Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/72/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123260336
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6123260336.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová sudcov: JUDr.

Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa XXX
XX C. XXX, zastúpeného splnomocnencom: TAX LAW s.r.o., so sídlom Břeclavská 3, Malacky, IČO:
53 160 657, proti žalovaným: 1/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, adresa XXX XX D. XXX, 2/ C. E., A. F., nar.
XX.XX.XXXX, adresa XXX XX D. XXX a 3/ D. D., D. D. XXX XX D. XXX, G.: XX XXX XXX, všetci
zastúpeníadvokátom:JUDr.ĽubomírNemček,sosídlomČajkovského5,Bratislava,ozaplatenie20.000
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 21C/8/2023-63
zo dňa 27. februára 2024, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným 1/, 2/ a 3/ p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

- 19 -
28Co/72/2024
28Co/72/2024-
6123260336
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal

žalovaným nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 451 zák. č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka a vecne argumentoval tým, že žalobca sa voči žalovaným domáhal
zaplatenia sumy 20.000 eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 24.01.2020 do zaplatenia na tom
základe, že dňa 04.01.2018 poskytol žalovaným sumu 20.000 eur na účet uvedený žalovaným 1/, a to
bez právneho dôvodu. Pretože skutočnosť, že žalobca poskytol finančné prostriedky žalovanému 1/

nebola v konaní sporná, mal súd aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu za preukázanú. Žalovaná 2/ a
rovnako aj žalovaný 3/ však tvrdili, že žalovanú sumu od žalobcu neobdržali, táto suma nebola určená
pre nich, ale pre žalovaného 1/. Účet, na ktorý tieto finančné prostriedky žalobca poukázal, bol účtom
žalovanej 2/, ale peniaze neboli určené pre žalovanú 2/. Tento účet poslúžil žalovanému 1/ len na
to, aby žalobca mohol finančné prostriedky poskytnúť žalovanému 1/. Žalobca v konaní uviedol, že
žalovaných 2/ a 3/ označil v žalobe len z opatrnosti, pretože v čase poskytnutia finančných prostriedkov,
nemal vedomosť o tom, komu patrí účet na ktorý peniaze poukázal. O tom, že ide o účet žalovanej

2/ sa dozvedel až v konaní vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 9C/26/2019. Žalobca sa
domnieval, že ide o účet obchodnej spoločnosti, v ktorej bol žalovaný 1/ konateľom, preto v žalobe
označil aj žalovaného 3/. Súd mal za to, že žalobca sa o tom, kto získal finančné prostriedky v sume
20.000 eur, dozvedel už v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/26/2019, v ktorom bolo preukázané, že tietozískal žalovaný 1/, ktorý si ich následne vykázal v daňovom priznaní ako príjem za rok 2018, a teda
nie žalovaná 2/, prípadne H. D. D. D., t. j. žalovaný 3/. Vec vedená na Okresnom súde Senica pod
sp. zn. 9C/26/2019 bola právoplatne skončená dňa 28.07.2021, napriek uvedenému zisteniu, žalobca

označil v tejto veci ako žalovaných, okrem žalovaného 1/, aj žalovanú 2/ a žalovaného 3/. Keďže v
konaní nebolo preukázané, že finančné prostriedky boli poskytnuté žalovanej 2/ a žalovanému 3/, nie
je preukázané, že na strane týchto žalovaných prišlo k majetkovému prospechu, teda pasívna vecná
legitimácia žalovaných 2/ a 3/ tým nie je daná. Keďže nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaných 2/ a 3/ ani len nevznikol, nebolo dôvodné vo vzťahu k nim skúmať premlčanie tohto

neexistujúceho nároku.

3. Súd prvej inštancie ďalej uzavrel, že pokiaľ ide o posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
1/, tvrdenia žalobcu o vzniku záväzkového vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi ním a žalovaným
1/ sú rozporuplné. Na jednej strane žalobca svoj nárok na zaplatenie finančnej sumy 20.000 eur
odôvodnil v žalobe tým, že prevod žalovanej sumy vykonal na základe uzatvorenej Dohody o spolupráci

so žalovaným 1/, ktorej predmetom bolo sprostredkovanie predaja nehnuteľností v prospech žalobcu.
Odmena za sprostredkovanie predaja v zmysle predmetnej Dohody o spolupráci bola dohodnutá ako
fixná odmena 2.000 eur za každý predaj bytového priestoru v projekte I., sprostredkovaný žalovaným
v prospech žalobcu. Žalobca vykonal prevod žalovanej sumy na základe uzatvorenej ústnej dohody,
ktorej predmetom bol záväzok, že plnenie bude odpočítané od výšky odmeny za sprostredkovanie

predaja bytových priestorov v zmysle uzatvorenej Dohody o spolupráci. V žalobe ďalej uviedol, že
nárok na odmenu nikdy nevznikol, nakoľko neprišlo k uzatvoreniu a sprostredkovaniu predaja žiadneho
bytového priestoru v projekte I. v prospech žalobcu. Žalobca mal za to, že žalovaní neposkytli žalobcovi
žiadne služby, na základe ktorých by im vznikol nárok na odmenu. Na základe týchto tvrdení uvedených
v žalobe, pasívna vecná legitimácia je daná u žalovaného 1/, ktorý potvrdil prijatie finančných

prostriedkov. Podľa tvrdenia žalobcu tým získal tým neoprávnený majetkový prospech, ktorého vrátenia
sa žalobca v konaní domáha.

4.Súdprvejinštanciezdôraznil,ženazákladeskutkovýchtvrdeníuvedenýchvžalobe,maloísťzostrany
žalobcu o plnenie v prospech žalovaného 1/ bez právneho dôvodu, avšak žalovaný 1/ počas konania

vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu uplatneného žalobou. Žalobca v žalobe uviedol, že po
nadobudnutí vedomosti o spornom zápise vlastníckeho práva k bytovému domu I., žiadal žalovaného
1/, resp. 3/ o vrátenie plnenia v marci roku 2018. Predmetný nárok si žalobca najskôr uplatnil žalobou
podanou na Okresnom súde Banská Bystrica dňa 07.11.2018, ktoré konanie následne pokračovalo na
Okresnom súde Senica pod sp. zn. 9C/26/2019, a to titulom uzavretej zmluvy o pôžičke. Okresný súd

Senica rozsudkom č. k. 9C/26/2019-129 zo dňa 15.01.2020 žalobu v celom rozsahu zamietol, keď mal
za to, že nárok uplatnený žalobcom titulom zmluvy o pôžičke nebol preukázaný. Odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil, a tento sa stal právoplatným dňa 28.07.2021. Následne, dňa 17.03.2023
podal žalobca podal predmetnú žalobu. V prípade plnenia bez právneho dôvodu je začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby viazaný na moment, kedy sa oprávnený (žalobca) dozvedel, že právny

dôvod na plnenie nebol od začiatku daný. Súd mal na základe zistených skutočností za to, že žalobca
nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, v marci 2018, keď
uviedol, že v tomto čase sa dozvedel o spornom zápise vlastníckeho práva k bytovému domu I. a žiadal
žalovaného o vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Vzhľadom na to dvojročná subjektívna
premlčacia doba začala plynúť od marca (najneskôr od 31.03.) 2018 a uplynula v marci (najneskôr

31.03.) 2020. Žaloba v danej veci bola podaná na Okresnom súde Banská Bystrica až dňa 17.03.2023,
teda po uplynutí subjektívnej premlčacej doby. Keďže však žalovaný 1/ počas konania v danej veci
relevantným spôsobom vzniesol námietku premlčania, nebolo možné žalobcovi premlčané právo priznať
(§ 100 ods. 1 OZ). Súd uviedol, že nakoľko dospel k záveru, že došlo k uplynutiu subjektívnej premlčacej
doby, bolo nadbytočné zaoberať sa otázkou, či došlo aj k uplynutiu objektívnej premlčacej doby, a to či

už 3-ročnej alebo 10-ročnej v prípade úmyselného bezdôvodného obohatenia, nakoľko záver o uplynutí
subjektívnejpremlčacejdobyvediekoslabeniuprávaajehonemožnostihopriznaťsúdnymrozhodnutím
aj v prípade, ak by hoc aj podstatná väčšina 10-ročnej objektívnej premlčacej doby neuplynula.

5. Súd sa zaoberal aj otázkou možného spočívania premlčacej doby v zmysle § 112 OZ, keďže

na Okresnom súde Senica prebiehalo vyššie uvedené konanie sp. zn. 9C/26/2019, v ktorom sa žalobca
voči žalovaným 1/ a 3/ domáhal žalovaného nároku titulom uzavretej zmluvy o pôžičke. Súd v uvedenom
konaní žalobu v celom rozsahu zamietol, lebo vznik záväzkového vzťahu titulom zmluvy o pôžičke nebol
preukázaný. Súd uviedol, že žalobcovi nič nebránilo, aby si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodnéhoobohatenia už v čase podania žaloby o zaplatenie sumy 20.000 eur titulom nesplnenia záväzku zo
zmluvy o pôžičke (žaloba podaná dňa 02.08.2019), pretože žalobca už v tom čase mal vedomosť o tom,
kto získal na jeho úkor bezdôvodné obohatenie a v akej výške (§ 107 ods. 1 OZ). Žalobca, zastúpený

právnym zástupcom, nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv, t.j. žalobou na plnenie z titulu
záväzku zo zmluvy o pôžičke a až následne predmetnou žalobou na plnenie z titulu bezdôvodného
obohatenia, z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné
vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaných.

6. Súd prvej inštancie dodal, že právny zástupca žalobcu, napriek tvrdeniu uvedenému v žalobe o tom,
že žalovaný neposkytol žalobcovi žiadne služby, na základe ktorých mu vznikol nárok na odmenu, na
pojednávaní konanom dňa 30.01.2024 uviedol, že sa jednalo o províziu za realitnú činnosť, poskytnutú
na základe dohody uzavretej medzi žalobcom a žalovaným 1/, tiež, že išlo o odmenu, ktorá bola
vyplatená žalovanému 1/ za uzatváranie zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách na byty v bytovom dome
I.. Žalovaný 1/ pred súdom uviedol, že išlo o jednorazovú odmenu za činnosť, ktorú vykonával v

mene žalobcu (uzatváranie rezervačných a budúcich kúpnych zmlúv bytov v bytovom dome I.), ktorú
si dohodol so žalobcom ústne. Podľa súdu prvej inštancie žalobca počas konania uviedol skutkové
tvrdenia odlišné od tvrdení uvedených v žalobe, keď sám uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným
bola uzatvorená dohoda a zároveň, že ho žalobca splnomocnil na jeho zastupovanie pri uzatváraní
zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách na byty v bytovom dome I. a za túto činnosť mu žalobca vyplatil

jednorazovú odmenu 20.000 eur, preto nemožno hovoriť, že plnenie žalobcu v prospech žalovaného
1/ bolo plnením bez právneho dôvodu, ktorý od začiatku neexistoval. Za takýchto okolností, keď sa
žalobca so žalovaným dohodli, že žalovaný za neho uskutoční činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv o
budúcich kúpnych zmluvách, resp. bol splnomocnený aj na ďalšie administratívne a technické záležitosti
pre žalobcu, a za túto činnosť mu žalobca vyplatil odmenu, ktorej vydania sa v danom konaní domáha,

žalovanému1/nevzniklobezdôvodnéobohatenieanárokžalobcuuplatnenýztituluzáväzkovéhovzťahu
bezdôvodného obohatenia medzi ním a žalovaným v 1/ nevznikol. Žaloba je tak voči žalovanému 1/
nedôvodná. Súd prvej inštancie aj preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

7. Súd uviedol, že nevyhovel návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania rezervačnými zmluvami a

zmluvami o budúcich kúpnych zmluvách, ktoré uzatváral žalovaný 1/ a ktorými sa malo preukázať,
že žalovaný 1/ pri uzatváraní týchto zmlúv klamal ohľadom vlastníctva bytového domu I., keď tieto
dôkazy boli nadbytočné, keďže žaloba voči žalovaným 2/ a 3/ bola podaná nedôvodne, z dôvodu
absencie pasívnej vecnej legitimácie týchto žalovaných a voči žalovanému 1/ bola podaná oneskorene,
pouplynutísubjektívnejpremlčacejdobyataktiežzdôvodu,žebezdôvodnéobohatenienebolonastrane

žalovaného 1/ jednoznačne preukázané.

8. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v spore plne úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu
trov konania v celom rozsahu.

9. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia v celom jeho rozsahu odvolanie z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky; súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
a/, b/, d/, e/, f/ a h/ CSP). Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalobcovi priznal nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 %.

10. Žalobca v prvom rade vzniesol námietku príslušnosti súdu. S poukazom na ust. § 40 CSP dôvodil,
že Okresný súd Senica neskúmal miestnu príslušnosť, ani výlučnú miestnu príslušnosť podľa § 41 CSP.
Poukazoval v tomto smere na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Ndob/8/2022 zo dňa 28.09.2022,

kde sa v bode 13 uvádza: „Z obsahu odporu podaného žalovaným vyplýva, že žalovaný nevyplnil
časť D) (Pre osoby, ktoré vedú účtovníctvo), kde mal uviesť, či mu ohľadom žalobcom uplatňovaného
nároku bola doručená faktúra a či žalobcom uplatňovaný nárok vedie v účtovníctve. Ďalej žalovaný
nevyplnil ani časť E) (Pre platcov dane z pridanej hodnoty) odporu, kde mal uviesť, či faktúru žalobcu,ktorá sa týka uplatneného nároku, uviedol vo svojom kontrolnom výkaze.“ V bode 14 sa uvádza:
„žalovaný zároveň k odporu ako prílohu pripojil len splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie
v súdnom konaní. Žalovaný tak k odporu nepriložil žiadne listinné dokumenty, ktorými by preukazoval

skutočnosti uvádzané v odpore (spôsobenie škody žalobcom žalovanému a započítanie vzájomných
pohľadávok), pritom ich predloženie výslovne predpokladá ust. § 11 ods. 4 veta druhá zákona o
upomínacom konaní. O náležitostiach vecného odôvodnenia odporu bol žalovaný poučený v platobnom
rozkaze.“ V bode 18 sa uvádza: „Posúdenie vecného odôvodnenia odporu v súlade s § 11 ods. 3 a
4 zákona o upomínacom konaní prináleží súdu príslušnému podľa § 2 zákona o upomínacom konaní.

Preto ak Okresný súd Banská Bystrica neposúdil vecné odôvodnenie odporu žalovaného, je potrebné
konštatovať, že nesúhlas Okresného súdu Košice II je dôvodný a kauzálna príslušnosť Okresného súdu
Banská Bystrica zostala zachovaná.“ Na základe uvedeného mal žalobca za to, že v konaní sp. zn.
21C/8/2023 Okresný súd Senica opomenul skúmať príslušnosť, a preto nezistil zásadné skutočnosti, na
základe ktorých nie je príslušný vo veci rozhodnúť a v tejto veci musí rozhodnúť Okresný súd Banská
Bystrica. Tieto skutočnosti sú, že žalovaní v odpore voči platobnému rozkazu nepredložili žiaden dôkaz,

ktorým by preukázali svoje tvrdenia (analógia s bodom 14 vo veci sp. zn. 3Ndob/8/2022 a žalovaní 1/
až 3/ vo svojom odpore vôbec nevyplnili časti D) a E) odporu, a teda ich odpor nemožno považovať za
dôvodný (analógia s bodom 13 vo veci sp. zn. 3Ndob/8/2022). Na základe uvedeného žalobca vzniesol
námietku príslušnosti Okresného súdu Senica, pretože súd, ktorý je povinný túto príslušnosť skúmať
aj bez námietky (§ 40 CSP) konal a rozhodol ako súd nepríslušný vo veci konať a rozhodovať. Žiadal

preto, aby rozhodnutie Okresného súdu Senica bolo zrušené pre rozhodovanie nepríslušného súdu a
aby vec bola odstúpená Okresnému súdu Banská Bystrica ako príslušnému súdu, alebo aby súd po
zrušení rozhodnutia vec odstúpil podľa § 43 a nasl. CSP.

11. Pokiaľ ide o odvolanie vo veci samej, žalobca uviedol, že podanou žalobou sa domáhal vrátenia

finančných prostriedkov vo výške 20.000 eur, ktoré poskytol žalovaným dňa 04.01.2018. Poskytnutie
prostriedkov žalobca preukázal aj potvrdením o vykonaní platby v prospech žalovaného 1/, na účet
žalovanej 2/, podľa pokynov žalovaného 1/. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a),
b) CSP, tieto podľa žalobcu spočívajú v tom, že Okresný súd Senica neskúmal procesné podmienky,
a to príslušnosť súdu, ako aj zásadu koncentrácie. Okresný súd Senica mal mať za preukázané, že

žalovaní podali v upomínacom konaní odpor, ktorý nebol vecne odôvodnený a mal byť Okresným
súdom Banská Bystrica odmietnutý ako neodôvodnený (uznesenie NS SR 3Ndob/8/2022 z 28.09.2022).
Dôvodil, že žalovaní v konaní nepredložili žiaden dôkaz. Potvrdili, že prijali plnenie, žalovaný 1/ potvrdil,
že prijal plnenie cestou žalovanej 2/, ktorá je spolu so žalovaným 1/ konateľkou žalovaného 3/. Prijímanie
finančných prostriedkov spoločným postupom žalovaných 1/, 2/ a 3/ je ich bežnou obchodnou praxou.

Otázka je, či predmetné plnenie bolo prijaté ako odplata za riadne dodanú službu. Žalovaní 1/, 2/ a 3/
v konaní neposkytli súdu listinné, ani iné dôkazy, že predmetná služba bola dodaná riadne. Samotné
popretie nie je v konaní udržateľné a súd nemal na toto prihliadať, ako na unesenie procesnej obrany.
Žalobca preukázal, že žalovaní sa zaviazali služby dodať, preukázal, že za tieto zaplatil vopred vo
viere, že budú dodané, ale dodané neboli. Žalobca teda splnil dôkazné bremeno a bolo na žalovaných,

aby preukázali toto dodanie. Súd opomenul zobrať na zreteľ, že žalovaní svoje tvrdenia nepreukázali
žiadnym dôkazom, a teda opomenul fakt, že žalovaní prakticky procesne nepreukázali neexistenciu
žalobného nároku. Podľa zásady koncentrácie, už ani nemajú právo toto preukázať a súd by mal
rozhodnúť tak, že rozhodnutie zruší a žalobe vyhovie v plnom rozsahu. Žalobca dostatočne preukázal
poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému 1/, na účet žalovaného 2/, podľa pokynov žalovaného

1/ a 3/. Súd žalobu zamietol a viac sa odôvodnením nezaoberal, preto došlo podľa § 365 ods. 1 písm.
b) CSP k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Zamietnutím žaloby došlo aj k porušeniu
zákazu prekvapivých rozhodnutí, a to najmä so zreteľom na rozhodnutie Okresného súdu Senica sp.
zn. 9C/26/2019 zo dňa 15.01.2020, v ktorom si žalobca uplatnil sumu 20.000 eur už 07.11.2018 a v
ktorom súd konštatuje: „Ak by bolo preukázané, že sa jedná o sumu predstavujúcu odmenu za služby,

ktoré poskytnuté neboli, bolo by možné uvažovať o bezdôvodnom obohatení žalovaného v 1. rade...“
Rozhodnutie Okresného súdu Senica v konaní sp. zn. 9C/26/2019 zo dňa 15.1.2020 teda priamo
konštatuje, že predmetné plnenie, ktoré je predmetom tohto sporu, nie je pôžičkou, ale za predpokladu,
že by bolo preukázané nedodanie služby, išlo by o bezdôvodné obohatenie. Tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 28.07.2021. Práve na podklade tohto rozhodnutia, kedy Okresný súd Senica odkázal

žalobcu na žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, si žalobca uplatnil toto právo. Súd v konaní sp.
zn. 21C/8/2023 opomenul, že žalovaní nepreukázali dodanie služieb, a teda naplnili tézu súdu z konania
sp. zn. 9C/26/2019, že došlo k bezdôvodnému obohateniu.12. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, poukázal žalobca na odôvodnenie
rozhodnutia v ods. 39, podľa ktorého: „Žalobca nadobudol vedomosť o rozsahu bezdôvodného
obohatenia a osobe obohateného v marci 2018, keď uviedol, že v tomto čase sa dozvedel o spornom

zápise vlastníckeho práva k bytovému domu I. a žiadal žalovaného o vrátenie finančných prostriedkov.
Vzhľadom k uvedenému, dvojročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť od marca (najneskôr
31.3.) 2018 a uplynula v marci (najneskôr 31.3.) 2020.“ Podľa žalobcu však tento záver súdu nemá
oporu v skutkovom stave, ani v spise a ani v dôkazoch. Tento záver je neudržateľný a keďže súd
na podklade tohto záveru vyhovel námietke premlčania, tak ide o vadu v konaní, ktorá má zásadný

vplyv na rozhodnutie samotné. Súd tento skutkový stav na podklade ktorého spravil právne posúdenie
v neprospech žalobcu a v prospech žalovaných realizoval bez akéhokoľvek právneho a dôkazného
základu. V konaní na Okresnom súde Senica sp. zn. 9C/26/201 sa žalobca domáhal dlžnej sumy 20.000
eur z titulu, že služba nebola riadne vykonaná a keďže viedol spor o nehnuteľnosti, ktoré mali byť
predmetom služby, vedel, že táto služba nemôže byť už vykonaná. Nie je sporné, že sumu 20.000 eur
poskytolvopred,apretojužiadalodžalovanýchvrátiť.Včasepodaniažalobyvovecisp.zn.9C/26/2021,

teda 02.08.2019 nevedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Takúto právnu kvalifikáciu vyslovil až
Okresný súd Senica a podľa tejto žalobca takto právne kvalifikovaný nárok žiadal skúmať. Dôkazom
je odvolanie vo veci sp. zn. 9C/26/2021 zo dňa 07.02.2020, teda nárok z bezdôvodného obohatenia
žalobca uplatnil najneskôr 07.02.2020, čo súd neskúmal, aj keď mal spis/rozhodnutie sp. zn. 9C/26/2021
v konaní za vykonané ako dôkaz. Dňa 28.02.2023 predložil žalobca v tomto konaní vyjadrenie k odporu,

ktorého súčasťou bola zápisnica z výsluchu svedka - žalovaného 1/ zo dňa 27.09.2022, kde žalovaný
na Okresnom súde Senica v konaní sp. zn. 5Cb/4/2018 potvrdzuje, že od roku 2016 mal vedomosť, že
vlastníctvo nehnuteľností (H. I.), nie je žalobcove, ale niekoho iného, a to že v roku 2018 predával pre
žalobcu nehnuteľnosti za odplatu robil s plným vedomým, že deklaruje žalobcovi predaj nehnuteľností,
o ktorých žalovaný 1/ vedel, že nie sú žalobcove. Z toho je zrejmé, že žalovaný 1/ dňa 27.09.2022 v

pozícii svedka potvrdil, že v čase stavby bol realizátorom/stavebníkom spoločnosť TELRECOM, s.r.o.
a vlastníkom bola spoločnosť Jány SK, s.r.o., žalovaný 1/ teda v odpore klamlivo uvádza, že predával
byty pre žalobcu, lebo sám v pozícii svedka tvrdí, že vlastníkom bola spoločnosť Jány SK, s.r.o., a teda
nie žalobca. S touto spoločnosťou nemá žalobca nič spoločné, práve naopak, je to spoločnosť, ktorú na
základe plnej moci zastupoval žalovaný 1/, a teda je zrejmé, že vylákal od žalobcu sumu 20.000 eur a

bezdôvodne sa obohatil, a to vedome. Je teda zrejmé, že o bezdôvodnom obohatení, a to úmyselnom,
sa žalobca dozvedel bez pochybností až 27.09.2022 a subjektívna doba nemohla uplynúť a námietke
premlčania nemohlo byť legálne vyhovené. Toto však súd opomenul v konaní skúmať, aj keď na to
žalobca poukazoval už v upomínacom konaní.

13. Ďalej žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 11.11.2009, sp. zn. 21 Cdo
4520/2007, podľa ktorého: „Ak je žalobou uplatnený nárok na peňažné plnenie vychádzajúci zo
skutkových tvrdení, že bolo poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke a žalovaný nevrátil pôžičku v lehote
splatnosti, avšak podľa názoru súdu nie je preukázaná existencia zmluvy o pôžičke a iný dôvod pôžičky
ani nie je tvrdený, nie je zmenou skutkového stavu vymedzeného v žalobe, ak súd posúdi nárok žalobcu

na zaplatenie požadovanej sumy podľa hmotnoprávnych noriem upravujúcich nárok na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia.“ Ako je uvedené aj v tomto rozhodnutí, súd by mal v prípade posúdenia, že
nepôjde o nárok na peňažné plnenie zo zmluvy o pôžičky, automaticky posúdiť takýto nárok ako plnenie
z bezdôvodného obohatenia. Preto bol nárok uplatnený už v konaní sp. zn. 9C/26/2019 dňa 02.08.2019.
Dňa 27.09.2022 sa žalobca prvý krát dozvedel relevantne o bezdôvodnom obohatení, a to dokonca, že

išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Záver súdu, že k premlčaniu prišlo niekedy v marci 2020, je
preto bez akéhokoľvek právneho základu. Nárok bol uplatnený riadne a včas dňa 02.08.2019 v konaní
sp. zn. 9C/26/2019 a na podklade tohto rozhodnutia opakovane dňa 17.03.2023, kedy už žalobca mal
dôkaz z 27.09.2022 o tom, že došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu, preto subjektívna doba
nemohla uplynúť. Vzhľadom k tomu že išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie, objektívna premlčacia

doba je 10 rokov, teda do roku 2028.

14. K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP, teda že súd nevykonal dôkazy,
dospel k nesprávnym skutkovým záverom a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, žalobca uviedol,
že z konania, ako aj vyjadrení žalovaných je preukázané a nesporné, že žalovaný 1/ uzatvoril

dohodu s žalobcom, aby v jeho mene, teda ako konateľa obchodnej spoločnosti, predával byty formou
rezervačných zmlúv a zmlúv o budúcich zmluvách v objekte I.. O tomto objekte I. však žalovaný 1/ vedel,
že žalobca, ani jeho obchodná spoločnosť, nie je vlastníkom (vid dôkaz – zápisnica z 27.09.2022 –
výsluch svedka D. E.). Žalovaný 1/ teda s vedomím, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľností, prijalplnú moc na predaj týchto nehnuteľností a v mene žalobcu a na jeho účet vstupoval do rezervačných
zmlúv a zmlúv o budúcich zmluvách. V týchto zmluvách potvrdzoval vlastníctvo žalobcu, alebo jeho
obchodnejspoločnostikupujúcim,alebobudúcimkupujúcim,oktorýchvedel,žesanikdyprávnenemôžu

stať vlastníkmi. Túto skutočnosť súd v konaní opomenul, aj keď predložené dôkazy ju potvrdzujú. V
každom prípade zmluva o budúcej zmluve musí okrem iného obsahovať presné označenie účastníkov,
ktorí majú uzavrieť budúcu zmluvu. Žalobca poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z
29.05.2007 sp. zn 26 Odo 1204/2005, ktoré konštatuje: „Odvolací súd správne v danej veci vyvodil
záver o neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve podľa § 37 ods. 1 OZ, pre neurčitosť z toho, že v

nej nie je (nespochybniteľným spôsobom) definované, kto je oným budúcim predávajúcim, ktorý je
zastúpený žalovaným; inak povedané, zo zmluvy o budúcej zmluve nemožno zistiť, kto ju vlastne (ako
budúci predávajúci) uzavrel prostredníctvom zástupcu (žalovaného).“ Je teda zrejmé, že ak D. E. mal
vedomosť, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľnosti, alebo budúcej nehnuteľnosti, nemohol v mene a
na účet tohto subjektu uzatvárať zmluvy o budúcich zmluvách. Takéto zmluvy sú neplatné ex lege. Dňa
30.01.2024 na pojednávaní v tejto veci žalovaný uvádza: „Žalovaný v 1. rade uvádza, že potencionálnym

záujemcom o byt som neuvádzal kto bude vlastníkom bytového domu. Zmluvy som uzatváral na základe
dohody a pokynov A. B..“ Ak žalovaný 1/ sám potvrdzuje, že konal v mene žalobcu a jeho obchodnej
firmy ako budúceho vlastníka, avšak nikomu neuvádzal, kto je vlastník, uzatváral tak vedome neplatné
zmluvy. V omyle nechal vedome žalobcu, aj budúcich kupujúcich. Keďže skutočnosť, že žalovaný 1/
vedome uzatváral neplatné zmluvy s cieľom sa obohatiť na úkor žalobcu, tak je preukázané, že došlo k

bezdôvodnému obohateniu a súd preto realizoval zlé skutkové a právne závery.

15. Žalovaní 1/ až 3/ samostatný odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobcu podali
prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie v ktorom uviedli, že napadnutý
rozsudok považujú za vecne správny, navrhujú ho potvrdiť a žalovaným 1/ až 3/ priznať proti žalobcovi

náhradu trov odvolacieho konania. Mali za to, že súd prvej inštancie vo svojom rozsudku správne
vychádzal zo skutočností podstatných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktoré v konaní neboli sporné,
neboli spochybnené, ani v odvolaní žalobcu a podľa žalovaných už samé osebe by postačovali k
zamietnutiu žaloby, a to že peňažné prostriedky vo výške 20.000 eur, ktorých vydania sa žalobca v tomto
konaní domáha od všetkých žalovaných, boli zaplatené iba v prospech žalovaného 1/, teda pasívna

vecná legitimácia žalovaných 2/ a 3/ tým nie je daná (napokon aj sám právny zástupca žalobcu v konaní
uviedol, že žalovaných 2/ a 3/ označil v žalobe len z opatrnosti, čo konštatuje aj súd prvej inštancie
v ods. 30. odôvodnenia rozsudku). Peňažnú sumu vo výške 20.000 eur zaplatil žalobca žalovanému
1/ ako odmenu za jeho činnosť spočívajúcu v uzatváraní zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách, resp.
rezervačných zmlúv na byty v budúcom bytovom dome I., táto suma bola zaplatená na základe ich

ústnej dohody, teda právny dôvod zaplatenia tejto sumy preukázateľne existoval, a potom v tomto
prípade nemôže ísť o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného 1/ – tieto skutočnosti potvrdil právny
zástupca žalobcu a taktiež žalovaný 1/ aj na pojednávaní dňa 30.01.2024 a súd prvej inštancie z nich
potom vychádzal (ods. 9. a 11. odôvodnenia rozsudku). Tieto podstatné skutočnosti žalobca, resp. jeho
právny zástupca v odvolaní opomína a uvádza tam tvrdenia a argumentáciu, ktoré sú bez skutkového

a právneho významu pre rozhodnutie o jeho žalobe. Z tohto dôvodu žalovaní nepovažujú ani za
potrebné sa k takýmto tvrdeniam, či argumentácii bližšie vyjadrovať a zotrvávajú na svojich doterajších
vyjadreniach podaných v tomto spore. Súd v rozsudku správne po právnej stránke posúdil aj premlčanie
vymáhaného nároku žalobcu voči žalovanému 1/ na podklade podanej námietky premlčania, keď ustálil
uplynutie subjektívnej dvojročnej premlčacej doby už pred podaním žaloby, a teda pred začatím konania

v tomto súdnom spore. V tom istom podaní, ktorým žalobca napadol odvolaním rozsudok, vyjadril aj
námietku príslušnosti Okresného súdu Senica, v ktorej tvrdí, že o veci mal rozhodnúť Okresný súd
Banská Bystrica. Túto námietku žalovaní považujú za účelovú, nedôvodnú a aj za oneskorenú. Právny
zástupca žalobcu túto námietku odôvodňuje údajnými chýbajúcimi náležitosťami odporu žalovaných
proti platobnému rozkazu, s čím žalovaní nesúhlasia. Žalovaní 1/ až 3/ v podanom písomnom odpore

zo dňa 22.05.2023 proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Up/376/2023 zo
dňa 10.05.2023 výslovne vyhlásili, že neuznávajú a popierajú v celom rozsahu peňažný nárok uvedený
v platobnom rozkaze, že takýto nárok proti žiadnemu zo žalovaných neexistuje a každý zo žalovaných
zároveň v odpore vzniesol námietku premlčania peňažného nároku uplatneného žalobcom. Každý zo
žalovaných sa zároveň v odpore vyjadril ku skutkovej stránke tohto sporu a žalovaní 1/ až 3/ v ňom

tiež navrhli vykonať ako dôkaz oboznámenie spisu zo súdneho konania vedeného na Okresnom súde
Senica pod sp. zn. 9C/26/2019. Za tohto stavu potom nemôže obstáť tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaní
v odpore nepredložili žiaden dôkaz, ktorým by preukázali svoje tvrdenia. Za celkom absurdné a právne
nepodložené považujú žalovaní tvrdenie žalobcu o tom, že odpor žalovaných nemožno považovať zadôvodný, nakoľko žalovaní v odpore nevyplnili časti D) a E) odporu (pozn. ide o časti, ktoré obsahuje
formulár odporu proti platobnému rozkazu). K tomu žalovaní dodávajú, že právny zástupca žalobcu by
mohol a mal vedieť, že odpor v listinnej podobe nemusí byť podaný na spomínanom formulári, ktorý

je len odporúčací, a teda vyplnenie časti D) a E) tohto formulára nie je povinnou náležitosťou vecného
odôvodnenia odporu, ktorej absencia by nevyhnutne viedla k odmietnutiu odporu.

16. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech
bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods.
1 písm. a/, b/, d/, e/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§

379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce
sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne

5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
priznať úspech, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah napadnutého rozsudku a

uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe vykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu
žalobcu o zaplatenie sumy 20.000 eur titulom bezdôvodného obohatenia zamietol dôvodiac jednak
nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/ a jednak tým, že nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči žalovanému 1/ je premlčaný z dôvodu márneho uplynutia dvojročnej

subjektívnej premlčacej doby, keď súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že žalobca nadobudol vedomosť
o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného v marci r. 2018, kedy sa dozvedel
o zápise vlastníckeho práva k bytovému domu I. na inú osobu a žiadal žalovaného 1/ o vrátenie
poskytnutých finančných prostriedkov. Subjektívna dvojročná premlčacia doba teda uplynula najneskôr
dňa 31.03.2020 a žaloba bola podaná až dňa 17.03.2023, t. j. po uplynutí subjektívnej premlčacej

doby. Súd tiež uzavrel, že počas konania vedeného na Okresnom súde Senica sp. zn. 9C/26/2019,
v ktorom sa žalobca domáhal zaplatenia rovnakej sumy ale titulom vrátenia tvrdenej pôžičky, premlčacia
doba vydania bezdôvodného obohatenia nespočívala, nakoľko predmetná žaloba bola v celom rozsahu
zamietnutá, keď vznik záväzkového vzťahu titulom zmluvy o pôžičke nebol preukázaný, pričom žalobca
nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv, vytvoril vlastným zavinením podmienky pre

úspešné vznesenie námietky zaujatosti žalovanými. Súd prvej inštancie tiež uzavrel, že žaloba voči
žalovanému 1/ nie je dôvodná aj z toho dôvodu, že zo skutkových tvrdení žalobcu uvedených počas
konania, ktoré boli odlišné od skutočností uvedených v žalobe, a to že sa žalobca so žalovaným dohodli,
že žalovaný pre neho uskutoční činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv o budúcich kúpnych zmluvách,
za ktorú činnosť mu žalobca vyplatil odmenu 20.000 eur, nejde o bezdôvodné obohatenie žalovaného 1/

plnením bez právneho dôvodu, ktorý od počiatku neexistoval, preto podľa súdu nárok žalobcu uplatnený
z titulu záväzkového vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi ním a žalovaným 1/ nevznikol.

19. Žalovaný v podanom odvolaní s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasil a dôvodil, že Okresný
súd Senica nebol v danom prípade príslušný na rozhodovanie, pretože mal za to, že odpor žalovaných

1/ až 3/ nebol vecne odôvodnený, preto príslušný vo veci konať a rozhodnúť bol podľa žalobcu Okresný
súd Banská Bystrica, ktorý by mal podaný odpor odmietnuť ako neodôvodnený. Trval na tom, že nakoľko
žalovaní nepreukázali dodanie služieb, došlo k bezdôvodnému obohateniu. Nesúhlasil však s tým, ako
súd prvej inštancie ustálil počiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby, teda že by mala
začať plynúť od marca r. 2018, pretože dôvodil tým, že o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu sa

dozvedel až z rozsudku Okresného súdu Senica vo veci sp. zn. 9C/26/2021 a nárok z bezdôvodného
obohatenia si uplatnil podaním odvolania zo dňa 07.02.2020 vo veci sp. zn. 9C/26/2021, čo však súd
neskúmal. Ďalej žalobca dôvodil, že žalovaný mal už od r. 2016 vedomosť, že vlastníkom nehnuteľnosti
– objektu I. nie je žalobca, napriek tomu žalobcovi v roku 2018 deklaroval predaj nehnuteľností a vylákalod neho sumu 20.000 eur, čím sa bezdôvodne obohatil, a to vedome, resp. úmyselne. O úmyselnom
bezdôvodnom obohatení sa žalobca dozvedel až z výsluchu svedka – žalovaného dňa 27.09.2022
v spore sp. zn. 5Cb/4/2018, preto subjektívna doba nemohla uplynúť. Tiež mal za to, že nárok žalobcu

z bezdôvodného obohatenia bol uplatnený už v konaní sp. zn. 9C/26/2019 dňa 02.08.2019, v ktorom
konaní žalobca síce uplatňoval nárok zo zmluvy o pôžičke, avšak v prípade posúdenia, že nejde o nárok
na peňažné plnenie zo zmluvy o pôžičke, posudzuje sa takýto nárok ako plnenie z bezdôvodného
obohatenia. Žalobou v predmetnej veci zo dňa 17.03.2023 bol jeho nárok uplatnený opakovane,
pričom nakoľko až dňa 27.09.2022 sa žalobca dozvedel o úmyselnom bezdôvodnom obohatení,

subjektívna lehota nemohla uplynúť, lebo pre úmyselné bezdôvodné obohatenie platí objektívna 10-
ročná premlčacia doba. Žalobca trval na tom, že nakoľko mal žalovaný 1/ vedomosť, že žalobca nie je
vlastníkom nehnuteľnosti, resp. budúcej nehnuteľnosti, nemohol v mene a na účet žalobcu uzatvárať
zmluvy o budúcich zmluvách a tieto sú neplatné, pričom v omyle nechal vedome žalobcu i budúcich
kupujúcich, a to s cieľom obohatiť sa na úkor žalobcu, teda došlo k jeho bezdôvodnému obohateniu,
preto súd realizoval zlé skutkové a právne závery.

20. Vzhľadom na žalobcom uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a) a b) CSP, teda,
že neboli splnené procesné podmienky a že súd svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, ktoré dôvody mali konkrétne podľa žalobcu spočívať v tom, že Okresný súd Senica

riadne neskúmal svoju príslušnosť, pretože vo veci bol naďalej podľa žalobcu príslušný rozhodovať
Okresný súd Banská Bystrica, ktorý mal odpor žalovaných odmietnuť ako vecne neodôvodnený,
bolo potrebné najskôr vyriešiť otázku kauzálnej príslušnosti súdu prvej inštancie na rozhodovanie
v predmetnej veci, teda či po podaní odporu žalovanými v upomínacom konaní, postúpil upomínací súd
dôvodne vec Okresnému súdu Senica.

21. Je potrebné uviesť, že samotný nedostatok miestnej príslušnosti súdu prvej inštancie, ktorý žalobca
spomína v bode III. odvolania, nie je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. a), pretože
splnenie tejto procesnej podmienky súd neskúma počas celého konania (§ 40 CSP), ale iba na námietku
žalovaného uplatnenú pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí (§ 41 CSP), pričom podľa obsahu

spisu žalovaný takúto námietku pri jeho prvom procesnom úkone vo vzťahu k Okresnému súdu Senica
neuplatnil. Pokiaľ ďalej žalobca namietal výlučnú miestnu príslušnosť, tak túto v zmysle § 41 CSP skúma
súdajbeznámietkyibanazačiatkukonania,pričomvpredmetnejprávnejvecioprípadvýlučnejmiestnej
príslušnosti ani nejde (§ 20 CSP). Napokon žalobca namietal kauzálnu príslušnosť Okresného súdu
Senica.

22. V predmetnej veci podal žalobca návrh na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní
Okresnému súdu Banská Bystrica. Príslušnosť súdu pre upomínacie konanie je upravená v § 2 zák. č.
307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUK“), podľa ktorého v
prípade, ak si žalobca uplatňuje podaným návrhom peňažný nárok v eurách voči žalovanému spôsobom

podľa zákona o upomínacom konaní, je za kauzálne príslušný súd určený Okresný súd Banská Bystrica
s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky. Rozlišujúcim kritériom určenia príslušnosti tu nie je
kauza právneho vzťahu, ale procesný nástroj uplatnenia nároku z právneho vzťahu. Určením kauzálnej
príslušnosti je zároveň určená aj miestna príslušnosť (pre celé územie Slovenskej republiky) a vecná
príslušnosť (okresný súd). Ak sú potom splnené procesné podmienky upomínací súd vydá platobný

rozkaz (§ 7 ZoUK), proti ktorému sa žalovaný môže brániť opravným prostriedkom, ktorým je odpor (§
11 ZoUK).

23. Žalobca v odvolaní dôvodil, že odpor žalovaných v upomínacom konaní nebol vecne odôvodnený,
preto ho mal príslušný Okresný súd Banská Bystrica odmietnuť (poukazoval na uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 3Ndob/8/2022). Neodôvodnenie odporu žalovanými videl v tom, že v odpore nepredložili
žiaden dôkaz, ktorým by preukázali svoje tvrdenia a nevyplnili v odpore časti D) a E); časť D) (Pre osoby,
ktoré vedú účtovníctvo), kde mali uviesť, či im ohľadom žalobcom uplatňovaného nároku bola doručená
faktúra a či žalobcom uplatňovaný nárok vedú v účtovníctve. Ďalej žalovaní nevyplnili ani časť E) (Pre
platcov dane z pridanej hodnoty) odporu, kde mali uviesť, či faktúru žalobcu, ktorá sa týka uplatneného

nároku, uviedli vo svojom kontrolnom výkaze.

24. Podľa § 11 ods. 1, 2, 3, 4, 5 ZoUK, proti platobnému rozkazu môže žalovaný podať odpor, ktorý musí
byť vecne odôvodnený. Podaním odporu sa platobný rozkaz zrušuje; to neplatí, ak bol odpor odmietnutý.Podaný odpor nemožno vziať späť (ods. 1). Ak sa odpor podáva elektronickými prostriedkami, musí byť
podaný prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný podľa
osobitnéhopredpisu(ods.2).Aksúžalobcaažalovanýúčtovnýmijednotkami,žalovanýmusívpodanom

odpore uviesť, či mu bola doručená faktúra ohľadom uplatňovaného nároku, akým spôsobom s ňou
naložil a či voči nemu uplatňovaný nárok eviduje alebo evidoval vo svojom účtovníctve a ak ho neeviduje,
z akých dôvodov (ods. 3). Ak žalobca v návrhu urobil vyhlásenie podľa § 3 ods. 4, žalovaný musí okrem
skutočnostípodľaodseku3vodporeuviesť,čifaktúružalobcu,ktorásatýkauplatnenéhonároku,uviedol
vo svojom kontrolnom výkaze podľa osobitného predpisu. Ak žalovaný faktúru v kontrolnom výkaze

uviedol, na odôvodnenie odporu musí uviesť také skutočnosti, ktoré závažným spôsobom spochybňujú
žalobcom uplatnený nárok, a svoje tvrdenia musí v lehote na podanie odporu osvedčiť listinnými
dôkazmi, na ktoré sa odvoláva; inak sa odpor nepovažuje za vecne odôvodnený (ods. 4). Ak čo len
jeden zo žalovaných podal včas odpor s vecným odôvodnením, platobný rozkaz sa zrušuje vo vzťahu
ku všetkým žalovaným; to neplatí, ak ide o samostatné spoločenstvo (ods. 5).

25. Predovšetkým je z obsahu spisu zrejmé, že Okresný súd Senica nesúhlas s postúpením mu
veci upomínacím súdom nevyslovil, preto nie je daná kompetencia spoločne nadriadeného súdu (tu
Najvyššieho súdu SR) na rozhodovanie o príslušnosti súdu. Len na námietku žalobcu v odvolacom
konaní sa osobitne o kauzálnej príslušnosti súdu nerozhoduje a nedostatok prípadnej kauzálnej
príslušnosti súdu, môže teda byť už len odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP. Z obsahu

spisu odvolací súd zistil, žalovaní 1/ až 3/ podali voči platobnému rozkazu Okresného súdu Banská
Bystrica odpor, a to na tlačive osobne do podateľne upomínacieho súdu, pričom išlo o spoločne podaný
odpor všetkých žalovaných. V ňom žalovaní uvádzajú, že nárok žalobcu neuznávajú, vzniesli námietky
premlčania nároku žalobcu. Žalovaní 1/ v odpore konkrétne dôvodil, že suma 20.000 eur predstavovala
odmenu za dohodnutú službu uzatvárania rezervačných zmlúv na byty v bytovom dome I., pričom

tieto peňažné prostriedky neboli určené pre žalovanú 2/, na ktorej účet mali byť tieto prostriedky pre
žalovaného 1/ zaplatené. Žalovaný 1/ navrhol ako dôkaz oboznámenie spisu sp. zn. 9C/26/2019.
Žalovaná 2/ v odpore na svoju obranu uviedla, že žalobcu vôbec nepozná, nie je s ním v žiadnom
právnom vzťahu, pričom peňažné prostriedky neboli určené pre ňu, ale pre žalovaného 1/, ktorý na tento
účel použil jej bankový účet. Žalovaný 3/ v odpore uviedol, že nie je so žalobcom v žiadnom zmluvnom

vzťahu, nikdy od žalobcu neprijal žiadne peniaze a ako dôkaz navrhoval vykonať rovnako oboznámenie
spisu sp. zn. 9C/26/2019. Odvolací súd má za to, že takto odôvodnené podanie žalovaných 1/ až
3/ zo dňa 22.05.2023 spĺňa podmienky vecne odôvodneného odporu, vyplýva z neho žalovanými
tvrdená vecná nedôvodnosť nároku žalobcu, pričom žalovaní v ňom navrhli aj vykonanie dôkazu, a to
oboznámením spisu sp. zn. 9C/26/2019. Pokiaľ žalobca dôvodil, že žalovaní nevyplnili časti D) a E), tak

predovšetkýmnebolodôvodným,abyžalovaníuvádzali,žeimneboladoručenáfaktúražalobcuohľadom
uplatňovaného nároku a či ju evidujú v účtovníctve, pretože samotný žalobca si v návrhu na vydanie
platobného rozkazu uplatnil predmetnú pohľadávku ako fyzická osoba – nepodnikateľ (neuviedol IČO)
a sám vo formulári v časti D) uvádza, že uplatňovaný nárok žalobca neeviduje v účtovníctve a neuvádza
ho v kontrolnom výkaze, ani neoznačuje faktúru, ktorou by si nárok voči žalovaným uplatnil. Existenciu

takejto faktúry žalobca netvrdil ani v konaní. Preto nebol dôvod, aby žalovaní v odpore uvádzali, či
im bola faktúra žalobcu doručená. Navyše žalovaní 2/ a 3/ sa bránili tým, že nie sú so žalobcom
v žiadnom právnom vzťahu. A nakoľko žalobca neurobil vo svojom návrhu vyhlásenie v súlade s § 3 ods.
4 ZoUK, že uplatňovaný nárok uvádza v kontrolnom výkaze, nemali ani žalovaní podľa § 11 ods. 4 ZoUK
povinnosť v podanom odpore uviesť, či faktúru žalobcu uviedli v kontrolnom výkaze, keď navyše žiadna

faktúra žalobcom v návrhu tvrdená, ani preukazovaná nebola. Žalovaní 1/ až 3/ uviedli v podanom
odpore rozhodujúce skutočnosti spochybňujúce žalobcom uplatnený nárok, pričom v rozsahu svojho
dôkazného bremena pre dané štádium konania nebolo potrebné, aby (okrem oboznámenia spisu sp.
zn. 9C/26/2019) navrhovali iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, keď dôkazné bremeno v tomto
štádiu konania bolo najmä na žalobcovi.

26. Pretože odpor žalovaných 1/ až 3/ bol vecne odôvodnený, došlo jeho podaním k zrušeniu vydaného
platobného rozkazu (§ 11 ods. 1 ZoUK). O tom, že podaný odpor považoval aj upomínací súd za vecne
odôvodnený, svedčí skutočnosť, že predmetný odpor neodmietol, ale zaslal ho žalobcovi na vyjadrenie
a vyzval ho tiež na vyjadrenie, či navrhuje pokračovať v konaní na príslušnom súde (výzva zo dňa

24.05.2023 na č. l. 25 spisu v zmysle § 14 ods. 1 ZoUK), pričom žalobca na výzvu upomínacieho súdu
reagoval podaním na č. l. 27 spisu, v ktorom navrhol pokračovať v konaní na príslušnom súde. Následne
upomínací súd postúpil vec Okresnému súdu Senica ako súdu príslušnému na prejednanie veci, ktorý
nesúhlas s postúpením mu veci pre nedostatočné posúdenie vecného odôvodnenia odporu žalovanýminevyslovil. Námietka príslušnosti Okresného súdu Senica, ako aj odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. a) a b) CSP, pre tvrdený nedostatok príslušnosti Okresného súdu Senica na rozhodovanie veci,
tak boli nedôvodné.

27. Žalobca v odvolaní zotrval na svojej argumentácii, že nakoľko žalovaní nepreukázali dodanie
služieb, došlo na ich strane k bezdôvodnému obohateniu. Dôvodil, že žalovaný 1/ v čase uzavretia
dohody so žalobcom, že bude v jeho mene predávať byty formou rezervačných zmlúv, resp. zmlúv
o budúcich zmluvách už vedel, že žalobca nie je vlastníkom daných nehnuteľností, uzatváral teda

vedome neplatné zmluvy a v omyle nechal vedome žalobcu i budúcich kupujúcich. Tým je podľa
žalobcu preukázané, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, preto súd dospel k nesprávnym skutkovým
a právnym záverom. Uvedené tvrdenie žalobcu v odvolaní však vyznieva rozporuplne, pretože súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku posudzoval nárok žalobcu ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ako sa žalobca domáha v odvolaní, avšak súd uzavrel, že je premlčaný.

28. Právny vzťah z bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý
vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu (napr. plnenie z neplatnej zmluvy, pri ktorej dôvod
na plnenie vôbec nevznikol) alebo na základe určitej právnej skutočnosti (bezdôvodné obohatenie
získané z nepoctivých zdrojov). Na základe tohto právneho vzťahu vzniká právo požadovať poskytnuté
plnenie naspäť a povinnosť takéto plnenie vrátiť. To či v danom prípade bolo plnenie bezdôvodné, závisí

od posúdenia všetkých okolností, za ktorých k plneniu došlo. Na základe ustanovení o bezdôvodnom
obohatení potom nie je možné riešiť prípady, ak povinnosť plniť vyplýva z iného právneho titulu (napr.
ručenie, pôžička, škoda a pod.).

29. Je zrejmé, že žalobca si nárok v predmetnej veci na zaplatenie sumy 20.000 eur voči žalovaným

1/ až 3/ uplatnil titulom bezdôvodného obohatenia a na tomto tvrdení zotrval aj v podanom odvolaní.
Toto bezdôvodné obohatenie malo spočívať v tom, že sa síce so žalovaným 1/ dohodli na tom, že
tento bude v jeho mene predávať byty v objekte I., za čo mu mala byť vopred poskytnutá odmena
(pripísaná na účet dňa 04.01.2018), avšak keď sa následne žalobca dozvedel o tom, že vlastníkom
nehnuteľnosti je niekto iný, žiadal od žalovaného 1/ v marci 2018 vrátenie sumy 20.000 eur, nakoľko

podľa žalobcu nárok na odmenu žalovanému 1/ nevznikol, lebo nikdy nedošlo k uzatvoreniu alebo
sprostredkovaniu predaja žiadneho bytu. Žalobca pritom v konaní výslovne neuvádzal, o ktorú konkrétnu
skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia by sa podľa neho malo jednať.

30. Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

31. Podľa § 454 OZ, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

32. Podľa § 457 OZ, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal.

33. V odvolacom konaní je odvolací súd viazaný rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP)
ako aj odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), to znamená, že odvolanie prejedná len v medziach,

v akých odvolateľ rozsudok súdu prvej inštancie napáda a prihliada len na tie dôvody, z akých odvolateľ
žiada o preskúmanie napadnutého rozhodnutia, uplatnené v lehote pre podanie odvolania (okrem vád
procesných podmienok § 380 ods. 2 CSP).

34. Súd prvej inštancie v ods. 34. uzavrel, že na základe skutkových tvrdení žalobcu malo ísť

o bezdôvodné obohatenie plnením bez právneho dôvodu. Tento skutkový a právny záver súdu prvej
inštancie žalobca v odvolaní nenapadol. V odvolaní zotrval na tom, že na strane žalovaných ide
o bezdôvodné obohatenie, pretože nepreukázali dodanie služieb, ako aj z dôvodu, že žalovaný 1/ mal
vedome a úmyselne vylákať od žalobcu sumu 20.000 eur, keď v čase uzatvárania dohody s ním mal
podľa žalobcu vedieť, že predmetná nehnuteľnosť žalobcovi nepatrí, že jej vlastníkom je niekto iný,

napriektomužalobcunechalvomyleapeniazeprijal,pričomnáslednesozáujemcamiuzatváralvedome
neplatné zmluvy.35. Odvolaciemu súdu sa pre úplnosť právnej kvalifikácie nároku žalobcu však žiada dodať, že z jeho
skutkových tvrdení, ako boli vymedzené v žalobe (teda že so žalovaným 1/ uzavrel dohodu o spolupráci
predmetom ktorej malo byť sprostredkovanie predaja nehnuteľností v prospech žalobcu v projekte I.,

s dohodnutou odmenou 2.000 eur za predaj bytu, na čo žalobca poskytol žalovanému 1/ vopred sumu
20.000 eur, avšak nárok na odmenu nevznikol, pretože nedošlo k sprostredkovaniu predaja žiadneho
bytu, pretože vznikol spor o vlastnícke právo objektu I., na základe čoho žalobca vyzval žalovaných
1/ a 3/ na vrátenie plnenia v marci 2018), ako aj v konaní (vyjadrenie k odporu zo dňa 28.02.2023)
a v odvolaní (že žalovaný 1/ napriek vedomosti, že žalobca nie je vlastníkom nehnuteľnosti dohodol

sa s ním na sprostredkovaní predaj bytov, vedome uzatváral neplatné zmluvy s cieľom obohatiť sa na
úkor žalobcu), sa javí, že by malo ísť buď o bezdôvodné obohatenie z neplatného právneho úkonu,
alebo z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Žalovaný 1/ potom nerozporoval, že suma 20.000 eur mu bola
poskytnutá za sprostredkovanie predaja bytov v bytovom dome I. a že túto sumu prijal, bránil sa tým, že
služby boli vykonané, čiže išlo o plnenie v zmysle zmluvy, ktorá bola riadne splnená, preto sa žalobca
nároku domáha nedôvodne.

36. Žalobca tvrdil, že nakoľko nebol vlastníkom stavby, bolo právne nemožné, aby žalovaný 1/ v jeho
mene a na jeho účet predával byty v danej nehnuteľnosti, pričom podľa žalobcu žalovaný 1/ vedel
o tom, že žalobca 1/ nie je vlastníkom stavby. Keďže obe sporové strany tvrdili, že existovala medzi
nimi dohoda o sprostredkovaní predaja nehnuteľností, nejde o prípad bezdôvodného obohatenia

bez právneho dôvodu (ako uzavrel súd prvej inštancie v ods. 34.), ku ktorému dochádza vtedy, ak
k okamihu plnenia na toto nie je žiadny právny dôvod. Tu však bola oboma stranami tvrdená dohoda
o sprostredkovaní. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu a stavu dokazovania v konaní, prichádza
do úvahy bezdôvodné obohatenie z neplatného právneho úkonu (či už absolútne neplatného podľa
§ 39 OZ, napr. pre rozpor so zákonom alebo dobrými mravmi; alebo relatívne neplatného podľa §

40a OZ pre právny úkon urobený v omyle § 49a OZ, avšak žalobca v spore nepreukázal, že by sa
relatívnej neplatnosti právneho úkonu urobeného v omyle voči žalovanému 1/ dovolal, teda tu nemôže
ísťoprípadrelatívnejneplatnosti),alebozprávnehodôvodu,ktorýodpadol,podktoréspadajúajprípady,
keď v okamihu poskytnutia plnenia existuje právny dôvod plnenia, ale následne, v dôsledku ďalšej
právnej skutočnosti, tento dôvod stratil svoje právne účinky, čomu je aj v prípadoch tzv. nemožnosti

plnenia podľa § 575 OZ. Nemožnosť plnenia, ku ktorej dôjde po vzniku záväzkového právneho vzťahu,
nemá za následok neplatnosť právneho úkonu, ako je tomu v prípade počiatočnej nemožnosti plnenia
(§ 37 ods. 2 OZ), ale spôsobuje zánik samotnej povinnosti dlžníka plniť. Takým prípadom by mohla
byť situácia tvrdená žalobcom, že ako vlastník nehnuteľnosti uzavrel zmluvu o sprostredkovaní predaja
bytov so žalovaným 1/, ak by následne (žalobca totiž presný čas nešpecifikoval) došlo k tomu, že

vlastníkom nehnuteľnosti sa stal niekto iný ako žalobca, v takom prípade by žalovaný 1/ viac nemohol
pre žalobcu predaj bytov sprostredkovať a zmluva o sprostredkovaní by stratila svoju opodstatnenosť
a zanikla by z dôvodu objektívnej nemožnosti jej plnenia. Potom v prípadoch, kedy na základe
vzniknutého záväzkového vzťahu veriteľ poskytol dlžníkovi plnenie (napr. preddavok), má právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré dlžník získal na základe záväzku, ktorý zanikol (§ 577 ods.

2 OZ).

37. Pre vznik záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje, aby takto vzniknutý
prospech bol získaný zavineným protiprávnym úkonom, pretože zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie má charakter objektívnej zodpovednosti. Skutkový stav tvrdený a opísaný žalobcom a

zistený súdom prvej inštancie nateraz neumožňuje presnú právnu kvalifikáciu žalobcom tvrdeného
právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, pretože nie je možné jednoznačne ustáliť, či je zmluva
o sprostredkovaní neplatná od počiatku, alebo k nemožnosti plnenia došlo následne, prípadne, či
v zmysle obrany žalovaného dôvod na plnenie titulom bezdôvodného obohatenia tu vôbec nie je,
pretože došlo k riadnemu splneniu záväzkov zo zmluvy. Ako však bolo uvedené vyššie a je pre

vec podstatné, žalobca v odvolaní záver súdu prvej inštancie, ktorý nárok žalobcu posudzoval ako
bezdôvodné obohatenie nenapadol, pričom odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný a prihliada len
na tie dôvody, z ktorých odvolateľ žiada o preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie.

38. Pretože žalovanými bola vznesená námietka premlčania, bolo v súlade s princípmi procesnej

ekonómie, prioritne sa zaoberať touto námietkou, pričom súd prvej inštancie dospel vykonaným
dokazovaním k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný, pretože žalobca sa dozvedel o rozsahu
bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil v marci r. 2018, preto subjektívna
dvojročná premlčacia doba uplynula 31.03.2021, preto ak žalobca podal žalobu dňa 17.03.2023, podalju oneskorene a vzhľadom na žalovanými vznesenú námietku premlčania, nebolo možné žalobcovi
premlčané právo priznať.

39. Žalobca v odvolaní s ustálením počiatku plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby súdom
prvej inštancie nesúhlasil, pretože dôvodil tým, že o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu sa
dozvedel až z rozsudku Okresného súdu Senica vo veci sp. zn. 9C/26/2021 a nárok z bezdôvodného
obohatenia si uplatnil už podaním odvolania zo dňa 07.02.2020 vo veci sp. zn. 9C/26/2021.
O úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa žalobca dozvedel až z výsluchu žalovaného ak svedka dňa

27.09.2022 v spore sp. zn. 5Cb/4/2018. Tiež mal za to, že nárok žalobcu z bezdôvodného obohatenia
bol uplatnený už v konaní sp. zn. 9C/26/2019 dňa 02.08.2019, v ktorom síce žalobca uplatňoval
nárok zo zmluvy o pôžičke, avšak mal za to, že ak nejde o nárok na peňažné plnenie zo zmluvy
o pôžičke, je možné posúdiť takýto nárok ako plnenie z bezdôvodného obohatenia. Touto žalobou zo
dňa 17.03.2023 bol predmetný nárok uplatnený opakovane, pričom nakoľko až dňa 27.09.2022 sa
žalobca dozvedel o úmyselnom bezdôvodnom obohatení, subjektívna lehota nemohla uplynúť, lebo pre

úmyselné bezdôvodné obohatenia platí objektívna 10-ročná premlčacia doba.

40. Podľa § 107 ods. 1, 2 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil (ods. 1). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky,

a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (ods. 2).

41. V ust. § 107 OZ je zakotvená kombinovaná premlčacia doba, t. j. subjektívna a objektívna premlčacia
doba. Jej začiatok je upravený odlišne; tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia nezávisle
od seba. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná, objektívna premlčacia doba je buď trojročná,

keď bezdôvodné obohatenie vzniklo z neúmyselného konania (z nedbanlivosti), alebo desaťročná, ak
bezdôvodné obohatenie bolo spôsobené úmyselne. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby sa
vyžaduje vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho
získal. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti,
z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a aj jeho

rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku náhrady v peniazoch. Z hľadiska plynutia premlčacej doby pritom
nie je rozhodujúce, či mal oprávnený vedomosť o právnej kvalifikácii svojho nároku ako bezdôvodného
obohatenia. Podstatné je, že mal skutočnú preukázanú vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia
a o osobe obohateného. Subjektívna premlčacia doba však nemôže začať plynúť skôr, ako začne plynúť
objektívna premlčacia doba. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od dňa, kedy k bezdôvodnému

obohateniu došlo.

42. V zmysle skutkových tvrdení žalobcu, sa v prípade poskytnutia peňažného plnenia 20.000 eur
žalovanému 1/ ako preddavku (zálohy) za sprostredkovanie predaja bytov v objekte vo vlastníctve
žalobcu, stala táto záloha bezdôvodným obohatením vtedy (teda došlo k bezdôvodnému obohateniu

žalovaného), keď sa vlastníkom danej nehnuteľnosti nestal žalobca, ale iná osoba, teda nastal stav,
z ktorého bolo zrejmé, že sprostredkovanie predaja bytov žalovaným pre žalobcu nebude objektívne
realizované, teda sa neuskutoční, vzhľadom na nedostatok vlastníctva objektu žalobcom. Týmto
okamihom odpadol právny dôvod, na základe ktorého bolo žalobcom žalovanému poskytnuté plnenie,
aby byty pre neho predával, teda došlo k bezdôvodnému obohateniu sa žalovaného a začala plynúť

objektívna premlčacia doba. Uvedené platí pre oba do úvahy prichádzajúce prípady bezdôvodného
obohatenia, teda tak v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením z neplatného právneho
úkonu, ako aj v prípade bezdôvodného obohatenia z plnenia, ktorého právny dôvod odpadol.

43. Potom v čase, keď žalobca sa dozvedel, že nastal právny stav, z ktorého je zrejmé, že

sprostredkovanie predaja bytov žalovaným 1/ sa nebude realizovať, a teda je dôvodné toto plnenie
požadovať od neho späť (teda buď tým zistil také okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon,
z ktorého je plnené, je neplatný, resp. zistil, že odpadol právny dôvod už poskytnutého plnenia), pričom
žalobca v tom čase vedel presne aj výšku tohto plnenia (20.000 eur), začala plynúť aj subjektívna
premlčacia doba.

44. Žalobca pritom už v samotnej žalobe uviedol, že po nadobudnutí vedomosti o spornom zápise
vlastníckeho práva požiadal žalovaných 1/ a 3/ o vrátenie plnenia v marci r. 2018. Tiež vo veci sp.
zn. 9C/26/2019 žalobca na pojednávaní dňa 15.01.2020 uviedol, že o vrátenie sumy 20.000 eur žiadalžalovaného 1/ ústne v marci 2018 z dôvodu, že zistil, že podľa LV nie je vlastníkom predmetného
bytového domu, ako vlastník je zapísaný niekto iný, preto sa rozhodol pýtať sumu 20.000 eur späť.
Z tohto jeho tvrdenia vyplýva, že v tom čase nepochybne vedel, že k realizácii sprostredkovania

predaj bytov žalovaným v prospech žalobcu viac nemôže dôjsť a že žalovaný bezdôvodne disponuje
preddavkom 20.000 eur, teda vedel, že túto sumu má dôvod od žalovaného 1/ žiadať späť.

45. Obrana žalobcu spočívajúca v tom, že o skutočnosti, že došlo k bezdôvodnému obohateniu sa
dozvedel až z rozsudku Okresného súdu Senica vo veci sp. zn. 9C/26/2021, kde to súd uviedol v ods.

20 odôvodnenia rozsudku a že nárok z bezdôvodného obohatenia si uplatnil už podaním odvolania
vo veci sp. zn. 9C/26/2021zo dňa 07.02.2020, je tak nedôvodná. Z pripojeného spisu Okresného
súdu Senica sp. zn. 9C/26/2019 bolo zistené, že v tomto konaní sa žalobca žalobou doručenou súdu
dňa 07.11.2018 domáhal voči žalovaným 1/ a 3/ zaplatenia sumy 20.000 eur dôvodiac, že medzi
nimi bol uzavretý reálny kontrakt z ústnej zmluvy o pôžičke. Okresný súd Senica rozsudkom č. k.
9C/26/2019-129 zo dňa 15.01.2020 túto žalobu žalobcu zamietol, keď nemal za preukázané tvrdenie

žalobcu, že by sa žalovaný 1/ zaviazal poskytnutú sumu 20.000 eur žalobcovi vrátiť, teda pri poskytnutí
sumy 20.000 eur nebola preukázaná ani na strane žalobcu, ani na strane žalovaného vôľa uzavrieť
zmluvu o pôžičke. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vyjadril názor, že ak by bolo preukázané, že
sa jedná o sumu predstavujúcu odmenu za služby, ktoré poskytnuté neboli, bolo by možné uvažovať
o bezdôvodnom obohatení žalovaného, avšak toto v konaní tvrdené nebolo, žalobca sa domáhal

vrátenia poskytnutej sumy titulom vrátenia pôžičky (ods. 20 odôvodnenia rozsudku sp. zn. 9C/26/2019).
Na základe podaného odvolania žalobcu Krajský súd v Trnave ako súd odvolací rozsudkom č. k.
10Co/27/2020 – 179 zo dňa 28.04.2021 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, teda rozsudok sp. zn.
9C/26/2019 nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu dňa 28.07.2021.

46. Žalobca si teda v konaní sp. zn. 9C/26/2019 uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 20.000 eur titulom
zmluvy o pôžičke, čo je nárok celkom odlišný od nároku uplatneného v tomto konaní, nakoľko na vrátenie
pôžičky sa viaže celkom iný okruh relevantných skutočností, vyplývajúcich z hypotézy právnej normy ust.
§ 657 OZ. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby premlčania bezdôvodného obohatenia,
je pritom podstatná vedomosť žalobcu o rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre uplatnenie jeho

nároku, ako bolo uvedené vyššie, nie je podstatné, či mal žalobca vedomosť aj o správnej právnej
kvalifikácii svojho nároku, t. j. že ide o nárok konkrétne titulom bezdôvodného obohatenia. Preto obrana
žalobcu, že o správnej právnej kvalifikácii svojho nároku sa dozvedel až z rozhodnutia súdu v spore
sp. zn. 9C/26/2019 neobstojí. Tiež je potrebné poukázať na to, že aj v podanej žalobe sa žalobca
domáha zaplatenia úrokov z omeškania zo sumy 20.000 eur už odo dňa 24.01.2020, čo je dátum

doručenia rozsudku vo veci sp. zn. 9C/26/2019 právnemu zástupcovi žalobcu, kedy sa nepochybne
žalobca dozvedel aj o správnej právnej kvalifikáciu svojho nároku, napriek tomu si ho následne riadne
uplatnil až žalobou zo dňa 17.03.2023.

47. Bez významu je tiež tvrdenie žalobcu, že o úmyselnom bezdôvodnom obohatení sa mal dozvedieť

až z výsluchu žalovaného ako svedka dňa 27.09.2022 v spore sp. zn. 5Cb/4/2018, pretože v danom
prípade bol nárok žalobcu zamietnutý pre márne uplynutie subjektívnej premlčacej doby, pričom úmysel
sa vzťahuje na dĺžku objektívnej premlčacej doby. Ako bolo uvedené vyššie, pre plynutie objektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, kedy fakticky k získaniu bezdôvodného obohatenia došlo, bez
zreteľa na to, či oprávnený subjekt vedel o úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Preukázaný úmysel

na strane obohateného má potom za následok, že premlčacia doba je desaťročná. Je teda nesprávny
argument žalobcu, že nakoľko až dňa 27.09.2022 sa dozvedel o úmyselnom bezdôvodnom obohatení,
subjektívna lehota nemohla uplynúť, keďže pre úmyselné bezdôvodné obohatenie platí objektívna 10-
ročná premlčacia doba. Totiž v prípade, že márne uplynie subjektívna premlčacia doba, je nerozhodné,
že objektívna desaťročná premlčacia doba ešte neuplynula.

48. Žalobca v odvolaní argumentoval tiež tým, že si nárok z bezdôvodného obohatenia uplatnil už
v konaní sp. zn. 9C/26/2019, v ktorom konaní síce uplatňoval nárok zo zmluvy o pôžičke, avšak nakoľko
platí, že v prípade posúdenia, že nejde o nárok na peňažné plnenie zo zmluvy o pôžičke, posudzuje sa
takýto nárok ako plnenie z bezdôvodného obohatenia, bol tým nárok uplatnený už tomto spore. Touto

žalobou zo dňa 17.03.2023, tak bol predmetný nárok podľa žalobcu uplatnený opakovane. Žalobca sa
v podstate týmto tvrdením domáha, že počas konania sp. zn. 9C/26/2019 mala premlčacia doba na
uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívať.49. Podľa § 112 OZ, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu
a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie.
To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného

orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

50. Inštitútom spočívania (prerušenia) premlčacej doby sa zabezpečuje nemožnosť premlčania práva
počas doby, v ktorej sa strana zmluvného vzťahu svojho práva domáha na súde (prípadne u iného
príslušného orgánu), t. j. počas doby súdneho konania, ak v ňom strana riadne pokračuje, neplynie

premlčacia doba vo vzťahu k právu uplatnenému v tomto konaní. Predpokladom spočívania premlčacej
doby je, že veriteľ v začatom konaní riadne pokračuje, teda nerobí súdu prekážky v postupe konania
a jeho skončeniu rozhodnutím súdu vo veci, ktorým mu je právo právoplatne priznané. O riadnom
pokračovaní veriteľa v konaní teda možno hovoriť vtedy, keď sa konanie dovedie do svojho úspešného
konca a ukončí sa buď právoplatným meritórnym rozhodnutím, ktorým súd oprávnenému vyhovie, alebo
právoplatne schváleným súdnym zmierom.

51. Vo veci sp. zn. 9C/26/2019 si žalobca uplatňoval nárok na vrátenie peňažnej pôžičky, pričom
jeho žaloba bola právoplatne zamietnutá. Podanie žaloby na súde, aj v prípade nesprávnej právnej
kvalifikácie má za následok spočívanie premlčacej doby, avšak len ak sú splnené ďalšie zákonné
požiadavky uvedené v § 112 OZ. Keďže však v spore sp. zn. 9C/26/2019 bol žalobný nárok žalobcu

ako nedôvodne uplatnený zamietnutý, nie je možné konštatovať, že žalobca nárok riadne uplatnil
a riadne pokračoval v danom konaní. Preto po dobu daného konania nenastali účinky spočívania
plynutia premlčacej doby v zmysle § 112 OZ. Z hľadiska premlčania je preto nárok žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia riadne uplatnený až dňom, kedy došlo k podaniu žaloby v tejto veci, t. j. dňa
17.03.2023.

52. Na základe vyššie uvedeného, dospel odvolací súd v predmetnej právnej veci k záveru, že súd prvej
inštancie správne vyhodnotil žalovanými 1/ až 3/ vznesenú námietku premlčania, ak mal za to, že žaloba
bola podaná až po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť najneskôr dňa 31.03.2018,
kedy žalobca získal objektívnu vedomosť o tom, že žalovaný 1/ sa na jeho úkor obohatil sumou vo výške

20.000 eur, pričom k vzniku bezdôvodného obohatenia v danom prípade došlo už predtým, a to v čase,
keď sa vlastníkom danej nehnuteľnosti nestal žalobca, ale iná osoba, teda nastal stav, z ktorého bolo
zrejmé, že sprostredkovanie predaja bytov žalovaným pre žalobcu nebude objektívne realizovateľné,
odkedy začala plynúť objektívna premlčacia doba.

53. Dvojročná subjektívna premlčacia doba by potom od 31.03.2018 uplynula dňa 31.03.2020, avšak
tu musí odvolací súd záver súdu prvej inštancie právne korigovať, nakoľko je potrebné vziať na zreteľ
aj úpravu v zák. č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID – 19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony. Podľa jeho § 1 písm. a) lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch

na uplatňovanie alebo bránenie práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku
práva, v čase odo dňa účinnosti tohto zákona (t. j. 27.03.2020, pozn. odvolacieho súdu) do 30.
apríla 2020 neplynú; preto časové obdobie od 27.03.2020 do 30.04.2020 musí byť aj v tomto prípade
zohľadnené, kedy všetky premlčacie doby v súkromnoprávnych vzťahoch spočívali, preto k uplynutiu
subjektívnej premlčacej doby v danom prípade došlo až dňa 05.05.2020 (prerušenie premlčania nastalo

dňa 27.03.2020, riadne by premlčacia doba uplynula dňa 31.03.2020, t. j. o päť dní, prerušenie skončilo
dňa 30.04.2020 a premlčanie uplynulo potom o ďalších 5 dní dňa 05.05.2020). To však nič nemení na
závere súdu, že žaloba bola podaná až po uplynutí subjektívnej premlčacej doby, preto bola námietka
premlčania žalovanými vznesená dôvodne.

54. Už len samotná skutočnosť premlčania nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia tak
bola dôvodom pre zamietnutie jeho žaloby. Nebolo potrebné, aby súd prvej inštancie vykonával ďalšie
dokazovanie ohľadom obsahu žalovaným 1/ majúcich byť uzatvorených rezervačných zmlúv. Žalobca
potom v odvolaní ani konkrétne nenamieta, ktoré pre vec relevantné dôkazy nemali byť súdom prvej
inštancievykonané.Pokiaľžalobcavodvolaníargumentovaltým,žežalovanýmplnenieposkytol,pričom

oni v konaní nepreukázali riadne dodanú službu, tak toto vzhľadom na premlčanie nároku žalobcu bolo
už pre vec samu bez významu. Tiež argument, že rozhodnutie súdu bolo prekvapivé, vzhľadom na
závery súdu vo veci sp. zn. 9C/26/2019, ktorý konštatoval, že by mohlo ísť o bezdôvodné obohatenienie je relevantný, pretože súd prvej inštancie rovnako v danej veci posudzoval nárok žalobcu titulom
bezdôvodného obohatenia.

55. Žalobca tiež v odvolaní uviedol námietku, že rozhodnutie súdu nie je riadne odôvodnené, avšak
odvolací súd dospel k záveru, že ani tento odvolací dôvod nebol v danom prípade naplnený.
Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je zrejmé, že prvoinštančný súd v odôvodnení vyčerpávajúco
opísal rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných
strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy a normy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery i primerane
vysvetlil. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku riadne vysporiadal so všetkou
pre vec relevantnou argumentáciou žalobcu. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že odôvodnenie preskúmavaného rozsudku
spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Za tohto stavu nemožno

považovať za opodstatnenú námietku odvolateľa, že rozsudok nie je dostatočne odôvodnený.

56. Napokon žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné odvolacie argumenty k záveru súdu
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/.
Hoci sa žalobca voči rozsudku súdu prvej inštancie odvolal v celom jeho rozsahu, t. j. aj vo vzťahu

k rozhodnutiu súdu ohľadom žalovaných 2/ a 3/, v odvolaní neuviedol žiadnu argumentáciu ohľadom
dôvodov nesprávnosti rozhodnutia súdu vo vzťahu k nim, preto v tejto časti odvolanie žalobcu ani
nemohlo byť predmetom relevantného odvolacieho prieskumu. Odvolací súd na okraj iba dodáva,
že v spore bolo preukázané, že žalovaná 2/, resp. jej bankový účet, bol v podstate iba platobným
miestom pre prijatie plnenia určeného výslovne pre žalovaného 1/, ktorá okolnosť bola medzi stranami

nesporná. Vzhľadom na to, na strane žalovanej 2/ len samotným prijatím peňažných prostriedkov na
jej účet nedošlo k bezdôvodnému obohateniu sa vo vzťahu k žalobcovi, pretože nebolo sporné, že tieto
prostriedky boli určené pre žalovaného 1/, ktorý nerozporoval, že mu tieto prostriedky boli vyplatené.
Ďalej je nevyhnutné konštatovať, že v spore nebol preukázaný žiadny právny vzťah medzi žalobcom
a žalovaným 3/, ako správne uzavrel súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, čo žalobca žiadnymi

skutočnosťami v odvolaní nenamietal.

57. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov
žalobcu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej, vrátane závislého výroku
II. o trovách prvoinštančného konania, osobitnými odvolacími dôvodmi žalobcu nenapadnutého, ako

vecne správny s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

58. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

59. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

60. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

61. O náhrade trov tohto odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,

rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným
žalovaným 1/ až 3/ priznal plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi.
O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

62. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

- 2 -
28Co/72/2024

28Co/72/2024-
6123260336
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).