Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 12, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/95/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119467436
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6119467436.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom
Mozartova 4093/9, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 420 166, zastúpený: Mgr.
Peter Kubovič, advokát, s.r.o., so sídlom Námestie Biely kríž 3, 831 02 Bratislava - mestská časť Nové
Mesto, IČO: 54 167 370, proti žalovanému: HI Kongres Hotel Trnava s.r.o., so sídlom Športová 2,
010 01 Žilina, IČO: 47 504 714, zastúpený: PETKOV & Co s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08
Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 1.015,83 EUR s príslušenstvom,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 6. mája 2024, č. k.:

16Ca/71/2019-448, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.015,83 EUR spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 1.015,83 EUR odo dňa 11. 12. 2019 do zaplatenia, a to v lehote 3 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.
II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 100 %, a to v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bude rozhodnuté o výške trov konania žalobcu.“

2. Podstata sporu sa týka nároku organizácie kolektívnej správy autorských práv na vydanie
bezdôvodného obohatenia za verejný prenos audiovizuálnych diel prostredníctvom televíznych
prijímačov v hotelových izbách.

3. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 23. 12. 2019 domáhal od
žalovaného zaplatenia istiny vo výške 1.015,83 EUR spolu s príslušenstvom a náhrady trov konania
titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného za neoprávnený zásah do autorských práv uvedením
autorských diel na verejnosti bez súhlasu ich autorov (resp. žalobcu ako ich zástupcu, ktorý vykonáva
správu ich práv získaných rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou) iným spôsobom verejného
prenosu - prostredníctvom technických zariadení v období od 01. 01. 2018 do 22. 04. 2018 v **** hoteli

pri zvyčajnej licenčnej odmene za rok v sume 29,50 EUR.4.Žalobcaargumentovaltým,žejeorganizácioukolektívnejsprávysoprávnenímMinisterstvakultúrySR
na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov audiovizuálnych diel a ďalších druhov chránených
diel.

5. Tvrdil, že žalovaný v Hoteli Holiday Inn Trnava v období od 01.01.2018 do 22.04.2018 uskutočnil
verejnýprenosaudiovizuálnychdielprostredníctvom103ksTVprijímačovnaizbácha4ksTVprijímačov
v iných priestoroch hotela. Žalovaný nemal uzavretú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom,
a tým nelegálne sprostredkoval verejný prenos autorských diel bez súhlasu autorov.

6. Vo vzťahu k výpočtu nároku uviedol, že sadzba licenčnej odmeny je 29,50 EUR za jedno
zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie **** na jeden rok. Celkový ročný poplatok predstavuje za
103 izieb × 29,50 EUR = 3.038,50 EUR, 4 ďalšie zariadenia × 29,50 EUR = 272,00 EUR. Spolu: 3.310,50
EUR za rok. Prepočítané na rozhodné obdobie (01.01.2018 až 22.04.2018) to je suma 1.015,83 EUR.

7. Právne argumentoval ust. § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona (nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia). Odvolával sa na judikatúru Súdneho dvora EÚ, najmä prípady C-136/09, C-162/10.
Uvádzal, že výška licenčnej odmeny je paušálna a nezávisí od skutočného využívania izieb.

8. Žalovaný v konaní namietal neopodstatnenosť žaloby. Tvrdil, že žalobca nepreukázal existenciu

verejného prenosu a rozsah použitia chránených diel.

9. Namietal tiež aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, pričom tvrdil, že autorské práva sú spravované
viacerými organizáciami kolektívnej správy (SOZA, SAPA, SLOVGRAM, OZIS) a žalobca nemôže sám
uplatňovať nároky.

10. Rozporoval aj výšku nároku. Tvrdil, že žalobca nezohľadnil obsadenosť hotela – ak izba
nie je obsadená, chýba tretí prvok verejného prenosu (nová verejnosť). Taktiež poukázal na
rozhodnutie Protimonopolného úradu SR, ktorý konštatoval, že žalobca zneužil dominantné postavenie
uplatňovaním neprimeraných cien. Argumentoval, že výška požadovanej sumy je v rozpore s dobrými

mravmi a že žalobca mohol zneužívať svoje postavenie na trhu. Z týchto dôvodov žiadal súd, aby žalobu
zamietol a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trov konania.

11. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v celom rozsahu.
Vychádzal z dôkazov predložených stranami. Žalobca predložil Oprávnenie Ministerstva kultúry SR na

výkon kolektívnej správy, z ktorého mal preukázané, že žalobca má oprávnenie zastupovať autorov a
uplatňovať nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia. Sadzobníkom licenčných odmien platných v
roku 2018 žalobca preukázal obvyklú výšku licenčnej odmeny za verejný prenos diel v hoteli kategórie
****. Printscreenom webovej stránky hotela preukázal, že žalovaný propagoval TV prijímače v izbách,
čo nasvedčuje možnosti verejného prenosu. Taktiež Príkazná zmluva žalovaného s tretím subjektom

potvrdila, že hotel mal 103 izieb vybavených TV prijímačmi a ďalšie zariadenia v iných priestoroch.

12. Pokiaľ ide o dôkazy predložené žalovaným, a to Rozhodnutie Protimonopolného úradu SR, súd
ho nepovažoval za relevantné pre daný prípad. K argumentom o neobsadenosti hotela prihliadol na
absencia dôkazov o neobsadenosti hotela, žalovaný nepredložil výkazy obsadenosti, súd preto túto

argumentáciu odmietol.

13. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, keď z dokazovania vyplynulo, že boli preukázané
podstatné skutočnosti pre priznanie nároku. K podstatnej podmienke, existencii verejného prenosu
dospel k záveru, že pokiaľ hotel poskytuje hosťom TV prijímače napojené na signál, uskutočňuje verejný

prenos chránených diel. Vychádzal z judikatúry Súdneho dvora EÚ, pričom sa odvolal na rozsudky
C-136/09 a C-162/10, podľa ktorých poskytovanie televízorov v hotelových izbách spadá pod verejný
prenos.

14. Vo vzťahu k paušálnej výške licenčnej odmeny súd potvrdil, že licenčná odmena sa nEURčuje podľa

reálneho využívania izieb, ale za možnosť verejného prenosu.

15. Žalobca preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, keďže organizácia kolektívnej správy môže podľa § 63
ods. 2 písm. d) Autorského zákona sama uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.16. Súd následne právne vec posúdil podľa § 58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona, ktorý umožňuje
organizáciám kolektívnej správy uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia; podľa § 442a

ods.2Občianskehozákonníka,vzmyslektoréhovýškanáhradyškodysaurčujepodľaobvyklejlicenčnej
odmeny v čase neoprávneného zásahu; podľa § 458a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak
nemožno určiť výšku bezdôvodného obohatenia inak, použije sa zvyčajná licenčná odmena.

17. Žalobcovi priznal sumu 1.015,83 EUR ako náhradu za bezdôvodné obohatenie, ako aj úrok z

omeškania 5 % ročne od 11.12.2019 do zaplatenia a trovy konania v plnom rozsahu.

Odvolanie žalovaného
18. Proti rozsudku sa včas odvolal žalovaný v celom rozsahu. Žiadal rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie založil na § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, pričom
žalovaný namietal: nesprávne právne posúdenie veci; nesprávne skutkové zistenia; porušenie zásad

spravodlivého procesu a arbitrárnosť rozhodnutia; nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

19. K nesprávnemu právnemu posúdeniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu namietal, že žalobca
nebol oprávnený samostatne uplatňovať nárok na bezdôvodné obohatenie. Podľa § 175 ods. 1 písm.
a) Autorského zákona je výkon kolektívnej správy práv v oblasti verejného prenosu podmienený

obligatórnou spoločnou správou. To znamená, že nároky vyplývajúce z tejto správy môže uplatňovať
iba spoločným konaním všetkých organizácií kolektívnej správy (SOZA, SAPA, SLOVGRAM, OZIS
a LITA). Keďže žaloba bola podaná iba jednou organizáciou, nebolo splnené kritérium procesného
spoločenstva podľa § 77 a 78 CSP, čím vznikol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Žaloba mala byť
preto zamietnutá bez ďalšieho meritórneho posudzovania.

20. K nesprávnym skutkovým zisteniam namietal nedostatok dôkazov o vzniku bezdôvodného
obohatenia. Tvrdil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie toho, že k verejnému
prenosu skutočne došlo v rozsahu, ktorý požaduje, pretože základná skutková otázka, obsadenosť izieb,
nebola preukázaná. Súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, keď sa spoliehal na paušálny výpočet licenčných

poplatkov bez zohľadnenia reálnej obsadenosti hotela. Judikatúra Súdneho dvora EÚ (napr. C-325/14,
Rafael Hoteles) zdôrazňuje, že verejný prenos existuje len vtedy, ak je prítomná nová verejnosť, teda
ak sú izby obsadené. V tomto prípade nebolo preukázané, že v žalovanom období boli všetky hotelové
izby obsadené a v každej z nich došlo k skutočnému prenosu chránených diel.

21. Tak ako pred súdom prvej inštancie namietal zneužitie dominantného postavenia žalobcom
s poukazom na neprimerané licenčné poplatky. Poukázal na Protimonopolný úrad SR (PMÚ), ktorý
v rozhodnutiach z rokov 2022 a 2023 konštatoval, že žalobca zneužil svoje dominantné postavenie
uplatňovaním neprimeraných obchodných podmienok pri poskytovaní licenčných služieb. Uplatňovanie
sadzobníkových cien bez zohľadnenia obsadenosti hotela bolo označené za zakázanú cenovú praktiku

v rozpore s § 8 ods. 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Podľa jeho názoru je odvolací súd podľa
§ 193 CSP viazaný rozhodnutiami PMÚ, a preto nemôže poskytnúť ochranu nároku, ktorý vychádza
z protiprávneho uplatňovania neprimeraných cien. Výpočet nároku žalobcu je preto neplatný, keďže
vychádza z nezákonných cenových praktík.

22.Namietaltaktiežnezohľadneniedobrýchmravov(§3ods.1OZ).Akžalobcapriuzatváranílicenčných
zmlúv uplatňoval protiprávne neprimerané ceny, nemožno takéto správanie považovať za výkon
práva v súlade s dobrými mravmi. Žalobca nemôže ťažiť zo svojho protiprávneho správania, nemôže
žiadať bezdôvodné obohatenie na základe cien, ktoré boli vyhodnotené ako zneužitie dominantného
postavenia. Súd mal preto aplikovať § 3 ods. 1 OZ a nárok zamietnuť z dôvodu rozporu s dobrými

mravmi.

23. Poukázal na arbitrárnosť rozhodnutia a porušenie práva na spravodlivý proces. Podľa neho sa
súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s argumentmi žalovaného, čím porušil zásadu riadneho
odôvodnenia rozsudku. Súd neaplikoval relevantnú právnu úpravu z oblasti hospodárskej súťaže a

nezohľadnil rozhodnutia PMÚ SR. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR (II. ÚS 246/2019) musí súd
aktívne skúmať skutkový stav a právne relevantné otázky, aj keď ich žalobca dôkladne nepreukáže.24. Na základe uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie je podložené dôkazmi o nesprávnom právnom
posúdení veci, nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, neprimeranosti výšky uplatneného

nároku, ako aj porušenia zásad hospodárskej súťaže zo strany žalobcu.

Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného
25. V úvode vyjadrenia žalobca sumarizoval, že podal voči žalovanému žalobu na Okresnom súde
Banská Bystrica dňa 23.12.2019, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 1.015,83 EUR s príslušenstvom

z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Okresný súd Banská Bystrica rozhodol vo veci rozsudkom
zo dňa 06.05.2024, sp. zn. 16Ca/71/2019, ktorým žalobe plne vyhovel. Žalovaný proti rozsudku podal
odvolanie dňa 04.07.2024. K jednotlivým bodom námietok uviedol nasledovné argumenty.

26. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu – neopodstatnenosť námietky: Žalovaný namietal,
že súd prvej inštancie nesprávne uznal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a nevyhovel jeho tvrdeniu,

že žalobca nemôže samostatne uplatniť predmetný nárok. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že
uplatňuje výlučne nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za verejný prenos predmetov ochrany,
ktoré spravuje výlučne on sám. Nie je preto dôvod, aby preukazoval zastúpenie iných organizácií
kolektívnej správy alebo ich účasť v konaní. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal na § 175
Autorského zákona, podľa ktorého uzavrel s ostatnými organizáciami kolektívnej správy dohodu o

spoločnej správe práv. Na základe tejto dohody mal žalovaný možnosť uzatvoriť jednu spoločnú zmluvu
so všetkými organizáciami kolektívnej správy, avšak tak neučinil. Preto žalovaný používal predmety
ochrany neoprávnene, čím vznikol žalobcovi samostatný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Právna úprava neukladá žiadnu povinnosť, aby všetky organizácie kolektívnej správy uplatňovali nároky
spoločne. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je nárokom každého jednotlivého nositeľa práv

samostatne,apretojeajkolektívnaorganizáciaoprávnenávymáhaťtietonárokyindividuálne,čovyplýva
z § 63 ods. 2 písm. d) autorského zákona.

27. Tento záver potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/259/2021 zo dňa
28.02.2023, v ktorom súd konštatoval, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nezakladá

existenciu núteného procesného spoločenstva medzi organizáciami kolektívnej správy. Z uvedeného
dôvodu je odvolacia námietka žalovaného neopodstatnená.

28. Neprimeranosť licenčných poplatkov a údajné zneužitie dominantného postavenia: Žalovaný tvrdil,
že žalobca zneužil svoje dominantné postavenie a uplatňuje neprimerané obchodné podmienky. Táto

námietka vychádza z rozhodnutia Protimonopolného úradu SR (ďalej len „PMÚ SR“), ktorým bola
žalobcovi uložená pokuta. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že predmetom tohto konania je výlučne
vydanie bezdôvodného obohatenia. PMÚ SR nie je orgánom oprávneným určovať výšku „primeraných“
licenčných poplatkov. Správne konanie pred PMÚ SR nemá vplyv na toto konanie, čo potvrdzuje aj
rozhodovacia prax súdov. Žalobca s rozhodnutím PMÚ SR nesúhlasí a podal proti nemu správnu žalobu.

Licenčné poplatky žalobcu sú v súlade s právnou úpravou. Žalobca predložil súdu 747 rozšírených
hromadných licenčných zmlúv, ktoré boli uzatvorené na rovnakých podmienkach. Najvyšší súd SR vo
viacerých rozhodnutiach potvrdil, že výška licenčných poplatkov vychádza zo zmluvných vzťahov a
nemôže byť predmetom súdneho prieskumu v tomto type konania. Z uvedených dôvodov vyplýva, že
námietka žalovaného je nedôvodná.

29. Neexistencia novej verejnosti a dôkazné bremeno: Žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal, že
žalovaný uskutočňoval verejný prenos voči novej verejnosti, pričom tvrdí, že žalobca mal preukázať
100 % obsadenosť hotela počas celého roka. Žalobca k tejto námietke uviedol, že už samotná
existenciatelevíznychprijímačovnaizbáchhotelanapojenýchnasignálzakladáverejnýprenosvzmysle

judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok C-306/05 Rafael Hoteles). Žalovaný nikdy procesne
účinne nepoprel, že v roku 2018 prevádzkoval ubytovacie zariadenie so zabezpečeným TV signálom pre
hostí. Verejný prenos nie je podmienený konkrétnou obsadenosťou izieb, keďže licenčné poplatky sa
určujú za možnosť používania chránených diel a nie podľa skutočného sledovania televízie. Judikatúra
NajvyššiehosúduSRpotvrdzuje,ženapreukázanieverejnéhoprenosupostačujeexistenciatelevíznych

prijímačov dostupných pre hostí.

30. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil
a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania. Žalobca v konaníjednoznačne preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, dôvodnosť svojho nároku aj výšku licenčnej
odmeny ako zvyčajnej trhovej ceny. Odvolanie žalovaného je preto zjavne nedôvodné a súd prvej
inštancie rozhodol správne a v súlade s ustálenou súdnou praxou.

Právne posúdenie odvolacím súdom
31. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

32. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

33. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj odvolacie námietky
žalovaného, a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a odvolanie
žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne analyzoval
skutkový stav veci, vykonal dôkladné dokazovanie a správne aplikoval príslušné právne normy na
zistený skutkový stav. Jeho závery sú logické, presvedčivé a v súlade s platnou judikatúrou. K námietke

arbitrárnosti odvolací súd poznamenáva, že danú námietku považuje za účelovú

34. K námietke nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol,
že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom tvrdil,
že žalobca mal žalovať v nerozlučnom nútenom procesnom spoločenstve s ďalšími organizáciami

kolektívnej správy, pretože údajný nárok mal byť spoločným nedielnym nárokom piatich organizácií
kolektívnej správy.

35. Odvolací súd k tejto otázke uvádza nasledovné.

36. V zmysle § 63 ods. 2 písm. d) autorského zákona č. 185/2015 Z. z. je organizácia kolektívnej správy
oprávnená domáhať sa vo vlastnom mene vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie
predmetov ochrany spravovaných touto organizáciou.

37. Skutočnosť, že organizácie kolektívnej správy majú možnosť uzatvoriť dohodu o spoločnej správe
podľa § 175 Autorského zákona, neznamená, že táto dohoda ich zbavuje individuálneho práva na súdnu
ochranu. Naopak, zákon v § 174 ods. 2 písm. e) výslovne predpokladá možnosť paralelného výkonu
kolektívnej správy aj popri existencii spoločnej dohody.

38. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/259/2021 zo dňa 28.02.2023 potvrdilo, že nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia je nárokom deliteľným a jeho vymáhanie jednou organizáciou
kolektívnej správy nevyžaduje účasť iných organizácií, pokiaľ sa domáha výlučne nároku za predmety
ochrany, ktoré spravuje.

39. Odvolací súd považuje za relevantné aj rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15Co/7/2022 zo dňa 22.03.2022, ktorý v skutkovo obdobnej veci konštatoval, že existencia dohody
o spoločnej správe nebráni individuálnemu výkonu kolektívnej správy žalobcom. Rovnako poukazuje
v celosti na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/21/2023 zo dňa 29.11.2023,
v ktorom rozhodujúci senát vyslovil v skutkovo aj právne totožnej veci relevantné závery, kde bol

žalobcom terajší žalobca a žalovaným Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a. s..

40. Civilný sporový poriadok vo svojom druhom diele nazvanom „procesné spoločenstvo“ v § 75 a
nasledujúcich upravuje prípad, keď na jednej strane vystupuje viacero subjektov. Konkrétne podľa § 75
ods. 1 CSP na strane žalobcu alebo žalovaného môže vystupovať viac subjektov.

41.Zákonrozlišuje1/samostatnéspoločenstvo,ktoréjeupravenév§76CSP,podľaktoréhosamostatné
spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o samostatné práva a povinnosti a každý koná
sám za seba. Súd rozhoduje o každom nároku a povinnosti samostatne; 2/ nerozlučné spoločenstvo,ktoré je upravené v § 77, keď podľa ods. 1 daného ustanovenia nerozlučné spoločenstvo je procesné
spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na
každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných;

3/ nútené spoločenstvo, ktoré upravuje § 78 a je definované v ods. 1 tak, že nútené spoločenstvo
je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých
subjektov právneho vzťahu.

42. Vo všeobecnosti platí, že charakter procesného spoločenstva je determinovaný charakterom

predmetu konania, teda hmotnoprávnou úpravou. O nerozlučné spoločenstvo ide len vtedy, ak povaha
predmetu sporu neumožňuje, aby ten bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému zo
spoločníkov (viď napr. II. ÚS 375/2019).

43. Pre rozhodnutie je relevantné ust. § 58 ods. 1 písm. i) AZ, na ktoré poukazoval žalobca a ktoré
aplikoval súd prvej inštancie, podľa ktorého autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo

ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.

44. V zmysle § 63 ods. 2 písm. d) AZ nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. i) sa môže domáhať vo svojom
mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.

45. Podľa § 458a OZ ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť
bezdôvodné obohatenie inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a
ods. 2.

46. Podľa § 175 ods. 1 AZ (v znení účinnom do 10. 10. 2018) organizácie kolektívnej správy

vykonávajúce kolektívnu správu práv v príslušných odboroch kolektívnej správy práv uzatvoria dohodu
o spoločnej správe, ak dochádza k použitiu predmetov ochrany a) technickým predvedením predmetu
ochrany alebo verejným prenosom v prevádzkarňach prostredníctvom technického zariadenia; to
nezahŕňa vysielanie, retransmisiu a sprístupňovanie verejnosti alebo b) vyhotovením rozmnoženiny
podľa § 42 a 43.

47. Povaha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súvisiaca s právom individuálnych autorov
na poskytnutie odmeny, ktorá nebola v zmysle zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu núteného
procesného spoločenstva. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z autorského
zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov, či organizácií kolektívnych správ

zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej
správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Zo svojej povahy ide o nárok
deliteľný, a pokiaľ nie je preukázaný opak, správu majetkového práva autorov vykonáva organizácia
kolektívnej správy príslušného podľa druhu chráneného autorského práva, ktorá je oprávnená tento
nárok samostatne vymáhať. Právna úprava dohody o spoločnej správe podľa § 175 AZ neobmedzuje

žalobcu ako organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody vykonával aj
kolektívnu správu samostatne vo vlastnom mene. Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť
vyjednávaciu pozíciu subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené
osoby nútené spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie
autorských práv.

48.Odvolacísúdnadoplnenieodkazujena§164ods.1AZ,podľaktoréhoorganizáciakolektívnejsprávy
jepovinnázastupovaťzarovnakýchpodmienokabezohľadunačlenstvovorganizáciikolektívnejsprávy
každého nositeľa práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov
ochrany a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv

požiada. Organizácia kolektívnej správy môže odmietnuť zastupovanie nositeľa práv len na základe
preukázaných objektívnych dôvodov, najmä ak by zastupovanie nositeľa práv bolo v rozpore s vydaným
oprávnením alebo majetkové práva k predmetu zastúpenia nevznikli. Pred uzavretím dohody podľa
prvej vety je organizácia kolektívnej správy povinná poskytnúť nositeľovi práv informácie o podmienkach
zastupovania pri výkone kolektívnej správy práv. Organizácia kolektívnej správy je povinná začať výkon

činností súvisiacich so zastupovaním od uzavretia dohody podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak.

49. Žalobca preukázal, že má postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle § 144 ods. 1 AZ na
základe Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18. 8. 2016. Žalobcatak preukázal, že je oprávnený na výkon kolektívnej správy práv súvisiacich s autorským právom,
čím preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, na základe čoho bol oprávnený vykonávať kolektívnu správu
majetkových práv nositeľov práv, ktorých zastupuje zo zákona alebo na zmluvnom základe písomne v

dohodnutom rozsahu predmetov ochrany.

50. Žalobca je v rámci výkonu kolektívnej správy a zastupovania autorov oprávnený pri zistenom
porušení majetkových práv nositeľa práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Totožný režim ochrany práv sa vzťahuje na nositeľov práv, ktorých organizácia kolektívnej správy

nezastupuje na zmluvnom základe, pokiaľ ide o spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa udeľuje
licenciarozšírenouhromadnoulicenčnouzmluvou.Medzizákladnéznakyorganizáciekolektívnejsprávy
patrí predovšetkým kolektívny charakter správy práv, tzn. správu výkonu majetkových práv väčšieho
počtu nositeľov práv v záujme spoločného prospechu týchto nositeľov práv. Kolektívna správa práv
je zároveň jediný a hlavný účel činnosti organizácie kolektívnej správy. Výkon kolektívnej správy je
službou poskytovanou podľa autorského zákona. Organizácia kolektívnej správy zastupuje viacerých

nositeľov práv vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv (viď § 144
ods. 3 AZ). Žalobca na základe udeleného oprávnenia na výkon kolektívnej správy a práv vykonáva
kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym gramatickým, hudobno-
dramatickým, choreografickým, audio vizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia,
architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Rovnako ako organizácia poverená na výkon

kolektívnejsprávyprávjeoprávnenáudeľovaťlicenciezanositeľovpráv,ktorýchzastupujenazmluvnom
základe, a ktorý výslovne nevylúčili kolektívnu správu práv organizáciou kolektívnej správy (viď § 78-
§ 80 AZ). Ochranu majetkových práv zastupovaných autorov vykonáva žalobca aj tým, že kontroluje,
či používatelia autorských diel majú uzavreté licenčné zmluvy oprávňujúce ich na použitie diel. Pokiaľ
zistí organizácia kolektívnej správy, že došlo k neoprávnenému použitiu diel bez licenčnej zmluvy, môže

podaťvočineoprávnenémupoužívateľovižalobuovydaniebezdôvodnéhoobohatenia(§58ods.1písm.
i) AZ).

51. Odvolací súd námietku žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu považuje za
nedôvodnú. Zároveň poukazuje na zoznam zastupovaných autorov, ktorý je zverejnený na webovej

stránke žalobcu www.lita.sk a táto informácia je dostupná komukoľvek. Žalovaný nepreukázal, že
niektorý nositeľ práv k uvedeným dielam výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv a rovnako ani to,
že uzatvoril licenčnú zmluvu s inými subjektmi správy autorských práv pre používanie audiovizuálnych
diel verejným prenosom za obdobie roku 2019.

52. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že
žalobca má v tomto konaní aktívnu vecnú legitimáciu a odvolacia námietka žalovaného v tomto bode
nie je dôvodná.

53. K námietke zneužitia dominantného postavenia žalobcom a konania v rozpore s dobrými mravmi.

Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že žalobca zneužíva svoje dominantné postavenie na trhu a že jeho
nároky sú v rozpore s dobrými mravmi. Argumentoval rozhodnutím Protimonopolného úradu SR (PMÚ
SR), ktorým bola žalobcovi uložená pokuta za údajné zneužitie dominantného postavenia.

54. Odvolací súd k tejto otázke uvádza nasledovné. Licenčné odmeny tak, ako vyplývajú v relevantnom

období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné
odmeny možno považovať len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočne
udeľované licencie používateľom predmetov ochrany. Nakoľko Protimonopolný úrad SR nie je cenovým
orgánom, ktorý určí, aké licenčné odmeny sú primerané alebo zvyčajné, výsledkom konania pred
Protimonopolným úradom SR je len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo

výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.

55. Predmetom tohto súdneho konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, na ktoré vznikol žalobcovi
nárok v dôsledku vedomého a úmyselného protiprávneho konania žalovaného, ktorý neoprávnene
používal predmety ochrany v správe žalobcu. Žalobcovi z tohto titulu podľa § 58 ods. 1 písm. i)

a § 63 ods. 2 písm. d) AZ v spojitosti s § 458a a § 442a ods. 2 OZ vznikol nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia najmenej vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Súd preto musel skúmať,
aká bola v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu zo strany žalovaného zvyčajná licenčná
odmena za udelenie licencie na použitie predmetov ochrany v správe žalobcu. Žalobca preukázal, žeiní prevádzkovatelia ubytovacích zariadení, ktorí boli oprávnenými používateľmi predmetov ochrany
v správe žalobcu rovnakým spôsobom v relevantnom období uzatvárali licenčné zmluvy s licenčnou
odmenou, ktorej výška zodpovedala licenčným odmenám určeným v sadzobníku žalobcu. Preukázal to

predložením rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých uvedených zmluvách bola
licenčná odmena dohodnutá týmto spôsobom, z čoho vyplýva, že daná licenčná odmena bola zvyčajnou
licenčnou odmenou. Dané zmluvy sú dvojstrannými právnymi úkonmi, pri ktorých používatelia z vlastnej
vážnej a slobodnej vôle súhlasili s licenčnými odmenami navrhnutými žalobcom. Ak by používatelia
nesúhlasili s návrhom uvedených zmlúv zo strany žalobcu, mali možnosť podať žalobu o určenie obsahu

licenčnej zmluvy podľa § 165 ods. 8 AZ. Tzn., že licenčné odmeny tak, ako boli stanovené v tom
období, sú zvyčajnými licenčnými odmenami, nakoľko za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať
len také licenčné odmeny, za aké boli v relevantnom období skutočné udeľované licencie používateľom
predmetov ochrany. Súdu v tomto konaní prislúcha iba zisťovať výšku zvyčajnej licenčnej odmeny,
pričom nemá právomoc v tomto konaní meniť alebo moderovať ich výšku, a teda ani obmedzovať alebo
moderovať nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

56. Výsledkom konania pred Protimonopolným úradom v žiadnom prípade nemôže byť výpočet
ani určenie zvyčajnej licenčnej odmeny, ani výpočet a určenie primeranej licenčnej odmeny, ale
len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu. Akýkoľvek výsledok správneho
konania nemá a nemôže mať žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie, ktorého predmetom je

vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej licenčnej odmeny. Uvedenú
argumentáciou žalobcu potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa
20. 7. 2022, sp. zn. 4 Cdo/187/2021 v skutkovo a právne obdobnej veci. V tomto rozhodnutí Najvyšší
súd konštatoval, že začatie správneho konania pred Protimonopolným úradom automaticky neznamená,
že tvrdenia žalovaného sú dôvodné, ani že žalobca zneužil dominantné postavenie a dopustil sa

správneho deliktu, nakoľko samotné začatie správneho konania nemôže tieto skutočnosti prejudikovať.
Výsledkom konania môže byť buď zastavenie správneho konania pred Protimonopolným úradom
Slovenskej republiky po tom, ako žalobca riadne objasní dôvodnosť výšky licenčných odmien žalobcu
alebo rozhodnutie o tom, že sa žalobca dopustil správneho deliktu a v takom prípade Protimonopolný
úrad Slovenskej republiky rozhodne o uložení prípadnej pokuty žalovanému. Licenčné odmeny tak, ako

vyplývajú v relevantnom období z predložených licenčných zmlúv, sú zvyčajnými odmenami, nakoľko
za zvyčajné licenčné odmeny možno považovať za také licenčné odmeny, za aké boli v tom období
skutočneudeľovanélicenciepoužívateľompredmetovochrany.Zrozhodnutiavyplynuloajto,ženakoľko
Protimonopolný úrad nie je cenovým orgánom, ktorý určí, aké licenčné odmeny sú primerané alebo
zvyčajné, výsledkom konania bude len rozhodnutie o tom, či sa žalobca dopustil správneho deliktu, ergo

výsledok správneho konania nemá žiadnu relevanciu pre toto súdne konanie.

57. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rovnaký právny záver učinený Krajským súdom
Banskej Bystrici aj po vydaní rozhodnutia Protimonopolného úradu SR rozsudkom zo dňa 22. 3.
2022, sp. zn. 14 Co/7/2022, tiež na už spomínané rozhodnutie 15 Co/21/2023. Poukázal taktiež na

záver Krajského súdu v Bratislave, ktorý rozhodoval po vydaní rozhodnutia Protimonopolného úradu
rozsudkom zo dňa 30. 3. 2022, sp. zn. 4 Co/167/2019.

58. Predmetom tohto súdneho konania nie je kontrola hospodárskej súťaže, ale vymoženie
súkromnoprávneho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. PMÚ SR nie je cenovým orgánom,

ktorý by určoval výšku zvyčajných licenčných odmien, a jeho rozhodnutie nemôže mať automatický
vplyv na toto konanie. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/187/2021 potvrdil, že súdne konanie
o vydanie bezdôvodného obohatenia nie je závislé od správneho konania na PMÚ SR. Odvolací súd
považuje za dôležité aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/167/2019, ktorý konštatoval,
že odvolanie na zásadu dobrých mravov nemôže slúžiť na ochranu vedome protiprávneho konania

žalovaného. Z uvedeného vyplýva, že žalobca riadne preukázal svoj nárok a odvolacie námietky
žalovaného v tomto bode nie sú dôvodné.

59. K námietke, že žalobca nepreukázal skutkový stav – verejný prenos. Žalovaný tiež tvrdil, že žalobca
nepreukázal uskutočňovanie verejného prenosu v jeho zariadení a že súd prvej inštancie dospel k

nesprávnym skutkovým záverom.

60. Odvolací súd konštatuje nasledovné. Žalobca v konaní preukázal, že žalovaný v rozhodnom období
prevádzkoval ubytovacie zariadenie, v ktorom poskytoval televízne prijímače vybavené signálom, čímumožnil verejný prenos diel. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci C-306/05 Sociedad
General de Autores y Editores de Espana v. Rafael Hoteles) je umiestnenie televíznych prijímačov v
hotelových izbách verejným prenosom v zmysle autorského práva. Skutočnosť, že žalovaný v plnom

rozsahu nepoprel tvrdenia žalobcu, znamená, že nevyužil možnosť procesne účinne spochybniť jeho
dôkazné bremeno (§ 151 CSP). Argumentácia žalovaného týkajúca sa potreby preukázania plnej
obsadenosti hotela je irelevantná, keďže na účely verejného prenosu postačuje existencia zariadenia
umožňujúceho sledovanie televízneho vysielania.

61. Odvolací súd sa stotožňuje s vysloveným názorom súdu prvej inštancie, keď dospel k
záveru, že síce samotné umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení, t. j. TV prijímačov v izbách
ubytovacieho zariadenia nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie signálu ubytovacím
zariadením prostredníctvom TV prístrojov klientom v zariadení predstavuje nezávisle od používania
techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice EURópskeho parlamentu

a Rady 2001/2009-ES z 22.5.2011. Okresný súd mal preukázané, že žalovaný mal v ubytovacích
zariadeniach ako aj iných priestoroch preukázateľne umiestnené TV prijímače vybavené signálom, ktorý
umožňuje príjem obrazovo-zvukových diel autorov, dochádzalo k ďalšiemu verejnému prenosu, keď v
zmysle judikatúry (rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-162/10 a C-306/2005) je umiestnenie
zvukovo obrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia so signálom považované za ďalší

verejný prenos. Pretože žalovaný bol v rozhodnom období používateľom audiovizuálnych diel, súd
prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že bol povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia
predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na
výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetu ochrany, t. j. žalobcu. Použitie diel
z uvádzaných odborov bez súhlasu nositeľov autorských práv k nim a bez uhradenia licenčnej odmeny

prestavuje neoprávnený zásah do práv ich nositeľov, autorov. Tento zásah na strane žalovaného zakladá
majetkový prospech a na strane autorov, ktorých práva sú kolektívne spravované žalobcom, právo na
jeho vydanie, t. j. na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na toto právne východisko pre
posúdenie dôvodnosti žaloby nie je potrebné zisťovať konkrétnu obsadenosť ubytovacích zariadení v
rozhodnom období.

62. Bolo nepochybne preukázané, že žalovaný na svojich izbách v ubytovacích zariadeniach má
umiestnené televízne prijímače so signálom. Na svojich web stránkach práve túto skutočnosť uvádza
ako bonus, teda niečo, že zvyšuje kvalitu poskytovaných služieb a na čo spotrebiteľ aj pri výbere pobytu
prihliada, čo nesporne prináša pre žalovaného zvýšený ekonomický prínos. Je pravdou, že nie za

každých okolností musí dôjsť k verejnému prenosu, ako tomu mohlo byť v minulosti, napr. za situácie,
kedy ubytovacie zariadenie na umiestnených TV prijímačoch vysiela len reklamný spot o zariadení,
službách, resp. poskytuje informácie vnútorného organizačného charakteru a neposkytuje pripojenie k
televíznemu, či inému vysielaniu. V danom prípade však v súčasnosti bolo preukázané, že žalovaný
poskytuje signál zabezpečujúci televízne vysielanie.

63. V súvislosti z uvedeným odvolací súd zdôrazňuje osobitný charakter licencie (zákonnej alebo
zmluvnej). Licencia vo svojej podstate znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany,
a to za licenčnú odmenu. Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje autor používateľovi právo
používať jeho dielo. Žalobca, ako organizácia kolektívnej správy, udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou

používateľom licenciu, t. j. právo do budúcna používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje.
Odvolací súd zdôrazňuje, že používateľ si musí zabezpečiť licenciu ešte pred použitím diel, teda vopred.
Až uzavretím licenčnej zmluvy môže dôjsť k verejnému prenosu chránených diel. V akom rozsahu
používateľ prijímal a sprostredkovával verejný prenos technickými zariadeniami a či mal žalovaný pred
začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú licenčnú zmluvu, je nepodstatné. Pokiaľ žalovaný

mal audio vizuálne zariadenia umiestnené v izbách svojho ubytovacie zariadenia, mal mať ešte pred
ich používaním buď licenčnú zmluvu alebo s organizáciou oprávnenou na výkon kolektívnej správy práv
hromadnú licenčnú zmluvu, a to i napriek tomu, či audiovizuálne zariadenia bude využívať alebo nie.
Podstatou licencie je právo používať predmety ochrany a nie povinnosť. Licenčná odmena je odmena
za získanie práva používať predmety ochrany a nie za reálne používanie predmetov ochrany. Ak aj

nadobúdateľ licencie mal uzavretú zmluvu a platil dohodnutú odmenu, nevyužívanie licencie vôbec
alebo sčasti nezakladá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, pokiaľ v zmluve by nebolo
dohodnuté inak. Podľa § 69 ods. 6 AZ v znení do 24.3.2022 ak nadobúdateľ licenciu nevyužije vôbecalebo licenciu nevyužije sčasti, nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak nie je
dohodnuté inak.

64. Vo vzťahu k uvedenému odvolacie argumenty žalovaného, že žalobca nepreukázal, že počas
rozhodného obdobia dochádzalo vo všetkých izbách a v každom dni tohto obdobia k neoprávnenému
používaniudielformouverejnéhoprenosu,súneudržateľné,neakceptovateľnéavrozporesozmysloma
účelom autorského zákona. Žalobca nemá reálnu možnosť monitorovať každý jeden prístroj umiestnený
v izbách ubytovacieho zariadenia žalovaného z hľadiska jeho používania, kedy, v akých časových

intervaloch a v ktorých dňoch došlo aj reálne k použitiu diel chránených zákonom. Zákon nepredpokladá,
že by žalobca bol povinný preukázať to, v akom rozsahu sú tie ktoré televízne prijímače na izbách
ubytovacieho zariadenia používané a kedy, aké diela sú sledované, pretože v takom prípade výkladom
ad absurdum by bolo potrebné dospieť k záveru, že žalobca by musel fyzickými kontrolami, či
elektronicky sledovať každý televízny prijímač na každej izbe 365 dní v roku a 24 hodín denne, aby bolo
možné zistiť, či a kedy bol televízny prijímač zapnutý alebo vypnutý a ako by malo dôjsť k preukázaniu

takého postupu pri sledovaní rôznych televíznych programov, a to i v krátkom časovom intervale.

65. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Phonographic
Performace Irone Limited proti Írsku C 162/10 z 12. marca 2012, keď pri posúdení prejudiciálnej otázky
konštatoval, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízny

aleborozhlasovýprijímač,doktorýchprenášasignál,jepoužívateľom,ktorýuskutočňujeverejnýprenos.
Zároveň odvolací súd odkazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 7. decembra 2006 vo veci SGAE
proti Rafael Hotels SA, sp. zn. C-306/05, v ktorom konaní španielsky vnútroštátny súd položil Súdnemu
dvoru prejudiciálnu otázku za účelom zistenia, či súkromná povaha hotelových izieb zabraňuje tomu, aby
diela sprístupňované cez televízne prijímače v takýchto priestoroch predstavovali verejný prenos podľa

čl. 3 ods. 1 Smernice č. 2001/29/ES, z ktorého rozhodnutia vyplýva, že hoci samotné zabezpečenie
fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle Smernice EURópskeho parlamentu
a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi
súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením v izbách tohto
zariadenia predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl.

3 ods. 1 tejto smernice … na účely verejného prenosu stačí, aby sa dielo sprístupnilo verejnosti tak,
aby osoby, ktoré ju tvoria, mali k nemu prístup. Z tohto dôvodu je potom bezpredmetné vyžadovať od
žalovaného predloženie knihy hostí a zisťovať z nej, o akú verejnosť v jeho zariadení išlo, resp., či vôbec
možno hovoriť o verejnosti a či uskutočňoval vo svojom ubytovacom zariadení verejný prenos alebo len
prenos, pretože je nepochybné, že žalovaný uskutočňoval verejný prenos, a to vytvorením technických

možností, teda zabezpečením prístroja aj signálu na prístup hostí k možnosti prijímať a sledovať prenos.
Tento záver podporuje aj uznesenie Súdneho dvora C - 136/09 z 18. marca 2010 vo veci Organismos
Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki
kai Touristiki Etairai, podľa ktorého prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia
televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný

prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice EURópskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001.

66. Odvolací súd preto konštatuje, že samotné umiestnenie zvukovo-obrazových zariadení,
televíznych prijímačov, v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos,
avšak poskytovanie signálu ubytovacím zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom

prestavuje nezávisle od faktického používania tohto prístroja prenosu signálu verejný prenos podľa čl.
3 ods. 1 Smernice EURópskeho parlamentu a Rady 2001/290/ES z 22. mája 2011. Pretože žalovaný
mal v ubytovacom zariadení umiestnené televízne prijímače vybavené príjmom, ktorý umožňuje príjem
obrazovo-zvukových diel autorov, dochádzalo k tým k ďalšiemu verejnému prenosu.

67.Knámietkeneprimeranejvýškylicenčnejodmeny.Žalovanývodvolaníuviedol,žesúdprvejinštancie
nesprávne určil výšku zvyčajnej licenčnej odmeny.

68. Odvolací súd konštatuje, že žalobca preukázal zvyčajnú licenčnú odmenu predložením 747
rozšírených hromadných licenčných zmlúv. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/187/2021 potvrdil,

že určovanie zvyčajných licenčných odmien vyplýva z dohodnutých sadzobníkov a platných licenčných
zmlúv.69. Odvolací súd poukazuje na to, že pri určení výšky bezdôvodného obohatenia pod pojmom zistenie
neoprávneného použitia diel bez licenčného oprávnenia nie je možné rozumieť fyzickú kontrolu, či
niektorý z hostí žalovaného aj reálne využil možnosť sledovať v ubytovacom zariadení verejné vysielanie

a postačí zistenie, že takáto možnosť zvukovo obrazovými zariadeniami inštalovanými žalovaným na
izbách vytvorená bola. Ak nemožno reálne zistiť, koľko zvukovo-obrazových zariadení bolo aj reálne
a v akom rozsahu použitých, nie je možné ani nejakou konkrétnou sumou určiť výšku bezdôvodného
obohatenia. Z tohto dôvodu zákonom stanovený spôsob na určenie výšky bezdôvodného obohatenia vo
forme paušálnej odmeny, ktorej rozúčtovanie podľa skutočne odvysielaných diel autorov v rozhodnom

období pre nositeľov práv, je vecou organizácie kolektívnej správy. V tomto smere odvolací súd
poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Stowarzyszenie Filmowców Polskich C-367/15 z
25. januára 2017, predmetom ktorého bol výklad čl. 13 Smernice EURópskeho parlamentu a Rady
2004/48/ES o vymoženosti práv duševného vlastníctva k otázke, či je potrebné zisťovať skutočnú
výšku vzniknutej ujmy na strane autorov neoprávneným použitím diel chránených autorským zákonom
alebo je možné náhradu tejto sumy určiť paušálnou sumou, prípadne aj vo forme sankčnej náhrady

ujmy, podľa ktorého sa má tento článok vykladať tak, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou
je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré
boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením
všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku
priemernej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby

tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.

70. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v posúdení výšky bezdôvodného
obohatenia, keď mal preukázaný počet televíznych prijímačov v jednotlivých ubytovacích zariadeniach
žalovaného, pričom vychádzal z minimálnej sadzby a spôsobe jej určenia. Okresný súd aplikoval

správne ustanovenia, a to § 458a OZ a § 442 ods. 2 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na Rozsudok Súdneho dvora zo 17. marca 2016 vo veci C-99/15, Christian Liffers proti Producciones
Mandarina SL a Mediaset Espana Comunicación SA, podľa ktorého Článok 13 ods. 1 smernice
EURópskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného
vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že dovoľuje osobe poškodenej porušením jej práva duševného

vlastníctva, ktorá sa domáha náhrady svojej majetkovej ujmy vypočítanej v súlade s odsekom 1 druhý
pododsek písm. b) tohto článku na základe honorárov alebo poplatkov, na ktoré by mala nárok, ak
by porušovateľ požiadal o oprávnenie na použitie príslušného práva duševného vlastníctva, domáhať
sa aj náhrady svojej nemajetkovej ujmy, ako je ustanovené v odseku 1 druhý pododsek písm. a)
uvedeného článku. Je nepochybné, že žalovaný sa obohatil o to, čo mal uhradiť podľa licenčnej zmluvy.

Výška priznaného bezdôvodného obohatenia je zákonná a spravodlivá. Z týchto dôvodov odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav a odvolanie žalovaného v tomto
bode nie je nedôvodné.

71. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval

správne a v súlade s právom. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie potvrdil ako správne.

Trovy odvolacieho konania
72. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP,
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto

mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

73. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.