Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 24, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoCsp/27/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8222201112
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8222201112.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom
Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX/XX,
D., zastúpenej: RIEDL advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Slovenská 46, Prešov, IČO: 54 359 490, o
zaplatenie 5.007,41 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov
č.k. 4Csp/33/2022-231 zo dňa 12.09.2024, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto cit.:
,,I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorého po právoplatnosti rozsudku rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo

nesporne preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola dňa 27.10.2015
uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere majúca charakter zmluvy v zmysle ust. § 1 a nasl. zákona
č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej
v texte len ako ,,ZoSÚ“) v predmete poskytnutia účelového spotrebiteľského úveru vo výške 9.930 eur
s uvedením výšky úrokovej sadzby, celkovej čiastky, RPMN, priemernej hodnoty RPMN, výšky odplaty,
najvyššej prípustnej výšky odplaty, výšky splátok vrátane termínov ich splatností. Zároveň mal súd prvej
inštancie preukázané, že právny predchodca žalobcu listom zo dňa 09.03.2021 v zmysle ust. § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka oznámil žalovanej, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 830,60
eur s upozornením, že ak nedôjde k jej úhrade do 15 dní od doručenia výzvy, bude oprávnený vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru. Keďže žalovaná omeškané splátky neuhradila, právny predchodca žalobcu
listom zo dňa 31.03.2021 oznámil žalovanej vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru k 10.04.2021 s
výzvou na úhradu úveru v celkovej výške 5.515,55 eura.
Súd prvej inštancie skúmal splnenie podmienok dodržania odbornej starostlivosti zo strany právneho
predchodcu žalobcu v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1, 15 a 16 ZoSÚ. Bolo na veriteľovi, aby tento

preukázal, že bonitu žalovanej náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 7 ZoSÚ.
Žalobca na výzvu súdu prvej inštancie uviedol, že jeho právny predchodca overil úverové zaťaženie
žalovanej dopytom do úverového registra (mesačné splátky v celkovej výške 327,- eur). Žalobca uviedol,
že jeho právny predchodca pri posudzovaní príjmov vychádzal z čistého mesačného príjmu žalovanejvo výške 850 eur, tak ako to uviedla žalovaná v žiadosti o poskytnutie úveru. Pri posudzovaní výdavkov
žalovanej právny predchodca žalobcu vychádzal z výšky životného minima ako aj z toho, že žalovaná
má X vyživované E. a je vydatá. Žalovaný tak vychádzal z výdavkov žalovanej vo výške 288,51 eura.

Pri overovaní bonity žalovanej právny predchodca žalobcu disponoval určitými údajmi o výške príjmu
žalovanej,jejosobnomstave,počtevyživovanýchosôb,kuktorémupredložilvyplnenúžiadosťžalovanej
o poskytnutie úveru a výstup z lustrácie v úverovom registri. Podľa súdu prvej inštancie nebolo v
konanípreukázané,čisodbornoustarostlivosťoupreduzavretímzmluvyospotrebiteľskomúvereprávny
predchodca žalobcu posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a či si spotrebiteľom

uvádzané skutočnosti vôbec relevantne overil. Postup právneho predchodcu žalobcu pri skúmaní bonity
spotrebiteľa preukázaný v konaní sa javí iba ako formálny a nezodpovedajúci odbornej starostlivosti. S
odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez
porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa.
Podľa súdu prvej inštancie žalobca síce súdu predložil výstup z úverového registra, nie je však zrejmé,
ako skúmal ďalšie bežné výdavky žalovanej, respektíve ako tieto výdavky overil. Iba účelové použitie

údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa
splácať úver, ako tomu v skutočnosti je, spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa §
11 ods. 2 ZoSÚ. Samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o
sebe považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Takýto spôsob
zisťovania bonity klienta možno charakterizovať ako posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom

bez údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa. Žalobca nepredložil žiadne listiny, ktorými
by overil žalovanou uvádzané skutočnosti, nie je teda zrejmé, ako skúmal príjmy žalovanej, výdavky
žalovanej a jej celkové úverové zaťaženie, respektíve ako tieto výdavky overil. Z predložených dôkazov
vyplýva, že dodávateľ zisťoval a overoval príjem žalovanej len cez ňou deklarované údaje bez toho, aby
si ich pravdivosť overil, hoci jeho povinnosťou je zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky spotrebiteľa, a

to nielen tie z úverových registrov.
Zvyjadreniažalobcusúdprvejinštanciezistil,žepriposudzovanívýdavkovvychádzalzosumyživotného
minima na žiadateľa a počtu vyživovaných osôb. V čase posudzovania žiadosti vychádzal z výdavkov
vo výške 288,51 eura. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Okresného súdu
Prešov sp.zn. 18Csp/5/2023 zo dňa 26.04.2023, podľa ktorého z ust. § 7 ods. 27 veta posledná

ZoSÚ vyplýva, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum
ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa. Tejto zákonnej povinnosti sa dodávateľ
nemôžezbaviťodkazomnaživotnéminimum,nakoľkotoniejeratiozákonaatentopostupnezohľadňuje
individuálnosť životnej situácie toho ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny. Tento postup dodávateľa na

úverovom trhu nekriticky akceptuje zjavne nevierohodné údaje poskytnuté spotrebiteľom a nahrádza
ich svojvoľne paušálnym údajom v podobe sumy životného minima. Z ničoho teda neplynie záver ani
usmernenie pre dodávateľov na úverovom trhu, že výdavky (resp. výška nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb) spotrebiteľa sa bez ďalšieho majú rovnať sume životného minima.
Súd prvej inštancie konštatoval, že nebol produkovaný žalobcom ani jediný dôkaz o tom, že by

preveril aj ďalšiu povinnú zložku, t.j. výdavky žalovanej, najmä jej výdavky na živobytie. V žiadosti
o poskytnutie úveru je uvedené, že podľa zistenia veriteľa žalovaná nemá žiadne mesačné finančné
výdavky s výnimkou splátok spotrebných úverov v sume 157,- eur. Tieto údaje sú zjavne nesprávne
(nereálne), čo vyvracia možnosť postupu veriteľa s odbornou starostlivosťou. Nemôže tak byť pochýb
o porušení zákonnej povinnosti veriteľa skúmať s odbornou starostlivosťou výdavky žalovanej, ak ten

pri poskytnutí úveru vychádza z nulových bežných finančných výdavkov žalovanej, a takto to uvedie
do formulára zmluvy, hoci mal a mohol vedieť, že žalovaná finančné mesačné výdavky má, keďže
prinajmenšom o určitých výdavkoch žalovanej mohol mať vedomosť (strava, lieky, bývanie). Veriteľ
teda nezohľadňoval, neposúdil a nepreveril reálne príjmovú a výdavkovú zložku žalovanej, pokiaľ ide
o ekonomický status žalovanej, preto žalobca nemôže úspešne tvrdiť, že jeho právny predchodca

konal s odbornou starostlivosťou. Žalobca absolútne ničím nepreukázal skúmanie výdavkov žalovanej
(minimálne na stravu, lieky, bývanie).
Na základe uvedených zistení súd prvej inštancie v prejednávanej veci dospel k záveru, že žalobca
nepreukázal, že by náležite skúmal a vyhodnotil bonitu žalovanej v zmysle § 11 ods. 2 vety druhej ZoSÚ
v kontexte s § 7 ods. 1 tohto zákona, čo samo o sebe spôsobilo bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.

Nedôsledné skúmanie bonity žalovanej spôsobilo okrem bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru aj ďalší
dôsledok vyplývajúci z § 11 ods. 2 vety prvej ZoSÚ, a to ten, že nie je možné úver predčasne zosplatniť.
Právny úkon veriteľa o zosplatnení je v rozpore s týmto ustanovením, a preto podľa § 39 Občianskeho
zákonníka je absolútne neplatný.Ďalší dôvod prečo nemohlo ísť o platné predčasné zosplatnenie úveru je podľa súdu prvej inštancie
dôvod, na ktorý poukázal opakovane už v minulosti aj Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa
28.06.2018 sp.zn. 6Co/26/2017, kde vo vzťahu k náležitostiam zosplatnenia dlhu uviedol, že „taký

právny úkon, akým je zosplatnenie celého dlhu, by mal obsahovať dôležitý údaj, a to identifikáciu tej
nezaplatenej splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Práve
totiž od splatnosti tejto splátky sa začína počítať premlčacia doba podľa § 103 OZ. Preto možno celkom
opodstatnene konštatovať nad rámec potreby pre rozhodnutie v merite veci, že právny úkon, ktorým
veriteľ zosplatnil celý dlh, je na úkor určitosti nejasný, vyvoláva otázniky, a preto neplatný pre jeho

neurčitosť (§ 37 ods. 1 OZ)“. Uvedený názor bol potvrdený aj v ďalších rozhodnutiach Krajského súdu
v Prešove (viď napr. rozsudok zo dňa 29.10.2019 sp.zn. 20Co/90/2019, bod 17 jeho odôvodnenia).
Negatívne dôsledky bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a z nej sa odvíjajúcej nesprávnej predstavy
veriteľa o výške mesačnej splátky zaťažujú veriteľa, idú na jeho vrub, on pripravil zmluvu a vymedzil v
nej náležitosti spôsobom odporujúcim § 7 a § 9 ods. 2 ZoSÚ, preto nemohol úver predčasne zosplatniť
ani platne postúpiť pohľadávku voči žalovanej na žalobcu, keďže zákonnou podmienkou postupiteľnosti

takejto pohľadávky v zmysle § 17 ZoSÚ bolo, aby išlo o pohľadávku po konečnom termíne splatnosti
spotrebiteľského úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, čo tu splnené nebolo (posledná splátka úveru bola splatná pred uzavretím
zmluvy o postúpení pohľadávok, a to dňa 23.04.2024 a platné predčasné zosplatnenie úveru súdu
preukázané nebolo).

Súd prvej inštancie preto prihliadol na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, nakoľko
vymáhanie pohľadávky a uplatnenie práv v právnom štáte musí mať a má svoj právny rámec, zákonný
postup a ani prípadná existencia dlhu dlžníka nemôže ospravedlniť jeho nedodržanie. V danom
prípade sa navyše plnenia domáha profesionál znalý práva proti neprofesionálovi - spotrebiteľovi, preto
nedodržanie zákonných podmienok postúpenia pohľadávky v zmysle osobitných ustanovení zákona o

spotrebiteľských úveroch tu ide na ťarchu veriteľa a nemôže ho zhojiť ani neplnenie povinnosti dlžníka
splácaťúver,keďžedlžníknaneplatnostipostúpeniapohľadávkybankounažalobcužiadnuvinunenesie
a nijako túto neplatnosť nezavinil. Navyše nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcom nemá
žiaden súvis a vplyv na to, či existuje (a trvá) alebo neexistuje záväzok žalovanej z pôvodnej zmluvy o
úvere, keďže postúpenie pohľadávky sa týka len zmeny v osobe veriteľa a nie pohľadávky ako takej.

V tomto spore nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu, teda platné postúpenie pohľadávky
voči žalovanej, či čo i len jej časti na žalobcu. Žaloba tak v plnom rozsahu musela byť zamietnutá bez
ďalšieho, keďže žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015

Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,CSP“). Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že žalovaná
bola v konaní procesne úspešná v plnom rozsahu, a preto jej patrí nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa
podľa § 257 CSP, pre ktorý by súd žalovanej náhradu trov konania v tomto rozsahu nemal priznať a
ani ich nikto netvrdil.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. V prvom rade žalobca poukázal na zistený skutkový stav veci. Dňa
27.10.2015 uzatvorila žalovaná s postupcom Zmluvu o spotrebiteľskom OTP refinanc exprese č. XXX/
XXXX/XXXX (ďalej len „Zmluva“). Išlo o refinancujúci úver, ktorým bol splatený úver žalovanej vo výške

9.928,- eur, na základe úverovej zmluvy uzavretej medzi žalovaným a VÚB, a.s, kde výška splátky bola
156,74 eura mesačne (istina poskytnutého úveru 10.000,- eur). Výška splátky v predmetnej Zmluve
bola stanovená na sumu 130,39 eura (s výnimkou poslednej alikvotnej splátky v sume 129,75 eura),
pričom výška istiny poskytnutého úveru bola 9.930,- eur. Podľa žalobcu je skúmanie bonity spotrebiteľa
bezpochyby otázkou skutkovou. Okrem toho podotkol, že skúmanie bonity je otázkou odbornou, teda aj

prípadná povinnosť súdu preskúmať splnenie tejto povinnosti je limitovaná na samotný prieskum - nie
následnévyhodnocovanie,čibysúdakoveriteľnazákladedoloženýchlistínspotrebiteľoviúverposkytol.
Žalobca v tomto smere neeviduje vo vzťahu k žalobcom predloženému skúmaniu bonity – konkrétnym
dôkazom zo strany postupcu žiadne konkrétne popretie jednotlivých tvrdení či dôkazov zo strany
žalovanej. Žalovaná v konaní totiž žiadne konkrétne tvrdenie žalobcu vo vzťahu k príjmom nepoprela –

právny zástupca žalovanej namietal, že žalobca nepreukázala skúmanie bonity, avšak k predloženým
dôkazom sa nevyjadril vôbec (tieto nepoprel, žalovaný nežiadal byť v konaní vypočutý), pričom ani
prípadné tvrdenia právneho zástupcu nemožno automaticky stotožňovať so skutkovými tvrdeniami
spotrebiteľa (právny zástupca fakticky nemôže poprieť výšku príjmov, či výdavkov spotrebiteľa v časepodpisu Zmluvy). Súd nemôže ani v spotrebiteľskom spore nahrádzať procesnú aktivitu strán v celom
rozsahu, keď žalovaný nielenže nenavrhoval a nepredložil vykonať dôkaz za účelom preukázania, že
právny predchodca žalobcu neskúmal jeho bonitu, ale sa ani touto argumentáciou v konaní nebráni.

Žalobca zdôraznil, že riadne doručil súdu tvrdenia a dokumentáciu preukazujúcu skúmanie bonity, a to
okrem podanej žaloby najmä vyjadrením zo dňa 24.07.2024. Na týchto tvrdeniach a dôkazoch žalobca
zotrváva a v podstatnom dopĺňa nasledovné. V danom prípade právny predchodca žalobcu nebol
povinný skúmať bonitu, nakoľko v zmysle § 1 ods. 6 ZoSÚ podmienky splácania vyplývajúce z (novej)
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere neboli pre žalovanú horšie ako podmienky splácania vyplývajúce s

pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (uzavretej s VÚB, a.s.). Ustanovenia § 7 ods. 1 a nasl.
ZoSÚ preto súd prvej inštancie nemal na prejednávaný prípad aplikovať, pričom jeho aplikáciou došlo
k vade nesprávneho právneho posúdenia veci konajúcim súdom (resp. súdmi). Žalobca uvedenú
skutočnosť v konaní namietal, pričom v odôvodnení rozsudku sa ňou súd prvej inštancie nezaoberal
vôbec. Súd nedal odpoveď žalobcovi na kľúčový argument, pričom predmetné ustanovenie nielen že
neaplikoval, ale ani sa k jeho (ne)aplikácii nevyjadril. Na základe uvedeného vôbec nie je zrejmé,

ako súd vyhodnotil žalobcom predloženú argumentáciu v kardinálnej otázke, čím je daná nielen vada
nesprávneho právneho posúdenia veci ale aj zmätočnosti.
Pokiaľ ide o právne závery súdu prvej inštancie čo do príjmov, žalobca uviedol, že jeho právny
predchodca mal zistený príjem zo žiadosti o úver, kde svoj príjem deklarovala samotná žalovaná,
ktorá žiadosť vlastnoručne podpísala. Žalobca vrátane žiadosti o úver (kde žalovaná deklarovala príjem)

predložilajčestnéprehlásenie(vlastnoručne)podpísanéžalovanou,vktoromo.i.uvádza:,,ja(žalovaný)
čestne vyhlasujem, že môj mesačný príjem z pracovnej činnosti, resp. z iných zdrojov, ktoré sú v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo právnym poriadkom štátu, z území ktorého môj príjem
pochádza, je vo výške 1.850,- € a plne postačuje na splácanie splátok (refinancujúceho) úveru, o
poskytnutie ktorého žiadam OTP Banku Slovensko, a.s.“. Na základe uvedeného je preto zrejmé, že

nie je pravdivé tvrdenie, podľa ktorého sa údajne žalobca (rozumej právny predchodca) uspokojil „len“
s tvrdením spotrebiteľa uvedeného v žiadosti o úver, ale je tu aj osobitný dôkaz – čestné prehlásenie
žalovanej – podľa ktorého jej príjem zo zamestnania (a potencionálne iných činností) dosahoval výšku
1.850,- eur. Na základe uvedeného je zrejmé, že príjem spotrebiteľa mal postupca riadne a veľmi
konkrétne preukázaný dostatočným množstvom dôkazov dostatočnej kvality. Na základe uvedeného

žalobca považuje napadnuté rozhodnutie (v časti príjmov) za zmätočné, keďže z neho vôbec nie je
zrejmé, či súd prihliadol na žalobcom predložené dôkazy a ako ich vyhodnotil, ak len od stola uvádza,
že príjem alebo výdavky neboli preukázané (pričom opak je pravdou). Ak mal súd prvej inštancie
pochybnosti o skutočnom príjme žalovanej, bolo namieste v rámci ustanovení na ochranu spotrebiteľa
(prekonanie formálnej pravdy) nariadiť jej výsluch na objasnenie toho, prečo v čestnom vyhlásení

nekorešpondujú údaje so žiadosťou o úver.
Pokiaľ ide o právne závery čo do výdavkov (t.j. to, aké výdavky súd od veriteľa vlastne požaduje
preverovať pri skúmaní bonity) žalobca uvádza, že veritelia nie sú povinní žiadať preukázanie
konkrétnych mesačných výdavkov (napríklad faktúrami za telefón, energie a pod.), ako to súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vyžaduje. V tejto súvislosti je nevyhnutné opätovne

zdôrazniť, že výpočet limitu ukazovateľa schopnosti splácať nebol postupca v zmysle odporúčania NBS
povinný realizovať. Znenie § 7 ods. 20 písm. d) ZoSÚ, kde je stanovený spôsob výpočtu limitu uvádza,
že v rámci výpočtu sa zohľadňujú peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa. Podľa Dôvodovej
správy k danému ustanoveniu ZoSÚ peňažnými záväzkami znižujúcimi príjem spotrebiteľa uvedenými v
písm. d) sa rozumejú všetky pravidelné výdavky spotrebiteľa, ktoré znižujú jeho príjem (výška výživného,

výška splátky úverov a pôžičiek a pod.). Analogicky v tejto súvislosti (overovanie výdavkov spotrebiteľa)
žalobca poukázal na článok Národnej banky Slovenska, ktorý sa týka síce úverov na bývanie, ale v
rámci pojmu „Peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa“ hovorí výlučne o úveroch – finančných
záväzkoch.TiežOpatrenieNBSnáslednedovysvetlilopojemvýdavkovnapeňažnézáväzkyspotrebiteľa
ako súčet výšky splátky poskytovaného spotrebiteľského úveru a sumy peňažných záväzkov znižujúcich

príjemspotrebiteľapodľa§7ods.20písm.d)ZoSÚprizohľadneníodsekov14až21– vtýchtoodsekoch
sa už hovorí len o úveroch – rozhodne však nie o nákladoch na lieky a pod.
Žalobca na tomto mieste zároveň poukazoval aj na Vyjadrenie NBS zo dňa 14.03.2024 (žalobca sa
obrátil na orgán dohľadu vo veciach povinnosti veriteľa zisťovať iné ako finančné výdavky spotrebiteľa),
pričom Národná banka Slovenska ako orgán dohľadu v podstatnom uviedla, že vychádzajúc z

ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. a Opatrenia NBS, ďalej zo svojich znalostí a praktických skúseností
z dohľadu nad finančným trhom, že pre dodržanie odbornej starostlivosti pri posudzovaní schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský (úver, pozn. autora) sa nevyžaduje skúmanie skutočných bežných
výdavkov spotrebiteľa (napr. náklady na bývanie, telefón, internet a výdavky na domácnosť). Nesprávnyje preto právny a skutkový záver súdu prvej inštancie, že postupca nepostupoval s odbornou
starostlivosťou, nakoľko tento záver súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a javí sa skôr ako
popieraním žalobcom predložených dôkazov a tvrdení zo strany súdu, ktoré (čo do ich obsahu) samotný

žalovaný nepoprel.
Na základe uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že postupca starostlivo skúmal finančné záväzky
spotrebiteľa a ostatné záväzky spotrebiteľa zohľadnil tzv. životným minimom, čo je o. i. všeobecne
akceptovaný postup aj naprieč rozhodovacou praxou slovenských súdov. Napokon postupca ako banka
nemá možnosť sa o iných záväzkoch spotrebiteľa dozvedieť inak ako priamo od spotrebiteľa, pričom

výdavkami sa rozumejú finančné výdavky a nie účet za telefón, lieky a pod., keďže z logiky veci sa tieto
menia v čase a neposkytnú dodávateľovi žiaden reálny obraz z hľadiska zhodnocovania bonity. Výdavky
sú nahradené sumou životného minima, ktorá je spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov fyzickej
osoby, a teda aj základných výdavkov na život. Tento postup je schválený Národnou bankou Slovenska
a plne v súlade s usmerneniami Európskeho orgánu pre bankovníctvo (European Banking Authority –
EBA).

Vo vzťahu k záveru súdu prvej inštancie o náležitosti výzvy podľa § 53 ods. 9 OZ resp. zosplatňujúcej
- špecifikácia splátky, žalobca namietal, že veriteľ nie je povinný (OZ takú podmienku v žiadnom jeho
ustanovení neustanovuje uvádzať konkrétnu splátku, pre ktorú veriteľ pristúpil k vyhláseniu splatnosti
úveru. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024: „Dovolací súd
sa nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza

k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto
povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Žalobca zastáva názor,
že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť v oznámení o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti konkrétne, ktorá splátka mimoriadnu splatnosť vyvolala. Teda jednoducho
povedané, postupcovi, resp. žalobcovi žiadna právna norma neukladala povinnosť v podaní zo dňa

09.03.2021 (výzva pred zosplatnením) ani v podaní zo dňa 31.03.2021 (zosplatňujúca výzva) uviesť
splátku, pre ktorú k tomuto zosplatneniu aj došlo. Žalobca preto v tejto súvislosti zastáva názor, že
podstatnou právnou skutočnosťou v čase vyhlásenia splatnosti je výlučne to, či veriteľ mal splnené
podmienky pre vyhlásenie splatnosti podľa oboch dotknutých ust. § 53 ods. 9 OZ ako aj § 565 OZ, pričom
v tomto konkrétnom prípade nebolo sporné, že tieto podmienky splnené boli.

Napadnutý rozsudok je tak podľa názoru žalobcu nevyhnutné podrobiť revízii zo strany odvolacieho
súdu, nakoľko je zjavné, že žalobca je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie tejto žaloby
a postupca platne vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v súlade so zákonom. Nakoľko nedošlo k
postúpeniu tzv. „živého úveru“, je nutné dospieť k záveru, že v konaní nie je sporné splnenie všetkých
zákonných podmienok (§ 17 ods. 1 ZoSÚ, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách) pre platné

postúpenie pohľadávky a žalobca je plne aktívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní.
Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu
preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp.
v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolenie žalobcu nie je dôvodné.

6. V prejedávanom spore súd prvej inštancie (v poradí prvým) rozsudkom č.k. 4Csp/33/2022-152 zo dňa
23.02.2023 rozhodol takto, cit.:

,,I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 1.233,33 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne od 24.08.2021 do zaplatenia v splátkach po 80 Eur mesačne, vždy k 25.dňu v mesiaci počnúc
právoplatnosťoutohtorozsudkustým,ženezaplatenímhocilenjednejsplátkysacelýdlhstanesplatným
naraz.
II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

III. Súd žalovanej voči žalobcovi priznáva právo na náhradu trov konania v rozsahu 50%.“

7. Odvolací súd uznesením č.k. 22CoCsp/26/2023-198 na základe podaného odvolania žalobcu
a žalovanej zrušil tento rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a novérozhodnutie. Súdu prvej inštancie uložil povinnosť v ďalšom konaní postupovať tak, že sa bude
zaoberať platnosťou zmluvy o postúpení pohľadávok a aktívnou legitimáciou žalobcu s prihliadnutím
na ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB. V tejto súvislosti mal súd prvej inštancie podrobiť žalobný nárok

dôslednej kontrole z hľadiska dodržania zákonných podmienok skúmania bonity spotrebiteľa veriteľom
pred poskytnutím spotrebiteľského úveru podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, s potenciálnymi následkami čo do
straty oprávnenia vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru podľa § 11
ods. 2 prvá veta ZoSÚ. Zároveň mal súd prvej inštancie posúdiť platnosť právneho úkonu predčasného
zosplatnenia úveru z hľadiska jeho určitosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym
právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05)

9. Odvolací dôvod § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom

prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

10. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to

vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

11. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že

všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil, sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané,
resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov

vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom
hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

12. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).13. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie o zamietnutí žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu z dôvodu
nesplnenia zákonných podmienok pre platné postúpenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle

ustanovení § 17 ods. 1 ZoSÚ (platné zosplatnenie spotrebiteľského úveru).

14. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že právny predchodca žalobcu, OTP
banka, a.s., dňa 27.10.2015 uzatvorila so žalovanou Zmluvu o spotrebiteľskom OTP REFINANCE
EXPRESE č. XXX/XXXX/XXXX , ktorého predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 9.930 eur (ďalej

len ,,Zmluva o úvere“) (č.l. 14 spisu).

15. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o
tom, že predmetný zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou je vzťahom
spotrebiteľským, pretože uzatvorená úverová zmluva zo dňa 27.10.2015 je štandardnou formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože

pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a žalovaná je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného preto súd
prvej inštancie správne predmetný právny vzťah charakterizoval ako vzťah spotrebiteľský (§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka). Úverová zmluva bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a

keďže ide o spotrebiteľský úver, aj podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ“).

16. Právny predchodca žalobcu (OTP banka, a.s.) sa s účinnosťou od 01.10.2021 zlúčil so spoločnosťou
Československá obchodná banka, a. s., so sídlom Žižkova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140,

ktorá sa stala jeho univerzálnym nástupcom všetkých práv a povinností, a ktorá na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. OZ zo dňa 23.08.2021 medzi ňou ako postupcom
a žalobcom ako postupníkom, postúpila na neho pohľadávku voči žalovanej.

17. Postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ust. § 524 a nasl.

Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu -
žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na
strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou
súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010, sp.zn.

2Cdo/205/2009).

18. Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu postúpenia práva vyplývajúce zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak
prechádzaalebosapostupujepohľadávkasovšetkýmiprávamisňouspojenýmiaa)ideoprechodalebo

postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného
predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej
banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského
úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

19. Podľa citovaného ustanovenia § 17 ods. 1 ZoSÚ zásadne práva vyplývajúce zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere nemôže veriteľ previesť na tretiu osobu. Z toto zákazu sú dané výnimky v
prípadenaplneniaďalšíchtamuvedenýchpredpokladov,ktorýmisú,žedochádzakpostúpeniuzveriteľa
oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa,

ktorý má oprávnenie na poskytovanie úverov vydané Národnou bankou Slovenska, resp. na banku,
zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky a zároveň pohľadávka, ktorá sa postupuje, musí byť
po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru, alebo musí byť splatná pred termínom konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru.

20. V súdenom spore súd prvej inštancie po opätovnom prejednaní veci viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu dospel záveru o neplatnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru k 10.04.2021 (rub
č.l. 23 spisu) podľa § 11 ods. 2 prvá veta ZoSÚ v dôsledku porušenia povinnosti právneho predchodcužalobu posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľsky
úver podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie taktiež pri posudzovaní splnenia povinnosti
podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ s ohľadom na ust. § 1 ods. 6 a § 7 ods. 15 a 16 ZoSÚ žalobcom zodpovedal
všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné, v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových
a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič nezmenilo.

22. Podľa § 1 ods. 6 ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy (27.10.2015) ak spotrebiteľ
a veriteľ z dôvodu neplnenia záväzkov spotrebiteľa vyplývajúcich z pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere uzavrú novú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou sa odkladajú splátky alebo sa mení spôsob
splácania a ktorej účelom je zabrániť prípadnému súdnemu konaniu o nárokoch veriteľa, pričom
podmienky splácania vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie sú pre spotrebiteľa horšie

ako podmienky splácania vyplývajúce z pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vzťahujú sa na novú
zmluvu o spotrebiteľskom úvere ustanovenia § 1 až 3, § 4 ods. 5, § 5, § 6, § 8, § 9 ods. 1 a ods. 2 písm.
a) až l) a o) a t), ods. 4 a 6 až 8, § 11, § 12, § 14, § 16, § 18 až 23 a § 25 až 27.

23. Odvolací súd považoval za nedôvodnú odvolaciu námietke žalobcu, že jeho právny predchodca

nebol povinný skúmať bonitu žalovanej, nakoľko v zmysle § 1 ods. 6 ZoSÚ podmienky splácania
vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere neboli horšie ako podmienky splácania pre
žalovanú z pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca vo svojom
vyjadrení zo dňa 24.07.2024 namietal, že na predmetný prípad je potrebné aplikovať výnimku podľa § 1
ods. 6 ZoSÚ, že novoposkytnutý úver s nižšou mesačnou splátkou 130,29 eura bol použitý na splatenie

existujúceho úveru s vyššou mesačnou splátkou 157,- eur.

24. V zmysle citovaného § 1 ods. 6 ZoSÚ je predpokladom uzatvorenia novej zmluvy skutočnosť,
aby podmienky splácania úveru vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere neboli pre
spotrebiteľa horšie ako podmienky splácania úveru vyplývajúce z pôvodnej zmluvy. K zhoršeniu

podmienok splácania uzatvorením novej zmluvy by mohlo dôjsť napríklad v prípade, ak predchádzajúce
záväzky boli premlčané, alebo boli dojednané neprimerane vysoké úroky, úver poskytnutý zmluvou
moholbyťposúdenýpreabsenciunáležitostízmluvyakobezúročnýabezpoplatkovapodobne.Takýmto
spôsobom by si uzatvorením novej zmluvy veriteľ mohol zabezpečiť vymoženie pohľadávok, na ktoré
by inak nemal nárok.

25. Na preukázanie dôvodnosti svojho nároku bol žalobca povinný v konaní predkladať dôkazy, okrem
samotnej zmluvy tiež platobnú históriu od začiatku úverového vzťahu až do ukončenia, aby bolo zrejmé,
v akej reálnej výške bol poskytnutý predchádzajúci refinancovaný úvery žalovanej, akú sumu táto
uhradila k tomuto úveru, na čo boli splátky a platby započítané, teda aká suma bola započítaná na

istinu, aká na úroky, aká na poplatky a aký bol teda skutočný dlh žalovanej a z čoho pozostával ku dňu
uzavretia novej zmluvy z 27.10.2015.

26. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca nepreukázal existenciu
takéhoto pôvodného záväzku žalovanej v rozsahu, ktorý je deklarovaný v zmluve z 27.10.2015,

pričom dôkazné bremeno ohľadne uvedenej skutočnosti leží práve na žalobcovi, ktorý tvrdil, že
podmienky splácania vyplývajúce z novej zmluvy o spotrebiteľskom úvere neboli pre žalovanú horšie,
ako podmienky splácania vyplývajúce z pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Samotné tvrdenie
žalobcu o rozdiele vo výške splátok v pôvodnej a novej zmluve o spotrebiteľskom úvere, bez predloženia
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, úver z ktorej bol zmluvou z 27.10.2015 refinancovaný,

rozhodne nepostačuje.

27. Cieľom § 7 ods. 1 v spoj. s § 11 ods. 2 ZSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri

posúdení úverovej schopnosti sa pritom kladie na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na
posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká
bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa
vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovaní do budúcna. Nejde však pritom o získaniestopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že
spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé,
že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje

záväzky riadne splácať. Z textu ZSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu
uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantnýchinformáciízaúčelomposúdeniaúverovejschopnostispotrebiteľatakveriteľvychádzaakoz
informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava
z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť

ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa
považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny
obraz o žiadateľovej finančnej situácii.

28. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje.
Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od

spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania
zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol
bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ

musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak
stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy
zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo
nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje.

29. Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v
tejto oblasti (C-377/14, C-449/13, C-679/18, C-755/22) s poukazom na ust. § 7 ods. 1,15 a 16 ZoSÚ je
plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ
si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri

uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie
právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na žalobcovi,
aby tento preukázal, že bonitu žalovanej jeho právny predchodca náležite skúmal, že si splnil povinnosť
vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1,15 a 16 ZoSÚ.

30. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie po vrátení veci vyplýva, že žalobca v konaní pred
súdom prvej inštancie predložil ako dôkazy k skúmaniu bonity len listiny: Výsledky dopytu do úverového
registra, z ktorého vyplýva 5 existujúcich splátkových úverov s mesačnými splátkami v celkovej výške
327,- eur, kde je okrem iného k žalovanej uvedené „vysoká čiastka prekročenia limitu za posledných 12
mesiacov“ (č.l. 95 spisu) a Žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru (č.l. 92 spisu). Žiadne iné dôkazy o

skúmaní bonity žalovanej žalobca nepreložil. Žalobca tvrdil, že vychádzal zo žalobkyňou deklarovaného
čistého príjmu žalovanej vo výške 850,- eur uvedenom v žiadosti o poskytnutie úveru. Ako mesačné
úverové zaťaženie žalovanej bral právny predchodca žalobcu sumu 170,- eur, ktorá predstavovala výšku
splátky úveru, ktorý bol refinancovaný novou zmluvou z 27.10.2015. Pri porovnaní výšky príjmu (850,-
eur) a úverového zaťaženia (170,- eur) s paušálnou sumou výdavkov (288,51 eura) disponibilný zostatok

vo výške 391,49 eura podľa žalobcu bol vyšší ako splátka úveru zo zmluvy z 27.10.2015.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že ako údaj o príjme žalovanej je v žiadosti o úver (č.l. 92 spisu) uvedená
suma 850,- eur ako priemerný čistý mesačný príjem za posledný rok od všetkých zamestnávateľov,
suma 1.105,- eur ako hrubý príjem za posledný ukončený mesiac a priemerný hrubý mesačný príjem za

posledné tri mesiace, pričom v žiadosti o úver je uvedené, že žalovaná pracuje ako zdravotná sestra. Z
obsahu spisu však nevyplýva, že by žalobca predložil akýkoľvek dôkaz, a ani netvrdil, že by deklarovaný
príjem žalovanej (výšku príjmu zo zamestnania) akokoľvek preveril (napr. vyžadovaním potvrdenia o
výške príjmu od zamestnávateľa, dopytom do Sociálnej poisťovne). Z obsahu spisu nevyplýva, že by
žalobca v tomto konaní predložil čestné prehlásenie (vlastnoručne) podpísané žalovanou o jej príjme.

Nie je možné vychádzať len z tvrdení, či čestného prehlásenia spotrebiteľa, ak tieto nie sú podopreté
konkrétnymi podkladmi a nestačí mať preukázaný len príjem spotrebiteľa, lebo zákon jasne hovorí o
preverení údajov nielen o príjme, ale aj o výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa, čo tu žalobca
nepreukázal, že náležite preveril. Ak žalobca ako dodávateľ chce presvedčiť súd, že veriteľ náležitepreveril príjmy a výdavky žalovanej, bol povinný predložiť či označiť dôkazy, či už z interných alebo
externých zdrojov, z ktorých pri tomto preverení vychádzal, čo neurobil.

32. Povinnosťou veriteľa bolo zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky žalovanej a v tomto smere uniesť
dôkazné bremeno. Žalobca tvrdil, že v rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb
bral do úvahy paušálne životné minimum žalovanej vo výške 288,51 zohľadniac, že žalovaná je vydatá
a má 1 vyživované dieťa.

33. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že ak žalovaná žiadala právneho predchodcu
žalobcu o spotrebiteľský úver, z ktorého bol vyplatený iný úver, obzvlášť za situácie, ak už mala 5
existujúcich úverov, dôraz na skúmanie výdavkov musí osobitne zodpovedať odbornej starostlivosti, aby
saspotrebiteľnedostaldodlhovej(úverovej)špirály,ktorúvšakžalobcažiadnymspôsobomnepreukázal.
Podľa názoru súdu právny predchodca žalobcu podcenil skúmanie výdavkov žalovanej, ak sa obmedzil
na úverové výdavky a výšku sumy životného minima. Zisťovanie skutočných výdavkov žalovanej na

živobytie však nemožno bez ďalšieho nahrádzať údajom o životnom minime. Tento postup bez ďalších
údajov o výdavkoch nezohľadňuje individuálnosť životnej situácie toho-ktorého spotrebiteľa a jeho
rodiny.

34. Nič na tom nemení ani stanovisko NBS vyjadrené v odpovedi na žiadosť žalobcu zo dňa 14.03.2024.

Odvolací súd nemohol závery uvedené v tomto stanovisku prijať, a to z dôvodu, že podľa názoru
súdu nereflektujú stav de lege lata a znenie ZoSÚ a zároveň sú vnútorne rozporné. NBS na str. 3
stanoviska uviedla, že za výdavky na zabezpečenie základných životných potrieb považuje výdavky na
bývanie, dopravu, telefón, internet a ostatné výdavky na domácnosť. Zároveň uviedla, že do vzorca budú
vstupovať o.i. bežné výdavky spotrebiteľa napr. za daný mesiac. Je v logickom rozpore, ak v ďalšom

texte NBS tieto výdavky stotožňuje s výškou životného minima poukazujúc na to, že životné minimum
vyjadruje minimálnu hranicu príjmov, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze. Podľa názoru odvolacieho
súdu výška životného minima a výška bežných nevyhnutných mesačných výdavkov priemerného
spotrebiteľa sú celkom rozdielne veličiny. Paušálne životné minimum žalovanej nenahrádza a neruší
povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch

spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť sám si určiť výšku týchto nákladov (či už vo výške životného
minima alebo vyššej). Ak účelom posúdenia bonity je zistiť, či žiadateľ o úver bude skutočne schopný
splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené, aby veriteľ posudzoval bonitu bez akejkoľvek informácie od
žiadateľa o úver o jeho reálnych nákladoch na základné životné potreby.

35. Takéto nazeranie na povinnosť veriteľa podporuje aj názor Súdneho dvora EÚ na výklad
článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 (rozsudok z 18.12.2014, CA Consumer Finance SA, C-449/13,
EU:C:2014:2464), ale aj odôvodnenie uvedenej smernice, podľa ktorej by veritelia mali byť zodpovední
za „individuálne“ kontroly úverovej bonity spotrebiteľa.

36. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne
podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa
využívať verejne dostupné informácie, akými sú napr. štátom publikované údaje o životnom a
existenčnom minime podľa zákona č. 110/2006, a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa
zistenými (nie iba tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (rozsudok Najvyššieho súdu

ČR sp.zn. 33Cdo/2178/2018).

37. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že bez toho, aby právny predchodca žalobcu
skúmal aj iné spomínané aspekty, napr. celkové mesačné výdavky žalovanej na živobytie (SIPO,
strava, doprava do práce, telekomunikačné služby a pod.), nemohol si tak utvoriť reálny obraz o

majetkovej situácii žalovanej potrebnej pre posúdenie jej schopnosti splácať dlh zo zmluvy. Nemožno
teda konštatovať, že zo strany právneho predchodcu žalobcu sa jednalo o konanie s odbornou
starostlivosťou.

38. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ odvolací súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa

vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho
lustráciou cez príslušné databázy. Odvolací súd zastáva názor, že pre hrubé porušenie povinnosti podľa
§ 7 ods. 1 ZoSÚ postačuje aj neúplné zisťovanie jedného z kritérií podľa § 11 ods. 2 tretia veta ZoSÚ. Za
tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej muust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, čoho dôsledkom bolo to, že jeho právny predchodca nebol oprávnený vyžadovať
od žalovanej ako spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru.

39. Postup súdu prvej inštancie pri skúmaní bonity je v súlade s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého
súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv.
slabšou stranou. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej
strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva. K posudzovaniu bonity

odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/18, podľa ktorého Články 8 a
23smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz23.apríla2008ozmluváchospotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu
súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto
smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť
dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že

sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

40. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

41. Odvolací súd sa stotožňuje taktiež so záverom súdu prvej inštancie, že ak Občiansky zákonník
v ustanovení § 53 ods. 9 hovorí o možnosti uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka,
najskôr v lehote po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, s ktorou je spotrebiteľ
v omeškaní, musí ísť vždy o konkrétnu splátku, nakoľko len v takomto prípade je možné posúdiť, či

bola dodržaná zákonom stanovená minimálna lehota troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva
veriteľom.

42. Z určujúceho hľadiska je potrebné zdôrazniť, že vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru je právom
(nie povinnosťou) veriteľa, ktorý tak môže učiniť pre ktorúkoľvek, a to aj jedinú splátku; samozrejme za

splnenia zákonom predpokladaných podmienok. Predmetný absolútne zásadný dôsledok, ktorý môže
veriteľ dosiahnuť pre nezaplatenie čo i len jedinej splátky, podmieňuje nutnosť náležitého zadefinovania
práve tej konkrétnej splátky, od ktorej včasného nesplnenia sa zosplatnenie celého úveru má odvíjať.
V danej spojitosti treba konštatovať, že účelom § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je aj poskytnutie
možnosti spotrebiteľovi odvrátiť dôsledok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, a to zaplatením splátky,

pre ktorú k takémuto mimoriadnemu úkonu zo strany veriteľa môže dôjsť.

43. Okolnosť náležitého zadefinovania konkrétnej splátky je rovnako relevantná z hľadiska využitia
predmetného oprávnenia veriteľa, ktoré je podľa § 565 Občianskeho zákonníka časovo limitované
do splatnosti najbližšej splátky. Veriteľ má pritom právo vybrať si, pre nezaplatenie ktorej splátky

bude požadovať úhradu celého dlhu. Tento výber je ale spojený s povinnosťami dodržať zmienenú
lehotu. Napokon, vymedzenie „zročnosti nesplnenej splátky“ je významné taktiež vo vzťahu k plynutiu
premlčacej doby podľa § 103 Občianskeho zákonníka v spojení so závermi súvisiacej judikatúry
Najvyššieho súdu SR; bližšie napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov SR R 29/2023.

44. Na základe rozoberaného je nutné vysloviť, že ak upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka nevymedzuje splátku, ktorej nezaplatenie je určujúce pre využitie oprávnenia zosplatniť úver,
nie je možný iný záver, než konštatovanie neplatnosti daného právneho úkonu pre jeho neurčitosť.
Obdobne treba uvedené aplikovať aj pre nadväzujúci úkon – vyhlásenie mimoriadnej splatnosti

úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka. (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn.
10CoCsp/14/2024 z 27.02.2025).

45.PodľazáverovNajvyššiehosúduSRvyjadrenýchvuznesenísp.zn.5Cdo/2/2023zodňa25.01.2024,
cit.: „v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný, a to v súlade s

ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné,
aby v tomto zosplatnení presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne
zosplatnil celý dlh“.46. Podľa záverov Najvyššieho súdu SR vyjadrených v neskoršom uznesení sp.zn. 5Cdo/197/2022 zo
dňa 26.06.2024, cit.: „...v prípade, ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný,
a to v súlade s ustanovením § 565 OZ a § 53 ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany

veriteľa nevyhnutné, aby už v tejto výzve (upozornení spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na
uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu splátku, pre ktorú jednorazovo a predčasne môže
zosplatniťcelýdlh.Identifikáciasplátkyjepotrebnázdôvoduidentifikácieprvéhodňaplynutiapremlčacej
doby, ale i pre potrebu vedomosti dlžníka o tom, zaplatením akej sumy zabráni zosplatneniu úveru
(porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 2Cdo/149/2021). Je to podstatná informácia najmä v

situáciách, pokiaľ predtým došlo k čiastočnému plneniu a dlžná suma sa mohla kumulatívne tvoriť aj
dlhšie, pričom ale neboli naplnené podmienky, kedy by mohol byť úver zosplatnený celý. Ak veriteľ
oznámi iba dlžnú sumu s upozornením na možnosť zosplatnenia celého úveru, môže byť spotrebiteľ
pomýlený a v dôsledku informačnej asymetrie môže byť poškodený.

47. Rovnako, podľa záverov Najvyššieho súdu SR vyjadrených v uznesení sp.zn. 6Cdo/15/2023 zo

dňa 25.09.2024 „...neuvedenie konkrétnej splátky, pre ktorú veriteľ realizoval výzvu na zaplatenie
neuhradenej splátky v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka malo za následok neplatnosť
zosplatnenia úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka, ako aj absolútnu neplatnosť zmluvy o
postúpení pohľadávky zo 14. decembra 2020 uzavretej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne
Slovenskou sporiteľnou a. s. ako postupcom a žalobkyňou ako postupníkom v zmysle § 39 v spojení s§

525 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok postúpenia bankovej
pohľadávky zo spotrebiteľského úveru na tretiu osobu v zmysle § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách,
v dôsledku čoho odvolací súd správne skonštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne
v spore.“

48. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/123/2022 zo dňa
30.01.2024, na ktoré poukazuje žalobca v svojom odvolaní, a podľa ktorého sa „dovolací súd
nestotožňuje s názorom, ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza
k zosplatneniu, by mala byť podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu.“ Predmetné
rozhodnutie je však rozhodnutím ojedinelým, na ktoré súdna prax Najvyššieho súdu SR nenadviazala;

naopak, z vyššie uvedených rozhodnutí vyplýva jednoznačný záver Najvyššieho súdu SR, že v prípade,
ak zo strany veriteľa dôjde k vyhláseniu úveru za predčasne splatný na základe ust. § 565 OZ a § 53
ods. 9 OZ, pre platný úkon zosplatnenia je zo strany veriteľa nevyhnutné, aby už vo výzve (upozornení
spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva) presne špecifikoval konkrétnu
splátku, pre ktorú môže predčasne zosplatniť celý dlh.

49. Predčasné zosplatnenie pohľadávky musí spĺňať zákonné znaky, náležitosti a podmienky
bezvadnosti právneho úkonu. Musí spĺňať požiadavku jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti. Odvolací
súd v tejto súvislosti podporne poukazuje napr. na Veľký komentár k Občianskemu zákonníku autorov
Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník

I. §1 - 450, 2. vydanie, Praha: C.H.Beck, 2019. 636 s. z ktorého cit. “Keďže predčasné zosplatnenie
pohľadávky dodávateľom je jednostranným adresovaným hmotnoprávnym úkonom, je nevyhnutné,
aby tento obsahoval aj jednoznačné, jasné a určité a rovnako nezameniteľné skutkové a právne
odôvodnenie jeho urobenia smerom k právnemu postaveniu spotrebiteľa a trvaniu spotrebiteľského
záväzku. Akýkoľvek úkon, ktorým je dotknutý spotrebiteľský záväzok a ktorý sa týka práv a povinností

spotrebiteľa, musí byť aj náležite odôvodnený. Požiadavka odôvodnenia je daná práve titulom, aby sa
spotrebiteľ nielen adekvátne oboznámil s dôvodmi konania na strane dodávateľa, ale aby sa mohol vo
vzťahu k jednostrannej zmene zmluvných pomerov aj adekvátne brániť. Požiadavka na odôvodnenie
jednostranného konania dodávateľa, ktoré napĺňa znaky jednostrannej zmeny zmluvných podmienok,
plynie aj z ostatnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, konkrétne z rozsudku vo veci C-92/11, RWE Vertrieb

AG v.Verbraucherzentrale Nordrhein-Westfalen EV, a rovnako z rozsudku Súdneho dvora v spojených
veciach C-359/11 a C-400/11, Alexandra Schulz v.Technische Werke Schussental GmbH und Co.KG a
Josef Egbinghoff v.Stadtwerke Ahaus GmbH. Medzi uvedenými situáciami vidíme nevyhnutnú analógiu,
ktorú medzičasom z hľadiska nevyhnutnosti odôvodnenia vyhlásenia predčasnej splatnosti potvrdzuje
aj súdna prax.“

50. Z obsahu výzvy na splatenie úveru zo dňa 09.03.2021 (č.l. 30 spisu) a ani samotného predčasného
zosplateniaúveruzodňa31.03.2021(č.l.22spisu)nevyplýva,žebytietoobsahovališpecifikáciusplátky,
pre ktorú dlh žalovanej zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere právny predchodca žalobcu predčasnejednorazovo zosplatnil. Za tejto situácie nebola splnená podmienka postúpenia splatnej pohľadávky v
zmysle § 565 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

51. V súlade s § 17 ods. 1 ZoSÚ právny predchodca žalobcu mohol písomnou zmluvou postúpiť len
pohľadávku proti žalovanej po konečnom termíne splatnosti úveru alebo pohľadávku, ktorá sa stala
splatnoupredtermínomkonečnejsplatnostiúveru.Vdanomprípadevzmysle§11ods.2prvávetaZoSÚ
pre porušenie § 7 ods. 1 ZoSÚ došlo na strane veriteľa k strate oprávnenia vyžadovať od spotrebiteľa
jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Zároveň nebola splnená podmienka postúpenia splatnej

pohľadávky v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho
zákonníka. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nedošlo
k zosplatneniu úveru ku dňu 10.04.2021 zákonným spôsobom, nebola splnená podmienka podľa §
17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, a to že pohľadávka sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
úveru (23.04.2024). Nebol daný základný predpoklad platného postúpenia pohľadávky, ktorej sa žalobca
domáha, a ktorým bola splatnosť postupovaného záväzku v čase uzavretia Zmluvy o postúpení

pohľadávok (23.08.2021). Z uvedeného tak plynie záver, že žalobca nepreukázal v konaní svoju aktívnu
vecnú legitimáciu, čo vedie k záveru o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby.

52. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré

jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny
procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v
rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

53. Je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu
spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný,
bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúcim (RuizTorija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; HiroBalani

c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).

54. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany

použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

55. V danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky vykonaného dokazovania, vysvetlil, čoho sa žalobca
domáhal, čo uvádzala žalovaná na svoju obranu, čím strany sporu argumentovali v konaní pred
súdom prvej inštancie. Súd v odôvodnení svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery o náležite vysvetlil

spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil, keď zamietol žalobu žalobcu pre nedostatok
aktívnej vecnej legitimácie na jeho strane z dôvodu neplatného postúpenia pohľadávky zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere na žalobcu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil svoje
dôvodyprečopovažovalzapreukázanéporušeniepovinnostiveriteľaskúmaťsodbornoustarostlivosťou
bonitu žalovanej podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere s následkami

čo do straty práva jednorazovo uver zosplatniť podľa § 11 ods. 2 práva veta ZoSÚ. Poukazom na
judikatúru Krajského súdu v Prešove súd prvej inštancie odôvodnil neplatné predčasné zosplatnenie
úveru pre neuvedenie splátky v rámci samotného úkonu jednorazového zosplatnenia. Z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a

zmyslu.

56.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby

bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia
ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už
nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

57. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny postupom
podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

58. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no
v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli, k odvolaniu žalobcu sa ani

nevyjadrila a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nevznikol.Odvolacísúdvychádzazčl.17základnýchprincípovCSPzakotvujúcehoprocesnúekonómiu.
Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku
strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za
situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i

v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

59. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).