníženie trestnej
sadzby pod dolnú hranicu je fakultatívne a súd nemá povinnosť takto postupovať. Súd pristúpil správne
k zníženiu trestnej sadzby pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby s poukazom na
vyhlásenie obžalovaného o vine, avšak podľa názoru obžalovaného je uložený trest neprimerane prísny
vzhľadom
na celkové okolnosti prípadu, ako aj na jeho priznanie a nahradenie spôsobenej škody poškodenému.

Z hľadiska účelu trestu uvedeného v § 34 ods. 1 Tr. zák. individuálna a generálna prevencia tvoria
jednotu a musia sa navzájom dopĺňať a podmieňovať. Otázku nápravy páchateľa nemožno riešiť iba
s prihliadnutím na spoločenskú situáciu, ale aj na osobu obžalovaného a okolnosti, za akých došlo
k spáchaniu trestného činu. Obžalovaný uviedol, že v jeho prípade išlo o skratové konanie, a to hlavne
pod vplyvom alkoholu. Je mladý človek, má malé dieťa, o ktoré sa priateľka musí starať sama. Chce

sa zamestnať a riadne sa starať o rodinu. Podľa jeho názoru minimálny rozsah použitého násilia z jeho
strany voči poškodenému, ktorému nespôsobil žiadne zranenia, ako aj minimálna výška získaného
prospechu, ktorý následne vrátil, sú dostatočným dôvodom na mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody vo väčšom rozsahu, v akom k tomu pristúpil súd prvého stupňa.
Na záver obžalovaný uviedol, že skutok spáchal pod vplyvom alkoholu, uznal svoju vinu, úprimne

oľutoval svoje konanie a spôsobenú škodu v celom rozsahu nahradil. Je si plne vedomý svojho konania,
ktoré tvorilo predmet trestného stíhania. Taktiež si uvedomuje, že
za svoje konanie musí niesť následky. Napriek tomu však považuje uložený trest
za neprimerane prísny, a preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu
v časti – vo výroku o treste a s použitím § 39 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu mu

uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a 6 mesiacov.

Obžalovaný A. B. podal odvolanie do výroku o vine i treste. Odvolanie odôvodnil prostredníctvom svojich
obhajcov, a to písomnými podaniami doručenými Krajskému súdu v Žiline 7.2.2025 a 11.2.2025.

V odôvodnení odvolania prostredníctvom obhajcu I. J. K. uviedol, že rozsudok okresného súdu a jeho
odôvodnenie nevychádza z bezpochyby preukázaného skutkového stavu veci, obsahuje množstvo
navzájom protichodných tvrdení a nelogických záverov, ktoré v konečnom dôsledku zakladajú existenciu
rozporov. V rámci prípravného konania došlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní k viacerých
závažným procesným pochybeniam, ktoré následne spôsobili porušenie práva obžalovaného na

obhajobu a rovnako jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Opísaný postup orgánov činných v trestnom konaní primárne poškodil práva obidvoch obžalovaných,
čo sa ale v konečnom dôsledku prejavilo najmä vo vzťahu k obžalovanému 1/ a to z toho dôvodu, že vo
vzťahu k obžalovanému 2/ sa dokazovanie na hlavnom pojednávaní nevykonávalo z dôvodu, že sa ku
spáchanému skutku v celom rozsahu priznal. Následne tak procesné pochybenia a nesprávne prijaté,

resp. predčasné závery spôsobujú tú situáciu, že existujúce pochybnosti, ktoré nepriamo vylučujú a do
istej miery aj spochybňujú konanie obžalovaného 1/, sa z dôvodu ich nedostatočného preukázania a
odôvodnenia v rozsudku
v konečnom dôsledku vykladajú, a teda svedčia v neprospech obžalovaného 1/. Označený stav je
neprijateľný a rovnako je v zásadnom rozpore so základnými pravidlami dokazovania a do istej miery

zakladá množstvo nejasností a rozporov v konaní obžalovaného 1/ a obžalovaného 2/.
V rámci trestného konania by mali orgány činné v trestnom konaní a rovnako i súd rešpektovať jednu
zo základných zásad trestného konania, ktorou je prezumpcia neviny, a teda zároveň aj skutočnosť, že
nepreukázanú vinu je nutné považovať v danom rozsahu
za preukázanú nevinu. Deklarovaná argumentácia konajúceho súdu, uvedená v odôvodnení vydaného

rozsudku, rovnako tak v danom momente preukazuje porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov,
a to s ohľadom na výpovednú hodnotu a silu jednotlivých dôkazov.
Obžalovaný zdôraznil, že každý dôkaz by mal byť posudzovaný podľa svojej dôkaznej hodnoty, dôkaznej
sily, autentickosti, a to súčasne aj z pohľadu všetkých ostatných okolností, ktoré súčasne vplývali natento dôkaz, či už pri jeho vzniku, získaní alebo dokumentovaní. Orgány činné v trestnom konaní a
konajúci súd je povinný vykonať všetky dostupné dôkazy
a to bez ohľadu na to, či tieto dôkazy hovoria a svedčia v prospech alebo neprospech páchateľa, v tomto

momente obžalovaného 1/. Obžalovaný 1/ je ale toho názoru, že
v prebiehajúcom trestnom konaní opakovane došlo k situácii, keď rovnaký dôkaz bol úplne bezdôvodne
vyhodnotený inak v momente, keď mal svedčiť v prospech obžalovaného 1/, ako tomu bolo v opačnom
prípade, keď mal tento svedčiť v neprospech obžalovaného 1/. Aj
z tohto dôvodu následne dochádza v rámci odôvodnenia vydaného rozsudku k situáciám, kedy rovnaká

argumentácia konajúceho súdu je použitá v neprospech obžalovaného 1/ a vzápätí je takmer tá istá
argumentácia použitá v prospech obžalovaného 2/ (dokazovanie o výške trestu obžalovaných).
Zásadnou námietkou obžalovaného 1/ je tá skutočnosť, že obžalovaný 1/ skutok, ktorý sa mu kladie za
vinu, nespáchal. Obžalovaný 1/ toto svoje tvrdenie od začiatku prípravného konania opakuje a zotrváva
na ňom aj v súčasnosti. Skutok, ktorý je opísaný v podanej obžalobe, spáchal obžalovaný 2/ a ten
sa ku skutku aj priznal. Dôkaz o tom, že by ku skutku došlo spoločným konaním obžalovaného 1/

a obžalovaného 2/, orgány činné v trestnom konaní nepredložili.
S námietkou, ktorú obžalovaný 1/ v trestnom konaní vzniesol, že nebol v momente lúpeže v blízkosti
poškodeného, nezobral mu peňaženku a teda nespáchal označený trestný čin, sa konajúci súd
vysporiadal tým spôsobom, že „Neobstojí tvrdenie obžalovaného A. B., že obžalovaného C. B. stretol
v polovici schodiska a išiel s ním

z budovy preč. Obžalovaný A. B. nemal dôvod vstupovať do budovy, naviac, keď podľa výpovedí
poškodených mal predtým kontakt s poškodeným A. F.. Naviac je zrejmé, z fotodokumentácie
vyhotovenej z kamerových záznamov, že obžalovaní prenasledovali poškodeného C. G. takmer
súbežne. Obžalovaný A. B. ide za obžalovaným C. B. vo vzdialenosti 1 až 2 metre, a teda je zrejmé, že aj
do budovy za poškodeným vošli takmer súbežne.“ Citované odôvodnenie je nelogické, záver

z neho vyplývajúci je predčasný a jeho skutkový základ je založený iba na predpokladanej domnienke
orgánu činného v trestnom konaní, resp. konajúceho súdu. Dedukcia alebo logický záver, ktorý
prezentuje konajúci súd o tom, že obžalovaný 1/ ide za obžalovaným 2/
vo vzdialenosti 1 až 2 metre a aj do budovy s poškodeným vošli takmer súbežne, nie je správny a je
logickým iba do času, kedy obaja obžalovaní vstúpili do budovy. Avšak následne potom je celá situácia

iba domnienkou orgánov činných v trestnom konaní.
Pri logickom vyhodnotení toho, čo tvrdia obidvaja obžalovaní, teda že obžalovaný 2/ vybehol za
poškodeným niekoľko poschodí, tam mu v tme zobral peňaženku a bežal naspäť, sa javí ako oveľa
pravdepodobnejšia ako tvrdenie, že by obidvaja obžalovaní bežali súbežne za poškodeným a následne
sa násilím zmocnili jeho peňaženky. Takýto záver potvrdzujú aj výpovede obidvoch obžalovaných a

rovnako aj tá skutočnosť, ktorú od začiatku konania tvrdil obžalovaný 1/, že obžalovaného 2/ stretol až
pri jeho návrate dole schodmi, a teda pri vstupe do budovy. Uvedenú skutočnosť nepriamo potvrdzuje
aj to, že fyzická dispozícia obžalovaného 1/ a obžalovaného 2/ je pomerne rozdielna, a preto keď v
momente vstupu
dobudovybolobžalovaný1/zaobžalovaným2/vovzdialenostiasi2metre,čopotvrdzujeajsamotnýsúd

v odôvodnení rozsudku, tak logicky pri následnom pohybe po schodoch by malo dôjsť ešte k zväčšeniu
tejto vzdialenosti, z čoho následne vyplýva to, čo tvrdí obžalovaný 1/,
že pri skutku samom, kedy sa obžalovaný 2/ zmocnil peňaženky poškodeného, tak na mieste samom
obžalovaný 1/ ani nebol. Súd nemal žiaden dôvod spochybňovať tvrdenia obžalovaného 1/, že
obžalovaného 2/ stretol až pri jeho návrate od poškodeného z miesta činu.

Následne konajúci súd konštatuje, že: „Vinu obžalovaných mal súd preukázanú predovšetkým na
základe výpovedí svedkov poškodených C. G. (ktorý popísal, akým spôsobom ho obžalovaný C. B. udrel
a akým spôsobom mu A. B. vzal peňaženku, z ktorej vybral 120,- eur a túto mu hodil naspäť) a A. F.
(ktorý popísal časový interval, počas ktorého obžalovaný A. B. nasledoval C. B.) a tiež
z fotodokumentácie vyhotovenej z kamerových záznamov, na ktorej je jednoznačne preukázané, že

obžalovaný A. B. bezprostredne nasledoval obžalovaného C. B. za poškodeným C. G..“ Citované
konštatovania konajúceho súdu sú nesprávne a obžalovaný 1/ ich v celom rozsahu popiera. Pri
podrobnejšej analýze citovaného odôvodnenia je zrejmé, že vina bola preukázaná výpoveďou
svedkov a zabezpečenou fotodokumentáciou vyhotovenou z kamerových záznamov. Predložená
fotodokumentácia

z kamerových záznamov ale nijakým spôsobom nepreukazuje, že obžalovaný 1/ a obžalovaný 2/
sa spoločným konaním zmocnili peňaženky poškodeného, a teda spáchali skutok, z ktorého boli
uznaní vinnými. Kamerový záznam preukazuje iba to, že do budovy vstúpil najprv obžalovaný 2/ a vo
vzdialenosti asi 2 metre za ním aj obžalovaný 1/. Následne kamerový záznam preukazuje, že obžalovaníspoločne vyšli z budovy. Skutočnosti alebo konanie, ktoré prebiehalo v čase od vstupu obžalovaného
2/ do budovy až po ich odchod z budovy, je nepreukázané a je opisované výlučne na základe tvrdenia
poškodeného. Proti jeho tvrdeniu je na druhej strane tvrdenie obžalovaného 2/, ktorý sa ku skutku priznal

a tento skutok opísal,
a následne tvrdenie obžalovaného 1/, ktorý taktiež popísal, čo v uvedenom časovom úseku robil a
zásadne poprel, že by konal tak, ako sa v odôvodnení rozsudku domnieva konajúci súd.
Z uvedeného je tak zrejmé, že v danom momente existuje zásadný rozpor medzi tvrdením poškodeného
a obžalovaných 1/ a 2/, a to vo vzťahu k vine obžalovaného 1/. V čom sú ale tvrdenia zhodné a čo

teda možno mať za preukázané a dôkazmi podložené, je opis situácie vo vzťahu k obžalovanému 2/.
Aj z tohto dôvodu si obžalovaný dovolí tvrdiť, že záver konajúceho súdu o vine obžalovaného 1/ je
v rozsahu, ako sa uvádza vo výrokovej časti rozsudku, predčasný, nelogický a v danom rozsahu aj
dôkazmi nepodložený. Výpoveď druhého poškodeného A. F. je vo vzťahu ku skutku samotnému takmer
irelevantná, nakoľko poškodený A. F. nebol vôbec v budove a o všetkom, čo vo svojej výpovedi uviedol
ku skutku samotnému, mal vedomosť iba sprostredkovane od poškodeného C. G..

Argumentácia, resp. odôvodnenie rozhodnutia konajúceho súdu tým, že vina obžalovaných je
preukázaná na základe výpovede svedkov, sa aj z pohľadu okolností,
za ktorých boli výpovede realizované, javí ako nedostatočná, resp. do istej miery predčasná
a z pohľadu skutkových tvrdení aj rozporná. Obžalovaný 1/ si dovolí uviesť, že v čase výpovedí, resp.
podania trestného oznámenia boli preukázateľne obaja poškodení značne pod vplyvom alkoholu. A. F.

mal v dychu 1,13 mg/l alkoholu, čo je približne 2,4 promile a poškodený C. G. nafúkal 0,84 mg/l, čo
je v prepočte približne 1,8 promile alkoholu v krvi. Obžalovaný zdôrazňuje, že takéto hodnoty boli u
poškodených preukázané
v čase po skutku, takže je dôvodné predpokladať, že v čase spáchania skutku mali poškodení v krvi
ešte vyššie množstvo alkoholu, ako bolo zabezpečené týmito dôkazmi.

Preukázané množstvo alkoholu jednoznačne spochybňuje reálnu možnosť týchto osôb pamätať si
autenticky udalosti, ktoré sa odohrali, a následne ich aj reprodukovať. Do úvahy je nutné zobrať aj tú
skutočnosť, že A. F. robil pri výsluchu poškodeného C. G. tlmočníka z posunkovej reči. Skutočnosť,
že osoba s vyšším stupňom opitosti - A. F. robí pri výsluchu tlmočníka druhej osobe, ktorá bola tiež v
značnom štádiu opitosti - C. G., sa v tomto momente javí ako nepochopiteľné. Základnou podmienkou

pri realizácii akéhokoľvek úkonu v rámci trestného konania je tá podmienka, že svedok, poškodený
alebo akýkoľvek iný účastník musí byť v momente realizácie úkonu plne spôsobilý na tento úkon.
Opitosť a preukázaná výška alkoholu v krvi u týchto osôb a rovnako aj tá skutočnosť, že svedok F.
v podstate nekontrolovane tlmočil tvrdenia poškodeného G., jednoznačne spochybňuje autentickosť
týchto výsluchov, ich dôveryhodnosť, ich dôkaznú silu, a teda aj všetkých skutkových tvrdení, ktoré z

týchto dôkazov vyplývajú.
Na odstránenie procesných vád a evidentne zrejmých rozporov v predložených dôkazoch mal následne
konajúci súd vypočuť svedka A. F. a aspoň čiastočne konvalidovať právne perfektným spôsobom
predložené dôkazy. S určitosťou by bol v tom momente svedok F. konfrontovaný s existujúcimi rozpormi
a musel by reagovať aj

na otázky obhajoby. Konajúci súd ale účasť svedka A. F. nezabezpečil, navrhovaný dôkaz nevykonal a
v rozpore s dovtedy preukázaným sa bezdôvodne stotožnil
jednostrannými tvrdeniami, pri ktorých ale zjavne absentuje ich požadovaná sila.
Obdobným spôsobom postupoval orgán činný v trestnom konaní aj vo vzťahu
k základnému dôkazu, ktorý mal byť zabezpečený už v rámci prípravného konania, a to je odobratie

daktyloskopických stôp, resp. odtlačkov prstov z peňaženky poškodeného. Uvedený dôkaz by bez
akýchkoľvek pochybností dokázal preukázať, či obžalovaný 1/ držal v rukách peňaženku poškodeného,
a teda násilím sa zmocnil jeho finančných prostriedkov. Súčasne by vykonaním takéhoto dôkazu bolo
preukázané alebo vyvrátené tvrdenie poškodeného, ktorý
v jednom momente tvrdil, že mu finančné prostriedky zobrali z peňaženky a tú odhodili,

a na inom mieste tvrdil, že mu tieto prostriedky zobrali z vačku. Označený dôkaz by bol taktiež s vysokou
pravdepodobnosťou určil, kto a či vôbec obžalovaný 1/ držal peňaženku poškodeného vo svojej moci.
Kvalifikovaná skutková podstata označeného trestného činu sa odvíja aj od tej skutočnosti, že skutok
mal byť spáchaný na chránenej osobe - chorá osoba, ktorou mal byť
v danom momente poškodený hluchonemý C. G.. Počas celého konania nebol žiadnym spôsobom

vykonaný nijaký relevantný dôkaz vo vzťahu k tejto osobe a jej zdravotnému stavu. Obžalovaný 1/
uviedol, že poškodená osoba - C. G. pracuje
v nebezpečnom prostredí, vykonáva činnosť, ktorá je vysoko riziková, a je teda pravdepodobné, že na
takúto činnosť musí mať povolenie, ak nie zároveň aj osobitné skúškyv rámci BOZP. Je tak namieste otázka, ako, akým spôsobom a na koho zodpovednosť C. G.
vykonáva označenú pracovnú činnosť, nakoľko je osobou hluchonemou a tento druh poškodenia zdravia
takmer úplne vylučuje takúto osobu z výkonu pracovnej činnosti, ktorú realizuje. Uvedené tvrdenia

obžalovaného 1/ priamo nesúvisia so spáchaným skutkom, ale obžalovaný 1/ ich uvádza z toho dôvodu,
aby pred konajúcim súdom preukázal ďalšie
z pochybení, ktoré kontinuálne existujú v tomto trestnom konaní.
V zmysle všetkého vyššie uvedeného má obžalovaný 1/ za to, že v rámci prípravného konania a
následne tak aj v konaní pred súdom bolo preukázaných niekoľko zásadných rozporov vo výpovediach

jednotlivých osôb, ktoré konajúci súd žiadnym relevantným spôsobom nevysvetlil, neodôvodnil ich
existenciu, a naopak, úplne bezdôvodne sa stotožnil
s tvrdeniami poškodeného, ktoré sú ale v zásadnom rozpore so skutočnosťami, ktoré vyplývajú z
predložených dôkazov. Obžalovaný 1/ má za to, že v prípade, keby sa súd dôsledne zaoberal návrhmi
a pripomienkami obžalovaného 1/ a rovnako by zabezpečil účasť svedka A. F. na hlavnom pojednávaní,
s určitosťou by musel konštatovať, že obžalovaný 1/ skutok, ktorý mu je kladený za vinu, nespáchal a

mal o ňom vedomosť až
v momente, kedy tento skutok dokonal obžalovaný 2/. Následne by tak bolo možné konštatovať, že
obžalovaný 1/ trestný čin, tak ako je špecifikovaný vo výrokovej časti vydaného rozsudku, nespáchal a
označeného konania sa nedopustil.
Tvrdenia obžalovaného 1/ podporujú aj iné skutočnosti, resp. nepriame dôkazy, ktoré konajúci súd v

istom momente nebral do úvahy. V rámci trestného konania bola predložená komunikácia obžalovaného
2/ s poškodeným, v rámci ktorej sa obžalovaný 2/ ospravedlňoval C. G., žiadal ho o prepáčenie svojho
konania, chcel mu vrátiť odcudzené finančné prostriedky a celé svoje konanie odôvodňoval opitosťou
a stavom, v ktorom sa jednotlivé osoby nachádzali. Obžalovaný A. B. zdôrazňuje, že takto konal
obžalovaný C. B., nie on. Je nelogické a takmer nezmyselné, aby sa obžalovaný 2/ ospravedlňoval za

niečo, čo nespáchal, vracal prostriedky, ktoré neodcudzil, a nakoniec sa nechal odsúdiť
za skutok, ktorý nikdy neurobil. Tento dôkaz konajúci súd v podstate vynechal a na základe toho
bezdôvodne stále tvrdí, že skutok spáchal obžalovaný 1/.
Aj samotné konanie obžalovaného 1/ v čase, kedy sa dozvedel o tom, že orgány činné v trestnom
konaní majú potrebu ho v tejto veci vypočuť, potvrdzuje, že označený skutok nespáchal. Obžalovaný

1/ sa dobrovoľne dostavil na OR PZ bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o výzve. Obžalovaný 1/
spolupracoval, podrobil sa všetkým potrebným úkonom
a bol plne súčinný v rámci objasnenia posudzovaného skutku. S určitosťou by tak obžalovaný 1/ nekonal,
ak by mal čo i len pochybnosť o svojej nevine, a teda možných následkoch, ktoré až do dnešného dňa
musí znášať.

V rámci dokazovania a odôvodnenia o otázke výšky uloženého trestu obžalovaný A. B. uviedol, že súd
pri ukladaní trestu vo vzťahu k obžalovanému 1/
aobžalovanému2/niektoréskutočnosti,ktorésúuobochobžalovanýchrovnaké(predchádzajúcetresty,
predchádzajúca trestná činnosť) a ktoré súd priamo označuje
v odôvodnení rozsudku, následne aplikuje pri obžalovanom 1/ ako priťažujúcu okolnosť

a bezprostredne potom pri obžalovanom 2/ ako poľahčujúcu okolnosť. Takáto rozdielna, resp.
diferencovaná aplikácia bez náležitého odôvodnenia je v rozpore so zásadami ukladania trestov a
rovnako tak v rozpore s účelom uloženého trestu a tým, ako by mal uložený trest zohľadňovať závažnosť
spáchaného skutku, jeho následky pre spoločnosť, spoločenskú nebezpečnosť páchateľa a rovnako tak
všetky ostatné okolnosti, ktoré musia byť zohľadnené pri uložení konkrétneho trestu.

Obžalovaný A. B. má teda za to, že z vykonaných dôkazov nevyplýva tá skutočnosť, že spáchal skutok
uvedený v obžalobe a v rámci označených rozporov, nevykonaných dôkazov a procesných pochybení
bolo na jeho strane porušené zásadným spôsobom právo na obhajobu.
NazákladevšetkéhovyššieuvedenéhoobžalovanýA.B.navrhol,aby odvolacísúdrozsudokokresného
súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a) písm. c) Tr. por. zrušil

vo výroku o treste a vo výroku o vine a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu F. C. F. obžalovaný A. B. uviedol, že súd
rozhodol o vine na základe výpovede svedkov poškodených C. G. a A. F., ktoré sú rozporuplné a

vzájomne si odporujú
v podstatných častiach, čím sa súd vôbec nezaoberal.Vo výpovedi dňa 22.3.2024 C. G. uviedol, že obžalovaný A. B. mu mal vytrhnúť peňaženku, ktorú mal
v rukách, a zobrať mu z nej peniaze, a vo výpovedi zo dňa 5.4.2024 uviedol C. G., že A. B. ho mal
ošacovať a zobrať mu peňaženku

z prednej ľavej kapsy nohavíc. V zápisnici o rekognícii zo dňa 22.3.2024 poškodený C. G. uviedol, že
si nevšimol na A. B. alebo C. B. žiadne výrazné prvky, nakoľko bola v čase skutku tma. Výpovede C.
G. si rozporujú
vo veľmi podstatnej časti, a to, ako malo dôjsť k zobratiu peňaženky, teda k samotnému skutku.
PoškodenýC.G.razuviedol,žeA.B.mujuvytrholzrukyarazuviedol,žeA.B.mujuzobralzľavejkapsy

nohavíc. Je teda zrejme, že poškodený C. G. si ani nepamätá, ako malo dôjsť k zobratiu peňaženky, a
preto nie je ani možné, aby vedel, kto mu ju zobral. Je potrebné poznamenať, že poškodený C. G. bol
v čase skutku značne pod vplyvom alkoholu a je preto logické, že sa jeho výpovede odlišujú, nakoľko
si na skutok ani nepamätá. Po spáchanom skutku mal poškodený C. G. nafúkať 0,84 mg/l, alkoholu v
dychu, čo je v prepočte cca 1,8 promile alkoholu.
Súd uvádza vo svojom odôvodnení, že nemal dôvod neuveriť výpovedi poškodeného C. G., ktorá bola

konzistentná a jednoznačná. Avšak toto tvrdenie nie je pravdivé, nakoľko výpoveď poškodeného C. G.
nebola jednoznačná a v podstatných častiach sa rozporovala.
Pokiaľ ide o výpoveď poškodeného A. F., tak tento pri samotnom skutku nebol a jeho výpoveď je
len sprostredkovaná z toho, čo mu poškodený C. G. prostredníctvom posunkovej reči ukázal. Pri
výpovediach poškodený A. F. uviedol, že mu poškodený C. G. ukázal prostredníctvom posunkovej reči,

že A. B. a C. B. ho mali dobiť a zobrať mu peňaženku. Poškodený A. F. vo výpovedi
z 21.3.2024 uvádza, že podľa toho, ako mu to poškodený C. G. ukázal prostredníctvom posunkovej reči,
tak mal obžalovaný C. B. C. G. udrieť
a A. B. mu mal zobrať peňaženku a zobrať peniaze. Avšak poškodený A. F. vo výpovedi z 23.5.2024 na
otázku vyšetrovateľa, či mu po skutku C. G. bližšie opísal, kto ho udrel a kto ho okradol, A. F. uviedol,

že mu tieto skutočnosti C. G. nevysvetľoval. Je teda otázne, na základe čoho vydedukoval A. F., že sa
mal stať skutok, tak ako to opisuje A. F. vo výpovedi zo dňa 21.3.2024, keď pri samotnom skutku nebol
a ani poškodený C. G. mu nevysvetľoval, čo presne sa malo stať.
A. F. vo výpovedi zo dňa 27.3.2024 uviedol: „Paľo preto chcel, aby sme išli na políciu a hneď sme cez
pešiu zónu prešli na políciu. Paľovi som na polícii prekladal, čo chcel povedať.“

V čase spáchania skutku bol A. F. značne pod vplyvom alkoholu, kedy nafúkal 1,13 mg/l alkoholu v
dychu, čo je cca 2,4 promile. A. F. v takomto stave robil tlmočníka poškodenému C. G., ktorý bol taktiež
pod vplyvom alkoholu. Je otázne, či A. F. vedel správne preložiť z posunkovej reči do hovorovej reči to,
čo chcel C. G. povedať. Na základe toho mohol poškodený A. F. pretlmočiť policajtovi skutočnosti, ktoré
si mohol A. F. vymyslieť alebo zle pretlmočiť.

Je otázne, na akej úrovni vie A. F. posunkovú reč. Súd sa týmito otázkami vôbec nezaoberal. Je otázne,
či C. G. bol schopný vnímať situáciu, tak ako to uviedol vo svojej výpovedi, keďže bol v čase skutku opitý,
v čase skutku bola tma a zároveň má C. G. ľahkú duševnú zaostalosť. Súd sa nezaoberal duševným
stavom poškodeného C. G. a otázkou, či je schopný vnímať a reprodukovať takúto situáciu aj vzhľadom
na značné požitie alkoholu.

Predmetný výsluch poškodeného A. F. bol vykonaný v stave opitosti, keď dve hodiny po skutku mal
A. F. nafúkať 1,13 mg/l alkoholu v dychu, čo je cca 2,4 promile. Je teda jasné, že v čase samotného
skutku bol poškodený A. F. ešte viac pod vplyvom alkoholu a bol teda v stave ťažkej opitosti. Zároveň
poškodený C. G. ani
v deň skutku nevypovedal, pričom nie je zrejmé, z akého dôvodu nebol vypočutý práve v deň skutku,

ale až na druhý deň.
Obžalovaný A. B. nerozumie tomu, prečo neboli z predmetnej peňaženky C. G. zabezpečené
daktyloskopické stopy. Na základe tohto dôkazu by sa dalo jasne preukázať, koho odtlačky prstov sa
nachádzajúnapeňaženke.Zfotodokumentácie,ktorábolapredloženávspise,jevidieť,ževčaseskutku
bolo vonku prítmie (stmievalo sa). Za takejto zlej viditeľnosti vonku, kedy už bolo zapnuté osvetlenie

a vo vedľajšej budove sa svietilo, je jasné, že v budove bola tma a poškodený ani nemohol vidieť, kto
mu zobral peňaženku. Toto potvrdil aj sám poškodený C. G. v zápisnici o rekognícii, keď uviedol, že v
budove bola tma.
Obžalovaný C. B. sa po skutku ospravedlnil aj poškodenému C. G., a to prostredníctvom aplikácie
Messenger. Obžalovaný C. B. chcel poškodenému priniesť peniaze, ktoré mu zobral, a chcel, aby

poškodený stiahol toto trestné konanie. Aj z tohto jednoznačne vyplýva, že skutku sa mal dopustiť iba
obžalovaný C. B. a nie A. B..A. B. sa už k samotnému skutku vyjadril viackrát, pričom jeho výpovede počas celého konania sú
rovnaké, bez žiadnych účelových zmien. A. B. neudrel A. F. otvorenou dlaňou do tváre a ani nezobral
peňaženku C. G..

Ku skutku, ktorý je uvedený v obžalobe, sa priznal C. B., ktorý urobil na hlavnom pojednávaní aj
vyhlásenie o vine. Po tom, čo sa C. G. rozbehol do budovy, ho nasledoval C. B., ktorý udrel C. G. a
zobral mu peniaze z peňaženky. Keď A. B. vošiel do budovy, tak C. B. už išiel dole schodmi. C. B. sa
poškodenému aj za toto jeho konanie ospravedlnil a peniaze mu aj vrátil.
Poškodený A. F. vypovedal pred Okresným súdom Žilina, pracovisko Čadca, a to dňa 5.12.2024, kedy

v rámci výsluchu uviedol, že „Mne až na polícii povedal, že mladší mu dal päsťou a mladší mu zobral
peňaženku.“ Poškodený A. F. používal označenie mladší pre C. B.. Z tejto výpovede teda vyplýva, že A.
F. potvrdzuje to, že obžalovaný C. B. udrel poškodeného a zobral mu aj peňaženku.
Keďže vo výpovediach poškodených boli rozporuplné skutočnosti, obžalovaní navrhovali na hlavnom
pojednávaní dňa 8.1.2025 výsluch poškodených C. G. a A. F., nakoľko v konaní neboli poškodeným
kladené otázky, ktoré by vyjasnili roz-pory vo výpovediach poškodených. Týmto konaním súdu bolo

porušené právo na obhajobu a tiež zásada rovnosti strán, teda bolo mu upreté právo na efektívnu obranu
v konaní.
V rámci konania obžalovaný A. B. navrhoval, aby bolo vykonané znalecké dokazovanie za účelom
skúmania duševného stavu poškodeného C. G., nakoľko jeho zdravotný stav môže zapríčiniť, že
poškodený nie je schopný správne vnímať

a reprodukovať prežité udalosti, o to viac, keď poškodený bol v čase skutku značne pod vplyvom
alkoholu. V konaní nebolo vôbec riešené, či je poškodený pozbavený spôsobilosti
na právne úkony, alebo nie. Nariadenie tohto znaleckého dokazovania bolo žiaduce aj vzhľadom na
predložené lekárske správy, z ktorých vyplýva, že poškodený trpí ľahkou duševnou zaostalosťou.
V odôvodnení rozsudku je uvedené na 12. strane, že „Obžalovaný A. B. ide

za obžalovaným C. B. vo vzdialenosti 1 až 2 metre, a teda je zrejmé, že aj
do budovy za poškodeným vošli takmer súbežne.“ K tomuto obžalovaný A. B. uvádza, že táto
fotodokumentácia zachytáva stav, ktorý sa odohral ešte pár minút pred samotným skutkom.
Fotodokumentácia nezachytáva samotný skutok a ako mal bežať do budovy
za C. G. a obžalovaným C. B.. Ide o fotodokumentáciu, keď išli len smerom na ulicu C. cez ulicu I., a

teda nemôže zachytávať samotný skutok. Zo žiadnej fotodokumentácie alebo kamerového záznamu
nevyplýva, že A. B. sa mal hneď rozbehnúť za C. B. do budovy.
Pokiaľ ide o jeho trestnú minulosť a tvrdenie súdu, že v minulosti použil násilie
a skutkov sa dopustil na chránených osobách, tak toto konštatovanie súdu nemá vplyv na toto konanie.
Z trestnej minulosti obžalovaného nie je možné vyvodzovať žiadne závery k stíhanej trestnej činnosti

a už vôbec nie je možné v dokazovaní vychádzať z akéhosi predpokladu, že ak bol niekto v minulosti
súdne trestaný, celkom určite sa dopustil aj ďalšej trestnej činnosti. Dokazovanie v trestnom konaní, či
nedostatok usvedčujúcich dôkazov nie je možné nahrádzať len formálnym konštatovaním o odsúdení
obžalovaného z minulosti.
Zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplýva, že A. B. sa mal dopustiť skutku uvedeného v obžalobe.

Obžaloba je postavená len na výpovedi poškodených, ktorí boli v čase skutku značne opití, ich výpovede
sú rozporuplné a poškodení mali vzhľadom
na množstvo požitého alkoholu otupené vnímanie. Zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že sa mal on dopustiť
spáchania skutku, ktorý je uvedený v obžalobe, pričom k tomuto sa priznal C. B., ktorý aj na hlavnom
pojednávaní dňa 8.1.2025 uviedol v rámci záverečnej reči, že A. B. je nevinný.

Na základe vyššie uvedeného obžalovaný A. B. navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v
zmysle § 321 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. zrušil vo výroku o vine
a treste a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle § 322 ods. 1
Tr. por., alternatívne podľa § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného A. B. v zmysle § 285 písm. c) Tr. por.
oslobodil spod obžaloby, nakoľko nebolo dokázané, že skutok spáchal.

Prokurátor sa k odvolaniu obžalovaných písomne nevyjadril.

Na verejnom zasadnutí konanom na krajskom súde prokurátorka uviedla, že rozsudok okresného súdu
považuje za zákonný a dôvodný. Má za to, že dôvody odvolania obhajoby, že rozsudok okresného súdu

je postavený na domnienkach a nesprávnom hodnotení dôkazov a nevykonaní dostatočného množstva
dôkazov na preukázanie viny, nie sú dané. Pokiaľ ide o uložený trest obžalovanému C. B., súd uplatnil
mimoriadne zníženie trestu, ktorý považuje prokuratúra za zákonný. Taktiež považuje za zákonný trest
uložený obžalovanému A. B. na dolnej hranici upravenej trestnej sadzby. Takéto tresty sú aj z pohľadugenerálnej prevencie zákonné a spravodlivé. Vzhľadom na uvedené navrhla odvolania obžalovaných A.
B. a C. B. zamietnuť postupom podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné.
Obhajca obžalovaného A. B. F. C. F. uviedol, že obžalovaný A. B. nesúhlasí s rozsudkom okresného

súdu, pokiaľ ide o vinu aj trest. Odôvodnenie rozsudku považuje za nelogické, nezodpovedajúce
vykonanému dokazovaniu, keď najmä poukázal na rozporné výpovede poškodeného C. G.. V súlade
s písomnými dôvodmi odvolania navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného
A. B. postupom podľa § 285 písm. c) Tr. por. spod obžaloby oslobodil, pretože nebolo preukázané, že
skutok spáchal obžalovaný.

Obhajca obžalovaného A. B. I. J. K. zotrval na písomných dôvodoch odvolania. Senát krajského súdu by
mal po zvážení všetkých okolností objaviť dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku, ktorý prokurátor
považuje za zákonný s odkazom na výpovede poškodených. Nad rámec dôvodov odvolania obhajca
poukázal na rozpory
vo výpovediach svedka A. F. z 21.3.2024, 27.3.2024 a 23.5.2024, z ktorých vyplýva, že kontaktoval
políciu ešte predtým, ako sa mal predmetný skutok stať. V konaní svedka vidí určitú predpojatosť, možno

z predchádzajúceho obdobia v súvislosti s obžalovaným A. B.. V súlade s písomnými dôvodmi odvolania
preto navrhol po zrušení napadnutého rozsudku vec vrátiť okresnému súdu na nové prejednanie
a rozhodnutie.
Obhajca obžalovaného C. B. F. L. L. uviedol, že obžalovaný C. B. uznal svoju vinu, skutok oľutoval, je si
vedomý, že musí niesť následky za svoje konanie, ktorého sa dopustil pod vplyvom alkoholu, avšak trest,

ktorý mu bol uložený, považuje vzhľadom na všetky okolnosti za neprimerane prísny. Preto navrhol, aby
krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému trest odňatia slobody
vo výmere 3 roky a 6 mesiacov za použitia mimoriadnych zmierňujúcich ustanovení Trestného zákona.
Obžalovaný A. B. sa pripojil k návrhu svojich obhajcov. Navrhol, aby vo veci okresný súd znovu konal
a rozhodol.

Obžalovaný C. B. sa stotožnil sa s návrhom svojho obhajcu. Uviedol, že je mladý, chce sa polepšiť, vo
výkone trestu si chce nájsť prácu, aby mohol prispievať na svoje dieťa. Navrhol, aby mu bol uložený
miernejší trest. Na záver dodal, že A. B. nie je žiadne neviniatko, má kriminálnu minulosť, ale kritického
dňa pri skutku nebol, nevedel o tom, čo spravil on.

Na podklade podaných odvolaní obžalovaných krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317
ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania,
ktoré mu predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolania
obžalovaných A. B. a C. B. sú dôvodné, avšak z iných dôvodov ako tých, ktoré sú uvedené v dôvodoch

odvolania.
K výroku o vine

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy

obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech,
a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným

spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dôsledne

riadil citovanými zákonnými ustanoveniami. Aj podľa názoru krajského súdu odsudzujúci výrok
prvostupňového súdu je správny, zákonný a má dostatočnú oporu
vo vykonaných dôkazoch.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu

nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovaným,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v ich prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnenínapadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený
skutok sa stal a že ho spáchali obžalovaní. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo
v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich
dospel k záveru o vine obžalovaných. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov
o podstate súdených trestných činov zistenia, ktoré sú správne.

Dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína,
že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko
kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len
v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody,

na ktorých samosudca okresného súdu založil svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto

záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaných úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou argumentáciou strán

v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolatelia sa nestotožnili so
skutkovými závermi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací
súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Aj krajský súd má za to, že pokiaľ ide o skutkový stav, vykonaným dokazovaním

na hlavnom pojednávaní mal súd jednoznačne preukázané, že obžalovaní A. B. a C. B. spoločne dňa
21.3.2024 v popoludňajších hodinách popíjali alkohol s poškodeným A. F. a C. G. počas cesty vlakom
z G. H. I. do D.. Po vystúpení z vlaku v čase okolo 18.25 hod. v D. na rohu ulice I. a ulice C. A. B. náhle
a bezdôvodne udrel otvorenou dlaňou po tvári A. F., ktorý spadol na zem, na čo reagoval C. G. útekom,
vošiel do blízkej budovy vľavo na schodisko, pričom A. B. a C. B. utekali do budovy za ním, kde na

schodoch C. B. poškodeného C. G. udrel päsťou do tváre a vtedy mu A. B. zobral peňaženku, ktorú mal
poškodený C. G. pri sebe, a z tejto vzal finančnú hotovosť 120,- eur a peňaženku hodil poškodenému
späť a následne obaja ušli
na neznáme miesto. Konali tak aj napriek tomu, že už v čase cesty vlakom mali vedomosť o tom, že
C. G. je hluchonemý.

Obžalovaný A. B. počas celého trestného konania popieral vinu, jeho obhajobnú verziu podporil aj
obžalovaný C. B., ktorý na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že je vinný, a uvádzal, že skutok
spáchal sám, že obžalovaný A. B. nebol pri skutku prítomný. Tieto tvrdenia obžalovaného C. B. boli
na hlavnom pojednávaní jednoznačne vyvrátené výpoveďou svedka poškodeného C. G. a nepriamo

potvrdené aj poškodeným A. F.. Poškodený C. G. pritom nemenne a jednoznačne popísal priebeh
skutku tak, ako je uvedený vo výrokovej časti rozsudku. Vychádzajúc z výsledkov dokazovania, potom
krajský súd tvrdenia obžalovaného C. B., že skutok spáchal sám, vyhodnotil ako účelové a tendenčné,
v snahe zbaviť trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného A. B.. Naviac je zrejmé z foto-dokumentácie
vyhotovenej z kamerových záznamov, že obaja obžalovaní prenasledovali poškodeného C. G. takmer

súbežne a tiež je zrejmé, že do budovy vošli
za poškodeným takmer súbežne. Súd nemal dôvod neveriť výpovedi poškodeného C. G., ktorá bola
jednoznačná a konzistentná, ničím nevyvrátená, naviac podporená nepriamo výpoveďou A. F., ktorý
popísal, v akom časovom intervale išiel obžalovaný A. B. za obžalovaným C. B. do budovy, v ktorej sa
snažil ukryť poškodený C. G..

Ako už bolo vyššie uvedené, pokiaľ ide o skutkový stav, vinu obžalovaných mal súd preukázanú
predovšetkým na základe výpovedí svedkov poškodených C. G. (ktorý presne popísal, akým spôsobom
ho najskôr obžalovaný C. B. udrel a akým spôsobom mu následne A. B. vzal peňaženku, z ktorej vybral120,- eur a túto mu hodil naspäť) a A. F., ktorý, ako už bolo vyššie uvedené, popísal časový interval,
počas ktorého obžalovaný A. B. nasledoval obžalovaného C. B.. Výpovede poškodených podporuje
fotodokumentácia vyhotovená z kamerových záznamov, na ktorej je jednoznačne preukázané, že

obžalovaný A. B. bezprostredne nasledoval obžalovaného C. B. za poškodeným C. G. do budovy. Na
základe uvedeného aj krajský súd konštatuje ucelenú reťaz dôkazov usvedčujúcich oboch obžalovaných
zo spáchania žalovaného skutku, nie sú žiadne pochybnosti o spáchaní skutku obžalovanými A. B. a C.
B., pričom obhajoba obžalovaného A. B. bola spoľahlivo vyvrátená vyššie uvedenými dôkazmi. V tejto
súvislosti krajský súd poznamenáva, že obžalovaný A. B. napriek tvrdeniu, že skutok nespáchal, je

usvedčovaný celým radom priamych dôkazov (výpovede svedkov poškodených, kamerové záznamy,
rekognícia), ale aj nepriamych dôkazov.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd potom odvolacie námietky obžalovaných ohľadne
skutkového stavu vyhodnotil ako nedôvodné a z tohto dôvodu neakceptovateľné.

V ostatnom krajský súd odkazuje na správne a vyčerpávajúce dôvody rozsudku súdu prvého stupňa
v otázke skutkových zistení.

Krajský súd však má za to, že okresný súd pochybil v tom, že stotožnil otázku posudzovanú v zmysle
§ 18 Tr. zák., teda zavinenie, resp. jeho vedomostnú zložku, vo vzťahu k okolnosti, ktorá podmieňuje

použitie vyššej trestnej sadzby (spáchanie trestného činu voči chorej osobe), a otázku posudzovanú
v zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák., teda spáchanie trestného činu v súvislosti so stavom poškodeného C.
G. (ako ďalšiu podmienku použitia dotknutej okolnosti ako okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej
trestnej sadzby), napriek tomu, že ide o dve rozdielne otázky.

Podľa § 17 Tr. zák. pre trestnosť činu spáchaného fyzickou osobou treba úmyselné zavinenie, ak tento
zákon výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti.

Podľa § 18 Tr. zák. na priťažujúcu okolnosť alebo na okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej
sadzby, sa prihliadne, ak ide o

a) ťažší následok, aj vtedy, keď ho páchateľ zavinil z nedbanlivosti, ak tento zákon nevyžaduje aj v tomto
prípade zavinenie úmyselné, alebo
b) inú skutočnosť, aj vtedy, keď o nej páchateľ nevedel, hoci o nej vzhľadom na okolnosti
a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol, ak tento zákon nevyžaduje, aby o nej páchateľ vedel.

Podľa § 127 ods. 6 Tr. zák. chorou osobou sa na účely tohto zákona rozumie osoba, ktorá v čase činu
trpí fyzickou chorobou alebo duševnou chorobou, aj keď prechodnou, bez ohľadu na to, či je dočasne
práceneschopná, ako aj osoba so zmenenou pracovnou schopnosťou, invalidná osoba alebo osoba
s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom intenzita takej choroby alebo postihnutia zodpovedá ťažkej
ujme na zdraví.

Vedomosť obžalovaných A. B. a C. B. o tom, že poškodený C. G. je hluchonemý (v zmysle vyššie
citovaného ustanovenia chorá osoba), ktorou argumentuje okresný súd, krajský súd nespochybňuje.
Tým je splnená podmienka subjektívnej stránky vo vzťahu k dotknutej okolnosti ako okolnosti, ktorá
podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. V posudzovanom prípade ide o podmienku uvedenú v § 18

písm. b) Tr. zák., keďže sa jedná o „inú skutočnosť“ (teda nie o ťažší následok).

Inak je tomu vo vzťahu k súvislosti medzi stavom poškodeného a spáchaním trestného činu, ktorá
okolnosť sa vyžaduje v zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. Tu je potrebné, aby bol stav poškodeného (v
určitej vecnej súvislosti) zároveň aj motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku

(rozhodnutie páchateľa, resp. páchateľov smerujúce k spáchaniu trestného činu).

V nadväznosti na uvedené možno potom uzavrieť:
Ustanovenie § 18 Tr. zák. a ustanovenie § 139 ods. 2 Tr. zák. upravujú spôsob riešenia dvoch odlišných
právnych otázok, a to jednak otázku zavinenia vo vzťahu k okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej

trestnej sadzby, a jednak ďalšiu podmienku použitia osobitného kvalifikačného pojmu chránenej osoby,
spočívajúcu v súvislosti spáchania činu so stavom chránenej osoby. Táto súvislosť musí byť daná nielen
objektívne, ale z hľadiska páchateľa aj subjektívne. V zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. možno spáchanie činu
voči chorej osobe považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, zároveňsa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je chorou osobou a aby túto okolnosť subjektívne
spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči
poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať

trestný čin.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, podľa názoru krajského súdu došlo po správnom zistení skutkového
stavu okresným súdom k nesprávnemu právnemu posúdeniu zisteného skutku, nesprávne právne
posúdeniejevkvalifikáciizistenéhoskutku,nežzodpovedásprávnemupoužitiuzákona,leboobžalovaní

A. B. a C. B. boli uznaní
za vinných z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa žalovaným skutkom dopustili.

V právnej kvalifikácii konania obžalovaných podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. krajský súd nezistil žiadne
pochybenie. Na druhej strane právna kvalifikácia podľa § 188 ods. 2 písm. d) Tr. zák. sa odvíja od
skutočnosti, že čin bol spáchaný na chránenej osobe. Podľa § 139 ods. 1 písm. f) Tr. zák. chránenou

osobou sa rozumie aj chorá osoba, ktorou je podľa § 127 ods. 6 Tr. zák. aj osoba so zdravotným
postihnutím – teda aj poškodený C. G., ktorý je hluchonemý.

Podľa § 139 ods. 2 Tr. zák. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti
s postavením, stavom, prípadne vekom chránenej osoby. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (R

117/2014)zavinenievovzťahukokolnosti,ktorápodmieňujepoužitievyššejtrestnejsadzbyapodmienky
použitia kvalifikačného pojmu chránená osoba (chorá osoba), je ďalšou osobitnou podmienkou okrem
použitia ustanovenia
§ 18 Tr. zák., aby bol naplnený kvalifikačný pojem chránenej osoby. Spočíva v súvislosti spáchania
trestného činu s postihnutím chránenej osoby, vyžaduje sa, aby páchateľ vedel, že poškodený je chorou

osobou a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného.
Uvedené však musí byť vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané. V súdenej veci samotné
odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, že obžalovaní C. B. a A. B. využili postihnutie poškodeného
C. G. tak, že vedeli, že je hluchonemý a nemohol volať o pomoc, nepostačuje.

Z dokazovania v danej veci je zrejmé, že obaja obžalovaní počas cesty vlakom spoločne s poškodenými
A. F. a C. G. popíjali alkoholické nápoje, obžalovaný A. B. naviac poznal poškodeného G. a vedeli
ojehopostihnutí.Zároveňvšakvedeli,žemáusebafinančnéprostriedky,pretoževidelijehopeňaženku,
keď im na ich prosbu dal z peňaženky malú finančnú hotovosť po vystúpení z vlaku. Z dokazovania
teda vyplynulo, že obžalovaní mali vedomosť o tom, že poškodený má u seba peniaze, ich motívom

primárne bolo získanie týchto peňazí, pretože, ako vyplýva z výpovede A. F. a C. G., aj keď im poškodený
G. malú sumu peňazí dal, stále pýtali ďalšie peniaze, čo však už C. G. odmietol. Z dokazovania teda
podľa názoru krajského súdu jednoznačne nevyplynulo, že úmysel získať peniaze od poškodeného
C. G. bol ovplyvnený vedomosťou o postihnutí poškodeného C. G., ktorý inak fyzicky je v poriadku.
V tejto súvislosti krajský súd uzatvára, že nepostačuje vedomosť o zdravotnom stave, resp. postihnutí

poškodeného,alejepotrebné,abytentonepriaznivýstavbolmotívom,žeobžalovanísadopustilitrestnej
činnosti práve proti poškodenému. Motívom konania obžalovaných A. B. a C. B. podľa názoru krajského
súdu, ktorý bol aj v konaní jednoznačne preukázané, bolo to, že mali vedomosť, že poškodený C. G.
má u seba finančné prostriedky a tieto mu chceli odcudziť.

Vedomosť obžalovaných A. B. a C. B. o postihnutí poškodeného C. G. krajský súd nespochybňuje,
keďže s ním cestovali vlakom, naviac obžalovaný A. B. ho poznal, avšak z dokazovania jednoznačne
nevyplynulo,žebyspáchaniežalovanéhoskutkuobžalovanýmibolosubjektívneovplyvnenésúvislosťou
s postihnutím poškodeného G.. Ako už bolo vyššie uvedené, strohé konštatovanie súdu, že obžalovaní
využili stav poškodeného z dôvodu, že je hluchonemý a nemohol volať o pomoc, nie je podľa názoru

krajského súdu postačujúce na použitie okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby
ako motivačného faktora páchateľa úmyselného trestného činu. Motívom obžalovaných C. B. a A.
B. bola primárne vedomosť, že poškodený má finančné prostriedky, ktoré u neho videli a ktoré mu
chceli odcudziť. Naviac z formulácie skutkovej vety napadnutého rozsudku jednoznačne nevyplýva,
že by spáchanie tohto činu bolo z hľadiska obžalovaných subjektívne ovplyvnené súvislosťou s tým,

že poškodený G. je chorou osobou. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, krajský súd konanie oboch
obžalovaných C. B. a A. B. posúdil ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák.K výroku o treste

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaných, ich zavinenie,

následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti ich nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce
a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd
zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon,

na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok
represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu
– rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom – potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa
prejavujeprvokgenerálnejprevencie(výchovnépôsobenietrestunaostatnýchčlenovspoločnosti).Trest
samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu
k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň
vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to
ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu
odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv

na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu,

najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie
páchateľa o dosiahnutie urovnania
s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu
trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným
činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to

nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s
prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a
to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri
určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262,
§ 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k

poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu
finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a
právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým
následkom trestného činu.

Pokiaľ ide o obžalovaného A. B., súd mal preukázané, že tento bol súdom 12-krát potrestaný, naposledy
bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp.zn. 1T/56/2023 zo dňa 21.9.2023, právoplatným
25.9.2023, pre prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku podľa § 219 ods.
1,ods.2Tr.zák.,začomuboluloženýtrestpovinnejprácevovýmere200hodín.Uobžalovanéhomožno
konštatovať, že sa opakovane dopúšťa majetkovej a násilnej trestnej činnosti. Pred súdeným skutkom

už dvakrát spáchal zločin lúpeže, opakovane spáchal trestný čin krádeže, a to na veci, ktorú mal iný pri
sebe alebo na sebe. Možno teda uzavrieť, že v osobe obžalovaného ide o páchateľa, ktorý má sklony
kpáchaniutrestnejčinnostinajmämajetkovéhocharakteru,uktoréhodoposiaľuloženéinepodmienečné
tresty nesplnili svoj prevýchovný účel z hľadiska individuálnej prevencie trestu.

Súd ukladal obžalovanému trest podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., pri ktorom je trestná sadzba 3 roky až 8
rokov, keďže však obžalovaný A. B. už bol v minulosti odsúdený za spáchanie zločinu, súd v zmysle
ustanovenia§38ods.3Tr.zák.muselzvýšiťdolnúhranicutrestnejsadzbyojednutretinuadolnáhranica
trestnej sadzby tak predstavuje 4 roky a 6 mesiacov. Majúc na zreteli účel trestu, súd obžalovanému A.B. po úprave právnej kvalifikácie jeho konania uložil trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a nakoľko
bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody,
na výkon uloženého trestu ho zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. do ústavu na výkon trestu so

stredným stupňom stráženia.

Pokiaľ ide o obžalovaného C. B., ako vyplýva zo spisového materiálu, doposiaľ bol 5-krát súdom
potrestaný, naposledy bol odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Žilina, sp.zn. 55T/77/2024
z 10.12.2024, právoplatným 8.1.2025, pre prečin krádeže podľa § 20, § 212 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a bol

mu uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní
20 mesiacov. Vo výkone trestu odňatia slobody doteraz obžalovaný nebol. Na hlavnom pojednávaní
obžalovaný C. B. urobil vyhlásenie, že je vinný, ktoré vyhlásenie súd prijal. Vzhľadom na to súd pri
ukladaní trestu obžalovanému zobral do úvahy túto okolnosť.

Súd ukladal obžalovanému trest podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., pri ktorom je trestná sadzba 3 roky až 8

rokov, keďže však obžalovaný C. B. urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie, že je vinný, krajský súd
v zmysle ustanovenia § 39 ods. 5 Tr. zák. znížil dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu a uložil
mu trest odňatia slobody
vo výmere 2 roky, na výkon ktorého ho v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. zaradil do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Takto uložené tresty obžalovaným A. B. a C. B. považoval krajský súd za zákonné a spravodlivé,
a to vzhľadom aj na okolnosti spáchania skutku a následok, keď uložené tresty plnia tak represívnu,
ako aj preventívnu funkciu trestu. Súd je toho názoru, že pri zvážení všetkých podstatných okolností

súdenejvecisútaktouloženétrestydostatočneprísneanazabezpečenieochranyspoločnostianápravu
obžalovaných postačujúce.

Vzhľadom na zmenu právnej kvalifikácie konania obžalovaných A. B. a C. B., ktorá bola na prospech
obom obžalovaným, krajský súd postupoval dôsledne v zmysle ustanovenia § 324 Tr. por. a vo vzťahu

k obžalovanému C. B., ktorý podal odvolanie len čo do výroku o treste za zistené zavinenie, uplatnil
zásadu beneficium cohaesionis. Podstatou tejto zásady je zmena rozsudku aj v prospech osoby (v
súdenej veci v prospech C. B., ktorý podal odvolanie len čo do výroku o treste), ak je jej
na prospech dôvod, pre ktorý došlo k zmene rozsudku v prospech osoby, ktorá odvolanie podala. Bola
splnená aj podmienka, že predpokladom tohto postupu je, že o oboch obžalovaných sa rozhodlo v tom

istom konaní tým istým rozsudkom.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.