Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoR/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3517202968
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Čelková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3517202968.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Čelkovej a členiek senátu

JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Stanislavy Kollárovej v spore žalobkyne:
A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, XXX XX D.,
proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava,
IČO: 35 807 598, o určenie, že zmluvy sú bezúročné a bez poplatkové, o vydanie bezdôvodného
obohatenia a o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. apríla 2024 č. k. NM-6Csr/2/2017-257, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I., II., III. a V.

p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom zo dňa 17. apríla 2024 č. k. NM-6Csr/2/2017-257, súd prvej inštancie výrokom I. rozhodol,
že zmluvy o úvere uzavreté medzi žalobkyňou a žalovaným č. XXXXXXXXX zo dňa 18.12.2012, č.
XXXXXXXXX zo dňa 31.10.2013 a č. XXXXXXXXX zo dňa 20.11.2014 sú bezúročné a bez poplatkov.
Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 1.386,- eur

do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaslať žalobkyni finančné
zadosťučinenie vo výške 500,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom IV. vo zvyšku žalobu
žalobkyne zamietol. Výrokom V. žalobkyni priznal náhradu trov konania vo výške 96,356%.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
1/ určenia neplatnosti zmlúv o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 18.12.2012, č. XXX XXXXXX zo dňa
31.10.2013 a č. XXXXXXXXX zo dňa 20.11.2014, 2/ určenia úverov za bezúročné a bez poplatkov, 3/

zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom
sp. zn. SR00379/16 zo dňa 10.06.2016, 4/ vydania bezdôvodného obohatenia vo výške
1.356,- eur a 5/ zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,- eur. Žalobkyňa
uviedla, že všetky zmluvy uzatvorené medzi ňou, v tom čase E. B. ako dlžníkom a žalovaným ako
veriteľom narušujú nerovnováhu medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán v prospech veriteľa, ich ustanovenia sa priečia dobrým mravom, sú
v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje ich absolútnu neplatnosť. Ide o

vopred pripravené formulárové zmluvy, ktorých obsah nemala možnosť ovplyvniť. V snahe obísť zákon
č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch žalovaný s ňou spísal zmluvy, ktoré ju vo svojom formálnom
charaktere definujú ako podnikateľa. Napriek tomu, že úver čerpala ako fyzická osoba a finančné
prostriedky neboli ani úmyslom ani skutočnosťou použité na výkon povolania a nie sú uvedené aniv jej účtovných záznamoch ako záväzky podnikateľského subjektu. Podľa nej sa jedná o úmyselné
obchádzaniezákonač.129/2010.Požiadalasúd,abyposúdilzmluvyexoffoakospotrebiteľské.Vžalobe
tiež uviedla, že pre neuhradenie štyroch po sebe nasledujúcich splátkach riadne a včas titulom zmluvy

o úvere
č. 406301017 z 20.11.2014 sa stal splatný celý dlh. Stály rozhodcovský súd rozhodol tak, že ju zaviazal
na zaplatenie dlžnej čiastky v mesačných splátkach vo výške 100,- eur. Podaním doručeným súdu prvej
inštancie dňa 06.02.2018 realizovaný žalobkyňou po výzve súdu uznesením sp. zn. 6Csr/2/2017-46 zo
dňa 08.01.2018, žalobkyňa zobrala žalobu späť v časti ňou navrhovaného petitu v bode 1/ a v bode

3/, a to v časti v ktorej žiadala súd, aby rozhodol, že zmluvy uzatvorené medzi ňou a žalovaným sú
neplatné a tiež v časti, v ktorej žiadala zrušiť rozhodcovský rozsudok. V podaní doručenom súdu prvej
inštancie dňa 06.02.2018 uvádzala dôvody, pre ktoré uzatvorila v rokoch 2012, 2013, 2014 Zmluvu o
úvere č. XXXXXXXXX, Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX a okolnosti,
ktoré predchádzali ich uzatvoreniu. Uznesením sp. zn. 6Csr/2/2017-68 zo dňa 16.01.2019 súd prvej
inštanciekonanievčastižalobyozrušenierozsudkuRozhodcovskéhosúduavčastižalobyoneplatnosť

zmlúv uzatvorených medzi žalobkyňou a žalovaným, v ktorých častiach zobrala žalobkyňa svoju žalobu
späť, konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Podaním
doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.03.2022 žalobkyňa požiadala súd
o pripustenie zmeny petitu žaloby v časti vrátenia bezdôvodného obohatenia tak, aby titulom
bezdôvodného obohatenia zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 978.- eur. Žalobkyňa podaním zo

dňa 03.10.2023, v ktorom zaujala svoje stanovisko k vyjadreniu žalovaného, požiadala súd o pripustenie
zmeny petitu žaloby v časti vrátenia bezdôvodného obohatenia tak, že žiadala, aby súd zaviazal
žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia a vrátenia finančných prostriedkov vo výške 1.421,-
eur. Uznesením sp. zn. NM-6Csr/2/2017-233 zo dňa 11.12.2023 súd prvej inštancie pripustil zmenu
petitu žaloby v časti vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.421,- eur. Súd prvej inštancie po

vykonanom dokazovaní skonštatoval, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným tri zmluvy. Zmluvu o úvere
č. 406300383 zo dňa 18.12.2012, na základe ktorej žalovaný ako veriteľ bol oprávnený poskytnúť
žalobkyni ako dlžníkovi úver v sume 600,- eur a v zmysle ktorej žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť veriteľovi
túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 576,- eur a teda celkovo zaplatiť čiastku 1.176,- eur v
12. mesačných splátkach po 98,- eur počnúc dňom 18.02.2013. Prílohou k tejto zmluve boli Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru, Rozhodcovská zmluva uzavretá podľa § 3 a nasledujúcich zákona č.
214/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, Splátkový kalendár.
V nadväznosti na uvedenú zmluvu žalovaný oznámil žalobkyni listom zo dňa 05.11.2013, že úver,
ktorý čerpala od ich spoločnosti na základe Zmluvy o úvere č. 406300383 zo dňa 18.12.2012 bol v
plnej výške uhradený dňa 31.10.2013. Súčasne jej oznámil, že splatením tohto úveru získava možnosť

požiadať o čerpanie úveru ďalšieho. Zmluvu o úvere č. 406300684 zo dňa 31.10.2013, na základe
ktorej žalovaný ako veriteľ bol oprávnený poskytnúť žalobkyni ako dlžníkovi úver v sume 600,- eur a
v zmysle ktorej žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo
výške 576,- eur a teda celkovo zaplatiť čiastku 1.176,- eur v 12. mesačných splátkach po 98,- eur počnúc
dňom 20.11.2013. Prílohou k tejto zmluve boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, Rozhodcovská

zmluva uzavretá podľa § 3 a nasledujúcich zákona č. 214/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, Splátkový
kalendár.
V nadväznosti na uvedenú zmluvu žalovaný oznámil žalobkyni listom zo dňa 25.11.2014, že úver,
ktorý čerpala od ich spoločnosti na základe Zmluvy o úvere č. 406300684 zo dňa 31.10.2013 bol v
plnej výške uhradený dňa 21.11.2014. Súčasne jej oznámil, že splatením tohto úveru získava možnosť

požiadať o čerpanie úveru ďalšieho. Zmluvu o úvere č. 406301017 zo dňa 20.11.2014, na základe
ktorej žalovaný ako veriteľ bol oprávnený poskytnúť žalobkyni ako dlžníkovi úver v sume 800,- eur a v
zmysle ktorej žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške
772,- eur a teda celkovo zaplatiť čiastku 1.572,- eur v 12. mesačných splátkach po 131,- eur počnúc
dňom 28.12.2014. Prílohou k tejto zmluve boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, Rozhodcovská

zmluva uzavretá podľa § 3 a nasledujúcich zákona č. 214/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, Splátkový
kalendár.
V nadväznosti na uvedenú zmluvu došlo i k podpísaniu zmenky zo strany žalobkyne, a to dňa 20.11.2014
na sumu 1.491,- eur a zmenkový úrok 0,25% denne od 23.10.2015. Z dôvodu nevykonaných úhrad
žalobkyňou na návrh žalovaného Stály rozhodcovský súd Rozsudkom

sp. zn. SR 00379/16 zo dňa 07.06.2016 zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.491,- eur, zmenkového
úroku vo výške 0,25% zo sumy 1.491,- eur od 23.10.2015 do zaplatenia, zákonného úroku vo výške 6%
ročne zo sumy 1.491,00 eur od 25.04.2016 do zaplatenia
a k náhrade trov rozhodcovského konania s tým, že žalobkyni povolil splátky vo výške100,-eur.Súdprvejinštancieďalejuviedol,žeuvedenýrozhodcovskýrozsudokStálehorozhodcovského
súdu však nezakladá prekážku res iudicata, a to s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Obdo/44/2011, v ktorom uznesení Najvyšší súd SR vyslovil právny názor, že rozhodcovská doložka

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
v spotrebiteľských zmluvách, a teda aj absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou. Rozhodcovský
rozsudok, ktorý je výsledkom rozhodcovského konania nezakladá prekážku res iudicata, nakoľko
všeobecný súd je oprávnený práve z titulu neprijateľnej zmluvnej podmienky prelomiť materiálnu
právoplatnosť rozhodcovského rozsudku v konaní, pričom na tento ďalej neprihliada. Rozhodcovský

rozsudok predstavuje iba formálne existujúce res iudicata. Všeobecný súd je povinný spotrebiteľovi
poskytnúť ochranu ex offo a prelomiť procesnú prekážku formálne existujúceho res iudicata.
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané nasledovné skutočnosti.
Dňa 18.12.2012 bola uzatvorená Zmluva o úvere č. 406300383. Posledná splátka vo výške 392,- eur,
v zmysle vyjadrenia žalovaného doručeného súdu 20.04.2022 bola žalovanou uhradená 31.10.2013.
Dňa 31.10.2013 bola uzatvorená Zmluva o úvere č. 406300684. Posledná splátka vo výške 733,- eur, v

zmysle vyjadrenia žalovaného doručeného súdu 20.04.2022 bola žalovanou uhradená dňa 21.11.2014.
Dňa20.11.2014bolauzatvorenáZmluvaoúvereč.XXXXXXXXX.Poslednásplátkavovýške100,-eur,v
zmysle vyjadrenia žalovaného doručeného súdu 20.04.2022 bola žalovanou uhradená dňa 31.01.2017.
Následnosť uzatvárania zmlúv medzi žalovaným a žalobkyňou potvrdzuje tvrdenie žalobkyne v žalobe,
že finančné prostriedky zo Zmluvy č. XXXXXXXXX

z roku 2013 boli použité na prefinancovanie nedoplatku na úverovej zmluve č. XXXXXXXXX uzatvorenej
v roku 2012 (18.12.2012), finančné prostriedky zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX boli použité na
prefinancovanie nedoplatku úveru poskytnutého zo Zmluvy č. XXXXXXXXX, čím došlo k vyrovnaniu
nedoplatkukudňu21.11.2014,keďfinančnéprostriedkybolizúverovejZmluvyč.XXXXXXXXXčerpané,
v tomto prípade podľa formulárovej zmluvy dňa 20.11.2014, čo vyplýva z obsahu jej znenia v časti:

Potvrdenie o prevzatí peňažnej hotovosti, v rámci ktorej časti: „Dlžník svojim vlastnoručným podpisom
potvrdzuje prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v tejto zmluve“. So žalobkyňou predložených dôkazov,
a to výpisov z účtovníctva za rok 2012 - 2017, teda za obdobie od roku uzatvorenia 1. zmluvy o úvere so
žalovaným a to zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej dňa 18.12.2012 do uhradenia sumy 733,-
eur dňa 21.11.2014, ktorá ňou bola uhradená i podľa tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení doručenom

súdu 20.04.2022 titulom Zmluvy č. XXXXXXXXX, mal súd prvej inštancie za nesporne preukázané,
že žalovaným poskytnuté finančné prostriedky ním neboli poskytnuté na výkon podnikania. Súd prvej
inštancie ďalej uviedol, že pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 20.04.2022 tvrdil,
že zmluvy uzatváral so žalobkyňou ako fyzickou osobou - podnikateľom označeným IČO-m XXXXXXXX
a z uvedeného dôvodu ide o obchodno-právny vzťah a nie spotrebiteľský, nakoľko ide o zmluvný

záväzok medzi dvoma podnikateľskými subjektami, pričom poukazoval na prejav vôle žalobkyne a
jej prehlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania a tento považoval za
zrozumiteľne, určito a jasne uvedený. Súd prvej inštancie skonštatoval, že tento prejav vôle v časti
uzavretia zmluvy žalobkyňou ako podnikateľským subjektom nemohol byť s ohľadom na výpoveď
žalobkyne slobodný a vážny. Potvrdzujú to aj žalobkyni predložené formulárové zmluvy, ktoré jej boli

predložené s vopred vyplneným znením vrátane znenia „ že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon
podnikania“. Vzhľadom ku skutočnosti, že zmluvy žalobkyni predkladal k podpisu žalobca, v konaní mal
povinnosť preukázať svoje tvrdenie o tom, že v danom prípade finančné prostriedky boli poskytnuté na
výkon podnikania. Žalovaný svoje tvrdenie ničím nepreukázal, naopak žalobkyňa predloženými výpismi
z účtovníctva za roky 2012, 2013, 2014, t.j. roky v ktorých uzatvorila so žalovaným zmluvy, nemala v

úmysle poskytnuté finančné prostriedky použiť na výkon podnikania. Pokiaľ by jej vôľou bolo prostriedky
poskytnuté žalovaným použiť na výkon podnikania, urobila by tak a poskytnuté finančné prostriedky
žalobcom by boli súčasťou výpisov z účtovníctva. Z vykonaného dokazovania, po oboznámení sa so
žalobkyňou predloženými príjmami a výdavkami za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012, mal súd prvej
inštancie za preukázané dôvody, pre ktoré žalobkyňa so žalovaným uzatvorila zmluvu o úvere v roku

2012, keď jej príjmy boli preukázateľne o 1.284,21 eur nižšie ako výdavky a ako podnikateľka bola v
strate. Rovnako tak v roku 2013 vychádzajúc
z predložených príjmov a výdavkov, jej výdavky prevyšovali jej príjmy a opätovne bola
v strate ako podnikateľka, pričom v období od 01.01.2012 do 31.12.2012 strata v podnikaní bola -174,67
eur. V roku 2014 za obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014 jej príjmy prevyšovali jej výdavky o sumu

3.120,69 eur, mesačne v priemere v období roku 2014 mala príjem
260,05 eur, čo nemohlo postačovať žalobkyni na slušný život a nie ešte na splácanie úverov zo zmlúv
uzatváraných so žalovaným. Ako žalobkyňa tvrdí, dôverovala spoločnosti - žalovanému ako finančnej
inštitúcii, ktorá a tiež tí, ktorí v jej mene zmluvy uzatvárali, by mali konaťv zmysle zákona. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie ďalej za nesporné, že F. G. F. so
sídlom E. G. X, H., Rozsudkom sp. zn.
SR 00379/19 zo dňa 07.06.2016 uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanému sumu vo výške 1.491,-

eur, zmenkový úrok vo výške 0,25% denne zo sumy 1.491,00 eur od 23.10.2015 do zaplatenia,
zákonný úrok vo výške 6% ročne zo sumy 1.491,- eur od 25.04.2016 do zaplatenia a nahradiť trovy
rozhodcovského konania vo výške 377,28 eur, to všetko
v mesačných splátkach vo výške 100,- eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu
s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti

tohto rozhodnutia, až do úplného zaplatenia dlhu, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu
rozhodnutia v prípade nezaplatenia, čo i len jednej splátky riadne
a včas. Vykonaným dokazovaním bolo tiež nesporne preukázané, že žalobkyňa uhradila žalovanému
titulom 1. Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 18.12.2012 sumu 1.176,- eur, titulom 2. Zmluvy o
úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31.10.2013 1.206,- eur, titulom 2. Zmluvy
o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 20.11.2014 1.004,- eur.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 100 ods. 1, ods. 2, § 101,
§ 107 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 452 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len
„Občiansky zákonník“), § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1 až ods. 14,
§ 53b ods. 1, ods. 2, § 54 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia

zmluvy o úvere zo dňa 18.12.2012 a 31.10.2013, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1 až
ods. 15, 53b ods. 1, § 54 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere zo dňa 20.11.2014, § 9 ods. 1, ods. 2, ods. 7, § 11 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon
o spotrebiteľských úveroch“) v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy zo dňa 18.12.2012, §

9 ods. 1, ods. 2, ods. 7, § 11 ods. 1, ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy zo dňa 31.10.2013, § 9
ods. 1, ods. 2, ods. 7, § 11 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy zo dňa 20.11.2014. Súd
prvej inštancie preskúmaním úverových zmlúv dospel k záveru, že všetky zmluvy uzatvorené medzi

žalobkyňou a žalovaným, a to zmluva zo dňa 18.12.2012, zmluva zo dňa 31.10.2013, zmluva zo dňa
20.11.2014 sú bezúročné a bez poplatkov. Zmluva zo dňa 18.12.2012, tiež zmluva zo dňa 31.10.2013
a rovnako zmluva zo dňa 20.11.2014 neobsahuje viacero náležitostí, ktoré podľa ustanovenia § 9 ods.
2 písmeno a), f), i), j), k), n), o) obsahovať mala. V zmysle § 11 ods. 1 písmeno a) podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch sa považuje každá zo zmlúv za bezúročnú a bez poplatkov. Vzhľadom ku

skutočnosti, že žalovaný namietal premlčanie, súd prvej inštancie sa najskôr zaoberal tým, či došlo k
premlčaniu žalovanej sumy. Otázku plynutia objektívnej premlčacej doby pri práve spotrebiteľa riešil
Najvyšší súd SR
v Rozsudku sp. zn. 7Cdo/268/2021 a otázku plynutia subjektívnej premlčacej doby riešilo viacero
rozhodnutí, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/29/2021, 6Cdo/1/2012. V uznesení sp.

zn 5Cdo/29/2021 dovolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/1/2012, v ktorom
tento konštatuje: „Starorímsky princíp „práva patria bdelím“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochranaprávspotrebiteľa.“Vuznesenísp.zn.6Ncdo/9/2012zodňa16.01.2013NajvyššísúdSRdoplnil,
že ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne

a kvality života občanov. Poukázal na povinnosť súdu ju rešpektovať. Najvyšší súd SR
v uznesení v závere rozhodnutia 5Cdo/29/2021 konštatoval: „ Pri skúmaní momentu, kedy spotrebiteľ
nadobudol vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej okolnosti, je
potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také skutkové
okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie bezdôvodného

obohatenia, t.j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata)“. S poukazom na Rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C-485/19 zo dňa 22.04.2021, na ktorý poukázal i Najvyšší súd SR v Rozsudku
sp. zn. 7Cdo/268/2021, objektívna premlčacia doba je 10-ročná. Rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie C-485/19 zo dňa 22.04.2021 má prednosť v právnom poriadku Slovenskej republiky. Z uvedeného
dôvodu tento rozsudok je nevyhnutné aplikovať aj na posudzovanú vec napriek iným rozhodnutiam,

v ktorých bolo konštatované, že objektívnu premlčaciu 10-ročnú dobu možno aplikovať vo veciach
týkajúcich sa spotrebiteľa len, keď tento preukáže, že zo strany dodávateľa došlo k úmyselnému
bezdôvodnému obohateniu. Aplikácie subjektívnej premlčacej lehoty v trvaní dvoch rokov sa rozsudok
súdneho dvora nedotýka. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, žalobkyňa v podanídoručenom súdu 14.02.2018 uvádza: „V roku 2014 som teda zobrala úver č. XXXXXXXXX vo výške
800,- Eur, vyplatené mi bolo 37,- Eur a spolu s úrokmi som mala vrátiť 1.572,- Eur. To už som vedela,
že niečo nie je v poriadku, ale na právnika som nemala

a nevedela som ako situáciu vyriešiť. Z vychádzajúc z uvedeného 1. v roku 2014 vedela, že „niečo
nie je v poriadku“, 2. v roku 2014 nevedela, ako situáciu vyriešiť, 3. z uvedených tvrdení vyplýva,
že v roku 2014 skutočnú vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jej úkor
obohatil, nemala, 4. tvrdí „situácia bola neúnosná, preto som si sama začala študovať zákony a
zisťovala som praktiky a postupy spoločnosti I., ktorá je na zmluvách uvedená.“ 5. Na svoje tvrdenie

predložila žalobkyňa dôkaz, a to: Žiadosť o zaslanie prehľadu práv, povinností a záväzkov vyplývajúcich
zo zmluvy o úvere. V tejto žiada žalovaného dňa 28.02.2017 o zaslanie aktuálneho prehľadu práv,
povinností a záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere k jednotlivým zmluvám, zaplatených i dlžných,
ku každej samostatne k dátumu 28.02.2017 s označením čísiel zmlúv, a to číslo zmluvy XXXXXXXXX,
XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, ktoré zmluvy so žalovaným uzatvorila v rokoch 2012, 2013 a 2014.
Z obsahu žiadosti žalobkyne žalovanému je nesporné, že v čase realizácie tejto žalobkyňa nemala

vedomosť o vzniku bezdôvodného obohatenia, čomu nasvedčuje i fakt, že ešte dňa 31.01.2017 plnila
titulom zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX. I keď dve zo zmlúv neboli označené celkom správne, žalovaný
ako podnikateľský subjekt, ktorého oslovil jeho klient, s ktorým uzatvoril tri zmluvy, podľa názoru súdu
mal na túto žiadosť žalobkyne odpovedať. A to minimálne z hľadiska slušnosti. Napriek tomu, že
žalobkyňa žalovaného žiadala o vyčíslenie splatených aj nesplatených záväzkov, do odpovede na výzvu

súdu zo dňa 17.03.2022 doručenej súdu dňa 21.03.2022 odpoveď zo strany žalovaného na žiadosť zo
dňa 28.02.2017 nedostala. Žalovaný oznámil žalobkyňou žiadané informácie až na žiadosť súdu, a to
v podaní doručenom súdu 20.04.2022 a žalobkyňa sa tak dozvedela o skutočnej výške bezdôvodného
obohatenia najskôr dňa 22.06.2022, kedy jej na pojednávaní dňa 22.06.2022 bolo podanie žalovaného
doručené. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v rámci vykonaného dokazovania žalobkyňa uviedla,

že situácia bola neúnosná. V roku 2016 - 2017 čítala na internete o Pohotovosti, kedy sa dočítala,
aké nekalé praktiky praktizuje. Na internete sa dočítala, aký má byť správny postup pri uzatváraní
spotrebiteľských zmlúv a keď si premietala, čo zažila ona, tak to rozhodne nebol správny postup. Z
uvedených skutkových tvrdení a doložených dôkazov, súd prvej inštancie vyvodil, že najskôr v roku
2016, 2017 sa žalobkyňa dozvedela pri štúdiu zákonov

o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetných zmlúv uzatvorených v rokoch 2012, 2013, 2014. K
námietke premlčania sa vyjadrila v podaní zo dňa 03.10.2023, keď uviedla, že námietka premlčania
vznesená žalovaným nie je dôvodná nakoľko na predmetnú vec je potrebné aplikovať 10-ročnú
premlčaciu lehotu podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorá sa vzťahuje na úmyselné
bezdôvodné obohatenie. V podaní zo dňa 03.10.2023 naposledy žiadala súd o pripustenie zmeny petitu

žaloby, následne potom, čo sa oboznámila s celým obsahom podania žalovaného, v ktorom žalovaný
dal odpoveď na žalobkyňou žiadané informácie. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že
10-ročná objektívna premlčacia doba začala plynúť v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka od
úhrad realizovaných žalobkyňou žalovanému. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, žalobkyňa sa o
bezúročnosti

a bezpoplatkovosti predmetných zmlúv dozvedela najskôr v rokoch 2016, 2017. O skutočnej výške
bezdôvodného obohatenia však až z vyjadrenia žalovaného, ktoré obsahovali skutočnosti pre
vyčíslenie bezdôvodného obohatenia a na základe ktorého získala potrebné podklady pre vyčíslenie
bezdôvodného obohatenia v správnej výške. Pre záver, dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a o tom, kto ho získal je vždy rozhodujúce zistenie skutočného stavu v konkrétnom prípade.

Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil jednoznačný záver pre plynutie subjektívnej premlčacej lehoty.
Táto začala plynúť najskôr od 01.01.2016. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila nárok z titulu bezúročnosti a
bezpoplatkovosti, pričom v skutočnosti pre vyčíslenie správnej výšky bezdôvodného obohatenia sa
dozvedela z podania žalovaného doručeného súdu dňa 20.04.2022, súd prvej inštancie skonštatoval,
že nárok žalobkyne nie je premlčaný, a to ani v rozsahu uplatnenom žalobkyňou v podaní zo dňa

03.10.2023, kedy požiadala súd o pripustenie zmeny petitu žaloby, ktorá bola pripustená Uznesením
Okresného súdu Trenčín zo dňa 11.12.2023. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal samotnou
výškou bezdôvodného obohatenia. Titulom zmluvy o úvere č. 406300383 zo dňa 18.12.2012 žalobkyni
žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 600,- eur. Preukázateľne žalobkyňa uhradila žalovanému
splátky dňa 11.02.2013 98,- eur, 22.03.2013 98,- eur, 19.04.2013 98,- eur, 20.05.2013 98,- eur,

18.06.2013 98,- eur, 22.08.2013 49,- eur, 19.09.2013 49,- eur, 21.10.2013 98,- eur, 21.10.2013 98,-
eur, pričom žalovaný potvrdzuje aj úhradu sumy 392,- eur titulom tejto zmluvy dňa 31.10.2023.
Celkom titulom tejto zmluvy uhradila žalovanému sumu vo výške 1.176,- eur. Titulom zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 31.10.2013 žalobkyni žalovaným bol poskytnutý úver vo výške 600,- eur.Preukázateľne žalobkyňa uhradila žalovanému splátky dňa 24.01.2014 50,- eur, 24.02.2014 48,- eur,
02.06.2014 75,- eur, 09.07.2014 20,- eur, 11.08.2014 250,- eur, 21.11.2014 30,- eur, 21.11.2014 733,-
eur. Celkom titulom tejto zmluvy uhradila žalovanému sumu vo výške 1.206,- eur. Titulom zmluvy o

úvere č. 406301017 zo dňa 20.11.2014 žalobkyňa uhradila žalovanému splátky dňa 28.03.2015
131,- eur, 29.07.2016 100,- eur, 31.08.2016 100,- eur, 30.09.2016 100,- eur, 28.10.2016
100,- eur, 30.11.2016 100,- eur, 30.12.2016 100,- eur, 31.01.2017 100,- eur, pričom žalovaný uvádza
tiež úhrady 17.06.2015 128,- eur, 17.06.2015 15,- eur, 02.01.2016 30,- eur. Celkom titulom tejto zmluvy
uhradilažalovanémusumuvovýške1.004,-eur.Vzhľadomkuskutočnosti,žesúdprvejinštancieposúdil

všetky zmluvy ako zmluvy spotrebiteľské, na ktoré aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka,
zákona o spotrebiteľských úveroch, zaviazal žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo
výške 1.386,- eur. Titulom zmluvy
o úvere č. 406300383 zo dňa 18.12.2012 žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 600,- eur
a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že titulom tejto úverovej zmluvy žalobkyňa zaplatila
žalovanému celkovú sumu 1.176,- eur, teda vzhľadom k bezúročnosti

a bezpoplatkovosti tejto zmluvy žalovanému zaplatila o sumu 576,- eur viac ako mala, keďže úver
bol bezúročný a bezpoplatkový. Z dôvodu nedostatku zákonom ustanovených náležitostí v § 9 ods. 2
písmeno a) až y) zákona č. 129/2010 Zb., ktoré súd prvej inštancie ustálil, v zmysle § 11 zákona č.
129/2010 Zb., na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 576,- eur. Titulom
zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31.10.2013 žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 600,-

eur a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že titulom tejto úverovej zmluvy žalobkyňa zaplatila
žalovanému celkovú sumu 1.206,- eur, teda vzhľadom
k bezúročnosti a bezpoplatkovosti tejto zmluvy žalovanému zaplatila o sumu 606,- eur viac ako mala,
keďže úver bol bezúročný a bezpoplatkový. Z dôvodu nedostatku zákonom ustanovených náležitostí v
§ 9 ods. 2 písmeno a) až y) zákona č. 129/2010 Zb., ktoré súd prvej inštancie ustálil, v zmysle § 11

zákonač.129/2010Zb.,nastranežalovanéhotakdošlokbezdôvodnémuobohateniuvovýške606,-eur.
Titulomzmluvyoúvereč.406301017zodňa20.11.2014žalovanýposkytolžalobkyniúvervovýške800,-
eur a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že titulom tejto úverovej zmluvy žalobkyňa zaplatila
žalovanému celkovú sumu 1.004,- eur, teda vzhľadom k bezúročnosti a bezpoplatkovosti tejto zmluvy
žalovanému zaplatila o sumu 204,- eur viac ako mala, keďže úver bol bezúročný a bezpoplatkový. Z

dôvodu nedostatku zákonom ustanovených náležitostí v § 9 ods. 2 písmeno a) až y) zákona č. 129/2010
Zb., ktoré súd prvej inštancie ustálil, v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Zb., na strane žalovaného
tak došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 204,- eur. Celkom na strane žalovaného tak došlo
k bezdôvodnému obohateniu vo výške 1.386,- eur. V zmysle citovaných zákonných ustanovení, po
vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie určil, že Zmluvy o úvere uzavreté medzi žalobkyňou a

žalovaným č. XXXXXXXXX zo dňa 18.12.2012, č. XXXXXXXXX zo dňa 31.10.2013 a č. XXXXXXXXX
zo dňa 20.11.2014 sú bezúročné a bez poplatkov a žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné
obohatenie vo výške 1.386,- eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V časti prevyšujúcej
sumu 1.386,- eur priznanej titulom bezdôvodného obohatenia žalobu žalobkyne zamietol. Žalobkyňa s
poukazom na ňou tvrdené skutočnosti, a to z dôvodu, že žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou,

s prísľubom poskytnutia úveru jej predložil na podpis i rozhodcovskú zmluvu a zmluvu (neprijateľné
podmienky) a tiež z dôvodu, že žalovaný využil hrubý nátlak a psychické vydieranie formou telefonátov a
SMS správ, žiadala súd, aby žalovaného zaviazal na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 500,- eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobkyne v časti určenia, že zmluvy
o úvere uzavreté medzi ňou a žalovaným sú bezúročné

a bez poplatkov a súčasne v časti, ktorou uplatnila voči žalovanému nárok titulom bezdôvodného
obohatenia vo výške 1.386,- eur, bola úspešná. Vecne mal teda súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa
všetky nároky uplatnila dôvodne, nakoľko zo strany žalovaného došlo k preukázanému porušeniu práva.
Nekonal s odbornou starostlivosťou napriek skutočnosti, že podnikal na finančnom trhu a mal nad
žalobkyňou ako spotrebiteľkou odbornú prevahu, využil jej neznalosť právnych predpisov a opakovane,

keď žalobkyňa nemala finančné prostriedky na splácanie úveru s ňou uzatvoril ďalšie dve zmluvy o
úvere (bod 10 rozsudku). Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pri uzatvorení, a to minimálne zmluvy č.
XXXXXXXXX zo dňa 20.11.2014 vystavil dňa 20.11.2014 bianko zmenku, na základe takéhoto nekalého
zabezpečenia záväzku uplatnil na stálom rozhodcovskom súde nárok, v rozpore so zákonom
o spotrebiteľských úveroch na zaplatenie sumy vo výške 1.491,00 eur, zmenkového úroku vo výške

0,25% denne zo sumy 1.491,- eur od 23.10.2015 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6% ročne zo
sumy 1.4912, eur od 25.04.2016 do zaplatenia a súčasne nahradiť trovy rozhodcovského konania vo
výške 377,28 eur s tým, že žalobkyni boli povolené splátky100,- eur mesačne. Po vydaní rozsudku Stálym rozhodcovským súdom žalobkyňa dôvodne musela byť
pod neprimeraným psychickým tlakom, keď z požičanej sumy jej na základe zmluvy, ktorú jej predložil
žalovaný vznikla neúmerne vysoká pohľadávka oproti sume, ktorú jej žalovaný titulom zmluvy poskytol.

V rozpore s dobrými mravmi ešte listom zo dňa 05.04.2017 a podľa názoru súdu prvej inštancie i
v rozpore s poctivým obchodným stykom, žalovaný doručil žalobkyni Pokus o zmier - predexekučnú
upomienku. V tejto, odvolávajúc sa na rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu žiadal od
nejzaplatiťdlhvzniknutýkudňurealizáciepredexekučnejupomienkyvovýške3.012,98eur,hocvtomto
čase už musel mať, keď pôsobil na finančnom trhu a konal by i s odbornou starostlivosťou, vedomosť

o tom, že v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/44/2011 Najvyšší súd SR vyslovil právny
názor, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľských zmluvách. Pri
odbornej starostlivosti mohol vedieť o tom, že žalobkyňa nemala vôľu uzavrieť v ním predloženom, pre
neho výhodnom znení zmluvu formulárovú, pri ktorej spotrebiteľ neznalý v právnych predpisoch nevie
posúdiť dôsledky formulácie znenia takejto zmluvy, mal a mohol tiež skúmať, či žalobkyňa je schopná
s poukazom, čo i len na jej príjem splácať úver. Žalobkyňa ako spotrebiteľ nemohla poznať právne

predpisy premietnuté do vnútroštátneho práva Smernicou rady 93/13/EHS z 05.05.1993, no žalovaný
podnikajúci na finančnom trhu áno. Napriek tomu zo strany žalovaného došlo vo vzťahu k žalobkyni k
nie práve ku konaniu
v súlade s poctivým obchodným stykom a dobrými mravmi. Zákon č. 250/2007 Z.z.
v znení neskorších predpisov, medzi ktoré opatrí i Občiansky zákonník, v ustanovení

§ 3 ods. 5 o ochrane spotrebiteľa, priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa na súde ochrany
svojich práv i prostredníctvom žaloby na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Výklad
uvedeného ustanovenia priznávajúceho zadosťučinenie má zohľadňovať nárok satisfakčný. Cieľom
finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom poskytujúcim vyšší
stupeň ochrany. Zákon pre vznik tohto práva nevyžaduje privodenie akejkoľvek ujmy, čo vyplýva zo

samotnej povahy tohto satisfakčného nároku na strane spotrebiteľa, rovnako ako satisfakčná žaloba,
ani žaloba spotrebiteľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyžaduje vznik ujmy
v reálnej forme. Rovnako ako pri satisfakčnej žalobe, pri žalobe spotrebiteľa na primerané finančné
zadosťučinenie je plne postačujúce, ak dôjde čo i len k možnosti jej vzniku. Je nesporné, že žalobkyňa
v konaní úspešne uplatnila svoje práva. Súd prvej inštancie konštatoval v odôvodnení rozsudku

porušenie viacerých ustanovení § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch i Občianskeho zákonníka
zabezpečujúce ochranu spotrebiteľa. Vychádzajúc z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. v znení
neskorších predpisov na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenie práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde.
Podľa názoru súdu prvej inštancie ustanovenie § 3 ods. 5 zákona

č. 250/2007 Z.z. možno uplatniť so žalobou, v rámci ktorej sa spotrebiteľ domáha svojich práv. Súd
prvej inštancie ďalej uviedol, že má vedomosť o tom, že názory na to, kedy možno priznať primerané
finančné zadosťučinenie sa v súdnej praxi posudzujú rôzne. Súd prvej inštancie však zastáva názor, že
možnosť priznať finančné zadosťučinenie až keď dôjde k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo
povinnosti na súde priznaného právoplatným rozhodnutím vo veci samej a následne vyhovieť ďalšej

žalobe na primerané finančné zadosťučinenie, nekorešponduje so samotným znením ustanovenia § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa názoru súdu prvej inštancie ustanovenie
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa možno uplatniť so žalobou, v rámci ktorej sa
spotrebiteľ domáha svojich práv. Takýto postup sa javí súdu za účelný a hospodárny, tiež v súlade so
znenímustanovenia§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.,vktoromustanovenízákonodarcanedefinuje,že

k podaniu žaloby môže dôjsť až po právoplatnom skončení vo veci samej, ktorej spotrebiteľ uplatní svoje
práva. Možnosť uplatniť primerané finančné zadosťučinenie zákonodarca dáva každému spotrebiteľovi,
„ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo porušenie povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi“. Ďalšiu podmienku zákonodarca
v ustanovení § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. nestanovuje a možnosť uplatnenia práva spotrebiteľa

v zmysle tohto ustanovenia neobmedzuje na právoplatné skončenie vo veci samej, v ktorej spotrebiteľ
úspešne uplatní svoje právo. V prejednávanej veci žalobkyňa úspešne uplatnila svoje práva. Na základe
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňou uplatnené finančné zadosťučinenie
je rozhodne primerané a zodpovedajúce kritériám komfortného práva Európskej únie. S poukazom na
uvedené skutkové okolnosti

v prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhovel žalobe i v rozsahu žalobkyňou uplatneného finančného
zadosťučinenia a zaviazal žalovaného zaplatiť jej týmto titulom sumu 500,- eur.
O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súdu prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa bola vo veci úspešná v časti
96,356 % (žalobou uplatňovala sumu 1.421,- eur + 500,- eur, spolu 1.921,- eur, úspešná

bola v časti 1.886,- eur, žaloba bola zamietnutá v časti sumy 35,- eur;
1.886:1921=0,981780x100=98,178% - čo je úspech žalobkyne vo veci. Žalovaný bol úspešný v časti
1,822%; 100-98,178%. Podľa pomeru úspechu vo veci žalobkyňa tak bola úspešná vo výške 96,356%;
98,178 - 1,822% = 96,356%. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v zmysle uvedeného tak,
že priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 96,356%.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorili
dňa 18.12.2012 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo
výške 600,- eur. Vyššie uvedenú zmluvu o úvere žalovaný ako veriteľ uzavrel s dlžníkom pod obchodným
menom B. E. ako fyzickou osobou – podnikateľom označeného IČO-m 46407472. Z vyššie uvedeného,

podľa názoru žalovaného, je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský,
nakoľko ide o zmluvný záväzok medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Nie je preto možné aplikovať na
zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Zmluvy
sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, nakoľko boli uzatvorené medzi dvomi podnikateľskými
subjektmi. „Spornú“ zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle

zákona o spotrebiteľských úveroch. V predmetnom prípade je sporné, v súvislosti s predmetnou
zmluvou o úvere prisúdiť žalobkyni právny status spotrebiteľa, a teda súdom citované ustanovenia
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa sú neaplikovateľné. Žalobkyňou predložená zmluva nie je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu
so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania,

a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Žalovaný ďalej poukázal na to, že prehlásenie žalobkyne, že
finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania žalobkyňa vlastnoručne podpísala, pričom
tento prejav vôle je na prednej strany zmluvy o úvere a prehlásenie dlžníka je zrozumiteľne, určito a
jasne uvedené hneď vedľa podpisu dlžníka. Žalovaný poukázal, že disponuje vlastnoručne podpísaním
prehlásenímdlžníka,žefinančnéprostriedkysúposkytnuténaúčelpodnikania,atedadôkaznébremeno

v tomto smere zaťažuje žalobkyňu a tá relevantnými dôkazmi nepreukázala spotrebiteľský charakter, ale
lenúčelovosvojímvyjadrenímtvrdí,žesajednáospotrebiteľa.Zmluvabolauzavretápodľa.§497anasl.
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Obchodný
zákonník“). V zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka má zmluva povahu absolútneho
obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah

medzi žalovaným a žalobkyňou, s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským.
Žalovaný má za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy, keďže
jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sama svojim konaním
žalobkyňa vyvolala a iniciovala. Žalovaný ďalej uviedol, že zmluvné strany sa môžu dohodnúť na
základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu

došlo v predmetom spore. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany
dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa
uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na
daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Obchodný zákonník uvádza, že explicitne uvedené zmluvy
sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov jeho ustanoveniami, od ktorého sa nie je možné odchýliť,

keďže ide o kogentné ustanovenie: d) zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu
(§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§
708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716). Žalobkyňa v zmluve o úvere vyhlásila, že sa oboznámila a

súhlasí s obsahom zmluvy (vrátane Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere) a že nemá k nej žiadne výhrady a zaväzuje sa ju dodržiavať. Nakoľko podľa
názoru žalovaného žalobkyňa neuzatvorila zmluvu o úvere v postavení spotrebiteľa, nemožno zmluvu
o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov a tým aplikovať ustanovenia právnych predpisov
týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv. Žalovaný následne totožnú argumentáciu použil aj pri zmluve o

úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31.12.2013 a tiež zmluve o úvere
č. XXXXXXXXX zo dňa 20.11.2014. Žalovaný ďalej uviedol, že je toho názoru, že zo zmluvy
o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila
na základe platne uzatvorených zmlúv o úvere, ktoré neboli nikdy právoplatne vyhlásené za neplatné,rovnako tak právny dôvod na plnenie z týchto zmlúv o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od
zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Má za to,
že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo

a akýkoľvek nárok na jeho vydanie podlieha zákonnej subjektívnej premlčacej lehote. Žalovaný je toho
názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje
zákon. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné
tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní zmlúv o úvere, ale bolo by nutné, v každom
jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzatvorenia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný

v čase uzatvorenia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň
bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Zároveň poukázal na fakt, že nároky titulu z
bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom a z toho dôvodu je prístup zohľadňujúci
záujem slabšej strany nežiadúci, ale potrebné je zachovávať rovnosť strán. Žalovaný ďalej k finančnému
zadosťučineniu uviedol, že žalobkyňa od začiatku neplatila riadne splátky v zmysle úverovej zmluvy,
z čoho vyplýva, že žalobkyňa svoju povinnosť v zmysle zmluvy o úvere viacnásobne porušila, čím sa

dostala
s plnením svojho peňažného záväzku do omeškania. Žalovaný požiadal, aby súd pri posudzovaní
žalobkyňou uplatneného práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu žalobkyne a
žalovaného a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha vydania
finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sama porušila svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy o

úvere. Žalovaný má za to, že nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia. Žalobkyňa neodôvodnila jasne a určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovo –
právneho vzťahu medzi ňou a žalovaným. Žalobkyňa uplatňuje svoje domnelé právo svojvoľne a zjavne
bezúspešne nakoľko sama neoznačila podstatné skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
(neuviedla, že sama bola s plnením istiny v omeškaní). Uvedené ustanovenie priznávajúce primerané

finančné zadosťučinenie je potrebné interpretovať s prihliadnutím na účel zákona a všeobecné princípy
súkromného práva. Žalovaný má za to, že suma vo výške 500,- eur, ktorej sa žalobkyňa domáha
titulom primeraného finančného zadosťučinenia, nezodpovedá požiadavke všeobecnej spravodlivosti,
nebolobyvhodnéjupriznaťanebolanáležitýmspôsobomodôvodnená.Vzhľadomnauvedenéžalovaný
navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že trvá na všetkých svojich doterajších
vyjadreniach v prejednávanom spore. Zmluvy č. XXXXXXXXX zo dňa 18.12.2012,
č. XXXXXXXXX zo dňa 31.10. 2013 a č. XXXXXXXXX zo dňa 20.11. 2014 sú bezúročné a bez poplatkov
a trvá na posúdení zmlúv ako spotrebiteľských podľa zákona č. 129/2010

o spotrebiteľských úveroch ex offo. Zmluvy neobsahujú všetky náležitosti podľa príslušných zákonov,
sú teda bezúročné a bez poplatkov, žalovaný sa pri ich uzatváraní dopustil porušenia práv spotrebiteľa,
preto žalobkyňa žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
1386,- eur. Opierajúc sa o zákony, zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a zákon
č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný nepostupoval pri uzatváraní zmlúv

a následnej komunikácii so žalobkyňou s odbornou starostlivosťou, čo vyplýva z jeho povinnosti ako
finančnej inštitúcie, úmyselne sa snažil obísť zákony a dal žalobkyni podpísať formulárové predtlačené
zmluvy s neprijateľnými zmluvnými podmienkami, preto sa žalobkyňa domáha vydania finančného
zadosťučinenia vo výške 500,- eur. Žalobkyňa záverom uviedla, že žalovaný nesprávne argumentoval
premlčaním nároku žalobkyne, keďže konal

s úmyslom obohatiť sa na úkor žalobkyne svojimi zaužívanými praktikami, pričom mu ako finančnej
inštitúcii muselo byť zrejmé, že obchádza zákon, z toho dôvodu sa žalobkyňa domáha uplatnenia 10-
ročnej premlčacej lehoty.

6. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods.
1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),

a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f), g) a h) CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa
§ 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo
potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s §219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu
potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

8. Z obsahu podaného odvolania žalovaného vyplýva, že v prejednávanej veci bol rozsudok súdu prvej
inštancie napadnutý len vo výrokoch I., II., III. a V. t. j. vo výroku o určení, že zmluvy o úvere uzavreté
medzi žalobkyňou a žalovaným sú bezúročné a bez poplatkov, vo výroku o povinnosti vydať bezdôvodné
obohatenie, vo výroku o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a v závislom výroku o trovách
konania, a preto výrok IV. týkajúci sa zamietnutia zvyšku žaloby žalobkyne, ostáva týmto rozhodnutím

odvolacieho súdu nedotknutý, a teda právoplatný.

9. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd
prvej inštancie náležite a správne zistil skutkový stav veci. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný, ako
odvolateľ, neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie.
Odvolaním len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie na podklade vykonaného

dokazovania a namietal dôvody a právne posúdenie veci, pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, akými
úvahami sa spravoval a na podklade ktorých skutočností zaujal právny názor vyslovený vo výrokoch
rozsudku. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o odvolaní vychádzal zo súdom prvej inštancie správne
a dostatočne zisteného skutkového stavu.

10. Podstatou odvolacích námietok žalovaného bol nesúhlas s posúdením predmetných zmlúv o úvere
ako zmlúv spotrebiteľských, nakoľko zastával názor, že v danej veci žalobkyňa nevystupovala ako
spotrebiteľ, keďže v zmluve svojim vlastnoručným podpisom prehlásila, že peňažné prostriedky použije
na výkon podnikania a tiež zároveň súhlasila s obsahom všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Zároveň namietal skutočnosť, že zo zmlúv o úvere nenastala

ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia a tiež výšku priznaného finančného zadosťučinenia,
ktorá podľa jeho názoru nezodpovedá požiadavke všeobecnej spravodlivosti, nebolo vhodné ju priznať
a nebola náležite odôvodnená.

11. Žalovaný v podanom odvolaní výslovne označil a tým uplatnil odvolacie dôvody spočívajúce v tom,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ CSP).
12. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

13. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

14. Odvolací súd sa v prvom rade stotožňuje s posúdením právneho vzťahu medzi žalobkyňou a
žalovaným ako vzťahom spotrebiteľským, pre ktorý je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do
zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom

spotrebiteľ v prevažnej miere nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Odvolací súd v
zhode so súdom prvej inštancie zastáva názor, že posudzovaná zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
18.12.2012, zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31.10. 2013 a zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo
dňa 20.11.2014 sú spotrebiteľskými zmluvami v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zároveň
zmluvami o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a to z uvedených

dôvodov:

15. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 18.12.2012 uzavrel žalovaný so žalobkyňou zmluvu
o úvere č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 600,- eur, dňa 31.10.2013zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 600,- eur a dňa
20.11.2014 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 800,- eur,
pričom totožne vo všetkých zmluvách bolo uvedené, že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon

podnikania. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný mal v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ani v rámci odvolacieho konania nebolo preukázané, že
predmetné úvery poskytol žalobkyni za účelom výkonu podnikania tak, ako to bolo uvedené vo vyššie
uvedených zmluvách o úvere. V tomto smere odvolací súd poukazuje na výsledky dokazovania pred
súdom prvej inštancie a na podrobné skúmanie výpisov z účtovníctva žalobkyne za roky 2012, 2013,

2014,zktorýchvyplynulo,žežalobkyňaúmyselpoužiťzískanéfinančnéprostriedkynavýkonpodnikania
nemala, nakoľko v prípade, žeby tomu tak bolo, boli by tieto súčasťou výpisov z účtovníctva.

16. Odvolací súd konštatuje, že dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru
zmluvy má v prípade pochybností dodávateľ, čo vyplýva aj z nálezu
sp. zn. I.ÚS 232/2023 zo dňa 15.08.2023, v ktorom ústavný súd vychádzal z toho, že „v každom konaní,

ktorého predmetom budú práva a povinnosti spotrebiteľa, ak bude súčasne spochybňovaný jeho štatút,
bude povinnosťou dodávateľa preukázať, že spotrebiteľ konal
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Dôkazná povinnosť dodávateľa plynie
z povinnosti odbornej starostlivosti a je potvrdená aj skutočnosťou, že celý proces kontraktácie ovláda
dodávateľ. Ak teda dodávateľ v každom jednom spornom prípade za použitia prostriedkov známych

pre dôkazné konanie neunesie dôkazné bremeno preukázania štatútu nespotrebiteľa, bude sa mať za
to, že osoba je vždy spotrebiteľom, ktorému patrí spotrebiteľská právna ochrana.“ V danom prípade
tak žalovaného ťažilo dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý žalobkyni na
účely výkonu jej podnikania. Existujúce pochybnosti bolo potrebné odstrániť spôsobom známym
pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter mal byť preukázaný spôsobom

nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade
s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Bezpečným preukázaním však nemôže byť
len prípadné označenie dlžníka IČO-m, prípadne všeobecný, nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru
na účely výkonu podnikania vo formulárovej zmluve. V danom prípade žalovaný dôkazné bremeno na

preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy neuniesol, nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov
(t.j. ani dôkazov na popretie tvrdenia žalobkyne
o spotrebiteľskom charaktere zmluvy) a naopak v konaní pred súdom prvej inštancie vyšli najavo
skutočnosti, ktoré údaj obsiahnutý v zmluve vyvracajú.

17. K argumentácii žalovaného v podanom odvolaní ohľadom vôle žalobkyne, podpisom zmluvy o
úvere byť viazaný aj predmetnými Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, nakoľko tieto boli
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a tieto obsahujú dohodu zmluvných strán o spravovaní sa
vzájomných právnych vzťahov Obchodným zákonníkom, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa uvedené
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru nemohla ovplyvniť, nakoľko tieto boli už vopred pripravené

pre veľký počet spotrebiteľov. Spotrebiteľ v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej
spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných
podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a
použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ochrana
spotrebiteľa sa týka formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného

zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený, a ktorý používa v dvoch alebo viacerých
prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení (ako tomu bolo aj v danom prípade). V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorej je
ochrana spotrebiteľa zavedená smernicou Rady 93/13/EHS založená na myšlienke, že spotrebiteľ je
v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že súhlasí s podmienkami pripravenými vopred druhou zmluvnou

stranou bez toho, aby mohol ovplyvniť obsah týchto podmienok. Súdny dvor tiež vo svojej judikatúre
konštatoval, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu, ako aj
o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené

predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Pohotovosť,
EU:C:2014:101, bod 39 a citovaná judikatúra; Kásler a Káslerné Rábai,
C-26/13, EU:C:2014:282 bod 39 a citovaná judikatúra, ako aj F. A. a J. K., C-169/14, EU:C:2014:2099,
bod 22).18. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného správne považoval
predmetné zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských

úveroch, tak následne postupoval správne, keď skúmal, či tieto obsahujú všetky zákonom vyžadované
náležitosti a teda správne boli i závery súdu prvej inštancie v časti, že všetky tri zmluvy o úvere sú
bezúročné a bez poplatkov, pretože neobsahujú zákonom o spotrebiteľských úveroch predpísané
náležitosti (§ 9 ods. 2 písm. a/, f/, i/, j/, k/, n/ o/ zákona o spotrebiteľských úveroch).

19. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že všetky tri úvery, poskytnuté žalovaným
žalobkyni sa podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch považujú za bezúročné
a bez poplatkov. Žalobkyňa bola potom povinná vrátiť žalovanému len súčet istín úverov, t.j. sumu
2.000,- eur, avšak reálne ku dňu podania žaloby splatila až sumu 3.386,- eur. Plnenie nad sumu 2
000,- eur je v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka plnením bez právneho dôvodu. Ako správne
uviedol súd prvej inštancie, suma 1.386,- eur (3.386,- eur – 2.000,- eur) tak predstavuje bezdôvodné

obohatenie, ktoré žalovaný získal na úkor žalobkyne, a ktoré je povinný jej vrátiť podľa § 451 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Rovnako správne bolo aj súdom prvej inštancie rozsiahle posúdenie námietky
premlčania vznesenej žalovaným. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi, ktoré v tejto súvislosti
uviedol v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a na tieto dôvody odkazuje v súlade s ods. 2
ust. § 387 CSP, nakoľko v odvolacom konaní v tejto súvislosti odvolateľ neuviedol iné dôvody než tie,

s ktorými sa už vysporiadal súd prvej inštancie.

20. V prejednávanej veci bol predmetom konania aj nárok žalobkyne opierajúci sa
o ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Citované ustanovenie zákona o
ochrane spotrebiteľa upravuje právo spotrebiteľa žiadať primerané finančné zadosťučinenie v prípade,

aknasúdeúspešneuplatníporušeniesvojhopráva,atoodtoho,ktozatotoporušenieprávazodpovedá.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje
poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje splnenie predpokladov,
ktorými sú úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007
Z. z. alebo osobitnými predpismi a spôsobilosť takéhoto porušenia práva alebo povinnosti privodiť

spotrebiteľovi ujmu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame
vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, pretože stačí, ak tá ujma tu je.
Bez právneho významu je, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku
takejto ujmy. Konaním žalovaného, ktorý si uplatnil nedôvodne nároky z pohľadávky nad rámec istiny
aj napriek tomu, že ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti

je aj poskytovanie úverov, za stavu, kedy mal vedomosti o tom, aké sú náležitosti spotrebiteľského
úveru vyžadované zákonom, podľa názoru odvolacieho súdu došlo k porušeniu práv spotrebiteľa,
ktoré prípadnou stratou finančných prostriedkov u spotrebiteľa bolo spôsobilé privodiť ujmu žalobkyni.
Žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou, svojim postupom zapríčinil, že všetky tri zmluvy
o úvere boli posúdené ako bezúročné

a bezpoplatkové, v dôsledku čoho sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. Odvolací súd
na základe uvedeného mal za to, že sú splnené podmienky pre priznanie nároku na primerané finančné
zadosťučinenie.

21. Čo sa týka výšky primeraného finančného zadosťučinenia je spravodlivé, aby táto vychádzala

z ujmy, ktorá hrozila žalobkyni v súvislosti s bezdôvodným obohatením žalovaného. Priznaná suma
zodpovedá svojmu účelu a poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu a odradí dodávateľa od
porušovania práv spotrebiteľov. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia na základe
úvahy súdu prvej inštancie, tento prihliadol na všetky skutkové okolnosti daného prípadu. Preto neobstojí
ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie neodôvodnil určenie výšky primeraného finančného

zadosťučinenia. Odvolací súd konštatuje, že žiadne ustanovenie neupravuje výšku zadosťučinenia
inak ako označením „primerané“. Pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia, t. j. nie
pre konštatovanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie (kde je potrebné, aby sa spotrebiteľ
úspešne domohol porušenia svojich práv na súde), je preto potrebné posúdiť okolnosti majúce vplyv na
výšku prípadnej ujmy, t. j. intenzitu zásahu do práv spotrebiteľa, výšku nedôvodne požadovanej sumy

žalovaným, dĺžku trvania závadného stavu a objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne
dôsledky v súkromnom, spoločenskom živote žalobcu. Odvolací súd na podporu svojich tvrdení dáva
do pozornosti rozsudky Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.01.2019, sp. zn. 6Cdo 127/2017 a tiež zo dňa
26.08.2024, sp. zn.4Cdo 103/2023, podľa ktorých preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.

Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Vychádzajúc
z týchto okolností je odvolací súd toho názoru, že finančné zadosťučinenie, ktoré priznal súd prvej
inštancie vo výške 500,- eur je primerané, a preto sa odvolací súd s takouto výškou primeraného
finančného zadosťučinenia stotožnil.

22. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne
rozhodol, boli vecne správne. V nadväznosti na vecnú správnosť meritórnych výrokov I., II., III.,
je potom možné konštatovať aj vecnú správnosť závislého výroku V. o trovách konania, pokiaľ súd
prvej inštancie podľa pomeru úspechu procesne úspešnejšej žalobkyni priznal voči procesne menej
úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,356 %.

23. Odvolací súd preto, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a po zvážení všetkých relevantných
skutočností, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., III. a V. potvrdil ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorej odvolací súd
priznal proti neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§

393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu
a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 420 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a ods. 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).