Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 17, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28CoCsp/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121367924
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6121367924.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724
803, Prievozská 2, Bratislava, zast.: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, Prievozská 2, Bratislava,
proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, B. XXXX/XX C., D., zast.: Sidor a partneri, s. r. o., IČO: 52
635 970, Železničná 4/A, Hlohovec, o 13 140 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Galanta z 11.03.2024, č. k. 10Csp/153/2021-338, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.

II. Žalovanej sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu (o 13 140 € s vyčísleným úrokom v sume
2 864,50 €, vyčísleným úrokom z omeškania v sume 202,53 € a pokračujúcim 5 %-ným ročným úrokom
z omeškania zo sumy 13 090 od 09.10.2020 do zaplatenia) zamietol (výrok I) a žalobcovi uložil zaplatiť
žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II).

2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:

3. V čestnom vyhlásení z 01.07.2015 žalovaná (na účely žiadosti o poskytnutie úveru od právneho
predchodcu žalobcu OTP Banka Slovensko, a.s., IČO: 31 318 916 – pozn. odvolacieho súdu) vyhlásila,
že jej mesačný príjem z pracovnej činnosti je vo výške 1 285 € a plne postačuje na splácanie
splátok úveru, o poskytnutie ktorého žiada právneho predchodcu žalobcu. Z výpisu zo spoločného
bankového registra vyplýva, že k 31.05.2015 bolo na meno žalovanej evidovaných sedem existujúcich
spotrebiteľských úverov (6 splátkových úverov a jedna kreditná karta). Výška mesačných splátok zo
splátkových úverov u žalovanej predstavovala 613, € a výška zostávajúcich splátok bola vyčíslená

na 31 626 €. Podľa návrhu na poskytnutie OTP refinanc ex pres úveru na základe žiadosti prijatej
právnym predchodcom žalobcu dňa 01.07.2015 sa mali úverom vo výške 18 872 € refinancovať dva
úvery veriteľa Československá obchodná banka zo zmluvy č. 006420500R v objeme 4 152 € pri úroku
10,90 % ročne a splátke 95 €, zo zmluvy č. 006 073719R v objeme 2 794 € pri úroku 8,90 %
ročne a splátke 81 € a jeden úver veriteľa Poštová banka, a.s. v objeme 11 377 € pri úroku 8,90 %
ročne a splátke 217 €. V návrhu sú v časti „Posúdenie finančnej situácie žiadateľa“ uvedené mesačné
príjmy celkom 1 285 €, mesačné výdavky celkom 393 € (ako súčet splátok vyššie uvedených troch

úverov). Žiadateľka priemerný čistý mesačný príjem dokladovala podľa čestného vyhlásenia vo výške
1 285 €. V riadku „Ostatné výdaje“ sa uvádza „žiadne “. Právny predchodca žalobcu ako veriteľ a
žalovaná ako dlžník uzavreli potom dňa 10.07.2015 zmluvu o spotrebiteľskom OTP refinanc exprese
č. 138/3013/15SU, predmetom ktorej bolo poskytnutie účelového klasického spotrebiteľského úveruvo výške 18 872 €, pri úrokovej sadzbe 6,50 % ročne. V zmluve je uvedená výška RPMN 6,95 %,
celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť vo výške 23 686,53 €, priemerná RPMN 10,28 %, výška
odplaty 6,50 %, najvyššia prípustná výška odplaty 23,06 % ročne. Úver bol poskytnutý na účel splatenia

úverov. Podľa čl. II. bol úver poskytnutý bez zabezpečenia. Dlžník mohol úver čerpať postupne v
lehote do 18.08.2015. Dlžník bol povinný splatiť banke istinu spolu s úrokmi v mesačných anuitných
splátkach v počte 84 splátok, s tým, že dátum prvej splátky bol 20.09.2015, konečná splatnosť úveru
k 20.08.2022, termín splátky 20. dňa príslušného mesiaca. Výška 1. až 83. splátky bola 280,24 € a
výška 84. splátky 280,09 €. Podľa predloženého výpisu z úverového účtu žalovaná uhradila poslednú

splátku úveru dňa 21.02.2018 vo výške 191,68 €. Poslednou výzvou pred „zosplatnením“ z 05.03.2019
právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že keďže mešká so splácaním úveru viac ako 3 splátky,
žiada ju o uhradenie dlžnej čiastky, ktorá k 04.03.2019 predstavovala 3 537,22 €, najneskôr do 15 dní
od doručenia výzvy. Ďalej ju upozornil, že v prípade nevyrovnania záväzkov v stanovenom termíne
vyhlási úver za predčasne splatný. Žalovaná poslednú výzvu prevzala 25.03.2019. Listom z 26.04.2019
právny predchodca žalobcu oznámil žalovanej, že v zmysle ustanovení zmluvy o úvere vyhlasuje

predčasnú splatnosť celého úveru vrátane úrokov a poplatkov. Účinnosť vyhlásenia mala nastať v 10.
deň odo dňa doručenia výzvy. Ku dňu 25.04.2019 záväzok zo zmluvy predstavoval sumu 14 413,33 € a
pozostával z istiny 13 090 €, úrokov 1 251,16 €, úrokov z omeškania vo výške 22,17 € a poplatkov 50 €.
Žalovaná vyhlásenie prevzala 02.05.2019. Listom zo 14.10.2020 právny predchodca žalobcu oznámil
žalovanej, že k 13.10.2020 svoju pohľadávku postúpil na žalobcu. K postúpeniu došlo na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok z 08.10.2020, pričom ku dňu postúpenia výška pohľadávky predstavovala
16 207,03 €. Pokusom o zmier zo 06.05.2021 právny zástupca žalobcu vyzval žalovanú na úhradu
pohľadávky vo výške 17 375,93 € do 16.05.2021.

4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav s odkazom na § 497 Obchodného zákonníka,

§ 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 9, § 524 ods. 1 a 2 a § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“),
§ 1 ods. 2, § 7 ods. 1 a 2, § 11 ods. 2 a § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z. o bankách (ďalej len „ZoB“) a § 193, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) takto:

5. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako banka
uzavrel so žalovanou zmluvu o úvere, na základe ktorej jej poskytol peňažné prostriedky formou
účelového spotrebiteľského úveru vo výške 18 872 €. Týmto úverom sa mali refinancovať dva úvery
ČSOB, a.s. a jeden úver Poštovej banky, a.s. Žalovaná v konaní namietala, že právny predchodca

žalobcu nepostupoval pred uzavretím zmluvy s potrebnou odbornou starostlivosťou, keď nedostatočne
preveroval úverovú bonitu žalovanej. Odborná starostlivosť predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník
veriteľovi uviedol minimálne potvrdením zamestnávateľa, nepochybne kľúčová je aj povinnosť veriteľa
využívať verejne dostupné informácie, akými sú napríklad štátom zverejnené údaje o životnom a
existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba tvrdenými)

informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (Najvyšší súd ČR sp. zn. 3Cdo/2178/2018). V zmysle
rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 01.04.2015, č. j. 1As 30/2015 39 odbornej starostlivosti poskytovateľa
úveru je i taká obozretnosť, ktorá ho vedie k nespoliehaniu sa len na údaje tvrdené žiadateľom o
úver, ale i k prevereniu (požiadavky na doloženie) týchto tvrdení (napr. potvrdením o zamestnaní a
príjme, doložením výplatných pások, doložením výpisu z účtu žiadateľa a podobne). Žalobca v konaní

nepreukázal, že by jeho právny predchodca pred uzavretím zmluvy postupoval v súlade s § 7 ZoSÚ a s
odbornou starostlivosťou skúmal schopnosť spotrebiteľa splácať úver. Zo žiadnych listín predložených
žalobcom nevyplýva, že by právny predchodca žalobcu overoval príjem žalovanej zistený len na základe
jej čestného prehlásenia a že by zisťoval výdavky, rodinný stav či napr. počet vyživovacích povinností.
Žalovaná poukazovala na to, že podľa výpisu z bankového registra bolo pred uzavretím zmluvy o úvere

na meno žalovanej evidovaných sedem existujúcich spotrebiteľských úverov. Žalobca uvádzal, že práve
poskytnutý úver bol ú čelovo viazaný na splatenie predchádzajúcich úverov. Z návrhu na poskytnutie
úveru však vyplýva, že úver mal byť poskytnutý len na splatenie troch predchádzajúcich úverov, pričom
na strane výdavkov žalovanej boli zohľadnené len splátky týchto troch úverov vo výške 393 €. Podľa
výpisu z bankového registra však v rozhodnom období výška mesačných splátok zo splátkových úverov

užalovanejpredstavovala613€,čoprávnypredchodcažalobcužiadnymspôsobomnezohľadnil.Právny
predchodca žalobcu nemal žiadnym spôsobom preukázané mesačné výdavky žalovanej (nad rámec
splátok troch zo siedmich aktívnych úverov), ktoré nie sú obsiahnuté ani v návrhu na poskytnutie úveru
na základe žiadosti žalovanej. Veriteľ nezisťovalžiadne (základné pravidelné) výdavky žalovanej. V časeuzavretia zmluvy o úvere zároveň nebola účinná úprava, ktorá vylučovala povinnosť veriteľa skúmať
bonitu pri refinancovaných úveroch. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovanej, že
pokiaľ bola zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá 10.07.2015, je absolútne vylúčené, aby na ňu

aplikovali pravidlá právnej úpravy účinnej k 01.01.2017, o to viac, že do implementácie tejto právnej
úpravy do zákona o spotrebiteľských úveroch išlo len o odporúčanie NBS, ktoré nemalo záväzný
charakter a neexistovala žiadna právna povinnosť v zmysle obsahu tohto odporúčania postupovať. Z
platnej a účinnej právnej úpravy v čase uzatvorenia zmluvy jasne a jednoznačne vyplýva, že žalobca,
resp. jeho právny predchodca bol ako veriteľ povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a preveriť

schopnosť spotrebiteľa splácať takto poskytnutý úver, a to bez akýchkoľvek výnimiek. Pokiaľ veriteľ
nekonal s odbornou starostlivosťou nie je v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ. oprávnený vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Pokiaľ právny predchodca žalobcu napriek
tomu v rozpore so zákonom vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, právne účinky tohto úkonu nemohli
nastať. Právny predchodca žalobcu pred uzavretím zmluvy hrubo porušil svoje povinnosť skúmať s
odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej splácať úver. Okrem sankcie v podobe bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru, veriteľ v prípade porušenia § 7 ods. 1 zák. o spotrebiteľských úveroch nebol
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie úveru. Právny predchodca žalobcu napriek
tomu, že na to nebol oprávnený, v rozpore so zákonom úver predčasne „zosplatnil“ a následne takto
„zosplatnenú“ pohľadávku v celosti postúpil na žalobcu. V dôsledku tohto záveru bolo potrebné zaoberať
sa otázkou aktívnej legitimácie žalobcu vo vzťahu k zmluve o postúpení pohľadávok z 08.10.2020.

Postúpenie pohľadávky upravuje Občiansky zákonník v § 524 a nasl. OZ, keďže však postupcom bola
banka, súd prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadnil aj špeciálnu úpravu postúpenia v § 92 ods. 8 ZoB.
V tomto ustanovení zákon o bankách zdôraznil, že týmto ustanovením nie sú dotknuté pravidlá pre
postupovanie pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu. V poznámke
87ac sa priamo uvádza odkaz na § 17 ods. 1 a 2 ZoSÚ. V súvislosti s námietkou žalobcu, že na prípad

nemožno aplikovať § 17 ods. 1 ZoSÚ, ktorý nebol účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere, súd prvej
inštancie uviedol, že pre platnosť zmluvy ako právneho úkonu je právne významný moment, kedy bol
právny úkon urobený. V tomto prípade je vo vzťahu k postúpeniu bez významu, kedy bola uzavretá
zmluva o úvere, ale dôležité je to, kedy došlo k postúpeniu pohľadávky. V čase postúpenia bolo účinné §
17 ods. 1 ZoSÚ neumožňujúce veriteľovi previesť práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere

na tretiu osobu s výnimkou postúpenia pohľadávky po konečnom termíne splatnosti alebo pohľadávky,
ktorá sa stala predčasne splatnou. Konečná splatnosť podľa zmluvy mala nastať až 20.08.2022, a teda
po postúpení pohľadávky. Ak zmluva o postúpení pohľadávok v čase jej uzatvárania bola v rozpore
s § 17 ods. 1 ZoSÚ, išlo o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ. Právny úkon postihnutý
absolútnou neplatnosťou nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Keďže na

žalobcu nebola platne postúpená pohľadávky uplatňovaná v konaní, súd žalobu pre nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie zamietol. Žalovanej ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, prvoinštančný súd
priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

6. Včasným odvolaním proti napadnutému rozsudku sa žalobca domáhal jeho zrušenia a rozhodnutia
tak, že sa žalobe vyhovie v celom rozsahu. K splneniu povinností a podmienok vyplývajúcich zo
ZoSÚ predniesol, že poskytnutím úveru postupcom vo výške došlo k refinancovaniu troch úverov,
čo bol aj účel úveru, a zároveň k zníženiu mesačného splátkového zaťaženia žalovanej – pôvodne
tri spotrebiteľské úvery spolu so splátkou 393,00 € a nový spotrebiteľský úver so splátkou 280,24

€. Pokiaľ u žalovanej dovtedy pri existencii troch úverových vzťahoch nedochádzalo k neprípustnej,
alebo príliš častej delikvencii, nebolo dôvodné, aby sa postupca domnieval, že s ohľadom na platobné
schopnosti žalovanej dôjde k neschopnosti splácať poskytovaný úver. Zmyslom refinancovania úveru
je predovšetkým ušetriť na nákladoch spojených so splácaním úveru, teda ušetriť na úrokoch a
prípadných poplatkoch, čo má za následok zníženie výšky mesačných splátok, ktoré má spotrebiteľ

platiť, a tým sa zlepšuje schopnosť spotrebiteľa splatiť svoje záväzky. Aj vzhľadom na uvedené
zákonodarca následne s účinnosťou od 01.01.2017 pri poskytovaní refinančných úverov zjednodušil
celý procesný postup upravený ZoSÚ, najmä skúmanie bonity, s ohľadom na to, že v takýchto prípadoch
už spotrebiteľ má existujúce záväzky, pre ktoré musel splniť zákonom a pôvodnými veriteľmi stanovené
podmienky a refinancovaním už existujúcich záväzkov sa dostáva do finančne výhodnejšej pozície

(t. j. zlepšuje sa jeho schopnosť splácania záväzkov), pretože sa mu tým znížia náklady spojené s
čerpaním úveru. Uvedené skutočnosti jednoznačne potvrdzujú záver o zachovaní odbornej starostlivosti
veriteľa pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver (s ohľadom na dobu, druh, účel úveru a
príjem žiadateľa). Žalovaná splácala úver 3 roky, v dôsledku čoho žalobca nechápe záver súdu prvejinštancie, že postupca nedostatočne skúmal jej bonitu. Znížené úverové zaťaženie refinancovaných
úverov je sa v konečnom dôsledku vyhodnotilo na ujmu veriteľa, ktorému nebola vrátená ani len
istina poskytnutého úveru. Žalobca zastáva názor, že postupca disponoval pred poskytnutím úveru

dostatočnými a overenými informáciami, na základe ktorých bol schopný získať objektívny obraz o
finančnej situácii a schopnosti žalovanej predmetný úver splácať, a preto podľa žalobcu pristupoval k
zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta dostatočne. Ak by to tak nebolo (bonitu klienta by nedostatočne
overoval), išiel by tým predsa sám proti sebe, pretože by sa nechcene vystavil riziku platobnej
neschopnosti žiadateľa o úver, nad čím sa súd prvej inštancie v rámci svojho právneho posúdenia v

týchto intenciách ani nezamýšľal. Dokonca postupca overoval príjmy a výdavky nad rámec zákona,
keďže vzal ohľad aj na úverový register, z ktorého vyplývalo 7 existujúcich záväzkov, a teda skúmal
výdavky žalovanej nad rámec návrhu na poskytnutie úveru, kde uvádzala „ostatné výdavky – žiadne“).
Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a
zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 7
ods. 2 ZoSÚ). V zmysle uvedeného žalobca zastáva názor, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu

odbornej starostlivosti pri skúmaní bonity a postupca úver „zosplatnil“ v súlade so zákonom. Žalobca
sa nestotožňuje ani s konštatovaním, že by postupca žiadnym spôsobom neoveroval príjmy žalovanej
a že by postupca nezisťoval žiadne (základné pravidelné) výdavky žalovanej. Žalobca predložil čestné
vyhlásenie z 01.07.2015, v ktorom žalovaná pred zamestnancom banky čestne vyhlásila, že jej mesačný
príjem je 1 285 € a plne postačuje na splácanie splátok úveru zo zmluvy. Žalobcovi opätovne nie je

zrejmé, ako súd prvej inštancie tento dôkaz vyhodnotil, a prečo až šikanóznym spôsobom uplatňoval
voči žalobcovi výklad § 11 ods. 2 ZoSÚ, ktorý žiadnym spôsobom nepojednáva o tom, že by veriteľ
príjem dlžníka mal dodatočne overovať. Dlžníkovi pritom vyplýva povinnosť uviesť skutočný a pravdivý
príjem, z ktorého je potom veriteľ povinný vychádzať. Čo sa týka výdavkov postupca nad rámec § 7 ods.
1 ZoSÚ zisťoval výdavky aj nahliadnutím do úverového registra a analyzoval ďalšie výdavky žalovanej.

Aj po zohľadnení ďalších výdavkov bolo úverové zaťaženie žalovanej nižšie, ako jej deklarované príjmy.
Zároveň však žalovaná v rámci návrhu na poskytnutie úveru uvádzala ako ďalšie výdavky „žiadne“.
Žalobcovi taktiež nie je zrejmé, aké ustanovenie ZoSÚ ukladá veriteľovi povinnosť skúmať (základné)
pravidelné výdavky žalovanej, keď veriteľovi žiadna takáto povinnosť nevyplýva, a toto je dokonca zo
strany veriteľa ani objektívne nemožné. Zákonodarca neuložil v ZoSÚ povinnosti na úseku skúmania

bonity len dodávateľom, ale rovnako spotrebiteľom uložil povinnosť na tento účel dodávateľom pravdivo
uviesť na dopyt dodávateľov informácie o údajoch potrebných na posúdenie schopnosti splácať úver.
Postupca postupoval v prísnom súlade s uvedeným ustanovením a od žalovanej si na tento účel podľa
§ 7 ods. 2 ZoSÚ vyžiadal presné údaje potrebné na posúdenie schopnosti splácať spotrebiteľský úver
– ktoré mu žalovaná poskytla v čestnom vyhlásení a v návrhu na uzatvorenie zmluvy. To preukazuje, že

preukazuje, že postupca nekonal v rozpore so ZoSÚ a už vôbec nemožno hovoriť o tom, že by nekonal
s odbornou starostlivosťou. Na základe uvedeného žalobca považuje za preukázané, že postupca
postupoval v rámci predzmluvných vzťahov s odbornou starostlivosťou a nedošlo k hrubému porušeniu
§ 7 ods. 1 v spojení s ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ. Postupca, resp. žalobca riadne tvrdil skutkové tvrdenia a
tieto boli v konaní pred okresným súdom aj riadne preukázané listinnými dôkazmi. Na podporu svojich

argumentov žalobca odkázal na viaceré krajských súdov. +

7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaná predniesla, že aj v poradí druhom odvolaní žalobcu
de o opakované argumenty, a zdôraznila, že kľúčovou otázkou v tomto spore je aktívna legitimácia.
Žalovanátvrdí,žežalobcomnapadnutérozhodnutiesúdujevecnesprávneariadneodôvodnené,pričom

vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa stotožňuje so závermi súdu o tom,
že pôvodný veriteľ (právny predchodca žalobcu) nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1
ZSÚ, čo viedlo k zamietnutiu žaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Žalovaná spochybňuje
dôkazy predložené žalobcom na preukázanie splnenia povinností veriteľa pri posudzovaní schopnosti
spotrebiteľasplácaťúver,konkrétneneidentifikovateľnývýpiszneznámehoregistra,ktorýbolneaktuálny

aneúplný,akoajčestnévyhláseniez01.07.2015,ktorésapodľaodporúčaniaNBSč.1/2014ajudikatúry
Súdneho dvora EÚ nepovažuje za dostatočný spôsob preukazovania príjmu. Cieľom § 7 ods. 1 a §
11 ods. 2 ZSÚ je zabrániť predlžovaniu spotrebiteľov, pričom veriteľ má povinnosť si sám zabezpečiť
informácie o príjmoch a výdavkoch spotrebiteľa z rôznych zdrojov a vyhodnotiť ich dostatočnosť.
Posúdeniebonitymusízahŕňaťzisťovaniepríjmovavýdavkov,akoajlustráciuvpríslušnýchdatabázach.

Žalovaná cituje aj judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá potvrdzuje povinnosť veriteľa posúdiť úverovú
bonitu spotrebiteľa s cieľom chrániť ho pred nadmerným zadlžením. Konanie právneho predchodcu
žalobcunespĺňalopovinnosťnáležitéhoskúmaniabonity,keďženeskúmalcelkovúzadlženosť,mesačné
výdavky a iné relevantné informácie, čo potvrdzujú aj predošlé súdne konania, kde bolo konštatované,že právny predchodca žalobcu opakovane poskytoval úvery bez riadneho preverenia schopnosti ich
splácať. Žalobca argumentuje, že poskytnutý úver sa použil na splatenie existujúcich úverov a znížil
mesačné zaťaženie žalovanej, čo však žalovaná považuje za irelevantné, keďže zníženie zaťaženia

automaticky nepreukazuje, že veriteľ konal s odbornou starostlivosťou. Žalovaná tiež namieta, že odkaz
žalobcu na § 7 ods. 24 ZSÚ je bez právneho významu, pretože toto ustanovenie bolo účinné až
od 01.01.2017, zatiaľ čo zmluva bola uzavretá 07.10.2015. Žalovaná odmieta aj tvrdenie žalobcu,
že postupca mal dostatočné informácie o finančnej situácii žalovanej, keďže v tomto konaní neboli
predložené žiadne dôkazy. Žalovaná ďalej upozorňuje na § 11 ods. 2 ZSÚ, ktorý jasne stanovuje, že

posudzovanie schopnosti splácať úver bez údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave alebo bez
prihliadnutia na databázy je hrubým porušením povinnosti. Žalovaná trvá aj na ďalších námietkach,
konkrétne, že v dôsledku porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZSÚ nebol veriteľ oprávnený vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru, a preto postúpenie pohľadávky na žalobcu je neplatné. Taktiež žalobca
nebola schopný jednoznačne uviesť, na podklade ktorej splátky bol úver mimoriadne „zosplatnený“,
čo znemožňuje posúdenie splnenia povinností veriteľa. Žalovaná tiež uviedla, že právny predchodca

žalobcu uplatnil svoje právo na mimoriadnu splatnosť po uplynutí prekluzívnej lehoty, čo je v rozpore s
judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Napokon, žalovaná zdôraznila, že nebola doručená žiadna osobitná
výzva pred postúpením pohľadávky, čo je podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR ďalší dôvod pre
absolútnu neplatnosť postúpenia pohľadávky. Napadnutý rozsudok spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 CSP
a zásady súdnej praxe, je preskúmateľný a riadne odôvodnený, a preto požaduje, aby odvolací súd

potvrdil napadnutý rozsudok.

8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska
vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože

neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku a v celom rozsahu sa s ním
stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa nižšie vysporiada s podstatnými vyjadreniami žalobcu
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie a s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§

387 ods. 3 CSP).

10. Základná obrana žalobcu, ktorú opakuje aj v odvolaní, spočíva v argumente, že jeho právny
predchodca pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako veriteľ posúdil s odbornou
starostlivosťou schopnosť žalovanej ako spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (ďalej len „bonita“),

teda konal v súlade s § 7 ods. 1 ZoSÚ. Ako vyplýva z ustanovení § 11 ods. 2 v znení účinnom k
07.10.2015 (v čase uzavretia zmluvy) v spojení s § 92 ods. 8 a § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom k
08.10.2020 (v čase postúpenia pohľadávky), o ktoré sa aj napadnutý rozsudok správne opiera, otázka
zachovania odbornej starostlivosti je rozhodujúca z hľadiska aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ak ju
odvodzuje od postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľského úveru, teda tak, ako to je aj v prejednávanej

veci.

11. Predovšetkým treba uviesť, že zo ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia spornej zmluvy
(07.10.2015) nevyplývalo, že by povinnosť veriteľa konať s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.
1 ZoSÚ závisela od toho, či účelom uzatváranej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je splatenie iného

úveru spotrebiteľa. Z logiky tohto ustanovenia možno tiež vyvodiť, že ak má veriteľ posudzovať bonitu
spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy, na vyhodnotenie otázky, či svoju povinnosť splniť, nemôže mať
vplyv neskoršia zmena právnej úpravy (účinná od 01.01.2017) v súvislosti s refinančnými úvermi, ktorej
sa dovolával žalobca. Inak by to mohlo byť jedine v prípade prípustnej retroaktivity novej právnej úpravy,
ktorá síce nie je a priori vylúčená, musí byť však jasne stanovená. Žalobca ale v tejto súvislosti netvrdil,

že by ZoSÚ obsahoval ustanovenie, ktoré takúto (prípustnú) retroaktivitu zavádza. Pre úplnosť treba
uviesť, že ho neidentifikoval ani odvolací súd. Navyše, účel spotrebiteľského úveru predstavuje podľa
§ 7 ods. 1 ZoSÚ jednu z okolností, ktorú by mal veriteľ vziať do úvahy v rámci vynaloženia odbornej
starostlivosti, čo samé o sebe vylučuje, aby účel spotrebiteľského úveru takpovediac derogoval alebo
akokoľvek rozvoľňoval povinnosť veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou.

12. Ustanovenie § 7 ods. 1 teda výslovne ukladá veriteľovi vziať do úvahy a) dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, b) výšku spotrebiteľského úveru, c) príjem spotrebiteľa a d) prípadne
aj účel spotrebiteľského úveru. Treba však uviesť, že konkrétne úkony, ktoré musí veriteľ uskutočniť,aby sa mohlo konštatovať, že vynaložil odbornú starostlivosť pri posudzovaní bonity spotrebiteľa,
ZoSÚ nevymedzuje vyčerpávajúcim spôsobom (porov. § 7 ods. 16 ZoSÚ, arg. „najmä“). Pri výklade
pojmu „odborná starostlivosť“ je ale podstatná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/

ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v.
EÚ L 133, s. 66), pretože táto sa do slovenského právneho poriadku prebrala práve prostredníctvom
ZoSÚ. V odôvodnení smernice 2008/48 sa o. i. konštatuje: „Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi
je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia
úverovej bonity a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu

a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. … Veritelia
by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by
mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej
zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu.“ V tejto súvislosti je relevantný
najmä článok 8 ods. 1 smernice 2008/48, ktorý znie: „Členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred
uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií

získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy.“ Toto ustanovenie Súdny dvor EÚ vysvetlil tak, že „článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 sa
má vykladať v tom zmysle, že jednak nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa
uskutočnené len na základe ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie
dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy, a jednak neukladá

veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom“ (rozsudok
z 18.12.2014, CA Consumer Finance SA, C-449/13, EU:C:2014:2464). Požiadavka eurokonformného
výkladu ustanovenia § 7 ods. 1 ZoSÚ ako nepriameho účinku smernice 2008/48 (pozri napríklad
rozhodnutia Súdneho dvora z 13.11.1990, Marleasing SA, C-106/89, EU:C:1990:395, z 27.06.2000,
Océano Grupo, spojené veci C-240/98 až 244/98, EU:C:2000:346 a zo 04.07.2006, Konstantinos

Adeneler, C-212/04, EU:C:2006:443), potom na základe citovanej judikatúry Súdneho dvora vedie k
záveru, že veriteľ vynaloží odbornú starostlivosť pri posudzovaní bonity spotrebiteľa vtedy, ak bonitu
vyhodnotí na základe spotrebiteľom predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie
dostatočné a že k obyčajným vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy. To znamená, že zdrojom
informácií, ktoré veriteľ potrebuje na posúdenie bonity spotrebiteľa, môže byť aj samotný spotrebiteľ,

avšak ak pochádzajú priamo od spotrebiteľa, musia k nim byť pripojené dôkazy.

13. V prejednávanej veci bolo sporné, či veriteľ vynaložil odbornú starostlivosť pri posudzovaní bonity
žalovanej o. i. z hľadiska jej príjmu. Súd prvej inštancie skutkovo ustálil (a v podstate išlo o nespornú
skutočnosť, ktorú žalobca ani v odvolaní nespochybnil, takže z nej odvolací súd musel vychádzať), že

v čestnom vyhlásení z 01.07.2015 žalovaná vyhlásila, že jej mesačný príjem z pracovnej činnosti je
vo výške 1 285 € a plne postačuje na splácanie splátok úveru, o poskytnutie ktorého žiada právneho
predchodcu žalobcu (bod 16 napadnutého rozsudku). Odvolací súd sa tu stotožňuje so záverom súdu
prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca s odbornou starostlivosťou skúmal
bonitu žalovanej, lebo neoveroval príjem žalovanej zistený len na základe jej čestného vyhlásenia.

Čestné vyhlásenie je len iná forma obsahovo totožného prejavu vôle, ako je obyčajné vyhlásenie;
pochádza tiež takisto priamo od spotrebiteľa, ktorý o úver žiada. Nejde tu o dôkaz, aký má na mysli
citovaná judikatúra Súdneho dvora, lebo jeho autorom je tá istá osoba (pozri tu aj bod 18 rozsudku
C-449/13) a týka sa príjmu zo zamestnania, ktorý možno zjavne dokázať inak, než takýmto vlastným
prejavom vôle spotrebiteľa. Právny predchodca žalobcu by učinil zadosť svojej povinnosti vyplývajúcej

z § 7 ods. 1 ZoSÚ vtedy, keby vyhlásenie žalovanej bolo sprevádzané dôkazom vyhotoveným treťou
osobou, napríklad potvrdením o príjme od zamestnávateľa, alebo výpisom z účtu v banke. Samozrejme,
pod podmienkou, že by tieto informácie boli dostatočné. Tu sa žiada upozorniť, že čestné vyhlásenie
žalovanej nespĺňa ani toto kritérium, pretože nespresňuje, či suma 1 285 € predstavuje čistý alebo
hrubý príjem žalovanej. Právny predchodca žalobcu posudzoval bonitu žalovanej bez relevantných

dôkazov o jej príjme, v dôsledku čoho nepostupoval s odbornou starostlivosťou, akú od neho ako veriteľa
vyžadoval § 7 ods. 1 ZoSÚ pred uzavretím spornej zmluvy.

14. Porušenie povinnosti vynaložiť odbornú starostlivosť podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ v akejkoľvek
intenzite má za následok, že veriteľ nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie

spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Z takéhoto právneho posúdenia vychádzal aj súd prvej
inštancie(bod37napadnutéhorozsudku)ažalobcamuvodvolanívtejtosúvislostiničnevytkol,takžeani
odvolací súd nemá priestor (ale ani nevidí potrebu) sa od neho odkláňať. Žalobca odvolaním nenapadol
ani nadväzujúce závery súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o nedostatok aktívnej vecnej legitimáciežalobcu v dôsledku neplatnosti (§ 39 OZ) postúpenia spornej pohľadávky pred jej konečnou splatnosťou
v rozpore s § 17 ods. 1 ZoSÚ v spojení s § 92 ods. 8 ZoB. Odvolací súd preto nemá možnosť ich
spochybňovať, avšak aj tu môže dodať, že sa s nimi stotožňuje.

15. Pre poriadok odvolací súd poznamenáva, že v dôsledku vyššie uvedených záverov, ktoré sú
postačujúcenavyslovenieporušenia§7ods.1ZoSÚ,užnebolopotrebnéosobitnesavenovaťodvolacej
argumentácii týkajúcej sa posudzovania výdavkov žalovanej.

16. Konečne k poznámke žalobcu, že veriteľovi nebola vrátená ani istina spotrebiteľského úveru,
odvolací súd pripomína, že napadnutý rozsudok sa nezakladá na konštatovaní neexistencie práva
veriteľa (postupcu) na vrátenie istiny spotrebiteľského úveru, ale na nedostatku oprávnenia žalobcu
(postupníka) tento nárok uplatňovať vo vlastnom mene.

17. Na základe vyššie uvedených úvah treba uzavrieť, že žalobcom vymedzené odvolacie dôvody nie sú

dané. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane súvisiaceho výroku o trovách
konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny (výrok I).

18.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§262ods.1vspojenís§396ods.1CSP
vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho

súdu končí, má podľa § 255 ods. 1 CSP úspešná strana sporu, ktorou je žalovaná. Odvolací súd jej
preto priznal voči žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov aj tohto odvolacieho konania (výrok II).

19. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.