Rozsudok – Ostatné ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, May 22, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121320224
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6121320224.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov JUDr. Dušana Kucbela a JUDr. Alexandra Mojša, v spore žalobkyne A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C. XX, D. D., právne zastúpenej E. F. F., advokátom, so sídlom F. XXXXX/X, D. D., proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná G. F. C., so sídlom H. X, D., s adresou pre doručovanie: I. F. D. D.,
so sídlom F. J. X, D. D., o zaplatenie 15 000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku

Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 13C/28/2021 zo dňa 26. 10. 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku, ktorým žalobu zamietol m e n í tak,
že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 1.800,- Eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania zo
sumy 1.800,- Eur ročne, a to od 01.05.2021 až do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia a vo zvyšku žalobu zamieta.

II. Výrok, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 5,05 % ročný úrok z

omeškania zo sumy 3.875,- Eur od 01.05.2021 až do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia, ostáva n e d o t k n u t ý.

III. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobkyni nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej
inštancie a v odvolacom konaní v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 5,05
% ročný úrok z omeškania zo sumy 3 875,- Eur od 01. 05. 2021 do zaplatenia v lehote 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia; vo zvyšnej časti žalobu zamietol a uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť
žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 48,33 % v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
súd rozhodne o ich výške.

2. Rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala

zaplatenia 15 000,- Eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela v dôsledku nezákonného
vznesenia obvinenia pre prečin sprenevery. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že uznesením I. K.
F. L. D. D. vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS:ORP-971/OEK-BB-2012 zo dňa 10. 08. 2015 bolo vznesené
obvinenie žalobkyni pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona formou
spolupáchateľstva. Voči takémuto rozhodnutiu podala žalobkyňa sťažnosť dňa 13. 08. 2015, ktorá bola
dozorujúcim prokurátorom zamietnutá. Po podaní obžaloby dňa 05. 06. 2018 rozsudkom I. C. D. D.

bola žalobkyňa dňa 19. 11. 2018 v konaní pod sp. zn. 4T/38/2018 oslobodená spod obžaloby, pričom
tento rozsudok bol potvrdený uznesením M. C. L. D. D. zo dňa 26. 11. 2019 vo veci vedenej pod sp. zn.
5To/10/2019, v ktorom odvolací súd odvolanie okresného prokurátora zamietol. Súd tak zistil, že trestnéstíhanie žalobkyne trvalo 4 roky a 3 mesiace, teda spolu 51 mesiacov. Na základe výsluchu žalobkyne
a svedka N. B. mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa trestné konanie, ktoré sa voči nej
viedlo, znášala zle a psychicky to na ňu vplývalo a vzhľadom k tomu, že jej manžel ako jej jediná pomoc

či opora bol vo výkone trestu, nemala sa možnosť zdôveriť iným osobám a ani požiadať o pomoc. Táto
okolnosť na ňu vplývala do takej miery, že trestné stíhanie voči nej vedené prežívala veľmi ťažko. Najmä
v konaní bolo preukázané, že obavu u nej vzbudzovala tá okolnosť, že v prípade, ak by bola odsúdená
na nepodmienečný trest odňatia slobody, nebola v rodine žiadna iná osoba, ktorej by mohla byť zverená
jej maloletá dcéra, a táto by zrejme musela byť zverená do opatery tretej osoby. Ďalšie skutkové tvrdenia

žalobkyne, ktoré poskytla v rámci konania však už preukazované neboli, keďže návrhy na dokazovanie
z jej strany neboli prezentované a preto súd nemal možnosť tieto podrobiť dôkladnému skúmaniu, tak
aby mohol vyhovieť žalobkyni v jej žalobnom návrhu v celom rozsahu.

3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie subsumoval pod ust. § 3 ods. 1 pís. f), § 5 ods. 1, § 6 ods.
1 a 2, § 17 ods. 2 až 4 zák. č. 514/2003 Z. z.. Ustálil, že oslobodením žalobkyne spod obžaloby vzniklo

za splnenia ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia,a to bez ohľadu na to, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené. V
zmysle § 6 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z. z. za zrušené alebo zmenené uznesenie o vznesení obvinenia
pre nezákonnosť je potrebné považovať aj neskorší rozsudok o oslobodení žalobkyne spod obžaloby.
Zároveň mal za preukázané, že žalobkyni vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy. Rovnako mal za

preukázané,žemedziporušenímprávnejpovinnostiavzniknutouškodounastranežalobkyneexistovala
priama príčinná súvislosť, ako ďalšia z podmienok vzniku zodpovednostného vzťahu. Poukazom na §
17 zák. č. 514/2003 Z. z. mal v konaní súd prvej inštancie za preukázané, že vzhľadom na konkrétne
okolnosti prípadu bol zásah do základných práv žalobkyni narušený takým vážnym spôsobom, že
samotné konštatovanie porušenia práva je voči nej zadosťučinením nedostatočným. Trestným stíhaním

žalobkyne, o ktorom sa neskôr ukázalo, že bolo vedené nedôvodne, pretože skutok, pre ktorý bola
žalobkyňa obžalovaná, nebol trestným činom a bola oslobodená spod obžaloby, došlo k zásahu do jej
ústavných práv, a to najmä práva na rodinu, súkromný život, práva na súkromie, ale aj k zásahu do
občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a vážnosti. Žalobkyňa preukázala právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, pretože morálna satisfakcia nepostačovala. Vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy

súd prvej inštancie uviedol, že nie sú pri rozhodnutí rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne
hľadisko, teda to, čo by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase, teda v takej istej situácii vnímala
aj každá iná fyzická osoba. Vychádzal pritom z judikačnej praxe súdov Slovenskej republiky, ako aj
Českej republiky, ktoré priznávali sumu 50,- až 67,- Eur za 1 mesiac konania, respektíve 15 000,- až
20 000,- korún českých, t. j. 600,- až 800,- Eur za rok konania. Pri dĺžke trvania trestného stíhania je

potrebné zohľadniť aj to, že akékoľvek konanie vždy trvá nejakú dobu, a preto by bolo nesprávne, aby
počiatočná doba konania, ktorú ešte nie je možné považovať za neprimeranú, bola odškodňovaná v
rovnakej výške ako doba, ktorá ju presahuje. Pre vysporiadanie sa s takouto problematikou pokladal
súd prvej inštancie za rozumné, aby prvé 2 roky konania boli ohodnotené sumou o polovicu nižšou
než by prináležala neskôr. Poukázal pritom na stanovisko Občanskoprávního a obchodního kolégia

Nejvyššího soudu České republiky z 13. 04. 2011, sp. zn. Cpju 206/2010, tiež rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 20. 10. 2021 pod č. k. 15Co/59/2021-567. Na základe naznačeného postupu
súd prvej inštancie určil svojou úvahou, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp.
zn. 3Cdo/11/2012, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. 15Co/59/2021, rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3Cdo/19/2018 ako horný limit nemajetkovej ujmy vo výške 1 500,- Eur

za 12 mesiacov, pričom za prvých 12 mesiacov priznal sumu 500,- Eur, za druhých 12 mesiacov priznal
sumu 500,- Eur, za tretích 12 mesiacov priznal sumu 1 000,- Eur a za zvyšných 15 mesiacov priznal
sumu 1 875,- Eur, teda priznal žalobkyni nárok vo výške 3 875,- Eur ako v prvom rozsudku. Uvedenú
náhradu z dôvodu nedostatočného rozsahu navrhovaného dokazovania u žalobkyne považoval akúsi
základnú náhradu v prípade priznania náhrady nemajetkovej ujmy. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Zároveň rozhodol o nároku žalobkyne na príslušenstvo, teda úrok z omeškania, ktorý žalobkyni priznal,
pričom k omeškaniu žalovanej došlo uplynutím 6 mesačnej lehoty na plnenie v zmysle § 16 zák. č.
514/2003 Z. z., a to dňom 30. 04. 2021. Dňa 01. 05. 2021 sa teda dostala žalovaná do omeškania s
plnením peňažného dlhu peňažného dlhu v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom
výška úrokov z omeškania vyplývala z ust. § 3 ods. ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej aj
„CSP“) tak, že žalovaná bola v konaní v prevažnej miere úspešná. Žalobkyňa bola úspešná v rozsahu25,83 % a žalovaná bola úspešná v rozsahu 74,17 %. To znamená, že v čistom vyjadrení bola žalovaná
úspešná v rozsahu 48,33 %.

5. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, čo do výroku ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol
a do výroku o nároku na náhradu trov konania s poukazom na § 365 ods. 1 písmena b), d) a h)
CSP. Namietala, že rozhodnutie, na ktoré poukázal súd prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy, predchádzali a nezohľadňovali skutočnosti posudzované nálezom Ústavného súdu
SR vo veci pod sp. zn. III. ÚS 754/2016, v zmysle ktorého nemožno považovať odškodnenie 52

mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620,- Eur za mesiac za neadekvátne. Ona uplatnila v
konaní nárok len vo výške 294,11 Eur za mesiac nezákonného trestného stíhania, pričom ide o menej
ako polovicu zo sumy 620,- Eur, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí pod sp. zn. 5Cdo/169/2021 posúdil ako sumu odškodnenia, ktorú nemožno
považovať za neadekvátnu. Preto sa odvolaním napadnuté rozhodnutie odklonilo od právneho názoru
judikovaného najvyššími súdnymi autoritami. V bode číslo 30. napadnutého rozsudku pritom súd prvej

inštancie uviedol, že dostatočne preukázal akým spôsobom prežívala trestné stíhanie, ktoré trvalo 51
mesiacov a akým spôsobom prežívala trestné stíhanie, ktoré trvalo 51 mesiacov a akým spôsobom
sa musela podrobiť zásahom do svojich osobnostných práv. Súd mal v konaní za preukázané, že
nárok na nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peniazoch je daný, aj dostatočným spôsobom preukázaný.
Tvrdenie v rozsudku spočívajúce v závere, že nie je potrebné prihliadať na subjektívne pocity, ale len

na objektívne hľadisko podľa názoru žalobkyne nie je správne. Prvostupňové rozhodnutie sa vôbec
nevysporiadalo so skutočnosťami, ktoré boli namietané v predchádzajúcom odvolacom konaní. Vo veci
vedenej pod sp. zn. 15Co/1/2023 Krajský súd v Banskej Bystrici exaktne stanovoval základ pre výpočet
výšky nemajetkovej ujmy za jednotlivý rok prihliadajúc s 10 násobku minimálnej mzdy za príslušný rok.
To stanovil s poukazom na § 5 ods. 1 a 2 zákona č. 215/2006 . Poukázala pritom na výšku minimálnej

mzdy v roku 2015 v sume 370,- Eur, v roku 2016 – 405,-Eur, v roku 2017-435,-Eur ,v roku 2018 –
483,-Eur, v roku 2019 - 520,- Eur. Preto horným limitom pri metodike prítomnej v rozhodovacej praxi
okresného súdu by mala byť suma 3.800,- Eur, v roku 2015 suma 4.050,-Eur, v roku 2016 v sume
4.350,- Eur, v roku 2017 v sume 4.800,- Eur, v roku 2018 suma 5.200,- Eur, v roku 2019. Pokiaľ potom
súd uviedol, že dostatočne preukázala zásah do svojej osobnej sféry, tak jej nie je zrejmé, na akom

základe bola stanovená suma 1.500,- Eur ako horný limit, respektíve suma 500,- Eur, 1.000,-Eur a
1.500,- Eur ako adekvátna náhrada nemajetkovej ujmy. Zároveň vo vzťahu k rozhodovacej praxi, na
ktorú odkázal súd prvej inštancie namietla, že išlo o prípady, kedy prebiehalo trestné konanie v roku 2004
až 2007 a zároveň žalovaná bola v dovolacom konaní neúspešná, pretože bola priznaná nemajetková
ujma vo výške 16.000,- Eur. Náhrada vo výške 500,- Eur za rok psychického utrpenia za nedôvodné

trestné stíhanie nemožno považovať za nič iné ako symbolické odškodnenie, ktoré svojou podstatou
obchádza účel samotného zákona, na základe ktorého má byť odškodnená. Suma 500,- Eur predstavuje
sumu 41,66 Eur mesačne za každý mesiac utrpenia spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Zároveň
poukázala na rozpor v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie najskôr bode
30 uviedol, že žalobkyňa dostatočným spôsobom preukázala nárok, že nárok na nemajetkovú ujmu

vyjadrený v peniazoch je daný a dostatočne preukázaný a v bode 35 však súd prvej inštancie uviedol,
že ďalšie skutkové tvrdenia žalobkyne, ktoré poskytla v rámci konania však už preukázané neboli.
Poukázala v nadväznosti na vnútorné prežívanie trestného stíhania na rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu Českej republiky pod sp. zn. 30Cdo/2965/2015, podľa ktorého v konaní o náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci sa vznik nemajetkovej ujmy nepreukazuje. V konaní sa

obvykle zisťuje či sú dané objektívne dôvody na to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou.

6. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania poukázala na nález Ústavného súdu pod sp. zn. II.
ÚS 399/2019 zo dňa 15.04.2020, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 7Cdo/98/2021 zo
dňa 27.04.2023, podľa ktorých zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška

plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V takýchto prípadoch nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Za základné sa
považujerozhodnutie,žedoprávažalobkynebolozasiahnuté,pričomvýškanemajetkovejujmyjepotom
dôvodná otázka a otázka nadväzujúca. Navrhla preto, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu sa pridržiavala doterajších písomných podaní, ako aj ústne
podaných prednesov. Nárok uplatnený žalobou považovala za nedôvodný. Napriek tomu rešpektovala
právny názor vyslovený prvoinštančným súdom, o tom, že nárok žalobkyne je daný, ako aj ustálenúvýšku náhrady nemajetkovej ujmy. Tú považovala za primeranú k skutkovým okolnostiam. S odvolaním
napadnutým rozsudkom, ktorým bol žalobkyni priznaný už len úrok z omeškania k už skôr právoplatne
priznanej náhrade nemajetkovej ujmy a zvyšná časť žaloby bolo zamietnutá, sa stotožnila a považovala

ho za vecne správny. V konaní nebol preukázaný u žalobkyni vznik nemajetkovej ujmy takej intenzity,
ktorábyodôvodňovalapriznanienáhradyvcelomžalobouuplatňovanomrozsahu15.000,-Eur. Navrhla,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. V prípade, že sa odvolací súd stotožní s dôvodmi
odvolaniažalobkynenavrhla,abybolbolaposkytnutáparičnálehotanaplnenievrozsahupätnástichdní.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, v zmysle § 34 CSP prejednal odvolanie žalobkyne viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a 370 CSP, nariadil vo veci pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP,
na ktorom zopakoval a doplnil dokazovanie a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil
z nasledovných dôvosdov:

9. Na základe prvého rozsudku súdu prvej inštancie bolo žalobkyni už právoplatne priznané plnenie

z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v rozsahu 3.875,- Eur z celkovo požadovanej sumy 15.000,- Eur.
Predmetom aktuálneho odvolacieho konania bolo posúdenie otázky správnosti výroku, ktorým súd
prvej inštancie nárok žalobkyne v prevyšujúcej časti zamietol, teda výšky priznanej nemajetkovej ujmy,
ako aj správnosti výroku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. Za tým účelom odvolací súd
na pojednávaní zopakoval dokazovanie, v časti ktorá bola rozhodujúca pre posúdenie priznania výšky

náhrady nemajetkovej ujmy.

10. Z uznesenia OR PZ v Banskej Bystrici pod sp. zn. ČVS : ORP - 971/OEK - BB - 2012 zo dňa
10.08.2015 odvolací súd zistil, že žalobkyňa bola obvinená pre prečin sprenevery podľa § 213 ods.
1 ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného v spáchania skutku a v priebehu trestného konania, a

to formou spolupáchateľstva. Právoplatne bola oslobodená potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu
Banskej Bystrici zo dňa 26.11.2019 vo veci pod sp. zn. 5To/10/2019. Trestné stíhanie žalobkyne tak
trvalo 51 mesiacov.

11. Zo zápisnice výsluchu žalobkyne na pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobkyňa

mala zlý pocit z trestného stíhania, obávala sa, že nedopadne v jej prospech a zamýšľa sa nad tým čo
sa stane, keď bude odsúdená buď podmienečne alebo nepodmienečne, čo bude s jej maloletou dcérou.
S týmito pocitmi sa zdôverovala iba svojmu manželovi, pretože nemala inú osobu, komu by sa mohla
zveriť. Pokiaľ namietala postup policajtov, podávala sťažnosti, tieto boli vždy zamietnuté v jej neprospech
čo neprospelo jej psychickému stavu, pretože pracovala ako vodič v čase od 06.00 do 19.00 hodiny a

nemala čas navštíviť psychológa alebo psychiatra, pretože jej bola prednejšia dcéra. Neustále návštevy
polície u jej zamestnávateľa vyvolávali pre ňu tiež stresovú situáciu, pretože nadriadený jej oznámil, že
pokiaľ by bola odsúdená za ekonomickú trestnú činnosť, tak v tomto zamestnaní nebude môcť zotrvať.
Aj táto okolnosť ju ťažila.

12. Zo zápisnice z výsluchu svedka N. B. pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že podľa neho bola zo
strany polície žalobkyňa úplne týraná, brali ju na výsluch spred školy, spred roboty, napriek tomu, že sa
na každú výzvu polície riadne a včas dostavila. On bol v tom čase vo výkone trestu a keď prišla manželka
na návštevu plakala a uvádzala, že je na ňu vyvíjaný veľký nátlak, najmä, že sa bojí o svoju dcéru, o
stratu zamestnania a, že v prípade, ak by bola odsúdená, nevie ako by bolo naložené s jej dcérou.

13. Keďže žalobkyňa v priebehu sporu, ako aj v odvolacom konaní pre ustálenie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy poukazovala na výšku minimálnej mzdy v rokoch 2015 až 2019, ktoré žalovanou
neboli popierané, odvolací súd s poukazom na § 185 ods. 2 CSP pre právnu istotu doplnil dokazovanie
bez návrhu z verejne dostupného registra Štatistického úradu, podľa ktorého bol vývoj mesačnej hrubej

minimálnej mzdy v roku 2015 - 380 Eur, v 2016 - 405 Eur, 2017 - 435 Eur, 2018 - 480 Eur, 2019 - 520 Eur.

14. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie nesprávne právne aplikoval § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003
Z. z. na skutkový stav a svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil vo vzťahu k ustáleniu výšky náhrady
nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nedostatočne uviedol, ako pri určovaní

výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na osobu žalobkyne, jej doterajší život a prostredie, v ktorom žila
a pracovala, závažnosť vzniknutej ujmy, závažnosť následkov, ktoré jej vznikli v súkromnom živote a
závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobkyni v spoločenskom uplatnení.15. Pre preskúmanie voľnej úvahy súdu pri určovaní nemajetkovej ujmy nepostačuje, ak súd aplikuje
svoju úvahu len v teoretickej rovine, bez ohľadu na konkrétny prejednávaný prípad. V spore o náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné poskytnúť odpovede stranám sporu, z akých konkrétnych dôvodov

bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy dostačujúca, a prečo nebola priznaná vyššia suma, ktorú
požadovala žalobkyňa, a to aj porovnaním a prihliadnutím na iné obdobné prípady odškodňovania
náhrady nemajetkových újm spôsobených nezákonným trestným stíhaním, aby priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy spĺňala požiadavku slušnosti a spravodlivosti.

16. V rámci súdnej praxe pri uplatňovaní nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu musia
súdy zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať
v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi
závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 288/2017 zo
dňa 05.12.2017). Z toho hľadiska odvolací súd poukazuje na nižšie uvedené rozhodnutia odškodnenia
za nezákonné trestné stíhanie:

- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5C/161/2013, potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/433/2015 z 23.08.2016, ktorým bola priznaná výška náhrady 6000 Eur
za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, t. j. 1000 Eur na rok;
- rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 6C/131/2014, potvrdený rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/63/2016 z 20.10.2016, ktorým bola priznaná výška náhrady 4800 Eur

za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, t. j. 800 Eur na rok;
- rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8C/144/2009, potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/104/2016 z 09.03.2017, ktorým bola priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 8500 Eur za trestné stíhanie trvajúce 7 rokov, pričom išlo o obvinenie lekára
z prečinu usmrtenia pri výkone povolania. Tento lekár následne z dôvodu poškodenia dobrého mena

opustil svoje zamestnanie, t. j. cca 1215 Eur na rok;
- rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 37C/31/2014, potvrdené rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 6Co/233/2016 z 28.03.2017, kde za trestné stíhanie v trvaní viac ako 3 roky
v sume 5000 Eur, pričom išlo o obvinenie zneužitia právomoci verejného činiteľa, pre ktorý bol žalobca
prepustený zo služobného pomeru, t. j. 1667 Eur na rok;

- rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 14C/45/2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 3Co/50/2022, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi v sume 9000 Eur za
trestné stíhanie v trvaní takmer 10 rokov za trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, ktorého
sa mal dopustiť žalobca ako policajt, t. j. 900 Eur na rok.
- Rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 5C/16/2021-174 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 14Co/1/2024 zo dňa 19.02.2024, ktorým bola priznaná nemajetková ujma v sume
2700 Eur za trestné stíhanie v trvaní 22 mesiacov, t. j. 1476 Eur na rok.

17. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/20106 nie je pritom neprimeranou náhradou
odškodnenie za 52 mesiacov trestného stíhania suma 620 Eur mesačne, pričom sa odškodňoval

pracovník odboru hraničnej kontroly úradu a cudzineckej polície pre trestný čin prijímania úplatku a inej
nenáležitej výhody, t. j. 7440 Eur na rok.

18. Z uvedených rozhodnutí, bez bližšieho zohľadnenia okolností konkrétneho prípadu možno vyvodiť,
že priemerne súdy priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie od 800 Eur až po 7440 Eur

zaroknedôvodnevedenéhotrestnéhostíhania.Výškanemajetkovejujmyvšakzávisívždyodposúdenia
okolností konkrétneho prípadu a úvahy súdu, aká výška nemajetkovej ujmy v danom prípade zodpovedá
požiadavke spravodlivého odškodnenia.

19. K tomu odvolací súd poukazuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/125/2019 zo dňa

27.08.2019, podľa ktorého súdna prax je už v súčasnosti jednotná v tom, že každé trestné stíhanie
negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný, osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok,
teda je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade, ak sa preukáže,
že bolo od začiatku nezákonné. Ide o zodpovednosť absolútne objektívnu za výsledok konania vo veci
samej, čím je založená zodpovednosť štátu za škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení

obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby
súdom nesvedčí bagatelizovanie závažnej ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych
náhrad; také rozhodovanie treba považovať za obchádzanie zákona, jeho účelu a pôsobí mnohokrátveľmi cynicky, bez citu pre elementárnu spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa
ktorého „nerob druhému to, čo nechceš, aby robili tebe“.

20. Na druhej strane však odvolací súd musel pri výške odškodnenia zobrať do úvahy, že Najvyšší súd
SR v rozhodnutí zo dňa 27.4.2006 pod sp. zn. 4Cdo/171/2005 uviedol, že úvaha súdu sa pri určení
výšky nemajetkovej ujmy musí opierať o celkom konkrétne preskúmateľné hľadiská. Nemožno priznávať
neprimerané, či premrštené sumy, ktoré by svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu
sa, a ktoré pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“

zásahovdoinýchzákladnýchpráv,mohliniektoréujmynainýchprávach(ujmanazdraví,živote,rovnako
obmedzenie osobnej slobody, pozn. súdu) bagatelizovať.

21. Ďalej v rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/15/2012 Najvyšší súd SR uviedol, že určenie výšky primeranej
náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu
hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom

kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súd v súvislosti s tým vzal do úvahy aj iné
hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napr. zák. č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorého v
prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia
v sume 50-násobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho
zneužívania, za spôsobenú morálnu škodu určuje limit odškodnenia vo výške 10-násobku minimálnej

mzdy. Súd sa musí preto zaoberať napríklad aj tým, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho
spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote, spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní
so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom
znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

22. Napokon v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/19/2018 Najvyšší súd SR konštatoval, že povinnosť
všeobecného súdu je určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po
zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako
aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Uviedol tiež, že na podstate záverov, ku ktorým dospel najvyšší
súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa

zák. č. 58/1969 Zb. nezmenil nič ani zákon č. 514/2003 Z. z. Určenie maximálnej hranice náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. tak,
aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je
pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP.

23. Odškodňovanie obetí trestných činov za obdobie, kedy bola nezákonne trestne stíhaná žalobkyňa,
bolo upravené do 31.12.2017 zákonom č. 215/2006 Z. z. a od 01.01.2018 zákonom č. 274/2017 Z.
z. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. mala osoba poškodená trestným činom znásilnenia,
sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú
morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Na to nadviazala právna úprava v § 12 ods.

3 zákona č. 274/2017 Z. z. , kde okrem dovtedy upravených trestných činov sa rovnako odškodňujú
trestné činy obchodovania s ľuďmi, týrania blízkej osoby a zverenej osoby, nedobrovoľného zmiznutia
a to podľa mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu
trestného činu.

24. Odvolací súd poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/44/2017 z 21.6.2018: „V
prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby,
bude potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti,
za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére
poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k ujme došlo, zahrňuje aj správanie sa samotného

poškodeného... Pri určovaní primeranosti formy zadosťučinenia, závažnosť ujmy správne skúmali
predovšetkým vo vzťahu k tým osobnostným sféram, ktoré žalobca v konaní uplatnil (v morálnej sfére,
vo sfére súkromnej a pracovného uplatnenia).“

25. Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy za vedené trestné stíhanie, ktoré sa

oslobodzujúcim rozsudkom voči žalobkyni neskôr ukázalo ako nedôvôdné, nie je možné určiť konkrétny
spôsob výpočtu tejto náhrady, pretože na jej zhodnotenie má vplyv súbor mnohých okolností toho –
ktorého prípadu. Súd pri určení výšky relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy tiež vychádzal zo záveru,
že vznik nemajetkovej ujmy nie je možné dokazovať, pretože ide o stav v mysli poškodenej osoby.Vychádzal z toho, či sú dané objektívne dôvody na to, aby sa konkrétna osoba mohla cítiť poškodenou
(čo bolo splnené, viď predchádzajúci výklad). Súd pritom zvážil, či vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam
prípadubysaajináosobavobdobnompostavenímohlacítiťdotknutávzložkáchtvoriacichnemajetkovú

sféru jednotlivca (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 30Cdo/2865/2015).

26. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa pociťovala počas trvania trestného
stíhania stres, nemala sa komu zdôveriť, nevedela a obávala sa, ako trestné stíhania dopadne, či
bude odsúdená podmienečne alebo nepodmienečne. Obávala sa, že v prípade, ak bude odsúdená aj

podmienečne, stratí zamestnanie vodičky dodávky, pretože jej to bolo oznámené zamestnávateľom,
ktorý vyžadoval od nej bezúhonosť. Rovnako sa obávala, že v prípade, ak bude odsúdená
nepodmienečne na výkon trestu odňatia slobody, nebude osoba, ktorá by vedela prevziať starostlivosť
o jej maloleté dieťa. Uvedené vnímanie žalobkyne počas trvania trestného stíhania sú objektívne
pochopiteľné a v jej postavení sa rovnako mohla cítiť iná osoba v obdobnom postavení z hľadiska
rozsahu zisteného skutkového stavu. Je zrejmé, že u žalobkyne došlo k zásahu do morálnej sféry

jej osobnosti a zasiahlo to do jej práva na súkromie podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Najmä tým, že žalobkyňa mala obavu o ďalšie uplatnenie v práci, ako aj
o starostlivosť o maloleté dieťa.

27. Žalobkyňa však nebola verejne činnou osobou, starala sa o jedno maloleté dieťa, pričom jej manžel

(partner) bol v rozhodnom čase vo výkone trestu odňatia slobody. Starostlivosť o maloleté dieťa tak
znášala sama, pracovala ako vodička dodávky. Z hľadiska trestného činu sprenevery, pre ktorý bola
trestne stíhaná podľa § 213 ods. 1 ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného v rozhodnom tom čase
išlo o prečin a hrozil jej trest odňatia slobody v rozsahu jeden rok až päť rokov, pričom išlo o kvalifikovanú
skutkovú podstatu trestného činu. Mohla byť odsúdená aj na podmienečný výkon odňatia slobody, avšak

ak by k nemu došlo, hrozila jej strata zamestnania, čo jej bolo oznámené jej zamestnávateľom. Na druhej
strane však nebola trestne stíhaná za trestný čin, pri ktorom by jej hrozil iba nepodmienečný trest odňatia
slobody. Pokiaľ išlo o následky v súkromnom živote, žalobkyňa okrem preukázaného neblahého a pre
odvolacísúdpochopiteľnéhoprežívaniatrestnéhostíhania,obáv,ktoréstýmbolispojené,nepreukázala,
že by výrazne utrpela na svojej povesti, že došlo k prerušeniu/pretrhnutiu priateľských a rodinných

vzťahov, že bola predmetom ohovárania, verejného poníženia, že prišla o zamestnanie, stratu zárobku,
prípadne v dôsledku toho sa ľudí stránila, alebo jej vznikli iné psychické útrapy s tým spojené. Rovnako
v spore nebolo z jej strany vôbec preukázané, že by v dôsledku nezákonného trestného stíhania jej
vznikli konkrétne následky v spoločenskom uplatnení.

28. Po vykonanom dokazovaní tak nebolo preukázané, že v spoločenskom, pracovnom, rodinnom
živote, bola žalobkyni spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia, prípadne aspoň rovnaká ujma,
v porovnaní s morálnou ujmou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo
sexuálneho zneužívania, ktorú objektívne prežívali obete týchto trestných činov. Naopak, závažnosť
preukázanej ujmy žalobkyne tak v bola v porovnaní s odškodňovaním uvedených trestných činov podľa

§ 12 ods. 3 zákona č. 274/2017 Z. z. a § 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z. v zásade podľa odvolacieho
súdu nižšia. Na základe toho odvolací súd zvažoval, aká výška ujmy je spôsobilá spravodlivo odškodniť
žalobkyňu v zistených následkoch nezákonne vedeného trestného stíhania. Na zistený skutkový stav
dal do pomeru rozsah preukázaného zásahu do osobnosti žalobkyne z hľadiska kritérií podľa § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., rozsah odškodňovania obetí trestných činov a rozsah odškodnenia

nezákonne vedených trestných stíhaní v obdobných prípadoch. Dospel k záveru, že za každý mesiac
trestného stíhania žalobkyni patrí 30 % z desaťnásobku minimálnej mzdy platnej v kalendárnom
roku, v ktorom trestné stíhanie prebiehalo. Takto určená výška náhrady spĺňa všeobecnú požiadavku
morálnej satisfakcie žalobkyne, nebagatelizuje náhradu ujmy na iných právach a zodpovedá rozsahu
odškodnenia v iných prípadoch.

29. V roku 2015 bolo 30 % z desaťnásobku minimálnej mzdy 95,10 Eur na mesiac. Žalobkyňa bola
trestne stíhaná 3 mesiace, preto jej patrí nárok na odškodnenie za rok 2015 285,30 Eur.
V roku 2016 bolo 30 % z desaťnásobku minimálnej mzdy 101,25 Eur na mesiac. Žalobkyni za celý rok
2016 tak patrí odškodnenie v sume 1215 Eur.

V roku 2017 bolo 30 % z desaťnásobku minimálnej mzdy 108,75 Eur na mesiac. Žalobkyni za celý rok
2017 patrí nárok na odškodnenie v sume 1305 Eur.
V roku 2018 bolo 30 % z desaťnásobku minimálnej mzdy 120 Eur na mesiac. Žalobkyni za celý rok 2018
patrí nárok na odškodnenie v sume 1440 Eur.V roku 2019 bolo 30 % z desaťnásobku minimálnej mzdy 129,90 Eur na mesiac. Žalobkyni za 11
mesiacov trestného stíhania v danom roku patrí nárok na odškodnenie 1428,90 Eur.

30. Spolu tak žalobkyni za celé obdobie nezákonného trestného stíhania patrí nárok 5674,20 Eur. Súd
prvej inštancie priznal žalobkyni právoplatne nárok v sume 3875 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Vzhľadom na to odvolací súd výrok rozsudku v tejto časti zmenil tak, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobkyni ešte sumu rovnajúcu sa rozdielu odvolacím súdom stanovenej náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 5674,20 Eur a priznanej v sume 3875 Eur = 1799,20 Eur, teda 1800 Eur. Takto priznaná

výška náhrady nemajetkovej ujmy zároveň zodpovedá výške náhrady, ktorá bola súdmi priznávaná
v iných prípadoch, keďže ročne žalobkyni bola priznaná suma v priemere 1335,11 Eur. Vo zvyšku žalobu
odvolací súd zamietol.

31. Odvolací súd nepovažoval za správny právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého akékoľvek
konanie vždy nejakú dobu trvá a bolo by nesprávne, aby počiatočná doba konania bola odškodňovaná

v rovnakej výške ako doba ju presahujúca. Súd prvej inštancie pritom poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/49/2018 zo dňa 10.04.2019 v ktorom bolo odkazované na
stanovisko Občanskoprávního a obchodního kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn
206/2010. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedené závery nie je možné vzťahovať na konanie
o náhradu škody voči štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako tomu bolo v prejednávanej veci.

Predmetom odškodnenia v predmetnej veci je náhrada za nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia
a teda celé trestné stíhanie žalobkyne bolo nedôvodné. Náhrada jej má patriť bez ohľadu na to, že každé
konanie trvá nejakú dobu, pretože podľa výsledkov trestného konania sa voči žalobkyni nemalo toto
trestné konanie vôbec viesť. Z toho dôvodu nemožno výšku náhrady nemajetkovej ujmy odstupňovať,
ako to urobil súd prvej inštancie. Zároveň stanovisko Najvyššieho súdu ČR sa nevzťahovalo na spory

o náhradu škody spôsobenej nezákonným vznesením obvinenia, ale na spory voči štátu spôsobené
prieťahmi v konaní, kde uvedená argumentácia Najvyššieho súdu ČR je pochopiteľná. Predmetom tohto
sporu však nie je priznanie náhrady za nezákonnú dĺžku konania, ale náhrady za nezákonné rozhodnutie
a nedôvodné trestné konanie ako celok.

32.Odvolacísúdzároveňpriznalžalobkyninároknanáhraduúrokovzomeškaniavovýške5,05%ročne
z priznanej sumy 1800 Eur od 01.05.2017 do zaplatenia podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu márnym uplynutím šesť mesačnej lehoty
na plnenie v zmysle § 16 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré nastalo dňa 30.04.2021. Počnúc dňom

01.05.2021 sa tak žalovaná dostala do omeškania s plnením svojho záväzku.

33. Odvolací súd ponechal paričnú lehotu na plnenie podľa § 232 ods. 3 CSP pre žalovaného v rozsahu
15 dní, obdobne ako súd prvej inštancie na základe požiadavky žalovanej. Táto požiadavka nebola
v odvolacom konaní namietaná. Lehota 15 dní bola rozumne odôvodnená tým, že štát pri plnení svojich

záväzkov musí postupovať podľa vnútorných predpisov spojených s vykonávaním úhrad.

34. V prevyšujúcej časti, ktorou žalobkyňa navrhovala priznať náhradu nemajetkovej ujmy až do výšky
15 000 Eur odvolací súd žalobu zamietol. Odvolací súd túto časť výroku vyhlásil na verejnom vyhlásení
rozsudku dňa 29.05.2025 dopĺňacím rozsudkom podľa § 225 CSP.

35. Výrok, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni úrok z omeškania z právoplatne priznanej sumy
3875 Eur ostal nedotknutý, pretože nebol napadnutý odvolaním.

36. Odvolací súd zmenil tiež výrok súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, tak, že žalobkyňa

má nárok na náhradu trov prvoinštančného v rozsahu 100 %, a nie podľa pomeru úspechu v spore.
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní nároku na náhradu trov konania vec nesprávne právne posúdil,
keď aplikoval § 255 ods. 2 CSP a rozhodol rozdelením pomeru úspechu vo veci. Odvolací súd sa
v plnej miere stotožnil s argumentáciou žalobkyne v podanom odvolaní. Rozhodnutie o výške náhrady
nemajetkovej ujmy je vecou voľnej úvahy súdu, ktorú strany sporu nevedia v spore predpokladať.

Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy, požadovať od žalobkyne,
aby svoju nemajetkovú ujmu podceňovala iba preto, aby potom nemusela hradiť trovy konania. Pri
rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za
základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmyje potom druhotná a nadväzujúca. Miera úspechu je daná základným zistením, že došlo k zásahu do
práv žalobkyne (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/98/2021). Preto žalobkyni patrí pred
súdomprvejinštancienároknanáhradutrovkonaniapodľa§255ods.1CSPvplnomrozsahu.Otrovách

odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa podala
odvolanie dôvodne, pretože odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v jej prospech. Žalovaná je tak
povinná zaplatiť žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške trov konania, o ktorých rozhodne súd prvej
inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

37. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis

(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch

neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).