Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 2Sfk/14/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2022200253
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: prof. JUDr. Juraj Vačok

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2022200253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja

Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci
žalobcu: X-NET spol. s r.o., so sídlom: Tomášikova 64, 831 04 Bratislava, IČO: 31 399 835, zastúpený:
ARDEN LEGAL & TAX s. r. o., so sídlom: Jelačičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 47 256 443, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku
Správneho súdu v Bratislave č. k. TT-20S/115/2022-200, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. TT-20S/115/2022-200 z 26. júla 2023 sa zrušuje a vec sa
vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1. Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) vydal rozhodnutie č. 102543853/2021 z 13. decembra
2021 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“), ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku v účinnom
znení (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty (ďalej len
„DPH“) v sume 6.520,- € za zdaňovacie obdobie február 2018. Správca dane uviedol, že spoločnosť
Megsys s. r. o. vystavila žalobcovi faktúru č. 1802002 na sumu 32.600,- € (z toho DPH 6.520,- €)
s dátumom zdaniteľného plnenia 28. februára 2018. Predmetom fakturácie mala byť konfigurácia,
inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola komunikácie, hot-line analýza a meranie, spracovanie

dokumentácie. Podľa správcu dane nebolo preukázané, že služby fakturované dodávateľom na
uvedenej faktúre boli žalobcovi skutočne dodané dodávateľom. Správca dane v rozhodnutí poukázal
najmä,žedodávateľjenekontaktnouspoločnosťouod30.mája2020bezkonateľa,jedinýmspoločníkom
je zahraničná spoločnosť, v ktorej mene je oprávnený konať Q. Q. bez bližšej identifikácie. Disponentmi
účtov dodávateľa v I. O., U. a V. O., U. boli bývalí konatelia dodávateľa. Z výpisov z účtu vedeného
v I. O., U. vyplýva, že jediné prijaté platby na tento účet boli od žalobcu. Zároveň na účet dodávateľa
boli prijaté priame vklady vykonané pánom Vendrinským. Na účte vedenom v V. O., U. boli prijaté

platby od žalobcu v rokoch 2017 a 2018. Svedok Ing. Matej Vendrinský (bývalý konateľ dodávateľa)
sa vo výpovedi z 8. marca 2021 nevedel jednoznačne vyjadriť k službám dodaným pre žalobcu a k
počtu zamestnancov. Uviedol, že služby pre žalobcu mali byť vykonávané prostredníctvom vzdialených
prístupov, ktoré zabezpečoval žalobca. Nevyjadril sa konkrétne, kým a na akom počítači mali byť tieto
služby vykonané. Tiež neuviedol, či zamestnanci mali odborné predpoklady pre konkrétny druh služieb,
či potrebovali špeciálne školenia, certifikáty, či mali podpísané zmluvy o mlčanlivosti. Uviedol, že pri
jednotlivých faktúrach boli vystavené preberacie protokoly. Faktúry boli vystavené na základe skutočne

vykonaných hodín. Vykonanie prác vie dosvedčiť on a bývalí zamestnanci, o ktorých bližšiu informáciu
nepodal.2. Žalobca sa voči rozhodnutiu správcu dane odvolal. Žalovaný rozhodnutím č. 101919233/2022 zo 7.
júla 2022 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku rozhodnutie správcu
dane potvrdil. V odôvodnení okrem iného uviedol, že:

· daňová kontrola bola vykonaná za 25 zdaňovacích období a vo všetkých zdaňovacích obdobiach bol
dodávateľom ten istý subjekt;
· žalobca ani dodávateľ hodnovernými dôkazmi nepreukázali, že dodanie služieb bolo realizované tak,
ako deklarujú sporné faktúry. Dodanie služieb nebolo uskutočnené podľa § 9 zákona č. 222/2004 Z. z.
o DPH v účinnom znení (ďalej len „zákon o DPH“). Nevznikla preto daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1

zákona o DPH a súčasne žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane zo sporných faktúr v zmysle
§ 49 ods. 1 zákona o DPH;
· k skutkovým pochybnostiam žalovaný uviedol, že subdodávatelia v niektorých zdaňovacích obdobiach
BOLIX s.r.o., HINEM s.r.o., TS service s.r.o., MG prime business s.r.o., boli nekontaktné spoločnosti.
Konateľ dodávateľa Ing. Matej Vendrinský bol do júna 2018 zamestnancom v iných spoločnostiach.
Osoba pána Z., ktorý mal za dodávateľa tiež konať, bola uvedená bez bližšej špecifikácie. Na vykonanie

činnosti boli pritom potrebné 3 - 4 osoby. Zamestnanec žalobcu I. W. nevedel uviesť meno kontaktnej
osoby za dodávateľa. Tiež nevedel uviesť, koľko zamestnancov bolo potrebných na výkon dodaných
služieb uvedených na preberacom protokole z 31. januára 2018 zo strany dodávateľa. Z predloženého
výpisu servisných zásahov identifikoval kategórie jednotlivých tiketov (konkrétnych zásahov), pričom
nevedel všetky tikety z výpisov zaradiť pod činnosti uvedené na preberacích protokoloch. Účtovné

doklady dodávateľa z dôvodu nekompletnosti nebolo možné preveriť. BOLIX s.r.o. bola dodávateľom
dodávateľa v obdobiach marec až december 2019, teda nie vo všetkých zdaňovacích obdobiach.
Táto spoločnosť zároveň nepotvrdila dodanie softvéru pre urýchlenie spracovania formou SAAS
dodávateľovi. Žalobca mal byť jediným odberateľom dodávateľa. Z dokladov medzi žalobcom a jeho
odberateľmi nevyplynulo, že vykonané služby boli realizované v subdodávke. Podľa I. W. odberatelia

nemali možnosť odlíšiť externého a interného zamestnanca žalobcu. I. O., U. (odberateľ žalobcu)
uviedla, že nemá vedomosť o postúpení prístupových práv subdodávateľom žalobcovi. Dodávateľ
nefakturoval žiadne cestovné náhrady napriek skutočnosti, že pri zložitejších incidentoch bolo potrebné
vycestovať na danú lokalitu. I. W. v tejto súvislosti uviedol, že servisné zásahy boli vykonávané takmer
výlučne na mieste. Obchody medzi dodávateľom a žalobcom sa mali realizovať na základe Zmluvy o

poskytovaní služieb z 15. mája 2017;
· v rámci dokazovania boli vypočutí bývalý konateľ dodávateľa Ing. Matej Vendrinský a H.. Q. B. pracujúci
pre dodávateľa.
II. Konanie pred správnym súdom
3. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného všeobecnú správnu žalobu na Krajský súd v Trnave.

Namietal v nej, že orgány verejnej správy vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191
ods.1písm.c)Správnehosúdnehoporiadkuvúčinnomznení(ďalejlen„SSP“)),rozhodnutiežalovaného
je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), skutkový
stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom
a nemá v ňom oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP), došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní

pred orgánmi verejnej správy, ktoré môže mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci
samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). Žalobca navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s
rozhodnutím správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie.
4. Podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v účinnom znení výkon súdnictva v predmetnej veci prešiel od 1. júna 2023 z

Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Z tohto dôvodu o žalobe
rozhodol správny súd.
5. Správny súd rozsudkom č. k. TT-20S/115/2022-200 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) podľa
§ 191 ods. 1 písm. e) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správcu dane a vec
vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Správny súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je

nedostačujúce na riadne posúdenie veci. V odôvodnení rozsudku upriamil pozornosť na nasledovné
závery:
· žalovaný si vytvoril predčasný záver o tom, že reálnosť dodanie zdaniteľného plnenia bola
spochybnené zistením, podľa ktorého služby deklarovaným dodávateľom nemohli byť poskytnuté,
pretože nedisponoval dostatočným počtom zamestnancov na ich vykonanie, nemohol ich vykonať

ani subdodávateľsky, odberatelia žalobcu, ak by mali vedomosť o vykonaní služieb prostredníctvom
deklarovaného dodávateľa, sami by uviedli jeho názov aj napriek tomu, že konateľ deklarovaného
dodávateľa pri výpovedi potvrdil dodanie služieb deklarovaným dodávateľom a vystavenie faktúry pre
žalobcu;· správne orgány nedisponovali dostatočným počtom dôkazov, na základe ktorých by boli v tomto štádiu
konania oprávnené tvrdiť, že žalobca bol aktívnym účastníkom daňového podvodu, alebo páchateľom
podvodu pomáhal;

· orgány verejnej správy k záveru, že služby neboli dodávané deklarovaným dodávateľom, dospeli
bez riadneho preverenia všetkých odberateľov žalobcu, ktorí mali predmetné služby v zdaňovacom
období odoberať. Bolo nevyhnutné vykonať dokazovanie preverením všetkých odberateľov žalobcu.
Bez takéhoto preverenia je konštatovanie o vzniku dôvodných pochybností o nesplnení materiálnej
podmienky odpočtu DPH predčasné a nie je možné ho považovať za konštatovanie založené na

dostatočnom zistenom skutkovom stave pre riadne posúdenie veci. Výsledok takéhoto preverenie je
potrebné následne konfrontovať s ostatnými dôkazmi. Nebolo preverených 14 z 19 konečných príjemcov
služieb. Orgány verejnej správy sa mali v rámci dokazovania vysporiadať aj so zmluvným vzťahom na
základe zmluvy o sprostredkovaní medzi žalobcom a GTS Slovakia s.r.o.;
· úlohou orgánov verejnej správy má byť v ďalšom konaní preverenie dodania služieb u všetkých
konečných príjemcov služieb žalobcu, resp. deklarovaného odberateľa, či sú so žalobcom v zmluvnom

vzťahu, na základe, ktorého mohli a mali byť služby poskytované. Orgány verejnej správy následne
preveria aj existenciu kontraktačných opatrení žalobcu vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi. Na
základe toho posúdia, či služby boli realizované tak, ako to do deklaruje faktúra vystavená deklarovaným
dodávateľom.
III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

6. Žalovaný podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť. Odôvodnil ju tým, že správny súd
nesprávne právne posúdil vec (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok
správneho súdu, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru orgány verejnej správy náležite
zistili skutkový stav. K argumentácii v rozsudku správneho súdu uviedol:
· k nepriznaniu odpočtu DPH prišlo z dôvodu nesplnenia podmienok pre takýto odpočet. Orgány verejnej

správy nekonštatovali daňový podvod a ani zneužitie práva;
· správny súd konštatovaním, že správca dane mal všetkých odberateľov odberajúcich sporné služby
od žalobcu preveriť, zasiahol do rozdelenia dôkazného bremena medzi žalobcom a správcom dane.
Dôkazné bremeno primárne spočíva na žalobcovi a pokiaľ žalobca tvrdí, že svoj záväzok splnil v režime
subdodávky, musí toto tvrdenie preukázať. Správca dane nemá povinnosť ustáliť, ako preverovaná

obchodná transakcia v skutočnosti nastala, ale má len posúdiť, či dôkazy predložené žalobcom jeho
tvrdenia preukazujú;
· samotná skutočnosť, že služby boli vo vzťahu k odberateľom vykonané ešte neznamená, že boli
dodané deklarovaným dodávateľom a jeho subdodávateľmi. Na s. 6 - 8 kasačnej sťažnosti sú rozobraté
skutkové okolnosti, ktoré viedli k záveru žalovaného o dôvodnosti nepriznania práva na odpočet DPH;

· sprostredkovateľské služby na základe zmluvy o sprostredkovaní spoločnosti GTS Slovakia
s.r.o. nemohli byť dodané žalobcom subdodávateľsky od deklarovaného dodávateľa, pretože tento
deklarovaný dodávateľ žiadne sprostredkovateľské služby na základe spornej faktúry nedodával.
7. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozsudkom správneho súdu. Navrhol, aby
kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Namietal, že žalovaný neuviedol, aké právne

posúdenie považuje v rozsudku správneho súdu za nesprávne. Žalobca predložil všetky dostupné
dôkazné prostriedky, ktoré jasne preukazujú poskytovanie sporných služieb. Splnil všetky zákonné
hmotnoprávne a formálnoprávne podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Žalobca sa
vyjadril k viacerým tvrdeniam týkajúcim sa vyhodnotenia skutkového stavu. Tiež uviedol, že kapacity
dodávateľa nie sú samé o sebe relevantným ukazovateľom, či daný subjekt mohol poskytnúť služby pre

svojho odberateľa. poukázal na rozsah existujúcich dokladov. Viaceré tvrdenia žalovaného považoval
za subjektívne názory, ktoré nie sú naviazané na právne posúdenie veci.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“)
preskúmal rozsudok správneho súdu. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11

písm. h) SSP.
9. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
10. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že

podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou
osobou a včas. Žalovaný je podľa § 4 ods. 2 písm. a) 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v účinnom znení oslobodený od súdneho poplatku za podanie kasačnej sťažnosti.11. Po preskúmaní veci kasačný súd dospel k záverom, ktoré deklaroval vo výroku svojho rozsudku.
Bližšie tieto závery odôvodňuje v nasledovnom texte.
12. Kasačný súd pri posudzovaní námietok žalovaného týkajúcich sa rozloženia dôkazného bremena

medzi žalobcu a správcu dane poukazuje na predošlý rozsudok sp. zn. 5Sfk/1/2024 z 19. decembra
2024 tých istých účastníkov konania, ktorý sa týkal iného zdaňovacieho obdobia. V tomto rozsudku je
uvedené:
45. Kasačný súd zároveň nezistil, že žalobca sám inicioval doplniť dokazovanie dopytom na ďalších
vymenovaných odberateľov žalobcu. V zmysle predchádzajúcej rozhodovacej praxe kasačného súdu

však nemožno nevykonanie dôkazov, ktoré mali svedčiť v prospech daňového subjektu, bez návrhu
z jeho strany, vyhodnotiť ako vadu konania. „Vo vzťahu k zásade voľného hodnotenia dôkazov a
nutnosti vykonania výsluchu tretích osôb bez návrhu (ako to namietal žalovaný) kasačný súd uvádza,
že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nemusí vykonať ďalšie dôkazy (nenavrhnuté daňovým
subjektom), pokiaľ ich nepovažuje za relevantné. V uvedenom smere správca dane ani žalovaný
nepochybil ...“ (rozsudok kasačného súdu sp. zn. 5Sfk/36/2021 zo dňa 30. júna 2022).

46. Ak teda správny súd uložil povinnosť vykonať ďalšie zisťovanie skutkového stavu, a to bez
akéhokoľvek návrhu, resp. podnetu žalobcu a zároveň správny súd takýto pokyn neodôvodnil inými
výnimočnými okolnosťami, podľa kasačného súdu je takýto pokyn neúčelný a nezodpovedá princípom
dokazovania v daňovom konaní. Naviac, z formálneho hľadiska nemá ani oporu v námietkach žalobcu
v správnej žalobe.

13. So zreteľom na uvedené kasačný súd posudzoval námietky žalovaného v kasačnej sťažnosti
týkajúce o potrebe vykonať ďalšie dokazovanie. V bode 84 rozsudku správneho súdu je výslovne
uvedené, že je nevyhnutné vykonať dokazovanie preverením všetkých odberateľov. Toto je uvedené aj
v bode 90 predmetného rozsudku, kde sa priamo uvádza, že správca dane preverí v ďalšom konaní
dodanie služieb u všetkých konečných príjemcov.

14. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú
vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Podľa ods. 2 prvej vety predmetného
paragrafu správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy
daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Z predmetných

ustanovení je zrejmé, že dôkazné bremeno za správne určenie dane je na žalobcovi v postavení
daňového subjektu. Z uvedeného dôvodu žalovaný opodstatnene napáda závery správneho súdu, podľa
ktorých by mal správca dane iniciatívne vykonávať dokazovanie na správne určenie dane.
15. K dôkaznému bremenu sa viackrát vyjadrovala judikatúra. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje
na bod 21 uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018-53, podľa ktorého má

povinnosť tvrdiť a svoje tvrdenie dokázať daňový subjekt. Pre správcu dane je tak postačujúce, pokiaľ
preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým
subjektom.
16. Na vzťah medzi správcom dane a daňovým subjektom poukazuje aj odborná literatúra. Podľa S.
Kubincovej vedenie dokazovania neznamená, že je povinnosťou správcu dane preukazovať všetky

skutočnosti potrebné pre správne určenie dane. Dokazovanie pri správe daní je špecifické tým, že
dôkazné bremeno (preukázanie rozhodných skutočností) zaťažuje najmä daňový subjekt (Kubincová,
S.: Daňový poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2024, s. 216-247). Uvedený názor tiež podporuje
záver, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu a žalovaný nemá kompetenciu iniciatívne vykonávať
dokazovanie v prospech žalobcu s cieľom namiesto žalobcu preukázať skutkový stav.

17. So zreteľom na uvedené je zrejmé, že správny súd nesprávne právne posúdil vec, pokiaľ zaviazal
orgány verejnej správy vykonaním ďalšieho dokazovania konkrétnym spôsobom. Tým správny súd
nerešpektoval § 24 ods. 1 a 2 daňového poriadku, podľa ktorého dôkazné bremeno je na strane
daňového subjektu. Správca dane preto sťažnostný bod nesprávneho právneho posúdenia veci
vyhodnotil ako dôvodný.

18. Žalovaný v kasačnej sťažnosti správne uviedol, že k odmietnutiu odpočtu DPH prišlo z dôvodu
záverov správcu dane a žalovaného o nesplnení podmienok pre takýto odpočet. Preto vyjadrenia
správneho súdu týkajúce sa daňového podvodu v jeho rozsudku a vyjadrenia žalovaného v kasačnej
sťažnosti týkajúce sa zneužitia práva sú vo vzťahu k prejednávanej veci s ohľadom na závery
rozhodnutia správcu dane nadbytočné a nemajú žiaden vplyv na riadne posúdenie veci.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
19. Podľa § 462 ods. 1 SSP ak kasačný súd po preskúmaní zistí dôvodnosť kasačnej sťažnosti,
rozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec správnemu súdu. Kasačný súd,
pretože vyhodnotil sťažnostný bod nesprávneho právneho posúdenia veci za dôvodný, rozhodol podľapredmetného ustanovenia. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude právne vyhodnotiť jednotlivé
žalobné body v zmysle záverov kasačného súdu.
20. Kasačný súd si je vedomý, že doteraz vo veci iných zdaňovacích období toho istého žalobcu vydal s

výnimkou citovaného rozsudku v bode 12 tohto odôvodnenia viacero iných rozhodnutí. So zreteľom na
rozličné závery správneho súdu vyjadrené v odôvodneniach rozsudkov v jednotlivých veciach, vrátane
dôvodov, pre ktoré prišlo k zrušeniu rozhodnutí orgánov verejnej správy, a rozdielnosť kasačných
sťažností, závery kasačného súdu sa v reakcii na uvedené nutne líšia (pozri napr. rozsudok kasačného
súdu sp. zn. 5Sfk/13/2024 z 30. januára 2025). Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje však napríklad

na svoj rozsudok sp. zn. 2Sfk/1/2024 z 31. marca 2025, kde bola námietka týkajúca sa dôkazného
bremena rovnako posúdená.
21. Podľa § 467 ods. 3 SSP ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie
konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania. So zreteľom na toto
ustanovenie kasačný súd o nároku na náhradu trov kasačného konania nerozhodoval.
22. Tento rozsudok prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.