Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 22, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1318203936
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1318203936.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu

JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej v spore žalobcu: Ing. R. J., W.. XX.XX.XXXX, F. Q.
Č.. XXXX, T. F., zast. Advokátska kancelária, JUDr. Ondrej Polák, s.r.o., Železničná č. 90/12, Považská
Bystrica, proti žalovanému: Logman - Považan, akciová spoločnosť, IČO: 36 300 748, Ferienčíkova č.
7, Bratislava, zast. Mgr. Vladimír Šléger, advokát, Letná č. 567/4, Šaľa, o určenie neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru; určenie trvania pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28. novembra 2023, č. k. B3-21Cpr/9/2018-422, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 28.

novembra 2023, č. k. B3-21Cpr/9/2018-422, v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania, p
o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV. (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 28.11.2023, č. k.
B3-21Cpr/9/2018-422 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) rozhodol o tom, že výpoveď zo dňa 15.01.2018

daná žalobcovi žalovaným, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 23.01.2018, je neplatná (výrok I.), žalobu
v zostávajúcej časti zamietol (výrok II.) a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok
III.).

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti
výpovede danej mu žalovaným dňa 15.01.2018 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú
žalobca prevzal dňa 23.01.2018, ďalej určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá,

akoajnáhradymzdyvovýške27.522,45eurzaobdobieod01.05.2018do31.07.2019.Žalobcaskutkovo
žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 31.08.1998 Pracovnú zmluvu s dohodnutým
druhom práce pre žalobcu - riaditeľ pre stratégiu. Žalobca bol v poslednom období zamestnaný
vo funkcii riaditeľa ekonomického úseku a zároveň bol akcionárom žalovaného. Do 18.12.2017
zastával funkciu predsedu predstavenstva spoločnosti. Dňa 18.12.2017 za protiprávnych okolností sa
uskutočnilo mimoriadne valné zhromaždenie žalovaného, na ktorom došlo k zásadným personálny
zmenám spoločnosti a zmene stanov. Toto valné zhromaždenie ( ďalej len „VZ“) bolo uskutočnené

v neprítomnosti žalobcu, na ktoré nebol žalobca pozvaný, z funkcie predsedu predstavenstva bol
odvolaný. Zákonnosť uznesení mimoriadneho VZ žalovaného bola napadnutá žalobou pred Okresným
súdom Považská Bystrica č. k. 8Cb/3/2018. Dňa 23.01.2018 žalobca prevzal Výpoveď podľa § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka Práce (ďalej len „ZP“) zo dňa 15.01.2018 z dôvodu nadbytočnostivzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť
efektívnosť práce. s nemožnosťou žalovaného ďalej žalobcu zamestnávať. Pracovný pomer žalobcu u
žalovaného sa mal skončiť uplynutím 3-mesačnej výpovednej lehoty dňa 30.04.2018. Výpoveď zo dňa

15.01.2018, ktorú žalobca prevzal dňa 23.01.2018 (ďalej aj ako „predmetná Výpoveď“) považoval za
protiprávnu a nezákonnú, výpovedný dôvod označil za nepravdivý, neboli splnené zákonné podmienky
na podanie tejto Výpovede vzhľadom na neexistenciu žiadneho písomného rozhodnutia zamestnávateľa
o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo znížení stavu zamestnancov, žalobca sa nestal
nadbytočným. Žalobca u žalovaného vykonával funkciu riaditeľa ekonomického úseku, ktorá funkcia

je pre chod spoločnosti nevyhnutná, ekonomický úsek riadi niekto iný. V čase podania Výpovede u
žalovaného pôsobil zástupca zamestnancov R., pričom žalovaný si nesplnil zákonnú povinnosť podľa §
74 ZP a Výpoveď so zástupcom zamestnancov neprerokoval, čo má za následok neplatnosť Výpovede.
Postup žalovaného ako zamestnávateľa pri daní žalobcovi predmetnej Výpovede žalobca označil za
protiprávny a je logickým dôsledkom nezákonného mimoriadneho VZ zo dňa 18.12.2017, ktorého
zámerom a cieľom bolo dosiahnuť zásadné zmeny v spoločnosti žalovaného, vylúčiť žalobcu a iné

konkrétne osoby z funkcií a obmedziť ich vplyv na chod spoločnosti ako akcionárov. Súčasne žalobou
žalobca žalovanému oznámil, že podľa §79 ods. 1 ZP trvá na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával.
Pri vyčíslení náhrady mzdy 27.522,45 eur za obdobie od 01.05.2018 do 31.07.2019 vychádzal žalobca
z priemernej hodinovej mzdy 10,546 eur (5.483,58 eur : 320 hodín, t. j. hrubá mzda za 1/2018
vo výške 1946,15 eur s odpracovanými hodinami 184; hrubá mzda za 2/2018 vo výške 1692,32 eur s

odpracovanými hodinami 160; hrubá mzda za 3/2018 vo výške 1845,11 eur s odpracovanými hodinami
176).

3. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že uskutočnené mimoriadne VZ
nemá žiaden súvis s prejednávanou vecou o určenie neplatnosti predmetnej Výpovede. Mimoriadne

VZ prebehlo riadne a zákonne, boli na ňom prijaté rozhodnutia ohľadne personálneho obsadenia
predstavenstva a dozornej rady žalovaného, zvýšení základného imania žalovaného a o zmene stanov
žalovaného, teda sa netýkalo predmetnej Výpovede či iného pracovnoprávneho postavenia žalobcu. K
údajnej neexistencii písomného rozhodnutia zamestnávateľa s poukazom na § 63 ods. 1 písm. b) ZP,
žalovaný poukázal na Uznesenie č. 1 Zápisnice č. 01/2018 zo zasadnutia predstavenstva žalovaného

zo dňa 04.01.2018. K tvrdeniu žalobcu, že pracovná funkcia, ktorú u žalovaného vykonával je pre
chod žalovaného nevyhnutná, žalovaný uviedol, že samotná pracovná pozícia, resp. pracovná náplň
môže byť pre zamestnávateľa nevyhnutná, avšak uvedené neznamená, že takáto pracovná náplň
nemôže byť u zamestnávateľa vykonávaná aj iným, efektívnejším spôsobom prostredníctvom iných
zamestnancov, čo je dôvodom, prečo sa zamestnanec stane nadbytočným. Ak žalobca tvrdí, že jeho

pracovnú funkciu, resp. pracovnú náplň vykonával niekto iný u žalovaného, tak žalobca potvrdzuje
dôvodnosť svojej nadbytočnosti. V ďalšom žalovaný uviedol, že zástupcovia zamestnancov (odborový
orgán, zamestnanecký dôverník a ani zamestnanecká rada) u žalovaného nepôsobili a nepôsobia,
žalovaný nikdy so žiadnym zamestnancom ako zástupcom zamestnancov nespolupracoval a nikdy
nejednal ohľadne ekonomických a sociálnych aspektoch zamestnancov, nikdy

nevytvoril zázemie pre ich činnosť a neuhrádzal výdavky spojené s ich činnosťou, neposkytol im náhradu
mzdy v súvislosti s činnosťou zástupcov zamestnancov, ktorá súvisela s plnením úloh žalovaného,
nikdy neposkytol pracovné voľno s náhradou mzdy v súvislosti s činnosťou zástupcov zamestnancov.
Neexistuje žiaden podklad, ktorý by preukazoval, žeby u žalovaného R. Z. niekedy pôsobil ako údajný
zástupca zamestnancov a keby aj pôsobil, tak by si minimálne nárokoval práva vyplývajúce z

tejto funkcie. Žalovaný ďalej uviedol, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol skončený Okamžitým
skončením pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018, ktoré si žalobca prevzal dňa 21.05.2018, teda v
čase, keď už nebol zamestnancom žalovaného. Ak by aj predmetná Výpoveď z pracovného pomeru bola
hypoteticky neplatná, k skončeniu pracovného pomeru žalobcu u žalovaného by došlo najneskôr dňa
21.05.2018, navyše neplatnosť Okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca na súde nenapadol

žalobou. Uvedené je dôležité aj z dôvodu, že žalobca oznámil žalovanému, že v zmysle
§ 79 ods. 1 ZP trvá na ďalšom zamestnávaní, avšak toto Oznámenie bolo žalovanému doručené so
žalobou až 25.10.2019, kedy jeho pracovný pomer bol už žalovaného ukončený a oznámenie ohľadne
ďalšieho zamestnávania v súvislosti s Okamžitým skončením pracovného pomeru žalobca žalovanému
nezaslal. Teda aj keby pracovný pomer žalobcu nemal v zmysle predmetnej Výpovede skončiť, tak by

skončil najneskôr dňa 21.05.2018 v dôsledku Okamžitého skončenia pracovného pomeru.

4. Žalobca v konaní zotrval na skutočnostiach, že mimoriadne VZ žalovaného zo dňa 18.12.20187 bolo
vykonané protiprávne a boli na ňom prijaté uznesenia, ktoré spôsobili zmenu základných pomerov vspoločnosti žalovaného. Došlo k zmene osôb v orgánoch spoločnosti, k navýšeniu základného
imania spoločnosti, akcionári R. Z., R. Z., K.. U. N., E. J. a žalobca sa stali minoritnými akcionármi a
stratili rozhodujúci vplyv v spoločnosti v súvislosti s navýšením základného imania a upísaním nových

akcií, protiprávne došlo u žalovaného k „prevratu“ a žalovaného ovládli celkom iné osoby, ktoré mali
záujem o ukončenie pracovných pomerov s bývalými akcionármi žalovaného. Podľa žalobcu, funkcia
ekonomického riaditeľa u žalovaného nezanikla, zápisnica zo zasadnutia predstavenstva spoločnosti
žalovaného č. 01/2018 zo dňa 04.01.2018 je antidatovaná a spísaná dodatočne po podaní predmetnej
Výpovede, rozhodnutie predstavenstva v čase podania výpovede dňa 15.01.2018 v zmysle zápisnice

neexistovalo, ktoré skutočnosti usudzuje žalobca z toho, že údajnú listinu - rozhodnutie o nadbytočnosti
zachytené v zápisnici č. 01/2018 mu žalobca pri podávaní Výpovede nepredložil a ani vo Výpovedi
nespomenul. Žalobca opätovne poukázal, že u žalovaného v čase podania predmetnej Výpovede
pôsobil zástupca zamestnancov v zmysle § 230 a nasl. ZP, funkciu zamestnaneckého dôverníka v
zmysle § 233 ods. 3 ZP vykonával R. Z., ktorý bol zamestnancami žalovaného riadne zvolený, reálne
zastupoval zamestnancov a plnil úlohy odborového orgánu, vyjadroval sa a podpisoval listiny v súvislosti

so vznikom a ukončením pracovného pomeru zamestnancov, plnil úlohy bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci, podpisoval a kontroloval tzv. výkonové normy pre zamestnancov výroby, pričom listiny o voľbe
a pôsobení zamestnaneckého dôverníka má v držbe žalovaný. Okamžité skončenie
pracovného pomeru dané mu žalovaným po podaní predmetnej Výpovede považoval za nulitný právny
úkon, ktorý nie je predmetom konania č. k. B3-21Cpr 9/2018 a nemožno naň prihliadať. Žalobca poprel,

žeby sa žalovaný dozvedel o Oznámení žalobcu, že trvá na ďalšom zamestnávaní v
zmysle § 79 ods. 1 ZP až zo žaloby, toto Oznámenie poslal žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu žalovanému dňa 11.06.2018, ktoré žalovaný prevzal 29.06.2018.

5. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že rozsudkom Okresného súdu v

Považskej Bystrici č. k. 8Cb/3/2018-282, zo dňa 19.12.2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trenčíne č.. 8Cob/15/2019-396, zo dňa 27.05.2020, právoplatným dňa 06.07.2020, bolo vo vzťahu k
Ing. U. N., R. Z., R. Z., E. J. voči žalovanému Logman - Považan, akciová spoločnosť súdom určené, že
všetky uznesenia mimoriadneho VZ spoločnosti žalovaného, prijaté mimoriadnym VZ dňa 18.12.2017
spísané notárom JUDr. R. Q. dňa 18.12.2017 do Notárskej zápisnice č. N 963/2017,

Nz 59009/2017, NCRIs 59765/2017, ako Uznesenie č. 1, č. 2, č. 3. č. 4, č. 5 sú neplatné z dôvodu,
že mimoriadne VZ konané dňa 18.12.2017 nebolo platne zvolané, neboli doručené pozvánky naň
menovaným žalobcom vyššie uvedeným v konaní 8Cb/3/2018, čím boli obmedzené práva akcionárov, a
z tohto dôvodu nedodržania zákonného postupu pri zvolávaní mimoriadneho VZ boli prijaté i uznesenia ,
ktorým bola schválená a prijatá zmena členov dozornej rady v rozpore so zákonom. Žaloba voči

Ing. R. J. (v tomto konaní žalobcovi) bola zamietnutá z dôvodu, že zásielka o zvolaní mimoriadneho
VZ sa dostala do dispozičnej sféry Ing. J., tento si ju nevyzdvihol, z ktorého dôvodu nebol Ing. J.
aktívne vecne legitimovaný v spore. Ďalej súd zistil, že medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom č. k. 7Cpr/9/2018-808, zo dňa 23.11.2022, v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 6CoPr/2/2023-900, zo dňa 25.07.2023, právoplatným dňa 08.09.2023, bola vyslovená

neplatnosť skončenia pracovného pomeru zamestnanca Ing. Y. N., nar. XX.XX.XXXX, u žalovaného
Okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 23.03.2018 podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP. Dôvodom
vyhovenia žalobe bola skutočnosť, a/ že generálne plnomocenstvá udelené spoločnosťou žalovaného
dňa 23.01.2018 advokátskej kancelárii ius aegis s.r.o. a taktiež fyzickej osobe JUDr. C. A. sú absolútne
neplatné, z ktorého dôvodu Okamžité skončenie pracovného pomeru podpísané JUDr. C. A. je neplatné

z dôvodu, že splnomocnenec nebol v rozsahu splnomocnenia oprávnený v mene splnomocniteľa
vykonať a uskutočniť všetky úkony potrebné pre a súvisiace s ukončením alebo zmenou existujúcich
zmluvných vzťahov splnomocniteľa s tretími osobami, b/ žalovaný nedodržal postup podľa
§ 74 ZP, nakoľko v konaní sp. zn.7Cpr/9/2018 bolo preukázané, že u
žalovaného v čase Okamžitého skončenia pracovného pomeru Ing. N. pôsobil zástupca zamestnancov.

Z odôvodnení uvedených rozsudkov okrem iného súd zistil, že: ad a/ žalovaný Plnomocenstvom zo dňa
23.01.2018 splnomocnil advokátsku kanceláriu ius aegis s.r.o., ktorej jediným konateľom a spoločníkom
bol a je JUDr. C. A., „na vykonanie akýchkoľvek a všetkých úkonov v mene splnomocniteľa, ktoré
akokoľvek súvisia s prevádzkou podniku splnomocniteľa“, ktoré za advokátsku kanceláriu podpísal
JUDr. A. a za žalovaného predseda predstavenstva M. V.. Súčasne dňa 23.01.2018 Plnomocenstvom

splnomocnilžalovanýfyzickúosobuJUDr.C.Ziguna„vykonanieakýchkoľvekavšetkýchúkonovvmene
splnomocniteľa, ktoré akokoľvek súvisia s prevádzkou podniku splnomocniteľa“, ktoré
za žalovaného podpísal M. V. a za splnomocnenca JUDr. A.. Splnomocnenec bol vo vyššie uvedených
rozsahoch oprávnený v mene splnomocniteľa najmä, nie však výlučne vykonať a uskutočniťakékoľvek a všetky úkony potrebné pre a súvisiace s ukončením a/alebo zmenou existujúcich zmluvných
vzťahov splnomocniteľa s tretími osobami, ako aj akékoľvek a všetky úkony potrebné pre a súvisiace
so založením a vznikom nových zmluvných vzťahov splnomocniteľa súvisiacich s prevádzkou jeho

podniku. Splnomocniteľ upresnil v Plnomocenstve, že pod zmluvnými vzťahmi uvedenými vyššie sa
myslia najmä, avšak nie výlučné nasledovné zmluvné vzťahy súvisiace s prevádzkou
podniku splnomocniteľa: zmluvy na dodávku energií, týkajúce sa stráženia objektov splnomocniteľa,
na dodávku tovarov a služieb, pracovné zmluvy, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného
pomeru, zmluvy o výkone funkcií a pod. Splnomocnenec bol ďalej oprávnený v mene splnomocniteľa

vykonať akékoľvek a všetky úkony súvisiace s organizačnými zmenami pri
splnomocniteľovi, Splnomocnenec mal vo vyššie uvedených veciach právo, najmä avšak nie výlučne,
v mene splnomocniteľa podpisovať právne úkony, zúčastňovať sa akýchkoľvek rokovaní v mene
splnomocniteľa, na prijímanie plnenia a potvrdzovanie prijatia plnenia, na prípravu
a podanie vyjadrení, na preberanie písomností adresovaných splnomocniteľovi vrátane písomností
doručovaných so službou „do vlastných rúk“, a to všetko i vtedy, keď je podľa plnej moci oprávnený

splnomocniť aj iné fyzické alebo právnické osoby, aby namiesto neho konali za splnomocniteľa a ak
ich splnomocní niekoľko, tak splnomocniteľ súhlasil, aby každý z nich konal samostatne. Splnomocniteľ
súhlasil, aby substitučný splnomocnenec bol oprávnený ďalej splnomocniť aj iné fyzické alebo právnické
osoby, aby konali namiesto substitučného splnomocnenca za splnomocniteľa v rovnakom rozsahu ako
splnomocnene.Splnomocnenieboloudelenénadobuneurčitú.Súdvyhodnotilpritakomtoformulovanía

koncipovanírozsahuoprávneniasplnomocnenejosoby,žesajedná oabsolútneneplatnýprávny
úkon (§ 39 OZ), pretože tento rozsah právomoci patrí výlučne iba štatutárnemu orgánu ( §20 ods. 1 OZ)
a týmito Plnomocenstvami ich výsadné právo mala vykonávať osoba, ktorá nie je zapísaná v obchodnom
registri (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 353/2012-17, zo dňa 01.08.2012).
Na takúto generálnu plnú moc sa z právneho hľadiska nazerá ako na úkon neexistujúci, absolútna

neplatnosť generálnej plnej moci má negatívne následky pre všetky ďalšie úkony, ktoré boli na jej
základe vykonané, preto Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 23.03.2018 podpísané JUDr.
C. A. na základe Plnej moci je neplatné, lebo bolo podpísané neoprávnenou osobou. Ad b/ je pravdou,
že žalobca v konaní nepredložil žiaden priamy listinný dôkaz, ktorý by priamo potvrdzoval pôsobenie
zástupcov zamestnancov u žalovaného, ale predložená listina Podniková norma č. PN 03/2003 v

čl. 3.4. ods. 7 nepriamo potvrdzuje pôsobenie zástupcu zamestnancov u žalovaného, a rovnako aj
odpoveď Inšpektorátu práce Trenčín vyžiadaná súdom zo dňa 16.11.2021. Súd mal pôsobenie zástupcu
zamestnancov u žalovaného preukázané aj z výpovede R. Z. a Ing.. R. J.. Ak by otázka pôsobenia
zástupcu zamestnancov u žalovaného stála len na protichodných tvrdeniach strán sporu, nebolo by
možnénadrozumnúpochybnosťuzavrieť,žezástupcazamestnancovužalovanéhopôsobil.Nazáklade

vykonaného dokazovania je nad rozumnú pochybnosť preukázané, že zástupca zamestnancov R. Z. u
žalovaného v čase skončenia pracovného pomeru s Ing. N. pôsobil. O voľbe zástupcu zamestnancov
neexistujú, resp. neboli doložené žiadne doklady a k voľbe R. Z. a k pôsobeniu u
žalovaného sa viacerí svedkovia vyjadrili protichodne. Pôsobenie zástupcu zamestnancov vyplýva aj
z Podnikovej normy č. PN 03/2003 a z odpovede Inšpektorátu práce Trenčín, ktorý vykonal od roku

2013 do novembra 2021 tri výkony inšpekcie práce u žalovaného, pričom z jeho odpovede vyplýva, že
zástupcom zamestnancov v roku 2013 bol R. Z..
Súd prvej inštancie ďalej vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 31.08.1998 bola medzi žalobcom
ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom uzavretá Pracovná zmluva, na základe ktorej
vznikolpracovnýpomeržalobcuužalovanéhodňom01.09.1998nadobuneurčitúsdohodnutýmdruhom

práce: riaditeľ pre stratégiu, s miestom výkonu práce: Pov. Podhradie. Listom zo dňa 15.01.2018 dal
žalovaný žalobcovi Výpoveď podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP vzhľadom na písomné
rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce,
čím sa žalobca stal nadbytočným. Žalovaný nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávateľ, keďže
žalovaný nemá inú vhodnú prácu zodpovedajúcu kvalifikácii a vzdelaniu žalobcu. Pracovný pomer

mal skončiť uplynutím trojmesačnej výpovednej doby 30.04.2018. Keďže u žalovaného nepôsobia
zástupcovia zamestnancov, skočenie pracovného pomeru žalobcu nebolo možné prerokovať v zmysle
§ 74 ZP. Žalovaný zároveň žalobcovi oznámil prekážky v práci na strane zamestnávateľa od momentu
prevzatia Výpovede do skončenia pracovného pomeru založeného Pracovnou zmluvou. Predmetnú
Výpoveď za zamestnávateľa podpísal M. V., podpredseda predstavenstva. Listom zo dňa 11.06.2018

oznámil žalobca žalovanému, že Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 15.01.2018, ktorú žalobca
prevzal 23.01.2018, považuje za neplatnú a v zmysle § 79 ods. 1 ZP trvá na ďalšom zamestnávaní.
Predmetnýlistprevzalžalovanýdňa29.06.2018.ZoZápisnicezozasadnutiapredstavenstvaspoločnosti
Logman - Považan, akciová spoločnosť č. 01/2018, zo dňa 04.01.2018, za účasti: M. V. - podpredsedapredstavenstva, JUDr. Y. Z. - člena predstavenstva, T. J. - predsedu predstavenstva, súd zistil, že bolo
prijaté Uznesenie č. 1, ktorým žalovaný ako zamestnávateľ v súlade s § 63 ods. 1 písm. b) ZP prijal
rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce na pracovnej pozícii

robotník o 1 zamestnanca R. Z., na pracovnej pozícii zmenový majster o 1 zamestnanca R. Z. a na
pracovnej pozícii THP - ekonomický riaditeľ - o 1 zamestnanca Ing. R. J.. Na uvedenom
zasadnutí bolo prijaté Uznesenie č. 2, ktorým predstavenstvo žalovaného poverilo M. V., podpredsedu
predstavenstva, aby skončil s vyššie uvedenými zamestnancami pracovný pomer. Z Pracovnoprávneho
a mzdového poriadku žalovaného účinného od 01.01.2004, Podniková norma č. PN 03/2003, súd zistil,

že podľa čl. 3.4 MZDA, bod 7 posledná veta : Zavádzanie noriem spotreby práce a ich zmeny
sa vykonávajú po prerokovaní so zástupcami zamestnancov. Z vyjadrenia Inšpektorátu práce Trenčín
adresovaného Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom do konania č. k. 7Cpr/9/2018 (Ing. Y. N. c/a
žalovaný, o neplatnosť Okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrada mzdy) zo dňa 16.11.2021
súd zistil, že Inšpektorát práce Trenčín vykonal od roku 2013 3 výkony inšpekcie práce. Čo sa týka
kontrol zameraných na normovanie práce, bola vykonaná kontrola v roku 2013 uzavretá protokolom,

pričom pod bodom I. Pracovnoprávne vzťahy, štátnozamestnanecké vzťahy, novozistené nedostatky,
inšpektor práce uviedol, že zamestnávateľ zaviedol zmenu noriem spotreby práce od 1.12.2012, pričom
túto zmenu noriem spotreby práce platnú od 1. januára 2013 nevykonal až po dohode so zástupcom
zamestnancov, čo je v rozpore s § 133 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. ZP. Porušenie spočíva v tom,
že zamestnávateľ zaviedol zmenu noriem spotreby práce od 1.12.2012 po prerokovaní so zástupcom

zamestnancovpodľaustanoveniaZPplatnéhodo31.12.2012atútozmenunoriemspotrebypráceplatnú
od 1.1.2013 nevykonal až po dohode so zástupcov zamestnancov, ako to ukladá ZP platný od 1.1.2013.
Z predloženej Dohody zo dňa 23.11.2012 vyplýva, že ju ako zástupca zamestnancov podpísal R. Z.. Z
potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica zo dňa 25.05.2022, súd zistil,
že žalobca bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 10.05.2018 do 24.05.2022 vrátane.

Z Okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalovaným ako zamestnávateľom žalobcovi ako
zamestnancovi zo dňa 24.04.2018 súd zistil, že žalobcovi bolo dané Okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Okamžité
skončenie pracovného pomeru za zamestnávateľa podpisoval JUDr. C. A. na základe plnej moci. Z
podacieho lístka Slovenskej pošty, a. s. súd zistil, že dňa 03.05.2018 pod podacím č. C bola zo strany

žalovaného podaná zásielka v prospech adresáta Ing. R. J. zásielka - doporučený list 1. trieda so
službou do vlastných rúk. Zásielka bola uložená na pošte 04.05.2018, pričom žalobca si ju osobne
prevzal dňa 21.05.2018. (pozn. na prevzatej doručenke pri adrese odosielateľa je uvedené označenie
„MVZ“ dopísané pri prevzatí zásielky žalobcom). Z Okamžitého skončenia pracovného pomeru daného
žalovaným ako zamestnávateľom Ing. Y. N. zo dňa 23.03.2018 (neplatnosť bola riešená v

konaní pred OS Nové Mesto nad Váhom č. k. 7Cpr/9/2018), súd zistil, že zamestnancovi Ing. Y. N.
bolo dané Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny. Okamžité skončenie pracovného pomeru za zamestnávateľa podpisoval
JUDr. C. A. na základe plnej moci. Zamestnanec Ing. Y. N. prevzal písomnosť osobne do vlastných
rúk dňa 23.03.2018, čo potvrdil podpisom na listine Okamžitého skončenia za prítomnosti 2 svedkov.

Z Okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalovaným ako zamestnávateľom R. Z. zo dňa
24.04.2018 súd zistil, že zamestnancovi R. Z. bolo dané Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa
§ 68 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Okamžité skončenie
pracovného pomeru za zamestnávateľa podpisoval JUDr. C. A. na základe plnej moci. Zamestnanec R.
Z. prevzal písomnosť osobne - zásielku doručovanú mu do vlastných rúk dňa 11.05.2018. Z Okamžitého

skončenia pracovného pomeru daného žalovaným ako zamestnávateľom R. Z. zo dňa 24.04.2018 súd
zistil, že zamestnankyni R. Z. bolo dané Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.
1 písm. b) ZP z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Okamžité skončenie pracovného
pomeru za zamestnávateľa podpisoval JUDr. C. A. na základe plnej moci. Zamestnanec R. Z. prevzala
písomnosť osobne - zásielku doručovanú jej do vlastných rúk dňa 09.05.2018. Z výpovede žalobcu

súd zistil, že u žalovaného bol zamestnaný od roku 1998 v pozícii riaditeľa pre stratégiu a po odchode
Ing. U. N. do dôchodku nastúpil na pozíciu ekonomického riaditeľa. Od roku 1998 bol žalobca aj
členom predstavenstva žalovaného a od roku 2012 bol predsedom predstavenstva do 08.12.2017. Z
funkcie predsedu predstavenstva bol odvolaný na základe uznesenia mimoriadneho VZ, ktoré však
bolo rozsudkom OS Považská Bystrica vyhlásené za neplatné. Dňa 23.01.2018 sa žalobca dostavil na

pracovisku, avšak neplatne zvolený nový predseda predstavenstva M. V. mu nariadil zákaz vstupu na
pracovisko. Absolútny zákaz vstupu do priestorov žalovaného mal žalobca od 22.12.2017. Pred bránou
pracoviska mu v tento deň bola doručená Výpoveď z pracovného pomeru pre nadbytočnosť, ktorú si
žalobca prečítal a namietal, že neexistovalo žiadne písomné rozhodnutie o nadbytočnosti žalobcu, akoi to, že Výpoveď nebola prerokovaná so zástupcom zamestnancov, načo mu Ľ. V. povedal, že Výpoveď
nemusela byť prerokovaná. V predmetnej Výpovedi bolo uvedené, že z dôvodu prekážok v práci
na strane zamestnávateľa nesmie žalobca vstupovať do sídla firmy. Neplatnosť predmetnej Výpovede

žalobca opieral o tri dôvody, s to, že: 1/Výpoveď podpísal M. V., ktorý nebol právoplatne zvolený za
predsedupredstavenstvažalovanéhonazákladeprávopl.rozsudkuOSPovažskáBystricaaKSTrenčín,
výpovede z pracovného pomeru mali podpisovať dvaja členovia predstavenstva, 2/ pracovná pozícia
ekonomického riaditeľa, ktorú žalobca pred daním mu Výpovede vykonával, nezanikla u žalovaného po
daní predmetnej Výpovede žalobcovi. Počas výpovednej doby a následne v priebehu súdneho konania s

Ing. Y. N. ( nar. XXXX) sa mu dostal do dispozície dokument Preskúmanie systému manažérstva kvality
zarok2017,kdeakoekon.riaditeľkajepodpísanáE.T. sdátumomXX.XX.XXXX,tedaešte
pred daním Výpovede žalobcovi. Funkcia ekon. riaditeľa je nevyhnutná, o svojej nadbytočnosti žalobca
vedomosť nemal až do obdržania predmetnej Výpovede, ktorej jediným cieľom žalovaného bolo navýšiť
základné imanie spoločnosti a žalobcovi ako zamestnancovi a akcionárovi zabrániť upísať
zamestnanecké akcie, na ktoré mal nárok, 3/Výpoveď nebola prejednaná so zástupcom zamestnancov

R.Z.,ktorýužalovanéhopôsobilakozástupcazamestnancovvyše10rokov,zároveňbolzamestnancom
a majstrom, členom dozornej rady a akcionárom žalovaného a súčasne švagrom žalobcu. Žalobca ako
predseda predstavenstva podpisoval s R. Z. ako zástupcom zamestnancov viacero dokumentov, okrem
iných aj prerokovanie a podpisovanie výkonových noriem, ktoré žalovaný používal od svojho vzniku
01.01.1998. Výkonové normy sa prejednávali pravidelne každoročne so zástupcom zamestnancov, príp.

savpriebehurokapridávalivýkonovénormynavýrobudielovmotorovýchvozidiel.Písomnézáznamypo
prerokovaní výkonových noriem so zástupcami zamestnancov sa robili vždy, žalobca ich aj podpisoval,
avšak dôkazy o tomto má žalovaný, nakoľko žalobca mal zákaz vstupu do sídla žalovaného. Výkonové
normy prejednával žalobca s R. Z. ako zástupcom zamestnancov žalovaného. Na základe vykonanej
kontroly Inšpektorátom práce bol žalovaný upozornený z dôvodu novely ZP, že bolo potrebné prejednať

výkonové normy od 01.01.2013 podľa novely ZP, teda výkonové normy sa museli prejednať a schváliť
so zástupcom zamestnancov a z ktorého dôvodu žalobca ako člen predstavenstva spolu s p. Q., ktorý
výkonové normy podpisoval a žalobca ich schvaľoval po prerokovaní so zástupcom zamestnancov,
následne boli vyvesené na nástenke a inplementované do účtovno-výrobného programu. Zavádzanie
výkonových noriem sa po prerokovaní so zástupcami zamestnancov prejednávalo vždy až do doby,

počas ktorej žalobca pôsobil u žalovaného ako ekon. riaditeľa a predseda predstavenstva. V
období rokov 2016-2017 bol R. Z. ako zástupca zamestnancov z dôvodu pracovného úrazu uznaný za
PN a následne za invalidného, na základe čoho sa riešilo dovolenie ďalších zástupcov zamestnancov u
žalovaného, jednalo sa o 4 ženy, dve na prevádzke výstražných trojuholníkov a dve na lisovni plastov.
Z výpovede žalobcu i z písomného vyjadrenia žalobcu zo dňa 22.11.2023 (po prednese záverečných

rečí) súd zistil, že k tvrdeniam žalovaného, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného
skončil Okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018, ktoré malo byť žalobcovi údajne
doručenédňa21.05.2018,ktoréžalovanýpredniesolvsúvislosti snárokomžalobcunanáhradu
mzdy, považuje žalobca za chybný a nemajúci oporu v zákone. Okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 24.04.2018 považuje žalobca za nulitný, príp. absolútne neplatný právny úkon, preto

naň súd nesmie prihliadať. V prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru zanikne pracovný
pomer dňom doručenia Okamžitého skončenia, v tomto prípade by to mal byť deň 21.05.2018. Listina
o Okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018 nebola však žalobcovi do dnešného
dňa doručená, o údajnom Okamžitom skončení sa dozvedel až vo februári 2020
od svojho právneho zástupcu, ktorá listina bola prílohou vyjadrenia žalovaného zo dňa 13.11.2019

a ktorá bola právnemu zástupcovi žalobcu doručená 07.02.2020. Pokiaľ ide o doručenku k zásielke,
ktorú prevzal žalobca dňa 21.05.2018, táto bola podaná na pošte Bratislava I dňa 03.05.2018 a dňa
21.05.2018 zásielku žalobca priamo na pošte v Považskej Bystrici otvoril a zistil, že zásielka obsahuje
pozvánku na mimoriadne VZ žalovaného na deň 24.04.2018. Pretože žalobca už mal skúsenosť s
manipuláciou obsahu zásielok žalovaným z minulosti, na doručenku vlastnou rukou dopísal písmená

„MVZ“, čím prejavil a potvrdil, že obsahom zásielky bola pozvánka na mimoriadne VZ. Sám žalovaný sa
usvedčuje z manipulácií pri skončení pracovného pomeru, pretože dňa 30.04.2018 vyhotovil Potvrdenie
o zamestnaní, kde ukončenie pracovného pomeru žalobcu uviedol deň 30.04.2018, t. j. po uplynutí
zákonnej výpovednej lehoty Výpovede zo dňa 15.01.2018. Listinu Okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo dňa 24.04.2018 podpísal „na základe plnej moci JUDr. C. A., ktorý je advokát , konateľ,

spoločník advokátskej kancelárie ius aegis s.r.o., Plnomocenstvo pre túto advokátsku kanceláriu - tzv.
generálne plnomocenstvo - podpísal dňa 23.01.2018 za žalovaného podpredseda predstavenstva M.
V., ktorý podpísal taktiež dňa 23.01.2018 Plnomocenstvo, tzv. generálne plnomocenstvo fyzickej osobe
JUDr.C.A..Obeplnomocenstvásúneplatné,pretožepodpredsedapredstavenstvažalovanéhoM.V.boldo funkcie zvolený protiprávne a všetky úkony, ktoré vykonával nemajú žiaden právny účinok.
Predstavenstvo, ktoré zvolalo mimoriadne VZ dňa 24.04.2018 a určilo i jeho program, bolo zvolené
protiprávneajehoúkonysúneplatné.PretoajOkamžitéskončeniepracovnéhopomerudanéžalovaným

žalobcovi zo dňa 24.04.2018, hoci aj by bolo doručené 21.05.2018 (čo žalobca popiera), je absolútne
neplatné, pričom nie je rozhodujúce, že Okamžité skončenie nebolo napadnuté žalobou. Okamžité
skončenie pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018 svojim obsahom a účelom odporuje zákonu, bolo
vykonané až potom, ako skončil pracovný pomer Výpoveďou zo dňa 15.01.2018 ukončením výpovednej
doby dňom 30.04.2018, žalovaný nebol oprávnený znova ukončiť pracovný pomeru, ktorý bol predtým

ukončený Výpoveďou k 30.04.2018; právny úkon obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom.
Z výpovede svedka R. Z. súd zistil, že so žalobcom je v príbuzenskom vzťahu, sú švagrovia. U
žalovaného bol zamestnaný ako smenový majster od roku 1996. Aj svedkovi bola zo strany žalovaného
daná Výpoveď z pracovného pomeru pre nadbytočnosť dňa 05.01.2018 a rovnako aj jeho manželke
R. Z., ktoré Výpovede im dal M. V. v kancelárii p. V.. Svedok Z. pracoval ako zástupca zamestnancov
u žalovaného od roku 2006 potom, čo Ing. U. N. (nar. XXXX) odišiel do dôchodku, ktorý dovtedy

pôsobil u žalovaného ako zamestnanecký dôverník. Svedok Z. bol oficiálne zvolený do funkcie zástupcu
zamestnancov žalovaného sám v roku 2011 tajnou voľbou. Svedok pri ukončovaní pracovných pomerov
zamestnancov u žalovaného sa vyjadroval k skončeniam pracovných pomerov potom, čo ho oslovilo
predstavenstvo alebo personálne oddelenie, súhlas alebo nesúhlas dával písomne. Okrem výpovedí
z dôvodu nadbytočnosti v roku 2018, boli v rokoch 2012-2013 dané výpovede

z dôvodu nadbytočnosti dvom-trom zamestnancom, ku ktorým výpovediam sa svedok vyjadroval ako
zamestnanecký dôverník. V roku 2013 pri kontrole u žalovaného Inšpekciou práce boli od svedka ako
zamestnaneckého dôverníka žiadané doklady pri kontrolách výpovedí zamestnancov, ktoré doklady boli
svedkomposkytnuté.Asivjúli2015prebehlaužalovanéhotajnávoľbazástupcovzamestnancov,kdebol
svedok navrhnutý ako jediný kandidát, po tajnej voľbe bolo svedkovi zo strany personálneho oddelenia

p. J. oznámené, že sa zástupcom zamestnancov žalovaného stal. Od roku 2015 do roku 2018 sa svedok
ako zástupca zamestnancov nevyjadroval k žiadnemu skončeniu pracovného
pomeru zamestnancov, nakoľko skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného neboli dané. V
roku 2016 utrpel svedok pracovný úraz na lisovni, bol PN 16 mesiacov, pričom sa dopočul, že Y. Q. a
M. V. zvolili 4 ženy ako zamestnanecké dôverníčky u žalovaného. Svedka z funkcie zamestnaneckého

dôverníka nikto neodvolal, v roku 2017 nastúpil po PN do zamestnania. Svedok ďalej uviedol, že bol vždy
prítomný pri schvaľovaní výkonových noriem, k čomu bol prizvaný ako zamestnanecký dôverník. Listiny
preukazujúce pôsobenie svedka ako zamestnaneckého dôverníka svedok nemá k dispozícii, zostali v
zamknutom šuflíku, ktoré si nemohol zobrať z dôvodu zákazu vstupu do priestorov žalovaného. Výpoveď
žalovaného daná žalobcovi zo dňa 15.01.2018 nebola so svedkom ako zamestnaneckým dôverníkom

prerokovaná.
Z výpovede svedka Ing. Y. N. súd zistil, že u žalovaného bol zamestnaný od roku 2003 do 23.03.2018,
na pozícii riaditeľa pre stratégiu a ako člen vedenia, dlhé roky pracoval aj ako predseda dozornej rady.
Pri nástupe svedka do pracovného pomeru u žalovaného, funkciu zamestnaneckého
dôvernícka viac menej zastával R. Z., ktorý v roku 2015 bol oficiálne zvolený tajnou

voľbou do tejto funkcie. Po utrpení pracovného úrazu bol R. Z. na PN, počas ktorého obdobia nemal
kto funkciu zamestnaneckého dôverníka u žalovaného vykonávať, preto vedenie žalovaného rozhodlo
o dovolení ďalších zástupcov zamestnancov, čo sa uskutočnilo v roku 2016 tajnou voľbou. Svedok sa
tajnej voľby nezúčastnil, lebo bol členom vedenia žalovaného. O výsledku volieb informoval na porade
vedeniaM.V.,žebolidovolení3alebo4zástupcoviazamestnancov-ženy.KeďsaJ.Z.vrátilzdlhodobej

PN do zamestnania, funkciu zamestnaneckého dôverníka vykonával naďalej, odvolaný nebol a 4-ročné
obdobie mu neuplynulo. Svedok N. ďalej uviedol, že po odchode žalobcu z funkcie ekonomického
riaditeľa 21.01.2018 vykonávala túto funkciu p. T., ktorá predtým vykonávala funkciu účtovníčky. Funkcia
ekon. riaditeľa bola potrebná z dôvodu, že u žalovaného bolo potrebné vykonávať audit kvality. Úloha
zamestnaneckého dôverníka v súvislosti so schvaľovaním výkonových noriem a ich zmien bola taká,

že zástupca zamestnancov okrem povinností podľa ZP musel odsúhlasovať normy spotreby práce, t.
j. výkonové normy, aby všetci pracovníci pracujúci v úkole vedeli množstvo práce a cenu za prácu, čo
vedenie spoločnosti nemohlo svojvoľne zvyšovať. V prípade, ak u zamestnávateľa nepôsobí
žiaden zamestnanecký dôverník, je potrebné výkonové normy dať odsúhlasiť Inšpektorátom práce, čo
sa u žalovaného neudialo.

Z výpovede svedkyne T. V. súd zistil, že od roku 1996 pracuje u žalovaného na pozícii obchodnej
riaditeľky. Momentálne u žalovaného pracovná náplň ekon. riaditeľa neexistuje, vo firme pracuje
hlavná účtovníčka, ktorá vykonáva všetky ekon. činnosti a dohľad nad účtovnou závierkou robí u
žalovaného audítorka, Činnosti, ktoré v minulosti vykonával žalobca ako ekon. riaditeľ sú vykonávanéúčtovníčkou. Svedkyňa nemá vedomosť, žeby v minulosti a ani teraz pôsobila u žalovaného odborová
organizácia, resp. zástupca zamestnancov. V minulosti boli určené ženy z radov zamestnancov, ktoré
boli len kontaktnými osobami alebo spojovníkmi medzi zamestnávateľom a zamestnancami v prípade

vzniku nejakého problému vo výrobe. R. Z. bol majster, ale určite nie zamestnaneckým dôverníkom.
Počas pôsobenia svedkyne u žalovaného boli zo strany žalovaného dávané nejaké výpovede z
pracovných pomerov, ale nikdy neboli prerokovávané so zamestnaneckým dôverníkom, nakoľko
takýto u žalovaného nepôsobil. Ďalej uviedla, žalobca bol ústne informovaný JUDr. A. ako právnym
zástupcom žalovaného v decembri 2017 o zániku jeho funkcie ekon. riaditeľa a o skutočnosti, že bude

prepustený. Neprerokovanie noriem spotreby so zástupcami zamestnancov by malo negatívny dopad
na žalovaného, nakoľko výkonové normy musia byť. Po utrpení pracovného úrazu R. Z. sa nekonali
dovolovacie voľby zástupcov zamestnancov, ženy si losovali medzi sebou kontaktných zamestnancov
medzi výrobou a riaditeľom výroby na operatívne riešenia pracovných vecí. Výkonové normy zostavoval
p. Q. a schvaľovalo ich vedenie žalovaného.
Z výpovede svedka JUDr. C. A. súd zistil, že tento na základe požiadavky žalovaného v rámci

advokátskej kancelárie ius aegis s.r.o. zabezpečoval pre žalovaného právne služby, okrem iného i
ukončovania pracovných pomerov so zamestnancami žalovaného. Jedným z nich bol aj žalobca.
Keďže v manažérskych pozíciách bola prezamestnanosť, žalovaný sa rozhodol ukončiť pracovné
pomery s viacerými zamestnancami. Bolo prijaté rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov. Pri
príprave dokumentácie k ukončovaniu pracovných pomerov sa zisťovali všetky potrebné okolnosti,

ktoré by mohli mať vplyv na platnosť skončenia pracovných pomerov, z ktorých jednou skutočnosťou
bolo aj zisťovanie, či u žalovaného pôsobí zástupca zamestnancov alebo odbory. Príslušná
pracovníčka ľudských zdrojov žalovaného informovala advokátsku kanceláriu, že žiaden zástupca
zamestnancov u žalovaného nepôsobí a ani z dokumentácie sa nenašli záznamy, ktoré by
potvrdzovali voľbu zamestnaneckého zástupcu alebo evidenciu úkonov zamestnaneckého dôverníka.

Následne advokátska kancelária bola informovaná p. V. a p. V., že takýto zástupca u žalovaného pôsobil
a mal byť ňou R. Z.. Túto situáciu advokátska kancelária vyhodnotila tak, že keby to bola pravda, tak
na platnosť výpovede z pracovného pomeru to nemá žiaden vplyv, nakoľko R. Z. je v príbuzenskom
pomere so žalobcom, je jeho švagor, teda zo zákona by bol vylúčený z prejednávania výpovede. Po
udelení žalobcovi Výpovede a kontrole dokumentácie, ktorou disponoval žalobca a nachádzala sa

v jeho kancelárii, ako i s informáciami poskytnutými od iných zamestnancov žalovaného, sa neskôr
dozvedeli o šikanóznom správaní žalobcu, boli nájdené bianco dohody o skončení pracovného pomeru
so všetkými zamestnancami, ktoré sa doteraz nachádzajú v držbe žalovaného. Toto žalovaný vyhodnotil
ako správanie sa žalobcu v rozpore so zákonom a bolo mu dané Okamžité skončenie pracovného
pomeru z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny, ktoré okamžité skončenie bolo žalobcovi

riadne doručené, nenapadol ho žalobou.
6. Na pojednávaní žalobca navrhol pripustiť zmenu žalobného návrhu v časti uplatnenej náhrady mzdy,
ktorú súd pripustil uznesením tak, že: „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie
od 29.06.2018 do 28.06.2021, t. j. za 36 mesiacov po 1.834,83 eur mesačne, t .j. 66.053,88 eur s 5%
ročným úrokom z omeškania od okamihu splatnosti jednotlivých mesačných náhrad až do zaplatenia, t. j.

za mesiac júl 2018 5% úrok z meškania zo sumy 1.834,83 eur od 15.08.2018 mesačne do zaplatenia, za
mesiac august 2018 5% úrok z omeškania zo sumy 1.834,83 eur mesačne od 15.09.2018 do
zaplatenia, a takýmto spôsobom priznať úrok z omeškania aj za všetky ostatné mesiace do 28.06.2021“.

7. Z takto vykonaného dokazovania súd vyvodil, že žaloba je dôvodná len v časti určenia neplatnosti

skončenia pracovného pomeru výpoveďou. V časti uplatnenej náhrady mzdy žalobu považoval za
nedôvodnú. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 59 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 1
písm.b),§74,§77,§79ods.1,ods.2,§134ods.1,ods.2,ods.3,ods.4Zákonníkapráce(ďalejlen„ZP“)
účinného 15.01.2018. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca
na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 31.08.1998, uzavretej medzi žalobcom ako zamestnancom a

žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer žalobcu u žalovaného od 01.09.1998 na dobu
neurčitú s dohodnutým druhom práce : riaditeľ pre stratégiu (neskôr ekonomický riaditeľ). Od roku 1998
bol žalobca súčasne členom predstavenstva žalovaného a od roku 2012 predsedom predstavenstva
do 08.12.2018, kedy bol z funkcie predsedu predstavenstva odvolaný na základe uznesenia č. 3
mimoriadnehoVZzodňa18.12.2017,sokamžitouplatnosťou.Nazasadnutípredstavenstvažalovaného

dňa 04.01.2018 bolo prijaté Uznesenie č. 1, ktorým žalovaný ako zamestnávateľ v súlade s § 63 ods.
1 písm. b) ZP prijal rozhodnutie o znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce
na pozícii robotník o jedného zamestnanca R. Z., na pozícii smenový majster o jedného zamestnanca
R. Z., na pozícii THP-ekonomický riaditeľ o jedného zamestnanca - žalobcu a súčasne bolo prijatéUznesenie č. 2, ktorým predstavenstvo žalovaného poverilo M. V., podpredsedu predstavenstva, aby s
vyššie uvedenými zamestnancami skončil pracovný pomer. Ľ. V. splnomocnil svedka JUDr. C. A. dňa
23.01.2018 na vykonanie akýchkoľvek a všetkých úkonov v mene splnomocniteľa - žalovaného, ktoré

súvisia s prevádzkou podniku žalovaného, okrem iného na úkony potrebné pre a súvisiace s ukončením
a/alebo zmenou existujúcich zmluvných vzťahov splnomocniteľa s tretími osobami. Dňa 15.01.2018
dal žalovaný žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP Výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu
nadbytočnosti vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov s
cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Pracovný pomer žalobcu sa mal skončiť uplynutím 3mesačnej

výpovednej doby dňom 30.04.2018. Predmetná Výpoveď nebola prerokovaná v zmysle § 74 ZP so
zástupcom zamestnancov, čo žalovaný odôvodňoval tým, že u žalovaného odborová organizácia, príp.
zástupca zamestnancov nepôsobil. Žalobca si predmetnú Výpoveď prevzal dňa 23.01.2018. Listom
zo dňa 11.06.2018 žalobca v zmysle § 79 ods. 1 ZP oznámil žalovanému, že Výpoveď považuje
za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní, ktorý list prevzal žalovaný dňa 29.06.2018. Žalobca
bol od 10.05.2018 do 24.05.2022 evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Považská

Bystrica ako nezamestnaný, následne sa stal starobným dôchodcom. Počas plynutia výpovednej doby
v rámci predmetnej Výpovede z pracovného pomeru dal žalovaný žalobcovi Okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018 podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu hrubého porušenia
pracovnej disciplíny, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 21.05.2018. Žalobca na súde neuplatnil
žalobou určenie neplatnosti Okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018. Žalobou

podanou na súd dňa 12.06.2018 sa žalobca domáhal v zmysle §
77 ZP určenia neplatnosti predmetnej Výpovede zo dňa 15.01.2018; určenia, že pracovný pomer
žalobcu u žalovaného naďalej trvá, ako i zaviazania žalovaného na náhradu mzdy 66.053,88 eur za
36 mesiacov od júla 2018 do júla 2021 s príslušenstvom. Žalobca neplatnosť predmetnej Výpovede
odôvodňoval skutočnosťami, že: a/ Výpoveď nebola prerokovaná so zástupcom zamestnancov R.

Z.; b/ bola podpísaná neoprávnenou osobou s poukazom na právoplatný rozsudok Okresného súdu
Považská Bystrica č. k. 8Cb/3/2018-282, zo dňa 19.12.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Trenčín č. k. 8Cob/15/2019-396, zo dňa 27.05.2020, Výpoveď podpisoval
M. V., ktorý nebol právoplatne zvolený do funkcie predsedu predstavenstva žalovaného a výpoveď
nebola podpísaná dvoma členmi predstavenstva, c/ neexistovalo Rozhodnutie zamestnávateľa o zmene

jeho úloh, technického vybavenia alebo znížený stavu zamestnancov, pre ktorý by sa žalobca stal u
žalovaného nadbytočným, náplň práce ekonomického riaditeľa, ktorú pôvodne žalobca vykonával, do
dnešného dňa vykonáva E. T..

8. Súd prvej inštancie poukázal na to, že jedným z hlavných dôvodov platnosti Výpovede danej

zamestnávateľom zamestnancovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ ZP je splnenie formálno-
právnych i hmotnoprávnych dôvodov jej platnosti. Súd v prvom rade skúmal splnenie formálno-právnych
dôvodov, pričom zistil, že žaloba o neplatnosť Výpovede bola podaná na súd v lehote podľa § 77
ZP. Čo sa týka dôvodu neplatnosti Výpovede pre jej neprerokovanie so zástupcom zamestnancov,
súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že u žalovaného pôsobil

zástupca zamestnancov R.. Žalovaný poprel, žeby u žalovaného pôsobil zamestnanecký dôverník alebo
iný zástupca zamestnancov podľa ZP s poukazom na neexistenciu žiadneho zápisu, prerokovania,
skutočnosti, žeby niekedy prebehli voľby zástupcu zamestnancov. Súd však vykonaným dokazovaním,
a to výsluchom žalobcu, svedkov R. Z., Ing. N., ako i z listinných dôkazov Podnikovej normy č.
PN 03/2003 Pracovnoprávny a mzdový poriadok žalovaného, účinný od 01.01.2004 a podľa čl.

3.4 MZDA ods. 7, posledná veta „zavádzanie noriem spotreby práce a ich zmeny sa vykonajú
po prerokovaní so zástupcami zamestnancov“, ako i z odpovede Inšpektorátu práce Trenčín mal
za preukázané, že u žalovaného pôsobil zástupca zamestnancov. Z výpovedí uvedených svedkov
vyplynulo, že zástupcom zamestnancov u žalovaného bol R. Z., ktorý aj dňa 23.11.2012 podpísal ako
zástupca zamestnancov Dohodu v súvislosti zavedenej zmeny noriem spotreby práce od 01.12.2012

podľa ZP. Námietku žalovaného, že R. Z. je osobou blízkou v tom čase predsedovi predstavenstva
žalovaného, preto nemal pasívne volebné právo a nemohol byť zvolený do funkcie zamestnaneckého
dôverníka, súd vyhodnotil za nedôvodnú. V tomto kontexte súd poukázal na vykonané dokazovanie
a právoplatný rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. k. 7Cpr/9/2018-808, zo dňa
23.11.2022 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín č. k. 6CoPr/2/2023-900, zo dňa 25.07.2023,

právoplatný dňa13.09.2023 (Ing. Y. N. c/a žalovaný, o neplatnosť Okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo dňa 23.3.2018), kde oba súdy dospeli k záveru, že u žalovaného pôsobil zamestnanecký
dôverník R. Z.. Vzhľadom na skutočnosť, že pre platnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou
pre nadbytočnosť bolo nutné prerokovanie takejto Výpovede so zamestnaneckým dôverníkom, ak uzamestnávateľa pôsobí, pričom však žalovaný predmetnú Výpoveď danú žalobcovi v zmysle § 74
ZP vopred neprerokoval, súd nemal za splnenú jednu zo základných formálno právnych náležitostí
Výpovede, z ktorého dôvodu predmetnú Výpoveď zo dňa 15.01.2018 určil za neplatnú.

9. V súvislosti s dôvodom neplatnosti Výpovede, že túto za zamestnávateľa podpísala neoprávnená
osoba Ľuboš Kmošena, ktorý bol na mimoriadnom VZ žalovaného uzneseniami zo dňa 18.12.2017
zvolený za člena predstavenstva s oprávnením podpisovať za žalovaného veci samostatne, súd
poukázal na rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici č. k. 8Cb/3/2018-282, zo dňa 19.12.2018 v

spojenísrozsudkomKrajskéhosúduvTrenčíneč.k.8Cob/15/2019-396,zodňa27.05.2020,právoplatný
dňa 06.07.2020, ktorým boli všetky uznesenia mimoriadneho VZ žalovaného prijaté na mimoriadnom VZ
dňa 18.12.2017 určené za neplatné. Avšak na druhej strane súd poukázal i na to, že tieto rozhodnutia sa
netýkali žalobcu, nakoľko voči nemu bola žaloba o určenie neplatnosti týchto uznesení mimoriadneho
VZ zamietnutá z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

10. Pokiaľ išlo o dôvod neplatnosti Výpovede zo dňa 15.01.2018 pre neexistenciu Rozhodnutia
zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov, súd mal na základe vykonaného dokazovania za
preukázané, že takéto Rozhodnutie bolo prijaté na zasadnutí predstavenstva žalovaného č. 01/2018
dňa 04.01.2018. Súd však s ohľadom na skutočnosť, že Výpoveď bola neplatnou z dôvodu nesplnenia
povinnosti podľa § 74 ZP, už ku skúmaniu, či funkcia žalobcu ako ekonomického riaditeľa bola alebo

nebola pre žalovaného nevyhnutná, nepristúpil.

11. Súd prvej inštancie v ďalšom s poukazom na § 79 a judikát R 39/1985 uviedol, že ak súd dospel
k záveru, že predmetná Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 15.01.2018 je neplatná, pracovný
pomer žalobcu u žalovaného by neskončil a trval by. Na základe vykonaného dokazovania mal však

súd preukázané, že žalovaný dal dňa 24.04.2018 žalobcovi počas plynutia výpovednej doby v rámci
predmetnej Výpovede Okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP, ktoré
Okamžité skončenie bolo žalobcovi doručené do vlastných rúk dňa 21.05.2018. Súd pritom neuveril
tvrdeniam žalobcu, že v zásielke, ktorú prevzal dňa 21.05.2018 sa nachádzala
pozvánka na mimoriadne valné zhromaždenie žalovaného. Poukázal na to, že je pozoruhodné, že

žalobca sám na doručenku k odosielateľovi (žalovanému) dopísal „MVZ“ bez toho, aby
si zásielku najskôr otvoril, pretože je podľa súdu nepravdepodobné, že pošta dovolí adresátovi najskôr
otvoriť obálku a následne dopisovať a manipulovať s doručenkou, na ktorej vlastnoručným podpisom
potvrdil prevzatie zásielky. Skutočnosť, že v predmetnej zásielke sa nachádzalo Okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018 mal súd nepriamo preukázané aj zo skutočnosti, že v tomto

období žalovaný zasielal okamžité skončenia pracovného pomeru R. Z., R. Z., ktorí zásielky riadne
prevzali a taktiež sa nedomáhali určenia ich neplatností. Rovnako Okamžité skončenie pracovného
pomeru bolo doručené svedkovi Ing. Y. N. dňa 23.03.2018, ktorý si ho prevzal osobne za účasti dvoch
svedkov, pričom tento sa na súde domáhal určenia neplatnosti Okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Súdu sa javilo, že tvrdenia žalobcu o tom, že v zásielke, ktorú prevzal dňa 21.05.2018 sa

nenachádzalo Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018 je výsostne účelové a
nie je logické, aby sa v zásielke nachádzala predvolánka na mimoriadne VZ žalovaného zvolaná na
deň 24.04.2018, keďže žalovaný dal zásielku na poštovú prepravu 03.05.2018. Ako mal súd ďalej
preukázané, žalobca sa na súde nedomáhal určenia neplatnosti Okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo dňa 24.04.2018, preto jeho pracovný pomer u žalovaného skončil dňa 21.05.2018. Dôvodmi

platnosti, resp. neplatnosti Okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi
dňa 24.04.2018 sa súd bližšie nezaoberal, nakoľko toto nebolo predmetom konania B-3 21Cpr/9/2018,
nebolo zo strany žalobcu napadnuté na súde žalobou, a preto je platné.

12. Žalobca si potom uplatňoval nárok na náhradu mzdy od júla 2018 do júna 2021 vrátane v zmysle

vyčíslenia priemernej hodinovej mzdy, ktorej výška nebola medzi stranami sporná. S
prihliadnutím na skutočnosť, že súd predmetnú Výpoveď zo dňa 15.01.2018 vyhodnotil za neplatnú a
Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018 za platné, žalobcovi patrí náhrada mzdy
v zmysle § 79 ods. 1 ZP od doby, kedy oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, t. j. od
29.06.2018 do doby platného skončenia pracovného pomeru Okamžitým skončením, t. j. do 21.05.2018.

Keďže však žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní až po platnom skončení
jeho pracovného pomeru u žalovaného, nárok na náhradu mzdy žalobcovi nevznikol žiaden. Vzhľadom
na tieto skutočnosti, súd žalobu v časti určenia, že pracovný pomer žalobcu u žalovanéhonaďalej trvá a v časti požadovanej náhrady mzdy ako nedôvodnú zamietol z dôvodu, že pracovný pomer
žalobcu u žalovaného skončil platne Okamžitým skončením pracovného pomeru dňa 21.05.2018.

13. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. (s poukazom na pomerne
rovnaký procesný úspech oboch sporových strán žiadnej strane súd nepriznal ich náhradu).

14. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie a napadol ním výrok, ktorým súd žalobu vo zvyšku
zamietol (výrok II.), ako aj súvisiaci výrok o trovách konania (výrok III.). Navrhol, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 29.6.2018 do 28.6.2021, t. j. za 36 mesiacov, vo výške 66.053,88
eur s 5 % úrokom z omeškania od okamihu splatnosti jednotlivých mesačných náhrad až do zaplatenia
a rozhodne, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v konaní pred súdom
prvej inštancie a v odvolacom konaní v rozsahu 100 %. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365, ods. 1, písm. f/ C.s.p.) a

že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci /§ 365, ods. 1, písm. h/
C.s.p.). Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že pracovný pomer žalobcu skončil dňom 21.5.2018
na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru a preto mu nepatrí náhrada mzdy v dôsledku
neplatnej výpovede. Zotrval na svojej argumentácii v konaní, že listina o okamžitom
skončení pracovného pomeru mu nebola nikdy doručená. Je faktom, že po ukončení pracovného

pomeru výpoveďou - po uplynutí výpovednej doby dňa 30.4.2018 mu bola dňa 21.5.2018 doručovaná
listina, ktorej odosielateľom mal byť LOGMAN - Považan a. s., I .Mája 1456, 020 01 Púchov
(žalovaný). Obsah zásielky na doručenke vyznačený nebol. Zásielka bola podaná na pošte Bratislava
1 dňa 3.5.2018 pod číslom RE XXXXXXXXX Sk a mala hmotnosť 0,012 kg /12 gramov. Pretože už v
minulosti mal žalobca skúsenosť s tým, že určité osoby manipulujú so zásielkami, ktoré sú označené

odosielateľom LOGMAN - Považan, a. s., pri preberaní zásielky dňa 21.5.2018 postupoval mimoriadne
opatrne a obozretne. Pracovníčka pošty mu dovolila, aby zásielku ešte pred podpísaním doručenky
otvoril a skontroloval jej obsah. Keď zistil, čo je obsahom zásielky /bola to pozvánka na mimoriadne
valné zhromaždenie na deň 24.4.2018, v rozsahu 1 list, na doručenku spojenú s listom vlastnoručne
napísal písmená „MVZ“. Na obálku uviedol dátum a vlastnoručný podpis. Potom pracovníčka pošty

zásielku opečiatkovala, oddelila doručenku a zásielku mu vydala súčasne s občianskym preukazom.
Týmto postupom demonštroval a potvrdil, čo bolo obsahom zásielky. Žalobca teda tvrdí, že žalovaný mu
nikdy žiadnu listinu o tzv. okamžitom skončení pracovného pomeru nedoručil. Žalovaný žiaden dôkaz o
riadnom doručení listiny nepredložil. Napriek tomu súd prvej inštancie považoval za preukázané, jedine
na základe tvrdenia žalovaného, že listina o okamžitom skončení pracovného pomeru mu bola riadne

doručená. Z toho vyvodil záver, že pracovný pomer žalobcu skončil okamžitým skončením a preto mu
nepatrí náhrada mzdy. Listinu o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 24.4.2018 podpísal
„na základe plnej moci“ JUDr. C. A.. JUDr. C. A. je advokát, konateľ a spoločník spoločnosti ius aegis
s.r.o. so sídlom v Bratislave, S. ul. X. Plnomocenstvo pre túto spoločnosť, tzv. generálne plnomocenstvo
podpísal dňa 23.1.2018 za LOGMAN Považan a. s. podpredseda predstavenstva M. V.. Tá istá osoba

podpísala ďalšie tzv. generálne plnomocenstvo dňa 23.1.2018 občanovi JUDr. C. A.. Žalobca má za to,
že obe tieto plnomocenstvá sú neplatné, pretože ich podpísala za splnomocniteľa neoprávnená osoba,
čo potvrdil Okresný súd v Považskej Bystrici rozsudkom zo dňa 9.12.2018 spis. zn. 8Cb/3/2018, ktorý
nadobudol právoplatnosť. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že rozhodnutie Okresného súdu v Považskej
Bystrici, sp. zn. 8Cb/3/2018, zo dňa 19.12.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, sp.

zn. 8 Cob/15/2019, zo dňa 27.5.2020, sa netýka žalobcu, nakoľko voči nemu (žalobcovi) súdy žalobu
zamietli. Tento názor žalobca považuje za nesprávny. V uvedenom konaní súd právoplatne konštatoval,
že všetky uznesenia MVZ žalovaného zo dňa 18.12.2017 sú neplatné a táto neplatnosť sa vzťahuje a má
účinky voči každému a teda nie je podstatné, že žaloba týkajúca sa samotného žalobcu bola zamietnutá.
K zásielke, údajne obsahujúcej okamžité skončenie pracovného pomeru, žalobca ešte dodal, že podľa

údajov na podacom lístku táto zásielka pod podacím číslom RE XXXXXXXXX SK mala mať hmotnosť
12 gramov. Obálka samotná má hmotnosť 8 gramov. 1 list kancelárskeho papiera má hmotnosť 4 gramy.
Preto zásielka mala hmotnosť 12 gramov. Ak by v obálke boli 2 listy kancelárskeho papiera, na ktorých
malo byť okamžité skončenie pracovného pomeru, zásielka by mala hmotnosť minimálne 16 gramov, ak
by obsahovala aj plnomocenstvo, minimálne 20 gramov. Súd prvej inštancie v ďalšom uviedol,

že dôvodmi platnosti resp. neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 24.4.2018 sa
bližšie nezaoberal, nakoľko toto nebolo predmetom konania, nebolo zo strany žalobcu ani napadnuté
na súde žalobou a preto je podľa názoru súdu platné. S týmto názorom žalobca
nesúhlasí. Na jednej strane súd prvej inštancie okamžité skončenie pracovného pomeru rešpektoval,pretože na jeho základe zamietol žalobu v časti o náhradu mzdy, na strane druhej konštatoval, že jeho
platnosťou sa bližšie nezaoberal, pretože to nebolo predmetom žaloby. Je pravdou, že platnosť resp.
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru nebola predmetom žaloby, a preto súd nemal

tento úkon vôbec brať do úvahy a nemal naň vôbec prihliadať. Ak naň prihliadal, potom sa mal zaoberať
jeho platnosťou, či neplatnosťou vo všetkých súvislostiach a s prihliadnutím na všetky námietky, ktoré
žalobca vzniesol. Žalobca zotrval na svojom stanovisku, že okamžité skončenie pracovného pomeru je
nulitný, neexistentný právny úkon a jeho neplatnosť nebolo potrebné napádať samostatnou žalobou.

15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
potvrdiť. Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa riadne, úplne, zrozumiteľne a hlavne presvedčivo
vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi žalobcu. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v
bodoch 35. až 37. presvedčivo zdôvodnil, prečo výrokom II. žalobu žalobcu v zostávajúcej časti zamietol.
Súd prvej inštancie poukázaním na ustálenú judikatúru (R 39/1985) zdôvodnil, prečo musel prihliadnuť
na okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného u žalobcu zo dňa 24.04.2018. Tiež jasne a

úplne zdôvodnil, prečo neuveril procesnej obrane žalobcu a prečo túto považoval za výsostne účelovú
a nelogickú. Súd prvej inštancie mal rovnako jasne preukázané, že sa žalobca nedomáhal určenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného zo dňa 24.04.2018. Ak
teda súd prvej inštancie určil, že výpoveď pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce zo dňa 15.01.2018 je neplatná, pracovný pomer žalobcu u žalovaného musel skončiť doručením

okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi dňa 21.05.2018, pretože žalobca v prekluzívnej
2-mesačnej lehote (§ 77 Zákonníka práce) žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018 nepodal. V tejto súvislosti žalovaný poukázal
na (podľa neho) zjavnú nesprávnosť odvolacej argumentácie žalobcu, ktorá je prekonaná ustálenou
súdnou judikatúrou (pozri R 40/1969). Niet pochýb, že ak žalobca nepodal včas žalobu o neplatnosť

okamžitého skončenia pracovného pomeru, skončil sa pracovný pomer žalobcu u žalovaného dňa
21.05.2018 podľa jednostranného zrušovacieho prejavu. K tomuto skončeniu pracovného pomeru
došlo platne a účinne aj keby to bol neplatný právny úkon. Platnosť skončenia
pracovného pomeru po uplynutí prekluzívnej 2-mesačnej lehoty následne nemôže preskúmať ani súd.
Námietkažalobcuvznesenávodvolaníoneplatnostiokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeružalobcu

u žalovaného okamžitým skončením pracovného pomeru ku dňu 21.05.2018 preto nemôže nahradiť
žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce. Žalovaný sa
napokon stotožnil aj s argumentáciou súdu prvej inštancie ohľadom výroku III. rozsudku. Súd prvej
inštancie jasne, určite a zrozumiteľne zdôvodnil, prečo žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov
konania.

16. Strany konania už ďalšie písomné vyjadrenia odvolaciemu súdu nedoručili.

17. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku v
medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3
C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), dospel k záveru,
žeodvolaniežalobcuniejedôvodné,apretorozsudoksúduprvejinštancievnapadnutomvýroku(ktorým
súd žalobu vo zvyšku zamietol), ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

18. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku odvolací súd potvrdil, pretože ho považoval
za vecne správny, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku ako
správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1,
ods. 2 C.s.p.). Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie i konania, ktoré mu predchádzalo, na
základe uplatnených odvolacích námietok, dospel odvolací súd potom k záveru, že v preskúmavanej

veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru a nároku na náhradu mzdy a rovnako vykonal dokazovanie potrebné
na zistenie a posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu. Po správnom
vyhodnotenívykonanéhodokazovaniadospelsúdprvejinštancienajehozákladeksprávnymskutkovým

záverom, a následne v spore vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce
ustanovenia Zákonníka práce, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce tak k čiastočnému
vyhoveniu žalobe, ako aj k jej čiastočnému zamietnutiu, aj náležite odôvodnil. Dôsledne sa vysporiadal
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnouargumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie
v tomto ohľade presvedčivé. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za
správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku,

ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach
na ne odkazuje.

19. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia súdu prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že skutkové zistenia
nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p.,

a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
stránsporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také
skutkovézistenia,ktorésúdprvejinštanciezaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoideosituáciu,
kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací
súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu
súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo,
alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia
dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu
Civilného sporového poriadku, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Podľa názoru odvolacieho súdu

spôsob, akým súd prvej inštancie dospel k skutkovým zisteniam, zodpovedá ustanoveniu
§ 191 C.s.p. v spojení s ustanovením § 185 C.s.p. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov
riadil, sú v súlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu,
čo malo byť nimi zistené. Odvolací súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že žalobca sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnostirozhodnutiasúduprvejinštancie(napr.I.ÚS188/06,rozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 96/2000, zo dňa 26.11.2003). Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o
odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné
daťodpoveďzhľadiskadoplneniadôvodovrozhodnutiasúduprvejinštancie(II.ÚS78/05).Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačujenazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivý
proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

20. V danej veci súd prvej inštancie vyhovel žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti

výpovede danej mu žalovaným dňa 15.01.2018 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce,
ktorú žalobca prevzal dňa 23.01.2018, pričom tento výrok nebol odvolaním napadnutý a nadobudol
právoplatnosť. Z týchto dôvodov sa tento nárok nestal predmetom odvolacieho konania a odvolací
súd sa nebol potom povinný, bližšie dôvodmi neplatnosti výpovede (jej neplatnosť súd prvej inštancie
určil predovšetkým z dôvodu porušenia § 74 Zákonníka práce zamestnávateľom - t. j. z dôvodu jej

neprerokovania so zástupcami zamestnancov), už zaoberať.

21. Pokiaľišloonároknanáhradumzdy(popripustenízmenyžaloby)uplatnený vcelkovej
výške 66.053,88 eur s príslušenstvom (za obdobie od 29.06.2018 do 28.06.2021), tento nárok súd
prvej inštancie zamietol s odôvodnením, že pracovný pomer žalobcu skončil ďalším právnym úkonom

- okamžitým skončením pracovného pomeru - dňa 21.5.2018 (riadne doručeným žalobcovi), ktorého
neplatnosť žalobca nenapadol žalobou podanou na súd v lehote podľa § 77 Zákonníka práce. Keďže
pracovný pomer žalobcu u žalovaného platne skončil týmto dňom (21.5.2018), žalobcovi neprináleží
náhrada mzdy za žalované obdobie.

22. V danom prípade tak v konaní bolo potrebné posúdiť: 1/či je možné pracovný pomer ukončiť
viacerými spôsobmi, na seba nadväzujúcimi, a ako posudzovať platnosť takýchto úkonov, 2/či v danom
prípade bolo okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcovi riadne doručené, 3/aké účinky vyvolalo
okamžité skončenie pracovného pomeru (hoci neplatné), ak ho zamestnanec (žalobca) nenapadol napríslušnom súde žalobou podanou podľa § 77 Zákonníka práce. Od zodpovedania týchto otázok potom
záviselo, či závery súdu prvej inštancie boli/neboli správne.

23. V tomto smere potom odvolací súd (nad rámec uvedeného súdom prvej inštancie) uvádza, že
rozviazanie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi (urobenými súčasne alebo
postupne) Zákonník práce ani iné predpisy nevylučujú (nezakazujú). Jednotlivé právne úkony sa potom
posudzujú samostatne a samostatne nastávajú aj ich právne účinky (k tomu pozri napr. R 31/1998).
Aj podľa Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 138/2003, SRNS, svazek č.

26, s. 47 platí, že „Tentýž pracovní poměr může být i opakovaně ukončen
dalším ze způsobů rozvázání pracovního poměru v zákoně uvedeným přesto, že dosud o platnosti
předchozího rozvazovacího úkonu nebylo soudem rozhodnuto“. Napokon Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/94/2019 vyslovil právny názor, podľa ktorého „Zákonník
práceupravujespôsobyskončeniapracovnéhopomerudohodoualebojednostrannýmprávnymúkonom
(výpoveďou, okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe). Zo žiadneho ustanovenia

Zákonníka práce a ani iného právneho predpisu totiž nevyplýva, že by skončenie
toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými súčasne alebo postupne bolo
zakázané (R 31/1998). Doručenie výpovede, hoci aj skôr, ako dôjde k uzavretiu dohody o skončení
pracovného pomeru, nevylučuje preto bez ďalšieho slobodu vôle zamestnanca uzavrieť dohodu z toho
istého dôvodu“.

Možno potom konštatovať, že v danej veci žalovanému nič nebránilo ukončiť pracovný pomer so
žalobcom viacerými právnymi úkonmi, v danom prípade urobenými postupne (teda výpoveďou aj
okamžitým skončením pracovného pomeru), keďže Zákonník práce, ani iné predpisy, takýto postup
nevylučovali (nezakazovali). Jednotlivé právne úkony (tak výpoveď ako aj okamžité skončenie) bolo
potom potrebné posudzovať (každý) samostatne a samostatne nastávali aj ich právne účinky. Súd prvej

inštancie sa potom správne najskôr zaoberal podmienkami platnosti výpovede (tak formálnymi ako aj
materiálnymi), keďže išlo o prvý z právnych úkonov smerujúcich ku skončeniu pracovného pomeru,
pričomdospelkzáveruojejneplatnosti(najmäzdôvoduporušenia§74Zákonníkapráce).Keďžezávery
na ktorých súd v tejto časti založil svoje rozhodnutie odvolaním napadnuté neboli, treba vychádzať z
toho, že rozhodnutie o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru sa stalo právoplatným. Pokiaľ ide

o druhý spôsob skončenia pracovného pomeru, aj tu sa súd prvej inštancie správne zaoberal najskôr
tým, či toto bolo žalobcovi v písomnej forme riadne doručené, a po prijatí skutkového záveru, že došlo
k riadnemu doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi (dňa 21.5.2018), v ďalšom
správne skúmal, či ho žalobca napadol v prekluzívnej lehote žalobou na súde (podľa § 77 Zákonníka
práce). Po zistení, že žalobca neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru nenapadol žalobou

podanou podľa § 77 Zákonníka práce (bez zreteľa na pohnútku prečo tak žalobca neurobil), pričom išlo
v konaní o nespornú skutočnosť, súd prvej inštancie prijal správny právny záver, že pracovný pomer
žalobcu u žalovaného skončil na základe okamžitého skončenia dňom 21.5.2018, a to bez zreteľa na
to, či (po formálnej a materiálnej stránke) išlo/nešlo o platný právny úkon. Nie je teda pravdou (ako tvrdí
žalobca), že súd prvej inštancie „Na jednej strane okamžité skončenie pracovného pomeru rešpektoval,

pretože na jeho základe zamietol žalobu v časti o náhradu mzdy, na strane druhej konštatoval, že jeho
platnosťou sa bližšie nezaoberal, pretože to nebolo predmetom žaloby“. Súd prvej inštancie sa totiž
platnosťou (dôvodmi) okamžitého skončenia pracovného pomeru nemohol bližšie zaoberať, práve z
dôvodu, že jeho neplatnosť nebola zo strany žalobcu napadnutá na súde žalobou podanou podľa § 77
Zákonníka práce.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že v prípade neplatnosti skončenia pracovného pomeru
ide o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorej sa môže dovolávať len ten z účastníkov, ktorý je
dôvodom neplatnosti postihnutý. Ide o výnimku zo zásady absolútnej neplatnosti právnych úkonov, z
ktorej vychádza Zákonník práce. Dvojmesačná lehota na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru (§ 77 Zákonníka práce) má prekluzívny, t. j. prepadný charakter. To znamená, že ak žalobca,

ktorý sa mohol dovolať neplatnosti tejto výpovede (príp. okamžitého skončenia pracovného pomeru),
žalobu nepodá, skončil sa pracovný pomer podľa jednostranného zrušovacieho prejavu, aj keď to bol
neplatný právny úkon. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ustálenú Judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v tejto otázke podľa ktorej „Ak sa žaloba o neplatnosť rozviazania pracovného
pomeru okamžitým zrušením nepodala včas, skončil sa pracovný pomer podľa jednostranného

zrušovacieho prejavu, aj keď to bol právny úkon neplatný; platnosť rozviazania pracovného pomeru
nemôže potom súd preskúmavať. Námietka vznesená v rámci obrany proti uplatneným nárokom z
neplatného rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením nenahrádza žalobu o neplatnosť
rozviazania pracovného pomeru v zmysle § 64 ZP (teraz § 77 ZP) k tomu pozri R 40/1969; Na uplynutielehoty podľa § 64 ZP (teraz § 77 ZP) treba prihliadať zo zákona - R 6/1987; Ak žaloba o neplatnosť
rozviazania pracovného pomeru dohodou nebola podaná v lehote ustanovenej v § 64 ZP (teraz § 77
ZP), pracovný pomer skončil účastník dohodou o jeho rozviazaní. Platnosť rozviazania pracovného

pomeru dohodou nemôže neskôr posudzovať súd. Neplatnosť rozviazania pracovného pomeru môže
tak pracovník, ako aj organizácia uplatniť podľa ustanovenia § 64 ZP (teraz § 77 ZP) najneskôr do
troch mesiacov (teraz dvoch mesiacov) odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť týmto rozviazaním
- R 20/1987; Ak chce zamestnanec alebo zamestnávateľ zabrániť tomu, aby nastali
účinky vyplývajúce z rozviazania pracovného pomeru, v lehote dvoch mesiacov (§ 64 ZP; teraz § 77

ZP) musí podať na súde žalobu o určenie, že právny úkon o rozviazaní pracovného pomeru je neplatný.
Ak takáto žaloba nebola podaná, pracovný pomer medzi účastníkmi sa skončil podľa tohto právneho
úkonu, aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty sa
súd už otázkou platnosti rozväzovacieho úkonu nemôže zaoberať, a to ani ako predbežnou otázkou.
Platí to aj v konaní o žalobe na určenie, že pracovný pomer trvá. Lehota podľa ustanovenia § 64
ZP (teraz § 77 ZP) je lehotou prekluzívnou. Súčasne ide o lehotu hmotnoprávnu (§ 261 ZP; teraz §

36 ods. 1 ZP), to znamená, že účastník, ktorý uplatňuje neplatnosť rozviazania pracovného pomeru,
musí svoj nárok uplatniť žalobou na súde tak, aby žaloba došla na súd najneskôr v posledný deň tejto
lehoty. Ak nárok neuplatní včas, t. j. aspoň v posledný deň lehoty podľa ustanovenia § 64 ZP (teraz §
77 ZP), nárok zaniká a rozviazanie pracovného pomeru je účinné. Kým účastník, ktorému bola daná
výpoveďalebosktorýmbolpracovnýpomerrozviazanýokamžitýmzrušením,zostanenečinnýavlehote

podľa § 64 ZP (teraz § 77 ZP) neuplatní neplatnosť rozviazania pracovného pomeru na súde, skončí
sa pracovný pomer okamžite alebo uplynutím výpovednej lehoty aj v prípade, keď k jeho rozviazaniu
skutočne došlo neplatným právnym úkonom - R 75/1977; Právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu
domáhať sa určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu uvedeného v § 77 Zákonníka
práce zaniká márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru

podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že
pracovný pomer bol skončený platne (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 147/2008 zo dňa
11. decembra 2008).
Keďže v danom prípade mal súd prvej inštancie za preukázané, že okamžité skončenie pracovného
pomeru bolo žalobcovi riadne doručené (viď závery súdu prvej inštancie), a kedy jeho neplatnosť bolo

možnézostranyžalobcunapadnúťlenžaloboupodľa§77Zákonníkaprácevprekluzívnejdvojmesačnej
lehote, ktoré právo však žalobca nevyužil, bolo potom nepodstatné, pre ktorý dôvod malo byť okamžité
skončenie neplatné, nakoľko súd sa týmito dôvodmi už nemohol pre uplynutie prekluzívnej lehoty bližšie
zaoberať. Doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru sa skončil pracovný pomer žalobcu aj
v prípade, ak by k jeho rozviazaniu skutočne došlo neplatným právnym úkonom.

24. S ohľadom na vyššie uvedené závery, v danom prípade potom rozhodujúcim bolo zistenie, či
okamžité skončenie pracovného pomeru bolo/nebolo žalobcovi riadne doručené dňa 21.5.2018. Žalobca
potom v konaní tvrdil, že mu v daný deň nebolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru, ale
pozvánka na zasadnutie mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného. Argumentoval tým, že „pri

preberanízásielkydňa21.5.2018postupovalmimoriadneopatrneaobozretne,stým,žemupracovníčka
pošty dovolila, aby zásielku ešte pred podpísaním doručenky otvoril a skontroloval jej obsah. Keď
zistil, čo je obsahom zásielky /bola to pozvánka na mimoriadne valné zhromaždenie na deň 24.4.2018
v rozsahu 1 list/, na doručenku spojenú s listom vlastnoručne napísal písmená „MVZ“. Na obálku uviedol
dátum a vlastnoručný podpis. Potom pracovníčka pošty zásielku opečiatkovala, oddelila doručenku a

zásielku mu vydala súčasne s občianskym preukazom. Týmto postupom demonštroval a potvrdil, čo
bolo obsahom zásielky“. Súd prvej inštancie týmto tvrdeniam žalobcu neuveril, keď mal za to, že „je
pozoruhodné, že žalobca sám na doručenku k odosielateľovi (žalovanému)
dopísal „MVZ“ bez toho, aby si zásielku najskôr otvoril, pretože je podľa súdu nepravdepodobné, že
pošta dovolí adresátovi najskôr otvoriť obálku a následne dopisovať a manipulovať s doručenkou, na

ktorej vlastnoručným podpisom potvrdil prevzatie zásielky. Skutočnosť, že v predmetnej zásielke sa
nachádzalo Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018 mal súd nepriamo preukázané
aj zo skutočnosti, že v tomto období žalovaný zasielal okamžité skončenia pracovného pomeru R. R.
Z., ktorí zásielky riadne prevzali a taktiež sa nedomáhali určenia ich neplatností. Rovnako Okamžité
skončenie pracovného pomeru bolo doručené svedkovi Ing. Y. N. dňa 23.03.2018, ktorý si ho prevzal

osobne za účasti dvoch svedkov, pričom tento sa na súde domáhal určenia neplatnosti Okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Súdu sa javilo, že tvrdenia žalobcu o tom, že v zásielke, ktorú prevzal
dňa 21.05.2018 sa nenachádzalo Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24.04.2018 jevýsostne účelové a nie je logické, aby sa v zásielke nachádzala predvolánka na mimoriadne VZ
žalovaného zvolaná na deň 24.04.2018, keďže žalovaný dal zásielku na poštovú prepravu 03.05.2018“.

25. Odvolací súd bol potom zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že žalobca tieto svoje tvrdenia v
konaní nepreukázal. Odvolací súd poukazuje na to, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou
zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou
nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia
a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo,

podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy,
ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov
ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp.
určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu
skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020). Dôkazné bremeno v

spore nepredstavuje statický prvok, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho sporu, pri ktorom
procesné strany procesne útočia alebo sa procesne bránia. Možno teda konštatovať, že v spore stíha
dôkazné bremeno obe sporové strany, hoci nie v rovnakom rozsahu. Teória procesného
práva podmieňuje úspech účastníka konania (sporovej strany) v spore unesením dvoch bremien. Ide
jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto

skutočnosti preukázať. Sporové strany sú potom povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Uvedené stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na
svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na sporových stranách. Strana,
ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných

dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich
tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo
pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť
strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho,
že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na

základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu
nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy,
musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie
skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy

právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,
teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a
ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť
rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre
stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť

všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou
hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje jednak
rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak
nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o zaplatenie kúpnej ceny má predávajúci ako žalobca
bremenotvrdenia,žeskupujúcimakožalovanýmuzavrelkúpnuzmluvuažežalovanýkúpnucenuriadne

a včas nezaplatil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ
ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca
uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť,
musí tvrdiť, že kúpnu cenu zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy (ak nebude na mieste obrana
námietkou premlčania, započítania a pod.). Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena

medzi stranami v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán.
Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto
právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu
skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať
k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej - ktorej sporovej strany

treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci
charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval,že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze. V takomto alebo podobnom prípade je na žalovanom,
aby tvrdil a preukazoval, že pôžičku už vrátil.

26. Žalovaný v konaní tvrdil, že doručil žalobcovi v písomnej forme listinu o okamžitom skončení
pracovného pomeru, ktorú žalobca prevzal osobne na pošte dňa 21.5.2018. V tomto smere žalovaný
ako dôkaz založil kópiu listiny - okamžité skončenie pracovného pomeru (č. l. 48) spolu s
kópiou doručenky o jej doručení žalobcovi (č. l. 50), ako aj s kópiou podacieho lístku (č. l. 51). Žalobca v
konaní namietal, že žalovaný mu doručil pozvánku na zasadnutie mimoriadneho Valného zhromaždenia

žalobcu, ktoré malo prebehnúť 24.4.2018 (a teda mu nedoručil okamžité skončenie pracovného
pomeru). Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia nepredložil žiaden dôkaz, dôkazom mali byť iba jeho
tvrdenia o tom, že „ mu pracovníčka pošty dovolila, aby zásielku ešte pred podpísaním doručenky otvoril
a skontroloval jej obsah a keď zistil, čo je obsahom zásielky /bola to pozvánka na mimoriadne valné
zhromaždenie na deň 24.4.2018 v rozsahu 1 list/, na doručenku spojenú s listom vlastnoručne napísal
písmená „MVZ“. Na obálku uviedol dátum a vlastnoručný podpis. Potom pracovníčka pošty zásielku

opečiatkovala, oddelila doručenku a zásielku mu vydala súčasne s občianskym preukazom“.

27. Pokiaľ ide o doručovanie písomností zamestnávateľa zamestnancovi, výslovne sa ustanovuje
povinnosť zamestnávateľa doručovať písomnosti týkajúce sa vzniku, zmeny alebo zániku pracovného
pomeru, teda vrátane okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, do

vlastných rúk zamestnanca, a to buď osobným doručením zamestnávateľom priamo zamestnancovi,
alebo odovzdaním písomnosti na poštovú prepravu. Ak sa doručovanie uskutočňuje odovzdaním
písomnosti na poštovú prepravu, z hľadiska preukázania doručenia písomnosti sa zabezpečuje jej
zaslanie formou doporučenej zásielky s doručenkou „do vlastných rúk“ (§ 38 ods. 2 Zákonníka práce).
Právne následky doručenia písomnosti podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s §

70 Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnancovi nastávajú okamihom osobného prevzatia písomnosti
(t. j. do vlastných rúk) zamestnancom, a to bez ohľadu na prevedený spôsob doručovania
(realizovaný osobne zamestnávateľom alebo prostredníctvom pošty).
Porušenie predpisov o doručovaní má závažné procesnoprávne účinky. Doklad o
doručení písomnosti súdu, tzv. doručenka, má povahu verejnej listiny. Ustanovenie § 111 ods. 1 C.s.p.

upravuje vyvrátiteľnú právnu domnienku o pravdivosti doručenky (údaje v doručenke
sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Doručenka je verejnou listinou). Ak strana sporu
spochybňuje správnosť údajov uvedených na doručenke (namieta, že ustanovený postup doručenia
nebol dodržaný), je povinný o tom súdu predložiť dôkazy a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie
(k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 7. 2010, sp. zn. 4

Obdo 23/2010). Napr. podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/27/2011
„Údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak.
V danom prípade platí vyvrátiteľná domnienka, že údaje na doručenke zodpovedajú skutočnému stavu.
Otvorením doporučenej zásielky zo súdu účastník koná s vedomím, že ak absentuje jej obsah, tak je na
ňom dôkazné bremeno preukázať opak. Racionálnym postupom by bolo neodkladné oznámenie tejto

skutočnosti doručovateľovi a súčasne oznámenie súdu“.

28. V danej veci odvolací súd považoval závery súdu prvej inštancie, ktorými mal za preukázané
riadne doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi dňa 21.5.2018 za správne,
zodpovedajúce logickému záveru, vyústenému na podklade zistených skutočností. Predovšetkým

žalovaný listinnými dôkazmi (listinou obsahujúcou okamžité skončenie pracovného pomeru spolu s
podacím poštovým lístkom a doručenkou preukazujúcou jeho doručenie) si splnil svoju dôkaznú
povinnosť na preukázanie svojho tvrdenia, že žalobcovi doručil okamžité skončenie pracovného
pomeru predpísaným spôsobom (§ 38 Zákonníka práce). Časová súvislosť medzi dátumom okamžitého
skončenia pracovného pomeru (24.4.2018), odovzdaním zásielky na poštovú prepravu (3.5.2018) a

dátumom prevzatia zásielky žalobcom (21.5.2018) sa javia ako dostatočne presvedčivé. Prinajmenej
postačujú na to, aby dôkazné bremeno preukázať, že zásielka v skutočnosti neobsahovala okamžité
skončenie pracovného pomeru (ale pozvánku na zasadnutie MZV), zaťažovalo žalobcu, a nie
žalovaného. Žalobca potom v konaní tvrdil, že mu bolo doručené predvolanie na mimoriadne zasadnutie
VZ (nie okamžité skončenie pracovného pomeru), avšak toto svoje tvrdenie už nepodložil žiadnym

dôkazom. Predovšetkým žalobca sa podľa svojich tvrdení mal dopustiť neštandardného postupu
pri preberaní pošty, kedy mal „donútiť (poprosiť)“ pracovníčku pošty, aby mu obsah doručovanej
zásielky sprístupnila ešte pred jej samotným prevzatím. Keďže to bol žalobca, ktorý mal zvoliť takýto
neštandardný postup pri preberaní zásielky, bolo na ňom, aby túto skutočnosť aj preukázal. Pridoručovaní písomnosti je totiž súd povinný vychádzať z vyvrátiteľnej domnienky, že poštový doručovateľ
postupoval v súlade so zákonom a poštovým poriadkom a teda, že písomnosť žalobcovi odovzdal
zákonom predpísaným postupom a teda, že adresát sa o obsahu doručovanej zásielky mohol dozvedieť

až potom, čo jej prevzatie písomne potvrdil (nie naopak). Ak potom žalobca tvrdí, že poštový doručovateľ
takto nepostupoval (hoci na výslovnú žiadosť samotného žalobcu), a teda postupoval nezákonne, bol
povinný na preukázanie tejto skutočnosti predložiť dôkaz. V tomto smere žalobca potom nenavrhol
vypočuť dotyčnú poštovú doručovateľku, ktorá by jeho tvrdenia preukázala. Naviac žalobca v tomto
smere neuviedol ani len označenie menovanej pracovníčky pošty, čím znemožnil súdu takýto dôkaz

(jej výsluch) vykonať ex offo s odkazom na § 319 C.s.p. Rovnako (v zhode so súdom prvej inštancie)
bol i odvolací súd názoru, že nakoľko v rovnakom období (v máji 2018) žalovaný zasielal okamžité
skončenia pracovného pomeru aj R. a R. Z. (títo pritom nenamietali, že by im žalovaný poslal pozvánku
na MZV), ktorí zásielky riadne prevzali (9. a 11.5.2018), a teda ich doručoval rovnako osobám (ktoré
žalobca označil za osoby rovnako poškodené konaním žalovaného), je nepravdepodobné, že by
výlučne len žalobcovi doručoval v tom istom období inú zásielku (navyše obsahujúcu pozvánku na

mimoriadne zasadnutie valného zhromaždenia, ktoré bolo skončené (24.4.2018) už v čase podania
tejto zásielky na poštovú prepravu (3.5.2018)). Je teda nepravdepodobné, aby žalovaný v máji 2018
doručoval žalobcovi pozvánku na zasadnutie valného zhromaždenia, ktoré prebehlo ešte v apríli 2018.
Hoci ide o nepriame dôkazy, skutočnosť, že žalovaný v rovnakom období (v máji 2018) doručoval
všetkým dotknutým zamestnancom okamžité skončenie pracovného pomeru, logicky vyúsťuje v záver,

že takéto okamžité skončenie v danom čase doručoval aj žalobcovi (žalobca v konaní nepreukázal
existenciu takého dôvodu, ktorý by voči žalobcovi odôvodňoval iný prístup než aký žalovaný zvolil voči
zvyšným zamestnancom). Navyše v tomto období nevznikla žalovanému potreba doručovať žalobcovi
(ani iným zamestnancom) inú zásielku (takáto skutočnosť nebola v konaní preukázaná). Teda tu
nenastal stav, že by žalovaný žalobcovi v danom čase doručoval napr. inú písomnosť, ktorá by mohla

byť zamenená s listinou o okamžitom skončení pracovného pomeru. Medzi doručovaním okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobcovi a zvyšným osobám (R. a R. Z.) je časová súvislosť (všetky
tieto písomnosti boli doručované v rovnakom čase). Iná by bola napr. situácia, ak by žalobca preukázal,
že v danom čase vyvstala u žalovaného potreba doručiť žalobcovi aj inú písomnosť, ktorá mohla byť s
listinou o okamžitom skončení pracovného pomeru zamenená (je však nelogické,

aby takouto listinou bola pozvánka na valné zhromaždenie, ktoré už prebehlo). Naviac žalobca v konaní
ani nepredložil údajne mu doručenú pozvánku na zasadnutie mimoriadneho zhromaždenia žalovaného
(teda údajne mu doručenú písomnosť). Napr. aj z rozsudku Okresného súdu v
Považskej Bystrici č. k. 8Cb/3/2018-282, zo dňa 19.12.2018 - bod 37. vyplynulo, že žalobca nemal
prevziať pozvánku na mimoriadne valné zhromaždenie, ktoré sa malo konať 24.4.2018, kedy sa zásielka

žalovanému vrátila ako neprevzatá žalobcom v odbernej lehote (teda táto pozvánka bola žalobcovi
žalovaným doručovaná už v apríli 2018, jej doručenie mal potom žalovaný vykázané, hoci žalobca
zásielku neprevzal v odbernej lehote a teda u žalovaného nevznikla potreba tú istú pozvánku opätovne
žalobcovi doručovať aj v máji 2018). Ak za týchto okolností žalovaný potom považoval takéto doručenie
pozvánky za účinné (a teda pozvánku na toto zhromaždenie mal žalovaný za riadne doručenú ešte pred

jeho konaním v apríli 2018), nemal dôvod tú istú pozvánku žalobcovi opätovne doručovať v máji 2018
(navyše po skončení zasadnutia Valného zhromaždenia).
Možno potom uzavrieť, že za stavu, kedy: 1/ žalobca nepredložil žiaden dôkaz na preukázanie svojich
tvrdení, 2/ žalobca nenavrhol výsluch pracovníčky pošty, ktorá by preukázala ním tvrdené neštandardné
otvorenie doručovanej zásielky ešte pred jej prevzatím, neoznačil ju, čím znemožnil súdu postupovať

podľa § 319 C.s.p., 3/ v rovnakom čase (v máji 2018) žalovaný doručoval okamžité skončenie
pracovnéhopomeruajostatnýmzamestnancom,atedajetulogickáčasovásúvislosťdoručovaniatýchto
písomností, žalobca nepreukázal žiadny dôvod, prečo by práve jemu (na rozdiel od iných zamestnancov
v rovnakom postavení) žalovaný doručoval inú listinu, než akú doručoval zvyšným zamestnancom, 4/
za stavu, kedy žalovanému nevznikla potreba doručovať v tomto období žalobcovi inú písomnosť, u

ktorej by mohlo dôjsť k zámene s doručovanou listinou o okamžitom skončení pracovného pomeru
(takáto skutočnosť v konaní preukázaná nebola), 5/ za stavu, kedy doručovanie pozvánky na valné
zhromaždenie potom, čo toto už prebehlo sa javí nelogickým a navyše potom, čo mal žalovaný túto
pozvánku už za riadne doručenú „jej neprevzatím žalobcom v odbernej lehote“ ešte pred zasadnutím
samotného valného zhromaždenia (ešte v apríli 2018), a teda nemal potrebu ju opätovne žalobcovi

doručovať aj v máji 2018, možno závery súdu prvej inštancie, o tom, že neuveril tvrdeniam žalobcu o
nedoručení okamžitého skončenia pracovného pomeru (a o doručení pozvánky na valné zhromaždenie)
a o tom, že žalobcovi bolo okamžité skončenie pracovného pomeru riadne doručené dňa 21.5.2018,
označiť za správne (a logické).Žalobca tak v konaní nepredniesol ani len oporné body svedčiace v prospech jeho tvrdení (teda
také, ktorými by zvýšil pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení ohľadne údajného nedoručenia mu
okamžitého skončenia pracovného pomeru), pričom v tomto smere neoznačil žiadny iný subjekt, ktorý

by mohol takýmito informáciami o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, disponovať,
čím ani súdu neumožnil obstarať alebo zabezpečiť takéto dôkazy postupom podľa § 319 C.s.p. Práve
naopak, ako už bolo uvedené časové súvislosti medzi dátumom okamžitého skončenia pracovného
pomeru (24.4.2018), odovzdaním zásielky na poštovú prepravu žalovaným (3.5.2018) a dátumom
prevzatia zásielky žalobcom (21.5.2018) sa javia ako dostatočne presvedčivé a prinajmenej postačovali

na to, aby dôkazné bremeno preukázať, že zásielka doručená žalobcovi dňa 21.5.2018 v skutočnosti
neobsahovala okamžité skončenie pracovného pomeru (ale pozvánku na zasadnutie MZV), zaťažovalo
žalobcu, a nie žalovaného. Naviac, ako vyplýva zo záverov vyššie označeného rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/27/2011, ak by tvrdenia žalobcu mali byť v tomto smere pravdivé
(že mu žalovaný nedoručil okamžité skončenie pracovného pomeru ale pozvánku na zasadnutie
VZ), alebo aspoň v rozumnej miere spochybňujúce skutočný obsah doručovanej zásielky, žalobca

po oboznámení sa s obsahom doručovanej zásielky, mohol (a v tomto prípade aj mal) priamo
žalovanému obratom avizovať (oznámiť, dopytovať sa) skutočnosť, prečo mu tento zaslal pozvánku
na zhromaždenie, ktoré sa už konalo cca mesiac predtým (teda mohol poukázať na absurditu obsahu
doručovanej zásielky, naviac za situácie, kedy musel mať súčasnú vedomosť o tom, že zvyšným
zamestnancom (s ktorými bol neustále v kontakte) žalovaný v danom čase doručoval listiny o okamžitom

skončení pracovného pomeru). Týmto spôsobom by išlo o racionálny postup žalobcu, ktorým by zároveň
mohol u súdu navodiť dojem (aspoň predpoklad) pre pravdivosť svojich tvrdení. Rovnako mohol priamo
na mieste požiadať pracovníčku pošty (keď už táto mala byť k nemu taká ústretová v tom smere, že
mu umožnila oboznámiť sa s obsahom zásielky pred jej doručením), aby mu napr. písomne potvrdila,
čo bolo obsahom doručovanej zásielky.

29. Vzhľadom k tomu, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol rozviazaný okamžitým skončením
k 31.5.2018, bol správny i záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi neprináleží náhrada mzdy za obdobie
od 29.06.2018 do 28.06.2021 (za obdobie, kedy už pracovný pomer žalobcu neexistoval). Žalobca vo
svojej výpovedi tiež uviedol, že o údajnom Okamžitom skončení sa dozvedel až vo februári 2020, no

napriek tomu, ani po tomto žalobu o určenie jeho neplatnosti podľa § 77 Zákonníka práce nepodal.

30. Nakoľko odvolací súd v napadnutej časti rozsudku (výrok II.) nezistil žiadne pochybenie súdu prvej
inštancie a nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli
spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie žalobcu nepovažoval odvolací súd

za dôvodné, a preto rozsudok v časti zamietajúceho výroku (výrok II.) ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 C.s.p. potvrdil a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu
prvej inštancie. Vzhľadom k tomu (s poukazom na čiastočný úspech strán v spore) bol potom správny
aj súvisiaci výrok o trovách prvoinštančného konania. Výrok, ktorým súd prvej inštancie určil neplatnosť
výpovede z pracovného pomeru (výrok I.), nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, priznal ich náhradu voči žalobcovi
v rozsahu 100 %.

32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).