Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, May 21, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200512
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200512.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského v právnej veci žalobcu: WALKER, spol. s.r.o., so sídlom Vinohradnícka ul. č. 3, 821 06
Bratislava, IČO: 35 684 259, právne zastúpený: Mgr. Mgr. Martin Danišovič, advokát so sídlom Drieňová
1/D, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná
63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
101816185/2022 zo dňa 22.06.2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému
rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-31S/174/2022 - 133 zo dňa 24. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k.
ZA-31S/174/2022 - 133 zo dňa 24. októbra 2024 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozsudok správneho súdu

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. ZA- 31S/174/2022 - 133
zo dňa 24. októbra 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa § 191 ods. 1 písm. c) a ods. 4
zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie
žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101816185/2022 zo dňa 22. júna 2022, ako

aj rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa Daňového úradu Žilina, pobočka Dolný Kubín č.
100450058/2022 zo dňa 09. marca 2022 a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie
konanie (výrok I.)a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu dôvodne vynaložených
trov konania v lehote 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré bude
vydané po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Správny súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že predmetom prieskumu v posudzovanej veci
bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým tento potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol

žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2019 v sume 8 915,70
EUR. Daňové orgány neuznali žalobcovi odpočítanie dane tak ako si ho uplatnil z dodávateľských faktúr
od spoločnosti REVO TATRY, s.r.o. a od spoločnosti AK Fusion s.r.o.
3. Vo vzťahu k dodávateľským faktúram od spoločnosti REVO TATRY, s.r.o. žalobca nevzniesol ani
v odvolacom administratívnom konaní, ani v správnej žalobe, žiadne námietky, v tejto časti sa s
napadnutým rozhodnutím správcu dane stotožnil. Sporným tak ostalo v odvolacom administratívnom
konaní, ako aj v správnom súdnom konaní, len odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od AK Fusion

s.r.o.
4. V súvislosti s plneniami od dodávateľa AK Fusion s.r.o. možno z odôvodnenia napádaných rozhodnutí
nepochybne vyvodiť, že daňové orgány svoje rozhodnutia založili na nesplnení hmotnoprávnych
podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, spochybnili predovšetkým samotné dodaniefakturovaných služieb a čiastočne aj osobu dodávateľa, nakoľko tento do svojho kontrolného výkazu
deklarované plnenia nezahrnul, bol nesúčinný a nekontaktný a služby mali byť dodané subdodávateľsky,
pričom týchto subdodávateľov (živnostníkov, ktorí osobne vykonali služby) ani žalobca ani dodávateľská

spoločnosťAKFusions.r.o.vrámcivýkonudaňovejkontrolyneidentifikovali.Žalobcasastýmitozávermi
nestotožňoval, namietal, že on svoje dôkazné bremeno uniesol, keď predložil správcovi dane faktúry, k
nim prináležiace písomné objednávky a preberacie protokoly, prostredníctvom ktorých štatutárne orgány
tak žalobcu ako aj dodávateľa AK Fusion s.r.o. potvrdzovali vykonanie a prevzatie objednaných prác,
prostredníctvom výpisu z bankového účtu žalobca preukázal, že v plnom rozsahu uhradil fakturované

ceny dodaných služieb, fakturované plnenia zahrnul aj do svojho účtovníctva a kontrolného výkazu DPH
a napokon v rámci výkonu daňovej kontroly bývalý konateľ AK Fusion s.r.o. pri jeho výsluchu všetky
tieto skutočnosti aj potvrdil.
5. Konštatoval, že žalobca predložil pri výkone daňovej kontroly správcovi dane viaceré listinné dôkazy,
plnenia nepreukazoval len samotnými faktúrami, ale predložil k nim aj ďalšie dôkazy ako písomné
objednávky,preberacieprotokolypodpísanéobomaúčastníkmizdaniteľnéhoobchodu(žalobcomajjeho

dodávateľom), z ktorých vyplývajú aj konkrétne položkovité rozpisy fakturovaných služieb. Výpismi z
bankového účtu boli preukázané úhrady sporných faktúr.
6. Z vyššie uvedeného správny súd vyhodnotil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane ako
splnené.
7. Žalovaný, zhodne so správcom dane, pri odôvodňovaní neuznania odpočítania dane z pridanej

hodnoty u žalobcu spochybňoval existenciu materiálneho plnenia či osobu dodávateľa tým, že
tento dodávateľ bol počas výkonu daňovej kontroly u žalobcu nekontaktný, nespolupracoval a
neposkytoval súčinnosť správcovi dane, na adrese, ktorú má ako sídlo zapísanú v obchodnom
registri, sa nenachádzal, neplnil si svoje daňové povinnosti, ani v kontrolnom výkaze DPH za
príslušné zdaňovacie obdobie neuviedol sporné zdaniteľné plnenia a napokon podľa výpovede bývalého

konateľa dodávateľskej spoločnosti mali byť práce vykonané subdodávateľsky živnostníkmi, ktorí neboli
identifikovaní.
8. Správny súd uviedol, že daňové orgány v postate spochybňovali zdaniteľné plnenia na základe
okolností výlučne na strane dodávateľskej spoločnosti a do veľkej miery svoje rozhodnutia zakladali na
tom, že táto spoločnosť nepriznala a neodviedla do štátneho rozpočtu daň, neplnila si svoje zákonné

povinnosti voči správcovi dane, neuviedla zdaniteľné plnenia v kontrolnom výkaze a následne sa stala
nekontaktnou, pričom iný subjekt v reťazci (žalobca) si túto daň odpočítal. Podľa bodu 39. rozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci C-576/15 Maja Marinova MT, chýbajúce vedenie účtovníctva, ktoré by
umožnilo uplatnenie DPH a jeho kontrolu zo strany finančnej správy a nezaúčtovanie vystavených
a zaplatených faktúr môžu zamedziť správnemu výberu tejto dane a v dôsledku toho narušiť riadne

fungovanie spoločného systému DPH. Právo Únie preto nebráni členským štátom, aby takéto neplnenie
povinností považovali za daňový podvod (obdobne aj rozsudky vo veciach C-285/09 a C-332/15).
Skutočnosti uvádzané žalovaným (rovnako ako správcom dane) v ich rozhodnutiach sa skôr javia ako
odôvodňovanie podvodného konania, než odôvodňovanie nesplnenia hmotnoprávnych podmienok na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Potenciálnu existenciu daňového podvodu a účasť a vedomosť

žalobcu o prípadnom podvode však daňové orgány počas administratívneho konania ani neskúmali ani
nepreukazovali.
9. Podľa názoru správneho súdu nemožno klásť na ťarchu žalobcovi, že nepreukázal resp.
neidentifikoval, ktoré konkrétne osoby (živnostníci) subdodávateľsky vykonali pre dodávateľa žalobcu
(AK Fusion s.r.o.) jednotlivé fakturované práce. Tu ide totiž o obchodný vzťah medzi subdodávateľskou

a dodávateľskou spoločnosťou, ktorý je mimo kontrolu a dosah žalobcu.
10. Žalobca bol v zmluvnom obchodno-právnom vzťahu len so svojím priamym odberateľom -
spoločnosťou AK Fusion s.r.o.. Žalobca nebol v žiadnom zmluvnom vzťahu so subdodávateľmi svojho
dodávateľa, preto nemožno od neho rozumne požadovať, aby evidoval osobné údaje konkrétnych
subdodávateľov alebo ich pracovníkov ani prípadné ďalšie údaje ako napríklad miesto, kde boli tieto

osoby počas vykonávania fakturovaných prác ubytované tak ako to namietali daňové orgány. Dodávateľ
AK Fusion s.r.o. zodpovedal žalobcovi za vykonanie diela tak, ako by ho vykonával sám osobne. Možno
teda prisvedčiť tvrdeniu žalobcu o tom, že nemal žiadnu zákonnú povinnosť viesť evidenciu o osobách
subdodávateľov.
11.Správnysúdkonštatoval,žerozsahdôkaznéhobremenadaňovéhosubjektujedanývust.§24ods.1

daňového poriadku. Skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH
tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení však nemožno vyvodiť dôkazné
bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov.
Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočnostídaňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03
(Bond House), kde Súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že

v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom,
o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a
charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami.
12. Správny súd preto dospel k záveru, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia,
faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb alebo

tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku
skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu
správca dane. Ak tieto skutočnosti budú uplatnené proti daňovému subjektu, účasť na dokazovaní
mu musí byť umožnená. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne
uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania. V danom prípade
správca dane pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností,

ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.
13. Správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf 1/2010, z
ktorého vyplýva, že v otázke obstarania tovaru (analogicky aj služby) dodávateľom daňového subjektu,
resp. subdodávateľmi jeho dodávateľa, ide o skutočnosti, ktoré sa v zásade týkajú iného daňového
subjektuazaktorézodpovedáinýdaňovýsubjekt.Vzásadeniejemožnéspravodlivožiadať,abydaňové

subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov (analogicky služieb) u
iných subjektov pred dodaním tovaru (poskytnutím služby). Daňovému subjektu zákon nedáva právne
prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov.
14. Obdobne žalobca nemá možnosť kontrolovať plnenie povinností iných daňových subjektov voči
správcovi dane. Ako poukazoval žalobca v jeho podanej správnej žalobe aj veľký senát Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1Vs 1/2020 judikoval, že: „Skutočnosť, že dodávateľ
si v rozhodnom čase neplnil svoje zákonné povinnosti vo vzťahu k štátu, t. j. napríklad nepodal
daňové priznania a neodviedol do štátneho rozpočtu DPH, je len dôkazom o protiprávnosti konania
tohto dodávateľa, ale nemožno to považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti konania odberateľa.
Rozsah dôkaznej povinnosti daňového subjektu je obmedzený na okolnosti na jeho strane, pričom tento

nezodpovedá za porušenia povinností svojho dodávateľa, ibaže sa vedome zúčastňuje podvodného
konania v snahe získať pre seba (alebo pre iného) daňovú výhodu.“
15. Ak teda v tu posudzovanej právnej veci si dodávateľ žalobcu neplnil svoje zákonné povinnosti
voči správcovi dane, nemožno to klásť na ťarchu žalobcovi a odmietnuť mu z tohto dôvodu právo na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty, s výnimkou prípadu, kedy by správca dane náležitým spôsobom

zistil a preukázal existenciu daňového podvodu a skutočnosť, že žalobca o svojej účasti na takomto
podvodnom konaní vedel alebo mohol a mal vedieť, t. j. za riadnej aplikácie tzv. Axel Kittel testu, pričom
dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje správcu dane.
16. K samotnej skutočnosti, že fakturované práce boli v tu posudzovanom prípade vykonávané
subdodávateľsky, správny súd uviedol, že ide o bežnú podnikateľskú prax, ktorá automaticky

neznamená, že by na jej základe malo dochádzať k spochybňovaniu osoby dodávateľa.
17. Správny súd akceptoval, že pokiaľ správca dane šetrením zistí, že dodávateľ a subdodávateľ sú
spoločnosťami bez personálneho a majetkového substrátu, že sú nekontaktnými a nedôveryhodnými
subjektmi,jenamiesteodžalobcužiadať,abydeklarovanézdaniteľnéplneniepreukázal,okremformálne
vystavených faktúr, i inými relevantnými dôkazmi, avšak z obsahu spisového materiálu vyplýva, že

v tu posudzovanej veci tak bolo učinené a žalobca doložil viacero ďalších dôkazov na preukázanie
svojho nároku, preto pochybnosti správcu dane a aj žalovaného by mohli byť skôr určitou indíciou na
preverovanie, či vo veci samej nedošlo k podvodnému daňovému konaniu, nie sú však dôvodom na
zamietnutie práva na odpočítanie dane pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok.
18. Pokiaľ daňové orgány argumentovali vo svojich rozhodnutiach tým, že dodávateľ žalobcu

nedisponoval potrebným personálnym či materiálnym zabezpečením na poskytnutie služieb a o tom,
že tieto boli dodané subdodávateľmi, ktorí neboli v rámci daňovej kontroly identifikovaní, správny súd
poukázal na aktuálnu judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej nie je možné odmietnuť odpočítanie
dane len z dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že ním deklarovaný dodávateľ zabezpečil dodanie
prostredníctvom subdodávateľských subjektov, respektíve tieto subjekty stotožniť, k čomu však vedú

závery správcu dane aj žalovaného v tu posudzovanej veci.
19. Správny súd poukázal najmä na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo, podľa
ktorého: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tomzmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo
na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z
dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé

osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a
ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej
totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva,
po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a
po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského

reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným
spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela,
alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba,
ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného
dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“
20. V tejto súvislosti dochádza k judikatórnemu posunu vo vzťahu k posudzovaniu okolností

nepreukázania dodania služieb deklarovaným dodávateľom v prípadoch, ak správca dane oprávnene
spochybní ich vykonanie subdodávateľmi deklarovaného dodávateľa.
21. Správny súd poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
569/2022, podľa ktorého: „Nedostatočné personálne a pracovné kapacity subdodávateľa dodávateľa
daňového subjektu môžu za určitých okolností predstavovať indíciu, resp. operatívnu informáciu

k ďalšiemu vyšetrovaniu a preverovaniu reálnosti zdaniteľného plnenia podľa vystavených faktúr,
avšak táto skutočnosť nie je sama osebe spôsobilým dôkazom o fiktívnosti zdaniteľných transakcií
podľa vystavených faktúr. U dodávateľa, resp. subdodávateľa môžu nastať rôzne situácie, ako
napríklad nelegálne zamestnávanie, zabezpečenie externých spolupracovníkov bez zmluvného
základu, zapojenie rodinných príslušníkov, faktické využitie inej spoločnosti, čo sú skutočnosti mimo

kontrolovaného daňového subjektu, pretože sú v plne réžii jeho dodávateľa, resp. subdodávateľa alebo
následných subdodávateľov. Je neprípustné, aby si daňové orgány týmto spôsobom kompenzovali
dôkaznú núdzu (nedostatok dôkazných prostriedkov) vo vzťahu k vlastnej verzii skutkového deja.
Smerodajný a rozhodujúci musí byť za každých okolností vždy dôkazný materiál, ktorý je obsahom
administratívneho a súdneho spisu, a nie domnienky daňového orgánu. Závery najvyššieho správneho

súdu odobrujúce postup správcu dane bez odpovede na konkrétne námietky sťažovateľa sú v konflikte
s judikatúrnymi východiskami rozhodovacej činnosti Súdneho dvora, podľa ktorých daňový orgán
vo všeobecnosti nemôže od zdaniteľnej osoby vyžadovať, aby jednak overila, že vystaviteľ faktúry
vzťahujúcej sa na tovar a služby, na základe ktorých sa požaduje výkon práva na odpočítanie DPH,
disponuje predmetným tovarom, je schopný ho dodať a splnil si povinnosť podať daňové priznanie a

uhradiťDPH,abysatýmubezpečila,ženastranesubjektovnavstupeniesúnezrovnalostialebopodvod,
a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala príslušnými dokumentmi (rozsudok z 22. októbra 2015 vo
veci PPUH Stehcemp, C-277/14, bod 52). Keďže predloženie takýchto dodatočných dokladov nie je
upravené v čl. 178 písm. a) smernice o DPH a môže sa neprimeraným spôsobom dotknúť výkonu práva
na odpočítanie, ako aj zásady neutrality, príslušný vnútroštátny daňový orgán nemôže vo všeobecnosti

vyžadovať takéto predloženie. Zásady upravujúce uplatňovanie spoločného systému DPH členskými
štátmi, najmä zásady daňovej neutrality a právnej istoty, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia
tomu, aby v prípade existencie jednoduchých nepodložených podozrení zo strany vnútroštátnej daňovej
správy, pokiaľ ide o skutočné uskutočnenie hospodárskych transakcií, ktoré viedli k vystaveniu daňovej
faktúry, bolo zdaniteľnej osobe, ktorej bola vystavená daňová faktúra, odopreté právo na odpočítanie

DPH, ak nie je schopná okrem uvedenej faktúry poskytnúť iné dôkazy o tom, že vykonané hospodárske
transakcie sú skutočné (rozsudok Súdneho dvora zo 4. júna 2020 vo veci SC C.F. SRL, C- 430/19).“
22. Z vyššie uvedeného, najmä z citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo
podľa názoru správneho súdu vyplýva, že v prípade spochybnených subdodávateľov v kontexte
prejednávanej veci je možné nepriznať odpočítanie dane v prípade, kedy by bola preukázaná účasť

alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (žalobcu) o podvodnom konaní niektorého zo subjektov
zapojených do obchodného reťazca. Keďže správca dane a ani žalovaný týmto smerom neviedli svoje
úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu dane žalobcovi, správny súd považuje ich rozhodnutia za
nezákonné.RovnakézáveryprijalajNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyvrozsudkusp.zn.3Sžfk
15/2020 zo dňa 30. júna 2022, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho

súdu Slovenskej republiky ako ZNSS 23/2022).
23. K námietke daňových orgánov o tom, že zdaniteľné plnenie, ktoré bolo predmetom faktúry č.
20190531/1 - prečistenie odpadového potrubia od sifónu a potrubia od WC s demontážou WC, spadá
do subkategórie 43.22.11 sekcie F štatistickej klasifikácie činností CPA a teda pod prenos daňovejpovinnosti podľa ust. § 69 ods. 12 písm. j) zákona o DPH, kedy platiteľ, ktorý je príjemcom takéhoto
plnenia od iného platiteľa je osobou povinnou platiť daň, správny súd uviedol, že toto tvrdenie je
nesprávne.

24.Vzmysleustanovenia§69ods.12písm.j)zákonaoDPHplatiteľ,ktorýjepríjemcomplneniaodiného
platiteľa, je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie stavebných prác vrátane dodania stavby alebo
jej časti podľa § 8 ods. 1 písm. b), ktoré patria do sekcie F osobitného predpisu,28db) a dodanie tovaru
s inštaláciou alebo montážou, ak inštalácia alebo montáž patrí do sekcie F osobitného predpisu.28db)
Poznámkou pod čiarou 28db) predmetného zákonného ustanovenia odkazuje na Nariadenie Komisie

(EÚ) č. 1209/2014 z 29. októbra 2014, ktorým sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 451/2008, ktorým sa zavádza nová štatistická klasifikácia produktov podľa činností (CPA) a ktorým
sa zrušuje nariadenie Rady (EHS) č. 3696/93 (ďalej len „nariadenie“). Toto nariadenie je tým osobitným
predpisom v zmysle § 69 ods. 12 písm. j) zákona o DPH.
25. Sekcia „F“ nariadenia má názov „stavby a stavebné práce“, pričom v časti 43.22 sú obsiahnuté
inštalatérske práce, inštalácie výhrevných a klimatizačných zariadení. Podsekcia 43.22.1 zahŕňa

inštalácie rozvodov vody a kanalizácie, výhrevných, ventilačných a klimatizačných zariadení a samotná
daňovými orgánmi namietaná subkategória 43.22.11 je nazývaná a zahŕňa „inštalácie rozvodov vody
a kanalizácie“.
26. V tu posudzovanej právnej veci boli predmetom fakturácie služby spočívajúce v prečistení
odpadového potrubia od sifónu a potrubia od WC s demontážou WC. Prečistenie potrubia nemožno

podľa názoru správneho súdu vnímať ako inštaláciu rozvodov vody a kanalizácie. Aj keď pri vykonávaní
čistiacich prác bolo zjavne nevyhnutné demontovanie WC za účelom sprístupnenia potrubia na čistenie,
ide v zásade len o odsunutie záchodovej misy a jej následné vrátenie na pôvodné miesto, čo podľa
názoru správneho súdu nemožno vnímať ako inštaláciu rozvodov vody, nakoľko nedošlo k výmene
potrubia, ani k výmene rozvodov (ani ich časti), ale len o sprístupnenie otvoru do potrubia za účelom

jeho prečistenia a samotné WC je len konečným zariadením (obdobne ako napr. akýkoľvek elektrický
spotrebič zapojený do elektrických rozvodov nie je sám o sebe elektrickým rozvodom a jeho odpojenie
a následné zapojenie by nemohlo byť vnímané ako inštalácia elektrických rozvodov). Správny súd
sa preto stotožňuje s názorom žalobcu, že uvedené práce nespadali pod subkategóriu sekcie F a
takéto čistiace či udržiavacie práce v súvislosti s potrubím nie sú obsiahnuté ani v žiadnej inej kategórií

činností uvádzaných v nariadení. Preto žalobnú námietku v tomto smere správny súd vyhodnotil ako
opodstatnenú.
27. Na základe vyššie uvedených dôvodov správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP rozhodnutie
žalovaného ako jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil podľa
§ 191 ods. 4 SSP na ďalšie konanie.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

28. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako
„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby

kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
29. Sťažovateľ poukázal na to, že v konaní pred daňovými orgánmi bolo preukázané, že žalobca
si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie dane v sume 8 915,70 eur za dodanie
služieb - prečistenie odpadového potrubia od sifónu 310 ks a potrubia od WC s demontážou WC
v počte 140 ks a kosenie trávy, vyžínanie krovín a vyčistenie pozemku od dodávateľa AK Fusion,

s.r.o., Košice. Vykonaným dokazovaním správca dane zistil, že žalobca prenajímal v kontrolovanom
zdaňovacom období apartmánové byty v rekreačnom areáli Tatragolf mountain resort o Veľkej Lomnici
personálne prepojenej spoločnosti LUBIA s.r.o. Dodávateľ AK Fusion s.r.o. v kontrolnom výkaze
neuviedol žiadne dodania v kontrolovanom zdaňovacom období pre žalobcu, spoločnosť si riadne
neplnila svoje daňové povinnosti, pri výkone daňových kontrol u tejto spoločnosti nespolupracovala

so správcom dane, nemala zamestnancov ani žiadny majetok, na adrese svojho sídla zapísaného
v obchodnom registri sa nenachádzala, neposkytovala správcovi dane súčinnosť pri výkone iných
daňových kontrol, podľa výpisov z bankového účtu neboli zaznamenané platby, ktoré by svedčili
o bežnej prevádzkovej činnosti spoločnosti, peniaze prijaté od žalobu boli vyberané v hotovosti
a na účte neboli zaznamenané kreditné platby od iných odberateľov a debetné platby, na ktoré

by bolo možné prihliadať ako na platby z obchodného styku s dodávateľmi. Ani žalobca ani jeho
dodávateľ AK Fusion s.r.o. neidentifikovali konkrétne osoby, ktoré mali služby vykonať, hoci zadávania
prác a ich preberania sú podľa tvrdení konateľov obidvoch spoločností zúčastnili konatelia osobne.
Obchody zhodne preukazovali len predložením faktúr spolu s objednávkami, preberacími protokolmi,úhradou faktúr. Fotodokumentácia predložená žalobcom nebola dostačujúca, pretože nepreukazovala
dostatočnézásadnéskutočnostiatoktoréosobymalislužbyvykonaťavakomrozsahu.Konateliaoboch
spoločností t. j. žalobcu a dodávateľa sa vyjadrovali len všeobecne, a v prípade žalobcu sa nevedeli

vyjadriť. Bývalý konateľ dodávateľskej spoločnosti uviedol, že práce mali vykonať živnostníci používajúc
vlastnú techniku, neuviedol však ani ich počet na jednotlivých zákazkách, ani ich nijako neidentifikoval,
bližšie informácie ohľadom týchto osôb a ich materiálno-technického vybavenia zostali tvrdeniami
nepodloženými. Žalobca neobjasnil, akým spôsobom bol zabezpečený pohyb osôb vykonávajúcich
predmetné služby v areáli a v bytoch vo vlastníctve žalobcu, neuviedol mená a adresy osôb, ktoré prišli

do styku s osobami pracujúcimi za AK Fusion s.r.o. Informácie k preverovanej veci nevedela poskytnúť
ani spoločnosť LUBIA s.r.o., ktorá mala byty v prenájme a v rezorte poskytovala komplexné služby
vlastníkom bytov. Správca dane nadobudol dôvodné pochybnosti o reálnosti dodania fakturovaných
služieb a o osobe dodávateľa a žalovaný sa s tým stotožnil. Žalobca podľa daňových orgánov v merite
veci neuniesol vo vzťahu k preukázaniu dodania služieb podľa predloženej faktúry od spoločnosti AK
Fusion s.r.o. svoje dôkazné bremeno.

30. K hmotnoprávnym podmienkam na odpočítanie dane sťažovateľ uviedol, že predpokladom
vzniku nároku na odpočítanie dane príjemcovi plnenia (v danom prípade žalobcovi ako osobe
registrovanej pre daň z pridanej hodnoty) je kumulatívne splnenie podmienok vyplývajúcich z čl. 168
a nasl. smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej implementácie v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným
dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že
predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a
(3) že prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené
hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe,

ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Vyššie
uvedené podmienky upravené v Smernici 2006/112/ES sú prevzaté do zákona o DPH. Platiteľ dane si
môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: 1. dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona
o DPH); 2. daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby (§ 19 ods. 2 zákona o DPH); 3. daň, ktorej
odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane zo služieb, ktoré

sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH); 4. zároveň musí disponovať
faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bola služba dodaná (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH), čo
je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.
31. Pre účely § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom
definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým

zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia.
Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie
dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie
zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval
zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené,

nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotné dokladu, hoci by
obsahoval všetky formálne náležitosti.
32. Sťažovateľ sa nestotožnil so záverom správneho súdu, že sa v merite veci hmotnoprávne podmienky
javia za preukázané. Hlavným dôvodom pre nepriznanie odpočítania dane v danej veci nebolo len to,
že nebolo preukázané, že práce resp. služby dodal deklarovaný dodávateľ resp. jeho subdodávatelia,

ale predovšetkým skutočnosť, že tieto dodávky boli materiálne spochybnené t. j. k dodaniu služieb
vôbec nedošlo. Správca dane sa v konaní zaoberal a preveroval všetky okolnosti preukazujúce reálne
uskutočnenie obchodných prípadov, ku ktorému sa vzťahujú dodávateľské faktúry č. 20190531 a
č.20190531/1. V daňovej kontrole nebolo zo strany žalobcu ako ani zo strany jeho dodávateľa -
spoločnosti AK Fusion s.r.o. jasne a rozhodne preukázané, že žalobcovi boli fakturované služby reálne

dodané. Žalobca v tejto veci nepodal správcovi dane žiadne konkrétne informácie. Uviedol, že mená
osôb,ktoréprácevykonalizaAKFusions.r.o.,miestokdeboliubytovaní,evidenciaichpohybuapobytov
mu nie sú známe, tieto údaje štandardne neeviduje a ani ho to nezaujímalo. Podľa sťažovateľa sa
v danom prípade nejednalo o bezvýznamne dodanie služby a vzhľadom na rozsah dodanej služby
(310 ks a 140 ks sifónov), ktorých prečistenie a výmena sa mala realizovať v nehnuteľnosti, ktorej

bol vlastníkom, preto bolo dôvodné požadovať od žalobcu bližšie identifikovať miesto dodania služby,
osôb ktoré služby vykonali, evidenciu ich pohybu a pobytu. Ako vlastník nehnuteľnosti a objednávateľ
služieb musel zadať informácie a pokyny predovšetkým nájomcovi apartmánových bytov spoločnosti
LUBIA s.r.o., resp. správcovi bytov spoločnosti REVO TATRY, s.r.o. a ich príslušným zamestnancomohľadom dodávaných služieb a s tým spojenou povinnosťou sprístupniť byt na údržbu a prevziať byt v
poriadku po ukončení služby. Bolo teda oprávnené očakávať, že pokiaľ sa tak dialo, konkrétne osoby
zodpovedné za nájomcu LUBIA s.r.o., resp. za správcu REVO TATRY, s.r.o. by disponovali informáciami

o osobách, priebehu a spôsobe vykonávania služieb v apartmánových bytoch a v danej veci mohli
poskytnúť vierohodné informácie. Žalobca však uvedené závažné pochybnosti správcu dane počas
daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nevyvrátil.
33. Sťažovateľ dodal, že neunesenie dôkazného bremena žalobcom, a to najmä nepreukázanie
realizácie zdaniteľných obchodov tak, ako to bolo žalobcom deklarované vedie k záveru o tom, že

hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane v danej veci splnené neboli. Za týchto okolností potom
nebolo dôvodné žalobcovi preukazovať podvodné konanie, resp. to, že bol súčasťou podvodného
reťazca, o čom vedel alebo mal vedieť.
34. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol, aby Kasačný súd kasačnú sťažnosť odmietol
postupom podľa ust. § 459 písm. e) Správneho súdneho poriadku, alebo aby kasačnú sťažnosť
ako nedôvodnú zamietol a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania. Tvrdil, že

žalovaným spochybnený záver správneho súdu o splnení hmotnoprávnych podmienok síce možno
považovať za právne posúdenie veci, avšak žalovaný prostredníctvom kasačnej sťažnosti konkrétne
neuvádza v čom malo byť právne posúdenie nesprávne. Žalobcovi sa vzhľadom na obsah kasačnej
sťažnosti javí, že žalovaný namieta k spôsobu vyhodnotenia jednotlivých dôkazov zo strany správneho
súdu, t. j. žalovaný namieta, že správny súd v súvislosti s posúdením existencie hmotnoprávneho

nesprávne vyhodnotil dôkazy obsiahnuté v administratívnom spise. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov
však nemožno považovať za nesprávne právne posúdenie veci. Námietky žalovaného k nesprávnemu
vyhodnoteniu dôkazov nie sú spôsobilým dôvodom na podanie kasačnej sťažnosti. Dôvod kasačnej
sťažnosti podľa ust. § 440 ods. 1 písm. g) Správneho súdneho poriadku nie je daný. Žalobca
taktiež poukazuje na skutočnosť, že kasačná sťažnosť neobsahuje jednoznačné vymedzenie právneho

posúdenia, ktoré žalovaný považuje za nesprávne a v čom má spočívať nesprávnosť takéhoto
posúdenia, z tohto ohľadu kasačná sťažnosť nemá náležitosti podľa ust. § 440 ods. 2 Správneho
súdneho poriadku. Samotná konštatácia žalovaného, že tento sa nestotožňuje so záverom správneho
súdu, že v merite veci hmotnoprávne podmienky sa javia za preukázané, je pre riadne odôvodnenie
kasačnej sťažnosti nedostačujúca.

III. Konanie na kasačnom súde

35. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky ako súdu
príslušnému na konanie a rozhodnutie. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v

medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení,
že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2
písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods.
2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť bola podaná dôvodne.

36. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a
rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa
vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
37. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu č. k. ZA- 31S/174/2022
- 133 zo dňa 24. októbra 2024, ktorým podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil žalobou napadnuté

rozhodnutie žalovaného č. 101816185/2022 zo dňa 22. júna 2022, ako aj rozhodnutie správcu dane č.
100450058/2022 zo dňa 09. marca 2022 a vec vrátil orgánu verejnej správny prvého stupňa na ďalšie
konanie.
38. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že správca dane vykonal u
daňového subjektu WALKER, spol. s r.o., DIČ 2020875175, IČO 35684259, IČ DPH SK2020875175,

Vinohradnícka ul. 3, 821 06 Bratislava - m. č. Podunajské Biskupice daňovú kontrolu na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2019. Daňová kontrola bola začatá dňa 09.09.2019 podľa § 46 ods.
1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov na základe oznámenia o začatí daňovej kontroly č. 101903841/2019 zo
dňa 08.08.2019.

39. Daňová kontrola bola prerušená od 29.04.2020 do 30.09.2020 podľa § 6 ods. 1 zákona č. 67/2020
Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej
nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov na žiadosť daňového subjektu.40. Daňová kontrola bola podľa ustanovenia §46 ods. 9 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. v znení
neskorších predpisov ukončená 21.01.2021 dňom doručenia protokolu č. 100067141/2021 spolu s
výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ktorá bola jeho súčasťou.

41. Na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. 100686812/2021 zo dňa
26.04.2021, ktorým vyrubil platiteľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2019
v sume 12.825,24 Eur. Voči rozhodnutiu daňový subjekt podal dňa 27.05.2021 odvolanie. O odvolaní
rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 101919818/2021 zo dňa 11.10.2021, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 02.11.2021 spôsobom, že rozhodnutie správcu dane zrušilo a vec bola vrátená na

ďalšie konanie a rozhodnutie.
42. Po doplnení dokazovania bolo vo veci rozhodnuté rozhodnutím č. 100450058/2022 zo dňa
09.03.2022 tak, že Daňový úrad Žilina vyrubil daňovému subjektu WALKER, s. r. o. rozdiel dane v sume
8.915,70 Eur.
43. Proti tomuto rozhodnutiu podal daňový subjekt odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím
žalovaného č. 101816185/2022 zo dňa 22.06.2022 tak, že odvolanie bolo zamietnuté a prvostupňové

rozhodnutie potvrdené. Toto rozhodnutie je predmetom správnej žaloby.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

44. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
45. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
46. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

47. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

48.Podľa§46ods.5daňovéhoporiadku,akvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

49. Podľa § 2 zákona o DPH predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení

zdaniteľnej osoby,
b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,
c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len
„členský štát“),

d) dovoz tovaru do tuzemska.
50. Podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH ekonomickou činnosťou (ďalej len „podnikanie“) sa rozumie každá
činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb
vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie
podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj

využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je
majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania
príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak.51. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa
§ 8, vrátane
a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo

inému duševnému vlastníctvu,
b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,
d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

52. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
53.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

54. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
55. Podľa § 51 ods. 2 zákona o DPH ak vznikne právo na odpočítanie dane, platiteľ vykoná
odpočítanie dane tak, že od celkovej výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie odpočíta celkovú
výšku odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie. Odpočítanie dane vykoná platiteľ v tom

zdaňovacom období, v ktorom môže uplatniť právo na odpočítanie dane podľa odseku 1.
56. Kasačný súd konštatoval, že pokiaľ by sa v konaní nepreukázalo, že zdaniteľné obchody vôbec
prebehli, alebo by sa zistilo, že plnenia deklarované daňovým subjektom sa u neho nenachádzajú,
resp. nezanechali žiadnu stopu svojej existencie, alebo z dôkazov produkovaných daňovým subjektom
nevyplýva existencia materiálneho plnenia, správca dane by mohol uzavrieť, že daňovému subjektu

tovar alebo služby neboli nikdy dodané. Zároveň by potom bolo namieste konštatovať, že daňový subjekt
preukazne nebol súčasťou reálnych plnení, z ktorých si uplatňoval odpočet dane. Za určitých okolností
by bolo možné tiež tvrdiť, že daňový subjekt bol súčasťou tvrdených obchodných vzťahov, ktoré ako
celok vytvorili umelú situáciu, ktorej (jediným) cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH
zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a daňovému subjektu by

bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH uplatnenej z dodávateľskej (prijatej) faktúry.
57. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak daňový subjekt bol
pritom súčasťou obchodu (alebo reťazca obchodov), v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. jedna
z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia z reťazca, ktorá vystavila faktúru, sa dopustila nezákonnosti,
v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť daňovému subjektu právo odpočítať hodnotu splatnej

alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že tieto orgány objektívne preukázali, že daňový
subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou
daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu
dodávateľského reťazca. (napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében
a Dávid, b. 50)

58. Z žalobou napadnutých rozhodnutí vyplýva, že daňové orgány vychádzali z tvrdenia, že v daňovom
konaní nebolo preukázané, že sťažovateľ nadobudol tovar a služby od dodávateľa označeného na
predložených faktúrach, z ktorých si v príslušných zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočet
DPH. Tým, že sťažovateľ nepreukázal nadobudnutie tovarov a služieb, nesplnil podmienku práva na
odpočítanie dane podľa zákona o DPH. V danom prípade teda nešlo teda o situáciu, kedy by daňové

orgány tvrdili, že žalobcom boli prijaté tovary alebo služby, avšak deklarované plnenia v určitom ohľade
obsahovo nekorešpondujú.
59. Medzi účastníkmi súdneho konania nebolo sporným, že žalobca prenajímal v kontrolovanom
zdaňovacom období apartmánové byty v rekreačnom areáli Tatragolf mountain resort vo Veľkej Lomnici
personálne prepojenej spoločnosti LUBIA s.r.o. Ďalšie správcom dane zistené skutočnosti, že peniaze

z bankového účtu prijaté dodávateľom AK Fusion s.r.o. od žalobcu boli vyberané v hotovosti a na tomto
účte neboli zaznamenané kreditné platby od iných odberateľov alebo debetné platby z obchodného
styku s dodávateľmi, sami o sebe vzťahovali sa len na dodávateľa a nebol preukázaný interes žalobcu.
Preto uvedené skutočnosti nemohli ovplyvniť nazeranie na vznik práva na odpočítanie hodnoty splatnej
alebo zaplatenej dane alebo na konanie žalobcu z hľadiska dodržania zákonných povinností daňového

subjektu. Rovnako skutočnosť, že dodávateľ žalobcu dodávateľom AK Fusion s.r.o. riadne neplnil
svoje daňové povinnosti a bol v čase výkonu daňovej kontroly nekontaktný nemôže byť posúdené v
neprospech žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane.60. V žalobou napadnutých rozhodnutiach daňové orgány tvrdili, že žalobca ani jeho dodávateľ AK
Fusion s.r.o. neidentifikovali konkrétne osoby, ktoré mali služby vykonať, hoci zadávania prác a ich
preberania sa podľa tvrdení konateľov obidvoch spoločností zúčastnili konatelia osobne. Obchody

zhodne preukazovali len predložením faktúr spolu s objednávkami, preberacími protokolmi, úhradou
faktúr. Fotodokumentácia predložená žalobcom nepreukazovala zásadné skutočnosti a to, aké osoby
mali služby vykonať a v akom rozsahu. Konatelia oboch spoločností (žalobcu aj dodávateľa) sa
vyjadrovali len všeobecne, resp. v prípade žalobcu sa vyjadriť nevedeli. Bývalý konateľ dodávateľskej
spoločnosti uviedol, že práce mali vykonať živnostníci používajúc vlastnú techniku, neuviedol však ani

ich počet na jednotlivých zákazkách, ani ich nijako neidentifikoval, bližšie informácie ohľadom týchto
osôb a ich materiálno-technického vybavenia zostali tvrdeniami nepodloženými. Žalobca neobjasnil,
akým spôsobom bol zabezpečený pohyb osôb vykonávajúcich predmetné služby v areáli a v bytoch vo
vlastníctve žalobcu, neuviedol mená a adresy osôb, ktoré prišli do styku s osobami pracujúcimi za AK
Fusion s.r.o. Informácie k preverovanej veci nevedela poskytnúť ani spoločnosť LUBIA s.r.o., ktorá mala
byty v prenájme a v rezorte poskytovala komplexné služby vlastníkom bytov. Podľa správcu mal žalobca

disponovať informáciami o osobách vykonávajúcich čistenie potrubí v apartmánových domoch, resp. si
ich mohol obstarať, nakoľko ako vlastník nehnuteľností a objednávateľ služieb musel zadať informácie
a pokyny predovšetkým nájomcovi apartmánových bytov spoločnosti LUBIA s.r.o. resp. správcovi bytov
spoločnosti REVO TATRY, s.r.o. a ich príslušným zamestnancom ohľadom dodávaných služieb a s tým
spojenou povinnosťou sprístupniť byt na údržbu a prevziať byt v poriadku po ukončení služby.

61. Správny súd neakceptoval právne závery daňových orgánov a v rozsudku konštatoval, že žalobca
uskutočnenie predmetných plnení nepreukazoval len faktúrami, ale správcovi dane predložil viaceré
listinnédôkazy-písomnéobjednávky,preberacieprotokolypodpísanéobomaúčastníkmiobchodualebo
výpisy z bankového účtu preukazujúce úhrady faktúr. Správny súd poukázal na to, že svedok Viliam
Henžel bývalý konateľ AK Fusion s.r.o. potvrdil dodanie služieb, pričom k všeobecnosti výpovede svedka

namietanej žalovaným súd argumentoval, že svedok potvrdil časové a vecné súvislosti zdaniteľných
plnení fakturovaných spornými faktúrami, potvrdil existenciu záväzkových vzťahov a skutočnosť, že
spoločnosť AK Fusion s.r.o. vykonala v prospech žalobcu fakturované plnenia, pričom svedok popísal
ako, kde a kedy boli práce vykonávané, ako boli práce zadávané a preberané, kto bol pri tom účastný za
jednotlivé subjekty, popísal miesta realizácie fakturovaných prác a predložil k nim aj fotodokumentáciu.

Na základe uvedeného zhrnutia správny súd dospel k záveru, že žalobca disponoval existenciou
materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami čím vyčerpal vlastné dôkazné bremeno a na preukázanie
opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné
bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.
62. Dôveryhodnosť každej obchodnej a účtovnej operácie sa odvíja od jej ekonomického zmyslu,

ktorý daňový subjekt sleduje. Tento ekonomický dôvod či podnikateľský zámer by mal byť z dokladov
zrejmý, resp. ľahko vysvetliteľný. Daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, musí
vedieť preukázať, že k zdaniteľnému obchodu skutočne došlo a že tento obchod použije na účely
svojho podnikania ako platiteľ. Racionálne zmýšľajúci podnikateľ nepochybne vie, prečo daný tovar
(službu) nakúpil a ako ho hodlá za pomoci svojich podnikateľských kapacít použiť na svoje podnikanie.

Ekonomický dôvod (kauzu) transakcie, u ktorej správca dane zistí dôvodné pochybnosti o jej reálnom
uskutočnení, nestačí v rámci daňovej kontroly doložiť daňovými a účtovnými dokladmi. Je potrebné
vysvetliť, akú podnikateľskú príležitosť daňový subjekt sledoval, keďže podnikaním nie je vytváranie
viac či menej hodnoverných daňových a účtovných dokladov, ale sústavná činnosť uskutočňovaná
samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dlhu dosiahnutie

zisku (§ 2 Obchodného zákonníka). Skutkové zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že skutočným
obsahom deklarovaných obchodných transakcií bolo profitovanie na odpočítaní dane z pridanej hodnoty,
nakoľko žiaden iný prínos pre žalobcu z predmetných nákupov nebol v konaní zdokumentovaný ani
špecifikovaný.
63. Kasačný súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo

veci sp.zn.2Sžf/4/2009zodňa23.06.2010vspojenísuznesenímÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky
č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom
subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.).
Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom
uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom

odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si
uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane
slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňovýsubjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na
odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.
64. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí

daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane
došlo. Isteže môže nastať situácia, kedy z rôznych dôvodov dodávatelia alebo subdodávatelia
nevedia preukázať dodanie tovaru alebo služby a tým vznik daňovej povinnosti, ktorá následne u
kontrolovaného daňového subjektu podmieňuje právo na odpočítanie dane. Môže nastať situácia,
že dodávatelia alebo subdodávatelia kontrolovaného daňového subjektu sú nekontaktní alebo inak

porušili právne predpisy týkajúce sa DPH (napr. nepodali daňové priznanie). Už samotné zistenie
skutočnosti, že vystavovatelia dotknutých daňových dokladov nevedia preukázať pôvod tovaru alebo
služby, spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o výške výdavkov vychádzajúcich z týchto dokladov
a deklarovaných v jeho daňovom priznaní. V takom prípade je povinnosťou kontrolovaného daňového
subjektupredložiťdaňovémuorgánudostatokdôkazov,ktorépotvrdianímtvrdené(reálne)uskutočnenie
obchodu (zdaniteľného plnenia).

65. Podnikateľ má okrem bežných daňových dokladov a účtovných dokladov byť schopný preukázať
aj inými dôkazmi, že k obchodu došlo deklarovaným spôsobom a v tvrdenom rozsahu. Podnikateľ
pri svojej činnosti má dbať na to, aby reálnosť obchodu vedel preukázať aj po ukončení obchodu v
budúcnosti, napr. pred daňovými orgánmi. Pokiaľ uzatvára reálny a korektný obchod, nepochybne na
jeho zabezpečenie vykonáva aj potrebnú hmatateľnú aktivitu. Potom celkom isto spomínanými dôkazmi

do budúcna disponuje. Kasačný súd má na mysli, že je rozumné sa domnievať, že činnosť podnikateľa
konajúceho s očakávanou (bežnou) obchodníckou opatrnosťou a odbornou starostlivosťou, pokiaľ je
hodnota obchodu relatívne vysoká (nie bagateľná), čo bolo deklarované aj v posudzovaných dodávkach,
v sebe zahŕňa potrebu (častej alebo aspoň nejakej) komunikácie medzi zmluvnými stranami, bude
zaznamenaná (archivovaná) a zanechá jasnú hmatateľnú stopu buď v podobe elektronickej alebo

písomnej komunikácie alebo v podobe rôznych relevantných podkladov o procese obstarania, ďalšieho
spracovania alebo využitia, skrátka o samotnom predmete jednotlivých dodávok.
66. Takouto stopou by boli podklady napríklad informujúce o forme, rozsahu a iných vlastnostiach služby
alebo o oboznámení sa s požiadavkami obchodných partnerov pred a počas realizácie obchodu alebo
o koordinácii jednotlivých úkonov medzi sťažovateľom, jeho dodávateľom a tiež medzi dodávateľom

sťažovateľa a jeho dodávateľmi. Uvedený výpočet je z hľadiska možných ďalších dôkazov len minimálny
a predpokladá sa, že podnikateľ pri svojej bežnej činnosti disponuje množstvom aj iných dôkazov, ktoré
získal v priebehu realizovania svojich obchodov. Takéto dôkazy obozretný podnikateľ uchováva po celú
dobu, kedy by mohli byť jeho obchodné transakcie preverované, pretože je povinnosťou daňového
subjektu pri realizácii zdaniteľného obchodu správať sa s dostatočnou opatrnosťou, a to tak, aby aj

do budúcnosti vedel preukázať materiálnu existenciu ním uskutočneného obchodu. Takýmto dôkazom
je práve aj znalosť problematiky a disponovanie relevantnými informáciami o predmete obchodu o
obchodnom partnerovi a tiež je pre tento účel povinný uchovať dôkazy (napr. listiny, elektronickú
komunikáciu, fotodokumentáciu) o uskutočnenom obchode. Pokiaľ daňový subjekt nepristupuje k
realizácii obchodu s dostatočnou opatrnosťou, vystavuje sa riziku, že mu zo strany orgánu štátu nebude

daňový výdavok uznaný.
67.NiejevrozporesjudikatúrouSúdnehodvoraEÚ(voveciC-610/19Vikingo)nazeraťnaposudzovanú
situáciu tak, že pokiaľ ide o dôkazy o uskutočnenom obchodoch, tými by prirodzene nedisponoval
len žalobca, ale museli by ich mať k dispozícii aj jeho dodávatelia a subdodávatelia a boli by ich
daňovým orgánom predložili. Uvedené by však platilo za predpokladu, že subdodávatelia reálne so

žalobcom v čase rozhodnom pre posúdenie veci so žalobcom obchodovali, a teda by s rôznymi
čiastkovými problémami zodpovedajúcimi predmetnej problematike boli ako zúčastnené zmluvné strany
konfrontované, pričom to predovšetkým platí aj o priamom dodávateľovi žalobcu. Niet pochýb o tom,
že osoby oprávnené konať za uvedené subjekty by v prípade reálneho dodania jednotlivých služieb
boli dostatočne informované o obsahu jednotlivých zodpovedajúcich činnostiach vzťahujúcich sa na

plnenie zmluvy a disponovali dôkazmi o oprávnenosti fakturovať dodanú službu, pričom nie je dôvod
pochybovať, že by takéto dôkazy správcovi dane i predložili.
68. Z administratívneho spisu je nesporné, že sa v ňom nachádzajú zápisnice z ústnych pojednávaní
zachytávajúce výpovede svedka Viliama Henžela bývalého konateľa AK Fusion s.r.o., ktoré boli
vyhotovené v súvislosti s predmetnou daňovou kontrolou u žalobcu alebo daňovou kontrolou vykonanou

u AK Fusion s.r.o.. Predovšetkým v zápisnici vyhotovenej dňa 17.12.2019 sa svedok vyjadril k priebehu
dodávok pre žalobcu.
69.Kasačnýsúdsanestotožnilstvrdenímsprávnehosúdu,žezvýpovedesvedkamožnozapreukázané
považovať dodanie predmetných služieb (prečistenie odpadového potrubia od sifónu 310 ks a potrubiaod WC s demontážou WC v počte 140 ks a kosenie trávy, vyžínanie krovín a vyčistenie pozemku).
Svedok síce potvrdil dodanie služieb, avšak jeho odpovede neopisujú (ako to tvrdil správny súd) časové
a vecné súvislosti sporných plnení ani konkrétne a hodnoverne neopisujú priebeh dodaní. Svedok len

všeobecne, stroho a bez akéhokoľvek detailu špecifického pre zrealizovaný obchod opísal základné
kontúry fakturovaných plnení. Tvrdil, že dodania služieb žalobcovi realizoval cez svojich dodávateľov
živnostníkov, pričom ale k tomuto tvrdeniu nepredložil žiaden dôkaz, ani neoznačil mená dodávateľov
živnostníkov, hoci sa k tomu na ústnom pojednávaní zaviazal. Pokiaľ ide o fotodokumentáciu, ktorú
predložil správcovi dane na ústnom pojednávaní a ktorú vyzdvihol správny súd ako relevantný dôkaz,

pozostávala z fotografií, na ktorých je vyobrazená sanita, avšak nezachytáva žiaden proces dodávok
predmetných služieb (demontáž, prečistenie odpadového potrubia, montáž). Fotodokumentáciu alebo
iný dôkaz týkajúci sa služby kosenie trávy, vyžínanie krovín a vyčistenie pozemku svedok nepredložil.
70. Deklarované služby sú svojim charakterom a rozsahom nepochybne sprevádzané značnou aktivitou
a fyzickou prítomnosťou službu realizujúcich osôb a tiež táto aktivita mala prebehnúť v relatívne dlhom
časovom úseku (3 mesiace). O dodaných službách však daňovým orgánom neboli predložené žiadne

dôkazy dôveryhodne potvrdzujúce ich reálne uskutočnenie.
71. V súdenej veci žalobca nebol schopný preukázať reálnosť svojich obchodov, z ktorých si odpočítal
DPH. Sťažovateľ nepredložil dôkazy, ktoré by vyvrátili pochybnosti o reálnosti dodávky AK Fusion s.r.o.
72. Kasačný súd sa nemohol stotožniť s tvrdením správneho súdu uvedeným v ods. 60 jeho rozsudku:
„Inými slovami povedané, daňové orgány v postate spochybňovali zdaniteľné plnenia na základe

okolností výlučne na strane dodávateľskej spoločnosti a do veľkej miery svoje rozhodnutia zakladali na
tom, že táto spoločnosť nepriznala a neodviedla do štátneho rozpočtu daň, neplnila si svoje zákonné
povinnosti voči správcovi dane, neuviedla zdaniteľné plnenia v kontrolnom výkaze a následne sa stala
nekontaktnou, pričom iný subjekt v reťazci (žalobca) si túto daň odpočítal.“
73. Uvedené hodnotenie správneho súdu je v zrejmom rozpore so skutočným záverom v rozhodnutiach

žalovaného a správcu dane. Správca dane nepriznal žalobcovi odpočítanie dane za kontrolované
zdaňovacie obdobie, keď vyvodil záver, že nebol reálne preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19
v nadväznosti na § 8 a § 9 zákona o DPH z titulu dodania tovaru alebo služby v tuzemsku deklarovaným
dodávateľom, a preto dostatočne nebol preukázaný vznik práva na odpočítanie dane. Správny súd tak
vychádzal zo skutkového a právneho omylu, čím boli poznačené právne závery jeho rozhodnutia, ktoré

súd považoval za porušením zákona v zmysle § 440 ods. písm. g) SSP.
74. Správny súd len zhrnul svoje právne závery, avšak neuviedol (nevysvetlil) ako dospel k inému
posúdeniu skutkového stavu a v čom po obsahovej stránke spočíval rozdiel jeho náhľadu na počas
daňovej kontroly zabezpečené dôkazy. Kasačný súd nepovažoval za argumentačne dostatočné a
vysvetľujúce iné vyhodnotenie dôkazov vykonaných správcom dane ako v napadnutom rozhodnutí.

75. Právo na spravodlivý súdny proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na
čo je poukázané vo viacerých rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky. Nález ÚS SR
sp. zn. I. ÚS 110/07). Podobne v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/09 Ústavný súd SR uviedol: „Otázka, či
súd nevyhovel požiadavke odôvodnenia vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže byť zodpovedaná
iba s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza:

„Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,
ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06)“ (napr. III. ÚS 107/07).
Ústavný súd SR tiež uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a

zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre
jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ (IV. ÚS 14/07). Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (napr. IV. ÚS

115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).
76. Správny súd sa už z vyššie uvedených dôvodov v napadnutom rozhodnutí riadne nezaoberal
spornými otázkami právne relevantnými pre konanie. To malo jednak za následok už spomenuté
nesprávne posúdenie a zároveň došlo k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý proces. Uvedené
nedostatky nemožno zhojiť v konaní pred kasačným súdom. Pokiaľ má kasačný súd posudzovať právne

úvahy správneho súdu k zákonnosti žalobou napadnutému rozhodnutiu orgánu verejnej správy, je
nevyhnutnou podmienkou aby odôvodnenie rozsudku správneho primárne hodnotilo zákonnosť žalobou
napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na dvojinštančnosť správneho súdneho konania a s tým spojenú
dvojinštančnosť hodnotenia skutočností rozhodných pre právne posúdenie veci, v záujme zachovaniapráva účastníkov súdneho konania na spravodlivý súdny proces nie je účelné napraviť tento stav súdom
kasačným, a to za účelom predídenia vydaniu rozhodnutia vo veci bez možnosti podania kasačnej
sťažnosti. Zásada zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces v tomto prípade prevyšuje

nad zásadou hospodárnosti konania.
77. Z do^vodov uvedeny´ch vysˇsˇie Najvysˇsˇi´ spra´vny su´d napadnuty´ rozsudok správneho su´du
podlˇa § 462 ods. 1 v spojeni´ s § 440 ods. 1 pi´sm. g) SSP zrusˇil a vra´til mu vec na dˇalsˇie konanie.
78. V ďalšom konaní sa správny súd vysporiada so všetkými okolnosťami potrebnými pre vyvodenie
svojho právneho záveru. Musí ísť o vysporiadanie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami

a myšlienkový postup správneho súdu musí byť v odôvodnení rozsudku dostatočne vysvetlený s
poukazom na zistené a osvedčené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia tak, aby
bolo presvedčivé.
79. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139
ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.