Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 17, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 15CoP/64/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5825200300
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5825200300.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej
a členiek senátu JUDr. Miriam Štillovej, JUDr. Lucie Prčovej, v právnej veci navrhovateľky: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D., toho času E. na adrese: B. XXX XX, F. C. G. X,
zastúpenej právnym zástupcom JUDr. Pavlom Polakovičom, advokátom, so sídlom Detvianska č. 14,
Bratislava a odporcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX D., toho času E. na adrese:

B.XXXXX,F.C.G.X,vkonaníourčenievýživnéhonamanželkuaonávrhunanariadenieneodkladného
opatrenia, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo č.k. 3Pc/5/2025-37 zo
dňa 13. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Námestovo č.k. 3Pc/5/2025-37 zo dňa 13. februára 2025 p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd výrokom I/ vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie
zastavil. O nároku na náhradu trov proinštančného konania rozhodol výrokom II/ tak, že žiaden z
účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na návrh navrhovateľky, doručený tamojšiemu súdu dňa
06.02.2025, ktorým sa domáhala, aby súd odporcovi určil povinnosť platiť jej výživné v sume 1000,- Eur

mesačne a na jeho zdôvodnenie, v ktorom o.i. uviedla, že vzhľadom k tomu, že odporca často požíval
alkoholické nápoje, sa dohodli, že zmenia miesto pôsobenia (bývali už v H., v E. v inom meste a pod.)
a v súčasnej dobe bývajú manželia prechodne v E. na adrese B. XXX XX, F. C. G. X, kde odporca aj
pracuje. Pokiaľ ide o mal. C., predovšetkým sa o túto stará navrhovateľka, ako i o celú domácnosť.
Navrhovateľka v mesiaci október 2024 podala návrh na rozvod manželstva a odporca sa vyhráža, že
po podaní návrhu na rozvod manželstva opustí spoločnú domácnosť s tým, že už jej nebude dávať na

domácnosť, vrátane výživy na dieťa, a to sumu 1300 Eur, z ktorej uhrádzala náklady na mal. dieťa, platila
byt, ktorý má prenajatý a uhrádzala všetky náklady na domácnosť. Mesačné náklady však mala 1500,-
Eur a buď použila peniaze, ktoré mala ušetrené z minulosti, kedy pracovala, resp. jej požičiavali rodičia.
Odporca jej však nedal takú sumu, aby táto pokryla náklady na celý mesiac, ktoré uhrádzala. Maloletá
navštevuje predškolské zariadenie, kde rodičia platia sumu 94,92 Eur mesačne. Navrhovateľka nie je
nikde zamestnaná z dôvodu starostlivosti o mal. dieťa. Odporca pracuje na tri smeny a nie je ochotný

akokoľvek navrhovateľke pomôcť s mal. dieťaťom tak, že by sa postaral o mal. dieťa. Príjem otca je
cca 2900,-Eur mesačne netto. Podľa navrhovateľky je z hrozieb odporcu zrejmé, že sa odsťahuje z
bydliska v E. na Slovensko do D. a okrem výživného na mal. C. /ani o tom zatiaľ nie je dohoda/ nebude
navrhovateľke posielať ďalšie peniaze. Navrhovateľka sa nevie zamestnať kvôli starostlivosti o maloletú
a nebude mať peniaze na úhradu prenajatého bytu. Zatiaľ má záujem zostať bývať v E., ako doteraz a
po tom, ako postupne maloletej prejde syndróm nejedenia, by sa chcela v E., resp. H. zamestnať.

V rámci návrhu vo veci samej navrhovateľka podala návrh na nariadenie neodkladného opatrenia,
ktorým žiadala uložiť odporcovi povinnosť platiť navrhovateľke výživné v sume 900,- Eur mesačne,pretože v jej prípade je bezodkladná potreba úpravy pomerov preukázaná tým, že navrhovateľka v
súčasnej dobe z dôvodu starostlivosti o mal. dieťa nemá žiaden príjem, pretože už nemá nárok na
rodičovský príspevok.

3. Okresný súd vychádzajúc z § 2 ods. 1 CMP, § 161 ods. 1 a 2, § 9 CSP zdôraznil, že existencia
právomoci súdu je podmienkou konania, ktorú musí skúmať v každom štádiu konania. V prípade
jej absencie ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, kedy súd musí konanie zastaviť.
Postúpenie veci príslušnému orgánu na konanie a rozhodnutie je následkom takéhoto zastavenia

konania iba v prípade, keď na konanie a rozhodnutie je príslušný iný orgán Slovenskej republiky. V
prípade, že súd dôjde k záveru o nedostatku právomoci s tým, že právomoc má orgán cudzieho štátu,
vec tomuto orgánu nepostupuje z dôvodu, že slovenský súd nemá takéto oprávnenie.

4. Z návrhu na začatie konania navrhovateľky, doručeného okresnému súdu dňa 06.02.2025, mal súd
prvej inštancie za zrejmé, že navrhovateľka a odporca žijú v spoločnej domácnosti v E. C. I. (ďalej len

„E.“), preto skúmal právomoc konať vo veci, na základe právnej úpravy vzťahujúcej sa na konanie s
cudzím prvkom.

5. Okresný súd uviedol, že pre určenie právomoci súdu príslušného členského štátu na prejednanie a
rozhodnutie veci s cudzím prvkom týkajúcej sa vyživovacej povinnosti je rozhodujúca úprava obsiahnutá

v Nariadení rady (ES) č. 4/2009 z 18.decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone
rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (ďalej len „nariadenie č. 4/2009“), a preto
aplikoval Článok 1 ods. 1, Článok 3, Článok 4 a Článok 5 tohto nariadenia.

6. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka vo svojom návrhu na určenie výživného a nariadenie

neodkladného opatrenia, doručeného dňa 06.02.2025, netvrdila a ani nepreukázala uzavretie dohody
o voľbe súdu podľa Článku 4 nariadenia č. 4/2009, ktorá dohoda by bola okresnému súdu v písomnej
forme, podpísaná oboma manželmi predložená, bolo vylúčené, aby okresný súd skúmal svoju právomoc
podľa Článku 4 a Článku 5 nariadenia č. 4/2009 upravujúcich osobitný spôsob určenia právomoci
členského štátu.

7. Z uvedeného pri skúmaní právomoci súdov Slovenskej republiky okresný súd vychádzal zo znenia
Článku 3 nariadenia č. 4/2009 obsahujúceho všeobecné ustanovenia o právomoci, kde prihliadal len
na podmienky upravené v písm. a) a b) tohto článku. Skúmanie právomoci založenej na základe
ustanovenia Článku 3 písm. c) a d) nariadenia č. 4/2009, podľa okresného súdu, v tomto prípade

neprichádzalo do úvahy s ohľadom na predmet konania, ktorým je určenie výživného na manželku, kde z
platnejprávnejúpravySlovenskejrepublikyvyplýva,žetotokonanieniejespojenéskonanímoosobnom
stave, resp. konaním o rodičovských právach a povinnostiach. Podmienky právomoci členského štátu
všeobecne upravené v Článku 3 písm. a) a b) nariadenia č. 4/2009 sú založené na kritériu obvyklého
pobytu buď oprávneného alebo povinného, preto okresný súd posudzoval, či vo väzbe na toto kritérium

je daná právomoc súdov Slovenskej republiky.

8. Okresný súd konštatoval, že nariadenie č. 4/2009 neobsahuje definíciu pojmu „obvyklý pobyt“.
Uvedená otázka bola preto predmetom výkladu Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „ Súdny
dvor EÚ“), ktorý konštantne uvádza, že ho treba vykladať autonómne a jednotne na základe kontextu

ustanovení, v ktorých sa na tento pojem odkazuje, a cieľov nariadenia. Súdny dvor EÚ v rozsudku
zo dňa 01.08.2022 vo veci C-501/20 v súvislosti s výkladom pojmu obvyklý pobyt uviedol nasledovné:
„V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že cieľom pravidiel právomoci stanovených v
nariadení č. 4/2009 je nielen zaručiť blízkosť príslušného súdu a oprávneného na výživné, ktorý sa
považuje vo všeobecnosti za slabšieho účastníka, ale tiež zabezpečiť riadny výkon spravodlivosti tak v

zmysle najlepšej možnej organizácie súdnictva, ako aj z hľadiska záujmu účastníkov konania, či už ide o
navrhovateľa,aleboodporcu,abymalipredovšetkýmuľahčenýprístupkspravodlivostiaabybolomožné
predvídať normy určujúce právomoc [ v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2020, FX (Námietka proti
výkonu rozhodnutia o pohľadávke na výživnom), C-41/19, EU:C:2020:425, bod 40 a citovanú judikatúru].
Na druhej strane, ako vyplýva najmä z odôvodnenia 8 nariadenia č. 4/2009 a ako už Súdny dvor uviedol,

toto nariadenie úzko súvisí s ustanoveniami Haagskeho protokolu o rozhodnom práve pre vyživovaciu
povinnosť [rozsudok z 5. septembra 2019, R (Právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností a
vyživovacej povinnosti), C-468/18, EU:C:2019:666, bod 46 a citovaná judikatúra]. Podľa článku 3 tohto
protokolu sa pritom vyživovacie povinnosti v zásade spravujú právnym poriadkom miesta obvykléhopobytu oprávneného na výživné, pričom takýto pobyt zahŕňa dostatočný stupeň stability s vylúčením
dočasnej alebo príležitostnej prítomnosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2022, W. J. (Zmena
obvyklého pobytu oprávneného na výživné), C-644/20, EU:C:2022:371, bod 63]. Toto ustanovenie

odzrkadľuje systém kolíznych noriem, na ktorom je založený uvedený protokol, keďže takýto systém má
zabezpečiť predvídateľnosť rozhodného práva tým, že je zaistené, že určené právo nestratí dostatočnú
väzbu s predmetnou rodinnou situáciou, pričom sa zdá, že právo miesta obvyklého pobytu oprávneného
na výživné je v zásade považované za právo, ktoré má najužšiu väzbu s jeho situáciou, a v dôsledku
toho sa zdá byť vhodnejšie na úpravu konkrétnych problémov, s ktorými sa môže oprávnený na výživné

stretnúť [rozsudok z 12. mája 2022, W. J. (Zmena obvyklého pobytu oprávneného na výživné), C-644/20,
EU:C:2022:371, bod 64 a citovaná judikatúra]. Hlavnou výhodou tejto väzby je určenie existencie a
výšky výživného s prihliadnutím na právne a faktické podmienky sociálneho prostredia štátu, v ktorom
oprávnený žije a vykonáva podstatnú časť svojich činností. Keďže totiž oprávnený bude používať svoje
výživné na živobytie, je potrebné posúdiť konkrétny problém, ktorý vzniká vo vzťahu ku konkrétnej
spoločnosti,atospoločnosti,vktorejoprávnenýnavýživnéžijeabudežiť[pozrivtomtozmyslerozsudok

z 12. mája 2022, W. J. (Zmena obvyklého pobytu oprávneného na výživné), C-644/20, EU:C:2022:371,
bod 65]. Je preto dôvodné domnievať sa, že vzhľadom na tento cieľ je obvyklým pobytom oprávneného
na výživné miesto, kde sa skutočne nachádza obvyklý stredobod jeho života, pričom sa zohľadňuje jeho
rodinné a sociálne prostredie, najmä ak ide o maloleté dieťa [pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája
2022, W. J. (Zmena obvyklého pobytu oprávneného na výživné), C-644/20, EU:C:2022:371, bod 66]“.

Na základe citovaného rozhodnutia, ako aj inej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ dospel Súdny
dvor EÚ k záveru, že pojem „obvyklý pobyt“ sa v zásade vyznačuje dvomi faktormi, a to jednak vôľou
dotknutej osoby zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste, a jednak prítomnosťou,
ktorá predstavuje dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu (rozsudok SD EÚ
z 25. novembra 2021, C-289/20, EU:C:2021:955, bod 57, rozsudok SDEÚ z 28. júna 2018 vo veci

C-512/17, HR, ECLI:EU:C:2018:513, bod 40, rozsudok SDEÚ z 1. augusta 2022 vo veci C-501/20, MPA,
ECLI:EU:C:2022:619 a pod.).

9. Z podania navrhovateľky, ako aj z ňou ostatných predložených dôkazov (najmä potvrdenia o výške
poplatku za návštevu škôlky C.. J. B. B. maloletou dcérou navrhovateľky a odporcu, upovedomení o

výške platby za elektrickú energiu pre odberné miesto na adrese B. XXX XX, F. C. G. X, potvrdenia
o výške úhrad za internet zo dňa 10.12.2024, poistky odporcu) mal okresný súd za preukázané, že
navrhovateľka, odporca a ich maloleté dieťa žijú v E., v súčasnosti na adrese B. XXX XX, F. C. G.
X, E., odporca pracuje na území E., navrhovateľka sa stará o domácnosť (na adrese prechodného
pobytu) a maloleté dieťa navštevuje predškolské zariadenie v mieste pobytu účastníkov konania. Z

podania nevyplynulo, že by manželka bola akýmkoľvek spôsobom činná na území Slovenskej republiky,
z podania skôr vyplynulo, že má záujem ostať v E. a následne sa v E., resp. H. zamestnať.

10. Za popísaných okolností mal okresný súd za to, že tak navrhovateľka ako oprávnená vo veci
výživného a rovnako i odporca ako povinný na úhradu výživného tým, že si v E. zabezpečili bývanie,

s ktorým sú spojené služby v pravidelných platbách na základe zmlúv uzavretých navrhovateľkou ako
prenajímateľkou bytu, zároveň tým, že odporca pracuje na území E., kde má od 01.12.2024 uzatvorené
i poistenie, a tým, že maloleté dieťa účastníkov konania denne navštevuje predškolské zariadenie v E.,
dostatočne prejavili svoju vôľu zriadiť centrum svojich záujmov na území E. a rovnako bolo z uvedených
skutočností zrejmé, že charakter ich pobytu na území E. sa vyznačuje stálosťou, a teda sa nejedná len

o nepravidelnú návštevu, resp. pobyt len na určitý vymedzený čas. Stálosť a previazanosť so súčasným
miestompobytu(miestommimoSlovenskejrepubliky)navrhovateľkapotvrdilaiplánomzostaťvE.,resp.
H.ajvčaseporozvodemanželstvasodporcom,čovovzťahukcieľunariadeniač.4/2009vyjadrenýmvo
vyššie citovanom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (zaručenie blízkosti príslušného súdu a oprávneného
na výživné) možno považovať za významnú okolnosť pre určenie obvyklého pobytu navrhovateľky.

11. Naproti tomu, podľa okresného súdu, zo žiadneho z tvrdení navrhovateľky nebolo možné odvodiť
záver o tom, že buď navrhovateľka, alebo odporca majú obvyklý pobyt na území Slovenska. Pri absencii
vyššie popísaných znakov obvyklého pobytu, nemožno registrovaný trvalý pobyt na území Slovenskej
republiky stotožňovať s obvyklým pobytom a rovnako pre určenie právomoci súdov Slovenskej republiky

nie je relevantný ani možný budúci návrat odporcu na Slovensko, keďže súd pri skúmaní svojej
právomoci prihliada na podmienky, ktoré sú dané v čase rozhodovania o právomoci konať vo veci.12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného okresný súd dospel k záveru, že navrhovateľka aj odporca majú
obvyklý pobyt v E., preto vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky. Na základe nedostatku
podmienky konania spočívajúcej v právomoci konať vo veci, potom konanie zastavil.

13. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 52 CMP, pretože v danom prípade nemal za to, že
by boli splnené podmienky ustanovené v ust. § 55 CMP.

14.Protitomutouzneseniuvzákonnejlehotepodalaodvolanienavrhovateľkaprostredníctvomzástupcu.

Namietala, že okresný súd priložené listinné dôkazy nesprávne vyhodnotil a následne rozhodol.
Poukázala na to, že v spojení s tým, kde účastníci bývali, nie je spojený obvyklý pobyt, nakoľko účastníci
nemali, ani nemajú záujem sa zdržať na danom mieste. Je pravdou, že bývajú v E., ale manžel pracuje v
H.. Obaja manželia majú trvalé bydlisko v D., okres K. B., kde mali záujem sa aj v budúcnosti zdržiavať.
Odporca sa po ukončení pracovného pomeru od konca januára odsťahoval späť do D.. Od tejto doby s
manželkou v prenajatom byte v E. nebýva, nevedú spoločnú domácnosť. Navrhovateľka zatiaľ zostala

bývať v E.. Ani jeden z účastníkov konania nemal väzbu s právnym poriadkom Spolkovej republiky
E.. To, že účastníci určitú dobu v priestore bývali, neznamená, že sa aklimatizovali. Naopak, v E. ani
jeden nemá záujem zostať, pretože i navrhovateľka má záujem sa zdržiavať v H., kde si hľadá prácu.
Teda ani jedného z nich nič neviaže s daným miestom, právnym poriadkom a obvyklosťami z oblasti
manželstva. Účastníci majú v D. rodinný dom, záhradu a pod.. Do E. išli len z finančného dôvodu, nemali

záujem zotrvať v E.. V spojení s uvedeným doložila i potvrdenie manžela o odhlásení sa z pobytu v
E.. Navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a prikázať konať okresnému súdu podľa miesta
trvalého bydliska.

15. Krajskému súdu bol dňa 6.3.2025 spisový materiál predložený na rozhodnutie o odvolaní, ktoré

podala navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo
č.k. 3Pc/5/2025-37 zo dňa 13. februára 2025, ktorý spisový materiál bol postupom krajského súdu, a to
podaním zo dňa 24.03.2025 okresnému súdu vrátený, pretože neboli splnené procesné podmienky pre
odvolacie konanie, a to z dôvodu zistenia nedodržania zákonného procesného postupu podľa § 235 CSP
a s ohľadom aj na úpravu v Článku 5 Nariadenia rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci,

rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti.

16. Následne po vykonaní úkonov okresným súdom, a to doručenia návrhu, odvolania a výzvy na
vyjadrenie odporcovi (fikcia doručenia), na ktoré nebolo odporcom reagované, bola vec opätovne
predložená predkladacou správou okresného súdu zo dňa 6. júna 2025.

17. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 34 CSP,) po zistení, že odvolanie
podal oprávnený účastník konania (§ 2 ods. 1 a § 7 CMP v spojení s § 359 CSP) v zákonom stanovenej
lehote (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 362 ods. 1 CSP), preskúmal vec v rozsahu danom v § 65 CMP až
§ 67 CMP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 2 ods. 1 CMP v spojení s § 385 ods. 1 CSP

a contrario), uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387
ods. 1 CSP v spojení s § 2 ods. 1 CMP.

18. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie je návrh navrhovateľky na určenie
manželského výživného a súčasne návrh na nariadenie neodkladného opatrenia.

19. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na obsah preskúmavaného uznesenia a
argumenty navrhovateľky vyjadrené v odvolaní, bolo posúdiť, či sú splnené zákonné podmienky a dané
skutkové okolnosti na vyhlásenie súdu prvej inštancie o nedostatku právomoci vo veci konať a na
zastavenie konania pre neodstrániteľnú prekážku konania.

20. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

21. Podľa § 161 ods. 1 a 2 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania

prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len ,,procesné
podmienky“). Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.22. Civilný sporový poriadok dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených
pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto
predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné

podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, a tie môžu byť odstrániteľné a neodstrániteľné. Za
neodstrániteľné nedostatky sa považujú nedostatok právomoci súdu, litispendencia, res iudicata, ako
aj nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania. Neodstrániteľné nedostatky (podmienky) konania
majú za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť, prípadne
vec postúpiť inému orgánu.

23. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.

24. Existencia právomoci súdu je conditio sine qua non, teda nutná podmienka, nevyhnutný predpoklad,
ktorej existenciu súd skúma z úradnej povinnosti kedykoľvek počas konania. Nedostatok právomoci

súdu prejednať a rozhodnúť konkrétnu vec, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý
kedykoľvek počas konania vedie k zastaveniu konania (§ 9 a § 10 CSP) a k súčasnému vyhláseniu o
nedostatku právomoci.

25. Ak súd zistí, že nie je daná jeho právomoc na prejednanie a rozhodnutie o veci s medzinárodným

prvkom, konanie zastaví podľa ustanovenia § 161 ods. 2 CSP, nemôže však vec postúpiť súdu iného
štátu; iba v odôvodnení svojho uznesenia poučí účastníkov o tom, že sa s návrhom môžu obrátiť na
príslušný úrad v cudzine (R 26/1987).

26. V preskúmavanej veci ide o konanie o určenie manželského výživného a súčasne o návrhu na

nariadenie neodkladného opatrenia, pričom súd prvej inštancie z údajov uvedených navrhovateľkou
v návrhu a vyplývajúcich z obsahu spisu zistil, že navrhovateľka a odporca sú občanmi Slovenskej
republiky, síce s prihláseným trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, avšak s bydliskom v H.,
v E., v inom meste a pod.. Podľa údajov poskytnutých navrhovateľkou v návrhu v súčasnej dobe spolu
s maloletým dieťaťom bývajú manželia prechodne v E. na adrese B. XXX XX, F. C. G. X, kde odporca

aj pracuje, a preto okresný súd správne skúmal, či má vo veci právomoc konať.

27. Podľa Čl. 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.

28.PodľaČl.7ods.2druhejvetyÚstavySRprávnezáväznéaktyEurópskychspoločenstievaEurópskej
únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

29.TýmtoprávnezáväznýmaktomjeNariadenieRady(ES)č.4/2009z18.decembra2008oprávomoci,
rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (ďalej

len ,,Nariadenie“).

30. Podľa preambuly (11) Nariadenia rozsah pôsobnosti tohto nariadenia by mal pokrývať každú
vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva,
a to s cieľom zaručiť rovnosť zaobchádzania so všetkými oprávnenými na výživné. Na účely tohto

nariadenia by sa mal pojem ,,vyživovacia povinnosť“ vykladať autonómnym spôsobom.

31. Podľa Článku 1 body 1. a 2. Nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na vyživovaciu povinnosť
vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva. V tomto nariadení
pojem ,,členský štát znamená každý členský štát, na ktorý sa toto nariadenie uplatňuje.

32. Podľa Článku 3 Nariadenia v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:
a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo
b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo
c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca

sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na
štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebod) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a
povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto
právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov.

33. Podľa Článku 5 veta prvá Nariadenia okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto
nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa odporca zúčastní konania.

34. Podľa Článku 10 Nariadenia, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej nemá

podľa tohto nariadenia právomoc konať, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

35. Podľa Článku 14 Nariadenia súdom členského štátu možno podať návrh na vydanie predbežných
opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto štátu, aj keby
podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu.

36. Pretože súd prvej inštancie z návrhu na začatie konania, v ktorom bol obsiahnutý aj návrh na
nariadenie neodkladného opatrenia, zistil, že navrhovateľka a odporca sú občanmi Slovenskej republiky,
ktorí však majú obvyklý pobyt, t.j. faktické centrum záujmov v E. C. I., správne konštatoval, že nemá
právomoc vo veci konať.

37. Vychádzajúc z vyššie citovaných článkov Nariadenia aj odvolací súd dospel k záveru, že pre účely
určenia právomoci súdu treba vychádzať z Článku 3 Nariadenia, ktorý stanovuje pravidlá právomoci,
ktoré sa musia vykladať autonómne, najmä s ohľadom na ciele a systém Nariadenia. Článok 3
Nariadenia obsahuje viaceré kritériá rovnakej úrovne, ktoré sú alternatívne. Predmetný Článok 3
Nariadenia poskytuje oprávnenému z výživného, v prípade, že koná ako navrhovateľ, možnosť podať

svoj návrh týkajúci sa vyživovacej povinnosti na základe kritérií na určenie právomoci, a to najmä buď
na súde podľa miesta obvyklého pobytu odporcu ( písm. a)), alebo na súde podľa miesta obvyklého
pobytu oprávneného (písm. b)), a to za stavu nepreukázania uzavretej dohody o voľbe súdu (Článok
4 Nariadenia). Z uvedeného potom pri určovaní miesta obvyklého pobytu tak, ako konštatoval okresný
súd v odseku 15. odôvodnenia, sú judikované závery Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré správne

odkázal.

38. Odvolací súd len dopĺňa, že pojem obvyklý pobyt je pojmom faktickým a nie právnym, teda
nezávislým na splnení akýchkoľvek legálnych kritérií, na rozdiel od trvalého pobytu, ktorý má charakter
evidenčný a jeho vznik je viazaný na určité členským štátom stanovené právne podmienky. Judikatúra

Súdneho dvora EÚ a ani Nariadenie sa neopiera o koncept obvyklého pobytu, ako ho spravidla chápe
vnútroštátne právo členského štátu, ale používa ho ako autonómny prvok európskeho práva. Z hľadiska
určenia bydliska preto nie je rozhodujúce, kde je účastník podľa predpisov o evidencii obyvateľstva toho
- ktorého štátu prihlásený na trvalý pobyt, ale rozhodujúci je vždy reálny pobyt a kritérium trvalejšieho
zdržiavania sa v určitom mieste. Ako štát obvyklého pobytu je potom možno chápať predovšetkým

ten členský štát, na území ktorého v čase začatia konania má navrhovateľka, resp. odporca svoje
trvalejšie a stabilné bydlisko. Súdny dvor Európskej únie vyložil pojem obvyklý pobyt o i. tak, že mu
zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia oprávneného alebo odporcu do sociálneho
a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a
dôvody pobytu na území členského štátu, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré sú v danom štáte

udržiavané. Za určujúci faktor Súdny dvor EÚ nepovažuje kritérium štátneho občianstva, ale rozhodujúci
je reálny pobyt a kritérium trvalejšieho zdržiavania sa v určitom mieste. Inak povedané, pojem ,,obvyklý
pobyt“ sa v kontexte európskeho práva vyznačuje dvomi prvkami, a to jednak vôľou dotknutej osoby
zriadiť zvyčajné centrum svojich záujmov na určenom mieste, a jednak prítomnosťou, ktorá predstavuje
dostatočný stupeň stability na území dotknutého členského štátu.

39. Preskúmaním Článkov 3 až 7 v spojení s Článkom 14 Nariadenia o právomoci, aplikujúc rozhodné
skutočnosti, a to, že navrhovateľka v čase začatia konania má obvyklý pobyt v E. na adrese B. XXX XX,
F. C. G. X a obvyklý pobyt odporcu je rovnako v E., kde na adrese B. XXX XX, F. C. G. X, E. mal bydlisko,
a to do 28.01.2025 (č.l. 44 spisu) a v E. naďalej pracuje, na ktorú skutočnosť je bez vplyvu to, že sa

aktuálne zdržiava v mieste trvalého bydliska (len v dobe keď nepracuje), potom možno konštatovať,
že slovenský súd si právomoc v konaní o určenie manželského výživného založiť nemôže. Z tvrdení
a dôkazov predložených navrhovateľkou nemal ani odvolací súd preukázané, že by navrhovateľka
alebo odporca v čase podania návrhu mali obvyklý pobyt v Slovenskej republike, a preto nie je danáprávomoc slovenských súdov. Tiež niet žiadneho dôvodu pre prijatie záveru, že navrhovateľka osvedčila
skutočnosti, pre ktoré by mal slovenský súd oprávnenie konať a rozhodovať o návrhu navrhovateľky na
nariadenieneodkladnéhoopatreniapodľaČlánku14Nariadenia,ktorépredstavujevýnimkuzprávomocí

upravených v Nariadení. Podľa názoru odvolacieho súdu, nebola naplnená podmienka naliehavosti na
to, aby neodkladné opatrenie bolo vydané súdom, ktorý nemá právomoc rozhodnúť vo veci samej,
pretože ani z obsahu odvolania navrhovateľky nebolo osvedčené tvrdenie o takej naliehavosti a
nepriaznivej životnej situácii navrhovateľky, ak tvrdila, že nie je nikde zamestnaná z dôvodu starostlivosti
o dieťa a súčasne, že maloleté dieťa navštevuje predškolské zariadenie, aby boli dané predpoklady pre

možnosťuloženiapovinnostiodporcoviprispievaťnajejvýživuneodkladnýmopatrením.Vtejtosúvislosti
zdôrazňuje, že pojem ,,naliehavosť“ sa týka aj situácie nemožnosti podať návrh na určenie manželského
výživného na príslušný súd na rozhodnutie vo veci samej (má právomoc), ak posúdenie rozhodujúcich
skutočností na určenie dôvodnosti rozsahu vyživovacej povinnosti manžela, a tiež odôvodnené potreby
oprávnenéhobudúpredmetomkonaniavovecisamej.Navrhovateľka anineosvedčilaskutočnosti,ktoré
by jej bránili domáhať sa nariadenia neodkladného opatrenia na súde, ktorý má právomoc rozhodnúť

aj vo veci samej.

40. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolacie dôvody navrhovateľky neboli zhodnotené
ako dôvodné, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne
správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol za aplikácie § 396 ods.1 CSP,
§ 262 ods.1 CSP a § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie dovolania.

Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade

uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada.

Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred

súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa§434CSPdovolaciedôvodymožnomeniťadopĺňaťlendouplynutialehotynapodaniedovolania.

Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.