Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 17, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/17/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124205166
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3124205166.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej, v právnej
veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXXX/X,
XXX XX E. F. E., právne zastúpený: Mgr. Pavol Trnka, advokát so sídlom
ul. Novomeského 1322/16, 957 04 Bánovce nad Bebravou, IČO: 31 142 371, proti žalovanej: Slovenská
republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu
škodyspôsobenejprivýkoneverejnejmoci,oodvolanížalovanejprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčín
č. k. 17C/30/2024-79 zo dňa 5. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu
2.159,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne z tejto sumy od 28.03.2024 do
zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. priznal žalobcovi voči žalovanej právo na
náhradu trov konania v plnom rozsahu. Na vec aplikoval ust. § 115,
§ 488, § 489, § 494 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, § 6 ods.

1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V odôvodnení uviedol, že vyšetrovateľ
Krajského riaditeľstva PZ v Trenčíne, odbor kriminálnej polície Trenčín uznesením ČVS:KRP-83/1-VYS-
TN-2017 zo dňa 07.11.2017 podľa § 199 ods. 1
Tr. por. začal trestné stíhanie žalobcu podľa § 206 ods. 1 Tr. por. pre obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák. Žalobca sťažnosť

proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal. Prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín podala na
žalobcu pod sp. zn. 1Kv 82/17/3300-25 dňa 27.06.2018 obžalobu. Okresný súd Bánovce nad Bebravou
sp. zn. 1T/34/2018-943 zo dňa 20.06.2022 žalobcu oslobodil podľa § 285 písm. a) Tr. por. spod obžaloby
prokurátorky Krajskej prokuratúry Trenčín, pričom proti tomuto rozsudku podala prokurátorka Krajskej
prokuratúry Trenčín odvolanie. Krajský súd
v Trenčíne uznesením sp. zn. 23To/82/2022-1052 zo dňa 12.12.2022 podľa § 319 Tr. por. odvolanie
prokurátorky ako nedôvodné zamietol. Rozsudok Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn.

1T/34/2018-943 zo dňa 20.6.2022 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trenčíne uznesením sp. zn. 23To/82/2022-1052 zo dňa 12.12.2022 nadobudol právoplatnosť dňa
12.12.2022. V tomto trestnom konaní žalobca vyhľadal právnu službu, pričom si ako obvinený zvolil
za obhajcu advokáta Pavla Trnku so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Novomeského 1322/16.V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a následným nezákonným postupom žalobcovi
vznikla škoda vo výške 2.159,30 eur, ktorá predstavuje vynaložené náklady na obhajobu advokátom
Pavlom Trnkom vzniknuté v predmetnom trestnom konaní. Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie

vzniknutého nároku na náhradu škody, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, žiadosťou zo
dňa 02.02.2024. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky listom VI/4 Gc 20/24/1000-4 zo dňa
26.03.2024 žalobcovi oznámila, že jeho nárok nebude ani čiastočne uspokojený, nakoľko neboli zistené
zákonné podmienky pre uspokojenie nároku na náhradu škody uplatneného v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na rozsudok veľkého senátu

NS SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 a právny názor o neprijatí doslovného výkladu § 6 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípadoch oslobodenia žalobcu spod obžaloby
v trestnom konaní, keďže takýto výklad uprednostňuje formalizmus pred účelom a teologickým cieľom
dotknutej regulácie. Dôvodom vynesenia oslobodzujúceho rozsudku bol v tejto trestnej veci nezákonný
postup príslušníkov policajných hliadok pri zaistení omamnej látky, pri ktorom žalobca nebol prítomný,
a o ktorom sa vzhľadom na následné zadržanie a v príčinnej súvislosti s ním vzniknutú objektívnu

nemožnosť informovať sa na spôsob zásahu od spoluobvinených, ktorí pri zásahu prítomní boli,
dozvedel až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil, že medzi stranami nebol sporný rozsah právnej
služby – obhajoby, ani uplatnená výška za jednotlivé úkony právnej služby

v rámci obhajoby v predmetnom trestnom konaní. Rovnako nebol sporný ani priebeh trestného stíhania
žalobcu ako obvineného, resp. spoluobvineného. Súd prvej inštancie mal za to, že skutkový stav tak,
ako ho opísal žalobca v žalobe, nebol počas konania žalovanou rozporovaný, preto, čo sa týka
dokazovania, súd prvej inštancie vykonával dôkazy týkajúce sa nesporných podstatných skutkových
okolností. Zistil, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bánovciach nad Bebravou

uznesením ČVS: ORP-245/VYS-BN-2017 zo dňa 07.11.2017 podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) začal trestné stíhanie
vo veci zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Vyšetrovateľ Odboru kriminálnej polície,

Krajského riaditeľstva PZ v Trenčíne uznesením pod ČVS: KRP-83/1-
-VYS-TN-2017 zo dňa 07.11.2017 podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začal trestné stíhanie a
súčasne podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie žalobcovi v tom čase mladistvému
pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e)

Trestného zákona vo forme pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona. Žalobca ako obvinený
a ani jeho ustanovený obhajca nepodali sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia.
Prokurátorka Krajskej prokuratúry Trenčín dňa 27.06.2018 podala obžalobu na G. D., H. I., J. K., A. L.
a žalobcu pre vyššie uvedený obzvlášť závažný zločin, konkrétne u žalobcu pre účastníctvo
k tomuto obzvlášť závažnému zločinu vo forme pomoci. Okresný súd Bánovce nad Bebravou rozsudkom

sp. zn. 1T/34/2018 zo dňa 20.06.2022 podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil obžalovaných
spod obžaloby prokurátorky, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli obžalovaní,
vrátane žalobcu, stíhaní. Proti tomuto rozsudku bolo zo strany prokurátorky podané odvolanie v
neprospech všetkých obžalovaných, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn.
23To/82/2022zodňa12.12.2022tak,žetotoodvolaniezamietolakonedôvodné.Vrámciúkonovprávnej

služby – obhajoby žalobcu si obhajca vyúčtoval celkovú odmenu vrátane režijného paušálu, cestovného
a náhrady za stratu času v sume 2.159,30 eur. Z tejto sumy bola časť vo výške 240 eur zaplatená
bezhotovostne z bankového účtu patriaceho partnerke žalobcu, a to M. J. dňa 29.06.2022. Vo zvyšnej
časti išlo o platby žalobcu v hotovosti. Žalovaná prostredníctvom svojho zástupcu v rámci predbežného
prerokovania nároku listom zo dňa 26.03.2024 oznámila žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí v žiadnej

časti, a to z dôvodu, na ktorom spočíva podstata procesnej argumentácie žalovanej aj v tomto spore. Vo
vzťahu k úkonom právnej služby v rámci obhajoby žalobcu uviedla, že sú uplatnené v súlade s vyhláškou
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Z výsluchu žalobcu bolo zistené, že
M. J., ktorá je majiteľkou účtu, z ktorého bola uhradená časť trov obhajoby v sume 240 eur, je jeho

partnerkou už 7 rokov. Platbu uskutočnila na jeho pokyn, pričom na jej účet sú zasielané aj peniaze od
jeho obchodných partnerov v rámci jeho podnikania. Peniaze na účte M. J. slúžia aj na úhradu nákladov
ich spoločnej domácnosti, na sporenie a pod.3. Súd prvej inštancie skúmal, či si žalobca splnil povinnosť vopred predbežne prerokovať svoj nárok
na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. 514/2003 Z. z.“). Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca
si pred podaním žaloby splnil povinnosť a podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škodypodľa§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.Prevznikzodpovednostižalovanejzaškoduspôsobenú
pri výkone verejnej moci, ktorá je objektívnou zodpovednosťou, v danom prípade musí byť splnená
podmienka existencie nezákonného rozhodnutia. Musí byť preukázaná existencia rozhodnutia, ktoré je

nezákonné a ktoré rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Súd prvej inštancie mal
za to, že existencia nezákonného rozhodnutia nebola medzi stranami sporu sporná. Žalovaná namietala,
že právo na náhradu škody spôsobenej týmto nezákonným rozhodnutím si žalobca nemôže uplatniť,
pretože nepodal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, sťažnosť proti uzneseniu
o vznesení obvinenia. Poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009
s odôvodnením, že v danom prípade došlo k nezákonnému rozhodnutiu, nakoľko žalobca bol v období

od 07.11.2017 do 12.12.2022 trestne stíhaný, napriek tomu, že sa žiadnej trestnej činnosti nedopustil a
trestné stíhanie proti nemu nemalo byť ani začaté.
4. K obrane žalovanej týkajúcej sa uplatnenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd prvej inštancie
uviedol,žesavplnejmierestotožňujesprávnymnázoromNajvyššiehosúduSRvyslovenom vrozsudku
sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 , vydanom vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia

(publikované aj v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2022 pod poradovým číslom 58), podľa
ktorého: „ splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa
nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní oslobodený.“ Súd prvej inštancie mal
za to, že ak žalovaná poukázala na iné rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, tak táto judikatúra

bola neaktuálna, pretože boli vydané skôr ako vyššie citované rozhodnutie Veľkého senátu sp. zn.
1VCdo/2/2022. A naviac, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/78/2022 je
„iba“ senátnym rozhodnutím, nepublikovaným v Zbierke stanovísk NS
a rozhodnutí súdov SR. V tejto súvislosti súd prvej inštancie konštatoval, že je objektívne zrejmé,
že záverom veľkého senátu občianskoprávneho kolégia, je potrebné prikladať väčšiu mieru faktickej

záväznosti, ako iba senátnemu rozhodnutiu. Aj ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, v uznesení sp. zn. 2Cdo/146/2022 zo dňa 24.01.2024 prijal rovnaký záver ako veľký senát
v citovanom rozhodnutí. Poukázal na § 48 ods. 3 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), podľa ktorého
právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Ak

sa senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v
rozhodnutí veľkého senátu podľa ods. 2, postúpi vec na prejednanie
a rozhodnutie veľkému senátu.

5. Námietka žalovanej, že žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, čím predĺžil

celé trestné konanie a doviedol ho až do štádia súdneho procesu, preto nie je dôvodná. Orgány činné
v trestnom konaní sú v každom štádiu trestného stíhania povinné hodnotiť dôvodnosť trestného stíhania
obvinenej osoby. Nemožno tak súhlasiť s implicitným záverom žalovanej , že nepodanie sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia by mohlo mať taký faktický následok, že by viedlo prokurátorku
k podaniu obžaloby aj vtedy, ak by dôvodnosť trestného stíhania nebola daná. Uznesenie, ktorým

bolo osobe vznesené obvinenie, ktoré sa následne v trestnom konaní nepotvrdilo odsúdením takejto
osoby, je nezákonným rozhodnutím „sui generis“, teda osobitnej povahy. Preto nie je náležité (rozumné
a spravodlivé) automaticky aplikovať zákonnú podmienku podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.,
a to nutnosť využitia práva podať riadny opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu. Dodal ,
že sa častokrát v skutočnosti jedná o nepreukázanie dôvodného podozrenia o spáchaní trestného činu

konkrétnou osobou v ďalšom štádiu trestného konania, a to niekedy až v súdnom konaní. V čase
vznesenia obvinenia takéto podozrenie existovalo a tomu zodpovedalo aj „nezákonné rozhodnutie“.
„Nezákonným“ je takýto typ uznesenia (teda zákonným spôsobom vznesené obvinenie osobe podozrivej
zo spáchania trestného činu, neskôr nepreukázané) iba podľa súdnej judikatúry, ku ktorému časom
dospela. Osobitná povaha tohto uznesenia je zjavná a nemožno ju stotožňovať so situáciou, kedy je

vydané takpovediac „jednorazové“ nezákonné rozhodnutie.

6. Ani ďalšia námietka žalovanej , že v prípade časti trov konania vo výške 240 eur, ktoré uhradila M.
J. a žalobcovi tak v tomto rozsahu škoda nevznikla, súd prvej inštancie konštatoval, nie je dôvodná.Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že žalobca žil s M. J. v spoločnej domácnosti
ako partneri. Základným znakom zákonného pojmu „domácnosť“ je, že ide o spotrebné spoločenstvo.
O spotrebné spoločenstvo ide vtedy, keď určité osoby hospodária spoločne so svojimi príjmami, pričom

sa nevyžaduje, aby tieto osoby boli v príbuzenskom či inom podobnom vzťahu. Z vykonaných dôkazov
súd prvej inštancie prijal záver, že v období, kedy bola táto časť trov obhajoby obhajcovi vyplatená,
tak príjem z podnikania žalobcu bol žalobcovi poukazovaný na účet M. J., s ktorou tvorili spotrebné
(majetkové) spoločenstvo. Suma 240 eur tak predstavuje zmenšenie majetku žalobcu. Vysporiadanie
tejto sumy peňazí medzi členmi spotrebného spoločenstva považoval súd prvej inštancie v danej veci

za irelevantné.

7. Vo vzťahu k úroku z omeškania súd prvej inštancie s poukazom na § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z. uviedol, že listom zo dňa 26.03.2024 oznámila žalovaná žalobcovi, že jeho nárok neuspokojí ani
čiastočne, preto sa od tohto dňa dostala do omeškania s povinnosťou zaplatiť s priznanou pohľadávkou
aj úrok z omeškania. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo žalovanej sumy

odo dňa 28.03.2024, pričom žalovaná v tejto časti uplatnený nárok nijak nerozporovala.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP
pretože žalobca bol v konaní plne úspešný, a preto mu súd prvej inštancie náhradu trov konania priznal
proti žalovanej v plnom rozsahu.

9. Proti tomuto rozsudku (výroku I. a II.) podala žalovaná v zákonnom stanovenej lehote odvolanie
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP, pretože súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konajúci súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie v predmetnej veci bez toho, aby skúmal dôvody hodné
osobitného zreteľa na strane žalobcu, priznal žalobcovi nárok na náhradu škody, aj keď nepodal opravný
prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu, t. j. nepodal sťažnosť ako riadny opravný prostriedok proti

uzneseniu o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Žalovaná mala za to, že
nepodanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia je takou zákonnou prekážkou, ktorá „ex
lege“ neumožňuje nárok na náhradu škody priznať zákonným spôsobom, čo podľa nej potvrdzuje
najmä dikcia ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré jasne podmieňuje možnosť
priznať nárok na náhradu škody, ak sa poškodená osoba bránila opravným prostriedkom. V prípravnom

konaní sa žalobca žiadnym spôsobom nebránil, pričom jeho ľahkovážny prístup v trestnom konaní
potvrdzuje aj jeho výpoveď na nariadenom pojednávaní, keď tento uviedol, že sťažnosť proti uzneseniu
o vznesení obvinenia nepodal a nepamätá si ani z akého dôvodu. Žalobca sťažnosť proti obvineniu v
predmetnej veci nepodal aj napriek tomu, že bol v trestnom stíhaní zastúpený kvalifikovaným obhajcom,
čo súd prvej inštancie nebral do úvahy, keďže neskúmal dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by

mohli potenciálne opodstatniť nepodanie riadneho opravného prostriedku žalobcom na účely splnenia
zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody. Žalobca ako obvinený sťažnosť proti
uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal, predĺžil celé trestné konanie a toto pokračovalo až do štádia
súdneho procesu. Ak by žalobca podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, mohlo trestné
konanie skončiť inak – bez toho, aby vznikla škoda. Podmienku nepodania sťažnosti proti uzneseniu o

vznesení obvinenia možno odpustiť ako zákonnú podmienku iba v prípade existencie dôvodov osobitého
zreteľa, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu neexistovali. Žalobca ako obvinený
mal všetky možnosti obhajoby a obrany
v prípravnom konaní, tieto však dobrovoľne nevyužil, a to za stavu, že bol v trestnom konaní zastúpený
obhajcom. Zákonné znenie ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. je jasné, zrozumiteľné a

určité a nie je možné bez ďalšieho postupovať v otázke nepodania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení
obvinenia podľa judikatúry súdov, keďže podľa Ústavy SR súd postupuje podľa zákona a nie podľa
judikatúry, ktorá je neurčitá, čo potvrdzuje aj ad hoc argumentácia súdu prvej inštancie, ktorý nárok
žalobcu jeho povahou označuje ako nárok
z nezákonného rozhodnutia „sui generis“, od čoho odvodzuje údajnú nenáležitosť aplikácie zákonnej

podmienky podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaná dodala, že je rozdiel medzi účinkom
zrušenia rozhodnutia ako titulom vzniku nároku na náhradu škody a medzi zákonnými podmienkami
priznania nároku na náhradu škody. K splneniu kumulatívnych zákonných podmienok pre priznanie
nároku na náhradu škody žalobcu v prejednávanej veci nedošlo a preto napadnutý rozsudok trpívadou nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávnych skutkových zistení a porušením práva
na spravodlivý proces žalovanej, ktorá bola v súdnom konaní vystavená ad hoc (nepredvídateľnej)
aplikácii práva. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je arbitrárne z dôvodu nejednoznačnej a neurčitej

argumentácie súdu prvej inštancie, ktorý polemizoval s neurčitými, nedefinovanými a nevysvetlenými
pojmami „jednorazové nezákonné rozhodnutie“ a „nezákonný typ uznesenia“. Danej arbitrárnosti
a nezrozumiteľnosti odôvodenia napadnutého rozsudku predchádza aj konštatovanie súdu prvej
inštancie, ktoré je v rozpore s obsahom pripojeného trestného spisu a predstavuje aj neprijateľné
hodnotenie vedenia trestného stíhania civilným súdom, keď tento v závere odôvodnenia uviedol, že

žalobca bol stíhaný, pričom sa však trestnej činnosti nedopustil
a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť ani začaté. Súd prvej inštancie jednostranne argumentoval
vybranou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a osobitne rozhodnutím Veľkého senátu sp. zn.
1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, pričom sa vôbec nevysporiadal s judikatúrou, na ktorú poukazovala
žalovaná a to s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023, proti
ktorému smerujúca ústavná sťažnosť bola uznesením Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 29/2024-28 zo

dňa 18.01.2024 odmietnutá. Podľa žalovanej predmetné súdne rozhodnutie prelamuje líniu jednoty
rozhodovania judikovanú rozhodnutím Veľkého senátu
sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022, keďže senát Najvyššieho súdu SR nepodanie sťažnosti ako
opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, titulom ktorého sa uplatňoval nárok na náhradu
škody posúdil ako právnu prekážku podľa § 6 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z. z., pre ktorú nemožno priznať nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci, a to bez toho, aby vec s odlišným právnym názorom predložil Veľkému senátu Najvyššieho súdu
SR. V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023. Najvyšší súd SR
nevzhliadol striktnú požiadavku na vyčerpaní opravného prostriedku-sťažnosti ako prepiaty formalizmus
a popretie účelu a zmyslu nároku na náhradu škody pri trestnom stíhaní, ako to judikoval Veľký senát.

Namietala, že na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým
zisteniam,atoknesprávnemuzisteniuodanostipodmienokprevznikškodynastranežalobcuvrozsahu
240,- Eur, ktoré boli ako odmena obhajcovi uhradené inou osobou ako žalobcom. V tejto súvislosti
žalovanápoukázalanato,žezvýpovedežalobcujenesporné,žežalobcadanúsumuakotrovyobhajoby
neuhradil, ale boli uhradené M. J. z jej osobného účtu, na ktorej účet majú byť uhrádzané aj faktúry

z pracovnej činnosti žalobcu, avšak ku ktorému nemá žalobca žiaden právny vzťah, t. j. nie je jeho
spoluvlastníkom ani disponentom. Preto mala žalovaná za to, že v danej časti trovy obhajoby neboli
uhradenézmajetkužalobcu,keďžetentosM.J.netvorínijakézákonnémajetkovéspoločenstvo,napriek
čomu súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o tom, že škoda aj v tejto časti
vznikla osobe žalobcu. Podľa žalovanej tento nesprávny skutkový stav súd prvej inštancie nesprávne

právne posúdil, keďže považoval výdavok uhradený M. J. za úbytok majetku žalobcu s poukazom na
spotrebné majetkové spoločenstvo a domácnosť uvedených osôb. Predmetné právne posúdenie je
nesprávne,nakoľko zvykonanéhodokazovanianebolopreukázané,žebyžalobcasoznačenouosobou
uhrádzali životné náklady spoločne a nerozdielne, a teda ide len o domnienku súdu prvej inštancie,
ktorou sa nahrádza nedostatok záverov dokazovania, keďže sám žalobca nevedel uviesť, či došlo k

nejakému majetkovému vyporiadaniu sumy uhradenej M. J. obhajcovi žalobcu so žalobcom. Navrhla,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) a písm. c)
CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalovanej priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % ev. navrhla, aby odvolací súd pre nesplnenie zákonných
podmienok priznania nároku na náhradu škody napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že

žalobu žalobcu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ako aj
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

10. Žalobca v písomne podanom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie nie je dôvodné.
Z obsahu odvolania žalovanej nezistil, v čom žalovaná vidí dôvody odvolania aj podľa § 365 ods. 1 písm.

b), písm. d) CSP, keďže za reálne uplatnený odvolací dôvod považoval len dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. h) CSP a vo vzťahu k argumentácii o nesprávnom priznaní sumy 240,- eur aj dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. f) CSP. Nad rámec argumentácie súdu prvej inštancie žalobca poukázal na skutočnosť, že
dôvodom jeho oslobodenia spod obžaloby
v trestnom konaní bola tá skutočnosť, že prvotné úkony spočívajúce v kontrole posádky motorového

vozidla a zabavení návykovej látky členmi dvoch na mieste prítomných policajných hliadok boli vykonané
protizákonne a pri nich obstarané dôkazy nebolo preto možné v konaní použiť. Pri týchto prvotných
úkonoch nebol prítomný a po jeho zadržaní, resp. počas celej doby na podanie sťažnosti nebol v
kontakte s osobami, ktoré tvorili osádku vozidla a preto z objektívnych dôvodov ani nemohol vedieť oskutočnostiach, ktoré by ho mohli k podaniu sťažnosti viesť a ktoré neskôr viedli k jeho oslobodeniu spod
obžaloby. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom posúdení nezávislom na skutočnosti,
či proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal alebo nepodal sťažnosť, nebol ani dôvod, aby sa s touto

jeho námietkou pri rozhodovaní vyporiadal, ktorú možno podľa žalobcu považovať vo vzťahu k otázke
nepodania sťažnosti v prípade odklonu od záverov prijatých na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 za prípad existencie dôvodov osobitného zreteľa v zmysle
§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Podľa žalobcu argumentácia žalovanej, že nepodaním sťažnosti
proti uzneseniu o vznesení obvinenia zavinil prieťahy

v konaní, úplne ignoruje obsah trestného spisu, pretože prokurátor napriek tomu, že už v rámci
prípravného konania sa obvinení bránili nezákonnosťou zákroku príslušníkov Policajného zboru, tento
nezastavil trestné stíhanie, ale podal obžalobu a proti vynesenému rozsudku podal odvolanie. Žalobca
mal preto za to, že nepodanie sťažnosti na dĺžku trestného konania a rozsah poskytnutej právnej pomoci
nemalo vôbec žiadny vplyv. Vo vzťahu k otázke oprávnenosti nároku na náhradu škody aj v časti sumy
240,- eur žalobca poukázal v celom rozsahu na odôvodnenie napadnutého rozsudku. S poukazom na

uvedené preto žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny a priznal mu proti žalovanej aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

11. Žalovaná v písomne podanej odvolacej replike uviedla, že poukazuje na odvolanie proti
napadnutému rozsudku, na ktorom v plnom rozsahu zotrváva a z ktorého plynie danosť odvolacích

dôvodov. Ďalej uviedla, že vyjadrenie žalobcu k odvolaniu vo všeobecnosti potvrdzuje dôvodnosť
úvah a právnych záverov žalovanej o uplatnení ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na
prejednávanú vec. V konkrétnostiach tvrdenia žalobcu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa
vo veci jeho nároku nemožno podľa žalovanej uznať
a primárne ani komplexne skutkovo a právne relevantne hodnotiť, keďže tieto z dôvodu danosti

odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku neboli súdom prvej inštancie skúmané,
zohľadňované a vo vzťahu k týmto nesmerovalo ani vykonávané dokazovanie zo strany súdu prvej
inštancie.Vovšeobecnostiktýmtotvrdeniamžalobcupretožalovanáuviedla,žesamotnáskutočnosť,že
žalobca bol v čase po vznesení obvinenia a v čase plynutia lehoty na podanie sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia zastúpený advokátom vylučuje, aby ním tvrdené skutočnosti zakladali dôvod

hodný osobitného zreteľa opodstatňujúci netrvanie na splnení zákonnej podmienky podania opravného
prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, keďže žalobcu zastupoval v trestnom konaní advokát, ktorý
mohol v rozhodnom čase získať prístup ku všetkým dôkazom rozhodujúcim pre posúdenie zákonnosti
a dôvodnosti trestného stíhania žalobcu. Navrhla rozhodnúť v zmysle podaného odvolania.

12. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

13. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380
ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdiť ako vecne

správny, a to z nasledovných dôvodov:

14. Žalovaná namietala vecnú nesprávnosť rozhodnutia uplatňujúc výslovne dôvody na odvolanie
uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (nesprávne skutkové a právne závery), ako aj ust. § 365
ods. 1 písm. b) CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a § 365
ods. 1 písm. d) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

15. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP predstavuje transformáciu ústavnoprávnych
princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má
každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a
aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie
procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a
právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

16. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu (§ 365
ods. 1 písm. b) CSP) treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v
zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj zústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie
sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na
relevantné konanie súdu spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

17. Pokiaľ žalovaná deklarovala v odvolaní uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
d) CSP, odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na všetky pochybenia v procesnom

postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukačnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

18. V zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým
v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.
Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s

osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

19. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 CSP. Podľa
citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli

v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje citovanému zákonnému
ustanoveniu.

20. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie
nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov
v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a

dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané,
alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli

z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vierohodnosti, je logický rozpor.

21. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom podľa § 365
ods.1písm.h)CSPvtedy,keďsúdpochybí priaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav,tedaprípad,kedy

bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo
ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne
vyložilpodmienkyvšeobecnevyjadrenévhypotézeprávnejnormyavdôsledkutohonesprávneaplikoval
vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

22. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez
opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzal z precízne zistenéhoskutkového stavu veci, z ktorého vyvodil správne právne závery. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby
sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré vytvárajú dostatočné
právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje
(§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval pre strany sporu známe fakty posudzovanej veci spolu
s právnymi závermi súdu prvej inštancie, pričom k odvolacím námietkam žalovanej dodáva nasledovné:

23. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

24. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

25. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

26. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

27. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa §

4 a 11.

28. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím
o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému
orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím

šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

29. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

30. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie
o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní,
v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec

postúpená inému orgánu.

31. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady,
v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo
neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznanie takejto náhrady škody podľa § 6 ods. 1
zákonač.514/2003Z.z.sapovažujeokreminéhovydanienezákonnéhorozhodnutiaatiežjehozrušeniepre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie
následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho
rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS

25/2011).

32. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného
do 30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu
proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté (viď napr.

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18.10.2010 – R 37/2014).

33. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody voči žalovanej, ktorá mu vznikla titulom
nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, na základe ktorého sa viedlo trestné stíhanie, ktoré sa
skončilo jeho oslobodením z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný.

34. Žalovaná v podanom odvolaní namietala nesplnenie podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody, keď žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia ako riadny opravný
prostriedok, čo vyžaduje ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. A naviac, rozhodnutie Veľkého
senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 bolo prelomené neskorším

uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023, v ktorom senát najvyššieho
súdu nepodanie sťažnosti ako opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu, titulom ktorého
sa uplatňoval nárok na náhradu škody, posúdil ako právnu prekážku podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z., pre
ktorú nemožno priznať nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.

Podľa žalovanej sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku s uvedenými námietkami a predmetným
uznesením najvyššieho súdu riadne nevysporiadal.

35. Uvedené odvolacie námietky žalovanej vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Súd prvej inštancie
sa veľmi rozsiahlo a dôsledne vysporiadal s posúdením predmetného nároku a dospel k správnym

právnym záverom, keď uviedol judikatúru Najvyššieho súdu SR s právnymi závermi, keď rovnaký
význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež
zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby. Na kľúčovú otázku dal jednoznačnú
odpoveďvosvojomrozhodnutíVeľkýsenátNajvyššiehosúduSR,ktorýmjesúdprvejinštanciearovnako
i odvolací súd viazaný a od ktorého záverov nie je možné sa odkloniť. Veľký senát Najvyššieho

súdu SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa 24.10.2022 (R 58/2022) zjednotil, že
splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov sa
nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby oslobodený, nakoľko je namieste vychádzať
z extenzívneho výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vo všetkých tých

prípadoch, ktoré boli zahrnuté do ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. prostredníctvom
extenzívneho výkladu. Veľký senát v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že: „podľa doslovného
výkladu príslušných ustanovení zákona možno právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a súčasne náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Avšak sumarizujúc vyššie uvedené právne
východiská, zohľadniac predovšetkým skutočnosť, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, že zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne
neupravujeprávonanáhraduškody vprípadetrestnéhostíhaniaasozreteľomnato,žepodstatanároku

na náhradu škody sa v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom
konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného konania, niet pochýb o tom, že
zmyslu a účelu ustanovenia § 6 ods. 1 v spojení s ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003Z. z. zodpovedá taká interpretácia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného
uzneseniaovzneseníobvinenianazákladepodanéhoriadnehoopravnéhoprostriedkupodľaosobitných
predpisov (sťažnosť podľa Trestného poriadku), má aj oslobodzujúci rozsudok vydaný z dôvodu, že

sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Týmto spôsobom dochádza k rozporu
znenia so zmyslom a účelom príslušných ustanovení zákona, o ktorých jednoznačnosti na podklade
doposiaľ uvedeného v okolnostiach konkrétnej
veci niet pochybností, na základe čoho bolo plne opodstatnené, aby veľký senát
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu uprednostnil výklad e ratione legis ustanovenia § 6 ods.

2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. pred jeho doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.
Dôsledkom tejto interpretácie je potom záver vyslovený v tretej výrokovej vete rozsudku veľkého senátu,
že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok v zmysle
§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom konaní
oslobodený“.

36. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného
vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou platnosťou, nebolo viac ich rozhodnutie
spochybňované v zmysle predvídateľnosti práva. Tento princíp je zdôraznený aj v čl. 2 základných
princípov Civilného sporového poriadku. Súdne rozhodnutie musí byť spoľahlivo predvídateľné a princíp

právnej istoty v sebe implikuje požiadavku, aby súdy v rovnakých podmienkach aplikovali právnu normu
rovnakým spôsobom. Princíp právnej istoty musí byť plne realizovaný aj v praxi slovenských súdov, a to
najmä prostredníctvom „ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“. Najvyššou súdnou
autoritou v každej krajine je nesporne najvyšší súd a ustálenosť judikatúry je definovaná cez prizmu
inštitútuveľkéhosenátu.Veľkýsenátsvojímobsahompredstavujeinštitucionálnezabezpečenieprincípu

právnej istoty vyjadreného v čl. 2 CSP. Potreba zriadenia veľkého senátu najvyššieho súdu sa ukázala
ako kľúčová, s cieľom zabezpečiť jednotu rozhodovania v zmysle judikatúry a jej akceptovania súdmi
nižších inštancií.

37. Pokiaľ teda Veľký senát prijal rozhodnutie, že splnenie podmienky podať riadny opravný prostriedok

v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa nevyžaduje, ak bol žalobca spod obžaloby v trestnom
konaní oslobodený (čo je aj prípad tohto sporu), nakoľko je namieste vychádzať z extenzívneho
výkladu ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., tak súd prvej inštancie nemal inú možnosť,
než v súlade s princípom právnej istoty rozhodnúť v zmysle tohto rozhodnutia, ktoré je ustálenou
rozhodovacou praxou najvyššej súdnej autority. Z tohto dôvodu preto nemožno prisvedčiť námietke

žalovanej, že nebola splnená podmienka na priznanie nároku na náhradu škody spočívajúca v podaní
riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu, z ktorého ako nezákonného svoj nárok odvodzuje.
Vzhľadom na viacero obdobných konaní, kedy bolo uvedené rozhodnutie aplikované, sa nemôže
žalovaná úspešne dovolávať ani porušenia jej práva na spravodlivý proces z dôvodu, že by súd
aplikoval právo nepredvídateľne a rozhodol prekvapivo. Súd prvej inštancie správne aplikoval na danú

vec rozhodnutie Veľkého senátu, preto skúmanie dôvodov hodných osobitného zreteľa v prípade, že
žalobca sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia nepodal, pretože jej podanie sa nevyžaduje, je
nadbytočné.

38. Hoci judikatúra Najvyššieho súdu SR nie je formálne záväzná, ipso iure má normatívnu silu

a aj Ústavný súd SR v mnohých svojich rozhodnutiach priznal normatívne pôsobenie judikatúry
s odôvodnením, že bezdôvodné opomenutie jeho rozhodnutia alebo rozhodnutia najvyššieho
súdu či opomenutie ustálenej judikatúry alebo doterajšej judikatúry má spravidla za následok
nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť vydaného rozhodnutia, ktoré potom ústavný súd považuje za
protiústavné. Ustálenú judikatúru najvyššieho súdu a v nej obsiahnutú interpretáciu tak treba považovať

za zákon v materiálnom zmysle a za súčasť príslušnej právnej normy.

39. Pokiaľ žalovaná argumentovala uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa
30.03.2023 s odôvodnením, že došlo k prelomeniu rozhodovacej línie obsiahnutej vo vyššie uvedenom
rozhodnutí veľkého senátu, odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje. Odvolací súd v tejto

súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že Najvyšší súd SR v uznesení so sp. zn. 7Cdo/78/2022
zo dňa 30.03.2023 posudzoval vo vzťahu k § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. prípady hodné
osobitného zreteľa s poukazom na to, že v každej konkrétnej veci je na posúdení orgánu, ktorý
rozhoduje o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vyloženie pojmu „prípadyhodné osobitného zreteľa“; hoci dovolací súd v tomto uznesení uviedol, že po preskúmaní spisu
a s prihliadnutím na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť nezistil žiadne prípady hodné osobitného
zreteľa, ktoré by odôvodňovali žalobcov postup nepodania opravného prostriedku, žiadnym spôsobom

sa nevyjadril k právnemu názoru, ktorý bol vyslovený Veľkým senátom Najvyššieho súdu SR v konaní
sp. zn. 1VCdo/2/2022 a odvolaciemu súdu nie je zrejmé, že by najvyšší súd vo veci sp. zn. 7Cdo/78/2022
postupoval v zmysle § 48 ods. 3 CSP. Zároveň odvolací súd uvádza, že mu podobne ako súdu prvej
inštancie nie je známe iné rozhodnutie s iným právnym názorom veľkého senátu Najvyššieho súdu SR,
ako rozhodnutie vo veci sp. zn. 1VCdo/2/2022. Súd prvej inštancie správne , pri právnom posúdení veci

aplikoval právny názor vyjadrený v uvedenom rozhodnutí Veľkého senátu, ktoré rozhodnutie je nutné
považovať za ustálenie rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority, ktoré doposiaľ nebolo prekonané.
Uvedenému nasvedčuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/146/2022 zo dňa 24.01.2024,
v ktorom bol v obdobnej veci prijatý rovnaký záver ako v predmetnom rozhodnutí Veľkého senátu tak,
ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie. Odvolací súd na tomto mieste pripomína i rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 481/2011 zo dňa 10.11.2011, v zmysle ktorého dôveru v určitú

rozhodovaciu prax v skutkovo a právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia
prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu.

40. Odvolací súd poukazuje i na skutočnosť, že Najvyšší súd SR v uznesení so sp. zn. 7Cdo/78/2022
zo dňa 30.03.2023 posudzoval osobitné skutkové otázky, ktoré spočívali v tom, že žalobca bol stíhaný

z dôvodu, že viedol motorové vozidlo, hoci rozhodnutím o priestupku mu bol uložený zákaz činnosti viesť
motorovévozidlopodobu10mesiacov.Vykonateľnosťrozhodnutiaopriestupkubolanazákladežiadosti
samotného žalobcu odložená; žalobca vedel, že podal žiadosť o odklad vykonateľnosti rozhodnutia.
Sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia by tak predstavovala efektívny opravný prostriedok.
K uvedenému odvolací súd dodáva, že osobitosť je práve v tom, že žalobca sám aktívne podal žiadosť

o odklad vykonateľnosti rozhodnutia, mal vedomosť o odklade vykonateľnosti rozhodnutia a touto
skutočnosťou sa riadnym opravným prostriedkom nebránil proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Ku
konštatovaniu nezákonnosti vedenia trestného konania v dôsledku oslobodenia spod obžaloby došlo
až právoplatným rozhodnutím o oslobodení spod obžaloby (na základe rozhodnutia odvolacieho súdu
o zamietnutí odvolania prokurátorky v danej veci), čomu predchádzalo množstvo procesných úkonov,

vrátane vykonania dokazovania či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom. Pravidlo
vyčerpania procesných opravných prostriedkov vyžaduje, aby poškodený riadne využil tie prostriedky
nápravy, ktoré sú dostupné a dostatočné k dosiahnutiu nápravy tvrdených porušení, pričom poškodený
(žalobca) nie je povinný využiť opravné prostriedky, ktoré sú nedostatočné a neefektívne (rozsudok
ESĽPz8.apríla2004voveciASSANIDZEprotiGruzínsku).Nezákonnosťtrestnéhostíhaniajespravidla

konštatovaná až jeho právoplatným zastavením alebo oslobodením spod obžaloby, k čomu dochádza
zvyčajne po rade procesných úkonov, vrátane dokazovania, preto nie je možné od poškodeného žalobcu
rozumne požadovať, aby namietal nedôvodnosť a v dôsledku toho i nezákonnosť trestného stíhania už
najehozačiatku(viďktomubod14.rozhodnutiaveľkéhosenátuNajvyššiehosúdusp.zn.1VCdo/2/2022
zo dňa 24.10.2022). Tak tomu bolo i v danom prípade, keďže žalobca bol v predmetnom trestnom

stíhaní oslobodený spod obžaloby prokurátorky až na základe rozhodnutia súdu, ktorý konštatoval
závažné pochybenia príslušníkov Policajného zboru v procesnom postupe pri zaisťovaní omamnej
a psychotropnej látky, na ktorej zaistení bolo založené v podstate celé obvinenie voči žalobcovi a ktorá
tvorilazákladtrestnéhokonania.Záveromodvolacísúduvádza,žeodvolateľkaneuviedla,akékonkrétne
skutkové okolnosti, ako v prejednávanom prípade, sú aplikovateľné na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR v uznesení so sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023.

41. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 7Cdo/78/2022 zo dňa 30.03.2023 smerujúca ústavná sťažnosť bola uznesením Ústavného súdu
SR č. k. I. ÚS 29/2024-28 zo dňa 18.01.2024 odmietnutá, odvolací súd má za to, že vo vzťahu k aplikácii

záveru Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/2/2022 zo dňa
24.10.2022 táto skutočnosť nie je relevantná, keďže Ústavný súd SR sa v predmetnom rozhodnutí
k danej problematike žiadnym spôsobom nevyjadril (ani ju nepotvrdil a ani ju nevyvrátil). Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľ požiadal o odklad vykonateľnosti rozhodnutia správneho orgánu a to
až do právoplatného rozhodnutia súdu o správnej žalobe, čo viedlo k absurdným záverom okresného

súdu v rozhodnutí, ktorým oslobodil sťažovateľa spod obžaloby pre prečin marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona, ale aj ku konaniu prokurátorky, ktorá svoje
odvolanie proti rozsudku vzala späť, čím fakticky zabránila jeho preskúmaniu súdom vyššej inštancie.Zdôraznil, že krajský súd sa nevenoval samotnej existencii nezákonného rozhodnutia ako primárneho
predpokladu pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.

42. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákon zveruje zjednocovanie judikatúry
všeobecných súdov do právomoci najvyššieho súdu a nie ústavného súdu (k tomu viď § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch). Predmetnú skutočnosť vo svojich rozhodnutiach opakovane zdôrazňuje aj
ústavný súd (rovnako aj I. ÚS 199/07,
III. ÚS 756/2017, IV. ÚS 366/2018 a I. ÚS 494/2020). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Jeho úloha
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie
veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne. V novšej judikatúre ústavný súd zvýrazňuje aj tú skutočnosť, že od 1. júla 2016

je zabezpečenie jednoty rozhodovania a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu
najvyššieho súdu (podľa § 48 CSP) s tým, že do týchto kompetencií najvyššieho súdu nemá ústavný
súd oprávnenie zasahovať (rovnako aj I. ÚS 136/2019
a II. ÚS 252/2019).

43. Žalovaná v odvolaní namietala priznanú sumu 240,- eur, ktorá bola uhradená advokátovi žalobcu
z účtu M. J. a teda inou osobu ako žalobcom, čím nedošlo k vzniku škody na strane žalobcu v uvedenom
rozsahu. Odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalovanej za nedôvodnú, keď vykonaným
dokazovaním na súde prvej inštancie bolo preukázané, že peňažné prostriedky na bankovom účte M.
J. (dlhoročnej priateľky žalobcu) patrili žalobcovi, keďže išlo o príjem z jeho podnikateľskej činnosti,

v dôsledku čoho suma 240,- eur predstavuje zmenšenie majetku žalobcu. Odvolací súd má za to, že
súd prvej inštancie správne posúdil aj túto časť nároku žalobcu.

44. Odvolací súd v tomto smere dopĺňa, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody súd posudzuje,
o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia

alebo nesprávneho úradného postupu. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá štát za
splnenia zákonných podmienok za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
inýmpozbavenímosobnejslobodyaleborozhodnutímotreste,oochrannomopatreníaleborozhodnutím
o väzbe. Zákonom je daná absolútna objektívna zodpovednosť, pričom daný princíp je nevyhnutný,

keďže je potrebné, aby sa vo vzťahu k poškodenému napravili všetky dôsledky porušenia zákona. Pri
tomto druhu zodpovednosti sa neskúma zavinenie, zodpovedá sa za vzniknutý protiprávny stav. Spôsob
a rozsah náhrady škody sú upravené v § 17 a § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. Uhrádza sa nielen
skutočná škoda, ale aj ušlý zisk, s výnimkou prípadov, ak osobitný právny predpis (vo vzťahu špeciality)
ustanovuje inak (§ 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Náhrada škody pritom zahŕňa aj náhradu účelne

vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Trovy konania zahŕňajú trovy právneho zastúpenia, s
výnimkou nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody. Vo všeobecnosti
možno trovami konania rozumieť náklady resp. finančné výdavky subjektov, ktoré sa na konaní
zúčastňujú a ktoré sú vynaložené na úkony súvisiace s konaním. Trovami konania môžu byť výdavky

na poštovné, odmenu znalca, prekladateľa, svedočné a pod. Trovy konania upravujú procesné predpisy
povahy verejnoprávnej a právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
má základ v hmotnoprávnej úprave súkromnej povahy. Obvinený znáša trovy a výdavky spojené so
zvolením obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom (§ 553
ods. 1 Trestného poriadku). V súvislosti s touto náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len

náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.
Z uvedeného pravidla vyplýva, že sa uhrádzajú len účelne, či dôvodne vynaložené náklady
v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil, pritom záleží na účastníkovi
samotnom, aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom konaní vynaloží. Treba preto uplatniť
obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať

o náklady na obhajobu vynaložené účelne. Bolo by popretím základných predpokladov pre náhradu
škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené bezúčelne.
Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí jednať o náklady naobhajobu vynaložené účelne. V tomto smere odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo/402/2015 zo dňa 28.04.2016
(R 17/2018): ,,Aj v prípade, ak nárok na náhradu škody vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho

obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu
bolo zastavené, bol uplatnený podľa zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej
odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov“.

45. Odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný
podklad vo výroku jeho rozsudku o veci samej. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a táto
vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne
zisteného skutkového stavu. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako

aj súvisiaci výrok o trovách konania (určenie správneho právneho posúdenia pomerného procesného
úspechu strán sporu), podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

46. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania. Zmyslom a účelom

náhradytrovvkonanípredvšeobecnýmsúdom,jeposkytnúťúspešnémuúčastníkovi,aleboúčastníkovi,
ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s
konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu takéto
konanie pred všeobecným súdom či už nebolo vôbec, alebo netrvalo dlhší čas. Inštitút náhrady trov
konania teda plní v zásade reparačno-satisfakčnú funkciu.

47. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

48. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

49. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396

ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní plne
úspešný. O výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).