Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Cob/135/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4321204163
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:4321204163.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek

senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného: Advokátska
kancelária JUDr. Peter Kováč, s.r.o., IČO: 36 857 033, so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti
žalovanému: Norbert Miko - de MIKO, s miestom podnikania Súkennícka ul. 3052/6, Levice, IČO: 43 392
008, zastúpenému: JUDr. Ján Polák, advokát, so sídlom Miletičova 64, Bratislava, IČO: 31 817 432, o
zaplatenie 8.224,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice
č.k. 16Cb/65/2021 - 165 zo dňa 26.10.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Levice č.k. 16Cb/65/2021 - 165 zo dňa 26.10.2022
v napadnutom I. a III. výroku mení tak, že žalobu zamieta a žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok
na plnú náhradu trov konania.

II. Žalovanému súd voči žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 7.452,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.552,- eur od
01.02.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, druhým výrokom žalobu vo

zvyšnej časti zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tretím výrokom tak, že žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 81,20 %.
2. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške
8.224,80 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 8.224,80 eur od 01.02.2018 do
zaplatenia titulom poskytnutého úveru žalovanému.
3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:
„54. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že žaloba bola podaná čiastočne

dôvodne. V konaní nebolo sporné, že na základe zmluvy o úvere zo dňa 28.09.2015 bol žalovanému
poskytnutý úver, ktorý žalovaný čerpal vo výške 4.000,- eur. V konaní nebolo sporné ani to, že žalovaný
poskytnutý úver riadne a včas nesplácal, v dôsledku čoho sa všetky splátky zo zmluvy sa stali splatnými
dňa 31.01.2018, pričom žalovaný titulom poskytnutého úveru uhradil splátky v celkovej čiastke 6.348,-
eur.
...
58. Súd sa ďalej zaoberal platnosťou uzavretej zmluvy a dospel k záveru, že uzavretá zmluva je platná,

je dostatočne určitá a zrozumiteľná a obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere v zmysle §
497 Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z listinných dôkazov, v čase uzatvorenia zmluvy boli žalobca
aj žalovaný podnikateľmi v zmysle § 2 Obchodného zákonníka.59. Žalovaný je v predložených listinných dôkazoch identifikovaný obchodným menom, IČO-m, miestom
podnikania, ako aj registračným číslom v živnostenskom registri. Zo žiadosti o úver tiež vyplýva, že
účel čerpania úveru je investičný, čiastka na výplatu: 4.000,- eur, nominálna hodnota úveru 13.248,-

eur. Prílohami k žiadosti boli overené kópie osobných dokladov, výpis k predkladanému bankovému
účtu, daňové priznania za rok 2013 a 2014, živnostenský list, výkaz o príjmoch a výdavkoch a výkaz
o majetku a záväzkoch, výpis z bankového účtu za posledné 3 mesiace ako aj faktúry za posledné
3 mesiace. Zároveň žalovaný ako žiadateľ prehlásil, že žiada o úver na podnikateľské účely a je
si vedomý právnych následkov v prípade nepravdivosti tohto prehlásenia. Že žalobca a žalovaný

uzavreli obchodnoprávny záväzkový vzťah preukazuje aj samotná zmluva o úvere, kde je žalovaný opäť
identifikovaný ako podnikateľ a zároveň sa v bode 1.1 zmluvy uvádza, že veriteľ poskytuje dlžníkovi
na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v dohodnutej výške. Ak žalovaný
použil poskytnutý úver na iný účel, než na aký deklaroval v zmluve, bolo jeho povinnosťou toto súdu
preukázať. Ani preukázanie tejto skutočnosti by však bez ďalšieho neznamenalo, že by súd žalovanému
priznal v predmetnom konaní postavenie spotrebiteľa, keďže nie je v možnostiach veriteľa ovplyvniť,

akým spôsobom dlžník s poskytnutými peňažnými prostriedkami naloží. V tejto súvislosti je potrebné
podotknúť, že nie je dôležité, na aký účel boli finančné prostriedky skutočne použité, ale aký účel
tvrdil resp. označil dlžník pri uzatváraní úverovej zmluvy, pričom je potrebné chrániť dobrú vieru druhej
strany, keďže nie je v možnostiach veriteľa ovplyvniť, akým spôsobom dlžník s poskytnutými peňažnými
prostriedkami naloží. K tomuto záveru dospel aj Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku C-464/01

(Johan Gruber proti Bay Wa AG), podľa ktorého: „Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť
dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže
sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa.“ Uvedený právny názor bol prebratý
aj ďalšími súdnymi autoritami, napríklad Najvyšším súdom ČR, sp. zn.: 30 CdO/1022/2013 zo dňa
30.08.2013. Rovnako sa žalovaný v bode 14.1 zmluvy zaviazal po celú dobu platnosti zmluvy udržiavať

v platnosti všetky licencie, súhlasy, registrácie alebo schválenia nevyhnutne vyžadované v súvislosti s jej
obchodnou činnosťou, podnikaním alebo majetkom, nevykonať nič, čím by ohrozil platnosť a účinnosť
svojej existencie ako právnickej osoby resp. fyzickej osoby - podnikateľa, či vyvolal spochybnenie či
zánik platnosti oprávnení a povolení, ktoré sú potrebné pre výkon jeho činnosti alebo k tomu, aby
udržal, užíval a disponoval so svojím majetkom, udržiavať všetok majetok a aktíva v náležitom riadnom

stave a po dobu platnosti zmluvy vykonávať iba právne úkony v rámci svojej bežnej činnosti, ktoré
zodpovedajú uvážlivým obchodným postupom, podstatným spôsobom sa nelíšia od minulej praxe a sú
vykonávané za podmienok obvyklých pre právne úkony s nezávislými tretími osobami, a starať sa o
majetok a aktíva, ktoré vlastní alebo užíva so starostlivosťou riadneho hospodára a robiť všetko pre
to, aby vymohol všetky svoje pohľadávky, bez zbytočného odkladu oboznámiť veriteľa o akomkoľvek

prebiehajúcom či hroziacom súdnom, arbitrážnom alebo správnom konaní vedenom voči dlžníkovi alebo
jeho majetku, ktorý by mal v akomkoľvek podstatnom ohľade negatívny dopad na obchodnú činnosť,
podnikanie alebo majetok dlžníka, vykonať všetky právne a iné úkony k zachovaniu existencie dlžníka,
vrátane prevádzkovania svojho podnikania podľa príslušných jurisdikcií. V bode 14.2 sa tiež zaviazal
informovať veriteľa o zmene názvu spoločnosti, zmene sídla, zvýšení či znížení základného imania, ako

aj ďalších podstatných zmenách a v bode 15.1 zmluvy sa zaviazal, že nebude konať nič, čo by viedlo k
podstatným zhoršujúcim sa zmenám v povahe jeho podnikania.
60. Tvrdenie žalovaného, že mal záujem o výlučne spotrebiteľský úver považuje súd za účelové, pričom
sám túto skutočnosť v podanom odpore vyvracia, keď udáva, že podpísaniu zmluvy síce predchádzala
jeho snaha o poskytnutie úveru v banke na súkromný a nie podnikateľský úver, a že až na základe

inštrukcie pracovníka veriteľa, že bude výhodnejšie, ak si zoberie úver ako živnostník, nakoľko v
tomto prípade bude jeho žiadosť rýchlejšie a bez problémov vybavená, vstúpil do procesu uzatvárania
zmluvy ako živnostník. Je nepochybné, že v prípade poskytovania spotrebiteľských úverov kladie právna
úprava za účelom ochrany spotrebiteľa tak na strane veriteľa ako aj na strane dlžníka požiadavku
splnenia prísnych podmienok a to jednak pokiaľ ide o samotný kontraktačný proces ako aj pokiaľ ide

o podmienky, ktoré musí spotrebiteľ samotný, za účelom poskytnutia spotrebiteľského úveru splniť. Ak
sa teda žalovaný dobrovoľne s vidinou rýchlejšieho a bezproblémového poskytnutia úveru tejto ochrany
sám vzdal a rozhodol sa vziať si podnikateľský úver, nemôže byť táto skutočnosť na úkor veriteľa,
pretože je iba na žiadateľovi k čomu a za akých podmienok sa zaviaže, pričom žalovaný bol práve
tým, ktorý po zvážení svojich potrieb a možností, s touto zmluvou vyjadril svoj súhlas a to svojím

podpisom. V tejto súvislosti je potrebné vysporiadať sa aj s ďalšou argumentáciu žalovaného, podľa
ktorej medzi dňom podpisu žiadosti o poskytnutie úveru (25.09.2015 piatok) a dňom podpisu samotnej
zmluvy (28.09.2015 pondelok), nie je ani jeden pracovný deň, v dôsledku čoho bolo podľa žalovaného
posudzovanie jeho schopnosti splácať úver zo strany žalobcu len formálne, a to v tom zmysle, žeprísne skúmanie schopnosti splácať úver, zakotvuje právna úprava len v prípade uzavretia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere.
61. Rovnako tak súd nemal za preukázané ani to, že žalobca uviedol žalovaného do omylu a síce tým,

že mu dal podpísať tlačivo s iným (revolvingový úver vo výške 13.248,- eur) ako dohodnutým obsahom
(spotrebný úver 4.000,- eur, možnosť predčasného splatenia úveru), že žalovaný nikdy nemal vôľu
uzavrieť so žalobcom zmluvu o revolvingovom úvere 13.248,- eur, v dôsledku čoho podľa žalovaného
absentuje zhoda medzi prejavom jeho vôle a vôľou, keď tak ako zo žiadosti o poskytnutie úveru ako aj
zo samotnej zmluvy jednoznačne vyplývajú údaje o požadovanom a poskytovanom úvere. V žiadosti o

úver je jasne napísaná poskytnutá čiastka na výplatu vo výške 4.000,- eur a nominálna hodnota úveru
vo výške 13.248,- eur. V zmluve v bode 1.1 je obsiahnutý záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na účely
jeho podnikateľskej činnosti úver v nominálnej výške 13.248,- eur do 8 pracovných dní od doručenia
rovnopisu zmluvy veriteľovi a tiež, že podpisom zmluvy dlžník žiada o poskytnutie úveru v dohodnutej
výške, vyplatenie v dohodnutej výške a dohodnutým spôsobom. Žalovaný tiež opomína, že v bode 4.1
zmluvy sa zaviazal zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru,

že táto zmluvná odmena predstavuje sumu 9.248,- eur a je splatná ku dňu poskytnutia úveru. Z bodu
2.1 zmluvy vyplýva, že žalovaný sa zaviazal zaplatiť úver v 48 mesačných splátkach vo výške 276,-
eur, splatných podľa splátkového kalendára, ktorý je súčasťou zmluvy a že tak zmluvná odmena za
poskytnutie úveru predstavujúca úroky, bola započítaná ako súčasť istiny. Rovnako tak opomína, že v
bode 9.1 sa dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok vyplývajúcich zo zmluvy ku dňu poskytnutia

úveru, a to pohľadávky dlžníka podľa bodu 1.1 zmluvy, teda istiny vo výške poskytnutého úveru 13.248,-
eur oproti pohľadávke veriteľa podľa bodu 4.1 zmluvy, teda odmeny za poskytnutie úveru vo výške
9.248,- eur, ktorá bola splatná ku dňu poskytnutia úveru. Rozdiel vo výške 4.000,- eur ku dňu poskytnutia
úveru mal byť uhradený veriteľom na dohodnutý účet dlžníka, pričom skutočnosť, že sa tak stalo, nebola
v konaní ani sporná. V tejto súvislosti je potrebné ešte poukázať na tú skutočnosť, že žalovanému nebol

poskytnutý revolvingový úver, keď v zmysle bodu 3.1 vzniká dlžníkovi nárok na revolving až v prípade,
že dlžník splatí všetky splátky úveru podľa splátkového kalendára a to až po schválení zo strany veriteľa
a to tým, že mu bude úver navýšený vo výške 13.248,- eur, pričom na poskytnutie revolvingu nemá
dlžník bez predchádzajúceho schválenia zo strany veriteľa právny nárok. Súd dôvodne predpokladá,
že si žalovaný pred podpisom zmluvy splnil svoju základnú povinnosť a žiadosť ako aj návrh zmluvy si

riadne prečítal, v dôsledku čoho mu údaje o poskytovanom úvere ako aj ostatné zmluvné podmienky
museli byť zrejmé a keby s nimi nesúhlasil, zrejme by zmluvu nepodpísal. Ak si však žalovaný túto
povinnosť z akéhokoľvek dôvodu nesplnil, čo napokon potvrdil aj sám, potom táto skutočnosť v žiadnom
prípade nemôže byť na úkor veriteľa, ktorý si svoje povinnosti zo zmluvy splnil. Na uvedenom preto
nič nemení ani skutočnosť, že bola zmluva predtlačená a formulárová, ako ani žalovaným tvrdená,

avšak nepreukázaná skutočnosť, že žiadosť o úver vypĺňal zamestnanec alebo zástupca žalobcu, a už
vôbec nie skutočnosť, že svedok bol zo strany žalobcu honorovaný od počtu uzatvorených zmlúv, keď
rozhodnutie či a za akých podmienok vstúpi žiadateľ do záväzkového vzťahu, je výlučne a len vecou
toho ktorého žiadateľa. Ani skutkové tvrdenie, v zmysle ktorého zmluvu nebolo možné meniť, nemá
na uvedené žiaden vplyv, keď veriteľ sledujúc svoj ekonomický záujem pri súčasnom zvážení svojho

podnikateľského rizika, formuluje konkrétne podmienky, za akých je úvery žiadateľom ochotný poskytnúť
a od ktorých nie je ochotný upustiť. Rovnako to funguje aj v bankovom sektore, čo potvrdzuje aj fakt,
že žalovanému sa úver v banke nepodarilo získať.
62. Keďže súd posúdil predmetný záväzkový vzťah v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, na
predmetný záväzkový vzťah sa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako ani Zákon č.

129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nevzťahujú a argumentácia žalovaného, že uzatváral zmluvu
v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok je právne irelevantná. Uzavretie zmluvy v tiesni a za
nápadne nevýhodných podmienok nespôsobuje neplatnosť zmluvy tak ako to má na mysli žalovaný,
zakladá právo účastníka, ktorý konal v tiesni, od zmluvy odstúpiť. Aplikácia § 49 Občianskeho zákonníka
však nie je v obchodnoprávnych vzťahoch prípustná a to s poukazom na § 267 ods. 2 Obchodného

zákonníka, pretože pripustenie tohto dôvodu v obchodných záväzkových vzťahoch, by mohlo viesť k
zneužitiu a k právnej neistote. Iba v prípade, ak by bola vôľa žalobcu pri uzatváraní spornej zmluvy
tvorená pod tlakom násilia alebo pod tlakom bezprávnej vyhrážky, by sa mal žalobca právo dovolávať
absolútnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka, toto však v konaní nijako
netvrdil ani nepreukázal.

63. Súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovaného spočívajúcou v neprimeranosti dojednanej odplaty,
keď žalovaný mal za to, že odplata vo výške 9.248,- eur je absolútne neprimerane vysoká, vymyká
sa odplate poskytovanej v bankovom sektore a je tak v rozpore s poctivým obchodným stykom ako aj
dobrými mravmi, a preto je neplatne dojednaná s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka V tejtosúvislosti je v prvom rade potrebné uviesť, že § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno aplikovať na
obchodné záväzkové vzťahy, lebo tu má na základe subsidiarity prednosť § 265 Obchodného zákonníka,
a to najmä s poukazom na vzťah Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka vyjadrený v §

1 ods. 2 Občianskeho zákonníka a v § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka , z ktorého je zrejmé, že
vzájomný vzťah týchto ustanovení je vzťahom všeobecného a osobitného ustanovenia. Žalovaný bol
povinný titulom poskytnutého úveru vrátiť žalobcovi celkovo sumu 13.248,- eur (276,- x 48 splátok).
Ak si teda žalovaný reálne požičal sumu 4.000,- eur, potom celková odplata za úver predstavuje sumu
9.248,- eur (13.248 eur - 4.000,- eur). Súd tak prepočítal úrokovú mieru podľa vzorca predloženého

žalobcom, keď tento tvrdil, že 13.248 = 4000 x (1+p/100%) ^4 (pozn. znak ^4 na konci zátvorky
predstavuje 4. mocninu), kde 13.248 je budúca splatená hodnota v eur (celková suma na zaplatenie),
4.000,- je aktuálna hodnota v eur (suma úveru), p/100 % je úroková sadzba anualizovaná (p. a.), 4
je počet rokov splácania úveru. Vychádzajúc z uvedeného vzorca potom vyplýva, že 13.248 : 4.000
= 3,312, z ktorej štvrtá odmocnina predstavuje hodnotu 1,349033. (1,349033 - 1) x 100 = 34,9033,
čo po zaokrúhlení predstavuje hodnota úrokovej miery 34,90 % tak, ako to uvádza žalobca. V tejto

súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že platná právna úprava nezakotvuje pre obchodné záväzky najvyššiu
prípustnú výšku úrokov za poskytovanie úverov, v dôsledku čoho nie sú zmluvné strany pri dohode o
výške zmluvného úroku vo všeobecnosti obmedzované a jediným limitom je kritérium zásady poctivého
obchodného styku. Dojednanie zmluvného úroku v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku
nemá za následok neplatnosť tohto dojednania, uplatňovanie tohto práva by však s poukazom na § 265

Obchodného zákonníka nepožívalo právnu ochranu. Len na základe všeobecného tvrdenia žalovaného
o neprimeranosti odplaty, bez akéhokoľvek dôkazu v tomto smere, súd nemôže konštatovať, že výkon
práva žalobcu, ktorým sa domáha zaplatenia dojednaného zmluvného úroku, je rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, a preto nepožíva právnu ochranu. Dôkazná povinnosť preukázať, že
žalobcom požadovaný úrok je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, bola na strane

žalovaného, a keďže tento žiaden dôkaz v tomto smere nenavrhol vykonať, nemôže súd konštatovať nič
iné, než že žalobcovi dojednaný zmluvný úrok prináleží. Nemožno v tejto súvislosti zároveň opomenúť,
že žalovanému nebol poskytnutý úver od bankového subjektu, pričom je všeobecne známe, že úvery
poskytované v nebankovom sektore sú úročené vyššou úrokovou mierou. Nemožno opomenúť ďalej ani
to, každá zo zmluvných strán sledovala iný cieľ, žalobca mal nepochybne v úmysle poskytnúť produkt

s čo najvyšším ziskom a žalovaný mal záujem získať úver s čo najvýhodnejšími podmienkami. Ako
žalovaný sám uviedol, pred uzavretím zmluvy vyvíjal snahu o získanie úveru od bankového subjektu,
čo sa mu však nepodarilo, pravdepodobne v dôsledku toho, že nespĺňal štandardné riskové podmienky,
pričom dojednaná odmena tak odzrkadľuje aj podnikateľské riziko žalobcu, ktoré na seba poskytnutím
úveru prevzal, hoci bankový subjekt toto riziko nebol ochotný podstúpiť.

64. V konaní nebolo sporné, že žalovaný poskytnutý úver riadne a včas nesplácal, v dôsledku čoho
žalobca pokusom o zmier pred začatím súdneho konania zo dňa 16.01.2018 okrem iného upozornil
žalovaného, že neuhradil splátku pôžičky, v dôsledku čoho je oprávnený v súlade s príslušnými
ustanoveniami zmluvy zosplatniť všetky záväzky, ktoré sa mali stať splatnými v budúcnosti. V zmysle
bodu 12.3 zmluvy, ak dlžník neuhradí splátku podľa splátkového kalendára riadne a včas a/alebo v

prípade, že je v omeškaní s úhradou iného peňažného záväzku podľa zmluvy a/alebo v prípade, že
poruší niektoré ustanovenia zmluvy a/alebo v prípade, že ktorékoľvek z prehlásení dlžníka v zmluve či
v žiadosti je alebo sa stane nepravdivé, je veriteľ okrem iného, oprávnený požadovať úhradu všetkých
splátok a záväzkov, ktoré sa podľa zmluvy majú stať splatnými v budúcnosti a to ku dňu uvedenému v
tomto oznámení. Žalobca súdu síce zosplatnenie úveru nepreukázal, keď žiadne oznámenie s dátumom

zosplatnenia súdu nepredložil, žalovaný toto skutkové tvrdenie v konaní nepoprel, a preto súd považoval
skutkové tvrdenie o tom, že sa záväzok žalovaného stal v celom rozsahu splatným ku dňu 31.01.2018,
za nesporné skutkové tvrdenie. Keďže žalovaný mal titulom poskytnutého úveru zaplatiť celkovo sumu
13.248,- eur, z ktorej uhradil čiastku 6.348,- eur, zaviazal súd žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy vo
výške 6.900,- eur.

65. Žalovaný v podanom odpore ďalej poukázal na neprimeranosť dojednanej zmluvnej pokuty a
z opatrnosti hoci majúc za to, že zmluva je neplatná, žiadal o moderáciu, resp. zníženie zmluvnej
pokuty na nulu v zmysle § 301 Obchodného zákonníka. Zmluvná pokuta je prostriedkom zabezpečenia
záväzkov, pričom zabezpečovacie prostriedky majú akcesorickú povahu, pretože pri svojom vzniku
predpokladajú existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého majú slúžiť. Z akcesorickej

povahy zabezpečenia záväzkov vyplýva, že vedľajší (zabezpečovací) záväzok nemôže platne vzniknúť
bez existencie platného hlavného (zabezpečovacieho) záväzku. Ako však súd už konštatoval, dôvody
neplatnosti dojednanej zmluvy nevzhliadol. Zmluvná pokuta bola medzi zmluvnými stranami dojednaná
písomne, jednoznačne je v zmluve špecifikovaná zmluvná povinnosť, ktorej porušenie je zmluvnoupokutou sankcionované a tiež výška zmluvnej pokuty. Keďže dojednaná zmluvná pokuta spĺňa všetky
formálne náležitosti jej platnosti, dospel súd k záveru, že ustanovenie o dojednanej zmluvnej pokute
je platné. Súd sa preto v ďalšom zaoberal primeranosťou dojednanej zmluvnej pokuty podľa §

301 Obchodného zákonníka, keďže v konaní nebolo sporné, že žalovaný svoju zmluvnú povinnosť
spočívajúcu v riadnom a včasnom uhrádzaní splátok porušil, v dôsledku čoho žalobcovi tak vznikol nárok
na uplatnenie zmluvnej pokuty. Moderačné právo súdu podľa § 301 Obchodného zákonníka spočíva
v tom, že súd môže na návrh rozhodnúť, že zmluvnú pokutu neprizná v celej výške, t. j. vo výške, v
akej bola stranami dohodnutá, aj keď veriteľovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikol. Súd však

nemôžezmluvnúpokutuodpustiť,apretomoderáciaresp.jejzníženienanulutakakotožiadalžalovaný,
je neprípustná.
66. Ako už bolo konštatované vyššie, zmluvná pokuta je zabezpečovacím inštitútom, ktorým sa
zabezpečuje splnenie určitej konkrétnej zmluvnej povinnosti niektorou zmluvnou stranou. Účelom
dohody o zmluvnej pokute je zabezpečiť záväzok pre prípad jeho riadneho a včasného nesplnenia.
Okrem zabezpečovacej funkcie je nesporná aj prevenčná funkcia zmluvnej pokuty, ktorá núti dlžníka

plniť riadne a včas, a to pod hrozbou sankcie, pričom v neposlednom rade plní inštitút zmluvnej pokuty
v určitom zmysle aj paušalizovanú náhradu škody pri porušení zmluvnej povinnosti. Pri posudzovaní
primeranosti výšky zmluvnej pokuty súd prihliada na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti,
pričom je potrebné zohľadniť, či je zmluvnou pokutou zabezpečená hlavná povinnosť zmluvnej strany,
ktorá tvorí podstatnú náležitosť zmluvy alebo ide o zabezpečenie nepodstatnej zmluvnej povinnosti,

ktorejsplneniejednouzmluvnoustranouniejenevyhnutnépreplneniezmluvydruhouzmluvnoustranou.
Je tiež namieste dôsledne rozlišovať medzi zmluvnou pokutou dojednanou vo forme pevne stanovenej
čiastky, ktorú je dlžník povinný zaplatiť bez ohľadu na závažnosť porušenia povinnosti a medzi zmluvnou
pokutou dojednanou formou konkrétnej sadzby za určené časové obdobie, keď výška takejto zmluvnej
pokuty závisí najmä od doby, po ktorú si dlžník zmluvnou pokutou zabezpečenú povinnosť neplní.

67. Z bodu 12.1 a 12.2 zmluvy vyplýva, že v prípade omeškania dlžníka s úhradou splátky úveru
o viac ako 15 dní po termíne splatnosti je veriteľ oprávnený požadovať úhradu zmluvnej pokuty vo
výške 5 % z nominálnej výšky úveru a že zmluvná pokuta je splatná do 10 dní odo dňa vystavenia
penalizačnej faktúry na úhradu zmluvnej pokuty. Žalobca vystavil žalovanému zmluvnú pokutu za
omeškanie 26 a 27 splátky, každú vo výške 662,40 eura. Posúdiac dojednanú a vyúčtovanú zmluvnú

pokutu považoval ju súd za neprimerane vysokú a to najmä vzhľadom na to, že sa dojednanou zmluvnou
pokutouzabezpečovalovčasnéuhradeniejednotlivýchsplátok,pričomtaktovyúčtovanázmluvnápokuta
predstavuje 2,4 násobok zabezpečovanej splátky. Súd v zmysle uvedeného tak považoval zmluvnú
pokutu za primeranú do výšky zabezpečovanej povinnosti a znížil ju na sumu 276,- eur, v dôsledku čoho
tak žalobcovi titulom uplatnenej zmluvnej pokuty prináleží suma 552,- eur (276,- eur x 2) a vo zvyšnej

časti uplatnenej zmluvnej pokuty tak žalobu zamietol. V tejto súvislosti považuje súd za potrebné uviesť,
že zníženie zmluvnej pokuty vo vyššej miere, by mohlo viesť k zvýhodňovaniu dlžníka a v konečnom
dôsledku by to znamenalo spochybnenie funkcií, ktoré má zmluvná pokuta plniť. Jedine žalovaný mohol
za dojednaných podmienok ovplyvniť uplatňovanie zmluvných pokút a to riadnym a včasným plnením si
svojich zmluvných povinností. Nemožno pritom opomenúť ani zásadu „pacta sunt servanda“ a rovnako

tak ani zásadu poctivého obchodného styku, účelom ktorých je riadne a včasné plnenie zmluvných
záväzkov a nie ich nerešpektovanie a porušovanie.
68.Žalobcasivkonaníďalejuplatňovalzákonnýúrokzomeškaniavovýške9%ročnezosumy8.224,80
eura od 01.02.2018 do zaplatenia. Pretože žalovaný svoj peňažný záväzok riadne a včas nesplnil, dostal
sa podľa prvej vety § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka do omeškania, v dôsledku čoho má žalobca

právo požadovať od žalovaného popri plnení aj úroky z omeškania podľa § 369 ods. 2 Obchodného
zákonníka. Súd však žalobcovi nepriznal úroky z omeškania z ním požadovanej dlžnej čiastky, nakoľko
nemožno priznať príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky. Ide o tzv. anatocizmus, na ktorý poukázal aj
Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 35 Odo 101/2002, ktorý uviedol, „že Občiansky zákonník
ani Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úroky z omeškania)

preprípadomeškaniasplatenímpríslušenstvapohľadávky.Inakpovedané,aniObchodnýaniObčiansky
zákonník nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva. Tým nie je
dotknuté právo účastníkov dohodnúť sa, že zmluvné úroky sa stanú súčasťou istiny, uvedené však nič
nemení na skutočnosti, že sa takto opäť úročí iba istina nie príslušenstvo pohľadávky.“ Ako vyplýva z
bodu 4.1 zmluvy, zmluvná odmena predstavuje úroky za poskytnutie úveru a skutočnosť, že táto bola

započítaná do istiny, nič nemení na tom, že ide o príslušenstvo pohľadávky. V zmysle § 330 ods. 2
Obchodného zákonníka pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na
istinu, ak dlžník neurčí inak. Keďže žalovaný v zmysle § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka vykonanými
splátkami v celkovej výške 6.348,- eur uhradil len časť dojednanej zmluvnej odmeny (výška zmluvnejodmeny predstavuje sumu 9.248,- eur), priznal súd žalobcovi zákonné úroky z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy požičanej istiny a zo sumy priznaných zmluvných pokút, teda zo sumy 4.552,- eur (4.000,-
eur požičaná istina + 552,- eur priznané zmluvné pokuty) od 01.02.2018 do zaplatenia, keďže žalovaný

bol v tomto čase už preukázateľne v omeškaní a vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania tak
súd žalobu zamietol.
...
73. Hodnota sporu predstavovala sumu 8.224,80 eura. Žalobca bol v spore úspešný v sume 7.452,- eur,
čopredstavujeúspechžalobcuvrozsahu90,60%.Žalovanýbolvsporeúspešnývsume772,80eura,čo

predstavuje9,40%.Zuvedenéhotakvyplýva,žežalobcabolcelkovovsporeúspešnejšívrozsahu81,20
%,vdôsledkučohosúdrozhodolonárokunanáhradutrovkonaniaspoukazomna§255ods.1CSPtak,
že úspešnejšiemu žalobcovi priznal voči menej úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 81,20 %, o ktorej výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.“
4. V merite veci súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 261 ods. 1, § 267 ods. 2,

§ 301, § 330 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, § 497, § 501 ods. 2, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, §
504 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), § 31
ods. 1, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1 až 3, § 37 ods. 1, § 39, § § 39a, § 49, § 49a zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a § 1 ods. 1 a 2 nariadenia vlády č.
21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie

č. 21/2013“ Z. z.“).
5. Proti rozsudku Okresného súdu Levice č.k. 16Cb/65/2021 - 165 zo dňa 26.10.2022 podal včas
odvolanie žalovaný, ktorý namietal vydaný rozsudok v časti jeho I. a III. výroku. Žalovaný vymedzil
odvolacie dôvody ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. d) /iná vada konania/, písm. e) /nevykonané
navrhnuté dôkazy/, písm. f) /nesprávne skutkové zistenia/ a písm. h) /nesprávne právne posúdenie/

zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).
6. Žalovaný trval na tom, že nemal záujem o uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úvere, ktorú so
žalobcom uzavrel v presvedčení, že sa jedná o typ zmluvy zhodný so zmluvou o spotrebiteľskom úvere,
v domnienke, že jediným rozdielom je jeho označenie v zmluve ako živnostníka, čo vedie k rýchlejšiemu
vybaveniu jeho žiadosti o poskytnutie úveru. Žalovaný tieto kľúčové tvrdenia preukazoval okrem iného

svojou výpoveďou, listinným dôkazom, ktorým žiadal o možnosť splatenia úveru, výsluchom svedka a
súčasne návrhom na vykonanie dôkazu, ktorý súd zamietol.
7. K bodu 60 odôvodnenia rozsudku namietal, že súd vôbec nevzal do úvahy jeho tvrdenie ohľadne
skutočnosti, že k uzavretiu zmluvy o revolvingovom úvere pristúpil až potom, ako ho osoba konajúca za
žalobcu (sprostredkovateľ zmluvy) utvrdil v tom, že medzi zmluvou o spotrebiteľskom úvere a zmluvou o

revolvingovomúvere,ktorúmôžeuzavrieťlenakbudevystupovaťakoživnostník,nieježiadenobsahový
rozdiel, pričom má možnosť požiadať o predčasné splatenie úveru.
8. K bodu 61 odôvodnenia rozsudku, kde súd uviedol, že v konaní nemal preukázané ani to, že žalobca
uviedol žalovaného do omylu tým, že mu dal podpísať tlačivo s iným (revolvingový úver vo výške 13.248
eur) ako dohodnutým obsahom (spotrebný úver 4.000 eur a možnosť predčasného splatenia úveru),

a že nikdy nemal vôľu uzavrieť so žalobcom zmluvu o revolvingovom úvere, v dôsledku čoho podľa
žalovaného absentuje zhoda medzi prejavom jeho vôle a skutočnou vôľou, poukázal na svoje vyjadrenie
z pojednávania dňa 24.06.2022, ktoré nebolo zo strany žalobcu účinne popreté a síce, že žiadosť o
úver vypĺňal zamestnanec, resp. zástupca žalobcu (pozn. B.. A. V.) a tento aj uvádzal všetky relevantné
skutočnosti do tlačiva tak, ako sú tam uvedené a žalovaný zmluvu len podpisoval bez vedomia o celom

obsahu predmetnej zmluvy.
9. Namietal, že úlohou súdu prvej inštancie bolo primárne skúmať prejudiciálnu otázku platnosti zmluvy
o revolvingovom úvere a vyhodnotiť okolnosť možnej absencie danosti vôle žalovaného uzavrieť
predmetnú zmluvu, a to s ohľadom na jej obsah a skutočnú vôľu účastníkov zmluvného vzťahu. Mal
za to, že pri uzatváraní zmluvy na strane žalobcu vystupovala osoba, ktorá konala výlučne s motívom

uzavrieťzmluvuzasprostredkovateľskúodmenu,aževprejednávanejvecinešlooprejavyvôlebežného
štandardného konania, obvyklého pri uzatváraní úverovej zmluvy medzi uvážlivo konajúcimi osobami,
pričom je daná i súvislosť s profitovaním zo zneužitia slabšej strany (žalovaného), ktorá je vo finančnej
a časovej tiesni.
10. Ďalej dôvodil tým, že celý obsah predmetnej písomnej zmluvy, ktorý mal byť medzi stranami konania

záväzný, jedna zo strán vôbec nepoznala a skutočným kontrahentom bol na strane dlžníka žalovaný
- spotrebiteľ, vystupujúci ako živnostník len formálne. Obsah vôle netvoril on ako subjekt označený v
zmluve ale výlučne žalobca. Predmetnú zmluvu označenú ako zmluva o revolvingovom úvere obsahovoi formálne pripravil a predložil na podpis žalobca pričom jeho správanie vo vzťahu k žalovanému
preukazovalo navonok prejav vôle poskytnúť úver zhodný s úverom spotrebným na sumu 4.000 eur.
11. Žalovaný zastával názor, že konanie žalobcu malo v kontraktačnom procese charakter nekalej

obchodnej praktiky, ktoré nie je možné považovať za žiadnych okolností za poctivé a požívajúce právnu
ochranu. Tu poukázal na to, že ak bola zmluva uzavretá neskúsenou osobou, ktorá má obmedzené
príjmy neumožňujúce jej zaplatiť dlh, ktorej úmyslom je získať úverové prostriedky na jeho zaplatenie, a
ktorej je predložená zo strany úverového podnikateľa zmluva, ktorou sa zaväzuje k neúmerne vysokému
záväzku, aj keď vôľa takejto osoby by bola uzavrieť zmluvu o úvere, okolnosť, že takto uzavretá zmluva

umožnila obchádzanie vnútroštátneho ustanovenia na ochranu spotrebiteľov, naznačuje, že dotknutý
subjekt mal v úmysle zneužiť osobitnú závažnosť situácie, v ktorej sa uvedená osoba nachádzala, a
ktorá mu bola známa, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie tejto osoby (Uznesenie Súdneho dvora Európskej
únie z 2. júla 2020 vo veci C-853/19 , IM proti STING reality s.r.o.).
12. Vzhľadom na uvedené potom tvrdil, že predmetnej zmluve o revolvingovom úvere nie je možné
pričítať právne účinky, ktoré nastávajú pri prejavoch, ktorými účastníci vyjadrujú zhodnú vôľu, keďže

zmluvnýkonsenzusuvádzanývpísomnejformeúverovejzmluvypreukázanýnebolapriznanieprávnych
účinkov tejto zmluve by tak predstavovalo legalizáciu nekalých obchodných praktík.
13. V tejto súvislosti doplnil, že medzi skutočnosti, ktoré treba zohľadniť v súvislosti s agresívnou
obchodnou praktikou (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých
obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa

Smernica Rady 84/450/EHS, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/
ES písm. c/) je zneužívanie akéhokoľvek osobitného nešťastia alebo okolnosti, ktoré sú také vážne, že
môžu zhoršiť úsudok, čoho si je obchodník vedomý, na ovplyvnenie rozhodnutia so zreteľom na produkt.
(prov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie z 2. júla 2020 vo veci C-853/19, IM proti STING reality
s.r.o., kde úmyslom IM bolo získať pôžičku zabezpečenú jeho nehnuteľnosťou, v skutočnosti uzavrel

zmluvu o prevode vlastníctva bytu).
14. Na základe dôvodov obsiahnutých v odvolaní žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok v
dotknutých výrokoch zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov
prvostupňového ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.
15. K podanému odvolaniu žalobca nezaujal žiadne stanovisko.

16. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods.
1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), a rozhodol o veci bez nariadenia pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
17.Pooboznámenísasobsahomsúdnehospisudospelodvolacísúdkzáveru,žeodvolaniežalovaného

je dôvodné.
18. Podľa § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
19. Podľa § 365 ods. 1 CSP /Odvolacie dôvody/odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Podľa § 379 CSP, /Viazanosť rozsahom odvolania/odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný
okrem prípadov, ak
a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý,
b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov,
c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

21. Podľa § 380 ods. 1 CSP, /Viazanosť odvolacími dôvodmi/, odvolací súd je odvolacími dôvodmi
viazaný.
22. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.23. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok žalobcu na vrátenie peňažných
prostriedkov, ktoré žalovanému poskytol na základe zmluvy, písomne uzatvorenej medzi účastníkmi
konania dňa 28.09.2015.

24. Medzi účastníkmi konania boli v priebehu súdneho konania sporné viaceré zásadné skutkové a
právne otázky, najmä to:
- či mal žalovaný v označenej zmluve postavenie spotrebiteľa
- či bola označená zmluva platná resp. platná v celom rozsahu (žalovaný namietal okrem iného
neprimeranosť odmeny za poskytnutie peňažných prostriedkov)

-čioznačenázmluvavyjadrovalaskutočnúvôľužalovanéhoalebočibolžalovanýuvedenýpriuzatváraní
zmluvy do omylu.
25. V podanom odvolaní žalovaný namietal najmä skôr vymedzené otázky.
26. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie nestotožňuje z nasledujúcich dôvodov:
27. Podľa § 265 zákona ObZ, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu.

28. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.06.2010, sp. zn. I. ÚS 221/2010, v
obchodnom zákonníku je pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov v § 265 Obchodného zákonníka
ustanovené pravidlo, v dôsledku ktorého sa neposkytne právna ochrana takému výkonu práva, ktoré je
v rozpore s poctivým obchodným stykom. Poctivý obchodný styk je v porovnaní s pojmom dobré mravy
pojmom užším, pričom aj pre obchodné záväzky je v dôsledku ust. § 1 ods. 2 možné aplikovať pravidlo

o rozpore s dobrými mravmi s následnou sankciou neplatnosti právneho úkonu. Zásady poctivého
obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem, vyjadrených v
pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských
vzťahov, ktorými sú obchodné záväzkové vzťahy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých
dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Vymedzenie pojmov „dobré mravy“

či „poctivý obchodný styk“ je spravidla ponechaný na právnu vedu. Len výnimočne definíciu týchto
pojmov nájdeme v právnej norme. V našom právnom poriadku nájdeme definíciu konania v rozpore
s dobrými mravmi, napr. § 4 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Zákon subjektívne
práva nielen priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nechráni však taký výkon práva, ktorý sa
prieči zásadám poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej

voľnosti, ktorú zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Zásady poctivého obchodného
styku sú právne relevantné pri výkone práva. Tu sú kritériom právnej ochrany výkonu práva v tom
zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje
žiadne kogentné ustanovenie zákona, nepožíva právnu ochranu. Tým, že obchodný zákonníka v § 265
všeobecne odkazuje na zásady poctivého obchodného styku, tieto zásady majú v tomto prípade právnu

záväznosť, a toto ustanovenie nemôžu strany dohodou vylúčiť ani obmedziť; má kogentnú povahu.
29. Zo žiadosti o úver, ktorý je predmetom konania vyplýva, že v tejto žiadosti je žalovaný označený
identifikačnými údajmi aj fyzickej aj právnickej osoby. Žalovaný žiadal o poskytnutie úveru vo výške
4.000,- € so splatnosťou 48 mesiacov a výškou splátky 276 €. Účel úveru je vyznačený ako investičný.
Ďalšie možnosti sú: prevádzkový, splátka záväzkov a reklama (marketing). Na základe tejto žiadosti

bola následne uzatvorená zmluva, ktorá je predmetom tohto konania. Odvolací súd poznamenáva, že
už samotná žiadosť o úver používa pojem nominálna výška úveru, ktorú uvádza vo výške 13.248,- €,
avšak zo žiadosti nie je zrejmé, čo tento pojem predstavuje.
30. Zo zmluvy, ktorá je predmetom konania vyplýva, že túto uzatvoril žalobca so žalovaným v písomnej
forme dňa 28.09.2015 podľa § 497 a nasl. ObZ. V zmluve už je žalovaný označený ako fyzická osoba

podnikateľ. Predmetom zmluvy je podľa bodu 1.1 poskytnutie úveru žalovanému na účely podnikateľskej
činnosti v nominálnej výške 13.248,- €. Splatnosť úveru bola podľa bodu 2.1 dojednaná v 48. mesačných
splátkach vo výške 276,- €. Podľa bodu 4.1 bola za poskytnutie úveru dojednaná zmluvná odmena, ktorá
predstavuje úroky za poskytnutie úveru, vo výške 9.248,- € a bola splatná ku dňu poskytnutia úveru.
Podľa bodu 9.1 sa zmluvné strany dohodli na započítaní vzájomných pohľadávok z dotknutej zmluvy ku

dňu poskytnutia úveru, konkrétne pohľadávky dlžníka na poskytnutie úveru v nominálnej výške 13.248,-
€ oproti pohľadávke veriteľa na odmenu vo výške 9.248,- € s tým, že rozdiel vo výške 4.000,- € bude ku
dňu poskytnutia úveru poukázaný na účet žalovaného.
31. Z posudzovanej úverovej zmluvy je nepochybné, že na základe tejto zmluvy bola žalovanému reálne
žalobcom poskytnutá suma 4.000,- €.

32. Podľa § 503 ods. 1 ObZ, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné
prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako rok, sú úroky
splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných
prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.33. Podľa § 503 ods. 2 ObZ, ak sa poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň
splatnosti každej splátky splatné aj úroky z tejto splátky.
34. V bode 4.1 posudzovanej zmluvy bola dojednaná splatnosť odplaty/úrokov z poskytnutého úveru

k rovnakému dňu ako je deň poskytnutia úveru - toto dojednanie odporuje kogentnému ustanoveniu §
503 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sú úroky splatné najskôr v deň splatnosti jednotlivej splátky,
preto uvedené dojednanie nemôže byť platné pre rozpor so zákonom.
35. V bode 4.1 posudzovanej zmluvy je dojednaná odmena vo forme úrokov vo výške 9.248,- € za dobu
úveru 48 mesiacov, t.j. 4 roky. Úroky pripadajúce na jeden rok predstavujú sumu 2.312,- € (9.248,- €/4),

čo zodpovedá úroku 57,8 % ročne zo sumy skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov 4.000,- €
(2.312,- €/4.000,- €*100 %). Odvolací súd sa nestotožňuje z výpočtom ročného úroku z omeškania,
ako ho určil súd I. inštancie nekritickým použitím výpočtu, poskytnutého žalobcom. Tento výpočet je
pravdepodobne založený na tom, že suma úveru bola 13.248,- €, čo však nemožno akceptovať z nižšie
uvedených dôvodov.
36. Odvolací súd vyhodnotil ako právne nedôvodný argument žalovaného, že konal v tiesni - len ťažko

si je možné predstaviť, že osoba, ktorá vstupuje do úverového vzťahu na strane dlžníka nie je vo
finančnej tiesni. V takejto situácii zodpovedá všeobecne uznávaným pravidlám správania sa, aby sa
veriteľuspokojilsodplatou,ktorájevdanommiesteačasebežná,obvyklá,prípadnetútoobvyklúodplatu
nepresahuje podstatným spôsobom. Neprimeranou je taká odplata (úrok z úveru), ktorá s prihliadnutím
na § 502 ods. 1 ObZ podstatne presahuje obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky

v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy (v SR v roku 2015). V uvedenom období najvyššia
priemerná úroková sadzba predstavovala necelých 13 %.
37. Pretože dojednaná odplata predstavujúca úrok z úveru prevyšovala 4 násobok úrokovej miery
požadovanej bankami za porovnateľné úvery v čase poskytnutia úveru, toto dojednanie je potrebné
vyhodnotiť ako neplatné pre rozpor s poctivým obchodným stykom (napr. rozhodnutie NS SR

5Cdo/26/2011 zo dňa 26.04.2012). Ak by aj dojednanie o výške dojednaného úroku nebolo neplatné,
nemožno takému nároku žalobcu priznať ochranu pre rozpor s poctivým obchodným stykom.
38. Ako už bolo vyššie uvedené, k platnému zápočtu podľa bodu 9.1 úverovej zmluvy nemohlo v danom
prípadedôjsťprerozpors§503ods.2ObZ.Jepretopotrebnévychádzaťztoho,žežalobcažalovanému
poskytol na základe úverovej zmluvy 4.000,- €, ktoré mu bol žalovaný povinný vrátiť v 48 mesačných

splátkach, avšak bez povinnosti zaplatiť úrok z poskytnutého úveru pre rozpor dojednania o úroku z
úveru s poctivým obchodným stykom. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaný zaplatil na základe
posudzovanejúverovejzmluvycelkom6.348,-€,atov23mesačnýchsplátkach(cca2roky)po276,-€,v
období od 30.9.2015 do 13.11.2017. Je teda nepochybné, že žalovaný zaplatil žalobcovi celú poskytnutú
sumu úveru a zároveň aj úroky vo výške 29,35 %. Žalovaný zaplatil žalobcovi okrem poskytnutej istiny aj

sumu2.348,-€(6.348,-€-4.000,-€).Úrokypripadajúcenajedenrokpredstavujúsumu1.174,-€(2.348,-
€/2), čo zodpovedá úroku 29,35 % ročne zo sumy skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov
4.000,- € po dobu dvoch rokov, počas ktorej žalovaný poskytnutú istinu žalobcovi vrátil. Žalovaný
teda zaplatil úrok vo výške viac ako dvojnásobok priemernej úrokovej sadzby poskytovanej bankami v
rozhodujúcom období.

39. Odvolací súd podotýka, že žalovaný sa do omeškania so zaplatením 26. a 27. splátky nedostal,
keďže všetky nároky žalobcu z úverovej zmluvy vyrovnal najneskôr 23. splátkou, ako je zrejmé z vyššie
uvedeného. Preto bolo potrebné vyhodnotiť nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty pre omeškanie
s označenými splátkami ako nedôvodný v celom rozsahu.
40. S ďalšími námietkami odvolateľa sa odvolací súd už nezaoberal z dôvodu hospodárnosti konania,

keďže už nemohli privodiť žalovanému priaznivejšie rozhodnutie.
41. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok žalobcu, uplatnený v tomto konaní nie je dôvodný, preto
odvolací súd napadnutý rozsudok v časti I. napadnutého výroku podľa § 388 CSP zmenil tak, že podanú
žalobu zamietol.
42. Týmto rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k zmene napadnutého rozhodnutia v merite veci a v

dôsledku toho aj k zmene procesného úspechu strán sporu. Pretože žalovaný podal odvolanie voči III.
výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania
ako aj z dôvodu, že výrok o náhrade trov konania je závislým výrokom (§ 379 písm. a) CSP) od výroku
rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP zmenil aj
tretiu výrokovú vetu napadnutého rozhodnutia a o náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol tak,

že priznal nárok na ich náhradu v plnom rozsahu úspešnému žalovanému voči žalobcovi.
43. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania postupoval odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP. Pretože v odvolacom konaní bol žalovaný úspešný v celom rozsahu, priznal
mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.44. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§
447 písm. d/ a e/ CSP).