Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 10, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7CoCsp/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124207340
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124207340.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov

JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci žalobkyne P. D., nar.
XX.XX.XXXX, bývajúcej v J., na ul. J. č. XX, právne zastúpenej Mgr. Matúšom Mackom, advokátom
so sídlom vo Svidníku, na ul. Karpatskej č. 804/10, proti žalovanému Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom v Žiline, na ul. Hodžovej č. 11, IČO: 31 575 951, právne zastúpenému SEDLAČKO & PARTNERS,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Štefánikovej č. 8, IČO: 36 853 186, o určenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 471,12 eur s príslušenstvom, o
určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu

Prešov zo dňa 08.01.2025 č. k. 18Csp 69/2024 - 196, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyni sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania a žalovaný nemá právo na ich náhradu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom určil, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o
spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2015 je bezúročný a bez poplatkov. Žalovanému uložil povinnosť
vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 471,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9,25 % ročne zo sumy 471,12 eur od 12.09.2024 do zaplatenia. Ďalej určil, že zmluvná podmienka

uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2015 v článku 1. Úver a účel v bode 1.2.
Základné podmienky v znení: „Poplatok za poskytnutie úveru 93 eur a poplatok za upomienku za
neuhradené splátky 15 eur“, zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa
29.05.2015 v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta v bode 2.3., v znení: „Klient vyhlasuje,
že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke (v prípade nepravdivosti tohto vyhlásenia bude banka
postupovať podľa čl. 17 VOP)“, zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere zo
dňa 29.05.2015 v čl. 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta v bode 2.6. v znení: „Ak klient poruší

akúkoľvek povinnosť vyplývajúcu z tejto Zmluvy, banka je oprávnená požadovať od klienta zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške 200 € a to za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti. Nárok na
náhradu škody týmto nie je dotknutý“, zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom
úvere zo dňa 29.05.2015 v čl. 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta v bode 2.8. v znení: „Klient
vyhlasuje, že: - prevzal a oboznámil sa pred uzavretím tejto Zmluvy s jej súčasťami: formulár so
štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere; OP; VOP; Sadzobník“, zmluvná
podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úvery občanom - Prima banka Slovensko, a.s., k

Zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2015 v čl. 2. Všeobecne o úveroch v bode 2.7. Povinnosti
klienta v znení: „Počas celej doby trvania úveru musí klient plniť nasledovné povinnosti: (b) písomne
oznámiť banke všetky zmeny svojich identifikačných a kontaktných údajov, vrátane telefonického
kontaktu, ako aj iné skutočnosti, ktoré by mohli ohroziť plnenie jeho záväzkov podľa Zmluvy o úvere(napr. začatie trestného stíhania, nariadenie výkonu trestu, začatie exekučného konania), ihneď ako
nastali, resp. sa o nich dozvie“, zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úvery
občanom - Prima banka Slovensko, a.s., k Zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2015 v čl.

2. Všeobecne o úveroch v bode 2.9. Omeškanie dlžníka v časti 2.9.3. Postup pri omeškaní klienta
ods. 2 a ods. 3 v znení: „banka môže za účelom úhrady svojej pohľadávky uplatniť právo započítať
svoju pohľadávku voči pohľadávke klienta na výplatu zostatku z ktoréhokoľvek bežného účtu vedeného
bankou pre klienta a z takéhoto účtu odpísať čiastku potrebnú na vyrovnanie pohľadávky banky. Ak
je tento účet vedený v cudzej mene, vykoná banka pred odpísaním čiastky z účtu konverziu kurzom

devíza nákup v súlade so svojím kurzovým lístkom. ... Banka môže ďalej odmietnuť ďalšie čerpanie
úveru.Ajbezpredchádzajúcehopísomnéhooznámeniamôžetiežzablokovaťvšetkyúčtyklientavedené
bankou. Počas trvania blokácie účtov môže klient so zablokovanými peňažnými prostriedkami na účtoch
nakladať iba so súhlasom banky“ a časť zmluvnej podmienky uvedenej vo všeobecných obchodných
podmienkach Prima banka Slovensko, a.s., k Zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2015 v čl.
21.Započítanievznení:„Bankamôžezapočítaťajtakévzájomnépohľadávky,zktorýchniektoráeštenie

je splatná alebo je premlčaná, ako aj pohľadávky, ktoré nemožno uplatniť na súde a pohľadávky, ktoré
nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia alebo exekúciou. Započítateľné sú aj pohľadávky znejúce na
rôzne meny, a to aj v prípade, že tieto meny nie sú voľne zameniteľné. Za oznámenie o započítaní
sa považuje aj informácia obsiahnutá vo výpise z účtu“, sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej strany sporu dňa 29.05.2015
uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Na jej základe žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške
3.100 eur s dohodnutým poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 93 eur, s dohodnutou mesačnou
splátkou v čiastke 61,69 eur, s počtom splátok 84, ročnou úrokovou sadzbou 15,9 % a RPMN 18,63 %.

3. Žalobkyňa podanou žalobou namietala absenciu obligatórnych náležitostí v Zmluve, a to v zmysle
ust. § 9 ods. 2 písm. f), písm. g) a písm. k) zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre občanov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy. Z právnej úpravy účinnej v tom čase je zrejmé, že absencia čo len jednej v

ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy uvedenej
náležitosti spôsobuje záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

4. V prípade úveru posunutého vo výške 3.000 eur, suma 93 eur predstavujúca poplatok za poskytnutie
úveru bola uhradená postupom vyplývajúcim z čl. 3.5. Obchodných podmienok pre úvery občanom,

v zmysle ktorého z poskytnutých prostriedkov bude zaplatený (zinkasovaný) poplatok za poskytnutie
úveru.

5. Ak žalovaný do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul poplatok za poskytnutie úveru, ide
o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť

ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru. Žalobkyni nebol poskytnutý úver v
skutočnosti vo výške 3100 eur, ale vo výške 3007 eur.

6. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-377/14 svojim rozsudkom zo dňa 21.04.2016 vyslovil, že
článok3 písm. l) a článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy 1 tejto Smernice sa majú

vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá
bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V
tomto rozsudku Súdny dvor Európskej únie skonštatoval, že ak pojem „celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľzaplatiť“jevymedzenývčlánku3písm.h)Smernice2008/48ako„súčetcelkovejvýškyúveru

a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“
a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto
nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej
výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo
súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne

poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.

7. Pokiaľ sa žalovaný bráni tým, že uvedený postup je výsledkom konsenzu medzi zmluvnými stranami,
súd poznamenáva, že uvedené je súčasťou OP. Ustanovenia o zinkasovaní poplatku z poskytnutýchprostriedkov v OP tvorili predtlač k Zmluve bez možnosti voľby ich prijatia alebo odmietnutia. Vzhľadom
na charakter dojednania a jeho začlenenia v texte OP - Čerpanie, nemôžu byť žiadne pochybnosti, že
tentopostupneboldojednanýindividuálne.Otakétoindividuálneustanoveniebysajednalovtedy,keďby

práve takáto časť dohody bola výsledkom dojednania zmluvných strán. O individuálnom dojednaní však
nemožno hovoriť v prípade, keď si zákazník zvolí určitú formu záväzku (jednu z ponúkaných možností),
avšak musí prijať celý súbor opatrení a dojednaní ustanovených v Zmluve a OP, minimálne ich nemôže
vylúčiť (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoCsp 53/2021).

8. Nesprávne uvedená výška spotrebiteľského úveru má nepochybne vplyv aj na ďalšiu náležitosť
zmluvy o úvere vyplývajúcu z ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ. Ročnou percentuálnou mierou nákladov
v súlade s ust. § 2 písm. i) zákona ZoSÚ sa rozumeli celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa
§ 19. Ak žalobca pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za poskytnutie úveru,
bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od výšky úveru.

S neuvedením celkovej výšky spotrebiteľského úveru, za čo je potrebné považovať aj jej neuvedenie
v správnej výške, rovnako s uvedením nesprávnej ročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech
spotrebiteľa, je v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) a písm. d) ZSoSÚ spojená sankcia v podobe
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

9. S poukazom na uvedený záver o absencii obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k)
ZoSÚ, ktorého dôsledkom je posúdenie úveru ako bezúročného a bezpoplatkového, považoval súd za
nehospodárne a neúčelné vykonávať dokazovanie vo vzťahu k správnemu výpočtu RPMN (ako ďalšej
namietanej obligatórnej náležitosti spôsobujúcej ten istý právny dôsledok vo forme posúdenia úveru
ako bezúročného a bezpoplatkového) a návrh na vykonanie dôkazov smerujúcich na Národnú banku

Slovenska (odborné vyjadrenie, stanovisko k existencii opatrenia resp. vnútorného predpisu týkajúceho
sa spôsobu výpočtu RPMN) zamietol.

10. Niet sporu v otázke, že žalobkyňa uhradila žalovanému sumu vo výške 3478,12 eur.

11. Keďže súd posúdil úver ako bezúročný a bezpoplatkový, žalobkyňa bola povinný vrátiť iba istinu
(3007 eur). Plnenie nad rámec uvedeného je plnením bez právneho dôvodu a predstavuje bezdôvodné
obohatenie.

12. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor

iného bezdôvodne obohatí (v predmetnom spore žalovaný), toto obohatenie vydať tomu, na koho
úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný (v predmetnom spore žalobkyňa). Právny vzťah
bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného
právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu
bezdôvodného obohatenia.)

13. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania voči uplatnenému nároku, súd posudzoval jej
dôvodnosť a dospel k záveru, že nárok z bezdôvodného obohatenia nie je premlčaný.

14. V otázke premlčania je pri spotrebiteľských úveroch potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho

zákonníka (§ 52 ods. 2 OZ). Nárok z bezdôvodného obohatenia je majetkovým právom, ktoré sa
premlčuje (§ 100 ods. 1, 2 OZ). Keďže medzi účastníkmi v dôsledku poskytnutého plnenie bez právneho
dôvodu, nastal režim vyporiadania nárokov z bezdôvodného obohatenia, bolo dôvodné aplikovať
ustanovenie § 107 ods. 1, 2 OZ.

15. Subjektívna premlčacia doba je 2-ročná a objektívna premlčacia doba je 3-ročná. Subjektívna
premlčacia doba plynie v rámci objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a
kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k
bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo. Súdna prax v tejto spojitosti už dávnejšie dovodila,

že začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je nezávislý od akejkoľvek subjektívnej vedomosti
oprávneného o bezdôvodnom obohatení a viaže sa len na jedinú rozhodujúcu okolnosť, ktorou je vznik
bezdôvodného obohatenia (k tomu porovnaj R 25/1986).16. Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej doby. V tomto smere súd túto otázku posudzoval v
súladesjudikatúrouNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz28.septembra2021,sp.zn.5Cdo29/2021
zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov 2/2022 cit: „Podstatnou skutkovou okolnosťou,

ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota, je vedomosť
o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ
nadobudol vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti (viď
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 413/2013) je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny
okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva

v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo
nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je, či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr. Aj v
prejednávanom spore je potom potrebné individualizovať, kedy žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom,
že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jej úkor bezdôvodne obohatil. Vychádzať treba z
reálneho momentu, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil
(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/121/2009). V prejednávanom spore je potrebné vychádzať z

momentu,kedysižalobkyňasamamuselabyťvedomá,žebezexistujúceho(platného)právnehodôvodu
previedla na účet žalovaného určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je aj podľa dovolacieho
súdu porada, ktorú absolvovala žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka fyzická osoba s jej právnou
zástupkyňou, kedy sa dozvedela o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní zmluvy o
revolvingovom spotrebiteľskom úvere so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné odlišovať od

znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy úveru ako
bezdôvodného obohatenia).“

17. S poukazom na uvedené mal za to, že žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení na svoj úkor
dozvedela od Občianskeho združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, a to 26.8.2022, čo plynie

z dôkazu predloženého v tomto spise. Keďže žaloba bola podaná 19.8.2024, bola podaná v rámci 2-
ročnej subjektívnej doby.

18. Pokiaľ ide o posúdenie objektívne premlčacej doby, súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. februára 2022, sp. zn. 7Cdo 268/2021 zverejnené v Zbierke stanovísk NS

a rozhodnutí súdov 2/2022, v zmysle ktorého analogická aplikácia desaťročnej objektívnej premlčacej
doby súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, je
právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19 zo dňa 22. apríla
2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky.

19.PodľarozsudkuSúdnehodvoraEÚC-485/19zásadaefektivitybránivnútroštátnejúpraveobjektívnej
trojročnej premlčacej lehote, kedy je potrebné (nevyhnutné) na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať
10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to bez skúmania
zavinenia. Vo vzťahu k aplikácii 10 ročnej alebo 3 ročnej objektívnej premlčacej lehoty je potrebné preto

vychádzať zo záverov Písomných pripomienok európskej komisie vo veci C-485/19 zo dňa 7.10.2019,
kde Európska komisia uviedla, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak, že
mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje svoj nárok na vrátenie
plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej zmluvnej

podmienky, má pre uplatnenie 10 ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že veriteľ
úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

20. Akékoľvek plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu je od tohto okamihu bezdôvodným obohatením,
a týmto okamihom tiež začína plynúť objektívna lehota pre jeho vydanie.

21. Vzhľadom na uvedené, žaloba bola podaná aj v rámci 10 ročnej premlčacej doby, keďže žalobkyňa
plnila žalovanému počnúc júnom 2015 (23.6.2015 prvá splátka úveru).

22. Vznesenú námietku premlčania považoval súd majúc na zreteli vyššie uvedené skutočnosti za

nedôvodnú, preto žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel.

23. Podanou žalobou sa žalobca môže domáhať určenia neprijateľných zmluvných podmienok zo
Zmluvy, a to bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu. V zmysle ust. § 137 písm. c)C.s.p., žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavýprávnyzáujem;naliehavýprávnyzáujemniejepotrebnépreukazovať,akvyplývazosobitného
právneho predpisu. Týmto osobitným predpisom je zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení

neskorších predpisov, ktorý v ust. § 3 ods. 5 umožňuje spotrebiteľovi proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonmi domáhať sa proti porušiteľovi na súde ochrany svojho práva (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 27/2018).

24. V súvislosti argumentáciou žalovaného o procesnej neprípustnosti žaloby súd považujúc túto za

nedôvodnú poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozsudok sp. zn. 6Cdo
127/2017, v zmysle ktorého cit.: „Podľa dovolacieho súdu v prípade žaloby o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky z hľadiska vecnej legitimácie (na strane žalobcov) nemá právny význam zánik
záväzku splnením dlhu (nie vždy splnenie dlhu má za následok zánik celého právneho vzťahu). Ako už
bolo uvedené vyššie predmetná žaloba vychádza zo zákonnej požiadavky, podľa ktorej spotrebiteľské
zmluvy nesmú zásadne obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky. To sa okrem iného prejavuje v

povinnosti dodávateľa nepoužívať v spotrebiteľských zmluvách neprijateľné podmienky. V tomto prípade
nejde o nárok z právneho vzťahu, ktorého právnym dôvodom je zmluva, teda o nárok vyplývajúci zo
zmluvy,aleonárok,ktorývyplývapriamozozákona.Vkonaníoneprijateľnosťzmluvnejpodmienkyzánik
záväzku splnením (prípadne aj zánik celého právneho vzťahu) nemôže mať žiaden vplyv na žalobcami
uplatnený nárok a teda ani na ich vecnú legitimáciu. Žalobcovia preto aj v prípade, že nárok uplatnili

žalobou po zániku záväzkového právneho vzťahu, sú nositeľmi hmotného oprávnenia, o ktoré v konaní
ide, a teda majú v predmetnom spore vecnú aktívnu legitimáciu. Opačný názor by v podstate znamenal
odňatie možnosti spotrebiteľovi domáhať sa práva na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách žalobou na súde, čo odporuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako
aj Smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len „smernica“).“

25. Súdny dvor Európskej únie v tomto smere uviedol v bode 38 rozsudku C-776/19 až C-782/19 cit.: „Z
tohto hľadiska treba usúdiť, že najmä na účely zabezpečenia účinnej ochrany práv, ktoré spotrebiteľovi
vyplývajú zo smernice 93/13, musí mať spotrebiteľ možnosť kedykoľvek namietať nekalú povahu

zmluvnej podmienky nielen ako prostriedok obrany, ale aj na účely určenia nekalej povahy zmluvnej
podmienkysúdom,takženávrhpodanýspotrebiteľomnaúčelykonštatovanianekalejpovahypodmienky
uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom nemôže podliehať
nijakej premlčacej lehote.“ Námietky sú preto v tomto smere (aj vo vzťahu k potrebe skúmania motívu
podania žaloby) nedôvodné.

26. Predtým, ako súd môže pristúpiť k preskúmaniu nekalosti zmluvnej podmienky, musí dospieť k
záveru, či nejde o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti
ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

27. Zmluvné podmienky sa netýkajú hlavného predmetu plnenia.

28. Vo vzťahu k posúdeniu individuálnosti zmluvných dojednaní je kľúčom k pochopeniu individuálneho
zmluvného dojednania práve možnosť spotrebiteľa svojou vlastnou aktivitou a konaním ovplyvniť

obsah a podstatu zmluvnej podmienky. Takáto možnosť je podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
sústredená výhradne v úprave procesu rokovania o zmluve, ktoré predstavuje jediné štádium kedy
môže spotrebiteľ ovplyvniť obsah zmluvy a jej podmienok. Preto aj odsek 2 (pozn. súdu § 53 ods. 2
OZ) je potrebné vykladať v intenciách vzniku spotrebiteľskej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu
pri dojednávaní ktorého adresát ponuky alebo návrhu tento akceptuje, pričom predtým sa s ním mal

možnosť oboznámiť a návrh modifikovať. Ak nebudú dané podmienky a možnosť spotrebiteľa zmeniť
návrh zmluvnej podmienky, t. j. zmeniť jej obsah, a tým v parciálnej časti predložiť dodávateľovi nový
návrh, nebude možné za žiadnych okolností hovoriť o priestore na vznik individuálnych dojednaní. Iba
dôsledné garantovanie a vykonávanie práv spotrebiteľa v predzmluvnej fáze a pri dojednávaní zmluvy
s dosahom na reálne zmeny ich podmienok bude vytvárať relevantný priestor vzniku individuálneho

zmluvného dojednania. (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a
kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 574). Zmluvné
podmienky v Zmluve sú predtlačené na formulári, vopred pripravené, teda o ich individuálnom dojednanínemôže byť ani reč. Z výsluchu žalobkyne vyplynulo, že zmluvné podmienky boli vopred dané a nebola
dopytovaná, či by niečo v Zmluve chcela meniť.

29. Súd teda v ďalšom skúmal, či napadnuté zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ).

30. „Článok 3 smernice len abstraktne uvádza skutočnosti, ktoré dávajú zmluvnej podmienke, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, nekalý charakter, že príloha, na ktorú odkazuje článok 3 ods. 3 smernice,

obsahuje len indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé,
a že podľa článku 4 smernice sa má nekalý charakter zmluvnej podmienky posudzovať so zreteľom
na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace
s uzatvorením zmluvy v čase jej uzatvorenia.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/08, VB
Pénzügyi Lízing)

31. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen
podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná. Za neprijateľnú považuje súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok

spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom
dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia).

32. OZ obsahoval v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy demonštratívny výpočet neprijateľných
zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo

zmluvného dojednania štandardnej formulárovej zmluvy, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa ako spotrebiteľka a ako slabšia strana sporu, nemala možnosť
participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a nepochybne je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej
pozície slabšou stranou (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9C oCsp 19/2021).

33. „Čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že existencia „značnej
nerovnováhy“ nevyhnutne nevyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe zmluvnej
podmienky, mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu predmetnej
transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho

postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných
vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú
zozmluvy,prekážkyvichvýkonealebotiežformoupreneseniadodatočnejpovinnosti,ktorúvnútroštátne
predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa, pričom vnútroštátnemu súdu na účely posúdenia prípadnej
existencie značnej nerovnováhy prináleží zohľadniť povahu tovaru alebo služby, ktorá je predmetom

zmluvy, všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením tejto zmluvy, ako aj všetky ostatné podmienky
zmluvy.“ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-226/12, Constructora Principado)

34. „Pre právne posúdenie stavu nerovnováhy je potrebné predovšetkým vykonať test proporcionality,
ktorý vychádza v úvodnej fáze z porovnania zmluvnými podmienkami privodeného stavu so stavom

absolútnej - teoretickej rovnosti zmluvných strán. Práve uvedená komparácia je spôsobilá umožniť
vykonanie testu proporcionality vo vzťahu ku konkrétne namietaným zmluvným podmienkam. Z
praktického pohľadu možno nadobudnúť dojem, že značná nerovnováha je implikovaná práve
záväzkami, v ktorých vystupuje na jednej strane slabšia zmluvná strana. Uvedená premisa môže
mať štatút vyvrátiteľnej domnienky a jej aplikácia je nanajvýš opodstatnená, keďže aj samotná

filozofia smernice Rady 93/13/EHS prezumuje, že nadvláda dodávateľov nad spotrebiteľmi zakladá
východiskový stav určitej miery nerovnováhy, ktorý je potrebné korigovať pozitívnym zásahom
štátu. Dané myšlienky vychádzajú z teórie spotrebiteľského správania a ekonómie, v rámci ktorých
pristupujúca nadvláda dodávateľa predstavuje len využitie existujúcej výhody na maximalizáciu
prospechu jednej strany na úkor strany druhej. Filozofiu, ktorú naznačujeme, dlhodobo potvrdzuje

aj Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach Mostaza Claro, Godard, Asturcom a pod. Z uvedeného
plynie, že vlastným testom neprijateľnosti zmluvnej podmienky je potrebné preveriť prvotnú prezumpciu
založenú na predpokladaní existencie nerovnovážneho postavenia zmluvných strán. Z tohto dôvodu je
zrejmé, že test neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je hľadaním nerovnováhy, ale preverovanímexistujúceho stavu rovnováhy so zreteľom na právne postavenie spotrebiteľa. V poradí druhým
významným bodom z pohľadu koncepcie odseku 1 je už spomenutá implicitná legálna definícia
neprijateľnejzmluvnejpodmienkyspoukazomnamateriálnekritériáspôsobovaniaznačnejnerovnováhy

v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. .... v prípade neprijateľnej
zmluvnej podmienky je potrebné vykonať kumulatívnu analýzu značnej nerovnováhy v neprospech
spotrebiteľa, ktorej predmetom je zameranie a účinok privedený zmluvnou podmienkou.“ (Števček, M.,
Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450.
2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 562).

35. „Aspekt značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ako materiálny
znak neprijateľnosti zmluvnej podmienky rozvinula judikatúra súdov SR aj nasledovnými dvomi smermi:

a) značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej
klauzuly založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej

zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti plynúce pre spotrebiteľa. Najčastejšie
prípady nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných a
náročných technických a iných sofistikovaných termínov, v nejasnej formulácii zmluvného ustanovenia,
ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej
nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený

právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu. Ako
príklad možno uviesť úpravu zmluvnej podmienky zľavy dojednávanej so spotrebiteľom v prípade
alternatívneho dodávateľa energií, ktorú identifikovala Komisia na posudzovanie podmienok v
spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich (ďalej len „Spotrebiteľská
komisia“): Nejasnosť, neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa na strane spotrebiteľa

prejavuje jednoducho, a to nemožnosťou ustáliť obsah podmienky a režim práv a povinností. Uvedené
atribúty bude spĺňať aj zmluvná podmienka, ktorá bude v dôsledku napríklad kolízie s inými zmluvnými
podmienkami nevykonateľná a tak nebude možné ustáliť jednoznačne režim úpravy práv a povinností
v spotrebiteľskom záväzku. Ako príklad možno uviesť ustanovenie nevykonateľnej zmluvnej povinnosti
spotrebiteľa, ktoré by sa viazalo na zmluvné podmienky, ktoré by neboli súčasťou zmluvy alebo

zmluvných podmienok. V poradí ďalším príkladom nevykonateľnej zmluvnej podmienky bude garancia
práva vypovedať spotrebiteľskú zmluvu v lehote 10 dní od doručenia oznámenia o jednostrannej zmene
podmienok, ak súčasne iná zmluvná podmienka veriteľovi umožní spotrebiteľa s takouto zmenou
oboznámiť aj dodatočne, t. j. po jej vykonaní;

b) značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je podľa generálnej
klauzuly založená aj vtedy, ak sa zmluvná podmienka v neprospech spotrebiteľa odchyľuje od ratio legis
zmluvného ustanovenia, hoci aj dispozitívnej povahy vychádzajúc pritom z jednostrannej kogentnosti
všetkých ustanovení zákona regulujúcich spotrebiteľské zmluvy. V tomto prípade ide o identifikáciu
takých zmluvných podmienok, ktoré spochybnia garanciu zákonného režimu a účelu právnej úpravy v

neprospech spotrebiteľa, sa od zákona odchýlia. Práve uvedené odchýlenie sa od ratio legis zákona
v neprospech spotrebiteľa zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. Judikatúra takýto prípad stotožňuje napríklad so zmluvnou podmienkou, podľa ktorej má
dodávateľ nárok na náhradu škody aj popri paušalizovanej náhrade škody v podobe zmluvnej pokuty.
Normy Občianskeho zákonníka ustanovujú, že nárok na náhradu škody v tomto prípade zo zákona

poškodenému nepatrí a možno sa na ňom nad rámec zákona dohodnúť. V tejto situácii práve táto
zákonná odchylná dohoda predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku zakladajúcu nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Ako príklad možno uviesť dohodu o tom, že aj po
zániku záväzku medzi dodávateľom a spotrebiteľom zostane dodávateľovi zachovaný nárok zo zmluvnej
pokuty. V tomto prípade je ratio legis vyjadrené v § 48 ods. 2 v spojení s § 52a ods. 2 OZ, ktoré na

prospech spotrebiteľa prezumujú, že odstúpením od zmluvy sa od začiatku zrušujú uzavreté zmluvy, a
to aj vzájomne závislé. V tomto zmysle akákoľvek dohoda, ktorá bude v rozpore s ratio legis zákonnej
úpravy na škodu spotrebiteľa, bude predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku. Možno uviesť aj
obdobný príklad, kedy konajúce súdy odklon od úrokov z omeškania ustanovených vykonávacím
právnym predpisom vyhodnotili ako neprijateľnú zmluvnú podmienku založenú na odchýlke od ratio legis

právnej úpravy.“ (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 564 - 565).36. V rozhodnutí Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches Oberlandesgericht)
z 21. júna 2006, č. k. 7 U 17/06, sa aplikoval výklad, podľa ktorého by zmluvná podmienka, ktorá je
predmetom posúdenia, mala byť podrobená možnému najneprijateľnejšiemu výkladu, ktorý sa s ňou

spája a aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do úvahy.

37.Majúcnazretelivyššieuvedenévýchodiskásúddospelkzáveru,ženapadnutézmluvnéustanovenia
sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a to z nasledovných dôvodov.

Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa
29.05.2015, v článku 1. Úver a Účel, v bode 1.2. Základné podmienky, v znení: „Poplatok za poskytnutie
Úveru 93,00 EUR a Poplatok za upomienku za neuhradenie splátky 15,00 EUR.“
38. Žalovaný poukazuje na zbierkové rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo
294/2019 (R 12/2022), tiež sp. zn. 4Cdo 292/2021 a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-621/17.

39. V súvislosti s namietaním nemožnosti súdnemu prieskumu napadnutých zmluvných podmienok súd
poukazuje body 59-63 odôvodnenie rozsudku Súdneho dvora C-714/22, v zmysle ktorého cit:
„59V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 4 ods. 2 smernice 93/13 stanovuje výnimku z
mechanizmu vecného preskúmania nekalých podmienok, ako je upravený v rámci systému ochrany
spotrebiteľov zavedeného touto smernicou, a že toto ustanovenie sa preto má vykladať reštriktívne

(rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i., C 186/16, EU:C:2017:703, bod 34, ako aj citovaná
judikatúra).
60Pokiaľ ide o kategóriu zmluvných podmienok vzťahujúcich sa na pojem „hlavný predmet zmluvy“
v zmysle uvedeného ustanovenia, Súdny dvor rozhodol, že tieto podmienky sa musia chápať ako
podmienky, ktoré upravujú základné plnenia tejto zmluvy a ktoré ju ako také charakterizujú. Naopak, na

podmienky, ktoré majú doplnkovú povahu vo vzťahu k podmienkam vymedzujúcim samotnú podstatu
zmluvného vzťahu, by sa tento pojem nemal vzťahovať (rozsudok z 20. septembra 2017, Andriciuc a i.,
C 186/16, EU:C:2017:703, body 35 a 36, ako aj citovaná judikatúra).
61Základné plnenia vyplývajúce zo zmluvy o úvere spočívajú v tom, že veriteľ sa predovšetkým zaväzuje
poskytnúť dlžníkovi určitú sumu peňazí, pričom dlžník sa zase zaväzuje predovšetkým splatiť túto sumu,

v zásade aj s úrokmi, podľa stanoveného splátkového kalendára [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16.
marca 2023, Caixabank (Provízia za poskytnutie úveru),C 565/21, EU:C:2023:212, bod 18 a citovanú
judikatúru].
62Vzhľadom na povinnosť vykladať článok 4 ods. 2 smernice 93/13 reštriktívne, Súdny dvor rozhodol,
že povinnosť odmeniť služby spojené s preskúmaním, poskytnutím a spracovaním úveru alebo iné

podobné služby, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou činnosti veriteľa v súvislosti s poskytnutím úveru,
nemožno považovať za povinnosť patriacu medzi základné plnenia vyplývajúce zo zmluvy o úvere a
uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku [rozsudok zo 16. marca 2023, Caixabank (Provízia
za poskytnutie úveru),C 565/21, EU:C:2023:212, bod, body 22 a 23].
63Treba tiež pripomenúť, že zmluvné podmienky, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje, sú vyňaté z

posúdenia ich nekalej povahy len v prípade, že sa príslušný vnútroštátny súd na základe preskúmania
v každom jednotlivom prípade domnieva, že boli predajcom alebo dodávateľom formulované jasne a
zrozumiteľne (rozsudok z 5. júna 2019, GT, C 38/17, EU:C:2019:461, bod 31 a citovaná judikatúra).“

40. Z vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je nepochybné, že tak poplatok za

upomienku, ako aj poplatok za poskytnutie úveru podliehajú súdnemu prieskumu neprijateľnosti.

41.PorozhodnutíNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyuverejnenéhovZbierkestanovískarozhodnutí
judikatúra Súdneho dvora Európskej únie pri výklade smernice 93/13/EHS umožnila preskúmať zmluvné
podmienky (vrátane napadnutých) aj z ďalších hľadísk.

42. Z rozsudku Súdneho dvora Euróspkej únie C - 565/21 z 16.03.2023 plynie cit.: „Vzhľadom na
povinnosť vykladať článok 4 ods. 2 smernice 93/13 striktne nemožno povinnosť odplaty za takéto služby
považovať za súčasť hlavných záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, tak ako ich identifikovala
judikatúra pripomenutá v bode 18 tohto rozsudku, teda na jednej strane poskytnutie peňažnej sumy

veriteľom a na druhej strane vrátenie tejto sumy, vo všeobecnosti aj s úrokmi, podľa stanoveného
splátkového kalendára. Bolo by totiž v rozpore s touto povinnosťou striktného výkladu zahrnúť pod pojem
„hlavný predmet zmluvy“ všetky služby, ktoré sú jednoducho spojené so samotným hlavným predmetom
a ktoré preto majú vedľajšiu povahu v zmysle judikatúry spomenutej v bode 17 tohto rozsudku.Súdny dvor zdôraznil, že požiadavka transparentnosti uvedená v článku 5 smernice 93/13 by nemala byť
obmedzená len na zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska týchto zmluvných podmienok,
ale naopak, vzhľadom na to, že systém ochrany zavedený touto smernicou vychádza z myšlienky, že

spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, táto požiadavka jasného a zrozumiteľného vypracovania
zmluvných podmienok, a teda transparentnosti, stanovená uvedenou smernicou, sa musí chápať široko.
Uvedenú požiadavku je teda potrebné chápať tak, že neukladá len povinnosť, aby bola dotknutá
zmluvná podmienka pre spotrebiteľa formulovaná z gramatického hľadiska zrozumiteľne, ale aj to, aby

zmluva transparentným spôsobom vyjadrovala konkrétne fungovanie mechanizmu, na ktorý sa odvoláva
dotknutá podmienka, ako aj prípadne vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom stanoveným
ostatnými podmienkami, aby bol spotrebiteľ schopný na základe presných a zrozumiteľných kritérií
posúdiť ekonomické dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú.
Je pravda, že z tejto judikatúry nevyplýva, že veriteľ je povinný v dotknutej zmluve podrobne
špecifikovať povahu všetkých služieb, ktoré poskytuje ako protihodnotu poplatkov stanovených v

jednej alebo viacerých zmluvných podmienkach. Vzhľadom na ochranu, ktorú má smernica 93/13
poskytovať spotrebiteľovi z dôvodu, že sa nachádza v znevýhodnenom postavení voči predajcovi alebo
dodávateľovi, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, je však dôležité, aby povaha
skutočne poskytnutých služieb mohla byť rozumne pochopená alebo vyvodená zo zmluvy posudzovanej
ako celok. Okrem toho spotrebiteľ musí byť schopný overiť, že sa rôzne poplatky alebo služby, za ktoré

sa poplatky platia, neprekrývajú.
V bode 69 rozsudku zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria (C-224/19 a
C-259/19, EU:C:2020:578), Súdny dvor rozhodol, že požiadavka transparentnosti vyplývajúca tak z
článku 4 ods. 2 smernice 93/13, ako aj z jej článku 5, bráni vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej sa
zmluvná podmienka sama osebe považuje za transparentnú bez toho, aby príslušný súd musel vykonať

preskúmanie, aké je opísané v bodoch 31 až 33 tohto rozsudku.
Pokiaľ ide o posúdenie jasnosti a zrozumiteľnosti takejto podmienky, z judikatúry pripomenutej v bodoch
31 až 33 tohto rozsudku vyplýva, že príslušný súd je povinný, vzhľadom na všetky relevantné skutkové
okolnosti,overiť,čiboldlžníkschopnýposúdiťekonomickédôsledky,ktorémuztohovyplývajú,pochopiť
povahu služieb, ktoré poskytuje ako protihodnotu poplatkov stanovených v uvedenej podmienke, a

overiť, že sa rôzne poplatky stanovené v zmluve alebo služby, za ktoré sa poplatky platia, neprekrývajú.
V tejto súvislosti, pokiaľ ide o skutočnosti uvedené v druhej otázke, treba po prvé konštatovať, že
rozšírenáznalosťpodmienkystanovujúcejprovíziuzaposkytnutieúverumedzispotrebiteľmijenezávislá
od spôsobu, akým je takáto podmienka formulovaná v rámci konkrétnej zmluvy, o ktorú ide v spore vo
veci samej. Všeobecná známosť takejto podmienky preto nie je faktorom, ktorý by sa mohol brať do

úvahy v rámci posúdenia jej jasnej a zrozumiteľnej povahy.
Pokiaľ ide o preskúmanie existencie prípadnej značnej nerovnováhy, toto preskúmanie sa nemôže
obmedzovať na kvantitatívne ekonomické posúdenie spočívajúce v porovnaní jednak celkovej hodnoty
transakcie, ktorá je predmetom zmluvy, a jednak nákladov, ktoré na základe tejto podmienky znáša
spotrebiteľ. Značná nerovnováha totiž môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného

narušenia právneho postavenia, v ktorom sa spotrebiteľ ako strana predmetnej zmluvy nachádza
na základe platných vnútroštátnych predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa
týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy, prekážky v ich výkone, alebo tiež formou prenesenia dodatočnej
povinnosti, ktorú vnútroštátne predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa.“

43. Nadväzujúc na ďalšiu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C - 229/19, C - 776/19, C - 212/20,
C - 405/21, C - 321/23) plynú tieto závery:
- je nepodstatné, že sa zmluvná podmienka týka nízkej sumy a to 1,66 Eur. Značná nerovnováha
totiž môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho postavenia,
v ktorom sa spotrebiteľ ako strana predmetnej zmluvy nachádza na základe platných vnútroštátnych

predpisov, či už formou zúženia obsahu práv, ktoré mu podľa týchto predpisov vyplývajú zo zmluvy,
prekážky v ich výkone, alebo tiež formou prenesenia dodatočnej povinnosti, ktorú vnútroštátne predpisy
nestanovujú,
- s cieľom určiť, či podmienka spôsobuje „značnú nerovnováhu“ v právach a povinnostiach strán
vyplývajúcich zo zmluvy na škodu spotrebiteľa, treba predovšetkým zohľadniť právne predpisy

uplatňované vo vnútroštátnom práve v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami v tomto
zmysle,- dodržanie zásady efektivity a dosiahnutie cieľa sledovaného smernicou 93/13 nemožno zabezpečiť,
ak by dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním jasnej a zrozumiteľnej povahy zmluvnej podmienky
v zmysle článku 4 ods. 2 tejto smernice niesol spotrebiteľ,

- aj keď zmluva nemusí obsahovať vyčerpávajúci výpočet služieb poskytovaných za jednotlivé poplatky
vyberané veriteľom, vždy musí obsahovať ako celok také skutočnosti, z ktorých bude zrejmé za čo sa
poplatok účtuje a že služby poskytované za tento poplatok sa neúčtujú duplicitne napr. formou iného
poplatku,
- všeobecná známosť podmienky nie je faktorom, ktorý by sa mohol brať do úvahy v rámci posúdenia

jej jasnej a zrozumiteľnej povahy,
- požiadavka transparentnosti uvedená v článku 5 smernice 93/13 by nemala byť obmedzená len na
zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska týchto zmluvných podmienok,
- vzhľadom na povinnosť vykladať článok 4 ods. 2 smernice 93/13 striktne, nemožno povinnosť odplaty
za takúto službu považovať za súčasť hlavných záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere (porov.
rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 9CSp 74/2022 z 6.5.2024)

44. Predmetná zmluvná podmienka je podľa názoru súdu netransparentná, nakoľko zo Zmluvy nie je
možné ustáliť, aké činnosti sú v tomto poplatku zahrnuté.

45. Žalovaný nazýva tento poplatok „štandardný v bankovej praxi“, čo v zmysle judikatúry samo o sebe

nemôže vyvodzovať jeho prijateľnosť, keď ako uviedol Súdny dvor EÚ, všeobecná známosť takejto
podmienky nie je faktorom, ktorý by sa mohol brať do úvahy v rámci posúdenia jej jasnej a zrozumiteľnej
povahy.

46.Pokiaľnatentoúčel žalovanývosvojomvyjadreníkžalobeuvádza,žetentopoplatokpokrýva najmä

úkony pred definitívnym poskytnutí úveru bezodplatne, potom súdu (nie to spotrebiteľovi) o to viac nie
je zrejmé, čo daný poplatok potom má zahŕňať, keďže banka poskytuje tieto činnosti bezodplatne. Ak
sú tieto úkony bezodplatné, na základe čoho si ich banka potom kompenzuje?, resp. možno uviesť, že
reálna bezodplatnosť nikdy nenastala. Tiež pokiaľ žalovaný uvádza, že nárok na poplatok vznikne, ak
dôjde k uzavretiu zmluvy a skutočnému poskytnutiu úveru, potom nie je súdu zrejmé, z akého dôvodu za

tieto úkony nie je účtovaný poplatok spotrebiteľom, ktorým úver napr. v konečnej fáze poskytnutý nebol,
resp. z akéhokoľvek dôvodu k uzavretiu zmluvy o úvere nedošlo oproti spotrebiteľom, ktorí zmluvu o
úvere podpísali a úver im bol poskytnutý.

47. K neprijateľnej zmluvnej podmienke - poplatok za upomienku - sa rovnako vyjadrili súdy a súd

nevidí dôvod na odklon od vysloveného právneho záveru cit.: „38. Vo vzťahu k zmluvnej podmienke v
zmluve o úvere, v Sadzobníku poplatkov - účinného od16.05.2011, a to v časti Úvery pre obyvateľstvo,
Pôžička na bývanie, v znení: „Zasielanie upomienok: 6.1. upomienka po omeškaní splátky 9,96 € 7.
2. upomienka po omeškaní splátky 24,90 €.“ odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že
ich výška prevyšuje náklady na ich vyhotovenie a zaslanie a že svojou povahou ide o skryté sankcie

predstavujúce zmluvnú pokutu, ktorá podľa odvolacieho súdu predstavuje neprijateľnú podmienku v
zmysle § 53 ods. 4 písm. k) OZ. Takéto poplatky majú jednoznačne sankčný charakter, nie je za ne
ani poskytované protiplnenie, čo treba považovať za neprijateľné (tzv. teória skutočného plnenia). V
tomto smere je irelevantné, či žalovaný vystavil, alebo nevystavil žalovanej upomienky, a či za ne účtoval
v zmluve o úvere uvedené poplatky; relevantné pre súdne rozhodnutie je to, že takéto podmienky

vo formulárovej, žalovaným pripravenej zmluve zakotvené boli. Je neprijateľné, aby spotrebiteľ znášal
akékoľvek výdavky dodávateľa, ktoré mu môžu vzniknúť s vymáhaním pohľadávky, ktoré si v zmluve
vopred sám určil pevnou sumou, jedná o zmluvnú podmienku, ktorá nebola individuálne dojednaná a
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
pričom poplatok umožňuje získať na úkor spotrebiteľa majetkový prospech nad rámec skutočných a

účelných výdavkov. Zmyslom upomienky je upozornenie a súčasne výzva pre dlžníka, aby si dodatočne
splnil svoju povinnosť, s plnením ktorej je v omeškaní (por. rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
9C/137/2016 z 03.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15CoCsp/23/2020z 11.02.2021,
rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 22CoCsp/18/2021 z 29.06.2021, či rozsudok Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 18CoCsp/36/2020 z 28.09.2021).“ (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. 6CoCsp 16/2024 z 19.9.2024).

Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa
29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.3., v znení: „Klient vyhlasuje,že nie je osobou s osobitným vzťahom k banke (v prípade nepravdivosti tohto vyhlásenia bude banka
postupovať podľa článku 17 VOP).“

48. Podľa názoru súdu je v predmetnom zmluvnom ustanovení značná nerovnováha v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa založená, nakoľko je spotrebiteľ vystavený nejasnej,
nezrozumiteľnej zmluvnej podmienke spočívajúcej v používaní komplikovaných a sofistikovaných
termínov, ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa, a to pod sankciou okamžitého zosplatnenia
úveru.

49. Na právnom posúdení súdu nemení nič zákonný odkaz na zákon o bankách, pretože existuje
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ z dôvodu svojej nevedomosti netuší, čo má chápať pod
termínom osobitný vzťah k banke. (pozri v tomto zmysle v súvislosti so smernicou Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd.
15/002, s. 288), rozsudok Mostaza Claro, C 168/05, EU:C:2006:675, bod 28 a citovanú judikatúru, ako aj

v súvislosti so smernicou Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych
predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42,
1987, s. 48; Mim. vyd. 15/001, s. 326), rozsudok Rampion a Godard, C 429/05, EU:C:2007:575, bod 65).

50. Rovnako súd poukázal na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 29Csp 74/2022

z 24.10.2022, s ktorého dôvodmi sa v plnom rozsahu stotožnil a odkázal na ne cit.: „68. Zároveň z
ods. 1 uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že banka nemôže vykonávať s osobami, ktoré k
nim majú osobitný vzťah obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by nevykonali
s ostatnými klientami. Banka je povinná pred uzavretím a vykonaním takéhoto obchodu preveriť, či
osoba, s ktorou takýto obchod vykonáva k nim nemá osobitný vzťah a táto osoba je povinná poskytnúť

banke pravdivé informácie. Banka je povinná pravdivosť poskytnutých údajov písomne zabezpečiť v
zmluve o nimi poskytnutej záruke alebo vklade sankciou neplatnosti uzavretia tejto zmluvy a v zmluve o
úvere sankciou okamžitej splatnosti celej dlžnej sumy ku dňu, keď sa banka alebo pobočka zahraničnej
banky dozvedela o nepravdivosti týchto údajov. 69. Súd I. inštancie sa stotožňuje s argumentáciou
žalobcu o neprijateľnosti uvedeného zmluvného dojednania, ktoré umožňuje banke kedykoľvek vyhlásiť

mimoriadnu splatnosť úveru v prípade zistenia nepravdivosti údajov o existencii osobitného vzťahu k
banke. 70. Uvedené zmluvné dojednanie však odporuje zákonnej úprave § 35 ods. 1 Zákona o bankách,
v zmysle ktorého banka, resp. pobočka zahraničnej banky nemôže s takýmito osobami uzatvárať iba
tie obchody, ktoré vzhľadom na svoju povahu, účel alebo riziko by nevykonali s ostatnými klientami.
Uvedené zmluvné dojednanie však umožňuje banke v prípade zistenia existencie osobitného vzťahu

klienta k bankovému subjektu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť každého úverového vzťahu, teda nie len
toho rizikového. Zároveň v uvedenom zmluvnom dojednaní absentuje akékoľvek vysvetlenie pojmu
osobitného vzťahu, z ktorého by bolo zrejmé aj z perspektívy priemerného spotrebiteľa, čo uvedený
pojem znamená minimálne odkazom na konkrétne zákonné ustanovenie zákona o bankách, ktoré
uvedený pojem upravuje.“

51. Rovnako súd poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoCsp
17/2023 z 4.4.2024, ktorý k zmluvnej podmienky v obdobnom znení uviedol cit.: „25. K zmluvnej
podmienke v čl. VII. Porušenie zmluvných povinností bod 6. odvolací súd stotožňujúc sa s názorom
súdu prvej inštancie na podporu argumentácie poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa

15.06.2023 sp. zn. III. ÚS 111/2023, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, cit.: „21. ....Pokiaľ ide o
požiadavku transparentnosti zmluvných podmienok, ako vyplýva z čl. 4 ods. 2 smernice 93/13, Súdny
dvor zdôraznil, že táto požiadavka, uvedená aj v čl. 5 tejto smernice by nemala byť obmedzená len
na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska, ale naopak, ,,... požiadavka jasného
a zrozumiteľného formulovania zmluvných podmienok, a teda transparentnosti, stanovená rovnakou

smernicou, sa musí chápať široko“ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. 4. 2014, Kásler a Káslerné
Rábai, C-26/13, EU:C:2014:282, body 71 a 72, ako aj z 9. 7. 2015, Bucura, C-348/14, neuverejnený,
EU:C:2015:447, bod 52). 22. Ku konfrontácii inštitútov neurčitosti a neprijateľnosti treba poznamenať,
že podľa všeobecných súdov bola neurčitosť zmluvnej podmienky nie prekážkou, ale naopak, dôvodom
vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v

neprospech spotrebiteľa je založená aj vtedy, ak je spotrebiteľ vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej
alebo neurčitej zmluvnej podmienke, z ktorej nemožno určiť práva a povinnosti spotrebiteľa. Najčastejšie
prípady nejasnosti a nezrozumiteľnosti zmluvnej podmienky spočívajú v používaní komplikovaných a
náročných technických a iných sofistikovaných termínov, v nejasnej formulácii zmluvného ustanovenia,ktorá ho robí nepochopiteľným pre spotrebiteľa. Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej
nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých následkom je, že spotrebiteľ je vystavený
právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v konkrétnom štádiu zmluvného vzťahu. Nejasnosť,

neurčitosť a nezrozumiteľnosť zmluvnej podmienky sa na strane spotrebiteľa prejavuje jednoducho,
a to nemožnosťou ustáliť obsah podmienky a režim práv a povinností (ŠTEVČEK, M., DULAK, A.,
BAJÁNKOVÁ, J. a kolektív. Občiansky zákonník I. Druhé vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019,
564s.)......24.ZustálenejjudikatúrySúdnehodvoravyplýva,že„...informácieozmluvnýchpodmienkach
a dôsledkoch tohto uzavretia zmluvy poskytnuté pred uzavretím zmluvy majú pre spotrebiteľa zásadný

význam. Najmä na základe týchto informácií sa tento spotrebiteľ rozhoduje, či chce byť viazaný
podmienkami, ktoré predajca alebo dodávateľ vopred vypracoval“ (rozsudky z 21. 3. 2013, RWE
Vertrieb, C-92/11, EU:C:2013:180, bod 44, ako aj z 21. 12. 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C-154/15,
C-307/15 a C-308/15, EU:C:2016:980, bod 50). Súdny dvor tiež rozhodol, že „v každom prípade je súd
členského štátu povinný preskúmať, či zmluvná podmienka týkajúca sa hlavného predmetu zmluvy bola
formulovaná jasne a zrozumiteľne“ (rozsudok C-224/19, b. 71; týka sa provízie za poskytnutie úveru, tiež

rozsudok z 21. 12. 2016 v spojených veciach C-154/15, C-307/15, C-308/15, ECLI:EU:C:2016:980).“

52. Zmluvné ustanovenie je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle generálnej klauzuly
ust.§ 53 ods. 1 OZ.

Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa
29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.6., v znení: „Ak klient poruší
akúkoľvek povinnosť vyplývajúcu z tejto zmluvy, banka je oprávnená požadovať od klienta zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške 200,00 EUR, a to za každé jednotlivé porušenie zmluvnej povinnosti. Nárok
na náhradu škody týmto nie je dotknutý.

53. Predmetné zmluvná podmienka je rovnako netransparentná, nakoľko jej aplikácia pripadá do úvahy
pri akomkoľvek porušení povinnosti zo Zmluvy.

54. Ustanovenie § 544 OZ umožňuje účastníkom pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti dojednať si

zmluvnú pokutu. Zmluvná pokuta je zabezpečovacím prostriedkom a vyjadruje peňažnú sumu, ktorú je
dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Podstatnou náležitosťou dohody o
zmluvnej pokute je určenie jej výšky alebo spôsobu jej určenia. Výška zmluvnej pokuty nie je zákonom
limitovaná.

55. Žalovaný určil paušálnu zmluvnú pokuta za každé porušenie povinnosti nezohľadňujúc intenzitu a
význam toho ktorého porušenia ustanovenia Zmluvy. Banke ako obchodníkovi naopak umožňuje pri
akomkoľvek i menej významnom porušení povinnosti uplatniť si voči spotrebiteľovi zmluvnú pokutu v
plnej výške Rovnako nezohľadňuje prípad, ak by spotrebiteľ porušil svoju povinnosť uhradiť 0,1 eur zo
splátky. Zmluvné ustanovenia by aj v tomto prípade umožňovalo uplatniť si voči spotrebiteľovi zmluvnú

pokutu vo výške 200 eur.

56. Občiansky zákonník za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm. k) považuje aj
dojednanie vyžadujúce od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok aby zaplatil neprimerane vysokú
sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, čo je podľa názoru súdu daný prípad.

Zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa
29.05.2015, v článku 2. Práva, povinnosti a vyhlásenie klienta, v bode 2.8., v znení: „Klient vyhlasuje,
že: - prevzal a oboznámil sa pred uzavretím tejto zmluvy s jej súčasťami: formulár so štandardnými
európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere; OP; VOP; Sadzobník.“

57. Táto zmluvná podmienka bola posúdená zo strany všeobecných súdov ako neprijateľná v zmysle
ust. § 53 ods. 4 písm. l) OZ a súd nevidí dôvod na odklon od uvedených rozhodnutí.
„28. V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu Zmluvy o úvere zo dňa 04.12.2007, žalobca v tomto
právnom úkone potvrdil, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami, súhlasil s ich obsahom, prijal

návrhy v nich predložené a potvrdil ich prevzatie. Týmto dojednaním sa žalovaný bez akýchkoľvek
pochybností snažil preniesť dôkazné bremeno oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami a
okolnosťami uzavretia úverovej zmluvy na spotrebiteľa. Navyše v tomto ustanovení úverovej zmluvy
žalobca prijal bližšie nešpecifikované návrhy v nich predložené a zároveň potvrdil ich prevzatie.Takéto skryté prenesenie dôkazného bremena má pre spotrebiteľa neprijateľný účinok vo vzťahu k
potencionálnemu uplatneniu jeho práva na súde a u iných štátnych orgánov, nakoľko spotrebiteľ už len
v dôsledku takejto zmluvnej podmienky môže byť odradený od prípadného podania podnetov alebo

návrhov štátnym orgánom. Existuje preto nezanedbateľné nebezpečenstvo, že dojednaná zmluvná
podmienka ovplyvní spotrebiteľa pri uplatňovaní jeho práv, resp. môže u spotrebiteľa vyvolať dojem,
že sa nemôže dovolávať súdnej ochrany, keďže platí domnienka, že si zmluvné podmienky prečítal a
porozumel im, a to aj vo vzťahu k prijatiu bližšie nešpecifikovaných návrhov a vyslovil s nimi súhlas,
v dôsledku čoho spotrebiteľ už len z tohto dôvodu môže byť odradený od prípadného podania žalôb,

podnetov alebo návrhov súdom či štátnym orgánom. Takáto zmluvná podmienka je tak neprijateľná
podľa generálnej klauzuly vyplývajúcej z ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 29. Okrem toho,
Občiansky zákonník účinný od 01.01.2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. l) za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve považoval i ustanovenia, ktoré obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú
spotrebiteľovi povinnosť niesť dôkazné bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah,
mala niesť iná zmluvná strana. Na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani

u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len demonštratívne
menoval niektoré neprijateľné podmienky a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať
iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ust. §

53 vždy spájal sankciu neplatnosti.“ (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp 46/2021 z
13.12.2021).

Zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úvery občanom - Prima banka
Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa 29.05.2015, v

článku 2. Všeobecne o úveroch, v bode 2.7 Povinnosti klienta, v znení: „Počas celej doby trvania úveru
musíklientplniťnasledovnépovinnosti:(b)písomneoznámiťbankevšetkyzmenysvojichidentifikačných
a kontaktných údajov vrátane telefonického kontaktu, ako aj iné skutočnosti, ktoré by mohli ohroziť
plnenie jeho záväzkov podľa zmluvy o úvere (napr. začatie trestného stíhania, nariadenie výkonu trestu,
začatie exekučného konania), ihneď ako nastali, resp. sa o nich dozvie;

58. Ako bolo vyššie poukázané na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo veci C-226/12 Constructora
Principado, existencia „značnej nerovnováhy“ môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne
závažného narušenia právneho postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana
nachádzanazákladeplatnýchvnútroštátnychpredpisovformoupreneseniadodatočnejpovinnosti,ktorú

vnútroštátne predpisy nestanovujú, na spotrebiteľa.

59. S poukazom na uvedené sa súd v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku Okresného
súdu Prešov sp. zn. 11C 115/2016 z 29.6.2016, v zmysle ktorého cit.: „V danom prípade napadnuté
zmluvné podmienky jednoznačne nie sú vylúčené zo súdneho prieskumu v zmysle § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka, nepredstavujú ani hlavný predmet zmluvy a ani netýkajú sa primeranosti ceny.
Keďže sú súčasťou obchodných podmienok žalovaného, ktoré sú vopred stanovené, rozhodne nie
sú individuálne vyjednané medzi účastníkmi. Úspešnosť žaloby tak závisela na posúdení toho, či v
nich ide o hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Sporné
zmluvné podmienky podľa súdu nie sú formulované určito a zrozumiteľne, ostáva totiž len na posúdení

banky, ktoré zmeny ovplyvňujúce bonitu žalobcu považuje za relevantné, ktoré by mal žalobca oznámiť.
Navyše samotný vznik nejakej skutočnosti ohrozujúcej pohľadávku banky neznamená, že žalobca by
sa nedokázal s ňou vyporiadať. Zanedbateľné nie je ani to, že súd postráda praktický význam splnenia
tejto povinnosti, ktorá nemôže ovplyvniť už daný záväzok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy. Nemožno
súhlasiť s tým, že by sporné zmluvné podmienky boli v súlade so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách,

uvedený zákon vo vzťahu k fyzickej osobe, čo nepochybne je aj spotrebiteľ, žiadne podobné povinnosti
neukladá. Preverovanie bonity spotrebiteľa sa vyžaduje pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
čo upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v § 7 ods. 1 alebo § 11 ods. 2. Nemá
teda žiadne právne a ani faktické opodstatnenie preskúmavať bonitu spotrebiteľa po uzavretí úverovej
zmluvy...“.

60. Dodávateľ teda uložil povinnosti spotrebiteľovi nad rámec zákonnej úpravy (preverenie bonity za
trvania zmluvného vzťahu).61. Zmluvné ustanovenie je preto neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle generálnej klauzuly
ust.§ 53 ods. 1 OZ.

Zmluvná podmienka uvedená v Obchodných podmienkach pre úvery občanom - Prima banka
Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa 29.05.2015, v
článku 2. Všeobecne o úveroch, v bode 2.9. Omeškanie dlžníka, v časti 2.9.3 Postup pri omeškaní
klienta, odsek 2 a odsek 3, v znení: „Banka môže za účelom úhrady svojej pohľadávky uplatniť právo
započítať svoju pohľadávku voči pohľadávke klienta na výplatu zostatku z ktoréhokoľvek bežného účtu

vedeného bankou pre klienta, a z takéhoto účtu odpísať čiastku potrebnú na vyrovnanie pohľadávky
banky. Ak je tento účet vedený v cudzej mene, vykoná banka pred odpísaním čiastky z účtu konverziu
kurzom devíza nákup v súlade so svojim kurzovým lístkom. ... Banka môže ďalej odmietnuť ďalšie
čerpanie úveru. Aj bez predchádzajúceho písomného oznámenia môže tiež zablokovať všetky účty
klienta vedené bankou. Počas trvania blokácie účtov môže klient so zablokovanými peňažnými
prostriedkami na účtoch nakladať iba so súhlasom banky.“

Časť zmluvnej podmienky uvedenej vo Všeobecných obchodných podmienkach Prima banka
Slovensko, a.s. k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX, zo dňa 29.05.2015,
v článku 21. Započítanie, v znení: „Banka môže započítať aj také vzájomné pohľadávky, z ktorých
niektorá ešte nie je splatná, alebo je premlčaná, ako aj pohľadávky, ktoré nemožno uplatniť na súde

a pohľadávky, ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia alebo exekúciou. Započítateľné sú aj
pohľadávky znejúce na rôzne meny, a to aj v prípade, že tieto meny nie sú voľne zameniteľné. Za
oznámenie o započítaní sa považuje aj informácia obsiahnutá vo výpise z účtu.“

62. Jednotiacim dôvodom neprijateľnosti týchto zmluvných podmienok je rozpor so zákonom, a to ust.

§ 580 OZ.

63. Súd nevidí dôvod na odklon od záverov rozsudkov v obdobných veciach a v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie rozhodnutia cit.: „34. K záveru o neprijateľnosti zmluvných podmienok zmluvy
o úvere, uvedených v obchodných podmienkach pre úver - pôžička na bývanie, účinných

od 01.08.2011, v článku 7 - Splácanie úveru, započítanie pohľadávok a zabezpečenie, bode
7.1., v znení: „[ii] započítaním pohľadávky z ktoréhokoľvek Účtu Dlžníka vedeného Bankou voči
Pohľadávke Banky vzniknutej na základe ZoÚ. Za postačujúci prejav započítania sa pritom považuje
následné doručenie výpisu, z ktorého bude zrejmý deň a rozsah započítania.“, a v bode 7.3., v
znení: „Platby od Dlžníka sa voči pohľadávke Banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké

záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí: na poplatky podľa Sadzobníka poplatkov,
úrok z omeškania, úrok z úveru, splátka istiny úveru. V prípade viacerých Pohľadávok banky voči
Dlžníkovi sa platby Dlžníka započítavajú najskôr na Pohľadávkubankyskôrsplatnúpodľauvedeného
poradia. Ak je Dlžník Majiteľom účtu, príp. spoludisponentom Účtu vedeného Bankou, podpisom Návrhu
udeľuje výslovný a neodvolateľný súhlas s inkasom peňažných prostriedkov z tohto Účtu na účely

splácania svojich peňažných záväzkov zo ZoÚ. Banka je oprávnená započítať svoje splatné i nesplatné
pohľadávky voči Dlžníkovi bez ohľadu na právny titul ich vzniku proti akýmkoľvek pohľadávkam Dlžníka
voči Banke. Banka je z tohto dôvodu zároveň oprávnená nevykonať akýkoľvek príkaz Dlžníka vo
vzťahu k týmto prostriedkom, či inak neumožniť Dlžníkovi nakladať s prostriedkami na ktoromkoľvek
Účte Dlžníka na čo ju Dlžník týmto splnomocňuje.“, s ktorým sa odvolací súd taktiež stotožňuje, je

potrebné doplniť, že prvá z citovaných zmluvných podmienok umožňuje započítanie pohľadávok
žalovaného ako dodávateľa bez jeho výslovnej notifikácie, čo je skutočne nutné považovať za
rozporné s právnou úpravou zakotvenou v § 580 OZ, vyžadujúcou právny úkon smerujúci k
započítaniu voči druhému účastníkovi právneho vzťahu, ktorým nemôže byť s časovým odstupom
doručený výpis z účtu, z ktorého by bol spotrebiteľ nútený takéto započítanie dešifrovať. Druhá

z citovaných zmluvných podmienok zase jednostranne odoberá spotrebiteľovi ako dlžníkovi právo na
určenie pohľadávok, na ktoré majú byť jednotlivé platby dlžníka započítané (por. slová cit.: „bez
ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná“), zjavne za účelom úročenia dlžnej istiny, ktorá
má byť splácaná až ako posledná. Uvedenou zmluvnou podmienkou je ešte pred vznikom konkrétnej
pohľadávky vnútený spotrebiteľovi odklon od dispozitívneho ustanovenia upravujúceho takúto situáciu

(§ 566 OZ). Preto obidve tieto zmluvné podmienky zavedené do obchodných podmienok pre
úver - pôžička na bývanie nepochybne spôsobujú hrubý nepomer v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa a sú v rozpore s § 53 ods. 1 OZ. V kontexte odvolacej argumentácie žalovaného
odvolací súd dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III.ÚS 307/2020 z15.04.2021 sasíce dotkol otázky posudzovania výhodnosti/nevýhodnosti právnej úpravy obsiahnutej
v Obchodnom zákonníku v spotrebiteľských právnych vzťahoch, avšak v okolnostiach označeného
prípadu nie v súvislosti s prednostným započítavaním úhrad spotrebiteľa na príslušenstvo, ale v

otázke použitia ustanovení o odstúpení od zmluvy v spotrebiteľských právnych vzťahoch a následkoch s
nimspojených.Pretotátoodvolaciaargumentácianiejespôsobilázvrátiťsprávnosťprávnehoposúdenia
realizovaného súdom prvej inštancie vo vzťahu k vyššie citovaným zmluvným podmienkam. Na
podporu vecnej správnosti záveru o neprijateľnosti týchto zmluvných podmienok odvolací súd
poukazuje rozsudok č.k. 9Csp/74/2022 - 224 zo dňa 28.11.2022, rozsudok Krajského súdu Žilina sp.

zn. 9CoCsp/53/2020 zodňa 25.3.2021 a rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/6/2020 z
29.06.2020 a sp. zn.5CoCsp/46/2020 zo dňa 26.08.2021.“

64. Predmetné zmluvné ustanovenie považoval súd za neprijateľné podľa § 53 ods. 1 OZ, nakoľko
zakladá nevyvážený vzťah medzi spotrebiteľmi a žalovaným a poskytuje žalovanému ako dodávateľovi
úveru možnosť postupovať v tomto smere nepredvídateľne a započítanie pohľadávky sa tak stáva pre

spotrebiteľov netransparentné. Uvedená zmluvná podmienka spôsobuje, v rozpore s požiadavkou
dobrej viery, zjavnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa
a je teda v rozpore s generálnou klauzulou (§ 53 ods. 1 OZ).

65. Naviac zmluvná podmienka umožňuje dodávateľovi započítanie pohľadávky spotrebiteľa voči svojej

nesplatnej pohľadávke, napriek tomu, že takýto postup explicitne zakazuje ust. § 581 ods. 2 veta druhá
OZ (cit. „Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.“), resp.
ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia alebo exekúciou (§ 581 ods. 1 OZ).

66. Súd prvej inštancie preto vo veci rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

67. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 C.s.p.

68. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby žaloba žalobkyne bola v celom rozsahu zamietnutá. Rozhodnutie odôvodnil tým, že

súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prvoinštančný súd nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov sa dospelo k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

69. Hoci dátum konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý ku dňu 23.05.2022 zmluvný vzťah medzi
stranami skončil predčasne už dňa 09.03.2016, keď žalobkyňa dobrovoľne splatila celý zostatok úveru,
čím zanikol jej dlh splnením (§ 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Počas trvania úverového vzťahu
žalobkyňa nerozporovala žiadnu náležitosť zmluvy o úvere, ani iné dohodnuté zmluvné podmienky.

Nevyužila ani možnosť odstúpiť od zmluvy o úvere do 14 dní od jej uzavretia, nepodala reklamáciu alebo
sťažnosť na príslušný orgán dohľadu. Podaná žaloba po viac ako 8 rokoch od splatenia úveru sa javí
ako špekulatívna a šikanózna.

70. V časti konania o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, súd prvej inštancie dospel k

chybnému záveru o absencii obligatórnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorý nie je založený na zistenom skutkovom stave, ale paradoxne na viacerých hypotézach.
V deň poskytnutia úveru žalovaný zaúčtoval aj poplatok za jeho poskytnutie vo výške 93 eur. Tým,
že žalovaný mal nesprávne zahrnúť poplatok za poskytnutie úveru do celkovej výšky spotrebiteľského
úveru došlo podľa súdu k určeniu nesprávnej celkovej výšky úveru, čo sa malo následne negatívne

premietnuť aj do výpočtu RPMN (jej podhodnoteniu). Výklad, ktorý zaujal súd je prísne formalistický a
ignoruje reálny obsah občianskoprávnych vzťahov. Možno konštatovať, že pokiaľ sú na úhradu poplatku
použité peňažné prostriedky z poskytnutého spotrebiteľského úveru, musí byť celková výška úveru
vždy znížená o sumu tohto poplatku. Nie je však ničím výnimočným, že spotrebiteľ nedisponuje inými
peňažnými prostriedkami a peniaze, ktoré inkasoval z banky, by použil na zaplatenie poplatku za

poskytnutie úveru, aby sa vyhol eventuálnemu omeškaniu a následkom predpokladaným v zmluve o
úvere. Ak spotrebiteľ nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu poplatku za poskytnutie úveru,
je účelné a vzájomne výhodné, ak bude tento poplatok účtovaný z poskytnutého úveru. Nemusí to
byť iba otázka nedostatku financií, ale aj výsledok konsenzu medzi kontrahentmi ako u žalobkyne ažalovaného. Žalobkyňa vopred vedela, že musí zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru, poznala jeho
výšku a rovnako spôsob jeho zúčtovania. Ak napriek tomu zmluvu o úvere uzavrela, poplatok za
poskytnutie úveru nielenže nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale nemožno ani uvažovať

o ňom ako o náklade, ktorý by mal byť v rozpore so zákonom zahrnutý do celkovej výšky úveru. Určenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru predstavuje preto pre žalovaného neprimerane tvrdú sankciu.

71. Súd prvej inštancie neakceptoval ani dôvodnú námietku premlčania, a to s poukazom na predložené
potvrdenie Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 26.08.2022, a to napriek existencii

právoplatných súdnych rozhodnutí, v zmysle ktorých toto Združenie fabrikovalo obdobné potvrdenia.
Účelom premlčania je vyvolanie aktívneho prístupu veriteľa k uplatňovaniu jeho subjektívnych práv.
Na druhej strane premlčanie súčasne chráni právnu istotu dlžníka, ktorý nie je vystavený možnosti
postihu zo strany veriteľa navždy. Tieto základné východiská by sa mali uplatňovať aj pri spotrebiteľoch.
Premlčanie totiž nemožno uplatňovať iba v neprospech jednej strany. Právna úprava premlčania pritom
nespadá pod osobitnú spotrebiteľskú legislatívu. Nie je preto dôvod, aby bola vykladaná spôsobom,

ktorý absolútne favorizuje spotrebiteľa na úkor základného princípu rovnosti. Naopak mala by byť
interpretovaná objektívne, a to predovšetkým s ohľadom na jej účel. Zákonodarca nesporne chcel
časovo obmedziť výkon práv bez ohľadu na to, komu prináležia, t.j. či ide o spotrebiteľa alebo iný subjekt.
Uvedené sa týka počítania oboch premlčacích lehôt, objektívnej a subjektívnej.

72. Objektívna premlčacia lehota sa neodvíja od subjektívnych okolností. Pre jej začiatok je naopak
určujúce, kedy došlo ku vzniku danej právnej skutočnosti. Uplynutím tejto lehoty dochádza k
definitívnemu premlčaniu nároku. Ide o nástroj pre absolútne vymedzenie časových horizontov na
uplatnenie práv. Eliminuje sa tým tiež špekulatívne konanie smerujúce k účelovému predlžovaniu
subjektívnej premlčacej lehoty. To, že žalovaný pozná zákon, mu nemôže byť na ťarchu a nemôže

byť dôkazom jeho nekalého úmyslu. Základná prevencia znalosti právnych predpisov sa uplatňuje
voči všetkým. Z tohto princípu vyplýva princíp „neznalosť zákona neospravedlňuje“, ktorý za určitých
špecifických okolností pri spotrebiteľoch ustupuje princípu ich zvýšenej ochrany. To však neznamená,
že by sa malo v spotrebiteľských vzťahoch dané pravidlo automaticky uplatniť voči druhému účastníkovi
s tak výraznými negatívnymi dôsledkami. Napriek tomu sa súd prvej inštancie priklonil k aplikovaniu 10-

ročnej objektívnej premlčacej lehoty s odkazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-485/19 zo dňa 22.04.2021 a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.02.2022
sp. zn. 7Cdo 268/2021. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7Cdo 268/2021
bez meritórneho prieskumu odmietol dovolanie žalovaného. Hoci sa dovolací súd osobitne nezaoberal
súvisiacimi hmotnoprávnym otázkami, formálne dospel k uvedenému (nepreskúmateľnému) záveru. Z

rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 22.04.2021 vyplýva, že nie je v súlade so zásadou
efektivity, aby sa pri práve na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného na základe nekalých
podmienok, uplatnila 3-ročná objektívna premlčacia lehota, ktorá začne plynúť odo dňa, keď došlo
k bezdôvodnému obohateniu. To však neznamená, že by sa objektívna premlčacia lehota nemala
uplatniťvôbec.Žalobkyňasanedomáhavydaniaplneniaposkytnutéhonazákladeneprijateľnejzmluvnej

podmienky, ale ňou uplatnený nárok má vyplývať z bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.
V zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, sa úver pri absencii zákonom stanovených
náležitostí považuje za bezúročný a bez poplatkov ex lege. Na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
pretonevyžadujepredchádzajúcerozhodnutie,ktorýmbysúdurčil,žeúverjebezúročnýabezpoplatkov.
Tento aspekt sa skúma v konaní o vydaní bezdôvodného obohatenia ako predbežná otázka. Aplikácia

3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty za týchto okolností nekoliduje s rozhodovacou praxou Súdneho
dvora Európskej únie a už vôbec nepoškodzuje práva spotrebiteľov.

73. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je určujúci moment, keď sa oprávnený dozvie
o skutočnostiach, na základe ktorých môže uplatniť svoj nárok na súde, t.j. keď nadobudne vedomosť

o rozsahu bezdôvodného obohatenia a osobe obohateného. Okamih, v ktorom spotrebiteľ zistí ako
možno právne kvalifikovať jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností nie je pri posúdení
začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty relevantný. V rámci úverových vzťahov má dlžník
vedomosť o tom, komu plní bezprostredne po uzavretí zmluvy. Žalobkyňa uzavrela úverovú zmluvu dňa
29.05.2015, pričom počas celého trvania úverového vzťahu vedela, že plní v prospech žalovaného.

Rozsah bezdôvodného obohatenia je spotrebiteľovi zrejmý už pri realizácii úhrady splátky, najneskôr
však pri splatení úveru. Vtedy nepochybne vie určiť, akú celkovú čiastku veriteľovi uhradil. Žalobkyňa
malakdispozíciivšetkyinformáciepotrebnénauplatneniedomneléhonárokunavydaniebezdôvodného
obohatenia už v momente, keď žalovaný zaúčtoval poplatok za poskytnutie úveru a následne inkasovaljednotlivé splátky úrokov alebo ďalších poplatkov. Tieto znalosti nepochybne stačia na iniciovanie
súdneho konania o vydanie bezdôvodného obohatenia. Či ide skutočne o bezdôvodné obohatenie alebo
nie, určí záväzne súd. Preto nemožno počítať začiatok subjektívnej premlčacej lehoty od momentu,

keď spotrebiteľovi poskytne právne poradenstvo tretia osoba. Nemožno akceptovať záver, že by takéto
oznámenie tretej osoby malo vymedzovať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Ani prípadná
porada s advokátom nemôže určovať plynutie subjektívnej premlčacej lehoty, keďže by išlo iba o
právne posúdenie veci a nie o oznámenie rozhodujúcich skutočností podľa § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktoré sú už spotrebiteľovi aj tak dlhodobo známe. Prax navyše nasvedčuje záveru, že viaceré

občianské združenia práve v spolupráci s advokátmi spotrebiteľov aktívne vyhľadávajú a ponúkajú im
vystavenie písomného potvrdenia s požadovaným dátumom za účelom súdne uplatniteľnosti nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Za daných okolností nejde o objektívny dôkaz, ale iba o účelovo
vykonštruované tvrdenie.

74. Pokiaľ ide o neprijateľnosť poplatku za poskytnutie úveru a za upomienku, v bankovom sektore je

bežné, že poplatky za poskytnutie úveru pokrývajú administratívne náklady ako napríklad spracovanie
žiadosti o úver, skúmanie bonity klienta, príprava a spracovanie zmluvnej dokumentácie, činnosti
spojené s čerpaním úveru a iné operatívne úkony banky. Transparentnosť podmienok zmluvy by mala
byť posudzovaná v kontexte odbornej spôsobilosti banky a primeraného očakávania spotrebiteľa. Ak
je poplatok jasne vymedzený v zmluve ako poplatok za poskytnutie úveru, je zrejmé, že jeho funkciou

je pokrytie nákladov spojených s procesom schvaľovania a poskytnutia úveru. Poplatok za poskytnutie
úveru je bežnou praxou v bankovom sektore rovnako ako iné bankové poplatky. Jeho existencia je plne v
súlade so zmluvnou slobodou a obchodnými zvyklosťami. Súd by mal prihliadať na to, že ak je poplatok
jasne a priamo uvedený v zmluve a klient s ním súhlasí podpisom zmluvy, jeho vyžadovanie je legitímne,
keďže bol platne dohodnutý. Vyššie uvedené závery analogicky platia aj pre poplatok za upomienku.

Pokiaľ ide o poplatky za upomienky s vopred stanovenou sumou, tie preventívne pôsobia na úverového
dlžníka, aby splácal riadne a včas mesačné splátky podľa určeného rozpisu a dodržiaval zásadu pacta
sund servanda. V prípade, že si dlžník riadne plní svoje povinnosti v súlade s úverovou zmluvou ako aj
zákonom, k vyrubeniu poplatkov za upomienky nikdy nedôjde.

75. Pri závere o netransparentnosti zmluvnej pokuty súd nezohľadnil, že žalovaný môže, ale aj nemusí
požadovať od klienta zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 200 eur. Navyše, ak z dohody nevyplýva
niečo iné, dlžník nie je povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, ak porušenie povinnosti nezavinil (§ 545 ods.
3 Občianskeho zákonníka). Žalovaný a žalobkyňa sa nedohodli inak, a teda pri nezavinenom porušení
povinností nie je povinnosťou žalobkyne zaplatiť zmluvnú pokutu. Nehovoriac o tom, že banka môže

požadovať od klienta zaplatenie zmluvnej pokuty. K uplatneniu zmluvnej pokuty tak vôbec nemusí dôjsť.

76. Za neprípustné a krajine extenzívne je potrebné považovať odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k
neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v čl. 2. bode 2.7. Obchodných podmienok. Účelom tejto
zmluvnejpodmienkyjenaplneniezákonnejpovinnostibankykonaťsodbornoustarostlivosťouazisťovať

podstatné zmeny v identifikačných údajoch klienta, ako aj zmenu jeho pomerov, najmä pokiaľ ide o
začatie trestného stíhania, nariadenie výkonu trestu a začatie exekučného konania. V danej veci nebolo
aplikované ust. § 93a ods. 1 pís. a) bod 4. Zákona o bankách.

77. Žalovanému rovnako nie je zrejmé v čom by sa zmluvné ustanovenie zmluvných podmienok

týkajúcich sa započítania malo v neprospech žalobkyne odchyľovať od zákonných ustanovení § 580 a
§ 581 Občianskeho zákonníka o započítaní pohľadávok. V súlade s napadnutým ustanovením zmluvy
o úvere platilo, že pokiaľ mal žalovaný voči žalobkyni splatnú peňažnú pohľadávku zo zmluvy o úvere
a žalobkyňa mala voči žalovanému pohľadávku z ktoréhokoľvek účtu alebo vkladu, mohol žalovaný
nevykonať operáciu s týmito prostriedkami a mohol ich vzájomne započítať voči svojej pohľadávke.

Rozpor tohto ustanovenia nie je možné identifikovať z argumentácie žalobkyne a ani súdu. Ak žalobkyňa
neplnila svoje záväzky riadne a včas, je primerané, že žalovaný mohol použiť tieto prostriedky na
započítanie proti svojej splatnej pohľadávke. Navyše žalovaný k využitiu dohodnutého ustanovenia
zmluvy počas zmluvného vzťahu nepristúpil. Výčitka súdu a žalobkyne je teda iba hypotetická, pričom
znenie uvedeného zmluvného ustanovenia pred uzavretím zmluvy nebolo namietané a počas trvania

zmluvného vzťahu sa žalobkyňa nedomáhala jeho zmeny.

78. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že výsledok hodnotenia dôkazov zjavne
nezodpovedá kritériám obsiahnutým v ust. § 191 ods. 1 C.s.p. Prvoinštančný súd pre pochybenie prihodnotení vykonaných dôkazov a súčasné opomenutie skutočností významných pre rozhodnutie dospel
v nadväznosti na chybné právne posúdenie k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to predovšetkým
ohľadom správnosti údajov obsiahnutých v zmluve o úvere a skúmania bonity žalobkyne.

79.Povinnosťsúdusvojerozhodnutieriadneodôvodniťjejednýmzprincípovpredstavujúcichimanentnú
súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Riadne
odôvodnenie vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal

so všetkými skutkovými okolnosťami a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné. Súd prvej inštancie sa v prvom rade vôbec nevysporiadal s namietaným
zneužitím práva zo strany žalobkyne a s relevantnými rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít a súdov
nižších inštancií, na ktoré poukázal žalovaný. Predovšetkým odôvodnenie súdu a jeho právne závery vo
vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
vrátane neakceptovania námietky premlčania, nemá oporu v rozhodovacej praxi, na ktorú poukazoval

žalovaný od začiatku konania. Návrh žalovaného na vykonanie dokazovania vo vzťahu k poskytnutiu
stanoviska NBS súd zamietol z dôvodu nehospodárnosti, hoci mohol účinne prispieť k objasneniu,
či a aký vplyv mali predpoklady použité na výpočet RPMN (bez poplatku za poskytnutie úveru) na
konečný údaj o RPMN. Absencia riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozsudku má za následok jeho
nepreskúmateľnosť.

80. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalovaného nie je opodstatnené.

81. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

82. Pokiaľ ide o námietky žalovaného o porušení jeho práva na spravodlivý proces, s týmito nie je možné
sa stotožniť

83. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

84. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

85. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v

preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo

k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

86. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

87. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

88. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu

rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

89. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných

princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

90.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto
ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

91. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný

právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

92. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo

nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania

dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

93. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2
písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovaťročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

94. Z uzatvorenej Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2015 vyplýva právne významná
skutočnosť majúca vplyv na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru. V prípade
spotrebiteľského úveru poskytnutého vo výške 3.100 eur, suma 93 eur predstavujúca poplatok za
poskytnutie úveru bola uhradená v deň uzatvorenia zmluvy, teda dňa 29.05.2015 (č. l. 92 spisu).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný reálne poskytol žalobkyni sumu 3.007 eur a nie sumu
3.100 eur. Je teda nepochybné, že žalovaný do spotrebiteľského úveru zahrnul i poplatok za jeho
poskytnutie. Súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je poplatok za poskytnutie úveru,
pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba považovať len za
náklady spotrebiteľského úveru. Je to zrejmé z ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským

úverom sa rozumeli všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré
musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe,
okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných

podmienok.

95. Ak žalovaný do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul poplatok za poskytnutie úveru,
ide o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť
ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca

považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje.

96. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-377/14 svojim rozsudkom zo dňa 21.04.2016 vyslovil, že článok
3 písm. l) a článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48/ES, ako aj bod I prílohy 1 tejto Smernice sa majú
vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá

bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené. V
tomto rozsudku Súdny dvor Európskej únie skonštatoval, že ak pojem „celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľzaplatiť“jevymedzenývčlánku3písm.h)Smernice2008/48ako„súčetcelkovejvýškyúveru
a celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom“, vyplýva z toho, že pojmy „celková výška úveru“

a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto
nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver pre spotrebiteľa. Do celkovej
výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods. 2 Smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo
súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu predmetného úveru, ako sú administratívne
poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť.

97. Nesprávne uvedená výška spotrebiteľského úveru má nepochybne vplyv aj na ďalšiu náležitosť
zmluvy o úvere, vyplývajúcu z ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy, ktorou je ročná percentuálna miera nákladov. Ročnou percentuálnou mierou
nákladov v súlade s ust. § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,

sa rozumeli celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné
percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19. Ak žalovaný pri výpočte RPMN do celkovej
výšky úveru zahrnul aj spracovateľský poplatok, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu
RPMN, ktorej výpočet je závislý od výšky úveru. S neuvedením ročnej percentuálnej miery nákladov, za
čo je potrebné považovať aj jej neuvedenie v správnej výške, je spojená sankcia v podobe bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy.

98. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 20.09.2018, vydaný vo veci
C-448/17, v ktorom Súdny dvor EÚ uviedol, že článok 4 ods. 2 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom

zmysle, že v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere jednak neuvádza ročnú percentuálnu mieru
nákladov a obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, ktorý nie
je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu a jednak neuvádza úrokovú sadzbu,
táto okolnosť je rozhodujúcim prvkom v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti sotázkou,čijepodmienkauvedenejzmluvytýkajúcasanákladovúveruvypracovanájasneazrozumiteľne
v zmysle uvedeného ustanovenia.

99. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti dodal, že rovnako ako neuvedenie RPMN v zmluve o úvere sa
musí posudzovať situácia, keď zmluva obsahuje iba matematický vzorec výpočtu tejto RPMN, ktorý nie
je doplnený údajmi nevyhnutnými na uskutočnenie tohto výpočtu. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž
nemožno považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia
uzavretej zmluvy a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na

rozsah jeho záväzku.

100. Súdny dvor EÚ už pritom v súvislosti so Smernicou 87/102 rozhodol, že vzhľadom na cieľ ochrany
spotrebiteľa sledovaný touto Smernicou pred nespravodlivými úverovými podmienkami a na to, aby
sa mu umožnilo poznať všetky podmienky budúceho plnenia uzatvorenej zmluvy, článok 4 uvedenej
Smernice vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na

rozsah jeho záväzku.

101. V súlade s článkom 4 ods. 1 a 2 Smernice 87/102 musí byť zmluva o úvere uzavretá písomne,
pričom písomné vyhotovenie musí obsahovať uvedenie RPMN, ako aj uvedenie podmienok, za ktorých
môže byť táto miera zmenená. Článok 1a tejto Smernice stanovuje metódu výpočtu RPMN a vo svojom

ods. 4 písm. a) spresňuje, že sa musí vypočítať v dobe uzatvárania zmluvy. Táto informácia pre
spotrebiteľa o celkových nákladoch úveru vo forme miery vypočítanej podľa jednotného matematického
vzorca, má preto podstatný význam.

102. V dôsledku toho neuvedenie, resp. nesprávne uvedenie RPMN v zmluve o úvere môže

predstavovať rozhodujúci prvok v rámci analýzy dotknutého vnútroštátneho súdu v súvislosti s otázkou,
či je podmienka tejto zmluvy týkajúca sa nákladov úveru vypracovaná jasne a zrozumiteľne v zmysle
článku 4 Smernice 93/13. Ak to tak nie je, tento vnútroštátny súd je oprávnený posúdiť nekalú povahu
takejto podmienky v zmysle článku 3 tejto Smernice. Spotrebiteľa v takejto situácii totiž nemožno
považovať za takého, ktorý pri uzavretí zmluvy pozná všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej

zmluvy a v dôsledku toho za takého, ktorý pozná všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho
záväzku.

103. Zásadné stanovisko vo vzťahu k otázke, čo tvorí celkovú výšku spotrebiteľského úveru, vyslovil
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 30.06.2022 sp. zn. 9Cdo 287/2021

publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2022
pod č. 49. Podľa tohto rozhodnutia, celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá
spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok za poskytnutie úveru zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy
nemožno zahrnúť do celkovej výšky spotrebiteľského úveru.

104. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o celkovej výške
úveru. V zmysle definície Zákona o spotrebiteľských úveroch ide o maximálnu výšku alebo súčet
všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy. Zákon zároveň definuje osobitne aj
pojem celkových nákladov spotrebiteľa ako všetkých nákladov spojených s úverom, vrátane poplatkov

akéhokoľvek druhu. Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez
pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol zároveň
považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Žalovaný tak síce formálne
poskytol žalobkyni finančné prostriedky v sume 3.100 eur, avšak v dôsledku následného odpočítania
poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými prostriedkami žalobkyňa nemohla disponovať a

v skutočnosti jej bola ako úver poskytnutá suma nižšia než bola deklarovaná v zmluve o úvere.
Navyše v dôsledku navýšenia celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru, nemôže byť
správne vypočítaná ani výška RPMN, pretože dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za
poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa, do celkovej výšky úveru,
bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru. Navýšenie

celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru má zároveň aj následok, že sa bude úročiť nielen
poskytnutý úver, ale aj poplatok za jeho poskytnutie a tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej
čiastky a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy. S neuvedením celkovej výšky spotrebiteľského
úveru, za čo je potrebné považovať aj jej neuvedenie v správnej výške a rovnako s uvedením nesprávnejročnej percentuálnej miery nákladov v neprospech spotrebiteľa, je v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b) a
písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy spojená sankcia v podobe
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

105. V súvislosti so žalovaným vznesenou námietkou premlčania je potrebné zdôrazniť, že aj právo
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podlieha premlčaniu. Pri premlčaní práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna (§
107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

106. Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle a ich
plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci
objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na
začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku oprávneného týkajúcu sa jeho vedomosti
o bezdôvodnom obohatení a vedomosti o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

107. V súvislosti s posudzovaním behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je potrebné zdôrazniť,
že žalobkyňa vstupovala do zmluvného vzťahu sa žalovaný ako so subjektom podnikajúcim v oblasti
poskytovania spotrebiteľských úverov v dobrej viere, že žalovaným predložená a vopred pripravená
zmluva bude obsahovať všetky náležitosti vyžadované v tom čase účinným zákonom č. 129/2010 Z.z.

V čase poslednej úhrady žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka nemohla ani len predpokladať, že
žalovanému uhrádzala aj peňažné plnenia, na ktoré mu zákonný nárok nevznikol. V reálnom živote totiž
bežný spotrebiteľ má vedomosť len o tom, že uzatvoril zmluvu o úvere a že na účet veriteľa má splácať
jednotlivé splátky podľa zmluvy.

108. Začiatok subjektívnej premlčacej doby je viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného o tom, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila.

109. Slová „keď sa oprávnený dozvie“, je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí
nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Nie je možné len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla o tom vedieť alebo že by sa o tom mohla
dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť.

110. V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobkyňa v čase ňou vykonanej poslednej úhrady nemala
vedomosť o tom, že poskytuje i plnenia, na ktoré žalovanému nárok nevznikol. Ust. § 11 ods. 1 písm. b)

a písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neumožňovalo veriteľovi
požadovať od spotrebiteľa úroky alebo poplatky pri absencii náležitosti zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2
písm. k) tohto zákona. Napriek uvedenému zákonnému ustanoveniu žalovaný prijímal od žalobkyne ňou
uhrádzané úroky a poplatky, ktoré mu v zmysle zákonnej úpravy nepatrili.

111. O vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného sa žalobkyňa podľa vlastného vyjadrenia
dozvedela od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, k čomu predložila aj prehlásenie
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 26.08.2022. Podľa tohto prehlásenia
žalobkyňa dňa 17.08.2022 predložila Zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2015, po posúdení
ktorej jej bola poskytnutá informácia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj o tom, že zmluva

obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Zároveň žalobkyni bolo odporúčané obrátiť sa ohľadom
právnych služieb na advokáta. Následne dňa 28.05.2024 žalobkyňa splnomocnila svojím zastupovaním
advokáta Mgr. Matúša Macka. O pravdivosti predloženého prehlásenia nemá žiadne pochybnosti ani
odvolací súd.

112. Čo sa týka prehlásenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS zo dňa 26.08.2022, toto
má charakter listiny, pričom tento dôkazný prostriedok je upravený v ust. § 204 C.s.p. Žalovaný ničím
právne významným obsah tohto listinného dôkazu nespochybnil. Za dôkaz opaku nemožno považovať
ničím nepodložené tvrdenia žalovaného o účelovom vykonštruovaní tohto prehlásenia.

113. Zásadné stanovisko k plynutiu premlčacej lehoty vyslovil Súdny dvor Európskej únie vo svojom
rozsudku z 22.04.2021 vo veci C-485/19. Podľa tohto rozsudku, zásada efektivity sa má vykladať v tom
zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o
vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienokv zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení

Smernice Rady 87/102/EHS sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa keď
došlo k bezdôvodnému obohateniu.

114. Súdny dvor EÚ v tomto rozhodnutí pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora
v prípade neexistencie pravidiel únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku

každého členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky
týkajúce sa žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci
vyplývajú z práva únie, avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré
upravujú podobné situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie) a nevedú k praktickému
znemožneniu alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom únie (zásada efektivity).

115. Pokiaľ ide konkrétne o zásadu efektivity, o ktorú ako jedinú ide v prejednávanej veci, z judikatúry
Súdneho dvora EÚ vyplýva, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné
ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva únie, sa musí skúmať
s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na
jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska je v prípade potreby potrebné zohľadniť zásady,

ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napr. ochrana práva na obranu, zásada
právnej istoty a požiadavka na riadny priebeh konania.

116. Súdny dvor tiež spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám
podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva únie, zahŕňa, osobitne pokiaľ ide o práva vyplývajúce

zo Smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty, ktorá osobitne
platí pre procesné podmienky žalôb založených na takýchto právach.

117. S prihliadnutím na tieto skutočnosti je potrebné preskúmať, či vnútroštátne pravidlo premlčania, aké
je uvedené v bode 51 tohto rozsudku, možno považovať za zlučiteľné so zásadou efektivity, pričom toto

preskúmanie sa musí týkať nielen dĺžky lehoty, o ktorú ide vo veci samej, ale aj podmienok jej uplatnenia,
vrátane právnej skutočnosti zvolenej pre začatie jej plynutia.

118. V prvom rade, pokiaľ ide o námietku premlčacej lehoty voči žalobám podaným spotrebiteľmi na
uplatnenie práv, ktoré im vyplývajú z práva únie, je potrebné uviesť, že takéto pravidlo nie je samo o sebe

v rozpore so zásadou efektivity, pokiaľ jeho uplatnenie v praxi neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje
výkon práv priznaných osobitne Smernicami 93/13 a 2008/48.

119. Súdny dvor EÚ už totiž uznal, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a že stanovenie primeraných
lehôt na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty je zlučiteľné s právom únie.

120. Konkrétnejšie Súdny dvor EÚ už rozhodol, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice
93/13 nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že žaloba o určenie neplatnosti nekalej
podmienky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom sa
nepremlčuje a zároveň uplatňuje premlčaciu lehotu na žalobu o uplatnenie reštitučných účinkov tohto

určenia, pričom musia byť dodržané zásady ekvivalencie a efektivity.

121. V druhom rade pokiaľ ide o stanovenú dĺžku skúmanej premlčacej lehoty, ktorá je v tomto prípade
3 roky, Súdny dvor EÚ rozhodol, že pokiaľ je táto lehota stanovená a vopred známa, zdá sa, že lehota v
takomto rozsahu je v zásade dostatočná na to, aby dotknutému spotrebiteľovi umožnila pripraviť a podať

účinný prostriedok nápravy, takže táto dĺžka sama o sebe nie je nezlučiteľná so zásadou efektivity.

122. Pokiaľ však ide v treťom rade o stanovený začiatok plynutia skúmanej premlčacej lehoty, za
okolností o aké ide vo veci samej, existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutý spotrebiteľ sa počas
stanovenej lehoty nebude dovolávať práv, ktoré mu priznáva právo únie, v dôsledku čoho by sa ocitol

v situácii, že by tieto práva nemohol uplatniť.

123. Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, a to najmä v rámci jeho prvej otázky totiž vyplýva,
že trojročná lehota stanovená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď došlok bezdôvodnému obohateniu, pričom k premlčaniu dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ nie je sám schopný
posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel o nekalej povahe predmetnej zmluvnej
podmienky.

124. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť znevýhodnené postavenie, v ktorom sa spotrebitelia
nachádzajú voči predajcom alebo dodávateľom, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia nevedia o svojich právach vyplývajúcich zo
Smernice 93/13 alebo zo Smernice 2008/48, prípadne že nepoznajú ich rozsah.

125. Ako pritom v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 71 až 73 svojich návrhov, zmluvy o
úvere, akou je zmluva, o akú ide vo veci samej, sa vo všeobecnosti plnia počas dlhého obdobia, a
preto, ak je udalosťou, na základe ktorej začína plynúť trojročná premlčacia lehota, akákoľvek platba
uskutočnená dlžníkom, čo musí overiť vnútroštátny súd, nemožno vylúčiť, že prinajmenšom pre časť
uskutočnených platieb môže dôjsť k uplynutiu premlčacej lehoty ešte predtým, než sa skončí platnosť

zmluvy, takže takýto režim premlčania môže spotrebiteľom systematicky odopierať možnosť domáhať
sa vrátenia platieb uskutočnených na základe zmluvných podmienok, ktoré sú v rozpore s uvedenými
smernicami.

126. Preto je potrebné dospieť k záveru, že procesné podmienky, o aké ide vo veci samej, tým, že

vyžadujú od spotrebiteľa, aby podal žalobu v lehote do 3 rokov od dátumu, keď došlo k bezdôvodnému
obohateniu, pričom k tomuto obohateniu môže dôjsť počas plnenia dlhodobej zmluvy, sú takej povahy,
že môžu nadmerne sťažovať výkon práv, ktoré mu priznáva Smernica 93/13 alebo Smernica 2008/48,
a teda že tieto podmienky sú v rozpore so zásadou efektivity.

127. Okrem toho ako uviedol generálny advokát v bodoch 87 a 89 svojich návrhov, úmysel predajcu
alebo dodávateľa, ktorý využil zmluvnú podmienku považovanú za nekalú, nemá vo vzťahu k právam
spotrebiteľov vyplývajúcim z ustanovení Smernice 93/13 žiadny význam, a to isté platí aj pokiaľ ide
o článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48. Preto spotrebiteľ nemôže mať na účely uplatnenia svojich
práv vyplývajúcich z týchto ustanovení povinnosť preukazovať úmyselnú povahu konania príslušného

predajcu alebo dodávateľa. Z toho vyplýva, že možnosť predĺžiť trojročnú premlčaciu lehotu pod
podmienkou, že spotrebiteľ preukáže úmysel predajcu alebo dodávateľa, ako je stanovená v § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemôže vyvrátiť konštatovanie uvedené v predchádzajúcom bode tohto
rozsudku.

128. V prejednávanej veci, ako to vyplýva z vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie, je neprípustné od spotrebiteľa vyžadovať, aby v prípade dlhodobých úverových vzťahov podal
žalobu v lehote troch rokov od momentu, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu sa veriteľa postupnými
platbami spotrebiteľa v priebehu dlhšie trvajúceho časového obdobia.

129. Pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia
získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktorá je bezúročná a bez poplatkov,
je podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského
úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve. Uvedené priamo vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28.09.2021 sp. zn. 5Cdo 29/2021 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2022 pod č. 14.

130. Z ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to z uznesenia z 28.02.2022
sp. zn. 7Cdo 268/2021 (rozhodnutie č. 15 Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky 2/2022) vyplýva, že analogická aplikácia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby

súdmi Slovenskej republiky pri práve spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 107 ods.
2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy je právnym
dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-485/19 zo dňa 22.04.2021 v právnom
poriadku Slovenskej republiky.

131.Pokiaľžalovanýargumentovaltým,žeskutkovéaprávneokolnostiprejednávanejvecisúodlišnéod
tých, ktoré posudzoval Súdny dvor Európskej únie vo veci C-485/19, pretože žalobkyňa sa nedomáhala
vydania plnenia poskytnutého na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ale uplatnený nárok má
vyplývať z toho, že úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov, a to zo zákona, a preto sa na tútovec neaplikuje záver rozsudku Súdneho dvora Európskej únie o 10-ročnej premlčacej dobe na vydanie
bezdôvodnéhoobohatenia,ktejtoodvolacejnámietkejepotrebnézdôrazniť,ževýrokrozsudkuSúdneho
dvora Európskej únie vo veci C-485/19 zo dňa 22.04.2021 pojednával nielen o žalobe spotrebiteľa o

vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok
v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, ale aj o žalobe spotrebiteľa o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy
o úvere na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2018 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady

87/102/EHS.

132. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery je potrebné konštatovať, že ku dňu podania žaloby,
premlčacia doba bez akýchkoľvek pochybností neuplynula.

133. V prejednávnom spore predmetom konania bolo okrem určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru a vydania bezdôvodného obohatenia tiež určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok
uvedených v Zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.05.2015 v obchodných podmienkach pre úvery
občanom a vo všeobecných obchodných podmienkach žalovaného. Sporné zmluvné podmienky boli
výslovne uvedené vo vyššie uvedených dokumentoch a medzi stranami sporu nebolo sporné ich znenie,
teda obsah zmluvných podmienok. Sporným bolo len to, či tieto zmluvné podmienky mali charakter

neprijateľných zmluvných podmienok alebo nie.

134. Medzi stranami sporu bola dňa 29.05.2015 uzatvorená štandardná formulárová zmluva o
spotrebiteľskom úvere v súlade s ustanoveniami v tom čase účinného zákona č. 129/2010 Z.z.
Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné dojednania majúce

charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou
zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť
zmenu už vopred naformulovanej zmluvy.

135. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským
štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská
zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny dvor dokonca považuje ochranu
spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym
pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života.

136. Rovnako Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou
podmienkou upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z ust.

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

137. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú a teda
neplatnú, priamo vyplýva z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak súd

určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky alebo nepriznal
plnenie obchodníkovi z dôvodu takejto podmienky, obchodník je povinný zdržať sa používania takejto
podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Obchodník

má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú
povinnosť má aj právny nástupca obchodníka. Ak sa rozhodnutie súdu podľa ods. 1 týka len časti
zmluvnej podmienky, obchodník je povinný splniť povinnosť uvedenú v ods. 1 v rozsahu tejto časti.

138. Občiansky zákonník tak umožňuje spotrebiteľovi aj formou žaloby na určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky domáhať sa ochrany svojich práv v súdnom konaní bez potreby preukazovania
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko tento vyplýva priamo z právneho
predpisu.139. Vo vzťahu k poplatku za poskytnutie úveru je potrebné poukázať na ust. § 53 ods. 4 písm. t)
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve

sa použijú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie
obchodníkom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. t)
Občianskeho zákonníka bolo prijaté zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 13.06.2014.

140. Ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže na spotrebiteľa

prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech spotrebiteľa v prevažnej miere.

141. Podľa vyjadrenia žalovaného, v bankovom sektore je bežné, že poplatky za poskytnutie úveru
pokrývajú administratívne náklady ako napríklad spracovanie žiadosti o úver, skúmanie bonity klienta,
príprava a spracovanie zmluvnej dokumentácie, činnosti spojené s čerpaním úveru a iné operatívne
úkony banky. Ide teda o činnosť, ktorá je pre poskytovateľa úveru nevyhnutná na to, aby chrániac svoje

finančné prostriedky mohol so znalosťou veci posúdiť, či poskytnutie úveru konkrétnemu klientovi je
vôbec možné alebo nie. Žalovaným uvádzané činnosti v prevažnej miere nesledujú záujmy spotrebiteľa,
ale záujmy žalovaného ako banky, a preto dojednanie takéhoto poplatku predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku.

142. V súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru, zásadné stanovisko k tomuto poplatku vyslovil
Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku zo dňa 05. júna 2025 vydanom vo veci C-280/24. Podľa
tohto rozhodnutia článok 4 ods. 2 a článok 5 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej
judikatúre,podľaktorejzmluvnápodmienkatýkajúcasapoplatkuzaposkytnutieúveruuvedenávzmluve

o úvere uzavretej so spotrebiteľom spĺňa požiadavku transparentnosti stanovenú v týchto ustanoveniach
lenztohodôvodu,žejednakznázvutohtopoplatkuvyplýva,žejeúhradouzaúkonyvykonanéveriteľom,
ktoré sú potrebné na uzavretie tejto zmluvy a sú internou záležitosťou veriteľa a jednak, že výška
uvedeného poplatku je v uvedenej zmluve presne určená.

143. Článok 3 ods. 1 a Článok 4 ods. 1 Smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že
zmluvná podmienka týkajúca sa „spracovateľského poplatku“, uvedená v zmluve o úvere uzavretej
so spotrebiteľom, musí na to, aby splnila požiadavky stanovené v týchto ustanoveniach, zodpovedať
skutočným službám alebo nákladom, ktoré spadajú primerane do rozsahu plnení, ktoré veriteľ poskytuje
pri uzatváraní tejto zmluvy a ktoré sú na uzavretie tejto zmluvy potrebné, pričom je vylúčené, aby sa

jednotlivé poplatky alebo služby, za ktoré sa tieto poplatky platia, akokoľvek prekrývali; takúto zmluvnú
podmienku nemožno považovať za nekalú len z toho dôvodu, že na spotrebiteľa prenáša náklady
na ekonomickú činnosť finančnej inštitúcie, pokiaľ neukladá spotrebiteľovi povinnosť platiť poplatky
neprimerané nákladom súvisiacim s dotknutými službami alebo výške úveru.

144. Vo vzťahu k poplatku za upomienku vo výške 15 eur, tento nemožno považovať za primeraný
a predstavuje skrytú sankciu vo vzťahu k žalobkyni, čo spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán.

145. Poplatky na rozdiel od úroku vyjadrujúceho cenu (odplatu) za úver, sú cenou za tzv. vedľajšie

plnenie.Akmápoplatokobstáťzhľadiskasúdnejkontrolypodľaust.§53ods.1Občianskehozákonníka,
musí ísť o plnenie, ktoré je pre spotrebiteľa skutočné, ktoré má pre neho význam a teda má pre
spotrebiteľa akúsi pridanú hodnotu.

146. Upomienka nemôže mať sankčný charakter. V opačnom prípade by mala skutočne povahu

tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné a netransparentné. Zmyslom
upomienky je upozornenie a súčasne aj výzva pre dlžníka, aby si dodatočne splnil svoju povinnosť, s
plnením ktorej je v omeškaní. Účelom zaslania upomienky nemôže byť získanie majetkového prospechu
vo forme finančnej sankcie voči spotrebiteľovi ako dlžníkovi, ktorá by prinášala majetkový prospech
dodávateľovi. Možné náklady spojené s vyhotovením upomienky a jej zaslaním sú nepochybne nižšie

ako poplatok vo výške 15 eur. Tento poplatok nemožno chápať ani ako poplatok za službu, teda za
plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi.147. Dojednaný poplatok za upomienku nie je v záujme spotrebiteľa. Poplatky za služby spojené s
administratívnou agendu v záujme spotrebiteľa nie sú a dojednanie takýchto poplatkov možno hodnotiť
ako poškodzujúce vo vzťahu k spotrebiteľovi. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie

akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytne skutočné protiplnenie a
naopak, tieto sú vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa.

148. Čo sa týka ďalších zmluvných podmienok, ktoré boli určené za neprijateľné, v tejto časti je potrebné
skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k týmto zmluvným podmienkam.

149. Nie je možné stotožniť sa ani s námietkami žalovaného o zneužití práva zo strany žalobkyne.

150. Podľa článku 5 Civilného sporového poriadku, zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu.
Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré
celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie

práva alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.

151. Princípy, z ktorých vychádza Civilný sporový poriadok a sú obsiahnuté v článku 1 až článku 18
C.s.p., majú byť výkladovými pravidlami napomáhajúcimi určiť obsah pojmov zákonného textu, pričom
samy osebe v zásade nemajú normatívny charakter. Z ustanovení druhej vety článku 5 C.s.p. (princíp

zákazu zneužitia práva) vyplýva právomoc súdu sankcionovať procesné úkony priečiace sa zákazu
zneužitia práv v rozsahu stanovenom procesnoprávnym kódexom. Procesnoprávny kódex pritom môže
sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a
bezúspešnéuplatňovaniealebobránenieprávaalebovedúknedôvodnýmprieťahomvkonaní.Citované
pravidlo ustanovujúce tri skupiny procesných úkonov sankcionovateľných v súlade s príslušnou právnou

úpravou v sebe inkorporuje podružne princíp legality zakotvený v článku 2 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého
štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Z uvedeného dôvodu nie je možné vyvodzovať procesné sankcie v prípadoch, ktoré konkrétna
právna norma Civilného sporového poriadku neprezumuje.

152. Využitie oprávnenia žalobkyne podanou žalobou domáhať sa určenia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru, vydania bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok nepredstavuje šikanózny výkon práva.

153. Je nepochybné, že predmetné konanie je spotrebiteľským sporom, ktorého predmetom je určenie

bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľných
zmluvných podmienok. Ide o nárok žalobkyne ako spotrebiteľky uplatnený proti banke, ktorá jej úver
poskytla v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, teda dodávateľovi. Postup pri uplatňovaní takéhoto
nároku je vo všeobecnosti predvídaný a aprobovaný zákonom a jeho využitie nemožno považovať ani
za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

154. Výkonom práv v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie uplatňovanie (existujúcich)
subjektívnych občianskych práv spôsobom, ktorý objektívne právo svojim subjektom dovoľuje (ku
ktorému ich oprávňuje) a ktorý zároveň smeruje k výsledku (stavu) objektívnym právom sledovanému.
Výkon práva uskutočňovaný pod ochranou právneho poriadku pojmovo vylučuje protiprávnosť a tým

aj uloženie sankcie. Za tým účelom sa možno dovolať ochrany subjektívneho občianskeho práva u
povolaného orgánu, najmä na súde, ktorá je však poskytnutá iba pri splnení určitých požiadaviek, ku
ktorým patrí aj všeobecná podmienka, podľa ktorej výkon práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi možno považovať len také konanie, ktorého cieľom nie je
dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou, ale ktoré je v rozpore s ustálenými dobrými

mravmi vedené priamym úmyslom spôsobiť inému účastníkovi ujmu.

155. Pokiaľ za daných skutkových okolností predmetného sporu v kontexte právneho prostredia s
veľkým množstvom spotrebiteľských sporov, čo vo všeobecnosti spochybňuje generalizujúce tvrdenie
o šikanóznom výkone práva ktoroukoľvek zo strán sporu, žalovaný spochybňoval oprávnenie súdu

priznať žalobkyňou požadované nároky po uplynutí 8 rokov od splatenia úveru, táto okolnosť nie je
spôsobilá sankcionovať žalobkyňu neúspechom v súdnom konaní za to, že sa domáhala bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru a vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu nedostatku obsahových
náležitostí zmluvy a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, pričom je nepochybné, že samotnázmluva bola obsahovo koncipovaná poskytovateľom úveru, teda žalovaným. V zásade totiž platí, že
aplikácia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmie viesť k oslabovaniu ochrany subjektívnych práv
ustanovených zákonom a tým k nežiaducemu narušovaniu právnych vzťahov.

156. Ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou,
t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak
prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu
právnej normy zo širokého dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či konanie

účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade, či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie
ust.§3ods.1Občianskehozákonníka,jevždypotrebnéurobiťpostarostlivejúvahe,vrámciktorejmusia
byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti. Podľa právnej doktríny, rozpor právneho úkonu s dobrými
mravmi je potrebné v každom prípade posudzovať individuálne s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
konania účastníkov v príslušnom období a na ich vtedajšie postavenie. Súlad s dobrými mravmi musí

byť posudzovaný vždy bez ohľadu na to, že obsah bol výsledkom slobodnej dohody medzi účastníkmi a
takisto bez ohľadu na to, kto prípadný rozpor s dobrými mravmi zavinil alebo či niektorá zo strán bola v
dobrej viere. Dobré mravy je nutné chápať ako súhrn určitých etických a kultúrnych noriem spoločnosti,
z ktorých niektoré sú trvalou a nemennou súčasťou ľudskej spoločnosti, iné spolu so spoločnosťou
podliehajú vývoju.

157. V danom prípade, kto iný ako poskytovateľ bankového úveru so všetkým odborným aparátom
a zázemím, ktorý v plnej miere pripravuje zmluvnú dokumentáciu, by mal garantovať rešpektovanie
zákonnýchustanovení,otoviac,žeichdodržiavaniejesúčasťoubankovéhodohľadu.Zatakejtosituácie
opodstatnené uplatňovanie nárokov zo strany žalobyne nemožno označiť za zneužitie práva.

158. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako
vecne správny potvrdil.

159. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. §

255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnej žalobkyni v
súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

160. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).