Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 19, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25CoPr/1/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124204727
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marian Hoffmann, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124204727.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a

členov senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v právnej veci žalobcu: A. B. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., proti žalovanému: Technické služby mesta Humenné,
so sídlom Sninská 27, 066 01 Humenné, IČO: 00 186 155, o náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29Cpr/7/2024 - 91 zo dňa 11.11.2024, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok súdu I. inštancie.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd I. inštancie“) rozhodol rozsudkom č.k. 29Cpr/7/2024-91 zo dňa

11.11.2024 tak , že žalobu zamieta, nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.

2. Z odôvodnenia rozsudku súdu I. inštancie vyplýva, že zistil tento skutkový stav:

3. Žalobca bol dňa 18.06.1990 vymenovaný do funkcie riaditeľa žalovaného. Z obsahu predloženého
menovacieho dekrétu (č.l. 20) vyplýva, že dňom ustanovenia do funkcie vzniká medzi ním a žalovaným
pracovný pomer a kodifikuje sa uzatvorenie pracovnej zmluvy. Odvolaním z funkcie, ani vzdaním sa

funkcie pracovný pomer sa neukončí, o skončení pracovného pomeru platia príslušné ustanovenia
Zákonníka práce.

4. Keďže v čase uvedeného menovacieho dekrétu bol žalobca zamestnancom žalovaného na základe
pracovnej zmluvy, jeho ustanovením do funkcie došlo k úprave pracovnej zmluvy dňa 18.06.1990, čo
nesporne vyplýva z predloženej listiny na č.l. 7.

5. Súdu I. inštancie bola predložená aj ďalšia pracovná zmluva uzatvorená medzi Mestským národným
výborom v Humennom a žalobcom v súvislosti s jeho ustanovením do funkcie uzatvorenej 02.07.1990.

6.Dňa12.06.1990podč.10/91bolžalobcaprimátoromMestaHumennéodvolanýzfunkcievzmysleust.
§ 13 ods. 2 písm. d) zákona č. 369/90 a dňa 19.06.1990 mal primátor mesta zrušiť uvedené rozhodnutie.

7. Z predloženého rozsudku Okresného súdu v Humennom zo dňa 08.06.1995 pod sp. zn. 10C/759/94

nesporne vyplýva, že na základe žaloby žalobcu rozsudkom Okresného súdu v Humennom pod sp. zn.
10C/785/93 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 12Co/618/93 zo dňa 23.05.1994 bolo
rozhodnuté, že odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa Technických služieb Mesta Humenné opatrením
Mestského úradu v Humennom zo dňa 19.06.1991 je neplatné.8. Dňa 24.06.1991 bola medzi stranami uzatvorená dohoda o zmene pracovnej zmluvy s uvedením,
že od 24.06.1991 bude pracovník po dohode s organizáciou vykonávať druh práce a to konkrétne,

funkciu vedúceho odborného technického pracovníka. Na žiadosť žalobcu bola medzi stranami sporu
dňa 19.08.1991 uzatvorená dohoda o rozviazaní pracovného pomeru s účinnosťou od 20.08.1991 (č.l.
9).

9. Žalobca sa v konaní vedenom na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 10C/759/94 domáhal

určenia neplatnosti dohody o zmene funkcie žalobcu, ako aj určenia, že je neplatná dohoda o rozviazaní
pracovného pomeru a že jeho pracovný pomer trvá.

10. Z rozsudku Okresného súdu v Humennom zo dňa 08.06.1995 nesporne vyplýva, že súd určil, že
dohoda zo dňa 24.06.1991 o zmene funkcie žalobcu je neplatná; zamietol žalobu o určenie, že je
neplatná dohoda o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 19.08.1991, ako aj o určenie, že pracovný

pomer trvá nepretržite od 18.06.1990 z dôvodu, že žaloba bola podaná po prekluzívnej lehote v zmysle
ust. § 64 Zákonníka práce.

11. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 08.02.1996 pod sp.
zn. 12Co/363/95 s dátumom právoplatnosti 07.03.1996.

12. Z predloženého rozsudku Okresného súdu Poprad 7Cpr/9/2016 ďalej vyplýva, že žalobca opätovne
podal žalobu o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru v konaní vedenom na
Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 16C/592/99, ktorý rozsudkom zo dňa 07.06.1999 žalobu
zamietol a tento bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.01.2000 pod sp.

zn. 4Co/496/99, v ktorom sa konštatovalo, že návrh žalobcu ohľadom tvrdenia, že dohoda o skončení
pracovného pomeru zo dňa 19.08.1990 je neplatná, už bola právoplatne vyriešená.

13. Žalobca na Okresný súd v Poprade pod sp. zn. 7Cpr/9/2016 podal žalobu o náhradu mzdy voči
Mestu Humenné s tvrdením, že je právnym nástupcom Mestského národného výboru v Humennom, s

ktorým dňa 02.07.1990 uzatvoril pracovnú zmluvu na pozíciu riaditeľa Technických služieb (č.l. 8).

14. Okresný súd v Poprade rozsudkom zo dňa 09.02.2018 žalobu žalobcu zamietol a uvedený rozsudok
bol potvrdený rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 19.11.2019 pod sp. zn. 4CoPr/3/2019. Aj
z uvedených súdnych rozhodnutí vyplýva, že pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na ušlú

mzdu s príslušenstvom je rozhodné ukončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 19.08.1991 u
zamestnávateľa Technické služby Mesta Humenné k 20.08.1991. Žalobca tvrdené skutkové okolnosti
o konkludentnom vzniku pracovného pomeru so žalovaným nepreukázal. Jednotlivé listinné dôkazy,
na ktoré poukázal, konkrétne na podanie primátora žalovaného zo dňa 12.06.1991, ako aj na iné
listinné dôkazy týkajúce sa jeho odvolania z funkcie riaditeľa, ďalej zrušenia uvedeného rozhodnutia,

ako aj dohoda o zmene pracovnej zmluvy už boli právoplatne vyriešené rozsudkom Okresného súdu v
Humennom pod spisovou značkou 10C/759/94, preto nie je možné dospieť k záveru, že došlo k vzniku
pracovného pomeru medzi stranami sporu. Žalobca nikdy nebol zamestnancom žalovaného, žalovaný,
ktorý vznikol na základe zákona č. 369/1990 Zb. nie je ani právnym nástupcom bývalého Miestneho
národného výboru v Humennom a k prechodu kompetencií bývalého miestneho alebo mestského

národného výboru došlo na obec len zákonom stanoveným spôsobom.

15. Žalobca opätovne žalobou doručenou Okresnému súdu Poprad dňa 24.01.2024, t.č. vedenej na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 17Cpr/2/2024 sa domáhal určenia, že pracovná zmluva uzatvorená
medzi ním a žalovaným dňa 18.06.1990 je platná a žiadal žalovaného zaviazať na úhradu mzdy za

mesiac máj 2021. Súd I. inštancie rozsudkom zo dňa 24.05.2024 žalobu zamietol a v súčasnej dobe
prebieha odvolacie konanie na základe odvolania podaného žalobcom.

16. Na takto zistený skutkový stav súd I. inštancie aplikoval ust. § 29 ods. 1, 2 zákona č. 65/1965 Zb.
Zákonníka práce, § 43 ods. 1, 3 citovaného zákona, § 61 ods. 1, 3 citovaného zákona, § 63, § 64, § 65

ods. 1, 2, § 66, § 67, § 68 citovaného zákona, § 142 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, § 159
Občianskeho súdneho poriadku a § 226 Civilného sporového poriadku.17. Takto zistený skutkový stav právne posúdil : Na základe skutkových tvrdení žalobcu, popretí
skutkových tvrdení žalovaného, ako aj oboznámením listinných dôkazov mal súd I. inštancie za
jednoznačne preukázané, že žalobca na základe pracovnej zmluvy zo dňa 18.06.1990 v spojení s

menovacím dekrétom vykonával u žalovaného funkciu riaditeľa, pričom uvedený pracovný pomer bol
s ním skončený dohodou zo dňa 19.08.1991 s účinnosťou od 20.08.1991. Otázka platnosti dohody o
skončení pracovného pomeru s tým, či pracovný pomer žalobcu u žalovaného od 18.06.1990 naďalej
trvá, bola už právoplatne vyriešená v konaní vedenom pred Okresným súdom v Humennom pod sp. zn.
10C/759/94 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 12Co/363/95 s dátumom

právoplatnosti 07.03.1996, ktorými bola zamietnutá žaloba žalobcu o určenie neplatnosti dohody o
rozviazaní pracovného pomeru, ako aj určenie, že pracovný pomer u žalovaného žalobcovi nepretržite
od 18.06.1990 trvá.

18. V zmysle ust. § 226 CSP, právoplatnosť je vlastnosť, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú
nezmeniteľnosť rozhodnutia a preto je vylúčené, aby súd I. inštancie uvedenú otázku opätovne

posudzoval. Súd v novom konaní preto musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného
rozhodnutia u tých istých účastníkov (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/231/2013,
1Cdo/44/2010, 2Cdo/114/2022).

19. Z obsahu uvedených rozhodnutí vyplýva, že súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to,

o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, pričom nie je rozhodujúce, či
súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Klásť si takúto
otázku je nielen zbytočné, táto otázka je úplne nepatričná a nemá byť prečo položená. So zreteľom na
právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek
nové právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom konaní tých istých účastníkov

vylúčené a neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu
zákonodarcom v citovanom ust. § 159 ods. 2 OSP. V prípadoch, kde súd spomenutý prejudiciálny účinok
ignoruje t.j., ak nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah, dochádza
k nerešpektovaniu záväzného súdneho rozhodnutia, čo je v rozpore aj so základným zákonom štátu.

20. Argumentácia žalobcu o existencii dvoch popri sebe existujúcich pracovných pomerov vo funkcii
riaditeľa žalovaného uvedením, že jeden vznikol na základe menovacieho dekrétu a druhý na základe
pracovnej zmluvy, nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky.

21. Žalobca nepoprel, že v čase jeho menovania do funkcie riaditeľa žalovaného bol jeho zamestnancom

ako odborný technický pracovník. Z obsahu predloženého menovacieho dekrétu zároveň vyplýva, že
dôjde ku kodifikácii, teda úprave jeho pracovnej zmluvy, vzhľadom na jeho menovanie do funkcie. V
zmysle vyššie uvedeného potom medzi stranami sporu došlo aj k úprave skôr uzatvorenej pracovnej
zmluvy tak ako to vyplýva z listiny na č.l. 7. Potom je nedôvodná argumentácia žalobcu, že tomuto
vznikol pracovný pomer vo funkcii riaditeľa žalovaného nielen na základe menovacieho dekrétu, ale aj

na základe ďalšieho právneho úkonu, ktorým je pracovná zmluva.

22. Pokiaľ pracovný pomer medzi stranami sporu skončil dohodou o rozviazaní pracovného pomeru
uzatvorenej dňa 19.08.1991 s účinnosťou od 20.08.1991 a jej platnosť už bola právoplatne vyriešená
rozhodnutiami súdov, potom je nárok žalobcu na náhradu mzdy podľa žaloby nedôvodný. Žalobca by

mal nárok na náhradu mzdy v zmysle ust. § 71 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. iba v prípade, ak by si
uplatňoval nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, čo preukázané nebolo.

23. V čase trvania pracovného pomeru má zamestnanec nárok na náhradu mzdy za predpokladu, že
mu nie je prideľovaná práca pre prekážky na strane zamestnávateľa. Pokiaľ žalobca od 20.08.1991 nie

je zamestnancom žalovaného a už viac ako 30 rokov žiadnu prácu pre žalovaného nevykonával, potom
je jeho nárok na náhradu mzdy aj v zmysle ust. § 142 Zákonníka práce nedôvodný a žalobu žalobcu
v plnom rozsahu zamietol.

24. Taktiež zamietol návrh žalobcu na doplnenie dokazovania výsluchom žalovaného, keďže vykonanie

uvedeného dôkazu by nemalo vplyv na zmenu právneho posúdenia žalobcom uplatneného nároku zo
strany súdu. Aj zo stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 21/2017 vyplýva, že povinnosť
uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykonal dôkaz výsluchom sporovej
strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces.25. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu
trov konania stranám sporu nepriznal. Žalobca bol v konaní neúspešný a úspešný žalovaný si trovy
konania neuplatnil.

27. Proti rozsudku súdu I. inštancie podal odvolanie žalobca proti obom jeho výrokom. Odvolanie

odôvodňoval odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Nesúhlasil s tým, že
súd dostatočne zistil skutkový stav, a to že podľa bodu č. 7 napadaného rozsudku bol dňa 18.06.1990
vymenovaný menovacím dekrétom, ktorý vydal Mestský národný výbor v Humennom (ďalej len MsNV)
č.l. 20 do funkcie riaditeľa žalovaného. V skutočnosti uvedený menovací dekrét bol vydaný až po
01.08.1990, a teda nemohol na jeho základe vzniknúť jeho pracovný pomer na riaditeľa žalobcu ku
dňu 18.06.1990. Zdôrazňuje tú relevantnú skutočnosť, že žalovaný výslovne vôbec nepoprel jeho

skutkovétvrdenieuvedenévjehoprípisezodňa03.07.2024,vprílohektoréhožalobcazaslalaoznačilza
dôkaz jeho doplnenie odvolania na str. 3 proti rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 17Cpr/2/2024, v ktorom
uviedol, že žalovaný až dňa 01.08.1990 oznámil žalovanému, že pracovnú zmluvu zo dňa 18.06.1990
považuje za neplatnú a tú nahradí (logicky až po 01.08.1990) menovací dekrét. Žalobca poukazuje
na to, že tento prípis zo dňa 16.04.2024 vo veci 17Cpr/2/2024 bol doručený žalovanému ešte pred

pojednávanímdňa24.05.2024,naktoréžalovanýbezospravedlneniasanedostavilataktiežsapísomne
k nemu vôbec nevyjadril ani pred pojednávaním dňa 24.05.2024. Na základe uvedeného je zrejmé, že
menovací dekrét s dátumom 18.06.1990 je falzifikát a preto ako dôkaz ho nemal súd brať do úvahy pri
zisťovaní skutkového stavu rozhodnutie vychádza z falzifikátu. Podľa bodu č. 8 napadaného rozsudku
malo dôjsť k úprave pracovnej zmluvy z 18.06.1990 na základe uvedeného menovacieho dekrétu. Tento

názor súdu považuje žalobca za právne neprijateľný - neudržateľný, lebo ako uviedol, tento menovací
dekrét je výslovne falzifikát. Okrem uvedeného Zákonník práce nepozná termín „ÚPRAVY“ pracovnej
zmluvy z 18.06.1990 nejakým menovacím dekrétom (dokonca falzifikátom). Zákonník práce pripúšťa
písomnúzmenupracovnejzmluvyzodňa18.06.1990podohodejejúčastníkov,čosavšaknikdynestalo.
Žalobca zdôrazňuje tú právne relevantnú skutočnosť, že žalovaný nielen že ústne, ale aj písomne

netvrdil na súde, že sa písomne dohodli na zmene pracovnej zmluvy z 18.06.1990 a to tak, že od
01.08.1990 bude žalobca na pracovnej pozícii riaditeľ žalovaného na základe uvedeného falzifikátu -
menovacieho dekrétu s údajným dátumom vystavenia 18.06.1990. V tejto súvislosti poukazuje na tú
relevantnú skutočnosť, že žalovaný nielen že netvrdil, ale ani nepredložil listinný dôkaz o tom, že žalobca
vôbec ako zamestnanec žalovaného obdŕžal uvedený menovací dekrét a naviac, žalovaný v priebehu

konanianasúdeaninetvrdilaaninepredložilžiadnylistinnýdôkazosúhlasenazmenupracovnejzmluvy
z 18.06.1990 na pracovný pomer podľa menovacieho dekrétu (falzifikátu ako to umožňuje Zákonník
práce).

28. Žalobca zdôrazňuje tú právne relevantnú skutočnosť, že žalovaný v konaní tunajšieho súdu

17Cpr/2/2024 a ani v konaní 29Cpr/7/2024 výslovne (vôbec) nepoprel jeho skutkové tvrdenie, že ani
on a ani žalovaný vo vzťahu k pracovnej zmluve z 18.06.1990 neurobili žiadne právne úkony, teda toto
skutkové tvrdenie žalobcu sa podľa ust. § 151 ods. 1 CSP stalo de jure nesporným, ktorým mal byť súd
viazaný, čo sa nestalo, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ústavných práv žalobcu na súdnu ochranu.
Ak nedošlo zákonným spôsobom podľa Zákonníka práce k zmene, resp. skončeniu jeho pracovného

pomeru na pracovnej pozícii riaditeľ žalovaného na základe pracovnej zmluvy z 18.06.1990 , tak je
zrejmé, že jeho pracovný pomer ako riaditeľa žalovaného podľa tejto pracovnej zmluvy trvá dodnes a
na základe uvedeného mu žalovaný má umožniť výkon tejto funkcie a za tento výkon aj dostávať ním
požadovanú mesačnú mzdu 3.000 eur za obdobie od 01.06.2021 do 31.05.2024 uvedenej v žalobe
zo dňa 27.05.2024, ktorej výšku žalovaný ani v konám 17Cpr/2/2024 a ani konaní 29Cpr/7/2024 nikdy

nespochybnil, výslovne nepoprel.

29. V bode č. 35 napadaného rozsudku súd nedôvodne uvádza, že žalobca nepoprel, že v čase
menovania do funkcie riaditeľa bol žalobca zamestnancom žalovaného ako odborný technický
pracovník. V tejto súvislosti žalobca uvádza, že žalovaný nikdy na súde neuviedol, že v čase menovania

(po 01.08.1990) nebol riaditeľom žalovaného. V tejto súvislosti poukazuje na bod č. 11 a bod č. 12
napadaného rozsudku, kde sú uvedené právoplatné rozsudky Okresného súdu Humenné a Krajského
sudu v Košiciach, že jeho odvolanie z funkcie riaditeľa žalovaného opatrením Mestského úradu
Humenné z 19.6.1991 je neplatné. Preto sa žalobca pýta, komu to teda vlastne nepoprel túto údajnúskutočnosť a zároveň uvádza, že menovací dekrét bol vystavený najskôr 01.08.1990 a neplatné
preradenie na pracovnú pozíciu vedúci odborný technický pracovník bolo zrealizované až 24.06.1991
po jeho neplatnom odvolaní z funkcie riaditeľa žalovaného primátorom mesta Humenné po 19.06.1991.

V tejto súvislosti poukazuje na bod č. 12 napadaného rozsudku. Je absolútne nelogické, aby žalobca
ako riaditeľ žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 18.06.1990 uzatvorenej so žalovaným mal
nejaký dôvod súhlasiť s menovaním do tej istej funkcie riaditeľa žalovaného na základe menovacieho
dekrétu (falzifikátu) vydaného po 01.08.1990, pričom Zákonník práce (§ 65 až 67) (( bod č. 25 až
27 napadaného rozsudku )) neumožňuje, aby bez jeho písomného súhlasu so žalovaným a MsNV

Humenné) mohlo dôjsť k platnej zmene pracovnej zmluvy z 18.06.1990 len preto, že nadriadený orgán
žalovaného MsNV Humenné si účelovo vymyslí, že táto pracovná zmluva je neplatná, teda že túto
zmluvu len z jeho nápadu platne nahradí uvedený menovací dekrét, ktoré je falzifikát a naviac, tento
menovací dekrét mu ako zamestnancovi žalovaného ani nebol doručený a žalovaný ani nepreukázal
žalobcovijehodoručenie.Jepretozrejmé,žedodnesnedošlokžiadnejzmeneobsahupracovnejzmluvy
zo dňa 18.06.1990 a pracovný pomer žalobcu ako riaditeľa žalobcu sa dodnes riadi výhradne touto

pracovnou zmluvou a nie irelevantným a sfalšovaným menovacím dekrétom vydaného MsNV Humenné
najskôr 01.08.1990.

30. Žalobca poukazuje na tú právne relevantnú skutočnosť, že konanie vo veci Okresného súdu v
Humennom č. k. 10C/759/94 v spojení s konaním na Krajskom súde v Košiciach č. 12Co/63/95 nebolo

konaním o trvaní pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy z 18.06.1990. Táto skutočnosť
vyplýva z uvedeného rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. 12Co/363/95 zo dňa 8.2.1996, kde sa v
poslednom odseku na str. 1 uvádza pracovný pomer nie z pracovnej zmluvy z 18.06.1990, ale pracovný
pomer na základe menovacieho dekrétu vydaného až po 1.8.1990. Z uvedeného je zrejmé, že v tomto
uvedenom konaní Okresného súdu Humenné a Krajského súdu v Košiciach sa žalobca nedomáhal

určenia trvania pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 18.06.1990, čiže uvedený
rozsudok Okresného súdu Humenné vo veci sp.zn. 10C/759/94 zo dňa rozsudok Krajského súdu v
Košiciach vo veci sp.zn. 12Co/363/95 sa nevzťahuje na trvanie jeho pracovného pomeru založeného
pracovnou zmluvou zo dňa 18.06.1990 a ani nemá žiaden vzťah ku konaniu č. 29Cpr/7/2024, teda nejde
o už rozsúdenú vec, ako to je uvedené v bode č. 30 napadaného rozsudku. Podľa jeho názoru, napadaný

rozsudok nevychádza zo skutočností hore uvedených aj preto, že súd napriek tomu, že mu žalobca dňa
2.7.2024 v prípise zaslal dôkazy, ktoré potvrdzujú dôvodnosť tejto žaloby a to: zápisnica z pojednávania
zo dňa 24.5.2024vo veci 17Cpr/2/2024 tunajšieho súdu, rozsudok vo veci 1 7Cpr/2/2024, jeho odvolanie
proti tomuto rozsudku zo dňa 02.07.2024. Súd sa s týmito dôkazmi absolútne právne nevysporiadal a
ani ich nezobral na vedomie, i keď z nich je zrejmé, že žalovaný v tomto konaní vôbec výslovne nepoprel

žalobcom uvádzané právne skutočnosti preukazujúce dôvodnosť jeho nároku na mzdu za mesiac máj
2021. Žalobca zdôrazňuje tú právne relevantnú skutočnosť, že žalovaný v tomto konaní 1Cpr/2/2024 bol
absolútne nečinný a nenamietal voči uvedeným právnym a skutkovým okolnostiam, na základe ktorých
aj v konaní 29Cpr/7/2024 si uplatňuje žalobca nárok na mzdu za obdobie od júna 2021 do 31.05.2024.
V súčasnosti prebieha odvolacie konanie ( bod č. 19 napadaného rozsudku).

31. Na základe uvedeného je zrejmé, že odôvodnenie napadaného rozsudku v ďalších bodoch po 8
bode podľa názoru žalobcu nie je v súvislosti na všetko hore uvedené relevantné pre rozhodnutie o jeho
mzdových nárokoch podľa žaloby a preto verí, že odvolací súd vyhovie v celom rozsahu jeho odvolaniu.

32. K podanému odvolaniu žalobcu vyjadril sa žalovaný listom zo dňa 15.01.2025, v ktorom uviedol, že
nepovažuje za potrebné sa vyjadriť a navrhol žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietnuť.

33. K vyjadreniu žalovaného vyjadril sa žalobca listom zo dňa 25.01.2025, v ktorom trval na dôvodnosti

svojej žaloby.

34. Listom zo dňa 30.01.2025 rovnako žalovaný trval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

35. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca listom zo dňa 17.03.2025, v ktorom poukázal na

konanie vo veci 17Cpr/2/2024-44 zo dňa 24.05.2024, ktorý bol rozsudkom Krajského súdu v Prešove
8CoPr/4/2024-98 zo dňa 27.02.2025 zrušený. Uvedené plne súvisí s tu posudzovanou vecou.36. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 377 ods. 1, 2
CSP potvrdil ako vecne správny. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie

potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Po preskúmanie veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal
všetky potrebné dôkazy, vyvodil z nich správne skutkové zistenia, dôkazy vyhodnotil jednotlivo ako aj vo

vzájomných súvislostiach a takto zistený skutkový stav aj náležite posúdil podľa relevantných právnych
noriem vzťahujúcich sa na danú vec. Súd dal odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré sa vzťahujú
k posúdeniu uplatneného nároku žalobcu.

37. Po oboznámení sa s obsahom spisu, ako aj napadnutým rozhodnutím okresného súdu odvolací
súd konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne, rozhodnutie je nielen dostatočne

podrobné a presvedčivé, ale i jasné a zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými
relevantnými otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení §
220 ods. 2 CSP a je aj v súlade s relevantnou rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky, ako aj
príslušnou judikatúrou. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
súduprihodnotenídôkazovnastranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Okresnýsúdneporušil

právo na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť, alebo okolnosť tak ako to namieta žalobca vo svojom odvolaní. Naopak, okresný súd ich
správnym spôsobom posúdil, a v celom rozsahu aj náležite vyhodnotil rešpektujúc formálnu logiku.
Okresný súd sa zaoberal všetkými podstatnými námietkami strán sporu a vo veci rozhodol spravodlivo
a zákonne.

38. Z vyššie uvedených dôvodov považoval odvolací súd za zákonný a správny aj súvisiaci výrok o
trovách konania, ktorý súvisel s úspechom žalovaného v konaní pred súdom I. inštancie, ktorý si však
trovy konania neuplatnil a neúspechom žalobcu v konaní pred okresným súdom.

39. „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
16.11.2011 sp. zn. 6Cdo 145/2011)

40. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu SR z
08.06.2006 sp. zn. I.ÚS 188/06).

41. Na doplnenie rozsudku súdu I. inštancie k podstatným odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd
uvádza:

42. Pre úspešnosť uplatneného nároku žalobcu na náhradu mzdy by bolo nevyhnutné ako predbežnú
otázku posúdiť otázku platnosti jeho pracovného pomeru k žalovanému. Odvolací súd uvádza, že táto
otázka bola súdmi právoplatne vyriešení v skončených súdnych konaniach. Vychádzajúc z uznesenia
NS SR sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.1.2012, uverejnenom v Zbierke stanovísk NS a súdov

SR č. 3/2013, že: „Ak už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka
hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako
prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“. Pokiaľ žalobca uvádza, že vo vzťahu k žalovanému
mal založené dva pracovné pomery, odvolací súd uvádza, že v citovaných predchádzajúcich súdnych
konaniach ako aj v konaní pred súdom I.inštancie bola táto právna otázka vyriešené rozdielne s právnym

názorom žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domáhal určenia neplatnosti dohody o skončení pracovného
pomeru, a to v konaní vedenom na Okresnom súde v Humennom pod sp.zn. 10C/759/94, v spore
nebol úspešný, lebo rozsudkom č.k. 10C/759/94-24 zo dňa 8.6.1995 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach č.k. 12Co/363/95-53 zo dňa 8.2.1996 bolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutížaloby o určenie, že je neplatná dohoda o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 19.8.1991 a o
určenie, že pracovný pomer trvá nepretržite od 18.6.1990 s právoplatnosť od 7.3.1996. Navyše odvolací
súd dodáva, že dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu v uvedenom konaní bolo uplatnenie nároku na

vyslovenie neplatnosti dohody o rozviazaní pracovného pomeru po uplynutí 2-mesačnej prekluzívnej
lehotyvyplývajúcejzust.§64Zákonníkapráceplatnéhovtomčase.Otejtootázketedaboloprávoplatne
rozhodnuté, ktorá skutočnosť medzi stranami sporná nebola.

43. Rozsudkom Okresného súdu Poprad pod č.k. 7Cpr/9/2016-100 zo dňa 12.09.2019 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 4CoPr/3/2019 bola rovnako zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou
sa domáhal náhrady mzdy voči Mestu Humenné v obdobnej veci.

44. Rovnako je aj v súdnom spise založené rozhodnutie dovolacieho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo/24/2021, v ktorej voči týmto rozhodnutiam súdov I. inštancie a odvolacieho súdu
bolo odmietnuté dovolanie žalobcu dňa 26.10.2022.

45. Otázka platnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného s tým, či pracovný pomer
žalobcu u žalovaného naďalej trvá bola už právoplatne vyriešená v iných súdnych konaniach. Žaloby
žalobcu týkajúce sa určenia, že jeho pracovný pomer k žalovanému nepretržite od 18.06.1990 trvá boli
právoplatne zamietnuté. Tieto právoplatne vyriešené otázky súdnymi výrokmi v jednotlivých súdnych

rozhodnutiach sú záväzné tak pre účastníkov konania, ako aj pre všetky orgány, teda aj pre súdy.
Súdy teda v novom konaní nemôžu ako predbežné otázky znovu riešiť to, čo už bolo právoplatne
vyriešené v predchádzajúcich súdnych konaniach. S argumentáciou žalobcu o existencii dvoch popri
sebe existujúcich pracovných pomerov vo funkcii riaditeľa žalovaného s uvedením, že jeden vznikol
na základe menovacieho dekrétu a druhý na základe pracovnej zmluvy, s týmto sa argumentačne

vysporiadal súd I. inštancie v dostatočnom rozsahu. Rovnako súd I. inštancie vo svojom rozhodnutí
vysvetlil,prečonemôžebyťžalobcaprimzdovýchnárokochnanáhradumzdysúvisiacichsnímtvrdeným
trvaním pracovného pomeru úspešný, keďže nie je zamestnancom žalovaného už viac ako 30 rokov
a žiadnu prácu pre žalovaného nevykonal, jeho nárok na náhradu mzdy s poukazom na právoplatne
vyriešené predbežné otázky v iných právoplatne skončených súdnych konania nie je dôvodný.

46. Podľa uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5 Obo 52/2010: „ Ak chce byť
žalobca v spore úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči
žalovanému. O týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz. To je výraz, ktorým právna
teória označuje dôkaznú situáciu, kedy procesná strana v plnej miere, bez akýchkoľvek pochybností

preukáže svoje skutkové tvrdenie a súd je povinný z týchto skutočností pri svojom rozhodnutí vychádzať.
To isté platí aj pre žalovaného ohľadom skutkových tvrdení, ktoré vznesie v rámci obrany voči žalobnému
návrhu a ktoré odôvodňujú ním uplatnenú námietku. Uplatnenie námietky odporcu treba odlišovať od
jeho obrany založenej na predložení protidôkazu. Za protidôkaz právna teória považuje dôkaz, ktorý
vyvracia,resp.spochybňujetvrdeniaprotistrany,nezakladásananovýchskutočnostiach(akonámietka),

ale na vyvrátení prípadne spochybnení skutkových tvrdení, na základe ktorých zakladá svoj nárok
protistrana. Vzhľadom na to, že v civilnom práve Slovenskej republiky platí princíp voľného hodnotenia
dôkazov, závisí od úvahy súdu, či žalobca poskytol plný dôkaz o skutočnostiach, na ktorých zakladá
svoj nárok, alebo či žalovaný poskytol plný dôkaz o skutočnostiach zakladajúcich námietku. To isté platí
aj pri hodnotení protidôkazu, pričom by sa malo uplatňovať pravidlo, že ak jedna strana v dôsledku

predloženia protidôkazu úspešne vyvráti alebo spochybní tvrdenie protistrany, nemôže súd považovať
takéto tvrdenie vo svojom rozhodnutí za dokázané.

47. V súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, súd I. inštancie posúdil vykonané dôkazy
tak, že priznal väčšiu dôkaznú váhu dôkaznému reťazcu pozostávajúceho z vykonaných dôkazov,

predložených písomných listín, z ktorých kontextu bolo ustálené, že o existencii trvania pracovného
pomeru z roku 1991 už bolo právoplatne rozhodnuté. Svoje úvahy o vyhodnotení dôkaznej situácie a
zistenom skutkovom stave súd riadne odôvodnil, pričom zdôvodnil aj to, prečo týmto dôkazom uveril a
vychádzal z nich pri ustálení skutkového stavu rozhodovanej veci.

48. Odvolací súd uvádza, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§
191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu (teda jeho procesný postup), pri ktorej vykonané
procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotenídôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommázhľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

49. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

50. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu SR z
08.06.2006 sp. zn. I.ÚS 188/06).

51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu I. inštancie, vrátane jeho výroku o
trovách konania vecne správne, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný,

síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, tieto si však neuplatnil a ani mu z obsahu
spisu nevyplývajú, preto mu odvolací súd ich náhradu, s poukazom na čl. 17 základných princípov CSP,
nepriznal.

53. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).