Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 13, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/90/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2323010306
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2323010306.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a členov
senátu Mgr. Pavla Macháča a JUDr. Rudolfa Botta, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v B., trvalé bydlisko C. XXX, pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona,
o odvolaní obžalovaného voči rozsudku Okresného súdu Galanta z 22.07.2024, č. k. 14T/19/2023-310,
na verejnom zasadnutí konanom 13.05.2025 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Galanta (ďalej len okresný súd) rozsudkom z 22.07.2024, č. k. 14T/19/2023-310 (ďalej
lennapadnutýrozsudok),uznalobžalovanéhoA.B.(ďalejlenobžalovaný)zavinnéhozprečinuublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 17.01.2022 v čase o 18.20 hod. v meste Galanta, Matúškovská cesta pri spoločnosti Jasplastik-

SK v smere na obec Matúškovo, vykonával jazdu ako vodič osobného motorového vozidla značky
Volkswagen Passat evidenčného čísla D., kde sa dostatočne nevenoval riadeniu vozidla a situácii v
premávke a neskoro reagoval na v tom čase z jeho pohľadu z ľavej strany na pravú stranu cesty mimo
vyznačenéhopriechoduprechádzajúcehochodcaE.F.aprednoupravoučasťouvozidladonehonarazil,
čímobžalovanýporušilustanovenie§4odsek1písmenoc)zákonačíslo8/2009Z.z.ocestnejpremávke
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, následkom čoho chodec E. F., nar. XX.XX.XXXX, naposledy

bytom G. XXX spadol na zem a utrpel ťažké zranenia, a to polytraumu s poúrazovou chudokrvnosťou,
pohmoždenie v oblasti ľavého bedrového zhybu v oblasti veľkého chochola kde sa nachádza odierka
veľkosti 16 x 70 cm, pohmoždenie s podliatinou v driekovej oblasti s prechodom podliatiny na ľavé
stehno, zlomeninu priečnych výbežkov tiel Stavcov L4 a L5 vľavo, viacpočetnú dislokovanú zlomeninu
horného konca pravej ramennej kosti, zlomeninu panvy, a to horného a dolného ramienka lonovej kosti
obojstranne s posunom lomných plôch, zlomeniny bočnej masy krížovej kosti obojstranne a zlomeninu

bedrových kostí obojstranne, s dobou liečenia až do smrti poškodeného dňa 09.03.2022 (ktorá však
nebola v bezprostrednej súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou), teda viac ako 42 dní, počas
ktorých bol v dôsledku predmetných zranení poškodený závažným spôsobom obmedzený na obvyklom
spôsobe života tým, že jeho poranenia si vyžiadali urgentnú hospitalizáciu od 17.01.2022 do 26.01.2022,
bol hemodynamicky nestabilizovaný, jeho stav si vyžadoval horizontálny režim až do jeho skonu,
počas celého liečebného procesu bol odkázaný na pomoc druhej osoby a intenzívnu ošetrovateľskú

starostlivosť, bol bezvládny, pripútaný na lôžko, bez možnosti samostatného pohybu,.
Za to obžalovanému okresný súd uložil podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2
Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona
sa mu určila skúšobná doba na 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona
bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere

2 (dva) roky. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku bol obžalovaný zaviazaný povinnosťou nahradiť
poškodenej spoločnosti Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a. s., škodu vo výške 1.840,54 Eur. Podľa §288 ods. 1 Trestného poriadku bola poškodená H. I. s nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný
proces.

2. Vo vzťahu k obžalovanému okresný súd argumentoval tým, že tento urobil na hlavnom
pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný zo
spáchania skutku uvedeného obžalobe. Následne okresný súd vykonal hlavné pojednávania v dňoch
11.08.2023, 15.11.2023, 13.03.2024, 17.07.2024, 22.07.2024 na ktorých vykonal dokazovanie
výsluchom obžalovaného, výsluchom svedkyne poškodenej H. I. a svedka F. I., výsluchom znalca

Ing. Jozefa Veverku, prečítaním výpovede svedkyne poškodenej J. K. C., prečítaním listinných
dôkazov a prečítaním znaleckého posudku MUDr. Zdena Moresa. Okresný súd z výsledkov vykonaného
dokazovania zistil skutkový stav tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
3. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že z dokazovania na hlavných pojednávaniach bola vina
obžalovaného v plnej miere preukázaná vykonanými dôkazmi a to najmä s poukazom na odborné
vyjadrenie znalca Ing. Josefa Veverku a jeho výsluch, z ktorých vyplynulo, že podstatnou príčinou

dopravnej nehody bolo konanie vodiča - obžalovaného, ktorý nereagoval na chodca - poškodeného
prechádzajúceho z ľavej strany cez vozovku napriek tomu, že poškodeného v úrovni stredovej deliacej
čiary mal možnosť vidieť a zodpovedajúcim spôsobom reagovať, a teda vzniku nehodového deja
zabrániť. Okresný súd uviedol, že znalec zároveň vylúčil, že by poškodený svojím pohybom z ľavého
okraja vozovky vytvoril pre obžalovaného náhlu prekážku. Okresný súd poukázal tiež na výpovede

svedkyne H. I. a svedka F. I., ktorí zhodne uviedli, že poškodeného v rozhodnom čase napriek
nepriaznivému počasiu, ako aj tmavému oblečeniu a absencie reflexných prvkov videli. Uvedené
svedecké výpovede okresný súd vyhodnotil ako vierohodné, nakoľko obaja vypovedali konzistentne, ich
výpovede sa vzájomne dopĺňali, prípadné rozpory boli zákonným postupom na hlavnom pojednávaní
odstránené. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že sa nestotožnil s obhajobou obžalovaného, že

poškodeného nevidel, a preto na neho nereagoval, keďže uvedené bolo vyvrátené vykonanými dôkazmi,
predovšetkým odborným vyjadrením v kontexte so svedeckými výpoveďami. Dané dôkazy týkajúce sa
viny obžalovaného boli odôvodnené aj prečítanými listinnými dôkazmi a to najmä lekárskymi správami,
záznamom z dopravnej nehody, zápisnicou o obhliadke miesta dopravnej nehody a taktiež aj znaleckým
posudkom MUDr. Zdena Moresa ohľadom spôsobených zranení poškodeného.

4. Okresný súd ďalej uviedol, že obžalovaný uvádzal na svoju obhajobu, že poškodený mu pod auto
vbehol, a preto nemal možnosť na uvedené konanie poškodeného reagovať. V tomto smere okresný
súd poukázal na výpoveď znalca Ing. Josefa Veverku, ktorý sa jednoznačne vyjadril, že rýchlosť chodca
vyplynula jednak z výpovedí svedkov a jednak aj z uvedeného miesta nárazu vozidla do chodca a
jeho konečnej polohy, teda konečnej polohy chodca, ak by bola rýchlosť chodca iná, bola by iná

aj konečná poloha tela, resp. ak by chodec bežal, telo by sa nachádzalo viac k pravému okraju
vozovky. Okresný súd uviedol, že znalec jednoznačne poukázal, že iná rýchlosť chodca by ovplyvnila
výpočty, ale nie jednu podstatnú vec, ktorou je viditeľnosť chodca. Chodec minimálne od stredu vozovky
predstavoval nebezpečenstvo, na ktoré by mal vodič reagovať. Skrátil by sa čas, v ktorom mal možnosť
vodič reagovať, čo však neovplyvňuje povinnosť vodiča reagovať v čase, keď pre neho chodec začal

predstavovať bezprostredné nebezpečenstvo, teda v tomto prípade v strede vozovky, keď vstupoval z
ľavej časti vozovky do pravej. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že vozovka bola osvetlená
okrem svetlometov vozidla aj pouličným osvetlením, vodič na vzdialenosť 52 m chodca mal možnosť
vidieť.Vsúvislostistvrdenímobžalovaného,žesanikamneponáhľal,okresnýsúduviedol,žepredmetné
tvrdenie bolo v rozpore so svedeckými výpoveďami H. I. a F. I., ktorí zhode vypovedali, že obžalovaný

bezprostredne po nehode uviedol, že sa ponáhľal pre syna do Matúškova na tréning.
5. Okresný súd uviedol, že pri ustálení zavinenia páchateľa sa musí vždy starostlivo zistiť a spoľahlivo
objasniť konanie obžalovaného, následok tohto konania a tiež príčinná súvislosť medzi konaním
(opomenutím) a následkom, tak v prejednávanom prípade okresný súd celkom jednoznačne a
nepochybne ustálil záver, že následok (ťažká ujma na zdraví poškodeného) nastala v príčinnej súvislosti

s konaním obžalovaného, ktoré fakticky spočívalo v nedostatočnom venovaní sa riadeniu vozidla
a situácii v cestnej premávke, v dôsledku čoho neskoro reagoval na cez vozovku prechádzajúceho
poškodeného. Tento záver jednoznačne vyplynul zo záverov resp. odborného vyjadrenia č. 35/2022, z
ktorého jednoznačne vyplynulo, že spôsob jazdy obžalovaného bol z technického hľadiska nesprávny a
jednou z technických príčin nehody bola skutočnosť, že obžalovaný na poškodeného nereagoval napriek

tomu, že ho mal možnosť vidieť. Súčasne okresný súd uviedol, že nemal žiadne dôvody spochybňovať
závery znaleckého dokazovania v oblasti posudzovania a vyhodnotenia zranení poškodeného, ktoré mu
vznikli v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, ktorej bol účastníkom.6. Okresný súd uviedol, že zo všetkých uvedených dôvodov uznal obžalovaného za vinného zo
spáchania skutku tak, ako bolo špecifikované vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, vrátane právnej
kvalifikácie, pretože v konaní bolo nepochybne preukázané, že skutok spáchal obžalovaný, tento svojim

konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.
1 Trestného zákona. Zároveň okresný súd čiastočne upravil skutkovú vetu obžaloby, keď doplnil časový
údaj týkajúci sa doby liečenia poškodeného (viac ako 42 dní), počas ktorej bol závažným spôsobom
obmedzený na obvyklom spôsobe života, z čoho potom vyplýva aj spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví
poškodeného.

7. Z hľadiska zavinenia okresný súd konanie obžalovaného vyhodnotil podľa § 16 písm. a) Trestného
zákona ako vedomú nedbanlivosť, keď obžalovaný vedel, že môže porušiť alebo ohroziť záujem
chránený Trestným zákonom (ľudský život a zdravie), ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že také
porušenie alebo ohrozenie nespôsobí, berúc do úvahy okolnosti, za akých obžalovaný skutok spáchal
a skutočnosť, že niet pochybností o jeho v plnom rozsahu zachovaných rozpoznávacích a ovládacích
schopnostiach v čase skutku. Okresný súd uviedol, že obžalovanému nič neprekážalo vo výhľade a

nedostatočnýmsledovanímdopravnejsituáciesabezprimeranýchdôvodovspoliehal,žesaničnestane,
pretožeakoobžalovanýuvádzal,išloochybupoškodeného,ktorýboloblečenývčiernom,bezreflexných
prvkov a vbehol mu pod auto.
8. K uloženému trestu okresný súd uviedol, že u obžalovaného nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu ani
priťažujúcu okolnosť. Vzhľadom na vyrovnaný pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností vychádzal

okresný súd zo základnej trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom, ktorá je pri prečine ublíženia
na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona stanovená v rozpätí 6 mesiacov až dva roky. Po
zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu, s prihliadnutím
aj na zistený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v pomere 0:0, keď dôsledne prihliadal aj na
potrebu naplnenia účelu trestu dospel súd k záveru, že na obžalovaného je napriek tomu, že sa jedná o

nedbanlivostný trestný čin, potrebné pôsobiť uložením trestu odňatia slobody, a to aj s poukazom na jeho
trestnú minulosť. Okresný súd uviedol v prípade všetkých právoplatných odsúdení sa na obžalovaného
hľadí, akoby odsúdený nebol, v tejto súvislosti je však žiaduce poznamenať, že zahladením odsúdenia
alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, avšak
nie aj samotná skutočnosť, že páchateľ trestný čin spáchal (R71/1975, R 10/1974). Okresný súd

uviedol, že napriek fikcii neodsúdenia vo vzťahu k predchádzajúcim odsúdeniam je z doterajšej minulosti
obžalovaného potrebné vyvodiť, že obžalovaný je osobou, ktorá má sklony páchaniu protispoločenskej
činnosti. Okresný súd v rámci určenia druhu trestu a jeho výmery zohľadnil osobu obžalovaného, jeho
trestnú a priestupkovú minulosť ako aj okolnosti prípadu a formu zavinenia, a preto obžalovanému uložil
trest odňatia slobody na samotnej spodnej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby vo výmere

6 mesiacov. Výkon trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odložil, nakoľko vzhľadom na
osobu obžalovaného a okolnosti prípadu mal za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu
páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný a určil mu zároveň skúšobnú dobu v trvaní 18
mesiacov. Okresný súd taktiež uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo, pretože obžalovaný
sa trestného činu dopustil v súvislosti s vedením motorového vozidla. Berúc do úvahy všetky okolnosti

prípadu ako aj bohatú priestupkovú minulosť obžalovaného mal okresný súd za to, že účel trestu bude
splnený len v prípade súčasného uloženia trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Účelom trestu
zákazu činnosti je predovšetkým zabrániť opakovaniu trestného činu, a preto je jeho uloženie úplne
odôvodnené vtedy, keď páchateľ vyvolá trestným činom v doprave pochybnosť o svojej spoľahlivosti
alebo spôsobilosti viesť motorové vozidlo. Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané,

žeobžalovanývminulostiakovodičopakovanezávažnýmspôsobomporušovaldôležitépravidlácestnej
premávky, čo nesvedčí o jeho spoľahlivosti viesť motorové vozidlá. Práve naopak, vzhľadom na počet
a charakter spáchaných priestupkov ako aj výšku uložených pokút možno konštatovať, že obžalovaný
v minulosti porušoval závažným spôsobom predpisy o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a
vzhľadom na výpis z evidencie priestupkov ako aj kartu vodiča ho nemožno v nijakom prípade hodnotiť

ako vzorného či zodpovedného vodiča. Obžalovanému okresný súd uložil trest zákazu činnosti vo
výmere 2 roky, ktorý trest považuje v spojení s uloženým trestom odňatia slobody za primeraný a
spravodlivý. Pri určovaní výmery trestu okresný súd zohľadnil skutočnosť, že v prípade trestnej činnosti
obžalovaného sa jednalo o nedbanlivostný trestný čin, na druhej strane však bolo potrebné zohľadniť aj
správanie sa obžalovaného ako vodiča v minulosti a následok spôsobený trestným činom.

9. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť
poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. škodu vo výške 1.840,54 €, pretože poškodený si
nárok na jej náhradu riadne a včas uplatnil a výšku škody mal okresný súd za dostatočne preukázanú
z prečítanej výpovede poškodeného z prípravného konania, ako aj z vyčíslenia nákladov za poskytnutúzdravotnú starostlivosť. Poškodená H. I. si uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 600,- eur
titulom nákladov súvisiacich s pohrebom poškodeného. Z vykonaného dokazovania, resp. zo záverov
znaleckého posudku MUDr. Zdena Moresa vyplynulo, že smrť poškodeného nebola v bezprostrednej

súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou, ale s rozvojom komplikácií v liečbe /dekubitov,
pravdepodobne následne sepsy/, ktoré však s týmto úrazovým dejom a následným manažmentom
liečebného procesu nevyhnutne súvisia. Vzhľadom na uvedené okresný súd dospel k názoru, že podľa
výsledku dokazovania nie je daný podklad na vyslovenie povinnosti na náhradu škody, preto súd podľa
§ 288 ods. 1 Trestného poriadku poškodenú s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

10. Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku sa prokurátor
Okresnej prokuratúry Galanta (ďalej len prokurátor) vzdal práva na podanie odvolania voči všetkým
výrokom a obžalovaný podal ihneď odvolanie voči všetkým výrokom ako aj voči konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.

11.ObžalovanýodôvodnilpodanéodvolanieprostredníctvomsvojejobhajkyneJUDr.AndreyKuruczovej

(ďalej len obhajkyňa) písomným podaním doručeným okresnému súdu 05.08.2024.
11.1. Obhajkyňa v odôvodnení uviedla, že odvolanie podáva voči napadnutému rozsudku v celom
rozsahu, t. j. proti výroku o vine, výroku o treste ako aj výroku o náhrade škody. Odvolanie podáva
z dôvodu, že v konaní sú podstatné chyby, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali a najmä
pre nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení a tiež z dôvodu, že súd sa nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
11.2. Obhajkyňa argumentovala tým, že okresným súdom odôvodnený výrok o vine odôvodnil dôkazmi,
ktoré vyplývali z výpovedí svedkov a vypočutého znalca. Podľa názoru obhajoby v prípravnom konaní
ani v konaní pred súdom nebol produkovaný žiaden relevantný nespochybniteľný priamy alebo nepriamy
dôkaz, ktorý by preukazoval, že skutok spáchal obžalovaný. V danom prípade obhajoba odmieta

názor, že dopravná nehoda vykazuje znaky trestného činu ublíženia na zdraví. Poukazujú najmä na
nesúlad medzi skutkovými zisteniami a výsledkami dokazovania a to na vzniknuté rozpory, ktoré sa
týkajúspôsobupohybupoškodeného,poveternostnýchpodmienokvčasedopravnejnehody,viditeľnosti
v čase dopravnej nehody a osvetlenia na cestnej komunikácii.
11.3. Obhajkyňa k spôsobu pohybu poškodeného uviedla, že okresný súd pri ustálení skutkového

deja vychádzal z výpovedi svedka F. I., ktorý vypovedal v prípravnom konaní, že bolo mokré počasie,
aj mierna hmla, vozovka bola mokrá a svedok potvrdil, že poškodený prechádzal cez jazdné pruhy
zrýchlenou chôdzou. Na hlavnom pojednávaní svedok vypovedal k poveternostným podmienkam, že
bola tma, bolo zlé počasie, keď išli z Galanty, pršalo, v čase nehody mohla už sadať hmla, k pohybu
poškodenéhouviedol,žekeďhopoškodenýzbadal,začalutekať,kričalnaneho,abynešielleboidúautá.

Taktiež svedkyňa H. I. v prípravnom konaní uviedla, že pršalo, dážď so snehom, preto radšej s barlou
nevystúpila a na hlavnom pojednávaní uviedla, že pršalo, zdá sa jej, že dážď so snehom, stierače išli
naplno, bola slabšia viditeľnosť. Obhajkyňa uviedla, že vypracované odborné vyjadrenie č. 35/2022
znalcom Ing. Josefom Veverkom nepovažuje za správne, nakoľko znalec vychádzal z nesprávnych
vstupných údajov ohľadom viditeľnosti a rýchlosti pohybu poškodeného. Obhajkyňa sa nestotožňuje

s vyjadrením znalca ohľadom skutočnosti, že iná rýchlosť by ovplyvnila výpočty, ale nie jednu podstatnú
vec, ktorou je viditeľnosť chodca. S uvedeným konštatovaním znalca sa v žiadnom prípade obhajoba
nestotožňuje, a preto žiadala aby bolo doplnené odborné vyjadrenie, avšak okresný súd dané návrhy
odmietol.
11.4. Obhajkyňa ďalej namietala, že zo zabezpečených dôkazov je možné dospieť k niekoľkým

skutkovým verziám, pričom povinnosťou okresného súdu bolo prikloniť sa k verzii, ktorá je pre
obžalovaného priaznivejšia, pretože v opačnom prípade prichádza k porušeniu princípu ,,in dubio pro
reo“ a tým aj prezumpcie neviny.
11.5. Obhajkyňa k výroku o náhrade škody uviedla, že skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu
nevykazuje znaky trestného činu, a preto výrok o náhrade škody nie je správny.

11.6. Vzhľadom na uvedené skutočnosti obžalovaný navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok
v celom rozsahu podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku a podľa § 322
ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju znova prejednal a rozhodol, prípadne aby
krajský súd podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak, že obžalovaného podľa § 285 písm. b)
Trestného poriadku oslobodí spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom.

12. Prokurátor sa k písomne odôvodnenému odvolaniu obžalovaného žiadnym spôsobom nevyjadril.
13. Spisový materiál bol krajskému súdu riadne predložený na rozhodnutie o odvolaní obžalovaného
19.09.2024.14. Za účelom prejednania odvolania obžalovaného nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia
na 13.05.2025, ktorého sa zúčastnil prokurátor krajskej prokuratúry, obžalovaný a obhajkyňa.
15. Dokazovanie krajský súd na verejnom zasadnutí nedopĺňal, nakoľko strany nemali návrhy na

doplnenie dokazovania. V rámci konečných návrhov prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že
napadnutý rozsudok považuje za zákonný, spravodlivý a odvolanie obžalovaného navrhol podľa § 319
Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť. Obhajkyňa obžalovaného uviedla, že po zhodnotení
vykonaných dôkazov bez akýchkoľvek pochybností prevažujú dôkazy v prospech obžalovaného,
zavinenie obžalovaného nebolo preukázané, a preto z uvedených dôvodov žiadajú, aby krajský súd

napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie okresnému
súdu, prípadne aby rozhodol tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby. Obžalovaný uviedol, že sa
pridržiava prednesu jeho obhajkyne a uviedol, že sa cíti byť nevinný, jednoznačne v čase skutku pršalo,
čo uviedli aj iní svedkovia a poškodený mu vytvoril náhlu prekážku, keď oproti išli autá, rodina pritom
na neho kývala, aby nešiel do cesty.
16. Podľa § 315 Trestného poriadku, o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd.

O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku, odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,
ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.

Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že
a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Podľa § 319 Trestného poriadku, odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
17. Krajský súd ako súd odvolací na podklade podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok
a zistil, že odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnom stanovenej lehote a proti
výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Následne s poukazom na ustanovenie §

317 ods. 1 Trestného poriadku krajský súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku
o vine, výroku o treste, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné.
18. Možno tiež pripomenúť, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého
stupňa tvoria vzájomnú jednotu, preto je nadbytočné, aby krajský súd opakoval vo svojom rozhodnutí

správne skutkové a právne závery okresného súdu. Tiež platí, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument odvolateľa, ale iba na tie, ktoré
majúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníazostalisporné,alebosúnevyhnutnénadoplnenie
dôvodov napadnutého rozsudku, ktorý sa preskúmava v odvolacom konaní.
19. Súčasne je potrebné pripomenúť, že v trestnom konaní nie sú súdy povinné dať odpoveď na všetky

námietky uplatnené obžalovaným, ale len na tie, ktoré sú kľúčové pre posúdenie veci v otázke viny.
Inak vyjadrené, súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je právo obžalovaného na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu. Konajúci súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov trestnej veci uvádzaných obžalovaným.
Krajský súd je toho názoru, že rozsudok okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu takéto
odpovede obžalovanému poskytli.
Ku výroku o vine a konaniu, ktoré mu predchádzalo

20. Pokiaľ ide o konanie, preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že okresný súd
dodržal všetky ustanovenia zákona viažuce sa ako k príprave a začiatku, tak aj k priebehu hlavného
pojednávania. Ani v procese dokazovania sa žiadneho procesného pochybenia okresný súd nedopustil,
keď na hlavnom pojednávaní zákonným spôsobom vykonal všetky dôkazy, ktoré boli potrebné naspravodlivé a zákonné rozhodnutie v merite veci. Tieto dôkazy následne vyhodnotil individuálne a v
ich súhrne podľa pravidiel uvedených v § 2 ods. 12 Trestného poriadku a dospel k správnemu záveru,
že sa skutok stal a spáchal ho obžalovaný ako trestne zodpovedný páchateľ. Následne v odôvodnení

napadnutého rozsudku okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku uviedol,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporovali. Krajský súd je
toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je v tomto smere presvedčivé a spĺňa kritériá
predpokladané v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku, nemá voči odôvodneniu napadnutého

rozsudku podstatné výhrady, preto naň odkazuje bez potreby na tomto mieste príslušné argumenty
detailne opakovať.
21. Možno len v stručnosti zhrnúť, že o spáchaní skutku obžalovaným v danom mieste a čase nemal
ani krajský súd najmenšie pochybnosti. Kľúčovými dôkazmi v tomto smere sú výpovede osôb svedkov
H. I. a F. I., no predovšetkým výsluchom znalca Ing. Jozefa Veverku a najmä záverov jeho odborného
vyjadrenia č. A 35/2022, záverov vyplývajúcich zo znaleckého posudku č. 17/2022 vypracovaného

znalcom MUDr. Zdenom Moresom, znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia.
Okresný súd správne v odôvodnení napadnutého rozsudku po obsahovej stránke tieto dôkazy nielen
podrobne rozviedol, ale ich aj správne vyhodnotil. Aj krajský súd týchto svedkov považoval za
vierohodných a ich výpovede za pravdivé, nakoľko vzájomne korešpondovali, dopĺňali sa a boli v súlade
aj s inými dôkazmi.

22. Obžalovaný namietal prostredníctvom svojej obhajkyne skutočnosť, že okresným súdom uvádzané
skutkové zistenia sú nesprávne a v rozpore s obsahom vykonaných dôkazov, ktoré okresný súd
žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Krajský súd považuje k uvedenej skutočnosti tvrdenej obhajobou
uviesť, že z vykonaného dokazovania evidentne vyplýva, že skutok je jednoznačne preukázaný, konanie
obžalovaného, že spôsobil dopravnú nehodu svojou neskorou reakciou a nesprávnym spôsobom

vedenia motorového vozidla bolo jednoznačne preukázané. Aj z jednotlivých svedeckých výpovedí
a najmä výsluchu znalca Ing. Vererku vyplynula skutočnosť, že jednou z príčin dopravnej nehody bolo
konanie vodiča - obžalovaného, ktorý nereagoval na chodca - poškodeného prechádzajúceho z ľavej
strany cez vozovku napriek tomu, že poškodeného v úrovni stredovej deliacej čiary mal možnosť vidieť
a odpovedajúcim spôsobom mohol reagovať a vzniku nehodového deja zabrániť. Uvedené skutočnosti

podľa názoru krajského súdu v plnej miere vyvracajú tvrdenia obžalovaného, že sa mu poškodený
nekontrolovateľne vbehol do jazdnej dráhy. Krajský súd považuje za potrebné v danej veci konštatovať,
že daný znalec zároveň vylúčil, že by poškodený svojím pohybom z ľavého okraja vozovky vytvoril pre
obžalovaného náhlu prekážku na ktorú by obžalovaný svojím konaním nedokázal reagovať.
23. Obhajoba namietala taktiež aj skutočnosť, že pri ustálení skutkového stavu okresný súd vychádzal

iba z výpovedí svedkov H. I. a F. I. ohľadom nepriaznivého počasia a poveternostných podmienok.
K uvedenej skutočnosti krajský súd považuje za potrebné uviesť, že okresný súd správnym spôsobom
vyhodnotil jednotlivé svedecké výpovede, v ktorých svedkovia zhodne uviedli, že poškodeného v
rozhodnom čase napriek nepriaznivému počasiu, ako aj napriek tmavému oblečeniu a absencie
reflexných prvkov videli, z čoho možno vyvodiť jednoznačný záver, že dané poveternostné podmienky

a taktiež aj svetelné podmienky neboli v takom nepriaznivom stave, že by poškodeného nemohol vidieť
aj obžalovaný. Krajský súd poukazuje, že dané výpovede okresný súd vyhodnotil ako vierohodné,
nakoľko svedkyňa ako aj svedok vypovedali konzistentne, ich výpovede sa vzájomne dopĺňali, prípadné
rozpory boli zákonným postupom na hlavnom pojednávaní odstránené. Okresný súd správne vyhodnotil
obhajobné tvrdenia obžalovaného, že poškodeného nevidel, a preto na neho nereagoval, keďže

uvedené bolo vyvrátené vyššie uvedenými dôkazmi, a to najmä s poukazom na odborné vyjadrenie
znalca v kontexte s vyššie uvedenými svedeckými výpoveďami. Na základe uvedených skutočností
krajský súd považuje za bezpredmetné námietky obhajoby ohľadom nepriaznivých poveternostných
podmienok a viditeľnosti poškodeného, ktorý prechádzal cez vozovku.
24. Obžalovaný v podanom odvolaní namietal skutočnosť, že poškodený sa pohyboval väčšou

rýchlosťou chôdze prípadne bežal a tým vytvoril neočakávanú prekážku v jeho jazdnej dráhe na čo
nemohol žiadnym spôsobom reagovať. Na predmetnú obhajobnú námietku krajský súd uvádza, že
jediný priamy svedok a to F. I. vo svojom výsluchu uviedol, že poškodený išiel rýchlou chôdzou a táto
skutočnosť je preukázaná aj výpoveďou znalca Ing. Josefa Veverku, ktorý sa jednoznačne uviedol, že
rýchlosť chodca vyplynula jednak z výpovedí svedkov a jednak aj z uvedeného miesta nárazu vozidla do

chodca a jeho konečnej polohy, teda konečnej polohy chodca. Znalec konštatoval, že ak by bola rýchlosť
chodca iná, bola by iná aj konečná poloha tela, resp. ak by chodec bežal, telo by sa nachádzalo viac k
pravému okraju vozovky. Krajský súd poukazuje na tvrdenie znalca, že v prípade inej rýchlosti chodca
by mohlo nastať určité ovplyvnenie výpočtov, avšak znalec poukázal, že podstatnú elementárnu vec,ktoroujeviditeľnosťchodca.Krajskýsúdpoukazuje,ževpriebehunehodovéhodejapoškodený-chodec
minimálne od stredu vozovky predstavoval nebezpečenstvo, na ktoré mal obžalovaný - vodič reagovať.
Prípadnou zmenou rýchlosti by sa skrátil čas, v ktorom mal možnosť obžalovaný - vodič reagovať,

čo však neovplyvňuje povinnosť vodiča reagovať v čase, keď pre neho chodec začal predstavovať
bezprostredné nebezpečenstvo, teda v tomto prípade v strede vozovky, keď vstupoval z ľavej časti
vozovky do pravej.
25. Ďalšia námietka obžalovaného sa týkala zlého osvetlenia vozovky kvôli ktorému nemohol vidieť
poškodeného keď prechádzal cez vozovku. Krajský súd k predmetnej námietke uvádza, že znalec sa

tiež už k uvedenej námietke vyjadroval kde uviedol, že v danom prípade bola vozovka osvetlená okrem
svetlometov vozidla aj pouličným osvetlením, z čoho je evidentné, že obžalovaný - vodič na vzdialenosť
52 m chodca mal možnosť vidieť.
26. Krajský súd taktiež poukazuje, že okresný súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal s námietkou
obhajobyohľadomodmietnutiadoplneniaodbornéhovyjadreniaakoajvypracovanímnovéhoodborného
vyjadrenia znalcom z odboru dopravy, pretože predmetné návrhy sa týkali okolností, ktoré boli zistené

už skôr navrhnutými a vykonanými dôkazmi. Okresný súd správne vyhodnotil odmietnutie vykonania
navrhovaného dôkazu v tom smere, že poukázal aj na výsluch znalca Ing. Josefa Veverku, ktorý sa
jednoznačne vyjadril, že rýchlosť chodca vyplynula jednak z výpovedí svedkov a jednak aj z uvedeného
miesta nárazu vozidla do chodca a jeho konečnej polohy, teda konečnej polohy chodca, ak by bola
rýchlosť chodca iná, bola by iná aj konečná poloha tela, resp. ak by chodec bežal, telo by sa nachádzalo

viac k pravému okraju vozovky, pričom iná rýchlosť chodca by ovplyvnila výpočty, ale nie jednu podstatnú
vec, ktorou je viditeľnosť chodca. Chodec minimálne od stredu vozovky predstavoval nebezpečenstvo,
na ktoré by mal vodič reagovať.
27. Pokiaľ ide o hodnotenie dôkazov, krajský súd pripomína, že v trestnom konaní platia zákonom
stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich

je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok
nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti,
ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho
množstva a kvality dôkazov potrebných na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané

zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány
činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé
pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods.
12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivoivichsúhrneadospelklogickyodôvodneným
skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe
svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom
prípadetotižniejemožnénapadnutémurozsudkuvytknúťžiadnuvaduvzmysleuvedenéhoustanovenia
(porovnaj R 53/1992). Krajský súd tiež v súvislosti s hodnotením vykonaných dôkazov opakovane vo

svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola
stranakonaniapredvšeobecnýmsúdomúspešná,tedaabybolorozhodnutévsúladesjejpožiadavkami,
predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak
si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to

nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je
ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo
veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani
nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení
rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným

všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10
Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie
sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn. 4Tdo/36/2015).
28. Z prezentovaných dôvodov považoval krajský súd odvolacie námietky obžalovaného smerujúce proti

rozsahu dokazovania, spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov a z neho plynúcich skutkových zistení,
ktoré okresný súd premietol v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku, za nedôvodné.
Možno pripomenúť v tomto smere, že právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola
stranakonaniapredvšeobecnýmsúdomúspešná,tedaabybolorozhodnutévsúladesjejpožiadavkami,predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.

K právnej kvalifikácii skutku

29. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, okresný súd zistený skutkový stav správne právne posúdil
ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona. Krajský súd poukazuje, že okresný

súd precizoval a správne upravil čiastočne skutkovú vetu obžaloby, keď doplnil časový údaj týkajúci
sa doby liečenia poškodeného (viac ako 42 dní), počas ktorej bol závažným spôsobom obmedzený na
obvyklom spôsobe života, z čoho potom vyplýva aj spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví poškodeného.

30. Krajský súd taktiež poukazuje, že okresný súd sa správne vysporiadal s otázkou skúmania
materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona ohľadom vyvodenia trestnej zodpovednosti

v prejednávanom prípadne, kde správne uviedol, že vzhľadom na následok spôsobený trestným činnom
(ťažká ujma na zdraví) je možné dospieť k záveru, že závažnosť činu uvedeného v skutkovej vete
je vyššia ako nepatrná, čo použitie materiálneho korektívu vylučuje, a preto konanie tak bolo treba
definovať ako prečin. K uvedenému krajský súd považuje za potrebné uviesť, že skutok spáchaný
obžalovaným jednoznačne preukazoval stupeň závažnosti činu vyšším spôsobom ako nepatrným

a z ohľadom na ťažkú ujmu na zdraví u poškodeného sa evidentne jedná o trestný čin spadajúci do
trestnoprávnej zodpovednosti.

31. Ohľadom modifikácie skutkovej vety krajský súd uvádza, že okresný súd správnym spôsobom
reflektoval na skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, tým

spôsobom, že čiastočne upravil skutkovú vetu obžaloby v tom kontexte, že doplnil časový údaj týkajúci
sa doby liečenia poškodeného, a preto okresný súd na danú skutočnosť reflektoval a premietol to aj do
skutkovej vety napadnutého rozsudku oproti podanej obžalobe. Krajský súd v tejto súvislosti pripomína,
že okresný súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo a
povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, ktoré

prípadne aj oproti obžalobe modifikuje, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku.
34. Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, identitu, vyžaduje skúmanie, či sa trestné konanie týka
tej istej udalosti vo vonkajšom svete toho istého skutkového deja, preto musí byť skutok, pre ktorý
je obžalovaný trestne stíhaný, presne označený s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,
prípadne s uvedením iných skutočností, pokiaľ ich treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s

iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu
popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, t. j. že v uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku
sa musí skutkový dej úplne rovnako popisovať, pretože vykonávaním dôkazov v priebehu trestného
stíhania, teda aktivitou orgánov činných v trestnom konaní i súdu získané poznatky o skutočnosti sa
môžu zmeniť. Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť, niektoré môžu pribudnúť a iné sa môžu upresniť.

Krajskýsúdzároveňpoukazujenatúskutočnosť,žeaksazmenialenokolnostitýkajúcesamiestaačasu
spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu alebo forma zavinenia, ale je zachovaná
podstataskutku,t.j.samotnékonaniealebonásledok,ktorýboltýmtokonanímspôsobený,jezachovaná
totožnosť skutku (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6Tz 109/95).
K výroku o treste všeobecne

35. Pokiaľ ide o výrok o treste, krajský súd na úvod považuje za potrebné pripomenúť niektoré teoretické
východiská rozhodné pre ukladanie trestu.
36. Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre
ukladanie trestov uvedených v ustanovení § 34 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má
zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti

a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestnýchčinov,trestzároveňvyjadrujemorálneodsúdeniepáchateľaspoločnosťou.Trestmápostihovať
iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
37. Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka

páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti
už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin,
obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy
páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmomspoločnosti,štátuačlenomspoločnostipredútokmipáchateľovtrestnýchčinovavýchovnýmpôsobením
na ostatných členov spoločnosti.
38. Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho

funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa
a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný
zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými

činmi a pred ich páchateľmi.
39. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti

a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie,

negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
40. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,
ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu
je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom
konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

41. Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa
i spoločnosť. U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v
spravodlivé rozhodovanie súdu, či jej dôveru v súdnu moc ako celok. U páchateľa neprimerane prísne
tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé.
Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktorú trestným činom spáchal, a

preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým
predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy
páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom
v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže
dôjsť.Spravodlivosťtrestujetakmožnépovažovaťajzapredpokladprerastaniarepresívnehopôsobenia

trestu do pôsobenia výchovného.
42. Po novele trestného zákona už súd pri ukladaní trestu nemusí súd obligatórne prihliadnuť podľa § 38
ods. 2 Trestného zákona na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.
Zároveňpriurčovanídruhuavýmerytrestumusísúdvsúladesustanovení§34ods.4Trestnéhozákona
prihliadnuť na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a

poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.

K výroku o treste konkrétne pre obžalovaného
43. Krajský súd sa v plnej miere stotožnil s výrokom napadnutého rozsudku ohľadom uloženého trestu
a spôsobe jeho výkonu pre obžalovaného.

44.Pokiaľideosamotnývýrokotreste,obhajobasavodvolacíchnámietkachtomutovýrokunevenovala.
45. Krajský súd poukazuje, že okresný súd pri rozhodovaní o uložení trestu a jeho výmery pre
obžalovaného správne nezistil existenciu ani jednej poľahčujúcej okolnosti a taktiež ani jednej
priťažujúcej okolnosti u obžalovaného. Na základe uvedených skutočností ukladal trest odňatia slobody
vo výmere šesť mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní osemnásť

mesiacov.Okresnýsúdsprávneodôvodnilskutočnosť,žepriukladanítrestuzohľadnilspôsobspáchania
trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce i poľahčujúce okolnosti a tiež osobu
obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Aj podľa názoru krajského súdu tak možno od
obžalovaného racionálne očakávať, že v prípade uloženia podmienečného trestu odňatia slobody bude
účel trestu sledovaný ustanovením § 34 Trestného zákona, tu najmä z hľadiska individuálnej prevencie

naplnený.
46. Krajský súd ohľadom podmienečného trestu u obžalovaného uvádza, že na uloženie daného druhu
trestu boli splnené všetky zákonné podmienke. Je tomu tak z dôvodu, že okrem závažnosti spáchaného
prečinu je potrebné zvážiť aj možnosti nápravy páchateľa. Práve táto ostatná zákonná podmienka, tedapredpoklad možnosti napravenia páchateľa trestom odňatia slobody nespojeným s jeho výkonom, v
prípadeobžalovanéhopodľanázorukrajskéhosúdusplnenáje,čovytváraprekážkuprejehopotrestania
nepodmienečným trestom odňatia slobody.

47. Podľa názoru krajského súdu je uložený trest primeraný, nakoľko z povahy veci nemôže byť trest
ukladaný na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. A vo výsledku je aj podľa
názoru krajského súdu takto vymeraný trest vzhľadom na osobu obžalovaného a charakter súdenej
trestnej činnosti a okolnosti prípadu aj trestom spravodlivým, ktorý splní svoju funkciu nielen z hľadiska
individuálnej, ale aj generálnej prevencie a zároveň aj morálne odsúdi jeho konanie.

48.Krajskýsúdsastotožnilajsuložímtrestuzákazučinnostiviesťmotorovévozidlá,pretožeobžalovaný
sa trestného činu dopustil v súvislosti s vedením motorového vozidla. Okresný súd správne zohľadnil
všetky okolnosti prípadu správne poukázal aj na bohatú priestupkovú minulosť obžalovaného. Aj podľa
názoru krajského súdu je účelom trestu zákazu činnosti predovšetkým zabrániť opakovaniu trestného
činu, a preto je jeho uloženie úplne odôvodnené. Okresný súd správne poukázal, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že obžalovaný v minulosti ako vodič opakovane závažným spôsobom porušoval

dôležité pravidlá cestnej premávky. Podľa názoru krajského súdu skutočnosti vyplývajúce z evidenčnej
karty vodiča a registra priestupkov a s poukazom na počet a charakter spáchaných priestupkov ako aj
výšku uložených pokút možno konštatovať, že obžalovaný v minulosti porušoval závažným spôsobom
predpisy o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Krajský súd považuje uložený trest zákazu
činnosti vo výmere 2 roky, za dostatočný v spojení s uloženým trestom odňatia slobody za primeraný

a spravodlivý.
49. Takto uložený trest je podľa názoru krajského súdu zákonný, zodpovedajúci kritériám stanoveným
v ustanovení § 33a a § 34 Trestného zákona, je tiež primeraný a spravodlivý, obsahujúci v sebe
obsahuje prvky tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie, vrátane morálneho odsúdenia konania
obžalovaného.

K výroku o náhrade škody
50. Krajský súd uvádza ohľadom výrokov o náhrade škody napadnutého rozsudku, že tieto výroky
o priznaní náhrady škody ako aj odkázaní náhrady škody na civilný proces považuje za zákonné

a majúce podklad vo vykonanom dokazovaní. Krajský súd poukazuje, že okresný súd mal v dostatočnej
miere vykonaným dokazovaním preukázané, že poškodená Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s.,
si nárok na jej náhradu riadne a včas uplatnila a výšku škody mal súd za dostatočne preukázanú z
prečítanej výpovede poškodeného z prípravného konania, ako aj z vyčíslenia nákladov za poskytnutú
zdravotnú starostlivosť. Okresný súd správne uviedol, že poškodenú H. I. odkázal na civilný proces, keď

si uplatnila nárok na náhradu škody titulom nákladov súvisiacich s pohrebom poškodeného. S uvedenou
argumentáciou sa krajský súd v plnej miere stotožnil.
Záver

50. S poukazom na vyššie prezentované skutočnosti a právne úvahy dospel krajský súd k záveru,

že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, preto ho postupom podľa § 319 Trestného poriadku na
verejnom zasadnutí uznesením zamietol súc toho názoru, že na všetky relevantné odvolacie námietky
boli poskytnuté priliehavé odpovede.

51. Toto uznesenie bolo senátom prijaté jednomyseľne (§ 163 ods. 4, § 180 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.