Rozsudok Judgement was issued on Friday, December 20, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Svk/45/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6018200243
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Fečík

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:6018200243.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr.
KatarínyCangárovej,PhD.,LL.M,vprávnejvecižalobcov(sťažovateľov):1./B..G.H.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom F. H. č. XXX/XX, XXX XX Q. E., 2./ C. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. č. XXX/XX, XXX
XX Q. E., 3./ A.. R. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. č. XXX/XX, XXX XX Q. E., 4.1./ B.. G. T., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom R. A. XXXX/XX XXX XX Q., 4.2./ B.. G. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H..
D.. F. XXXX/X, XXX XX Q., 4.3./ G.. G. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. A. XXXX/XX, XXX XX Q., 5./
C. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. H. č. XXX/XX, XXX XX Q. E., 6./ Y. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale

bytom F. H. č. XXX/XX, XXX XX Q. E., všetci žalobcovia právne zast.: Mgr. Martin Štoffa, advokát, so
sídlom Stoličková 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 41 524 322, proti žalovanému: Okresný úrad Banská
Bystrica, Odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti
ďalších účastníkov konania: 1./ Siesta, n.o., so sídlom Novozámocká č. 1433/30, 960 01 Zvolen, IČO:
50 939 661, zast. právnym zástupcom: URBÁNI & Partners s. r. o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, 2.1./ B.. D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom K.. T. XXXX/XX, XXX XX Q.
a 2.2./ G.. L. G., M., nar. XX.XX.XXXX, bytom K.. T. XXXX/XX, XXX XX Q., 3./ G. R., trvale bytom F. H.

č. XXX/XX, XXX XX Q. E., 4./ L. W. R., trvale bytom T. XXX/X, XXX XX . Q. E., 5./ B.. A. R., trvale bytom
T. č. XXX/X, XXX XX Q. E., 6./ B.. K. L., rod. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.. L. XXX/XX, XXX
XX . Q. U. T., 7./ U. E., trvale bytom G. č. XXXX/XX, XXX XX Q., v konaní o všeobecnej správnej žalobe
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. OUBB-OVBP2-2018/010386/02-BX z 7.3.2018 a
č. OÚ-BB-OVBP2-2018/027691/02- BX z 18.9.2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcov v 1./ až 6./
rade proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 75S/17/2022-240 z 27.4.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledok administratívneho konania

A. Územné konanie

1. Obec Zvolenská Slatina, ako stavebný úrad príslušný podľa § 117 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o

územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), podľa § 39 a § 39a stavebného zákona
a § 4 vyhlášky č. 453/2000 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona (ďalej
len „vyhláška č. 453/2000 Z.z.“), územným rozhodnutím č. SÚ 4290/2017-Šu, 1308/2017 z 2.1.2018
rozhodla o umiestnení stavby „Prestavba RD na Domov sociálnych služieb a špecializovaných služieb,Siesta n.o.“ (ďalej aj „predmetná stavba“) na pozemkoch KN-C parc. č. XXXX/X,. parc. č. XXXX, parc.
č. XXXX, parc. č. XXXX, parc. č. XXXX v k. ú. Q. E. v prospech navrhovateľa Siesta, n.o. (v procesnom
postavení ďalší účastník 1./). Predmetná stavba bola umiestnená do uličnej zástavby rodinných domov

na ulici Terézie Vansovej v zastavanom území obce Zvolenská Slatina. Stavba má plniť účel domova
sociálnych služieb a zároveň špecializovaného zariadenia pre 40 klientov a 10 zamestnancov.

2. Žalovaný ako odvolací orgán napadnutím rozhodnutím č. OU-BB-OVBP2-2018/010386/02-BX
z 7.3.2018 (ďalej aj „územné rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcov a zmenil prvostupňové

rozhodnutie tak, že do výrokovej časti doplnil bod č. 9 s obsahom: „Podľa § 39a ods. 2 písm. d)
stavebného zákona dodržať požiadavky uvedené v nasledovných záväzných stanoviskách dotknutých
orgánov:
- vo vyjadrení číslo 1 178/621/2017 zo dňa 20. 06. 2017 spoločnosti Stredoslovenská vodárenská
prevádzková spoločnosť, a. s. Banská Bystrica,
- vo vyjadrení číslo TD/KS/0714/2017/Ba zo dňa 05. 09.2017 spoločnosti Slovenský plynárenský

priemysel - distribúcia, a. s., Bratislava,
- vo vyjadrení číslo 4300071758 zo dňa 25. 07. 2017 spoločnosti Stredoslovenská energetika -
Distribúcia, a. s., Žilina,
- vo vyjadrení číslo 661/718808 zo dňa 05.07.2017 spoločnosti Slovak Telekom, a. s. Bratislava",
- pričom vo zvyšnom rozsahu prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

B. Stavebné konanie

3. Obec Zvolenská Slatina ako stavebný úrad rozhodnutím č. SÚ 1633/2018-Šu z 20.6.2018 podľa § 66
stavebného zákona vydala stavebné povolenie stavby „Prestavba RD na Domov sociálnych služieb a
špecializovaných služieb, Siesta, n.o., Zvolenská Slatina“ na pozemkoch KNC parc. č. XXXX/X, parc. č.

XXXX, parc. č. XXXX, parc. č. XXXX, parc. č. XXXX v k. ú. Q. E. v prospech stavebníka - Siesta, n.o.
Predmetná stavba obsahuje prestavbu a dostavbu existujúceho rodinného domu s jeho hospodárskymi
prístavbami na Ul. Terézie Vansovej 320/36 vo Zvolenskej Slatine na čiastočne trojpodlažnú a čiastočne
dvojpodlažnú budovu domu seniorov s kapacitou 40 ubytovaných osôb, zastrešenú čiastočne so
sedlovým a čiastočne s pultovým krovom podľa projektovej dokumentácie pre stavebné povolenie

vypracovanej B.. K.. C. E.. V stavebnom povolení stavebný úrad určil záväzné podmienky pre
uskutočnenie a užívanie stavby, ktorými zabezpečil plnenie požiadaviek uplatnených dotknutými
orgánmi v záväzných stanoviskách. Z odôvodnenia stavebného povolenia vyplýva, že stavebný úrad
posudzoval verejný záujem ochraňovaný stavebným zákonom a jeho vykonávacími vyhláškami, ktorý
overil na podklade projektovej dokumentácie. Konštatoval, že stavba spĺňa zastavovacie podmienky

určené územným rozhodnutím. Zamietol námietky účastníkov konania, ktoré boli alebo mohli byť
uplatnené už v územnom konaní podľa § 61 ods. 1 stavebného zákona a tiež tie, ktoré boli uplatnené
po uplynutí lehoty podľa § 61 ods. 3 stavebného zákona v zmysle koncentračnej zásady. Námietke k
nutnosti súhlasu k výrubu drevín a výskytu netopierov vyhovel v bode č. 17 výrokovej časti na podklade
požiadaviek vyplývajúcich zo záväzného stanoviska Okresného úradu Zvolen, odboru starostlivosti o

životné prostredie z 17.4.2018.

4. Žalovaný v odvolacom konaní rozhodnutím č. OÚ-BB-OVBP2-2018/027691/02-BX z 18.9.2018
(ďalej aj „stavebné povolenie“) zamietol odvolanie žalobcov ako neopodstatnené a stavebné povolenie
podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zmenil tak, že

do výrokovej časti stavebného povolenia za bod č. 22 doplnil ďalší bod č. 23 s obsahom dodržať
požiadavky uvedené v záväzných stanoviskách dotknutých orgánov, a to v stanovisku Okresného úradu
Zvolen, odboru pozemkového a lesného z 16.4.2018, čo sa týka zabezpečenia základnej starostlivosti
o poľnohospodársku pôdu a stanoviska spoločnosti Technická inšpekcia, a.s. z 5.4.2018 ohľadom
plynoinštalácie. Ostatné časti stavebného povolenia potvrdil.

II.
Prvé konanie na krajskom súde

A. Správna žaloba proti územnému rozhodnutiu

5. V zákonom stanovenej lehote podali žalobcovia na Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“) správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-
OVBP2-2018/010386/02-BX z 7.3.2018, t.j. územného rozhodnutia. Žalobcovia v zmysle petitu podanejsprávnej žaloby žiadali, aby správny súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s
rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy č. SÚ 4290/2017-Šu, 1308/2017 z 2.1.2018 a aby
vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.

6. Žalobcovia v podanej správnej žalobe namietali predovšetkým nasledovné:
- žalovaný vec nesprávne právne posúdil, ak potvrdil prvostupňové rozhodnutie napriek tomu, že je v
rozpore s územným plánom obce Zvolenská Slatina - VZN č. 03/2010 o záväzných častiach územného
plánu obce Zvolenská Slatina. Napriek tomu, že bod 1.15 ÚP stanovuje, že nové sociálne zariadenia a

služby sa majú situovať do navrhovaných plôch občianskej vybavenosti na rozvojovej lokalite „Zvolenská
Slatina Východ“, sa novo umiestňovaná stavba v tejto lokalite neumiestňuje, ale je umiestňovaná v
lokalite označenej ako „obytné územie, plocha rodinných domov vidieckeho typu“. Podľa žalobcov sa
stavba mala posudzovať podľa podmienok stanovených technickou časťou ÚP pre „obytné územie,
plochy sociálnej infraštruktúry (kód 104)“. Aj keď medzi obmedzeným funkčným využitím územia pre
plochy označené kódom 102 sú uvedené aj sociálne zariadenia, využitie výnimiek zo stanovených

pravidiel by nemalo byť použité, ak územný plán počíta s možnosťou výstavby sociálnych zariadení na
inom vhodnejšom mieste. Využitie inštitútu obmedzujúceho funkčné využitie územia pre umiestnenie
kolosu stavby o dĺžke 70 m, šírke 9,2 m a výške 9,79 m s kapacitou viac ako 50 ľudí, do zástavby
rodinných domov v centre obce, kde koeficient zastavanosti plochy je na hranici maximálne prípustnej
výšky, je pre rozpor s ÚP absolútne neprípustné,

- žalovaný ide nad rámec dikcie zákonného ustanovenia, ak tvrdí, že grafickú prílohu, ktorá je povinnou
súčasťou územného rozhodnutia v zmysle § 39a ods. 1 stavebného zákona, predstavuje situačný výkres
v zmysle § 4 ods. 2 vyhlášky č. 453/2000 Z.z. a že je postačujúce, ak tento situačný výkres je pripojený
len k územnému rozhodnutiu navrhovateľa a druhý uložený v archíve stavebného úradu,
- nesúhlasili so záverom žalovaného, že pohoda bývania sa nevťahuje na pozemky, ktoré zjavne nie

sú obytnými priestormi. Výklad žalovaného zužujúci význam pohody bývania len na stavby, a nie
aj na pozemky, je nezákonne a nezmyselne reštriktívny. Pojem „pohoda bývania“ je širší, ako len
zabezpečenie dostatočných odstupových vzdialeností stavieb. Posudzovanie pohody bývania sa musí
skúmať vždy autonómne a je potrebné prihliadať aj na zásadu proporcionality medzi oprávnenými
záujmami stavebníka a vlastníkov susedných pozemkov,

- k posudzovaniu maximálnej podlažnosti žalobcovia uviedli, že STN 73 4301 upravuje aj prípustné
parametre podkrovia, ktoré však žalovaný úplne opomenul. Zaoberal sa len prvou časťou definície
podkrovia pred bodkočiarkou v zmysle bodu 2.19 citovanej STN. Druhá časť definície stanovuje
povolenú výšku zvislých stien nadväzujúcich na šikmú strechu, ktoré nesmú byť vyššie, ako polovica
výšky bežného nadzemného podlažia. V danom prípade výška zvislej steny údajného podkrovia je

vyššia, ako polovica výšky bežného nadzemného podlažia, ide teda o regulárne tretie podlažie stavby,
čo je už v rozpore s ÚP,
- žalovaný sa nezaoberal zistením vlastníckych vzťahov a faktickým rozmiestnením a využitím
pozemkov, na ktorých má stáť novo umiestňovaná stavba. Poukázali na to, že sa jedná o druhý návrh
navrhovateľa, pričom pôvodný návrh na umiestnenie stavby z 12.7.2017 bol rozhodnutím stavebného

úradu z 5.10.2017 zamietnutý z dôvodu nedodržania požiadavky koeficientu zastavanosti pozemkov
vyplývajúceho z ustanovenia § 3 bod 4 ÚP, ktorý vychádzal nad hodnotu 0,72. Následne si navrhovateľ
prenajal pozemok KNC parc. č. XXXX/X o výmere XXXX m2 a tým došlo k navýšeniu výmery pozemkov
za účelom údajného „zníženia“ koeficientu zastavanosti. Takéto konanie žalobcovia označili za rozporné
s dobrými mravmi, pretože sa obchádzajú normy stanovené územným plánom a nájomná zmluva z

25.10.2017 je s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatnou. Navyše,
z textu nájomnej zmluvy vyplýva, že účelom nájmu je získanie právoplatného stavebného povolenia.
Rovnaké znenie má aj nájomná zmluva na prenájom nehnuteľností uzavretá dňa 23.6.2017, na základe
ktorej si navrhovateľ prenajal pozemky KNC parc. č. XXXX parc. č. XXXX a parc. č. XXXX od
A. R.. Žalobcovia vytýkali žalovanému, že síce vypočítal koeficient zastavanosti pozemkov, avšak

nijako nezohľadnil špecifiká umiestnenia stavby a otázku reálnej využiteľnosti pozemkov. Pri detailnom
vyhodnotení možného využitia pozemkov je v skutočnosti koeficient zastavanosti podstatne vyšší, ako
je uvedené v rozhodnutí,
- žalovaný, ale ani stavebný úrad nijako nepremietol vzťah navrhovateľa k pozemkom, na ktorých
sa výstavba plánuje. Ani jeden z pozemkov nie je vo vlastníctve navrhovateľa, v dôsledku čoho

vzniká priestor pre možné budúce susedské spory, prípadne realizáciu stavby v rozpore so všeobecne
záväznými predpismi. Namietali, že v územnom rozhodnutí je uvedená aj parcela registra KNC č. XXXX,
ako pozemok, na ktorom má stáť stavba, hoci tento pozemok nie je evidovaný na LV. Na LV je totižzapísaný pozemok KNE parc. č. XXXX/XX, ktorý je vo vlastníctve obce Zvolenská Slatina, nakoľko
cezeň vedie miestna cestná komunikácia,
- došlo k porušeniu ustanovenia § 52 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z.z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti

o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách
na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška č.
532/2002 Z.z.“), v zmysle ktorej majú byť zdravotnícke zariadenia a zariadenia sociálnych služieb
umiestňované v tichom prostredí v dostatočnom odstupe od cesty a od zdroja hluku. Napriek tomu
je stavba umiestňovaná pri frekventovanej a rušnej ulici, neďaleko námestia vo Zvolenskej Slatine,

čo je centrum a najrušnejšia časť obce. Nesúhlasili so záverom žalovaného, že pre dosiahnutie
tichého prostredia nie je potrebné sociálne zariadenia umiestňovať ešte do tichšieho prostredia mimo
obytné územie s rodinnými domami. Žalovaný v rozhodnutí nedal odpoveď na otázku, či táto lokalita
v skutočnosti spĺňa požiadavky na povolenú hlučnosť stanovenú vyhláškou. Pokiaľ sú v lokalite
umiestnenérodinnédomy,nemožnoztohoautomatickyvyvodiť,žetammôžebyťumiestnenéajsociálne
zariadenie, ktoré má rovnaké hlukové predikcie. Závery žalovaného o eliminácii hluku po vystavaní

obchvatu obce po rýchlostnej ceste R2 a eliminácii hluku protihlukovou zábranou budúcej stavby nie sú
podloženéžiadnymrelevantnýmmeraním.Žalobcoviavytýkaližalovanému,žesanezaoberalnámietkou
žalobcov o existencii podzemných vôd.

B. Správna žaloba proti stavebnému povoleniu

7. V zákonom stanovenej lehote podali žalobcovia na krajský súd správnu žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OÚ-BB-OVBP2-2018/027691/02-BX z 18.9.2018, t.j. stavebnému
povoleniu. V zmysle petitu žaloby žiadali, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu
predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie stavebného úradu a aby vec vrátil prvostupňovému orgánu

na ďalšie konanie.

8. Žalobcovia namietali predovšetkým nasledovné:
- žalovaný sa nijako nezaoberal ich námietkou, že pôvodná stavba - rodinný dom, na ktorej má byť
povoľovaná stavba postavená, má byť podľa projektu asanovaná a potom komplexne prestavaná.

Žalobcovia tvrdili, že nejde o prestavbu rodinného domu, ale ide o celkom nový objekt - novostavbu.
Preto bolo nevyhnutné požiadať o povolenie na odstránenie stavby. V stavebnom povolení mali byť
určené podmienky pre búranie a demoláciu pôvodnej stavby, čo však stavebný úrad neurobil. Žalovaný
sa venoval len nesprávnemu názvu stavby,
- žalovaný a ani prvostupňový stavebný úrad na ich žiadosť nepredĺžil lehotu na podanie námietok v

stavebnom konaní. Vzhľadom na potrebu komplexného a odborného posúdenia z objektívnych dôvodov
nebolo možné dodržať lehotu 7 dní,
- žalovaný sa ich námietkami uplatnenými po lehote zaoberal len s takým záverom, že neboli schopné
ovplyvniť stavebné povolenie. Zamietnutie námietok žalovaný odôvodnil len veľmi stručne a všeobecne.
Takéto posúdenie námietok je absolútne arbitrárnym nezákonným rozhodnutím, ktoré je v tejto časti

nepreskúmateľné a nepresvedčivé,
- žalovaný, ani prvostupňový orgán nerozhodol o občianskoprávnej námietke žalobcov, týkajúcej sa
nájomných zmlúv na pozemky, na ktorých má stáť stavba a ich možnej absolútnej neplatnosti z
dôvodu ich účelového uzavretia len na získanie stavebného povolenia, lebo obchádzajú zákon (§
39 Občianskeho zákonníka). Ide o nájomnú zmluvu uzavretú dňa 25.10.2017, ktorou bola prenajatá

nehnuteľnosť - parcela KNC č. XXXX/X a nájomnú zmluvu uzavretú dňa 23.6.2017, ktorou boli prenajaté
nehnuteľnosti - parcely KNC č. XXXX, XXXX a XXXX. Nájomné zmluvy neriešia situáciu, čo bude so
stavbou po skončení platnosti zmluvy, v dôsledku čoho vzniká priestor pre budúce susedské spory,
prípadne realizáciu stavby v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (stane sa čiernou
stavbou, ktorú bude potrebné odstrániť),

- spôsob, akým sa žalovaný vysporiadal s námietkou k potrebe predloženia svetlo-technického posudku,
označili žalobcovia ako zjednodušený a laxný, keď tento len porovnal výšku pôvodného rodinného
domu s výškou povoľovanej stavby. Žalovaný je povinný posudzovať povolenie predmetnej celkom novej
stavby podľa aktuálnych právnych predpisov a noriem, čo však nevykonal. Predpoklad žalovaného,
že existencia nejakej stavby znamená bez ďalšieho legálnosť výstavby novej stavby na jej mieste,

je nesprávny. Žalobcovia namietali spôsob, akým sa žalovaný vyporiadal s námietkou o chýbajúcom
vyjadrení Technickej inšpekcie, a. s. k projektovej dokumentácii stavby, ak žalovaný konštatoval, že pred
užívaním budú zabudované technické zariadenia s nižšou mierou ohrozenia - zdvíhacie zariadenie a
elektroinštalácia, predmetom odborných skúšok a revízií, keď bez pozitívnych zistení nebudú môcť byťuvedené do užívania, teda namietaná vada v dokladovej časti je revidovateľná a nevyžaduje si samotné
opakovanie stavebného konania. Žalobcovia poukázali na § 18 ods. 5 zákona č. 124/2006 Z.z., v zmysle
ktorého stavebník je povinný na účely stavebného konania predložiť oprávnenej právnickej osobe na

posúdenie projektovú dokumentáciu stavby s technickým zariadením a jej zmeny podľa § 14 ods. 1
písm. d), ktorá je vyhotovená v súlade s § 4 ods. 1. Uvedené ustanovenie jednoznačne a jasne stanovuje
povinnosť stavebníka doložiť vyjadrenie Technickej inšpekcie, a. s. k projektovej dokumentácii stavby
ako celku už v stavebnom konaní, ktoré nie je možné nahradiť potvrdením o odbornej skúške, či revízii,
nakoľko ide o dokumenty rôznej povahy. Žalovaný mal preto stavebné povolenie, ktoré bolo vydané

bez takéhoto podkladu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, a nie konvalidovať nedostatočné stavebné
povolenie,
- ak stavebný úrad alebo žalovaný vedel, že je potrebný výrub stromu, bol povinný do stavebného
povolenia stanoviť také jednoznačné podmienky, ktoré by boli spôsobilé chrániť prírodu a životné
prostredie. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn.
5Sžp/10/2009 z 12.1.2010) sa vyžaduje povolenie na výrub drevín už v územnom konaní, nehovoriac o

potrebe v nasledujúcom stavebnom konaní. Ak v stavebnom konaní nebol doložený súhlas príslušného
orgánu ochrany prírody, ide o pochybenie, pre ktoré je možné rozhodnutie žalovaného zrušiť. Uvedené
platí podľa žalobcov aj pre výskyt chráneného vtáctva (netopierov). Stanovenie podmienky „v prípade
výskytu chránených druhov živočíchov“ je rovnako nedostatočné pre efektívnu ochranu prírody a krajiny,
pričom zjavne nevychádza zo spoľahlivo a presvedčivo zisteného skutkového stavu,

- pre zrušenie rozhodnutia žalovaného a stavebného povolenia bude postačovať už len samotná
skutočnosť, že povoľovaný kolos stavby v prevedení podľa priloženej projektovej dokumentácie sa má
vystavať v zástavbe rodinných domov, vo výške a vzdialenostiach, ktoré sú v zjavnom a preukázateľnom
rozpore s Územným plánom obce Zvolenská Slatina,
- v prípade, ak by došlo na základe podanej správnej žaloby k zrušeniu územného rozhodnutia v

spojení s rozhodnutím žalovaného, ktorým došlo k potvrdeniu územného rozhodnutia, došlo by k strate
zákonného predpokladu pre vydanie touto žalobou napadnutého stavebného povolenia. V prípade
zrušenia územného rozhodnutia bude stavebné povolenie vydané v rozpore so zákonom, keď v zmysle
§ 62 ods. 1 stavebného zákona stavebný úrad v stavebnom konaní preskúma najmä, či dokumentácia
spĺňa zastavovacie podmienky určené územným plánom zóny alebo podmienky územného rozhodnutia.

Preto bude musieť byť tiež zrušené stavebné povolenie.

C. Spojenie veci

9. Krajský súd podľa § 65 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) v záujme hospodárnosti

konania spojil uznesením č.k. 23S/64/2018-105 z 23.1.2019 na spoločné konanie veci, ktoré u neho
začali na základe 1/ správnej žaloby (sp.zn. 23S/64/2018) o preskúmanie zákonnosti územného
rozhodnutia a 2/ správnej žaloby (sp.zn. 23S/131/2018) o preskúmanie zákonnosti stavebného
povolenia s tým, že spoločné konanie bude ďalej vedené pod sp.zn. 23S/64/2018.

10. Rozsudkom č.k. 23S/64/2018-170 z 27.3.2019 krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d) v
spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a § 191 ods. 4 SSP rozhodol o:
- zrušení rozhodnutia žalovaného Okresného úradu Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky
č. OU-BB-OVBP2-2018/010386/02-BX z 7.3.2018 (územného rozhodnutia) a jemu predchádzajúceho
rozhodnutia obce Zvolenská Slatina SÚ 4290/2017-Šu, 1308/2017 z 2.1.2018 a vrátení veci

prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie,
- zrušení rozhodnutia žalovaného Okresného úradu Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky
č. OU-BB-OVBP2-2018/027691/02-BX z 18.9.2018 (stavebného povolenia) a jemu predchádzajúceho
rozhodnutia obce Zvolenská Slatina č. SÚ 1633/2018-Šu z 20.6.2018 a vrátení veci prvostupňovému
orgánu verejnej správy na ďalšie konanie,

- priznaní náhrady trov konania žalobcom voči žalovanému v plnom rozsahu a nepriznaní náhrady trov
ďalším účastníkom konania.

11. Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil vo vzťahu k územnému rozhodnutiu predovšetkým v bodoch
88 až 102 nasledovne:

- súčasťou administratívneho spisu je nájomná zmluva uzavretá medzi G. R. ako prenajímateľom a
Siesta, n.o. ako nájomcom, ktorou prenajímateľ prenajal pozemok KNC parc. č. XXXX/X o výmere
XXXX m2 na účel získania stavebného povolenia, čo je výslovne uvedené v dojednaných zmluvných
podmienkach. Zmluva bola uzavretá dňa 25.10.2017, potom čo bol rozhodnutím stavebného úradu dňa5.10.2017 zamietnutý prvý návrh navrhovateľa neziskovej organizácie Siesta, n.o. o vydanie územného
rozhodnutia týkajúceho sa tej istej stavby z dôvodu nedodržania požiadavky koeficientu zastavanosti
pozemkov vyplývajúceho zo záväznej časti územného plánu ustanovenia § 3 bod 4, ktorý bol v tom

čase 0,72. Navrhovateľ Siesta, n.o. uzavrel nájomnú zmluvu aj s A. R. dňa 23.06.2017, na základe
ktorej prenajímateľ prenajal za rovnakým účelom svoje pozemky KNC parc. č. XXXX, parc. č. XXXX a
parc. č. XXXX. Rozhodnutie žalovaného a stavebného úradu je arbitrárne, ak tvrdenú námietku ohľadom
účelovosti uzavretia nájomných zmlúv vyhodnotili tak, že z ich obsahu vyplýva splnenie koeficientu
zastavanosti vzhľadom na výmery pozemkov, že riešia vzťahy v čase povoľovania a realizácie stavby,

ktorých poznanie je rozhodujúce pre vydanie stavebného povolenia, riešia vzťahy aj po zrealizovaní
stavby, pričom nepovažovali za potrebné zaoberať sa touto občianskoprávnou námietkou v zmysle §
137 stavebného zákona, čo navyše odôvodnili tým, že žalobcovia ani neboli aktívne legitimovaní uplatniť
takúto námietku (bod 88 odôvodnenia),
- čo sa týka splnenia podmienky prípustnej podlažnosti v zmysle záväznej časti územného plánu, tak tu
je nezrozumiteľnosť pri aplikácii príslušnej STN a v podstate až na pojednávaní dňa 27.3.2019 žalovaný

ozrejmil,akýmspôsobomstavebnýúradaajžalovanýpostupovalipriposudzovanítejtootázky.Sporným
je výklad a použitie definície podkrovia v zmysle bodu 2.19 STN 73 4301 v čase rozhodovania. Krajský
súd sa priklonil k záveru, že sa jedná sčasti o trojpodlažnú stavbu, čo je v rozpore so záväznou časťou
územného plánu obce - VZN č. 3/2010 o záväzných častiach územného plánu obce Zvolenská Slatina,
kód 102, § 3 bod 4, v ktorom je stanovená maximálna podlažnosť „na dve podlažia s možnosťou využitia

podkrovia“ a najmä vytkol nezrozumiteľnosť a určitú zmätočnosť v rozhodnutiach o umiestnení stavby,
ale aj v stavebnom povolení, ak v popise stavby je uvedené, že sa umiestňuje/povoľuje stavba z časti
trojpodlažná a z časti dvojpodlažná, napriek tomu žalovaný argumentuje a obhajuje stanovisko, že
stavba je v súlade so záväznou časťou územného plánu, teda že sa jedná o dvojpodlažnú stavbu s
využiteľným podkrovím. Krajský súd mal za to, že z projektovej dokumentácie vyplýva, že sa jedná

o trojpodlažnú stavbu, pretože tretie podlažie/podkrovie kopíruje nižšie podlažie obvodovými múrmi a
šikmé konštrukcie strechy nemajú charakter nosného konštrukčného prvku. Šikmina strechy je vysunutá
od bočnej steny stavby a môže mať napríklad estetický význam alebo iný praktický význam, napr.
ochrana pred zrážkami. Výška zvislej steny sa meria v mieste obvodového múru pokračujúceho z
nižšieho podlažia v rámci pôdorysu stavby a zachovaná šikmina strechy je mimo nosnú konštrukciu

stavby, ktorú predstavujú obvodové múry. Z uvedeného vyplýva, že sa jedná o tretie podlažie, avšak je
na stavebnom úrade, aby v ďalšom konaní, či už znaleckým posúdením alebo inak objasnil aplikáciu
STN na obhájenie svojho stanoviska, ak by naďalej zastával ten istý názor, že sa jedná len o využité
podkrovie, a nie o ďalšie tretie nadzemné podlažie (bod 89 odôvodnenia),
- námietky k postupu v konaní, voči tomu ako sa v územnom konaní vysporiadal stavebný úrad a

žalovaný s uplatnenými námietkami žalobcov, krajský súd vyjadril názor, že dotknuté orgány verejnej
správy nepostupovali správne, ak žalovaný nahradil vlastnou správnou úvahou dôvody zamietnutia
námietok stavebným úradom. Správne poznamenal žalovaný, že je potrebné, aby účastníci konania
poznali dôvod, prečo nebolo vyhovené námietkam, ktoré všetky stavebný úrad „en bloc“ zamietol bez
konkrétneho odôvodnenia (s výnimkou tých, ktoré smerovali k súladnosti stavby s územným plánom),

ale nesprávny bol z toho vyvodený postup žalovaného, pretože uvedená skutočnosť mala vyústiť do
zrušenia územného rozhodnutia a nenahrádzať žalovaným v podstate konanie a povinnosť stavebného
úradu.Súvisítos porušenímdvojinštančnostikonania,pretožežalovanýtým,žesámodôvodnilto,prečo
boli námietky zamietnuté, v zásade nahradil rozhodnutie prvostupňového orgánu a účastníkom konania
bola odňatá jedna inštancia a nemohli sa brániť proti dôvodom, pre ktoré mienil prvostupňový orgán

nevyhovieť týmto námietkam. Prvýkrát sa žalobcovia mohli brániť proti dôvodom zamietnutia námietok
až podaním správnej žaloby na krajský súd, ktorý však nemá nahrádzať činnosť orgánov verejnej
správy v administratívnom konaní. Zistené pochybenie stavebného úradu, podľa názoru krajského súdu,
nebolo možné konvalidovať takýmto spôsobom. Malo vyústiť do zrušenia územného rozhodnutia a
nechať samotný stavebný úrad, aby sám autonómne formuloval, prečo nemienil vyhovieť námietkam

žalobcov. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Sžp 15/2012 z 23.10.2012 vyplýva, že odôvodnenie
územného rozhodnutia má obsahovať dôvody vyhovenia, resp. nevyhovenia námietkam, pričom vo
výroku rozhodnutia o umiestnení stavby vydaného podľa § 39 a § 39a stavebného zákona treba uviesť,
ktorým námietkam sa vyhovelo a ktorým sa nevyhovelo (bod 91 odôvodnenia),
- grafická príloha je povinnou súčasťou územného rozhodnutia v zmysle § 39a ods. 1 stavebného

zákona, tvorí s ním technickú jednotu, t.j. je jeho neoddeliteľnou súčasťou. Právna úprava v tomto
zmysle nie je samoúčelná. Účelom je zabezpečiť to, aby sa stalo územné rozhodnutie zrozumiteľným
všetkým účastníkom konania vo vzťahu ku skutočnému umiestneniu stavby v dotknutom území, preto
musí byť grafická príloha neoddeliteľnou súčasťou každého územného rozhodnutia, ktoré sa doručujealebo dostáva do sféry účastníkov konania. Krajský súd sa nestotožnil s takým výkladom a s takou
interpretáciou a aplikáciou právnej normy k akému dospel žalovaný, že postačuje situačný výkres
(vzhľadom na vykonávaciu vyhlášku) a len v dvoch vyhotoveniach s tým, že jedna je súčasťou spisu a

druhá je prílohou územného rozhodnutia pre navrhovateľa. Ak právna úprava nevyhovuje, je na mieste
iniciovať jej zmenu (bod 94 odôvodnenia),
- k otázke „pohody bývania“, čo sa týka jej posudzovania v územnom rozhodnutí, krajský súd poukázal
nato,žesajednáoskutkovovýznamnúokolnosť(upravenúv§4ods.2a§6ods.1vyhláškyč.532/2002
Z.z.), pričom pohoda bývania môže byť ovplyvňovaná rôznymi faktormi napr. vzdialenosťou stavieb.

Krajský súd sa nestotožnil so záverom stavebných orgánov o tom, že by sa pohoda bývania nemala
vzťahovať aj na pozemky, ale len na stavby. Užívanie priľahlých pozemkov súvisí s bývaním v stavbách a
negatívny vplyv umiestňovanej stavby, ak je vsadená nasilu alebo nešetrne v prostredí, v danom prípade
môžehrubonarúšaťsúkromieajpohodubývania,napríkladmôžeovplyvniťpodmienkyprerelax,oddych
a k tomuto slúži práve priľahlý nezastavaný pozemok, záhrady atď. (bod 97 odôvodnenia),
- rozhodnutie o umiestnení stavby sa teda môže svojimi účinkami dotknúť tak vlastníkov stavieb, ako aj

vlastníkov pozemkov. V zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 druhá veta vyhlášky č. 532/2002 Z.z. umiestnenie
stavby musí zodpovedať urbanistickému a architektonickému charakteru prostredia a požiadavkám
na zachovanie pohody bývania. Krajskému súdu je známe uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sžp/3/2011 z 15.12.2011, na ktoré poukázal aj žalovaný a v ktorom najvyšší súd zaujal
právny názor, že z charakteristiky rozhodnutia o umiestnení stavby vyplýva, že ide o rozhodnutie, ktorým

sa stavba priamo nerealizuje, t.j. k porušeniu práva žalobcov na priaznivé životné prostredie v zmysle
článku 44 Ústavy Slovenskej republiky nemôže reálne dôjsť, rovnako aj k ukráteniu na práve na ochranu
predne oprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života upraveného v článku 19 ods. 2
ústavy a článku 8 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože
rozhodnutie o umiestnení stavby vytvára len právny základ pre rozhodnutie o realizácii stavby, ku ktorej

môže, ale nemusí v budúcnosti ani dôjsť, čo vyplýva aj z časovej platnosti rozhodnutia o umiestnení
stavby. Napriek tomu krajský súd v tejto veci zaujal právny názor, že ak k vydaniu rozhodnutia o
realizácii stavby už došlo, teda jedná sa o čiastočne iné skutkové okolnosti posudzovaných vecí, navyše
z ustanovenia § 4 ods. 2 druhá veta vyhlášky č. 532/2002 Z.z. jednoznačne vyplýva, že umiestnenie
stavby musí zodpovedať požiadavkám na zachovanie pohody bývania, potom otázka zohľadnenia

požiadaviek pohody bývania je významná a pokiaľ stavebné orgány sa týmito podmienkami nezaoberali
s odôvodnením, že sa nevzťahuje na pozemky, ale len stavby, ich rozhodnutia sú nezákonné, nakoľko
absentuje vyhodnotenie splnenia týchto požiadaviek (bod 98 odôvodnenia),
- účel stavby nie je zrozumiteľne určený, najmä spôsob užívania stavby. Nejasným a nezrozumiteľným
je aj názov, označený tak, že u umiestňovanej/povoľovanej stavby sa jedná o domov sociálnych služieb

a zároveň o špecializované zariadenie. V zmysle zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách sa
rozlišuje medzi domovom sociálnych služieb a špecializovaným zariadením z hľadiska klientov, ktorí
môžu využívať tieto sociálne služby, ako aj z hľadiska povahy poskytovaných sociálnych služieb. Z
ustanovení § 38, § 39 zákona č. 448/2008 Z.z.o sociálnych službách je zrejmé, o akú klientelu by v oboch
prípadoch malo ísť. Z dôvodu predchádzania aj budúcim nedorozumeniam z hľadiska toho, kto by mal

byť klientom a akým spôsobom by mala byť stavba užívaná je žiadúce, aby toto vyplývalo z rozhodnutí
jednoznačne (bod 101 odôvodnenia).

12. Vo vzťahu k stavebnému povoleniu odôvodnil krajský súd svoje rozhodnutie predovšetkým v bodoch
104 až 112 nasledovne:

- je správne konštatovanie žalobcov, že ak podkladom pre vydanie stavebného povolenia je územné
rozhodnutie s odkazom na § 62 ods. 1 písm. a) stavebného zákona, tak v prípade zrušenia územného
rozhodnutia už toto je samo o sebe dôvodom pre zrušenie aj stavebného povolenia (bod 104
odôvodnenia),
- krajský súd posudzoval zákonnosť aj tohto žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým

potvrdil rozhodnutie stavebného úradu o povolení stavby, a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v
žalobe. Tu krajský súd poukázal na to, že žalovaný s poukazom na koncentračné účinky odobril postup
stavebného úradu, ktorý zamietol námietky podané po lehote. Žalovaný odkázal na rozhodovaciu prax
súdov (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/348/2009 z 25.11.2010) ako v
prípade oneskorene podaných námietok súdy postupujú. Každá vec sa však posudzuje individuálne, so

zohľadnením okolností tej-ktorej veci. V tejto veci má vplyv na vyhodnotenie koncentračných účinkov to,
akým spôsobom bola posudzovaná aj žiadosť o predĺženie lehoty na podanie námietok. Koncentračné
účinky by bolo možné naplno uplatňovať v prípade, pokiaľ by sa naozaj žalobcovia vôbec nezaujímali
o svoju vec a došlo by k porušeniu zásady „práva patria bdelým“, čo ale nie je tento prípad. Napokon,z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžp/27/2011 z 28.06.2012
vyplýva, že najvyšší súd nepovažoval za vadu v konaní, ak sa žalovaný v odvolacom konaní zaoberal aj
námietkami, ktorými sa zaoberať nemal rešpektujúc koncentračnú zásadu, na rozdiel od krajského súdu,

ktorý v takomto prípade konštatoval, že žalovaný tak spravil nad rámec daného riešenia s poukazom na
§ 36, resp. § 42 ods. 4 stavebného zákona (bod 105 odôvodnenia),
- krajský súd sa stotožnil so žalobnou námietkou ohľadom spôsobu, akým sa správny orgán vysporiadal/
nevysporiadal s občianskoprávnou námietkou v zmysle § 137 stavebného zákona ohľadom nájomných
zmlúv. Súvisí to s otázkou dodržania záväznej časti územného plánu ohľadom koeficientu zastavanosti

pozemkov, a to v akom rozsahu je zastavanosť zohľadnená stavebným úradom sa dotýka aj práv
účastníkov konania, teda krajský súd vyjadril názor, že aktívna legitimácia žalobcov na uplatnenie tejto
námietky bola daná. Nemožno pripustiť záver, že bez vyriešenia tejto občianskoprávnej námietky bolo
možné pokračovať v konaní a vydať rozhodnutie, ak táto námietka a vyriešenie tejto námietky má
priamy dopad na výsledok rozhodnutia. O to viac, že sa jednalo o druhý návrh navrhovateľa o vydanie
územného rozhodnutia, keď prvý bol zamietnutý práve pre nedodržanie územným plánom určeného

koeficientu zastavanosti, čo mali zhojiť následne uzavreté nájomné zmluvy. Preto, ak sa stavebné
orgány nevysporiadali v rámci územného konania s občianskoprávnou námietkou týkajúcou sa platnosti
nájomných zmlúv súvisiacich s pozemkami, na ktorých sa má uskutočniť stavba, v súlade s § 137 ods.
1, 2 stavebného zákona, bolo rozhodnutie o umiestení stavby nezákonné (porovnaj záver rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžp/6/2011 z 19.1.2012, ktorý bol publikovaný v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, č. 5/2012, pod č. 103/2012, strana 80) (bod 106
odôvodnenia),
- pokiaľ žalovaný namietal, že žalobcovia ochraňovali práva iných subjektov, resp. verejné práva, krajský
súd uviedol, že námietka žalovaného je čiastočne dôvodná, a to čo do ochrany subjektívnych práv
iných subjektov, nie však čo do ochrany subjektívnych verejných práv žalobcov. Vo vzťahu k Ústavou

Slovenskej republiky garantovanému právu na priaznivé životné prostredie (článok 44), nemožno vylúčiť
možnosť uplatniť žalobnú námietku týkajúcu sa otázok súvisiacich s tvrdeným porušením zákonnosti
v oblasti životného prostredia, najmä ak v zmysle záväzného regulatívu ÚPN § 3, kód 102, bod 2
obmedzené funkčné využitie (stavba sociálneho zariadenia) možno pripustiť len ak činnosti v rámci
prevádzky takejto stavby nebudú mať negatívny vplyv na životné prostredie (bod 111 odôvodnenia),

- žalobcovia môžu namietať proti nezákonnosti rozhodnutí alebo postupu orgánov verejnej správy,
ktorou nezákonnosťou môžu byť ukrátení na svojich vlastníckych alebo iných právach k pozemkom a
stavbám, pričom nemožno tieto práva vnímať úzko len ako subjektívne práva súkromné (napr. vlastnícke
práva), ale aj iné práva a oprávnené záujmy, vrátane subjektívnych verejných práv. Môže ísť o dotknutie
tak na právach hmotných, ale aj na právach procesných. Navyše, nemožno dosvedčiť záveru, že ak

by na nezákonnosť poukázali žalobcovia ako účastníci správneho konania, hoci aj bez oprávnenia
uvedené namietať (bez aktívnej legitimácie), resp. by nik z účastníkov neodhalil nezákonnosť, že by sa
touto nezákonnosťou stavebné orgány nemuseli zaoberať. Išlo by o prenesenie takých povinností na
účastníkov konania, ktoré patria zo zákona orgánom verejnej správy a v podstate by išlo o neplnenie si
vlastných povinností v zmysle zásady zákonnosti, ktorá sa v tomto konaní uplatňuje podľa § 3 ods. 1

správnehoporiadku.Stavebnýúradjevúzemnomakoajstavebnomkonanígarantomzákonnosti,keďaj
s odkazom na článok 1 ods. 1, článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky jedným zo znakov právneho
štátu je taká činnosť orgánov verejnej správy, ktorá je v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, pričom na ochrane a presadzovaní zákonnosti je verejný záujem (bod 112 odôvodnenia).

III.
Prvé konanie na kasačnom súde

13. Proti rozsudku krajského súdu č.k. 23S/64/2018-170 z 27.3.2019 podali kasačnú sťažnosť žalovaný
a ďalší účastník 1./ Siesta n.o. Kasačná sťažnosť žalovaného bola v registri správneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zapísaná pod sp.zn. 4Sžk/37/2019 a kasačná sťažnosť ďalšieho
účastníka 1/ Siesta n.o. bola v registri správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zapísaná pod sp.zn. 4Sžk/1/2020. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju
činnosť odo dňa 1.8.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší

správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná
právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov). Vec sp.zn. 4Sžk/37/2019 bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu1S a vec sp.zn. 4Sžk/1/2020 bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 6S Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky. Uznesením sp.zn. 4Sžk/37/2019 z 16.12.2021 Najvyšší správny
súd Slovenskej republiky spojil v zmysle § 65 ods. 1 SSP a čl. IV ods. 1 platného rozvrhu práce

najvyššieho správneho súdu dané konania na spoločné konanie vedené pod sp.zn. 4Sžk/37/2019,
pričom vo veci rozhodoval kasačný senát 1S.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky následne rozsudkom sp. zn. 4Sžk/37/2019 z 2.2.2022
(ďalej aj „prvý rozsudok“) rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/64/2018-170 z 27.3.2019

v znení opravného uznesenia č.k. 23S/64/2018-210 z 23.5.2019 zrušil a vec krajskému súdu vrátil
na ďalšie konanie.

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) svoj rozsudok odôvodnil
predovšetkým tým, že uviedol:

A. K územnému rozhodnutiu

16. Žalovaný a ďalší účastník 1./ namietali, že pri žalobcami namietanej absolútnej neplatnosti nájomnej
zmluvy k pozemkom KNC parc.č. XXXX, XXXX a XXXX uzatvorenej medzi navrhovateľom ako
nájomcom a vlastníkom pozemku ako prenajímateľom sa nejedná o občianskoprávnu námietku.

Žalobcovia vo vzťahu k občianskoprávnej námietke dôvodili absolútnou neplatnosťou nájomnej zmluvy
z dôvodu obchádzania zákona a rozporu s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka,
pretože dôvodom uzatvorenia danej zmluvy malo byť len splnenie požiadavky koeficientu zastavanosti
príslušných pozemkov vyplývajúceho zo záväznej časti územného plánu obce Zvolenská Slatina.
Občianskoprávne námietky sú vymedzené v § 137 ods. 1 stavebného zákona ako námietky vyplývajúce

z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám prekračujúce rozsah právomoci stavebného
úradu alebo spolupôsobiacich orgánov štátnej moci.
Z uvedeného vymedzenia vyplývajú dve podmienky a to, že občianskoprávne námietky
1. sa musia týkať ochrany vlastníckeho alebo iného práva k nehnuteľnosti a
2. majú sporový charakter.

Ad 1. Účelom občianskoprávnych námietok je zabezpečiť ochranu subjektívneho vlastníckeho práva
alebo iného práva k tej nehnuteľnosti, ktorá by mala byť priamo predmetom stavebnej činnosti. Logicky
sa preto tejto ochrany môže dovolávať len vlastník nehnuteľnosti alebo osoba oprávnená z iného práva
k nehnuteľnosti, pretože len títo môžu byť priamo dotknutí na svojich subjektívnych právach namietanou
stavebnou činnosťou. Predpokladom stavebnej činnosti týkajúcej sa nehnuteľnosti je totiž v zásade

súhlas jej vlastníka prípadne aj osoby oprávnenej z iného práva k nehnuteľnosti.
Ad 2. Sporový charakter občianskoprávnych námietok musí spočívať v tom, že si vlastnícke právo
alebo iné právo k dotknutej nehnuteľnosti uplatňujú navzájom odlišné osoby. Občianskoprávne námietky
predstavujú aj určitú výnimku z inštitútu hodnovernosti a záväznosti údajov katastra nehnuteľností,
pretože nie je vylúčené, že si vlastnícke alebo iné právo k nehnuteľnosti môže uplatňovať aj iná osoba,

než tá, v ktorej prospech svedčí zápis v katastri nehnuteľností. Keďže vlastnícke a iné spory týkajúce
sa nehnuteľností sú oprávnené rozhodovať len súdy (§ 3 Civilného sporového poriadku), stavebný úrad
je po márnom pokuse o dosiahnutie dohody medzi dotknutými osobami povinný postupovať v zmysle
§ 137 ods. 2 stavebného zákona. To znamená, že podľa povahy námietky odkáže príslušnú osobu na
súd a konanie preruší.

V danom prípade sa absolútnej neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy nedomáhala žiadna zo
zmluvných strán a ani osoba, ktorá by tvrdila, že má k dotknutým nehnuteľnostiam vlastnícke
alebo iné právo vylučujúce platné uzatvorenie nájomnej zmluvy. Dôvodom vznesenej námietky
teda nebola ochrana vlastníckeho alebo iného práva k stavebným pozemkom alebo na nich
postavenej pôvodnej stavbe, ale namietanie „obchádzania koeficientu zastavanosti“. Takáto námietka

však jednoznačne nemá povahu občianskoprávnej námietky, pretože má výlučne stavebnotechnický
charakter. Posudzovanie stavebnotechnických námietok je však vo výlučnej právomoci správnych
orgánov, ktoré rozhodujú v príslušných konaniach upravených stavebným zákonom.
Okrem nesprávneho vyhodnotenia povahy danej námietky zo strany krajského súdu možno poukázať aj
na jej účelovosť. Zo strany žalobcov je správnym orgánom vyčítané, že územné a následne i stavebné

konanie neprerušili a neodkázali žalobcov v zmysle § 137 ods. 2 stavebného zákona na súd. Pokiaľ
by však žalobcovia túto námietku prezentovali inak než len proklamatívne, nič im nebránilo príslušnú
žalobu na súd podať aj bez výzvy správneho orgánu. Zo žiadneho ich vyjadrenia však nevyplýva, že
by takúto žalobu aj podali.Pre úplnosť možno dodať, že právo uskutočniť stavbu má nielen vlastník pozemku ale aj osoba
oprávnená z iného práva k pozemku. Takéto oprávnenie môže pritom vyplývať aj z nájomnej zmluvy.
Následne potom platí, že ak je pozemok takto „zaťažený“ vo vzťahu ku koeficientu zastavanosti právom

stavby vyplývajúcim z nájomnej zmluvy, je týmto viazaný aj vlastník pozemku a to vo vzťahu k prípadným
svojim stavebným zámerom.
Z vyššie uvedeného je preto zrejmé, že vznesenie predmetnej námietky nebolo možné vyhodnotiť v
zmysle § 137 stavebného zákona, na základe čoho je potrebné dané sťažnostné body vyhodnotiť ako
dôvodné, pretože argumentácia krajského súdu v tomto smere (najmä bod 88 odôvodnenia) je právne

nesprávna.

17.Ďalšiesťažnostnébodyžalovanéhoaďalšiehoúčastníka1./satýkalidodržaniavýškovéhoregulatívu
dvoch podlaží a podkrovia. Z právnej argumentácie krajského súdu (bod 89 odôvodnenia) vo svojej
podstate vyplýva, že rozhodol na základe domnienky bez náležitého zistenia stavu veci. V danej veci
je pritom „otáznou“ povaha podkrovia ako i prvého podlažia. Od vyhodnotenia týchto otázok závisí, či

sa jedná alebo nejedná o trojpodlažnú budovu, ktorá by bola v rozpore so záväznou časťou územného
plánu obce Zvolenská Slatina alebo o budovu s podkrovím. Zatiaľ čo žalovaný poukazuje na to, že
podkrovie nemá povahu podlažia, pretože zvislé obvodové steny nadväzujúce na šikmú strehu nie
sú vyššie než polovica odporúčanej výšky obytnej miestnosti a súčasne prvé podlažie má prevažný
charakter suterénu a preto nemá povahu nadzemného podlažia, žalobcovia tieto skutočnosti popierajú.

Samotné tvrdenie týkajúce sa inej než právnej skutočnosti však neznamená, že ju správny orgán
posúdil nesprávne. Žalobcovia svoje tvrdenia nepodložili ani poukázaním na konkrétnu časť projektovej
dokumentácie. Predovšetkým však v tomto smere pochybil krajský súd. Ten síce vyslovil názor, že
záver o tom vyplýva z projektovej dokumentácie, avšak tento pojem je tak široký, že je prakticky
neoveriteľný. Nakoniec ani krajský súd nebol v tomto svojom závere konzistentný, pretože súčasne

vyzval stavebný úrad, aby v ďalšom konaní vykonal dokazovanie vo vzťahu k charakteru podkrovia.
Povahe prvého podlažia čiastočne zapusteného do terénu a majúceho podľa žalovaného povahu
podzemného podlažia (suterénu) sa pritom krajský súd úplne vyhol, hoci žalovaný aj touto skutočnosťou
v konaní argumentoval (viď duplika). Presvedčivosť záveru krajského súdu súčasne logicky „nabúrava“
aj z projektovej dokumentácie (napr. výkres č. 7 a 9 dokumentácie pre územné rozhodnutie č. 10/2017

vypracovanej B.. K.. C. E.) jednoznačne vyplývajúci záver o tom, že nová stavba má byť nižšia než
pôvodná stavba.
Samotná skutočnosť, že v preskúmavaných rozhodnutiach sa uvádza nejasný pojem „stavba z časti
trojpodlažná a z časti dvojpodlažná“ nestačí na konštatovanie, že došlo k rozporu s územným plánom.
Pokiaľ má byť preto zo strany správneho súdu tak závažným spôsobom zasiahnuté do subjektívnych

práv navrhovateľa územného konania, resp. stavebníka v stavebnom konaní, musí mať záver správneho
súdu o zistenej nezákonnosti jednoznačne oporu v skutkových zisteniach a nemôže mať charakter
domnienky, v rámci ktorej si súd bez ďalšieho len osvojí tvrdenie žalobcu. V ďalšom konaní bude
preto úlohou krajského súdu vykonať dokazovanie vo vzťahu k povahe dotknutých priestorov a svoje
rozhodnutie v tomto smere náležite odôvodniť.

Kasačný súd preto tieto sťažnostné body vyhodnotil ako dôvodné.

18. Žalovaný a ďalší účastník 1./ namietali aj aplikáciu zásady dvojinštančnosti správneho konania,
ktorá vzhľadom na procesnú úpravu územného konania spojenú so subsidiaritou správneho poriadku
(§ 140 stavebného zákona) nesporne dopadá aj na toto konanie. Zásada dvojinštančnosti znamená,

že vo všeobecnosti je správne konanie dvojinštančné, t.j. ak zákon výslovne neustanovuje inak, je proti
rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu prípustné odvolanie, o ktorom rozhodne odvolací orgán.
To znamená, že účastník konania má v prípade inštančného postupu právo na oznámenie (doručenie)
dvoch rozhodnutí vo veci samej. Uvedené však neznamená, že odvolací orgán musí pri stotožnení sa s
odvolaním prvostupňové rozhodnutie vždy zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu.

Uvedené by bolo jednak v rozpore so zásadou jednotnosti konania v zmysle ktorej tvorí prvostupňové
a odvolacie (druhostupňové) konanie jeden celok, ale súčasne by tu bol aj rozpor s § 59 ods. 2
správneho poriadku. V zmysle tohto zákonného ustanovenia, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán
rozhodnutiezmeníalebozruší.Ztohovyplýva,žezmenarozhodnutiajevosvojejpodstatepreferovaným
rozhodnutím v prípade dôvodnosti odvolania a zrušenie je namieste predovšetkým z dôvodov rýchlosti

alebo hospodárnosti (§ 59 ods. 3 správneho poriadku).
Na základe vyššie uvedeného nemožno preto automaticky uzavrieť, že odvolací orgán musí na podklade
aspoň sčasti dôvodného odvolania prvostupňové rozhodnutie vždy zrušiť, aby mal následne účastník
konania právo brániť so svojimi dôvodmi na dvoch inštanciách. Takýto záver totiž nemá oporu v prvejalinee § 59 ods. 2 správneho poriadku. Voľba medzi zmenou a zrušením prvostupňového rozhodnutia
zo strany odvolacieho orgánu bude závislá od okolností konkrétnej veci, pričom sa možno stotožniť s
názorom žalovaného, že zrušenie bude do úvahy prichádzať najmä vtedy, ak prvostupňový orgán v

podstatnej časti veci vôbec nerozhodol. V danom prípade však prvostupňový orgán zamietol námietky v
celku ako nedôvodné a odvolací orgán k tomuto zamietnutiu pripojil svoje dôvody. Takýto postup pritom
je formálne v súlade s § 59 ods. 2 správneho poriadku a preto ho nemožno vyhodnotiť ako porušujúci
zásadu dvojinštančnosti konania.
Právny záver krajského súdu prezentovaný v bode 91 odôvodnenia jeho rozsudku preto nemožno

považovať za správny, na základe čoho sa kasačný súd stotožnil aj s dôvodnosťou týchto sťažnostných
bodov.

19. Žalovaný a ďalší účastník 1./ v sťažnostných bodoch namietali tiež priloženie a povahu grafickej
prílohy územného rozhodnutia. V tomto smere sa kasačný súd stotožnil s názorom krajského súdu, že jej
účelom je zabezpečiť zrozumiteľnosť územného rozhodnutia pre všetkých účastníkov konania a nielen

pre navrhovateľa. Samotná skutočnosť, že v danom prípade obsahovali grafickú prílohu len niektoré
rozhodnutia však neznamená, že územné rozhodnutie je ako celok nezákonné. Absencia grafickej
prílohy pri časti územných rozhodnutí predstavuje totiž inú zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení
rozhodnutia, ktorá by mala byť zo strany správnych orgánov odstraňovaná postupom v zmysle § 47
ods. 6 správneho poriadku a rozhodne by sama o sebe nemala byť dôvodom pre zrušenie rozhodnutia

správnym súdom. Pokiaľ ide o to, či by formou grafickej prílohy v zmysle § 4 ods. 2 vyhlášky č. 453/2000
Z.z. mohol byť aj situačný výkres, je potrebné zdôrazniť, že ide o terminologickú nejednotnosť v obsahu
právnych predpisov. Zákonom užívaný pojem „grafická príloha“ je však všeobecný a nevyplýva z neho,
že by táto príloha musela mať určitú normatívne stanovenú formu alebo štruktúru. Nemožno preto vylúčiť
ani zámer normotvorcu vnímajúci situačný výkres za podskupinu grafickej prílohy.

V každom prípade však bola nesprávna tá úvaha krajského súdu (bod 94 odôvodnenia), v zmysle
ktorej by táto normatívna nejednotnosť mala byť vykladaná kvázi v neprospech žalovaného, ktorý
by mal iniciovať jej zmenu. Žalovaným je síce v správnom súdnictve správny orgán, avšak
takýto výklad by primárne poškodzoval na právach navrhovateľa územného konania, t.j. účastníka
administratívnoprávnych vzťahov, ktorý za nejasnosť právnej úpravy nenesie žiadnu zodpovednosť a

doslova je jej „rukojemníkom“. Aj s odkazom na princíp materiálneho právneho štátu by sa preto mala
v danom prípade aplikovať zásada in dubio mitius, v zmysle ktorej nemožno nejasnosť právnej úpravy
vykladať v neprospech jej adresáta. Primárnym adresátom je pritom v danom prípade navrhovateľ
územného konania a až následne ostatní jeho účastníci, ktorí by nemali ťažiť z nejasnosti právnej úpravy
na úkor tej osoby, ktorej subjektívne práva sú priamo predmetom rozhodovania zo strany správneho

orgánu.
Kasačný súd preto tieto sťažnostné body vyhodnotil ako dôvodné.

20. Predmetom ďalších sťažnostných bodov žalovaného a ďalšieho účastníka 1./ bolo vyhodnotenie
„pohody bývania” ako kritéria ovplyvňujúceho umiestnenie stavby. Spornou otázkou v danom prípade

bolo, či sa toto kritérium vyhodnocuje len vo vzťahu ku stavbám alebo aj vo vzťahu k pozemkom.
Pohoda bývania je ale neurčitý právny pojem, ktorého posúdenie závisí od konkrétnej situácie, pričom
je potrebné zohľadniť, že pohoda bývania nesie v sebe aj silný subjektívny prvok. Je totiž logické, že
každý vníma tento pojem silne individuálne, čo súčasne znamená, že ak by sa toto kritérium samo o
sebe priorizovalo, v podstate by došlo k utlmeniu stavebnej činnosti, pretože skoro každá takáto činnosť

má už vo svojej podstate negatívny dopad na pohodu bývania. Z toho vyplýva, že pohoda bývania
by sa mala posudzovať pokiaľ možno objektívne a v nadväznosti na ďalšie kritéria vymedzené v §
6 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z.z. a § 4 ods. 2 vyhlášky č. 532/2002 Z.z. Už zo samotného pojmu
„bývanie“ je zrejmé, že sa tento primárne týka užívania stavieb slúžiacich ako obydlie. V závislosti od
konkrétnej situácie však nie je vylúčené ani jeho posudzovanie vo vzťahu k pozemku, ale musí sa jednať

o pozemok užívaný spoločne s obydlím. V danom prípade je preto nesprávny záver krajského súdu
týkajúcisatoho,žesamápohodabývaniavyhodnocovaťsamostatnelenvovzťahukpozemkom(bod98
odôvodnenia). Žalobcami namietané narušenie pohody bývania z dôvodu nevyhnutného zásobovania
prevádzky, denných a nočných príchodov a odchodov zdravotnej služby a nadmerného výskytu ďalších
ľudí je síce subjektívne pochopiteľné, ale súčasne by znemožnilo iné užívanie susedných nehnuteľností

než na bývanie, hoci možnosť využitia na sociálne účely z územného plánu jednoznačne vyplýva (§ 3,
kód 102 - Obytné územie - Plochy so zástavbou rodinných domov územného plánu obce Zvolenská
Slatina). Pri vyhodnotení pohody bývania pritom zohráva svoju úlohu aj proporcionalita medzi pôvodnoua zamýšľanou stavbou, pričom v danom prípade nová stavba má byť realizovaná v zásade na pôdoryse
stavby pôvodnej.

21. Vo vzťahu k skutočnostiam posudzovaným krajským súdom v bodoch 99 až 101 odôvodnenia
rozsudku bolo potrebné skonštatovať, že tieto neboli obsiahnuté v žalobných bodoch. Keďže v danej
veci konal krajský súd na základe všeobecnej správnej žaloby, bol v zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby. Skutočnosti vyplývajúce zo zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách
nemajú povahu skutočností, ktoré by správny súd mal zohľadňovať nad rámec rozsahu a dôvodov

žaloby. Krajský súd tým vo svojej podstate porušil princíp rovnosti účastníkov konania (§ 5 ods. 9
SSP), pretože v rozpore so zákonom aktívne vyhľadával ďalšie dôvody nezákonnosti preskúmavaných
rozhodnutí správnych orgánov. Jeho právne posúdenie v tomto rozsahu je preto právne nesprávne.

B. K stavebnému povoleniu

22. Podstatou týchto sťažnostných bodov žalovaného a ďalšieho účastníka 1./ bolo posúdenie právneho
názoru krajského súdu prezentovaného v bodoch 103 a 104 odôvodnenia rozsudku, v zmysle ktorého,
ak je v zmysle § 62 ods. 1 písm. a) stavebného zákona podkladom pre vydanie stavebného povolenia
územné rozhodnutie, tak v prípade zrušenia územného rozhodnutia už toto je samo o sebe dôvodom
pre zrušenie aj stavebného povolenia. Uvedený právny názor je však v rozpore so znením § 135 ods.

1 SSP, v zmysle ktorého je pre rozhodnutie správneho súdu rozhodujúcim stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia správneho orgánu. V čase rozhodovania v stavebnom konaní pritom územné rozhodnutie
bolo právoplatné a účinné a k jeho zrušeniu došlo až právoplatnosťou rozhodnutia krajského súdu a to
s účinkami ex nunc. To znamená, že správne orgány nemohli túto skutočnosť v stavebnom konaní pri
svojom rozhodovaní zohľadniť. Všeobecná správna žaloba podaná proti stavebnému povoleniu súčasne

nepredstavuje prípad, v rámci ktorého by bol v zmysle § 135 ods. 2 SSP pre správny súd rozhodujúcim
stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia. Krajský súd zároveň po podaní (všeobecnej)
správnej žaloby proti územnému rozhodnutiu zamietol priznanie odkladného účinku, čo a contrario
znamená, že ani toto prebiehajúce správne súdne konanie nebránilo správnym orgánom rozhodnúť v
stavebnom konaní.

Kasačný súd preto tieto sťažnostné body vyhodnotil ako dôvodné.

23. V sťažnostných bodoch žalovaného a ďalšieho účastníka 1./ týkajúcich sa bodu č. 105 odôvodnenia
rozsudku bola namietaná nejasnosť záveru krajského súdu ohľadom posudzovania ďalších námietok
účastníkov konania nad rámec koncentračnej zásady. Vzhľadom na to, že daná časť odôvodnenia má

vo svojej podstate konštatačný charakter a absentuje v nej explicitný záver o nezákonnosti stavebného
povolenia v dôsledku porušenia konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, nebolo potrebné sa ňou
podľa kasačného súdu bližšie zaoberať.

24. K sťažnostnému bodu žalovaného týkajúcemu sa uplatnenia totožnej občianskoprávnej námietky,

kasačnýsúdpoukázalnato,žeanivtomtoprípadesazrovnakýchdôvodovoobčianskoprávnunámietku
nejednalo.

25. K sťažnostnému bodu žalovaného, ktorý sa týkal právnych záverov krajského súdu prezentovaných
v bodoch 107 až 112 odôvodnenia rozsudku, kasačný súd skonštatoval, že tieto majú len konštatačnú

povahu a absentuje v nich explicitný záver o nezákonnosti stavebného povolenia v dôsledku porušenia
konkrétneho ustanovenia právneho predpisu. Z tohto pohľadu nebolo potrebné sa nimi bližšie zaoberať.
Pre úplnosť však možno dodať, že zo strany žalobcov nebol vo (všeobecnej) správnej žalobe výslovne
uplatnený žalobný bod týkajúci sa ochrany životného prostredia. Žalobcovia len namietali absenciu
povolenia na výrub stromu a nejasnosť podmienok ochrany vtáctva. Aj v tomto smere sa potom

javí argumentácia krajského súdu rozporná s viazanosťou rozsahom a dôvodmi žaloby v zmysle §
134 ods. 1 SSP. Súčasne možno poukázať aj na to, že pri žalobe fyzickej alebo právnickej osoby
síce nie je vylúčené domáhanie sa ochrany životného prostredia, avšak toto musí byť preukázateľne
spojené s požadovanou ochranou subjektívnych práv žalobcov. Aktívna žalobná legitimácia vo vzťahu
k (abstraktnej) ochrane verejného záujmu na úseku životného prostredia totiž patrí zainteresovanej

verejnosti prípadne prokuratúre.

IV.
Druhé konanie na krajskom súdu26. Krajský súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom č.k. 75S/17/2022-240 z 27.4.2023 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“) tak, že žaloby proti územnému rozhodnutiu a stavebnému povoleniu zamietol a

žalobcom a ďalším účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

27. Krajský súd odôvodnil napadnutý rozsudok predovšetkým tým, že uviedol, že v ďalšom konaní
sa zameral na posúdenie opodstatnenosti žalobného bodu, čo do nedodržania záväzného regulatívu
maximálne dvoch podlaží a podkrovia. Krajský súd poukázal na územný plán obce a jeho záväzné

regulatívy najmä na maximálnu podlažnosť stanovenú na dve podlažia plus využiteľné podkrovie.
Následne sa venoval názvosloviu podlaží v budovách na bývanie podľa STN 73 4301. Uviedol, že po
vrátení veci sa na základe jeho výzvy k veci vyjadril žalovaný aj žalobcovia.
Žalovaný vo svojom stanovisku vysvetlil, že k splneniu pojmových znakov podkrovia použil projektovú
dokumentáciu stavby vypracovanú B.. K.. C. E. č. 10/2017. Rozhodujúce bolo poznať, v akej výške
sa nachádza priesečník zvislej obvodovej steny zo šikmou strešnou plochou. Výkres č. 8 projektovej

dokumentácie neposkytuje túto informáciu z dôvodu, že zvislý rez stavbou nie je uvedený cez šikmú
plochu strechy, ale cez vikier, čo preukazoval aj predloženým obrázkom č. 1. Preto priesečník zvislej
obvodovej steny so šikmou strešnou plochou žalovaný zisťoval z výkresov pohľadov a zistil jeho
polohu na úrovni parapetu okenného otvoru vikiera. Z výkresu č. 8 bolo čitateľné, že parapetná doska
okna vikiera je 0,85 m a túto výšku mal žalovaný za výšku zvislého obvodového muriva podkrovia,

čo bolo menej ako polovica výšky nižšieho podlažia, čím boli splnené pojmové znaky podkrovia.
Podľa žalovaného pojmové znaky podkrovia nie je možné jednoznačne preukázať matematicky a aj
prípadný znalec v odbore stavebníctva by výšku zvislého muriva pravdepodobne dokazoval obsahom
stavebných výkresov. Žalovaný tiež poukázal na účel výškového regulatívu podlažnosti stavieb, ktorým
je zabezpečenie, aby stavby v území mali približne rovnakú výšku, takže tento účel bol dosiahnutý z

dôvodu, že pôvodná stavba zodpovedala výškovej hladine okolitej zástavby a nová stavba má byť ešte
o 1 meter nižšia. Poukázal pri tom aj na odôvodnenie prvého rozsudku kasačného súdu v bode 51.
Žalobcovia vo vyjadrení uviedli, že vo svojej podstate sa jedná o potrebu rýdzo technického posúdenia
súladu projektu s danými regulatívmi, na ktoré sú potrebné isté odborné znalosti a vzdelanie,
preto ponechali krajskému súdu na zváženie vykonanie nasledovných doplňujúcich úkonov, a to

uskutočnenie dožiadania voči spracovateľovi projektovej dokumentácie so žiadosťou o vysvetlenie
sporných skutočností názvosloví a povahy jednotlivých podlaží a tiež ich počtu vo vzťahu k limitom
stanovených územným plánom, resp. uskutočnenie dožiadania voči odborne spôsobilej osobe v oblasti
stavebného inžinierstva.
Krajský súd na pojednávaní uskutočnenom dňa 27.4.2023 vykonal dokazovanie vo vzťahu k povahe

dotknutých priestorov výsluchom autora projektovej dokumentácie B.. K.. C. E. s odkazom na
ustanovenie § 121 ods. 2 SSP, pretože to považoval za potrebné na rozhodnutie vo veci a na takýto
postup bol usmernený aj kasačným súdom. Vypočutím daného svedka dospel krajský súd k záveru, že
stavebno-technické podklady sú v súlade s STN 73 4301 a bol dodržaný záväzný regulatív podlažnosti
podľa záväznej časti územného plánu obce Zvolenská Slatina. Prvé podlažie bolo vyhodnotené ako

suterén, t. j. mínus -1 PP podzemné podlažie. Preukazuje to výkres č. 9, kde je severný pohľad,
na ktorom je vyznačený upravený terén a súčasný terén, pričom väčšina podlahovej plochy spĺňa
podmienku suterénu, teda podzemného podlažia, ktoré má úroveň podlahy, alebo jej časti nižšie ako
800 mm pod najvyšším bodom priľahlého terénu v pásme širokom 5 000 mm po obvode bytového domu,
alebo rodinného domu, v zmysle 4.1.6 STN 73 4301. Potom má stavba len 2 nadzemné podlažia a je

irelevantnéposudzovať,činajvyššiepodlažiespĺňadefiničnéznakypodkroviaalebosajednáopodlažie.
Krajský súd vychádzal z obsahu projektu, ktorý v dôsledku absencie odbornej erudovanosti súdu, čo
do posudzovania projektovej dokumentácie, pomohol súdu čítať odborník v danej oblasti. Dodal, že
nemôže byť záver vyvodený z nesúladu použitého označenia priestorov v projektovej dokumentácii, vo
výkresoch a v sprievodnej správe. Na základe vyhodnotenia vykonaného dokazovania dospel následne

krajský súd k záveru, že sa jedná o budovu, ktorá nebola v rozpore so záväznou časťou územného
plánu obce Zvolenská Slatina, a to § 3, kód 102, bod 4, ktorý upravuje záväzný regulatív: Maximálna
podlažnosť je stanovená na dve podlažia plus využiteľné podkrovie, čo bolo dodržané.

28. Krajský súd k tomu následne dodal, že podľa § 135 ods. 1 SSP je na rozhodnutie správneho súdu

rozhodujúci stav v čase právoplatnosti orgánu verejnej správy, preto na zmenu skutkových okolností,
ktoré nastali neskôr nemohol prihliadnuť.29. Záverom krajský súd zdôraznil, že zohľadňujúc závery kasačného súdu nezistil žalobcami tvrdené
dôvody nezákonnosti pre zrušenie napadnutých rozhodnutí a preto žaloby ako nedôvodné podľa § 190
SSP zamietol.

V.
Druhé konanie na kasačnom súde

A. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

30. Proti rozsudku krajského súdu č.k. 75S/17/2022-240 z 27.4.2023 podali kasačnú sťažnosť
žalobcovia v 1./ až 6./ rade (ďalej len „sťažovatelia“) z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP, teda
že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom
znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

31. Sťažovatelia v rámci sťažnostných bodov predovšetkým namietali, že:
- správny súd nie je súdom skutkovým, a teda tento nemá nahrádzať chýbajúce, resp. nedostatočné
zistenia správnych orgánov svojimi vlastnými, pretože tým vlastne supluje činnosť správnych orgánov,
na čo správny súd opakovane vo svojej rozhodovacej činnosti upozorňuje,

- ohľadom údajného dodržania záväzného regulatívu podlažnosti v zmysle územného plánu výsluchom
autora projektovej dokumentácie na súdnom pojednávaní dňa 27.4.2023 boli preukázané opačné
závery než tie, ku ktorým sa prihlásil krajský súd v napadnutom rozsudku. Z výsluchu autorizovaného
architekta totiž vyplynulo, že tento neprepočítaval parametre prvého podlažia stavby, aby bolo možné
jednoznačne a bez pochýb stanoviť jeho povahu a súčasne, že podlažie označované v projektovej

dokumentácii ako „podkrovie“ v skutočnosti vôbec nespĺňa kritériá podkrovia stanovené príslušnou STN
a jedná sa o ďalšie plnohodnotné podlažie navrhovanej stavby. Vypočúvaný autorizovaný architekt
potvrdil (resp. súhlasil), že v projektových dokumentáciách a sprievodných správach k rôznym stupňom
stavebnej pripravenosti navrhovanej stavby sa zmätočne a mylne používajú rôzne označenia a pojmy
pri označovaní jednotlivých podlaží stavby. S poukazom na znenie predpisov na úseku územného

plánovania a stavebného poriadku tak žalobcovia opakovane namietali neprehľadnosť, neúplnosť a
nesprávnosť skutkových zistení tak správnych orgánov ako aj správneho súdu, ktoré boli spôsobené
nedostatočným zistením skutkového stavu veci, resp. neodstránením existujúcich rozporov. Vzhľadom
na doplňujúce vyjadrenie autorizovaného architekta, ktorý potvrdil chybnosť dokumentácie, žalobcovia
zastávajú v rozpore s tvrdením správneho súdu názor, že v posudzovanom prípade sa jedná v

skutočnosti o stavbu s tromi plnohodnotnými podlažiami, a teda že v danom prípade nebol splnený
záväzný regulatív v zmysle územného plánu obce ohľadom maximálne prípustnej podlažnosti stavby
„dve podlažia plus využiteľné podkrovie“. Zistenie o tom, že projektovaná stavba má mať celkovo
tri podlažia vedie potom ku konštatovaniu existencie rozporu s § 3 bod 4 územného plánu obce
Zvolenská Slatina, ktorý mal na tomto právnom základe vyústiť do zrušenia žalobami napadnutých

rozhodnutí tak žalovaného ako aj stavebného úradu. Napadnutý rozsudok ako aj žalobami napadnuté
rozhodnutia žalovaného sú nezákonné, pretože vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu
veci a z neho vyplývajúceho nesprávneho právneho posúdenia znenia záväzného regulatívu maximálne
prípustnej podlažnosti v územnom pláne,
- krajský súd sa po vrátení veci kasačným súdom prestal reálne zaoberať vecným skúmaním vznesenej

námietky žalobcov ohľadom narušenia ich pohody bývania v ich rodinných domoch a k nim patriacich
pozemkoch, hoci na to žalobcovia opakovane poukazovali aj počas následných pojednávaní. Kasačný
súd totiž v kasačnom rozsudku nezavrhol skúmanie aspektu zachovania pohody bývania vo vzťahu
k pozemkom za predpokladu, že tieto sú užívané a využívané v súvislosti s užívaním obydlí, čo je
presne prípad žalobcov. Zo situačnej mapy predmetnej lokality totiž nado všetky pochybnosti vyplýva, že

žalobcovia vlastnia v bezprostrednom susedstve navrhovanej stavby nehnuteľnosti, ktorými sú stavby
rodinných domov a k nim patriace zastavané a priľahlé pozemky. Na priľahlých pozemkoch majú
pritom žalobcovia zriadené prístupové cesty, alebo sú tieto pozemky záhradami, ktoré tvoria akýsi
„vnútroblok“ obkolesený dookola popri ceste zástavbou rodinných domov v danej lokalite. A práve
do tohto usporiadania pozemkov má svojimi vplyvmi a výzorom zasiahnuť navrhovaná stavba, ktorá

nerešpektuje charakter a dispozičné riešenia okolitej zástavby. Ku každému dotknutému pozemku
žalobcov totiž prislúcha rodinný dom, kde žijú žalobcovia so svojimi rodinami. Realizáciou predmetnej
stavby žalobcovia prídu o pohodu bývania, pretože stavba bude významne narúšať ich právo na
zachovanie súkromia. Zástavba rodinných domov v predmetnej lokalite obce Zvolenská Slatina, v ktorejžijú žalobcovia, je špecifická tým, že všetky stavby sú rodinné domy so záhradami, pričom rodinné domy
sú stavebne situované pri ceste, resp. ulici tak, aby zvyšok pozemku bol uvoľnený pre záhradu, kde
vlastníci týchto nehnuteľností s rodinami, t.j. s veľmi úzkym okruhom najbližších, trávia svoj voľný čas a

relaxujú. Takéto situovanie rodinných domov ku okrajom ich pozemkov blízko cesty zaručuje žalobcom
ako susedom dobrú koexistenciu a súkromie. Umiestnením predmetnej stavby na navrhované miesto
však dôjde k narušeniu tohto doteraz rešpektovaného súkromia a bude znemožňovať pohodu bývania
žalobcov a ich rodín, nakoľko stavba svojou dĺžkou zasiahne do vnútra rodinnej zástavby a svojou dlhou
ubytovacou časťou bude osadená do bezprostredného susedstva okolitej záhradnej časti pozemkov

susedných domov. Posudzovanie pohody bývania sa musí podľa názoru žalobcov nevyhnutne skúmať
vždy v každom konkrétnom prípade individuálne, a to s prihliadnutím na osobitosti územia a situovania
okolitej zástavby,
- pokiaľ totiž aj správny súd a aj kasačný súd zhodne konštatovali, že grafická príloha územného
rozhodnutiam je výslovnou zákonnou požiadavkou a je jeho integrálnou súčasťou, ktorá v grafickej
podobe spoľahlivo dopĺňa, identifikuje a zrozumiteľne tlmočí jeho textovú časť, potom je namieste úvaha,

že bez tejto grafickej prílohy v dostatočne štruktúrovanej podobe a v potrebnom počte rovnopisov pre
každého jedného účastníka územného konania, je samotné územné rozhodnutie nekompletné, v istom
zmysle neurčité, a tým pádom aj nezrozumiteľné a nepreskúmateľné,
- žalobcovia, majúc vedomosť o hraničnom koeficiente zastavanosti, vytýkali žalovanému a stavebnému
úradu, že podrobnejšie neskúmali a detailne nevyhodnotili skutočnú výšku koeficientu zastavanosti,

ktorý sa s prihliadnutím na reálnu využiteľnosť pozemkov javil byť vyšší, ako je najvyššia prípustná
hodnota regulatívu v zmysle § 3 bod 4 územného plánu. I keď napokon správny súd, vedený
záverom kasačného súdu o tejto otázke, napokon neuznal charakter žalobnej námietky žalobcov ako
občianskoprávnej námietky v zmysle § 137 stavebného zákona so všetkými jej právnymi účinkami, mal
sa podľa názoru žalobcov zaoberať aspoň tou skutočnosťou, že po vrátení veci kasačným súdom došlo

k údajnému prevodu práv a povinností z napadnutých rozhodnutí, a to z ďalšieho účastníka 1/ na ďalších
účastníkov2.1./a2.2./,pričomsúčasnedošlokprevodudotknutýchnehnuteľnostízpôvodnéhoďalšieho
účastníka 2/ rovnako na ďalších účastníkov 2.1./ a 2.2./.

32. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadrili ďalší účastníci 2.1./ a 2.2./, ktorí ju vyhodnotili ako neopodstatnenú

a navrhli, aby kasačný súd rozhodol o jej zamietnutí. Vo svojich obsahovo totožných podaniach daní
ďalší účastníci predovšetkým uviedli, že:
- sťažovatelia nesprávne interpretujú vyjadrenia B.. K.. C. E.. Podľa jeho záveru totiž prvé podlažie má
charakter suterénu. Vykonaným dokazovaním preto nebol preukázaný rozpor technickej dokumentácie
územného rozhodnutia s STN č. 73 4301, bod 4.1.6. Preto bol zákonný právny záver krajského

súdu, podľa ktorého projektovaná stavba nebola v rozpore so záväznou časťou územného plánu obce
Zvolenská Slatina,
- sťažovatelia opätovne prezentujú subjektívny názor o narušení pohody bývania predmetnou stavbou,
ktorý odôvodňujú právne totožne s pôvodnou žalobou, pričom námietkou narušenia pohody bývania sa
kasačný súd už zaoberal a túto nepovažoval v žalobe za dôvodnú,

-vovzťahukďalšímsťažnostnýmbodomjepotrebnébraťdoúvahyichzáväznévyhodnoteniekasačným
súdom.

C. Posúdenie veci kasačným súdom

33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľov bola
podaná včas (§ 443 ods. 2 SSP v rozhodnom znení), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je
prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý
rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 445 ods. 1 písm. c), ods. 2, § 453 ods.
2 SSP] spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť

sťažovateľov je nedôvodná.

34. Úvodom považuje kasačný súd za dôležité upozorniť, že v danej veci rozhoduje už opakovane a že
skutočnosti, ktoré sú predmetom sťažnostných bodov boli už kasačným súdom posudzované v prvom
jeho rozsudku sp. zn. 4Sžk/37/2019 z 2.2.2022. Správne súdne konanie je v zásade jednoinštančné

(§ 29 SSP). Základným opravným prostriedkom v ňom je kasačná sťažnosť, ktorá hoci je čo do
dôvodov (§ 440 SSP) relatívne široko prípustná, až miestami skĺzava do podoby „skrytého odvolania“,
je jednoznačne mimoriadnym opravným prostriedkom, pretože smeruje výlučne proti právoplatnému
rozhodnutiu správneho súdu. I keď zákonodarca postupne kasačnú sťažnosť procesne ešte viacpribližuje odvolaniu, čoho dôkazom je de lege lata možnosť kasačného súdu zmeniť rozhodnutie
správneho súdu tak, že sa zruší žalované rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy alebo
naopak žaloba zamietne (§ 462 ods. 2 a 3 SSP), naďalej sa jedná o mimoriadny opravný prostriedok,

čo znamená, že rozhodnutia správneho súdu a kasačného súdu sú samostatné a netvoria spolu jeden
celok. Táto skutočnosť však nemá dopad na to, že ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho
súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie, je správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu (§
469 SSP). Právny názor kasačného súdu môže mať pritom „finálny“ alebo „predbežný“ charakter. Pri
„finálnom“ právnom názore už správny súd v zásade nevykonáva ďalšie dokazovanie a daný právny

názorkasačnéhosúdubezďalšiehoprevezmedosvojhorozhodnutia.Naopak„predbežný“právnynázor
je spojený predovšetkým s povinnosťou správneho súdu vykonať k určenej otázke ďalšie dokazovanie,
pričom kasačný súd môže k tomuto dokazovaniu a jeho vyhodnoteniu stanoviť príslušné východiská.

35. V rozhodovanej veci kasačný súd prvým rozsudkom sp. zn. 4Sžk/37/2019 z 2.2.2022 záväzne
vyjadril svoj právny názor ku všetkým skutočnostiam, ktorú sú predmetom sťažnostných bodov kasačnej

sťažnosti.

36. Právne posúdenie dodržania výškového regulatívu dvoch podlaží a podkrovia kasačný súd
vyhodnotil v bode 51 prvého rozsudku (viď bod 17 odôvodnenia). Kasačný súd zaviazal v tomto
smere krajský súd vykonať ďalšie dokazovanie a uviedol k nemu svoje východiská. Príslušné

dokazovanie krajský súd aj vykonal na pojednávaní konanom dňa 27.4.2023 výsluchom autora
projektovej dokumentácie B.. K.. C. E.. Tento jednoznačne potvrdil, že prvé podlažie má povahu
suterénu, pretože väčšia časť plochy je pod terénom viac ako 800 mm. Uvedené vyplýva z projektovej
dokumentácie a to výkresov č. 3, 7, 8 a 9. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že príslušný
prepočet uskutočnil daný svedok až pri „spodrobňovaní projektovej dokumentácie pre účely stavebného

povolenia.“ Rozhodujúcim je tu totiž objektívny stav a nie moment jeho zisťovania. Z vykonaného
dokazovania teda vyplynulo, že predmetná stavba je dvojpodlažnou stavbou so suterénom a teda
je v súlade so záväzným regulatívom podľa záväznej časti územného plánu obce Zvolenská Slatina
stanovujúcim maximálnu prípustnosť podlažnosti stavby na „dve podlažia plus využiteľné podkrovie“.
Skutočnosť, či najvyššie podlažie má povahu podkrovia, sa preto pre rozhodnutie vo veci stala následne

právne irelevantnou.
Sťažovatelia nepredložili žiaden relevantný dôkaz, ktorým by uvedený záver spochybnili. Samotné ich
tvrdenie totiž nie je spôsobilé spochybniť závery vyplývajúce z preskúmavaných rozhodnutí orgánov
verejnej správy. Kasačný súd sa preto stotožnil s vyhodnotením tejto otázky krajským súdom, ktorého
závery v napadnutom rozsudku sú v tomto smere dostatočne odôvodnené a súladne s východiskami

obsiahnutými v prvom rozsudku kasačného súdu.

37. Kasačný súd zároveň dodáva, že krajský súd vykonaným dokazovaním nenahrádzal dokazovanie,
ktoré mali vykonať orgány verejnej správy, ale odstraňoval terminologickú nejasnosť ohľadom použitých
pojmov v projektovej dokumentácií a v preskúmavaných rozhodnutiach. Hoci sťažovatelia správne v

kasačnej sťažnosti podotkli, že správny súd nie je v konaní o všeobecnej správnej žalobe súdom
skutkovým, neznamená to, že sám nemôže vykonať dokazovanie, čomu nakoniec zodpovedá aj znenie
tretej hlavy SSP. Podľa § 119 SSP správny súd v zásade vychádza zo skutkového stavu zisteného
orgánom verejnej správy, avšak môže sám vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy alebo na rozhodnutie vo veci, resp.

ak to považuje pre rozhodnutie vo veci za nevyhnutné v zmysle § 120 písm. a) SSP. Ak sa však jedná o
konanie o všeobecnej správnej žalobe nemalo by dokazovanie vykonávané správnym súdom nahrádzať
dokazovanie, ktoré malo byť vykonané orgánmi verejnej správy. Rozhodovanie a teda aj dokazovanie
vo veci samej patrí totiž orgánom verejnej správy a v rámci správneho súdnictva sa vykonáva len
preskúmavanie zákonnosti tohto rozhodovania a v takomto rozsahu by malo byť vykonávané aj

dokazovanie. Keďže však krajským súdom vykonané dokazovanie smerovalo k odstráneniu nejasnosti
týkajúcej sa podlažnosti stavby, resp. dodržaniu záväzného výškového regulatívu, ani v tomto rozsahu
krajský súd nepochybil.

38. Na rozdiel od otázky dodržania záväzného výškového regulatívu, vo vzťahu ku ktorej kasačný súd

v prvom rozsudku zaviazal krajský súd vykonať ďalšie dokazovanie, zostávajúce otázky namietané
sťažovateľmi posúdil kasačný súd v plnom rozsahu finálnym spôsobom už vo svojom prvom rozsudku.
Pri pohode bývania to bolo v bode 54 odôvodnenia prvého rozsudku (viď bod 20 odôvodnenia),
pri grafickej prílohe územného rozhodnutia v bode 53 odôvodnenia prvého rozsudku (viď bod 19odôvodnenia), pri hraničnom koeficiente zastavanosti v bodoch 50 a 58 odôvodnenia prvého rozsudku
(viď bod 16 a 24 odôvodnenia). Týmto právnym posúdením bol krajský súd následne viazaný v zmysle
§ 469 SSP a preto postačovalo, ak na toto posúdenie veci kasačným súdom krajský súd (len) odkázal.

Krajský súd tak vo vzťahu k predchádzajúcim citáciám záverov kasačného súdu aj urobil v bode 35
odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Opätovne je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že koeficient zastavanosti je možné spojiť aj s takými
stavebnými pozemkami, ktoré nie sú vo vlastníctve ale len v nájme stavebníka. Samotné nesúhlasné
tvrdenie sťažovateľov tento záver nespochybňuje. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k prípadnému

následnému prevodu vlastníctva stavebných pozemkov inej osobe než stavebníkovi. V slovenskom
právnom poriadku sa totiž rímskoprávna zásada superficies solo cedit - vrch ustupuje spodku - stavba
je súčasťou pozemku - od roku 1951 neuplatňuje. Zároveň a predovšetkým však kasačný súd zhodne
s krajským súdom zdôrazňuje, že v zmysle § 135 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.6.2023 bol
pre rozhodnutie správneho súdu rozhodujúcim stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy.

VI.
Záver

39. Na základe vyššie uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že neboli naplnené dôvody kasačnej
sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP.

40. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť sťažovateľov (žalobcov v 1./ až 6./ rade) podľa § 461 SSP
ako nedôvodnú zamietol.

41. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s

ustanoveniami § 167 ods. 1, § 169 SSP a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľom nepriznal
náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo
zákona (vo všeobecnosti) nevyplýva. Ďalším účastníkom kasačný súd neuložil žiadnu povinnosť, preto
im rovnako náhradu trov konania nepriznal.

42. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.