Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 7, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Tdo/78/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6322010282
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Wänkeová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6322010282.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Wänkeovej
a sudcov JUDr. Petra Paludu a JUDr. Beáty Javorkovej v trestnej veci obvineného Bc. G. Š. pre zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1
písm. e), písm. f) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom 7. januára 2025 v Bratislave,
o dovolaní obvineného Bc. G. Š. proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2. mája 2024, sp.

zn. 4To/28/2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného Bc. G. Š. odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „okresný súd“) z 8.
februára 2024, sp. zn. BR - 6T/80/2022, bol obvinený Bc. G. Š. uznaný za vinného zo zločinu podvodu
podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e),

písm. f) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

od presne nezisteného času, v obci D., L. XXX, začal potom ako sa zoznámil s D. W., nar. X. K.
XXXX (zomrel XX. G. XXXX), naposledy bytom D., L. XXX/XX, ktorý trpel chorobou a závislosťou
na alkohole, súčasne navštevovať aj jeho matku Y. W., nar. XX. C. XXXX, trvale bytom D., L. XXX/
XX, s ktorou žili v jednej domácnosti, a ktorá bola ležiacou pacientkou po opakovaných mozgových

príhodách, nosil jej nákupy a prejavoval jej vzhľadom k tomu, že sa jednalo o cudziu osobu nezvyčajnú
starostlivosť, čím jej zlý mentálny a zdravotný stav a vysoký fyzický vek zneužil na vybudovanie
dôvery k svojej osobe, ktorú následne zneužil na to, aby mu Y. W. 11. mája 2017 darovacou zmluvou
a zmluvou o zriadení vecného bremena za prítomnosti matrikárky Obecného úradu Predajná, ktorá
osvedčovala podpis darcu na zmluve, darovala nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX okres R., obec
D., k.ú. D. na parcele číslo XXX/X, druh pozemku záhrada o výmere 659 m2 a parcele číslo 335/2,

druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie o výmere 666 m2, na ktorej je postavený rodinný dom
súpisné číslo 269, pričom vedel, že darkyňa nemôže rozpoznať a pochopiť význam tohto právneho
úkonu, následne na základe podpísanej darovacej zmluvy bol pracovníkmi Okresného úradu Brezno,
Katastrálny odbor povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v jeho prospech, pričom
ak by mali pracovníci Okresného úradu Brezno, Katastrálny odbor vedomosť o okolnostiach darovania
predmetných nehnuteľností a o zdravotnom stave darkyne, tak by vklad vlastníckeho práva povolený

nebol, pričom jej sľúbil, že v dome bude môcť ostať bývať aj spolu s jej synmi D. W. a C. W., napriek tomu
následne 21. júla 2017 uzatvoril s Y. W., ako osobou oprávnenou z vecného bremena Zmluvu o zániku
vecného bremena doživotného užívania zmienených nehnuteľností v jeho prospech ako povinného z
vecného bremena pričom právo užívať zmienené nehnuteľnosti pre Y. W. a jej synov D. W. a C. W.
vyplývalo už len z nájomnej zmluvy z 1. decembra 2017, a zmienené nehnuteľnosti následne na základe
kúpnej zmluvy z 19. januára 2018 previedol na tretie osoby, teda záujem o Y. W. a jej syna D. W. len

predstieral a jeho skutočným záujmom bol len majetok poškodenej, čím Y. W., nar. XX. C. XXXX, bytomL. XXXX, D., t. č. Domov dôchodcov a domov sociálnych služieb T., Š. XXX/XX, N., U., spôsobil škodu
vo výške 87.500 eur.

Okresný súd podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona a § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona uložil
obvinenému trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona, § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu 3 roky s dohľadom
probačného a mediačného úradníka nad jeho správaním. Súčasne mu podľa § 51 ods. 4 písm. d)
Trestného zákona prikázal, aby v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia zaplatil poškodenej Y. W.

škodu vo výške 87.500 eur.

Súd prvého stupňa zároveň rozhodol podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tak, že obvinený je povinný
zaplatiť poškodenej Y. W. škodu o výške 87.500 eur.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 2. mája 2024, sp. zn. 4To/28/2024, podľa § 319 Trestného

poriadku zamietol odvolanie obvineného Bc. G. Š..

Proti citovanému uzneseniu krajského súdu podal obvinený 27. septembra 2024 dovolanie
prostredníctvom obhajcu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

V odôvodnení dovolania obvinený poukázal na to, že skutkový stav potvrdzujúci výrokovú vetu
obžaloby bol riadne zistený, avšak vôbec nepreukazuje vinu obvineného. Absentuje proaktívne konanie
obvineného, ktorý by akokoľvek tlačil, vyžadoval, alebo nútil poškodenú k darovaniu nehnuteľnosti. Vo
veci došlo k nesprávnemu posúdeniu hmotnoprávneho ustanovenia § 221 Trestného zákona a § 680
ods. 3 Občianskeho zákonníka. Okresný súd už raz vo veci rozhodol a následne krajským súdom došlo

k zrušeniu rozsudku. Ostal absolútne nenaplnený pokyn odvolacieho súdu, ktorý nevytýkal súdu prvého
stupňa vyhodnotenie dôkazov ako takých, ale uložil taký postup, kedy mal okresný súd dokazovanie v
potrebnom rozsahu zopakovať a následne vyhodnotiť tak, aby bolo možné odvolacím súdom vyhodnotiť
rozsudok ako celok. Odvolací súd neprikázal rozhodnúť opačne, ako to učinil okresný súd druhý raz bez
akéhokoľvek zopakovania dokazovania. Uvedené konanie obvinený považoval za procesné pochybenie

súdu a za popretie zásady in dubio pro reo.

V súvislosti s porušením princípu ultima ratio obvinený poukázal na nález Ústavného súdu z 1. apríla
2009, sp. zn. I. ÚS 402/2008 a nález z 19. februára 2009, sp. zn. IV. ÚS 55/2009. V súvislosti s porušením
princípu právnej istoty poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2010,

sp. zn. 8 Stp 1/2010, a v kontexte výkladu zmlúv uviedol obvinený nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 3. júla 2008, sp. zn. I. ÚS 424/2007.

Obvinený nekonal v úmysle niekoho poškodiť, ale konal racionálne s ohľadom na svoje postavenie,
čo potvrdzujú aj výpovede svedkov M., I. a Š., ktorí jediní autenticky opísali správanie poškodenej a

vedomosť o jej vôli nehnuteľnosť darovať. Súdy nižších stupňov sa nevysporiadali s otázkou, prečo
sa uvedené konanie obvineného riešilo v trestnom konaní a nie v civilnom konaní. Nebolo zistené
žiadne aktívne konanie obvineného, ktoré by bolo v rozpore so zákonom, či dobrými mravmi. Naopak,
obvinený sa vždy správal v súlade s dobrými mravmi. Svedkovia Š., I. a M. jasne potvrdili vôľovú stránku
poškodenej. Samotný okresný súd potvrdil, že pre poškodenú boli prevody bežnou rutinou a právne

úkony tohto charakteru robila už niekoľkokrát. Žiadny dôkaz nepreukázal akékoľvek skutočnosti, ktoré
by nasvedčovali, že skutok je vôbec správne kvalifikovaný. Na obvineného bola podaná obžaloba len
za to, že prijal dar, pričom nebol osobne prítomný ani pri podpise zmluvy. Absentuje popis konkrétneho
konania obvineného, ktoré by preukazovalo, že uviedol kohokoľvek do omylu, či sledoval nezákonný
cieľ, a že jeho konanie malo smerovať k podvodu. Svedkovia Š. a I. potvrdili, že nielen darkyňa bola

spôsobila právne konať, ale že aj jej konanie bolo v zhode s jej synom D. W., s ktorým poškodená tieto
záležitosti vždy riešila.

Svedkyňa M. je matrikárka, známa a suseda poškodenej, pričom podrobne popísala jej schopnosť
vykonať právny úkon. Svedkyňa celú vec darovania nehnuteľnosti konzultovala aj so synom poškodenej

D. W., čiže ako osoba poznajúca oboch je rozhodujúcim svedkom, ktorej výpoveď potvrdzuje, že žiadny
trestný čin nenastal. Dokonca nielen táto svedkyňa, ale aj ďalší zamestnanci notárskeho úradu potvrdili,
že schopnosť vnímať a konať u poškodenej bola zachovaná. Kvantum informácií sú len účelové tvrdenia
ďalšieho syna poškodenej C. W.. Napokon aj lekári v postavení svedkov najmä MUDr. G. L. potvrdililuciditu poškodenej. Prijatie daru je jednoznačne legitímny a právne akceptovateľný úkon, čo nemôže
byť trestnoprávne postihnuteľné.

Súdy nižších stupňov sa pri právnom posúdení skutku nedostatočne vysporiadali s otázkou charakteru
vzťahu medzi poškodenou a obvineným a tiež medzi obvineným a D. W., ako aj predošlými prevodmi,
ktoré D. W. a poškodená v nedávnej minulosti urobili.

Podľa názoru obvineného sa skutok podľa výrokovej vety nestal, je neurčitým a obvinený sa svojím

konaním nedopustil žiadneho trestného činu, tak ako je uvedené v obžalobe. Trestné právo vo svojich
represiách predstavuje najkrajnejší a najvyšší stupeň zásahu do ľudských práv a slobôd, rovnako
orgány činné v trestnom konaní a súdy musia dbať na trestnoprávne princípy vychádzajúce z tých
ústavných. Trestné konanie by malo byť ultima ratio, a teda ako posledná možnosť, keď boli vyčerpané
všetky dostupné právne prostriedky na domáhanie sa spravodlivosti. Trestné právo by sa najmä
v súkromnoprávnych vzťahoch (osobitne pri majetkových vzťahoch) malo uplatňovať skutočne len

podporne.Naplnenieznakovskutkovejpodstatytrestnéhočinupodvodujeotázkouprávnehoposúdenia,
ktorá bola vyhodnotená v rozpore so zásadami trestného procesu na ťarchu obvineného v celom
rozsahu.

Z vyššie uvedených dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie

Krajského súdu v Banskej Bystrici ako aj rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica v celom rozsahu
podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko bol týmito rozhodnutiami porušený zákon v neprospech
obvineného a naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a zároveň,
aby prikázal okresnému súdu podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku vec v potrebnom rozsahu znovu
prejednať a rozhodnúť.

K dovolaniu obvineného sa vyjadrila poškodená podaním zo 7. októbra 2024, v ktorom uviedla, že
dovolanie navrhuje odmietnuť podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, pretože nie sú splnené
podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Rozhodnutia okresného súdu ako
aj krajského súdu sú správne, a v súlade so zisteným skutkovým a právnym stavom. Oprávnený záujem

poškodenej je dostatočne chránený štátom, ktorý je zastúpený prokurátorom.

Prokurátor sa vyjadril k dovolaniu podaním z 21. októbra 2024, v ktorom uviedol, že podstata dovolania
obvineného spočíva v tom, že skutok nebol správne právne posúdený, nakoľko sa v danom prípade
nejedná o trestný čin ale o civilný spor, pričom odsúdený má za to, že v danom prípade sa trestnoprávna

rovina použila extenzívne mimo konceptu civilistickej právnej úpravy. S tvrdeniami obvineného sa
prokurátor nestotožnil. Rozsudok súdu prvého stupňa ako aj uznesenie krajského súdu prokurátor
považuje za zákonné, vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného zákona a Trestného
poriadku, na základe riadne a zákonne ustáleného skutkového a právneho stavu veci. Súdy použili
správnu právnu kvalifikáciu na nimi ustálený skutkový stav a svoje rozhodnutia aj dostatočným

spôsobom zdôvodnili, pričom sa v plnom rozsahu s odôvodnením uvedených rozhodnutí prokurátor
stotožnil.

Dôvody uvádzané v dovolaní sú v podstate len zopakovaním toho, čo odsúdený uvádzal počas
celého súdneho konania, t. j. dovolanie obsahovo zodpovedá jeho skoršej obhajobe v rámci konania

na súde prvého stupňa, ako aj v priebehu odvolacieho konania. S týmito námietkami dovolateľa
sa dostatočným spôsobom vysporiadal prvostupňový aj odvolací súd v napadnutých rozhodnutiach.
Prvostupňový súd vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy pre náležité
objasnenie skutkového stavu veci, vykonané dôkazy podrobne vyhodnotil jednotlivo, ale aj v ich súhrne
a vzájomných súvislostiach. S postupom súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd, čo vyplýva z

odôvodnenia jeho rozhodnutia, ktorým odvolanie obvineného zamietol.

K námietke obvineného, že poškodená niekoľkokrát robila právne úkony tohto charakteru prokurátor
uviedol, že z listu vlastníctva, ktorý bol zabezpečený v priebehu dokazovania vyplýva, že k darovaniu
predmetnej nehnuteľnosti došlo poškodenou len raz, kedy nehnuteľnosť darovala svojmu synovi D. W..

Následne syn poškodenej D. W. predmetné nehnuteľnosti previedol späť na poškodenú v roku 2015. Z
uvedeného je zrejmé, že uvedené skutočnosti boli predmetnom dokazovania a prvostupňový aj odvolací
súd sa nimi zaoberali.Prokurátor ďalej k námietke obvineného o účelovom nevyhodnotení existencie nájomného vzťahu
uviedol, že uvedenou skutočnosťou sa súdy zaoberali, poukázali na existenciu nájomného vzťahu, ktorý
bol uzavretý na dobu neurčitú, avšak nájomnú zmluvu bolo možné vypovedať v trojmesačnej výpovednej

lehote, teda obvineným uvádzané ustanovenie Občianskeho zákonníka neposkytovalo poškodenej,
ani jej synom žiadnu záruku trvania nájomného vzťahu po zrušení vecného bremena, ktoré inicioval
odsúdený bezprostrednej potom, ako mu poškodená nehnuteľnosti darovala, a to preto, aby ich mohol
predať a získať majetkový prospech. V tejto súvislosti prokurátor poukázal na výpoveď svedka Č., ktorý
uviedol, že s vecným bremenom by nehnuteľnosť nekúpil. Uvedené skutočnosti prvostupňový ako aj

odvolací súd taktiež náležite zhodnotili, čo vyplýva z odôvodnenia ich rozhodnutí.

V súvislosti s princípom ultima ratio, na ktorý obvinený v podanom dovolaní poukázal, prokurátor uviedol,
že uvedený princíp je možné v zásade aplikovať len v prípade prečinov. V danom prípade bol odsúdený
právoplatne uznaný vinným zo zločinu. Práve s prihliadnutím na okolnosti spáchania uvedeného skutku
a jeho následok sa v danom prípade jedná o tak závažné protiprávne konanie, ktoré nie je možné

riešiť len prostriedkami civilného práva a tak dosiahnuť nápravu. Obvinený podvodným spôsobom získal
majetkový prospech na úkor staršej chorej osoby, ktorú pripravil o jej jediný majetok, vzhľadom k čomu
si následne poškodená nevedela z vlastných prostriedkov zabezpečiť ani pobyt v domove sociálnych
služieb.

Z vyššie uvedených dôvodov prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
obvineného podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku)
pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že

dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku],
oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonnej lehote a na príslušnom súde
(§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku), a že spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania (§ 374
ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku). Okrem toho zistil, že bola splnená aj podmienka dovolania podľa §
372 ods. 1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo

podať riadny opravný prostriedok a o tomto bolo rozhodnuté.

Súčasne však dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí,
nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Najvyšší súd považuje za potrebné vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie a štruktúry
jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku vyplýva,
že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam súdu je určené
na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie nie je v zásade
prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa

[primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 57/2007-II]. Povedané inými
slovami, dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku
sa nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu
predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsah

konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia
určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto
dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne
odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje
argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. odôvodnenie rozhodnutia

najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).

Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené, v
zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania,
ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených

v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného
poriadku (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke pod č. 120/2012-I). Pri zisťovaní
dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia a nie ich označenie podľa
§ 371 Trestného poriadku.Jednotlivé dovolacie dôvody [§ 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného poriadku], sú vymedzené taxatívne a
podstatne užšie ako dôvody zakotvené v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní,

aby sa príliš širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nenarušovala právna istota.
Dovolanietedanezakladáďalšiuriadnuopravnúinštanciuanepredstavuje„ďalšieodvolanie“(primerane
napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 67/2018, 4 Tdo 17/2019, 4 Tdo 23/2019, 5 Tdo
85/2017, 5 Tdo 7/2020).

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je daný v prípadoch, keď rozhodnutie
súdov spočíva na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia. Touto formuláciou zákon vyjadruje, že dovolanie je určené na nápravu
právnych chýb rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku alebo
iných skutočností podľa noriem hmotného práva. Poukazovanie na nesprávne skutkové zistenia, na
ktorých je rozhodnutie založené, alebo nesúhlas s hodnotením dôkazov súdmi tento dovolací dôvod
nenapĺňa (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 24. júla 2007, sp. zn. 2 Tdo 21/2007, uverejnené v

Zbierke pod č. 57/2007-II).

Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku slúži výlučne na nápravu
hmotnoprávnychchýb.Dikciouzabodkočiarkouvylučujenámietkyskutkové,toznamenániejeprípustné
právne účinne namietať, že skutok tak ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa bol zistený

nesprávne a neúplne, ani hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy
výsledkom tohto hodnotiaceho procesu (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2012,
sp. zn. 2 Tdo 73/2012, uverejnené v Zbierke pod č. 47/2014).

Hlavné dovolacie námietky obvineného spočívali v tom, že v konaní došlo k nesprávnemu posúdeniu

hmotnoprávneho ustanovenia § 221 Trestného zákona a § 680 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a tým
k nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, pričom zistený skutkový stav nepreukazuje vinu obvineného,
vrátane popretia zásady in dubio pro reo tým, že okresný súd rozhodol v rozpore s názorom krajského
súdu. Ďalej došlo k porušeniu zásady ultima ratio (subsidiarity represie), nakoľko celý spor sa mal
vyriešiť v civilnom konaní, a tiež nebol v konaní dokázaný úmysel obvineného spáchať trestný čin

podvodu. Obvinený namietal aj to, že poškodená bola schopná vykonávať právne úkony a mala vôľu
predmetnú nehnuteľnosť darovať ako i to, že súdy nižšieho stupňa sa nedostatočne vysporiadali s
otázkou charakteru vzťahu medzi poškodenou a obvineným.

Podľa § 125 ods. 1 Trestného zákona (účinného v čase rozhodovania súdu, ďalej len Trestný

zákon) škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Škodou väčšou sa rozumie
suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca
najmenej stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej
päťstonásobok takej sumy. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci
a rozsahu činu.

Podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým,
že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku malú škodu,
potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podľa § 221 ods. 3 písm. a) a d) Trestného zákona odňatím slobody na tri roky až desať rokov sa
páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu, na chránenej osobe.

Podľa § 680 ods. 3 Občianskeho zákonníka ak dôjde ku zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci, môže z
tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca, a to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá na dobu

určitú; výpoveď však musí podať v najbližšom výpovednom období, pokiaľ je zákonom alebo dohodou
ustanovené. Pri zmene vlastníctva k hnuteľnej veci môže zmluvu vypovedať aj nadobúdateľ.Okresný súd vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania obvineného na str. 13. a 14. rozsudku správne
uviedol nasledovné ,,obžalovaný využil zdravotný stav tak poškodenej Y. W. ako aj jej syna D. W.,
keď predstieral záujem o nich, získal ich dôveru, čo mu uľahčil ich zdravotný stav, vek a túto dôveru

následne spolu s nepriaznivým duševným a somatickým stavom a vysokým vekom poškodenej využil
na to, že poškodená mu darovala predmetné nehnuteľnosti a následne aj zrušila vecné bremeno, jej
právo doživotného užívania. Napriek výhradám krajského súdu, súd nemôže opomenúť skutočnosť, že
k tomu, že poškodená nakoniec uverila obžalovanému, musel prispieť aj syn D. W., ktorý taktiež plne
dôveroval obžalovanému. Poškodená Y. W. bola od svojho syna Petra vyslovene závislá, plne všetko od

neho akceptovala, čo popisovali aj svedkovia. Preto určite prvou podmienkou na to, aby mohol uviesť
obžalovaný poškodenú do omylu, muselo byť presvedčenie syna D. o výhodách uzavretia predmetnej
darovacej zmluvy ako aj o benefitoch, ktoré tak poškodenej ako aj D. W. z toho plynú. Podvodné konanie
obžalovaného dokazuje hlavne skutočnosť, že bezprostredne po zavkladovaní predmetnej darovacej
zmluvy, obžalovaný s poškodenou podpísal ďalšiu zmluvu, a to zmluvu o zániku vecného bremena
doživotného užívania predmetného rodinného domu zo dňa 21.07.2017. Z dokazovania vyplýva, že

poškodená a jej syn chceli najprv nie darovať, ale predať dom, aby získali finančné prostriedky za účelom
zabezpečenia si domova sociálnych služieb. Potvrdila to pri výsluchu svedkyňa I. a svedok Š., ktorému
D. W. ponúkal dom s tým, že im bude spolu s matkou platiť domov sociálnych služieb. Tieto skutočnosti
potvrdil aj obžalovaný, keď uviedol, že poškodená a D. W. potrebovali peniaze, pričom on im povedal,
že z predaja budú peniaze, ale nie hneď. Ďalšie skutočnosti, ktoré preukazujú podvodné konanie

obžalovaného sú okolnosti, za akých bola jednak uzavretá predmetná darovacia zmluva s právom
vecného bremena na doživotné užívanie predmetného rodinného domu a následne, za akých okolností
bola uzavretá zmluva o zrušení predmetného vecného bremena. Pri uzavretí darovacej zmluvy bola na
overenie podpisu poškodenej prizvaná do domu poškodenej svedkyňa A. M., pracovníčka Obecného
úradu v D., ktorá dobre poznala rodinu W.. Keďže mala v podstate pochybnosti o tom, že poškodená

darovala dom inej osobe ako rodinnému príslušníkovi, sa opätovne po podpise zmluvy pýtala D. W., či si
to dobre rozmysleli, na čo jej D. W. odpovedal, že to je ich vec, že je to vybavené. Práve z dôvodu tohto
záujmu svedkyne M., na overenie podpisu poškodenej pri uzavretí zmluvy o zániku vecného bremena
obžalovaný prizval svedkyňu A. R., pracovníčku Notárskeho úradu v Banskej Bystrici, ktorá predtým
poškodenú nepoznala, nemala vedomosti o predmetnej rodine, a ktorá aj k podpisu predmetnej zmluvy

pristupovala vyslovene formálne. Obžalovaný mal preto väčšiu istotu v tom, že sa poškodená prípadne
nedozvie o následkoch podpisu predmetnej zmluvy, teda že stratí právo v predmetnom dome bývať.“

Ďalej okresný súd vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania obvineného na str. 16 rozsudku ešte doplnil,
že: ,,pri úvahách o vine obžalovaného zobral súd na zreteľ, že nepriame dôkazy sú spôsobilé na

preukázanie viny obžalovaného, len ak to tvoria s inými priamymi a nepriamymi dôkazmi logickú a
ničím nerušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich a podmieňujúcich dôkazov, ktoré vo svojom celku
spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti žalovaného skutku a presvedčivo svedčia o vine obžalovaného
a zároveň vylučujú možnosť úvahy o inom závere. Súhrn dôkazov musí podávať ucelený obraz o
trestnom konaní obžalovaného tak, aby žiadny z jednotlivých dôkazov nepripúšťal ani pravdepodobne

iný výklad, ktorý by odporoval alebo narušoval verziu obžalovaného. Súd je názoru, že takéto dôkazy,
ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, vo vzájomnej súvislosti a pri chronologickom vyhodnotení
odôvodňujú vinu obžalovaného. Obžalovaný využil vysoký vek a duševnú chorobu poškodenej, jej ľahkú
manipulovateľnosť ako aj chorobu a prípadnú závislosť D. W. na alkoholických nápojoch, za účelom
vybudovania si dôvery k jeho osobe. Obžalovaný, vzhľadom na jeho ďalšie kroky, ktoré nasledovali po

darovaní predmetnej nehnuteľnosti a zrušení vecného bremena poškodenej, len predstieral skutočný
záujem o poškodenú a jej syna D. W. ako aj skutočnosť, že napriek predmetným uzavretým zmluvám
budú môcť tak poškodená ako aj jej synovia v predmetnom dome naďalej bývať. Naopak, kroky
obžalovaného, ktoré súd vyššie popísal, vyslovene preukazujú úmysel obžalovaného získať majetok
poškodenej, za účelom získania finančnej hotovosti, keď tento majetok chcel obžalovaný predať, teda

nemal skutočný záujem nechať poškodenú a jej synov v predmetnom dome bývať. Svedčí o tom jednak
zmluva o zrušení vecného bremena, ktorá bola krátko uzavretá po predmetnej darovacej zmluve a
následne aj ďalšie kroky obžalovaného. Čo sa týka nájomnej zmluvy, tá v žiadnom prípade nezaručovala
poškodenej ani jej synom právo v predmetnom dome bývať, keď predmetnú nájomnú zmluvu bolo
možné vypovedať v trojmesačnej výpovednej lehote bez uvedenia dôvodu. Súd je názoru, aj podľa

vyjadrení nebohého D. W. pred jednotlivými svedkami, D. W. a jeho matka chceli dôstojne dožiť, či už
v predmetnej nehnuteľnosti, alebo potom v domove sociálnych služieb. Súdu je zo všeobecnej praxe
známe, že kvalitný pobyt v domove sociálnych služieb je podmienený aj vlastníctvom majetku žiadateľa,
keď často na pobyt v domove sociálnych služieb nepostačuje len výška dôchodkov jednotlivých osôba práve podmienkou na prijatie do domova sociálnych služieb je aj ďalší majetok takýchto osôb. Preto
je absolútne nevierohodné, že sa poškodená chcela zbaviť svojho majetku bez toho, aby mala nejaké
garancie aspoň práva doživotného bývania v predmetnom dome, keď aj zrušenie takéhoto práva je

odplatné. Súd preto uznal obžalovaného vinným zo zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm.
a), d) Tr. zák., keď obžalovaný sa na škodu cudzieho majetku obohatil tým, že využil omyl poškodenej
Y. W., a taký čin spáchal na chránenej osobe, na osobe vyššieho veku a chorej osobe a týmto svojim
činom spôsobil aj značnú škodu, škodu vo výške 87 500 Eur, čo je cena predmetnej nehnuteľnosti v
zmysle odborného ohodnotenia.“

Krajský súd v uznesení na str. 9 argumenty okresného súdu rozšíril tak, že: „Z pohľadu krajského súdu
je jednoznačne zrejmé, že okresný súd po zrušení prvostupňového rozhodnutia v zmysle uznesenia
krajského súdu pristúpil k dôkladnejšiemu hodnoteniu jednotlivých dôkazov, a to najmä v ich vzájomných
súvislostiach a vo vzťahu ku konaniu poškodenej, ako aj obžalovaného v časovej línii a neopomenul
vyhodnotiť aj konanie obžalovaného po spáchaní skutku. Argumentácia obžalovaného, že z jeho strany

nebol preukázaný úmysel, pričom poukazuje na jednotlivé výpovede svedkov, ako aj na jednotlivé
skutočnosti, z pohľadu krajského súdu nič nemenia na skutočnosti, že jeho úmysel vyplýva z jednotlivých
dielčích úkonov a je zrejmé, že tieto vo vzájomnej súvislosti dávajú dostatočný prehľad o konaní
obžalovaného a jeho úmysle. Je zrejmé, že pri hodnotení každého jedného jeho úkonu a svedeckej
výpovede, ktorá korešponduje s týmto úkonom, by úmysel zo strany okresného súdu nebol preukázaný,

avšak v ich vzájomných súvislostiach tento úmysel preukázaný je. Je zrejmé, že obžalovaný v čase
podpisu darovacej zmluvy nebol prítomný pri tomto úkone, avšak je zrejmé, že samotná svedkyňa
vzhľadom na skutočnosť, že sa pokúsila vrátiť a rozprávať sa s poškodenou, mala pochybnosti o
takomto úkone. To, že pri presviedčaní poškodenej pomáhal D. W., resp. v danom čase v určitej
miere spolupracoval s obžalovaným, nakoľko mohol byť ním o vhodnosti takéhoto právneho úkonu

presvedčený, nič nemení na skutočnosti, že táto zmluva bola podpísaná. Následne je krajskému súdu
zrejmé, že ďalšie konanie obžalovaného, ktoré on považuje za zákonné a nerozporné s právnym
predpisom,nemálogickúoporu,nakoľkonebolonikdyzjehostranyvysvetlené,prečokpodpisuzmluvyo
zrušení vecného bremena pribral inú osobu, ako osobu, ktorá bola pri prvom podpise zmluvy o darovaní.
Následne aj konanie s budúcim kupcom, ako aj ohodnocovanie nehnuteľnosti v čase, kedy ešte nebola

zavkladovaná darovacia zmluva jednoznačne preukazuje skutočnosť, že jeho zámer a úmysel bol iný,
ako deklarovaný jednotlivými úkonmi. Je teda záver okresného súdu v tom, že úmysel obžalovaného je
jeho jednotlivými úkonmi preukázaný za dôvodný.“

K dovolacím námietkam obvineného vo vzťahu k právnej kvalifikácii jeho konania ako trestného činu

podvodusažiadauviesť,žezobsahuskutkovejvetyuvedenejvrozsudkuprvostupňovéhosúduvyplýva,
že obvinený po tom ako sa zoznámil s D. W. (synom poškodenej, ktorý trpel závislosťou na alkohole)
začal navštevovať aj jeho matku Y.Š. W. (poškodenú), ktorá bola ležiacou pacientkou po opakovaných
mozgových príhodách. Nosením nákupov a prejavovaním predstieraného záujmu a starostlivosti o
poškodenú poznajúc jej zlý mentálny a zdravotný stav a vysoký fyzický vek sa snažil vybudovať si

dôveru k svojej osobe, ktorú následne zneužil na to, aby mu poškodená darovacou zmluvou darovala
nehnuteľnosti. Zároveň si bol vedomí vzhľadom k okolnostiam v domácnosti poškodených, ktorú podľa
svojich tvrdení navštevoval, že darkyňa nemôže do dôsledkov rozpoznať a pochopiť význam tohto
právneho úkonu, pričom jej v rozpore s tým, čo mal v úmysle sľúbil, že v dome bude môcť ostať
bývať aj spolu s jej synmi. Napriek tomu s poškodenou následne uzavrel zmluvu o zániku vecného

bremena doživotného užívania zmienených nehnuteľností, následkom čoho právo užívať nehnuteľnosti
pre poškodenú a jej synov vyplývalo už len z nájomnej zmluvy a nehnuteľnosti následne pod trhovú cenu
odpredal. Z jeho konania popísaného v skutkovej vete je zrejmé, že jeho skutočným cieľom bolo získať
majetok poškodenej a tento okamžite predať, a tak sa na úkor poškodenej a jej synov obohatiť.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, je že obvinený predstieral okolnosti, ktoré neboli v súlade
so skutočným stavom veci tak, aby poškodení nadobudli dojem, že o nich bude po prevedení domu
na obvineného postarané, čo sa však nezhodovalo so skutočným (vopred premysleným) zámerom
obvineného, ktorý ich dom potom, ako dal poškodenej podpísať zrušenie vecného bremena pod jeho
cenu odpredal, a peniaze použil pre seba. Zároveň si veľmi dobre uvedomoval zraniteľnosť poškodenej

ako dôchodkyne s podlomeným zdravím, a tiež závislosť jej syna na alkohole, teda túto nepriaznivú
rodinnú situáciu využil vo svoj prospech, a spôsobil tak poškodeným škodu značnú.Z uvedeného vyplynulo, že konajúce súdy považovali právnu kvalifikáciu konania obvineného ako zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139
ods. 1 písm. e), písm. f) Trestného zákona za správnu a plne zodpovedajúcu konaniu popísanému v

skutkovej vete rozsudku. Obvinený pritom v podanom dovolaní neuviedol (okrem skutkových námietok,
vo vzťahu ku ktorým je potrebné zopakovať, že zistený skutkový stav dovolací súd nie je oprávnený
v rámci dovolania podaného obvineným skúmať ani meniť), v čom by právna kvalifikácia skutkov bola
nesprávna, teda neuviedol, v čom spočíva nesprávnosť právnej kvalifikácie jeho konania ako zločinu
podvodu. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385

ods. 1 Trestného poriadku sa totiž týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom
v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného poriadku
(porovnaj uznesenie najvyššieho súdu zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke
pod č. 120/2012).

K obvineným namietanému nepreukázaniu naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu
podvodu, nepreukázania úmyslu a viny, nerešpektovaniu zásady in dubio pro reo, spôsobilosti a vôli
poškodenej uzavrieť darovaciu zmluvu možno uviesť, že nakoľko sa vzťahujú k hodnoteniu vykonaných
dôkazov a posudzovaniu skutkového stavu veci, ide o tzv. námietky skutkové, t. j. námietky týkajúce sa
preskúmavania správnosti a úplnosti zisteného skutku, ktoré však dovolací súd s poukazom na § 371

ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou Trestného poriadku v rámci dovolania podaného obvineným
nemôže skúmať ani meniť. Skutkovými námietkami by sa dovolací súd mohol zaoberať len v rámci
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý môže v podanom dovolaní uplatniť
iba minister spravodlivosti. Prieskum skutkového stavu, resp. skutkové námietky v rámci dovolania
podaného obvineným tak nepatria medzi dovolacie dôvody uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku,

ale sú vyhradené len v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý môže
uplatniť iba minister spravodlivosti.

Na podporu tejto argumentácie možno poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 22. novembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 641/2018, v zmysle ktorého „Najvyšší súd ako súd dovolací nie je už

z dôvodu zákonného vymedzenia dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného poriadku) predurčený na úplný
prieskum rozsudkov nižších súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal
urobiťznajvyššiehosúdutretístupeňsplnoujurisdikciou,neustanovilbykatalógdovolacíchdôvodov.Už
samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku preto ospravedlňuje reštriktívny
prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom (napr. IV. ÚS 294/2010).“

K námietke obvineného, že pri posudzovaní trestnosti jeho konania mala byť uplatnená zásada ultima
ratio, najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„Ústava“), podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne
iné ujmy na právach alebo na majetku možno uložiť za jeho spáchanie v spojení s čl. 86 písm. a)

Ústavy, podľa ktorého do pôsobnosti Národnej rady Slovenskej republiky patrí uznášať sa na ústave,
ústavných a ostatných zákonoch zveruje právomoc vymedziť katalóg trestných činov a trestov za ich
spáchanie a určovať tak trestnú politiku štátu výlučne zákonodarcovi. V konkrétnom prípade síce o
vine a treste môže rozhodnúť iba súd (čl. 50 ods. 1 Ústavy), no ten je pritom vždy viazaný zákonom
(čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 Ústavy). Zo zmieneného ústavného princípu „žiaden trestný čin bez

zákona“ (nullum crimen sine lege) potom vyplýva nielen to, že súd nemôže rozširovať podmienky trestnej
zodpovednosti, ale tieto nie je oprávnený ani zužovať v tom smere, že konanie (opomenutie) napĺňajúce
všetky zákonodarcom stanovené znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu (u prečinov
včítane potrebnej miery závažnosti) označí za beztrestné. Preto ak páchateľ svojim konaním naplní
zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní

a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo ultima ratio
možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Trestného zákona,
teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu
zverejnené v Zbierke pod č. 96/2014).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v predmetnej
veci nie je splnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i), Trestného poriadku, a z tohto dôvodu
dovolanie obvineného na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.