Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 19, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119394502
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6119394502.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v právnej veci žalobcu: VSM-TRANS Plus,
s.r.o., so sídlom Sabinovská 2635/54, 082 21 Veľký Šariš, IČO: 47 788 844, právne zastúpeného: RIEDL
advokátskakancelárias.r.o.,sosídlomSlovenská46,08001Prešov,IČO:54359490,protižalovanému:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenému: AK MAZANEC, s. r. o., so
sídlom Metodova 3331/12, 080 01 Prešov, IČO: 53 494 920, o náhradu škody 3 942,22 EUR, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 19Cpr/12/2023 – 220 zo dňa 13.08.2024, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu I. inštancie.

II. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd I. inštancie“) rozsudkom č.k. 19Cpr/12/2023 – 220 zo dňa
13.08.2024 rozhodol tak, že:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3 594,44 EUR do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho

konania, v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd I. inštancie zistil tento skutkový stav:

3. Z nesporných skutkových tvrdení vyplýva, že žalovaný bol od 01.12.2017 do 01.06.2019 v pracovnom
pomere u žalobcu na pracovnej pozícii vodiča. Dňa 17.01.2018 o 23.00 hod. vykonali príslušníci

Colného úradu pre Zlínsky kraj cestnú kontrolu nákladného vozidla EČV: A. s pripojeným vozidlom
EČV: A., na pozemnej komunikácii č. I/55 v obci E. F., G. H., pričom zistili, že vozidlo bolo vybavené
digitálnym tachografom, na ktorého snímači bol pripevnený magnet, ktorý tam inštaloval (založil)
žalovaný. Žalovaný pritom v tom čase realizoval cestu pri výkone svojej práce pre žalobcu, a to do F. I..
Šiel na západ do Maďarska, kde vyložil tovar a naložil tovar a následne mieril do F. I..

4. Z Protokolu o výsluchu osoby podozrivej v zmysle § 179b ods. 3 Trestního řádu Policie České

republiky, Krajského ředitelství policie Zlínskeho kraje zo dňa 18.01.2018 (čl. 5) vyplýva, že v J. C. bol
dňa 18.01.2018 o 9.15 hod. zahájený výsluch podozrivého A. B., ktorý uviedol, že v rámci vykonávania
jeho pracovnej činnosti dňa 17.01.2018 okolo 19.00 hod. v obci Kvasiny previedol nakládku nákladu
do jazdnej súpravy tvorenej vozidlom zn. MAN, EČV: A. XXXX, mpz: SK, s návesom zn. Schmidt,EČV: A.. Čo to bol za náklad, nevedel, daná jazdná súprava bola majetkom žalobcu. Daný náklad
previedol z obce Kvasiny do Považskej Bystrice. Z Českej republiky na Slovensko chcel prejsť cez
hraničný priechod Starý Hrozenkov. Okolo 19.00 hod. dňa 17.01.2018 začal uvedenú jazdnú súpravu

riadiť. Do záznamového zariadenia vozidla vložil svoju kartu vodiča. V jazdnej súprave išiel sám. Behom
danej jazdy, keď žalovaný riadil danú jazdnú súpravu, sa začal blížiť čas, kedy mal začať vykonávať
bezpečnostnú prestávku. Toto si riadne kontroloval, ale behom jazdy nemohol nájsť vhodné miesto, kde
by s jazdnou súpravou odstavil, a preto s jazdnou súpravou zastavil na jednej menšej odstavnej ploche
v úmysle, že umiestni magnet na snímač otáčok kardanového hriadeľa, a to z dôvodu, aby digitálny

tachograf ďalej nezaznamenával jeho jazdu a vykazoval prestávku. Vedel, ako funguje celý systém.
Potom si vzal svoj magnet a umiestnil na daný snímač otáčok. Išlo o jeho magnet, ktorý dostal skôr od
nejakého vodiča z Poľska, ktorý mu vysvetlil, ako a kam daný magnet má umiestniť. Urobil to prvýkrát,
nikdy skôr sa toho nedopustil. Magnet na snímač otáčok umiestnil na menšej odstavnej ploche, kde
nebolo vhodné vykonať bezpečnostnú prestávku, preto, keď magnet na snímač otáčok umiestnil, opäť
započal jazdu a to i napriek tomu, že vedel, že na kartu vodiča sa mu bude behom jazdy - vykonávania

pracovnej činnosti - zaznamenávať prestávka. Toto urobil niekde pri obci Otrokovice. Napriek daným
okolnostiam pokračoval v jazde, keďže chcel nájsť vhodné miesto na odpočinok. Po tom, čo osadil
magnet, riadil vozidlo asi ďalších 20 km a prechádzal obcou Staré Město, kde bol zastavený hliadkou
colného úradu, ktorá od neho chcela doklady. Po zastavení sa hliadke priznal, že na snímacom zariadení
otáčok umiestnil magnet a ukázal im to. Následne prišla na miesto hliadka polície, ktorá ho previezla

do cely v Uherskom Hradišti. S hliadkou plne spolupracoval. Dôvodom jeho konania bolo, že chcel
ušetriť čas, aby mohol nájsť vhodné miesto pre vykonanie odpočinku. Počas jazdy boli všetky čerpacie
stanice obsadené. Bolo to jeho rozhodnutie a jeho zamestnávateľ mu to v žiadnom prípade neprikázal
a zamestnávateľ o tom nevedel. Svoje konanie žalovaný ľutoval a mrzelo ho, čo spôsobil.

5. Z uznesenia Okresního státního zastupitelství v Uherském Hradišti č.k. ZK 24/2018-11 zo dňa
31.01.2018 vyplýva, že v trestnej veci žalovaného podozrivého zo spáchania prečinu neoprávneného
prístupu k počítačovému systému a nosiču informácií podľa § 230 ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. b) Tr.
zákonníku bolo rozhodnuté podľa § 179g ods. 1 Tr. řádu o podmienečnom odklade podania návrhu na
potrestanie podozrivého - žalovaného pre skutok spočívajúci v tom, že dňa 17.01.2018 v dobe okolo

23.00 hod. od Otrokovíc do Starého Města, okres Uherské Hradiště, na ul. Brnenskej v areáli firmy
Algeko v smere na Brno v rámci výkonu pracovnej činnosti pre spoločnosť VSM-TRANS Plus s.r.o.
riadil nákladné motorové vozidlo, pričom na snímači otáčok kardanového hriadeľa vozidla umiestnil
magnet, ktorý snímač vyradil z činnosti a digitálny tachograf zaznamenával iba prestávku a odpočinok aj
v dobe riadenia vozidla, v ktorom je videný prečin neoprávneného prístupu k počítačovému systému a

nosiču informácií podľa § 230, a to z dôvodu, že podozrivý - žalovaný sa k činu priznal, s podmieneným
odložením podania návrhu na potrestanie súhlasil, škoda nebola činom spôsobená a vzhľadom k osobe
podozrivého s prihliadnutím k jeho doterajšiemu životu a ku okolnostiam prípadu, je možné dôvodne
takéto rozhodnutie považovať za dostačujúce. Zároveň bola žalovanému stanovená skúšobná doba v
trvaní 12 mesiacov.

6. Z rozhodnutia Krajského úřadu Zlínskeho kraje sp. zn. K. XXXX/XXXX L. zo dňa 04.05.2018 (čl.
39) vyplýva, že žalobca je vinný tým, že ako zahraničný dopravca prevádzkujúci dopravnú motorovú
dopravu nákladným vozidlom alebo jazdnou súpravou o najväčšej povolenej hmotnosti presahujúcej
3,5 tony, ak sú určené k preprave zvierat alebo vecí, nezaistil, aby vodič - žalovaný riadne viedol

záznamy o dobe riadenia vozidla bezpečnostných prestávkach a dobe odpočinku, keď dňa 17.01.2018
v okamihu zastavenia vozidla dopravnou kontrolou na ceste I/55 v k. ú. obce Staré Město, Zlínský
kraj, ČR riadil toto nákladné vozidlo za použitia zariadenia - magnetu - k manipulácii s tachografom
pre potlačenie údajov. Týmto obvinený porušil ust. § 27 zák. o silničnej dopravě v spojení s ust. čl. 32
ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 165/2014 o tachografoch v cestnej doprave

a dopustil sa priestupku podľa § 35 ods. 2 písm. h) zák. o silničnej dopravě. Vo výroku II. za naplnenia
skutkovej podstaty priestupku dopravný úrad obvinenému uložil správny trest - pokutu, a to podľa § 35
ods. 6 písm. b) zák. o silničnej dopravě vo výške 99 000 Kč. Tretím výrokom bola žalobcovi uložená
povinnosť nahradiť náklady správneho konania paušálnou čiastkou vo výške 1 000 Kč, ktoré sa stali
splatnými nadobudnutím právoplatnosti tohto rozhodnutia, teda dňom 23.05.2018. Posledným výrokom

bolo rozhodnuté, že na úhradu pokuty vo výške 99 000 Kč a čiastky pripadajúcej na náklady konania
vo výške 1 000 Kč sa dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia započítajú vyššie uvedené
čiastky v celkovej hodnote 100 000 Kč, z kaucie zaplatenej dňa 18.01.2018 vo výške 100 000 Kč.
Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že žalobca mal vo veci vypovedať tak, že vodič -žalovaný je u neho zamestnaný cca tri týždne, pričom predtým vykonával prácu mechanika a vodiča
malých vozidiel. Vodič mal žalobcovi vysvetliť svoje konanie tak, že magnet umiestnil na snímač pohybu
z dôvodu, aby mohol bezpečne zaparkovať a urobiť si prestávku, pretože dlhšie nebolo kde nechať

odstavené vozidlo. Mal mu to poradiť poľský vodič, ktorý mu mal zaistený magnet dať. Vodič - žalovaný
si neskôr po zastavení cestnou kontrolou uvedomil, akého závažného protiprávneho konania sa dopustil
a je si vedomý, že nemožnosť zaparkovať mal riešiť iným spôsobom. Žalobca mal ďalej vypovedať, že
žalovanému-vodičovibolauznesenímštátnehozastupiteľstvauloženázatotokonaniepodmienkana12
mesiacov. Žalobca uviedol, že v minulosti žiaden jeho zamestnanec sa takéhoto priestupku nedopustil a

bol presvedčený, že sa tak závažného porušenia zákona o cestnej doprave už žiaden jeho zamestnanec
ani nikdy nedopustí, po tejto skúsenosti. Žalobca už v konaní pred správnym orgánom avizoval, že
pokutu bude vymáhať od samotného vodiča. Čo sa týka samotného konania vodiča, správny orgán
uviedol, že dopravný úrad vyhodnotil dáta z karty vodiča - žalovaného i vozidla a je z nich zrejmé,
že posledný úsek jazdy začal o 19.34 hod. dňa 17.01.2018, kedy bol vystavený expedičný list pre
prepravu autodielov z Kvasic do Považskej Bystrice a trval 2 hodiny a 23 minút. Nasledoval záznam

odpočinku od 22.01 hod. do okamihu vytiahnutia karty pri cestnej kontrole o 23.28 hod. Korešponduje
tomu aj výpis činnosti vodiča z karty vodiča zaobstaraný cestnou kontrolou. Z uvedeného dopravný
úrad usúdil, že vodič nebol nútený čerpať prestávku v jazde a mohol pokračovať v jazde až do miesta
vhodného k zastaveniu. Podľa názoru dopravného úradu chcel vodič dôjsť do cieľa cesty bez čerpania
bezpečnostnej prestávky, preto záznam časti doby jazdy potlačil použitím magnetu. Odôvodneniu

protiprávneho konania poskytnutému vodičom tak dopravný úrad neuveril. Dopravný úrad napokon
poukázal na zodpovednosť dopravcu, aby dostatočne preškolil vodičov o dobe jazdy a odpočinku
podľa nariadenia č. 561/2006, riadnom vedení svojich záznamov o týchto dobách a riadnom používaní
tachografu. Dopravný úrad taktiež vyhodnotil, že nemožno predpokladať, že k použitiu magnetu došlo
v dôsledku nedostatočných skúseností vodiča. Napokon z uvedeného odôvodnenia rozhodnutia tiež

vyplýva, že dopravný úrad nezohľadňoval skutočnosť, že si žalobca bude vymáhať pokutu od svojho
zamestnanca - žalovaného a vymáhanie pokuty označil tiež za neetické.

7. Z potvrdenia o prevzatí kaucie podľa zák. č. 111/1994 Sb. o silniční dopravě č. 004034 zo dňa
18.01.2018(čl.42)vyplynulo,žecelkovávýškakauciepredstavovala100.000,-Kčakauciabolavybraná

z dôvodu podozrenia, že by prípadné vymáhanie pokuty bolo spojené s neprimeranými nákladmi, príp.
nebolo možné vôbec. Potvrdenie o prevzatí kaucie bolo vydané dňa 17.1.2018 o 23.00 hod.

8. Z odpovede Krajského úřadu Zlínskeho kraje, odboru dopravy a silničního hospodářství, oddelení a
správnych agend sp. zn. K. XXXXX/XXXX L. zo dňa 13.10.2020 (čl. 38) vyplýva, že dňa 17.01.2018

Celní úřad pro Zlínsky kraj na silnici I/55 v Starom Meste (ČR) vykonal cestnú kontrolu prevádzkovania
medzinárodnej nákladnej dopravy zo strany žalobcu, pričom bolo zistené podozrenie z priestupku
dopravcu podľa zákona č. 111/1994 Sb o silničnej dopravě a následne bola od dopravcu požadovaná
kaucia vo výške 100 000 Kč, ktorá bola žalobcom zaplatená v hotovosti dňa 18.01.2018 oproti potvrdeniu
č.004034.PredmetnákauciabolanasledujúcideňuloženánadepozitnýúčetKrajskéhoúřaduZlínskeho

kraje. Krajský úřad Zlínskeho kraje vo veci priestupku žalobcu ako dopravcu vydal dňa 04.05.2018 pod
č.k. K. XXXX/XXXX L. rozhodnutie o uložení pokuty vo výške 99 000 Kč s nákladmi konania vo výške
1 000 Kč. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.05.2018. V súlade s § 35f odst. 2
zákona o silničnej dopravě bolo rozhodnuté o započítaní celej zloženej kaucie na pokrytie pokuty a
nákladovkonania.Dňa31.05.2019oprávnenáúradnáosoba-M.E.,referentodborudopravyacestného

hospodárstva - interným oznámením odboru ekonomickému Krajského úřadu Zlínskeho kraje požiadala
o prevedenie čiastky 99 000 Kč, ako platby pokuty a čiastky 1 000 Kč ako platby nákladov konania z
depozitného účtu do príjmov z výkonu štátnej správy. Následne dňa 12.06.2018 prebehla táto operácia
a pokuta a náklady správneho konania tak boli uhradené zo zloženej kaucie. Krajský úřad Zlínskeho
kraje teda žalobcovi ako dopravcovi nevracal žiadnu časť kaucie ani nevyžadoval žiadny doplatok.

9. Z výpovede žalovaného pred súdom (na pojednávaní dňa 23.02.2022) vyplýva, že čo sa týka
inkriminovanej jazdy, tak ak by šiel na svoju kartu z východu z Prešova do Maďarska, musel by robiť
pauzu, výkon by ho nepustil, preto šiel na cudzej karte. V Bratislave karty prehodil, dal si svoju a
pokračoval do Maďarska, kde po vykládke a nakládke šiel do Českej republiky. Keďže to žalovanému už

časovo nevychádzalo, tak založil magnet, aby mu to započítavalo pauzu a ráno mal následne vykladať
v Považskej Bystrici. Žalovaný vo svojej výpovedi všeobecne popisoval, ako sa nedali stíhať nakládky
a vykládky, ako sa realizovali cesty do Maďarska a že vodiči boli nútení používať cudzie karty alebo
magnet, aby stíhali nakládky a vykládky. Žalovaný popísal, že magnet funguje tak, že tachometerzaznamenáva pauzu, akoby auto stálo, zaznamenáva odpočinok, ale pritom auto ide ďalej, čo vie
zaznamenávať aj mýtny systém. Čo sa týka trestného konania v Českej republike, uviedol, že všetko
vzal na seba a povedal, že mu to dal jeden Poliak, lebo nechcel potopiť žalobcu. Na výslovnú otázku,

odkiaľ mal žalovaný magnet, žalovaný uviedol, že si ho musel zaobstarať a dal mu ho kolega, ktorý od
žalobcu odchádzal, a to N. O..

10. Z výpovede svedka F. E. vyplývajú iba zovšeobecnené informácie o fungovaní prepravy u žalobcu
a podmienkach. Svedok uviedol, že tovar sa nakladal väčšinou večer v K., E., F., teda celé východné

Slovensko. Ráno už musel byť tovar v Maďarsku, kde sa vyložil a hneď sa nakladali prázdne bedne,
koše a utekalo sa naspäť na východ do Košíc a Prešova. Nakladali sa komponenty pre automobilky. Po
vykládke v Prešove zase došla SMS, že nakládka bude večer o 18.00-19.00 hod. v Košiciach s tým, že
sa to večer naložilo a ráno musel byť tovar opäť v Maďarsku. Bolo toho veľa na psychiku a bola to aj
fyzická záťaž. Spali po 2-3 hodiny denne a potom opätovne išli nakladať a vykladať tovar. Uviedol, že do
práce nastúpil v nedeľu večer a skončil v sobotu nadránom. Niekedy vyšla pauza 9-hodinová na spánok,

ale málokedy sa to stávalo. Uviedol, že magnety u žalobcu patrili medzi povinnú výbavu. Buď už boli v
aute, alebo vodiči používali cudziu kartu. Uviedol, že školenie BOZP neabsolvoval. Zamestnávateľ podľa
svedka mal určite vedomosť o používaní magnetov, inak by nedával také termíny nakládok a vykládok,
pretože by sa to fyzicky ani normálne nestíhalo. Používalo sa to len kvôli tomu, aby sa stíhali vykládky
a nakládky a keď chcel zamestnanec niečo aj zarobiť. Jedna preprava z Prešova do Maďarska a späť

bola hodnotená na 100 EUR. To, ako vykonal túto cestu, bolo na vodičovi, ale musel to urobiť tak, aby
stihol na druhý deň ďalšiu nakládku, keď už mal aj SMS. Nepriamo boli robené na nich tlaky, že či pôjde
na nakládku a vykládku opäť, že nemá kto ísť a bolo by dobré a nepriamo na nich tlačili, že zarobia.
Vysvetlil aj skutočnosť týkajúcu sa časovej tiesne a výkonu zvládnuť takéto cesty tak, že v Košiciach sa
nakladalo večer o 20.00 hod. s tým, že denný pracovný čas vodiča je maximálne 15 hodín a to len 3x

do týždňa. Keď začínal na stanovišti vo Veľkom Šariši, pokračoval do Košíc a keď došiel do Košíc, bola
to už hodina. O 20.00 hod. bola nakládka, potom mal čakať pri nakládke 2-3 hodiny, naložilo sa to okolo
23.00 hod. a nasledovala cesta do Maďarska pod hraničným prechodom Rajka pri Bratislave a cesta do
Bratislavy trvala čistej jazdy 6 hodín s tým, že medzitým je povinná prestávka 45 minút. O 23.00 hod.,
keď odchádzal z Košíc, v Bratislave bol o 6.00 hod. ráno a vykládka bola o 8.00 hod. ráno v danom

meste v Maďarsku pod Rajkou, 13-15 km. Už keď začal večer o 19.00 hod. odchádzať do Košíc, už mal
13 hodín cez svoj pracovný čas. Kým vyložil tovar, bolo 9.00 hod ráno, kým vyložili obaly, bolo 10.00
hod. a o 11.00 hod. boli naspäť na Slovensku a išli naspäť na východ. Už toto nevychádzalo časovo,
v noci musel urobiť tak, aby mu z Košíc do Bratislavy vyšla pauza. Nemal vedomosť o tom, že by bol
vodič prichytený s magnetom. Vysvetlil, že v tachografe je tachografová karta, ktorá zaznamenáva jazdy

a pauzy. V Košiciach musel dať kartu vonku a založiť novú kartu a na nej došiel až do Bratislavy. Keď
došiel do Košíc o 20.00 hod., povinnú prestávku si musel dať do ráno do 5.00 hod. V Košiciach kartu
vytiahol vonku, založil druhú kartu, aby mohol pokračovať ďalej alebo si dal magnet. Jeho karta, ktorá
bola vybratá, na ňu sa nevykonávala žiadna činnosť, keďže nebola vložená do tachografu. V Bratislave
po pauze už mal kartu vonku a ráno ju mohol dať do tachografu. Začal svoj pracovný čas, išiel do

Maďarska, vyložil, naložil, cez deň jazdil na svojej karte a vrátil sa naspäť na východ. Uviedol, že dostali
nepriamy príkaz od zamestnávateľa, že bolo by dobré, aby použili magnety, priamo to nepovedal, že
majú si založiť magnet, ale že si majú nejako pomôcť, aby stíhali nakládky a vykládky. Bolo im povedané,
že pokiaľ sa im v práci nepáči, môžu odísť, nebola tam priama hrozba ukončenia pracovného pomeru.
Svedok pracovný pomer u žalobcu ukončil, pretože už fyzicky a psychicky to bolo na neho veľa. Vedel,

že používanie magnetu je protiprávne. U žalobcu pracoval cca rok. Uviedol, že u žalobcu boli platení
minimálnou mzdou plus čo zarobili naviac, mali ,,kešovku“ v obálke pripravené peniaze. Stravné lístky
sa dostávali nie na deň, ale od prepráv, napr. mal 9 prepráv, dostal 10 lístkov. So žalovaným sú bývalí
kolegovia, stretávajú sa ako kamaráti jeden až dvakrát do mesiaca na benzínovej pumpe na káve.

11. Z verejne dostupného kurzového denného lístka ECB (na stránkach Národnej banky Slovenska)
vyplýva, že ku dňu zloženia kaucie 100 000 Kč bola hodnota 1 EUR = 25,365 CZK. Suma 100 000 Kč
tak ku dňu zloženia zo strany žalobcu predstavovala 3 942,44 EUR.

12. Takto zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa § 230 ods. 1, 2, 3 Trestného zákona účinného

v Českej republike, ďalej § 27 zákona č. 111/1994 Sb. o silniční dopravě účinného v Českej republike,
§ 35 ods. 2 citovaného zákona, § 179 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, § 179 ods. 2
Zákonníka práce, § 186 ods. 1 Zákonníka práce, § 191, § 220 Zákonníka práce. Súd I. inštancie takto
právne dôvodil:13. Súd I. inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v
celom rozsahu dôvodná, nakoľko žalobca preukázal, že žalovaný konal protiprávne pri plnení svojich

pracovných úloh, keď použil magnet na digitálny tachograf, čo dokonca napĺňalo znaky trestného
činu, pričom toto protiprávne konanie žalovaného žalobca preukázal predložením protokolu o výsluchu
žalovaného ako aj uznesenia o podmienečnom odložení podania návrhu na potrestanie žalovaného.
Zároveň žalobca preukázal vznik škody na jeho strane v podobe zaplatenej kaucie, ktorá sa započítala
na neskôr vyrubenú pokutu uloženú v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, a teda žalobca

preukázal aj príčinnú súvislosť medzi škodou a protiprávnym konaním žalovaného. Z listinných dôkazov
vyplýva, že žalovaný sa v trestnom konaní priznal k spáchaniu daného činu - umiestneniu magnetu na
snímač otáčok kardanového hriadeľa a spontánne vypovedal, že získal magnet od poľského vodiča.
Až v aktuálnom konaní pred súdom, a to tiež nie pri prvom úkone (odpore) alebo až následne, v
priebehu konania, vypovedal odlišne a tvrdil, že magnet získal od bývalého vodiča žalobcu N. O. a že
predmetný magnet použil so súhlasom, resp. na pokyn, či nepriamy nátlak žalobcu. Súd ale považoval

uvedené tvrdenia žalovaného za účelové a navyše príliš všeobecné, keď žalovaný žiadnym spôsobom
nepreukazoval, či práve v danom konkrétnom prípade jazdy dňa 17.01.2018 bol nútený použiť magnet
za účelom splnenia pracovných úloh uložených žalobcom. Súd I. inštancie na základe vykonaného
dokazovania pritom vyhodnotil, že vzhľadom na charakter konania žalovaného šlo o úmyselné zavinenie
škody, prinajmenšom vo forme nepriameho úmyslu (žalovaný vedel, že svojím konaním môže spôsobiť

škodu a pre prípad, že vznikne bol s týmto výsledkom uzrozumený, pretože vedel, že použitie magnetu
bolo protiprávne a môže byť postihnuté sankciami). Na daný prípad pritom podľa názoru súdu I. inštancie
nemožno aplikovať § 187 Zákonníka práce o pomernom výpočte výšky škody podľa miery zavinenia
zamestnanca a zamestnávateľa, pretože v konaní nebolo preukázané, že by škodu spôsobil porušením
povinností aj zamestnávateľ.

14. Čo sa týka výpovede žalovaného i svedka, tieto výpovede boli v prevažnej časti veľmi
zovšeobecňujúce - týkali sa všeobecne vykonávaných jázd do Maďarska. V danom prípade ale
žalovaný realizoval pilotnú jazdu do Českej republiky a z výpovede žalovaného nevyplynulo, že by bolo
nevyhnutné pre realizovanie danej cesty použitie magnetu a zároveň z výpovedí nemožno považovať

za preukázané, že by sa na použití magnetu, a teda protiprávnom konaní i zavinení škody, nejakým
spôsobom, priamo, či nepriamo, podieľal samotný žalobca. Žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné
bremeno,žebypoužitiemagnetubolonevyhnutnépresplnenietejtopracovnejúlohy,čipracovnýchúloh,
ktoré vykonal pred tým, alebo po tom, a teda, že by žalobca vzhľadom na rozpis plánovaných jázd musel
rátať, či vyžadovať takéto nelegálne obchádzanie riadneho zápisu jazdy. Súd sa v tomto smere pokúsil

zaobstarať aj dôkaz nad rámec návrhu žalovaného, a to plánu jázd - tzv. stasky, z ktorého by vyplývalo,
aké bolo skutočné vyťaženie žalovaného v práci v danom mesiaci január 2018, či predchádzajúcom
mesiacidecember2017.Vzhľadomvšaknauplynutúdobu,žalobcaužnedisponovaltýmitoúdajmi,ktoré
by mohli napomôcť žalovanému preukázať, či si plán práce - rozpis jázd, skutočne vyžadoval nelegálne
spôsoby obchádzania riadneho zápisu realizovaných jázd.

15. Čo sa týka škody na strane žalobcu, túto súd I. inštancie považoval za preukázanú z rozhodnutia
Krajského úradu Zlínskeho kraje, odbor dopravy a silničního hospodářství zo dňa 04.05.2018 a
potvrdenia o zložení kaucie zo dňa 18.01.2018. Následne je zrejmá príčinná súvislosť medzi škodou
a protiprávnym konaním žalovaného, pretože práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného, ku

ktorému sa žalovaný v trestnom konaní doznal, bola žalobcovi uložená pokuta a náhrada trov správneho
konania v celkovej výške 100 000 Kč. Na úhradu pokuty a trov konania pritom bola použitá kaucia,
ktorú žalobca musel zložiť, ak chcel uvoľniť zaistený kamión a vodiča, vo výške 100 000 Kč. V čase
úhrady uvedenej sumy zo strany žalobcu, t.j. ku dňu 18.01.2018 predstavovala pritom suma 100 000 Kč
ekvivalent 3 942,44 EUR, ktoré musel žalobca vynaložiť na zaplatenie kaucie, resp. následne vyrubenej

pokuty a trov správneho konania.

16. Predchádzajúci rozsudok súdu I. inštancie 21 Cpr 13/2020-120 zo dňa 22.04.2022 nadobudol
právoplatnosť v prvom čiastočne vyhovujúcom výroku, ktorým zaviazal súd žalovaného na zaplatenie
sumy 348 €, vzhľadom na skutočnosť, že voči nemu podal odvolanie iba žalobca.

17. V tu posudzovanom rozsudku súdu I. inštancie vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a závery a
s poukazom na citovanú právnu úpravu súd I. inštancie vyhovel žalobe žalobcu aj v zostávajúcej časti
a zaviazal žalovaného na zaplatenie zostávajúcej časti náhrady škody vo výške 3 594,44 EUR.18. O náhrade trov konania súd I. inštancie rozhodol podľa pomeru úspechu strán sporu v zmysle §
255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako plne úspešnému priznal voči žalovanému, ktorý bol v konaní

(vrátane odvolacieho konania) v celom rozsahu neúspešný, nárok na náhradu trov konania, vrátane trov
odvolacieho konania, v plnom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

19.ProtirozsudkusúduI.inštanciepodalodvolaniežalovanýzdôvodovpodľa§365ods.1písm.e)CSP,

teda že súd I. inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
písm. f), teda že súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,písm.g),žezistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnej
obrany a písm. h), teda že rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

20. Vpodanomodvolanížalovanýuvádzal,žedňa17.05.2024sanaOkresnomsúdePrešovuskutočnilo
pojednávanie, na ktorom súd vyzval žalobcu, aby predložil plán jázd a zoznam vykonaných jázd
žalovaného v mesiaci január 2018 a december 2017. prípadne aby doložil tzv. stasky za uvedené
obdobie. Žalobca uvedené dôkazy nepredložil, pričom uviedol, že to nie je v jeho možnostiach /
objektívnych príčin - /dôvodu uplynutia času. po ktorý sa takéto záznamy uchovávajú. Súd uvedenú

argumentáciu nedoloženia potrebných dôkazov akceptoval a viac neskúmal, pričom žalovaný má za
to, že takýto postup súdu nebol správny a vzhľadom na nedoloženie predmetných dôkazov, súd I.
inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, pretože pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal
z nepravdivých a neúplných informácii.

21. Žalovaný zdôraznil, že povinnosť k predloženiu predmetných dôkazov uložil samotný súd, žalobca
ich napriek zákonnej povinnosti k archivácii účtovných dokladov nepredložil, pričom tieto dôkazy mohli
svedčiť možno aj v jeho prospech, avšak žalovaný má za to, že uvedené dôkazy neboli predložené
z dôvodu, že by len potvrdili tvrdenia žalovaného a svedka E., že škoda vznikla plánovaním trás zo
strany žalobcu, ktoré nebolo možné realizovať bez porušenia príslušných právnych predpisov, napr. bez

použitia „magnetu“. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak žalobca splnil súdom uloženú povinnosť,
ktorá mu vyplýva z právnych predpisov, tak by sám potvrdil svoje zavinenie na vzniknutej škode.

22. Uvedeným žalovaný poukazuje na skutočnosť, že k predmetnej udalosti, ktorá je predmetom sporu
došlo dňa 17.01.2018, žaloba bola žalobcom podaná dňa 03.10.2019, a tak požiadavka súdu, aby

žalobca predmetné dôkazy doložil, pričom sa tak nestalo, v dôsledku čoho má žalovaný za to, že došlo
k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré tvorili podklad pre rozhodnutie vo veci samej v neprospech
žalovaného, a to len z dôvodu neodôvodnenej zmeny postoja súdu na ním vznesenú požiadavku voči
žalobcovi.

23. Žalovaný dáva do pozornosti znenie list. § 9 ods. 3 písm. b) Zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii
pracovného času v doprave, v zmysle ktorého: ..Zamestnávateľ je povinný zaznamenával pracovný čas,
prúcu nadčas u čas pracovnej pohotovosti mobilných zamestnancov a uchovával záznamy v čitateľnej
podobe najmenej dva roky po uplynuli obdobia, na ktoré sa vzťahujú. Žalobca nielenže ignoroval výzvu
súdu, ale aj porušil jeho zákonnú povinnosť, vyplývajúcu zo zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii

pracovného času v doprave, stanovenú v ust. § 9 ods. 3 písm. b) predmetného zákona. K tvrdeniu
žalobcu o nemožnosti archivácie žalovaný poukázal na ust. § 35 ods. 3 písm. d) zákona č. 431/2002 Z.
z. o účtovníctve, v zmysle ktorého: ..Účtovné záznamy sa uchovávajú takto: účtovné záznamu ktoré sú
nositeľmi informácie týkajúcej sa spôsobu vedeniu účtovníctva, a účtovné záznamy, ktorými sa určuje
systém uchovávania účtovnej dokumentácie, počas desiatich rokov nasledujúcich po roku, v ktorom

sa naposledy použili..“. Tzv. staska. resp. výkaz evidencie a činnosť výkonu vozidla je podkladom pre
vystavenie faktúry, a tak je nepochybne účtovným záznamom v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia,
čoznamená,žejepovinnosťoužalobcuuschovávaťtakýtodokladnajmenejpodobu10tokov.Vzhľadom
nauvedené,niejemožnéospravedlniťargumentžalobcuotom,ženedisponujepredmetnýmidokladmiz
dôvodu nemožnosti archivácie, ani nie je relevantné takéto tvrdenie akceptovať, či v konečnom dôsledku

vyhodnotiť v prospech žalobcu. Súd I. inštancie v odôvodnení napádaného rozsudku žiadnym spôsobom
nevysvetlil, prečo upustil od požiadavky na predloženie dôkazov zo strany žalobcu, a nadväzne, prečo
nesplnenie uvedenej povinnosti zo strany žalobcu hodnotil v neprospech žalovaného, keďže žalobca
počas celého konania nepredložil jediný dôkaz, dokonca ani neoznačil, ktorým by rozporoval tvrdeniažalovaného a svedka E. o plánovaní trás v rozpore s právnymi predpismi. Samotný postoj žalobcu k veci,
a teda jeho neposkytnutie vysvetlenia na výzvu súdu podporuje a contrario tvrdenie žalovaného o tom,
že tvrdenia žalobcu nie sú hodnoverné a tiež, že svojim postojom má len snahu zakryť porušenie svojich

povinností stanovených právnymi predpismi. Žalovaný považoval uvedené za neprípustné, trvá na tom,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, resp. splnenia povinnosti predloženia dôkazu opaku,
za účelom vyvrátenia tvrdení žalovaného, no napriek tomu bolo rozhodnuté v jeho prospech.

24. Žalovaný ďalej poukázal na to, že súd nezohľadnil v napadnutom rozsudku výpoveď svedka F.

E., ktorý svojimi tvrdeniami taktiež potvrdil, že bez použitia tzv. „magnetu“ bolo vykonanie žalobcom
stanovenýchanaplánovanýchjázdnerealizovateľné.Nemožnoopomenúť,žeplánovanieciestjeúlohou
žalobcu.

25. V nadväznosti na výpoveď svedka F. E., žalovaný uviedol, že z tejto okrem iného vyplynulo, že
magnety patrili k povinnej výbave vozidiel žalobcu, pričom tento ich nepriamo nútil k ich využívaniu, resp.

nepriamo sa im vyhrážal, že o prácu prídu, ak sa im jeho postupy a pracovné zvyklosti nepáčia. Samotný
svedokuviedol,žemuselpracovnýpomeružalobcuukončiť,pretožetoužpsychickyafyzickynezvládal.
Za účelom vyvrátenia týchto tvrdení žalobca opätovne nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval
opak. Napriek tomu súd I. inštancie informácie vyplývajúce z výsluchu svedka E., navzdory absencii
akýkoľvek iných dôkazov, z ktorých by vyplýval opak, žiadnym spôsobom nezohľadnil v rámci vydaného

rozhodnutia, čo viedlo k podľa názoru žalovaného k vyvodeniu nesprávnych záverov a nadväzne k
nesprávnemu vyhodnoteniu podielu zodpovednosti žalobcu na vzniknutej škode. Nemožno opomenúť,
že konateľ žalobcu počas celého konania nevyužil svoje právo sa osobne vyjadriť, a to napriek návrhu,
ktorý bol následne zobratý späť. Uvedený postoj len potvrdzuje pasivitu žalobcu, a teda opätovne
potvrdzuje skutočnosť, že žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorým by rozporoval tvrdenie žalovaného

a svedka E. o zavinení žalobcu na vzniknutej škode.

26. Žalovaný nespochybňuje skutočnosť, že konal protiprávne, avšak uvádza, že tak konal v dôsledku
pokynov žalobcu. O pravdivosti jeho tvrdenia o tom, že predmetný magnet do vozidla umiestnil na
pokyn žalobcu, svedčí aj výpoveď svedka F. E., ktorú však súd v napadnutom rozsudku nezohľadnil.

Súd I. inštancie v napadnutom rozsudku, konkrétne v bode 38. uvádza, že výpovede žalovaného
a svedka sú v prevažnej časti zovšeobecňujúce, čo žalovaný v celom rozsahu rozporuje. Žalovaný má
za to, že z jeho výpovede, ako aj z výpovede svedka jasne vyplýva, že používanie magnetu zo strany
žalobcu je bežné, pričom žalobca tak koná s vedomosťou o protiprávnosti tohto konania, spoliehajúc
sa na prípadné sankcionovanie jeho zamestnancov. Nepravdivosť uvedených tvrdení nebola žalobcom

žiadnym spôsobom vyvrátená, a teda je nutné ich vyhodnocoval ako pravdivé tvrdenia žalovaného.

27. V zmysle zásad civilného sporového procesu má súd pri rozhodovaní vychádzať z predložených
a realizovaných dôkazov, a nie vyhodnocovať súvislosti podlá myšlienkových úvah niektorej zo
strán sporu. Za predpokladu, že súd I. inštancie označil tvrdenia žalovaného a svedka E. za

„zovšeobecňujúce“, tak za účelom naplnenia zásady kontradiktórnosti konania neboli zo strany žalobcu
predložené žiadne dôkazy, ktoré by aj tieto údajne „zovšeobecňujúce“ tvrdenia rozporovali, pričom
žalobca je tým subjektom, ktorý má povinnosť plánovať trasy, evidovať ich vykonanie, fakturovať si za
nehoodmenuavneposlednáradearchivovaťvšetkysúvisiacedokumentyvzmysleprávnychpredpisov.
Žalovaný napáda predmetný rozsudok v celom jeho rozsahu, pretože má za to, že súd I. inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav bol podľa
názoružalobcunesprávnevyhodnotený,čopodľanázoružalovanéhoviedloknesprávnemurozhodnutiu
vo veci samej.

28. S ohľadom na vyššie uvedené žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že v celom

rozsahu nesúhlasí s predmetným rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 13.08.2024. č. k.:
19Cpr/12/2023-220vrozsahurozhodnutia,apretonavrhol,abyodvolacísúdzmenilnapadnutýrozsudok
takto:
I. Žaloba sa v celom rozsahu zamieta.
II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %

alternatívne, aby rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 13.08.2024. č. k.: 19Cpr/12/2023-220 zrušil
a vrátil vec k ďalšiemu konaniu, a to v rozsahu ustanovenia § 365 ods. Civilného sporového poriadku.

29. K podanému odvolaniu sa žalobca nevyjadril.30. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359

CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/f/ g/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§

380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a
dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je
vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).

31.Podľaustanovenia§387ods.1,ods.2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,ak
jevovýrokuvecnesprávne.Aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

32. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu I. inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so
závermi súdu I. inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia
odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení
rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať

taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade
jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

33. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu I. inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna,

objektívna, presvedčivá. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalovaný uvádzal v odvolaní, vyriešil už súd
I. inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu I. inštancie a odvolacieho súdu nie je
možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

34. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 CSP zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie
je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné

pochybenia súdu I. inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 CSP dôvodom na podanie
odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie
zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 CSP oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

35. Pretože odvolací súd preberá súdom I. inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie stranami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel ksprávnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd

nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu I. inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

36. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože
povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé

odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán.
Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a

domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený
skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom
požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou

požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo
neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu,
tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom
odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť
i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

37. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.
2 CSP). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z
potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného

aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom I. inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku
z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

38. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu I. inštancie týkajúce
sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd I.
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a
námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie

nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd I. inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je
postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.39. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz

hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

40. Súd I. inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil
a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené
vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov)
by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich
komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku
ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného

v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie).
V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne
zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo
odôvodnil. Okolnosti namietané stranami v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá

by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu I. inštancie.

41. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,
ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,

prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm.
f/ CSP je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého
možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť

žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

42. K odvolaciemu dôvodu strán podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP o nesprávnom právnom posúdení
veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom

prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd I. inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne
dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. napokon polemika o nesprávnosti súdom I. inštancie vysloveného
právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalovaným, pričom žalovaným namietaná
nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre
konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu I. inštancie. Súd I. inštancie správne právne vec

posúdil.

43. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu I. inštancie sa potom žiada dodať nasledovné:

44. K podstatnej odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nepredloženia archívnych dokladov,

a to plánu jázd, zoznamu vykonaných jázd žalovaného v mesiaci január 2018 a december 2017,
prípadne doloženia tzv. „stasiek“ za uvedené obdobie odvolací súd uvádza: Súd I. inštancie postupoval
v predmetnej veci s poukazom na to, že sa jedná o individuálny pracovnoprávny spor podľa osobitných
procesných pravidiel vymedzených v § 316 a nasl. Civilného sporového poriadku. V zmysle § 319 CSPsúd môže vykonať aj tiet dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz; na tento účel je zamestnávateľ povinný
poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. V intenciách tohto ustanovenia súd

I. inštancie vyzval žalobcu, aby predložil v súdnom konaní, po pojednávaní dňa 17.05.2024 plány
jázd a zoznam vykonaných jázd žalovaného v mesiaci január 2018 a december 2017, prípadne tzv.
„stasky“ za uvedené obdobie. Žalobca listom zo dňa 27.05.2024 uvádzal, že z objektívnych príčin nie
je v jeho možnostiach požadované plány jázd predložiť, a to kvôli uplynutiu času, pre ktorý sa takéto
záznamy uchovávajú, pričom poukázal na § 9 ods. 3 písm. b) zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii

pracovného času v doprave, podľa ktorého zamestnávateľ je povinný zaznamenávať pracovný čas,
prácu nadčas a čas pracovnej pohotovosti mobilných zamestnancov a uchovávať záznamy v čitateľnej
podobe v podobe najmenej dva roky po uplynutí obdobia, na ktoré sa vzťahujú, ako aj čl. 33 bod 2
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ č. 165/2014 zo 04.02.2014) o tachografoch v cestnej
doprave,podľaktoréhodopravnépodnikyuchovávajúzáznamovélistyavýtlačky,aksúvýtlačkyurobené
na účely dosiahnutia súladu s čl. 35 v chronologickom poradí a v čitateľnej podobe najmenej jeden

rok po ich použití a poskytnú kópie dotknutým vodičom, ktorí o ne požiadajú. Z citácie uvedených
právnych predpisov je zrejmé, že k momentu pojednávania uplynula dlhšia doba ako dva roky, ktorú
zákon vyžaduje pre uchovanie dopravných záznamov, resp. dlhšia ako jeden rok v zmysle citovaného
čl. 33 bodu 2 Nariadenia Európskeho parlamentu. Za tejto situácie v zmysle § 319 CSP nie je možné
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať takúto súčinnosť, keďže miera spravodlivosti je vyjadrená

najmä v právnom poriadku a právny poriadok takúto povinnosť zamestnávateľovi neukladá.

45. Naviac je potrebné dodať , že napriek tomu, že sa súd I. inštancie pokúšal v zmysle § 319 CSP
vykonávať dokazovanie aj nad rámec dôkazných návrhov zo strany zamestnanca, vedenie dokazovania
smerom naznačeným na pojednávaní dňa 17.05.2024 by nesmerovalo k popretiu úmyselného zavinenia

zo strany žalovaného. Z ďalších listinných dôkazov produkovaných v konaní pred súdom I. inštancie,
a to najmä protokolu o výsluchu podozrivej osoby založenom na čl. 5, ako aj uznesenia Okresného
štátneho zastupiteľstva v Uherskom Hradišti založenom na čl. 9 vyplýva, že žalovaný sa konania dopustil
samostatne, bez príkazu zamestnávateľa. Ak by chcel takto zistený skutkový stav v rámci civilného
súdneho konania zvrátiť, musel by žalovaný preukázať, že dostal priamy pokyn zo strany žalobcu

k nezákonnému konaniu vo forme trestnej činnosti a umiestňovania magnetu na meracom zariadení
kamiónu. Týmto smerom však ani zamýšľaný dôkazný postup súdu I. inštancie nemohol tieto skutočnosti
preukázať, teda takýto pokyn asi len ťažko by bol zistiteľný z knihy jázd alebo z podobných dôkazov,
ktoré žiadal predložiť súd I. inštancie.

46. Zistený skutkový stav súdom I. inštancie podáva jasný a zreteľný, jednoznačný obraz v miere bez
pochybností, akým spôsobom prebehlo úmyselné konanie zo strany žalovaného a akým spôsobom bola
spôsobená škoda voči žalobcovi. Keďže k uvedeným dopravným záznamom je platná osobitná právna
úprava, poukaz žalovaného na lehoty uchovávania účtovných záznamov v zmysle zákona č. 431/2002
Z.z. o účtovníctve je nenáležitý.

47. K ďalšej podstatnej odvolacej námietke žalovaného, v ktorej poukazoval na výpoveď svedka F.
E., ktorý podľa žalovaného potvrdil, že bez použitia magnetu by boli jazdy naplánované a stanovené
žalobcom nerealizovateľné, k tomuto odvolací súd uvádza, že súd I. inštancie vyhodnotil vykonané
dokazovanie správne, v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, ako je uvedené

vyššie a je teda na súde, ktorému dôkaznému prostriedku prisúdi príslušnú dôkaznú váhu. Ani
podľa názoru odvolacieho súdu takýto záver, ktorý prezentuje žalovaný z výpovede svedka F. E.
nevyplýva. Svedok sa len všeobecne vyjadroval k pracovným pomerom u žalobcu k jazdám prevažne
vykonávanýmdoMaďarskejrepubliky,ničkonkrétnevšaknevypovedalkinkriminovanejjazdenaúzemie
Českej republiky, ktorá bola aj podkladom pre trestné stíhanie trestného činu u žalovaného. Tvrdenia

žalovaného o nátlaku zo strany žalobcu, ako aj výpoveď svedka F. E. preto súd I. inštancie správne
vyhodnotil. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje, že rozumie zámeru žalovaného a jeho snahe
vyviniť sa z predmetného konania, listinné dôkazy založené v súdnom spise však svedčia o opačnom
skutkovom priebehu situácie, ako tvrdí žalovaný. Ak by sa chcel žalovaný zo vzniknutej situácie
vyviniť, resp. preukázať spoluzodpovednosť zamestnávateľa musel by v konaní preukázať priamu

účasť žalobcu, resp. jeho konateľa na vlastnej trestnej činnosti, k čomu však v konaní neboli dané ani
len nepriame dôkazy alebo indície, a preto ani odvolací súd o správne zistenom skutkovom súdom I.
inštancie nemal dôvod pochybovať.48. V tomto smere odvolací súd uvádza, že aj prípadný protiprávny pokyn zamestnávateľa, ktorý
však v konaní nebol ničím preukázaný by nebol zamestnanec povinný splniť. Každý je povinný
odmietnúť navádzanie k úmyselnej trestnej činnosti. Ak by zamestnanec chcel znížiť mieru svojej

zodpovednosti za úmyselné konanie v zmysle predpisov pracovného práva, musel by preukázať priamy
pokyn zamestnávateľa na umiestnenie magnetu na tachometri kamióna, čo však v konaní preukázané
nebolo. Na doplnenie celkového kontextu veci odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 24. augusta 2017 sp. zn. 6 Cdo 138/2016 publikované pod č. 15/2018
v Zbierke súdnych rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a súdov SR : „ Splnenie protiprávneho pokynu

zamestnávateľa nie je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť konania zamestnanca a v individuálnych
prípadoch môže zakladať spoluzodpovednosť zamestnávateľa na vzniknutej škode (§ 187 ods. 1
Zákonníka práce). Vedomosť zamestnanca o protiprávnosti pokynu zamestnávateľa je relevantná iba
z hľadiska posúdenia povahy jeho zavinenia.

49.Odvolacísúdvprejednávanejvecipotomdospelkzáveru,žeodvolaciedôvodyuvádzanéžalovaným

nie sú naplnené.

50. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS
251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu žalovaného, nespôsobilú
už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou

odpoveďou.

51. Preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov,
napadnutý rozsudok súdu I. inštancie v merite veci ako vecne správny potvrdil, keď tento správne
rozhodol i o nároku na náhradu trov konania. Aj v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne,

úplné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu I. inštancie v časti trov konania.

52. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods.
1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, preto mu odvolací súd priznal
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd

I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

53. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).