Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 23, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1CoCsp/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0018201669
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:0018201669.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu

JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C.
XX, D., zastúpená: Mgr. Stanislava Tichá, Zakvášov 1519/55, Považská Bystrica, proti žalovanej: PROFI
CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpená: Advokátska kancelária
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného
obohatenia, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Michalovce sp. zn. 12Csp/9/2018-192
z 18. apríla 2023,

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

II. Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 711,32 eura s 5% úrokmi z omeškania
ročnezosumy711,32euraod18.4.2018dozaplatenia,tovšetkovlehotedo3dníododňaprávoplatnosti
rozsudku, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a vyslovil, že žalobkyňa má nárok vo vzťahu k žalovanej
na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorú žalobkyňa skutkovo odôvodnila tým, že v hmotnoprávnom postavení
dlžníka uzavrela so žalovanou úverovú zmluvu, na základe ktorej jej mala žalovaná poskytnúť peňažné
prostriedky v sume 510,- eur oproti jej záväzku poskytnuté peniaze so spolu s dohodnutým navýšením
pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 70,03% a ročnej úrokovej sadzbe 70,03% vrátiť v 42
mesačných splátkach vo výške 27,33 eura s tým, že žalovaná jej reálne vyplatila sumu 436,54 eura,
keďže od sumy 510,- eur odpočítala sumu 73,46 eura ako odplatu za službu spočívajúcu v možnosti
odkladu max. 3 splátok. Úver považuje aj za bezúročný a bezpoplatkový preto, že v zmluve absentujú

povinné obligatórne náležitosti a je v nej nesprávne uvedená RPMN v jej neprospech. Zároveň namietala
neprimeranú výšku odplaty za poskytnutie úveru.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel z takto tvrdeného skutkového stavu, na ktorý
aplikoval ustanovenia § 3, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1 až 6, § 100, § 101, § 107 ods. 1 a 2, §
451 ods. 1 a 2 a § 551 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a § 9
ods. 2 písm. f), g), i), k) a l) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a

pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinnom v čase uzavretia zmluvy,
z ktorých vyvodil záver o čiastočnej dôvodnosti žaloby, keď skonštatoval, že medzi stranami vznikol
dňa 29.10.2012 spotrebiteľský právny vzťah zo zmluvy o revolvingovom úvere, na základe ktorej sa
žalovaná zaviazala poskytnúť žalobkyni úver vo výške 510,- eur, ktorý ponížila o poplatok za službu vzmysle bodu 8.1 zmluvy vo výške 73,46 eura. Vo vzťahu k dohodnutej odplate poskytnutie peňažných
prostriedkov uviedol, že jej výšku na finančnom trhu je možné zistiť z údajov v Súhrnných informáciách
o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za tretí štvrťrok 2012 v stave ku dňu

30.9.2013,zverejňovanúMinisterstvomfinanciíSR(MF)najehointernetovejstránke,pričomznichzistil,
že pri ostatných spotrebiteľských úveroch vo výške do 1.500,- eur vrátane, so zmluvnou splatnosťou od
1-5 rokov je výška RPMN 46,35%, za štvrtý štvrťrok 47,29%. Zároveň z prehľadu mier úverov nových
obchodov v EUR zverejňovaných v štatistických údajoch NBS zistil, že v mesiaci november 2012 výška
odplaty za spotrebiteľské úvery od 1-5rokov predstavovala 14,90% a RPMN 16,42%. Poukázaním na

súdnu prax a dôvodovú správu k zákonu č.129/2010 Z. z., podľa ktorých k podstatnému prevýšeniu
odplaty požadovanej na finančnom trhu dôjde vtedy, ak veriteľ požaduje v spotrebiteľskom úvere úver
vyšší ako 20% obvykle požadovanej hodnoty, dospel k záveru, že dohodnutý úrok vo výške 70,03% je
vysoko nad 20%, keď 20% z najvyššej hodnoty - 16,42% predstavuje 3,28%, teda spolu 19,70%, pričom
veriteľ požadoval od dlžníka 70,03%, čo predstavuje oproti hodnote 16,42% nárast o 326% a oproti
hodnote zverejnenej MF o RPMN 46,35 % viac ako 51%. Zároveň pri posudzovaní výšky dohodnutého

úroku z úveru použil korektív dobrých mravov. Rovnako dospel k záveru, že žalovanej nemožno
priznať poplatok za službu pre jej spotrebiteľskú neprijateľnosť. Nakoniec posúdil námietku premlčania
nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď uviedol, že žalovaná musela mať už
v priebehu kontraktačnej fázy vedomosť, že úroky poskytované so spotrebiteľským úverom podstatne
prevyšujúúrokyposkytnutéinýmifinančnýmiinštitúciaminafinančnomtrhuvSR,tedakonaniežalovanej

vyhodnotil ako vedomé a úmyselné, ktorého dôsledkom bolo predĺženie objektívnej premlčacej doby na
uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Uzavrel, že k uplynutiu subjektívnej i
objektívnej premlčacej doby teda v danom prípade nedošlo, keďže k bezdôvodnému obohacovaniu sa
žalovanej došlo od 24.12.2012, kedy nastala splatnosť prvej splátky úveru, pričom žalobkyňa tento úver
splácala až do 30.5.2017, s tým, že o úmyselnom bezdôvodnom obohatení žalovanej sa dozvedela na

porade so svojou právnou zástupkyňou dňa 11.12.2017. Za omeškanie žalovanej s plnením dlhu súd
prvej inštancie s použitím ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobkyni úroky z omeškania
v percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, pričom za deň splatnosti nároku žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia považoval nasledujúci deň po doručení žaloby žalovanej. Z tohto dôvodu

preto žalobu v časti požadovaných úrokov z omeškania za obdobie od 31.5.2017 do 17.4.2018 zamietol.
Napokon rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods.
1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalobkyne v spore.

4. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku podala žalovaná odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd

v tejto časti zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu. V odvolaní žalovaná namietal nesprávnosti
skutkových záverov a následného právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázkach
(zákonnosti) dohodnutej výšky odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov a premlčania nároku
žalobkyne. Vytkla súdu prvej inštancie, že nesprávne interpretoval ust. § 53 ods. 6 Občianskeho
zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy a nedôvodne porovnával štatistické údaje (za diametrálne

odlišných podmienok schválenia, bonity, zabezpečenia atď.), navyše za stavu, kedy zákonodarca výšku
odplaty reguloval explicitne. Mala za to, že výška odplaty dohodnutá v úverovej zmluvy bola v súlade s
právnou úpravou zohľadňujúcou priemernú odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu. Namietala,
že prvoinštančný súd v rozsudku ani nevysvetlil, akou úvahou a výkladom dospel k tomu, že obvyklou
odplatou na finančnom trhu je priemerná úroková sadzba určená NBS. Uviedla, že súd prvej inštancie

v napádanom rozsudku vôbec nerešpektuje skutočnosť, že v zákone bolo teda výslovne určené, že
pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia
záväzku, objem poskytnutých prostriedkov a lehota splatnosti, s tým, že metóda porovnávania s údajmi
bánk je sama o sebe nesprávna, keďže banka si svoj „zisk“ účtovala v danom období aj za vedenie
úverového účtu, spracovanie platieb a pod., čiže úrok nebol pre ňu jediný výnos za požičanie peňazí,

ale bol tam celý rad ďalších položiek, ktoré musel dlžník zo spotrebiteľského vzťahu platiť. Takisto
odôvodnenie posúdenia námietky premlčania je podľa žalovanej založené na nesprávnom posúdení
veci, ktoré je v rozpore so znením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ohľadne ktorého aj súdna prax
prijala diametrálne odlišné závery ako sa uvádzajú v napádanom rozsudku. Vytkla súdu prvej inštancie,
že v konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, na základe ktorého by bola preukázaná skutočnosť o jej

úmyslezískaťbezdôvodnéobohatenie.Svojimiodvolacíminámietkamipoukazujúciminato,žesúdprvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vytýkajúcimi
nesprávne právne posúdenie veci, žalovaná podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie
dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.. V odvolaní odvolateľkou formálne citovaný ďalšíodvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. nebol podopretý konkrétnymi odvolacími
námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší
odvolací dôvod odvolateľkou materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd pre
úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k
ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v

odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p.
dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj
keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalobkyňa sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnila so závermi rozsudku.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovanej ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa

ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec správne skutkovo
a právne posúdil, z ktorého dôvodu odvolanie žalovanej z hľadiska ňou uplatnených odvolacích dôvodov
nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach
dňa 23.1.2025 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli

a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

7. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového
stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po

právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.

§ 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli

najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 192 a nasl. C.s.p..

8. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda
nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,

alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny
predpis,ktorýtiežsprávneinterpretoval,avšakprávnunormu nesprávnenazistenýskutkovýstavpoužil,
v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

9. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že tieto žalovanou
uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.10. Právna úprava bezdôvodného obohatenia vychádza zo zásady, že ten, kto sa na úkor iného
bezdôvodne obohatí, musí takéto obohatenie vydať. To, komu je povinný bezdôvodné obohatenie
vydať (§ 456 Občianskeho zákonníka) vyplýva z konkrétneho právneho dôvodu, na základe ktorého

záväzok vydať bezdôvodné obohatenie vznikol. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, z nepoctivých zdrojov alebo tým, že sa za iného plnilo, hoci mal podľa práva plniť sám
(§ 451 ods. 2, § 454 Občianskeho zákonníka). Pre vyriešenie otázky, o ktorú skutkovú podstatu
bezdôvodného obohatenia ide v posudzovanom spore, treba prihliadať na právnu úpravu zákona

o spotrebiteľských úveroch účinného v čase vzniku záväzkového vzťahu strán. Ide však o prípad
bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu
zo zmluvných strán, upravenej priamo v zákone. Ako uviedol ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS
51/2020: „Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok
porušenia konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch má v prípade spotrebiteľovho
plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné

obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný
porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť
spotrebiteľskej zmluvy ako takej.“ Túto špecifickú situáciu je možné najviac pripodobniť k vadnosti
písomne uzavretej zmluvy (inej ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere), z ktorej zmluvné strany v domnení,
že sú ňou viazané, plnili, ale v dôsledku vadnosti zmluvy sa dostaví zákonný následok v podobe jej

neplatnostiaužposkytnutéplneniejebezdôvodnýmobohatením.Uvedenéumožňujeodvolaciemusúdu
prijať zovšeobecnenie, že plnenie spotrebiteľa poskytnuté dodávateľovi nad rámec istiny dohodnutého
spotrebiteľského úveru je bezdôvodným obohatením vzniknutým na strane dodávateľa z neplatného
právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru je totiž z
hľadiska Občianskym zákonníkom pevne daných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia akousi

modifikáciou neplatnosti právneho úkonu vyvolanou (danou) špeciálnym charakterom aplikovaného
hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.

11. Odvolací súd poznamenáva, že otázkou začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade
bezdôvodného obohatenia získaného plnením zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, na ktorú sa vzťahuje

fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti sa dovolací súd zaoberal v rozhodnutí z 28. septembra 2021
sp. zn. 5Cdo/29/2021 (a v ďalších naň nadväzujúcich rozhodnutiach, napr. sp. zn. 7Cdo/79/2021,
7Cdo/96/2020, 8Cdo/189/2020), v dôsledku čoho je možné v ňom vyslovené právne názory považovať
(teraz už) za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Napokon riešenie uvedenej právnej otázky
vyústilo na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 22. júna

2022 k judikovaniu uznesenia sp. zn. 5Cdo/29/2021 a bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2022 pod č. 14 ako R 14/2022 v znení právnej
vety: „Pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia
získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy, ktoré je bezúročné a bez poplatkov je
podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru

vo výške dohodnutej v úverovej zmluve.“ V tomto recentnom rozhodnutí sa ďalej uvádza: „... je potrebné
vychádzať z momentu, kedy si žalobkyňa sama musela byť vedomá, že bez existujúceho (platného)
právneho dôvodu previedla na účet žalovaného určitú čiastku resp. čiastky. Týmto momentom je aj podľa
dovolacieho súdu porada, ktorú absolvovala žalobkyňa ako priemerná spotrebiteľka fyzická osoba s
jej právnou zástupkyňou, kedy sa dozvedela o rozpore niektorých jednotlivých konkrétnych dojednaní

zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere so zákonnou úpravou (túto vedomosť je potrebné
odlišovať od znalosti právnej kvalifikácie plnenia poskytnutého žalobkyňou nad rámec základnej sumy
úveru ako bezdôvodného obohatenia) ... Vyššie uvedené závery dovolacieho súdu sú plne súladné s
rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vydaného dňa 22. apríla 2021 vo veci LH proti Profi Credit
Slovakia s.r.o. (C-485/19) .

12. K začiatku plynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia
Súdny dvor uviedol, že za okolností, o ktoré ide v prejednávanej veci existuje nezanedbateľné riziko,
že sa spotrebiteľ nebude počas stanovenej lehoty dovolávať svojich práv, priznaných právom Únie (keď
k premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka dôjde aj

vtedy, keď spotrebiteľ sám nie je schopný posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel
o nekalej povahe zmluvnej podmienky). Potrebné je zohľadniť znevýhodnené postavenie spotrebiteľa
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia
nevedia o svojich právach. Na prvú položenú prejudiciálnu otázku potom Súdny dvor odpovedal, že:„zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje,
že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy
o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré

sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína
plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“

13. Pre úplnosť odvolací súd upriamuje pozornosť aj na uznesenie najvyššieho súdu z 28. februára
2022, sp. zn. 7Cdo 268/2021, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky 2/2022 pod č. 15 v znení právnej vety: „Analogická aplikácia desaťročnej
objektívnejpremlčacejdobysúdmiSlovenskejrepublikypriprávespotrebiteľanavydaniebezdôvodného
obohatenia (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka) získaného plnením na základe spotrebiteľskej
úverovej zmluvy, je právnym dôsledkom prednosti rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C - 485/19
zo dňa 22. apríla 2021 v právnom poriadku Slovenskej republiky.“

14. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o existencii právneho vzťahu strán
zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, z ktorého súd celkom správne vyvodil právnu povinnosť
žalovanej zaplatiť žalobkyni priznanú sumu 711,32 eura. Spôsob právneho posúdenia prejednávanej
veci je založený na správnej úvahe súdu o neplatnosti dojednania strán o úroku vo výške 76,21%
ročne v predmetnej zmluve o revolvingovom úvere pre jeho neprimeranosť a kolíziu s dobrými

mravmi (§ 39 OZ), keďže výška dohodnutého úroku podstatne prevyšovala obvyklú úrokovú mieru z
úverov poskytovaných peňažnými ústavmi v danom období (11,38% ročne). Súd prvej inštancie na
vec správne aplikoval ust. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom do
31.12.2012 a právnu úpravu platnú v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (k 6.11.2012), ktorá odplatu
spojenú s poskytnutým úverom alebo pôžičkou spotrebiteľovi limitovala. Odvolací súd poznamenáva,

že v podmienkach slovenského právneho poriadku bola odplata za požičanie peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi prvýkrát ustanovená v § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 568/2007
Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008 a ust. § 3 ods. 9 a 10 zák. č. 258/2001 Z.z. v znení zákona č. 568/2007
Z.z. v spojení s nariadením vlády SR č. 238/2008 Z.z., ktorým sa ustanovila najvyššia prípustná výška
odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.7.2008. Hoci v čase

uzatvorenia úverovej zmluvy platná a účinná zákonná úprava maximálnu výšku úrokov za požičanie
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi (ako odplaty za požičanie peňažných prostriedkov) limitovala,
súd prvej inštancie správne postupoval, pokiaľ stranami dojednanú výšku úrokov posudzoval podľa
korektívu dobrých mravov v zmysle ust. § 3 ods. 1 a § 39 OZ, vychádzajúc z názoru ustáleného v právnej
praxi, že neprimeranou, odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne prevyšuje

úrokovú mieru v dobe jej dojednania obvyklú, najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným
peňažnými ústavmi pri poskytnutí úverov v danom období (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo 26/2011 z 26.4.2012) a odvolací súd sa stotožňuje s jeho záverom, že stranami dojednaná
výška úroku z úveru 76,21% ročne sa prieči dobrým mravom, a z tohto dôvodu je zmluvné dojednanie
o úroku podľa ust. § 39 OZ neplatné.

15. Odvolací súd poznamenáva, že vo veciach tzv. nebankových subjektov sa vzhľadom na vyššiu
mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, avšak je neprimerané a neprijateľné viac ako
šesťnásobné navýšenie ceny úveru oproti úrokovej miere, aká bola v danej dobe uplatňovaná bankami
(nie nebankovými spoločnosťami).

16. Pokiaľ žalovaná v odvolaní argumentuje nutnosťou aplikácie ust. § 53 ods. 6 OZ v jeho znení
účinnom v čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy o úvere, ktoré v spotrebiteľských vzťahoch limitovalo
výšku odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi zákazom podstatného prevýšenia
odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu, odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie,

s ktorými sa stotožňuje.

17. Nad rámec odvolacích námietok odvolací súd konštatuje, že za situácie, ak bola nespornou
skutočnosť, že žalovaná do výpočtu RPMN za úver nezahrnula odplatu za poskytnutie služby, je logické,
že v predmetnej úverovej zmluve musí byť nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa.

Ak bol žalobkyni titulom predmetnej zmluvy reálne poskytnutý úver vo výške 436,54 eura splatný v
42 mesačných splátkach vo výške 27,33 eura, predstavuje ročná percentuálna miera nákladov tohto
spotrebiteľského úveru 88,72% a nie 70,03% ako je to uvedené v bode 5. predmetnej zmluvy, resp.
66,83% ako je to uvedené v bode 6. predmetnej zmluvy. Logickým úsudkom možno taktiež dospieťk záveru, že údaj o RPMN v úverovej zmluve vo výške 66,83% je nesprávny už len preto, že pri
výške dohodnutého obchodného úroku 76,21% ročne hodnota RPMN rozhodne nemôže byť nižšia ako
76,21%. V tomto zistení odvolací súd vzhliadol naplnenie hypotézy ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. č.

129/2010 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 odôvodňujúcej záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru.

18. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok ako vo vyhovujúcom
výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom právny základ v plnom procesnom úspechu

žalobkyne v spore.

19. Podľa ust. § 396 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie. (2) Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie. (3)Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

20. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

21. V odvolacom konaní mala žalobkyňa plný procesný úspech, a preto v súlade s citovaným zákonným

ustanovením jej vzniklo právo na náhradu trov konania proti žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní
neúspešná.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutienapáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem

skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)