Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/34/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923010071
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6923010071.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka,

PhD. a sudcov JUDr. Štefana Nováka, LL.M. a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., MBA, v trestnej veci
obžalovaného A. B., pre prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), písm.
c), ods. 2 písm. a) Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 29. apríla 2025
v Banskej Bystrici odvolanie okresného prokurátora, obžalovaného a poškodenej proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 15T/20/2023 zo dňa 14. januára 2025, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje rozsudok Okresného súdu Rimavská
Sobota sp. zn. 15T/20/2023 zo dňa 14. 01. 2025 v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám takto

rozhodol:

obžalovaný A. B., nar. XX. XX. XXXX v Rimavskej Sobote, trvale bytom C. XXX, D. E. F., zamestnaný
u súkromne hospodáriaceho roľníka G. A. B., Ožďany,

uznáva sa za vinného, preto že

ako bývalý druh a rodič spoločného dieťaťa, od presne nezisteného dňa mesiaca september 2021

do 29. 08. 2022 v Ožďanoch – časť Molnárka, okres Rimavská Sobota, v Zacharovciach, okres
Rimavská Sobota, ako aj na iných presne nestotožnených miestach v okrese Rimavská Sobota
dlhodobo prenasledoval H. D., nar. XX. XX. XXXX v Rimavskej Sobote, trvale bytom D. XXX,
D. E. F., tým, že ju neustále sledoval v meste Rimavská Sobota, pravidelne ju čakával pred jej
zamestnaním na ul. Svätoplukovej v Rimavskej Sobote a najmenej v jednom prípade ju nasledoval
svojim osobným motorovým vozidlom počas cesty zo zamestnania do predajne Lidl v Rimavskej Sobote,
opakovane ju sledoval aj pri rodinnom dome, kde poškodená býva, opakovane jej denne zasielal správy

prostredníctvom elektronickej komunikácie a telefonoval jej neprimerane často, aj viackrát za deň, hoci
si to poškodená neželala a toto dala obžalovanému aj na vedomie, čím podstatne zhoršil kvalitu života
poškodenej,

tedainého dlhodobo prenasledoval takým spôsobom, že to mohlo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu
jeho života tým, že vyhľadával jeho osobnú blízkosť alebo ho sledoval, kontaktoval ho prostredníctvom
elektronickej komunikačnej služby, písomne alebo inak proti jeho vôli a taký čin spáchal na chránenej

osobe – blízkej osobe,

čím spáchal

prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 2 písm. a) Trestného
zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, § 127 ods. 5 Trestného zákona.

Za to sa odsudzuje:

Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného
zákona na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 20 (dvadsiatich) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona súd obžalovanému určuje skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému ukladá povinnosť spočívajúcu v príkaze zaplatiť
v priebehu skúšobnej doby podľa svojich možností a schopností matke dieťaťa H. D., nar. XX. XX. XXXX
v Rimavskej Sobote, trvalým bydliskom D. XXX, D. E. F., zameškané výživné za obdobie od 01. 08. 2023
do 31. 10. 2024.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušuje výrok o treste z trestného rozkazu Okresného súdu
Rimavská Sobota sp. zn. 11T/109/2024 zo dňa 28. 11. 2024, právoplatný dňa 08. 01. 2025, ktorým
bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov s podmienečným odkladom
na skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkazuje poškodenú H. D., nar. XX. XX. XXXX v Rimavskej
Sobote, trvale bytom D. XXX, s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B. a poškodenej H. D. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 15T/20/2023 zo dňa 14. 01. 2025 bol obžalovaný
A. B. uznaný za vinného zo spáchania prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods. 1
písm. b), písm. c), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. c) Trestného zákona
a § 127 ods. 5 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

ako bývalý druh a rodič spoločného dieťaťa, od presne nezisteného dňa mesiaca september 2021 do 29.
08.2022vOžďanoch–časťI.,okresE.F.,J.C.,D.E.F.,akoajnainýchpresnenestotožnenýchmiestach
v okrese Rimavská Sobota dlhodobo prenasledoval H. D., nar. XX. XX. XXXX v Rimavskej Sobote, trvale
bytomD.XXX,D.E.F.,tým,žejuneustálesledovalvmesteRimavskáSobota,pravidelnejučakávalpred
jej zamestnaním na Ul. Svätoplukovej v Rimavskej Sobote a najmenej v jednom prípade ju nasledoval

svojim osobným motorovým vozidlom počas cesty zo zamestnania do predajne Lidl v Rimavskej Sobote,
opakovane ju sledoval aj pri rodinnom dome, kde poškodená býva, opakovane jej denne zasielal správy
prostredníctvom elektronickej komunikácie a telefonoval jej neprimerane často, aj viackrát za deň, hoci
si to poškodená neželala a toto dala obžalovanému aj na vedomie, čím podstatne zhoršil kvalitu života
poškodenej.Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38
ods. 2, § 42 ods. 1 Trestného zákona na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému výkon trestu podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona súd určil skúšobnú dobu v trvaní 2 roky.

Podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona súd uložil obžalovanému povinnosť spočívajúcu v príkaze zaplatiť

v priebehu skúšobnej doby podľa svojich možností a schopností H. D. zameškané výživné za obdobie
od 01. 08. 2023 do 31. 10. 2024.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zrušil výrok o treste uložený obžalovanému trestným rozkazom
Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 11T/109/2024 zo dňa 28. 11. 2024, právoplatným dňa
08. 01. 2025, ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, s podmienečným

odkladom na skúšobnú dobu vo výmere 12 mesiacov, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Proti tomuto rozsudku podal priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní odvolanie intervenujúci
prokurátor,ktoréneskôrpísomneodôvodnilvpodstatetým,žesrozhodnutímokresnéhosúdunesúhlasí,

lebo vyhrážanie zo strany obžalovaného voči poškodenej okrem samotnej poškodenej potvrdili aj
svedkovia G. D. a K. D., ktorí síce neboli priamo svedkami vyhrážania zo strany obžalovaného (čo
ani reálne nebolo možné, nakoľko vyhrážanie malo prebiehať najmä v rámci telefonickej komunikácie),
avšak poškodená sa im s tým zdôverila a boli svedkami toho, ako toto konanie obžalovaného na ňu
vplývalo. Taktiež potvrdili, že obžalovaný sa vyhrážal aj celej ich rodine. Pokiaľ ide o vyvolávanie strachu

u poškodenej, podľa jej názoru na základe konania obžalovaného je evidentné, že poškodená z neho
odôvodnene mala strach, ako dôsledok jeho neustáleho prenasledovania a agresívneho vystupovania
voči nej, kde poukázala napr. na okolnosti súvisiace so skutkom v bode 2/ obžaloby, keď po vzájomnej
hádke týkajúcej sa ich spoločnej maloletej dcéry v jej prítomnosti v návale zlosti obžalovaný kopol
do zadnej časti auta poškodenej a spôsobil jej tak poškodenie auta bližšie popísané v rámci skutku

v bode 2/ obžaloby, ktorý bol jednoznačne preukázaný. Na základe takéhoto konania obžalovaného
je nepochybné, že poškodená žila v neustálom strachu, čoho by obžalovaný ešte mohol byť vo
vzťahu k nej schopný. Čo sa týka zavinenia obžalovaného vo vzťahu k zločinu týrania blízkej osoby a
zverenej osoby, podľa jej názoru bol obžalovaný minimálne uzrozumený s tým, aké psychické utrpenie
spôsobuje poškodenej, nakoľko poškodená ho opakovane vyzývala, aby s tým prestal. Obžalovaný

tiež na poškodenej pozoroval v akej psychickej nepohode bola, keď ju prenasledoval, resp. keď sa
neočakávane zjavoval v jej prítomnosti, keď jej nadával a vyhrážal sa jej, a napriek tomu v tomto konaní
dlhodobo pokračoval. Ďalej uviedol, že zo záverov znaleckého posudku č. 15/2022 znalkyne I. L. M.
vyplýva, že u poškodenej boli zistené známky psychotraumatizácie, ktoré súvisia s prežitými udalosťami
v súvislosti s predmetným trestným činom a ktoré sa klinicky manifestujú spektrom posttraumatických

reakcií (porucha adaptácie na záťažovú situáciu so zmiešanou úzkostne depresívnou reakciou a plne
rozvinutým obrazom posttraumatickej stresovej poruchy). V dôsledku trvalého psychického násilia
(permanentného psychoteroru) nastal vážny zásah do súkromného života poškodenej, ktorý nemá pod
kontrolou. Poškodená sa stala obeťou ex-partner stalkingu v rámci syndrómu týranej osoby, cieľom
ktorého je obnovenie skrachovaného partnerského vzťahu, aj za cenu destabilizácie psychického stavu

poškodenej. Spoločná dcéra slúži páchateľovi ako nástroj moci, kontroly a psychického nátlaku na
poškodenú. Tiež poukázal na to, že odborná literatúra definuje fyzické alebo psychické utrpenie ako
fyzické alebo duševné bolesti, ktoré ovplyvňujú alebo sťažujú obvyklý život poškodenej (týranej) osoby,
resp. podstatne narúšajú kvalitu jej života. Súdna prax definuje fyzické alebo psychické utrpenie ako stav
vyznačujúci sa telesnými alebo duševnými bolesťami, ktoré ovplyvňujú obvyklý spôsob života týranej

osoby a netrvajú celkom krátky – prechodný čas, spôsobený ktorýmkoľvek konaním taxatívne uvedeným
v § 208 ods. 1 písm. a) až e) Trestného zákona. Citoval aj časť odborného článku publikovaného na
portáli N., a uzavrel, že s poukazom na dlhodobosť konania obžalovaného a jeho motiváciou, ktorou
bolo nepochybne obnovenie partnerského vzťahu s poškodenou aj za cenu psychického ubližovania
poškodenej, kde následky jeho konania sa prejavili aj na psychickom zdraví poškodenej, objektívne

vyjadrené v znaleckom posudku z odvetvia psychiatrie, možno mať zato, že obžalovaný spôsobil
poškodenej psychické utrpenie ako vyžaduje skutková podstata zločinu týrania blízkej osoby a zverenej
osoby a s týmto následkom bol minimálne uzrozumený. Záverom uviedol, že okresný súd pri právnej
kvalifikácii skutku v bode 1. obžaloby ako prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a ods.1 písm. b), písm. c), ods. 2 písm. a) Trestného zákona v písomnom vyhotovení rozsudku nesprávne
poukázal na ustanovenie § 138 písm. c) Trestného zákona, lebo z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva,
že obžalovaný mal konať voči blízkej osobe a preto mal správne poukázať na ustanovenie § 139 ods.

1 písm. c) Trestného zákona aj s poukazom na súdom citované ustanovenie § 127 ods. 5 Trestného
zákona. S poukazom na uvedené potom skonštatoval, že okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie,
ktorým mal byť prijatý záver o vine obžalovaného v bode 1. obžaloby zo spáchania zločinu týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe,
ako je to uvedené v obžalobe s akceptovaním modifikácie skutku ohľadom jeho časového ohraničenia,

ktorú vykonal okresný súd, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a podľa §
322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol tak, že uzná obžalovaného vinným zo spáchania
zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a uloží
mu súhrnný trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorého výkon
navrhol podmienečne odložiť na skúšobnú dobu 3 roky s probačným dohľadom za súčasného uloženia
primeraných obmedzení podľa § 51 ods. 3 písm. f), ods. 4 písm. a) Trestného zákona vo vzťahu k

poškodenej H. D. okrem kontaktovania v súvislosti so starostlivosťou o ich spoločnú maloletú dcéru. Vo
vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ohľadom nároku poškodenej H. D. na náhradu škody v podobe
nemajetkovej ujmy uviedol, že je možné ho akceptovať aj z toho dôvodu, že konanie o tejto náhrade
škodyvrámcitohtotrestnéhokonaniabybolonadjehorámecaprezisteniekonkrétnejfinančnejnáhrady
je vhodné vykonať samostatné konanie v rámci civilného procesu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj obžalovaný, a to proti všetkým výrokom, ktoré neskôr písomne
odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu rozsiahlym podaním, v ktorom v podstate uviedol, že po
vrátaní veci súdu prvého stupňa zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
5To/95/2023 zo dňa 12. marca 2024 nedošlo zo strany samosudcu súdu prvého stupňa k náprave

vytýkaných vád v trestnom konaní pred ním vedenom, a to ani v smere vykonania nového dokazovania,
ani zopakovaním namietaných dôkazov, a ani k zákonnému vyhodnoteniu jednotlivých dôkazov a
k správnemu právnemu posúdeniu trestnej veci. Taktiež zotrval na námietke nezákonnosti celého
trestného stíhania vedeného voči jeho osobe, trestné stíhanie je vedené v rozpore s čl. 17 ods. 2
Ústavy SR, § 2 ods. 1, § 199 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Podľa §

199 ods. 1 Trestného poriadku bolo začaté trestné stíhanie vo veci pre zločin týrania blízkej osoby a
zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, v ktorom je skutok časovo vymedzený do
17. 02. 2022, pričom v uznesení o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona je skutok
inak časovo ohraničený, navyše samosudca v napadnutom rozsudku dokonca vymedzil čas páchania
skutku nad rámec nielen skutku uvedeného v uznesení o vznesení obvinenia, ale aj nad rámec skutku

vymedzeného vyšetrovateľom do 09. 06. 2022, čo nijako zákonne neodôvodnil a čo nemá podklad v
právnej úprave. Preto podľa jeho názoru sú všetky skutky uvedené v uznesení o vznesení obvinenia,
ktorých sa mal dopustiť po dátume 17. 02. 2022 novými, resp. ďalšími skutkami, resp. čiastkovými
útokmi, na ktoré sa skutkovo nevzťahovalo, a ani nemohlo vzťahovať uznesenie o začatí trestného
stíhania zo dňa 15. 03. 2022. Pre všetky skutky, resp. čiastkové útoky po dátume 17. 02. 2022 nikdy

nebolo zákonným spôsobom začaté trestné stíhanie a na tom podklade mu ani nikdy nemohlo byť
zákonným spôsobom vznesené obvinenie, tak ako mu bolo vznesené uznesením o vznesení obvinenia,
podaná obžaloba a realizované odsúdenie. V jeho prípade nemohla byť potom zachovaná ani totožnosť
skutku, pričom úplne bezobsažne a všeobecne opísaný skutok z uznesenia o začatí trestného stíhania
sa vzťahuje len na obdobie od presne nezistenej doby jesene 2021 do 17. 02. 2022. On bol však

neprávoplatne odsúdený za skutky, ktoré sa mali stať po dátume 17. 02. 2022. V tejto súvislosti poukázal
na ustanovenia § 199 a § 206 Trestného poriadku a uzavrel, že nesprávnym a nezákonným postupom
orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 Ústavy SR
a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedený stav tak v aktuálnom štádiu
trestného konania spôsobuje absolútnu dôkaznú núdzu vo vzťahu k samotnému skutku v 1. rade ponad

dátum 17. 02. 2022 a aj sám o sebe by mohol byť dôvodom na jeho oslobodenie spod obžaloby zmysle
§285 písm. a) Trestného poriadku. Ďalej namietal, že v trestnom konaní boli v rozpore s § 2 ods. 10
Trestného poriadku obstarávané a aj vykonávané dôkazy a objasňované skutočnosti svedčiace výlučne
len proti jeho osobe, v čom pokračoval v rozpore so zásadou kontradiktórnosti, rovnosti strán a zbraní
aj samosudca okresného súdu na hlavnom pojednávaní, kedy bez zákonného podkladu umožnil strane

obžaloby a strane poškodenej také vykonávanie dôkazov, ktoré je v princípe v rozpore s Trestným
poriadkom a tiež s právom obžalovaného na obhajobu, súdnu ochranu a spravodlivý proces. Poukázal
aj na to, že samosudca okresného súdu vykonal prvý termín hlavného pojednávania dňa 19. 04. 2023,
pričom z č. l. 477 je v rozpore so zvukovým záznamom zaznamenané, že obžalovaný vyhlásil v zmysleustanovenia § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je vinný, a uvedené je potom v rozpore
s celým hlavným pojednávaním, pričom nie je pre zrejmé, že by došlo k oprave zápisnice. Výroky o
vine, treste a škode napadnutého rozsudku spočívajú tiež na nezákonne vykonaných dôkazoch na

hlavnom pojednávaní, ktoré pripustil samosudca okresného súdu, kedy mimo zákonných ustanovení
Trestného poriadku a práv obžalovaného umožnil splnomocnencovi poškodenej vypočúvať nad rámec
ňou uplatneného nároku svedkyňu C. A., ktorú navrhla na termíne hlavného pojednávania 19. 04.
2023 strana obžaloby, no na hlavnom pojednávaní 30. 05. 2023 ju ospravedlňoval splnomocnenec
poškodenej a dokonca mimo rámec jeho oprávnení v zmysle Trestného poriadku aj dňa 27. 06. 2023

vypočúval, čo mu samosudca v rozpore s Trestným poriadkom umožnil. Tým je výpoveď tejto svedkyne,
ktorá nie je svedkom žiadneho skutku a priori nezákonná a neprocesná. Výsluch svedkyne bol navyše
vykonávaný spôsobom, ktorý bol v rozpore s ustanovením §132 ods. 1 Trestného poriadku, pretože jej
výpoveď bola formovaná výlučne otázkami splnomocnenca, čo je samo o sebe v rozpore s Trestným
poriadkom. Výpoveď svedkyne Poliakovej, získaná nezákonným a neprocesným spôsobom v rozpore s
právom obžalovaného na obhajobu, súdnu ochranu a spravodlivý proces, a tiež ako dôkaz získaný mimo

rámec ustanovenia §119 ods. 3 Trestného poriadku, nemôže byť zákonným podkladom pre odsúdenie
obžalovaného a teda pre výroky o vine a treste napadnutého rozsudku. Súčasne musí byť vyhodnotené
aj to, že sa jedná o „kamarátku a bývalú kolegyňu“ poškodenej z hľadiska vierohodnosti jej výpovede.
Uvedené platí bez zvyšku aj pre výpovede blízkych osôb poškodenej, a to svedkyne G. D., svedka
K. D. a svedka G. J. O., ktorí jednak logicky nebudú vypovedať objektívne, a ktorých výpovede boli

uskutočnené rovnako nezákonným spôsobom, ako výpoveď svedkyne A.. Zotrval na tom, že doposiaľ
získané výpovede týchto svedkov sú nezákonné a v rozpore s príslušnými ustanovenia Trestného
poriadku a nemôžu slúžiť na odôvodnenie výrokov o vine a treste napadnutého rozsudku. Ich výsluchy
je potrebné zopakovať, za zachovania práva obžalovaného vykonať výsluchy týchto svedkov, a to najmä
potom, čo sa dozvie nim „monologicky“ vypovedané skutočnosti, v zmysle ustanovenia §132 ods. 1

Trestnéhoporiadku,atiežzdôvodu,žeanistranytrestnéhokonania,aanikonajúciokresnýsúdakrajský
súd nepozná ,,monologickú časť“ ich výpovede v zmysle ustanovenia §132 ods. 1 Trestného poriadku.
V ďalšej časti odvolania uviedol, že ani obžaloba, ani napadnutý rozsudok v skutkovej vete pod bodom
1. neuvádzajú a nešpecifikujú presným dátumom a časom a konkrétnym konaním jednotlivé čiastkové
útoky, ktorých sa mal dopúšťať obžalovaný na poškodenej a ktoré by mali zakladať všetky zákonné

znaky trestného činu v zmysle § 360a ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Ak
jednotlivé čiastkové útoky, ktorých sa mal dopúšťať obžalovaný na poškodenej vymedzené v obžalobe
nebolinijakovnejpopísané,nemožnohovoriťonaplnenívšetkýchzákonnýchznakovskutkovejpodstaty
trestného činu v bode 1., nakoľko nie je možné hovoriť o nebezpečnom prenasledovaní poškodenej
za situácie a okolností, keď aj sama uviedla, že s obžalovaným sa stretávala pravidelne v čase od

septembra 2021 do 29. augusta 2022. Z SMS správ a elektronickej komunikácie založenej v spise a
oboznámenej na hlavnom pojednávaní vyplýva, že sa opakovane aj v období, ktoré si modifikovala
obžaloba a následne aj súd prvého stupňa mimo rámec skutku, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie,
slušne a opakovane dopytoval, či môže a kedy môže zavolať, či prísť za poškodenou a najmä maloletou
E., či neobťažuje, a ak uvedené zostalo bez odozvy zo strany poškodenej a o dcére nič dlhšiu dobu

nevedel,prirodzene,ževolalapísalviackrát,nozároveňpodotkol,žepoškodenámuaniraznepovedala,
že by ju to obťažovalo a komunikovala s ním bez ďalšieho, a bez výhrad aj naďalej a dochádzalo k
stretnutiam, čo sa deje až doposiaľ. Podľa jeho názoru ustanovenie § 360a Trestného zákona vyžaduje,
aby sa prenasledovanie jednoznačne uskutočňovalo proti vôli prenasledovaného, pričom nie je zrejmé,
kedy a akým spôsobom dala poškodená najavo nevôľu stretávať sa s ním a byť ním telefonicky a

inak kontaktovaná, keď akceptovala, v niektorých prípadoch aj iniciovala stretnutie s ním aj po ich
údajnom rozchode. Je zrejmé a jasné, že spúšťacím mechanizmom v profile osobnosti poškodenej
tak, ako bol zistený znalecky - chorobne upätej na maloletú, bola udalosť zo dňa 16. 01. 2022, kedy
malo dôjsť medzi ňou a ním k vzájomnému incidentu ohľadne styku s maloletou, v ktorej má mať svoj
pôvod aj skutok pod bodom 2/ obžaloby, za súčasného vzniku škody, pre ktorý podala poškodená dňa

25. 01. 2022 trestné oznámenie v snahe zúžiť a zamedziť v styku obžalovaného a maloletej dcéry. Do
uvedeného momentu nemožno naozaj z vykonaných dôkazov nestranne vnímať, že by sa poškodená
cítila poškodená jeho konaním, pričom trestné oznámenie učinené dňa 25. januára 2022 presne zapadá
do profilu jej osobnosti vyhodnoteného znalcami z odboru psychológia neskôr v trestnom konaní, kedy
bez podkladu v neskoršom znaleckom dokazovaní v trestnom oznámení tvrdila a uvádzala skutočnosti,

ktoré sa nikdy nestali. V ďalšej časti odvolania poukázal na závery znaleckého dokazovania, a to na
znalecký posudok č. 20/2023 I. P. P., znalecký posudok č. 26/2022 I. K. I. a znalecký posudok č.
15/2022 I. L. M., a uzavrel, že samosudca okresného súdu nepristúpil pri danej dôkaznej situácii pri
znaleckom dokazovaní k pribratiu znalca z odboru psychológia na posúdenie vierohodnosti poškodeneja obžalovaného, hoci dôvody na takýto postup z vykonaných dôkazov a najmä zo záverov znaleckých
posudkov z odboru psychológia priamo vyplývali. Samosudca teda nemohol dospieť k jednoznačnému
záveru pri hodnotení dôkazov pre výrok o vine obžalovaného, že to bol práve on, kto u poškodenej

spôsobil jej sta, ako ho napr. konštatoval súdny znalec z odboru psychiatria, pretože znalkyne z odboru
psychológia jednoznačne nepotvrdili negatívny dopad na psychiku poškodenej z toho, že jej telefonoval,
alebo zasielal SMS správy. Jeho konanie v tomto smere potom nenaplnilo ani materiálny korektív
prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona. Skutkové a právne závery samosudcu okresného
súdu k hodnoteniu vykonaných dôkazov sú teda aj po vrátení veci zrušujúcim uznesením nesprávne,

svojvoľné, arbitrárne, selektívne a nezodpovedajú riadnemu vyhodnoteniu skutkového stavu. Z hľadiska
princípu ultima ratio trestného práva nemožno posúdenie viny obžalovaného považovať zo strany
samosudcu okresného súdu za zákonné, pričom podľa jeho názoru ani nejde o prečin v zmysle §
10 ods. 2 Trestného zákona, nakoľko vzhľadom na spôsob vykonania žalovaného trestného činu
v bode 1., jeho následky, okolnosti za ktorých bol spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa
je jeho závažnosť nepatrná a nemožno neprihliadať a nezohľadniť konanie poškodenej, ako aj profil

jej osobnosti. Nie je tiež nepodstatné, že poškodená rezignovala v okolnostiach danej veci na využitie
inštitútov civilného práva, poskytujúcich ochranu jej právam (zákaz priblíženia sa obžalovaného k
jej osobe a maloletej, zákaz styku, zákaz vstupu do obydlia, ochrana osobnosti, atď.), ak sa teda
domnievala, že ju týral a nebezpečne prenasledoval, hoci sa s ním stretávala a čulo komunikovala. Súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku v rozpore so závermi zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu

zákonne nezdôvodnil, prečo odmietol vykonať navrhované dôkazy špecifikované v podaní obhajoby
zo dňa 24. augusta 2024, na ktorých vykonaní trvá. Súd prvého stupňa zákonne nezdôvodnil, prečo
nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie za účelom zistenia vierohodnosti obžalovaného
a poškodenej, a súčasne tiež zákonne nezdôvodnil, z akého zákonného dôvodu považoval namietané
výsluchy svedkov za vykonané zákonným a kontradiktórnym spôsobom. Záverom vo vzťahu k výroku

o treste uviedol, že tento považuje tiež za nesprávny, nezákonný, svojvoľný a arbitrárny. Namietal, že
mu bol uložený súhrnný trest, pričom dňa 04. augusta 2023 predložil okresnému súdu plnomocenstvo,
ktorým splnomocnil obhajcu na jeho obhajobu v akejkoľvek trestnej veci vedenej pred okresným súdom,
a teda aj v súvisiacej trestnej veci, pričom v súvisiacej trestnej veci konal a rozhodol ten istý samosudca,
pričom trestný rozkaz obhajcovi nedoručil. A taktiež na hlavnom pojednávaní namietal, že ani jemu

ako obžalovanému nebol uvedený trestný rozkaz riadne doručený. Závery samosudcu vyjadrené v
napadnutom rozsudku, a síce že v plnomocenstve je odkaz iba na trestné konanie vedené pod sp.
zn. 15T/20/2023 je zavádzajúci, pretože plnomocenstvo je koncipované, a tak aj bolo okresnému súdu
predložené, ako plnomocenstvo na akúkoľvek trestnú vec obžalovaného, a teda aj súvisiacu trestnú
vec. Výrok o treste je teda nesprávny a nezákonný. Obhajoba nemá žiadnu povinnosť žiadať založiť

plnomocenstvo do osobitných registrov okresného súdu, ako to prezentuje napadnutý rozsudok, navyše
ak bolo plnomocenstvo okresnému súdu predložené do podateľne, nie len v predmetnej trestnej veci.
Na základe uvedeného preto navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f)
Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám rozhodol tak, že ho podľa §
285 písm. a) Trestného poriadku oslobodí spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok,

pre ktorý je obžalovaný stíhaný, prípadne, ak dospeje k záveru, že trestné stíhanie bolo vykonané
zákonným spôsobom, aby ho oslobodil spod obžaloby v zmysle § 285 písm. b) Trestného poriadku,
pretože skutok nie je trestným činom. Odvolanie okresného prokurátora a poškodenej navrhol ako
nedôvodné zamietnuť.

Proti uvedenému rozsudku podala odvolanie aj poškodená, a to proti výroku o náhrade škody, ktoré
písomne odôvodnila prostredníctvom svojho splnomocnenca v podstate tým, že podľa jej názoru
boli splnené všetky zákonné podmienky na priznanie nároku na náhradu škody okresným súdom a
pokiaľ by so svojim nárokom na náhradu škody mala byť odkázaná na civilný proces, došlo by k jej
druhotnej viktimizácii ako obete trestného činu. V tejto súvislosti poukázala na Smernicu Európskeho

parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorá poškodeným priznáva právo na náhradu
škody v rámci trestného konania v primeranej lehote. Z tohto dôvodu nepovažuje za spravodlivé, aby
boli predlžované jej emocionálne útrapy a psychická ujma civilným sporovým konaním o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona na voľnej úvahe súdu,
ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave ohľadne zákonom

predvídaných kritérií. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Poukázala aj na
ustálenú rozhodovaciu prax súdov v riešení otázky stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Cdo/l 8/2016 konštatoval, že stanovenievýšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť
ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových zisteniach súdu,
ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre

posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. S právnym záverom
okresného súdu, na základe ktorého ju odkázal na civilný súdny proces preto nesúhlasí, a má za to, že
okresný súd dospel ku skutkovým zisteniam, ktoré mali svoj základ vo vykonanom dokazovaní a preto
mal rozhodnúť podľa svojej voľnej úvahy aj o výške náhrady nemajetkovej ujmy, pričom podľa jej názoru
nie je potrebné vykonávať ďalšie dôkazy. Preto navrhla, aby odvolací súd zrušil výrok napadnutého

rozsudku, ktorým ju odkázal s jej nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy na civilný proces a sám
rozhodol tak, že jej prizná nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške, resp. vo výške podľa
svojej voľnej úvahy.

Krajský súd vykonal verejné zasadnutie dňa 29. 04. 2025 v zmysle § 293 ods. 5 Trestného poriadku
v neprítomnosti obžalovaného, pretože upovedomenie o verejnom zasadnutí mu bolo doručené riadne

a včas, pričom písomne požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti.

Zástupca krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedol, že sa pridržiava podaného odvolania
a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok za skutok pod bodom 1/ pôvodne podanej obžaloby a navrhol
uznať vinu obžalovaného podľa § 208 Trestného zákona a uložiť obžalovanému primeraný trest. Čo sa

týka nároku na náhradu škody poškodenej, toto ponechal na zvážení súdu, avšak podľa jeho názoru
dokazovanie v tomto smere presahuje potreby trestného konania, preto navrhol odvolanie poškodenej
ako aj obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Splnomocnenec poškodenej na verejnom zasadnutí v súlade s písomným odôvodnením podaného

odvolania, ako aj z dôvodu druhotnej viktimizácie poškodenej, tiež s poukazom na to, že boli vykonané
všetky potrebné dôkazy k nároku na náhradu škody navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok
vo výroku o škode a sám rozhodol na základe voľnej úvahy.

Obhajca obžalovaného sa na verejnom zasadnutí pridržal písomného odôvodnenia podaného odvolania

a navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil obžalovaného spod obžaloby podľa
§ 285 písm. a) Trestného poriadku, v prípade, ak dospeje k záveru, že trestné konanie bolo vedené
zákonným spôsobom, aby ho oslobodil spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku. Čo sa
týka odvolania poškodenej a okresného prokurátora, tie navrhol ako nedôvodné zamietnuť.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť
podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie prokurátora, obžalovaného a poškodenej bolo
podané včas, v lehote ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu
sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2

Trestného poriadku, a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie okresného
prokurátora je z časti dôvodné, a odvolania obžalovaného a poškodenej dôvodné nie sú.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal

dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného poriadku
v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom
na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané

skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Odôvodnenie rozhodnutia
je teda zrozumiteľné, logické a presvedčivé, pričom sa v ňom prvostupňový súd vysporiadal so
všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu.V podrobnostiach preto krajský súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa
v plnej miere stotožnil.

Nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku, s poukazom na obhajobné námietky obžalovaného
krajský súd konštatuje, že výrok o vine obžalovaného zo spáchania prečinu nebezpečného
prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 2 písm. a) Trestného zákona nevzbudzuje
žiadne dôvodné (rozumné) pochybnosti. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní možno
spoľahlivo zistiť, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutého

rozsudku. Žiadny z vykonaných dôkazov ani podľa názoru krajského súdu nespochybnil priebeh
skutku tak, ako bol ustálený okresným súdom, preto správne okresný súd dospel k záveru, že vina
obžalovaného bola bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázaná.

K niektorým zásadným obhajobným námietkam obžalovaného krajský súd opätovne uvádza, že
totožnosť skutku bola v prejednávanom prípade plne zachovaná. Totožnosť skutku je totiž zachovaná

v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody
aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, resp. oboje
budú aspoň čiastočne zhodné, a to aj za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach
najmä skutkových, odrážajúcich prípadné zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania
v súdnom konaní. Okresný súd pritom nerozhodoval o skutku, ktorého časové ohraničenie by

presahovalo dátum vydania uznesenia o vznesení obvinenia, čo aj náležite uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Ďalej je potrebné uviesť, že v zmysle Trestného poriadku aj splnomocnenec
poškodeného má právo navrhovať dôkazy, a taktiež má právo klásť na hlavnom pojednávaní svedkovi
otázky (§ 54 ods. 1 Trestného poriadku, § 272 ods. 1 Trestného poriadku). Rovnako tak obžalovaný mal
právo v zmysle § 263 ods. 6 Trestného poriadku namietať spôsob vykonávania výsluchu svedkov na

hlavnom pojednávaní, čo však neurobil, pričom výsluch každého svedka bol vykonaný kontradiktórnym
spôsobom, a je teda riadne procesne použiteľný ako zákonný dôkaz vykonaný na hlavnom pojednávaní,
preto nebolo potrebné tieto dôkazy opakovať (čo aj okresný súd v napadnutom rozsudku náležite
odôvodnil). Ďalej na č.l. 605 spisu sa nachádza oznámenie o prevzatí obhajoby, z ktorého je zrejmé,
že sa má týkať dvoch trestných vecí (podľa uvedených spisových značiek), avšak netýka sa konania

vedeného na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 11T/109/2024, čo obžalovaný namietal.
Zo samotného plnomocenstva na č.l. 606 spisu navyše vyplýva, že sa vzťahuje na túto (prejednávanú)
trestnú vec. Preto ani krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na zmenu výroku o treste.

Krajský súd ďalej pripomína, že na preukázanie viny obžalovaného, musí súhrn priamych a nepriamych

dôkazov tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom
celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania
obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine môže byť
založený teda len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je
predmetom trestného stíhania.

Pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadnuť najmä k vnútornej štruktúre výpovede
svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam
o okolnostiach, o ktorých svedok vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi
zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka –

poškodeného k obžalovanému, teda či svedok s obžalovaným je v príbuzenskom vzťahu, resp.
(ne)priateľskom, susedskom, či zamestnávateľskom vzťahu, príp. v inom vzťahu podriadenosti alebo
nadriadenosti.Taktiežjepotrebnéprihliadaťnaexistenciuvlastného(častohmotného)záujmusvedkana
výsledku trestného konania, v prípade, že v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny (vyplývajúce,
či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru medzi svedkom a obžalovaným), ktoré by mohli mať na

výpoveď svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu,
postupom v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá
skupina dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že nebola zistená žiadna skupina dôkazov, ktoré by spochybnili

vierohodnosť výpovede poškodenej H. D. a svedkov G. D., K. D. a C. A. (ktorých vierohodnosť
namietal obžalovaný), práve naopak, ako konštatoval okresný súd v napadnutom rozsudku, ich výpoveď
bola potvrdená ďalšími dôkazmi, preto bolo možné bez akýchkoľvek dôvodných pochybností vyvodiť
trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného A. B..Záverom vo vzťahu k výroku o vine je potrebné uviesť, že v prípade, ak súd prvého stupňa postupoval
pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, tzn. že ich hodnotil podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i
v ich súhrne a urobil logicky odôvodnené úplné skutkové zistenia, nemôže odvolací súd podľa § 321
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe svojho
presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným v úvahu prichádzajúcim výsledkom, čo však nebol tento
prejednávaný prípad. V tomto prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu chybu

v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia. Krajský súd sa preto stotožnil s názorom okresného súdu, že
v posudzovanej veci nejde o žiadnu pochybnosť, ale o rozumnú istotu, že obžalovaný A. B. žalovaný
skutok spáchal tak, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. V trestnom konaní platia
zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa
nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný
poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej

skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2
ods. 12 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány
činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Námietky obžalovaného k obsahu a rozsahu vlastnej

úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a námietky k hodnoteniu dôkazov spôsobom,
ktorý nezodpovedá predstavám obžalovaného, svojim obsahom potom nenapĺňa žiadny odvolací dôvod
podľa § 321 Trestného poriadku. Všetky vykonané dôkazy totiž tvoria uzavretú reťaz logicky na seba
nadväzujúcich priamych, ako aj nepriamych dôkazov, po vyhodnotení ktorých nie je možné prijať iný
logický a právny záver, než ten, že vina obžalovaného bola preukázaná.

Možno teda konštatovať, že okresný súd vykonal všetky do úvahy prichádzajúce dôkazy, tieto správne
a zákonným spôsobom vyhodnotil, a dospel tak k správnym skutkovým a právnym záverom. V
prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s
iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého stupňa. Obžalovaný

taktiež namieta hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné
hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na
hlavnom pojednávaní. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo strany v konaní, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením
dôkazov. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia

vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom právnych predpisov.

Krajský súd však musí zároveň konštatovať, že okresný súd opätovne pochybil (napriek tomu, že táto
skutočnosťmubolavytknutávpredchádzajúcomrozhodnutí)vprávnejvetevýrokovejčastinapadnutého
rozsudku, keď po zmene právnej kvalifikácie skutku tento kvalifikoval ako prečin nebezpečného

prenasledovania podľa § 360a ods. 1 písm. b), písm. c), ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. c) Trestného zákona a § 127 ods. 5 Trestného zákona, pričom je zrejmé, že kvalifikačným
znakom takejto právnej kvalifikácie malo byť ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona – na
blízkej osobe.

Krajský súd preto musel toto procesné pochybenie okresného súdu sám reparovať, a teda musel zrušiť
napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám vo veci nanovo rozhodnúť.

Čo sa týka výroku o treste, krajský súd na úvod konštatuje, že v rámci požiadavky primeranosti trestu
zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom

v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.
Okrem ďalších skutočností, na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba
páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť
a individualizácia trestu tak núti súd prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni
mechanickému postupu pri rozhodovaní o treste. Ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona pre jeho

aplikovateľnosť v konkrétnom prípade nevyžaduje priznanie páchateľa ku spáchaniu trestného činu,
ani jeho postoj k prejednávanej veci. V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať
iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Preto krajský súd uložil obžalovanému súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 20 mesiacov, zasúčasného podmienečného odkladu jeho výkonu na skúšobnú dobu vo výmere 2 roky, teda v rovnakej
výmere, ako mu uložil okresný súd. Takto uložený trest je potom podľa názoru krajského súdu zákonný
a spravodlivý, a zároveň postačujúci pre ochranu spoločnosti, nápravu páchateľa, ako aj z pohľadu

generálnej a individuálnej prevencie, pričom dostatočne zabezpečí prevýchovu obžalovaného a zároveň
takýto trest postihuje len obžalovaného.

Zároveň krajský súd zrušil výrok o treste v zmysle § 42 ods. 2 Trestného poriadku z trestného rozkazu
Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 11T/109/2024 zo dňa 28. 11. 2024, keďže mu bol ukladaný

súhrnný trest, a zo zrušeného výroku o treste prevzal uloženú povinnosť podľa svojich možností
a schopností zaplatiť počas skúšobnej doby zameškané výživné.

Čo sa týka odvolacích námietok okresného prokurátora, tak krajský súd konštatuje, že v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa okresný súd náležite vysporiadal s úpravou skutku a zmenou právnej
kvalifikácie, a aj krajský súd musí uviesť, že konanie obžalovaného vo vzťahu k poškodenej H. D.

nedosiahlo takú intenzitu, že by ho bolo možné subsumovať pod skutkovú podstatu trestného činu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, avšak je zrejmé, že obžalovaný
poškodenú dlhodobo prenasledoval takým spôsobom, že to podstatným spôsobom zhoršilo kvalitu jej
života, čím naplnil skutkovú podstatu trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a
Trestného zákona.

A napokon k odvolaniu poškodenej vo vzťahu k výroku o náhrade škody je potrebné uviesť, že táto
si v adhéznom konaní uplatnila nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.400,- Eur. Vo vzťahu
k adhéznemu konaniu vo všeobecnosti platí, že ide o konanie pripojené (subsidiárne) ku konaniu
trestnému. Súd v adhéznom konaní neaplikuje len ustanovenia o náhrade škody, ale je povinný aplikovať

celý hmotnoprávny predpis rovnako, akoby ho aplikoval civilný súd. Aj z ustanovenia § 329 Trestného
poriadku vyplýva, že rozhodovanie o náhrade škody nemôže byť na ujmu rýchlosti konania o vine
a treste ako najdôležitejších výrokov v rozsudku súdov. Preto správne okresný súd dospel k záveru,
že dokazovanie vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody by presahovalo potreby trestného
stíhania a predĺžilo by ho, preto poškodenú s jej nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne

zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 322 ods. 3 Trestného
poriadku po zrušení napadnutého rozsudku sám vo veci rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku.

Keďže odvolania okresného prokurátora a poškodenej boli vzhľadom na vyššie uvedené nedôvodné,

krajský súd ich v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol.

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného
poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.