Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 21, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/66/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121204987
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1121204987.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: Slovenská kancelária
poisťovateľov, IČO: 36 062 235, so sídlom Bajkalská 19B, Bratislava, zastúpeného: Remedium Legal,
s.r.o, IČO: 53 255 739, so sídlom Prievozská 2, Bratislava proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom o zaplatenie 3 406,58 eur s príslušenstvom, o zastavení konania, na odvolanie žalobcu proti

uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 31.5.2024, č.k. B1-18C/40/2021-164, jednomyseľne
takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancienapadnutýmuznesenímvyhlásil,ženemánakonanieprávomoc(výrokI.),konanie
zastavil (výrok II.) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (výrok III.).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3, § 9 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“) a čl. 4 ods. 1, čl. 7 ods. 2 Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o
uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach a vecne tým, že žalobca sa v konaní
domáhal náhrady poistného plnenia, ktoré poskytol poisťovateľovi poškodeného (obec Langenstein)
z poistného garančného fondu, keďže k motorovému vozidlu žalovaného, ktorým bola spôsobená

škoda, nebolo v čase škodovej udalosti uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Súd prvej inštancie zistil, že žalovaný nemal v čase podania
žaloby na súd v Registri obyvateľov evidovaný pobyt na území Slovenskej republiky. Prvoinštančný
súd žalovanému bezúspešne doručoval žalobu s prílohami s výzvou na vyjadrenie na známe adresy
v Rakúskej republike ako aj na adresu uvedenú v žalobe. V odôvodnení rozhodnutia tiež vykonal
výklad pojmu bydlisko používaného v rámci Nariadenie EP a Rady (EÚ) č. 1215/2012. Konštatoval, že

predmetomkonaniajenárokzmimozmluvnejzodpovednosti,vktoromprípadejemožnéžalovaťosobus
bydliskomvčlenskomštátenasúdochpodľamiesta,kdedošloalebobymohlodôjsťkuskutočnosti,ktorá
zakladá takýto nárok. Uviedol, že vzhľadom na to, že žalovaný v čase začatia konania nemal bydlisko v
Slovenskej republike, právomoc súdu by bola daná v prípade, že na území Slovenskej republiky nastali
skutočnosti zakladajúce tieto nároky. V danom prípade však žalovaný spôsobil prevádzkou motorového
vozidla škodu obci Langenstein v Rakúskej republike, pričom v čase škodovej udalosti nemal uzavreté

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z uvedeného dôvodu
žalobca poskytol poisťovateľovi poškodeného poistné plnenie z poistného garančného fondu, náhradu
ktorého si uplatňoval od žalovaného v tomto konaní. Keďže ku skutočnostiam zakladajúcim nárok
žalobcu z mimozmluvnej zodpovednosti došlo na území Rakúskej republiky, súd prvej inštancie dospel
k záveru, že nemôže byť založená jeho právomoc. Pre úplnosť uviedol, že hoci sa úbytok v majetkovej
sfére žalobcu prejavil na území Slovenskej republiky, keďže tu má žalobca sídlo, ani táto skutočnosť

nezakladá právo súdu na konanie vo veci. Poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora vo veci
Dumez France a Tracoba, z ktorého vyplýva, že výraz „miesto, kde došlo alebo by mohlo dôjsť kuskutočnosti zakladajúcej nárok na náhradu škody“, uvedený v článku 5 bode 3 Bruselského dohovoru
sa má vykladať len v tom zmysle, že označuje miesto, kde udalosť, z ktorej vyplynula mimozmluvná
zodpovednosť, priamo spôsobila svoje škodlivé účinky na osobu, ktorá je bezprostredným poškodeným

z tejto udalosti. Inými slovami, uvedené ustanovenia Bruselského dohovoru nemajú byť vykladané tak,
že umožňujú žalobcovi domáhajúcemu sa náhrady škody, o ktorej tvrdí, že je následkom škody utrpenej
inými osobami - priamymi poškodenými zo škodovej udalosti, začať súdne konanie proti pôvodcovi
tejto udalosti na súdoch podľa miesta, kde žalobca tvrdí, že došlo ku škode na jeho majetku. Súd
prvej inštancie uviedol, že uvedené závery Súdneho dvora sú aplikovateľné aj na prejednávaný prípad,

keďže znenie článku 5 ods. 3 Bruselského dohovoru o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych
a obchodných veciach bolo obdobné článku 7 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č. 1215/2012. Na záver konštatoval, že konanie, predmetom ktorého je náhrada poistného plnenia, v
zásade spadá do právomoci všeobecných súdov, avšak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je
možnépredmetnýsporprejednaťpredsúdomSlovenskejrepubliky.Zuvedenéhodôvodunadanýprípad
aplikoval ustanovenie § 9 C.s.p. a konanie zastavil bez postúpenia veci inému príslušnému orgánu. O

trovách konania súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 C.s.p. a vzhľadom na to, že k zastaveniu konania došlo
z dôvodu neodstrániteľnej prekážky konania a nie na základe dispozičného úkonu strán sporu, dospel
k záveru, že žiadnej zo strán nemožno pričítať procesné zavinenie na zastavení konania, preto žiadnej
zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.

3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b) a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak za skutočnosť, ktorá zakladá uplatnený nárok, pokladal

dopravnú nehodu, ku ktorej došlo na území Rakúskej republiky, a preto uzavrel, že právomoc konať majú
v posudzovanom prípade súdy Rakúskej republiky. Uviedol, že jeho nárok voči žalovanému je nárokom
na náhradu plnenia, ktoré žalobca za neho plnil poškodenému, keďže poskytol z poistného garančného
fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba
bez poistenia zodpovednosti podľa § 24 ods. 2 písm. b) zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom

poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“), na základe čoho má právo proti tomu, kto
zodpovedá za škodu na náhradu toho, čo za neho plnil (§ 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.). Poukázal
na to, že uplatnený nárok nepredstavuje nárok na náhradu škody, vyplývajúcej z dopravnej nehody, ku
ktorej došlo na území Rakúskej republiky, ale nárok na náhradu poistného plnenia, ktoré bolo vyplatené

žalobcom poškodenému. Až táto skutočnosť (vyplatenie poistného plnenia z poistného garančného
fondu) založila nárok, ktorý si žalobca v tomto konaní uplatnil, preto sa nestotožnil s právnym záverom
prvoinštančného súdu, že skutočnosť zakladajúca uplatnený nárok je dopravná nehoda, ku ktorej
došlo na území Rakúskej republiky. Skutočnosťou, ktorá zakladá uplatnený nárok je totiž až vyplatenie
poistného plnenia z poistného garančného fondu, pričom k tomuto plneniu došlo na území Slovenskej

republiky,čímdošloknaplneniučl.7ods.2NariadeniaEurópskehoparlamentuarady(EÚ)č.1215/2012
o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Žalobca ďalej uviedol,
že ust. čl. 7 ods. 2 Nariadenia EP a rady (EÚ) č. 1215/2012 predstavuje výnimku z pravidla vyjadreného
v čl. 4, ktoré ukladá právo žalovaného na súdne konanie v štáte, kde má žalovaný svoje bydlisko,
preto nie je zrejmé, z akého dôvodu sa súd prvej inštancie v bode 8 a 9 napadnutého rozhodnutia

zapodieval bydliskom žalovaného, ktoré s prejedávanou vecou žiadnym spôsobom nesúviselo, nakoľko
ide o mimozmluvnú zodpovednosť, pri ktorej sa určuje právomoc súdu iným spôsobom. Konštatoval,
že vzťah medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého obsahu vyplýva uplatnené právo v zmysle § 24
ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. požadovať plnenie voči tretej osobe, t. j. náhradu toho, čo za neho
žalobca plnil, je svojou povahou vzťahom sui generis, ktorý vzniká na základe skutočností uvedených

v zákone. Nejde o nárok na náhradu škody z dopravnej nehody, ale o tzv. právo postihu, ktoré vyplýva
zo zákona a je v predmetnej veci dané reťazou aplikácie ustanovení § 24 ods. 7, § 24 ods. 2 písm.
b) a § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., ktoré tvoria regulatívny rámec obsahu tohto subjektívneho
práva žalobcu. Plnenie žalobcu je plnením v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 písm. b) zákona o PZP
a v zmysle § 24 ods. 7 zákona o PZP titulom postihu (regresu) má žalobca voči žalovanému právo

na náhradu toho, čo za neho plnil poškodenému. Toto právo však žalobcovi nevzniklo v deň, kedy na
území Rakúskej republiky došlo k spôsobeniu dopravnej nehody, ale až v deň, kedy bolo na území
Slovenskej republiky poškodenému vyplatené poistné plnenie z poistného garančného fondu. V tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.2011, sp.zn. 4Cdo/284/2010, vktorom najvyšší súd dospel k záveru, že „Podmienky občianskoprávnej zodpovednosti za škodu (§ 420
a nasl. Občianskeho zákonníka) a podmienky, za ktorých vzniká poisťovni právo proti poistenému na
náhradu čiastok, ktoré zaplatila poškodenému z titulu zákonného poistenia, je treba rozlišovať. V danej

veci nejde o nárok na náhradu škody vzniknutej poškodenému proti tomu, kto škodu spôsobil, ani o
zákonnú cesiu tohto nároku poškodeného, ale o zvláštny postihový nárok. Podľa § 440 Občianskeho
zákonníka, kto zodpovedá za škodu spôsobenú zavinením iného, má proti nemu postih. Citované
ustanovenie upravuje nárok osobitnej povahy, ktorý nie je nárok na náhradu škody, a nie je ani nárokom
vyplývajúcim z bezdôvodného obohatenia, lebo ten, kto plnenie poskytol, bol naň zo zákona povinný,

hoci škoda bola spôsobená zavinením iného. Podmienkou vzniku tohto nároku je skutočnosť, že nárok
poškodeného zanikol v dôsledku plnenia osoby, ktorá tento nárok uplatňuje. Právo žalobkyne na tzv.
postih (regres), nie je teda nárokom na náhradu škody, ako nesprávne uviedol odvolací súd, ale má
povahu originárneho nároku. (...) Právo žalobkyne na tzv. postih (regres) nie je nárokom na náhradu
škody (ako bolo povedané vyššie), preto jej vznik nemožno odvodzovať od škodovej udalosti, ale od
okamžiku, kedy bolo skutočne poskytnuté plnenie z garančného fondu.“ Obdobne vyriešil túto právnu

otázku aj veľký senát občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČR vo svojom
rozhodnutí zo dňa 8.10.2014, sp.zn. 31Cdo/4134/2011: „Regresní nárok ČKP na náhradu částek, které
plnila ze škodné události namísto pojišťovny, s níž měl mít vlastník vozidla smlouvu uzavřenu, a který
je předmětem žaloby uplatněné před obecnými soudy, je nikoliv klasickým sekundárním nárokem na
náhradu škody ve smyslu obecných ustanovení občanského zákoníku (§ 420 ods. 1 OZ), případně

plynoucím ze zvláštní odpovědnosti z provozu vozidla (§ 427 OZ), nýbrž originárním nárokem majícím
původ v příslušných ustanoveních zvláštního zákona (§ 24 ods. 7 zákona č. 168/1999 Sb.). Lze jej
uplatnit vůči tomu, kdo její povinnost plnit z garančního fondu vyvolal. Osoba, která povinnost plnit z
garančníhofonduvyvolala,jeřidičvozidlanebojehoprovozovatel,nikolivlastník,kterývozidlonepojistil.“
Na základe uvedeného mal žalobca za to, že Najvyšší súd SR jednoznačným spôsobom uzavrel, že

nárok žalobcu predstavuje nárok osobitnej povahy, tzv. regres, ktorého vznik nemožno odvodzovať od
škodovej udalosti (v posudzovanom prípade dopravná nehoda na území Rakúskej republiky), ale až od
okamžiku, kedy bolo skutočne poskytnuté plnenie z poistného garančného fondu (ktoré bolo poskytnuté
na území Slovenskej republiky). Miesto, kde došlo k skutočnosti, ktorá uplatnený nárok zakladá, je preto
podľa názoru žalobcu jednoznačne územie Slovenskej republiky, keďže na území Slovenskej republiky

došlo k vyplateniu tohto poistného plnenia na základe príslušných ustanovení zákona o PZP. Z týchto
dôvodov žalobca zastával názor, že prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, ak v posudzovanom prípade uzavrel, že súdy Slovenskej republiky nemajú
právomoc vec prejednať. Na zdôraznenie správnosti uvedeného právneho posúdenia poukázal žalobca

aj na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.11.2019, sp. zn. 7Co/178/2019. Vzhľadom na vyššie
uvedené žalobca zastával názor, že skutočnosť, ktorá zakladá nárok uplatnený v tomto konaní nastala
na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho je vo veci v súlade s čl. 7 ods. 2 Nariadenia EP a Rady
(EÚ) č. 1215/2012 daná právomoc súdov Slovenskej republiky a vo veci konajúci súd vec nesprávne
právne posúdil, ak vyhlásil, že nemá právomoc vec prejednať a konanie zastavil. Na základe vyššie

uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie.

4. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem s použitím § 378 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

5. Podľa § 9 C.s.p. ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie

bezodkladne zastaví.

6. Podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 1215/2012 ak nie je v tomto nariadení uvedené
inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na
súdoch tohto členského štátu.

7. Podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 1215/2012 osobu s bydliskom na území členského
štátu možno žalovať v inom členskom štáte vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na
súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.8. Podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z. kancelária poskytuje z poistného garančného
fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, za ktorú zodpovedá osoba

bez poistenia zodpovednosti.

9. Podľa § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. kancelária má právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu
podľa odseku 2 písm. a), b), f) a g), na náhradu toho, čo za neho plnila, vrátane nákladov vynaložených
na vybavenie škodovej udalosti a nákladov spojených s uplatňovaním si tohto práva. Kancelária má

právo proti poisťovateľovi na náhradu toho, čo plnila za poisteného podľa odseku 2 písm. c). Kancelária
jepovinnápožadovaťodpríslušnejkanceláriepoisťovateľovnáhradutoho,čoplnilapoškodenémupodľa
odseku 2 písm. e) a podľa § 24a ods. 1 písm. a).

10.Súdprvejinštanciekonaniezastavildôvodiacnedostatkomprávomocivovecirozhodnúťspoukazom
na čl. 7 ods. 2 Nariadenia EP a Rady č. 1215/2012. Vychádzal pri tom z názoru, že ku skutočnosti

zakladajúcej nárok žalobcu došlo na území Rakúskej republiky.

11. Odvolací súd súhlasí s argumentáciou žalobcu, ktorá sa opiera o judikovaný záver, že právo
Slovenskej kancelárie poisťovateľov proti tomu, kto zodpovedá za škodu, na náhradu toho, čo za neho
plnila (§ 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.), je regresným právom, a nie právom na náhradu škody.

Vzhľadom k tomu, že právo na tzv. postih (regres) podľa § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. nie je
nárokom na náhradu škody, jeho vznik nemožno odvodzovať od škodovej udalosti, ale od okamihu,
kedy bolo skutočne poskytnuté plnenie z garančného fondu (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
28.10.2011, sp.zn. 4Cdo/284/2010, R 34/2013).

12. Ak súd prvej inštancie skúmal, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok žalobcu, nemohol
v otázke právomoci dospieť k správnemu záveru, ak za túto skutočnosť považoval škodovú udalosť.
Skutočnosťou zakladajúcou regresný (postihový) nárok žalobcu je v danom prípade poistné plnenie
poskytnuté žalobcom poškodenému z poistného garančného fondu. Z obsahu súdneho spisu vyplýva,
že žalobca poškodenému plnil dňa 20.5.2020 vo výške 3 917,56 eur (z toho sumu 510,98 pripadajúcu

na poplatok systému zelenej karty si v tomto konaní neuplatnil). Z uvedeného je zároveň zrejmé, že
ku skutočnosti zakladajúcej nárok žalobcu došlo na území Slovenskej republiky (žalobca má sídlo na
území SR).

13. So zreteľom na vyššie zhora uvedené potom možno vyvodiť, že záver súdu prvej inštancie o

nedostatku právomoci vo veci konať nie je správny. V zmysle čl. 7 ods. 2 Nariadenia EP a Rady (EÚ)
č. 1215/2012 osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte vo
veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo
dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok. V danom prípade to znamená, že proti žalovanému,
ktorý má bydlisko v Rakúskej republike, možno viesť súdne konanie o regresnom nároku žalobcu na

území Slovenskej republiky, kde nastala skutočnosť zakladajúca nárok žalobcu.

14. Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm.
c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou
prvoinštančného súdu bude riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, vec prejednať a

rozhodnúť; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania ( § 396
ods.3 C.s.p.).

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).