Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 23, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201662
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201662.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu K.. X. K.. R. R., narodeného
XX. R. XXXX, N., G. L. X. XXX/XX, t. č. Q., A. H. V. XX/X, zastúpeného Advokátska kancelária BUGRI
s.r.o., Zvolen, Námestie SNP 23, IČO: 56 434 995, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie
5.270,42 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen z 18.
októbra 2024 č. k. 12C/21/2024-186 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Zvolen zo 6.
novembra 2024 č. k. 12C/21/2024-211, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen z 18. októbra 2024 č. k. 12C/21/2024-186 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Zvolen zo 6. novembra 2024 č. k. 12C/21/2024-211 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) odvolaním
napadnutým rozsudkom z 18. októbra 2024 č. k. 12C/21/2024-186 (ďalej len „rozsudok súdu prvej
inštancie“) v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie zo 6. novembra 2024 č. k.

12C/21/2024-211 (ďalej len „opravné uznesenie súdu prvej inštancie“) uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 5.270,42 Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). O nároku na
náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok).
1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia
sumy 5.270,42 Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť pri výkone služby hasiča
v dôsledku nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/

ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica
2003/88/ES“ alebo ,,smernica“) do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o HaZZ“ alebo ,,zákon č. 315/2001 Z. z.“ resp. ,,ZoHaZZ“) v
období od apríla 2021 do februára 2024. Žalobca, vykonávajúci štátnu službu na Okresnom riaditeľstve
Hasičského a záchranného zboru v Krupine, odpracoval v žalovanom období celkom 1.767,93 hodín
služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej), ktoré neboli započítané do služobného času, čím
mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy.

1.2. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný (Slovenská republika) je v spore pasívne vecne
legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný štátny
orgán, do pôsobnosti ktorého patrí Hasičský a záchranný zbor (ďalej aj ,,HaZZ“).1.3. Prvoinštančný súd poukázal na už ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v obdobných
sporoch ohľadne nesprávnejtranspozíciismernice,pretoževnútroštátnaprávnaúprava(zákonoHaZZ)
umožňuje zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času v

rozpore s čl. 2 smernice a rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu
hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b smernice. 1.4. Zároveň je daný základ nároku žalobcu, nakoľko sú
splnené 3 podmienky: 1. porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým
osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát; 2. existencia škody a 3. priama príčinná súvislosť
medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.

1.5. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,SDEÚ“)
C-254/18.
1.6. Uviedol, že vnútroštátna právna úprava v prípade hasičov neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré
by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas v každom období dvoch
po sebe nasledujúcich pevných referenčných období, ktoré je 6 mesiacov.
1.7. Po citácii čl. 36 ods. 1 písm. c), d) a e) zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v

znení neskorších predpisov (ďalej len ,,ústava“), § 11, § 13, § § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka v
znení neskorších predpisov (ďalej len ,,OZ“ alebo ,,Občiansky zákonník“) ustálil, že žalobcom uplatnenú
náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné posudzovať analogicky podľa upravených v § 11 a nasl. OZ
vzťahujúcich na ochranu osobnosti.
1.8. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním mal preukázané, že u žalobcu došlo k prekračovaniu

maximálneho týždenného 48-hodinového pracovného času v rozhodnom období (od apríla 2021-
februára 2024), a to najmä nezapočítaním neaktívnej časti služobnej pohotovosti do odpracovaného
času.
1.8.1. V príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 2 a čl. 6 písm. b) smernice podľa názoru súdu
prvej inštancie bolo žalobcovi dlhodobo zasahované do jeho osobnostných práv - do práva na

ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práca, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku
pracovného času, práva na primeraný odpočinok a práva na rodinný a súkromný život, v dôsledku čoho
mu vznikla nemajetková ujma.
1.9. V posudzovanej veci nebolo možné domáhať sa ochrany prostredníctvom žaloby na upustenie od
neoprávneného zásahu, ani žalobou na odstránenie trvajúcich zásahov, pričom ani morálna satisfakcia

nepripadala do úvahy.
1.10.Vsúvislostisposudzovanímprimeranostiuplatňovanejvýškynáhradynemajetkovejujmypoukázal
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) z 5. decembra 2012 sp. zn. III.
ÚS 288/2017, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) z 30. apríla
2008 sp. zn. 5Cdo/126/2007.

1.11. Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto rozvrhnutí
pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Únie prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať
rozvoju osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácií. Naopak, o to viac
času trávi v práci, pričom sa jedná o fyzicky aj psychicky náročné zamestnanie, čo má dopad na jeho
zdravotný aj psychický stav. Daný stav mal vplyv na jeho súkromný život, kedy vzhľadom na pracovnú

zaťaženosť má obmedzený kontakt s rodinou.
1.11.1. Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáhal náhrady škody vo forme nemajetkovej
ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu
neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet
odpracovaných hodín nad 48 hod týždenne tak, ako sa to snažil prezentovať žalovaný (zjavne

nesprávne).
1.12.Súdprvejinštanciepostupžalobcuprivýpočtenáhradynemajetkovejujmy považovalzaprimeraný
charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom na jeho živote, a to vo väzbe
na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Ohľadne výšky nemajetkovej
ujmy poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/100/2023, sp. zn.

14Co/36/2022, Krajského súdu v Košiciach sp, zn. 3Co/229/2019, sp. zn. 6CoPr/2/2019.
1.12.1. Súd prvej inštancie vzal do úvahy aj to, že od doby predchádzajúcich rozhodnutí v iných
obdobných sporoch (spory sa vedú na súdoch od roku 2015) došlo k zvyšovaniu minimálnej mzdy, ktorá
sa odvíja od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca za určený kalendárny rok, kedy napr. roku 2018
bola minimálna hodinová mzda v najnižšej triede 2,759 Eur a v roku 2024 bola 4,31 Eur.

1.12.2.Súdprvejinštanciepodotkol,žeajnapriekstovkámprávoplatnýchrozhodnutísúdovSRžalovaný
doposiaľ neprijal žiadne opatrenie na nápravu daného dlhodobého protiprávneho stavu, z čoho možno
vyvodiť tiež záver, že doposiaľ miernejšie náhrady nemali žiaden eventuálne len zanedbateľný vplyv na
žalovaného.1.13. Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho
zamestnávateľa (dochádzkový systém a výplatné pásky).

1.14. Súd prvej inštancie uviedol, že vychádzajúc z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu
náhrady uvedenej v § 122 ods.1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej
odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej
v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac
príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných

dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy
zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti
podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku v čase
pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej

20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného
kalendárneho roku (50% - 30%).
1.14.1. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku (odsek 21. až 24.) špecifikoval výpočet
nemajetkovej ujmy s tým, že celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch
za žalované obdobie apríl 2021 až február 2024, teda pri odpracovaných hodinách určenej služobnej

pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 1.767,93 hodín prestavuje súhrnne sumu vo výške
5.270,42 Eur.
1.15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“ alebo ,,Civilný sporový poriadok“) a
žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie.
2.1. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP.
2.2. Skutočnosť, že by nesprávne transponoval smernicu do právneho poriadku, samo osebe nezakladá
porušenie čl. 6 písm. b) smernice. Bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať samotné porušenie článku

6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k jeho plánu služieb.
2.3. Samotná nesprávna transpozícia akejkoľvek smernice nemôže nikdy zakladať nárok na náhradu
škody, resp. v tomto prípade nemajetkovej ujmy, fyzickej osobe. Je to z dôvodu, že jedine Európska
komisia môže podniknúť právne kroky voči členského štátu Európskej únie, ktorý netransponuje určitú
smernicu do svojho vnútroštátneho poriadku. Táto právomoc je v rukách Európskej komisie v zmysle

článku 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
2.3.1. Osvojiť si otázku správnej či nesprávnej transpozície akejkoľvek smernice môže iba Európska
komisia a nie vnútroštátny súd.
2.3.2. Prípadné porušenie povinnosti členského štátu Európskej únie transponovať akúkoľvek smernicu
do vnútroštátneho poriadku zakladá iba zodpovednosť členského štátu voči Európskej únii a nie voči

konkrétnym fyzickým osobám. Nárok fyzickej osoby pri tom môže vzniknúť iba ako nežiadúci dôsledok
nesprávnej transpozície smernice, tzn. súd prvej inštancie mal skúmať, aký mala nesprávna transpozícia
smernice dopad na žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného Trnava z 22. októbra
2024 č.k. 102C/12/2023-125.
2.4. Z judikatúry SDEÚ vyplývajú všeobecné podmienky, ktoré musia byť splnené na úspešné uplatnenie

nároku na náhradu škody za porušenie práva Únie, ktorými sú porušenie právnej normy Únie, existencia
škody a priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi.
2.5. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou fondu pracovného času, ktorý zahŕňa nielen
pracovný čas (čl. 2 ods. 1 smernice) ale aj čas odpočinku (č.l. 2 ods. 2 smernice). Zákon č. 315/2001 Z.
z. považuje určité časy odpočinku za výkon štátnej služby, avšak tieto nie sú výkonom štátnej služby

(§ 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Hoci sa do fondu pracovného času započítava ako služobný
čas aj čas dovolenky, voľna za sviatok, či voľna z kolektívnej zmluvy, tieto časy nie sú výkonom štátnej
služby a tieto možno subsumovať pod čas odpočinku podľa čl. 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES na účely
smernice. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota z 2. februára 2024
sp. zn. 3C/18/2023.

2.6. Namietal nesprávne posúdenie referenčných období, ktoré má byť v zmysle § 86 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z. 6 mesiacov, pričom toto ustanovenie sa má vzťahovať aj na príslušníkov HaZZ
v Slovenskej republike. Služby sa tak majú rozvrhovať vopred do obdobia 6 mesiacov. V praxi satak rozvrhujú služby na obdobie 6 mesiacov a následne sa každý mesiac upravujú tak, aby bola
zabezpečená nepretržitá prevádzka hasičských staníc s ohľadom na plánované či neplánované situácie.
2.6.1. Žalobca si do výpočtu priemerného týždenného služobného času zahrnul celý fond pracovného

času, teda vrátane dní času odpočinku. Článok 2 smernice rozlišuje medzi pracovným časom a časom
odpočinku, a preto považoval výpočet žalobcu za nesprávny.
2.7. Súd prvej inštancie súd prvej inštancie vychádzal z ustanovení o mzdových nárokoch príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru. Súd prvej inštancie sa týmto postupom dopustil závažného zásahu
do práva na spravodlivý proces a to tak, že konal v rozpore s § 216 CSP, teda v rozpore so zásadou

ne ultra petitum a zároveň aj tým spôsobom, že závažným spôsobom porušil princíp právneho štátu,
ktorý je ukotvený v článku 1 ods. 1 ústavy a to tak, že dva hodnotovo rozdielne pojmy fakticky skĺbil do
jedného a tým úplne ignoroval ich jedinečnosť, osobitosť a rozdielnosť.
2.7.1. Súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z otázky vecnej škody (podľa
§ 420 OZ), keďže vyplývala zo mzdy žalobcu.
2.7.2. Súd prvej inštancie v otázke nemajetkovej ujmy bezpochyby vychádzal z princípu náhrady

skutočnej škody, pričom samotnú nemajetkovú ujmu súd prvej inštancie viazal na skutočnosť, že
žalobcovi nie je vyplácaná odmena za určenú služobnú pohotovosť vo výške 50 %.
2.7.3. Súd prvej inštancie zjednotil pojem „nemajetková ujma“ a pojem „skutočná škoda“, pričom týmto
spôsobom možno vypočítať jedine faktickú škodu, v dôsledku čoho došlo zo strany súdu prvej inštancie
k excesu a porušeniu zásady ne ultra petitum, teda k rozporu s § 216 CSP.

2.7.4. Predmetom žaloby je náhrada nemajetkovej ujmy a nie náhrada skutočnej škody spočívajúcej v
rozdielnom ohodnotení žalobcu za služobnú pohotovosť.
2.8. Ďalej namietal rozdiel medzi nemajetkovou ujmou podľa § 11 až § 16 OZ a skutočnou ujmou podľa §
415 a nasl. OZ. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach
z 19. júla 2023 sp. zn. 6Co/66/2023, zo 6. marca 2024 sp. zn. 5Co/85/2023, 5Co/82/2023 z 3. apríla

2024 a uznesenie najvyššieho súdu z 31. januára 2023 sp. zn. 7Cdo/29/2021.
2.9. Podľa jeho názoru žalobca žiadne svoje tvrdenie ohľadom pociťovanej nemajetkovej ujmy
nepreukázal.
2.10. Žalobcom predložený výpočet nemajetkovej ujmy je skutočnou škodou a takýto výpočet nemá
oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky ani v rozhodnutiach SDEÚ.

2.11. Mal za to, že výška škody (5.270,42 Eur) je neprimeraná v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je
priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s ujmou žalobcu podstatne vyššia.
2.12. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) náhrada nemajetkovej
ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Público-Comunicacáo Social, S.A. v.

Portugalsko).
2.12.1. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/19/2020.
2.13. Podľa § 13 ods. 2 OZ žalobca doposiaľ nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života
či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napríklad v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivom
zdravotnom stave žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by

odôvodňovala výšku žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy.
2.13.1. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t. j. materiálnej satisfakcie) je
vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba
riadne a konkrétne preukázať.
2.13.2. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku bližšie nezaoberal skutočnosťou, že žalobca v

priebehu konania netvrdil ani nepreukázal, že by jeho práca bola výlučným dôvodom, pre ktorý nemôže
venovať dostatok času rodine a voľnočasovým aktivitám. Medzi argumentom žalobcu o utrpenej ujme a
nesprávnym prebratím smernice tak neexistuje príčinná súvislosť.
2.14.V dôsledku nedostatočného odôvodnenia považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za
nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a takéto rozhodnutie má byť

zrušené.
2.15. Podotkol, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno.
2.16. Poukázal na to, že všeobecné súdy v obdobných veciach priznávajú nemajetkovú ujmu medzi
1.500,- Eur až 2.500,- Eur, eventuálne žiadnu sumu (viď napr. rozsudok Okresného súdu Trnava z 7.
novembra 2024 sp. zn. 22Co/30/2024, rozsudok Okresného súdu Trnava z 22. októbra 2024 sp. zn.

102C/12/2023, rozsudok Mestského súdu Bratislava IV z 28. októbra 2024 sp. zn. B5-24C/34/2023.
2.17. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“
alebo ,,odvolací súd“) zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol
a priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za
vecne správny a zákonný, pričom považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a neopodstatnené.

3.1. K odvolacej námietke týkajúcej sa tvrdenia žalovaného o tom, že nesprávna alebo neúplná
transpozícia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky nie je spôsobilou skutočnosťou
zakladajúcou nárok na náhradu škody jednotlivca voči štátu, poukázal na rozhodnutia SDEÚ vo veci
C-41/74VanDuynV.HomeOfficeaC-106/89,MarleasingSA.Taktiežpoukázalnaužustálenújudikatúru
SDEÚ, v zmysle ktorej sa od členských požaduje, aby správnu transpozíciu smerníc kontrolovali

(rozsudky SDEÚ C-106/89, C-456/98) i na rozsudky SDEÚ C-429/09, C-243/09.
3.1.1. K rozsudkom Okresného súdu Trnava z 22. októbra 2024 sp. zn. 102C/12/2023 a Mestského súdu
Košice z 12. septembra 2024 sp. zn. 77C/17/2023 uviedol, že ich žalovaný používa en bloc bez ohľadu
na okolnosti toho, ktorého sporu. Rozsudok Okresného súdu Trnava pri tom nezohľadňuje ustálenú
rozhodovaciu prax vnútroštátnych súdov, pričom je v rozpore s judikatúrou SDEÚ.
3.2. Vo vzťahu k namietanému výpočtu priemerného týždenného pracovného času žalobca zotrval na

svojich doterajších tvrdeniach uvádzaných v žalobnej replike. Uviedol, že žalovaný nijako nerozporoval
a procesne nepoprel jeho skutkové tvrdenia žalobcu o dĺžke priemerného týždenného služobného času
v žalovanom období, čím sa tieto stali nespornými. Nespornou skutočnosťou je, že jeho týždenný
pracovný čas dosiahol najmenej 49,90 hodín týždenne, počas ktorého dochádzalo k porušovaniu (k
prekračovaniu) limitov pracovného (služobného) času.

3.2.1. Za bezpredmetné považoval aj poukazovanie žalovaného na výklad ustanovenia § 97 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z., ktorým sa snažil obhájiť svoj postup.
3.3. K odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa referenčných období zotrval na svojich tvrdeniach
obsiahnutých v žalobnej replike. Nad rámec uviedol, že čl. 6 smernice stanovil povinnosť všetkým
členským štátom prijať opatrenia na zabezpečenie toho, že maximálny priemerný týždenný pracovný

čas 48-hodín pre každé obdobie siedmych dní nebude prekračovaný. Slovenská práva úprava však
takýto mechanizmus neobsahuje.
3.3.1. Aj počas referenčného obdobia (bez ohľadu na jeho dĺžku) sú štáty povinné garantovať
neprekročenie 48-hodinového týždenného pracovného času.
3.3.2. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že sa služobný čas zásahových hasičov rozvrhuje na obdobie šesť

mesiacov vopred, toto tvrdenie pravdivé nie je, nakoľko v reálnej praxi sa služobný čas plánuje na
obdobie jedného mesiaca vopred. Aj takéto rozvrhnutie služobného času však len teóriou, nakoľko
v realite daného mesiaca sa služby prispôsobujú rôznym okolnostiam vyplývajúcim z toho-ktorého
mesiaca (školenia, zastupovanie v prípade PN, nariadením služobnej pohotovosti a pod.).
3.3.3. Nie je pri tom pravdivé tvrdenie žalovaného o tom, že disponuje rozvrhom pracovného času šesť

mesiacov vopred.
3.4. Odvolacie námietky týkajúce sa pracovného času a času odpočinku považoval len za zopakovanie
tvrdení žalovaného obsiahnutých v duplike.
3.5. Tvrdenia žalovaného o tom, že si v konaní uplatňuje mzdové nároky považoval za zavádzajúce (viď
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája 2024 sp. zn. 11Co/27/2024), keďže sa nejedná o

mzdové nároky a taktiež je mylný názor žalovaného o rozhodovaní súdu prvej inštancie ,,ultra petitum“.
Za dezinterpretáciu záverov súdu považujem aj tvrdenie žalovaného, podľa ktorého „súd prvej inštancie
implicitne stanovil, že ujma spočíva v skutočnosti, že žalobcovi nie je vyplácaná suma 50% za určenú
služobnú pohotovosť.“ Žiadne takéto závery z rozsudku súdu prvej inštancie nevyplývajú a ide len o
skresľujúci výklad žalovaného.

3.6. Pokiaľ žalovaný namietal, že on údajne neuniesol dôkazné bremeno, v tejto súvislosti poukázal na
svoj výsluch, ktorý má podľa § 195 CSP dôkaznú hodnotu v porovnaní s inými dôkazmi. Mal za to, že
výpoveďou relevantne preukázal, aké zásadné následky na jeho osobný život má daný protiprávny stav
a ako sa ho protiprávny dotýka osobne a taktiež aj jeho manželku a dvoch dcér, ktoré sa obe narodili
počas žalovaného obdobia. Následky tohto stavu sa pritom nevyhnutne sprostredkovane prejavujú

najmä na nich, keďže prichádza o čas, ktorý by mohli tráviť spoločne.
3.6.1. Podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania vyvodil súd prvej inštancie správne skutkové
zistenia pre posúdenie dôvodnosti ním uplatneného nároku a bola ním náležite preukázaná ujma, ktorú
žalovaný mu protiprávnym stavom spôsobuje. Podotkol, že dôkaz vo forme výsluchu navrhol fakticky
nad rámec rozsahu dôkazného bremena, ktoré by bolo nevyhnutné na priznanie žalovaného nároku (viď

rozsudok SDEÚ C-243/09, bod 54). Námietky žalovaného o tom, že údajne nepreukázal vznik ujmy,
považoval preto za plne nedôvodné.3.6.2. Žalovaný pritom neberie do úvahy, že v posudzovanej veci ide o nárok na náhradu škody
spôsobenej z porušenia úniového práva, pričom tento nárok je analogicky posudzovaný cez ustanovenia
§ 11 a § 13 OZ.

3.6.3. Podmienky priznania takýchto nárokov sú definované v judikatúre SDEÚ (C-243/09) a
ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie výšky
nemajetkovej ujmy.
3.6.4. Podotkol, že už v žalobe opísal, ako sa prekračovanie maximálneho týždenného priemerného
služobného času negatívne prejavuje na jeho osobnom živote. Ujma vo forme straty času odpočinku

vzniknutá porušovaním čl. 6 písm. b) smernice sama osebe opodstatňuje priznanie náhrady škody bez
toho, aby bolo potrebné preukazovať aj ďalšie prípadné následky na osobnostných právach. Svojím
výsluchom na pojednávaní preukázal zásadné a vážne dôsledky tohto protiprávneho stavu na jeho
súkromný, resp. rodinný život
3.7. Súd prvej inštancie sa stotožnil s ním uplatneným spôsobom výpočtu náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy, pričom konštatoval jej primeranosť vo vzťahu ku všetkým okolnostiam, za ktorých

k ujme došlo.
3.7.1. Odvíjanie žalovanej sumy od súčtu hodín odpracovanej (avšak do pracovného času
nezapočítanej) určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva počas každej 24 hodinovej
služobnej zmeny, zohľadňuje tú základnú skutočnosť, že nepovažovaním služobnej pohotovosti za
pracovný čas bol porušovaný článok 2 bod 1 smernice a následne v dôsledku nezapočítania služobnej

pohotovosti do odpracovaného času bol prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času
porušovaný aj článok 6 písm. b) smernice.
3.7.2. Vyčíslenie výšky žalovaného odškodnenia vo väzbe na rozsah pracovnej odmeny tak, ako ho v
žalobe uplatnil, predstavuje len orientačné (východiskové) kritérium, ktoré však súdu umožňuje posúdiť,
či ním uplatnená výška náhrady zodpovedá požiadavke primeranosti. Tento postup nemožno v žiadnom

prípade považovať za uplatnenie „mzdových nárokov“ ako tvrdí žalovaný, nakoľko ide len o porovnanie
vyčísleného a uplatneného nároku s obdobnými mzdovými nárokmi.
3.7.3. Súd prvej inštancie v rozsudku výstižne a logicky odôvodnil, prečo žalovanú sumu považuje za
primeranú všetkým okolnostiam prejednávanej veci, pričom zohľadnil aj svoju vlastnú predchádzajúcu
rozhodovaciu prax v sporoch jeho kolegov o identicky právne vymedzených žalobách.

3.8. Ďalej poukázal na to, že žalovaný dlhodobo nerieši a udržuje protiprávny stav. Náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch spĺňať nielen samotnú satisfakčnú, ale aj preventívnu a sankčnú funkciu,
teda má odradiť porušovateľa od protiprávneho konania a má takýmto spôsobom zabezpečovať aj
generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva.
3.8.1. Podľa jeho názoru prisúdená náhrada škody nie je pre žalovaného likvidačná, pričom žalovaným

prezentované rozhodnutia prvoinštančných súdov na západnom Slovensku sú doposiaľ neprávoplatné
a z hľadiska doterajšej praxe súdov ojedinelé.
3.9. Námietku nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie považoval za nedôvodnú. Za
procesnú vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno považovať to, že súd prvej inštancie
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (viď uznesenie najvyššieho súdu z 25. októbra

2017 sp. zn. 5Cdo/84/2017). Súd nie je povinný reagovať na absolútne každý a jeden argument
či tvrdenie sporových strán, rovnako tak nemusí zachádzať do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami v priebeh konania (viď nález ústavného súdu z 18. septembra 2008 sp. zn. I. ÚS 241/07).
3.10. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie spĺňa všetky zákonné požiadavky stanovené v § 220
ods. 2 CSP, je odôvodnený precízne, výstižne a presvedčivo.

3.11. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v znení
opravného uznesenia ako vecne správny potvrdil a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že súd prvej inštancie neskúmal, či a v akom

rozsahu došlo k prekročeniu maximálneho 48-hodinového priemerného týždenného času u žalobcu.
4.1. Všeobecné konštatovania súdu prvej inštancie vychádzajúce zo všeobecných a predovšetkým
nedokázaných tvrdení žalobcu nemožno považovať za dostatočné, aby došlo k naplneniu práva
žalovaného na spravodlivý proces.
4.2. Súd prvej inštancie úplne ignoroval fakt, že ide o konanie o náhradu nemajetkovej ujmy a priznal

náhraduvecnejškodyspočívajúcejvrozdielnomohodnoteníurčenejanariadenejslužobnejpohotovosti,
pričom priznal náhradu za všetky hodiny určenej služobnej pohotovosti a teda de facto skonštatoval,
že žalobca nepociťuje žiadnu ujmu počas nariadenej služobnej pohotovosti, pričom vôbec nebral ohľadna skutočnosť, či tieto hodiny určenej služobnej pohotovosti boli alebo neboli odpracované nad rámec
limitu podľa článku 6 písm. b) smernice.
4.3. Vzhľadom na uvedené trval na jeho všetkých doterajších vyjadreniach a na navrhovanom

odvolacom petite.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok
súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa

§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. V posudzovanej veci žalobca svoj žalobný nárok vyvodzoval z prekročenia maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v období od apríla
2021 až do februára 2024 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z. z..

7. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

8. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi

súkromnoprávne spory.
8.1. Z judikatúry SDEÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva
Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.
8.2. Pretože jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú
porušením práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie

práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a
povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (do zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená
skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez
posúdenia tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor.

8.3. Vzhľadom na uvedené žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní chýbajúcu právomoc súdu
posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

9. Odvolací súd poukazuje na to, že smernice sú súčasťou sekundárneho práva Európskej únie. Podľa
článku 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej aj ,,ZEÚ“) ,,je smernica záväzná pre každý

štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a
metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.“

10. Smernica nemá všeobecnú záväznosť (ako nariadenie), pretože je adresovaná iba členským
štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ustanovenia smernice musia

byť transponované do vnútroštátneho právneho s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe
všeobecne záväzného predpisu a s presnosťou a s jasnosťou požadovanou na účely splnenia
požiadavky právnej istoty (Komisia p. Poľsku, C-475/07, 12. februára 2009, bod 49; Komisia p.
Luxembursku, C-57/07, 6. decembra 2007, Zb. s. I-183, bod 10; Komisia p. Španielsku, C-132/04, 12.
januára 2006, Zb. s. I-3). Zároveň členské štáty majú povinnosť transponovať (prebrať) smernicu do

svojho vnútroštátneho právneho poriadku v predpísanej transpozičnej lehote.

11. Slovenská republika môže prebrať smernicu únie iba prostredníctvom všeobecne záväzného
predpisu. Transpozícia smerníc do slovenského právneho riadku prebieha prostredníctvom zákonov
Národnej rady SR alebo prostredníctvom aproximačných nariadení vlády Slovenskej republiky. Za

nesprávny úradný postup sa ale nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) ústavy a postup alebo výsledok postupu
vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) ústavy (§ 9 ods. 1, veta druhá
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov).

12. SDEÚ po prvýkrát rozhodoval o zodpovednosti štátu za porušenie úniového práva v súvislosti
s opomenutím transpozície smernice (C-6 a 9/90, Francovich a Bonifaci, 19. novembra 1991,
Zb. s. I-5357, bod 46). Zodpovednosť členského štátu môže však vyplývať aj z iných druhovporušenia úniového práva, ako je porušenie povinností súvisiacich s transpozíciou smernice, napríklad:
aplikácia ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku odporujúceho úniovému právu (C-46 a 48/93,
Factortame a Brasserie du pecheur, 5. marca 1996, Zb. s. I-1029, body 14, 15 a nasl.).

13. V rozsudku vo veci C-429/09 Günter Fuß proti Stadt Halle z 25. novembra 2010, v bodoch 45, 46
Súdny dvor EÚ uviedol: ,,Treba však pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada
zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné,
je súčasťou zmlúv, na ktorých je Únia založená (pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. novembra 1991,

Francoviovich a i., C-6/90 a C-9/90, Zb. s. I-5357, bod 35; z 5. marca 1996, Brasserie du pécheur a
Factortame, C-46/93 a C-48/93, Zb. s. I-1029, bod 31, ako aj z 26. januára 2010, Transportes Urbanos
y Servicios Generales, C-118/08,Zb.s. I-635, bod 29).
Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva Únie členským
štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký
verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť (pozri

v tomto zmysle rozsudky Brasserie du pécheur a Factortame, už citovaný, bod 32; z 1. júna 1999,
Konle,-302/97, Zb. I-3099, bod 62; zo 4. júla 2000, Haim, C-424/97, Zb. s. I-5123, bod 27, a z 30.
septembra 2003, Kobler, C-224/01, Zb. s. 1-10239, bod 31).“
13.1. Z Rozsudku SDEÚ vo veci C-429/09, z bodu 33, 38 vyplýva: ,,Na úvod treba pripomenúť, že
článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom,

z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie
bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa
nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva
nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo

veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto
zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, Zb. s. I-8835, body 98 a 100,
ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).“
,,Za týchto podmienok má pracovník, ako je G.Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva
Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči

takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas
neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, už citovaný, bod 60).“
13.2. V rozsudku SDEÚ vo veci C-518/15 Ville de Nivelles proti Rudymu Matzakovi z 21. februára
2018, v bode 27 uviedol: ,,Po druhé Súdny dvor rozhodol, že smernica 2003/88 sa má uplatniť na
činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že

sú zamerané na boj proti žiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku
ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov,
ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie (uznesenie zo 14. júla
2005, Personalrat der Feuerwehr Hamburg, C-52/04, EU:C:2005:467, bod 52).“

14. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí SDEÚ rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má
uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží
na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú
vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď zásahy, ku

ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov
určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa
vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď za pracovníka
sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha
pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie

pracovníka v zmysle práva Únie.

15. Odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ ide o uvedené judikatúrne závery SDEÚ, je nesporné, že tieto
sú v súlade so Zmluvou o fungovaní Európskej únie záväzným výkladovým rámcom a prameňom pre
výklad a aplikáciu noriem úniového práva vo všetkých členských štátoch EÚ, s retrospektívnym účinkom

(rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/94 Richardson) s tým, že výklad úniového práva poníma
záväznosť nielen s účinkami per partes, ale s ohľadom na jednotu systému EÚ (na účely používania
úniového práva), má aj všeobecnú záväznosť.15.1. SDEÚ totiž zabezpečuje nielen jednotný výklad a používanie zakladajúcich zmlúv, ako prameňov
úniového práva, ale odvodzuje z nich aj nové pravidlá prostredníctvom výkladu existujúcich prameňov
práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Prostredníctvom judikatúry SDEÚ nevyhnutne dochádza „k

skrytej“ normotvorbe prostredníctvom súdneho orgánu, navonok prezentovanej ako výklad prameňov
práva a vypĺňanie medzier v práve. Úloha SDEÚ ako neformálneho normotvorcu je všeobecne
akceptovaná s tým, že rozhodnutiam SDEÚ sa bez akýchkoľvek výhrad priznáva všeobecná
precedentná záväznosť.

16. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený).
16.1.Vovšeobecnostiplatí,žesmernicaakošpecifickýprameňprávaÚnievyžadujeodčlenskýchštátov,
aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku.

Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná,
aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho
práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v
členskom štáte.
16.2. Z hľadiska posudzovaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,

že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.
16.3. Žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z..

17. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

17.1.Podľa§85ods.2vetaprvázákonač.315/2001Z.z.služobnýčaspríslušníkaje40hodíntýždenne.

17.2. Podľa § 86 ods. 1, 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich

mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne
nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v
služobnom dni.

17.3. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

18.Zuvedenýchustanovenízákonač.315/2001Z.z.vyplýva,žezákonoddeľuje:a)vykonávanieštátnej

služby príslušníka HaZZ v rámci služobného času, b) vykonávanie štátnej služby príslušníka HaZZ
v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka HaZZ bezprostredne
nadväzuje na jeho služobný čas.
18.1. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby,
služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka HaZZ.

18.2. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý
nie je pracovným časom.
18.2.1. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka HaZZ má byť súčasťou

služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ vyčleňuje čas určenej
služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v
platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici.
18.2.2. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli prakticky v

totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 1. apríla
2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 1. mája 2004 došlo k zmene uvedených
ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 1. apríla 2009, kedy sa v ustanovení § 86
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov jerozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a

služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.).
18.2.3. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s
právom Únie.
18.3. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára
2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý

služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č.
400/2011 Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny).
18.3.1. Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice 2003/88/ES po vstupe do
Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný
(služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne
prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie

je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.
18.4. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky.
18.4.1. Odvolací súd poukazuje na článok 29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je táto smernica
adresovaná členským štátom Európskej únie. Žalovaný (Slovenská republika) ako členský štát a adresát

smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie
všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade
nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku.

19. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Európskej únie. Podľa judikatúry SDEÚ štát zodpovedá
jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva Únie, ak: a) porušená norma práva Únie priznáva
právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo zakladá povinnosti pre členský štát, b)

porušenie práva Únie je dostatočne závažné a c) medzi porušením práva Únie členským štátom a
vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje
vnútroštátny súd.
19.1. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva Únie splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice

2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v
rozsahu 48 hodín.
19.1.1. Uvedené ustanovenie článku smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva
jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené
vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej

republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej
normy Európskej únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času
neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je

v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ (napr. C-429/09).

20. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 ústavy), pretože
účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice

2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo
inéhonepravidelnéhorozvrhnutiaprácenespôsobilúrazsebeanispolupracovníkomaleboinýmosobám
a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne v dôsledku zásahu do práva žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 ústavy), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol
povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o

čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám,
ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.21. V rozpore s judikatúrou SDEÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva
Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na

zamedzenie vzniku škody).
21.1. Na postavenie žalobcu ako príslušníka HaZZ sa vzťahuje judikatúra SDEÚ (C-429/09 a C-445/06),
z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť
systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné
ťažkosti, alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať.

21.1.1. Podľa názoru SDEÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými
ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej
strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.
Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku
Európskej únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie.
21.1.2. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali

svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením.
Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

22. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.270,42 Eur, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho

limitstanovenývčlánku6písm.b)smernice2003/88/ESvobdobíodvobdobíodapríla2021dofebruára
2024.
22.1. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že v skutočnosti sa pod týmto nárokom skrýva
mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho žalobca odvodzoval
z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., alebo z ustanovení smernice, či iných právnych

aktov Európskej únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve v takom prípade by
žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát.
22.2. Pretože súd určuje výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo, spôsob jej
výpočtu zvolený žalobcom nie je pre jej určenie rozhodujúci, čo však nevylučuje, že súd voľnou úvahou

môže dospieť k rovnakej, resp. porovnateľnej výške náhrady (ale môže dospieť aj k nižšej či vyššej
výške s tým limitom, že nemôže žalobcovi priznať viac, než čoho sa žalobným návrhom domáha).

23. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej

škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.
23.1. Ani právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na

náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani
zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 514/2003 Z. z.).
23.1.1. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu
najbližšie k zásahu do jeho osobnosti (analógia podľa § 11 až § 13 OZ).

23.1.2. Žalovaný nesprávne namietal, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom
období apríla 2021 do februára 2024 odpracoval v priemere viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na
preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa,
ktoré žalovaný žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil a nenavrhol

vykonať žiadne dokazovanie.

24. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48
hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001
Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval nad maximálne

prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej
pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.24.1. Spôsob plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku má opakovane v priemere za
následok prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice
2003/88/ES. Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti

na pracovisku v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej
pracovnejpohotovostipodľa§92ods.1zákonač.315/2001Z.z.sadoslužobnéhočasunezapočítavajú.

25. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník HaZZ v služobnom
pomere v rozhodnom období apríla 2021 do februára 2024 mal služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne

tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17-hodinových pracovných zmien výkonu služby, po
ktorých nasledovala 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, resp. s účinnosťou od 1. januára
2022 zo 16-hodinových pracovných zmien výkonu služby, po ktorých nasledovala 8-hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku, t. j. v rámci jednej zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne
24 hodín.
25.1. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola

odmeňovaná ako nadčasová práca a jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a
neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá sa do fondu pracovného času nezapočítavala.
25.2. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu
o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa § 151 ods. 1 CSP
za nesporné skutkové tvrdenia.

25.2.1. Výkazom o služobnej činnosti (tabuľkami) žalobca preukazoval, že v období od apríla 2021 do
februára 2024 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku
6 písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po práci, za čo požaduje od Slovenskej
republiky ako členského štátu Európskej únie nahradiť nemajetkovú ujmu vo forme finančného plnenia.
25.2.2. I keď žalovaný žalobcom predložený plán vykonaných služieb príslušníkmi HaZZ na Okresnom

riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v Krupine v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
nerozporoval, v odvolaní už tvrdil, že nebolo preukázané prekročenie limitu 48 hodinového priemerného
týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES.
25.2.3. Žalobca predložil súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej) činnosti za obdobie
od apríla 2021 do februára 2024 s podrobným rozpisom vykonaných služieb, odpracovaných hodín

služobnej pohotovosti, práce nadčas, čerpania dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva, že
priemerný týždenný pracovný čas určený smernicou 2003/88/ES na 48 hodín týždenne bol v tom
ktorom mesiaci opakovane prekračovaný. Ide o záznamy z dochádzkového systému používaného
zamestnávateľom žalobcu, ktorých hodnovernosť účinným spôsobom spochybnená nebola.
25.2.4. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.,

smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru SDEÚ k výkladu pojmu pracovný
čas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc. Nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu týždenného
pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom období (od apríla
2021 do februára 2024).

25.3. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba bola
dôvodná čo do základu aj výšky.

26. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca
počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na

odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti.
26.1. Žalobca totiž vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam
byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej
pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a

pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného
prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo
dlhodobo niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné
úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť.

26.1.1. Z tohto dôvodu považuje odvolací súd priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú.
Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak, aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich
zo smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnejpohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu,
že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je a nemôže ho stráviť inak.

27. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní, nakoľko ide o rozdielne skutkové okolnosti.
27.1. Navyše prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto
prípadoch, resp. obetiam trestných činov.

27.1.1. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 27. mája 2024 sp. zn.
9Cdo/47/2023, z ktorého vyplýva záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých
obete dopravnej nehody nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením
podľa zákona o obetiach trestných činov. 27.1.2. Tento právny záver možno aplikovať analogicky aj pri
určovaní výšky peňažnej náhradu nemajetkovej ujmy inej osoby, do ktorej osobnostných práv (najmä
práva na súkromný a rodinný život) bolo neoprávnene zasiahnutého iným spôsobom.

28. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého možno žiadať
peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ.
28.1. Z ustanovenia § 13 ods. 1 OZ vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa

upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia.
28.1.1. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods. 1 OZ nejavila
ako postačujúca.
28.1.2. Vychádzajúc z povahy porušeného osobnostného práva (práva na ochranu zdravia a práva

na súkromie) a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (t. j. žalovaný ako členský štát Európskej únie
neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES), je dôvodný
záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov
nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát).

28.1.3. Taktiež neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie
predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne.

29. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne prihliadol na okolnosti, za ktorých
k vzniku ujmy došlo (nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z.), na

následky, ktoré žalobcovi vznikli (zásah do súkromného života žalobcu, strata práva na odpočinok);
zohľadnil aj žalobcom predložený výpočet, na základe ktorého dospel k výške žalovanej sumy.
29.1. Odvolací súd považuje uplatnený nárok za primeraný, a to s ohľadom aj na súdom prvej
inštancie uvedenú rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných veciach, pričom ide napr. o rozhodnutia:
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/36/2022 (priznaná suma 6.167,21 Eur), sp. zn.

16Co/46/2022 (priznaná suma 5.520,77 Eur), sp. zn. 11Co/66/2022 (priznaná suma 5.279,95 Eur), sp.
zn. 11Co/78/2023 (priznaná suma 6.435,23 Eur), sp. zn. 14Co/88/2023 (priznaná suma 6.265,33 Eur),
sp. zn. 13Co/61/2023 (priznaná suma 5.543,76 Eur), sp. zn. 17Co/59/2022 (priznaná suma 3.879,45
Eur), sp. zn. 14Co/34/2022 (priznaná suma 4.196,09 Eur), sp. zn. 17Co/16/2022 (priznaná suma
5.160,35 Eur), sp. zn. 17Co/47/2022 (priznaná suma 3.758,36 Eur), sp. zn. 16Co/26/2022 (priznaná

suma 4.335,71 Eur), sp. zn. 16Co/11/2022 (priznaná suma 4.965,- Eur), sp. zn. 16Co/36/2022 (priznaná
suma 4.629,59 Eur), sp. zn. 16Co/53/2022 (priznaná suma 4.169,77 Eur), sp. zn. 11Co/48/2022
(priznaná suma 5.642,41 Eur), 11Co/53/2022 (priznaná suma 6.404,56 Eur), sp. zn. 17Co/141/2023
(priznaná suma 4.981,06 Eur) a iné.

30. Vzhľadom na uvedené odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie
v spojení s opravným uznesením súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o trovách konania (II.
výrok) potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP), nakoľko súd prvej inštancie náležite aplikoval zásadu úspechu v
spore v zmysle § 255 ods. 1 CSP.

31. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z §
396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“31.1. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z § 255 ods. 1 CSP.
31.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

31.3. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa § 255 ods.
1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
31.4. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným

v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej

núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.