Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 13, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/142/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219202056
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7219202056.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.

Jany Dudíkovej a JUDr. Petra Tutka spore žalobcov 1./ A. A., nar. XX.XX.XXXX, B. XX, C. a 2./ D.
A., nar. XX.XX.XXXX, B. XX, C., zast. PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., so sídlom v Košiciach,
Thurzova 7, IČO: 36 860 930, proti žalovanému: E. F., nar. XX.XX.XXXX, G. XX/XXX, C., zast. JUDr.
Marošom Minčíkom, advokátom, Palackého 1, Košice v o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku zo dňa 1. júla 2024, sp. zn. K2-13C/13/2019-443 v znení opravného
uznesenia zo dňa 19.08.2024, sp. zn. K2-13C/13/2019-470 Mestského súdu Košice

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia.

Žalobcom v 1. a 2. rade priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
(po zrušení skoršieho rozsudku uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.01.2024, sp. zn.
3Co/83/2023-425) určil, že žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi bytu č. XX
nachádzajúceho sa v bytovom dome súpisné číslo XXXX na parcelách registra „H." I. XXXX, XXXX,
XXXX E. XXXX, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu

súpisné číslo 1436 vo veľkosti podielu 125/10000 k celku, spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch
parcela číslo XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 184 m2, parcela číslo XXXX - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 181 m2, parcela číslo XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 185
m2, parcela číslo XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 187 m2 vo veľkosti podielu 125/10000
k celku, ktoré nehnuteľnosti sa nachádzajú v katastrálnom území B., obec C. - J. B., K. C. L., a sú
vedené Okresným úradom Košice, katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXXXX, (I.), žalobcom v 1.
a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (II.) a žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť štátu na účet Mestského súdu Košice súdny poplatok za žalobu vo výške 99,50 € a to do troch
dní od právoplatnosti tohto rozsudku (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
bytu č. XX nachádzajúceho sa v bytovom dome s. č. 1436 na pare. reg. „C" č. 4273, č. 4274, č. 4275 a č.
4276, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu s.č. 1436 vo
veľkosti podielu 125/10000 k celku, spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch parc. č. XXXX - Zastavané

plochyanádvoriaovýmere184m2,parc.č.XXXX-Zastavanéplochyanádvoriaovýmere181m2,parc.
č. XXXX - Zastavané plochy a nádvoria o výmere 185 m2, parc. č. XXXX - Zastavané plochy a nádvoria o
výmere 187 m2 vo veľkosti podielu 125/10000 k celku, ktoré nehnuteľnosti sa nachádzajú v katastrálnom
území B., obec C. - J. B., K. C. L., a sú vedené Okresným úradom Košice, katastrálny odbor na listevlastníctva č. XXXXX na tom skutkovom základe, že v súčasnosti je ako vlastník predmetného bytu
na liste vlastníctva vedený žalovaný, ktorý vlastnícke právo nikdy nenadobudol. K okolnostiam prevodu
vlastníckeho práva uviedli, že súhlasili s uzavretím zmluvy o pôžičke vo výške 525.000,- Sk v prospech

ich nádejného obchodného partnera (F. C.), s dobou splatnosti jedného mesiaca, ktorý svoj záväzok
nesplnil. Súčasne s uvedenou zmluvou uzavreli aj Zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva.
Následne za účelom splatenia uvedenej pôžičky uzavreli dňa 18.02.2005 ďalšiu zmluvu o pôžičke spolu
so zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva so spoločnosťou M. N., O. s mesačnými splátkami
4.000,- Sk, avšak pri platení prvej splátky zistili, že zmluvu o pôžičke uzatvorili s E. P. ako fyzickou

osobou s výškou mesačnej splátky 24.750,- Sk, riadnym úrokom 4,5 % mesačne (teda 54 % ročne)
a sankčným úrokom z omeškania vo výške 1 % denne (teda 365 % ročne), preto od zmluvy (dňa
15.12.2006) odstúpili. Na základe týchto zmlúv E. P. realizoval prevod vlastníckeho práva na svoju
osobu, neskôr na základe kúpnej zmluvy nadobudla vlastnícke právo k bytu O. A., ktorá ho následne na
základe kúpnej zmluvy previedla na žalovaného.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil nasledujúci skutkový stav: v úvode
skúmal naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení vlastníckeho práva a dospel k
záveru,žežalobcoviamajúnaliehavýprávnyzáujemnaurčovacejžalobe,keďževkatastrinehnuteľností
je ako vlastník bytu zapísaný žalovaný. Následne mal za preukázané, že žalobcovia ako dlžníci s

veriteľomQ.C.uzatvorilidňa21.04.2004Zmluvuopôžičke,nazákladektorejimboliposkytnutépeňažné
prostriedky vo výške 525.000,- Sk a v rovnaký deň uzatvorili aj zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom
práva k bytu zapísanému na LV č. XXXXX, obec Košice - Nad jazerom, katastrálne územie B. v domnení,
že pôžička je poskytnutá bezúročne so splatnosťou najneskôr do 21.5.2004. Na základe Zmluvy o
zabezpečenízáväzkuprevodompráva žalobcoviaakodlžnícipreviedlinaveriteľaQ.C.vlastníckeprávo

k bytu č. XX na VII. poschodí bytového domu, č. súpisné XXXX, B. XX P. C. ako aj spoluvlastnícky
podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti 125/10000 a spoluvlastnícky
podiel na pozemkoch. Následne súd zistil, že za účelom splatenia predchádzajúcej pôžičky došlo medzi
veriteľom E. P. a dlžníkmi A. a D. A. k uzavretiu zmluvy o pôžičke č. ZP/A1/2005 zo dňa 18.2.2005,
z ktorej vyplynulo, že veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkom pôžičku vo výške 550.000,- Sk, ktorú sa

zaviazali vrátiť do 18.08.2005, v mesačných splátkach vo výške 24.750,- Sk. Na zabezpečenie záväzku
zo Zmluvy o pôžičke č. ZP/A1/2005 zo dňa 18.02.2005 uzatvorili súčasne Zmluvu o zabezpečení
záväzku prevodom práva č. PP/A1/2005 (predmetom zabezpečenia bol byt č. XX, na VII. poschodí
v Košiciach, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, súpisné
číslo 1436 vo veľkosti 125/10000 ako aj spoluvlastnícky podiel na pozemku, nehnuteľnosť zapísaná

na LV č. XXXXX, katastrálne územie B.). E. P. ako veriteľ a žalobcovia ako dlžníci uzatvorili písomne
dňa 11.09.2012 dohodu o vyporiadaní nárokov a pohľadávok, ktorej predmetom boli všetky nároky a
pohľadávky účastníkov tejto dohody zo súdnych sporov vedených na Okresnom súde Košice II, sp. zn.
25C 170/2007, 23C 38/2007 a 15C 87/2007 a exekučného konania vedenom na Exekútorskom úrade
B. R. S., č.k. Ex 0022/07 a z ktorej vyplývalo, že na vysporiadanie všetkých nárokov zaplatia veriteľovi

sumu vo výške 20.000 eur a zaväzujú sa bez zbytočného odkladu po uzavretí dohody zobrať späť všetky
návrhy a žaloby v súvislosti s touto dohodou, resp. udeliť súhlas so späťvzatím žaloby.

4.Súdprvejinštancievedenýprávnymnázoromodvolaciehosúdu(vysloveným vzrušujúcomuznesení
zo dňa 29.01.2024, sp. zn. 3Co/83/2023-425) skúmal otázku (ne)platnosti zmluvy o pôžičke uzatvorenej

dňa 18.02.2005 a na ňu nadväzujúcej zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva č. PP/A1/2005
zo dňa 18.2.2005 a dohody o vyporiadaní nárokov a pohľadávok zo dňa 11.9.2012, aplikoval ust. § 34, §
37 ods. 1, § 39, § 39a Občianskeho zákonníka a zistiac, že účastníci zmluvy (veriteľ E. P. a dlžníci A. a D.
A.) si v zmluve o pôžičke uzatvorenej dňa 18.2.2005 dohodli 4,5 % mesačný úrok za požičanie peňazí,
čo predstavuje 54 % ročný úrok, pričom maximálna výška úrokov nie je žiadnym právnym predpisom

limitovaná,spoukazomnaust.§39Občianskehozákonníkajuposúdilakoabsolútneneplatnú.Rovnako
súd posúdil aj zmluvu o zabezpečení záväzku, ktorá slúžila na zabezpečenie záväzku z predmetnej
zmluvy o pôžičke ako akcesorický záväzok, čím dospel k záveru, že vlastnícke právo k predmetnému
bytu E. P. nenadobudol a nemohol ho ďalej previesť (zmysle rímsko-právnej zásady nemo plus iuris ad
alium transferre potest quam ipse habet, nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má) a nakoľko na

základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva,
neuvažoval o ochrane vlastníckeho práva (hoci i dobromyseľného nadobúdateľa). O nároku na náhradu
trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 2 CSP a priznal žalobcomnáhradu trov plnom rozsahu. Opravným uznesením zo dňa 19.08.2024, sp. zn. K2-13C/13/2019-470
žalovaného zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu vo výške 90,- eur.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa

ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a k dôvodom, na základe ktorých súd určil vlastnícke právo k
nehnuteľnosti v prospech žalobcov uviedol, že z dokazovania vykonaného na pojednávaní (konkrétne
z výsluchu žalobcu v 1. rade) vyplynulo, že žalobcovia do právnych vzťahov (s osobami Q. C. a F.
C.) vstúpili pod vplyvom vidiny možných obchodných vzťahov a podnikateľskej spolupráce, čím podľa
jeho názoru nemožno tvrdiť, že žalobcovia uzatvorili zmluvu o pôžičke s pánom P. za účelom úhrady

cudzieho dlhu. Ďalej poukázal na skutočnosť, že celý opis skutkových okolností zo strany žalobcov je
tendenčný, bagatelizujúci ich riskantné a neuvážené konanie (vzatie si pôžičky pre inú osobu so zištným
motívom), pričom za dôsledky svojho konania vinia iné osoby, ktoré tvrdenia si v plnom rozsahu osvojil
pri svojom rozhodovaní súd, keď podľa jeho tvrdení nereflektoval vykonané dokazovanie, z ktorého
je zrejmé, že žalobca v 1. rade špekulatívne požičiaval cudzie peniaze ďalším osobám za účelom
zisku. Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že na žalobcov je potrebné hľadieť ako na osoby, ktoré

poskytovali pôžičky ďalším osobám z cudzích zdrojov za účelom zisku. K tvrdeniam žalobcu v 1. rade,
že mu nebolo známe, čo podpisuje a ani kto je veriteľom uviedol, že na predmetnej zmluve o pôžičke
zo dňa 18.02.2005 je ako veriteľ označený pán E. P. (a nie obchodná spoločnosť M. N., O.), čím
tieto tvrdenia považoval za účelové a nedôveryhodné, pričom celkové okolnosti vzniku a podpisu tejto
zmluvy (čas, miesto podpisu, podpísanie prázdnych listov papiera) sú s časovým odstupom takmer 15

rokov len ťažko verifikovateľné. Ďalej argumentoval, že priemerne obozretné osoby pri vstupovaní do
právnych vzťahov skúmajú, s kým vstupujú do právneho vzťahu a nakoľko nebol účastníkom zmluvy
o pôžičke zo dňa 18.02.2005, k okolnostiam jej vzniku sa nevie vyjadriť a na Zmluvu o zabezpečení
záväzku prevodom práva zo dňa 18.02.2005 prihliadal v kontexte v danom čase platnej právnej úpravy
tohto inštitútu. V súvislosti so záverom súdu, že na základe absolútne neplatného právneho úkonu

nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva (čím nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho
práva, hoci i dobromyseľného nadobúdateľa) poukázal na nález
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyI.ÚS549/2015-33zodňa16.03.2016,vktorombolovyslovené,že
aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam od nevlastníka (iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania),

nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky
k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V závere konštatoval bezdôvodné obohatenie
žalobcov o sumu 5.256,65 eur z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa 18.02.2005, z ktorej na základe Dohody
o vyporiadaní nárokov a pohľadávok sa žalobcovia zaviazali zaplatiť sumu 20.000,- eur, čo považuje za
dôvod hodný osobitného zreteľa podľa ust. § 257 CSP, na ktorý by mal súd pri rozhodovaní o trovách

konania prihliadať a žalobcom nárok na náhradu trov konania nepriznať.

6. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu poukázali na snahu žalovaného prispôsobiť si skutkový stav
poukazujúc na jedinú vetu v žalobe (vstup do právnych vzťahov s osobami Q. C. a F. C. pod vplyvom
vidiny možných obchodných vzťahov a podnikateľskej spolupráce), ktorá už bola na pojednávaní

konanom dňa 25.05.2022 vysvetlená. Argumentovali, že snahou žalovaného je priznať žalobcom
postavenie podnikateľov, ktorí požičiavali peniaze za účelom zisku, ktorú skutočnosť vyvrátili poukazom
na ukončenie živnosti a požičanie peňazí výlučne jednej osobe bez akéhokoľvek úroku (ich pôžička
nesmerovala k nadobudnutiu žiadneho zisku ani nebola použitá na podnikanie). Ďalej poukázali,
vzhľadom na ich vyšší vek, na omyl v osobe veriteľa a úroku, pretože dlh si dali uznať aj formou

notárskej zápisnice (splatnosť bola dojednaná na 6 mesiacov) a úrok zo zmluvy o pôžičke považujú za
úžernícky (jeho výška bola 4,5 % mesačne /teda 54 % ročne/), pričom priemerná úroková sadzba úverov
poskytovaných bankami bola v čase poskytnutia pôžičky vo výške 6,26 % ročne a pri krátkodobých
úveroch 5,80 % ročne. V tejto súvislosti poukázali na to, že absolútne neplatnou úžerníckou zmluvou
je zmluva o pôžičke alebo úvere, ktorá niekoľkonásobne zvyšuje požičanú sumu o neprimerane

vysokú zmluvnú pokutu alebo sankcie (často aj ze malicherné porušenie zmluvných povinností), v
úmysle zmocniť sa založenej alebo zmluvným prevodom zabezpečenej nehnuteľnosti dlžníka. Ďalej
citovali z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 33 Odo 526/2001, podľa ktorého
pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov je treba prihliadnuť na celkové okolnosti úkonu,
najmä porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou v praxi peňažných ústavov. Následne

citovali závery vyslovené v rozhodnutí Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 27.04.2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020 k otázke možnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa a s tým spojeného prelomenia
zásady nemo plus iuris, v zmysle ktorého na základe absolútne neplatnéhoprávneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade
bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Ďalej z uvedeného rozhodnutia
citovali, že nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe

absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľnosti ako vlastník nehnuteľnosti.
Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch
právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru

nadobúdateľa neumožňuje. K odkazu žalovaného na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
549/2015, poukázali na rozhodnutie z 1.januára 2021, sp. zn. I. ÚS 510/2016, v ktorom sa rieši otázka
ochrany dobromyseľného nadobúdateľa len v súvislosti s mimoriadnymi výnimočnými okolnosťami,
teda úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným
nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo. V závere uviedli, že sa stali obeťami
tzv.bytovejmafieakonanievšetkýchzapojenýchosôbboloúčelové,organizovanéavopredpremyslené.

K žalovaným navrhnutému spôsobu rozhodnutia o nepriznaní náhrady trov konania (z dôvodov hodných
osobitného zreteľa) uviedli, že dlžnú sumu nedlhujú žalovanému, ale úplne inému subjektu, preto im nie
je zrejmé, prečo by dôvodom hodným osobitného zreteľa voči žalovanému mal byť dlh inej osobe a za
situácie, keď veriteľ žalobcov získal z predaja predmetného bytu sumu niekoľkonásobne prevyšujúcu
dlžnú čiastku a z nej svoju pohľadávku uspokojil, pričom žalobcom sumu prevyšujúcu dlh nevrátil.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalovaného proti
rozsudku v znení opravného uznesenia bolo podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359
až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), prejednal
vec bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379

CSP a z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP,
s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. Podstatou odvolacej argumentácie žalovaného boli tvrdenia, ktorými poukazoval na svoju

dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníckeho práva k spornému bytu, čím zároveň spochybnil
vlastnícke právo žalobcov v 1. a 2. rade. V značnej časti odvolania argumentoval konaním žalobcov pri
uzatváraní zmlúv o pôžičke v rámci ich podnikateľskej činnosti a zároveň k okolnostiam vzniku zmluvy
o pôžičke (ktorej následkom by mala byť jej neplatnosť), poukázal na ich tendenčné konanie (vzatie si
pôžičky pre inú osobu so zištným motívom). Taktiež z obsahu odvolacích námietok žalovaného možno

vyvodiť, že vlastnícke právo žalobcov k spornej nehnuteľnosti spochybňuje v kontexte v danom čase
platnej právnej úpravy pripúšťajúcej zabezpečenie záväzku prevodom práva.

9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom, spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v
zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

10. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo

byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj
inéokolnostiakosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktorézvykonaného
dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotilkaždý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,
je zrejmý nesúlad.

11. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v znení opravného uznesenia a
predchádzajúceho procesného postupu súdu prvej inštancie v intenciách uplatnených odvolacích
dôvodov a v rozsahu odvolacích námietok žalovaného dospel k záveru, že žalovaným uplatnené

odvolacie dôvody v prejednávanom spore neboli preukázané. Odvolací súd nezistil, že by skutkové
zistenia súdu prvej inštancie boli nesprávne, nezodpovedajúce tvrdeniam strán a vykonaným dôkazom,
príp. založené na chybnom hodnotení vykonaných dôkazov alebo, že by súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli za konania najavo,
opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo na zistený

skutkový stav aplikoval nesprávny právny predpis alebo správne použitý právny predpis (právnu normu)
nesprávne vyložil, príp. ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav veci, vzal do úvahy iba skutočnosti
preukázané vykonanými dôkazmi, ktoré vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl.
CSP, v súlade so zákonom, starostlivo prihliadajúc tiež na rozhodujúce skutkové tvrdenia a relevantné

argumenty sporových strán, a dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje
rozhodnutie. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie,
na ktoré v celom rozsahu v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.

13. V úvode svojho odvolacieho prieskumu odvolací súd vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku,

ktorým sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva (určovací petit – ust. § 137 písm. c/ CSP
sa zaoberal tým, či súd prvej inštancie skúmal a následne, či mal preukázaný naliehavý právny záujem
na určení vlastníckeho práva a zistil, že súd po vykonanom dokazovaní skúmal, či žalobcovia majú
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva a s jeho závermi (že žalobcovia majú naliehavý
právny záujem, nakoľko v katastri nehnuteľností je zapísaný iný vlastník) sa odvolací súd v plnom

rozsahu stotožňuje.

14. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu ohľadom naliehavého právneho záujmu na určení
vlastníckeho práva odvolací súd poukazuje na nasledovné:

15. K otázke určovacích žalôb sa opakovane vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky. V tejto
súvislosti možno poukázať na aktuálne rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 588/2021 a sp. zn. III. ÚS 622/2021,
v ktorých ústavný súd konštatoval, že určovacia žaloba je oprávneným prostriedkom ochrany tam,
kde na jej základe je možné dosiahnuť právnu istotu v dotknutom právnom vzťahu a zároveň na
jej základe možno dosiahnuť úpravu vzájomných vzťahov a predísť budúcim sporom. Za nedovolenú

možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len na zbytočné
rozmnožovanie sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný základ pre právny vzťah účastníkov
sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. Súdna prax sa ustálila
aj na názore, že určovacia žaloba je spravidla prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k
nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť

zosúladenie evidovaného a právneho stavu (rozsudok najvyššieho súdu 4Cdo 105/2013). V zmysle
ustálenej judikatúry pokiaľ navrhuje žalobca určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je
na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak súdne rozhodnutie určujúce právo bude
podkladom pre zápis v evidencii katastra nehnuteľností a týmto spôsobom sa dosiahne zosúladenie
zhody medzi stavom skutočným a evidenciou katastra nehnuteľností (rozhodnutia NS SR 2Cdo

163/2005, 1Cdo 56/2003, R 24/2009).

16. Z hľadiska procesného je základným predpokladom úspešnosti žaloby na určenie skutočnosť, že
žalobcamánapožadovanomurčenínaliehavýprávnyzáujem.Procesnápovinnosťpreukázať,ževčaserozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho,
kto sa tohto určenia domáha (žalobca). Nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení je dôvodom na zamietnutie žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal vecou v jej merite (tento

nedostatok bráni zaoberať sa vecou z hľadiska opodstatnenosti uplatneného nároku). Pri skúmaní
existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinne a správne
zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva
a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne
konanie alebo konania (sp. zn. 5Cdo 31/2011).

17. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie vtedy, ak je tvrdené právo
neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo
ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý chápeme tak, že právny záujem má dostatočnú intenzitu.
Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný.
Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva.

Z doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem (v zásade)
absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti. Je to tak v prípadoch, keď tvrdené
právo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale keď už došlo k jeho porušeniu. Naliehavý právny
záujem musí žalobca preukázať (ibaže právny záujem „vyplýva z osobitného predpisu“). Povinnosť
žalobcu preukázať naliehavý právny záujem logicky znamená aj to, že žalobca je povinný uviesť v žalobe

skutkové tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný. Na preukázanie týchto tvrdení je povinný
navrhnúť dôkazy. Podľa väčšinových názorov právnej vedy je naliehavý právny záujem na určení
práva vecnou legitimáciou žalobcu. Naliehavý právny záujem je súčasťou žalobného nároku, nejde iba
o procesnú podmienku. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o právnom záujme (či je alebo nie je daný)
je meritórne. Absencia naliehavého právneho záujmu je dôvodom zamietnutia žaloby, nie je dôvodom

na zastavenie konania či na odmietnutie žaloby. Uvedenú interpretáciu si osvojila právna prax (Civilný
sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič
a kol., str. 539-557).

18. Samotnú skupinu určovacích žalôb tvoria tie, ktorými sa sleduje získanie určovacieho rozsudku za

účelom zápisu práva v osobitnom registri. Právny záujem tu vytvára skutočnosť, že podkladom pre zápis
je práve určovací rozsudok. Typickým príkladom je žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
ktoré sa zapisuje do katastra nehnuteľností.

19. Ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má

naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len takéto súdne rozhodnutie môže
byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (NS SR sp. zn. 1Cdo 56/2003).

20. Predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (bytu č. XX nachádzajúceho
sa v bytovom dome súpisné číslo 1436 na parcelách registra „C" číslo XXXX, XXXX, XXXX E.

XXXX, spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu súpisné
číslo 1436 vo veľkosti podielu 125/10000 k celku, spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch parcela
číslo XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 184 m2, parcela číslo XXXX - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 181 m2, parcela číslo XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 185 m2,
parcela číslo XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 187 m2 vo veľkosti podielu 125/10000 k

celku, ktoré nehnuteľnosti sa nachádzajú v katastrálnom území B., obec C. - J. B., K. C. L., a sú vedené
Okresným úradom Košice, katastrálny odbor na liste vlastníctva č. XXXXX), ktorého sa žalobcovia
domáhajú proti žalovanému, ktorý vlastníctvo k predmetnému bytu nadobudol na základe kúpnej zmluvy
zo dňa 30.03.2007 uzavretej medzi ním (žalovaným) a O. A. ako predávajúcou za kúpnu cenu vo
výške 730.000,- Sk, ktorej vklad do katastra bol povolený pod č. V-2801/2007 zo dňa 02.04.2007.

V kontexte skúmania spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným odvolací súd považuje za
potrebné poukázať tiež na spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu O. A. (od ktorej žalovaný
odvodzuje svoje vlastnícke právo), ktorá nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 08.01.2007 uzatvorenej medzi ňou a predávajúcim E. P., ktorej vklad do katastra
nehnuteľností bol povolený pod č. P. zo dňa 22.02.2007 a za rovnako dôležité je potrebné uviesť

spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému bytu E. P., ktorý ho nadobudol na základe
Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva č. PP/A1/2005 uzatvorenej na zabezpečenie záväzku
zo Zmluvy o pôžičke č. ZP/A1/2005 zo dňa 18.02.2005.21. Vo vzťahu k jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného ohľadom (ne)platnosti zmlúv, od ktorých
sa zároveň odvíja vlastnícke právo žalovaného, odvolací súd uvádza, že z obsahu žiadnej z nich nezistil

také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť zákonnosť a vecnú správnosť rozsudku a stotožňuje
sa so spôsobom posúdenia zmluvy o pôžičke (ako absolútne neplatnej), ktorá mala zároveň za následok
aj neplatnosť zmluvy na zabezpečenie záväzku prevodom práva. Z odôvodnenia preskúmavaného
rozsudku možno vyvodiť, že súd prvej inštancie sa dôsledne zaoberal (ne)platnosťou Zmluvy o pôžičke
zodňa18.02.2005uzatvorenejmedziveriteľomE.P.adlžníkmi(A.aD.A.)akožalobcami,akoajZmluvy

o zabezpečení záväzku prevodom práva uzatvorenej v rovnaký deň, v rozsahu zmluvne dohodnutých
neprimeraných zmluvných podmienok, na základe ktorej bola žalobcom poskytnutá suma vo výške
550.000,- Sk, pri skúmaní ktorej zohľadnil dobu, na ktorú bola zmluva o pôžičke uzavretá (obdobie 6
mesiacov), výšku úroku za požičanie peňažných prostriedkov, ktorá bola dohodnutá vo výške 4,5 %
mesačne(čopredstavuje54%ročne)avkontextetýchtozistenísprávnepoukázalnarozhodovaciuprax
najvyšších súdnych autorít o najvyššej prípustnosti úrokovej miery a vychádzajúc z takto neprimerane

vysokého zmluvného úroku vyvodil správny záver o absolútnej neplatnosti zmluvy (§ 39 Občianskeho
zákonníka).
22. V súvislosti s takto zistenými skutočnosťami (o neplatnosti zmluvy o pôžičke) správne vyvodil
záver o neplatnosti Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 18.02.2005, ktorú
žalobcovia uzatvorili na zabezpečenie záväzku zo zmluvy o pôžičke a predmetom ktorej bol byt č.

XX, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, súpisné číslo
1436 vo veľkosti 125/10000, ako aj spoluvlastnícky podiel na pozemku, nehnuteľnosť na LV č. XXXXX,
katastrálne územie B..

23. V dôsledku neplatnosti uvedených zmlúv (Zmluvy o pôžičke a Zmluvy o zabezpečení záväzku

prevodom práva zo dňa 18.02.2005), na základe ktorých nemohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho
práva zo žalobcov na ďalšie subjekty, správne súd posúdil neplatnosť aj všetkých nasledujúcich
prevodov vlastníckeho práva a nakoľko E. P. na základe týchto neplatných zmlúv vlastnícke právo
k bytu nemohol nikdy nadobudnúť, nemohol ho následne previesť na základe kúpnej zmluvy zo dňa
08.01.2007 uzatvorenej medzi ním ako predávajúcim a O. A. ako kupujúcou. Zároveň ďalší uskutočnený

prevod vlastníckeho práva na žalovaného kúpnou zmluvou zo dňa 30.03.2007 uzatvorenou medzi
O. A. a žalovaným (E. F.) nespôsobil v dôsledku neplatnosti predchádzajúcich zmlúv nadobudnutie
vlastníckeho práva žalovaným, preto sa odvolací súd stotožňuje s takto ustáleným záverom súdu prvej
inštancie podopretým odkazom na rozhodnutie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020, v ktorom k možnosti

nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa vyslovil, že „na
základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani
v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“
Súd prvej inštancie vedený uvedenými judikatórnymi závermi, aj napriek úvahám žalovaného o platnosti
zmlúv na základe ktorých malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva, správne ustálil, že žalovaný, s

poukazom na absolútnu neplatnosť predchádzajúcich zmlúv, vlastnícke právo nenadobudol, aj napriek
ním tvrdenej dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníckeho práva od predchádzajúceho vlastníka.

24. Zmluvné prevody vlastníckeho práva sú v Slovenskej republike v zásade založené na princípe,
že nikto nemôže previesť viac práv, než sám má. Ani existencia platnej zmluvy medzi prevodcom

anadobúdateľomnemôžespôsobiťprevodvlastníckehoprávananadobúdateľa,akprevodcasámnebol
vlastníkom, alebo ak neexistuje výslovné zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo opak (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. decembra 2012, sp. zn. 2MCdo/20/2011). Ak je
prvotná kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom predmetu predaja, preto ten, kto
ho kúpil od prvého nadobúdateľa, nemá vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené od vlastníckeho

práva prvého kupujúceho. Platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od
ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol,
a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28. júna 2017, sp. zn. 3Cdo/115/2016).

25. K otázke vplyvu neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 10. februára 2010, sp. zn. I. ÚS 50/10, v ktorom poukázal
na zásadu rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej
z nepráva nemôže vzniknúť právo. Vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac právako sám má, a v rámci právneho názoru, na ktorom zotrváva aj odvolací súd v preskúmavanej veci,
nemá právnu relevanciu argumentácia odvolateľa, podľa ktorej je (on) vlastníkom spornej nehnuteľnosti,
ku ktorej vlastnícke právo odvodzuje od svojej právnej predchodkyne.

26. Poskytnutie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa zo strany súdu rozhodujúceho v civilnom
sporovom konaní nie je možné ani s poukazom na materiálnu publicitu katastra nehnuteľností,
keďže katastrálny zákon priamo pripúšťa spochybnenie hodnovernosti údajov zapísaných v katastri

nehnuteľností preukázaním opaku, čo znamená, že osoba, ktorá je ako vlastník zapísaná v katastri
nehnuteľností, v skutočnosti vlastníkom evidovanej nehnuteľnosti nie je, ak sa preukáže, že skutočným
vlastníkom nehnuteľností je niekto iný. Preto táto osoba zapísaná ako „vlastník“ ani nedisponuje
oprávnením s týmito nehnuteľnosťami ďalej nakladať (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
27.4.2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020).

27. Taktiež Veľký senát Najvyššieho súdu SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 27.4.2021, sp. zn.
1VObdo/2/2020 uviedol, že vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností príslušným okresným
úradom (jeho katastrálnym odborom) nie je možné chápať ako rozhodnutie správneho orgánu, ktorým by
malo byť s definitívnou platnosťou rozhodnuté o vlastníckom práve určitej osoby k nehnuteľnostiam, ale
predstavuje podmienku nevyhnutnú pre nadobudnutie vlastníckeho práva na základe zmluvy podľa ust.

§ 133 ods. 2 OZ. Aby však došlo de iure k zmene v osobe vlastníka prevádzaných nehnuteľností a nie len
k zmene faktického stavu (t.j. stavu zapísanému v katastri nehnuteľností), musia byť splnené aj ďalšie
podmienky, a to existencia platnej zmluvy a zároveň existencia vlastníckeho práva na strane prevodcu.
Ak čo i len jedna z uvedených podmienok splnená nie je, nemôže dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho
práva na strane nadobúdateľa, a to ani v situácii, ak bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam príslušným okresným úradom. Taktiež sa veľký senát stotožnil s právnym
názorom prezentovaným v judikatúre najvyššieho súdu, podľa ktorého v prípade absolútne neplatného
právneho úkonu nedochádza k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a k zmene v osobe
vlastníka, a to ani v prípade, ak bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Osoba, ktorá bola ako vlastník nehnuteľnosti zapísaná v katastri nehnuteľností, hoci ich vlastníkom

nebola pre neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemôže tieto
nehnuteľnosti platne previesť na ďalší subjekt - hoci konajúc v dobrej viere v správnosť zápisu v katastri
nehnuteľností - s poukazom na zásadu, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako
sám má.

28. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí
nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“
preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v takom
prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Neplatný právny úkon ale
nemá právne následky, aké má platný právny úkon; na jeho základe preto nedochádza k prevodu

nehnuteľnosti. I keď v prípade neplatného právneho úkonu o prevode nehnuteľnosti „prevedenej“ ďalej
na iných nadobúdateľov svedčí v prospech týchto ďalších nadobúdateľov „modus“, chýba im „titulus“.
Dobrá viera týchto ďalších nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a
povinnosti oprávneného držiteľa (§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka). Len pri púhom zistení osoby
konajúcej v dobrej viere v zápis katastra nehnuteľností, ktorá uzavrela (absolútne) neplatnú prevodnú

zmluvu okrem zákonom stanovených prípadov, nie je možné pristúpiť ku kvalifikačnému záveru, že v
takomto prípade došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka. Pre takýto
záver tu absentuje príslušné hmotnoprávne ustanovenie Občianskeho zákonníka, či iného právneho
predpisu. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemôže dôjsť k platnému prevodu
vlastníckeho práva; nemožno preto ani uvažovať o ochrane vlastníckeho práva, hoc i dobromyseľného

nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty
a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného
previesť viac práv, ako má sám. Ochrana, ktorú poskytuje nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby
zabránilavlastníkovinehnuteľnostiúčinneuplatňovaťsvojeabsolútneprávo.Teda,pokiaľzápisvkatastri
nehnuteľnosti nezodpovedá skutočnosti, má skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri (uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.1.2016, sp. zn. 1Cdo 146/2012).

29. V súvislosti s riešením kolízie princípov „nemo plus iuris“ vs. „bona fides“ najvyšší súd vyslovil názor,
že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek
pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera
musí by pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi

sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. O dobrú vieru
ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s
ohľadom na okolnosti a povahu prípadu považovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria
priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako
nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takého právo nesvedčí (uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.2.2013, sp. zn. 6Cdo 71/2011).

30. Prelomenie zásady nemo plus iuris a prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka je
možné len v zákonom upravených prípadoch. Situácia, o akú ide v prejednávanom spore, však pod
žiadnu zo zákonom upravených výnimiek zo zásady „nemo plus iuris“ nespadá, a preto neprichádza do
úvahy nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam (od nevlastníka) s poukazom na

dobrú vieru žalovaného.

31. K odlišným zásadám, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má sám, nevedie de lege
lata ani zásada hodnovernosti (materiálnej publicity) katastra nehnuteľností, ktorá má za cieľ zabezpečiť
čo najväčšiu istotu v právnych vzťahoch k nehnuteľnostiam. Táto zásada je vyjadrená v ust. § 70

zákona č. 162/1995 Z.z. katastra nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálny zákon). V zmysle tejto zásady platí, že čo je zapísané v katastri nehnuteľností, to sa
považuje za správne a v súlade so skutočným stavom, aj keby tomu tak nebolo. Ide o právnu domnienku,
ktorá chráni dôveru každého v správnosť údajov katastra. Táto domnienka je však vyvrátiteľná, t.j.
údaje prestanú byť hodnoverné a záväzné, ak sa preukáže opak. Ak zápis v katastri nehnuteľností

nezodpovedá skutočnosti, má právny stav prevahu (napriek dobrej viere osoby zapísanej ako vlastník)
nad evidovaným stavom. Prijatie právneho názoru, že pri nadobúdaní vlastníckeho práva prevádzanej
nehnuteľnosti má právotvorný účinok sama dobrá viera (bez ohľadu na dĺžku doby, po ktorú trvala)
nadobúdateľa v to, že kupuje od vlastníka a že zápis vlastníctva v katastri nehnuteľností zodpovedá
právnemu stavu, by viedlo k obsolétnosti (nepoužiteľnosti, nepotrebnosti, zbytočnosti) tých ustanovení

právneho poriadku Slovenskej republiky o vydržaní, ktoré právnu relevanciu priznávajú (až) dobrej
viere pretrvávajúcej po stanovenú (vydržaciu) dobu. Tento názor by negoval dosiaľ platnú a účinnú
hmotnoprávnu úpravu a bez ďalšieho by povyšoval dobrú vieru (dobromyseľnosť) nadobúdateľa nad už
spomenutú zásadu „nemo plus iruis ad alium transfere potest quam ipse habet“ (rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 26.1.2017, sp. zn. 3Cdo 223/2016).

32. Z uvedených právnych záverov vyplýva, že ani dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť
zapísaných údajov v katastri nehnuteľností o jeho (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver
súdu o tom, že mohol nadobudnúť vlastnícke právo, ak sa preukáže, že zapísaná osoba v skutočnosti
v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad z dôvodu,

že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny úkon.
V danom prípade došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva na základe absolútne neplatných zmlúv
(zmluvy o pôžičke a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva) a z dôvodu absolútnej neplatnosti
týchto zmlúv predchádzajúca domnelá vlastníčka nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti
a rovnako tak nemohla „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na žalovaného v predmetnom spore.

33. Napokon ako nedôvodnú posúdil odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného smerujúcu proti
výroku o náhrade trov konania v súvislosti s aplikáciou ust. § 257 CSP (dôvody hodné osobitného
zreteľa). Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania
vyplýva, že súd uvedené ustanovenie aplikoval, avšak nevzhliadol existenciu dôvodov hodných

osobitného zreteľa ani v okolnostiach danej veci, ani na strane strán sporu, s ktorým záverom
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Vzhľadom na predmet sporu, ktorým sa žalobcovia
domáhajú určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a spôsob rozhodnutia, ktorým ich súd určil za
bezpodielových spoluvlastníkov bytu a s poukazom na žalovaným uvádzané dôvody, na ktoré by mal súd
prihliadnuť (bezdôvodné obohatenie žalovaných v rozsahu sumy 5.256,65 eur) sa odvolací súd prikláňa

k argumentácii žalobcov, že žalovaným uvádzaný dôvod sa netýka priamo vzťahu sporových strán, preto
správne súd prvej inštancie dôvody hodné osobitného zreteľa nevzhliadol a priznal žalobcom nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.34. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody, vychádzajúce zo záverov právnej praxe formulovaných
v cit. rozhodnutiach najvyšších súdnych autorít, odvolací súd považuje odvolanie podané žalovaným za
neopodstatnené, a preto preskúmavaný rozsudok v znení opravného uznesenia podľa ust. § 387 ods.

1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1
v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP s prihliadnutím na ust. § 257 CSP tak, že úspešným
žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom

rozsahu, nezistiac existenciu predpokladov pre aplikáciu ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd
neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, a to ani v okolnostiach
prejednávanej veci a ani na strane strán sporu. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)

(§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpenýosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a
včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).