Rozsudok – Obchodné spoločnosti ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, April 14, 2025

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 72Cb/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123420025
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Skyba

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2025:6123420025.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudcom JUDr. Jaroslavom Skybom v spore žalobcu: Silverside Financial services,

s.r.o., Plynárenská 7/B, 821 09 Bratislava, IČO: 51 179 172, zastúpený Advokátskou kanceláriou VIVID
LEGAL, s.r.o., Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36 807 915, proti žalovanému: A. B. C., nar.
XX.X.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX D., zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár,
s.r.o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice o zaplatenie 4.449,24 Eur s príslušenstvom,

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti o zaplatenie 15 Eur zastavuje.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 20.10.2023 v rámci
upomínacieho konania domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 3 178,53 Eur,
úrok 4 335,08 Eur, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 601,66 Eur od 4.4.2023 do zaplatenia, úrok
z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 011,68 Eur od 4.4.2023 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 %
ročne zo sumy 30,92 Eur od 08.11.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 31,91
Eur od 08.12.2019 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 32,94 Eur od 08.01.2020

do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 33,99 Eur od 08.02.2020 do zaplatenia, úrok
z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 25,08 Eur od 08.03.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 %
ročne zo sumy 36,21 Eur od 08.04.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 37,37
Eur od 08.05.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 38,57 Eur od 08.06.2020
do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 39,81 Eur od 08.07.2020 do zaplatenia, úrok
z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 41,08 Eur od 08.08.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 %
ročne zo sumy 42,40 Eur od 08.09.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 43,76

Eur od 08.10.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 45,17 Eur od 08.11.2020
do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 46,61 Eur od 08.12.2020 do zaplatenia, úrok
z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 48,11 Eur od 08.01.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 %
ročne zo sumy 49,65 Eur od 08.02.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 51,25
Eur od 08.03.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 52,89 Eur od 08.04.2021
do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 54,59 Eur od 08.05.2021 do zaplatenia, úrok
z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 56,34 Eur od 08.06.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 %

ročne zo sumy 58,15 Eur od 08.07.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 60,01
Eur od 08.08.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 61,94 Eur od 08.09.2021
do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 63,92 Eur od 08.10.2021 do zaplatenia, úrok
z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 65,98 Eur od 08.11.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 %ročne zo sumy 68,09 Eur od 08.12.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 70,28
Eur od 08.01.2022 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 72,53 Eur od 08.02.2022
do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 74,86 Eur od 08.03.2022 do zaplatenia, úrok

z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 77,26 Eur od 08.04.2022 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 %
ročne zo sumy 79,74 Eur od 08.05.2022 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 82,30
Eur od 08.06.2022 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 84,94 Eur od 08.07.2022
do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 87,66 Eur od 08.08.2022 do zaplatenia, úrok
z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 90,48 Eur od 08.09.2022 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 %

ročne zo sumy 93,38 Eur od 08.10.2022 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 96,37
Eur od 08.11.2022 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 99,47 Eur od 08.12.2022 do
zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 102,66 Eur od 08.01.2023 do zaplatenia, úrok z
omeškania 5,00 % ročne zo sumy 105,95 Eur od 08.02.2023 do zaplatenia, úrok z omeškania 5,00 %
ročne zo sumy 109,35 Eur od 08.03.2023 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 1 270,71 Eur, náklady spojené
s uplatnením pohľadávky 226,00 Eur.

2. Žalobca žalobu odôvodnil, tým, že je obchodnou spoločnosťou poskytujúcou úvery alebo pôžičky z
peňažných zdrojov získaných výlučne bez verejnej výzvy a verejnej ponuky majetkových hodnôt.
Žalovaný je fyzická osoba - podnikateľ, ktorej Žalobca na základe Zmluvy o úvere č. 926246272
uzavretej dňa 23.08.2018 medzi Žalobcom ako veriteľom a Žalovaným ako dlžníkom - podnikateľom

(ďalejlen,,Zmluva“)poskytolúvernasledovne:istina:vovýške3.500,00EUR(bod3.3.Zmluvy),zmluvný
úrok vo výške: 38,50 % p.a. z poskytnutej istiny (bod 3.3. Zmluvy) (ďalej len ,,Úver"). Žalovaný pri
uzatváraní Zmluvy vystupoval ako podnikateľ podnikajúci na základe živnostenského oprávnenia s
miestom podnikania Mierová 373/12, 040 15 Košice - Šaca, IČO: 50471902. Žalovaný Úver k dnešnému
dňu nesplatil riadne a včas.

Žalobca na základe Zmluvy poskytol Žalovanému Úver. Žalovaný sa zaviazal splácať Úver
prostredníctvom 60 pravidelných mesačných splátok vo výške 132,16 EUR (bod 3.3. Zmluvy) splatných
k 7. dňu kalendárneho mesiaca (bod 3.6. Zmluvy).
ŽalovanýsadostalsosplácanímÚverudoomeškania.ŽalobcavyzvalŽalovanéhonazaplateniedlžných
mesačných splátok Úveru, nasledovne: upomienkou č. 1 zo dňa 22.03.2019, upomienkou č. 1 zo dňa

22.05.2019,upomienkouč.1zodňa23.03.2019,upomienkouč.2zodňa21.06.2019,poslednouvýzvou
zo dňa 21.07.2019. Nakoľko sa Žalovaný dostal do omeškania so splácaním Úveru, Žalobcovi vznikol
nárok na zaplatenie: dlžnej istiny a zmluvných úrokov Úveru, zmluvnej pokuty vo výške 10 % p. a. z
dlžných splátok Úveru od prvého dňa omeškania (bod 8.2. Zmluvy), úroku z omeškania vo výške 5 %
p. a. z dlžných splátok Úveru za každý deň omeškania (bod 8.1. Zmluvy), úroku z omeškania vo výške

5 % p. a. zo sumy zmluvnej pokuty, ktorá bude vyčíslená ku dňu zosplatnenia Úveru od prvého dňa
omeškania (bod 8.1. Zmluvy), poplatkov vo výške 10,00 EUR za vystavenie 1. listovej upomienky pri
oneskorenej úhrade, vo výške 30,00 EUR za vystavenie 2. listovej upomienky pri oneskorenej úhrade,
vo výške 50,00 EUR za vystavenie listovej upomienky s informáciou o možnosti odovzdania pohľadávky
do mandátnej správy a o možnosti zosplatnenia (bod 11.06. Zmluvy, Sadzobník poplatkov).

Nakoľko bol Žalovaný v omeškaní so splácaním Úveru po dobu dlhšiu ako 92 dní Žalobca v zmysle bodu
8.3.1. Zmluvy vyhlásil dňa 13.03.2023 okamžitú splatnosť všetkých splátok, ktoré sa podľa Zmluvy mali
stať splatnými v budúcnosti (tzv. mimoriadne zosplatnenie Úveru). Žalovaný si oznámenie o zosplatnení
prevzal dňa 20.03.2023. Žalobca v žalobe uviedol, že má právo: na zaplatenie zmluvnej pokuty vo
výške 10 % p.a. z dlžnej sumy zosplatneného Úveru od prvého dňa omeškania (bod 8.2. Zmluvy), na

zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 5 % p.a. z dlžnej sumy zosplatneného Úveru od
prvého dňa omeškania (8.1. Zmluvy), na zaplatenie zákonného úroku z omeškania vo výške 5 % p.a.
zo sumy zmluvnej pokuty, ktorá bola vyčíslená ku dňu zosplatnenia Úveru od prvého dňa omeškania
(8.1. Zmluvy), na zaplatenie poplatku vo výške 100,00 EUR za vystavenie oznámenia o zosplatnení
pohľadávky (bod 11.06. Zmluvy, Sadzobník poplatkov).

3. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu: žiadosť o poskytnutie business úveru zo
dňa 15.8.2018, zmluvu o úvere č. 926 246 272 zo dňa, 23.8.2018, splátkový kalendár k zmluve
o úvere č. 926 246 272 zo dňa 23.8.2018, platobnú disciplínu k Zmluve o úvere č. 926 246 272 zo
dňa 11.1.2023, sadzobník poplatkov pre business úvery účinný od 1.6.2018, upomienku č. 1 zo dňa

22.3.2019, oznámenie k upomienke č. 1 zo dňa 22.3.2019, upomienku č. 1 zo dňa 23.3.2019, oznámenie
k upomienke č. 1 zo dňa 23.3.2019, upomienku č. 1 zo dňa 22.5.2019, oznámenie k upomienke č. 1
zo dňa 22.5.2019, upomienku č. 2 zo dňa 21.6.2019, oznámenie k upomienke č. 1 zo dňa 21.6.2019,
doručenky k upomienkam a oznámeniam k upomienkam, poslednú výzvu zo dňa 21.7.2019 zo dňa21.7.2019 spolu s doručenkou, predžalobnú výzvu na zaplatenie a oznámenie o zosplatnení pohľadávky
zo zmluvy o úvere č. 926 246 272 zo dňa 13.3.2023, potvrdenie o podaní daňového priznania k dani
z príjmov fyzickej osoby (žalovaného) za rok 2017 a daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby

(žalovaného) za rok 2017.

4. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 16.1.2024 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný
odpor.

5. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že považuje zmluvné podmienky za neprijateľné
a že pôžička nebola určená ani použitá na podnikateľské účely, ale išlo o spotrebiteľský vzťah.

6. Žalobca v replike uviedol, že tvrdenia Žalovaného o neprijateľných zmluvných podmienkach namieta,
a to z dôvodu, že sú nesprávne, klamlivé, všeobecné a irelevantné. Žalobca uvádza, že Žalovaný bližšie
nešpecifikuje, ktoré zmluvné podmienky by mali byť neprijateľné, preto sa nevie vyjadriť k namietanému

tvrdeniu.
Žalobca tvrdenie žalovaného o tom, že sa nejedná o podnikateľský úver, ale o úver spotrebiteľský
vzhľadom na povahu styku medzi subjektmi, namieta z dôvodu, že je nesprávne. Žalovaný je fyzická
osoba - podnikateľ, ktorej Žalobca na základe Zmluvy poskytol úver tak, ako je špecifikované v Žalobe.
Žalovaný pri uzatváraní Zmluvy vystupoval ako podnikateľ podnikajúci na základe živnostenského

oprávnenia s miestom podnikania Mierová 373/12, 040 15 Košice - Šaca, IČO: 50 471 902. Uvedená
skutočnosť vyplýva aj:
- Z bodu 2.2. Zmluvy – Dlžník je podnikateľ podnikajúci v predmetoch podnikania, na výkon ktorých je
oprávnený v zmysle oprávnenia/í vydaného/ých príslušnými orgánmi a ktoré sú ku dňu uzavretia tejto
Zmluvy zapísané v číslo živn. registra: 820-81621, Okresný úrad Košice.

- Z bodu 2.3. Zmluvy – Veriteľ na základe žiadosti Dlžníka o poskytnutie úveru na účely financovania
svojej podnikateľskej činnosti uzatvára s Dlžníkom túto Zmluvu.
- Z bodu 3.2. Zmluvy – Podpisom tejto Zmluvy Dlžník žiada o poskytnutie Úveru v dohodnutej výške a za
podmienok podľa tejto Zmluvy na účet, ktorý Dlžník určil pre poskytnutie Úveru. Dlžník pri uzatvorení a
plnenítejtoZmluvyvystupujeakopodnikateľskýsubjekt,pričomDlžníkjepovinnýpoužiťposkytnutýÚver

výlučne na zabezpečenie podnikateľskej činnosti Dlžníka a podporu podnikateľských aktivít Dlžníka.
- Z bodu 7.1.1. Zmluvy – Dlžník vyhlasuje, že nasledovné skutočnosti sú ku dňu uzavretia tejto Zmluvy
pravdivé, správne, úplné a nezavádzajúce: Dlžník je samostatne zárobkovo činná osoba vykonávajúca
podnikateľskú činnosť na základe povolenia riadne zapísaného v príslušnom registri.
- Z bodu 7.1.3. Zmluvy – Dlžník vyhlasuje, že nasledovné skutočnosti sú ku dňu uzavretia tejto Zmluvy

pravdivé, správne, úplné a nezavádzajúce: Dlžník obdržal a má k dispozícii všetky platné povolenia,
licencie, vyjadrenia, súhlasy, registrácie a iné rozhodnutia, ktoré sú nevyhnutné na vykonávanie
podnikateľskej činnosti Dlžníka a naplnenie účelu Zmluvy, a ktoré vyžadujú platné právne predpisy
pre platnosť a účinnosť tejto Zmluvy, pričom si nie je vedomý žiadneho konania, či už prebiehajúceho
alebo hroziaceho, ktoré by mohlo viesť k zrušeniu, odňatiu alebo obmedzeniu oprávnenia prevádzkovať

podnikateľskú činnosť Dlžníka.
- Z bodu 7.1.11. Zmluvy – Dlžník vyhlasuje, že nasledovné skutočnosti sú ku dňu uzavretia tejto Zmluvy
pravdivé,správne,úplnéanezavádzajúce:mázáujempoužiťpeňažnéprostriedkyzposkytnutéhoÚveru
Dlžník výlučne na podnikateľský účel.
- Z bodu 7.2.2. Zmluvy – Dlžník sa zaväzuje, že: poskytnutý Úver použije výlučne v súvislosti a na

zabezpečenie podnikateľskej činnosti Dlžníka.
- Z bodu 11.2. Zmluvy – Zmluvné strany sa dohodli, že táto Zmluva, ako aj práva a povinnosti Zmluvných
strán touto Zmluvou bližšie neupravené, sa budú riadiť príslušnými všeobecne záväznými právnymi
predpismi Slovenskej republiky, predovšetkým ustanoveniami Obchodného zákonníka.
Žalovaný pri uzatváraní Zmluvy vystupoval ako podnikateľský subjekt a Zmluvu uzavrel za účelom

získaniafinančnýchprostriedkovformouúverunafinancovaniesvojichpodnikateľskýchaktivít.Žalovaný
teda v danom zmluvnom vzťahu nevystupoval ako spotrebiteľ.
Vzhľadom k uvedenému má Žalobca za to, že v tomto prípade nemožno v žiadnom ohľade hovoriť
o tom, že predmetom Žaloby je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo z iných zmluvných
dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko Žalovaného nie je možné s prihliadnutím

k obsahu Zmluvy považovať za spotrebiteľa. Žalovaný podpisom Zmluvy jednoznačne potvrdil, že
má záujem o poskytnutie podnikateľského úveru. Tieto ustanovenia týkajúce sa skutočnosti, že sa
jedná o podnikateľský úver, sú v Zmluve uvedené na niekoľkých miestach a celá Zmluva je obsahovokoncipovaná tak, že priemernému adresátovi musí byť a malo by byť zrejmé, že predmetom zmluvy je
poskytnutie podnikateľského úveru.
Na margo uvedeného Žalobca zdôraznil, že nie je subjektom oprávneným na poskytovanie

spotrebiteľských úverov podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). Podľa § 20 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch
platí, že: „Veriteľ je oprávnený ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery len na základe povolenia
udeleného Národnou bankou Slovenska, a to v závislosti od udeleného povolenia v tomto rozsahu: a)

bez obmedzenia rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa § 20a alebo b) v obmedzenom
rozsahu poskytovania spotrebiteľských úverov podľa § 20b.“ Spotrebiteľské úvery podľa platnej právnej
úpravy, ktorou je bezpochyby Zákon o spotrebiteľských úveroch, môže ponúkať a poskytovať výlučne
veriteľ, ktorému bolo udelené povolenie Národnou bankou Slovenska. Takýto veriteľ musí v súlade s
prísnou reguláciou splniť veľké množstvo podmienok za účelom podania žiadosti o udelenie takejto
licencie a úspešne absolvovať riadny schvaľovací proces, na základe čoho môže potom poskytovať

spotrebiteľské úvery. Uvedený licenčný postup je výsledkom sprísnenia podmienok pri poskytovaní
úverov fyzickým osobám na základe legislatívnych zmien prijatých v dôsledku spoločenského tlaku
pri ochrane spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany. Žalobca takýto postup plne rešpektuje, a aj
vzhľadom k tomu, že nespĺňa podmienky na udelenie licencie na poskytovanie spotrebiteľských úverov
podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch (napríklad nespĺňa ani základnú podmienku, že nemá

splatený peňažný vklad do základného imania najmenej vo výške 500.000 EUR, ale len 5.000 EUR),
spotrebiteľské úvery jednoducho neposkytuje. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z výpisu z obchodného
registra Žalobcu.
Žalobca ďalej uvádza, že pri podnikateľovi ako zmluvnej strane možno na rozdiel od spotrebiteľa
hovoriť o nevyvrátiteľnej domnienke v tom smere, že skúsenosti, ktoré podnikateľ nadobudol/nadobúda/

nadobudne v rámci vykonávania svojej podnikateľskej činnosti, sú z hľadiska posúdenia následkov
uzatvorenia právneho úkonu, na takej úrovni, že sú porovnateľné so skúsenosťami iného podnikateľa.
Na základe uvedeného potom môžeme hovoriť o tom, že zmluvný vzťah dvoch podnikateľov (bez ohľadu
na predmety ich podnikania) je vyvážený, a preto nie je potrebné poskytovať ktorejkoľvek zmluvnej
strane nadštandardnú legislatívnu ochranu. Uvedené podporuje aj samotná skutočnosť, že podnikanie

nepredstavuje výlučne „obstaranie“ živnostenského oprávnenia. S podnikaním vznikajú každej fyzickej
osobe mnohé povinnosti, ktoré musí ako podnikateľ spĺňať a zabezpečovať, medzi inými napríklad
vedenie účtovníctva, plnenie daňových povinností, plnenie odvodových povinností vo vzťahu k sociálnej
a zdravotnej poisťovni, dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov pre prípad zamestnávania tretích
fyzickýchosôb,plneniepovinnostívrámcizabezpečeniaelektronickejkomunikáciesoštátnymiorgánmi,

zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a požiarnej ochrany, plnenie povinností na úseku
odpadového hospodárstva, plnenie povinností na úseku ochrany osobných údajov plnenie povinností na
úseku ochrany pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti. Plnenie zákonom stanovených povinností
podnikateľov (či už fyzických alebo právnických osôb) vyžaduje značnú mieru znalostí a vedomostí,
ktoré sú bezpochyby podmienené určitým stupňom schopnosti posúdiť následky uskutočnenia právneho

úkonu, ktorý má zaväzovať daného podnikateľa, ktorý právny úkon urobil. Žalobca zároveň poukazuje
na Žiadosť o poskytnutie business úveru zo dňa 15.08.2018 (ďalej len „Žiadosť o poskytnutie Úveru“)
podpísanú Žalovaným, z ktorej jednoznačne vyplýva, že Žalovaný požiadal Žalobcu o poskytnutie
business, teda podnikateľského, úveru. Ako žiadateľ je v Žiadosti uvedený Žalovaný, teda fyzická osoba
- podnikateľ vystupujúca pod konkrétnym obchodným menom, s prideleným identifikačným číslom a

miestompodnikania,registrovanávživnostenskomregistri.SprihliadnutímkvyššieuvedenémuŽalobca
trvá na tom, že Žalovaný, ktorý vystupoval pri uzatváraní Zmluvy ako fyzická osoba – podnikateľ, si bol
vedomý, resp. si mal byť s prihliadnutím k obsahu Zmluvy vedomý skutočnosti, že predmetom Zmluvy
je poskytnutie podnikateľského úveru.

7. Duplika žalovaného súdu nebola doručená.

8. Žalovaný v podaní zo dňa 17.1.2025 zotrval na námietkach žalovaného, obsiahnutých v podanom
odpore proti platobnému rozkazu, v rámci ktorého žalovaný namietal potrebu aplikácie príslušných
ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na prejednávaný prípad, ako aj

ostatných ustanovení príslušných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ktorých aplikácia má
prednosť pred aplikáciou príslušných ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. V
súvislosti s uvedeným zdôraznil, že predmetná zmluva o úvere a zmluvných vzťah ňou založený majú
z objektívneho hľadiska všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy, ako aj spotrebiteľského právneho vzťahu,v dôsledku čoho žalovanému prináleží potreba poskytnutia ochrany jeho práv vo zvýšenej miere. V
súvislosti s namietaným spotrebiteľských charakterom predmetnej úverovej zmluvy a zmluvného vzťahu
ňou založeného uviedol, že aj napriek formálnemu označeniu zmluvných strán, ktoré je súčasťou

uzavretej úverovej zmluvy, ako aj napriek jednotlivým vopred inkorporovaným prehláseniam dlžníka
v predmetnej úverovej zmluve, podľa ktorých táto zmluva mala byť uzatvorená podľa príslušných
ustanovení zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a iných obchodnoprávnych noriem, je
zrejmé, že žalovaný pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonal v rámci svojej podnikateľskej, ani
žiadnej inej zárobkovej činnosti, v dôsledku čoho na tento zmluvný vzťah nie je možné aplikovať

obchodnoprávny režim úverovej zmluvy podľa ustanovenia § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka. Žalovaný už pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy mienil a aj reálne poskytnuté
finančné prostriedky použil na osobné účely, a teda pri podpise zmlúv vystupoval ako fyzická osoba
– nepodnikateľ, t. j. ako spotrebiteľ a nie fyzická osoba – podnikateľ, ako to má zavádzajúco
vyplývať z predmetnej úverovej zmluvy. Akékoľvek opačné tvrdenia, podľa ktorých mal žalovaný
pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy konať ako podnikateľ a žiadať o poskytnutie úveru na

podnikateľské účely sú v rozpore so skutočným skutkovým stavom veci, keďže žalovaný bol zo strany
samotného zástupcu žalobcu vedený k tomu, aby pred uzavretím predmetnej zmluvy požiadal o
živnostenské oprávnenie, na základe ktorého mu bude môcť byť predmetný úver poskytnutý. Zdôraznil
pritom, že z konania zástupcu žalobcu nepochybne vyplývalo, že získanie tohto živnostenského
oprávnenia predstavovalo jednu z neodmysliteľných podmienok pre získanie úveru a jednoducho

pokiaľ chcel žalovaný získať predmetný úver, prostredníctvom ktorého mienil riešiť svoju zložitú životnú
situáciu, musel konať podľa pokynov zástupcu žalovaného. Uvedené tvrdenia podporujú aj skutočnosti
vyplývajúcezverejnedostupnéhovýpisuzoŽivnostenskéhoregistraSlovenskejrepubliky,podľaktorého
Žalovaný vykonával podnikateľskú činnosť v dvoch obdobiach, a to: - v čase od 12.08.2016 do
04.01.2018, s predmetom podnikania „služby súvisiace s počítačovým spracovaním údajov“ a - v čase

od 12.04.2018 do 30.03.2019, s predmetom podnikania „činnosť podnikateľských, organizačných a
ekonomických poradcov“. K uzavretiu predmetnej úverovej zmluvy došlo dňa 23.08.2018, teda pomerne
krátko po získaní živnostenského oprávnenia v druhom období (približne štyri mesiace po začatí tejto
podnikateľskej činnosti) a pomerne krátko pred ukončením podnikania v tomto období (približne sedem
mesiacov pred ukončením tejto podnikateľskej činnosti). Navyše aj z podanej žiadosti vyplýva, že

žalovaný musel preukazovať príjmy z podnikateľskej činnosti za posledné tri mesiace, čo vysvetľuje,
prečo k uzavretiu predmetnej úverovej zmluvy došlo po uplynutí danej doby od získania živnostenského
oprávnenia. Už len z uvedených súvislostí sa javí, že toto získanie živnostenského oprávnenia bolo
účelovým konaním žalovaného, ku ktorému došlo zo strany žalovaného výlučne v dôsledku svojej
hmotnej núdze a pokynov zástupcu žalobcu. O tom, že získanie tohto živnostenského oprávnenia

bolo účelovým konaním svedčí aj fakt, že bolo by nelogické, aby žalovaný opätovne začal s výkonom
podnikateľskej činnosti (dňa 12.04.2018) len približne tri mesiace po tom, čo sa rozhodol ukončiť
predchádzajúcu podnikateľskú činnosť (ktorú ukončil dňa 04.01.2018). Na základe uvedeného je preto
podľa žalovaného nepochybné, že pokiaľ z príslušnej zmluvnej dokumentácie vyplýva, že žalovaný mal
žiadať o poskytnutie úveru ako podnikateľský subjekt, uvedené nie je pravdou, keďže žalovaný vždy

mienil a aj reálne použil poskytnuté finančné prostriedky na uspokojenie svojich osobných potrieb a
získanie živnostenského oprávnenia v krátkom čase pred uzavretím úverovej zmluvy bolo účelovým
konaním, ku ktorému bol žalovaný vedený zo strany zástupcu žalobcu.
Za účelom preukázania skutočností dôležitých pre prejednanie a rozhodnutie veci navrhol, aby vo veci
súd za účelom ustálenia charakteru predmetnej úverovej zmluvy a zmluvného vzťahu ňou založeného

vykonal dôkaz výsluchom žalovaného, p. A. B. C., ktorý je schopný písať kontraktačný proces medzi
ním a žalobcom. V zmysle uvádzaných skutočností preto žalovaný popiera tvrdenia žalobcu o rýdzo
obchodnoprávnom charaktere predmetného zmluvného vzťahu, pretože aj napriek tomu, že žalovaný
v čase uzavretia danej zmluvy disponoval živnostenským oprávnením, o ktoré žalovaný svoje tvrdenia
opiera, o vydanie tohto živnostenského oprávnenia žiadal len v dôsledku pokynov samotného zástupcu

žalovaného a v domnení, že uvedené je potrebné len za účelom preukázania svojho príjmu. Žalovaný
ani pri žiadaní o poskytnutie úveru, ani pri samotnom uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy absolútne
nemal vedomosť o tom, že tento úver by mu mal byť poskytnutý na podnikateľské účely, nakoľko za
týmto účelom od neho nikdy nežiadal a už vôbec nemal vedomosť o tom, čo takéto rozlíšenie preňho
znamená a že môže mať zásadný vplyv na mieru ochranu jeho práv. Argumentáciu žalovaného tiež

podporuje aj ďalšia skutočnosť, a síce, že z obsahu predmetnej úverovej zmluvy ani zo žiadnej inej
z listín tvoriacich zmluvnú dokumentáciu nevyplýva žiaden konkrétny účel, na ktorý mali byť finančné
prostriedky poskytnuté, keďže len všeobecné uvedenie účelu „zabezpečenie podnikateľskej činnosti
Dlžníka a podpora podnikateľských aktivít Dlžníka“ je všeobecným a neurčitým tvrdením. Podotkol, žepri posúdení charakteru predmetného právneho vzťahu je nevyhnutné skúmať objektívny účel použitia
finančných prostriedkov a v prípade konania, ktorým sa spotrebiteľ akýmkoľvek spôsobom navádza na
vyznačenie iného účelu poskytnutia finančných prostriedkov je potrebné považovať za nekalú obchodnú

praktiku dodávateľa, čo vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej
republiky, z ktorej poukázal napríklad na Uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 26.05.2011, vydané
v konaní vedenom pod sp. zn.: 6Co/84/2011, v odôvodnení ktorého sa uvádza: „...konanie, ktorým sa
presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov, s cieľom dosiahnuť, aby sa ako účel úveru
vyznačil účel na zamestnanie, povolanie alebo podnikanie, teda aby sa vyznačoval ako účel úveru, účel,

ktorý nie je pravdivý, je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11. 5. 2005 o nekalých obchodných
praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu, pretože takéto konanie možno zaradiť pod nekalú
praktikuazároveňmôženapĺňaťatribútyagresívnejobchodnejpraktiky,čoznamená,žeaksapodstatne
zhoršuje sloboda výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa, každá nekalá praktika sa považuje
za neprijateľnú voči spotrebiteľovi.“
Na podklade uvádzaných skutočností je preto potrebné dospieť k záveru, že v prejednávanom prípade

došlo zo strany žalobcu k porušeniu príslušných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa a v
prípade danej úverovej zmluvy nepochybne ide o zastretý právny úkon, ktorým sa žalobca účelovo
snažil zastrieť spotrebiteľský charakter predmetnej úverovej zmluvy, ktorú je potrebné posudzovať v
zmysle príslušných ustanovení zákona č 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa príslušných
ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ako aj podľa príslušných prepisov na

ochranu spotrebiteľa. Takýmto konaním zo strany žalobcu nepochybne došlo k podstatným zásahom do
právnej istoty žalovaného, a v dôsledku využitia jeho omylu aj k zásahom do jeho zmluvnej voľnosti.
S odkazom na ustanovenie § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, ako aj s odkazom
na ustanovenie § 9 ods. 7) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je zrejmé, že na
predmetnú úverovú zmluvu a na zmluvný vzťah ňou založený je nevyhnutné prednostne aplikovať

normy občianskeho práva a najmä príslušné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, a to aj vtedy, ak by sa za bežných okolností mali na daný prípad aplikovať právne normy
obchodného práva. Ak by aj napriek tomu mal vo veci konajúci súd pochybnosti o charaktere predmetnej
zmluvy, v danej súvislosti žalovaný poukazuje na citované ustanovenie § 54 ods. 2) zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v prípade pochybností je potrebné na danú vec aplikovať

taký výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, t. j. v prejednávanom prípade ten výklad, že ide
o spotrebiteľský právny vzťah. V otázke prednosti posúdenia zmluvného vzťahu podľa príslušných
právnych predpisov občianskeho práva pred právom obchodným žalovaný poukázal na nasledujúce
rozhodnutia:
- Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.04.2015, vydaný v konaní vedenom

pod sp. zn.: 3MCdo/14/2014, v ktorom sa uvádza: „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy
prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“
- Uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 12.12.2019, vydané v konaní vedenom pod sp. zn.:

7Co/139/2018, v ktorom sa uvádza: „Odvolací súd v záujme naznačenia ďalšieho postupu v danej
veci dáva súdu prvej inštancie naviac do pozornosti, že v nadväznosti na skutkovú argumentáciu
žalobcu produkovanú v priebehu konania je v danej veci namieste okrem otázok už naznačených
odvolacím súdom v predchádzajúcej časti tohto rozhodnutia skúmať, či medzi stranami uzavretá zmluva
o úvere nie je právnym úkonom, ktorým sa v danom čase obchádzala regulácia spotrebiteľských zmlúv

upravená jednak v ustanoveniach Občianskeho zákonníka a jednak v osobitných zákonoch (zákon č.
258/2001 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), a či konanie žalovaného v skutočnosti nezastieralo poskytnutie
klasického spotrebiteľského úveru, teda či tento právny úkon nebol v konečnom dôsledku absolútne
neplatný aj pre obchádzanie zákona (§ 39 Občianskeho zákonníka). Obchádzanie zákona spočíva
vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám osebe nie je zákonom

zakázaný, v dôsledku čoho sa uvedený stav stane z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľný.
Predstavuje postup, pri ktorom sa niekto správa síce naoko podľa práva, ale za tým účelom, aby
dosiahol výsledok, ktorý je právnymi normami nepredvídaný a nežiaduci. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že
konanie zastierajúce poskytnutie klasického spotrebiteľského úveru je nekalou praktikou a neprijateľnou
podmienkou spôsobujúcou neplatnosť celej zmluvy podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka (čl. 14

ods. 1 a ods. 2 rozhodnutia Súdneho dvora týkajúce sa smernice 93/13/ EHS - nekalé podmienky v
spotrebiteľských zmluvách vo veci C-168/05 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL).
- Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 23.02.2017, vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.:
20Co/61/2016, v ktorom sa uvádza: „Žalovaný namieta, že žalobca si vzal úver za účelom podnikania,preto je možné na predmetný právny vzťah aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Základnou
črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalovaným žalobcovi túto charakteristiku

spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré žalobca ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred, a to pre väčší počet
spotrebiteľov. Naviac žalovaný má v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie úverov
a v priebehu konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytoval žalobcovi za účelom
výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Samotná okolnosť, že žalobca v čase uzavretia

úverovej zmluvy bol držiteľom živnostenského oprávnenia nepreukazuje, že zmluvu o úvere uzavrel
ako podnikateľ na účel podnikania. Táto okolnosť bola potvrdená aj svedeckou výpoveďou E. F., ktorá
v mene žalovaného zmluvu uzavrela. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho
dvora EÚ z 3. septembra 2015 vo veci C-110/14, Horatiu Ovidiu Costea proti SC Volkbank România SA,
podľa ktorého pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu a
nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať alebo informácií, ktoré táto osoba

skutočne má k dispozícii. Článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu vykonávajúcu
povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel
tohto úveru, možno považovať v zmysle uvedeného ustanovenia za „spotrebiteľa,“ ak táto zmluva nie je
spojená s obchodmi, povolaním alebo podnikaním tohto advokáta.“

- Uznesenie Krajského súdu Košice vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 4CoE/58/2013, v ktorom sa
uvádza: „...púhe označenie povinnej IČO-m nemôže viesť k záverom o tom, že predmetná zmluvy bola
uzavretá na účel podnikania.“
- Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica vydané v konaní vedenom pod sp. zn.: 15Co/497/2014,
v ktorom sa uvádza: „Spotrebiteľ nemôže mať vedomosť o následkoch označenia ako podnikateľského

subjektu prípadne použitia finančných prostriedkov na podnikateľské účely, pričom veritelia zneužívajú
neznalosť spotrebiteľov o následkoch ich označovania ako podnikateľských subjektov a za tým účelom
využívajú nekalé obchodné praktiky, ktoré typickým príkladom je práve duplicitné označenie subjektov.“
- Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.08.2011, vydané pod č. I. ÚS 285/2011,
v ktorom sa uvádza: „K námietke oprávneného v odvolaní, že vzhľadom na osobu povinného –

podnikajúca fyzická osoba – sa v danom prípade nejedná ani o spotrebiteľským vzťah ako taký a nie je
možné daný vzťah podriadiť pod právnu úpravu spotrebiteľského úveru, keďže ani jeden z účastníkov
konania nie je spotrebiteľom, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v danom prípade, aj
keď bol povinný v zmluve o úvere označený tak rodným číslom, oko aj IČO-m, nebolo preukázané, že
by konal pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu jeho obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§

52 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Navyše zo samotnej zmluvy o úvere nevyplýva účel poskytnutia
peňažných prostriedkov, či už na výkon povolania, zamestnania alebo podnikania dlžníka, ktorý by
vylučoval aj aplikáciu z. č. 258/2001 Z. z., a nevyplýva z nej ani to, aký má poskytnutý úver súvis s
podnikaním dlžníka. Podľa názoru odvolacieho súdu je v záujme oprávneného pri uzatváram zmluvy,
ktorá nemá byť považovaná za spotrebiteľskú zmluvu špecifikovať účel uzatvorenia zmluvy priamo v

zmluve tak, aby bol jasný a zrozumiteľný. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru
odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru
zmluvy o úvere zaťažuje toho, kto túto skutočnosť tvrdí, čiže oprávneného. Vzhľadom na uvedené mal
odvolací súd za to, že na vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať právne normy

spotrebiteľského práva, t. j. Občiansky zákonník v ust. § 52 a nasl., ako aj ustanovenia zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.”
Vzhľadom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu ako aj vzhľadom na prezentovanú rozhodovaciu
prax žalovaný zotrváva na tom, že žalobca svojim postupom pri uzatváraní predmetnej úverovej
zmluvy (za nápadne nevýhodných podmienok) žalovaného uviedol do omylu, a to zastretím skutočného

právneho úkonu, ako obchádzaním príslušných občianskoprávnych predpisov (najmä predpisov na
ochranu spotrebiteľa).
V neposlednom rade poukázal na to, že dôkazné bremeno v otázke preukázania skutočného charakteru
uzavretej úverovej zmluvy ako nespotrebiteľskej, resp. ako úverovej zmluvy uzavretej medzi dvoma
podnikateľskými subjektmi v danom prípade zaťažuje dodávateľa, ktorý je povinný túto skutočnosť

hodnoverným spôsobom preukázať.
V súvislosti s uvedeným poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.08.2023,
vydaný v konaní vedenom pod č. I. ÚS 232/2023, v ktorom sa uvádza: „Povinnosť skúmať skutočný
účel zmluvy sa pritom prirodzene spája s dôkazným bremenom dodávateľa. V každom konaní, ktoréhopredmetom budú práva a povinnosti spotrebiteľa, ak bude súčasne spochybňovaný jeho štatút, bude
povinnosťou dodávateľa preukázať, že spotrebiteľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
podnikateľskej činnosti. Dôkazná povinnosť dodávateľa plynie z povinnosti odbornej starostlivosti a je

potvrdená aj skutočnosťou, že celý proces kontraktácie ovláda dodávateľ. Ak teda dodávateľ v každom
jednom spornom prípade za použitia prostriedkov známych pre dôkazné konanie neunesie dôkazné
bremeno preukázania štatútu nespotrebiteľa, bude sa mať za to, že osoba je vždy spotrebiteľom,
ktorému patrí spotrebiteľská právna ochrana (porov. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M.,
Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H.

Beck, 2019. s. 529.).“ Vzhľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že predmetnú úverovú zmluvu je
nevyhnutnésubsumovaťpodprávnyrežimobčianskoprávnychnoriemaaplikovaťnaňuprávnepredpisy
na ochranu spotrebiteľa.
Žalovaný namieta aj neplatnosť samotnej úverovej zmluvy, a to z toho dôvodu, že žalovaný mal
predmetnú úverovú zmluvu uzatvárať prostredníctvom svojho zástupcu, teda nie priamo svojimi
štatutárom.Aktedapredmetnúúverovúzmluvuuzatváralzažalovanéhojehozástupcaaniejehovlastný

štatutárny orgán, konajúci zástupca mal k takejto zmluve na preukázanie jeho oprávnenia uzatvárať
takúto zmluvu pripojiť i dohodu o plnomocenstve, na podklade ktorej je oprávnený na takéto právne
úkony. Takáto dohoda o plnomocenstve však nebola súčasťou zmluvnej dokumentácie od uzavretia
zmluvy, na základe čoho predmetnú úverovú zmluvu nie je možné považovať za platne uzavretú,
resp. za podpísanú oprávnenou – konajúcou osobou. Uvedené závery potvrdzuje i rozhodovacia prax

odvolacieho súdu - Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 28.03.2019, vydané pod sp. zn.:
2CoE/6/2019–118,vktoromvodôvodnenítohtorozhodnutiapritomodvolacísúduviedolnasledovné:„V
danomprípadezpredloženejrozhodcovskejzmluvy,ktorájesúčasťouspisu,vyplýva,žebolapodpísaná
4. januára 2013 povinným ako dlžníkom a mandatárom oprávneného na strane veriteľa. Predmetnú
rozhodcovskú zmluvu teda neuzatváral štatutárny zástupca oprávneného, ale oprávnený ju podpísal

prostredníctvom mandatára, a teda prostredníctvom priameho zastúpenia. Ak má byť uzatvorenie
predmetnej rozhodcovskej zmluvy vyhodnotené ako platný právny úkon, musí byť zrejmé, že osoba
vystupujúca ako zástupca oprávneného (mandatár) bola skutočne oprávnená na jeho vykonanie. V
prípadezastúpenianepostačujelenuvedenieskutočnosti,žepodpisujúcaosobakonávmenemandanta
ako mandatár, ale musí byť zrejmé, že osoba konajúca ako mandatár (splnomocnenec) je aj skutočne

oprávnená vykonať v mene a na účet mandanta (splnomocniteľa) predmetný právny úkon – uzatvorenie
rozhodcovskej zmluvy. Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve. Zastúpenie na základe
plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili dohodu o plnej moci. Výsledkom takejto
dohody je splnomocniteľom udelená plná moc splnomocnencovi. Plnomocenstvo ako jednostranný

právny úkon adresovaný voči tretím osobám, ktorým splnomocniteľ splnomocňuje splnomocnenca
na určitý rozsah zastupovania, nemá bez súčasnej existencie dohody o plnej moci uzatvorenej
medzi zastúpeným a zástupcom žiadne právne účinky. Ak k písomnému právnemu úkonu, ktorým
je uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, nie je pripojená písomná dohoda o plnomocenstve (mandátna
zmluva), nie je možné prijať záver, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená platne, keďže nie je

zrejmé, či osoba konajúca za zastúpeného (oprávnený) je aj skutočne oprávnená vykonať daný právny
úkon – uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy.“ Aj napriek tomu, že citované rozhodnutie pojednáva o
uzatváraní rozhodcovskej zmluvy, konajúcim súdom použitý výklad je analogicky potrebné aplikovať aj
na prejednávaný prípad.
Žalovaný namieta absolútnu neplatnosť predmetnej úverovej zmluvy pre porušenie kogentných

ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, týkajúcich sa povinnosti dodávateľa
pred uzatvorením úverovej zmluvy úplne a pravdivo informovať spotrebiteľa a príslušných parametroch
ponúkaného úverového produktu. Podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného
a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy): § 4 ods. 1) Veriteľ alebo finančný agent je povinný
v dostatočnom časovom predstihu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred

prijatím ponuky o spotrebiteľskom úvere poskytnúť spotrebiteľovi v súlade so zmluvnými podmienkami
ponúkanými veriteľom alebo požiadavkami spotrebiteľa informácie o... § 4 ods. 2) Informácie podľa
odseku 1 je veriteľ alebo finančný agent povinný poskytnúť prostredníctvom formulára pre štandardné
informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý je uvedený v prílohách č. 3 a 4, a to v listinnej podobe
alebo v podobe zápisu na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Veriteľ alebo

finančný agent je povinný spotrebiteľovi poskytnúť zrozumiteľnú, stručnú a zreteľnú informáciu o ročnej
percentuálnej miere nákladov podľa odseku 1 písm. g) a priemernej hodnote ročnej percentuálnej
miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver zverejnenej podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny
štvrťrok v samostatnom dokumente v listinnej podobe alebo v podobe zápisu na inom trvanlivom médiu,ktoré je dostupné spotrebiteľovi, spolu s formulárom pre štandardné informácie o spotrebiteľskom
úvere podľa prvej vety. Všetky dodatočné informácie iné ako sú uvedené v prvej a druhej vete
poskytne veriteľ alebo finančný agent spotrebiteľovi v ďalšom samostatnom dokumente. V zmysle

ustanovenia § 4 ods. 1) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je dodávateľ povinný
pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere a s dostatočným časovým predstihom informovať
spotrebiteľa o všetkých podstatných parametroch ponúkaného úverového produktu, ktorých výpočet
sa nachádza v písm. a) až s) tohto ustanovenia. Zdôraznil pritom slovné spojenie „v dostatočnom
časovom predstihu“, čo vyjadruje akýsi časový interval, kedy tak dodávateľ musí učiniť. Napriek tomu,

že tento časový interval zákonodarca presne nedefinuje, z teleologického a logického hľadiska musí ísť
o taký časový predstih, počas ktorého má spotrebiteľ dostatok času vyhodnotiť výhodnosť ponúkaného
úverového produktu, žiadať od dodávateľa vysvetlenie otázok, ktoré mu na prvý pohľad nie sú zrejmé,
porovnať výhodnosť ponúkaného úverového produktu s inými obdobnými produktmi na finančnom trhu a
podobne. Túto povinnosť pritom zároveň musí dodávateľ splniť prostredníctvom formulára štandardných
európskychinformáciíaprostredníctvomosobitnéhoformuláraobsahujúciminformáciuohodnoteročnej

percentuálnej miere nákladov, tak ako to predpokladá ustanovenie § 4 ods. 2) tohto zákona. Žalobca
však doposiaľ nepreukázal, aby uvedené informácie boli žalovanému poskytnuté včas pred uzavretím
úverovej zmluvy a prostredníctvom zákonom požadovaných listín, ktoré neboli spolu s podanou žalobou
zo strany žalobcu predložené. Na základe uvedeného žalovaný konštatuje, že pri uzatváraní predmetnej
úverovej zmluvy došlo k porušeniu kogentných ustanovení § 4 ods. 1) a ods. 2) zákona č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo ustanovenie § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
postihuje absolútnou neplatnosťou takejto úverovej zmluvy.
Žalovaný uviedol, že dňa 23.08.2018 došlo medzi stranami sporu k uzavretiu zmluvy č. 926 246 272,
v zmysle ktorej mala výška ročnej úrokovej sadzby mala dosahovať mieru 38,50 % ročne. V zmysle
prehľadupriemernýchodplátzaposkytnutieobdobnýchúverovvyplýva,žepriemernáhodnotaRPMNza

obdobné úverové produkty na finančnom trhu dosahovala mieru 12,35 % Podľa zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka: § 53 ods. 6) Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri
poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej
stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. V zmysle ustálenej

rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktorá sa neskôr pretavila až do právneho
poriadku Slovenskej republiky, a to do ustanovenia § 1a ods. 1) nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonáva ustanovenie § 53 ods. 6) Občianskeho zákonníka platí, že celková
výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevyšovať dvojnásobok priemernej výšky
odplaty na finančnom trhu za obdobné úverové produkty. V prípade predmetnej zmluvy tak výška odplaty

za poskytnutie predmetného úveru presahuje dvojnásobok priemernej hodnoty odplaty za obdobné
úverové produkty na finančnom trhu, na základe čoho takto dojednaná dohoda o výške odplaty za
poskytnutie predmetného úveru je neplatná pre jej priamy rozpor so zákonom, ako aj s dobrými mravmi.
Keďže dohodu o výške odplaty za poskytnutie úveru nie je možné v prejednávanom prípade odčleniť od
ostatného obsahu samotnej úverovej zmluvy, potom v zmysle ustanovenia § 41 poslednej vety zákona č.

40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka sa tento dôvod neplatnosti vzťahuje na celý právny úkon – zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Na základe vyššie uvedených skutočností je tak podľa žalovaného potrebné
dospieť k záveru, že dohoda o výške odplaty za poskytnutie predmetného úveru je pre jej rozpor s
dobrými mravmi ako aj so zákonom neplatná, čo zakladá aj neplatnosť samotnej úverovej zmluvy.
Vzhľadom na tú skutočnosť, že predmetnú úverovú zmluvu je potrebné považovať za neplatnú, pričom

ak na základe takejto neplatnej zmluvy žalovaný prijal od žalobcu istinu úveru, došlo na strane
žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, vydania ktorého sa žalobca mohol domáhať v objektívnej
trojročnej premlčacej dobe. K čerpaniu istiny úveru zo strany žalovaného došlo dňa 23.08.2018, teda v
tento deň došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Od nasledujúceho dňa si žalobca mohol
svoj nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia uplatniť na súde. K podaniu žaloby na súde došlo až

dňa 20.10.2023, teda po viac ako piatich rokoch odo dňa čerpania úveru, na základe čoho je tak zrejmé,
že predmetný nárok žalobcu je potrebné považovať za premlčaný v celom rozsahu, keďže objektívna
premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku žalobcovi uplynula najneskôr dňa 23.08.2021. Žalovaný
vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku, nakoľko k jeho premlčaniu došlo v celom
rozsahu najneskôr dňa 23.08.2021, teda po troch rokoch odo dňa čerpania poskytnutého úveru, čím sa

žalovaný v dôsledku neplatnosti úverovej zmluvy bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu.
Žalovaný dodal, že ak by však vo veci konajúci súd neposúdil predmetnú úverovú zmluvu ako
absolútne neplatný právny úkon, potom je potrebné hľadieť na úver poskytnutý na podklade tejto zmluvy
minimálne ako na bezúročný a bez poplatkov. Ustanovenie § 7 ods. 1) zákona č. 129/2010 Z. z. ospotrebiteľských úveroch zakotvuje povinnosť dodávateľa pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver, pričom v rámci uvedeného je dodávateľ
povinný prihliadať najmä na dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, jeho výšku, príjem

spotrebiteľa, prípadne aj jeho účel. Zároveň z ustanovenia § 11 ods. 2) tohto zákona vyplýva, že
schopnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver má dodávateľ skúmať na podklade údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, ako aj s prihliadnutím na údaje z príslušných databáz a
registrov (napr. bankový register, register exekúcií atď.). Zo strany žalobcu však doposiaľ nebolo nijakým
spôsobom preukázané, aby žalobca skutočne akýmkoľvek spôsobom skúmal schopnosť spotrebiteľa

splácať poskytnutý úver. S ohľadom na uvádzané je preto potrebné vychádzať z toho, že žalobca
pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere hrubým spôsobom porušil svoju povinnosť skúmať
schopnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver, čo dané ustanovenie postihuje bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. V súvislosti s uvádzanými skutočnosťami pritom poukázal na
ustanovenia § 7 ods. 16) a ods. 17) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré zakotvujú
povinnosť dodávateľa postupovať pri uzatváraní úverovej zmluvy s odbornou starostlivosťou (najmä

v súvislosti s poskytovaním informácií v zmysle ustanovenia § 4 tohto zákona, ako aj v súvislosti s
posudzovaním schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver, pričom dôkazné bremeno v otázke
preukázania riadneho vynaloženia odbornej starostlivosti zaťažuje práve dodávateľa. V neposlednom
rade žalovaný tiež poukázal aj na ďalšie vady predmetnej úverovej zmluvy, v dôsledku ktorých je
potrebné považovať úver poskytnutý na jej základe za bezúročný a bez poplatkov. Podľa zákona č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy): § 9
ods. 2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať tieto náležitosti: písm. h) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery

nákladov. § 11 ods. 1) Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
písm. b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) až i), l)
a p). V zmysle citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch platí, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať pravdivý údaj o výške ročnej
percentuálnej miery nákladov a o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Predmetná úverová

zmluva však dané náležitosti absolútne neobsahuje, na základe čoho je tak potrebné aplikovať sankciu
zakotvenú v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) tohto zákona, v dôsledku ktorej je potrebné považovať
poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.
Vzhľadom na neplatnosť úverovej zmluvy, premlčanie uplatneného nároku, ako aj vzhľadom na
bezúročný a bezpoplatkový charakter predmetnej úverovej zmluvy , žalobca nemá nárok na plnenie,

ktorého sa od žalovaného v predmetnom konaní domáha. Podanú žalobu tak v prejednávanom prípade
nie je možné považovať za dôvodnú a žalobcom uplatňovanému nároku nie je možné poskytnúť právnu
ochranu.
V neposlednom rade žalovaný namietol tiež dôvodnosť uplatneného nároku vo vzťahu k nároku na
zaplatenie zmluvnej pokuty, zaplatenia ktorej sa žalobca podanou žalobou takisto domáha. Pokiaľ ide

o samotné dojednania o zmluvnej pokute obsiahnuté v predmetnej úverovej zmluve, tieto je potrebné
považovať za prijateľné zmluvné podmienky, nakoľko tieto vykazujú všetky znaky takejto podmienky
vyjadrené ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Uvedené
žalovaný odôvodňuje tým, že na podklade predmetných dojednaní si dodávateľ môže voči spotrebiteľovi
uplatňovať nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, a to pre prípad, že spotrebiteľ sa dostane do omeškania

s plnením svojho peňažného záväzku. Treba však pritom zobrať na zreteľ aj to, že v prípade ak sa
spotrebiteľ dostane s plnením svojho peňažného záväzku do omeškania, dochádza na jeho strane k
„nabaľovaniu“ zmluvných úrokov, ale zároveň aj úrokov z omeškania, ktoré už sami o sebe predstavujú
sankciu za omeškanie s plnením takéhoto peňažného záväzku. Ďalšia sankcia v podobe nároku na
zaplateniezmluvnejpokutyjetakneprimeranou,keďženárokovanímtejtozmluvnejpokutytakdodávateľ

prakticky až zniekoľkonásobí sankciu za nesplnenie toho istého záväzku, ktoré je už postihované
plnením úrokom z omeškania. Neprimeranosť navyše vyplýva aj z toho, že pokým výška úrokov z
omeškania v občianskoprávnych vzťahoch dosahuje mieru 5 % ročne, výška uplatneného nároku
na zaplatenie zmluvnej pokuty dosahuje mieru až 10 % ročne, teda spotrebiteľ by mal na podklade
uvedeného zaplatiť dodávateľovi sankcie spojené s omeškaním plnenia peňažného záväzku v súhrne

až 15 % ročne, čo je trojnásobok oproti tomu, na čo má dodávateľ nárok zo zákona (na zaplatenie úrokov
z omeškania). Takéto umelé nabalenie zmluvnej pokuty za to isté nesplnenie toho istého záväzku, ktoré
je už navyše pokryté úrokmi z omeškania, je tak vo vzťahu k spotrebiteľovi neprimerané a v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 4 písm. k) zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka dojednania o takejtozmluvnej pokute je potrebné považovať neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 5) tohto zákona absolútne neplatné. Na základe uvedeného potom dodávateľ nemá akýkoľvek
nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorej sa podanou žalobou takisto domáha.

9. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení predložil: Súhrnné informácie o údajoch o novoposkytnutých
spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 2. štvrťrok 2018 so stavom ku dňu 30.6.2018, výpis zo
živnostenského registra k obchodnému menu žalovaného ku dňu 15.1.2025.

10. Žalobca v podaní zo dňa 30.1.2025 k tvrdeniu žalovaného, že Zmluvu je potrebné subsumovať pod
režim občianskoprávnych noriem a aplikovať na ňu právne predpisy o ochrane spotrebiteľa uvádza,
že predmetné tvrdenie je nesprávne a špekulatívne. Žalovaný uvádza, že Žalobca má preukázať
nespotrebiteľskýcharakterúver.Takátoargumentáciajeužskutočnevrovineadabsurdum,atojednaks
poukazomnanegatívnudôkaznúteóriu,vzmyslektorejodnikohonemožnopožadovať,abypreukazoval
reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, ako aj s poukazom na to, že pokiaľ strana tvrdí, že povinná svoje

tvrdenie aj preukázať, inak musí rátať s rizikom straty sporu. Žalovaný tvrdí, že sa jedná o spotrebiteľský
vzťah, a preto ho vo vzťahu k tomuto tvrdeniu zaťažuje aj dôkazné bremeno, ktoré však Žalovaný
zjavne neuniesol. Žalobca poukázal na to, že zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov skutočne neráta s takým postupom, aký požaduje Žalovaný, teda že Žalovaný
tvrdí a Žalobca bude povinný jeho tvrdenie vyvracať dôkazmi.

Žalovaný uvádza, že Žalobca iným spôsobom ako zmluvou nepreukázal súvis poskytnutia peňazí a
podnikania Žalovaného. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje jednak na samotné ustanovenia zmluvy,
v zmysle ktorých:
• podľa bodu 2.2. Zmluvy – Dlžník je podnikateľ podnikajúci v predmetoch podnikania, na výkon ktorých
je oprávnený v zmysle oprávnenia/í vydaného/ých príslušnými orgánmi a ktoré sú ku dňu uzavretia tejto

Zmluvy zapísané v číslo živn. registra: 820-81621, Okresný úrad Košice.
Žalovaný podpisom Zmluvy jednoznačne potvrdil, že má záujem o poskytnutie podnikateľského úveru.
Tieto ustanovenia týkajúce sa skutočnosti, že sa jedná o podnikateľský úver, sú v Zmluve uvedené na
niekoľkých miestach a celá Zmluva je obsahovo koncipovaná tak, že priemernému adresátovi musí byť
a malo by byť zrejmé, že predmetom zmluvy je poskytnutie podnikateľského úveru.

Na margo uvedeného Žalobca zdôrazňuje, že nie je a nikdy v minulosti nebol subjektom oprávneným
na poskytovanie spotrebiteľských úverov podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). Žalobca zhrnul, že nie je
možné, aby Žalovaného uviedol do omylu a obchádzal občianskoprávne normy, pretože nebolo v jeho

možnostiach poskytnúť Žalovanému spotrebiteľský úver, ale iba tzv. business úver, ktorý spadá pod
režim obchodnoprávnych noriem.
Žalovaný v tomto spore nemá postavenie spotrebiteľa a je povinný znášať následky svojho konania,
ktorými sa zaviazal ako podnikateľský subjekt. Tvrdenia o tom, že nemal vedomosť o tom, že úver
mu mal byť poskytnutý na podnikateľské účely sú preto absurdné. O uvedenom svedčí napríklad aj

rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 7Co/182/5015, ktoré uvádza, že: „písomné vyhotovená
zmluva podpísaná obidvoma účastníkmi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o tom, že účastníci,
ktorí zmluvu podpísali si jej obsah prečítali a obsahu porozumeli. Pokiaľ niektorý z účastníkov zmluvy
túto povinnosť zanedbal, nemôže sa tým neskôr brániť a tvrdiť, že zmluvu neuzavrel vážne, resp.
nepoznal jej obsah. Pokiaľ pôvodný žalobca nebol na uzavretie zmluvy nútený, bolo jeho právom, nie

povinnosťou, si písomne pripravenú zmluvu prečítať. Pokiaľ by aj tak neurobil, podpisom zmluvy vyjadril
vôľu byť obsahom zmluvy viazaný. V konaní neboli vykonané dôkazy svedčiace o tom, že dohoda o
splnomocnení na opravu chýb bola do zmluvy zakomponovaná bez vedomia a súhlasu pôvodného
žalobcu. Len tvrdenia o tom, že pôvodný žalobca si zmluvu len prelistoval nezakladá neplatnosť
takejto dohody. Vykonanými dôkazmi nebolo preukázané, že pôvodný žalobca bol pri uzatváraní zmluvy

uvedený do omylu.“
Právna teória ako aj vyššie spomenutý judikát a množstvo iných rozhodnutí hovorí o tom, že je
povinnosťou zmluvnej strany oboznámiť sa s obsahom záväzku, čo vyjadrí svojím vlastnoručným
podpisom, tak ako to urobil aj Žalovaný. Preto je v zmysle uvedeného Žalovaný povinný znášať následky
svojho konania.

Na podporu svojich tvrdení Žalobca uviedol, že obdobné spory boli v minulosti už prejednávané na
viacerých všeobecných súdoch, ako aj na Mestskom súde Košice. Žalobca predložil aj právoplatný
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02.10.2024, č. k.: 3Cob/154/2023-252, ktorý posudzoval
zmluvnú dokumentáciu Žalobcu a ustálil, že: „odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie,podľaktoréhovzťahnazákladepredmetnejzmluvyoúvereuzatvorenejpodľa§497anasl.Obchodného
zákonníka je obchodno-záväzkový vzťah, o čom nepochybne svedčí nielen označenie zmluvných strán
v predmetnej zmluve ale aj účel zmluvy, ktorým malo byť poskytnutie bezúčelového business úveru

výlučne na zabezpečenie podnikateľskej činnosti dlžníka a podporu podnikateľských aktivít dlžníka...“ a
tiež, že: „je potrebné tiež uviesť, že žalovaný so všetkými údajmi uvedenými v zmluve o úvere súhlasil
a na súhlas ju vlastnoručne podpísal.“
Žalobca k tvrdeniam Žalovaného o tom, že zo strany Žalobcu ide o zastretý právny úkon uvádza, že
predmetné tvrdenie Žalovaného je nesprávne a zavádzajúce. Žalobca opätovne uvádza, že nebolo v

jeho možnostiach ako veriteľa, poskytnúť Žalovanému spotrebiteľský úver, pretože nedisponoval (a k
dnešnému dňu ani nedisponuje) povolením, ktoré udeľuje Národná banka Slovenska. Žalobca opätovne
uvádza, že nespĺňa ani základnú podmienku, a to že nemá splatený peňažný vklad do základného
imania najmenej vo výške 500.000 EUR, ale len 5.000 EUR. Preto spotrebiteľské úvery jednoducho
neposkytuje. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z výpisu z obchodného registra Žalobcu. Žalobca dodal, že
právny úkon, ktorý v tomto prípade smeroval k uzavretiu Zmluvy spĺňal všetky zákonné predpoklady. Na

uzavretie Zmluvy sa vyžadovalo aktívne správanie dvoch osôb. Vzhľadom na to, že Žalovaný požiadal
Žalobcu o poskytnutie podnikateľského úveru, bol oboznámený so zmluvnou dokumentáciou, ktorú na
znak svojho súhlasu podpísal, došlo k platnému uzatvoreniu Zmluvy. Takto uzavretá Zmluva spôsobuje
konkrétne právne následky, ktoré spočívajú v tom, že zmluvným stranám vznikajú práva a povinnosti
vyplývajúce priamo zo Zmluvy a zo zákona. Žalobca má za to, že Žalovaný sa predmetným Vyjadrením

Žalovaného iba snaží vyhnúť povinnostiam vyplývajúcim mu zo Zmluvy, o čom svedčí aj skutočnosť,
že najprv mal záujem o mimosúdne rokovania. S prihliadnutím k vyššie uvedenému Žalobca trvá na
tom, že Žalovaný vystupoval pri uzatváraní Zmluvy ako fyzická osoba – podnikateľ, bol si vedomý, resp.
si mal byť s prihliadnutím k obsahu Zmluvy vedomý skutočnosti, že predmetom Zmluvy je poskytnutie
podnikateľského úveru, a že v danom prípade nie je možné hovoriť o zastretom právnom úkone.

Vzhľadom na námietku Žalovaného ohľadom uzatvorenia Zmluvy splnomocneným zástupcom, Žalobca
dodáva, že Zmluva bola uzatvorená platne splnomocneným finančným agentom p. G. H., ktorej
plnomocenstvo Žalobca priložil ako dôkaz.
Na ďalšie námietky týkajúce sa záverov Žalovaného ohľadom porušenia ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch Žalobca nereaguje, vzhľadom na skutočnosti, ktoré Žalobca preukázal v

predmetnom konaní, a ktoré potvrdzujú fakt, že v prípade Zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu
nešlo o poskytnutie spotrebiteľského, ale podnikateľského úveru.
Žalobca k tvrdeniam Žalovaného, že strane Žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, vydania
ktorého sa Žalobca mohol domáhať v objektívnej trojročnej premlčacej dobe uvádza, že tvrdenie
Žalovaného je špekulatívne a nemá oporu v právnych predpisoch. Žalobca argumentuje tým, že na to,

aby vôbec bolo možné použiť inštitút bezdôvodného obohatenia, je potrebné, aby došlo k naplneniu
základných predpokladov pre vznik bezdôvodného obohatenia, čo sa v tomto prípade nestalo, a teda
nie je možné ani hovoriť o premlčaní nároku. Žalobca má za to, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote
a nárok Žalobcu nie je premlčaný, preto považuje Žalobca námietku premlčania uplatnenú Žalovaným
za bezpredmetnú.

V súlade s vyššie uvedeným má Žalobca za to, že žaloba je dôvodná a bola podaná v zákonom stanovej
lehote. Žalovaný sa svojimi tvrdeniami iba snaží oddialiť povinnosť plnenia. Žalobca dodal, že Žalovaný
žiadne zo svojich tvrdení ničím nepreukázal a tvrdené skutočnosti opísal všeobecne, zavádzajúco a
nepravdivo. Viaceré z argumentov Žalovaného sú irelevantné z hľadiska rozhodnutia vo veci.

11. Žalovaný v podaní zo dňa 21.2.2025 uviedol, že žalobca napáda tvrdenia žalovaného obsiahnuté
v podanom vyjadrení zo dňa 17.01.2025. S tvrdeniami žalobcu obsiahnutými v jeho vyjadrení zo dňa
30.01.2025 žalovaný absolútne nesúhlasí a aj naďalej trvá na podanom vyjadrení zo dňa 17.01.2025 a
v ňom uvádzanej právnej argumentácii, ktorej sa v plnej miere pridržiava. Na doplnenie však vo vzťahu
k jednotlivým námietkam žalobcu uvádza, že žalovaný už v podanom vyjadrení zo dňa 17.01.2025 sa

dostatočným spôsobom zaoberal tou otázkou, prečo je potrebné žalovaného považovať za spotrebiteľa
a predmetný zmluvný vzťah posudzovať v zmysle príslušných právnych noriem určených na ochranu
spotrebiteľa. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 30.01.2025 uvádza iba všeobecné tvrdenia, ktoré však
nijakým relevantným spôsobom nevyvracajú tvrdenia žalovaného, na ktoré žalovaný poukazuje vo
svojom vyjadrení zo dňa 17.01.2025. Žalovaný na tomto mieste zdôrazňuje, že účel použitia finančných

prostriedkov je potrebné skúmať z objektívneho hľadiska (v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe
všeobecných súdov Slovenskej republiky) a nie len s odkazom na formálne označenie strán v samotnej
úverovej zmluve, tak ako to požaduje žalobca. Prakticky celé vyjadrenie žalobcu spočíva v tom, že
žalovaný je v zmluve označený ako podnikateľský subjekt a bez ohľadu na ďalšie okolnosti nie jemožné prijať iný záver ako ten, že pri uzatváraní úverovej zmluvy konal ako podnikateľ. V prípade
akceptovania takéhoto názoru by nepochybne došlo k potlačeniu princípu rovnosti strán a princípu
kontradiktórnostikonania,keďženaakékoľvekinétvrdeniažalovaného,svedčiaceoopakubyaninebolo

možné prihliadať. Okrem toho by došlo k zásadnému porušeniu princípu právnej istoty, keďže takýto
výklad by priamym spôsobom odporoval doteraz ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov
Slovenskej republiky, ktoré nezriedka uprednostňujú výklad svedčiaci v prospech žalovaného, teda ten
výklad, že skutočný charakter uzavretej úverovej zmluvy je potrebné posudzovať objektívne, teda s
ohľadom na to, na aký účel boli v skutočnosti poskytnuté finančné prostriedky použité. V danej súvislosti

pritom žalovaný poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.08.2023, vydaný
v konaní vedenom pod č. I. ÚS 232/2023, v ktorom sa uvádza: „Povinnosť skúmať skutočný účel
zmluvy sa pritom prirodzene spája s dôkazným bremenom dodávateľa. V každom konaní, ktorého
predmetom budú práva a povinnosti spotrebiteľa, ak bude súčasne spochybňovaný jeho štatút, bude
povinnosťou dodávateľa preukázať, že spotrebiteľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
podnikateľskej činnosti. Dôkazná povinnosť dodávateľa plynie z povinnosti odbornej starostlivosti a je

potvrdená aj skutočnosťou, že celý proces kontraktácie ovláda dodávateľ. Ak teda dodávateľ v každom
jednom spornom prípade za použitia prostriedkov známych pre dôkazné konanie neunesie dôkazné
bremeno preukázania štatútu nespotrebiteľa, bude sa mať za to, že osoba je vždy spotrebiteľom,
ktorému patrí spotrebiteľská právna ochrana (porov. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M.,
Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha :

C. H. Beck, 2019. s. 529.).“ Je teda zrejmé, že dôkazné bremeno v otázke preukázania skutočného
charakteru uzavretej úverovej zmluvy ako nespotrebiteľskej, resp. ako úverovej zmluvy uzavretej medzi
dvoma podnikateľskými subjektmi v danom prípade zaťažuje dodávateľa, teda žalobcu, ktorý je povinný
túto skutočnosť hodnoverným spôsobom preukázať, čo však žalobca do dnešného dňa neučinil. V
neposlednom rade žalovaný poukazuje tiež na to, že pokiaľ žalobca v podanom vyjadrení argumentuje

tým, že nie je držiteľom povolenia poskytovať spotrebiteľské úvery a preto nemôže ísť o spotrebiteľský
úver, v tejto súvislosti podotýka, že len samotná skutočnosť, že žalobca nie je držiteľom uvedeného
povolenia sama o sebe neznamená, že predmetnú úverovú zmluvu nie je možné z objektívneho a
hmotnoprávneho hľadiska posúdiť ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Naopak skutočnosť, že žalobca
nie je držiteľom uvedeného povolenia môže nasvedčovať tým tvrdeniam žalobcu, že žalovaný bol zo

strany zástupcu žalobcu možno práve kvôli tomu vedený k obnoveniu svojej živnosti, v dôsledku čoho
dochádza k zastieraniu skutočného charakteru uzavretej úverovej zmluvy.

12. Súd na prejednanie a rozhodnutie veci nariadil pojednávanie dňa 27.2.2025, na ktorom bol prítomný
právny zástupca žalobcu, žalovaný a právny zástupca žalovaného.

13. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na argumantácii uvedenej v žalobe a vo svojich
písomných vyjadreniach. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval v podstanom na obsahu
svojich písomných vyjadrení.

14. Súd z výpovede žalovaného na pojednávaní dňa 27.2.2025 konštatuje, že žalovaný pracoval
prerušovanenaživnosť.Kôlinedohodealeboneporozumeniuvbývalejprácimuselzmeniťzamestnanie,
čomalodopadnajehomesačnépríjmyzpribližne1.200Eurmesačnevčistomna800Eur.Akorodinasa
dostali do zlej finančnej situácie. Manželka žalovaného bola vtedy na materskej dovolenke a ich príjmy
neboli dostačujúce. Keďže žalovaný nemal ešte v tej dobe spravené daňové priznanie ako živnostník

a banky mu úver odmietli poskytnúť, úver od žalobcu bola posledná možnosť, ktorú vtedy využil. Peniaze
z úveru použil na opravu auta, ktoré ako mladá rodina potrebovali a zvyšok buď na doplatenie účtov,
zakúpenie vecí do domácnosti, stravu, drogériu, prípadne oblečenie. Dodal, že o spoločnosti nadobudol
vedomosť prostredníctvom internetovej reklamy. Následne kontaktoval pobočku spoločnosti na Krivej
ulici v Košiciach, kde zamestnankyni vysvetlil, že potrebuje úver na nutnú opravu osobného motorového

vozidla, ktoré nebolo vedené v rámci živnosti. Žalovaný uviedol, že zamestnankyňa žalovanému
skonštatovala, že ako živnostník môže požiadať len o podnikateľský úver, ale využiť ho môže na rôzne
účely. Keďže inú možnosť získania finančných prostriedkov v tom čase nemal, tak zmluvu uzatvoril.
Zamestnankyňa umožnila žalovanému zmluvu pred podpisom prečítať. Žalovaný si už nespomína či mu
zamstnankyňa vysvetlila rozdiel medzi spotrebiteľským úverom a úverom na účely podnikania.

15. Právny zástupca žalobcu po predbežnom právnom posúdení navrhol výsluch svedka,
zamestnankyne žalobcu, ktorá poskytovala úver. Právny zástupca žalovaného po predbežnom právnom
posúdení nemal ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania.Žalobca vo vyjadrení zo dňa 17.3.2025 dodal, že počas celého konania uvádza tvrdenia a produkuje
dôkazy, ktoré podporujú jeho nárok voči Žalovanému a tiež podporujú jeho tvrdenia o tom, že ide o
obchodnoprávny nárok. Poukázal na rozsiahlu judikatúru, ktorá uvádza, ako je potrebné posudzovať

charakter zmlúv o úvere:
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 4. júna 2008, sp. zn. 5Odo/56/2007 - 83,
konštatoval, že: „Keďže uplatnená pohľadávka vyplýva zo zmluvy o úvere, súd prvého stupňa rovnako
správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže v prípade tohto zmluvného typu ide o
absolútny obchod, takže nie je relevantné, že žalovaná nie je podnikateľkou. S prihliadnutím na všetky

okolnosti tohto obchodného záväzkového vzťahu dospel odvolací súd k záveru, že aj výklad príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka súdom prvého stupňa je správny.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 29. novembra 2010, sp. zn. 5Odo/12/2010,
konštatoval, že: „Podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ,
že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Medzi podstatné náležitosti zmluvy patrí

vymedzenie zmluvných strán, záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť peňažné prostriedky,
dohoda o výške úveru a záväzok dlžníka poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť z nich úroky. Zmluvu
o úvere môžu dojednať aj strany, ktoré nie sú podnikateľmi. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere je
tzv. absolútnym obchodom, strany sa budú v právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere ako aj
v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku dlžníka riadiť Obchodným zákonníkom. Z

ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z
úverovej zmluvy sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka
na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť. Preto nie je dôvodná námietka klientov, že nezobrali
úver ako podnikatelia, ale ako bežní občania.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29. marca 2012, sp. zn. 5Cdo/120/2010, poukázal

na to, že: „Za obchodné záväzkové vzťahy považuje právna úprava aj ďalšie vzťahy, bez zreteľa na
povahu účastníkov, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka;
právne vzťahy založené zmluvou o úvere (497 Obchodného zákonníka) preto zo zákona reprezentujú
doktrinálnu kategóriu tzv. „absolútnych obchodov“. Jej rozhodujúcim znakom je forma (typ) vzťahu,
nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby išlo výlučne o vzťahy medzi podnikateľmi. V právnom vzťahu

vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu, ktorý vznikne zo zabezpečenia záväzku
dlžníka v takomto vzťahu sa jeho subjekty riadia Obchodným zákonníkom. Skutočnosť, že ide o
absolútny obchod vylučuje dohodou strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods.
1, 2 Obchodného zákonníka (tzv. voľbu práva). Ide teda o kogentnú povahu citovaného právneho
ustanovenia, ktorá spôsobuje, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy,

sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy
účastníci nemôžu dohodou vylúčiť (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája
2000, sp. zn. 4 Obo 115/99). Možno preto uzavrieť, že pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú
Obchodným zákonníkom, si účastníci nemôžu ani dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať iným
zákonom (napr. Občianskym zákonníkom), lebo ustanovenie § 261 ods. 3, písm. d/ Obchodného

zákonníka je ustanovením kogentným, t. j. ktoré nepripúšťa jeho modifikáciu ani vylúčenie jeho
normatívneho (zaväzujúceho) účinku dohodou zmluvných strán.“
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. apríla 2011, sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, poukázal
na to, že: „Ručením sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere (resp. medziúvere). Záväzkové
vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou

časťou Obchodného zákonníka. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z
úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 4 Obchodného zákonníka). Na
tom by nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení by bol odkaz na ustanovenie
Občianskeho zákonníka. Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku
upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o

ručení (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. mája 2000 sp. zn. 4 Obo
115/1999).“
NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvrozsudkuzodňa18.mája2000,sp.zn.4Obo/115/1999,konštatoval,
že: „Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou

vylúčiť. Pre vznik povinnosti splniť dlh ručiteľom je rozhodujúce, že dlžník, napriek výzve veriteľa, v
primeranej lehote splatný dlh nesplnil.“
Keďže medzi Žalobcom a Žalovaným vznikol zmluvný vzťah taktiež na základe zmluvy o úvere, uvedené
judikáty tvoria základ pre posudzovanie konkrétneho zmluvného vzťahu. Z uvedeného vyplýva, že nazmluvný vzťah v žiadnom prípade nie je možné použiť ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov, upravujúce spotrebiteľské vzťahy, čo potvrdil aj Krajský súd v
Bratislave, kedy posudzoval obdobnú zmluvnú dokumentáciu Žalobcu.

Žalobca dodal, že Žalovaný na pojednávaní uviedol, že v čase Žiadosti o Úver ešte nemal spracované
daňové priznanie ako živnostník. Z daňového priznania za rok 2017 vyplýva, že Žalovaný podal
daňové priznanie dňa 29 06.2018, avšak Žiadosť o Úver podal až 15.08.2018, z čoho vyplýva, že
daňové priznanie ako živnostník podal už pred podaním Žiadosti, a teda pri žiadaní Úveru vykonával
podnikateľskú činnosť, čo osvedčil aj podaným daňovým priznaním. Z výpisu z účtu Žalovaného

pripojenému k Žiadosti o Úver vyplýva, že Žalovanému boli za vystavené faktúry vyplatené nasledovné
sumy: dňa 09.05.2018 suma 738,49 EUR, dňa 07.06.2018 suma 1.997,33 EUR, dňa 12.07.2018 suma
2.156,- EUR, dňa 09.08.2018 suma 1.401,55 EUR. Z uvedeného je možné zhodnotiť, že Žalovanému
nič nebránilo požiadať aj o spotrebiteľský úver, ak by ešte nemal podané daňové priznanie, pretože by
mu spotrebiteľský úver mohol byť poskytnutý aj na základe troch faktúr, u ktorých je preukázané ich
vyplatenie na účet Žalovaného. Preto tvrdenia Žalovaného o tom, že išlo o účelové konanie na základe

pokynov finančného agenta Žalobcu sú nesprávne a špekulatívne.
Žalobca aj naďalej trvá na tom, že ide o podnikateľský úver na zabezpečenie podnikateľskej činnosti,
s čím bol Žalovaný oboznámený, a čo svojím vlastnoručným podpisom aj potvrdil. Vzhľadom na to, nie
je možné dospieť k záveru, že ide o účelové konanie Žalobcu, keďže nebolo povinnosťou Žalovaného
uzatvoriť Zmluvu, ale jeho právom. To znamená, že každý subjekt môže slobodne vstúpiť do zmluvného

vzťahu a vybrať si, či s uvedenými podmienkami zmluvného vzťahu bude súhlasiť, čo Žalovaný v tomto
prípade urobil. Keďže konal ako podnikateľský subjekt, bral na seba aj s tým spojené podnikateľské
riziko. Vzhľadom k vyššie uvedenému Žalobca už netrvá na výsluchu svedka p. H., a to najmä z dôvodu
hospodárnosti a efektívnosti konania, keďže p. H. nežije, nepracuje v Košiciach.
Žalovaný poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.08.2023, vydaný v

konaní vedenom pod č. I. ÚS 232/2023, ktorý uvádza, že dôkazné bremeno je na dodávateľovi. Žalobca
poznamenáva, že Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.08.2023, vydaný v konaní
vedenom pod č. I. ÚS 232/2023 (ďalej len „Nález“) nehovorí len o tom, že: v každom konaní, ktorého
predmetom budú práva a povinnosti spotrebiteľa, ak bude súčasne spochybňovaný jeho štatút, bude
povinnosťou dodávateľa preukázať, že spotrebiteľ konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo

podnikateľskej činnosti“, ako to z kontextu vytrhol Žalovaný, ale aj o tom, že:
„Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou nebolo nanovo vyhodnocovať skutkové a právne okolnosti
prípadu a nahradiť závery všeobecných súdov svojím vlastným názorom, ale presvedčiť sa, že závery
všeobecných súdov nie sú prejavom svojvôle, ktorá by mohla mať za následok porušenie práv
sťažovateľa.“Ako je známe, Ústavný súd posudzuje ústavnosť konania, ktorá zjavne v napadnutom

uznesení nebola dodržaná.
Žalobca k uvedenému uvádza, že v konaní produkuje písomné aj ústne vyjadrenia na podporu svojich
tvrdení, s dôrazom na skutočnosť, že Žalovaného nie je možné považovať za spotrebiteľa. Všetky
tvrdeniaadôkazyŽalobcunepochybnemožnépovažovaťzahodnoverné.NaopakŽalovanýsaibasnaží
oddialiť povinnosť planenia uvádzaním inštitútov (ako zastretý právny úkon, či bezdôvodné obohatenie),

ktoré nemajú s konaním nič spoločné.
Žalobca uvádza, že nerozumie aký zmysel by pre neho malo uzatvárať zmluvy o spotrebiteľských
úveroch, keď nedisponuje zákonným oprávnením na ich poskytovanie. Žalobca uzatváral a uzatvára
výlučne zmluvy o úvere, na ktoré nie je potrebné povolenie udelené Národnou bankou Slovenska.
Žalobca rozumie smerovaniu Žalovaného, že teoreticky by bolo možné zmluvu posúdiť ako

spotrebiteľskú, to však nie je tento prípad, pretože Zmluva ma výlučne obchodnoprávny charakter.

16. Žalovaný v podaní zo dňa 27.3.2025 uviedol, že žalobca svoje podanie systematicky rozdelil do troch
základných bodov, pričom v rámci prvého bodu poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho
súdu, na podklade ktorej má byť podľa žalobcu potrebné postupovať tak, že predmetný zmluvný vzťah

nie je možné považovať za spotrebiteľský, ale za rýdzo obchodný a predmetnú úverovú zmluvu je
potrebné posudzovať výlučne v zmysle ustanovenia § 497 a nasledujúce zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka. S uvedeným však nie je možné súhlasiť, a to z dôvodov, že rozhodnutia, na
ktoré poukazuje žalobca v podanom vyjadrení sú zastaralé a dnes už prekonané novšou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít. Žalobca v rámci svojho vyjadrenia poukazuje na rozhodovaciu prax

za obdobie od roku 2000 do roku 2012, od kedy je možné pozorovať zásadný posun v posudzovaní
obdobných vecí v rámci súdnej moci Slovenskej republiky. Uvedené má súvis najmä s prijatím zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý nadobudol účinnosť dňa 02.04.2010, ktorým došlo k
implementácii smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/10/ES zo dňa 11.03.2008. Aj uvedenémalo podstatný vplyv na posun v akomsi nahliadaní na obdobné veci, kedy sa na veci už neprihliadalo
len s ohľadom na označenie zmluvných strán, ale objektívne, teda s ohľadom na to, na aký účel skutočne
boli čerpané finančné prostriedky poskytnuté. V tejto súvislosti žalovaný už v doterajšom priebehu

konania poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.08.2023, vydaný v konaní
vedenom pod č. I. ÚS 232/2023, z ktorého nepochybne vyplýva potreba skúmania takýchto zmluvných
vzťahov z objektívneho hľadiska, teda nielen s ohľadom na formálne označenie zmluvných strán (tak
ako to v tomto prípade posudzuje žalobca), pričom dôkazné bremeno v tejto otázke znáša dodávateľ.
Okrem toho sme v doterajšom priebehu konania poukázali aj na množstvo rozhodnutí nižších súdov,

ktoré podporujú žalovaným uvádzané závery o potrebné skúmania skutočného charakteru zmluvného
vzťahu z objektívneho hľadiska, pričom vo veci konajúcemu súdu musí byť takáto rozhodovacia prax
známa aj z jeho vlastnej činnosti. Nutnosť aplikácie týchto novších právnych názorov doposiaľ nebola zo
strany žalobcu relevantne vyvrátená. V prípade, ak by tieto závery vo veci konajúci súd neakceptoval a
požadoval by od žalovaného, aby sám preukázal skutočný charakter predmetného zmluvného vzťahu,
nepochybne by došlo k porušeniu ústavných práv tak, ako sa o tom vyjadril Ústavný súd Slovenskej

republiky vo vyššie uvedenej veci (na čo v konečnom dôsledku poukázal aj samotný žalobca vo svojom
poslednom podaní). Z uvedených dôvodov tak v celom rozsahu žalobca zotrval na všetkých doposiaľ
uvádzaných skutočnostiach, v zmysle ktorých je potrebné žalobcu bez akýchkoľvek pochybností
považovať za spotrebiteľa. Okrem toho aj v prípade, ak by aj pri posudzovaní veci existovali akékoľvek
pochybnosti, v zmysle ustanovenia § 52 ods. 2) zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, na

základe ktorého je potrebné aplikovať pri posudzovaní veci taký výklad, ktorý je v prospech spotrebiteľa,
tak ako sa o tom vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom Rozsudku zo dňa 21.04.2015,
vydanom v konaní vedenom pod sp. zn.: 3MCdo/14/2014.
Rovnako tiež žalovaný nesúhlasí ani s tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých na podklade predloženého
daňového priznania má byť zrejmé, že žalovaný skutočne žiadal o poskytnutie predmetného úveru

za účelom výkonu podnikania. V prvom rade pritom nesúhlasí s vykonaním uvedeného dôkazu, a
to pre zásadný rozpor s princípom sudcovskej koncentrácie konania. Žalobca v predmetnom konaní
doposiaľ vykonal tieto procesné úkony: 1. žaloba zo dňa 20.10.2023, 2. vyjadrenie k odporu zo dňa
10.07.2024, 3. vyjadrenie zo dňa 30.01.2025, 4. účasť na pojednávaní dňa 27.02.2025, 5. vyjadrenie
zo dňa 17.03.2025. Žalovaný namietal spotrebiteľský charakter predmetnej úverovej zmluvy po prvý

krát už dňa 01.02.2024, kedy podal odpor proti vydanému platobnému rozkazu práve s ohľadom na
to, že pri vydávaní platobného rozkazu vo veci konajúci súd neprihliadol na skutočný – spotrebiteľský
charakter predmetnej úverovej zmluvy. Od toho času žalobca vykonal celkovo štyri procesné úkony,
počas ktorých v zmysle čl. 8 a v zmysle ustanovenia § 151 ods. 2) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku mohol a mal uviesť rozhodujúce skutočnosti, preukazujúce podnikateľský

charakter predmetného zmluvného vzťahu a predložiť všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Napriek tomu počas obdobia viac ako jedného roka a po vykonaní štyroch procesných úkonov, v rámci
ktorých argumentoval podnikateľským charakterom predmetného zmluvného vzťahu a pri ktorých bol
oboznámený s argumentáciou protistrany žalobca tento dôkaz – daňové priznanie nepredložil a tento
predložil až po poslednom pojednávaní, ktoré bolo navyše odročené na žiadosť žalobcu a výlučne

za účelom výsluchu svedkyne, G. H., pričom aj od vykonania tohto dôkazu žalobca nakoniec upustil.
Takéto oneskorené predloženie daného dôkazu zásadným spôsobom odporuje princípu sudcovskej
koncentrácie konania, zakotvenej v ustanovení § 153 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku. Je procesnou zodpovednosťou každej strany uplatniť si jednotlivé prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany včas, pričom nesplnenie tejto procesnej povinnosti nemôže byť na ujmu

druhej strany sporu, nakoľko v takom prípade by nepochybne išlo o porušenie princípu rovnosti strán
a kontradiktórnosti konania. S ohľadom na uvádzané okolnosti preto žalovaný žiada, aby vo veci súd v
súlade s ustanovením § 153 ods. 2) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku na žalobcom
predložený dôkaz – daňové priznanie žalovaného za obdobie 2017 neprihliadal. V prípade, ak by aj
konajúci súd v súvislosti s predloženým dôkazom nepostupoval v súlade s ustanovením § 153 ods.

2) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku a na predmetný dôkaz by prihliadal, v tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že uvedený dôkaz nijakým spôsobom nepreukazuje, na aké konkrétne
účely žalovaný použil poskytnuté finančné prostriedky, čo je smerodajné pre ustálenie skutočného
charakteru predmetnej úverovej zmluvy. Tento účel vyplynul z výsluchu samotného žalovaného na
pojednávaní dňa 27.02.2025 a v prejednávanom prípade nie je dôvod sa od neho odchýliť. Skutočnosť,

že žalovaný vykonával podnikateľskú činnosť v čase uzatvorenia zmluvy neznamená, že úver bol
poskytnutý na podnikateľskú činnosť. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že v rámci daného
výsluchumalžalovanýpoukázaťnato,žepredpodanímžiadostioúvernepodaldaňovépriznanie,keďže
nesprávnosť takejto informácie spočíva výlučne v tom, že s odstupom času si žalovaný už nepamätalpresný časový sled procesu kontraktácie, avšak žalovaný podrobne a s istotou v rámci svojej výpovede
opísal, akým spôsobom prebiehal proces uzatvárania úverovej zmluvy a na aké účely použil poskytnuté
finančné prostriedky. Tento dôkaz bol na pojednávaní vykonávaný za účasti právneho zástupcu žalobcu,

tento mal možnosť žalovanému klásť otázky a preto nie je dôvod na výsledky vykonania tohto dôkazu
neprihliadať.
V neposlednom rade žalovaný nesúhlasí aj s tvrdeniami žalobcu, že skutočnosť, že žalobca nebol
držiteľom oprávnenia Národnej banky Slovenska na poskytovanie spotrebiteľských úverov neznamená,
že tento zmluvný vzťah nie je možné považovať za spotrebiteľský. Žalovaný v rámci svojej výpovede

poukázal na to, že pri uzatváraní úverovej zmluvy ani nemal možnosť uzavrieť klasickú „spotrebiteľskú“
zmluvu o úvere, hoci práve uzatvorenie takejto zmluvy požadoval a aj na podklade uvedeného je
potrebné predmetný zmluvný vzťah posudzovať v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v ustanoveniach § 52 a
nasledujúce zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.

17. Súd na prejednanie a rozhodnutie veci nariadil pojednávanie dňa 14.4.2025, na ktorom bol prítomný
právny zástupca žalobcu. Na pojednávaní nebol prítomný žalovaný a právny zástupca žalovaného, ktorí
svoju neprítomnosť ospravedlnili.

18. Právny zástupca žalobcu v záverečnej reči uviedol, že trvá na podanej žalobe. Odkázal na

písomné podania. Na tvrdenia žalovaného, že nemal spracované daňové priznanie v čase keď chcel
žiadať o poskytnutie spotrebiteľského úveru, reagoval žalobca tým, že daňové priznanie žalovaný
podal 29.06.2018, ale žiadosť o podnikateľský úver podpísal 15.08.2018. Aj s prihliadnutím na to
považuje výpoveď žalovaného za účelovú v tom smere, že sa chce vyhnúť následkom, ktoré sú
spojené s poskytnutím podnikateľského úveru a chce sa štylizovať do pozície spotrebiteľa, aj napriek

tomu, že mu bolo zrejmé, že ako fyzická osoba disponoval pred podaním žiadosti o spotrebiteľský
úver všetkými dokladmi, ktoré sa na strane žalobcu posudzovali pri tom či mu takýto úver môže
alebo nemôže byť poskytnutý. Právny zástupca žalobcu považuje výpoveď žalovaného v smere, že
bol nahovorený zamestnankyňou, že je výhodnejšie zobrať podnikateľský úver za účelovú. Dodal,
že spoločnosť Silverside Financial services nebola subjektom oprávneným poskytovať spotrebiteľské

úvery.

19. Právny zástupca žalovaného po záverečnej reči nemal žiadne ďalšie návrhy na vykonanie
dokazovania.

20. Súd vykonal dokazovanie na základe predložených listinných dôkazov, ktoré sú obsahom spisu
a zistil tento skutkový stav:

21. Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 23.08.2018 Zmluvu o úvere č. 926246272.
Žalobca poskytol žalovanému úver pre podnikateľov (bezúčelový) vo výške 3.500,00 EUR (bod 3.3.

Zmluvy). Žalovaný bol v Zmluve označený ako podnikateľ podnikajúci na základe živnostenského
oprávnenia s miestom podnikania Mierová 373/12, 040 15 Košice - Šaca, IČO: 50471902. Žalovaný sa
zaviazal splácať Úver prostredníctvom 60 pravidelných mesačných splátok vo výške 132,16 EUR (bod
3.3. Zmluvy) splatných k 7. dňu kalendárneho mesiaca (bod 3.6. Zmluvy). V zmysle článku III. Bodu 3.2.
dlžník bol povinný použiť poskytnutý úver výlučne na zabezpečenie podnikateľskej činnosti a podporu

podnikateľských aktivít.

22. Súd zo žiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 15.08.2018, ktorá bola podpísaná žalovaným konštatuje,
že žalovaný požiadal žalobcu o poskytnutie business, teda podnikateľského, úveru. Ako žiadateľ je v
žiadosti uvedený žalovaný, teda fyzická osoba - podnikateľ vystupujúca pod konkrétnym obchodným

menom, s prideleným identifikačným číslom a miestom podnikania, registrovaná v živnostenskom
registri.

23. Súd z upomienky č. 1 zo dňa 22.03.2019, z upomienky č. 1 zo dňa 22.05.2019, z upomienky č. 1
zo dňa 23.03.2019, z upomienky č. 2 zo dňa 21.06.2019 konštatuje, že žalobca vyzval žalovaného na

zaplatenie dlžných mesačných splátok úveru. Z doručeniek predložených k upomienkam súd konštatuje,
že upomienky boli doručené žalovanému.24. Súd z poslednej výzvy zo dňa 21.7.2019 konštatuje, že žalobca vyzval žalovaného k úhrade celkovej
dlžnej sumy vo výške 473,50 eur, a to v lehote do troch dní od doručenia poslednej výzvy a zároveň ho
s odkazom na ustanovenie bodu 8.3.1. Článku VIII. Zmluvy upozornil, že v prípade ak sa dostane do

omeškania so zaplatením akejkoľvek pravidelnej splátky úveru alebo jej časti o viac ako 92 dní, žalobca
môže pristúpiť k mimoriadnemu zosplatneniu úveru. Súd z doručenky konštatuje, že posledná výzva
bola žalovanému doručená dňa 25.7.2019.

25. Súd z predžalobnej výzvy na zaplatenie a z oznámenia o zosplatnení pohľadávky zo Zmluvy o úvere

č. 926 246 272 zo dňa 13.3.2023 konštatuje, že Žalobca v zmysle bodu 8.3.1. Zmluvy vyhlásil dňa
13.03.2023 okamžitú splatnosť všetkých splátok, ktoré sa podľa Zmluvy mali stať splatnými v budúcnosti
(tzv. mimoriadne zosplatnenie Úveru), nakoľko žalovaný bol v omeškaní so splácaním Úveru po dobu
dlhšiu ako 92 dní. Súd z predloženej doručenky konštatuje, že žalovaný si oznámenie o zosplatnení
prevzal dňa 20.03.2023.

26. Súd zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi
za 2. štvrťrok 2018 so stavom ku dňu 30.6.2018 zistil, že priemerná hodnota RPMN pri ostatných
spotrebiteľských úveroch vo výške od 1500 do 6500 eur vrátane splatných od 1 do 5 rokov predstavuje
12,35 %.

27. Súd z výpisu zo Živnostenského registra Slovenskej republiky ku dňu 15.1.2025 konštatuje,
že žalovaný vykonával podnikateľskú činnosť v dvoch obdobiach, a to - v čase od 12.08.2016 do
04.01.2018, s predmetom podnikania „služby súvisiace s počítačovým spracovaním údajov“ a - v čase
od 12.04.2018 do 30.03.2019, s predmetom podnikania „činnosť podnikateľských, organizačných a
ekonomických poradcov“.

28. Zistený skutkový stav súd posúdil podľa týchto ustanovení zákona:

29. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Z.z.. Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ,
že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa

zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

30. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka platí, že spotrebiteľskou zmluvou
je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára obchodník so spotrebiteľom.

31. Podľa § 52 ods. 2 OZ platí, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva.

32. Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

33. Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

34. Podľa § 53 ods. 6 OZ ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí

peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia
a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis.

35. Podľa § 41 OZ ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto
časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,

nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

36. Podľa § 54 ods. 2 OZ v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší.37. Podľa § 151 ods. 1 CSP platí, že skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné.

38. Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

39. Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez
právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý

odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

40. Podľa § 456 OZ prvá veta, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho
sa získal.

41. Podľa § 457 OZ ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť

druhému všetko, čo podľa nej dostal.

42.Podľa§458ods.1OZmusísavydaťvšetko,čosanadobudlobezdôvodnýmobohatením.Aktonieje
dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

43. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

44. Podľa § 107 ods. 2 OZ najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

45. Základná otázka, ktorú si súd musel predbežne v predmetnom konaní vyriešiť, bola otázka povahy
zmluvného vzťahu, ktorý vznikol medzi stranami sporu na základe zmluvy o úvere č. 926 246 272
uzatvorenej dňa 23.08.2018. Predmetná zmluva bola koncipovaná ako zmluva obchodno-právna,
žalovaný sa však v konaní domáhal, aby súd vyhodnotil túto zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu podľa

ust. § 52 a nasl. OZ, a v tomto smere mu priznal ochranu.

46. Žalovaný bol v predmetnej úverovej zmluve identifikovaný na základe jeho postavenia ako fyzická
osoba – podnikateľ, s uvedením tomu zodpovedajúcich identifikačných údajov ako IČO a zápis
v živnostenskom registri, pričom účel úveru bol v zmluve definovaný ako úver na zabezpečenie

podnikateľskej činnosti dlžníka. Na týchto skutočnostiach podľa svojich vyjadrení trval žalobca, ktorý
sa domáhal posúdenia tohto zmluvného vzťahu na ich základe tak ako to vyplýva zo zmluvy, a teda
jeho posúdenia ako obchodno-právneho vzťahu. Žalovaný naproti tomu uviedol, že pri uzatváraní tejto
zmluvynevystupovalakopodnikateľ,aleakofyzickáosoba,úverčerpalzaúčelomuspokojovaniasvojich
osobných potrieb, ktoré nijako nesúviseli s jeho podnikaním a znenie tejto zmluvy, teda nezodpovedá

skutočnému účelu zmluvy.

47. V prípade sporu ohľadne charakteru zmluvného vzťahu (podnikateľský/spotrebiteľský) má súd
povinnosť skúmať skutočný účel zmluvy a nevychádzať výlučne zo znenia zmluvných dokumentov
tento vzťah zakladajúcich. Táto otázka bola predmetom rozhodovacej činnosti súdov tak nižších, ako aj

najvyššíchsúdnychinštancií.Potrebaobšírnejšiehodokazovaniavtomtosmere,akoajnutnosťotočenia
dôkazného bremena zo spotrebiteľa na dodávateľa vyplynula z praxe dodávateľov, ktorí zneužívajúc
svoje silnejšie postavenie v zmluvnom vzťahu s fyzickou osobou zneužívali postavenie druhej zmluvnej
strany – fyzickej osoby – podnikateľa v rozpore s jej právami, deklarujúc zmluvný vzťah medzi nimi
v rozpore s jeho skutočným účelom, v úmysle zbaviť druhú zmluvnú stranu jej patriacej ochrany ako

spotrebiteľa.

48. V súdenej veci je teda potrebné vychádzať z tzv. skutočného účelu zmluvy, ktorým nie je, resp.
nemusí byť účel formálne v zmluve deklarovaný. Skutočný účel zmluvy musí byť medzi stranami a
osobitne pred decíznym orgánom preukázaný hodnoverne do tej miery, že nemôžu byť pochybnosti o

tom, či osoba poskytnutý úver skutočne použila na záväzky v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, alebo či prostriedky použila na osobné účely. Iba v prípade jasného preukázania
existencie skutočného účelu zmluvy, a teda i záväzku možno jednoznačne ustáliť, či ide alebo nejde o
spotrebiteľský vzťah. Samotný štatút podnikateľa nevylučuje spotrebiteľskú ochranu.49. Povinnosť skúmať skutočný účel zmluvy sa pritom prirodzene spája s dôkazným bremenom
dodávateľa. V každom konaní, ktorého predmetom budú práva a povinnosti spotrebiteľa, ak bude

súčasne spochybňovaný jeho štatút, bude povinnosťou dodávateľa preukázať, že spotrebiteľ konal v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Dôkazná povinnosť dodávateľa plynie
z povinnosti odbornej starostlivosti a je potvrdená aj skutočnosťou, že celý proces kontraktácie ovláda
dodávateľ. Ak teda dodávateľ v každom jednom spornom prípade za použitia prostriedkov známych pre
dôkazné konanie neunesie dôkazné bremeno preukázania štatútu nespotrebiteľa, bude sa mať za to,

že osoba je vždy spotrebiteľom, ktorému patrí spotrebiteľská právna ochrana.

50. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že bezpečným preukázaním nie je údaj v zmluve o druhu úveru:
úver pre podnikateľov a o účele úveru: bezúčelový úver, ani uvedenie identifikačného čísla, resp. čísla,
pod ktorým je osoba zapísaná v živnostenskom registri. Takéto údaje nepreukazujú konkrétnu súvislosť
uzavretia zmluvy o úvere s podnikateľskou činnosťou.

51. Samotný štatút podnikateľa, ktorý je veľmi často formalizovaný v ustanoveniach zmluvy za použitia
identifikačnýchznakovpodnikateľanemáprevylúčeniefyzickejosoby -podnikateľa zospotrebiteľského
štatútu žiaden význam. Je preto irelevantné, keď veriteľ fyzickú osobu formálne označí identifikačným
číslom (IČO) alebo číslom konkrétneho povolenia, prípadne živnostenského oprávnenia, pretože platí

zásadný záver judikovaný Ústavným súdom ČR v náleze z 10. januára 2012, I. ÚS 1930/11, podľa
ktorého, ak by samotný štatút podnikateľa vylučoval spotrebiteľskú ochranu, nemohla by osoba, ktorá
podniká zabezpečovať žiadne tovary alebo služby pre vlastnú spotrebu alebo pre potreby členov svojej
domácnosti.

52.Žiadosťoposkytnutieúveruajtextzmluvyoúvereobsahujepredformulovanýúdajotom,žežalovaný
je podnikateľom a finančné prostriedky potrebuje na podnikateľský účel. Išlo však o informácie, ktoré
tam sám žalovaný nevpisoval, išlo o vopred pripravené predtlače, ktorých obsah nijakým spôsobom
nemohol zmeniť.

53. V danom prípade, žalobca dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy
neuniesol, pretože nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov k pravdivosti údajov v zmluve. Poukazoval
len na žiadosť o úver, ktorú podal žalovaný a na ustanovenia zmluvy, kde žalovaný vystupuje ako
podnikateľský subjekt.

54. Prihliadnuc na judikatúrou stanovenú ťarchu dôkazného bremena k skutočnému účelu zmluvy,
ležiacu na žalobcovi ako dodávateľovi, súd konštatuje, že okrem žiadosti o úver, ktorá je dokumentom
súvisiacim so spornou zmluvou o úvere a ktorá teda deklaruje obsah samotnej zmluvy o úvere, z ktorých
výlučne súd skutočný účel zmluvy vyvodiť nemôže, žalobca v konaní neoznačil ani nenavrhol vykonanie
žiadneho dôkazu, ktorým by svoje dôkazné bremeno o nespotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere

medzi ním a žalovaným uniesol.

55.Vsúladesprezentovanýminázormiprávnejvedyajudikatúrynajvyššíchsúdnychautorít,posúdením
skutkových okolností predmetného sporu vyplývajúcich z výpovede žalovaného (ktorú ako dôkaz
o tvrdení o spotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu žalobca nevyvrátil žiadnym tvrdením alebo

dôkazom) teda súd dospel k záveru, že niet dôvodu neuveriť žalovanému, že jeho vôľou pri uzatváraní
zmluvného vzťahu so žalobcom bolo čerpať finančné prostriedky z úveru na súkromné účely, avšak
možnosť čerpania mu bola žalobcom s istotou deklarovaná výlučne s uvedením účelu úveru na
podnikanie, pričom pod tlakom situácie podpísal predmetnú zmluvu bez vedomosti o tom, že stanovením
podnikateľského účelu úveru, hoc tento nebol skutočným dôvodom čerpania finančných prostriedkov,

sa zbavuje spotrebiteľskej právnej ochrany.

56. Žalobca nepredložil žiaden dôkazný prostriedok, ktorý by umožnil jednak ustáliť, či a v akom rozsahu
boli prostriedky z úveru použité na obstaranie majetku na účely podnikania. Dôkaz predložený žalobcom
– daňové priznanie žalovaného za rok 2017 nie je spôsobilý preukázať či boli prostriedky z úveru použité

na obstaranie majetku na účely podnikania a nie je spôsobilý preukázať skutočný charakter úverovej
zmluvy.57. Zhrnúc zistenia súdu z vykonaného dokazovania, a to na jednej strane argumentačnú líniu
prezentovanú žalovaným, ktorá sa súdu javí ako presvedčivá, uveriteľná a na druhej strane žalobcom
neunesené dôkazné bremeno ohľadne preukázania nespotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere, súd

ustálil, že žalovaný v predmetnom právnom vzťahu mal a má postavenie spotrebiteľa a prislúcha mu
tomu zodpovedajúca spotrebiteľská právna ochrana.

58. Dňa 23.08.2018 došlo medzi stranami sporu k uzavretiu zmluvy č. 926 246 272, v zmysle ktorej mala
výška ročnej úrokovej sadzby mala dosahovať mieru 38,50 % ročne. V zmysle prehľadu priemerných

odplát za poskytnutie obdobných úverov vyplýva, že priemerná hodnota RPMN za obdobné úverové
produkty na finančnom trhu dosahovala mieru 12,35 %.

59. Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata
prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných
prostriedkov požadovať (§ 53 ods. 6 OZ). V prípade predmetnej zmluvy tak výška odplaty za

poskytnutie predmetného úveru presahuje dvojnásobok priemernej hodnoty odplaty za obdobné
úverové produkty na finančnom trhu, na základe čoho takto dojednaná dohoda o výške odplaty za
poskytnutie predmetného úveru je neplatná pre jej priamy rozpor so zákonom, ako aj s dobrými mravmi.
Spotrebiteľská zmluva, ktorej predmetom je poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, je v časti
podstatnej náležitosti v rozpore s pravidlami stanovenia najvyššej prípustnej odplaty alebo v rozpore

s dobrými mravmi je neplatná ako celok. Porušením ustanovenia § 53 ods. 6 OZ a ustanovení nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z. bude založená absolútna neplatnosť právnych úkonov ako celku, pričom
súčasne môže dôjsť aj k založeniu osobitného dôvodu neplatnosti právneho úkonu podľa § 39a OZ.
Z tohto dôvodu je neplatný celý úverový vzťah, nie len jeho časť. Súd uzatvára, že úrok z úveru je
jedným z definičných znakov zmluvy o úvere. Ak teda zákonu alebo dobrým mravom odporuje zmluva

v časti odplaty (úrokov), je nutné tento dôvod neplatnosti vztiahnuť na celú zmluvu a neplatnou je v tomto
prípade zmluva o úvere ako celok.

60. Vzhľadom na tú skutočnosť, že predmetnú úverovú zmluvu je potrebné považovať za neplatnú,
pričom ak na základe takejto neplatnej zmluvy žalovaný prijal od žalobcu istinu úveru, došlo na strane

žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, vydania ktorého sa žalobca mohol domáhať v objektívnej
trojročnej premlčacej dobe. K čerpaniu istiny úveru zo strany žalovaného došlo dňa 23.08.2018, teda v
tento deň došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu. Od nasledujúceho dňa si žalobca mohol
svoj nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia uplatniť na súde. K podaniu žaloby na súde došlo až
dňa 20.10.2023, teda po viac ako piatich rokoch odo dňa čerpania úveru, na základe čoho je tak zrejmé,

že predmetný nárok žalobcu je potrebné považovať za premlčaný v celom rozsahu, keďže objektívna
premlčacia doba na uplatnenie tohto nároku žalobcovi uplynula najneskôr dňa 23.08.2021.

61.Podľa§145ods.2CSPakježalobavzatáspäťsčasti,súdkonanievtejtočastizastaví.Očiastočnom
späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

62. Súd konanie v časti o zaplatenie 15 Eur vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom podľa
§ 145 ods. 2 CSP zastavil.

63. Na základe vyššie uvedeného a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd rozhodol
o žalobe žalobcu tak ako je uvedené vo výroku I. a II. rozsudku.

64. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

65. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

66. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

67. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP tak, že

žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.Poučenie:

P o u č e n i e :

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia v dvoch vyhotoveniach
na Mestský súd Košice.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ neboli splnené procesné podmienky,
b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g/ zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. Odvolanie musí byť podpísané a predložené v 2 rovnopisoch.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

( Exekučný poriadok).