Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 31, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/66/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5620202370
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5620202370.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a

členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: Slovenská
pošta, a.s., so sídlom Partizánska cesta 9, Banská Bystrica 975 99, IČO: 36 631 124, právne zastúpený:
JUDr. Andrej Gara, advokát,
so sídlom Štefánikova 14, 811 05 Bratislava 1, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.
XXX/XX, D. E., zastúpenej splnomocneným zástupcom: F. G. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom A. XX,
v spore o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 10C/35/2020-479 zo dňa 13.12.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým určil, že žalobca je výlučným vlastníkom
spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1-ica k pozemkom zapísaným ako parcela číslo KN-C 37/1,
druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 165 m2, parcela číslo KN-C 38, druh pozemku
zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 26 m2, parcela číslo KN-C 39/2, druh pozemku zastavaná plocha
a nádvorie, o výmere 11 m2 a parcela číslo KN-C 41/3, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie,
o výmere 596 m2, nachádzajúcim sa v katastrálnom území A., zapísaného v katastri nehnuteľností
Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, na liste vlastníctva číslo XXXX v časti A. pod

poradovým číslom X na žalovanú A. B. a vo výroku o nároku na náhradu trov konania
p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým
rozsudkom rozhodol tak, že prvým výrokom návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, druhým
výrokom určil, že žalobca je výlučným vlastníkom spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1/2-ica
k pozemkom zapísaným ako parcela číslo KN-C 37/1, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie,
o výmere 165 m2, parcela číslo KN-C 38, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 26 m2,
parcelačísloKN-C39/2,druhpozemkuzastavanáplochaanádvorie,ovýmere11m2aparcelačísloKN-
C 41/3, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, o výmere 596 m2, nachádzajúcim sa v katastrálnom

území A., zapísaného v katastri nehnuteľností Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor,
na liste vlastníctva číslo XXXX v časti A. pod poradovým číslom X na žalovanú A. B., tretím výrokom vo
zvyšnej časti žalobu zamietol a štvrtým výrokom rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania.1.1. Okresný súd v prvom rade konštatoval, že v katastri nehnuteľností je síce aktuálne na liste
vlastníctva číslo XXXX ako podielový spoluvlastník pozemkov, ktoré sú predmetom sporu, pod
poradovým číslom 1 v spoluvlastníckom podiele 1/2-ica zapísaný žalobca, v poznámkach je však

vyznačené, že rozsudkom Krajského súdu Žilina 6Co/23/2015 a Okresného súdu Liptovský Mikuláš
7C/183/2008 bolo určené, že pozemky patria do dedičstva a právo zapísaného vlastníctva nakladať
s nehnuteľnosťami je obmedzené. Za uvedenej situácie preto mal preukázanú existenciu naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení aj vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu, aktuálne
zapísanému v katastri nehnuteľností v prospech žalobcu, keďže hodnovernosť údajov v katastri

nehnuteľností bola spochybnená, nakoľko rozhodnutím súdu bolo určené, že pozemky patria do
dedičstva po tretej osobe a na liste vlastníctva je zapísaná obmedzujúca poznámka vo vzťahu
k nakladaniu so spoluvlastníckym podielom.

1.2. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že žalobca splnil všetky zákonné
náležitosti vydržania vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu na pozemkoch zapísaných na liste

vlastníctva číslo XXXX pod poradovým číslom X na žalovanú. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že
spoluvlastnícky podiel k pozemkom, aktuálne zapísaný v katastri nehnuteľností v prospech žalovanej,
je spôsobilým predmetom vydržania. Taktiež nebolo sporné, že žalobca je spôsobilým subjektom
vydržania. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na skutočnosť, že nebolo sporné, že žalobca je
právnym nástupcom kupujúceho z kúpnej zmluvy zo dňa 01.02.1982. O uvedenej skutočnosti svedčí

aj to, že žalobca bol v roku 2004 zapísaný do katastra nehnuteľností ako vlastník všetkých pozemkov
a stavieb, ktoré boli predmetom zmluvy.
1.3. Právny predchodca žalobcu uzavrel kúpnu zmluvu s predávajúcimi, ktorí boli ku dňu podpisu zmluvy
zapísaní ako podieloví spoluvlastníci pozemku parcela číslo PK 16 v pozemnoknižnej vložke číslo X.
Pokiaľ aj predmetom zmluvy boli pozemky parcela číslo EN 16/1 až 16/6, teda pozemky rozdelené,

okresný súd nepovažoval uvedenú skutočnosť za dôvod, ktorý by mohol vzbudiť objektívne pochybnosti
právneho predchodcu žalobcu o vlastníctve predávajúcich. Prílohou kúpnej zmluvy bola identifikácia
parciel zo dňa 14.08.1981, ktorou došlo k zidentifikovaniu pozemnoknižnej parcely číslo PK 16 na
aktuálny stav zápisu v evidencii nehnuteľností.
1.4.Pokiaľžalovanápoukazovalanato,žepredávajúcinebolizapísanívidentifikáciiparcielakovlastníci,

resp. užívatelia uvedených pozemkov, okresný súd uviedol, že F. B. bola zapísaná len ako užívateľka
pozemku parcela číslo EN 16/5. Ako užívateľ pozemkov parcela číslo EN 16/1 a 16/2 bol zapísaný H.
B., pozemkov parcely číslo EN 16/3, 16/4 a 16/6, ako aj 17, 11/1 a 11/2 G. I.. Vzhľadom na skutočnosť,
že v identifikácii parciel neboli uvedení vlastníci pozemkov, ale len ich užívatelia, nebola uvedená
skutočnosť objektívne spôsobilá vyvolať pochybnosti o vlastníctve predávajúcich. V identifikácii parciel

bol uvedený len užívací vzťah, t. j. nie vzťah vlastnícky.
1.5. Okresný súd uviedol, že skutočnosť, že ku dňu ich smrti boli F. B. a B. B. podielovými spoluvlastníkmi
predmetných pozemkov, bola určená až v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/183/2008. K určeniu uvedenej
skutočnosti došlo až po vykonaní rozsiahleho dokazovania, vrátane znaleckého dokazovania. Okresný
súd mal za to, že jednoduchým nahliadnutím do listín nachádzajúcich sa v zbierke listín, pri zachovaní

obvyklej miery opatrnosti a starostlivosti, preto nebolo možné zistiť, že spoluvlastníkmi pozemkov sú
iné osoby (F. B., B. B.) ako osoby zapísané v pozemkovej knihe, zvlášť z dôvodu, že vlastnícke právo
uvedených osôb bolo, podľa rozsudku sp. zn 7C/183/2008, nadobudnuté vydržaním.
1.6. Z vykonaného dokazovania však mal súd prvej inštancie preukázané, že listiny boli vrátené bez
ich zápisu do evidencie nehnuteľností z dôvodu, že podpisy predávajúcich na kúpnej zmluve neboli

overené. Nejednalo sa teda o skutočnosť, ktorá by mohla u právneho predchodcu žalobcu objektívne
vzbudiť pochybnosti o vlastníckom práve predávajúcich a o oprávnenosti jeho držby. Okresný súd tiež
poukázal na skutočnosť, že kúpna zmluva uzavretá dňa 01.02.1982, v zmysle článku II ods. 9 Inštrukcie
Ministerstva spravodlivosti a Ministerstva poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva č. 8
z 19.05.1964 Zb., ktorou sa vydáva smernica o postupe pri registrácii zmlúv na štátnych notárstvach a pri

dávaní súhlasu na prevod a nájmy niektorých druhov nehnuteľností okresnými národnými výbormi (tzv.
Registračná smernica), nepodliehala registrácii štátnym notárstvom, ani súhlasu okresného národného
výboru, nakoľko sa jednalo o prevod nehnuteľného majetku do socialistického vlastníctva.
1.7. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd ďalej preukázané, že právny predchodca žalobcu sa
po uzavretí zmluvy zo dňa 01.02.1982 správal ako vlastník uvedených pozemkov, pričom zo žiadnych

okolností, ktoré boli preukázané v konaní, nebolo možné vyvodiť, že by nebol dobromyseľný o tom, že
ním užívané pozemky mu patria. Pokiaľ aj s výstavbou poštového strediska začal až v roku 1992, zo
skutkových tvrdení žalobcu ako aj z predložených listinných dôkazov, najmä stavebných povolení, mal
okresný súd preukázané, že sa tak stalo v dôsledku prípravných činností súvisiacich s výstavbou, najmäprípravou projektovej dokumentácie a potrebných rozhodnutí štátnych orgánov. Žalobca vo svojom
vyjadrení zo dňa 05.10.2023 podrobne popísal uvedené úkony, ktoré predchádzali započatiu reálneho
užívania pozemkov v zmysle ich užívania na výstavbu poštového strediska a jeho príslušenstva. V roku

1992 bolo vydané stavebné povolenie na budovu poštového strediska, ktoré bolo následne vystavané
a v roku 1994 povolené na užívanie. V roku 1994 bolo vydané aj stavebné povolenie na rekonštrukciu
jestvujúcej pivnice, sadové úpravy a oplotenie. Dňa 13.12.1994 bola uvedená stavba povolená na
užívanie. Minimálne v uvedenom roku teda žalobca aj začal reálne užívať všetky pozemky, ktoré
sú predmetom sporu, pozemky oplotil. Uvedená skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná.

Napokon, aj z výpovede svedka J. I. vyplynulo, že má vedomosť o užívaní pozemkov žalovanou a jej
rodinnými príslušníkmi (sestrami) v roku 1992. Z výpovede svedkyne F. K. L. vyplynulo, že do A. chodila
za účelom užívania pozemkov do roku 1992. Potom tam ešte chodili oberať ovocné stromy. Aj samotná
žalovaná tvrdila, že pozemky užívali do roku 1994, kedy ich odtiaľ mal právny predchodca žalobcu
násilím vyhnať. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na skutočnosť, že pokiaľ aj právny predchodca
žalobcu znášal (trpel) užívanie pozemkov žalovanou a jej príbuznými do roku 1994, keďže dovtedy

pozemky nepotreboval aj reálne využívať, nemožno z uvedenej skutočnosti vyvodiť, že nevstúpil do ich
držby. Právny predchodca žalobcu sa jednoznačne správal ako vlastník pozemkov, keďže postupoval
v rámci stavebných konaní tak, že pozemky mu patria, dal vyhotoviť projektovú dokumentáciu nielen
na stavbu poštového strediska, ale aj na stavbu rekonštrukcie pivnice, sadové úpravy a oplotenie
a následne aj na stavby čističky odpadových vôd, multifunkčného ihriska a ďalšiu rekonštrukciu stavby

poštového strediska. V tejto súvislosti okresný súd poukázal aj na skutočnosť, že pozemky boli žalobcom
užívané ako jeden funkčný celok, spolu so stavbou poštového strediska a ďalším príslušenstvom, ako
celok boli oplotené, čo nebolo medzi stranami sporu sporné. Okresný súd mal preto preukázanú aj
reálnu držbu nehnuteľností žalobcom, a to od podpisu kúpnej zmluvy, minimálne však od roku 1994,
od ktorého už aj pozemky skutočne užíval a žalovaná a jej príbuzní, naopak, pozemky neužívali.

Desaťročná vydržacia doba preto uplynula dňa 01.02.1992, najneskôr však v roku 2004. Z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie nemal preukázané a medzi stranami sporu nebolo sporné, že počas
plynutia vydržacej doby by bolo vlastnícke právo žalobcu akýmkoľvek spôsobom spochybňované a do
jeho držby pozemkov akýmkoľvek spôsobom zo strany žalovanej, resp. ďalších právnych nástupcov
F. B. a B. B., zasahované. V tejto súvislosti okresný súd poukázal aj na skutočnosť, že obdobie od

roku 1994 už bolo obdobím demokratického režimu, v ktorom bolo jednoznačne umožnené domáhať
sa vlastníckych práv osobám, ktoré sa cítili dotknuté užívaním nehnuteľností inými osobami, a to bez
ohľadu na charakter subjektu. Napokon, žalovaná sama tvrdila a aj preukázala, že dňa 27.12.2004,
spolu so svojimi sestrami F. D. a I. C., doručili Obvodnému pozemkovému úradu v Liptovskom Mikuláši
žiadosť o navrátenie vlastníctva k pozemkom, predmetom ktorej bol aj pozemok parcela číslo 16/5.

Uvedená žiadosť však nepochybne bola podaná až po uplynutí desaťročnej vydržacej doby. Následne
sa žalovaná začala domáhať svojich práv k pozemkom až v roku 2008, a to podaním žaloby v konaní
vedenom pod sp. zn. 7C/183/2008. Na základe všetkých uvedených skutočností mal okresný súd
preukázané, že žalobca splnil aj podmienku oprávnenej držby po zákonom určenú vydržaciu dobu.
Okresný súd poukázal na uznesenie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1VObdo/2/2020.

1.8. Súd prvej inštancie žalobu v časti určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu, ktorý
je aktuálne zapísaný na liste vlastníctva číslo XXXX v prospech žalobcu, zamietol, nakoľko nemal
preukázané, že konania sa zúčastňujú všetky osoby, do práv a povinností ktorých by mohlo rozhodnutie

zasiahnuť. Uviedol, že je nepochybné, že uvedený spoluvlastnícky podiel je v súčasnosti predmetom
prebiehajúceho dedičského konania po B. B.. Žalobca však, napriek uvedeniu predbežného právneho
názoru súdu, neoznačil ako strany sporu osoby, ktoré nadobudli, resp. by mohli nadobudnúť vlastnícke
právo k spoluvlastníckemu podielu po B. B.. Žalovaná nadobudla vlastnícke právo k spoluvlastníckemu
podielu po F. B., je však nepochybné, že do úvahy prichádzajúcimi dedičmi po B. B. sú aj ďalšie osoby.

Keďže sa však uvedené osoby, v právnej sfére ktorých by mohlo mať rozhodnutie o určenie vlastníckeho
práva vplyv, konania nezúčastnili, okresný súd žalobu v uvedenej časti, z dôvodu nedostatku okruhu
strán sporu, zamietol.
1.9. O trovách konania okresný súd rozhodol v súlade so zákonným ustanovením § 255 ods. 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“) tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov

konania nepriznal, nakoľko každá zo strán mala v spore čiastočný úspech vo veci, a to v rovnakej časti.

2. Proti výroku IV. predmetného rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobcav zákonnej lehote odvolanie vytýkajúc súdu prvej inštancie vady podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žiadal,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobcovi prizná nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2.1. V prvom rade uviedol, že inštitút trov konania je v civilnom sporovom konaní ovládaný tzv.
záujmovým princípom vyjadreným v § 252 CSP a princípom úspechu vo veci vyjadreným v § 255 CSP.
Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.
V danej veci mal žalobca plný úspech vo veci, nakoľko výroková časť je zhodná so žalobným petitom.

2.2. Žalobca mal zato, že prvostupňový súd nesprávne aplikoval § 255 ods. 2 CSP, a nepriznal žalobcovi
náhradu trov konania z toho dôvodu, že účastníkmi konania mohol byť ešte neznámy okruh osôb.

2.3. Žalobca poukázal, že nebolo v kompetenciách žalobcu zistiť okruh neznámych osôb, ktorých
práva a povinnosti týmto rozhodnutím mohli byť dotknuté, pričom dal prvostupňovému súdu všetky

možné informácie na ich zistenie, na základe čoho žalobca žiadal aj o prerušenie konania, z dôvodu
prebiehajúceho dedičského konania na príslušnom notárskom úrade. Súd sa dožadoval u príslušného
notárskeho úradu informácie, kedy a s akými dedičmi bude dedičské konanie ukončené. Na pojednávaní
dňa 31.10.2023 súd uviedol, že dostal odpoveď od príslušného notárskeho úradu, že okruh dedičov
je zatiaľ neznámy a ukončenie konania je v nedohľadnej dobe. Súd následne zamietol návrh žalobcu

na prerušenie konania. V zmysle uvedeného týmto žalobca žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť
oznámenie okruh ďalších možných účastníkov konania, ktorých práva a povinnosti mohli byť týmto
rozhodnutím dotknuté.
2.4. V zmysle výrokovej časti o určení žalobcovho výlučného vlastníckeho podielu
k nehnuteľnosti sa stal žalobca výlučným vlastníkom a dosiahne tak zápis na liste vlastníctva č. XXXX

k zápisu vlastníckeho podielu k pozemkom vo veľkosti 1/1, čím sa žalobca domohol svojho nároku
uvedeného v žalobnom petite.
2.5. Žalobca mal zato, že v predmetnej veci nemožno nepriznať náhradu trov konania podľa § 255
ods. 2 CSP, ak súd samotným výrokom potvrdí výlučné vlastníctvo žalobcu tak, ako to vo svojom
žalobnom návrhu žalobca navrhoval. Žalobca sa len domáha ochrany vlastných práv a to ochrany svojho

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam evidovaných na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným
úradom Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor. Napádaný Rozsudok v časti výroku IV. je jednoznačne
arbitrárny a súd vo svojom odôvodnení dotvára skutkové okolnosti tak, aby to vyzeralo, že žalobca mohol
urobiť niečo iné ako reálne v danom čase urobil – oznámiť okruh osôb, ktoré mohli byť dotknuté na
svojich právach a povinnostiach týmto rozhodnutím. Žalobca nemá inú zákonnú možnosť domáhať sa

uplatnenia svojich práv, nemá možnosť postupovať procesne inak, nepredražuje spôsob domáhania sa
súdnej ochrany a nezneužíva svoje právo.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Uviedla, že žalobca v predmetnej žalobe zo dňa
18.08.2020 uvádzal iný petit žaloby ako odznel vo výroku rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš

sp. zn. 10C/35/2020 zo dňa 13.12.2023. Uviedla, že Okresný súd Liptovský Mikuláš žalobcu po
niekoľkokrát upozorňoval v tomto súdnom konaní, že nebude môcť vyhovieť jeho žalobe v plnom
rozsahu, svedčila o tom zápisnica zo súdneho pojednávania Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.
zn. 10C/35/2020 zo dňa 29.05.2023, zápisnica zo súdneho pojednávania Okresného súdu Liptovský
Mikuláš sp. zn. 10C/35/2020 zo dňa 30.10.2023. Napriek tomu žalobca do vyhlásenia predmetného

rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 10C/35/2020 zo dňa 13.12.2023 nezmenil petit
svojej žaloby zo dňa 18.08.2020, ak by tak urobil potom, by jeho predmetné odvolanie bolo dôvodné
a zákonné.

4. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie

vytýkajúc súdu prvej inštancie vady podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP. Žiadala, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne.

4.1. V prvom rade uviedla, že okresný súd v predmetnom rozsudku č.k. 10C/35/2010 - 479 zo
dňa 13.12.2023 vôbec nehľadal balans v ochrane jej vlastníckeho práva ako vlastníckeho práva

pôvodného vlastníka a žalobným návrhom žalobcu, keď ustálená rozhodovacia činnosť súdnych
autorít poskytuje väčšiu ochranu vlastníckeho práva pôvodnému vlastníkovi. Okresný súd toto svoje
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keďže nedal odpoveď na všetky pre vec významné otázky, čím
bolo porušené základné ľudské právo žalovanej na spravodlivé súdne konanie.4.2. Žalovaná poukázala, že okresný súd sa hlavne zameral na vyvrátenie námietky žalovanej, že
žalobca nebol dobromyseľný, keď si pred kúpou dal vyhotoviť identifikáciu kupovaných pozemkov
od súrodencov I., z ktorej (14.08.1981) jednoznačne vyplynulo, že predávajúci neboli vlastníkmi ani

užívateľmi predmetných parciel par. č. 16/1, 16/2 a 16/5, pričom sám žalobca sa klamlivo odvolával
na túto identifikáciu v jeho žalobe zo dňa 18.08.2020 na strane 8 bodu IV. prvý odsek. Žalovaná
mala zato, že týmto postupom okresný súd nezabezpečil kontradiktórnosť súdneho konania, čo malo
za následok porušenia princípu „rovnosti zbraní“ a tým porušenie princípov spravodlivosti súdneho
konania ako následok porušenie základných ľudských práv žalovanej a to práva na spravodlivé súdne

konanie garantované každému jednotlivcovi v Ústave Slovenskej republiky a Medzinárodnom dohovore
o ochrane základných ľudských práv a slobôd.
4.3. Žalovaná nerozumela preto argumentácii okresného súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku,
keď sa jedná naozaj len argumentáciu a nie logické a spravodlivé odôvodnenie, keď okresný súd uviedol:
„Pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že predávajúci neboli zapásaní v identifikácii parciel ako vlastníci,
resp. užívatelia uvedených pozemkov, súd uvádza, že F. B. bola zapísaná len ako užívateľka pozemku

parcelačísloEN16/5.AkoužívateľpozemkovparcelačísloEN16/1a16/2bolzapísanýH.B.,pozemkov
parcely číslo EN 16/3, 16/4 a 16/6 ako aj 17, 11/1 a 11/2, G. I.. V identifikácii parciel bol uvedený len
užívací vzťah t. j. nie vzťah vlastnícky.“ Mala zato, že v tejto identifikácii je G. I. tiež uvedený ako užívateľ
pozemkov 16/3, 16/4, a 16/6, hoci bol ich skutočným vlastníkom.
4.4. Keďže okresný súd spochybnil identifikáciu ako podklad k prevodu vlastníckeho práva a žalovanou

preukázania nedobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcu, potom sa tento prevod dostáva do
režimu pozemnoknižného. V tomto smere žalovaná poukázala na rozsudok Okresného súdu Liptovský
Mikuláš sp.zn. 7C/183/2008 zo dňa 13.05.2014, ktorý bol potvrdený aj odvolacím súdom.
4.5. Žalovaná ďalej uviedla, že v tomto súdnom konaní preukázala a označila 7 okolnosti, ktoré žalobcu
usvedčujú z nedobromyseľnosti. Žalovaná tiež uviedla, že ak sú teda v uvedených poľných náčrtoch

obce A. z roku 1939 jasne uvedení vlastníci, predmet nehnuteľností F. a B. B., každý v 1, tak to treba
dokazovať. Teda právny predchodca žalovaného mal nahliadnuť do uvedených poľných náčrtov a zistiť,
že sú tam zapísaní iní vlastníci pozemkov ako tí, od ktorých hodlá kúpiť predmetné pozemky, že sú
tam zapísaní súrodenci Kostolní, potom by si mal dať vypracovať znalecký posudok a vykonať rozsiahle
dokazovanie a až na základe neho by mal zistiť či bude nedobromyseľný nadobúdateľ alebo nie. Podľa

názoru žalovanej táto skutočnosť objektívne u každého mohla vyvolať podozrenie, že nekoná poctivo.
Ak mal na mysli zákonodarca v Občianskom zákonníku v § 130 ods. 1 ak je držiteľ vzhľadom na všetky
okolnosti dobromyseľný, je takouto okolnosťou aj podozrenie držiteľa, že nekoná poctivo. Pri tomto
hodnotení sa vychádza z toho, že to zistiť objektívne mal. Ak vtedajšia Geodézia (štátom poverená
viesť evidenciu nehnuteľností) odmietla právnemu predchodcovi žalobcu vykonať zápis vlastníctva

06.04.1982 pre formálny dôvod, že podpisy predávajúcich neboli overené, právny predchodca žalobcu
mohol tento formálny dôvod nevykonania zápisu prevodu nehnuteľností do štátom vedenej evidencie
odstrániť obratom, to by pre takú veľkú soc. organizáciu nemal byť problém. Toto sa nikdy nestalo, čo
nasvedčuje tomu, že skutočný dôvod odmietnutia uvedeného zápisu bol iný, zvlášť aj preto, že sama
Geodézia 14.08.1981 vykonala identifikáciu, z ktorej aj pre ňu vyplynulo že predávajúci neboli užívatelia

ani vlastníci predmetných pozemkov. Judikatúra súdnych autorít sa ujednotila na tom, že kúpne zmluvy
nehnuteľností socialistických organizácii nepodliehajú registráciám na štátnych notárstvách, ale to sa
netýka povinnosti evidovania týchto zmlúv v strediskách Geodézie.
4.6. Žalovaná upozornila, že tento spor sa nikdy netýkal žiadnej stavby. Takže ak okresný súd uviedol,
že stavba bola povolená, neuvádza, či aj predmetné pozemky, ktoré prešli terénnymi úpravami v zmysle

stavebného povolenia boli v tom období aj skutočne spôsobilé užívania a teda, či reálne dňa 13.12.1994
vstúpil žalobca do reálnej držby ich pozemkov. Je pravdou, že aj žalovaná tvrdila, že to bolo v roku
1994, ale neuviedla presný dátum, mohlo to byť aj 31.12.1994, čo by malo za následok, že žalobca by
nesplnil zákonnú 10 ročnú vydržaciu dobu ich pozemkov, pretože 27.12.2024 podali reštitučnú žiadosť
na navrátenie ich pozemkov podľa zákona č. 503/2003 Z.z.. Podľa názoru žalovanej sa presný dátum

nedá nijako preukázať a ani pred okresným súdom sa to presne nepreukazovalo. Preukazovalo sa to
len zhodným tvrdením strán, že to bolo v roku 1994.
4.7. Uviedla, že okresný súd po subjektívnej stránke hodnotil, že žalobca sa správal ako vlastník
pozemkov, keď postupoval v rámci stavebných konaní tak, že pozemky mu patria. Žalovaná ďalej
upozornilanafakt,ževobdobíkeďžalobcapožiadalovydaniestavebnýchpovolenínastavbupoštového

strediska nebol ako vlastník zapísaný v príslušnej štátom vedenej evidencii nehnuteľností.
4.8. Žalovaná uviedla, že k vydaniu stavebného povolenia v zmysle Stavebného zákona bol stavebník
povinný doložiť aktuálny výpis z evidencie vlastníckeho práva k stavebnej parcele, čo k dátumu
21.11.1991 nemohol žalobca doložiť, lebo takýto výpis nemohol ešte mať, lebo tento zápis vlastníckehopráva sa uskutočnil až 09.12.1991 pod položkou výkazu zmien 12/91, čo vyplýva z Odpovede správy
katastra. Ak by bola pravda to, že právny predchodca žalobcu vstúpil do držby v roku 1982, musel by
aktívne užívať predmetné nehnuteľnosti, čo žalovaná preukázala aj v pôvodnom konaní pod sp. zn.

7C/183/2008 a tiež v tomto súdnom konaní. Žalovaná tiež preukázala reštitučnou žiadosťou z roku 2004,
ktorú okresnému súdu zaslala poštou do súdneho spisu, že si uplatnila nárok podľa zákona č. 503/2003
Z.z. na navrátenie jej nehnuteľností, ktoré vlastní aj žalobca, takže týmto je preukázané, že predmetné
vlastníctvo žalobcu spochybňovala.
4.9. Žalovaná v odvolaní poukázala na ďalšiu skutočnosť, ktorej podľa jej názoru okresný súd v tomto

súdnom konaní nevenoval žiadnu pozornosť, a tou je to, že okresný súd v súdnom konaní sp. zn.
7C/183/2008 právoplatne určil, že jej otec F. B. a jej strýko B. B. boli ku dňu smrti vlastníkmi predmetných
pozemkov na základe vydržania vlastníckeho práva, na ktoré si touto žalobou robí nárok žalobca.
Týmto súdnym rozhodnutím oba súdy len osvedčili právnu skutočnosť - vydržanie vlastníckeho práva
uvedených mimo zápisu do pozemkovej knihy. Jej otec F. B. zomrel v roku XXXX a súrodenci I. nadobudli
ichnehnuteľnostikúpouodM.J.azápisomdopozemkovejknihyvroku1951,t.j.včasekeďeštežilF.B..

4.10. Čo sa týka otázky dokazovania v tomto súdnom konaní, žalovaná uviedla, že šesť krát navrhla
okresnému súdu, aby OÚ LM katastrálny odbor do tohto súdneho spisu zaslal poľné náčrty obce A.
z roku 1939, kde sú uvedení vlastníci F. a B. B., aby ich opatril červenou guľatou pečiatkou a aby do
nich (do kópie) vpísal parcelné čísla podľa mapovania pred THM. Žiaľ nestalo sa tak, okresný súd síce
požiadal OÚ LM katastrálny odbor o uvedené poľné náčrty, ale zmenil navrhovanú úlohu pre tento úrad,

čím žalovanej zmaril vykonanie tohto dôkazu, čím boli porušené procesné práva žalovanej v súdnom
konaní a bol porušený princíp spravodlivosti súdneho pojednávania. Dňa 25.09.2023 okresný súd vydal
na pojednávaní uznesenie ktorým rozhodol že tam uvedené listinné dôkazy nevykoná. Žalovaná navrhla
ďalšie dôkazy. Uviedla, že ešte závažnejšie porušenia princípov spravodlivosti súdneho konania sa
udiali na poslednom súdnom pojednávaní dňa 13.12.2023, kde mali byť vypočutí svedkovia, ktorých

navrhla už v takom termíne, aby mohli byť vypočutí už na pojednávaní dňa 30.10.2023 a dokonca na
výzvu súdu v ten istý deň uhradila finančnú zálohu na trovy svedeckého dokazovania, žiaľ tiež sa tak
nestalo. Splnomocneného zástupcu žalovanej sa sudkyňa neopýtala, či má nejaké návrhy na doplnenie
dokazovania. Preto podľa názoru žalovanej bola zanedbaná poučovacia povinnosť súdu. Žalovaná ďalej
uviedla, že okresný súd vytýkal v odôvodnení predmetného rozsudku, že obdobie od roku 1994 bolo

už obdobím demokratického režimu, v ktorom bolo jednoznačne umožnené domáhať sa vlastníckych
práv osobám, ktoré sa cítili dotknuté užívaním nehnuteľností inými osobami. S týmto odôvodnením
sa žalovaná nestotožnila, nakoľko sa jednalo o veľmi ranné obdobie demokracie a občanom, ako je
žalovaná, nemožno vyčítať okamžité uvedomenie si ich ľudských práv vzhľadom nato, že celý svoj
aktívny život prežili v období neslobody totalitného režimu, ktorý dôsledne potláčal ľudské práva občanov

a naučil ich nevzopierať sa osudu.
4.11. Žalovaná uviedla, že katastrálny odbor OÚ LM dlhodobo odmietal poskytovať súčinnosť pri
preukazovaní skutočného vlastníckeho práva. O existencii poľných náčrtov obce A. z roku 1939, ktoré
sa nachádzajú na OÚ LM katastrálny odbor, sa žalovaná dozvedela iba náhodu zo súkromných zdrojov
a to až po vydaní Čiastočného rozsudku v súdnom konaní sp. zn. 7C/183/2008. A skutočne našla

archívne materiály na preukázanie jej vlastníckych práv v súdnom konaní sp. zn. 7C/183/2008, ktoré
chce opätovne žalobca od nej získať touto žalobou.

4.12. Žalovaná poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu
Českej republiky a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. V závere odvolania uviedla, že

nakoľko jej nebolo umožnené doručiť súdu do súdneho spisu listinný dôkaz dôležitý pre rozhodnutie vo
veci, tak ho dopĺňa ako novotu v odvolacom konaní - Listinný dôkaz zo dňa 31.01. 1985.
5. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. S podaným odvolaním žalovanej sa žalobca nestotožnil a
považoval ho za nesprávne a nedôvodné. Z pohľadu žalobcu ide o irelevantné až účelové tvrdenie zo
strany žalovanej, nakoľko tvrdenie žalovanej, že sa mal prvoinštančný súd svojím konaním prikloniť k

údajnému útlakovému konaniu žalobcu, je vymysleným tvrdením zo strany žalovanej, ktorým sa hneď
v úvode snaží žalovaná dostať do pozície „obete“ tohto súdneho konania, ignorujúc všetky skutkové
a právne skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto súdnom konaní. Žalovaná ďalej vo svojom odvolaní
označuje prieťahy
v konaní údajne preukázané Ústavným súdom Slovenskej republiky, avšak zamieňa súdne konanie

vedené pod sp. zn. 10C/35/2020 a súdne konanie vedené pod sp. zn. 7C/183/2008, čo v žiadnom
prípade nemôže byť považované za jedno a to isté.
5.1. Žalobca sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej, že v konaní nebolo zabezpečené právo na
kontradiktórnosť konania. Žalobca konštatoval, že žalovaná nesprávne aplikuje princíp rovnosti zbraní akontradiktórnosť konania. Žalovaná mala možnosť počas celého priebehu súdneho konania predkladať
svoje vyjadrenia a dôkazy na podporu svojich tvrdení, žalovaná bola dokonca niekoľkokrát osobne
nahliadať do súdneho spisu, kde sa obzvlášť vedela oboznámiť s celým obsahom spisu a mohla tak do

rozhodnutia vo veci samej, argumentov alebo vyvracať tvrdenia žalobcu v celom rozsahu. Z uvedeného
hľadiska je tvrdenie žalovanej o jej údajnom porušení práva na spravodlivý súdny proces bezdôvodným.
5.2. Žalobca uviedol, že pokiaľ sa žalovaná odvoláva na rozhodnutie v konaní vedenom sp. zn.
7C/183/2008, tak je potrebné zdôrazniť, že v uvedenom súdnom konaní sa neprejednávalo vlastníctvo
v rokoch od 1980 až po súčasnosť, a z toho dôvodu ani nie je možné aplikovať dokazovanie a závery zo

súdneho konania vedenom pod sp. zn. 7C/183/2008 na toto súdne konanie. Na poslednom pojednávaní
bolo aj na základe svedeckej výpovede, ktorú navrhovala žalovaná preukázané, že v uvedených rokoch
nevyužívali dané pozemky.
5.3. Žalobca mal zato, že žalovaná vo svojom odvolaní uvádza rôzne hypotézy a domnienky, pričom
všetky skutočnosti boli riadne prejednané v konaní pred prvoinštančným súdom, či už vo forme
písomných podaní alebo na pojednávaniach v konaní.

5.4. Žalobca mal zato, že v konaní riadne preukázal splnenie všetkých podmienok pre vydržanie.
Žalovaná podala žalobu až v roku 2008, pričom do tohto obdobia žiadnym spôsobom nerozporovala
vlastníctvo žalobcu k nehnuteľnostiam (t.j. neurobila tak ani v 80. tich rokoch ani v 90. tich rokoch, aj keď
tvrdí, že údajne užívala dané pozemky, čo konanie žalovanej samo o sebe vyvracia jej vlastné tvrdenia).
5.5. K tvrdeniam žalovanej o údajnom nevykonaní dôkazov navrhnutých žalovanou, žalobca mal zato,

že nie je pravdivým tvrdením žalovanej. V súdnom konaní boli riadne vykonané všetky navrhované aj
predložené dôkazy, pričom sa prvoinštančný súd riadne dopytoval pred ukončením dokazovania, či má
niektorá zo strán ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobca aj žalovaný v závere posledného
pojednávania jasne uviedli, že nemajú žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, na základe čoho
vyhlásil súd dokazovanie za skončené.

5.6. Zároveň žalobca poukázal na to, že jednak sa žalovaná snažila odročiť pojednávanie za účelom
záverečných rečí, lebo údajne nebola pripravená na záverečnú reč, ale v úvode textu odvolania namieta
prieťahy v konaní a údajné konanie súdu „naťahovať“ toto konania. Ide o rozporuplné tvrdenia žalovanej.

5.7. Žalobca podotkol, že prvoinštančný súd nevykonal na poslednom pojednávaní jediný dôkaz, a

to žalovanou navrhovanú svedeckú výpoveď pána H. A., nakoľko rodinný príslušník tohto svedka
ospravedlnil neúčasť tohto svedka na pojednávaní dňa 13.12.2023 zo zdravotných dôvodov, a to z
choroby alzheimera, teda že svedok má problémy rozpoznať rodinných príslušníkov a nedokáže sám
už ani zájsť na súd, lebo by si nemusel pamätať cestu domov. Z uvedeného súd správne vyhodnotil,
že pokiaľ svedok trpí touto závažnou chorobou, v danom prípade legitímne súd zamietol takýto návrh

na doplnenie dokazovania, nakoľko svedecká výpoveď, ak by sa aj vykonala, z objektívnych príčin
(z choroby svedka) by súd takúto svedeckú výpoveď ani nemohol vyhodnotiť v prospech alebo v
neprospech žalovanej, nakoľko by skutočnosti tvrdené svedkom nemuseli preukazovať skutočný stav
veci – alzheimerova choroba.
5.8. Čo sa týka údajnej novoty v odvolacom konaní, na ktorú poukázala žalovaná, žalobca uviedol, že

neexistuje takýto dôkaz, a teda žalovanej bolo po celý priebeh súdneho konania umožnené dokladať
listinné dôkazy, čo vlastne aj počas konania žalovaná robila (predkladala dôkazy a písomné vyjadrenia).
6. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Mala zato, že je absolútne
v demokratickom právnom štáte neakceptovateľné, ak účastník súdneho konania - žalobca spochybňuje
základné ľudské práva žalovaného a to základného ľudského práva na spravodlivé súdne konanie a to

konkrétne, ak v predmetnom odvolaní žalovaná uviedla, že o predmetnej žalobe sp. zn. 10C/35/2020
okresný súd začal reálne konať až po troch rokoch, čím u žalovanej udržiaval stav právnej neistoty a
tým sa priklonil k útlaku žalobcu voči nej, ktorý chcel získať predmetné parcely od nej za ním určených
podmienok a ním určenej ceny. Tieto skutočnosti sú podložené listinnými dôkazmi a to najmä mailovou
komunikáciou so zástupcom Slovenskej pošty a. s., (teraz žalobca, predtým žalovaná) ktoré žalovaná

do súdneho spisu sp. zn. 7C/183/2008 doložila a zisteným skutkovým stavom predsedníčky Krajského
súdu v Žiline v otázke prieťahov v konaní okresným súdom.
6.1. Žalobca spochybňuje skutočnosť že v tomto súdnom konaní došlo k porušeniu princípu rovnosti
zbraní a kontradiktórnosti súdneho konania. Kontradiktórnosť súdneho konania znamená súperenie
strán, ktorými sú žalobca a žalovaný. Žalovaná v tomto smere mala zato, že žalobca počas celého

predmetného súdneho konania riadne so žalovanou nesúperil, keď sa vôbec nevyjadroval ani nijako
nespochybňoval jej navrhnuté dôkazy a skutočnosti, že pri nadobúdaní svojho vlastníckeho práva nebol
dobromyseľný.6.2. Žalovaná ďalej uviedla, že žalobca opätovne zavádzal, keď uviedol, že v súdnom konaní sp. zn.
7C/183/2008 sa neprejednávalo vlastníctvo v rokoch od 1980 po súčasnosť a z toho dôvodu nie je
možné aplikovať dokazovanie a závery z tohto súdneho konania na súdne konanie sp. zn 10C/35/2020.

Skutočnosť je taká, že zo súdneho konania sp. zn. 7C/183/2008 a to najmä zo svedeckých výpovedí
vyplynulo,bolapreukázanáskutočnosť,žežalovanáajposmrtijejotcaF.B.užívalanerušenepredmetné
nehnuteľnosti do roku 1994, keď ju žalobca násilím vyhnal z jej nehnuteľností a zabránil jej v ich ďalšom
užívaní. Je absurdné tvrdenie žalobcu, že po smrti jej otca F. B., by už nemala užívať jej nehnuteľnosti.
Navyše z preukázaného skutočného stavu veci v tomto súdnom konaní aj vyplynulo, že všetci obyvatelia

obce A. vedeli o tomto vlastníctve žalovanej, nakoľko, kým nebola v obci škola, poskytol priestory
na školu jej otec F. B. v ich rodičovskom dome, čo je nehnuteľnosť oproti (v priamom susedstve)
nehnuteľnostiam, ktoré hodlá žalobca nadobudnúť vydržaním, ďalej tiež, že jej otec tiež vyčlenil časť
ich rodičovského domu pre verejno-kultúrne akcie v obci - na divadelné predstavenia. Tiež svedkovia
súrodenci I. vo svojich svedeckých výpovediach vzťahujúcich sa k obdobiu po smrti jej otca uviedli, že
predmetné nehnuteľnosti nikdy nevyužívali ani nikomu neprenajímali a ako konštatoval okresný súd v

čiastočnom rozsudku a aj Krajský súd Žilina, súrodenci I. neboli vôbec znalí miestnych pomerov. Teda
podľa ustálenej judikatúry preukazovania dobromyseľnosti nemohli ani žalobcovi prezentovať skutočný
stavveciažalobcasanemôžeodvolávať,žekonalvdôverudruhoustranouprezentovanýmstavomveci.
6.3. Žalovaná mala ďalej zato, že zo zápisnice z posledného súdneho pojednávania v konaní sp. zn.
10C/35/2020 zo dňa 13.12.2023 vyplýva iná skutočnosť, že svedkyňa F. K. L. uviedla, že chodila na

predmetné pozemky do roku 1992, keď v tom roku maturovala. Potom tam ešte chodil jej otec. Nie je to
prvý prípad, že žalobca uvádza nepravdivé skutočnosti (klame). Okresný súd v súdnom konaní sp. zn.
10C/35/2020 takéto konanie žalobcu vôbec nijakým spôsobom nesankcionoval, keď aj CSP zaväzuje
účastníkov súdneho konania, aby pravdivo uvádzali svoje tvrdenia. Vo vyjadrení sa žalobca odvoláva
na textovú časť projektovej dokumentácie z apríla 2004, ale neuvádza, že túto textovú časť predložil do

súdneho spisu len pár minút pred ukončením celého súdneho konania sp. zn. 10C/35/2020, čím boli
porušené procesné práva žalovanej.
6.4. Žalovaná ďalej uviedla, že v súdnom konaní sp. zn. 10C/35/2020 preukázala až 7 okolností, pre
ktoré nemôže byť žalobca dobromyseľným držiteľom jej predmetných nehnuteľností. Tieto okolnosti
nijako žalobca nevyvrátil a okresný súd nijako spravodlivo, presvedčivo a obsiahlo nezdôvodnil v

predmetnom rozsudku zo dňa 13.12.2023. Uviedla, že po niekoľkýkrát žalobcu informovala, že v roku
2004 podala reštitučnú žiadosť na predmetný pozemok, ktorou spochybňovala vlastníctvo žalobcu,
navyše do súdneho spisu sp. zn. 10C/35/2020 ako listinný dôkaz zaslala jej reštitučnú žiadosť z roku
2004 podanú na základe zákona č. 503/2003 Z.z.. Uviedla, že všetky návrhy na vykonanie dôkazov
tomuto súdu adresovala aj písomne v dvoch vyhotoveniach (jedno pre žalobcu), takže žalobca si môže

tieto návrhy porovnať so skutočnosťou. Čo sa týka priebehu posledného súdneho pojednávania v
konaní sp. zn. 10C/35/2020 zo dňa 13.12.2023, žalovaná navrhla odvolaciemu súdu, aby sa vykonalo
dokazovanie porušených jej procesných práv v súdnom konaní zvukovým záznamom z pojednávacej
miestnosti okresného súdu v súdnom konaní sp. zn. 10C/35/2020 zo dňa 13.12.2023. Ďalej mala zato,
že práve žalobca sa snažil o prerušenie konania, keď podal súdu takýto návrh.

7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Žalobca v prvom rade uviedol, že sa v celom rozsahu
pridržiava všetkých svojich ústnych a písomných vyjadrení v konaní. Žalobca mal za to, že ani posledné
vyjadrenie žalovanej zo dňa 23.04.2024 neobsahuje žiadne nové skutočnosti zo strany žalovanej, ale
iba opakujúce sa tvrdenia bez právneho dôvodu. Žalobca mal za to, že žalovaná prenáša svoje výlučne
subjektívnenázorybezprávnehodôvodudosvojichvyjadrení,ktorévšaknereflektujúnaCSPaustálenú

judikatúru SR.
7.1. Žalobca podotkol, že žalovaná na jednej strane tvrdí, že jej nebolo umožnené v konaní reagovať
a boli tak porušené jej práva na zachovanie princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti, a na strane
druhej sa vo svojom vyjadrení zo dňa 23.04.2024 pýta, čo má za následok, ak ako žalovaná bola aj
tesne pred pojednávaním v decembri 2023 nahliadať do spisu. Uvedené len potvrdzuje, že žalovaná

bola aktívna v súdnom spore, bola oboznámená s listinami v súdnom spise a mala možnosť reagovať
na všetky skutočnosti, či už na základe vedomostí o obsahu spisu z nahliadnutia do spisu v decembri
2023 alebo na základe prednesu na pojednávaní 13.12.2023. Rozhodnutie žalovanej nebyť právne
zastúpená a byť si tak vedomá, kedy a akým spôsobom môže žalovaná uplatňovať svoje procesné
práva a obranu, je na ťarchu žalovanej, i napriek skutočnosti, že príslušný súd zakaždým upovedomil

žalovanú o skutočnostiach a v zmysle CSP poskytoval žalovanej rovnaký priestor na uplatnenie svojich
procesných práv v konaní.
7.2. Žalovanej tvrdenie, že sa nemala možnosť oboznámiť s textovou dokumentáciou predloženou na
pojednávaní dňa 13.12.2023 bolo podľa žalobcu taktiež nepravdivým tvrdením, lebo žalovaná potvrdila,že disponovala s týmto dôkazom, ako aj potvrdila, že tento dôkaz obdržala aj opakovane dva mesiace
pred súdnym pojednávaním, v konaní vedenom na OS LM, 7C/183/2008. Dokonca už v súdnom
konaní vedenom pod. sp. zn. 7C/183/2008 namietala žalovaná duplikát tohto dôkazu. Taktiež tvrdenie

žalovanej, že „je všeobecne známym faktom, že počas minulého obdobia neslobody socialistického
politického zriadenia, sa súkromné vlastníctvo nehnuteľností občanov potláčalo. Občan mohol vlastniť
len rodinný domček (alebo byt) s pozemkom do výmery 800 m2 a rekreačnú chatu,“ predkladá iba
akési domnienky, ktoré nepreukazujú vlastníctvo žalovanej k nehnuteľnostiam. Žalobca uviedol, že
sa stotožňuje s rozhodnutím prvoinštančného súdu, a mal za to, že prvoinštančný súd riadne svoje

rozhodnutie odôvodnil. Zároveň žalobca mal za to, že v konaní riadne preukázal splnenie všetkých
podmienok pre vydržanie. V ostatnom sa žalobca v celom rozsahu pridržiava svojich doterajších
vyjadrení a mal za to, že vyvrátil všetky tvrdenia žalovanej.
8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe odvolaní žalovanej
a žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom

v zmysle § 219 ods. 3 CSP potvrdil tak čo do v poradí druhého výroku ako aj čo do v poradí štvrtého
výroku v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

9. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že žalovaná v odvolaní bližšie nevymedzila subsumpciu
odvolacích dôvodov pod dôvody prezumované v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP, keď

ňou uvádzané odvolacie dôvody (podľa ich obsahu) možno subsumovať pod písmená b), d), f), h) a g)
predmetného ustanovenia.
10. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 380 CSP je viazaný
odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keby neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z uvedeného vyplýva, že na iné

pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietal odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keby takéto pochybenia
zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok konania.
10.1
Žalovaná v odvolaní namietala zmätočnosť, nezrozumiteľnosť a nelogickosť odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to najmä v bodoch 41 a 42 napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie a v tom vzhliadala porušenie jej práva na spravodlivý proces.
10.2
Vo vzťahu k predmetnej odvolacej námietke odvolací súd východiskovo poukazuje
na to, že právo na spravodlivý proces je v Ústave Slovenskej republiky garantované v siedmom oddiele

v Druhej hlave (čl. 46 až čl. 50) a je primárnym ustáleným východiskom pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov verejnej moci SR príslušných na poskytovanie jeho ochrany a tým aj
ústavnoprávnym východiskom zákonných úprav jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Priestor pre ňu vytvára čl. 46 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Aplikačným ústavnoprávnym limitom je čl. 51 odsek

1 Ústavy SR, podľa ktorého sa možno domáhať práv podľa čl. 46 Ústavy SR len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (porovnaj napríklad I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Základné
právo na súdnu ochranu garantované v čl. 46 odsek 1 Ústavy SR zaručuje každému právo na prístup
k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia pred nezávislým a nestranným súdom, t.j. právo na
spravodlivý proces (napríklad IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti

opakovane zdôrazňuje, že základné právo podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy SR nemožno interpretovať ako
právo na to, aby bol účastník konania (procesná strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom
konanínemožnoautomatickypovažovaťzaporušeniezákladnéhopráva.Základnéprávonaspravodlivý
proces tvorí jeden z významných princípov právneho štátu. Toto právo je subjektívnym verejným právom

každého účastníka právom upraveného konania voči štátu (jeho orgánov), ktorého podstata spočíva
v tom, že štát je povinný zabezpečiť každému právo na spravodlivý výsledok konania.
10.3
Obsah základného práva na spravodlivý proces je pomerne zložito štruktúrovaný a – ako to potvrdzuje
aj judikatúra Ústavného súdu SR – patrí do neho viacero samostatných subjektívnych práv a princípov,

ktoré sú buď konkrétne (verejnosť konania, konanie bez zbytočných prieťahov, právo na nezávislý
a nestranný súd) alebo v zásade abstraktné (riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, predvídateľnosť
súdneho rozhodnutia, zákaz svojvoľného postupu súdu a ďalšie). Ako už bolo uvedené, základné
právo na spravodlivý proces je najvýznamnejším interpretačným pravidlom pre všetky procesnéporiadky ustanovené zákonom. Z toho vyplýva ústavná povinnosť každého všeobecného súdu vykladať
a používať procesné normy, ktoré sú obsahom procesných poriadkov ustanovených zákonom v súlade
s princípmi a s obsahom základného práva na spravodlivý proces. Okrem toho je táto interpretácia

a aplikácia povinná rešpektovať princíp materiálneho právneho štátu, a teda materiálne chápanie
spravodlivosti tak, ako je to vyjadrené v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
10.4
Z ust. § 220 CSP vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry

ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, a aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie významný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, číslo 303-A, strana 12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, číslo 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
10.5
Rovnako sa Ústavný súd SR vyjadril k povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v Náleze
III. ÚS 119/03-13. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
10.6
Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je
povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Účelom odôvodnenia

rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak súd prijme skutkové a právne závery,
ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach,
potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220

CSP, je nepreskúmateľné.
10.7
Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva

strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP, treba

preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody, alebo
ak v ňom absentuje základné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne
ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie
ako celok je nepresvedčivé (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2019 sp. zn.
6Cdo/98/2017).

10.8
Odvolaciu námietku žalovanej o nedostatočnom odôvodnení, nepreskúmateľnosti ako aj arbitrárnosti
rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu, že podľa názoru žalovanej sa súd prvej inštancie k viacerým
argumentom (špecifikovaným na strane 3. odvolania a na strane 19. odvolania žalovanej) vyjadril
len rámcovo, prípadne vôbec, odvolací súd vyhodnotil v kontexte vyššie vyslovených premís ako

nedôvodnú. Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje náležité vysvetlenie
dôvodov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia
pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je
spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že to máza následok porušenie práva na spravodlivý proces, podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej
veci o taký prípad nešlo, nakoľko súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľným spôsobom prezentoval
svoje skutkové a právne závery, z ktorých pri svojom rozhodnutí vychádzal. Odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia preto nemožno in globo považovať za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva
na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri
rozhodnutí vychádzal, ako aj to, o z akých ustanovení právnych predpisov jeho rozhodnutie vychádzalo
a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované. Z uvedených dôvodov sa krajský súd
v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§

387 ods. 2 CSP).
11. Neobstojí námietka žalovanej týkajúca sa tej skutočnosti, že súd prvej inštancie sa dostatočne
nevenoval jednotlivým zákonným podmienkam vydržania, čím boli spochybnené závery súdu prvej
inštancie ohľadne splnenia podmienok vydržania predmetným pozemkom. V tejto súvislosti odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie sa presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré svedčili
dobromyseľnosti žalobcu, a to predovšetkým v bodoch 41. a 42. odôvodnenia rozsudku súdu prvej

inštancie, na ktoré odvolací súd zároveň odkazuje. Krajský súd zároveň zdôrazňuje, že súd prvej
inštancie správne aplikoval na daný skutkový stav nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
14.11.2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015, podľa ktorého „pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti
držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým
spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý

spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi.
Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné
dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“. Okrem toho odvolací súd
upriamuje pozornosť aj na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01.03.2011 sp.
zn. 5Cdo 30/2010, podľa ktorého „ustanovenie

§ 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti
ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej
držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie
vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá

viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná a „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom
ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok
nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri
zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak to výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že to titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným

držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav so stavom právnym“. S poukazom na vyššie uvedené aj odvolací súd mal z vykonaného
dokazovania dostatočne preukázané, že právny predchodca žalobcu sa po uzavretí zmluvy zo dňa
01.02.1982 správal ako vlastník predmetných pozemkov, pričom zo žiadnych okolností, ktoré boli
v konaní zohľadnené, nebolo možné vyvodiť, že by nebol dobromyseľný v tom, že ním užívané pozemky

mu patria. Pokiaľ aj s výstavbou poštového strediska začal až v roku 1992, zo skutkových tvrdení
žalobcu ako aj z predložených listinných dôkazov, najmä stavebných povolení, mal aj odvolací súd za
preukázané, že sa tak stalo v dôsledku prípravných činností súvisiacich s výstavbou, najmä prípravou
projektovej dokumentácie a potrebných rozhodnutí štátnych orgánov. Samotný žalobca pritom podrobne
popísaluvedenéúkony,ktorépredchádzalizačatiureálnehoužívaniapozemkovvzmysleichužívaniana

výstavbu poštového strediska a jeho príslušenstva, pričom v roku 1992 bolo vydané stavebné povolenie
na budovu poštového strediska a jeho príslušenstvo, ktoré bolo následne vystavané a v roku 1994
povolené na užívanie. V roku 1994 bolo vydané stavebné povolenie na rekonštrukciu jestvujúcej pivnice,
sadové úpravy a oplotenie, pričom dňa 13.12.1994 bola uvedená stavba povolená na užívanie. V tejto
súvislosti aj podľa krajského súdu súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že predmetné

pozemky boli žalobcom užívané ako jeden funkčný celok spolu so stavbou poštového strediska a ďalším
príslušenstvom, ako celok boli oplotené, čo nebolo medzi stranami sporu sporné, preto aj odvolací súd
mal preukázanú aj reálnu držbu nehnuteľností žalobcom, a to od podpisu kúpnej zmluvy, minimálne však
od roku 1994, od ktorého už aj pozemky skutočne užíval, ako to správne uviedol aj súd prvej inštancie,
pričomžalovanouajejpríbuznýmineboloakýmkoľvekspôsobomspochybnenévlastníckeprávožalobcu

a zasahovanie do jeho držby zo strany žalovanej, resp. jej právnych nástupcov. Za uvedených okolností
potom pri prihliadnutí na prezumpciu existencie oprávnenej držby v prípade pochybností (§ 130 ods. 1
druhá veta OZ) možno považovať za správne závery súdu prvej inštancie, ktoré zodpovedajú výkladu
Ústavného súdu SR, ktorý bol prezentovaný v Náleze zo dňa 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015.11.1
Krajský súd dospel k záveru, že v konaní žalobca riadne preukázal splnenie všetkých podmienok pre
vydržanie. Na vydržanie nemá vplyv zmena vlastníka, ak držiteľ splnil všetky podmienky na vydržanie,

pričom vydržanie slúži na naplnenie princípu právnej istoty a zároveň neukrátiť skutočného vlastníka na
možnosť domôcť sa ochrany svojho vlastníckeho práva. Aj podľa odvolacieho súdu žalovaná podala
žalobu až v roku 2008, pričom do uvedeného obdobia žiadnym spôsobom nerozporovala vlastníctvo
žalobcu k nehnuteľnostiam. Neurobila tak ani v 80. resp. v 90. rokoch, aj keď tvrdila, že užívala
predmetné pozemky, čo konanie žalovanej samo o sebe vyvracia jej vlastné tvrdenia.

11.2
Pokiaľ žalovaná poukazovala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2Cdo/251/2007,
5Cdo/49/2010, 3Cdo/12/2010, 4Cdo/102/2017, 4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019,
8Cdo/152/2018), odvolací súd má za to, že odkaz na uvedené rozhodnutia je, vzhľadom na odlišné
právne a skutkové východiská, ktoré boli posudzované Najvyšším súdom Slovenskej republiky
v predmetných konaniach (v porovnaní s posudzovanou vecou), nenáležitý. Zároveň pokiaľ odvolateľka

namietala, že súd prvej inštancie sa s ňou predkladanými rozhodnutiami riadne nevysporiadal,
odvolací súd vyhodnotil uvedenú námietku ako nedôvodnú. Podľa odvolacieho súdu zovšeobecňovanie
a nekritické prevzatie iných súdnych rozhodnutí (citovaných žalovanou) bez bližšieho vysvetlenia
a aplikácie na daný skutkový stav nepodporený relevantnými dôkazmi, nemohlo v súvislosti s princípom
právnej istoty obstáť.

11.3
Bez ohľadu na vyššie uvedené, okrajovo však odvolací súd vo vzťahu k predmetnému odkazu na
judikatúru Najvyššieho súdu SR poukazuje na (aktuálny) rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1VCdo/1/2024 zo dňa 13.05.2024, ktorou sa Najvyšší súd SR odklonil od judikatúry, na ktorú
poukazovala žalovaná, pričom poukázal na to, že „... Judikatórna línia reprezentovaná rozhodnutiami

R73/2015 a R74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale tiež v rozpore so
zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy vydržania v roku 1950 (spružniť a uľahčiť
vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť tzv. nedoložené právne vzťahy
k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah vydržania a je neprimerane rigidná. Preto
sa veľký senát priklonil k ostatným súdnym rozhodnutiam (bod 12.3 až 12.3.3), ktoré fundamentálne

reflektujú staršiu judikatúru (bod 12.1.), vychádzajúc pritom z interpretácie ustanovenia § 134 ods. 1
v spojení s § 130 ods. 1 OZ, z ktorých ustanovení platný právny titul ako predpoklad pre dobromyseľnosť
držiteľa, resp. oprávnenosť držby nevyplýva. Zároveň pritom rešpektoval účel vydržania, ktorým je
uvedenie do súladu dlhodobého faktického stavu nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý
je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom

vlastníckym. Na historickom pozadí nie nepodstatnou je tiež okolnosť, že ani v minulosti (podľa
slovenského, resp. uhorského práva, pozn.) právny titul nebol podmienkou držby. Nedostatok právneho
titulu (napríklad ústna kúpna zmluva nehnuteľnosti) preto pre účely vydržania nemôže zapríčiniť
neoprávnenosť držby, resp. nedobromyseľnosť držiteľa; keď tak, môže byť (iba) jedným z dôkazov
preukazujúcich oprávnenosť držby, resp. dobromyseľnosť držiteľa. ... Spravidla je preto rozhodujúce,

že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo
preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“. Aj v kontexte predmetnej aktuálne sa vyvíjajúcej
judikatúry Najvyššieho súdu SR je potom záver súdu prvej inštancie o splnení podmienok vydržania
sporných spoluvlastníckych podielov na predmetných nehnuteľnostiach z dôvodu, že predmetné sporné
spoluvlastnícke podiely na základe kúpnej zmluvy nadobudol dôvodne, nakoľko v konaní neboli

preukázanéžiadneskutočnosti,ktorébyrelevantnýmspôsobomspochybňovaliobjektívnepresvedčenie
žalobcu o tom, že nadobudol predmetné podiely na sporných nehnuteľnostiach poctivým spôsobom,
pričom za poctivý spôsob nadobudnutia práva možno považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade
s dobrými mravmi a konkrétne okolnosti nenasvedčujú, že došlo k zneužitiu inštitútu vydržania.
12. Námietku žalovanej o údajnom nevykonaní dôkazov navrhnutých žalovanou vyhodnotil odvolací súd

akonedôvodnú.Vsúdnomkonaníbolivykonanériadnevšetkynavrhovanéajpredloženédôkazy,pričom
súd prvej inštancie sa dopytoval pred ukončením dokazovania, či má niektorá zo strán ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania, na základe čoho vyhlásil súd prvej inštancie dokazovanie za skončené.
Podľaodvolaciehosúdužalobcaajžalovanávzávereposlednéhopojednávaniajasneuviedli,ženemajú
ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, na základe čoho vyhlásil súd prvej inštancie dokazovanie za

skončené.

12.1Podľa krajského súdu zo spisového materiálu je zrejmé, že súd prvej inštancie nevykonal na poslednom
pojednávaní jediný dôkaz a to žalovanou navrhovanú svedeckú výpoveď H. A., nakoľko rodinný
príslušník uvedeného svedka ospravedlnil neúčasť uvedeného svedka na pojednávaní dňa 13.12.2023

zo zdravotných dôvodov a to z choroby Alzheimera, teda že svedok má problémy rozpoznať rodinných
príslušníkov a nedokáže ani sám zájsť na súd, lebo by si nemusel pamätať cestu domov. Aj podľa
odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že pokiaľ svedok trpí uvedenou závažnou
chorobou, v danom prípade legitímne zamietol uvedený návrh na doplnenie dokazovania, nakoľko
svedecká výpoveď, ak by sa aj vykonala, z objektívnych príčin by uvedenú svedeckú výpoveď

súd nemohol vyhodnotiť v prospech alebo v neprospech žalovanej, nakoľko by skutočnosti tvrdené
uvedeným svedkom nemuseli preukazovať skutočný stav veci.

12.2
Pokiaľ žalovaná namietala, že po uvedení uvedeného stanoviska súdu začala tvrdiť, že ešte mala
návrhy a nevedela, že sa ide o veci rozhodovať, lebo údajne nebola pripravená na záverečnú reč,

vyhodnotil krajský súd uvedenú námietku ako nedôvodnú. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na
to, že žalovaná mala byť už na prvom pojednávaní pripravená tak, aby súd prvej inštancie mohol aj
na prvom pojednávaní vo veci po vykonaní dokazovania rozhodnúť, a preto nie je dôvodný argument
žalovanej ohľadne založenia dôvodu na odročenie pojednávania. Zo strany súdu preto nemožno hovoriť
ani o porušení práva na spravodlivý súdny proces.

13. Pokiaľ žalovaná v odvolacom konaní súdu predložila listinu označenú ako „Zaslanie návrhu
dohody o zriadení vecného bremena“ vyhotovenú dňa 31.01.1985 Severoslovenskými vodárňami
a kanalizáciami, podnikové riaditeľstvo Žilina, odvolací súd poukazuje na ust.
§ 366 CSP, podľa ktorého prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná v odvolaní neuvádza žiadny z dôvodov, pre ktorý

by bolo možné pripustiť predmetnú písomnosť ako prostriedok procesnej obrany žalovanej v odvolacom
konaní, keď odvolací súd súčasne nevzhliada žiadny dôvod, pre ktorý by došlo k naplneniu ust. § 366
Civilného sporového poriadku a vo vzťahu k dôvodu prezumovaného
§ 366 písm. d) CSP osobitne uvádza, že nevzhliada žiadny dôvod, pre ktorý by uvedený listinný dôkaz
žalovaná nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

14. Ďalšie argumenty žalovanej v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať

odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované
len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

15. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v poradí druhom výroku ako aj
v poradí štvrtom výroku ako vecne správny potvrdil.
16. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu proti v poradí štvrtému výroku o nároku na náhradu trov
prvostupňového konania, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich
náhradu pre nesprávne právne posúdenie, odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobcu ako nedôvodné.

V danom prípade súd prvej inštancie nárok na náhradu trov konania posúdil správne, keďže žalobu
v časti určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu, ktorý je aktuálne zapísaný na LV č.
XXXX v prospech žalobcu, zamietol, keďže nemal preukázané, že konania sa zúčastňujú všetky osoby,
do práv a povinností ktorých by mohlo rozhodnutie zasiahnuť. Súd prvej inštancie správne uviedol, že
uvedený spoluvlastnícky podiel je predmetom dedičského konania po B. B., pričom žalobca neoznačil

ako strany sporu, ktoré nadobudli, resp. by mohli nadobudnúť vlastnícke právo k spoluvlastníckemu
podielu po B. B.. Žalovaná nadobudla po F. B. vlastnícke právo k spoluvlastníckemu podielu, bolo však
nepochybné, že do úvahy prichádzajúcimi dedičmi po B. B. boli aj ďalšie osoby. Preto súd prvej inštancie
postupoval správne, keď aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP, nakoľko žalobca bol úspešný v jednej poloviciuplatneného nároku a žalovaná bola úspešná v zamietajúcej časti, čo tiež predstavovalo jednu polovicu
nároku uplatňovaného žalobcom. Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v časti o nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania potvrdil ako vecne správny.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný (nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie bol v napadnutej časti, a to v poradí druhom výroku
potvrdený),nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalovanej,ktorávodvolacomkonanínemala
úspech ani len čiastočný a to v rozsahu 100 %. O konkrétnej výške trov odvolacieho konania rozhodne

v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie.
18. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný

poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).

V Žiline, dňa 31. marca 2025
JUDr. Roman Tichý

predseda senátu

JUDr. Vladimír Topoľančíkčlen senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu

Kanc.: - po kontrole predsedom senátu vyhotov potrebný počet vyhotovení
· založ zberný spis

· vylúč základný spis a vráť okresnému súdu na konanie

· rozhodnutie diktoval dňa 21.05.2025 ref. sudca JUDr. Tichý

· kontrola referujúcim sudcom dňa 21.05.2025