Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, September 11, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 24C/19/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203016
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tomáš Minárik

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6623203016.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Tomášom Minárikom v spore žalobcu: L. T.Q., B.. XX. XX. XXXX,

O. X. O. XX, XXX XX O., zast. Mgr. Ivan Bugri, advokát, so sídlom Námestie SNP 23, 960 01 Zvolen,
proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 866, o zaplatenie
5.908,05 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 5 762,93 € spolu v lehote troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcom rozsahu súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95,08 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny 5.908,05 € od žalovaného keď uviedol, že
je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru (ďalej aj „HaZZ“), pričom vykonáva štátnu službu v
služobnom pomere v súlade s ustanoveniami zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore (ďalej aj „ZoHaZZ“). Štátnu službu aktuálne vykonáva v služobnej hodnosti nadporučík, vo funkcii
hasič záchranár, v čate „A“, ktorá patrí pod Okresné riaditeľstvo HaZZ v I.. Do stálej štátnej služby v

HaZZ bol vymenovaný dňom 1. 5. 2008.

2. Služobný (pracovný) čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne (§ 86 ZoHaZZ) a to tým
spôsobom, že pracovná zmena sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje služobná pohotovosť na
pracovisku (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ - ďalej aj „určená služobná pohotovosť“). Jedna pracovná (služobná)
zmena hasiča sa teda skladá z: 1.) výkonu služby, a 2.) určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku
2021bolipracovnézmenyrozvrhnuténa17hodínvýkonuslužbya7hodínurčenejslužobnejpohotovosti

(t. j. v pomere 17/7), s účinnosťou od 01.01.2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu
služby a 8 hodín služobnej pohotovosti (t. j. v pomere 16/8). Celkovo v rámci jednej pracovnej zmeny
stráviakohasičnapracoviskusústavneminimálne24hodín.Okremurčenejpohotovosti,ktorúodpracuje
počas každej pracovnej zmeny, mu ako hasičovi môže byť nariadená aj služobná pohotovosť mimo
rozvrhnutia služobného času v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ (ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“)
a to napr. v prípade, ak je nevyhnutné zabezpečiť personálnu obsadenosť v mieste výkonu služby v
dôsledku absencie niektorého z kolegov, pri rozsiahlych požiaroch, živelných pohromách resp. iných

udalostiach vyžadujúcich zvýšený počet hasičov, na zastupovanie kolegov, ktorí nemôžu nastúpiť do
služby z dôvodu náhlych nepredvídateľných okolností a pod. Obe služobné pohotovosti, či už určená
služobná pohotovosť podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, rovnako ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa
§ 92 ods. 2 ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nieje rozlíšený ani na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac, kde je uvedený len súhrnný počet
odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1
ZoHaZZ) je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy,

ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný
deň), resp. peňažnou náhradou vo výške 30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu,
ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho sviatku) - viď § 122
ods. 1 ZoHaZZ. Podľa výšky náhrady poskytovanej za výkon pohotovosti, ktorá závisí od toho, či je
pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň alebo v deň služobného pokoja, je určená služobná

pohotovosť rozlišovaná resp. označovaná aj ako tzv. „15%-ná pohotovosť“ a „30%-ná pohotovosť“.
Samotný výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti - v prípade,
ak je nahlásený výjazd (pri požiari, živelnej udalosti, havárii a pod.) sa služobná pohotovosť mení na
prácunadčas,aneaktívnučasťslužobnejpohotovosti. Určenéslužobnépohotovostisúurčovanénačas
nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných zmien 17/7) boli služobné pohotovosti
vykonávané v čase 22:30 - 05:30 hod., od začiatku roka 2022 (pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú

služobné pohotovosti vykonávané v čase 22:00 06:00 hod. V prípade, ak je počas služobnej pohotovosti
vyhlásený poplach a ako hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa táto služobná pohotovosť na prácu nadčas.
Keďže v mieste výkonu služby - na hasičskej stanici v I. sa striedajú 3 hasičské zmeny - čaty „A“,
„B“ a „C“, pracovný čas hasiča je rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži každá hasičská zmena 24
hodín a následne majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna. Ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie

služobného času, ktorého časť pripadá na tzv. určenú služobnú pohotovosť (§ 86 ods. 2 ZoHaZZ v
spojení s § 92 ods. 1 ZoHaZZ). Nakoľko sa striedajú tri hasičské zmeny - prvá čata „A“, druhá čata
„B“ a tretia čata „C“, sú služobné zmeny hasičov (t. j. pracovný čas) rozvrhnuté v zásade tak, že každý
tretí deň hasič odslúži (minimálne) 24 hodín v rámci zmeny a následne má dva dni voľna. Vzhľadom
na takéto rozvrhnutie služobného času každá hasičská zmena mesačne odslúži aspoň 10 pracovných

zmien, pričom v niektorých mesiacoch je to až 11 zmien. V niektorých týždňoch hasiči odslúžia 2 zmeny
týždenne (48 hodín) a v niektorých týždňoch na hasiča vyjdú 3 zmeny týždenne (72 hodín) a to v
závislosti od toho, na ktoré dni im pripadnú dni služobných zmien v týždni (v prípade, ak hasič má
zmenu v pondelok, ďalšie zmeny mu pripadnú na štvrtok a nedeľu, čo sú 3 zmeny v týždni). Pri takto
stanovenom rozvrhnutí služobného času má teda hasič stráviť v službe minimálne 240 hodín (pri 10

zmenách za mesiac) až 264 hodín mesačne (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu pritom nie
sú zahrnuté hodiny nadčasov, keďže častokrát sa stane, že pred koncom služby (napr. o 05:00 hod.
ráno) je vyhlásený poplach a je potrebné ísť vykonať výjazd k požiaru, ktorého hasenie trvá 5 hodín - v
takomto prípade teda hasič strávi v práci v rámci jednej zmeny 29 hodín nepretržite).

3. S poukazom na vyššie opísané rozvrhnutie služobného času, ktorého súčasťou je aj určená služobná
pohotovosť vykonávaná v mieste výkonu služby (t. j. na hasičskej stanici), v žalovanom období júl
2020 - máj 2023 vrátane, len v rámci samotnej určenej služobnej pohotovosti (§ 92 ods. 1 ZoHaZZ)
priamo nadväzujúcej na výkon zmenovej služby (teda v tzv. 15%-nej a 30%-nej pohotovosti) odpracoval
v období od júla 2020 do decembra 2020 vrátane: 217,12 hodín, v období od januára 2021 do

decembra 2021 vrátane: 578,79 hodín, v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane: 673,89
hodín, v období od januára 2023 do mája 2023 vrátane: 227,38 hodín. Za žalované obdobie od júla
2020 do mája 2023 vrátane (ďalej aj „žalované obdobie“), odpracoval spolu 1740,09 hodín služobnej
pohotovosti (1697,18 hodín určenej + 42,91 hodín nariadenej), pričom žiadna z týchto odpracovaných
hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Jeho priemerný týždenný

pracovný čas počas celého žalovaného obdobia vrátane, dosiahol 49,26 hodín týždenne. Zdôrazňuje,
že počas celého trvania služobnej pohotovosti, t. j. počas všetkých hodín, ktoré odslúži v rámci služobnej
pohotovosti, sa ako hasič musí zdržiavať na pracovisku, t. j. na hasičskej stanici, z tohto miesta sa
nesmie vzdialiť a musí byť vždy počas celej doby služobnej pohotovosti pripravený na vykonanie
zásahu. Ak je vyhlásený výjazd, vykonáva sa do jednej minúty od nahlásenia, preto musí byť počas

služobnej pohotovosti oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky aj psychicky pripravený
okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Teda aj napriek tomu, že časť služobnej pohotovosti tvorí
aj tzv. „neaktívna časť“, počas ktorej hasiči čakajú na vyhlásenie výjazdu, tak aj tento časový úsek je
povinný tráviť na pracovisku a celý čas musí byť okamžite pripravený poskytnúť zamestnávateľovi svoje
služby - vykonať služobný zásah. Napriek uvedeným skutočnostiam sa však služobná pohotovosť (t. j.

všetky hodiny „neaktívnej časti“ služobnej pohotovosti) nezapočítava do pracovného času a teda tieto
odpracované hodiny nie sú považované za odpracovaný čas. Zjednodušene povedané, napriek tomu,
že v práci strávi v rámci každej jednej zmeny minimálne 24 hodín, tak v súčasnosti 8 hodín z tohto
času (do konca roku 2021 to bolo 7 hodín), ktoré strávi na pracovisku pripravený na výkon práce, nieje považovaných za pracovný čas. Táto skutočnosť sa v praxi prejavuje tak, že napr. v mesiaci august
2020 sa v jeho fonde pracovného času uvádza počet hodín 187, avšak tento údaj nezohľadňuje ďalších
49 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti. Z takto nereálne vykazovaného fondu pracovného času,

ktorý reálne nezohľadňuje odslúženú služobnú pohotovosť sa potom javí, že jeho priemerný týždenný
pracovný čas neprekračuje 48 hodín, čo je však pravidelne v absolútnom rozpore so skutočnosťou.
Vzhľadom na údaje vyplývajúce z priložených listinných dôkazov a prepočty podrobne uvedené nižšie
je zrejmé, že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne značne
presahoval nielen 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to ustanovuje § 85 ods.

2 ZoHaZZ, ale aj maximálne prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje
článok 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj „Smernica“). K tejto skutočnosti pritom dochádza v
dôsledku skutočnosti, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti mu nie je započítavaná
do fondu pracovného času, keďže vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ služobnú pohotovosť hasičov
nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice a konštantnou

judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“).

4. Žalobca túto žalobu podáva ako jednotlivec, ktorého právo vyplývajúce zo Smernice bolo žalovaným
porušené, pričom toto porušenie spôsobilo žalobcovi škodu, ktorej nahradenia v peniazoch sa touto
žalobou domáha. Žalovaným je štát - Slovenská republika, za ktorú v zmysle § 135 ods. 1 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky (ďalej aj „Ministerstvo“), a to s poukazom na § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o
organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, podľa ktorého: „Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný
zbor.“ Ministerstvo je zároveň aj garantom riadnej transpozície Smernice do slovenského právneho

poriadku, pričom práve v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice vznikla škoda, ktorej náhrady sa
žalobca domáha touto žalobou. Smernica predstavuje normu komunitárneho práva, ktorú je Slovenská
republika ako členský štát Európskej únie povinná dodržiavať. Zodpovednosť členských štátov a ich
orgánov pri aplikácii komunitárneho práva vychádza zo zásady prednosti komunitárneho práva, teda
zo zásady, že právne predpisy Európskej únie majú prednosť pred vnútroštátnymi predpismi členských

štátov. Na základe princípu prednosti komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj
zodpovednosť členského štátu v prípade jeho chybnej aplikácie alebo opomenutia aplikácie zo strany
členského štátu, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené, sa môžu voči štátu domáhať
náhrady spôsobenej škody. Tu je pritom nevyhnutné zdôrazniť, že zodpovednosť štátu v prípade
porušenia komunitárneho práva je absolútna a objektívna, členský štát sa jej teda nemôže za žiadnych

okolností zbaviť ani sa z nej exkulpovať, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán konajúci v mene členského
štátu škodu spôsobil. Povinnosť súdov Slovenskej republiky dodržiavať komunitárne právo je explicitne
zakotvená v právnom poriadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že komunitárne právo má prednosť
pred vnútroštátnou úpravou a vnútroštátna úprava nesmie byť v rozpore s komunitárnym právom
vyplýva z konštantnej judikatúry Súdneho dvora. Povinnosť aplikácie komunitárneho práva Súdny dvor

po prvý krát vysvetlil v rozsudku C-106/77 zo dňa 09.03.1978 vo veci Simmenthal, v ktorom riešil aj
dôsledky priamej aplikovateľnosti ustanovení komunitárneho práva v prípade, ak vnútroštátna norma
bola v rozpore s komunitárnym právom. S poukazom na citované časti rozsudku Súdneho dvora vo veci
Simmenthalpovažujezanepochybné,žeprávnepredpisyEurópskejúnie(t.j.úniovéprávo)majúpriamy
účinok a ako také majú prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, pričom v prípade kolízie medzi

vnútroštátnou právnou úpravou a komunitárnym právom sú súdy každého členského štátu Európskej
únie, teda aj súdy Slovenskej republiky, povinné aplikovať normu úniového práva.

5. V nadväznosti na vyššie uvedenú argumentáciu o priamej aplikovateľnosti a účinku komunitárneho
práva je v okolnostiach tohto prípadu potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo

dňa 25.11.2010 vo veci Günter Fuß. V tomto rozsudku sa Súdny dvor zaoberal práve otázkou výkladu
Smernice v súvislosti s porušením článku 6 Smernice, ktorý ustanovuje maximálny týždenný pracovný
čas. Ide o rozhodnutie Súdneho dvora týkajúce sa pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci
zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval
priemerne 54 hodín týždenne a zahŕňal 24-hodinové zmeny, pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v

rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku, pozostáva z aktívnej služby a pohotovostnej služby,
ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou. Ide teda v zásade o skutkovo a právne identickú vec,
aká je predmetom tohto sporu. Z citovaného rozsudku Súdneho dvora vo veci Günter Fuß jednoznačne
vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok a teda priznáva jednotlivcom práva, ktorémôžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Z uvedeného zároveň nepochybne vyplýva,
že aj žalobca má právo dovolávať sa práv vyplývajúcich zo Smernice pred tunajším vnútroštátnym
súdom. Právna úprava garantujúca mu práva podľa Smernice, má prednosť pred vnútroštátnou právnou

úpravou vyplývajúcou zo ZoHaZZ. Z vyššie uvedenej zásady prednosti a priamej aplikovateľnosti
komunitárneho práva pre tento konkrétny prípad vyplýva, že ustanovenia ZoHaZZ by mali byť v súlade
so Smernicou (keďže smernica by mala byť úplne a správne implementovaná tak, aby boli dosahované
ciele sledované smernicou), pričom v prípade existencie rozporu medzi ustanoveniami ZoHaZZ a
Smernicou má prednosť Smernica ako právny predpis vyššej právnej sily. Smernica nebola správne

(resp. z materiálneho hľadiska v časti vôbec) transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky,
konkrétne do ustanovení ZoHaZZ, pričom ustanovenia ZoHaZZ sú v rozpore s článkom 2 ods. 1 a
článok 6 písm. b) Smernice. Príloha č. 4 k ZoHaZZ v bode 6 uvádza, že do tohto zákona bola okrem
iných prebratá aj predmetná Smernica. Formálne sa teda javí, že ZoHaZZ by mal byť v súlade so
Smernicou ako právnym aktom úniového práva, keďže ZoHaZZ deklaruje prebratie tejto Smernice do
nášho vnútroštátneho právneho predpisu. Toto však v skutočnosti nie je pravdou, a to z dôvodu, že

ZoHaZZ umožňuje služobnému úradu, aby pracovný čas príslušníka HaZZ (hasiča) bol rozvrhnutý
tak, že tento pravidelne a de facto sústavne prekračuje Smernicou stanovený maximálny 48 hodinový
týždenný pracovný čas. Základný problém je totiž v obsahu pojmu „pracovný čas“ tak, ako ho na jednej
strane stanovuje Smernica a judikatúra Súdneho dvora a tým, ako ho na druhej strane upravuje ZoHaZZ.

6. Súdny dvor vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval, že pojem „pracovný čas“ uvedený v
Smernici, je autonómnym pojmom práva Európskej únie, ktorý treba definovať podľa objektívnych
vlastnostísodkazomnasystémaúčelSmernice,ktorýmjezlepšenieživotnýchapracovnýchpodmienok
pracovníkov. Súdny dvor zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne - buď je
určitý čas pracovným časom, alebo ním nie je. Súdny dvor vo svojej judikatúre zároveň konštantne

zotrváva na právnom závere, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť
do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom
pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť
prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Takéto
závery jednoznačne vyplývajú napr. z rozsudku Súdneho dvora C-397/01 zo dňa 05.10.2004 a rozsudku

C-14/04 zo dňa 01.12.2005. V tomto smere je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora,
ktoré sa priamo týka práce hasičov (C-518/15 zo dňa 21.2.2018) a z ktorého rovnako jednoznačne
vyplýva, že do pracovného času hasičov sa musí započítavať aj čas pracovnej (služobnej) pohotovosti.
Vnútroštátny právny predpis - ZoHaZZ - vymedzuje „služobný čas“ hasičov v ustanovení § 85 ods.
1, ods. 2 ZoHaZZ ako „časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii

služobnému úradu“ pričom stanovuje, že „služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne“. Okrem
uvedeného vymedzenia „služobného času“ ZoHaZZ ďalej upravuje podmienky výkonu štátnej služby
príslušníkov HaZZ v ustanoveniach § 86 - § 94, v ktorých vymedzuje pojmy ako: nerovnomerné
rozvrhnutie služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými
dňami, dĺžka nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná

pohotovosť a dovolenka. Zo žiadneho ustanovenia ZoHaZZ však nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času, pričom v skutočnosti
sa čas služobnej pohotovosti nezapočítava do služobného (pracovného) času príslušníka HaZZ. Tu je
napríklad zjavný rozdiel medzi ZoHaZZ upravujúcim pracovné podmienky hasičov na jednej strane, a
všeobecným pracovnoprávnym predpisom - zákonom č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej aj „ZP“),

na strane druhej. Zákonník práce totiž v § 96 ods. 2 výslovne ustanovuje, že: „Čas, počas ktorého sa
zamestnaneczdržiavanapracoviskuajepripravenýnavýkonpráce,aleprácunevykonáva,jeneaktívna
časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.“ Podľa § 12 ods. 6 ZoHaZZ: „Na
právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne
ustanovuje tento zákon.“ ZP sa na hasičov vzťahuje len vtedy, ak to ZoHaZZ výslovne stanovuje. Pokiaľ

však ide o služobný (pracovný) čas hasičov, tak ZoHaZZ na ZP neodkazuje. V zmysle vyššie citovaného
§12ods.6ZoHaZZjepretoúprava§96ods.2ZPneaplikovateľnánaslužobnýpomerpríslušníkaHaZZ.
Ďalej je však zrejmé, že samotný ZoHaZZ žiadne také ustanovenie, akým je citovaný § 96 ods. 2 ZP,
neobsahuje. V dôsledku tejto skutočnosti sa tak tzv. „neaktívna časť“ služobnej pohotovosti príslušníkov
HaZZ nezapočítava do ich pracovného času. Do pracovného času je započítavaný len ten časový úsek,

kedy počas určenej služobnej pohotovosti je vykonaný služobný výjazd, pričom tento časový úsek je
považovaný za prácu nadčas. Ostatný čas určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva v
rámci každej jednej jeho minimálne 24 hodín trvajúcej služobnej zmeny (od 22:00 hod. do 06:00 hod.),
všakdopracovnéhočasuhasičazapočítanýniejeatakýtočasniejepovažovanýzapracovný(služobný)čas hasiča. Nakoľko teda ZoHaZZ nepovažuje služobnú pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného
času, tak práve v tejto skutočnosti spočíva rozpor ZoHaZZ s úniovým právom, konkrétne s ustanovením
článku 2 ods. 1 Smernice, ako aj judikatúrou Súdneho dvora. Z rozsudku Súdneho dvora C-518/15

zo dňa 21.2.2018 jednoznačne vyplýva, že členské štáty sa nemôžu odchýliť od súboru povinností
vyplývajúcich z ustanovení Smernice, a to vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica
pritomneumožňujeanito,abyčlenskéštátyprijaliinúdefiníciupojmu„pracovnýčas“,nežakojedefinícia
tohto pojmu obsiahnutá v Smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať
alebo prijímať ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale

táto možnosť sa neuplatňuje na definíciu pojmu „pracovný čas“. Toto konštatovanie potvrdzuje aj účel
Smernice, ktorý má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od
vnútroštátneho práva.

7. Služobný čas hasičov je rozvrhnutý na 24 hodinové pracovné zmeny, ktoré sú formálne rozdelené na
1.) výkon služby a 2.) služobnú pohotovosť. Vzhľadom však na účelové oddelenie služobnej pohotovosti

od služobného (pracovného) času, kedy služobná pohotovosť nie je započítavaná do fondu pracovného
času, sa potom formálne „na papieri“ javí, že jeho služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín
týždenne. Je tomu však tak len z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava ZoHaZZ do služobného
(pracovného) času hasiča nezarátava čas služobnej pohotovosti. Ak však za pracovný (služobný) čas
v súlade s judikatúrou Súdneho dvora považujeme aj služobnú pohotovosť, tak je zrejmé, že súhrn

takto „naskladaného“ pracovného času hasičov pravidelne prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne
dosahuje cca. 53 - 56 hodín týždenne, častokrát aj viac. Služobná pohotovosť, ktorú žalobca odpracuje
v rámci každej jednej pracovnej zmeny v rozsahu 8 hodín (do konca roka 2021 v rozsahu 7 hodín), nie
je teda v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy považovaná za súčasť jeho služobného času. Služobnú
pohotovosť je však nevyhnutné aj v zmysle vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora považovať za

„pracovnýčas“tak,akotokogentnestanovujeSmernica.Vpraxitoznamená,ževdôsledkuvnútroštátnej
právnej úpravy ZoHaZZ, ktorá je čo sa týka posudzovania pracovného času v rozpore s článkom 2
ods. 1 Smernice ako aj konštantnou judikatúrou Súdneho dvora, nie je cca. 1/3 zo všetkých jeho reálne
odpracovaných hodín v práci považovaných za pracovný čas. Zo skutkového stavu opísaného žalobou
a z priložených listinných dôkazov je zároveň preukázané, že jeho priemerný týždenný pracovný čas za

žalované obdobie júl 2020 - máj 2023 vrátane, predstavuje 49,26 hodín týždenne, čo je nepochybne
viac, než ktorý čas ako maximálny týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm. b) Smernice. Je teda
zjavné, že jeho právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) Smernice bolo a naďalej je pravidelne
porušované.

8. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu v tomto spore, z rozsudku Súdneho dvora C-429/09 zo dňa
25.11.2010 vo veci Günter Fuß jednoznačne vyplýva, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok,
keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.
Citovaný rozsudok teda dáva v prípade porušenia práva na dodržiavanie 48hodinového týždenného
pracovného času vyplývajúceho z článku 6 písm. b) Smernice poškodenému hasičovi právo domáhať

sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, tu
je potrebné vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti
štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou
systému zmlúv, na ktorých je Únia založená. Táto povinnosť platí v prípade každého porušenia práva
Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a to bez

ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto
škodu nahradiť. Podľa judikatúry Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi
zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj samotný štát, pričom právo Únie nijako nebráni tomu,
aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri
zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Z konštantnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že

poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva zo strany
členského štátu v prípade, ak sú splnené 3 podmienky: 1) cieľom porušenej právnej normy Európskej
únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody resp.
ujmy, 3) príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou resp. ujmou. V prípade, že sú splnené
všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa

vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady škody
stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa
obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak,
aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity).S poukazom na judikatúru Súdneho dvora (napr. rozsudok C-46/93 a C-48/93), porušenie práva Únie
pre absentujúcu resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do ZoHaZZ je dôsledkom zákonodarného a
legislatívneho procesu. Pri rešpektovaní zásad ekvivalencie a efektivity je pasívne vecne legitimovaným

subjektom v konaní o náhradu škody porušením úniového práva Európskej únie štát, t. j. žalovaný
- Slovenská republika, keďže neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie dodržania požiadavky
vyplývajúcej z článku 6 písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu zákonom č. 315/2001 Z. z. o
Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ

(hasičovi) jeho služobný čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu 48-
hodinového týždenného pracovného času. Za žalovaný štát v tomto spore v zmysle § 135 ods. 1
CSP koná Ministerstvo ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor, pričom
Ministerstvo bolo tiež aj garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom
a záchrannom zbore. V zmysle judikatúry Súdneho dvora absolútna objektívna zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú porušením úniového práva je daná bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa porušenia

úniového práva dopustil, resp. ktorý z orgánov by mal povinnosť škodu podľa vnútroštátnych noriem
nahradiť. Ide teda o zodpovednosť za škodu bez možnosti liberácie a exkulpácie.

9. Pokiaľ ide o prvú podmienku práva na náhradu škody vzniknutej porušením úniového práva, a
to že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne

závažné, je potrebné poukázať na judikatórny záver vyplývajúci aj z rozhodnutia vo veci Günter Fuß,
podľa ktorého článok 6 písm. b) Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia. Toto ustanovenie ukladá členským štátom povinnosť
ustanoviť maximálnu 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou

povinnosťou je v Smernici výslovne stanovené, že táto 48 hodinová hranica zahŕňa už aj nadčasy
(viď znenie „priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí
48 hodín.“). Z článku 22 ods. 1 Smernice ďalej vyplýva, že od uvedenej povinnosti sa nemožno v
žiadnom prípade odchýliť ak ide o také činnosti, akou je činnosť hasičov, a to dokonca ani vtedy, ak
by k prekročeniu 48 hodinovej hranice priemerného týždenného pracovného času došlo so súhlasom

dotknutého pracovníka, pričom tu pre úplnosť zdôrazňuje, že žiadny takýto súhlas služobnému úradu
nikdy neudelil. Pravidlo sociálneho práva vyplývajúce z článku 6 písm. b) Smernice nemožno podrobiť
akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, pričom ustanovenie článku 6 písm. b) Smernice
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Už len
vzhľadom na obsah a účel samotnej Smernice považuje za zjavné a nepochybné, že cieľom tejto

Smernice je priznať práva jednotlivcom - pracovníkom v Európskej únii. Z judikatúry Súdneho dvora
vyplýva, že dostatočne závažné porušenie práva Európskej únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie
hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú
predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy,
ktorý porušená norma Únie ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vždy a v každom jednotlivom prípade

saporušenieúniovéhoprávapovažujezadostatočnezávažné,pokiaľjevrozporesjudikatúrouSúdneho
dvora v danej oblasti. Súdny dvor pritom vo svojej judikatúre už opakovane rozhodol a konštantne
rozhoduje, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých
je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu „pracovný čas“ tak, ako to
predpokladá Smernica. Také vymedzenie pojmu „pracovný čas“, ako ho kogentne ustanovuje článok

2 Smernice, bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý
vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje
maximálnu 48 hodinovú týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) Smernice. V tomto smere
je možné poukázať napr. na rozsudok Súdneho dvora C-303/98 zo dňa 03.10.2020 vo veci Simap,
uznesenie C-241/99 zo dňa 03.07.2001 vo veci Confederación Intersindical Galega (CIG). V uvedenej

súvislosti dal do pozornosti súdu aj viaceré rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré sa výslovne týkajú
hasičov a v ktorých Súdny dvor zaujal stanovisko k tomu, že právo na maximálne 48 hodinový týždenný
pracovný čas garantovaný článkom 6 písm. b) Smernice sa vzťahuje aj na hasičov ( napr. C-52/04,
či C-518/15). S poukazom na uvádzanú judikatúru Súdneho dvora je zjavné, že porušovanie jeho
práv, vyplývajúcich z článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 6 písm. b) Smernice, ku ktorému dochádza

v dôsledku nesprávneho resp. neúplného prebratia Smernice do ZoHaZZ, je v zjavnom rozpore s
dlhoročnou konštantnou judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti, preto toto porušovanie úniového
práva je nevyhnutne potrebné považovať za dostatočne závažné. Aplikujúc uvedené závery Súdneho
dvora na tento konkrétny prípad je zrejmé, že nakoľko počas žalovaného obdobia pravidelne pracovalnad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice a zároveň služobnú pohotovosť (vrátane
jej „neaktívnej časti“) je nevyhnutné považovať za pracovný čas, k čomu však nedochádza, ide v
tomto prípade o zjavné porušenie judikatúry Súdneho dvora. Prvá podmienka spočívajúca v dostatočnej

závažnosti porušenia právnej normy Únie je tak jednoznačne naplnená.

10. Pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorou je existencia škody, Smernica samotná neobsahuje
ustanovenia týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, rovnako
neobsahuje ani kritériá zakotvujúce spôsob určenia výšky nároku na náhradu škody. Podľa judikatúry

Súdneho dvora, týkajúcej sa priamo škôd vznikajúcich hasičom pre nerešpektovanie 48 hodinovej
pracovnej doby podľa Smernice, treba pod škodou v takomto prípade v prvom rade rozumieť ujmu,
ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol
maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas upravený článkom 6 písm. b) Smernice rešpektovaný.
V tomto zmysle je treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať taký, ktorý by mal
nasledovať po maximálne 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho služobnú pohotovosť

na pracovisku (viď bod 59 rozsudku vo veci Günter Fuß). Z judikatúry Súdneho dvora k náhrade
škody vzniknutej z porušenia úniového práva ďalej vyplýva, že náhrada škôd spôsobených jednotlivcom
porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu
práv poškodených. Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave zároveň
nesmú byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy

(zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity); náhrada škody zároveň musí byť primeraná vzniknutej
ujme (viď napr. rozsudky Súdneho dvora vo veci Brasserie du pecheur a Factortame). Zásada
ekvivalencie znamená, že vnútroštátny súd nemôže v prípade konania s úniovým prvkom aplikovať
prísnejšie procesnoprávne alebo hmotnoprávne pravidlá ako tie, ktoré by aplikoval v konaniach bez

úniového prvku s podobným predmetom, čo znamená, že dotknutý subjekt musí mať možnosť uplatniť
si nárok, ktorý mu vyplýva z úniovej právnej normy za takých podmienok, za akých by si mohol
uplatniť nárok založený na podobnej vnútroštátnej právnej norme bez úniového prvku. Zásada efektivity
znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie
ochrany práv, ktoré zakladá úniové právo v prospech subjektov práva, nemôže byť upravené takým

spôsobom, ktorý by výkon práv priznávaných úniovým právnym poriadkom prakticky znemožňoval
alebo nadmerne sťažoval. V takomto prípade je na vnútroštátnom práve členského štátu a jeho
súdnych orgánoch, aby pri dodržaní uvedených zásad ekvivalencie, efektivity a primeranosti určili
formu odškodnenia a pravidlá spôsobu výpočtu náhrady škody vzniknutej porušením normy Únie.
V otázkach neupravených normami komunitárneho práva v sporoch o nárokoch na náhradu škody

spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie členským štátom, sa subsidiárne použije vnútroštátne
právo pri zachovaní uvedených zásad ekvivalencie a efektivity. Právny poriadok Slovenskej republiky
však neobsahuje žiadny špecifický právny predpis či konkrétne zákonné ustanovenie pre posudzovanie
náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému porušením práva Európskej únie, a to či už by išlo o základ
takéhoto nároku, alebo určenie jeho výšky. Pri absencii konkrétnej právnej úpravy je pri posudzovaní

takéhoto nároku v našich podmienkach nutné vychádzať zo zásad, ktoré na tento účel všeobecne
stanovil Súdny dvor - t. j. dodržať podmienky efektivity, ekvivalencie a primeranosti. Má za to, že
touto žalobou uplatnený nárok je pri absencii vnútroštátnej právnej úpravy nároku na náhradu škody z
porušenia práva Európskej únie potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení právneho poriadku
Slovenskej republiky, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie. Týmito ustanoveniami sú

podľa jeho názoru ustanovenia § 11 - § 13 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“)
upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada sa poskytuje aj v peniazoch. Samotný právny základ
žalovaného nároku však stále spočíva resp. má svoj titul v nároku na náhradu škody z porušenia práva
Európskej únie, pričom ustanovenia § 11 - 13 OZ sa tu používajú „len“ analogicky z dôvodu absencie
právnej úpravy nároku na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva zo strany

štátu.

11. Vzhľadom na skutkový stav opísaný v článku II. žaloby je zrejmé, že dlhoročne dochádza k
porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúce
v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný

život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti do pracovného času reálne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice.
Jeho osobnostné práva sú pritom v dôsledku uvedeného u neho porušované sústavne a dlhoročne,
nielen počas žalovaného obdobia. Práca hasiča je pritom veľmi zodpovednou prácou, ktorú vníma akoposlanie, pri práci neraz nasadzuje svoj vlastný život, preto o to viac nevyhnutne a dôvodne potrebuje
dostatočný odpočinok po práci na regeneráciu jeho fyzických a psychických síl, čoho sa mu však v
dôsledku sústavného porušovania práva na primeranú dobu odpočinku nedostáva. Skutočnosť, že trávi

v práci neprimerane dlhý čas, má pritom nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho o života a to najmä hľadiska
jeho mimopracovného osobného života a voľného času. V súvislosti s porušovaním práva na maximálne
48 hodinový týždenný totiž pracovný čas prichádza o čas, ktorý by inak chcel venovať v prvom rade
rodine a potom aj iným aktivitám nesúvisiacim s jeho pracovným zaradením. Vzhľadom na enormnú
fyzickú a psychickú náročnosť jeho práce je zároveň dostatok času na oddych a mimopracovné aktivity

nevyhnutný. Tu poukazuje taktiež na to, že ako hasič slúžiaci v minimálne 24 hodinovej zmene pracuje
„od rána do rána“ a má teda v porovnaní s bežnými ľuďmi úplne prevrátený spánkový režim. Deň, kedy
sa ráno vracia zo služby a ktorý má byť jedným z 2 voľných dní medzi služobnými zmenami, častokrát
venuje len nevyhnutnej regenerácii značného vyčerpania a nevyspatosti po práci tak, aby nasledujúci
deň bol schopný znova plnohodnotne fungovať v bežnom živote. Všetok ten čas, ktorý pri dodržiavaní
Smernice mohol venovať rodine, priateľom, odpočinku, nevyhnutnej regenerácii fyzických a psychických

síl či akokoľvek inak podľa vlastného uváženia, mu už žiaľ nikto nevráti a žalovaná náhrada škody v
podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje z jeho pohľadu len veľmi čiastočnú a obmedzenú
náhradu utrpenej ujmy. Ako vyplýva z referenčného rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Günter Fuß,
už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným dôvodom na domáhanie sa a
priznanienárokunanáhraduškodyporušenímčlánku6písm.b)Smernice.Užlenstratačasuodpočinku,

o ktorý dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním maximálneho týždenného pracovného
času, je dostatočný na priznanie nároku na náhradu škody vzniknutej porušením Smernice bez toho,
aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach
žalobcu.

12. V súvislosti s porušovaním práv je potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade porušovaním
článku 6 písm. b) Smernice je porušované aj základné právo na ochranu zdravia, ktoré je ako jedno
z najvýznamnejších osobnostných práv zakotvených v Ústave. Zároveň však porušovaním Smernice
dochádza aj k porušovania základného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, ktoré
rovnako zakotvuje Ústava. Ako je zrejmé, jedným z cieľov Smernice a zároveň aj dôvodom zavedenia

hranice maximálneho týždenného pracovného času bolo pritom práve to, aby pracovníci mali dostatok
času na oddych a regeneráciu a neprimeraným pracovným zaťažením neohrozili svoj život a zdravie.
Považuje pritom za logické a zrejmé, že najmä dlhoročné a pravidelné prekračovanie maximálneho
pracovného času pri tak náročnej práci, akou práca hasiča nepochybne je, môže zásadne ohrozovať
zdravie a život pracovníka. Z úvodných ustanovení Smernice, v ktorých sú uvedené dôvody jej prijatia

a ciele ňou sledované totiž vyplýva, že jej normotvorca vychádzal z faktu, že je ešte stále príliš vysoký
výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a musia sa preto bezodkladne zaviesť alebo zlepšiť
preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov a zaistiť vyšší stupeň
ich ochrany, pričom tento cieľ by sa nemal podriaďovať ekonomickým úvahám. Ako totiž vyplýva aj z
judikatúry Súdneho dvora, všetci pracovníci by preto mali mať primeranú dobu odpočinku, pričom pojem

"odpočinok" sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom
krajín Európskej únie sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané
prestávky v práci. V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného
času; „primeraný odpočinok" znamená, že pracovníci majú pravidelný čas odpočinku, trvanie ktorého
je vyjadrené v jednotkách času a ktorý je dostatočne dlhý a nepretržitý, aby sa zabezpečilo, že v

dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobia úraz ani sebe ani
spolupracovníkom alebo iným osobám a že si ani krátkodobo ani dlhodobo nepoškodia zdravie.
Vychádzajúc zo skutočností uvedených v žalobe a z povahy škody resp. ujmy vzniknutej porušovaním
Smernice, ktorá má v tomto prípade nemajetkovú povahu (strata času odpočinku a s tým súvisiace
porušenia práva na ochranu zdravia, súkromia a rodinného života, práva na spravodlivé a uspokojivé

pracovné podmienky), je v slovenskom právnom poriadku nutné analogicky použiť pravidlá týkajúce
sa náhrady nemajetkovej ujmy fyzickej osoby podľa ustanovení § 11 - 13 OZ, keďže tieto ustanovenia
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v
tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno žalobou uplatnený nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu,
k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch výslovne predpokladá

a upravuje § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ustanovenie § 13 ods. 2 OZ nepodmieňuje výlučne len situáciami zníženia dôstojnosti
fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti v spoločnosti, pretože predmetné ustanovenie
len demonštratívne uvádza prípady, kedy je možné s ohľadom na intenzitu zásahu priznať náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zákonnou
úpravouvymedzenýreštriktívne,tedatak,abyhobolomožnépriznaťlenzavopreddefinovanénásledky,
čo okrem iného potvrdzuje aj zákonná formulácia uvedená v ustanovení § 13 ods. 2 OZ „najmä

preto“, a teda zjavne nejde o zákonom ohraničený výpočet prípadov, u ktorých nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vzniká. Samotné konštatovanie porušenia práva v tomto prípade úplne zjavne nie
je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada je v tomto prípade jedinou možnou formou
(aspoň čiastočného) odškodnenia vzniknutej ujmy, keďže strata enormného množstva času, ku ktorej
došlo už len v žalovanom období a v jej dôsledku došlo aj k porušeniu vyššie uvedených základných

práv, je už nezvrátiteľná a nemôže byť za daných okolností odškodnená inak, než poskytnutím peňažnej
náhrady. S poukazom na skutočnosti uvedené má za to, že je splnená aj druhá podmienka nároku na
náhradu škody, ktorou je vznik škody resp. ujmy, pričom táto má v podmienkach slovenského právneho
poriadku pri použití analógie povahu nemajetkovej ujmy, k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.

13. Napokon pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením

článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo forme nemajetkovej ujmy, aj túto považuje za zjavne naplnenú.
Ak by totiž žalovaný správne prebral ustanovenia článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice
doZoHaZZ, resp. ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané, nedochádzalo
by k porušovaniu jeho práva na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas a teda nedošlo by ani
k strate času odpočinku, na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený

týmto ustanovením Smernice dodržaný.

14. Ako už bolo uvedené, vnútroštátny právny poriadok Slovenskej republiky nemá špeciálnu právnu
úpravu pre nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením práva Únie zo strany štátu v
dôsledkunesprávnehoprebratia(transpozície)Smernicedonášhoprávnehoporiadku,atotakpokiaľide

o základ nároku, ako ani pokiaľ ide o stanovenie pravidiel na spôsob výpočtu tohto nároku. Z judikatúry
Súdneho dvora vo veci Günter Fuß vyplýva, že náhrada škody musí spĺňať požiadavky primeranosti,
efektivityaekvivalencie.Zaodpracovanéhodinytzv.určenejslužobnejpohotovosti(§92ods.1ZoHaZZ)
je mu uhrádzaná peňažná náhrada (nie teda „mzda“ resp. „služobný plat“, čo taktiež potvrdzuje, že
služobná pohotovosť nie je považovaná za pracovný čas) vo výške vyplývajúcej z ustanovenia § 122

ods. 1 ZoHaZZ, a to vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (t. j.
15% z jeho hodinovej mzdy). Práve hodiny tzv. určenej služobnej pohotovosti sú tým časom, ktorý
odpracuje v rámci každej 24 hodinovej služby v súčasnosti v čase od 22:00 do 06:00 hod. (resp. do
konca roka 2021 to bolo v čase od 22:30 do 05:30 hod.) a tieto hodiny mu nie sú započítavané do
služobného času. Určenú služobnú pohotovosť vykonáva priamo na pracovisku (hasičskej stanici), z

ktorej sa nesmie vzdialiť a vždy musí byť pripravený vykonať služobný výjazd do 1 minúty od nahlásenia.
Od určenej služobnej pohotovosti sa nariadená služobná pohotovosť (§ 92 ods. 2 ZoHaZZ) odlišuje
tým, že príslušník HaZZ je na výkon služby privolaný mimo svojho pracovného času, t. j. mimo rozpisu
svojich pravidelných služobných zmien a to spravidla z domu. Je to tak napr. v prípade náhlej potreby
privolania väčšieho počtu hasičov ak dôjde k živelnej pohrome resp. inej závažnej udalosti, ktorá si

vyžaduje zásah väčšieho počtu príslušníkov, než ktorí sú v službe v rámci pracovných zmien. Základný
rozdiel je teda v tom, že zatiaľ čo určenú služobnú pohotovosť hasič vykonáva v rámci každej jednej
pracovnej zmeny a nachádza sa v práci na hasičskej stanici, avšak na výkon nariadenej pohotovosti
je privolaný do služby mimo svojho bežného služobného času a to spravidla v čase, keď sa nachádza
v domácom prostredí príp. inde (avšak mimo miesta výkonu služby). Za výkon takejto nariadenej

pohotovosti sa poskytuje vyššia peňažná náhrada, než za výkon určenej služobnej pohotovosti, keďže
za určenú služobnú pohotovosť sa poskytuje peňažná náhrada vo výške 15% (v bežné služobné dni)
resp. 30% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť služobného platu, za každú
odslúženú hodinu pohotovosti, však za nariadenú služobnú pohotovosť v mieste výkonu služby (keď je
hasič privolaný z domova do služby na hasičskú stanicu) je poskytovaná peňažná náhrada vo výške

50 % (v bežné pracovné dni) resp. 100% (v dni služobného pokoja) zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, za každú odslúženú hodinu pohotovosti. Vzhľadom na rozhodujúce skutkové
a právne okolnosti tejto veci má za to, že ustanovenie § 122 ZoHaZZ je práve takým ustanovením,
ktoré je z hľadiska analógie iuris „najbližšie“ prejednávanej veci na to, aby jeho aplikáciou bolo možné
určiť primeranú výšku náhrady škody. Podľa jeho názoru je totiž aj výšku nemajetkovej ujmy potrebné

určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma vznikla. Pokiaľ
osoba vstupuje do pracovného, štátnozamestnaneckého, služobného resp. iného obdobného pomeru,
vstupuje do neho s vedomím, že určitý čas strávený výkonom činnosti v tomto právnom vzťahu mu
bude adekvátnym spôsobom nahradený, a to spravidla vo forme peňažného ekvivalentu, pričom týmtopeňažným ekvivalentom je jeho mzda. Zohľadňujúc uvedené skutočnosti preto výšku uplatňovanej
nemajetkovej ujmy v peniazoch odvíja od toho, že ustanovenie § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, ktoré
upravujeodmenuzanariadenúslužobnúpohotovosťvykonávanúvmiestevykonávaniaštátnejslužby,je

týmustanovením,ktoréjezhľadiskaanalógie„najbližšie“kstanoveniuvýškyžalovanéhonároku.Hodiny
služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli započítané do služobného času, je podľa jeho názoru možné
analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi
určenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadenou služobnou pohotovosťou
podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ), keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu jeho práv

nedochádzalo, pričom k tomuto porušovaniu dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti, ktorá
sa mu však nezapočítavala do služobného (pracovného) času. Má preto za to, že primeranú náhradu
škodyvtomtoprípadepredstavujerozdielmedzipeňažnounáhradouuvedenouv§122ods.1ZoHaZZa
peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu
služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia.Vychádzajúc tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy
ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15% alebo 30% peňažnej náhrady z prináležiacej

hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady
uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ (vo výške 50% z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti
počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín
určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ za príslušný kalendárny mesiac príslušného

kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 15%) a v prípade určenej služobnej
pohotovostiodpracovanejvčasepracovnéhopokojaakosúčinodpracovanýchhodínvčasepracovného
pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50% - 30%). Uvedeným spôsobom stanovená a

touto žalobou uplatňovaná primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady
pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods.
2 písm. a) ZoHaZZ) a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti
služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto sumy ak ide o deň služobného pokoja), t.j.
vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou jeho služobného platu

(50% - 15% = 35% v prípade bežného služobného dňa a v prípade, ak ide o deň služobného pokoja
50% - 30% = 20%). Je presvedčený, že takýto spôsob výpočtu náhrady škody spĺňa odškodňovaciu
funkciu, je v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora a zároveň spĺňa aj požiadavku
primeranosti, pričom však nie je sumou neprimerane vysokou. Náhrada škody v podobe nemajetkovej
ujmy v peniazoch musí spĺňať predovšetkým satisfakčnú funkciu, pričom z tohto pohľadu považuje

žalovanú výšku náhrady škody za primeranú, aj keď len čiastočne odškodňujúcu utrpenú ujmu. Náhrada
škody v podobe nemajetkovej ujmy má však plniť aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda má odradiť
porušovateľa (v tomto prípade žalovaného - štát) od protiprávneho konania a má takýmto spôsobom
zabezpečovať aj generálnu prevenciu pred pokračovaním v porušovaní práva, pričom práve preto musí
byť sankcia (v zmysle výšky relutárnej satisfakcie) patrične dôrazná a dostačujúca. Napokon považuje

za nepochybné, že žalovaná výška náhrady škody nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda
je zo všetkých rozhodujúcich hľadísk minimálne primeraná a opodstatnená.

15. Pokiaľ ide o splatnosť jednotlivých dielčích nárokov na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy,
má za to, že tieto nároky vznikajú postupne a osobitne za každý jednotlivý mesiac, v ktorom boli jeho

práva porušované, a to vždy ku dňu splatnosti mzdy za daný mesiac. Vzhľadom na povahu týchto
nárokov má totiž za to, že nemajetková ujma vznikla každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s
porušením jeho práv táto jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35% resp.
20% (teda „doplatkom“ do sumy 50% za každú odpracovanú hodinu určenej služobnej pohotovosti, ako
keby bola táto odpracovaná ako nariadená služobná pohotovosť podľa § 122 ods. 1 písm. a) ZoHaZZ

z dôvodov vysvetlených vyššie), preto za rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy považuje výplatný
termín. U príslušníkov HaZZ je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci
mesiac. Splatnosť mzdy za mesiac júl 2020 teda nastala dňa 10.08.2020, splatnosť mzdy za mesiac
august2020nastaladňa10.09.2020atď.Vzhľadomkvšeobecnej3-ročnejpremlčacejdobevyplývajúcej
z ustanovenia § 101 OZ si preto touto žalobou uplatňuje nárok spätne za obdobie 3 rokov pred podaním

tejto žaloby, a to počínajúc splatnosťou mzdy za mesiac júl 2020 (ktorá nastala 10.08.2020) až po mesiac
máj 2023 vrátane. Náhradu škody z porušenia práva Európskej únie, ktorá má podobu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, možno za príslušný kalendárny mesiac určiť ako súčin odpracovaných hodín určenej
služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35% alebo 20% z príslušnej časti služobného platu zakaždú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti od toho, či hodiny služobnej pohotovosti
boli odpracované počas bežného služobného dňa (50% - 15% = 35%) alebo v deň služobného pokoja
(50% - 30 % = 20%). Nemajetkovú ujmu žalobca konkrétne vyčíslil za obdobie od júla 2020 do decembra

2020 v sume 682,34 € (217,12 hodín) , za obdobie od januára 2021 do decembra 2021 v sume 1.982,28
€ (578,79 hodín), za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 2.369,71 € (673,89 hodín) a
za obdobie od januára 2023 do mája 2023 v sume 873,73 € (227,38 hodín). Na základe v časti F žaloby
uvedeného výpočtu sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v celkovej sume 5.908,05 € za
1.697,18 hodín určenej služobnej pohotovosti (3,48 €/hodina).

16. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním na č.l. 108 a nasl. spisu, pričom uviedol, že
žalobca sa domnieva, že uplatnený nárok na náhradu škody mu vznikol v dôsledku porušenia práva
Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky v podobe ZoHaZZ. Z tohto dôvodu žalobca tvrdí, že počas celého žalovaného
obdobia pracoval nad stanovený limit vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice, v zmysle ktorého

priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Pôsobnosť
Smernicejevzmyslečlánku1ods.3ačlánku1ods.4vymedzenásodkazomnačlánok2smerniceRady
89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pracovníkov pri práci (ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS“). Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver,
že rozsah pôsobnosti Smernice je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj

negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Inak povedané, Smernica sa neuplatňuje
na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na
charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica na služobný
pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia
nemohlibyťporušenétakakototvrdížalobca.Podľanázoružalovanéhopretoštátnuslužbupríslušníkov

Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným
rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno
jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods.
2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako

aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a
pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich
právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej
úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod
pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.

Žalovaný má za to, že žalobca si nesprávne vykladá pôsobnosť Smernice, nakoľko sa Smernica
nevzťahuje na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Rozsah pôsobnosti Smernice stanovuje
článok 1 ods. 3, podľa ktorého táto Smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18
a 19 Smernice 89/391/EHS. Smernica Rady 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 stanovuje, že Smernica

89/391/EHS sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité
osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Z dikcie daného článku vyplýva, že ide len o exemplifikatívny a nie
taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných služieb. Žalovaný má
za to, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú

činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou
má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Zo žalobcom citovaných právnych predpisov
(okrem ZoHaZZ aj zo zákona č. 42/1994 Z.z. a zo zákona č. 129/2002 Z.z.) vyplýva, že Hasičský
a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku
ochrany pred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho

výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a
záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na
ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Inak povedané v súčasnosti iné zložky (okrem Hasičského
a záchranného zboru), ktorým by boli zverené činnosti služieb civilnej ochrany, neexistujú. Nakoľko
Smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj

ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.
Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia Smernice na prípad žalobcu nemôžu aplikovať, preto
žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.17. Ak má žalobca za to, že Smernica nebola v jeho prípade správne použitá, žalovaný namieta
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná. Podľa názoru
žalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými subjektmi

(Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným
zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od
individuálneho prístupu inej osoby k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Žalovaný
má za to, že Slovenská republika a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a
nezávislé subjekty právnych vzťahov, preto podľa žalovaného nie je možné dospieť k inému záveru

než, že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik škody ako dôsledok výkonu určitých práv, nie
je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia Smernice na služobný
pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za
správnosť prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. S ohľadom na zamieňanie
Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako dvoch samostatných subjektov je
tu ďalší dôvod nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

18. Smernica v zásade ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre
organizáciu pracovného času, pokiaľ ide o doby denného odpočinku, prestávok v práci, týždenného
odpočinku, maximálneho týždenného pracovného času, ročnej dovolenky a aspekty nočnej práce, práce
na zmeny a rozvrhnutie práce. Smernica upravujúca minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu

zdravia pre organizáciu pracovného času bola transponovaná do slovenského právneho poriadku okrem
iného ZoHaZZ, čo je uvedené aj v transpozičnej prílohe č. 4 zákona pod bodom 6. Žalobca konštatuje,
že malo dôjsť k nesprávnej transpozícii Smernice do ZoHaZZ. Nakoľko sa podľa žalobcu doba služobnej
pohotovosti nezapočítava do týždenného pracovného času hasičov. Podľa žalovaného však takéto
tvrdenia žalobcu nie sú opodstatnené.

19. V zmysle článku 2 ods. 1 Smernice je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas
ktoréhozamestnanecpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosťalebopovinnosti
v súlade so vnútroštátnymi právnymi predpismi. Do služobného času teda spadá samotný výkon

pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku
k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Podľa
ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je totiž rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či
sú naplnené charakteristické znaky pojmu „pracovný čas“ aj v pohotovostnej službe, ktorú pracovník
vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom

zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané
služby. Tieto povinnosti je preto potrebné považovať za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas
teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. Zmysel
článku 2 ods. 1 Smernice je transponovaný v štvrtej hlave ZoHaZZ v ustanoveniach § 85 a nasl.
upravujúcich služobný čas hasičov, služobnú pohotovosť, štátnu službu nadčas a dovolenku. Podľa §

85 ods. 1 ZoHaZZ, cit.: „Služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu.“ Podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ, cit.: „Služobný čas príslušníkov
môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý
na obdobie šiestich mesiacov.“ Podľa § 86 ods. 2ZoHaZZ, cit.: „Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie
byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka

vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.“ Podľa § 86 ods. 3 ZoHaZZ, cit.: „Za
služobný deň podľa odseku 2 sa považuje deň, v ktorom príslušník podľa rozvrhu služobného času
vykonáva štátnu službu.“ Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ, cit.: „Služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.“ Predmetné
ustanoveniatedadefinujúslužobnýčaspríslušníkaHasičskéhoazáchrannéhozboruakočasovýúsek,v
ktorompríslušníkvykonávaštátnuslužbuajekdispozíciislužobnémuúradu,pričomumožňujerozvrhnúť
služobný čas aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje
vykonávanie štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení ZoHaZZ ďalej

jasne vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej
služby považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby,
ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného
časupodľa§91ZoHaZZaštátnaslužbanadčaspodľa§92ZoHaZZ.Ustanovenia§86ods.2a§92ods.1 ZoHaZZ rozhodne nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby,
ale ako už bolo uvedené vyššie, svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou
pohotovosťou v štátnej službe (§ 92 ods. 1 cit. zákona ) a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej

službe (§ 92 ods. 2 písm. a) cit. zákona). Pri nariadenej služobnej pohotovosti v štátnej službe podľa
§ 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ ide o služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej
služby, ale mimo rozvrhnutia služobného času, čo je vyjadrené napríklad aj vo výške peňažnej náhrady
za čas tejto služobnej pohotovosti v štátnej službe. V oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby v
rámci služobného času.

20. Žalovaný súčasne poukazuje aj na článok 15 Smernice, ktorý umožňuje dohodnúť aj priaznivejšie
podmienky, napr. v kolektívnych zmluvách. Tvrdenie žalovaného o služobnom čase podporuje aj
Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2019
- 2020 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2019 - 2020“), Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2021 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2021“),

Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru na rok 2022 (ďalej
len ako „Kolektívna zmluva 2022“) a Kolektívna zmluva vyššieho stupňa pre príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru na rok 2023 (ďalej len ako „Kolektívna zmluva 2023“) (ďalej Kolektívna zmluva
2019 - 2020, Kolektívna zmluva 2021, Kolektívna zmluva 2022, Kolektívna zmluva 2023 spolu len
ako „Kolektívne zmluvy“), ktoré vo väzbe na citované ustanovenia zákona rozvrhuje služobný čas

na vykonávanie štátnej služby a služobnú pohotovosť. Explicitnejšie rozlíšenie jednotlivých častí
služobného času je upravené v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 1 Kolektívnej
zmluvy 2019 - 2020, ďalej v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy
2021, kde sa uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na 17 hodín vykonávania štátnej služby a

časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v mieste
vykonávaniaštátnejslužby,vtrvaní7hodínvjednej24-hodinovejzmene.“,včl.3snápisom„Podmienky
výkonu štátnej služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2022 a v čl. 3 s nápisom „Podmienky výkonu štátnej
služby“ ods. 3 Kolektívnej zmluvy 2023, kde sa taktiež uvádza, cit.: „Pre príslušníkov vykonávajúcich
štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom je služobný čas rozvrhnutý spravidla na

16 hodín vykonávania štátnej služby a časť služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby, v trvaní 8 hodín v jednej 24 - hodinovej
zmene.“ Vzhľadom na uvedené žalovaný má za to, že vyššie uvedené ustanovenia § 85 a § 92 ZoHaZZ,
ako aj ustanovenia Kolektívnej zmluvy 2019 - 2020 (čl. 3), Kolektívnej zmluvy 2021 (čl. 3), Kolektívnej
zmluvy 2022 (čl. 3) a Kolektívnej zmluvy 2023 (čl. 3) plne transponujú článok 2 ods. 1 Smernice.

21. Kritériá pre limity pracovného času ustanovuje článok 6 Smernice s názvom „Maximálny týždenný
pracovný čas“ nasledovne, cit.: „členské štáty prijímajú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho,
že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas bude
obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi

zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi; b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.“ Podľa článku 16 písm. b) Smernice, cit.: „členské
štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie
nepresahujúce štyri mesiace.“ Podľa článku 17 ods. 3 Smernice, cit.: „V súlade s odsekom 2 tohto článku
sa môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8, a 16: a) v prípade činností, keď pracovisko pracovníka a

jeho bydlisko sú od seba vzdialené, vrátane práce na otvorenom mori, alebo keď sú rôzne pracoviská
pracovníka od seba vzdialené; b) v prípade bezpečnostných a dozorných činností, ktoré si vyžadujú
trvalú prítomnosť s cieľom ochrany majetku a osôb, najmä v prípade strážnikov a dozorcov alebo
bezpečnostných firiem.“ Smernica pripúšťa výnimku zo stanoveného limitu za dodržania nasledujúcich
kumulatívnych podmienok:

- písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nad zákonom a smernicou povolený maximálny limit
počtu hodín,
- zamestnávateľ vedie aktuálne záznamy o všetkých zamestnancoch, ktorí vykonávajú takúto prácu a
poskytne na požiadanie informáciu o prípadoch, kedy zamestnanci dali súhlas k práci presahujúcej 48
hodín v dobe 7 dní, čo sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie,

- zamestnávateľ dodržiava všetky všeobecné zásady ochrany bezpečnosti a zdravia zamestnancov pri
práci,
- žiadnemu zamestnancovi nevznikne zo strany zamestnávateľa ujma za to, že nie je ochotný súhlasiť
s vykonávaním takejto práce.PodľaSmernicetedapriemernýpracovnýčasprekaždéobdobie7dnínesmieprekročiť48hodínvrátane
nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca musí byť ustanovený zákonom,
správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Smernica tiež umožňuje ustanoviť odlišne referenčné

obdobie iné ako 7 dní, čo prichádza do úvahy najmä pri nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom
čase. Článok 16 Smernice stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času
referenčné obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 Smernice poskytuje protipožiarnym službám
možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie prípadne na 6 mesiacov, alebo ak je to
uvedené v Kolektívnych zmluvách, tak na celých 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného

referenčného obdobia navyše je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas
odpočinku alebo (vo výnimočných prípadoch), kde z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť
taký čas odpočinku, sa príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. ZoHaZZ upravuje limity
dĺžky služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín
týždenne v zmysle § 85 cit. Zákona. Podľa § 91 ods. 3 tohto zákona možno hasičovi prikázať v
kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7 hodín týždenne.

Ako vyplýva z ustanovenia § 86 ods. 1 ZoHaZZ môže byť služobný čas hasičov rozvrhnutý aj
nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 cit. zákona. V zmysle Kolektívnej zmluvy 2019

- 2020 ako aj Kolektívnej zmluvy 2021, Kolektívnej zmluvy 2022, či Kolektívnej zmluvy 2023 hasiči
vykonávajúci štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom majú výkon štátnej služby
v rámci 12 hodinového riadneho služobného času alebo služobný čas rozvrhnutý na 17 hodín / 18 hodín
vykonávaniaštátnejslužbyačasťslužobnejpohotovosti,ktorábezprostrednenadväzujenavykonávanie
štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby v trvaní 7 / 6 hodín v jednej 24 hodinovej zmene.

Čo sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie
6 mesiacov podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje tomu, aby
bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času v súlade s
rozvrhnutými službami. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napriek tomu, že vnútroštátne právo
neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom hodín,

tak ako je tomu v Smernici, ZoHaZZ a Kolektívne zmluvy dostatočne ustanovujú počty hodín služobného
času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za
príslušný rok. Z uvedeného vyplýva, že dotknuté právne predpisy sú transponované v článku 6 Smernice
správne. Podľa žalovaného sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by štát neprebral Smernicu do zákona
správne, preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že by existovala údajná škoda, ktorá by bola v priamej

príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b) Smernice. Tiež poukázal na to, že podľa článku 19 smernice:
„Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 17 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť
k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov.“ Táto odchýlka je ustanovená v §
86 zákona: „Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ V tejto súvislosti zdôraznil, že

posúdenie referenčných období január - jún 2020, júl - december 2020, január - jún 2021, júl - december
2021 je potrebné vnímať v kontexte spoločenskej reality opierajúcom sa o výrazné zmeny v spoločnosti
vzhľadom na šírenie nebezpečnej ľudskej nákazy COVID-19.

22. Právna úprava plánovania služobného času žalobcu je obsiahnutá v ustanoveniach § 85 - 94

ZoHaZZ. Žalobca od svojho nástupu vykonáva štátnu službu s nerovnomerne rozvrhnutým služobným
časom v súlade s § 86 ods. 2 uvedeného zákona tak, aby dĺžka služobného času v jednotlivých
služobných dňoch nebola vyššia ako 18 hodín. Na dĺžku služobného času nadväzuje služobná
pohotovosť tak, aby celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúca
určená služobná pohotovosť v mieste vykonávania štátnej služby bola najviac 24 hodín v služobnom

dni. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času je žalobca
každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca.
Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom nenamietal
rozvrh služobného času (písomne ani ústne) a teda žalovaný má za to, že svoj súhlas s rozvrhnutím
služobného času vyjadril (okrem podpisu plánu výkonu služieb) aj konkludentne tak, že konal podľa

plánovaného rozvrhnutia služobného času, na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil a služobný
úrad nemal pochybnosti o tom, že s takýmto rozvrhnutím služobným časom súhlasí. O spokojnosti s
rozvrhom služobného času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na
funkciu s rovnomerne rozvrhnutým služobným časom. V súlade s Pokynom prezidenta Hasičského azáchranného zboru č. 35/2012 o vnútornej organizácii Hasičského a záchranného zboru na operatívno-
technickom úseku v znení neskorších predpisov a kolektívnou zmluvou vyššieho stupňa pre príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru na daný rok, žalobca vykonával: v rokoch 2020 a 2021 štátnu službu

na pracovisku v rámci 24 - hodinovej služby v rozsahu 17 hod. výkon štátnej služby a 7 hodín služobnej
pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania
štátnej služby; v roku 2022 a 2023 štátnu službu na pracovisku v rámci 24 - hodinovej služby v rozsahu
16 hod. výkon štátnej služby a 8 hodín služobnej pohotovosti, ktorá bezprostredne nadväzovala na
vykonávanie štátnej služby v mieste vykonávania štátnej služby. Počas služobnej pohotovosti na

pracovisku je žalobca fyzicky prítomný v mieste výkonu štátnej služby, pričom tento čas je určený na
oddych a odpočinok. Žalobca počas služobnej pohotovosti nemá určené činnosti ktoré má vykonávať
a nie sú naňho kladené žiadne úlohy; s výnimkou vyhláseného výjazdu, kedy má prerušenú služobnú
pohotovosť a má riadne platený výkon štátnej služby nadčas. Nemožno teda uvádzať, že žalobca
strávil všetky hodiny služobnej pohotovosti výkonom štátnej služby. Na služobný pomer príslušníka
Hasičského a záchranného zboru sa vzťahujú aj iné predpisy (napr. zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom

zabezpečenípolicajtovavojakovaozmeneadoplneníniektorýchzákonov),čikolektívnezmluvy,pričom
z týchto predpisov pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vyplýva viacero výhod z oblasti
sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti (dovolenka nad rámec zákonnej úpravy, ďalšie
služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné rekondičné pobyty (bez odpočtu dovolenky),
náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske prehliadky), vďaka čomu čerpajú ďaleko viac

voľna ako pracovníci vykonávajúci prácu v inom odvetví.

23. Žalobca opomenul uviesť, že v Smernici sa stanovuje maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín,
avšak tento limit je priemer, ktorý možno vypočítať za referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.
Žalovaný taktiež navrhol zobrať do úvahy a zohľadniť špecifické požiadavky na činnosť Hasičského

a záchranného zboru. Príslušníci sú chránení pred nepriaznivými účinkami spôsobenými nadmerne
dlhým pracovným časom a nedostatočným odpočinkom práve vyššie spomínanými zákonnými úpravami
vyplývajúcimi z osobitného prepisu o sociálnom zabezpečení a z kolektívnej zmluvy, ktoré majú za
následok, že nie je prekračovaný stanovený maximálny pracovný čas určený v Smernici. Smernica
určuje maximálny týždenný pracovný čas, ktorý vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Článok

2 ods. 1 Smernice definuje pracovný čas ako akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi
právnymi predpismi a/alebo praxou. Žalovaný má za to, že na účely Smernice treba do maximálneho
času ustanoveného Smernicou započítavať iba čas, ktorý žalobca pracuje, tzn. je na pracovisku,
služobnej ceste, prípadne na školení. Do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho

týždenného času určeného smernicou nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno,
dovolenku, dodatkovú dovolenku, PNku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku, alebo je na rekondičnom
pobyte (benefit pre príslušníka; s účinnosťou od 01.01.2023 je možné vykonať rekondičný pobyt
aj formou aktívneho odpočinku doma), pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov
zamestnávateľa ani nevykonáva činnosti vyplývajúce z jeho popisu služobných činností. Preto nemožno

takto strávený čas zarátavať do maximálneho týždenného pracovného času.

24. K nároku na náhradu škody žalovaný uvádza, že článok 6 Smernice je spomenutý v článku 17
ods. 1 Smernice, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od uplatňovania tohto článku za
predpokladu,žedodržujúvšeobecnúzásaduochranybezpečnostiazdraviapracovníkov,pričomjedným

z dôvodov na neuplatňovanie je situácia (ako to je v tomto prípade), keď sa jedná o protipožiarne
služby a služby civilnej ochrany. Pokiaľ by napriek vyššie uvedenej argumentácii súd dospel k názoru,
že odchylná úprava nie je možná, tak žalovaný poukazuje na všeobecné podmienky vyplývajúce z
judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie si nároku na
náhradu škody za porušenie práva Európskej únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne: 1.

cieľom porušenej právnej normy Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2. porušenie práva je
dostatočne závažné a 3. medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama
príčinná súvislosť.

25. Žalovaný má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym

spôsobom. V prvom rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda.
Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával
nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinnýbyť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať alebo
savenovaťinejčinnosti(tedavčase,keďsaodnehonežiadavýkonpráce).Rovnakotakvzmysleplatnej

legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp.
vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a dokonca vytvára
podmienky na oddych (spánok) zamestnanca, t.j. žalobcu. To znamená, že v čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať

žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí
to znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len
za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas
pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k
dispozícií.Pokiaľsúd,napriekvšetkýmdoterazuvedenýmskutočnostiam,dospejekzáveru,žeslužobná

pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má
sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu
škody. Súdny dvor vo svojom rozsudku v spojených veciach C-46/93 a 48/93 Brasserie du Pecheur
uviedol, cit.: „Zvlášť je vhodné upresniť, že na účel stanovenia škody, za ktorú možno priznať náhradu,
môže vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu

alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. V súlade
so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba
preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama.“ (bod
84 a 85 rozsudku). V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora C- 46/93 Brasserie du Pecheur (bod 84) by
mal teda vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť

škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu.
Žalovaný zdôraznil, že žalobca žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta
vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť
o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje
resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas

zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil jej rozsah. Podľa zásady, ktorá je spoločná
právnym systémom členských štátov, musí totiž poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude
musia znášať škodu, vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody (rozsudky B. a i / Rada a
komisia, C-104/89 a C- 37/90). Žalobca však žiadnym spôsobom neprejavil svoju nevôľu so súčasným
stavom, čím by mohol obmedziť rozsah škody, ktorú mu mal žalovaný spôsobiť. Podľa čl. 3 ods. 2

Pokynu riaditeľa Krajského riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici č. 28/2021
o vedení dokumentácie výkonu štátnej služby pre spracovanie služobných príjmov príslušníkov a o
vedení dokumentácie výkonu práce pre spracovanie platov zamestnancov sa „rozvrh spracúva tak,
aby s ním bol príslušník oboznámený minimálne tri dni pred začiatkom kalendárneho mesiaca. V
prípade, ak príslušníka nie je možné oboznámiť s rozvrhom osobne, oboznámenie sa vykoná telefonicky

prostredníctvom nahrávanej telefonickej linky, pričom príslušník dodatočne potvrdí oboznámenie svojim
podpisom s uvedením dátumu podpísania na vytlačenom rozvrhu. Vo výnimočných prípadoch môže
nadriadený určiť nástup na výkon štátnej služby aj v čase kratšom ako tri dni pred plánovaným nástupom
na vykonávanie štátnej služby, pričom podmienky na oboznámenie príslušníka sa vzťahujú primerane.“
Z uvedeného vyplýva, že s plánmi služieb bol žalobca vždy riadne oboznámený a s ich plánovaním

súhlasil. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98) vyplýva, že článok 2
Smernicesamávykladaťvtomzmysle,ženebránitomu,abysadoba,ktorúpríslušníkstrávizdržiavaním
sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej
služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným
spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Vzhľadom na

uvedené má žalovaný za to, že žalobca, z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za
vykonanú štátnu službu, nebol na svojich právach ukrátený.

26. Žalovaný uvádza, že podľa § 13 ods. 1 a ods. 2 OZ , cit.: ,,Fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa

odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo
postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch.“. Žalovaný podotýka, že samotný žalobca ani netvrdí v žalobe, že by tento zásah sanegatívne odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný
stav. Žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody.
Žalovaný opakovane uvádza, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej

pohotovosti a napriek tomu mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j.
nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje
to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Zákon č. 315/2001 Z. z. v § 88 ods. 1 stanovuje,
že služobný úrad je povinný rozvrhnúť služobný čas tak, aby príslušník mal medzi koncom služobného
dňa a začiatkom nasledujúceho služobného dňa nepretržitý odpočinok aspoň 12 hodín a raz za týždeň

nepretržitý odpočinok v trvaní aspoň 32 hodín a podľa § 89 ods. 1 je služobný úrad povinný rozvrhnúť
služobný čas tak, aby všetci príslušníci mali raz týždenne dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého
odpočinku, ktoré musia pripadať na piatok a sobotu alebo sobotu a nedeľu, alebo na nedeľu a pondelok.

27. Ďalej má žalovaný za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval
výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje teda skôr výpočet

odškodnenia vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody formou doplatku. V tomto prípade treba
podotknúť, ak žalobca postupuje vo výpočte „nemajetkovej ujmy“ podľa ZoHaZZ, žalobca žiada akési
odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku (mzdový nárok) a nie
nemajetkovú ujmu. Na podporu svojich tvrdení žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 7C/1/2022 zo dňa 02.11.2022. Podstatou Smernice je priznať práva v dôsledku

prekročenia priemerného 48 hodinového týždenného pracovného času, žalobca však tvrdí, že požaduje
náhradu škody za všetky odslúžené hodiny služobnej pohotovosti, aj keď je zrejmé, že k vzniku
nemajetkovejujmypodľaSmernicemôžedôjsťlenprekročením48hodinovéhotýždennéholimitu,ateda
niekaždouhodinouodslúženejpohotovosti.ŽalobcatedaneodvodzujesvojnárokzporušeniaSmernice,
ale podľa jeho nedostatočného ohodnotenia služobnej pohotovosti. Nemajetková ujma žalobcovi však

mohla vzniknúť až konkrétnym porušením ustanovení predmetnej Smernice a len v rozsahu tohto
porušenia. Žalobca si uplatnil mzdový nárok vydávajúc ho za nemajetkovú ujmu vzniknutú v dôsledku
údajného porušenia Smernice.

28. Žalovaný ďalej na podporu svojich tvrdení poukazuje na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu

Liptovský Mikuláš sp. zn. 21C/60/2022 zo dňa 02.02.2023, v dôsledku ktorého bola žaloba zamietnutá
a to z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcu. V predmetnom rozsudku sa uvádza, cit.:
„Preskúmaním súd zistil, že napriek tomu, že žaloba obsahuje rozsiahly právny rozbor a judikatúru
Európskej únie, túto teóriu neaplikuje na danú vec. Žalobca vôbec neuviedol v ktorom období malo dôjsť
k porušeniu jeho práv,nakoľko jednoznačný časový údaj žalobca neuviedol v priebehu celého konania. K

žalobe žalobca predložil evidenciu týždennej dochádzky za obdobie apríl 2019 až február 2022. Konanie
na súde sa začalo dňa 25. 04. 2022, kedy súdu bola doručená žaloba (§ 156 CSP), pričom právny
zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 02. 02. 2023 uviedol, že „žaloba sa týka obdobia posledných
3 rokov“. Odhliadnuc od toho, že predložená listina o týždennej dochádzke nie je zrozumiteľná bez
bližšieho vysvetlenia, žalobca nemohol nahradiť skutkové tvrdenia odkazom na túto listinu. Je totiž

vylúčené, aby súd nahrádzal skutkové tvrdenia žalobcu tým spôsobom, že z predloženej listiny bude
zisťovať kedy a koľko hodín odpracoval, či a v ktorom období došlo k prekročeniu 48 hodinového
týždenného pracovného času. Z podaní žalovaného a aj zo samotnej výpovede žalobcu vyplýva, že
plán služieb má určený vopred, ale skutočný výkon sa zisťuje až po uplynutí toho ktorého mesiaca.
V prípade, že sa počas nariadenej služobnej pohotovosti vyskytne zásah, práca hasiča počas tohto

zásahu posudzuje ako výkon štátnej služby nadčas (§ 122 ods. 3 zákona). Potom bez ohľadu na to, či
pracovná pohotovosť „určená alebo nariadená“ hasiča na pracovisku je potrebné považovať za súčasť
jeho pracovného času v zmysle Smernice 2003/88/ES vrátane judikatúry, citovanej žalobcom, súd pre
nedostatok skutkových tvrdení nemohol dospieť k záveru či, kedy a v akom rozsahu bola zo strany
zamestnávateľa žalobcu porušovaný článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.“ Z vyššie uvedeného

citovaného odôvodnenia rozsudku vyplýva, že ani žalobca v tomto prípade nepreukázal, kedy a v akom
rozsahu pracoval nad limit 48 hodinového týždenného pracovného času vyplývajúceho zo Smernice
a taktiež žiadnym spôsobom žalobca nepreukázal aká ujma žalobcovi v dôsledku toho mala vzniknúť.
Žalovaný opätovne zdôrazňuje, že predmetom žalobcom podanej žaloby nie je porušenie Smernice, ale
jednoznačne mzdový nárok, nakoľko žalobca podanou žalobou požaduje doplatiť rozdiel vo vyplácanej

mzde počas služobnej pohotovosti. Žalobca teda vydávaním svojho nároku za nemajetkovú ujmu
údajne vzniknutú porušením Smernice maskuje svoje mzdové nároky. Z uvedeného dôvodu žalovaný
nie je pasívne vecne legitimovaný subjekt, nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa len
od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie žalovanýSlovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Predmetom tohto
konania nie je doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza, že
požaduje doplatenie celej ním odslúženej služobnej pohotovosti, nakoľko tá je odmeňovaná iným

spôsobom. Nejde teda o nárok vychádzajúci z ustanovení predmetnej Smernice, ktorej cieľom je
neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Žalobca
konkrétne porušenie Smernice nepovažuje za podstatné, neupresňuje kedy k nemu presne malo dôjsť
a v akom rozsahu, ale požaduje ním nepreukázanú „nemajetkovú ujmu“ mechanicky vypočítanú ako
rozdiel v odmene za pohotovosť a riadnu službu, a to za všetky odslúžené hodiny služobnej pohotovosti,

nielen nad limit stanovený Smernicou. Žalobca si teda uplatňuje mzdový nárok od pasívne vecne
nelegitimovaného subjektu. Žalovaný touto cestou namieta aj spôsob výpočtu priemerného týždenného
pracovného času počas žalovaného obdobia zo strany žalobcu. Žalobca na strane 5 žaloby uvádza,
že jeho priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia dosiahol 49,26 hodín
týždenne. Následne žalobca v žalobe na stranách 29 až 32 špecifikuje priemerný týždenný pracovný
čas za každý jeden kalendárny rok (za rok 2020 uvádza 48,43 hodín, za rok 2021 uvádza 49,59 hodín,

za rok 2022 uvádza 50,71 hodín a za rok 2023 uvádza 48,33 hodín). V tejto súvislosti žalovaný uvádza,
že článok 16 Smernice umožňuje pre účely uplatňovania článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas)
stanoviť referenčné obdobie v maximálnej dĺžke 4 mesiace. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že
žalobca si pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie (teda za každý kalendárny rok, t. j.
referenčné obdobia v trvaní až 12 mesiacov), čo je v rozpore so Smernicou 2003/88/ES. Z uvedeného

dôvodu žalovaný považuje žalobcom predložené údaje o priemernom týždennom pracovnom čase
za irelevantné. Nakoľko žalobca pri stanovení priemerného týždenného pracovného času nezohľadnil
predmetné ustanovenie Smernice, jeho výpočty sú zavádzajúce. Z uvedeného dôvodu si žalovaný
dovoľuje súdu navrhnúť, aby na žalobcom predložené údaje týkajúce sa priemerného týždenného
pracovného času neprihliadal.

29. Žalobca ďalej opiera svoju žalobu aj o Rozsudok Súdneho dvora vo veci Günter Fuß, pričom
tvrdí, že ide o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu. S týmto tvrdením
však žalovaný nesúhlasí, nakoľko v danom prípade išlo o mestského hasiča, ktorého výkon služby sa
značne odlišuje od príslušníka Hasičského a záchranného zboru, ktorého zriaďovateľom je štát, pričom

príslušníci Hasičského a záchranného zboru požívajú rozsiahle výhody a osobitný systém sociálneho
zabezpečenia. Ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09
G. Fuß uviedol veľmi jasne, cit.: „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady
škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej
oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti

a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku
porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo
finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“

30. Určenie prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu, avšak žalovaný podotýka,

že výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje vo výške 5908,05 €, žalovaný považuje za
zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov,
ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. V zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej
ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo),pričom pri určovaní výšky náhrady

ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris
v. Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého
výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi
súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Público-Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko). Napokon Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky

náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná
za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie
iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať
maximálnuvýškunáhradypriznávanúzatelesnézraneniaalebonásilnéčiny(napr.IltalehtiaKarhuvaara
v. Fínsko). Na podporu svojich tvrdení žalovaný ďalej uvádza v obdobnej veci rozsudok Okresného súdu

Žiar nad Hronom sp. zn. 19C/23/2022-86 zo dňa 10.11.2022, v ktorom samotný súd konštatoval, že:
„Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súd vychádzal zo svojej rozhodovacej činnosti v obdobných
prípadoch, keď postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka určoval na základe svojej
úvahy nemajetkovú ujmu, napríklad v konaniach týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu, činesprávneho úradného rozhodnutia orgánov verejnej moci, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy
pri zásahu do práva žalobcu na rodinný život dopravnou nehodou - teda napr. v konaní 19C/14/2020
týkajúcom sa nemajetkovej ujmy pri dopravnej nehode žalobcu (pri zohľadnení priznaných nárokov

SSU a bolestného), ktoré rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn.
11Co/26/2022-211 priznaná nemajetková ujma vo výške 1.000,- €; v konaní o nemajetkovú ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným rozhodnutím, a to vedením nezákonného trestného stíhania voči
žalobcovi vo výške 8.000,- € v konaní 10C/27/2012-269 potvrdeným Krajským súdom v Banskej Bystrici
sp. zn. 12Co/391/2018-364; či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia syna a brata

žalobcov priznaná vo výške 8.000,- € každému z nich právoplatným rozhodnutím tunajšieho súdu sp.
zn. 22C/15/2016 zo dňa 26.11.2020). Vo všetkých uvedených prípadoch súd priznával na základe svojej
úvahy sumu nemajetkovej ujmy, postupom podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom hodnotil
intenzitu zásahu do života dotknutých žalobcov, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k danému zásahu.
S prihliadnutím na závažnosť situácií v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pri úmrtí rodinného
príslušníka, či pri poškodení zdravia, alebo zásahu do života žalobcov v prípade niekoľkoročného

vedenia trestného konania na základe nesprávneho úradného postupu, či na základe nesprávneho
rozhodnutia, ktorých náhrady boli priznané vo vyššie uvedených výškach, súd dospel k záveru, že v
danom prípade je potrebné náhradu určiť primerane aj s ohľadom na vyššie uvedené súdne konania.“
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu

hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi
obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú.

31.Náhradunemajetkovejujmyvpeniazochmôžesúdpodľa§13ods.2Občianskehozákonníkapriznať
len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy,
ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na

individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne
preukázať. Žalovaný má za to, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval
výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Je potrebné podotknúť, že dôkazné bremeno v sporovom konaní
zaťažuje žalobcu a s ohľadom na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu, resp. jeho právneho
zástupcu, pokiaľ je v konaní zastúpený, označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade s

princípomhospodárnostihneďnazačiatkukonania.Žalovanýmázato,žežalobcaanidotohtomomentu
konania nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mala byť spôsobená žalobcovi. V
konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom, a to tak, že žalovaný by
spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale aj preukázať aká ujma

mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej
ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére,
či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/94/2020-515 zo dňa 30.06.2021).

Žalovaný ďalej na podporu svojho právneho názoru ohľadne priznania nároku na náhradu škody, resp.
nemajetkovej ujmy poukazuje na rozhodnutia súdnych autorít Slovenskej republiky, a to najmä na Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017, z ktorého vyplýva,
že „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú
rozhodovaciučinnosťatedavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciachrovnako

a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou
priznanej náhrady“.

32. Žalovaný tiež vzniesol námietku premlčania a uviedol, že žalované obdobie je júl 2020 - máj 2023.
K podaniu žaloby však došlo až v auguste 2023, t.j. viac ako 3 roky od momentu, kedy malo dôjsť

k údajnému zásahu do žalobcových práv, čo znamená, že žalobca si svoj nárok uplatnil po uplynutí
všeobecnejtrojročnejpremlčacejlehoty.Aksavtomtoprípadenejednáopracovnoprávnysporažalobca
si žalobou nemaskuje svoje mzdové nároky, nie je potom pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby
právne relevantný dátum splatnosti služobného platu, ako uvádza žalobca.33. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca namieta nesprávnu transpozíciu a aplikáciu Smernice,
žalovaný má za to, že túto má vykonať ústredný orgán štátnej správy. Keďže skutočnosťou, ktorá

zakladá uplatnené právo, je podľa žalobcu nesprávna transpozícia Smernice, ktorá patrí do pôsobnosti
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, je miestne príslušným súdom okresný súd, v ktorého obvode
má ústredný orgán štátnej správy zodpovedný za transpozíciu namietanej smernice svoje sídlo. Keďže
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako orgán konajúci v mene žalovaného má svoje sídlo v
Bratislave, príslušným je Mestský súd Bratislava IV. Žalovaný preto navrhuje, aby bola vec podľa § 43

ods. 1 CSP postúpená na Mestský súd Bratislava IV. V opačnom prípade navrhol, aby súd konanie
zastavil alebo podanú žalobu zamietol.

34. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril písomným podaním na č.l. 136 a nasl. spisu, pričom
uviedol, že tvrdenia a argumentáciu žalovaného uvedené vo vyjadrení k žalobe považuje za nesprávne,
nedôvodné a v podstatnej miere za zavádzajúce. Je zarážajúce, že žalovaný na svojej argumentácii

a tvrdeniach naďalej zotrváva aj napriek tomu, že z doterajších právoplatných súdnych rozhodnutí
vydaných v obdobných sporoch musí vedieť, že jeho argumentácia je nesprávna a právne neudržateľná.
K pôsobnosti Smernice na hasičov (teda nepochybne aj na hasičov - príslušníkov HaZZ) poskytol
záväzný výklad Súdny dvor vo svojej judikatúre, a to napr. v rozsudku v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 zo dňa 05.10.2004 vo veci Pfeiffer, rovnako aj v uznesení vo veci C-52/04 zo dňa 14.07.2005

vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Podľa uznesenia C-52/04 zo dňa 14.07.2005 vo veci
Personalrat der Feuerwehr Hamburg: „61. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je opodstatnené
odpovedať na položenú otázku tak, že článok 2 smernice 89/391 a článok 1 ods. 3 smernice 93/104 sa
majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej hasičskej služby,
akou je verejná služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených

smerníc, takže článku 6 bodu 2 smernice 93/104 v zásade odporuje prekročenie maximálnej hranice 48
hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vrátane pohotovosti na určenom mieste,“ Súdny
dvor aj v citovanom rozhodnutí vo veci Personalrat der Feuerhwehr Hamburg dospel k jednoznačnému
záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom odseku Smernice 89/391/
EHS, na ktorú žalovaný poukazuje, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely

ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom
mimoriadnych okolností (napríklad v prípade prírodnej alebo technologickej katastrofy), pre ktoré je
charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné,
pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu a nepredvídateľnosť, nie
je možné zohľadniť pri rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek.

V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že činnosti, ktoré vykonávajú príslušníci sa nijako neodlišujú,
pokiaľ ide o rámec výkonu činností a ich povahu, od tých činností, ktoré viedli k vydaniu predmetného
rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Personalrat der Feuerhwehr Hamburg, a teda tento záväzný výklad
Súdneho dvora týkajúci sa Smernice 89/391/EHS je nepochybne možné uplatniť aj v tejto právnej
veci. Aj vzhľadom na túto skutočnosť má jednoznačne za to, že tak ustanovenia Smernice, ako aj

Smernice 89/391/EHS, sa vzťahujú aj na hasičov - príslušníkov HaZZ v Slovenskej republike v celom
rozsahu. Napokon Súdny dvor aj v ťažiskovom rozsudku C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci Günter
Fuß úplne jednoznačne uviedol a záväzne judikoval, že z rozsahu úpravy Smernice 2003/88/ES nie
sú vyňatí ani hasiči, keď v rozsudku v predmetnej veci výslovne konštatuje, že: „33. Na úvod treba
pripomenúť, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s

osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou
určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť
stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne
stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto smernice do
vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť

hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého
pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, Zb.
s. I-8835, body 98 a 100, ako aj Fuß, už citovaný, body 33 až 35 a 38).“ Už len s prihliadnutím na
citované rozhodnutia Súdneho dvora je jednoznačne zrejmé, že argumentácia žalovaného o tom, že
sa Smernica nevzťahuje na príslušníkov HaZZ, je zjavne nesprávna a nedôvodná. Záver, že Smernica

sa vzťahuje na príslušníkov HaZZ, napokon jednoznačne potvrdzuje aj tá elementárna skutočnosť, že
v bode 5 prílohy č. 4 ZoHaZZ je uvedené, že žalovaný (Slovenská republika) do zákona transponoval
predmetnú Smernicu, a teda sám ju vzťahuje na hasičov - príslušníkov HaZZ. Okrem uvedeného je
pre úplnosť potrebné uviesť aj tú skutočnosť, že výklad ustanovení Smernice ohľadne negatívnej apozitívnej výnimky, tak ako ho prezentuje žalovaný, je zjavne nesprávny a neobstojí. Článok 1 ods. 3
Smernice definuje rozsah svojej pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné aj súkromné, pričom
výslovne odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391/EHS sa podľa jej článku 2 ods.

1 uplatňuje na „všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým činnostiam okrem iného
patria všeobecne uvedené činnosti služieb (napr. priemysel, obchod, administratíva, služby atď.). Ako
vyplýva z článku 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS, táto sa neuplatňuje len tam, kde sú s
ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb (akými
sú napríklad služby v oblasti civilnej ochrany). Táto výnimka bola prijatá len za účelom zabezpečiť riadne

fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane
osobitne vážna situácia, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť čas pre zásahové a záchranné
tímy.SlužobnýčashasičovvHaZZjevšakrozvrhovanývzásadeodvznikuHaZZrovnakoavzákladnom
rozložení (striedanie 3 zmien v 24 hodinových intervaloch) nezmenene. Na jeho služobnú činnosť, ktorú
ako hasič vykonáva, sa tak výnimka stanovená v článku 2 ods. 2 prvý pododsek Smernice 89/391/EHS
jednoznačne nevzťahuje.

35. Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného (štátu) podrobne zdôvodnil už v podanej žalobe, pričom
jeho argumentácia o pasívnej vecnej legitimácii štátu je založená na konštantnej judikatúre Súdneho
dvora. Na tejto argumentácii naďalej v celom rozsahu zotrváva a v podrobnostiach na ňu poukazuje.
Žalovaný síce vo vyjadrení k žalobe zásadne namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v

konaní, avšak svoje tvrdenia v tomto smere nepodporuje žiadnou podrobnejšou právnou argumentáciou
a zároveň zjavne „prehliada“, že otázka pasívnej vecnej legitimácie členského štátu v prípade škody
spôsobenej jednotlivcovi porušením úniového práva je založená na konštantnej judikatúre Súdneho
dvora. Zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vzniknutej porušením úniového
práva, a to konkrétne práva na maximálny pracovný čas. K tomuto porušeniu úniového práva došlo

v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice, pretože ani po deklarovanom prebratí tejto Smernice
do vnútroštátneho právneho poriadku (do ZoHaZZ) nie je v podmienkach Slovenskej republiky ako
hasičovi (príslušníkovi HaZZ) reálne garantovaný maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas. V
zmysle článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je smernica záväzná pre každý členský štát,
ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód

sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Prijatie všetkých opatrení vnútroštátneho práva potrebných na
vykonanie právne záväzných aktov Európskej únie (teda aj smerníc) je v zmysle článku 291 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie uložené priamo samotným členským štátom. Práve preto členské štáty
zodpovedajú za škodu vzniknutú porušením úniového práva v prípade nesprávne transponovanej
smernice, resp. v prípade uplatňovania právneho predpisu, do ktorého bola smernica prebratá takým

spôsobom, že sa nedosahuje cieľ smernice (v tomto prípade započítavanie služobnej pohotovosti
do pracovného času a neprekračovanie maximálne 48 - hodinového týždenného pracovného času)
a to za splnenia predpokladu, že sú splnené 3 podmienky na vznik zodpovednosti štátu za takúto
škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora. Ako pritom vyplýva aj zo znenia článku 29 Smernice:
„Táto smernica je adresovaná členským štátom.“ Žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát

Smernice po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení
legislatívnej a aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu Smernice. V prípade, že si štát túto
povinnosť neplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu Smernice, pokiaľ k nesprávnej aplikácii
Smernicedošlovdôsledkujejnesprávnehoprebratiaresp.neprebratiadoprávnehoporiadkuSlovenskej
republiky.NakoľkoSmernicajeurčenáštátu,tedažalovanému,ktorýzodpovedázajejsprávneprebratie,

v spore o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím (resp. neprebratím) tejto Smernice je
potom nepochybne pasívne vecne legitimovaný štát - žalovaný. V rozsudku C-46/93 a C-48/93 zo dňa
05.03.1996 vo veci Brasserie du pecheur SA, Súdny dvor v bodoch 31 - 34 judikoval: „31. Vzhľadom
na predchádzajúce úvahy Súdny dvor v už citovanom rozsudku Francovich a i., bode 35, uviedol, že
zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva, ktoré

mu možno pripísať, je obsiahnutá v systéme Zmluvy. 32. Z toho vyplýva, že táto zásada platí pre
každý prípad porušenia práva Spoločenstva členským štátom, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán
členského štátu si konaním alebo opomenutím nesplnil povinnosť. 33. Navyše vzhľadom na základnú
požiadavku právneho poriadku Spoločenstva, ktorou je jednotné uplatňovanie práva Spoločenstva
(pozri najmä rozsudok z 21. februára 1991, Zuckerfabrik, C-143/88 a C-92/89, Zb. s. I-415, bod 26),

povinnosť nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Spoločenstva nemôže závisieť od
vnútroštátnych pravidiel rozdelenia právomocí medzi ústavnými orgánmi. 34. Ako uviedol generálny
advokát v bode 38 svojich návrhov, v medzinárodnom práve sa štát, ktorého zodpovednosť vzniká na
základe porušenia medzinárodného záväzku, posudzuje ako celok bez ohľadu na to, či porušenie, zktorého vznikla škoda, možno pripísať zákonodarnej, súdnej alebo výkonnej moci. O to viac to platí v
právnom poriadku Spoločenstva, kde všetky štátne orgány vrátane zákonodarnej moci musia pri plnení
svojich úloh dodržiavať normy práva Spoločenstva, ktoré priamo upravujú situáciu jednotlivcov.“

36. K transpozícii relevantných článkov Smernice sa žalovaný snaží prezentovať právny názor,
že Smernica bola do ZoHaZZ transponovaná správne a práva, ktoré ňou majú byť pracovníkom
garantované (vrátane práva hasičov na maximálny týždenný pracovný čas), podľa žalovaného v
skutočnosti porušované nie sú. Žalovaným uvádzané tvrdenia, prečo podľa neho nedochádza k

prekračovaniu 48 hodinového týždenného pracovného času hasičov, rovnako ako „výpočet“ týždenného
pracovného času, ktorým toto tvrdenie zdôvodňuje, považuje žalobca za očividne zavádzajúce.
Argumentácia žalovaného totiž nesedí nielen z právneho hľadiska, ale ani pokiaľ ide o faktický stav veci.

37. Pokiaľ žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy na roky 2019 - 2022, tieto sú rovnako pre posúdenie

podstaty sporu úplne irelevantné a nijako nevyvracajú jeho rozhodujúce skutkové a z nich vyplývajúce
právne tvrdenia. Počas žalovaného obdobia slúžil v 24 - hodinových zmenách, z ktorých 17 hodín
pripadalo na služobný čas a 7 hodín na služobnú pohotovosť (do konca roka 2021), resp. 16 hodín
služobný čas a 8 hodín služobnej pohotovosti (od 01.01.2022). Kolektívne zmluvy, ktoré by mali
zabezpečovať väčšiu ochranu práv zamestnancov, v tomto prípade viedli k tomu, že postavenie hasičov

sa ešte zhoršilo, keďže od 01.01.2022 im nie je do pracovného času započítavaných o ďalšiu 1 hodinu
naviac, keďže určená služobná pohotovosť bola predĺžená zo 7 na 8 hodín denne, pričom žiadna z
týchto odpracovaných hodín pohotovosti nie je žalovaným (ani ich služobným úradom) považovaná
za pracovný (a teda ani odpracovaný) čas. Ak žalovaný poukazuje na kolektívne zmluvy, tu je už len
potrebné uviesť, že akákoľvek kolektívna zmluva bez ohľadu na jej formu, obsah a znenie nemôže

byť vo svojich dôsledkoch v rozpore so smernicou a teda nemôže ani zmeniť úpravu vyplývajúcu z
článku 6 písm. b) Smernice stanovujúcu maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, rovnako ani
nemôže zmeniť definíciu toho, čo sa považuje za pracovný čas podľa článku 2 ods. 1 Smernice a teda,
že za súčasť pracovného času je nevyhnutné považovať aj čas služobnej pohotovosti. Vnútroštátne
právo (ZoHaZZ) a kolektívne zmluvy síce formálne stanovujú týždenný služobný čas hasičov, avšak

tieto obmedzenia dĺžky pracovného času sú teda len čisto formálne, iluzórne a v reálnej praxi sú
sústavne porušované (prekračované). K prekračovaniu stanovenej resp. maximálnej dĺžky pracovného
času pritom dochádza v prvom rade v dôsledku skutočnosti, že služobná pohotovosť hasičov je umelo
odčlenená od výkonu služby a nie je považovaná za pracovný (služobný) čas. Dôvody, pre ktoré je
presvedčený o tom, že článok 6 a článok 2 Smernice neboli v skutočnosti správne (resp. z materiálnej

stránkyvôbec)transponovanédoustanoveníZoHaZZ,užpodrobnezdôvodnilvžalobe.Primárnydôvod,
prečo dochádza k porušovaniu Smernice je ten, že vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ v rozpore
s článkom 2 ods. 1 Smernice nepovažuje služobnú pohotovosť za pracovný čas, pričom len preto
sa potom javí, že nedochádza následne aj k porušovaniu článku 6 písm. b) Smernice. Prioritne teda
ide o tú skutočnosť, že služobná pohotovosť hasičov nie je považovaná za pracovný čas a žalovaný

sa v týchto sporoch rôznymi, právne absolútne irelevantnými tvrdeniami snaží hľadať „dôvody“, prečo
služobná pohotovosť údajne nemá byť považovaná za pracovný čas. Z judikatúry Súdneho dvora -
napr. z rozsudku C-303/98 zo dňa 03.10.2000 vo veci SIMAP (body 46-52), rozsudku C-14/04 zo dňa
01.12.2005 vo veci Dellas (body 46-51) a rozsudku C-151/02 zo dňa 09.09.2023 vo veci Jaeger (body
44-71), jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že takú služobnú (pracovná) pohotovosť,

akú každý hasič - príslušník HaZZ vykonáva počas každej jednej 24 hodinovej zmeny (tzv. určená
služobná pohotovosť) je nevyhnutné považovať za pracovný čas. Už len vzhľadom na jednoznačnú
judikatúru Súdneho dvora nemôžu byť akékoľvek pochybnosti či diskusia o tom, že služobná pohotovosť
vykonávaná hasičmi musí byť považovaná za súčasť ich služobného (pracovného) času. Z tvrdení
žalovaného vyznieva, že sa snaží súd presvedčiť, že sa na hasičov vzťahuje výnimka z povinnosti

dodržať maximálne 48 - hodinový týždenný služobný (pracovný) čas tak, ako to ustanovuje Smernica,
respektíve, že táto hranica nie je u hasičov v skutočnosti ani prekračovaná. Takáto právna argumentácia
je však zjavne nesprávna je v úplnom rozpore so skutočnosťou, čo musí byť napokon aj samotnému
žalovanému nepochybne známe z celého radu rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, ktoré v skutkovo
a právne takmer totožných sporoch posudzovali súlad ustanovení ZoHaZZ s článkom 6 ako aj článkom

2 Smernice, pričom jednoznačne a bez výnimky konštatovali nesúlad našej vnútroštátnej právnej
úprav ZoHaZZ s predmetným článkom Smernice. S poukazom na uvedené skutočnosti preto naďalej
zotrváva na svojom právnom názore, že článok 6 Smernice nebol správne transponovaný do ZoHaZZ
a Smernica je vo vzťahu k hasičom - príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, dlhoročne asústavne porušovaná. Smernica síce priamo neupravuje otázku započítavania pracovnej pohotovosti
do maximálneho (týždenného) pracovného času, avšak aj táto otázka už bola jednoznačne vyriešená
judikatúrou Súdneho dvora a to tak, že do celkového pracovného času hasiča je nutné započítavať aj

odpracované hodiny služobnej pohotovosti, ktoré sú vykonávané v mieste určenom zamestnávateľom -
teda nepochybne aj tzv. určenú služobnú pohotovosť, ktorú každý hasič vykonáva v rámci každej jednej
pracovnej zmeny. Priamo hasičov sa v tomto smere týka rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa
25.11.2010 vo veci Günter Fuß, z ktorého taktiež vyplýva, že pracovná pohotovosť vykonávaná hasičmi
sa musí považovať za pracovný čas a to tak v zmysle Smernice 93/104/ES, ako aj v zmysle Smernice.

Považuje preto za absolútne nepochybné, že služobná pohotovosť hasičov sa musí považovať za
pracovný čas a teda aj započítavať do maximálneho pracovného času podľa článku 6 písm. b) Smernice.
Zároveň považuje za nepochybnú a už doposiaľ predloženými listinnými dôkazmi (Dôkaz 2 - prehľadná
tabuľka, Dôkaz 3 - výplatné pásky a Dôkaz 4 - výpisy z dochádzkového systému SAP) za preukázanú
tú podstatnú skutočnosť, že počas celého žalovaného obdobia pravidelne pracoval viac, než 48 hodín
týždenne vrátane služobnej pohotovosti a nadčasov. V kontexte pretrvávajúcich námietok žalovaného o

tom, že „neaktívnu časť“ pracovnej pohotovosti nemožno podľa neho považovať za súčasť pracovného
času, ešte naviac poukazuje aj na recentnú judikatúru Súdneho dvora, ktorý v rozsudku zo dňa
09.09.2021 vo veci C-107/19 XR proti Dopravní podnik hl. m. Prahy (opätovne vec týkajúca sa hasičov),
v ktorej bolo konštatované, že „v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný
zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať

mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci
ktorého sa výkon práce od neho nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“
v zmysle Smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas
uvedenej doby“.

38. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný napokon poukazuje aj na to, že „v zmysle rozhodnutia Súdneho
dvora C-46/93 Brasserie du Pécheur (bod 84) mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba
prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky
dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný by chcel zdôrazniť, že žalobca žiadny spôsobom
neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp. do dňa podania

žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že výkon služobnej pohotovosti (za ktorú každý
mesiac žalobca dostáva odmenu), považuje resp. pociťuje ako výraznú ujmu. Z vyššie uvedeného
dôvodu nebolo možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň
obmedzil jej rozsah.“ Pokiaľ žalovaný poukazuje na právny názor Súdneho dvora C-46/93 zo dňa
05.03.1996 vo veci Brasserie du pecheur SA, tu je potrebné zdôrazniť, že tento svoj pôvodný právny

názor Súdny dvor zásadne korigoval a vysvetlil vo svojej neskoršej a stále aktuálnej judikatúre a to
konkrétne v rozsudku vo veci Günter Fuß. Ako už aj vyššie žalobca uviedol, citované rozhodnutie
Súdneho dvora vo veci Günter Fuß sa týkalo hasiča a náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením
článku 6 písm. b) Smernice. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že nie je primerané požadovať od takého
zamestnanca, akým je hasič, aby sa u svojho zamestnávateľa dovolával dodržiavania úniového práva,

ktoré mu vnútroštátny zákon odoprel, keďže by to bolo v rozpore so zásadou efektivity. Zároveň
citované rozhodnutie jednoznačne potvrdzuje, že článok 6 písm. b) Smernice ani zďaleka nevyžaduje,
aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek
upravených týmto ustanovením. Je teda nepochybné, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať,
aby na účely uplatnenia nároku na náhradu škody najprv voči svojmu zamestnávateľovi domáhal

dodržiavania úniového práva a aby takýmto spôsobom „odvracal vznik ujmy či obmedzoval jej rozsah“
tak, ako to žalovaný naznačuje. Odhliadnuc od uvedeného považuje za minimálne nemiestne, že
žalovaný, ktorý zo všetkých, doposiaľ právoplatne súdmi rozhodnutých vecí v obdobných konaniach
dlhoročne vie a musí vedieť, že právna úprava ZoHaZZ je v rozpore so Smernicou a že tým sústavne
porušuje úniové právo, sa snaží preniesť zodpovednosť a dôsledky za svoje vlastné (ne)konanie na

jednotlivých žalobcov - hasičov, ak sa títo legitímne domáhajú náhrady takto vzniknutej škody. Je to
pritom práve žalovaný, ktorý by sa za takejto situácie mal snažiť odškodniť žalobcov a najmä do budúcna
zamedziť ďalšiemu porušovaniu ich práv. Postoj žalovaného a jeho argumentácia aj v tomto konaní
však budí dojem, že žalovaný sa len snaží prenášať zodpovednosť za tento stav na samotných, ním
poškodených žalobcov, pričom protiprávny stav naďalej vedome udržiava.

39. Žalovaný taktiež poukazuje na bod 98 rozsudku Súdneho dvora C-742/19, podľa ktorého „článok 2
smernice 2003/88 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa doba strážnej služby, počas
ktorej je vojak povinný zdržiavať sa v kasárňach, kde je pridelený, pričom nevykonáva skutočnú prácu,odmeňovala iným spôsobom ako doba strážnej služby, počas ktorej tento vojak skutočne pracuje“. Tu
však žalobca opätovne zdôrazňuje, že podstatou žaloby nie je to, že je za výkon služobnej pohotovosti
odmeňovaný neprimerane nízkou „odmenou“ (peňažnou náhradou za služobnú pohotovosť). Podanou

žalobou sa domáha náhrady škody za porušovanie jeho osobnostných práv vymedzených v žalobe,
vzniknutej porušením článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) Smernice, teda prekračovaním maximálneho
týždenného pracovného času v dôsledku nezapočítavania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
do pracovného času. Ide o skutkovo a právne odlišné nezameniteľné nároky. Samotný spôsob výpočtu
resp. určenia výšky žalovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch analogickým použitím § 122 ods. 1 písm.

a) ZoHaZZ žalobca používa z dôvodu neexistencie akéhokoľvek vnútroštátneho predpisu, ktorý by
upravoval nárok na náhradu škody vzniknutej jednotlivcovi porušením úniového práva.

40. Žalovaný namieta aj spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času tak, ako je
vypočítaný v žalobe. Tu v prvom rade uvádza, že priemerný týždenný pracovný čas je v žalobe
vypočítaný úplne identickým spôsobom, ako bol tento vypočítavaný vo všetkých doterajších súdnych

sporov jeho kolegov - žalobcov hasičov. V žiadnom z doposiaľ rozhodnutých vecí v týchto nebol tento
spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného žiadnym súdom nikdy spochybnený a to napriek
tomu, že vo všetkých týchto sporoch a špecificky v odvolaniach proti rozsudkom prvoinštančných
súdov sa žalovaný dovolával použitia v prvom rade 6 mesačného referenčného obdobia, ale zároveň
poukazoval aj na možnosť uplatnenia 12 mesačného obdobia, ktoré už paradoxne v súčasnosti namieta

a tentoraz sa už pre zmenu dovoláva 4 mesačného referenčného obdobia. K „referenčnému obdobiu“,
ktorého sa žalovaný dovoláva žalobca v prvom zdôrazňuje, že nie je ani zrejmé, kým a čím bolo
konkrétne „referenčné obdobie“ stanovené a akej konkrétnej dĺžke resp. časovom vymedzení, keďže
toto ani z námietok žalovaného nevyplýva. Smernica totiž v článku 16 hovorí, že „členské štáty môžu
stanoviť“ referenčné obdobia v rôznych dĺžkach, avšak ani sám žalovaný (členský štát) neuvádza, čím

konkrétne a v akej dĺžke resp. v akom časovom období malo byť konkrétne referenčné obdobie v
prípade služobného času hasičov stanovené. Zároveň z procesného hľadiska ohľadne tejto námietky
žalovaného zdôrazňuje, že žalovaný okrem všeobecného poukazu na „referenčné obdobie v maximálnej
dĺžke 4 mesiace“ ani len netvrdí, že by v niektorom z takýchto „referenčných období“ podľa neho
nedochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného pracovného času, keďže zrejme práve k tomu

mala táto jeho námietka smerovať. Práve pre absenciu akejkoľvek reálnej konkretizácie tejto námietky je
zrejmé, že bola vznesená len čisto formálne a z procesného hľadiska zdôrazňuje, že ak takto žalovaný
chcel poprieť jeho skutkové tvrdenia o rozsahu priemerného týždenného pracovného času, tak takéto
popretie je jednoznačne neúčinné (§ 151 ods. 2 CSP). Na margo námietok žalovaného týkajúcich sa
referenčného obdobia a nerovnomerného rozvrhnutia služobného času u hasičov v referenčnom období

je potrebné taktiež uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sú členské štáty povinné garantovať
dodržiavanie maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času aj vo vzťahu k referenčným
obdobiam, keďže žiadne ustanovenie Smernice nespája so zavedením referenčných období možnosť
štátu nerešpektovať záväzok podľa článku 6 písm. b) Smernice. Z tohto pohľadu považuje tieto námietky
žalovaného za irelevantné. Okrem toho v tomto smere taktiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora

C-254/18 zo dňa 11.04.2019 vo veci Syndicat des cadres de la sécurité intérieure. V nadväznosti
na citovaný rozsudok Súdneho dvora zdôrazňuje, že naša vnútroštátna právna úprava v ZoHaZZ
neobsahuje žiadne mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že nebude prekračovaný 48 hodinový týždenný
pracovnýčasvkaždomobdobídvochposebenasledujúcich6mesačnýchreferenčnýchobdobí,nakoľko
tak, ako je zrejmé už z údajov uvedených v jeho žalobe ako aj vyššie uvedených prepočtov, maximálny

týždenný pracovný čas hasičov je už sústavne prekračovaný a práva vyplývajúce z článku 6 písm. b)
Smernice sú tak pravidelne porušované. Tu taktiež zdôrazňuje, že už len samotný spôsob, akým je
rozvrhnutý služobný čas zásahových hasičov (ako uviedol v žalobe) už na prvý pohľad a priori vylučuje
dodržanie a neprekročenie 48-hodinového týždenného pracovného času.

41. Žalovaný tvrdí, že žalovanú výšku nároku považuje za „zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním
výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou
žalobcu podľa nášho názoru podstatne vyššia“, pričom poukazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), v ktorých sa tento zaoberal výškou náhrad nemajetkovej
ujmy v peniazoch. K tomuto je potrebné zdôrazniť, že žalovaný sa tu snaží porovnávať neporovnateľné

pričom sám veľmi dobre vie, že aj táto jeho argumentácia bola súdmi odmietnutá. Žalovaný totiž
poukazuje na rozhodnutia ESĽP, ktoré sa zaoberali zásahmi do osobnosti neoprávnenou kritikou resp.
usmrtením člena rodiny, čiže je zjavné, že ide o neporovnateľné skutkové okolnosti v porovnaní s týmto
sporom. K tejto námietke žalovaného sa už opakovane vyjadroval a odmietol ju ako nedôvodnú ajKrajský súd v Banskej Bystrici, keď uviedol: „Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu
v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými
prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti

neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Prisúdená
náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam
trestných činov. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu
osobnosti, pretože ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako
podklad pre určenie výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného

za spôsobenú škodu (nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry SD EÚ.“ V súvislosti
s tvrdením žalovaného a spochybňovaním ujmy, ktorá žalobcovi v dôsledku porušovania Smernice jej
nesprávnou transpozíciou vznikla, opätovne poukazuje na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa
14.10.2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe
bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice.
Aj samotná škoda (ujma) v podobe straty času odpočinku, o ktorý dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza

prekračovaním maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočná na priznanie nároku na
náhradu škody vzniknutej porušením Smernice a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj
akýkoľvekďalšíprípadnýnásledoknaosobnostnýchprávachžalobcuzhľadiskavnútroštátnehopráva(v
tomtoprípadenásledkydemonštratívneuvedenév§13ods.2OZ).Vzhľadomnanámietkyžalovanéhok
výške žalovaného nároku na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy opätovne uvádza, že podanou

žalobousadomáhanáhradyškodyvoformenemajetkovejujmyvyčíslenejpodľacelkovéhopočtu(súčtu)
hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného
(pracovného) času. Žalobou teda neuplatňuje nárok na náhradu škody vyčíslený za presný počet hodín
odpracovaných nad 48 hodín týždenne, ako sa žalovaný snaží v týchto sporoch pravidelne zavádzajúco
tvrdiť. Nesporným faktom, ktorý nijako nespochybňuje ani samotný žalovaný, je tá skutočnosť, že

žiadna z hodín služobnej pohotovosti, ktorú počas žalovaného obdobia odslúžil, sa mu nezapočítala
do celkového počtu odpracovaných hodín. Žalobca len za samotné žalované obdobie odpracoval spolu
1697,18 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré síce strávil v práci, avšak ktoré žalovaný v rozpore
so Smernicou za odpracovaný pracovný čas nepovažuje. K porušovaniu Smernice teda dochádzalo
a naďalej dochádza nielen tým, že pravidelne odpracuje viac, než maximálne prípustných 48 hodín

týždenne, ale zároveň a nevyhnutne už aj tým, že žiadna z 1697,18 hodín odslúženej určenej služobnej
pohotovosti sa mu nezapočítavala do služobného času, čím bol a naďalej je porušovaný aj článok 2 ods.
1 Smernice. Nakoľko k porušovaniu Smernice dochádzalo a dochádza v prvom rade nezapočítavaním
služobnej pohotovosti do služobného času, v dôsledku čoho dochádza aj k pravidelnému prekračovaniu
maximálne 48 -hodinového týždenného pracovného času, tak práve vzhľadom na túto skutočnosť výšku

žalovaného nároku odvíja od súčtu hodín určenej služobnej pohotovosti (1697,18 hodín), ktoré vynásobil
sumou predstavujúcou 20%, resp. 35% z príslušnej časti jeho služobného platu za každú konkrétnu
hodinu. Takto vypočítaná výška náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy zohľadňuje okolnosti za
akých k porušeniu práv došlo a zároveň spĺňa aj satisfakčnú funkciu. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že s
takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa opakovane stotožnili súdy prvej inštancie ako aj odvolací

súd, zhodne považujúc takto uplatnený a vyčíslený nárok za dôvodný, preukázaný a zodpovedajúci
aj požiadavke primeranosti. Pokiaľ ide o posudzovanie výšky nároku na náhradu škody z porušenia
úniového práva, súd je viazaný vnútroštátnym právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť
uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy s ujmou, ktorú poškodený v dôsledku porušenia úniového práva
nesprávnou transpozíciou Smernice utrpel. Žalobca je pritom presvedčený, že výška škody (v podobe

nemajetkovej ujmy), vypočítaná pri absencii osobitnej právnej úpravy posudzovania jej výšky tak, ako
to uplatnil vo svojej žalobe, je jednoznačne primeraná a spĺňa požiadavky judikatúry Súdneho dvora.
Žalobou uplatnený nárok si čo do výšky uplatnil a vyčíslil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z judikatúry
Súdneho dvora a zároveň vychádzal z už fakticky ustálenej rozhodovacej praxe súdov v podobných
sporoch a kde bol žalovaný nárok vyčísľovaný identickým spôsobom, ako je aplikovaný aj v žalobe. V

tejto súvislosti potom zdôrazňuje aj zásadu ochrany legitímnych očakávaní a princíp predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí ako súčasti základného princípu právnej istoty.

42. Ako už bolo uvedené, počas žalovaného obdobia odpracoval 1697,18 hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času. Po prepočte to potom predstavuje

náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch) vo výške len 3,48 € za každú hodinu
určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do služobného času (5908,05 € : 1697,18
hodín = 3,48 €/hod.) V súvislosti s výškou žalovanej sumy, ktorá po prepočte resp. pri porovnaní
žalovanej sumy s počtom hodín odpracovanej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnejpohotovosti predstavuje sumu 3,48 € za každú hodinu, je potrebné už len poukázať na tú zásadnú
skutočnosť, že táto suma je dokonca veľmi výrazne nižšia, než je priemer minimálnych hodinových
miezd v Slovenskej republike pre prvý (najľahší) stupeň náročnosti práce, ktorá za žalované obdobie,

ktoré spadá do rokov 2020 - 2023, predstavovala sumu vo výške 3,66 €. Aj vzhľadom na porovnanie
žalovanej sumy s minimálnymi mzdovými nárokmi je presvedčený, že náhrada škody v podobe
nemajetkovej ujmy v peniazoch, zodpovedajúca sume 3,48 € za každú hodinu porušovania jeho práv,
nemôže byť zo žiadneho pohľadu považovaná za neprimeranú. Z hľadiska námietok žalovaného o
údajnej „neprimeranej výške“ žalovaného nároku si je potrebné taktiež uvedomiť ,že za žiadnu z hodín

odslúženej a do pracovného času nezapočítanej určenej služobnej pohotovosti neuplatňuje náhradu
škody vyššiu, než sumu zodpovedajúcu maximálne 35% z jeho hodinovej mzdy. Aj z tohto pohľadu
nemožno žalovanú sumu považovať za neprimerane vysokú, pričom na celkovú výšku žalovanej sumy
mávplyvnajmärozsah(celkovýpočet)odpracovanýchhodín,ktorémunebolizapočítanédopracovného
času. S takýmto spôsobom určenia výšky nároku sa opakovane v celom rozsahu stotožnili súdy prvej
inštancie ako aj odvolacie súdy, na ktoré v ďalšom texte poukázal.

43. Pokiaľ žalovaný vzniesol námietku premlčania, žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax,
z ktorej vyplýva, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej 3-
ročnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, pričom žiaden z čiastkových nárokov
za jednotlivé mesiace, teda ani za mesiac júl 2020, nie je premlčaný.

44. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril písomným podaním na č.l. 165 a nasl. spisu,
pričom uviedol, že má za to, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym
spôsobom. Žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca
veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú

služobnú pohotovosť, za ktorú mimochodom, bol žalobca v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy
odmeňovaný. Žalovaný ďalej uvádza, že rozhodujúcou skutočnosťou nie je plán služieb hasičských
jednotiek (striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko času konkrétny príslušník
skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci konkrétneho referenčného
obdobia. Z tohto dôvodu je pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv žalobcu, nevyhnutné

vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne v služobnej pohotovosti
bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného času, teda
služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 cit. zákona. (v zmysle
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie). Žalobca v žalobe na jednej strane uvádza, že predmetom
súdneho konania je práve nárok označený žalobcom ako nárok na náhradu škody, ktorý mal vzniknúť

žalobcovi v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho ujme, a to v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Na druhej strane prikladá ako listinné
dôkazy tabuľky, ktorých výpočet žalobcu je podľa žalovaného mätúci a predstavuje skôr výpočet
odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku. Žalovaný
má zato, že takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa ZoHaZZ žalobca žiada akési

odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme doplatku a nie nemajetkovú ujmu.
Žalobcavosvojomvyjadrenízdôrazňuje,ženežalujenemajetkovúujmuvyčíslenúzapresnýpočethodín
odpracovaných nad 48 hodín týždenne. Pre žalovaného je nepochopiteľné, prečo sa žalobca domáha
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú (ako sám vo vyjadrení uvádza) vyčíslil podľa celkového počtu (súčtu)
hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mal reálne odslúžiť a to bez ohľadu na skutočnosť, či tým

malo (a ak áno, tak v akom rozsahu) dôjsť k prekročeniu 48 hodinového týždenného pracovného času.
Je teda nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzal nie len z počtu hodín nad maximálny
48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanej služobnej pohotovosti, teda aj
z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol. Pre účely tohto konania je predsa
právne irelevantné, koľko hodín služobnej pohotovosti žalobca odpracoval (relevantné je iba to, či a v

akej miere bol prekročený maximálny 48 hodinový pracovný čas), a preto nemôže žalobca pri výpočte
žalovanej sumy vychádzať z počtu hodín služobnej pohotovosti.

45. Zároveň nie je žalovanému zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“
sumou 3,48 € za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalobca teda

úplne ignoruje fakt, že zásah do osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca
individuálny, posudzuje sa v každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah
do súkromného života. Za žiadnych okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“
na základe akéhosi univerzálneho vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom. Zuvedenej argumentácie sa žalovaný domnieva, že žalobca svoju ujmu v skutočnosti vidí vtom, že nebol
za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne ohodnotený a nie v tom, že mal byť prekračovaný
48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalovaný aj z tohto dôvodu považuje žalobu za zmätočnú, nakoľko

si žalobca touto formou iba maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu zamestnávateľovi. Z uvedeného
dôvodu trpí žalovaný nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko mzdových nárokov je možné
domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
a nie žalovaná Slovenská republika v zast. MV SR. Predmetom tohto konania nie je doplatenie
mzdy za služobnú pohotovosť. Žalobca však sám výslovne uvádza, že požaduje doplatenie celej ním

odslúženej služobnej pohotovosti (bez ohľadu na to, či mala byť odslúžená podľa neho nad rámec
48 hodín týždenne), nakoľko tá je odmeňovaná iným spôsobom. Nejde teda o nárok vychádzajúci z
ustanovení predmetnej smernice, ktorej cieľom je neprekročenie priemerného týždenného pracovného
času pracovníka v rozsahu 48 hodín. Žalobca konkrétne porušenia smernice nepovažuje za podstatné,
neupresňuje kedy k nim presne malo dôjsť a v akom rozsahu, ale požaduje ním nepreukázanú
„nemajetkovú ujmu“ mechanicky vypočítanú ako rozdiel v odmene za pohotovosť a riadnu zmenu, a to

za komplet odslúžené hodiny služobnej pohotovosti, nielen nad limit stanovený smernicou. Žalobca si
teda uplatňuje mzdový nárok od pasívne vecne nelegitimovaného subjektu.

46. Žalovaný taktiež zotrváva na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktorá je na zvážení súdu, avšak

žalovaný musí podotknúť, že výšku náhrady škody, resp. nemajetkovej ujmy 5908,05 €, ktorú žalobca
požaduje, žalovaný považuje za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je
priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu jednoznačne
podstatne vyššia. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020,
určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá

nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu
umožniaúvahunaurčitomkvalitatívnomposúdenízákladnýchsúvislostíajvkontextesďalšímiprávnymi
predpismiupravujúcimiobdobnúproblematiku.Hocivýškunemajetkovejujmysúdurčujevoľnouúvahou,
nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú.

47. Žalobca ani do tohto momentu neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol
v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval. Nestačí totiž, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu,
ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom
preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu
činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné

nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne. Ako už žalovaný vo svojom
vyjadrení k žalobe uviedol, v konaní v podobe nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia v tom,
a to tak, že žalovaný by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah
bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť (tvrdiť), ale
aj preukázať aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno

preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby
náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah
nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí,
profesionálnej sfére, či v inom prostredí (rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.26Co/94/2020-515
zo dňa 30.06.2021). Žalovaný má naďalej za to, že tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za

dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. V danom prípade tabuľky predkladané
žalobcom nepreukazujú žiaden zásah do osobnosti žalobcu, v dôsledku, ktorého by mala byť žalobcovi
priznaná nemajetková ujma.

48. Na pojednávaní žalovaný doplnil, že ak by aj súd akceptoval názor žalobcu v tom zmysle, že

došlo k porušeniu práva EÚ, s čím žalovaný nesúhlasí, ani jednoznačný rozpor s právami EÚ nemusí
automaticky zakladať vznik zodpovednosti. Zdôraznil, že žalobca súdu, nepreukázal údajný rozsah
práce nad stanovený 48 hodinový týždenný pracovný čas, ktorý mohol zasiahnuť od práva žalobcu či
už na rodinný život alebo do jeho ochrany zdravia. Samotná pracovná pohotovosť je vykonávaná v
nočných hodinách, teda nie je zrejmé, akým spôsobom by žalobca v tomto čase realizoval všetky aktivity,

ktoré vlastne aj uvádzal vo svojich vyjadreniach napríklad čas strávený s rodinnými príslušníkmi alebo
nejakými blízkymi osobami. Pri preukazovaní zásahu resp. pri preukázaní vzniku samotnej nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať naozaj závažný zásah do života žalobcu, či už do osobnostnej sféry,
zdravotného stavu, alebo do akýchkoľvek medziľudských vzťahov. Žalobca však neuniesol dôkaznébremeno. To, že poukazoval na iných hasičov je v tejto súvislosti absolútne bezpredmetné, povedal,
že s manželkou má naozaj harmonické spolunažívanie a nebol zistený ani žiadny problém vo vzťahu
žalobcusosvojimideťmi.Žalobcaabsolvujepravidelnéprehliadky,pričomakbynaozajlekárzistilnejaký

problém, tak by žalobca nemohol vykonávať túto prácu. Žalovaný nesúhlasil ani s uplatnenou výškou
nemajetkovej ujmy, a to s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5Co/82/2023 zo dňa 03. 04. 2024, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/332/2012 zo dňa 02.
10. 2013 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/26/2024 zo dňa 30. 05. 2024. Zotrval i na
vznesenej námietke premlčania, v rámci ktorej s poukazom na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 11Co/122/2023 a sp. zn. 11Co/123/2023 uviedol, že premlčanie sa nemôže odvíjať od
splatnosti mzdy žalobcu. Záverom uviedol, že ak by sa predsa len súd stotožnil s názorom žalobcu,
že nárok je daný, tak žiada o predĺženie paričnej lehoty na 15 dní lebo z objektívnych dôvodov nie je
možné, aby bola vyplatená náhrada nemajetkovej ujmy v trojdňovej lehote, a to vzhľadom na interné
predpisy žalobcu.

49. Žalobca na pojednávaní poukázal na rozhodnutie ESD C-243/09, z ktorého vyplýva, že už samotná
strata času odpočinku, ku ktorej dochádza v dôsledku prekračovania maximálneho priemerného
týždenného pracovného času, spôsobuje žalobcovi závažnú ujmu, čo znamená zásah do jeho
života a zdravia v tomto prípade. Z tohto rozhodnutia súdneho dvora vyplýva, že žalobca nie je
povinný preukazovať akúkoľvek nejakú ďalšiu ujmu na jeho osobnostných právach možno takú, ktorú

predpokladá vnútroštátna právna úprava v §11 až 13 Občianskeho zákonníka. Napriek tomu žalobca
svojouvýpoveďoupreukázal,že tentoprotiprávnystavmáobjektívnenegatívnydôsledoknakvalitujeho
osobného života, ovplyvňuje to nielen jeho samotného, ale nevyhnutne aj najbližšiu rodinu. Uvedomuje
si, že z hľadiska analogického použitia ustanovení Občianskeho zákonníka ide o nemajetkovú ujmu, aj
keď základ nároku je stále v nároku na náhradu škody z porušenia práva EÚ. Je presvedčený, že spôsob

výpočtu žalovaného nároku, ktorý žalobca zvolil, umožňuje súdu posúdiť primeranosť toho nároku z
hľadiska iného porovnateľného kritéria. A to porovnateľné kritérium je podľa jeho názoru cena práce
žalobcu, t. z. nakoľko si zamestnávateľ žalobcu hodnotí jeho prácu, a ak si ju hodnotí v nejakej sume a
žalobca sa za žiadnu z tých hodín, ktoré odpracoval a neboli mu započítané do pracovného času, nikdy
nedomáha náhrady vyššej ako 35 % z tej sumy, tak si nevie predstaviť, akoby tá výsledná suma mohla

byť neprimerane vysoká. Je možné použiť viacero kritérií posudzovania, či je tá žalovaná suma vysoká
alebo nie. Ale keď to napríklad porovná z hľadiska časového kritéria a zohľadní len tých 36 mesiacov
žalovaného obdobia, tak to odškodné, ktorého sa reálne žalobca domáha, je vo výške 160,00 € za
mesiac. Myslí si, že pre nikoho by toto nebola taká suma, za ktorú by vymenil vlastný čas, ktorý by mohol
stráviťsrodinou,spriateľmialebo nevyhnutnýmoddychom.Uplatnenýnároknepovažovalzapremlčaný

nielen kvôli tomu, že či mu nezapočítavanie služobnej pohotovosti bolo alebo nebolo kompenzované
v plate, ale aj v tom, že žalobca sa až z tej výplatnej pásky dozvie, koľko hodín mu bolo alebo nebolo
započítaných do pracovného času. On to skôr nevie. S týmto názorom sa stotožňujú aj niektoré senáty
Krajského súdu v Banskej Bystrici.

50. Súd vykonal dokazovanie prečítaním evidenčnej karty na č. l. 21 spisu, výplatných pások na č. l. 24
až 33 spisu, plánu služieb na č. l. 34 až 51 spisu a výplatnej pásky žalobcu na č. l. 181 spisu a výsluchom
žalobcu a zistil tento skutkový stav.

51. Z evidenčnej karty na č.l. 21 spisu súd zistil, že žalobca bol menovaný do stálej štátnej služby dňom

1.5.2008 s určením miesta vykonávania štátnej služby Okresné riaditeľstvo Hasičského a záchranného
zboru v Lučenci.

52. Z výplatných pások, plánu služieb a z výplatnej pásky na č.l. 181 spisu súd zistil, že

- za obdobie júl 2020 - december 2020 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 1056 hodín, určená
pracovná pohotovosť (§ 92 ods. 1 zákona o HaZZ) 217,12 hodín a nariadená služobná pohotovosť (§
92 ods. 2 zákona o HaZZ) 0 hodín. Služobná pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 217,12 hodín.
Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 26,29 pracovných týždňov (184 dní), čo v
prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol jeho priemerný týždenný

pracovný čas 48,43 hodín (1273,12 hodín : 26,29 týždňov),
- za obdobie január 2021 - jún 2021 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 980,4 hodín, určená
pracovná pohotovosť 289,05 hodín a nariadená služobná pohotovosť 0 hodín. Služobná pohotovosť
spolu (určená + nariadená) činí 289,05 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere25,86 pracovných týždňov (181 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku
2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,09 hodín (1269,45 hodín : 25,86 týždňov),
- za obdobie júl 2021 - december 2021 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 1003,2 hodín,

určená pracovná pohotovosť 289,74 hodín a nariadená služobná pohotovosť 23,03 hodín. Služobná
pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 312,77 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021
pripadá v priemere 26,29 pracovných týždňov (184 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený
časový úsek roku 2021 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,06 hodín (1315,97 hodín :
26,29 týždňov),

- za obdobie január 2022 - jún 2022 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 967,5 hodín, určená
pracovná pohotovosť 360,29 hodín a nariadená služobná pohotovosť 16,16 hodín. Služobná pohotovosť
spolu (určená + nariadená) činí 376,44 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere
25,86 pracovných týždňov (181 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku
2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,97 hodín (1343,95 hodín : 25,86 týždňov),
- za obdobie júl 2022 - december 2022 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 982,5 hodín, určená

pracovná pohotovosť 313,6 hodín a nariadená služobná pohotovosť 3,72 hodín. Služobná pohotovosť
spolu (určená + nariadená) činí 317,32 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere
26,29 pracovných týždňov (184 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený časový úsek roku
2022 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 49,44 hodín (1299,82 hodín : 26,29 týždňov),
- za obdobie január 2023 - jún 2023 predstavuje u žalobcu fond pracovného času 975 hodín (815 za

mesiace január až máj + 160 za mesiac jún), určená pracovná pohotovosť 282,28 hodín (227,38 za
mesiace január až máj + 54,9 za mesiac jún) a nariadená služobná pohotovosť 0 hodín. Služobná
pohotovosť spolu (určená + nariadená) činí 282,28 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023
pripadá v priemere 25,86 pracovných týždňov (181 dní), čo v prípade žalobcu znamená, že za uvedený
časový úsek roku 2023 dosiahol jeho priemerný týždenný pracovný čas 48,62 hodín (1257,28 hodín :

25,86 týždňov).

53. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že pracuje ako hasič cez šestnásť rokov. Žalobu si podal z toho
dôvodu, že má za to, že v práci trávi dlhší čas ako by to malo byť, nakoľko má 24 hodinové služby a v
priemere takto odpracuje 10 dní za mesiac, čo je približne 240 hodín do mesiaca. Z každej tejto smeny

tvorí osem hodín pracovná pohotovosť, kedy z práce odísť nemôže, avšak to sa mu nezapočítava ani do
pracovného času, ani do dôchodku. V rámci tejto pracovnej pohotovosti musí byť nachystaný tak aby
do jednej minúty dokázal realizovať zásah. Z tejto práce chodí unavený, veľakrát sa stane, že potom
si potrebuje ľahnúť. Nemôže sa plnohodnotne venovať rodine, čo je najciteľnejšie najmä cez víkendy,
s tým, že má k dispozícii len jeden voľný víkend do mesiaca. Nemôže sa aktuálne venovať dostatočne

manželke, nemôže jej pomáhať, nakoľko sa stará o svojho zdravotne postihnutého uja. Vie si predstaviť,
že ak by mal viacej času, chodieval by na ryby ako v minulosti zvykol chodievať, chodievali by lyžovať,
oveľa viacej by manželke pomáhal, venoval by sa mladšiemu synovi, ktorý ešte chodí do školy, prípadne
by chodil pozrieť staršieho syna, ktorý už pracuje a na ktorého nemá žalobca vôbec čas. Zdôraznil,
že v rámci nočnej pohotovosti človek musí byť nachystaný na výjazd do tej jednej minúty a reálne sa

tam nedá spať lebo ak by zaspal, určite by nestihol do tej jednej minúty a na výjazd ísť. Niekedy sa
v rámci tejto nočnej pohotovosti dorábajú veci, ktoré sa nestihli v rámci štandardnej smeny, napríklad
je treba poumývať hadice, je treba podopĺňať náplne pre ďalšiu smenu, vyčistiť masky a podobne. Ani
tie dva dni voľna, ktoré by mali nastať po 24 hodinovej smene, nie sú stále dodržiavané, a to v tom
zmysle, že napríklad školenia sa väčšinou realizujú jeden deň pred službou, teda v tom čase, kedy by

mal mať z práce voľno, a v takom prípade strávi v priemere do týždňa v práci dvakrát 24 hodinovú smenu
plus školenia v priemere trvania osem hodín. Jeho ujma prakticky spočíva v tom, že nie je schopný
plnohodnotne fungovať po 24 hodinovej smene, častokrát sa stáva, že museli odložiť návštevy, čo mali
naplánované,muselizmeniťaleboodložiťprogramsdeťmi,museliodložiťalebozmeniťvýlety.Častokrát
bolamanželkanervózna,žesamuvšetkomusí prispôsobiť,atoztohodôvodu,žejejnedokázalpomôcť,

potreboval si oddýchnuť, potreboval spať, a to najmä v tých situáciách, keď ešte aj z tých dvoch dní, keď
mal mať voľno, boli počas tohto obdobia školenia. Samotnú žalobu nechcel podávať hneď, čakal, že sa
niečo zmení. O zmenách sa opakovane hovorilo, až nakoniec sa rozhodol túto žalobu podať nakoľko k
žiadnym zmenám nedošlo. Toto je prvá žaloba, ktorú v tejto súvislosti podal.

54. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“)
sudcoviasúprivýkonesvojejfunkcienezávislíaprirozhodovanísúviazaníústavou,ústavnýmzákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.55. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť

výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

56. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodnézmluvy,naktorýchvykonanieniejepotrebnýzákon,amedzinárodnézmluvy,ktorépriamo
zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a
vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

57. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy SR zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce

pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, d)
najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok po práci.

58. Podľa čl. 40 Ústavy SR každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú
občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré

ustanoví zákon.

59. Podľa § 85 ods. 1, 2 ZoHaZZ služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva
štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.
Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho

stupňa.

60. Podľa § 86 ods. 1 ZoHaZZ služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.
Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

61. Podľa § 86 ods. 2 ZoHaZZ pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v
jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na
ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je
najviac 24 hodín v služobnom dni.

62. Podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v
mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa
§ 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

63. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v

odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času
v mieste vykonávania štátnej služby.

64.Podľa§103ods.1ZoHaZZ,príslušníkovizapodmienokustanovenýchtýmtozákonompatríslužobný
príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d)

osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h)
príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života
a zdravia, i) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e.

65. Podľa § 103 ods. 2 ZoHaZZ služobný plat tvoria zložky služobného príjmu uvedené v odseku 1 písm.

a) až e) a g).

66. Podľa § 103 ods. 5 ZoHaZZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto zákonom
okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a za
pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

67. Podľa § 116 ods. 1 ZoHaZZ ak príslušník vykonáva štátnu službu nadčas, patrí mu za každú hodinu
takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase štátnej služby nadčas zvýšená o 30
%, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60 %.68. Podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená služobná pohotovosť, patrí
mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho

služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

69. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 50 % zo sumy, ktorou je
príslušná časť jeho služobného platu, ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej

služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

70. Podľa § 122 ods. 3 ZoHaZZ, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v
ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou
službou nadčas.

71. Podľa § 135e ods. 1 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby sa rozumie výkon oprávnení a povinností
vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a
činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

72. Podľa § 135e ods. 2 ZoHaZZ, výkonom štátnej služby je aj činnosť vykonávaná pre služobný

úrad na podnet odborovej organizácie alebo záujmového združenia príslušníkov, prípadne aj činnosť
vykonávaná pre služobný úrad z vlastnej iniciatívy, ak na ňu príslušník nepotrebuje osobitné oprávnenie
alebo ak ju nevykonáva proti výslovnému zákazu nadriadeného.

73. Podľa § 135e ods. 3 ZoHaZZ, v priamej súvislosti s výkonom štátnej služby sú úkony potrebné

na výkon štátnej služby a úkony počas štátnej služby obvyklé alebo potrebné pred začiatkom štátnej
služby alebo po jej skončení. Nepatrí sem stravovanie, ošetrenie, prípadne vyšetrenie v zdravotníckom
zariadení s výnimkou lekárskeho vyšetrenia konaného na rozkaz alebo na pokyn nadriadeného alebo
ošetrenia pri prvej pomoci a cesta na ne a späť.

74. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre
Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

75. Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

76. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo
dané primerané zadosťučinenie.

77. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

78. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbližšie.

79. Podľa bodu 5 Smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem „odpočinok“

sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva
sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. V
tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času.

80. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a

ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.81. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas.

82. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice.

83. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

84.Podľačl.2ods.2Smernice,naúčelytejtosmerniceplatiatietodefinície:„časodpočinku“jeakýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

85. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: týždenný pracovný čas
bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi
zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, priemerný pracovný čas pre každé obdobie

siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

86. Podľa čl. 16 Smernice, členské štáty môžu ustanoviť: a) pre uplatňovanie článku 5 (týždenný čas
odpočinku)referenčnéobdobienepresahujúce14dní;b)preuplatňovaniečlánku6(maximálnytýždenný
pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej ročnej dovolenky

priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte
priemeru neutrálne; c) pre uplatňovanie článku 8 (dĺžka nočnej práce) referenčné obdobie definované po
konzultácii so sociálnymi partnermi alebo definované kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými
medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ak minimálny 24-hodinový čas
týždenného odpočinku, vyžadovaný podľa článku 5, spadá do tohto referenčného obdobia, nie je

zahrnutý do výpočtu priemeru.

87. Podľa čl. 17 ods. 3 písm. c) bod iii) Smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu vykonať
odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby alebo výroby,
najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky, protipožiarne služby

a služby civilnej ochrany.

88. Podľa čl. 18 Smernice odchýlky z článkov 3, 4, 5, 8 a 16 sa môžu urobiť prostredníctvom kolektívnych
zmlúv alebo dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni
alebo v súlade s pravidlami ustanovenými v týchto zmluvách, prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo

dohôd uzavretých medzi sociálnymi partnermi na nižšej úrovni.

89. Podľa č.l. 19 Smernice možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b) uvedenej v článku 17 ods. 3 a
v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho ako šesť mesiacov. Členské
štáty majú však možnosť, za predpokladu, že existuje súlad so všeobecnými zásadami súvisiacimi s

ochranou bezpečnosti a zdravia pracovníkov, dovoliť z objektívnych alebo technických dôvodov alebo
dôvodov týkajúcich sa organizácie práce, aby sa kolektívnymi zmluvami alebo dohodami uzavretými
medzi sociálnymi partnermi ustanovili iné referenčné obdobia, ktoré v žiadnom prípade nepresiahnu 12
mesiacov.

90. V konaní sa žalobca voči žalovanému domáha zaplatenia sumy vo výške 5.908,05 € na tom
skutkovom a právnom základe, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia práva Európskej únie,
a to Smernice, ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku
Slovenskej republiky. Zaplatenia žalovanej sumy sa žalobca domáha titulom náhrady škody, ktorá mu

vznikla ako jednotlivcovi porušením úniového práva žalovaným ako členským štátom Európskej únie.

91. Spor o náhradu škody z dôvodu porušenia úniového práva patrí do právomoci súdu, pretože v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd vcivilnom sporovom konaní, ktorý by mal právomoc rozhodnúť o predmete tohto sporu. Súd poukazuje na
čl. 1 CSP, podľa ktorého spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva
a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu. V

prípade absencie alebo nesprávnej transpozície smerníc, ako právnych aktov Európskej únie, ktoré
majú priamy účinok a sú ich ustanovenia bezpodmienečné, dostatočne jasné a presné, osoby, ktoré
sú konaním štátu poškodené, môžu sa voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu
za takto vzniknutú škodu. Článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcovi

práva, v rámci minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného
času. Zodpovednosť členského štátu Európskej únie platí v prípade každého porušenia bez ohľadu
na verejný orgán, ktorý sa porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
vnútroštátneho práva povinnosť škodu nahradiť (rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach C-302/97,
C-424/97, C-224/01). Z uvedených dôvodov je preto žalovaný Slovenská republika v spore pasívne
vecne legitimovaným subjektom, za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný

štátny orgán, do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca
v rozhodnom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň štátny orgán, do kompetencie
ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia hasičského a záchranného
zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením
štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru. Ministerstvo je kompetenčne zodpovedné

aj za riadnu transpozíciu smerníc Európskej únie do slovenského právneho poriadku týkajúce sa úpravy
požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii pracovného času príslušníkov hasičského
a záchranného zboru.

92. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietal, že na žalobcu, ako príslušníka hasičského a záchranného

zboru, sa Smernica nevzťahuje. Argumentoval tým, že úlohy ktoré príslušníci hasičského a záchranného
zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej obrany, integrovaného
záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného hasičského a záchranného zboru, bez
akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb civilnej ochrany podľa článku
2 ods. 2 smernice 89/391/ EHS.

93. Smernica Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pracovníkov pri práci v článku 2 ods. 2 stanovuje, že sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou
nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr.
ozbrojenésily,políciaalebopreurčitéosobitnéčinnostislužiebcivilnejochrany.Podľažalovanéhoidelen

o exemplifikatívny, a nie taxatívny výpočet činností, ktoré možno označiť ako osobitné činnosti verejných
služieb a štátna služba príslušníkov hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú
činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou,
má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany.

94. Podľa článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci táto smernica sa vzťahuje na všetky
odvetvia činností verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas, atď.). Podľa ods. 2 sa táto Smernica neuplatňuje tam, kde sú s
ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako

sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V tomto
prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle
cieľov tejto Smernice. Článok 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky
vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení smernice. Táto výnimka zo široko

vymedzeného rozsahu pôsobnosti Smernice 89/391/EHS sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napr. v prípade neočakávaných udalostí priamo
ohrozujúcich život, zdravie, či majetok, pre ktoré je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre
zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem iných úloh zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej
ochrany obyvateľstva, tak za štandardných podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať,

vrátane pracovného času príslušníkov zboru v súlade s úlohami, ktoré boli na zbor prenesené. Výkon
služby žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
spoločenstva v oblasti zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov pri práci. Na základe
uvedeného je potrebné prijať záver, že v danom prípade služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnostiSmernice, čo vyplýva i z toho, že v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie
k ZoHaZZ je uvedená aj Smernica, ktorá svoju vecnú pôsobnosť podľa čl. 1 ods. 3 odvodzuje práve
od Smernice 89/391/EHS. Ďalej súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že Súdny dvor opakovane

rozhodol, že čl. 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, že Smernica sa má uplatniť na činnosti hasičského
zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom nezáleží na tom, či sú zamerané
na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za obvyklých
podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto

činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám,
že na účely Smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych predpisov toho
ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam vlastný právu únie,
keď za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah
na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Znamená to teda, že tak Smernica ako aj Smernica

89/391/EHS dopadá aj na činnosť hasičských a záchranných zborov, a tiež, že ani skutočnosť, či niekto
je podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k
posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia
Smernice (rozsudky C-397/01 až C-403/01, C-429/09, C-518/15). Čl. 6 písm. b) Smernice predstavuje v
rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času,

ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho
práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudok
C-429/09 body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) Smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku, alebo

určitým spôsobom obmedzovali (C-397/01 bod 99., C-429/09 body 35. a 52.).

95. Podľa bodu 5 úvodných ustanovení Smernice všetci pracovníci by mali mať primeranú dobu
odpočinku. Pojem odpočinok sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp.
ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálne denný, týždenný a ročný čas

odpočinku a primerané prestávky v práci. Smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a
ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času. Vzťahuje sa na minimálne doby denného odpočinku,
týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci, na maximálny týždenný pracovný čas
a určité aspekty nočnej práce a práce na zmeny a rozvrhnutie práce. Podľa článku 1 ods. 3 sa
Smernica vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné podľa článku 2 Smernice 89/391/

EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Podľa článku 2 Smernice
je pracovný čas akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a
vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou.
Čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Podľa článku 6 Smernice členské
štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť

a zdravie pracovníkov týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi
alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi.
Priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Aplikujúc
uvedené znenie Smernice možno zhrnúť, že Smernica upravuje minimálne požiadavky na bezpečnosť
a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, vzťahuje sa na všetky odvetvia činnosti verejné

aj súkromné. Smernica v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť
vzhľadomnaosobitnúpovahupríslušnýchčinnosti,avšakprizachovanínáležitéhozreteľanavšeobecné
zásady ochrany bezpečnosti a zdravia pracovníkov. Konkrétne podľa kapitoly 5 článku 17 sa členské
štáty môžu odchýliť od uplatňovania článkov 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu
príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria, alebo nie je vopred určené, alebo si ho

vopred môžu určiť sami pracovníci, čo však zjavne nie je prípad žalobcu ako príslušníka Hasičského a
záchranného zboru. Pritom nie sú pravdivé tvrdenia žalovaného, že čl. 17 ods. 1 Smernice umožňuje
členským štátom odchýliť sa od čl. 6 Smernice v prípade, že sa jedná o protipožiarne služby a služby
civilnej ochrany. V prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby (kam patria aj služby civilnej
ochrany a protipožiarne služby) totiž Smernica pripúšťa len odchýlky od čl. 3, 4, 5, 8 a 16 (teda nie napr.

od čl. 2 alebo čl. 6 Smernice), a aj to nie v čl. 17 ods. 1 Smernice, ako uvádza nesprávne žalovaný,
ale v čl. 17 ods. 3.96. Podľa článku 7 ods. 2, 5 čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky a článku 3 Civilného sporového poriadku
je súd viazaný medzinárodno-právnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred
zákonom. Je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora. Komunitárne

právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Prípadný
rozpor medzi komunitárnym a vnútroštátnym právom by mal byť riešený v prospech komunitárneho
práva.PrivýkonesúdnejmocijepotrebnéprihliadaťnainterpretáciuprameňovprávaEurópskejúnietak,
ako je vykladaná Súdnym dvorom. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti
a priameho účinku a tiež povinnosťou vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva

z úradnej povinnosti. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu podľa judikatúry Európskeho
Súdneho dvora vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú
škodu, ak ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu
transpozíciu smerníc. Smernice sú osobitosťou práva Európskej Únie, pretože sú záväzné pre členské
štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia výsledku sa ponecháva
na členské štáty. Smernica je záväzná pre členské štáty, ktorým je určená, pokiaľ ide o cieľ, ktorý

sa má dosiahnuť. Štátnym orgánom je ponechaná voľba formy a prostriedkov dosiahnutia účelu
smernice,tzn.,ževnútroštátnyzákonodarcamusíprijaťtransponujúciprávnyakt,ktorýmsavnútroštátne
právne predpisy prispôsobia cieľom ustanoveným v smernici. Členský štát Európskej únie musí
implementovať smernicu včas, t. j. v lehote určenej priamo v smernici, prípadne do 20 dní odo dňa
jej zverejnenia v úradnom vestníku a zároveň ju musí implementovať správne. Smernice nemajú

priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou
môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal
transponujúci právny akt. Ustanovenia smernice sú imperatívne ak sú dostatočne jasné a presné
a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Doktrína priamej účinnosti smerníc je
výsledkom rozhodovacej činnosti Súdneho dvora, ktorý rovnako judikoval, že znením smerníc nie

sú viazané len vnútroštátne súdy, ale aj ostatné orgány verejnej moci, ako aj iné verejné orgány.
Súdny dvor ďalej rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok (rozsudok C-429/09
vo veci Günter Fuß), pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je zásada zodpovednosti štátu za
škody spôsobené jednotlivcom porušením práva únie súčasťou systému zmlúv, na ktorých je únia

založená.Tátopovinnosťplatívprípadekaždéhoporušeniaprávaúniečlenskýmštátom,atobezohľadu
na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa
práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.

97. Žalovaný v konaní namietal tvrdenie žalobcu, že dotknutá smernica nebola do právneho poriadku

Slovenskej republiky transponovaná správne, tvrdil, že paragrafové znenie ZoHaZZ neodporuje
dotknutej smernici. Z citovaných paragrafových znení zákona č. 315/2001Z. z. (bod 59 až 73 tohto
rozsudku) však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná
za súčasť služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza služobným výjazdom, sa
do služobného času nezapočítava a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie. Služobnú

pohotovosť zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z § 86 ZoHaZZ pri
nerovnomernom rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania
štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby.
Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103
zákona, keď za výkon služobnej pohotovosti patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok

vo forme peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť v štátnej službe, ktorá sa určuje ako percento
z časti služobného príjmu. Rozlíšenie vyplýva aj z § 122 ods. 3 zákona, pretože ak počas trvania
služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu výjazdu, až takéto vykonávanie je štátnou službou. Podľa
citovanej Smernice je pracovný čas aj čas pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorej
je pracovník fyzicky prítomný na pracovisku. 48- hodinová hranica pre priemerný týždenný pracovný

čas určená smernicou zahŕňa nadčasy, aj pracovnú pohotovosť. ZoHaZZ umožňuje zamestnávateľovi
nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času a rozvrhnúť žalobcovi služobný
pracovný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) Smernice. Z
uvedenéhopretomožnovyvodiťzáver,žeprávažalobcusúvzhľadomnazneniečlánku2,článku6písm.
b) Smernice porušované, a to dostatočne závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré

zakladajú minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. V tejto súvislosti
súd poukazuje aj na to, že Súdny dvor judikoval, a to opakovane, že čas pracovnej pohotovosti na
pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času (C-397/01 bod 95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkomv režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas
nezávisle od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva (rozsudok C-437/08 bod 27.). Súdny
dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a

pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený Smernicou
(rozsudok C-429/09, C-52/04). Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k
dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je
potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť

je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 ZoHaZZ nemá vplyv na porušenie článku 6
písm. b/ Smernice. Námietka žalovaného, že Smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, prípadne, že ak sa vzťahuje, bola
transponovaná správne, je preto z vyššie uvedených dôvodov nedôvodná.

98. Súd vo veci skúmal, či je daný základ nároku žalobcu na náhradu škody v dôsledku porušenia jeho

práv plynúcich z článku 2 a 6, písm. b) Smernice. Súdny dvor judikoval vo viacerých prípadoch, že
poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1./ cieľom porušenej
právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2./ existencia
škody a 3./ priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom.
Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho ktorého vnútroštátneho súdu.

99. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd konštatuje, že v prejednávanej veci je splnená, nakoľko čl. 2 a čl.6
písm. b/ Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má
mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti
a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný

týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa
nemožnovžiadnomprípadeodchýliť,pokiaľideotakéčinnosti,akoječinnosťhasičov,oktorúidevoveci
samej.SúčasnepodľajudikatúrySúdnehodvoraideodostatočnezávažnéporušenieprávaúnie pretože
ideoporušeniejasnejakonkrétnejnormyúnie,ktorápokiaľideohornúhranicupriemernéhotýždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie

práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok C-429/09). Z uvedených
záverov, vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-429/09, tak možno vyvodiť, že už samotná
skutočnosť, že určitý pracovník odpracuje v priemere viac ako 48 hodín týždenne, napĺňa podmienku
dostatočne závažného porušenia práva únie, a teda že takýto pracovník (teda ani žalobca) nie je povinný
preukazovať, aké konkrétne následky na jeho život uvedené porušenie Smernice malo (nedostatok

regenerácie,časunarodinu,známychapodobne),hocitakžalobcanapokonurobil,keďzjehovýpovede
jednoznačne vyplynulo, že nemá dostatok času na manželku, 2 synov, vlastnú regeneráciu a ani na
svoje koníčky.

100. Čo sa týka druhej podmienky (existencia škody) a tretej podmienky (príčinná súvislosť), táto

úzko súvisí s posúdením nároku, ktorý si žalobca z titulu porušenia únijného práva uplatnil. Súdny
dvor ustálil, že náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením komunitárneho práva zo strany
členského štátu musí byť adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna
právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku,
pričom však tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia

vnútroštátneho práva, a rovnako tieto kritériá nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú
nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. V neposlednom rade náhrada
škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby
mohla zabezpečiť skutočnú ochranu ich práv. Je potom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby
pri dodržaní zásady rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme

udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme finančného odškodnenia a aby definovali
pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na
odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. V posudzovanej veci dospel súd k
záveru, že je potrebné stotožniť sa s argumentáciou žalobcu, že nerešpektovaním Smernice mu vnikla
nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky (§ 853 OZ) posudzovať podľa zásad upravených v § 11

a nasl. OZ, vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Podľa Článku 36 ods. 1 písm. c), d) a
e) Ústavy SR majú mať zamestnanci (teda aj žalobca) právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné
podmienky a zákon (v danom prípade ZoHaZZ) im má zabezpečiť ochranu bezpečnosti a zdravia pri
práci, najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci (obdobne v zmyslečl. 40 Ústavy SR má každý právo na ochranu zdravia). V oblasti pracovnoprávnej je právo na ochranu
zdravia zabezpečované predovšetkým zavádzaním takých opatrení, ako je organizácia pracovného
času a odpočinku. Každý má pritom právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia

pracovného času a pravidelne platenej dovolenky tak, ako to je zakotvené aj v článku 24 Všeobecnej
deklarácie ľudských práv. Samotná Smernica, ako aj Smernica 89/391/EHS, vychádzali z faktu, že ešte
je stále príliš vysoký výskyt pracovných úrazov a chorôb z povolania a preto sa musia bezodkladne
zaviesť, resp. zlepšiť preventívne opatrenia na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov
a tento cieľ sa nemá podriaďovať ekonomickým úvahám. Všetci pracovníci majú mať primeranú dobu

odpočinku a všetkým pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný a
ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci. Na základe uvedeného je potom potrebné zaviesť
maximálnu hranicu týždenného času. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri
určovaní ev. nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu
maximálneho limitu 48-hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v žalovanom období (júl 2020
- máj 2023). Na záver o porušení článku 6 písm. b) Smernice nemá vplyv ani skutočnosť, že žalovaný

v zmysle článku 16 písm. b) Smernice v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice
uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov podľa § 86
ods. 1 druhá veta ZoHaZZ., pretože podľa výsledkov dokazovania žalobcov priemerný služobný čas
presiahol hranicu 48 hodín aj v každom z uvedených období. K uvedenému súd pritom poukazuje na
bod 52 odôvodnenia tohto rozsudku, z ktorého vyplynulo, že priemerný čas, ktorý žalobca týždenne

odpracoval, bol v období od júla 2020 do decembra 2020 48,43 hodín, od januára 2021 do júna
2021 49,09 hodín, od júla 2021 do decembra 2021 50,06 hodín, od januára 2022 do júna 2022 51,97
hodín, od júla 2022 do decembra 2022 49,44 hodín a v 6 mesačnom období od januára 2023 do júna
2023 48,62 hodín. Súd vzhľadom na uvedené potom konštatuje, že žalobcovi v príčinnej súvislosti
nerešpektovania čl. 2 a 6 písm. b) Smernice vznikla nemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo)

k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práva na ochranu zdravia, práva na ochranu
bezpečnostiazdraviapripráci,právananajvyššiuprípustnúdĺžkupracovnéhočasu,právanaprimeraný
odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle § 13 OZ môže
poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu a to tam, kde by sa
satisfakcia morálna nejavila ako postačujúca. V prejednávanej veci, ktorá vychádza z tej skutočnosti,

že SR neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované
dotknuté ustanovenia smernice do vnútroštátneho poriadku, je potrebné dospieť k záveru, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je
namieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania
neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy

ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Tieto
prostriedky nápravy za uvedených okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takom prípade
súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Samotné ustanovenie
§13 ods. 3 Občianskeho zákonníka uvádza pritom možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len
príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov

obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Pokiaľ sú splnené všetky 3
podmienky, štát musí s výhradou nároku náhrady škody, ktorá má základ priamo v práve v Únie, napraviť
následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva, upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú
škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada

ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti, alebo nadmernému
sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). V danej veci je tiež podstatnou tá skutočnosť, že právo
žalobcu na primeraný odpočinok po vykonanej práci je permanentne - niekoľko rokov porušované,
pričom povaha výkonu práce žalobcu je veľmi psychicky ako aj fyzicky náročná, neraz si vyžaduje aj
nasadenievlastnéhoživotaapretojenesmiernedôležité,abyžalobcamalmožnosťsipovykonanejpráci

si aj primerane odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine a iným aktivitám. V dôsledku aktuálnej
právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu
počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku. Tým mal súd preukázanú existenciu
škody na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho
práva.

101. Nie pritom dôvodná ani námietka žalovaného, že medzi porušením práva únie a vznikom
škody žalobcu nie je príčinná súvislosť z dôvodu, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práva a nepožiadal ho o náhradu škody, a teda nevyvinul primerané úsiliena zamedzenie vzniku škody. Na postavenie žalobcu ako hasiča sa vzťahuje judikatúra Súdneho
dvora (rozsudky C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore so zásadou efektivity
uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k

dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať,
výkon práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva únie by bol znemožnený
alebo nadmerne sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva únie museli
byť zamietnuté alebo čiastočne zamietnuté iba z dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im
priznáva právo únie, a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovníka je potrebné považovať za slabšiu

stranu v rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ
možnosť v jeho právach obmedzovať, vzhľadom na toto slabšie postavenie, môže byť takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah
v neprospech tohto pracovníka. Vo veci ako je vec tohto súdneho sporu, ktorá sa týka porušenia
ustanoveniaprávaúniespriamymúčinkomzostranyzamestnávateľa,vyžadovaniesplneniapodmienky,

aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie
na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia by malo za následok, že
orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto
noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v
prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania; vyžadovanie takejto podmienky by potom

znamenalo spochybňovanie práva na náhradu škody, ktorý má základ v právnom poriadku únie a
povinnostičlenskýchštátovzabezpečiťjehododržiavaniebeztoho,abyjumohlipreniesťnajednotlivcov.

102. Na základe skutočností vyššie uvedených dospel súd k záveru, že základ nároku žalobcu je daný.
V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice pri rozvrhovaní pracovného

času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu osobných,
rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva
navedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.

Samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná náhrada
sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

103. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej
škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu práv. Slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá

na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva. Súd sa stotožňuje s argumentáciou
žalobcu, že nerešpektovaním smernice mu vznikla ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa§
11 a nasledovných Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Vychádzajúc z
výpovede žalobcu, z plánu služieb a z obsahu výplatných pások žalobcu za obdobie júl 2020 až
máj 2023 možno konštatovať, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom

došlo k prekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v
žalovanomobdobíavpríčinnejsúvislostisporušovanímčlánku2ačlánku6písm.b)Smernicedlhodobo
dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci,
právananajvyššiuprípustnúdĺžkupracovnéhočasuaprimeranýodpočinokpopráci,právanasúkromný
a rodinný život.

104. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa
pravidiel, ktoré stanovil Súdny dvor. Spôsob a rozsah odškodnenia však závisí od vnútroštátnej právnej
úpravy, toho ktorého členského štátu. Vnútroštátna úprava musí rešpektovať požiadavku, že kritéria na
určenierozsahuodškodnenianesmúmaťtakýcharakter,žespôsobiapraktickúnemožnosťodškodnenia

alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna
spôsobenej škode. V našom právnom poriadku je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu
článok 46, ods. 3 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v zákone. Slovenská republika

prijala zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinný
od 01.07.2004. Posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto
úpravy je však vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona. Pokiaľ si žalobca uplatňuje
svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, súd aplikáciu ustanovení o nárokuna náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv
považoval za správne (zohľadniac pri určení výšky náhrady kritéria stanovené zákonom a vyplývajúce
z judikatúry). Žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takomto

rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom EÚ prichádza o voľný čas, ktorý by inak
moholvenovaťrozvojusvojichosobných,rodinných,priateľskýchvzťahov,fyzickejapsychickejrelaxácii.
Žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy
vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané
do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín

nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene,
ktorú mu priznáva ZoHaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Súd stanovený postup žalobcu
pri výpočte náhrady škody považoval za primeraný charakteru a spôsobu akým k zásahu došlo, ako aj
k následkom na jeho živote a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal
žalobca. Žalovaný v priebehu konania namietal výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú
považoval za neprimeranú. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd

viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujme, ktorú v dôsledku
nesprávnej implementácii normy európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia, resp. posudzovania
výšky je na úvahe súdu. Naša právna úprava rozlišuje medzi právom na ochranu osobností (§ 11 a
nasledujúce OZ) a právom na náhradu škody (§ 415 a nasledujúcich OZ), nakoľko je medzi nimi pojmová
iobsahováodlišnosť.Právonaochranuosobnostipredstavujenemajetkovéprávorýdzoosobnejpovahy

a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj
právnickej osobe a nemá povahu absolútnu, ale len povahu relatívnu a majetkovú. Zásadný rozdiel je aj
medziodškodnenímnemajetkovejujmyvpeniazochanáhradyškodyakomajetkovejujmy,ktorýspočíva
v tom, že pri určení nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu akú ujmu mohol
zásah vyvolať a nemožno zistiť presne skutočnú ujmu, ktorú však v prípade náhrady škody treba presne

uviesť a preukázať. Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať
svojuvlastnúrozhodovaciučinnosťavsúladesprincípomrovnostirozhodovaťvporovnateľnýchveciach
rovnakotak,abyexistovalvzťahpriamejúmernostimedzizávažnosťouujmyavýškoupriznanejnáhrady.
Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, avšak
táto úvaha neznamená priestor pre svojvôľu, či arbitrárnosť. Súd pri takomto rozhodovaní hodnotí

jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho prípadu. Cieľom náhrady nemajetkovej ujmy je
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života a nemôže na strane žiadateľa slúžiť
na neprípustné obohacovanie sa, rovnako nemôže mať na druhej strane likvidačný charakter voči tomu,
kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

105. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca zdôraznil, že podanou žalobou sa domáha náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil
a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za
presný počet odpracovaných hodín nad 48 hod týždenne. Za primeranú náhradu považoval finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva ZoHaZZ ako pri nariadenej služobnej pohotovosti

(t. j. mimourčenej služobnej pohotovosti). Súd stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody
považoval za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo, ako aj k následkom v živote
žalobcu a to vo vzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca
vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v
žalovanom období, pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa

(dochádzkový systém a výplatné pásky), konkrétne v rozsahu 1697,18 hodín učenej služobnej
pohotovosti + 42,91 hodín služobnej pohotovosti nariadenej. Pretože žalovaný nerozporoval doklady
predložené žalobcom, ani výpočet času služobnej pohotovosti, uvedené súd považoval za nesporné
a vychádzal z takéhoto určenia. Žalovaný totiž namietal len tabuľku vyhotovenú žalobcom (aj to len
s odôvodnením, že nepredstavuje dôkaz). Tabuľka je však len matematickým sumárom číselných

údajov (o fonde pracovného času a o určenej a nariadenej pohotovosti), ktoré vyplývajú z dokladov
vypracovaných zamestnávateľom žalobcu (jednotlivé výplatné pásky a dochádzkový systém), ktoré
listinné dôkazy žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil a ktoré dôkazy žalovaný žiadnym
spôsobom nespochybnil. Hodiny určenej služobnej pohotovosti navrhol žalobca odškodniť odmenou,
ktorá sa inak priznáva za výkon nariadenej pohotovosti podľa § 122 ods. 2 ZoHaZZ. Keďže za uvedený

čas mu bola priznaná odmena nižšia, ako pri určenej služobnej pohotovosti podľa § 122 ods. 1 cit.
zákona, vyčíslil rozdiel takejto odmeny, ktorý si uplatnil v celkovej výške 5.908,05 €. Vychádzajúc
tak z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1 ZoHaZZ (15
% alebo 30 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiacpríslušného kalendárneho roku) a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 ZoHaZZ (vo výške 50 %
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je
v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej

ujmyakosúčinpočtuodpracovanýchhodínslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej náhrady z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 % -
15%)avprípadeodpracovanejslužobnejpohotovostipodľa§92ods.1ZoHaZZzapríslušnýkalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín v

čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej
sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50 %- 30 %). Ako už bolo vyššie
uvedené, počas trojročného obdobia, ktorého sa tento spor týka, žalobca odpracoval 1697,18 hodín
určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje podľa
prepočtu žalobcu nemajetkovú ujmu v sume 3,48 € za hodinu (5.908,05 € : 1697,18 hodín), ktorú musel
v rámci služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času stráviť v práci a nemohol sa venovať

rodine, priateľom, svojim koníčkom, či odpočinku.

106. K žalovanému namietanému spôsobu výpočtu náhrady nemajetkovej ujmy súd ďalej uvádza, že
jednak v tomto prípade bolo preukázané, že v rozhodnom období došlo k prekročeniu maximálneho 48-
hodinového priemerného týždenného pracovného času a jednak peňažná satisfakcia za neoprávnený

zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným
matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry -
osobnosti jednotlivca. Výpočet uvádzaný žalobcom, je preto potrebné posudzovať z pohľadu, či suma,
ku ktorej žalobca na základe tohto výpočtu dospel, je primeranou peňažnou satisfakciou za neoprávnený
zásah do osobnosti jednotlivca. Skutočnosť, že žalobca založil výšku peňažnej náhrady nemajetkovej

ujmy na danom spôsobe výpočtu, ktorý si sám stanovil, neznamená, že si v skutočnosti uplatnil mzdový
nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade, ak by ho odvodzoval z konkrétnych
ustanovení ZoHaZZ, alebo z ustanovení Smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by na
takýto mzdový nárok mal právo a práve v takomto prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ
a nie štát. Súd je toho názoru, že žalobca si výšku nemajetkovej ujmy určil spôsobom najbližšie

vypočítateľným v zmysle ustanovení ZoHaZZ. Reálne teda vyčíslil sadzbu za služobnú pohotovosť,
ktorú v žalovanom období vykonával a ktorá mu nebola vyplatená. Súd sa s takýmto vyčíslením
stotožnil, nakoľko mal za to, že uplatnená nemajetková ujma má najbližšie k náhrade škody v dôsledku
konštatovaného porušenia práva. Jej výpočet je možné považovať za sumu, ktorá je primeranou výškou
nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla, pretože spĺňa odškodňovaciu funkciu a súčasne nie je

sumou neprimerane vysokou za obdobie, po ktoré trvalo porušovanie práva žalobcu. Vzniknutú ujmu
by vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu podľa názoru súdu za závažnú pociťoval každý, kto by
sa nachádzal na mieste žalobcu v jeho postavení. Pri rozhodovaní v predmetnej veci súd zároveň
zohľadnil v súlade s princípom rovnosti rozhodovanie v porovnateľných skutkových a právnych veciach
svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť (v tejto súvislosti poukazuje napr. na rozhodnutia vo veciach sp. zn.

13C/59/2023, sp. zn. 12C/55/2023 a sp. zn. 10C/66/2023, v ktorých konaniach bolo žalobcom - hasičom,
uplatňujúcim si náhradu škody z rovnakého právneho titulu a rovnakým spôsobom v plnom rozsahu
vyhovené), ako aj rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu, ktorý v rozhodnutiach sp. zn. 16Co/36/2022,
sp. zn. 17Co/47/2022, sp. zn. 14Co/34/2022, sp. zn. 17Co/16/2022, sp. zn. 17Co/59/2022, sp.
zn. 16Co/11/2022, sp. zn. 14Co/113/2023, sp. zn. 17Co/86/2023, sp. zn. 17Co/84/2023, sp. zn.

14Co/134/2023, sp. zn. 14Co/27/2024 a i. dospel rovnako k záveru, že spôsob výpočtu ujmy podľa počtu
hodín služobnej pohotovosti, ktoré žalobca reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného
času je logický a zákonne udržateľný a ktorý priamo a primerane reflektuje na nezákonnosť zásahu do
jeho práv. Naopak odvolací súd ako nesprávny posúdil názor o potrebe nemajetkovú ujmu odvodzovať
len od presného počtu odpracovaných hodín nad 48 hod týždenne, čo vyjadril napr. v rozhodnutí sp. zn.

16Co/11/2022, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 8C/15/2021 a podanej žalobe v
plnom rozsahu vyhovel. Napokon, k námietke žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy by nemala
byť vyššia ako náhrady priznané obetiam trestných činov, súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci
nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu

rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je v tomto smere námietka
žalovaného nedôvodná.107. Pokiaľ ide o posúdenie námietky premlčania je potrebné uviesť, že právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej
dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších

ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz. Aj keď predmetom konania v prejednávanom spore je náhrada škody od štátu za
porušenie práva Európskej únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice (škodový nárok), nakoľko
na výpočet náhrady škody sa analogicky aplikujú ustanovenia o náhrade nemajetkovej ujmy (§ 13 ods.
2 a 3 Občianskeho zákonníka), v záujme jednotnosti právneho posúdenia aj na premlčanie uplatneného

nároku aplikoval súd premlčacie doby ako v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Všeobecná
trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz; tým je objektívne
vymedzený začiatok plynutia premlčacej lehoty od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“; tento okamih
je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel
o svojom práve. Na základe uvedeného neobstojí argumentácia žalobcu, že premlčanie uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2020 plynie až od splatnosti mzdy za tento mesiac

dňa10.8.2020,kedysažalobcadozvedel,žemunemajetkovúujmužalovanývmzdenenahradil,pretože
plynutie premlčacej doby nie je závislé od tejto subjektívnej vedomosti žalobcu. Navyše predmetom
konanianiejemzdovýnárokžalobcu,pretouplatnenýnároknanáhradunemajetkovejujmynemážiadny
súvis so mzdou žalobcu a jej splatnosťou. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v
prípade náhrady nemajetkovej ujmy je v tomto prípade viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému

zásahu do práva žalobcu na zachovanie priemerného pracovného (služobného) času podľa článku
6 písm. b) Smernice. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto
zásahu došlo. Či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa článku 6 písm.
b) Smernice možno spravidla zistiť najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca, a nie až z výplatnej
pásky (ako tvrdil žalobca), keď žalobca zaiste dokáže už po skončení mesiaca zosumarizovať koľko

služobných smien v tom-ktorom mesiaci vykonal, a v akom časovom rozsahu. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, t.j. z hľadiska posudzovaného
prípadu za mesiac júl 2020 najskôr dňa 01.8.2020. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2020 tak plynula žalobcovi do 1.8.2023. Nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy za mesiac júl 2020 v sume 145,12 € uplatnil žalobca podaním žaloby na súde

až dňa 8.8.2023 (§ 156 CSP). Námietka premlčania uplatneného nároku vznesená žalovaným bola
(len) v tomto rozsahu dôvodná (keď trojročná premlčacia doba na uplatnenie nemajetkovej ujmy za
nasledovný mesiac august 2020 by žalobcovi uplynula dňa 4.9.2023, zatiaľ čo žaloba na súd bola
podaná už 8.8.2023). Preto súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 145,12 € zamietol. Na podporu
záverov o dĺžke a plynutí premlčacej doby ohľadne peňažného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

súd poukazuje napríklad na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009
zo dňa 17.02.2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 194/2011 zo dňa
27.11.2012 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
č. 4/2014 pod č. R 58/2017. Na podporu názoru o začiatku plynutia premlčacej doby v danom prípade
súd poukazuje napríklad na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/94/2023 zo dňa

13.12.2023, sp. zn. 17Co/122/2023 zo dňa 13.12.2023, sp. zn. 17Co/123/2023 zo dňa 13.12.2023, sp.
zn. 17Co/139/2023 zo dňa 26.03.2024, sp. zn. 11Co/31/2024 zo dňa 30.05.2024, sp. zn. 14Co/22/2024
zo dňa 28.05.2024.

108. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu potom súd dospel k záveru,

že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím
Smernice do slovenského právneho poriadku, konkrétne do ZoHaZZ je daný v celom rozsahu čo do
dôvodu a výšky (okrem nároku za mesiac júl 2020 z dôvodu vznesenej námietke premlčania) a tomuto
(bez sumy 145,12 € za už spomínaný mesiac, v ktorej časti súd žalobu zamietol) vyhovel.

109. Súd nevidel dôvod na predĺženie paričnej lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 3 CSP, nakoľko
skutočnosť, že žalovaný musí konať pri uhrádzaní v zmysle interných predpisov nepredstavuje
odôvodnený prípad na predĺženie tejto lehoty. Žalovaný nepreukázal žiadny osobitný dôvod, pre ktorý
by paričná lehota mala byť predĺžená nad rámec zákonom upravenej trojdňovej lehoty a pre ktorý by
mal oproti iným fyzickým, resp. právnickým osobám byť týmto spôsobom zvýhodnený najmä ak takéto

subjekty nedisponujú takým personálnym vybavením ako žalovaný a napriek tomu základná.

110. Záverom súd udáva, že na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným súd neprihliadol,
pretože dospel k záveru, že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Na určenie miestnej príslušnosti súdu jerozhodujúce tvrdenie žalobcu ohľadne miesta, kde nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu
škody (nemajetkovej ujmy). V prejednávanom spore je to miesto výkonu služobnej pohotovosti žalobcu
ako hasiča, na ktorom sa prejavilo porušenie článku 6 písm. b) Smernice. Sídlo zástupcu žalovaného je

pre určenie miestnej príslušnosti súdu bez právneho významu. Súd preto dospel k záveru, že v zmysle
§ 19 písm. b) CSP je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie sporu, pretože škoda žalobcovi
vznikla v mieste výkonu štátnej služby (Lučenec), ktoré patrí do územnej pôsobnosti Okresného súdu
Lučenec.

111. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1,2 CSP a žalobcovi ako procesne úspešnejšej
strane konania priznal voči v konaní neúspešnejšiemu žalovanému nárok na náhradu trov konania v
rozsahu95,08%,keďžalobcovibolapriznanásuma5762,93 €z5908,05 €(úspechžalobcu97,54 %),
vo zvyšku bol v spore úspešný žalovaný (2,46 %). Rozdiel medzi úspechom žalobcu a jeho neúspechom
tak predstavuje 95,08 %. Aj keď premetom konania bol nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy,

k zamietnutiu časti uplatneného nároku nedošlo len na základe úvahy súdu o výške nároku, ale na
základe premlčania časti uplatneného nároku (premlčanie sa týka samotného základu nároku, pretože
má vplyv na obdobie, za ktoré bol nárok priznaný oproti pôvodne uplatnenému spornému obdobiu),
preto neprichádzalo do úvahy priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu z
prisúdenej sumy. O výške trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným

uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
doručenia cestou Okresného súdu Lučenec, pracovisko Veľký Krtíš na
Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť proti
ktorému rozhodnutiu smeruje v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.