Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/37/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7521201803
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7521201803.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v právnej veci žalobcu: A. B., C. X, D. E. - D., nar.
XX.XX.XXXX,zást.advokaTT,s.r.o.,Nerudova14,Košice,IČO:50001949,zaktoréhoakokonateľkoná
advokátJUDr.TomášTomčovčík,protižalovanému:Wüstenrotpoisťovňa,a.s.,DigitalparkI,Einsteinova
21, Bratislava, IČO: 31 383 408, zást. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, IČO:
36 853 186, za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr. František Sedlačko, PhD., LLM, o 14 971,32
€ s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Košice – okolie č. k.
12C/27/2021 - 65 z 2. marca 2022

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom rozsahu, t. j. okrem výroku I. o čiastočnom zastavení konania.
Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice - okolie ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom
označeným v záhlaví pre čiastočné späťvzatie žaloby konanie o 1 891,98 € zastavil, žalobu vo zvyšku
zamietol a žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca
proti poisťovateľovi povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, ktorou bola spôsobená škoda na zdraví žalobcu utrpená pri dopravnej nehode z
27.3.2019, uplatňoval odškodnenie bolesti podľa zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o

náhradezasťaženiespoločenskéhouplatnenia(ďalejajlenako„zákon“)nazákladelekárskehoposudku
A.C.F.(úrazovýchirurgUNLPKošice)z28.9.2020obolestnomvrozsahu685,5bodov[o.i.ajpoložkami
195d – vnútrokĺbová zlomenina horného konca píšťaly vpravo – obidvoch kondylov s posunutím
úlomkov, liečená 2x operáciou, počet bodov 130; hodnotená na dvojnásobok ustanovenej sadzby (+130
bodov), položkou 205 - roztrieštená vnútrokĺbová zlomenina distálnej epifýzy píšťaly vpravo, liečená
3x operáciou, počet bodov 230; hodnotená na dvojnásobok ustanovenej sadzby (+230 bodov), ako aj
položkou 232b - poranenie dôležitého periférneho nervu (ihlicový nerv vpravo) s prerušením vodivých

vlákien, verifikované EMG, počet bodov 85, bodové hodnotenie zvýšené o polovicu (+42,5 bodov)],
ktoré podľa žalobcu (i posudzujúceho lekára) všetky zohľadňujú bodové hodnotenie bolestného jeho
poranenej pravej dolnej končatiny s tým, že výška náhrady za bolestné vzniknutá súčtom základných
sadziebbodovéhohodnoteniatýchtopoložiekvrátaneichzvýšeniapodľa§9ods.5zákonaspolupočtom
bodov847,5spoukazomna§9ods.7aods.8a§10ods.8zákonaneprekračuje900bodov,čojesadzba
bodového hodnotenia podľa položky 386 - strata jednej dolnej končatiny medzi bedrovým a kolenným
kĺbom, vo finančnom vyjadrení na istine po čiastočnom späťvzatí žaloby 13 079,34 € (z a 21,84 € na

a 19,08 €), a to spolu s úrokmi z omeškania 5 % p. a. od 4.3.2021 do zaplatenia; bolestné v rozsahu
zvyšných382bodovzcelkovéhoohodnoteniapočtombodov1067,5žalovanýžalobcoviplnildobrovoľne
ešte pred podaním žaloby.2. Vychádzajúc zo znaleckého posudku znalca v cestnej doprave G. H. I. č. 33/2019 z 8.5.2019
vypracovaného v trestnom konaní (ďalej aj len ako „znalecký posudok“) zistil, že 27.3.2019 k zrážke
vozidla žalobcu zn. Škoda Octavia (ďalej aj len ako „vozidlo žalobcu“) s vozidlom vodičky A. J. zn.

Seat Ibiza červenej farby (ďalej aj len ako „vodička“ a aj len ako „vozidlo Seat“) došlo na križovatke
hlavnej cesty s vedľajšou cestou tak, že vodička vozidla Seat jazdiaca po prístupovej komunikácii
pri odbočovaní vľavo na hlavnú cestu vošla do križovatky, čím nedala prednosť po hlavnej ceste
zľava prichádzajúcemu vozidlu žalobcu, ktorý v úseku s najvyššou dovolenou rýchlosťou 70 km/h pred
nehodousapohybovalnaúrovninárazovejrýchlosti94,7-104,7km/havsnahevyhnúťsazrážkeprešiel

vľavo, kde v strednej časti križovatky došlo k zrážke predných častí oboch vozidiel; po náraze vozidlo
žalobcu odhodilo vľavo do priekopy v smere jeho pohybu, vozidlo Seat ostalo stáť na kolesách v strede
križovatky; vozidlo Seat pred nehodou sa pohybovalo nulovou rýchlosťou, v čase nárazu rýchlosťou
9,5 - 10,5 km/h. Za technickú príčinu dopravnej nehody znalec stanovil tie prvky nehodového deja,
ktoré vznikli v rozpore s technickým výkladom pravidiel cestnej premávky, ktoré kolíznu situáciu buď
vyvolali alebo znemožňovali zabrániť dopravnej nehode. Podľa znalca kolíznu situáciu vyvolala vodička

vozidla Seat, ktorá tým, že neodhadla rýchlosť vozidla žalobcu, vošla do jeho jazdnej dráhy, čím mu
nedala prednosť a vytvorila mu prekážku, ktorá však nebola náhla, lebo žalobca mohol nehode zabrániť
dodržanímmaximálnejdovolenejrýchlosti70km/hnadanomúseku,kedybysavozidlábezpečneminuli;
povrch vozovky bol suchý, rozhľadové pomery boli dobré, viditeľnosť znížená vplyvom poveternostných
podmienok (svitanie). Vodička vozidla Seat dopravnej nehode mohla teda zabrániť daním prednosti

v jazde vozidlu žalobcu, ako jej to prikazovala dopravná značka P1 „Daj prednosť v jazde“. V zmysle
záverov trestného konania vedeného proti vodičke vozidla Seat ako obžalovanej, popísaným konaním
táto porušila dôležitú povinnosť vyplývajúcu z §20 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke,
čím žalobcovi z nedbanlivosti spôsobila ťažkú ujmu na zdraví, pričom skutok spáchala závažnejším
spôsobom, keďže porušila dôležitú povinnosť uloženú jej podľa zákona [ublíženie na zdraví podľa §157

ods. 1 a ods. 2 písm. a), §138 písm. h) Tr. zák.].

3. Z výpovede vodičky zistil, že táto ešte pred príjazdom na križovatku z vedľajšej cesty s hlavnou
signalizujúc svoj úmysel odbočiť vľavo na hlavnú cestu zapla ľavú smerovku, pred križovatkou zastavila,
pozrela sa doprava aj doľava, pričom nevidela prichádzať žiadne auto. Až keď pozrela druhýkrát vľavo,

videla, a to ešte dosť ďaleko, niekde v mieste, kde je dopravná značka obmedzujúca rýchlosť jazdy na 70
km/h, prichádzať nejaké osobné auto, pričom zo svojich skúseností vie, že keď auto je ešte tak ďaleko,
tak má dosť času vojsť do križovatky a zaradiť sa do svojho jazdného pruhu smerom vľavo, preto sa
pomaly pohla dopredu. Keď už bola prednou časťou v strede križovatky, videla, že zľava prichádzajúce
auto sa k nej blíži veľmi rýchlo, na čo reagovala zastavením vozidla, ktoré riadila. Prichádzajúce vozidlo

však nešlo rovno, ale vybočilo plynule vľavo do jej smeru jazdy a následne pravou prednou časťou
narazilo do ľavej prednej časti jej vozidla (č. l. 80 - 81 vyšetrovacieho spisu). Z výpovede spolujazdca
vo vozidle Seat, H. K. ako svedka pre súd vyplynulo, že keď autom prišli na výjazd na hlavnú cestu a
vyšli na ňu, A. L. ako ďalší spolujazdec, na prichádzajúce auto upozornila skríknutím „Pozor, ide auto!“.
Z výpovede žalobcu zistil, že keď svojím vozidlom prichádzal pred priemyselný park, vpravo videl stáť

nejaké červené auto, ktoré, keď sa k nemu približoval, zrazu sa pohlo. V snahe vyhnúť sa zrážke s týmto
vozidlom vyhol sa smerom doľava, pričom prednou časťou svojho motorového vozidla zachytil prednú
časť červeného motorového vozidla.

4. Citoval ustanovenia §3 ods. 2 písm. a), §2 ods. 1 písm. b), §16 ods. 5, §20 ods. 1 a §137 ods. 2 písm.

h) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení účinnom k 27.3.2019, ustanovenia Občianskeho
zákonníka (§427 ods. 1 a 2, §428, §429, §431), §15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, §3 ods. 1 - 3,
§5 ods. 1, §5 ods. 2, §5 ods. 4, §9 ods. 3, §9 ods. 5, §9 ods. 7, 8 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za
bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Z opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č.

16/2018 o ustanovení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
na rok 2018 zistil, že s účinnosťou od 31.5.2018 výška náhrady za bolesť v rozhodnom roku 2018 za
jeden bod bola a 19,08 €. Zodpovednosť vodičky za vzniknutú škodu mal preukázanú právoplatným
rozhodnutím v trestnej veci vedenej proti nej ako obžalovanej (§193 CSP) a pretože zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou tohto jej vozidla v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistená

bola u žalovaného, u ktorého žalobca nárok na náhradu škody zo vzniknutej škodovej udalosti pri
strete prevádzok si uplatnil v zmysle §15 zákona č. 381/2001 Z. z., pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej
poisťovne mal za danú. Vec právne posúdil ako vyporiadanie medzi prevádzateľmi dvoch prevádzok
účastnýchnastreteavkonanípretoposudzovalzodpovednosťajsamotnéhožalobcuakovodičavozidlaŠkoda podľa jeho účasti na spôsobení vzniknutej škody, náhradu ktorej v konaní uplatnil (§431 o. z.),
majúc na zreteli, že miera účasti na vzniknutej škode vyjadruje aj prípadné zavinené konanie alebo
opomenutie jednotlivých prevádzateľov, ak toto konanie či opomenutie bolo v príčinnej súvislosti so

vznikom škody (R 3/1984).

5. Na základe vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania uzavrel, že účasť na spôsobení
vzniknutej škody v danom prípade mali obaja prevádzatelia motorových vozidiel účastných na strete,
ktorý podľa záverov súdu mal dve príčiny. Jednou bolo zavinené konanie žalobcu, ktorý viedol vozidlo

rýchlosťou minimálne 24 km/h vyššou, ako je maximálna dovolená rýchlosť v danom úseku, čím
tento nielen porušil povinnosť podľa §16 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, ale aj vytvoril
podmienky, ktoré mu znemožnili zabrániť dopravnej nehode. Druhou príčinou bolo zavinené konanie
vodičky vozidla Seat, ktoré spočívalo v tom, že táto pri odbočovaní z vedľajšej cesty na hlavnú nedala
prednosť v jazde žalobcovi. Pri určení pomeru medzi týmito dvomi príčinami vychádzajúc z úvahy, že
samotná okolnosť, že žalobca ako vodič s prednosťou v jazde prekročil maximálne dovolenú rýchlosť,

nič nemení na povinnosti vodičky vozidla Seat prechádzajúceho z vedľajšej cesty na hlavnú dať
prednosť v jazde vozidlu žalobcu prichádzajúcemu po hlavnej ceste, uzavrel, že prekročenie maximálnej
dovolenej rýchlosti v danom prípade môže mať len obmedzený význam najmä z hľadiska miery
následkov stretu, nakoľko samé o sebe nevedie k takému nebezpečenstvu, ako porušenie povinnosti
dať prednosť v jazde, ktoré okrem toho, že zákonom je kvalifikované ako porušenie pravidiel cestnej

premávky závažným spôsobom, samé o sebe vedie k bezprostrednému a reálnemu nebezpečenstvu
stretu prevádzok vozidiel, kým porušenie povinnosti dodržiavať maximálnu dovolenú rýchlosť takéto
nebezpečenstvo zakladá až v spojení s ďalšími podmienkami a okolnosťami konkrétnej dopravnej
situácie, pričom v danom prípade nedošlo ani k extrémnemu porušeniu povinnosti vodiča s prednosťou
v jazde dodržiavať najvyššiu dovolenú rýchlosť, v dôsledku čoho by vodičke vozidla Seat bolo fakticky

znemožnené splniť jej povinnosť dať prednosť v jazde, čo by zároveň menilo aj mieru jeho účasti
na spôsobení vzniknutej škody, ktorej náhradu uplatňuje v konaní. Bez ohľadu na to, mieru účasti
vodičky vozidla Seat na spôsobení vzniknutej škody z hľadiska príčin stretu prevádzok a spôsobenia
vzniku škody nemohol posudzovať izolovane, t. j. neprihliadajúc na konanie žalobcu a ostatné okolnosti
konkrétnej situácie. Vzal preto do úvahy, že (i) žalobca prekročil maximálnu dovolenú rýchlosť o viac

ako 30 %, čo síce nepovažoval za extrémne porušenie povinnosti, ale mal na zreteli, že rýchlosť
takto prekročil vedome a konal tak po nepomerne dlhšiu dobu, než akú mala vodička vozidla Seat na
pozorovanie a vyhodnocovanie neprimeranej rýchlosti jeho vozidla a ak by (ii) žalobca jazdil najvyššou
dovolenou rýchlosťou 70 km/h, kolízna situácia by nevznikla, keďže podľa záverov znaleckého posudku
vozidlá by sa bezpečne minuli a žalobca by mohol zrážke zabrániť. Uzavrel preto, že tak žalobca, ako

aj vodička vozidla Seat pri vynaložení úsilia, ktoré od nich ako vodičov motorových vozidiel možno
požadovať, mali možnosť zabrániť vzniku dopravnej nehody. Žalobca tým, že by svoje motorové vozidlo
neriadil rýchlosťou najmenej o 24,7 - 34,7 km/h vyššou, ako je najvyššia dovolená rýchlosť v danom
úseku a vodička vozidla Seat tým, že by správne odhadla rýchlosť blížiaceho sa vozidla žalobcu, dala
mu prednosť a nevošla do jeho jazdnej dráhy. S týmto odôvodnením účasť žalobcu a vodičky vozidla

Seat na spôsobení vzniknutej škody stanovil v pomere 30 % : 70 %.

6. Majúc na zreteli, že pre potrebu rozlíšenia bodového hodnotenia bolesti a bodového
hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia systematika zákona od seba striktne odlišuje úpravu
použiteľnú na podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a zásady pre hodnotenie

sťaženia spoločenského uplatnenia (Najvyšší súd SR vo veci 1Sžo/52/2013 a podporne aj
7Sžso/25/2013), použitie limitujúcej položky 386 posudzujúcim lekárom v predloženom lekárskom
posudku s odôvodnením, že táto svojím systematickým zaradením v II. časti v prílohe č. 1 zákona
č. 437/2004 Z. z. je položkou sťaženia spoločenského uplatnenia, pri posudzovaní opodstatnenosti
výšky uplatneného nároku na náhradu za bolestné nepovažoval za súladné so zákonom a preto pri

rozhodovaní v tejto veci zároveň nepovažoval za možné postupovať podľa predloženého lekárskeho
posudku v celom rozsahu. Keďže podľa tohto súčet bodového hodnotenia bolesti žalobcom utrpenej za
súčasne viac poškodení na jeho zdraví vzťahujúcich sa na jeho pravú dolnú končatinu je 720 bodov
(položka 195d s počtom bodov 130 x 2, položka 205 s počtom bodov 230 x 2), uzavrel, že tento súčet
v rozpore s §9 ods. 7 zákona prekročil bodové hodnotenie za exartikuláciu (odňatie) bedrového kĺbu

alebo odňatie stehna podľa položky 216 s počtom bodov 260, ktorú považoval za položku, ku ktorej treba
prirovnať anatomickú alebo funkčnú stratu jednej končatiny, čím túto otázku, považujúc ju za odbornú,
mal vyriešenú, pričom v tomto smere sa odvolal na stanovisko hlavného odborníka pre úrazovú chirurgiupri ministerstve zdravotníctva podaného v zhora zmienenej veci rozhodovanej najvyšším súdom, podľa
ktorého „strata končatiny a amputácia v zmysle náhrady za bolesť sú identickými pojmami“).

7. Z celkového počtu bodového hodnotenia bolestného podľa predmetného lekárskeho posudku (1067,5
bodov) tak ustálil, že žalobcovi prislúcha odškodnenie celkom za 607,5 bodov, z toho 260 bodov za
poškodenie pravej dolnej končatiny podľa limitujúcej položky 216, v ktorej sú obsiahnuté položky 195d
a 205 vzťahujúce sa na poškodenie na zdraví na tejto končatine a zvyšok za ostatné poškodenia zdravia
(objektivizované predloženým lekárskym posudkom ohodnotené položkami 2, 76, 83, 223, 232b a 246c);

postup posudkového lekára, ktorý s týmito položkami 195d a 205 sčítal aj položku 232b (poranenie
dôležitého periférneho nervu - ihlicový nerv vpravo), nepovažoval za správny s odôvodnením, že podľa
systematiky zákona podľa tejto sa hodnotí bolesť pri poškodení nervovej sústavy, a nie pri poškodení
dolnej končatiny.

8.Pozohľadneníúčastižalobcunaspôsobenívzniknutejškodynajehozdravívrozsahu30%jehonárok

považoval preto za opodstatnený len v rozsahu 425,5 bodov (70 % zo 607,5), čo vo finančnom vyjadrení
(a 19,08 €) po zaokrúhlení predstavuje 8 119 €. Vzhľadom na nespornú skutočnosť, že žalovaný titulom
bolestného za ním uznaných 382 bodov žalobcovi už vyplatil 8 343 €, uzavrel, že žalobcovi titulom
sporného bolestného za predmetné poškodenie na jeho zdraví už žiadna ďalšia náhrada neprislúcha
a žalobu vo zvyšku preto zamietol.

9. Rozhodnutie o trovách konania s argumentom, že neboli tvrdené a súd ani sám nezistil dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu §257 CSP, odôvodnil zásadou úspechu žalovanej
strany v konaní (§255 ods. 1 CSP).

10. Proti tomuto rozsudku, čo do jeho zamietavého výroku, ako aj proti jeho výroku o trovách konania
žalobca podal odvolanie navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň navrhol, aby odvolací súd
odvolacie konanie prerušil do právoplatného skončenia konania na ústavnom súde vo veci PL. ÚS
19/2018. Ako odvolateľ v odvolaní vyjadril svoju nespokojnosť tak s ustálením miery jeho účasti na

spôsobení vzniknutej škody, ako aj s výkladom §9 ods. 7 zákona č. 437/2004 Z. z. aplikovaným súdom.

11. Predovšetkým s poukazom na výpoveď svedka H. K., podľa ktorej vodička na upozornenie A.
L. ako ďalšieho spolujazdca, že po hlavnej ceste sa k nim blíži vozidlo žalobcu, reagovala slovami,
„ako sa sem dostal“, výpoveď tejto svedkyne považuje za pravdivý opis priebehu udalostí tak, ako sa

reálne stali a zároveň spochybňuje pravdivosť tvrdenia vodičky, že sama si všimla blízkosť motorového
vozidla žalobcu idúceho zľava, ktorému v zmysle dopravného značenia mala dať prednosť. Podľa neho
je preto bezpochyby zrejmé, že príčinou zrážky, a teda príčinou vzniku škody na jeho zdraví bolo
správanie vodičky, ktorá napriek tomu, že vo svojej výpovedi potvrdila, že pred vstupom na križovatku
spozorovala blížiace sa auto žalobcu premávajúce po hlavnej ceste, v skutočnosti naň bola upozornená

až spolujazdcom, na čo ako vodička spanikárila a svojím ďalším správaním zapríčinila vznik nehody.

12. Proti záverom znaleckého posudku, z ktorého súd vychádzal pri svojom rozhodovaní o miere
účasti oboch prevádzateľov účastných na strete prevádzok, namieta, že tieto (aj) pri konštatovaní
možnosti jednotlivých vodičov odvrátiť kolíziu, vychádzajú výlučne zo simulácie nehody, ktorá (i) iba

predpokladá ideálne správanie vodiča pri riadení motorového vozidla, t. j. bez zohľadnenia ľudského
faktora (vyhodnocovanie stavu premávky v nadväznosti na vlastné skúsenosti, aktuálne rozpoloženie,
možnosť nepozornosti a oneskorenej reakcie po 8 hodinovej nočnej pracovnej zmene a pod.) a (ii)
zároveň predpokladá pritom aj dva faktory, ktoré museli nastať súbežne, aby k nehode nedošlo, a to
a) žalobca mal viesť motorové vozidlo na úrovni najvyššej dovolenej rýchlosti 70 km/h a zároveň b)

rýchlosť motorového vozidla Seat po rozjazde mala byť na úrovni 34,50 km/h, pričom v znaleckom
posudku, avšak stále len v rovine predpokladu, je konštatované, že vodička vozidla Seat pred zrážkou
brzdila, a v trestnej veci vypovedala, že do križovatky sa pohla pomaly dopredu. Nepovažuje preto za
preukázané, že by vozidlo Seat dosiahlo rýchlosť znalcom stanovenú pre bezpečné minutie vozidiel,
resp., že by pri správaní a spôsobe riadenia vodičkou J. túto mohlo dosiahnuť aj za predpokladu, že

by žalobca viedol svoje motorové vozidlo pomalšie. Podľa odvolateľa neexistoval preto žiaden zákonný
dôvod, aby súd krátil jeho nárok v rozsahu 30 %. Zároveň nepovažuje za možné akceptovať názor
súdu ani o dvoch príčinách nehody v kontexte rýchlosti a vzdialenosti motorových vozidiel, nakoľko
vodička mala rozhľad aj čas sa rozhodnúť, či spôsobom, ktorým bude viesť motorové vozidlo, dokážebezpečne prejsť do svojho jazdného pruhu bez ohrozenia iných účastníkov cestnej premávky. Súdu
tiež vytýka, že nárok mu krátil a mieru jeho účasti na spôsobenej škode určil formalisticky podľa toho,
o koľko žalobca na danom úseku prekročil rýchlosť, pričom správne mal skúmať, do akej miery svojím

správaním jednotlivé subjekty zapríčinili, že došlo k takému poškodeniu na zdraví žalobcu, ako to bolo
konštatované v lekárskom posudku. Podľa odvolateľa samotná skutočnosť, že on motorové vozidlo
viedol vyššou rýchlosťou, ešte neznamená, že išlo o faktor, ktorý práve v rozsahu 30 % sa podieľal na
tom, že došlo k rozsiahlemu poškodeniu jeho zdravia. Namieta preto, že v konaní nebolo preukázané, že
ak by žalobca viedol motorové vozidlo nižšou rýchlosťou a napriek tomu by došlo k nehode, poškodenie

jeho zdravia by bolo v menšom rozsahu. On pritom na vzniknutú dopravnú situáciu reagoval tým, že
sa snažil zrážke motorových vozidiel zabrániť tak, že stočil svoje motorové vozidla sčasti doľava do
prázdneho priestoru, nakoľko legitímne očakával, že vodička motorového vozidla Seat okamžite zastaví
a dá prednosť vozidlu idúcemu po hlavnej ceste.

13. Odvolateľ nebol spokojný s rozhodnutím súdu ani pokiaľ tento za poškodenie jeho pravej dolnej

končatiny lekárom ohodnotené položkami 195d a 205 so súčtom bodov 720 považoval za možné
priznať bolestné podľa limitujúcej položky 216. S poukazom na §3 ods. 1 zákona namietal, že náhrada
za bolesť má byť primeraná, a teda adekvátna zistenému poškodeniu na zdraví v priebehu liečenia
alebo odstraňovania následkov, v dôsledku čoho aj §9 zákona vrátane jeho odseku 7 bolo potrebné
vykladať v súlade s touto zásadou primeranosti. Pokiaľ §9 ods. 7 zákona v prípade viacerých poškodení

vzťahujúcich sa o. i. na tú istú končatinu súčet bodového hodnotenia limituje, podľa neho sporným
bol len spôsob interpretácie §9 ods. 7 zákona, nakoľko v jeho prílohe 1 slovné spojenie „anatomická
alebo funkčná strata orgánu alebo končatiny“, sa ani nenachádza. Súd pri výbere limitujúcej položky
sadzobníka bolestného podľa neho nesprávne vybral položku 216 označenú ako „odňatie bedrového
kĺbu alebo odňatie stehna“, nakoľko týmto odňatím je len samotný akt amputácie končatiny, o ktorom

zase v §9 ods. 7 zákona nie je ani zmienka, pričom tento ráta nielen s anatomickou, ale aj s funkčnou
stratou orgánu alebo končatiny, čo súd v danej veci pri výbere limitujúcej položky nezvažoval a ide preto
o dezinterpretáciu tohto zákonného ustanovenia. Podľa odvolateľa súd v napadnutom rozsudku okrem
toho si aj protirečí, keď v 50. odseku jeho odôvodnenia zastáva názor, že aplikácia §9 ods. 7 zákona
je otázkou právnou, kým v 53. odseku v tomto smere prijal závery ako odbornej otázke identickosti

pojmov „strata končatiny“ a „amputácia“. A pretože táto odborná otázka mala byť vyriešená v inom
súdnom konaní, namietal, že sa tak stalo v rozpore s §206 CSP a pretože sa tak malo stať na základe
stanoviska hlavného odborníka pre úrazovú chirurgiu pri ministerstve zdravotníctva, namietal, že tento
niejeznalcomavzmienenomstanoviskutentopretoprezentovalsvojvýlučnesubjektívnynázorapokiaľ
byišloootázkuprávnu,tentoakozamestnanecústrednéhoorgánuštátnejsprávyaninebolkompetentný

podávať záväzný výklad právnych predpisov.

14. Podľa odvolateľa, pričom, ako tvrdil v odvolaní, vychádzal z názoru znalcov z odborov traumatológia
a chirurgia, pod funkčnou stratou dolnej končatiny sa rozumie úplné prerušenie všetkých šiestich
nervov prislúchajúcich k tejto končatine. Namietal preto, že poranenie jeho pravej dolnej končatiny ako

k limitujúcej položke malo byť prirovnané k položke 232c v prílohe č. 1 zákona (poranenie dôležitého
periférneho nervu – úplné prerušenie), čo v bodovom hodnotení vo svojom súčine predstavuje až 1020
bodov (6 x 170) a preto podľa neho nie je správny záver súdu, že posudzujúci lekár pri hodnotení
bolestného v jeho prípade vychádzal z nesprávnej prílohy zákona, keďže ten použitím limitujúcej sadzby
900 bodov podľa položky 386 neprekročil bodové hodnotenie 1020 bodov za funkčnú stratu pravej dolnej

končatiny. Ďalšie pochybenie súdu odvolateľ vzhliadol v nezvýšení základného bodového hodnotenia
260 bodov podľa limitujúcej položky 216, a to postupom ustanoveným v §9 ods. 5 zákona, hoci žiadne
ustanovenie zákona nevylučuje, aby aj takáto najvyššia, avšak stále len základná sadzba bodového
hodnotenia, bola zvýšená za predpokladu splnenia podmienok ustanovených v §9 ods. 5 zákona.
Žalovaný v konaní pritom nikdy nerozporoval rozsah poškodenia na zdraví žalobcu, z čoho je zrejmé,

že išlo o poškodenie závažné a bolesť, ktorú žalobca vytrpel, bola vysoká.

15. Odvolateľ napokon namieta aj proti rozhodnutiu o trovách konania argumentujúc neúčelnosťou
a neopodstatnenosťou trov žalovaného vynaložených na jeho zastúpenie advokátom, keďže ide
o obchodnú spoločnosť s vlastným právnym oddelením a zamestnancami, ktorí ešte pred začatím

konania dospeli k záveru o nevyplatení nároku žalobcovi, pričom advokát v konaní len opakoval tie isté
skutočnosti. V predmetnej veci spornou bola pritom len výška náhrady škody, ktorá je však druhotnou
a nadväzujúcou k tomu, že škoda na zdraví žalobcu spôsobená nesporne bola, v čom videl naplneniedôvodu hodného osobitného zreteľa, s ohľadom na ktoré súd postupom podľa §257 CSP žalovanému
nemal priznať plnú náhradu trov konania.

16. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý rozsudok v žalobcom napadnutom rozsahu považoval za
vecne správny a zákonný a navrhol ho preto potvrdiť. Argumentáciu žalobcu spočívajúcu v presvedčení
o správnosti jeho názoru, že jedinou príčinou vzniku dopravnej nehody bolo správanie sa vodičky vozidla
Seat považoval za bezpredmetnú, a to najmä s ohľadom na závery znaleckého posudku č. 33/2019
znalca G. H. I. vyhotovené tak v rámci trestného konania, ako aj v tomto sporovom konaní a tiež aj

s ohľadom na výpoveď samotného žalobcu, ktorý potvrdil, že z jeho strany došlo k porušeniu pravidiel
cestnej premávky tým, že prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť. Určenie jeho účasti na spôsobení
vzniknutej škody tak, ako to ustálil súd, považoval preto za správne a riadne odôvodnené, majúc za to,
že žalobca svojím konaním významne sa podieľal na vzniku predmetnej dopravnej nehody.

17. Odvolateľom namietaná primeranosť odškodnenia za bolesť ustanovená v §3 ods. 1 zákona podľa

žalovaného nemá súvis s jeho §9 ods. 7, ale práveže § 3 ods. 1 je nutné vykladať v spojitosti s §3 ods.
2 zákona, pričom pre toto sporové konanie podstatnou bola jeho druhá veta, v zmysle ktorej „sadzby
bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti“, kde je zakotvená tzv.
systematika zákona ako esenciálna zložka rozdielu medzi náhradou za bolesť a náhradou za sťaženie
spoločenskéhouplatnenia,pričomžalobcaakodominuslitisvtomtosporovomkonanísiuplatnilnáhradu

bolesti, a nie náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalovaný plne sa stotožnil s tým, ako súd
prvej inštancie v 10. a nasl. odsekoch svojho odôvodnenia podrobne a vyčerpávajúco vysvetlil, prečo
a ako aplikoval §9 ods. 7 zákona na prejednávaný prípad a vo veci rozhodol správne, pokiaľ žalobu
preto zamietol. Poukazuje na to, že odvolateľ v odvolaní nijako sa nevyjadruje k tomu, prečo posudzujúci
lekár pri ohodnocovaní jeho bolesti použil položku 386 systematicky zaradenú do II. časti prílohy č.

1 označenej ako sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia pri úrazoch.
Keďže však zistené zranenia žalobcu spadajúce pod nároky na žalobou uplatnené bolestné vo svojich
súčtoch v prípade jeho pravej dolnej končatiny presahovali bodové hodnotenie 260 bodov za položku
216, súd podľa neho postupoval správne, keď za aplikácie §9 ods. 7 zákona použil tento limit, čo
je plne v súlade s platnou právnou úpravou a argumentáciu žalobcu v podanom odvolaní považuje

za nedôvodnú a tendenčnú, pričom rozdiel medzi bolestným a sťažením spoločenského uplatnenia
v položke 386 s počtom bodov 900 je práve preto taký výrazný, že odškodnenie podľa položky 386 má
mať satisfakčný následok pre poškodených, ktorí v rámci úrazu trvalo stratia končatinu, čo nie je prípad
žalobcu.

18. Žalovaný nesúhlasil s argumentáciou odvolateľa ani o akejsi neúčelnosti zastúpenia žalovaného
v konaní advokátom, ktorý pri výkone svojho povolania žalovanému poskytoval právnu pomoc, riadne sa
zúčastňoval pojednávaní a vyhotovoval kvalifikované písomné podania reflektujúc na dosiahnutý stupeň
dokazovania vo veci s cieľom dosiahnuť v spore úspech. Z pohľadu žalovaného žalobca s poukazom
na jeho argumentáciu v odvolaní, v konaní pred súdom prvej inštancie bol pasívny a nečinný, t. j.

nároky uplatňované v odvolacom konaní tento riadne mal uplatniť na súde prvej inštancie, čo neurobil,
pričom pred ukončením dokazovania vyhlásil, že nemá žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Pokiaľ
naplnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa pree postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania
podľa §257 CSP odvolateľ videl jedine v tom, že mu bola spôsobená škoda na zdraví, podľa žalovaného
je to úplne mimo zákonného rámca, ako aj ustálenej rozhodovacej praxe súdu, pričom žalobca v konaní

pred súdom prvej inštancie aplikácie tohto zákonného ustanovenia sa nedožadoval.

19. Žalobca po tom, čo mu bolo doručené vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu, konajúcemu súdu
oznámil, že právo na podanie odvolacej repliky v konaní nevyužíva. Žiadna zo strán ďalšie podanie vo
veci neurobila.

20. Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, ako aj s predmetom konania na ústavnom súde
vo veci PL. ÚS 19/2018 vychádzajúc z jeho uznesenia z 28.11.2018 o prijatí návrhu na ďalšie konanie,
odvolacísúduznesenímz27.3.2024reflektujúcnanávrhžalobcuobsiahnutývodvolanípostupompodľa
§164 CSP odvolacie konanie prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Ústavnom súde

SR pod sp. zn. PL. ÚS 19/2018 o súlade §9 ods. 7 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov s Článkom 1 ods.
1, Článkom 13 ods. 4 a Článkom 40 ústavy; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 21.5.2024.
Ústavný súd nálezom z 24.4.2024 pod č. k. PL. ÚS 19/2018 - 59 nevyhovel návrhu pôvodne Okresnéhosúdu Bratislava II na začatie konania podľa Článku 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR; právoplatný nález
ústavného súdu je zverejnený na jeho webovom sídle (§70 ods. 2 zákona o ústavnom súde), čím
odpadla prekážka, pre ktorú konanie sa prerušilo, odvolací súd uznesením z 5.11.2024 rozhodol preto

o pokračovaní v odvolacom konaní; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22.11.2024.

21. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a
tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34
a 355 nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

22. Rozsudok vo výroku je vecne správny, odvolací súd ho preto postupom podľa §387 ods. 1 CSP
potvrdil.

23.RozsudoknaKrajskomsúdevKošiciachverejnebolvyhlásený29.1.2025o9.40hod.vpojednávacej
miestnosti č. dv. 210/II. posch., trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 20.12.2024 boli
zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a ods. 3
za použitia §378 CSP).

24. Odvolanie žalobcu nesmerovalo proti výroku o čiastočnom zastavení konania, ktorý preto
nadobudol právoplatnosť a z toho dôvodu nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetom
odvolacieho prieskumu bol iba zamietavý výrok rozsudku a tiež výrok o trovách konania (§367 CSP).

25. Žalobca v odvolaní namietal naplnenie odvolacích dôvodov ustanovených v §365 ods. 1 písm.

b) (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), písm. d) (konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), písm. f) (súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. h) CSP (rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), o ktorých odvolací súd dospel k

záveru, že tieto nie sú naplnené.

26. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP, z týchto
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo správne zisteného

skutkovéhostavuvyvodilsprávnyprávnyzáverarozsudokajnáležiteodôvodnil.Vkonanínebolazistená
žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

27. Správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého rozsudku, ktorý z hľadiska zákonnej požiadavky na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je plne akceptovateľný, presvedčivý, jasný a zrozumiteľný.

V odôvodnení rozsudku súd dal odpovede na všetky relevantné otázky, ktoré mali pre vec podstatný
význam, správne, podrobne a presvedčivo nimi objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia. Odvolací
súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako aj
s obsahom a dôvodmi odvolania nezistil žiaden dôvod, aby sa odchýlil od týchto logických argumentov
a relevantných právnych záverov súdu spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd rozsudkom v odvolaní napadnutom rozsahu
pretosaplnestotožňujeaabysámnadbytočneneopakovalprestranyužznámefaktyprejednávanejveci
spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v súlade s
§387 ods. 2 CSP sa obmedzil len na konštatovanie ich správnosti a na tieto, ako odvolacím súdom zhora

sú reprodukované, odkazuje, ako na jemu vlastné dôvody zamietavého rozsudku o nepreukázanom
nároku na náhradu bolestného za poškodenie na zdraví žalobcu pri úraze utrpenom pri dopravnej
nehode z 27.3.2019.

28. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky žalobcu odvolací

súd dopĺňa nasledovné dôvody.

29. Podľa §366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajúprocesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

30. Odvolateľ v odvolaní použil aj také prostriedky procesného útoku, resp. procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, hoci sa netýkajú ani procesných podmienok, ani
vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, nemá byť nimi preukázané, ani to, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a odvolateľ ani netvrdí, že

ich nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie bez svojej viny. Neboli preto splnené zákonné
podmienky ustanovené v §366 CSP, aby odvolací súd na tieto novoty v odvolacom konaní prihliadal.
Z týchto dôvodov odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní žalobcu ako na neprípustné novoty
v odvolacom konaní nemohol prihliadať na ktorúkoľvek odvolateľom až v odvolaní použitú námietku
smerujúcu k spochybneniu záverov znalca z odboru cestná doprava, G. H. I., vyjadrených v znaleckom
posudku vypracovanom v trestnom konaní o tom, čo bolo technickou príčinou dopravnej nehody, a to

či už poukazom na určité fragmenty z výpovede spolujazdca H. K. ako svedka, ktoré v konaní pred
súdom prvej inštancie čítaním z výpovede tohto svedka ani nezazneli, pričom v konaní pred súdom
prvej inštancie žalobca nemal žiadne návrhy na vykonanie dokazovania, ako ani námietkami, že všetky
závery znalca vychádzajú len zo simulácie nehody, a teda sú založené len na akýchsi predpokladoch, že
nepovažuje preto za preukázané, že by vozidlo Seat rýchlosť znalcom stanovenú pre bezpečné minutie

vozidiel vôbec dosiahlo, resp., že by pri správaní a spôsobe riadenia vodičky túto mohlo vôbec dosiahnuť
aj za predpokladu, že by žalobca viedol svoje motorové vozidlo pomalšie, ako ani to, že ak by žalobca
viedol motorové vozidlo nižšou rýchlosťou, pri eventuálnej dopravnej nehode by utrpel poškodenie na
jeho zdraví v menšom rozsahu, to všetko v snahe presvedčiť odvolací súd o tom, že dopravnú nehodu
zavinila a preto aj účasť na spôsobení vzniknutej škody mala výlučne vodička vozidla Seat a že podľa

odvolateľa nemožno preto akceptovať záver súdu o dvoch príčinách dopravnej nehody.

31. Ani jedna z odvolacích námietok žalobcu nie je spôsobilá spochybniť správnosť záverov znaleckého
posudku z trestného konania vedeného proti vodičke vozidla Seat, na ktorých svoje rozhodnutie v tejto
sporovej veci napadnutým rozsudkom založil aj súd prvej inštancie, že táto pred vstupom do križovatky

z vedľajšej cesty na hlavnú, na ktorú chcela odbočiť vľavo, si nevšimla po hlavnej ceste blížiace sa
vozidlo žalobcu alebo nesprávne odhadla jeho rýchlosť a nie je preto nijako spôsobilá spochybniť
správnosť jeho záverov, že kolíznu príčinu dopravnej nehody spôsobom svojej jazdy vytvorila vodička
vozidla Seat. Odvolacie námietky žalobcu zároveň nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov
znalca, ktoré si osvojil aj súd v tejto sporovej veci ani v tom, že dopravnej nehode (okrem vodičky)

mohol zabrániť aj žalobca, pokiaľ by bol dodržal najvyššiu dovolenú rýchlosť v danom úseku cesty,
pretože vozidlá tak by sa bezpečne minuli. Na ich preukázanie nepredložil žiaden dôkaz a žiaden takýto
dôkaz ani nenavrhol. S jeho jedinou námietkou proti záverom znalca, ktorú v konaní pred súdom prvej
inštancie uplatnil, že závery znalca sú nejasné a nejednoznačné v tom, kto dopravnú nehodu zapríčinil,
súd prvej inštancie presvedčivo a úplne vyčerpávajúcim spôsobom sa vysporiadal v 36. a v 39. odseku

odôvodnenia napadnutého rozsudku. Jednoznačné závery znalca o tom, že kolíznu situáciu a akým
spôsobom jazdy vyvolala vodička vozidla Seat, sa nestávajú nejednoznačnými len preto, že žalobca ich
v konaní tak vyhodnotil, ako ani preto, že podľa znalca vzniku dopravnej nehody a tým aj spôsobeniu
vzniknutej škody mohli zabrániť obaja prevádzatelia oboch motorových vozidiel účastných na strete,
pričom jednoznačne uzavrel aj to, čo bolo potrebné urobiť k bezpečnému minutiu vozidiel, a to tak

zo strany vodičky vozidla Seat (dať prednosť vozidlu žalobcu premávajúcemu po hlavnej ceste, t. j.
nevojsť do križovatky, čo predpokladalo správne odhadnúť rýchlosť jeho jazdy), ako aj zo strany žalobcu
(neprekročiť najvyššiu dovolenú rýchlosť v danom úseku cesty).

32. Odvolateľ súdu prvej inštancie nedôvodne vytýka aj to, že mieru jeho účasti na spôsobení vzniknutej

škody v rozsahu 30 % stanovil formalisticky podľa toho, že najvyššiu dovolenú rýchlosť žalobca prekročil
práve o 30 %, nakoľko súd pri stanovení tejto miery pri svojom rozhodovaní bezpochyby nepostupoval
podľa toho, čo odvolateľ v tomto smere namieta. V 43. – 44. odseku jeho odôvodnenia sú len zhrnuté
závery jeho úvah, celá jeho úvaha v tomto smere je však obsiahnutá počínajúc už v 34. odseku, ale
hlavne od 39. odseku a končiac 44. odsekom jeho podrobného a presvedčivého odôvodnenia účasti

oboch prevádzateľov motorových vozidiel na strete, čo plne korešponduje s jednoznačnými závermi
znalca o rozhodujúcej príčine na spôsobení vzniknutej škody na strane vodičky vozidla Seat, ako aj
s dosahom žalobcu na zabránenie kolízii vozidiel, a to rýchlosťou jazdy neprekračujúcou najvyššiu
dovolenú rýchlosť v danom úseku, čo bolo plne v jeho moci, pričom on rovnako, ako vodička vozidlaSeat, od momentu, keď zbadal, že táto svojím vozidlom sa pohla do križovatky, mal k dispozícii taký
istý časový úsek na reagovanie na vzniknutú situáciu, ako ho mala vodička vozidla Seat, čo však na
zabránenie stretu ich vozidiel podľa záverov znalca nestačilo práve preto, že vozidlo žalobcu (nie pred

nehodou), ale (ešte aj) v čase nárazu sa pohybovalo priemernou rýchlosťou 99,7 km/h (94,7 – 104,7).
Práve preto, keď znalec uzavrel, že žalobca mohol zabrániť dopravnej nehode, ak by svojím vozidlom
premával rýchlosťou 70 km/h, nemôže žalobca, ktorý túto rýchlosť v čase nárazu prekročil v priemere
o 30 km/h bez akýchkoľvek dôkazov v súdnom konaní s úspechom sa brániť len tvrdením, že spôsob
jeho jazdy nebol príčinou vzniku dopravnej nehody a že táto a rovnako aj jemu spôsobená škoda na jeho

zdraví vznikla preto výlučne ako dôsledok porušenia povinnosti v cestnej premávke vodičkou vozidla
Seat.

33. Správnosti záverov súdu prvej inštancie o účasti žalobcu a vodičky vozidla Seat na spôsobení
vzniknutej škody v pomere 30 : 70 nemožno preto nič vytknúť.
Pokiaľ zákon č. 437/2004 Z. z. v §3 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť ustanovuje,

že táto musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu
jeho následkov, myslí sa tým náhrada podľa §3 ods. 2 a ods. 3 zákona, t. j. že táto sa poskytuje na
základe lekárskeho posudku, pričom sadzby bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe
č. 1 v I. a III. časti s tým, že ak niektoré poškodenie na zdraví nie je uvedené v sadzbách podľa
odseku 2, použije sa sadzba za iné poškodenie na zdraví, s ktorým ho možno z hľadiska bolesti

najlepšie porovnať. Tu je zakotvená aj súdom prvej inštancie zmienená systematika daného zákona,
ktorá pri hodnotení náhrady za utrpené bolesti pri úraze nedovoľuje zamieňať (ani) s náhradami
za sťaženie spoločenského uplatnenia. Keďže žalobca v tomto súdnom konaní si uplatnil náhradu
bolestného, a nie náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, nemožno preto ani limitujúcu položku
bodového hodnotenia v zmysle §9 ods. 7 zákona odôvodňovať použitím sadzby bodového hodnotenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako to urobil posudzujúci lekár v predloženom lekárskom
posudku z 28.9.2020. Náhrada za bolestné je osobitným a celkom samostatným čiastkovým nárokom
poškodeného, ktorý je nezávislý od nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia,
odškodňuje nemajetkovú ujmu a má slúžiť na to, aby poškodený si obstaral náhradné pôžitky na
vyrovnanie prežitých utrpení, strastí a na kompenzovanie životných obmedzení vyvolaných úrazom.

34. Súd prvej inštancie otázku aplikácie §9 ods. 7 zákona posúdil preto správne a k odvolateľom
namietanej dezinterpretácii jeho ustanovení súdom (a ani žalovaným) preto nedošlo, keď pri
odškodňovaní bolesti nepripustil zamieňanie položiek z I. časti s položkami z II. časti prílohy č. 1
zákona, a to hoci I. časť tejto prílohy o anatomickej ani funkčnej strate orgánu či končatiny výslovne sa

nezmieňuje,t.j.nepoužívatentotermínauvažovalpretosprávneajpokiaľpostupposudzujúceholekára,
ktorý za limitujúcu položku odškodnenia za bolesť pri úrazoch považoval položku č. 386 bodového
hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, nepovažoval za správny. Žalobca proti avizovanému
použitiu položky 216 v tom zmysle, že by súd mal použiť inú, vhodnejšiu položku alebo že by mal použiť
položku 232, ako to namieta v odvolaní, v konaní pred súdom prvej inštancie nenamietal a pokiaľ tak

koná až v odvolaní, aj v tomto smere ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní, ktorou odvolací súd
sapretozaoberaťnemohol.Rovnakožiadnazostránnenavrhlaanipodanieznaleckéhoposudkuvtomto
smere, hoci v konaní na námietky žalovaného vznikli dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení
bolestného posudzujúcim lekárom v predloženom lekárskom posudku, na ktorom žalobca žalovaný
nárok zakladal (§7 ods. 6 zákona).

35. Súd vo svojich záveroch o tom, že ide o právnu, resp. o odbornú otázku, si ani neprotirečil,
ako to namieta odvolateľ. Tieto jeho závery sa totiž týkajú dvoch rozdielnych otázok, ktoré riešil.
Jednou bolo rozhodovanie o tom, či náhradu za bolesť pri úrazoch, ktorej sadzby sú ustanovené v I.
časti prílohy č. 1 zákona možno vôbec, resp. do akej miery aplikovať sadzby bodového hodnotenia

ustanovené v II. časti prílohy č. 1, a teda pre náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, t. j. tak, ako
postupoval posudzujúci lekár v predloženom lekárskom posudku. V tomto rozsahu išlo o otázku právnu,
ktorú vo svojich záveroch riadiac sa ustanoveniami zákona vyriešil záporne, pričom správnosť tohto
výkladu zákona je potvrdená aj tou ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ktorú
v odôvodnení napadnutého rozsudku zmieňoval súd prvej inštancie. Druhá otázka, ktorú po negatívnom

vyriešení právnej otázky s cieľom dať zadosť limitácii zákona ustanovenej v jeho §9 ods. 7 vzhliadal,
tkvela v tom, či žalovaným namietaná položka 216 z hľadiska bolesti je porovnateľná s anatomickou
alebo funkčnou stratou dolnej končatiny, keďže na žalobou uplatnený nárok jedine aplikovateľná I.
časť prílohy č. 1 zákona tento pojem expressis verbis neobsahuje, pričom žalobca v konaní pred nímnenamietal nič proti tomu, že súd pri výklade pojmu anatomická strata končatiny sa stotožnil s obranou
žalovaného,žeideoexartikuláciu(odňatie)danejkončatinyalebojejčasti,ktorájeustanovenávpoložke
216, hoci o tom pred súdom výslovne sa pojednávalo, t. j. nenamietal ani to, že pri zvažovaní vhodnosti

porovnateľnej položky je potrebné prihliadať na funkčnú, a nie na anatomickú stratu danej končatiny, ako
to preferovaním položky 232c neprípustne činí až v odvolacom konaní (§366 CSP, a contrario). Potreba
aplikovania limitujúcej položky 216 na prejednávaný prípad je teda výsledkom obrany žalovaného
vsporeriadneuplatnenejpriprvomúkonevoveci,ktorýmupatril,naktorúžalobcatakýmspôsobom,ako
na ňu reaguje v odvolacom konaní, v konaní pred súdom prvej inštancie nereagoval, proti tejto obrane

žalovaného žiaden prostriedok procesného útoku nepoužil. Keďže nebolo preto iného (lepšieho) návrhu
v konaní, súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ ako limitujúcu použil položku ustanovenú pre
poškodenie na zdraví odňatím dotknutej končatiny, pretože táto je najviac porovnateľná s anatomickou
stratou dolnej končatiny, pričom aj bez potreby odborných znalostí je zrejmé, že anatomická strata
končatiny znamená, že daná končatina absentuje, k čomu dochádza po jej amputácii (lat. exartikulácii),
čo podporil aj citovaním záverov vyjadrených v rozhodnutiach najvyššieho súdu. Dokazovanie v tomto

smerenebolopotrebnévykonávať,keďžedanáotázka,akotakápreabsenciuprocesnéhoútokužalobcu
proti obrane žalovaného spornou medzi stranami nebola. Podľa odvolacieho súdu aj v tomto rozsahu
išlo o otázku výkladu ustanovení predmetného zákona, a teda o otázku právnu.

36. Bodové hodnotenie bolestného v limitujúcej položke 216, bez ohľadu na odvolateľom nastolenú

polemiku, že zákon nikde vo svojich ustanoveniach nezakazuje, aby súd aj základné bodové hodnotenie
aj takejto limitujúcej položky aplikovanej v zmysle §9 ods. 7 zákona zvýšil postupom ustanoveným
v jeho §9 ods. 5, súd odvolateľom, a to znova až v odvolacom konaní namietaným spôsobom zvýšiť
nemohol, keďže zákon nikde vo svojich ustanoveniach ani nedovoľuje, aby súd takto postupoval (Čl. 2
ods. 2 Ústavy SR, a contrario). Zvýšenie bodového hodnotenia postupom v zmysle §9 ods. 5 zákona

odvolateľom navrhované znova až v odvolacom konaní (§366 CSP, a contrario), prislúcha pritom
jedine posudzujúcemu lekárovi, ktorý v predloženom lekárskom posudku takto nepostupoval a ako
limitujúcu náhradu poškodenia na zdraví žalobcu použil základné bodové hodnotenie položky, ktorú pre
tento prípad zvolil, pričom žalobca absolútne žiadne nedostatky ním predloženého lekárskeho posudku
v konaní nenamietal. Táto odvolateľom nastolená polemika z hľadiska výsledku tohto sporu je preto

bezpredmetná.

37. Prípadnou existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na rozhodnutie o trovách konania
postupom podľa §257 CSP súd prvej inštancie napriek absencii takéhoto návrhu zo strany žalobcu sa
zaoberal, ale v konaní ich naplnenie nezistil. Argument odvolateľa, že tieto dôvody sú naplnené už len

tým, že škoda na zdraví žalobcu spôsobená nesporne bola, v konaní neobstojí už aj len preto, že nárok
žalobcu na náhradu poškodenia jeho zdravia v rozsahu, v ktorom tento aj skutočne existoval, žalovaným
bol uspokojený ešte pred začatím konania a vo zvyšku jeho existencia preukázaná nebola, čo napokon
viedlo k zamietnutiu od počiatku nedôvodne uplatňovanej žaloby.

38. Rozhodne neobstoja pritom námietky odvolateľa ani o neúčelnosti trov žalovaným vynaložených na
zastupovanie advokátom v tomto súdnom spore en block. Každý totiž, a teda aj žalovaný ako obchodná
spoločnosť má ústavou garantované právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok
ustanovených zákonom (pozri Čl. 47 ods. 2 Ústavy SR), pričom do obsahu tohto práva nesporne patrí
aj právo na zastúpenie sporovej strany v súdnom spore advokátom, pričom Civilný sporový poriadok

v žiadnom zo svojich ustanovení subjektu, akým je žalovaný neukladá, aby vo veciach, v ktorých
tento je či už stranou sporu alebo intervenientom, v konaní pred súdom konal bez reálneho uplatnenia
základného práva na právnu pomoc vrátane zastúpenia advokátom. V tejto súvislosti treba pripomenúť,
že podľa článku 2 ods. 3 Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno
nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Poisťovateľovi žiaden zákon pritom nezakazuje v súdnom

spore byť zastúpený advokátom a tento prístup musel byť aj základom pre posúdenie jeho práva na
náhradu jeho trov na toto zastúpenie vynaložených v súdnom spore.

39. Nárok na náhradu trov konania žalovanému ako úspešnej sporovej strane v konaní by nemohla
byť priznaná preto jedine v prípade, ak by niektoré úkony právnej pomoci poskytovanej advokátom

boli zbytočné, resp. neúčelné, t. j. ak advokát ako jeho zástupca nevykonal úkony nevyhnutné pre
úspech vo veci, resp. neposkytol právne služby, ktorých vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu
alebo ak určité procesné podania nadbytočne sa opakujú bez uvedenia nových, procesne významných
skutočností a pod. To platí aj na podania advokáta, ktoré neobsahujú žiadne skutočnosti vzťahujúce sana predmet sporu alebo skutočnosti, ktoré zostali medzi stranami sporné a treba ich dokazovať, nakoľko
sú významné na posúdenie veci samej, čo odvolateľ v podstate tiež namietal.

40. Účelnosť je teda vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa a spravidla nachádza svoju
opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Trovy vynaložené
sporovou stranou v konaní musia byť v príčinnej súvislosti s jej procesným postojom k predmetu
konania a ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo ako
v danom prípade, procesná obrana proti takémuto tvrdenému nároku. Odvolacie námietky žalobcu

v konaní uplatnené s cieľom namietať účelnosť konkrétnych úkonov zástupcom protistrany podľa neho
len opakovaných spred začatia konania, ktoré voči žalobcovi už vtedy prezentovali aj zamestnanci
protistrany, pritom neobstoja, ak už pre nič iné, tak minimálne preto, že žalovaný splnomocnenie
advokátovi na jeho zastupovanie v konaní pred súdmi udelil už 1.7.2019 a preto aj jeho vyjadrenie
z 3.7.2021 spred začatia konania objektívne mohla koncipovať menovaná advokátka, ktorá žalovaného
v konaní vtedy zastupovala. Javí sa preto, že odvolateľ, ktorý opak tohto nepreukázal, svoje odvolacie

námietky o neúčelnosti trov protistranou vynaložených na jej zastúpenie v tomto spore advokátom založil
len na predpoklade, ktorého naplnenie v konaní preukázať nevedel. Procesná obrana žalovaného vo
veci samej v spore prezentovaná jeho zástupcom pritom jednoznačne, ako to vyplýva z odôvodnenia aj
tohto rozsudku odvolacieho súdu, priniesla žalovanému úspech vo veci, jeho úkony na dosiahnutie tohto
cieľa v konaní boli preto vynaložené účelne a nepochybne je preto naplnené aj hľadisko ich príčinnej

súvislosti s procesným postojom žalovaného k predmetu konania.

41. Uplatnené odvolacie námietky a dôvody odvolateľa z uvedených dôvodov nemali preto vplyv na
vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým
dospel súd prvej inštancie a tieto nie sú preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

rozsudku a privodiť tak pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie či už jeho zmenou alebo zrušením a ako
také preto neobstoja. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 a ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom rozsahu preto potvrdil ako vecne správny vrátane napadnutého závisiaceho
výrokuotrováchkonaniasprávneazákonnezaloženéhonazásadeúspechuvdanomprípadežalovanej
strany v spore (§255 ods. 1 CSP).

42. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1 CSP
rozhodolajotrováchodvolaciehokonania(§262ods.1CSP),atorovnakovsúladesozásadouúspechu
vkonaní(§255ods.1CSP)avodvolacomkonanívcelomrozsahuúspešnémužalovanémupriznalpreto
nárok na náhradu trov odvolacieho konania; o výške náhrady trov po právoplatnosti tohto rozhodnutia

rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§262 ods. 2 CSP). Z rovnakých dôvodov, pre
ktoré neboli naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa na výnimočné rozhodnutie o trovách konania
postupom podľa §257 CSP v prospech neúspešného žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie,
odvolací súd ich naplnenie nevzhliadol ani v odvolacom konaní.

43. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é , ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e p r í p u s t n é, ak jeho rozhodnutie záviselo
od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).