Rozsudok – Ostatné ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2621204715
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2621204715.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX/XX,
E., zastúpený: Advokátska kancelária ŠČURY, s. r. o., IČO: 47 258 055, so sídlom M. R. Štefánika 2618,
Čadca, proti žalovanému: F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, zastúpený advokátom: Mgr. Ondrej
Dostál, so sídlom Robotnícka č. 79, Senica, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 11C/29/2021-245 zo dňa 26.9.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku I. o d m i e t a .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e.

III. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. konanie o zaplatenie sumy 2.134
eur zastavil, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 420 ods. 1
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 144 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.

z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Vecne rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa svojím podaním doručeným súdu dňa 30.8.2021
domáhal zaplatenia sumy 3.800 eur za nedodržanie zmluvných dohôd - podvod. Toto odôvodnil tým, že v
máji 2020 sa strany sporu dohodli ústnou formou, že žalobca prenajme za účelom bývania unimobunku,
prístrešok, záhradu 10x10m pre psa, všetko za mesačný poplatok 150 eur vrátane energií. Toto sa udialo
napozemkuH.H.,nadvorejehochatyvA..SúčasťoudohodyboloajbývanieopatrovanejI.B.,oktorúsa

žalobca staral na základe rozhodnutia súdu v Českých Budějoviciach. Dohoda o nájme bola na neurčito.
Predtým bývali v E. (podľa všetkého sa jednalo o kancelárske priestory), odkiaľ sa museli vysťahovať,
nakoľko im nebola predĺžená nájomná zmluva z dôvodu údajného dlhu (nemal doklad o zaplatení, niekto
ho ukradol). Po kompletnom presťahovaní nastali prvé problémy spolunažívania v rozpore s dobrými
mravmi, kedy žalovanému začal vadiť ich pes, 6 mesačný vlčiak, kvôli ktorému vybudovali aj oplotenie
okolo vojenského stanu, ale ani to nepomohlo, nakoľko žalovaný sa bál o svoje ovce a kozy, a preto
ho museli dať preč aj keď to bol ich miláčik. V tejto súvislosti si žalobca vyčíslil škodu a nemajetkovú

ujmu na sumu 1.000 eur. Následne do narodenín žalobcu, t.j. do 11. 6.2020 nastal ďalší problém, kedy
mu žalovaný odpredal automobil zn. Peugeot za sumu 50 eur s pokazeným motorom a potom stále na
neho naliehal, aby si auto dal prepísať na seba. Toto žalobca neurobil a predal ho tretej osobe v mene
žalovaného, na čo sa žalovaný veľmi nahneval a ich spolužitie sa stalo neznesiteľné. Za toto si tiežuplatnil škodu a nemajetkovú ujmu v sume 1.000 eur. Žalovaný ako aj pán H. mu na začiatku zatajili,
že počasie v A. je veľmi drsné, často a silno tam veje vietor, pričom jedna veterná smršť mu odniesla
vojenský stan a tento poškodila, za čo si uplatnil škodu v sume 800 eur. Hádky medzi stranami sporu

viedli k tomu, že dostal výpoveď do konca septembra 2021. Napokon mu niekto do obydlia „nainštaloval“
ploštice a ich vzájomná hádka viedla k tomu, že im žalovaný povedal, aby sa odsťahovali do konca
augusta 2021. Za toto si žalobca uplatnil škodu a nemajetkovú ujmu v sume 1.000 eur. Na žalovaného
dal i trestné oznámenie a uviedol, že má pochybnosti o duševnom zdraví žalovaného, ktorého konanie
sa podobá diagnóze F 60.3 hraničná (emocionálne nestabilná) porucha osobnosti.

3. Na výzvu súdu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu upresnil žalobný petit, a to
písomným podaním zo dňa 22.7.2022. Domáhal sa toho, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovisumu1.666eurztitulunáhradyškody,sumu2.134eurasumu10.000eurztitulunemajetkovej
ujmy. Žalobu odôvodnil tým, že náhrada škody vyplýva zo zodpovednosti žalovaného na zásah do
práva na majetok, ktorý bol spôsobilý vyvolať škodu v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v zmysle Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd čl. 1 Ochrana majetku (každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať
svoj majetok). Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok,
ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Žalovaný sa nezákonne zmocnil
majetku žalobcu, čím vznikla škoda vo výške 1.666 eur, ktorá vyplynula aj zo zistenia OP Senica a

jej uznesenia č. k. 1Pn52/22/2205-16 zo dňa 9.5.2022, kde je na str. 1 uvedené: „hodnota vecí je
vo výške 1.666 €“. Nemajetková ujma vo výške 2.134 eur vyplýva zo zodpovednosti žalovaného za
zásah do práva na dôstojný život chránenej osoby s vekom 73 rokov na základe skutočností opísaných
v žalobe ako aj v jej doplnení zo dňa 14.9.2021 (pes, oplotenie, auto, ploštice), zistení OP Senica a jej
uznesenia č. k. 1Pn52/22/2205-16 zo dňa 9.5.2022, v ktorom je na str. 2 uvedené: „keďže oznamovateľ

bol nebezpečne prenasledovaný a bolo mu nebezpečne vyhrážané.“. Následok bol taký, že žalovaný sa
zachoval k žalobcovi a jeho opatrovankyni I. B. ako ku zvieratám, keď ich doslova vyhodil z prenajatej
unimobunky s brutálnym vyhrážaním, že ak okamžite neodídu, tak príde s piatimi chlapmi a prehodí ich
cez plot aj s ich vecami. Pritom mal tvár neprirodzene červenú až fialovú a bol rozzúrený, budil strach
a rešpekt. Následok bol taký, že v unimobunke a priľahlej budove mal žalobca uskladnený stan aj s 23

ročným archívom, ostali tam ich veci a museli odísť pod hrozbou nebezpečného vyhrážania. Žalovaný
im takýmto spôsobom rafinovane odcudzil ich veci. Po príchode do E. sa im podarilo zohnať ubytovanie,
kde mesačné nájomné predstavuje sumu 300 eur. Za toto konanie v rozpore s dobrými mravmi požaduje
žalobca 10.000 eur za zásah do práva za dôstojný život a práva na bývanie, ktorý bol spôsobilý vyvolať
nemajetkovú ujmu tým, že sa žalobcovi a jeho opatrovanej podstatným spôsobom zhoršila kvalita

života tým, že ich žalovaný doslova vyhodil na ulicu, prepadli do bezdomovstva a nenávratne sa ich
kvalita života zhoršila. Do tejto sumy je zahrnutý aj rozšírený nárok žalobcu uplatnený podaním zo dňa
23.11.2021 na zvýšené náklady na ubytovanie v sume 150 eur mesačne od 1.9.2021 do právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej, ako aj nevyčíslená suma nemajetkovej za útrapy spojené s bezdomovstvom.

4. Žalovaný s podanou žalobou a tvrdeniami žalobcu nesúhlasil.

5. Podaním doručeným súdu dňa 24.2.2023 vzal žalobca späť žalobu o zaplatenie sumy 2.134 eur a v
tejto časti navrhol konanie zastaviť.

6. Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že na jar roku 2020 v priebehu mesiaca máj žalovaný
na prosbu H. H. umožnil žalobcovi postaviť si na jeho pozemku v A. vojenský stan, ktorý mal slúžiť na
bývanie žalobcu a zloženie si jeho osobných vecí. Na bývanie mu poskytol menšiu budovu - unimobunku
a umožnil aj to, aby sa tam nasťahovala aj I. B. a neskôr aj pes. I. B. bola hospitalizovaná na psychiatrii
vo Veľkom Záluží a túto tam priviezol žalobca až niekedy začiatkom mesiaca jún 2020.

7. Žalobca potvrdil, že veci, ktoré u žalovaného nechal po jeho vysťahovaní, si doposiaľ nezobral, lebo
ich nemá kde dať, a preto žiada od žalovaného finančnú náhradu za tieto veci v sume 1.666 eur, ktorá
výška bola ustálená v rámci trestného konania. Žalovaný tvrdil, že má vedomosť, že žalobca si u neho
nechal nejaké veci, vrátane vojenského stanu, pričom on je pripravený kedykoľvek mu ich vydať.

8. Rozsudkom Okresného súdu České Budejovice č. k. 13 Nc/26/2014 - 226 zo dňa 18.5.2017,
právoplatným dňa 8.7.2017, bola I. B. ako občianka ČR čiastočne obmedzená v spôsobilosti na právne
úkony, pričom v rozsahu tohto obmedzenia jej bol ustanovený za opatrovníka žalobca. Podľa českéhopráva obmedzenie svojprávnosti je dočasným opatrením a pokiaľ nie je v rozsudku táto doba určená,
másazato,žejetodoba3rokov.UznesenímOkresnéhosúduČeskéBudějoviceč.k.0P/227/2017-427
zo dňa 8.7.2020 bolo začaté konanie bez návrhu o predlžení doby obmedzenia spôsobilosti na právne

úkony u posudzovanej I. B., ale pretože po dobu 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bola jej
spôsobilosť obmedzená, súd nerozhodol, po tomto dátume došlo k obnove svojprávnosti posudzovanej
v plnom rozsahu.

9. Svedkyňa I. B. vypovedala, že pán B. sa žalobou domáha zaplatenia nemajetkovej ujmy od

žalovaného za to, že sa museli od neho odsťahovať. V máji 2020 im ich známy H. H. poslal krátke video
o tom, že má k dispozícii od jedného známeho v A. priestory, ktoré by si mohli prenajať. Priamo vtedy
im pán H. povedal, že nájomné by bolo 150 eur mesačne vrátane energií, malo to byť na dobu neurčitú.
Zobrali to a začali sa tam sťahovať, pričom ona v tom čase bola hospitalizovaná v PL Veľké Zálužie. Bola
však v telefonickom kontakte so žalobcom, a preto vedela o všetkom, čo sa tam deje. Nie je pravdou, že
mali bývať vo vojenskom stane. V stane mali byť uložené len ich veci, od začiatku bolo dohodnuté, že

budúbývaťvunimobunke.StanimpomáhalstavaťpánE..Nakoľkoonabolavtomčasehospitalizovaná,
telefonicky jej oznámil žalobca, že sa dohodli so žalovaným, že im prenajme unimobunku za 150 eur
mesačne. Sumu 150 eur mesačne platil pán B. pravidelne, každý mesiac, peniaze dával žalovanému
z ruky do ruky. Žalovaný mu nikdy nedal o tomto potvrdenie, aj keď sa toho pán B. dožadoval. Ona
bola vždy prítomná u toho, keď mu peniaze dával. Ona si neskôr zadovážila psa vlčiaka, ktorému tam

vybudovali výbeh a oplotenie, ale žalovaný mal s tým problém, bál sa, že pes sa podhrabe a zabije
jeho ovce. Predtým, než si psa zadovážila, pýtala si súhlas žalovaného, ktorý jej ho dal. Vzťahy sa
vyostrovali a žalovaný trval na tom, aby sa odsťahovali. Až niekedy začiatkom augusta 2021 prišiel k
nim do unimobunky, chytil žalobcu pod krk a povedal mu, že ak sa do 2 dní nevysťahuje, tak príde aj s 5
chlapmi a prehodia ich cez plot aj s ich vecami. Ona túto situáciu veľmi zle znášala až napokon skončila

na psychiatrii v Galante, kde bola hospitalizovaná asi 3 týždne. V 9/2021 sa odsťahovali. Vypovedala,
že verbálne vyhrážky zo strany žalovaného na žalobcu začali krátko po nasťahovaní, niekedy v júni
2020, a konflikty medzi nimi vznikali kvôli malichernostiam. Napr. v júni 2020 mal žalobca narodeniny a
žalovaný mu predal za symbolickú cenu 50 eur osobný automobil, ktorý bol nepojazdný a povedal mu,
že si s ním môže robiť čo chce a môže ho aj predať. Keď ho pán B. predal, robil problémy s prepisom

vozidla na nového majiteľa. Tiež po ňom chcel písomnú nájomnú zmluvu, ktorú mu odmietol dať, resp.
podpísať. Pred vysťahovaním chodil žalovaný za žalobcom každý deň a vyzýval ho na vysťahovanie.
Ona sa nasťahovala do objektu žalovaného niekedy v mesiaci jún 2020, hneď po hospitalizácii. Ju
nikto fyzicky nikdy nenapadol. Stan a nejaké veci si neodsťahovali preto, lebo žalovaný mal dodržať
dohodu a mal ich tam nechať bývať a nie nútiť ich sa vysťahovať. Na otázku sudkyne, čo predchádzalo

jej hospitalizácii Vo Veľkom Záluží, uviedla, že vtedy sa museli odsťahovať z E., boli tam spory a ona
toto sťahovanie vždy veľmi zle znáša.

10. Svedok H. H. vypovedal, že žalobcu pozná od roku 1992, pričom v tom čase svedok podnikal,
mal reštauráciu v E. a žalobca pre neho vyrábal nejaké prospekty a tak sa skamarátili, aj celé rodiny.

Žalobca mával určité finančné problémy s tým, že svedok sa mu vždy snažil pomôcť, napr. mu dal
aj jeho rodine zadarmo sa najesť v jeho reštaurácii a pod. Napokon ho žalobca požiadal, či by mu
nezohnal nejaké ubytovanie, stačil by mu aj pozemok, kde by si postavil stan. Nakoľko sám pochádza
z A., poznal žalovaného a vedel, že tam má veľké priestory, tak ho oslovil, vysvetlil mu zlú situáciu
žalobcuažalovanýsúhlasil.NapresťahovaniežalobcudoA.mupožičalzadarmosvojeautoajsvlečkou.

Okolnosti, na ktorých sa oni dvaja medzi sebou dohodli, on nevie uviesť, nakoľko on u toho nebol a ani
sa o to nezaujímal. S určitosťou vie len to, že svojou osobou sa vtedy zaručil za žalobcu, a preto sa
žalovaný ponúkol, že keď je žalobca jeho dobrý priateľ, nenechá ho bývať v stane, ale má tam budovu,
v ktorej, keď sa uprace, bude lepšie ako v stane. Svojho času ho kontaktoval žalovaný a oznámil mu, že
má so žalobcom problémy, na čo mu svedok povedal len toľko, aby ho dostal odtiaľ preč, inak s tým už

nechcel mať nič spoločné. Mrzí ho, ako sa k nemu žalobca zachoval, keď ho vláči po súdoch a polícii
potom, ako bol k nemu ústretový a milý, vždy mu pomohol a chcel mu len dobre. Počul, že žalobca bol aj
hospitalizovaný na psychiatrii a podľa všetkého tam teraz aj patrí. Asi mesiac pred jeho výsluchom mu
žalobca poslal domov list, kde mu napísal ako má vypovedať pred súdom. Trval na tom, že nevie uviesť
žiadne konkrétne okolnosti ohľadom platieb medzi stranami sporu, nevie ako sa medzi sebou dohodli a

nevie nič ani o tom, za akých okolností sa žalobca odsťahoval.

11.SvedokF.E.vypovedal,žepoznáobestranysporu.Pokiaľideožalovaného,bývalvjehopriestoroch,
keď robil u pána J. na píle. Mal tam vtedy pre seba malú miestnosť, staral sa žalovanému o zvieratá. Vtom čase tam býval aj žalobca s I. B.. Nemá žiadnu vedomosť koľko platil žalobca žalovanému za to,
že tam býval a nevedel sa vyjadriť za akých okolností sa žalobca odsťahoval. Uviedol, že sa mu hneď
žalobca nepozdával a viackrát hovoril žalovanému, že urobil chybu, keď si ich tam nasťahoval. Raz za

ním žalobca prišiel s tým, že ho žalovaný zbil. Toto sa však nezakladá na pravde, neverí tomu, nakoľko
žalovaný je dobrý človek.

12. Trestné stíhanie vedené pred ORPZ Senica pod ČVS: ORP-160/VYŠ-SE-2022 (pred OOPZ
Jablonica vedené pod ČVS: ORP- 22/JA-SE-2022) pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods.

3 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť F. G. tak, že mal odcudziť A. B. rôzne veci v objekte A., K.
C. L. XXX v celkovej sume 1.666 eur, bolo ukončené vydaním uznesenia ČVS: ORP-160/VYŠ-SE-2022
dňa 1.7.2022, ktorým bola vec odmietnutá, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na
postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. V odôvodnení sa okrem iného konštatuje, že vykonaným
dokazovaním neboli splnené obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu krádeže, ani iného
trestného činu či priestupku. V rámci tohto konania bolo vyhotovené odborné vyjadrenie k zonamu vecí

vlastnícky patriacich žalobcovi, ale nachádzajúcich sa u žalovaného (na ktoré odborné vyjadrenie sa
žalobca odvolával), ktoré veci boli ohodnotené na sumu 1.666 eur.

13. Z predbežnej prepúšťacej správy Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela Pezinok zo dňa
27.8.2021 súd prvej inštancie zistil, že žalobca tam bol hospitalizovaný od 6.8.2021 do 27.8.2021 s dg

F 22, F 60. Boli mu doporučené pravidelné kontroly u psychiatra a praktického lekára a disperzácia
u špecialistov.

14. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd prvej inštancie dospel
k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne.

15. Pokiaľ ide o časť žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.666 eur z titulu náhrady škody
z údajného odcudzenia vecí, v konaní bolo podľa súdu prvej inštancie bez akýchkoľvek pochybností
preukázané, že žalovaný žalobcovi žiadne veci neodcudzil. Tento záver vyplýva aj z uznesenia OR PZ
Senica ČVS: ORP-160/VYŠ-SE-2022 zo dňa 1.7.2022, ktorým bola vec odmietnutá ohľadom trestného

stíhania pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 3 Trestného zákona, ktorého sa mal
dopustiť F. G. tak, že mal odcudziť A. B. rôzne veci v objekte A., K. C. L. XXX v celkovej sume 1.666
eur, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného
poriadku. V odôvodnení sa okrem iného konštatuje, že neboli splnené obligatórne znaky skutkovej
podstaty trestného činu krádeže, ani iného trestného činu či priestupku. Veci, ktorých protihodnoty v

celkovej sume 1.666 eur sa žalobca žalobou domáha, existujú a nachádzajú sa v objekte žalovaného,
pričom tieto si žalobca doteraz odtiaľ neodviezol nie zavinením žalovaného, ale neurobil tak údajne
z dôvodu, že ich nemá kde mať. V konaní tak nebol preukázaný vznik škody na strane žalobcu a už
vôbec nie príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a škodou, a preto súd žalobu v
tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

16. Vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie sumy 10.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy, súd prvej
inštancie zdôraznil, že špecifickosť osobnostných práv spočíva v ich predmete (objekte), ktorým nie je
hmotná vec, ale priamo osobnosť človeka, resp. na hmotnom substráte zachytená stránka osobnosti
človeka. Predmetom ochrany je osobnosť fyzickej osoby v jej celistvosti. Čiastkové osobnostné práva sú

preto chránené len v rámci celkovej osobnosti. Preto aj výpočet jednotlivých čiastkových osobnostných
práv v § 11 OZ, ktoré vytvárajú jednotné, základné osobnostné práva, je len demonštratívny. Zákon
neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený.
Neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej
postavenia v spoločnosti. Za neoprávnený nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry, ak ide o

okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná
obrana či krajná núdza). Privolenie fyzickej osoby na zásah však vylučuje protiprávnosť zásahu, ale
len vtedy, ak ide o osobnostné právo, ktorým možno disponovať. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, pretože nepreukázal súdu z čoho odvodzuje výšku tejto
náhrady, že by došlo k nejakému neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného na jeho osobu a

už vôbec nie, že by tento zásah bol spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti žalovaného z hľadiska
jeho postavenia v spoločnosti. Za závažnú ujmu treba podľa platnej judikatúry považovať ujmu, ktorú
fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie
alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívnepocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej
situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Vychádzajúc z
týchto úvah, súd prvej inštancie v danom prípade dospel k záveru, že konanie žalovaného v spornom

období nevykazovalo znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol objektívne
spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu, ktorá by mala za následok priznanie žalovanej sumy v časti, ktorou
sa domáha nemajetkovej ujmy, a preto súd žalobu aj v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

17. Navyše nebolo preukázané, že by išlo medzi stranami sporu o nájomný vzťah. Žalobca nepreukázal

súdu tieto skutočnosti. Naopak, tvrdenia žalovaného, že išlo o jeho pomoc žalobcovi ako človeku v núdzi,
potvrdil aj svedok H. H.. Žalobca spolu s opatrovanou I. B. sa odsťahovali z areálu žalovaného k
1.9.2021, a to po vzájomnej dohode. Nebolo preukázané, že by sa odsťahovali pod nátlakom, resp.
hrozbou nejakého nátlaku zo strany žalovaného. Na týchto záveroch by nič nezmenil ani fakt, ak by
medzi stranami aj prišlo k uzatvoreniu dohody o nájme, ako tvrdí žalobca, nakoľko jedným zo spôsobom
ukončenia nájmu je aj dohoda, pričom k dohode napokon prišlo, keďže sa žalobca z „predmetu nájmu“

odsťahoval.

18. V časti o zaplatenie sumy 2.134 eur súd prvej inštancie podľa § 144 a nasl. CSP konanie zastavil
pre späťvzatie žaloby. Žalovaný s týmto spätvzatím vyslovil súhlas na pojednávaní dňa 2.8.2023.

19. O náhrade trov konania strán sporu súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 a § 262
ods. 2 CSP a žalovanému, ktorý mal v konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca. Odvolanie

odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP) a
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalobca
nesúhlasil so zastavením konania v časti o zaplatenie 2.134 eur s odôvodnením, že berie späť

späťvzatie návhu, lebo v tom čase na pojednávaní nevedel zdôvodniť túto sumu a dôvody vzniku tohto
nároku. Uviedol, že nemajetková ujma 2.134 eur (jej výšku môže určiť súd) vyplýva zo zodpovednosti
žalovaného za zásah do práva na dôstojný život chránenej osoby na základe skutočností opísaných
v žalobe. Žalobca má za to, že ak bol v trestnom konaní oznamovateľ neúspešný, neznamená to,
že sa svojich porušených práv nemôže domáhať v občianskom súdnom konaní. Žalobca namietal

zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti z dôvodu, že žalovaný dosiahol úspech v tomto konaní tým, že
klamal v podstatných veciach týkajúcich sa dokazovania zavinenia zásahov do práva na ochranu
osobnosti a ľudskej dôstojnosti tak, že zostalo len tvrdenie voči tvrdeniu a súd to vyhodnotil v prospech
žalovaného. Klamstvo žalovaného o tom, že nešlo o nájomný vzťah je podľa žalobcu v priamej súvislosti
s krádežou elektriny, na čo poukázal aj v podaní určenom Generálnej prokuratúre. Žalovaný vedel, že

kontrola odberu príde 3.9.2021, preto ich vyhodil ku dňu 1.9.2021, aby zatajil ďalšie spotrebiče, ktoré
boli používané. Podmienečne zastavenie trestného stíhania je preto nezákonné. Žalobca poukázal na
čestné prehlásenie svedkyne I. B.. Súd prvej inštancie zároveň odmietol vykonať kľúčový dôkaz, a to
vypočutie žalovaného pod detektorom lži a v rozsudku uvedený postup neodôvodnil. Žalobca má za to,
že nevykonanie tohto dôkazu, ktorý bol navrhnutý na pojednávaní dňa 2.8.2023, zakladá vadu uvedenú

v § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko bola žalobcovi zmarená možnosť uplatniť prostriedok procesného
úkonu nesprávnym procesným postupom, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V priamej
súvislosti so stratou bývania došlo k porušeniu/ohrozeniu osobnostných práv žalobcu, za ktoré treba
nepochybne považovať aj právo na ľudskú dôstojnosť a súkromie. Žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.000

eur. Alternatívne žiadal nariadiť vypočutie žalovaného a svedka H. H. pod detektorom lži a po úspechu
v spore uložiť žalovanému povinnosť mu zaplatiť všetky sumy, ktoré žiadal v konaní a tiež náhradu trov
konania.

21. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Podľa žalovaného

súd prvej inštancie objektívne a logicky zhodnotil daný skutkový stav, kedy správne vyhodnotil, že
žaloba nebola podaná dôvodne. Všetky argumenty uvádzané žalobcom boli vyvrátené výpoveďou
žalovanéhoasvedkov,resp.nebolipreukázané,nakoľkožalobcaneuniesoldôkaznébremeno.Žalovaný
žiadnym spôsobom nezasiahol do osobnej, či majetkovej sféry žalobcu. Z celého priebehu konaniaje nepochybné, že žalobca trpí duševnou poruchou, pre ktorú bol aj hospitalizovaný na psychiatrickej
klinike. Jedná sa o komplikovanú osobu, s ktorou je ťažká akákoľvek komunikácia či spolupráca. Napriek
tomu, že sa mu ľudia snažili pomôcť, či už žalovaný, alebo svedok H. H., tento dobrý skutok sa otočil

proti nim a žalobca, keďže nebolo po jeho vôli, podal na nich trestné oznámenie a civilnú žalobu,
okrem toho množstvo iných šikanóznych podaní. Žalovaného obvinil z toho, že do unimobunky zaniesol
ploštice,ževybavil,abyulekáravTrnave,ktoréhozdôvodupoštípanianavštívil,zabezpečilodpočúvacie
zariadenie a tak zariadil, že žalobca skončil na psychiatrii (viď list adresovaný H. H.) a prišiel o vodičské
oprávnenie. Žalovaného viní zo spôsobenej škody za veci, ktoré si sám žalobca nie je schopný odniesť z

pozemkužalovanéhoatotomudokoncamalospôsobiťpsychickúujmuatraumu,pričomtietovecisúmu
kedykoľvek dostupné. Taktiež žalovaného robí zodpovedným za to, že v súčasnosti platí za ubytovanie
300 eur mesačne. Je zrejmé, že u žalobcu absentuje akýkoľvek logický úsudok a sebareflexia. On nie
je za nič zodpovedný, ale za všetky jeho životné problémy vždy môže niekto iný, dokonca ľudia, ktorí sa
mu snažili pomôcť a vychádzali mu v ústrety. Žalovaný má za to, že prejavil dostatočnú ochotu a snahu
žalobcovi pomôcť, poskytol mu nie len pozemok na postavenie stanu, ale dokonca unimobunku, ktorá

poskytovala väčší štandard bývania. Umožnil mu, aby tam so žalobcom bývala I. B.. Umožnil mu, aby
si doviedol psa, pričom mu zabezpečil všetok materiál potrebný na ohradenie, aby sa pes nedostal k
hospodárskym zvieratám nachádzajúcim sa na pozemku. Napriek tomu si žalobca ochotu žalovaného
nevážilazačalrobiťproblémy.Bolkonfliktný,šírilnasociálnychsieťachkonšpiračnéteórieabolozrejmé,
že do budúcna bude vyvolávať spory, preto mu žalovaný povedal, že si má hľadať nové bývanie. Toto

sa však nestalo zo dňa na deň, žalobca mal dostatok času, aby si všetko náležite zabezpečil, aby si
našiel nové ubytovanie aj na to, aby si odniesol všetky svoje veci, o ktoré žalovaný nemá žiadny záujem.
Žalobca požadoval náhradu škody za to, že mu žalovaný predal pojazdné vozidlo s poruchou za 50 eur,
ktoré on následne predal so ziskom. Tiež si žalobca uplatňuje náhradu škody za počasie, nakoľko mu
mal žalovaný zatajiť, že počasie v A. je drsné, často tam silno fúka vietor a veterná smršť mu odniesla

a poškodila vojenský stan. Nároky žalobcu sú absurdné a mimo realitu. Svedok H. H. uviedol, že už
v minulosti poznal žalobcu ako človeka, ktorý mal stále finančné problémy, svojho času kandidoval za
prezidenta. Sám klame a zavádza, pričom z klamstva obviňuje všetkých ostatných. Nie je schopný si
priznaťvlastnézlyhanieaneschopnosťviesťriadnyausporiadanýživotbezproblémov.Peniazesasnaží
vylákať aj od ľudí, ktorí mu v dobrej viere pomohli. Uvedené je zrejme aj výsledkom psychickej choroby,

ktorou žalobca trpí, za toto však nemôže znášať zodpovednosť žalovaný. Z uvedeného kontextu je
potom aj návrh žalobcu, aby bol žalovaný podrobený výsluchu na detektore lži, zrejmým nezmyslom. Na
takýto postup neexistuje žiadny dôvod. Tvrdenia žalovaného boli potvrdené svedectvom H. H., ktorého
žalobca tiež obviňuje z klamstva. Všetky skutočnosti žalobcu boli preverované aj políciou, kedy boli ako
nedôvodné odmietnuté. Rozporuplnosť zmýšľania žalobcu vyplýva aj z jeho postupu, kedy zobral žalobu

v časti o zaplatenie 2.134 eur späť, pričom v odvolaní berie späť toto späťvzatie návrhu, lebo v tom
čase na pojednávaní nevedel zdôvodniť dôvody tejto sumy a dôvody vzniku tohto nároku. V ďalšom ale
opätovne výšku sumy, ani dôvodnosť nevysvetľuje.

22. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1, § 357 písm. a) CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§
127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a

na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu vo vzťahu k výrokom II. a III. napadnutého rozsudku nie je dôvodné a vo vzťahu
k výroku I. je ho potrebné odmietnuť.

23. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

24. Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané
neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo d)
nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

25. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutéhorozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods.
2).

26. Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou prípustnosti odvolania, vychádzajúc z toho, že
žalovaný podal odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu, t.j. aj voči výroku I.,
ktorýmsúdprvejinštanciekonanieozaplateniesumy2.134eurzastavilzdôvodučiastočnéhospäťvzatia
žaloby.

27. V civilnom sporovom konaní platí zásada, že ten, komu bola rozhodnutím spôsobená ujma, má
právo na riadne opravné konanie, ktoré je iniciované podaním riadneho opravného prostriedku, ktorým
je odvolanie. Toto právo však nie je bezvýnimočné, preto zákon podmieňuje vykonanie odvolacieho
konania naplnením tzv. procesných podmienok prípustnosti odvolania. Preto je prvotnou úlohou
odvolacieho súdu, skôr ako pristúpi k posudzovaniu dôvodnosti podaného odvolania z jeho vecnej
stránky, posúdiť, či odvolateľ splnil všetky zákonom vyžadované podmienky, ktoré odvolaciemu súdu

umožnia odvolanie meritórne prejednať. Ak to tak nie je, rozhodne o odmietnutí odvolania bez toho,
aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné,
predpokladá objektívnu prípustnosť odvolania (existencia rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa
odvolanie), ako aj subjektívnu prípustnosť odvolania (odvolanie musí podať oprávnená osoba).

28. Súd prvej inštancie výrokom I. rozsudku čiastočne zastavil konanie z dôvodu čiastočného späťvzatia
žaloby. Daným výrokom sa vyhovelo návrhu žalobcu (po súhlasom stanovisku žalovaného), pričom
v zmysle procesného predpisu aplikovaného v prejednávanej veci (CSP) je potrebné vychádzať z toho,
že späťvzatie adresované súdu nie je možné dodatočne odvolať, z ktorého dôvodu žalobca nie je
subjektívne oprávnená osoba na podanie odvolania voči výroku I. napadnutého rozsudku. Späťvzatie

návrhu na začatie konania totiž predstavuje jednostranný právny úkon, ktorým žalobca ako dominus litis
realizujesvojedispozičnéoprávnenieaprejavujevôľunepokračovaťvďalšomkonaní.Účinkyspäťvzatia
nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta, ktorým je súd a v prípade, ak sa tak
stane, späťvzatie nie je možné dodatočne odvolať, resp. vziať späť. V prejednávanej veci vo vzťahu k
tomuto výroku (ktorým sa vyhovelo návrhu žalobcu na čiastočné zastavenie konania) išlo potom o prípad

nedostatku subjektívneho oprávnenia žalobcu ako odvolateľa na podanie odvolania. Pri posudzovaní
subjektívnej prípustnosti odvolania je nutné vychádzať z toho, že právo podať odvolanie prináleží len tej
stane sporu, ktorej bola rozhodnutím spôsobená ujma (§ 359 CSP), pričom v danom prípade žalobcovi
výrokom I. žiadna ujma na jeho procesných právach spôsobená nebola, keďže sa vyhovelo práve jeho
návrhu na čiastočné zastavenie konania, a preto nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie

odvolania.

29. Odvolací súd preto o odvolaní žalobcu proti výroku I. rozhodol podľa § 386 písm. b/ CSP.

30. Žalobca podal odvolanie aj voči výroku II. a závislému výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, proti

ktorým zákon odvolanie pripúšťa, a to ako strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359CSP),tedaakoosobaoprávnenánapodanieodvolaniaprotivýrokomII.aIII.rozsudku.Odvolacísúd
preto preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie z hľadiska
uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľa uvedených v odvolaní a dospel k
záveru,žeodvolaniežalobcuniejeopodstatnenéapreskúmavanýrozsudokvovýrokochII.aIII.jevecne

správny. Odvolací súd preberá skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorý dospel k správnym
skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre meritórne rozhodnutie, pričom sa
vysporiadal s podstatnými argumentmi oboch strán sporu a pretože odvolací súd zdieľa i právne závery
prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne zákonné ustanovenia a tieto v súvislosti
s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na

písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť. Na zdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné:

31. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak

dôkaznú povinnosť. V normatívnej podobe je táto povinnosť premietnutá v čl. 8 základných princípov
CSP, v zmysle ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá stranasporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na
preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani
povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť

strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť
rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o
veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť
skutkové tvrdenia a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla

byť preukázaná vôbec). Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania (porovnaj ust. § 132 ods. 1, § 149, §
150 ods. 1, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215 ods. 1 CSP).

32. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd
vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný návrhmi

strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Po skončení
dokazovania súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a
prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam.

33. V nadväznosti na vyššie uvedené potom platí, že hodnotenie dôkazov podľa § 191 ods. 1 CSP (v

zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) je činnosť
súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca

úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

34. Vychádzajúc z vyššie priblížených teoretických východísk možno potom za správny považovať

postup súdu prvej inštancie, ktorý vo vzťahu k požiadavke na náhradu škody uzavrel, že v konaní
nebol preukázaný vznik škody na strane žalobcu a ani príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním
žalovaného a škodou, pretože veci, ktorých protihodnoty sa žalobca žalobou domáha, existujú a
nachádzajú sa v objekte žalovaného, pričom tieto si žalobca doteraz odtiaľ neodviezol nie zavinením
žalovaného (nebolo preukázané, že žalovaný veci žalobcu neoprávnene zadržiava). Súd prvej inštancie

tiež dospel k správnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal súdu z čoho
odvodzuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy, že došlo k neoprávnenému zásahu zo strany žalovaného
smerom k jeho osobe a že by tento zásah bol spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti žalovaného z
hľadiska jeho postavenia v spoločnosti. Žalobca tak nepreukázal, že konanie žalovaného v spornom
období vykazovalo znaky neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu.

35. Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou (ne)dôvodnosti
nároku uplatneného žalobou v prejednávanej veci. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že
súd prvej inštancie vyhodnotil len tvrdenie žalobcu proti tvrdeniu žalovaného v prospech žalovaného,

keďže súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie za účelom posúdenia skutkového stavu, pričom
vykonaným dokazovaním sa nepreukázali tvrdenia žalobcu. V prospech žalobcu vypovedala vo veci
zainteresovaná osoba (ktorá tvrdí, že z dôvodu údajne nevhodného správania sa žalovaného sa
museli odsťahovať) a v prospech žalovaného dvaja svedkovia (ktorí nepotvrdili nevhodné správanie sa
žalovaného voči osobe žalobcu). Návrh na doplnenie dokazovania vykonaním dôkazu – detektorom lži,

na ktorý opakovane poukazuje žalobca, pritom predstavuje snahu o prenesenie dôkazného bremena
na protistranu, s ktorej tvrdeniami sa žalobca nestotožňuje. Keďže v sporovom konaní platí zásada
dispozičná a prejednacia (a takýmto bolo aj konanie v tejto veci), je tak zásadne vecou strán tvrdiť
skutočnosti a označiť relevantné dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Pretože v sporovom
konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania, povinnosť tvrdenia a

dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Každá zo sporových strán
musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých
bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). V konaní žalovaný
v rámci procesnej obrany prezentoval svoje tvrdenia a dôkazné prostriedky v podobe výsluchu stranya svedkov boli v konaní vykonané, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca dôkazné
bremeno v prejednávanej veci neuniesol. Vo vzťahu k náhrade škody navyše z rozhodnutia vydaného
v trestnom konaní (ČVS: ORP-160/VYŠ-SE-2022 dňa 1.7.2022) vyplynulo, že žalovaný žalobcovi škodu

nespôsobil, na čo súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku (v bodoch 24. a 25.) aj poukázal.

36. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného
ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. V
posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať
za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo
strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04).

37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. vo veci samej
a v súlade s § 380 CSP i vo výroku III. o náhrade trov konania (keď vo vzťahu k tomuto výroku žalobca
neuviedol žiadne odvolacie dôvody) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

38. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

39. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

40. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom
na to, že bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP).
Aj napriek tomu, že žalobcovi bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, táto skutočnosť nie je
dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania v konaní úspešnej strane
sporu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

42. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).