Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 15, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/77/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823200806
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7823200806.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom C. D. XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o, so sídlom
v Košiciach, Ku Potoku 4, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
MinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,sosídlomBratislava,Pribinova2,IČO:00151866,ozaplatenie
nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa
14. februára 2024 č.k. 1C/37/2023-118

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I. a III.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 EUR (I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.)
a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (III.). Rozhodol tak žalobe, ktorou
sa žalobca domáhal peňažnej náhrady vo výške 10.000 EUR, ktorá mu bola spôsobená v dôsledku
porušenia práva Európskej únie, keď ako príslušník Hasičského zboru SR pracoval nad dovolený rozsah
týždenného pracovného času stanoveného právom Európskej únie.

2. Vec právne posúdil podľa čl. 7, čl. 144 Ústavy SR, § 3 CSP, príslušných článkov smernice EPaR
2003/88/ES, príslušných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore
v platnom znení (ďalej aj ZoHaZZ), § 11, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Súd zhodnotil,
že je viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Právo
na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho

práva, ktoré vyplývajú priamo z judikatúry SDEÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu a odráža
základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, tiež povinnosť aplikovať
normy komunitárneho práva ex officio. Členské štáty sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na
zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcim im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať
sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy alebo ohroziť reálny
účinok komunitárneho práva. Slovenská republiky v zastúpení MV SR predstavuje garanta riadnej
transpozície smernice Európskej únie do slovenského právneho poriadku, pokiaľ ide o nezarátanú

pracovnúpohotovosťhasičanapracoviskupočasjejneaktívnejčinnostidopracovnéhočasu.Naplnením
vymenovaných predpokladov zodpovednosti členského štátu za vzniknutú škodu vzniká poškodenej
fyzickej alebo právnickej osobe nárok na náhradu škody, o ktorej rozhoduje vnútroštátny súd. Nestotožnil
saanisnamietanýmnedostatkompasívnejvecnejlegitimácie.Sporovávecsatýkaporušeniaprávaúniepre absentujúcu, resp. nesprávnu transpozíciu smernice do ZoHaZZ, čo je výsledkom zákonodarného
a legislatívneho procesu, ktorý je vylúčený z pôsobnosti zákona č. 514/03 Z.z., zohľadňujúc existujúcu
vnútroštátnu právnu úpravu pri rešpektovaní princípu ekvivalencie a efektivity. Niet ale prekážok, aby

pasívne vecne legitimovaným subjektom v takomto konaní voči štátu bola Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán do pôsobnosti ktorého spadá aj HaZZ, ktorý orgán bol tiež
garantom právnej úpravy vykonanej ZoHaZZ. Ide o priamu zodpovednosť členského štátu a táto existuje
bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil.

3. Nesúhlasil ani s námietkou, aby sa na daný prípad neaplikovala označená smernica, keď v kontexte
tejto námietky poukázal na závery SDEÚ v rozsudku Fuß. Článok 6 písm. b) smernice predstavuje
pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník
a ktoré členským štátom ukladá povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, od ktorej úpravy sa
nemožno v žiadnom prípade odchýliť pokiaľ ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, o ktorú ide vo

veci samej, hoc by k tomuto došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (tiež rozsudok
Pfeiffer a ďalšie). Podľa SDEÚ je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické
znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom
pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť
mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Bez vplyvu na

porušenie článku 6 písm. b) smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná
odmena. Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6
písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobomobmedzia.OkremtohoSúdnydvorrozhodoltiež,žečl.6písm.b)smernicemápriamyúčinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

4. Súd po vykonanomdokazovaní dospel k názoru, že služobná pohotovosť, ktorú žalobca vykonáva, nie
je výkonom štátnej služby, nakoľko odráža len stav pripravenosti pracovníka na eventuálne vykonanie
štátnej služby v prípade, že k nej bude povolaný. Ustanovenie § 122 ZoHaZZ potom upresňuje, že
ak počas doby trvania služobnej pohotovosti došlo k vykonaniu štátnej služby, "takéto vykonávanie

štátnej služby je štátnou službou nadčas" (ods. 2) a § 91 ods. 1 ZoHaZZ tiež uvádza, že "štátnou
službou nadčas je aj služba, ktorú príslušník vykonáva počas určenej služobnej pohotovosti podľa § 92
ods. 2". Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti sa premieta aj do spôsobu jej finančného
odmeňovania, ktorý nemá povahu služobného platu. Ustanovenie § 103 ZoHaZZ výslovne uvádza, že
zatiaľ čo služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v jeho odseku 1 (vrátane tarifného

platu a jeho príplatkov), za výkon služobnej pohotovosti patrí hasičovi peňažná náhrada v štátnej službe
(ods. 5 ustanovenia § 103 v spojení s ustanovením § 122 ods. 1 ZoHaZZ). V konaní pritom nebolo
sporné, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej
služobnej pohotovosti pracoval nad rámec 48-hodinového pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b)
smernice, čím dochádza k porušeniu práva Únie a toto porušenie je dostatočne závažné, pokiaľ je v

zjavnom rozpore s judikatúrou SDEÚ v danej oblasti. Z judikatúry SDEÚ totiž jasne vyplýva, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle smernice. Otázka súvisiaca
s pojmom "pracovný čas" v zmysle smernice neponecháva priestor na akékoľvek pochybnosti o tom, že
žalobca pracoval nad stanovený limit v zmysle čl. 6 písm. b) smernice a že medzi porušením čl. 6 písm.

b) smernice a ujmou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času, na ktorý by mal žalobca nárok (ak by
bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný) a ktorý by mohol využiť
podľa vlastnej vôle, existuje príčinná súvislosť. Aj keď SDEÚ rešpektuje zásadu, že poškodená osoba
podhrozboutoho,žesamabudemusieťznášaťškodu,musítiežvyvinúťprimeranéúsilie,abyobmedzila
výšku škody, súčasne berie na zreteľ, že výkon práva na náhradu škody priznávaných jednotlivcom

ustanoveniami práva únie by bol znemožnený alebo sťažený, pokiaľ by ich návrhy na náhradu škody
museli byť čo i len čiastočne zamietnuté z dôvodu, že nevyužili všetky právne prostriedky, ktoré sú
im k dispozícii, aj keby to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to nebolo od nich možné rozumné
vyžadovať. Nemožno považovať za primerané žiadať od pracovníka, aby na účely uplatnenia svojho
nároku na získanie náhrady škody najprv podával žiadosť zamestnávateľovi, pretože takáto požiadavka

by bola v rozpore so zásadou efektivity. Súd konštatoval, že žalobca bol ukrátený v nemajetkovej sfére
o čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, fyzicky i psychicky regenerovať. V súlade s princípom
rovnocennosti komunitárneho a vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle§ 13 v spojení s § 11 OZ zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúrnej praxe.

5. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je zákonnou úpravou vymedzený reštriktívne, teda tak,
aby ho bolo možné priznať len za vopred definované následky. Aj v zmysle § 13 ods. 2 OZ náhradu
nemajetkovej ujmy možno priznať z dôvodov demonštratívne uvedených, ktoré však nepredstavujú
ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniká. Teda nevyžaduje
sa iba splnenie podmienky zníženia dôstojnosti fyzickej osoby, či jej vážnosti v spoločnosti, ako to

tvrdí žalovaný, ale môže ísť aj o iné vážne následky na osobnostných právach dotknutého jedinca.
Žalobca svoj nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, a preto súd posudzoval tento nárok
ako nemajetkovú ujmu, čo zohľadňuje aj zámery normotvorcu smernice rady 89/391/EHS a tiež
smernice rady 2003/88/ES. Uvedené smernice boli prijaté v záujme zamedzenia výskytu pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ich cieľom bolo zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, ktorý cieľ sa nemal

podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom
pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t.j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach, aby sa
zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz
ani sebe, ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia
zdravie. Žalobca v dôsledku takého rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom Únie, prišiel

o voľný čas, ktorý by inak venoval rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských vzťahov i fyzickej a
psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného
času žalobcu, došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na
ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu
zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry SDEÚ za závažný zásah do práv, keď ide o nevratný

stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných síl, len
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná náhrada
predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy (rozsudok KS Košice sp. zn. 2Co/1/2020
zo dňa 19.11.2020). Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany osobnosti použije,
či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia dodatočného

náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z podanej žaloby mal súd za
jednoznačne preukázané, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
10.000 EUR. Súd sa na základe uvedeného nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca sa priklonil
k udeleniu dodatočného náhradného voľna, nakoľko uvedená skutočnosť nevyplynula ani z jedného
vyjadrenia žalobcu, ani zo samotnej žaloby.

6. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby, a do
jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do
majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy vzniknutej ako
priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy
poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súčasťou práva na ochranu
osobnosti je právo na súkromie a rodinný život. Posúdenie výšky nemateriálnej ujmy je závislé od úvahy
súdu. Súd vo svojom rozhodnutí musí uviesť dôvody, pre ktoré bola priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy v konkrétnej výške. I keď výška nemateriálnej ujmy je predmetom voľnej úvahy súdu, táto úvaha

sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými
zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za ktorých k
porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky
považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,

teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba.
Samotná závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je
jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť
aj na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalobca skutočne vykonáva náročnú prácu nad
čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu

zamestnávateľovi. Tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na
rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných
citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä
nemôže zo svojim časom voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok časunemôže ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na
odpočinok je u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadovali aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú

pozíciu žalobcu za vysoko zodpovednú, rizikovú a fyzicky aj psychicky náročnú. Pri stanovení náhrady
za zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život,
súd prihliadal na kritéria uvedené v bode 95. rozsudku Fuß, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým
(dostatočne závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v
neposlednom rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných

prípadoch, keď súdy aplikujú ustanovenie § 13 OZ.

7. Na náklade vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú
finančnú náhradu vo výške 2.000 EUR, nakoľko porušením práva Únie bolo skutočne zasiahnuté do
jeho osobnostnej sféry. V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu zamietol, pretože žalobca nepreukázal,
že by sa tento zásah negatívne odrazil napr. v jeho medziľudských vzťahoch alebo že by mal dopad

na jeho zdravotný stav. Vzhľadom na absenciu takýchto následkov súd považoval sumu 2.000 EUR
za primeranú. Zobral pritom v úvahu i skutočnosť, že žalobcovi priznanú výšku nemajetkovej ujmy
súdy priznávajú v obdobných súdnych sporoch (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 1CoPr/8/2019).

8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s článkom 4 ods. 2 základných princípov
CSP, na základe čoho žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% (zo súdom priznanej
sumy 2.000 EUR), pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu.

9. Proti rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v rozsahu jeho výrokov I. a III. z odvolacích

dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. V odvolaní namietal nedostatok právomoci súdu
s odôvodnením, že na to, aby súd mohol konštatovať odôvodnenosť uplatneného nároku, musel
žalobca v prvom rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z.z. prebral Smernicu 2003/88/ES (ďalej aj
smernica) nesprávne, t.j. žalobca by musel poukázať na také ustanovenia zákona č. 315/2001 Z.z.,
ktoré by boli v rozpore so smernicou. Súd konštatoval, že obsah smernice bol do tohto zákona prebratý

nesprávne. Ak sa však súd chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať
súlad slovenských zákonov so smernicou EÚ, tak toto právo bez akýchkoľvek pochybností nespadá
do kompetencie súdu a súd nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. nesúladu zákona
č. 315/2001 Z.z. so smernicou, ani v prípade žalobcu. Súd si takýto záver nemohol osvojiť ani ako
predbežnú právnu otázku. Aby mohol súd konštatovať, že došlo k porušeniu práva Únie Slovenskou

republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z.z. nesprávne prebral smernicu do
slovenského právneho poriadku. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal, či do jeho právomoci vôbec
patrí posudzovanie takto nastolenej otázky a v tomto smere rozsudok podľa jej názoru vykazuje znaky
arbitrárnosti. V súvislosti so vznesenou námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zdôraznil, že
v prípade transponovania, t.j. prebratia konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho

právneho poriadku členského štátu, je prebratie smernice premietnuté do podoby a textu právneho
predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade. Pokiaľ sa žalobca domnieval,
že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra SR nesprávne prebrala smernicu do zákona
č. 315/2001 Z.z., žalobca musel preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla
vzniknúť škoda. Pokiaľ žalobca v žalobe pripúšťa, že zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje,

že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného
času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín, táto
skutočnosť neznamená, že by smernica bola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne. Podľa
názoružalovanéhonebolojehopovinnosťouskopírovaťdoslovnézneniekaždéhoustanoveniasmernice
do textu zákona č. 315/2001 Z.z. a žiadne ustanovenie tohto zákona nie je možné považovať za

rozporné so smernicou. Pokiaľ ide o aplikáciu, t.j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny
prípad, porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak
si adresát účinkov smernice vyložil jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Až nesprávna aplikácia
smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. V tomto rozsahu je
podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia smernice rozlišovali. Pripomenul, že

žalobca namietal nesprávne prebratie smernice, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu
a Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice na
pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaný v tomto súdnom konaní – Slovenská
republika, ktorá podľa žalobcu má zodpovedať za škodu, ktorá mala vzniknúť nesprávnym prebratím(nie aplikáciou) smernice, však nie je zamestnávateľom žalobcu a ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii
smernice podieľala. Podľa názoru žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí
medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR) rozlišovať.

Pokiaľ aj súd konštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako
táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou Slovenskej republiky za správnosť prebratia smernice do
svojho právneho poriadku. V tomto smere mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, čo predstavuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h) CSP.

10. Odvolateľ v ďalšom namietal a mal za to, že súd nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť smernice,
ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom
rozsahu. V tomto smere odcitoval článok 1 ods. 2, ods. 3, ods. 4, článok 2 ods. 1 a 2 Smernice
89/391/EHS. Odvolateľ z uvedeného vyvodil záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je
pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/931/EHS, ako aj negatívne v článku 2 ods. 2

Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činnosti,
ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Smernica 2003/88/ES sa na služobný
pomer príslušníkov Hasičského záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, a preto jej ustanovenia
nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Podľa názoru žalovaného, štátnu službu príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno subsumovať pod negatívne

vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym
vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej
služby príslušníkov policajného zboru, ako aj profesionálnych vojakov. Preto úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej
ochrany v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. V tejto súvislosti odcitoval tiež § 12 zákona

č. 42/1994 Z.z., § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. a § 8 ods. 1, § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002
Z.z. Z uvedených právnych predpisov vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci
vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností a z toho
dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti

právetýmiosobitnýmičinnosťamislužiebcivilnejochrany,naktorésaSmernica89/391/EHSnevzťahuje.
Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci V-429/09, toto sa týka navyše mestského hasiča, ohľadne ktorého režim
výkonu hasičských činností v takomto zariadení a štruktúre mestských hasičov je odlišný od režimu,
v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike. Uzavrel preto, že
žalobcovi, pokiaľ sa na jeho činnosť nevzťahujú príslušné ustanovenia smernice, nemohla vzniknúť

žiadna škoda.

11. K uplatnenej náhrade škody poukázal na všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry Súdneho
dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené pre úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody
za porušenie práva únie a ktoré sú definované: 1/ cieľom porušenej právnej normy únie, ktorou je

priznať jednotlivcom práva, 2/ porušenie je dostatočne závažné a 3/ medzi týmto porušením a škodou
spôsobenou jednotlivcom, existuje príčinná súvislosť. Mal za to, že žalobca neosvedčil, aby mu vznikol
nárok na náhradu škody. Zdôraznil, že počas služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení
zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho
zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať

inej činnosti a rovnako tak pri nariadenej služobnej povinnosti je v mieste vykonávania štátnej služby
určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na
oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje aktívna
činnosť. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej
iniciatívy, ale len na základe pokynu zamestnávateľa. Žalobca teda nemusí byť bdelý a aktívny počas

celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu, zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t.j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za neaktívnu časť práce, za ktorú
žalobca dostáva pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby
bude k dispozícii. Napriek týmto skutočnostiam súd dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú
žalobca vykonáva a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom a má sa tak zarátavať do

pracovného fondu, čo však samo o sebe nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody.
Poškodená osoba musí totiž vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky Mulder a i./
Rada a komisia, C-104/89 a C-37/90). Súdny dvor v rozhodnutí C-429/09 uviedol, že smernica 2003/88
neobsahuje ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, je preto navnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby určilo, či škoda musí byť nahradená udelením
dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením. Čo sa týka posúdenia, či a v akej miere
došlo v prípade žalobcu k porušeniu práva na maximálny 48-hodinový týždenný pracovný čas, bolo by

potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie a tiež
bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v období 6 mesiacov,
čím sa však súd nezaoberal. Odvolateľ má za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať
za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. K tomu podotkol, že dôkazné bremeno v sporovom konaní
zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho zástupcu

označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s princípom hospodárnosti, teda na začiatku
konania. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá
mu mala byť spôsobená. Súd prvej inštancie nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenie
Občianskeho zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd vo
svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou

ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri
určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Tiež mal za to,
že žalobca a ani jeho zástupca nepreukázal zásah do rodinného života, či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku súdom

priznanej sumy. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 OZ priznať len ako
sekundárnu kompenzáciu, ak by iná náprava nebola možná v zmysle § 13 ods. 1 OZ, avšak vždy len
vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, ktorú
treba riadne a konkrétne preukázať. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j.
materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia

závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Za závažnú ujmu sa v zmysle ustálenej
judikatúry môže považovať ujma, ktorú utrpela fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie zásahu alebo celkový dopad a dôsledky. Pritom však
nemôžu byť rozhodujúce subjektívne pocity adresáta zásahu, ale objektívne hľadisko. Keď sa žalobca
domáha náhrady nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah

nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí,
profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že
by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Žalobca sa
nedomáha, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby
saodstránilinásledkytakéhotozásahu.Žalobatakvôbecnerieši(údajnýprotiprávny)stavdobudúcnosti,

naopakvytvárapriestorpreopätovnéčiastkovéžaloby.Zobsahužalobyvyplýva,žežalobcavidíproblém
vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa domáha len
(sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym zostáva, akú inú činnosť by chcel
žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas
pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené,

aby sa tento čas mohol využívať inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou.
Preto sú úvahy súdu o porušení práva žalobcu na primeraný odpočinok a z toho vyplývajúceho zásahu
do jeho osobnostných práv bezpredmetné, nakoľko žalobca nechce dosiahnuť zlepšenia, či úpravy
svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa. Osobitným spôsobom namietal tiež výrok o trovách konania,
pokiaľ súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Odvolateľ sa s uvedeným

nestotožnil a mal za to, že v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. Zo všetkých
uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu zmeniť napadnutý rozsudok tak, že odvolací súd žalobu
v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu k vznesenej námietke nedostatku právomoci súdu zdôraznil, že

každý vnútroštátny súd je povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom
Únie a musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť
povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. K tvrdenému nedostatku pasívnej
legitimácie žalovaného uviedol, že žalobca žaluje Slovenskú republiku o náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu smernice EÚ, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy

pre Hasičský a záchranný zbor. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES zdôraznil, že významom a výkladom
článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES sa zaoberali viaceré rozsudky ESD, výklad ktorých je všeobecne
záväzný a s ktorým je tvrdenie žalovaného o tom, že sa príslušné ustanovenia smernice na prípad
žalobcu nemôžu aplikovať, v nesúlade. V prípade Pfeiffer súd konštatoval, že: Čl. 2 ods. 2 Smernice89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určité osobitné činnosti
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice (C-397/01 bod 53). V dôsledku toho výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 EHS

bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej
bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu
– napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre záchranné
tímy (bod 55 rozsudku). Rovnako aj uznesenie ESD prijaté vo veci C-52/04 potvrdzuje, že na činnosti
zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 Smernice č.

89/131/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za
obvyklých podmienok (bod 57). Pokiaľ ide o novšiu judikatúru ESD, možno spomenúť vec R. Matzaka,
v ktorej súd rozhodol, že: Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú
vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo
poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním
zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim

charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ
ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj Smernicou
2003/88/ES,ktorávčl.17ods.3bodiii/výslovneuvádzaajprotipožiarneslužbyaslužbycivilnejochrany.
Okrem toho pripomenul, že takáto úprava by nemala žiadny zmysel, pokiaľ by bola takáto činnosť ako
celok vylúčená zo Smernice 89/391/EHS, nakoľko v takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani

Smernica 2003/88/ES. Z týchto dôvodov nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES
sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané hasičským a záchranným
zborom. Preto aj pre výkon týchto služieb garantuje 48-hodinovú priemernú týždennú pracovnú dobu
podľa čl. 6 ods. 2 písm. b) Smernice 2003/88/ES. K tvrdeniu žalovaného o odpočinku žalobcu počas
pohotovosti poukázal na to, že ide o čas pracovnej pohotovosti, keď z judikatúry Súdneho dvora vyplýva,

že čas, v rámci ktorého pracovník skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech zamestnávateľa,
nepredstavuje nevyhnutne čas odpočinku na účely uplatnenia smernice 2003/88 (rozsudok C-514/20
bod 32.). Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je
povinný zdržiavať sa na pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať
mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci

ktoréhosaodnehovýkonprácenepožaduje.Celútútodobutrebakvalifikovaťakopracovnýčasvzmysle
smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej
doby. Potom čl. 2 bod 1 Smernice 2003/88 je potrebné vykladať s prihliadnutím na čl. 31 ods. 2 Charty
základných práv Európskej únie, keď pod pojem pracovný čas v zmysle tejto smernice spadajú všetky
časy pracovnej pohotovosti vrátane tých, ktoré boli zabezpečované vo forme nepretržitej dostupnosti.

Zdôraznil, že požiadavky, ktoré Smernica 2003/88 uvádza v oblasti maximálneho pracovného času
a minimálnej doby odpočinku predstavujú pravidlá sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré
sa majú vzťahovať na každého pracovníka a ktorých dodržiavanie nemôže závisieť od úvah čisto
ekonomickej povahy. Ustanovenia Smernice 2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech
práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice. Dal konajúcemu súdu do pozornosti konzistentnú

rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn.
11Co/90/2022, sp.zn. 2Co/20/2023), v ktorom tento okrem iného vyslovil: „Osobitne v prípade hasičov
Súdny dvor túto otázku riešil v rozhodnutí C-429/09 G. Fuß, keď potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný
na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas

stanovený smernicou. Nie je tak podstatné, akým spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť,
či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť po
stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez vplyvu na porušenie čl. 6 písm. b) smernice je preto
aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je vyplácaná odmena. K tvrdeniu žalovaného o odpočinku
žalobcu počas pohotovosti poukázal na záver Súdneho dvora, podľa ktorého v rámci tohto času

pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite
k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia
a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje.
Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako pracovný čas v zmysle smernice bez ohľadu na pracovnú
činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej doby. Okrem toho dal do pozornosti aj

konzistentnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke, podľa ktorej nie je podstatné, akým
spôsobom žalobca vykonáva služobnú pohotovosť, či je alebo nie je povinný byť bdelý a aktívny počas
trvania služobnej pohotovosti, pokiaľ musí byť pod stanovený čas k dispozícii zamestnávateľovi. Bez
vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosťje vyplácaná odmena (napr. rozsudok KS v Košiciach sp.zn. 11C/90/2020). V súvislosti s výpismi z
dochádzkového systému SAP týkajúcimi sa žalobcu, pokiaľ žalovaný uviedol, že tabuľky priložené k
žalobe nemožno považovať za dôkaz, túto námietku považoval za neopodstatnenú. Z predloženého

výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času žalobcu obsahuje plánované hodiny
(PH), tiež skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti - OH), výpis z dochádzkového
systému SAP predložený súdu, za ten ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného
času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP
skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac bez času služobnej pohotovosti. Údaj o rozdiele

medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (RO) potvrdzuje reálne odpracované hodiny
žalobcom za každý mesiac. V ďalšom nesúhlasil s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky
pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ so zreteľom
na povahu osobnostného práva, ktoré v danom prípade bolo porušené a jeho okolnosti nemožno
podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je v zmysle § 13
ods. 1 a 2 OZ zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti, keď navyše občianskoprávne

prostriedky sú § 13 OZ uvedené iba príkladmo. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by
satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ sa nejavila ako postačujúca. Pretože v danom prípade z povahy
porušeného práva a okolností, za ktorých došlo k porušeniu je dôvodný záver, že žaloba na upustenie
od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie následkov nie je na mieste a rovnako neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov

a podobne. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je tiež odvolacia argumentácia, že medzi porušením práva
Únie a vznikom škody nie je príčinná súvislosť, pokiaľ žalobca nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie
vzniku škody. Článok 6 písm. b) smernice, avšak nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali
svojhozamestnávateľaododržiavanieminimálnychpožiadaviekupravenýchtýmtoustanovením,apreto
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu v kontexte uvedenej odvolacej námietky boli splnené.

Pokiaľ v ďalšom žalovaný považoval výšku priznanej náhrady za neprimeranú, odkázal na ustálenú
rozhodovaciu prax odvolacieho súdu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý k stanoveniu výšky
nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach vo svojich rozsudkoch uvádza, že vzhľadom na
špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvania zásahu nie je
dobré možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov (napr. v prípade zásahov do osobnosti

neoprávnenou kritikou, usmrtenie člena rodiny a podobne) z dôvodu rozdielnych skutkových okolností.
Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správne
potvrdiť.

13. Žalovaný v odvolacej replike poukázal na to, že obsahom vyjadrenia žalobcu k odvolaniu je iba

konštatovanie, že žalovaný v odvolaní poukazuje na svoju predchádzajúcu argumentáciu, keď sám
žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na svoje predchádzajúce tvrdenia. Zdôraznil, že rozsiahla právna
argumentácia prezentovaná žalovaným v konaní nebola súdom správne aplikovaná, na základe čoho
zotrval na podanom odvolaní.

14. Žalobca v odvolacej duplike oznámil, že zotrváva na svojich doterajších podaniach a vyjadreniach.

15. Odvolanie žalovaného bolo podané výlučne proti vyhovujúcemu výroku a výroku o trovách konania,
preto zamietavý výrok v prevyšujúcej časti žaloby, ktorý odvolaním nebol napadnutý, nadobudol
právoplatnosť a v odvolacom konaní nebol preskúmavaný.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

17. Žalovaný v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP, t.j. konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

18. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.19. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto jeho
odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú

prijať iné závery.

20. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, konštatuje
správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím
námietkam dopĺňa nasledovné.

21. Žalovaný v odvolaní namietal nedostatok právomoci súdu v prejednávanom spore konať.

22. Otázku právomoci súdu na prejednanie uplatneného nároku je potrebné posudzovať vo vzťahu
k predmetu sporu, ktorý je vymedzený uvedením podstatných skutkových okolností, na ktorých sa
zakladá nárok žalobcu.

23. Predmetom konania je nárok uplatnený v podobe peňažného plnenia majúceho povahu
nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku porušenia jeho práva na 48-hodinovú
týždennú pracovnú dobu podľa Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES ako práva garantovaného právom
Únie. Predmet sporu sa preto nepochybne týka práva Únie, pričom v tejto súvislosti je potrebné

zaoberať sa otázkou vzťahu úniového a vnútroštátneho práva. V zmysle čl. 7 ods. 2 a 5, čl. 144
Ústavy SR a tiež čl. 3 CSP je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky,
ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora
Európskej únie. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa tak riadi zásadou prednosti a priameho
účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio.

Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ESD) vo veci zodpovednosti členských štátov za
porušenie práva Únie je založená na zásade pacta sunt servanda vyjadrenej v čl. 10 Zmluvy o založení
Európskeho spoločenstva, podľa ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na
zabezpečenie plnenia záväzkov vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať
sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy alebo ohroziť reálne účinok

komunitárneho práva.

24. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej
objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva
Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, aplikáciu ustanovení

vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu, vydanie súdneho alebo správneho
rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie a na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,
ktorá je v rozpore s právom Únie. Objektívna zodpovednosť členského štátu za vzniknutú škodu podľa
judikatúry ESD nastáva, pokiaľ sú splnené kumulatívne jej tri predpoklady: a) porušenie úniovej normy
s cieľom priznať jednotlivcom práva, b) porušenie úniového práva je dostatočne závažné, c) medzi

porušením úniového práva členským štátom a škodou spôsobenou fyzickým a právnickým osobám
existuje príčinná súvislosť.

25. Žalobca si neuplatňuje mzdový nárok, ale nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť
porušením úniového práva. Jedine všeobecný súd je oprávnený a povinný rozhodnúť o tom, či bola

jednotlivcovi spôsobená škoda nesprávnym prebratím práva Európskej únie, jeho nerešpektovaním
a v akej výške. Prednosť komunitárneho práva a jeho priamy účinok, ako aj celý inštitút zodpovednosti
členskéhoštátuauplatňovaniasináhradyškodypoškodenýmisubjektami,vyplývajúvýlučnezjudikatúry
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor
vysvetlil po prvýkrát v prípade Simmenthal, v ktorom riešil dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení

komunitárneho práva v prípade, ak bola s nimi v rozpore vnútroštátna norma. Zodpovednosť členských
štátov v prípade porušenia komunitárneho práva je objektívna a absolútna, teda členský štát sa tejto
zodpovednosti nemôže zbaviť a ani z nej exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene
členského štátu škodu spôsobil. Odvolacia námietka nedostatku právomoci súdu preto nie je dôvodná.

26. Žalovaný ďalej namietal, že nie je v spore pasívne legitimovaný. Tento odvolací dôvod nie je
naplnený.27. Podľa ustálenej judikatúry ESD v prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva, patrí
vnútroštátnemuprávnemuporiadkukaždéhočlenskéhoštátu,abyurčilpríslušnésúdyaupravilprocesné
podmienky súdnych konaní určených k zaisteniu ochrany práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva

Spoločenstva. Členský štát je povinný poskytnúť náhradu za dôsledky spôsobenej škody v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi zodpovednosť za škodu, pričom podmienky náhrady
škody, ako i premlčanie práva na náhradu škody stanovenej vnútroštátnymi predpismi, musia byť
v súlade s princípmi ekvivalencie (rovnocennosti) a efektivity.

28. Pokiaľ v prejednávanom prípade pre danú oblasť zodpovednosti štátu neexistuje špecializovaná
vnútroštátna právna úprava, namieste je využitie právnej úpravy, ktorá svojim obsahom a účelom
je najbližšia v zmysle zásad analógie iuris a analógie legis rešpektujúc princípy úniového práva.
Vnútroštátne právo Slovenskej republiky síce pozná osobitný zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý upravuje
otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, táto je však daná iba
v prípade, pokiaľ existuje nezákonné rozhodnutie, či nesprávny úradný postup v príčinnej súvislosti,

s ktorými vznikla tvrdená škoda. Sporná vec sa týka porušenia práva Únie, teda nejde o naplnenie
zákonných predpokladov aplikácie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

29. Niet ale prekážok, aby pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o nároku na náhradu

škody voči štátu bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán,
do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor SR, ktorého príslušníkom bol žalobca
v rozhodnej dobe. Súčasne Slovenská republika je garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č.
315/01 Z.z. V prejednávanom prípade ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorá tu existuje bez ohľadu
na to, ktorý konkrétny verejný orgán sa porušenia práva únie dopustil, resp., ktorý z orgánov by mal

mať povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem nahradiť. Napokon, pasívna legitimácia žalovaného
vyplýva z už spomínaného rozsudku Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-429/09, z ktorého vyplýva, že
zodpovednostným subjektom za prípadné porušenie práva Únie, ktoré vedie k vzniku škody spôsobenej
jednotlivcom je štát, v ktorom takéto porušenie práva Únie nastalo, bez ohľadu na to, aký verejný orgán
má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade túto povinnosť nahradiť.

30. K tvrdeniu v odvolaní, že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je možné považovať
za rozporné so Smernicou 2003/88/ES a v tejto súvislosti dôraz na rozdiel medzi pojmami prebratie
smernice a aplikácia smernice, tiež k tvrdeniu, že smernica sa na služobný pomer príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru a s tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje v plnom rozsahu,

odvolací súd uvádza nasledovné.

31. Čl. 6 písm. b)Smernice 2003/88/ES ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu
pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak
nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, od ktorej povinnosti sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť,

pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka. Ide teda o pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého
má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia. V článku takto uložená povinnosť členskému štátu v sebe zahŕňa na strane
druhej nárok každého pracovníka na to, aby jeho priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto

maximálnu hranicu, pričom ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, členské štáty rozsah pôsobnosti Čl.
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nemôžu jednostranne určiť tak, že uplatnenie tohto nároku každého
pracovníka by viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzili.

32.Čl.1ods.3smernicedefinujesvojrozsahpôsobnostinavšetkyodvetviačinnosti,verejnéisúkromné,

pričom výslovne odkazuje na Čl. 2 Smernice 89/391/EHS. Spomínaná smernica podáva pritom výklad
rozsahu svojej pôsobnosti nielen v pozitívnom slova zmysle, ale tiež v negatívnom slova zmysle, keď
stanovuje výnimky rozsahu svojej pôsobnosti. Smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne
vrozporecharakteristikyvlastnépreurčitéosobitnéčinnostiverejnýchslužieb,napríkladvoblastislužieb
civilnej ochrany. Z cieľa predmetnej smernice, ktorý je zameraný na podporu zlepšenia bezpečnosti

a ochrany zdravia pracovníkov pri práci a tiež z jeho znenia Čl. 2 ods. 1 a Čl. 2 ods. 2 prvého pododseku
(zakotvujúceho výnimku rozsahu pôsobnosti smernice) vyplýva, že rozsah pôsobnosti tejto smernice je
nutné chápať širšie a súčasne výnimku z pôsobnosti je potrebné vykladať zužujúco. Navyše Čl. 2 ods.
2 prvý pododsek smernice nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len určitéostatné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu
ustanovení tejto smernice. Uvedené je potrebné vykladať spôsobom, že rozsah pôsobnosti smernice sa
obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernice členským štátom chrániť.

Upravená výnimka rozsahu pôsobnosti smernice má za úlohu zabezpečiť riadne fungovanie služieb
nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku v prípade, že nastane osobitne
vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu, napríklad katastrofa, pre zásahové a záchranné tímy.
Uvedené sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej, obsahovej náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu
ako príslušníka Záchranného a hasičského zboru. Aj keď nemožno pochybovať o tom, že by služba

žalobcu popri plnení úloh pri zdolávaní požiarov zahrňovala (nezahrňovala) tiež úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane
pracovného času jej personálu, v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Služba žalobcu sa
teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva
v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie
pôsobnosti, ktoré vyplýva z Čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu

žalobcov sa predmetná smernica použije v plnom rozsahu.

33. Uvedený názor je podporený tiež závermi uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat
der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorých Čl. 2 Smernice 89/391/EHS a Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej

služby, akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti
uvedených smerníc, takže Čl. 6 bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej
hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný čas vzťahujúcej sa aj na služby hliadky. Jeho
prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne
prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu

takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim
v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek.
Súdny dvor aj v tomto uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky uvedenej v Čl. 2 odsek 2
prvého pododseku Smernice 89/391/EHS bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na
účely ochrany bezpečnosti, zdravia, tiež verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom

mimoriadnych okolností, napr. v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä skutočnosť, že
môžupracovníkovvystaviťrizikám,ktoréniesúzanedbateľné,pokiaľideoichbezpečnosťalebozdravie,
a ktoré, vzhľadom na ich povahu, nie je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného času zásahových
a bezpečnostných zložiek.

34. Kritérium, ktoré používa zákonodarca Spoločenstva na určenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS
sa nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti, ktoré sú uvedené v Čl.
2 odsek 2 prvého pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia, civilná
ochrana, ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami
v týchto odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených v uvedenej smernici, a to z dôvodu

absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti. Vzhľadom na to, že uvedené
činnosti sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za zvyčajných okolností, patria do
pôsobnosti Smernice 89/391/EHS.

35. Nie je preto dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného o tom, že služobná činnosť žalobcu nepatrí

do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

36. K otázke (ne)súladu smernice s komunitárnym právom odvolací súd uvádza nasledovné.

37. Zákon o Hasičskom a záchrannom zbore č. 315/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len

hasičský zákon) vo svojich ustanoveniach upravuje o.i. podmienky výkonu štátnej služby, do ktorých
spadajú kategórie: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, prestávky v
štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi dvoma služobnými dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku
vtýždni,dnislužobnéhopokoja,štátnaslužbanadčas,služobnápohotovosťvštátnejslužbepríslušníkov
a dovolenka.

38. Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej
ako maximálny týždenný pracovný čas. Z citovaného zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času.39. Vnútroštátna právna úprava v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom
zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu, rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný

(pracovný) čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES.

40. Povinnosťou členských štátov je nielen dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ale aj ich
povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto

povinnosti, ktorá sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov.

41. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem pracovný čas uvedený v Smernici 2003/88/ES je
autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností s odkazom na
systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok pracovníkov. Čl. 2
ods. 1 a ods. 2 tejto smernice vymedzuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník

pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti“ a čas odpočinku ako
„akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, buď je
určitý čas pracovným časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú
ďalšiu kategóriu alebo kategórie, podľa ktorých by umožnil určité rozlišovanie pracovného času a času
odpočinku.

42. Súdny dvor v rozsudku vo veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak predovšetkým zdôraznil,
že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských
služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich z ustanovení smernice vrátane pojmov pracovný
čas a čas odpočinku. Smernica neumožňuje ani to, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali

inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje
možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu
bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu pracovný čas.
Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené
nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho práva.

43. Žalobca ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby, ktorá spadá do verejného sektora,
odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený
v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, z ktorého dôvodu sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie
zodpovednostiorgánovdotknutéhočlenskéhoštátuscieľomzískaťnáhraduškodyvzniknutejvdôsledku

porušenia tohto ustanovenia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne posudzoval, či boli naplnené
kumulatívnym spôsobom podmienky pre vyvodenie tejto zodpovednosti, pričom súdu súčasne nemožno
vytýkať, že by jednotlivé predpoklady tejto zodpovednosti posúdil nesprávnym spôsobom.

44. Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody v danom prípade sú dané v zmysle judikatúry

Európskeho súdneho dvora (rozsudok sp. zn. C - 429/09), podľa ktorého poškodení jednotlivci majú
právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky a to 1. že cieľom porušenej právnej normy Únie je
priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2. existencia škody a 3. priama príčinná
súvislosť medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

45. Vo vzťahu k naplnenia prvej podmienky je možné konštatovať, že táto je v prejednávanom prípade
splnená, pretože Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré súčasne
nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré na strane druhej

priznáva jednotlivcom právo, ktorého sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi.

46. Podmienka dostatočne závažného porušenia práva Únie zahŕňa v sebe zjavné a závažné
prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, v ktorej súvislosti má byť zohľadnený predovšetkým
stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená

norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne
závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti.47. Pokiaľ žalobca odpracoval v rozhodnom období nad povolený limit práva EÚ, uvedené je v zjavnom
rozpore s právom Únie určujúcim týždenný limit služobnej povinnosti, preto nemožno mať pochybnosti
o dostatočne závažnom porušení práva Únie.

48. V tejto súvislosti možno poukázať tiež na rozsudok Súdneho dvora z 3. októbra 2000 C-303/98, tiež
uznesenie z 3. júla 2001 C-241/99 a rozsudok z 9. septembra 2003 C-151/02, z ktorých vyplýva, že
pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý
pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/

ES a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave ustanovujúcej priemerný týždenný
pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobie pracovnej pohotovosti a pohotovostnej
služby, prekročiť maximálnu týždennú hranicu upravenú v Čl. 6 písm. b) tejto smernice. Okrem toho
Súdny dvor v rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu
sa obdoby pracovnej pohotovosti, ktorú odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany.
Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka súvisiaca s pojmom pracovný čas v zmysle

Smernice 2003/88/ES neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím
na už spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že
činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby – okrem prípadu výnimočných
okolností – patria do rozsahu pôsobnosti Smernice 2003/88/ES, tak, že Čl. 6 písm. b) tejto smernice
v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas

vrátane zásahových služieb.

49. Vo vzťahu k splneniu podmienky existencie škody odvolací súd uvádza, že z európskej judikatúry
vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná
vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je na vnútroštátnom práve

členských štátov, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí
poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia
a tiež, aby definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.

50. Žalovaný sa neopodstatnene v súvislosti so vznikom tvrdenej škody bránil tým, že žalobca

nepreukázal, že vyvinul akúkoľvek snahu na to, aby škode, resp. ujme predišiel. Odvolací súd
vychádza jednak z priameho nároku každej dotknutej osoby domáhať sa voči členskému štátu náhrady
škody a jednak z povinnosti každého členského štátu zabezpečiť dodržiavanie práva Únie. Uvedené
namietanie by v praxi znamenalo prenášanie aktivity na jednotlivca, ktorému bola v dôsledku porušenia
povinnosti členského štátu spôsobená škoda. Aj z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že by bolo

v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Aj vzhľadom na postavenie žalobcu ako slabšej strany vo
vzťahu ku svojmu služobnému úradu, by podľa odvolacieho súdu takáto aktivita navyše bola zrejme
kontraproduktívnou.

51. Žalovaný sa ďalej v súvislosti so vznikom tvrdenej škody bránil tým, že z tabuľky nevyplýva, že
žalobca počas celého žalovaného obdobia pracoval nad stanovený limit podľa čl. 6 písm. b) Smernice
a že bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času v referenčnom období 6
mesiacov. Uvedené je ale v rozpore so skutkovým zistením súdu, podľa ktorého v posudzovanom

období po zohľadnení služobného pracovného času a nariadenej služobnej pohotovosti pracoval nad
rámec 48-hodinového pracovného týždňa určeného čl. 6 písm. b) smernice. K námietke týkajúcej sa
nerovnomerného rozvrhnutia služobného času u hasičov v období 6 mesiacov odvolací súd uvádza, že
členské štáty sú povinné rešpektovať a garantovať priemerný 48-hodinový pracovný čas aj vo vzťahu k
referenčnému obdobiu (porovnaj rozsudok ESD C-254/2018).

52. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy súd správne tento nárok posúdil
podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

53. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

54. Predmetom ochrany podľa § 11 OZ sú osobné práva každej fyzickej osoby, ktoré ovplyvňujú rozvoj
jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je právo naochranuzdravia,ktorémásvojzákladvčl.40vÚstavySlovenskejrepubliky.Vpracovnoprávnejoblastije
právonaochranuzdraviazabezpečovanépredovšetkýmzavádzanímopatrenínazlepšeniebezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov, do ktorých spadá tiež úprava pracovných podmienok a tiež organizácia

pracovného času a odpočinku. V zmysle čl. 24 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, má každý právo
na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej
dovolenky.

55. Žalobca od začiatku nárok spájal s porušením nároku na odpočinok, súkromia a rodinný život,

a preto súd prvej inštancie správne posudzoval tento nárok ako nemajetkovú ujmu, ktorá mala žalobcom
vzniknúť v dôsledku toho, že nad čas povolený právom Únie musel žalobca stráviť na pracovisku.

56. Normotvorca Smernice rady 89/391/EHS a tiež Smernice rady 2003/88/ES vychádzal z faktu,
že z dôvodu vysokého výskytu pracovných úrazov a chorôb z povolania sa musia bezodkladne
zaviesť alebo zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov

a zaistiť vyšší stupeň ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám.
Všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem odpočinok sa musí vyjadriť
v jednotkách času, t.j. dňoch, hodinách, resp. ich častiach. Pracovníkom Spoločenstva sa musí
poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V tejto
súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času. Primeraný

odpočinok znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého je vyjadrené
v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby s zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania
alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe, ani spolupracovníkom alebo
iným osobám, a že si ani krátkodobo, ani dlhodobo nepoškodia zdravie.

57. Za skutkových okolností prejednávaného prípadu, na strane žalobcu došlo k porušeniu jeho
základného osobnostného práva – práva na ochranu zdravia spočívajúceho predovšetkým v porušení
práva na primeranú dobu odpočinku.

58. Podľa § 13 OZ (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených

zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie. (2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1
najmäpreto,žebolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosobyalebojehovážnosťvspoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

59. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že občianskoprávne prostriedky ochrany osobností sú uvedené
iba príkladmo, z čoho súčasne vyplýva, že právna úprava nevylučuje, aby poškodená fyzická osoba
použila aj iné prostriedky ochrany. Pokiaľ ide o uplatnenie peňažnej satisfakcie, táto prichádza do úvahy
vždy, pokiaľ by sa nepeňažná satisfakcia (podľa ods. 1) nejavila ako postačujúca.

60. Pokiaľ vychádzame z povahy porušeného práva a z okolností, za ktorých k porušeniu došlo,
žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu
právnu úpravu v zmysle zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje
zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu, rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento

presiahne maximálnu hranicu stanovenú v Čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, preto je v posudzovanej
veci možné konštatovať, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu a tiež žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov, nie sú namieste, vzhľadom na zodpovednostný subjekt, ktorým je štát. Vzhľadom
na tieto špecifiká rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou súdna prax rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, resp. odvolanie difamujúcich výrokov a podobne. Všetky spomínané

občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré odvolací súd vylúčil ako možné prostriedky,
predstavujú prípad, kedy súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť z titulu uplatneného
nároku požadované finančné zadosťučinenie. Podľa názoru odvolacieho súdu už samotná existencia
zásahu do konštatovaných osobnostných práv žalobcov a jeho trvanie odôvodňujú požadovanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch ako účinný prostriedok ochrany osobnostných práv. Nedôvodná v tejto

súvislosti je tiež odvolacia námietka, podľa ktorej sa súd nevysporiadal a nezdôvodnil, na základe akých
dôkazov mal za preukázané, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby. K tomu odvolací
súd upriamuje pozornosť na to, že dikcia zákona pre priznanie nemajetkovej ujmy požaduje splneniepodmienky, podľa ktorej bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť
v spoločnosti, iba príkladmo, čo vyjadruje slovami „najmä preto, že“.

61. Zákonodarca nepodáva definíciu nemajetkovej ujmy a jej určenie čo do výšky je závislé na úvahe
súdu. Nemajetková ujma sa prejavuje v ťažko definovateľnej sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia,
stresu a iných nežiaducich účinkov spojených so zásahom do základných ľudských hodnôt. Aj keď
nemajetková ujma je škoda morálna, ideálna, imateriálna, prináleží za ňu poškodenému peňažná
(materiálna) satisfakcia.

62. Pri rozhodovaní súdu o výške nemajetkovej ujmy v rámci voľnej úvahy, východiskom bude
jej primeranosť; náhrada by mala byť taká vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen
symbolickú, na druhej strane však nemôže byť táto náhrada ani neprimerane vysoká.

63. Odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry

fyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná
základnými zákonnými kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami za
ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky

považuje za ujmu značnú, pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Samotná
závažnosť ujmy v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným
a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd musí prihliadnuť aj na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

64. Súd prvej inštancie v okolnostiach prípadu ustálil, že: Žalobca skutočne vykonáva náročnú prácu
nad čas povolený právom únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu
zamestnávateľovi. Tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na
rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných

citových väzbách. Žalobca sa objektívne nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel, ale najmä
nemôže zo svojim časom voľne nakladať, nemôže sa venovať svojim záľubám. Pre nedostatok času
nemôže ani oddychovať, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. Právo na
odpočinok je u žalobcu permanentne niekoľko rokov porušované, napriek tomu, že plní v spoločnosti
veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadovali aj nasadenie vlastného života. Súd považuje pracovnú

pozíciužalobcuzavysokozodpovednú,rizikovúafyzickyajpsychickynáročnú.Pristanovenínáhradyza
zásahy žalovaného do nemajetkovej sféry žalobcu - práva na odpočinok, súkromie a rodinný život, súd
prihliadal na kritéria uvedené v bode 95 rozsudku Fuß, a na závažnosť ujmy, ktorá mu takým (dostatočne
závažným) zásahom vznikla, na následky takým zásahom vyvolané, okolnosti zásahu a v neposlednom
rade aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď

súdy aplikujú ustanovenie § 13 OZ.

65. Odvolací súd dopĺňa, že žalobca vykonáva náročnú prácu a to nad čas povolený právom Únie.
Službu vykonáva na pracovisku, kde musí byť fyzicky prítomný, aby bol nepretržite dostupný a
pripravený okamžite v prípade potreby plniť svoje povinnosti. Tým dochádza k zásahu do jeho práva na

súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy
medzi členmi rodiny, ktoré sú zvyčajne založené na silných citových väzbách. Žalobca sa objektívne
nemôže venovať rodine v rozsahu, v akom by chcel, nemôže so svojim časom voľne nakladať, nemôže
sa venovať svojim záľubám. Jedným z najvýznamnejších osobnostných práv je aj právo na ochranu
zdravia a v súvislosti s tým právo na primeraný odpočinok a zotavenie. Uvedené právo je u žalobcu

permanentne niekoľko rokov porušované a to napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné
úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Práca žalobcu ako hasiča je nepochybne
nielen náročná a riziková, ale aj veľmi dôležitá. O to viac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič
mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, súkromie, rodinný život, aby sa mohol venovať svojim
záľubám.

66. Pokiaľ odvolateľ spochybňuje okolnosť, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcov
uvažujúc,žeotáznymzostáva,akúinúčinnosťbychcelžalobcavykonávaťvčaseslužobnejpohotovosti,
pokiaľ tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie, odvolacísúd predmetnú polemiku odvolateľa považuje za úzkoprsé chápanie dosahu predmetného zásahu do
osobnostných práv žalobcov, keď podľa názoru odvolacieho súdu takýto zásah nemožno spájať výlučne
s nočnými hodinami, pretože je potrebné si uvedomiť, že okolnosť, že osoba vykonávala služobnú

pohotovosť, má nepochybne dopad aj na celý nasledujúci deň, pretože je rozdiel, či nasledujúci deň
takátoosobastráviposlužobnejpohotovostialebopodni(noci)voľna.Uvedenéjepretopotrebnévnímať
v širších súvislostiach, pretože porušenie práva na odpočinok má vplyv nielen na súkromný a rodinný
život dotknutej osoby, ale aj na bezpečnosť práce a s tým spojenú ochranu zdravia.

67. Odvolací súd odkazuje tiež na rozhodovaciu prax identického odvolacieho súdu v skutkovo a právne
podobných súdnych sporoch (napr. sp. zn. 2Co/60/2019 zo dňa 5.3.2020 - odvolací súd potvrdil súdom
prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 1.500 EUR, 5Co/163/2019 zo dňa 14.4.2022 - odvolací
súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2.000 EUR, 11Co/222/2020 zo dňa
16.12.2020 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú ujmu 2.000 EUR,
5CoPr/11/2021 zo dňa 30.6.2022 - odvolací súd potvrdil súdom prvej inštancie priznanú nemajetkovú

ujmu 2.500 EUR).

68. Komplexným zhodnotením všetkých predchádzajúcich odsekov venujúcim sa výške nemajetkovej
ujmy potom žalobcom uplatnená nemajetková ujma v súdom priznanej výške 2.000 EUR je primeranou
výškou nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu úlohu, súčasne ešte nie je

sumou neprimerane vysokou.

69. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v jeho napadnutom výroku I. ako
vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

70. Odvolateľ podal odvolanie tiež proti výroku o trovách konania. Ako vyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozsudku, súd napriek tomu, že žalobu čiastočne zamietol, považoval za nevyhnutné
priznaťnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%,pretožestanovenievýškynáhradynemajetkovej
ujmy záviselo od úvahy súdu.

71. Odvolací súd s týmto záverom súdu súhlasí.

72. Niet pochýb o tom, že Civilný sporový poriadok, na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy,
nemá výslovné ustanovenie, ktorým by uvažovalo o priznaní plnej náhrady trov konania napriek iba
čiastočnému úspechu jednej zo strán sporu z dôvodu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od

úvahy súdu (porovnaj § 142 ods. 3 OSP). Napriek tomu ale naďalej je tu skupina súdnych sporov
sporového charakteru, z povahy ktorých vyplýva, že konkrétna výška plnenia závisela od úvahy súdu.
Medzi takéto konanie patrí tiež konanie o náhradu nemajetkovej ujmy, ako je tomu v prejednávanom
prípade. Preto niet žiadneho rozumného dôvodu aplikujúc princíp spravodlivého súdneho konania,
neprihliadnuť na to, že výška plnenia (náhrada nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu, a teda

ide o prípad odôvodňujúci osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na
rozhodovanie o trovách konania, čo v konečnom dôsledku korešponduje so samotným zámerom novej
právnej úpravy Civilného sporového poriadku, ktorým nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o
náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP (pozri
Nález Ústavného súdu SR zo dňa 4.2.2021 sp. zn. III. ÚS 475/2018).

73. Odvolací súd preto rozsudok súdu aj v jeho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1 CSP).

74.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení

s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní neúspešný, nemá preto nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi preto odvolací súd
priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

75. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).