Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/74/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118209723
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:1118209723.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a

sudcovJUDr.IvanaRumanuaJUDr.GabrielyKlenkovej,PhD.vsporežalobcuG..U.H.,F..,narodeného
XX. Y. XXXX, W., F. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Švecom, Bratislava, Hadriánova 1,
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Račianska 71, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci,
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/16/2028, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 31. januára 2023 sp. zn. 5Co/76/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok
Okresného súdu Bratislava I zo 06. októbra 2015 č. k. 32C/360/2018-120 (ďalej len „súd prvej inštancie
resp. prvoinštačný súd"), ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti
žalovanej náhrady škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 3.501.990 eur s úrokmi z
omeškania vo výške 8,05% ročne od 24. februára 2016 do zaplatenia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súčasne žalovanej náhradu trov konania

voči žalobcovi nepriznal (výrok I.); žalovanej náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi nepriznal
podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP"; výrok II.).

1.1. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po vykonanom dokazovaní mal za
preukázané, že žalobca dňa 12. apríla 2002 uzavrel s G.. F. D. zmier, ktorý schválil rozhodca U.. Ľ.
F., čím bol medzi nimi ukončený rozhodcovský spor a v zmysle ustanovení zákona č. 218/1996 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 218/1996 Z.z.", pozn. dovolacieho súdu súd prvej inštancie

uviedol nesprávne zákon č. 218/1989 Z.z.) sa tento zmier stal právoplatným rozhodnutím. Pretože lehota
na plnenie povinností určených v schválenej dohode uplynula márne, žalobca sa domáhal splnenia
povinností G.. F. D. v exekučnom konaní. Vedením exekučného konania bol poverený súdny exekútor
U.. P. P., ktorý predmetný prípad viedol pod sp. zn. EX 406/05. Súdny exekútor zaslal dňa 06. februára
2006 G.. F. D. upovedomenie o začatí exekúcie s cieľom dosiahnuť uhradenie záväzku povinného.
Pretože sa dočasne vlastníkom pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu stal G.. P. Q.Q., narodený
XX. X. XXXX, bytom N. XXX, O., upovedomenie o začatí exekúcie znelo v prospech tejto osoby, ktorá

bola oprávneným. Následne sa vlastníkom exekvovanej pohľadávky stal opätovne žalobca a naďalej
vystupoval v exekučnom konaní ako oprávnený. Proti exekúcii podala listom zo dňa 08. marca 2006
námietky Y. D., bývalá manželka G.. F. D.. Ako osoba bez legitimity, sa domáhala zastavenia exekúcie
najmä z tohto dôvodu, že zmier zo dňa 12. apríla 2002 nepovažovala za exekučný titul. Následnepodaním návrhu na Okresnom súde Zvolen zo dňa 16. marca 2006 sa menovaná domáhala určenia,
že „dohoda uzatvorená dňa 12. apríla 2002 medzi G.. U. H., I.., G.. F. D. a schválená U.. Ľ. F., nie
je exekučným titulom podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, nie je rozhodcovským nálezom v zmysle
zákona č. 218/1996 Z. z. o rozhodcovskom konaní, nie je zmierom v zmysle § 21 ods. 4 zákona č.
218/1989 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je nezákonná, neplatná a nevykonateľná a navrhovateľov
nezaväzuje (pôvodne „je neplatná")". K žalobe sa pripojil aj G.. F. D. a to napriek skutočnosti, že
nikdy predtým nespochybnil platnosť a vykonateľnosť exekučného titulu a dokonca na základe tohto

titulu aj čiastočne plnil a to vo forme odovzdania tovaru. V uvedenom spore vedenom pod sp. zn.
12C/42/2006 Okresný súd Zvolen rozsudkom zo 07. mája 2010, žalobnému návrhu v celom rozsahu
vyhovel. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 09. decembra 2010 sp. zn. 16Co/232/2010
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Na základe právoplatného rozsudku, ktorý určoval, že dohoda
zo 12. apríla 2002 nie je exekučným titulom, bolo exekučné konania vedené na Okresnom súde Zvolen
zastavené, a to uznesením z 09. septembra 2011. Proti rozsudkom prvoinštančného a odvolacieho

súdu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, ktorému Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyhovel, rozsudky Okresného súdu Zvolen a Krajského súdu v Banskej Bystrici
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu Zvolen. Okresný súd Zvolen následne rozsudkom
z 11. novembra 2014 žalobu v celom rozsahu zamietol a tento rozsudok Krajský súd v Banskej Bystrici
rozsudkom z 17. decembra 2015 vo veci samej potvrdil.

1.2. Na základe uvedeného skutkového stavu žalobca tvrdil, že nemohol realizovať svoje právo na
uhradenie pohľadávky prostredníctvom exekučného konania, a to z dôvodu pôvodného nezákonného
rozsudku Okresného súdu Zvolen, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici.
Oba súdy - Okresný súd Zvolen, ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici vec nesprávne právne posúdili

a dospeli zhodne k nesprávnemu právnemu záveru. Na základe takto vydaných rozsudkov, ktoré
boli v rozpore so zákonom, nastali právne dôsledky nemožnosti riadneho uplatnenia práva žalobcu v
exekučnom konaní, ktoré bolo zastavené. Jediným dôvodom zastavenia exekučného konania pritom bol
dočasne právoplatný rozsudok, ktorý stanovoval, že schválená dohoda nie je exekučným titulom. Tým
sa znemožnilo uspokojenie pohľadávky žalobcu a vznikla ním tvrdená škoda v rozsahu: istina 1.948.029

eur (58.626.079 Sk), 5% ročný úrok z omeškania 19 433 eur (585.453 Sk), zmluvná pokuta ku dňu 06.
februára 2006 1.509.475 eur (45.474.457,30 Sk), trovy právneho zastúpenia vo veci exekúcie 7 035 eur
(211.950 Sk), súdny poplatok za vydanie poverenia 17 eur (500 Sk). Škoda mala vzniknúť aj v dôsledku
dlhej doby konania súdu v spore o vyslovenie, že dohoda zo dňa 12. apríla 2002 je neplatná, keďže
konečné rozhodnutie vo veci začatej podaním dňa 17. marca 2006 nadobudlo právoplatnosť dňa 18.

januára 2016. Povinnému tak v exekučnom konaní bola poskytnutá neprimeraná ochrana takmer 10
rokov. V dôsledku týchto skutočností žalobca tvrdil, že sa jeho majetok nezväčšil, aj keď sa zväčšiť
mal najmenej v rozsahu vyčíslenom v upovedomení o začatí exekúcie U.. P. P.. S prihliadnutím na vek
žalobcu, ktorý mu neumožňoval v dôsledku uvedených skutočností (postupu súdov nižších inštancií)
zaradiť sa do aktívnej činnosti odborných štruktúr v ktorých pôsobil s takým nasadením, akým v minulosti

v nich pôsobil (žalobca aktívne pôsobil ako člena Generálnej rady Združenia podnikateľov Slovenska,
kde získal pozíciu v jej Prezídiu), a v dôsledku straty času na vybudovanie osobného kreditu, žalobca
ďalej žiadal aj nemajetkovú ujmu, ktorú ohodnotil celkovo paušálnou sumou 20 000 eur.

1.3. Žalovaná sa v spore bránila tým, že žalobca nepreukázal (neuniesol dôkazné bremeno) splnenie

podmienok pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. (a to existencia škody a priama príčinná súvislosť medzi žalobcom namietaným rozhodnutím a
vznikom škody), pričom výšku sumy nemajetkovej ujmy 20 000 eur, ktorej náhrady sa tiež domáhal
z titulu nezákonného rozhodnutia, označila za neprimeranú a neadekvátnu, nakoľko nebola žiadnym
spôsobom odôvodnená. Bližšie uviedla, že nárok veriteľa na zaplatenie dlžnej sumy (dlhu) od svojho

dlžníka je potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody od štátu, keďže až nevymožiteľnosť nároku
veriteľa na zaplatenie dlžnej sumy (dlhu) od svojho dlžníka znamená vznik škody. Preto nie je možné
domáhať sa náhrady škody spôsobenej orgánom štátu pri výkone verejnej moci za stavu, keď veriteľ
disponujevovzťahukdlžníkovipohľadávkou,kuktorejnebolapreukázanánemožnosťjejuspokojeniazo
stranydlžníkavrámciexekučnéhokonania.Žalovanáoznačilazanemysliteľné,abydlžníknebolpovinný

splniť veriteľovi svoj záväzok, na ktorého plnenie sa sám v Dohode zaviazal, z dôvodu, že žalobca
ako veriteľ by bol uspokojený titulom náhrady škody od štátu. Až v prípade nemožnosti uspokojenia
práva veriteľa od dlžníka prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobcu, ktorej
náhrady je možné sa, v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom majetkovej škody akonaním orgánu verejnej moci, domáhať od štátu. V uvedenom smere poukázala na judikatúru súdov
Slovenskej republiky i Českej republiky (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 4Cdo 199/2005 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky, sp.

zn. 4Cz 110/84, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/8/2007, Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 361/09, sp. zn. II. ÚS 17/2013, II. ÚS 570/2013). Vo vzťahu k
žalobcom uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná zdôraznila, že v zmysle § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznikne iba ak žalobca
preukáže, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na

ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a zároveň nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak.
Až v prípade, ak by žalobca preukázal splnenie podmienok na vznik nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.) bolo potrebné skúmať okolnosti, na ktoré treba
prihliadať pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z.). Žalovaná vyslovila presvedčenie, že žalobca nepreukázal ani splnenie podmienok pre vznik nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. Zdôraznila tiež, že žalobca

požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 eur, ktorá bezpochyby prevyšuje maximálnu
možnú sumu odškodnenia nemajetkovej ujmy (v roku 2010 bola výška minimálnej mzdy 307,70 eura a
50-násobok minimálnej mzdy v roku 2010 sa rovnal hodnote 15 385 eur). Napokon žalovaná sa v spore
bránila aj tým, že aj v prípade, ak by súd považoval nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy voči žalovanej za dôvodný, pre jeho uplatnenie už uplynula premlčacia doba a preto žalobcovi

nie je možné priznať právnu ochranu. Predmetnú námietku odôvodnila tým, že v zmysle § 19 ods. 1
veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. začala momentom (oznámenia) doručenia predmetného uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalobcovi plynúť 3 ročná premlčacia lehota na uplatnenie práva
na náhradu škody spôsobenej týmito rozhodnutiami. Žalobca svoju žalobu doručil Okresnému súdu
Bratislava I až dňa 01. júna 2018. Aj v prípade, vzatia do úvahy spočívanie premlčacej lehoty počas

predbežného prerokovania nároku v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., a to v najdlhšej
možnej miere 6 mesiacov, je zrejmé, že žalobcovi premlčacia lehota pre uplatnenie nároku na náhradu
škody i nemajetkovej ujmy uplynula najneskôr dňa 12. októbra 2016, teda 3 roky a 6 mesiacov odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti uznesenia sp. zn. 4MCdo/8/2012 (12. apríla 2013), ktorý je najneskorším
možným dňom, kedy bolo žalobcovi toto rozhodnutie doručené (oznámené).

1.4. S poukazom na uvedené sa súd prvej inštancie prednostne v spore zaoberal žalovanou vznesenou
námietkou premlčania zistiac pritom jej oprávnenosť. Mal za to, že v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1
veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. začala momentom doručenia (oznámenia) uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. februára 2013 sp. zn. 4MCdo/8/2012 žalobcovi plynúť trojročná

premlčacia lehota na uplatnenie práva na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
spôsobenej mu rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 07. mája 2010 č. k. 12C/42/2006-259
a potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09. decembra 2010 č. k.
16Co/232/2010-298. Žalobca doručil žalobu Okresnému súdu Bratislava I až dňa 01. júna 2018. Aj
v prípade, ak by prvoinštančný súd vzal do úvahy spočívanie premlčacej lehoty počas predbežného

prerokovania nároku na náhradu škody a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (žiadosť o
prerokovanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy doručil žalobca Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej
republiky dňa 24. februára 2016 č.l. 62-67) v zmysle ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., a to v najdlhšej možnej miere šiestich mesiacov, dospel by k rovnakému záveru, a síce že žalobcovi
premlčacia lehota pre uplatnenie nároku na náhradu škody i nemajetkovej ujmy v peniazoch uplynula

najneskôr dňa 12. októbra 2016, teda tri roky a šesť mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. februára 2013 sp. zn. 4MCdo 8/2012 (č.
l. 31), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. apríla 2013, ktorý deň je najneskorším možným dňom,
kedy bolo žalobcovi toto uznesenie doručené (oznámené). Keďže žalobca svoj nárok uplatnil žalobou
až dňa 01. júna 2018, bolo zjavné, že ho uplatnil až po márnom uplynutí premlčacej lehoty v zmysle

ustanovenia § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z.

1.5. Ohľadom skutkových tvrdení a návrhov na vykonanie dokazovania, ktoré žalobca neuviedol
v žalobe mal súd prvej inštancie za to, že mu nič nebránilo ich uviesť a predložiť už v žalobe.
Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo 04. decembra 2018 č. k. 11C/16/2018-123 bol pritom

poučený o tom, že strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany (najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov
a hmotnoprávne námietky) včas. Súd prvej inštancie preto konštatoval, že prostriedky procesnej obrany,
a to skutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v bodoch 1., 2. a 3. jeho „Vyjadrenia k vyjadreniu žalovanej kžalobe doručeného súdu dňa 05.02.2019", t. j. skutkové tvrdenia ohľadne tzv. „druhej" exekúcie vedenej
na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 1Er/96/2016 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.
zn. 5CoE/165/2016, skutkové tvrdenie o inom momente okamihu vzniku škody, aký uviedol v žalobe (a

tým pádom aj iného okamihu začiatku plynutia premlčacej lehoty) a návrhy na vykonanie dokazovania
oboznámení sa uznesením Okresného súdu Zvolen z 28. októbra 2015 č. k. 11Er/2576/2005-252,
uznesením Okresného súdu Zvolen z 22. augusta 2016 sp. zn. 1Er/96/2016, Uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 26. júla 2017 sp. zn. 5CoE/165/2016, neboli uplatnené včas, pretože ich žalobca
mohol predložiť už skôr, v žalobe. Z tohto dôvodu súd na ne neprihliadol. Rovnako súd takto vyhodnotil aj

skutkovétvrdeniažalobcuobsiahnutévjehopodaníz30.augusta2019,nazvanom„Stanoviskokduplike
žalovanej zo dňa 15. apríla 2019", vrátene jeho príloh. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd
prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s 262 ods. 1 CSP.

2. Odvolací súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie v súdenej veci
vykonal dokazovanievrozsahupotrebnomnazistenierozhodujúcichskutočností(§185ods.1,2,3CSP)

z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§
191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom
rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil. Z uvedených dôvodov potom napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, z hľadiska jeho vecnej správnosti.

2.1. Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a na doplnenie uviedol,
že podstatným pre rozhodnutie v predmetnej veci bolo podľa odvolacieho súdu vyriešenie otázky, či
žalobcom uplatnený nárok v konaní je premlčaný. Účelom premlčania je na jednej strane stimulovať
veriteľov k včasnému vykonaniu svojich subjektívnych občianskych práv (pohľadávok) a tým k tomu,
aby predchádzali sami vzniku ujmy, a na strane druhej - a to najmä - čeliť tomu, aby dlžníci neboli

vo vzťahoch k svojim povinnostiam vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv.
vynútiteľnosti) zo strany súdu. Podľa § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody
sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia
práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo
dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví
alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania
nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich
mesiacov. Pri práve na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z.

stanovená kombinovaná premlčacia doba a to subjektívna a objektívna. Začiatok plynutia pri každej z
nich je upravený odlišne. Objektívna premlčacia doba je upravená tak, že začiatok jej plynutia nastáva
jednoducho na základe objektívnej skutočnosti, bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti
poškodeného o jeho nároku na náhradu škody. Pri subjektívnej premlčacej dobe § 19 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z.z. stanovuje, že právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa

dozvedel o škode, pričom ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia doba od doručenia resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým
bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Špecifikom plynutia premlčacej doby v prípade
nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je skutočnosť, že táto premlčacia doba
neplynie po dobu predbežného prerokovania nároku podľa § 15 citovaného zákona. V danom prípade

žalobcovi začala plynúť subjektívna premlčacia doba dňom doručenia uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/8/2012 v zmysle § 19 ods. 1 veta druhá zák. č. 514/2003 Z.z.,
keďže práve týmto rozhodnutím bol zrušený rozsudok Okresného súdu vo Zvolene zo 07. mája 2010
sp. zn. 12C/42/2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 09. decembra 2010 sp.
zn. 16Co/232/2010, teda žalobcom namietané nezákonné rozhodnutie. Pri aplikovaní ustanovenie § 19

ods. 3 citovaného zákona, došlo k prerušeniu plynutia subjektívnej premlčacej doby v dôsledku podania
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku od 24. februára 2016 (od podania žiadosti na Ministerstvu
spravodlivostiSlovenskejrepublikydoskončeniaprerokovania,najdlhšievšakpočasšiestichmesiacov).
Premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobcovi uplynula najneskôr dňa 12. októbra 2016, teda tri roky
a šesť mesiacov odo dňa oznámenia resp. nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/8/2012. Keďže žiadosť žalobcu o prerokovanie náhrady škody bola
dňa 24. februára 2016 doručená Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, je tak vylúčené, aby
sa o škode dozvedel až dňa 26. júla 2017, rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.5CoE/165/2016. Nakoľko žaloba bola na súd podaná až dňa 1. júna 2018, nebolo možné žalobcovi
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v dôsledku premlčania priznať.

2.2. Odvolací súd sa rovnako stotožnil s tvrdením žalovanej, že prostriedky procesnej obrany, a to
skutkové tvrdenia žalobcu obsiahnuté v bodoch 1/ až 3/ jeho „Vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu žalovanej
k žalobe doručenej dňom 05.02.2019", konkrétne skutkové tvrdenie ohľadom „druhej" exekúcie vedenej
na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 1Er/96/2016 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici sp. zn.
5CoE/165/2016 a skutkové tvrdenia o inom momente okamihu vzniku škody, aký uviedol v žalobe,

resp. návrhy na vykonanie dokazovania oboznámením sa uznesením Okresného súdu Zvolen z 28.
októbra 2015 č. k. 11Er/2576/2005-252, uznesením Okresného súdu Zvolen z 22. augusta 2016 sp.
zn. 1Er/96/2016, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. júla 2017 sp. zn. 5CoE/165/2016
neboli uplatnené včas, pretože ich žalobca mohol predložiť už skôr - v žalobe. Avšak ak by aj súd prvej
inštancie pristúpil k vykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov, tieto by ani podľa názoru odvolacieho
súdu nič nezmenili na momente začiatku plynutia premlčacej doby.

2.3. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej však náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, pretože zo súdneho spisu vznik žiadnych trov konania na strane
žalovanej nevyplýva a teda súd jej ich náhradu s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania priznať

nemohol.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca (ďalej aj „dovolateľ"), ktorého
prípustnosť odôvodňoval ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhoval
dovolaciemu súdu, aby zrušil rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií a vrátil vec prvoinštančnému

súdu na ďalšie konanie.

3.1. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobca namietal nesprávny procesný
postup súdu prvej inštancie, keď uplatnením sudcovskej koncentrácie konania nepripustil tvrdenia a
dôkazy o začatí plynutia premlčacej lehoty so zdôvodnením, že žalobca ich nepredložil včas, čím porušil

právo žalobcu na spravodlivý proces. Podľa názoru žalobcu súd posúdil začiatok plynutia premlčacej
doby v predmetnej veci v rozpore so skutočnosťami, ktoré boli žalobcom tvrdené a sú v súdnom spise
dokladované listinnými dôkazmi, pričom sa nezaoberal tvrdeniami žalobcu a dôkazmi o tom, kedy začala
plynúť premlčacia doba. Žalobca namietal, že súd pri svojom rozhodovaní nezobral do úvahy a ani sa
nezaoberal skutočnosťou, že žalobca nemôže v žalobe predvídať všetky možné námietky žalovanej, a

teda ani námietku premlčania nároku, ktorú má právo vzniesť žalovaná v ktoromkoľvek štádiu konania.
Žalobca má právo k takejto námietke uviesť svoje tvrdenia ako prostriedok procesného útoku a je
povinný takéto tvrdenia aj doložiť dôkazmi. Takýto postup nastal aj v prípade tohto sporu, pričom ale súd
ustálil názor, že tvrdeniami a dôkazmi žalobcu o začatí plynutia premlčacej lehoty sa nebude zaoberať
z dôvodov, že neboli súdu oznámené včas. Posúdenie včasnosti oznámenia skutočností určujúcich

začatie plynutia premlčacej doby je však nutné, podľa názoru žalobcu, viazať na vznesenie námietky
premlčania a nie na podanie žaloby, keďže v tej dobe otázka premlčania nebola a ani nemohla byť
predmetom posudzovania súdu. Žalobca konštatoval, že v danom prípade nemohlo dôjsť k naplneniu
dôvodov na uplatnenie princípu sudcovskej koncentrácie konania, keďže postup žalobcu nemal žiaden
negatívny dopad na rýchlosť alebo hospodárnosť konania, nevyžadovalo si nariadenie pojednávania

súdu a ani žiadne ďalšie úkony súdu. Domnieval sa preto, že uplatnenie diskrečného práva súdu nemalo
procesné opodstatnenie a znamenalo tak neprimeranú a neopodstatnenú prísnosť súdu neodôvodnenú
okolnosťami prípadu.

3.1.1. Žalobca v dovolaní ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pretože

odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal so všetkými právne relevantnými dôvodmi v odvolaní, a
hlavne so špecifickými námietkami dovolateľa, týkajúcimi sa použitia sudcovskej koncentrácie konania.
Mal za to, že súdy nižších inštancií zásadne popreli účel a význam použitej právnej normy. Takýto postup
je zásahom do princípu právnej istoty, čím došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces
odvolacím súdom, pričom tento zásah má relevantnú intenzitu a tým je naplnený dovolací dôvod podľa

§ 420 písm. f) CSP). Žalobca poukázal na to, že včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku
a prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané
na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu,
ktorá spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Súdprvej inštancie sa však vyhodnotením okolností prípadu musí venovať riadne a svoju úvahu aj ústavne
udržateľným spôsobom odôvodniť. Na rozdiel od všeobecného konštatovania bol súd povinný, ak
vyhodnotil podanie žalobcu ako oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku, sa svedomite

zaoberať otázkou, či to môže ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť sporu)
alebo subjektívnych kritérií (napr. schopnosť účastníka rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti), čo
sa však vôbec nestalo. Súd prvej inštancie teda absenciou riadneho odôvodnenia porušil základné
právo žalobcu na súdnu ochranu a nápravu neurobil ani odvolací súd, čím súdy tiež porušili základné
princípy uvedené v článkoch 2 a 3 CSP. Odvolací súd sa k namietanej sudcovskej koncentrácii konania

vyjadril v bode 17 svojho rozsudku veľmi stroho, pričom s argumentáciou žalobcu vo veci interpretácie a
aplikáciečl.1ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,ktorýmjezabezpečeniemateriálnehoanieformálneho
právneho štátu, otázkou spravodlivosti, ústavne súladného výkladu zákonov, odmietnutie prílišného
formalizmu, sa nezaoberal vôbec.

3.2. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ namietal, že súdy nižších

inštancií nesprávne uznali opodstatnenosť námietky premlčania s argumentom, že premlčacia doba
na uplatnenie nároku žalobcovi uplynula najneskôr 12. októbra 2016, pričom odvolací súd navyše
tvrdí, že ak by aj súd prvej inštancie pristúpil k vykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov, tieto by ani
podľa názoru odvolacieho súdu nič nezmenili na momente začiatku plynutia premlčacej doby. Dovolateľ
namietal, že jeho žaloba o náhradu škody bola zamietnutá v dôsledku ústavne neakceptovateľného

výkladu inštitútu premlčania bez zohľadnenia špecifických okolností prípadu a sudcovskej koncentrácie
konania. Súdy aprobovali právny stav, ktorý je nezlučiteľný s Listinou základných práv a slobôd, Ústavou
Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd a judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej aj len „ESLP"). Podľa názoru žalobcu v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola
nikdy riešená otázka, týkajúca sa právnej úpravy stanovujúcej začiatok plynutia premlčacej lehoty odo

dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým boli zrušené právoplatné rozsudky, podľa § 19 ods.
1 vety druhej zákona č. 514/2003 Z.z., a jej uplynutie bez ohľadu na to, že v čase začatia plynutia a
ani pri konci plynutia premlčacej doby ešte žalobca nevedel preukázať existenciu škody, keďže túto si
prioritne uplatňoval u dlžníka dostupnými právnymi prostriedkami a až nevymožiteľnosť jeho pohľadávky
sa považuje za vznik škody, ktorú si mohol uplatňovať na súde. Dovolateľ mal za to, že premlčanie

takéhoto nároku je ústavne neobhájiteľné a je v rozpore s judikatúrou ESLP (rozsudok zo 17. septembra
2013 vo veci Esim v. Turecko, bod 37 rozsudku z 25. januára 2000 vo veci Miragall Escolano a ostatní
v. Španielsko). Zároveň poukázal na to, že uvedená právna otázka je kľúčová pre rozhodnutie vo veci
samej.

4. Žalovaná sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) skúmal, či sú dané procesné predpoklady
pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je síce procesne prípustné, ale nie je dôvodné
a preto ho zamietol (§ 448 CSP).

6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej
Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak

zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesnýmpostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva

dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

12. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania v prvom rade z ustanovenia § 420 písm. f) CSP

namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, keď uplatnením sudcovskej koncentrácie
konania nepripustil tvrdenia a dôkazy o začatí plynutia premlčacej lehoty s (nesprávnym) zdôvodnením,
že žalobca ich nepredložil včas, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Podľa žalobcu v
danom prípade nemohlo dôjsť k naplneniu dôvodov na uplatnenie princípu sudcovskej koncentrácie
konania, keďže jeho postup nemal žiaden negatívny dopad na rýchlosť alebo hospodárnosť konania,

nevyžadoval si nariadenie pojednávania a ani žiadne ďalšie úkony súdu. Uplatnenie diskrečného práva
súdu nemalo procesné opodstatnenie a znamenalo tak neprimeranú a neopodstatnenú prísnosť súdu
neodôvodnenú okolnosťami prípadu. Žalobca v dovolaní ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, pretože odvolací súd sa v rozhodnutí nevysporiadal so všetkými právne
relevantnými dôvodmi v odvolaní, a hlavne so špecifickými námietkami odvolateľa/dovolateľa ohľadne

použitia sudcovskej koncentrácie konania.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť

rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).14. V danom prípade žalobca videl nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií v nesprávnom
uplatnení princípu sudcovskej koncentrácie konania (§ 153 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že po
vznesení námietky premlčania žalovanou (čl. 111) sa žalobca k tejto námietke vyjadril a produkoval

tvrdenia na jej vyvrátenie (čl. 127), s týmito sa ale súd prvej inštancie nezaoberal majúc za to, že neboli
súdu oznámené včas. Odvolací súd sa s takýmto postupom stotožnil. Podľa názoru dovolacieho súdu,
ktorý vo svojej argumentácii predostrel aj dovolateľ, je posúdenie včasnosti oznámenia skutočností
určujúcich začatie plynutia premlčacej doby potrebné posudzovať s ohľadom na okamih vznesenia
námietky premlčania v spore a nie na podanie žaloby, keďže v tej dobe ešte otázka premlčania nebola

a ani nemohla byť predmetom posudzovania súdu. Bolo by nesprávne žiadať od žalobcu, aby už
v podanej žalobe reagoval na prípadnú námietku premlčania a odôvodňoval jej neopodstatnenosť.
Správne mal preto odvolací súd postupovať podľa § 387 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého odvolací súd
sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde
prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd
sa musí v odôvodnení vysporiadať tiež s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. V konečnom

dôsledku ale podľa dovolacieho súdu predmetný (nesprávny) postup odvolacieho súdu nedosahoval
takú intenzitu, ktorá by odôvodňovala záver o porušení práva žalobcu na spravodlivý proces preto,
lebo odvolací súd v dôvodoch napadnutého rozhodnutiu dal žalobcovi odpoveď aj na ním vznesené
otázky, ktorých vyriešenie nepovažoval za relevantné pre jeho úspech v spore (tvrdenia o inom momente
okamihu vzniku škody).

15. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho
rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Súd sa teda musí zaoberať
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v

zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS
105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019, IV. ÚS 372/2020, 1 Cdo 213/2019, 2 Cdo 190/2019, 3 Cdo
168/2018, 4 Cdo 3/2019, 5 Cdo 57/2019, 6 Cdo 33/2020, 7 Cdo 308/2019, 8 Cdo 152/2018).

16. V predmetnej veci sú v dovolaním napadnutom rozhodnutí (obsah ktorého nemožno posudzovať

izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III.
ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré
súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri
rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393

ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420
písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
dovolateľa (v danom prípade žalobcu).

16.1. Konkrétnejšie k dovolacími námietkami žalobcu o nedostatočnom (nesprávnom) právnom

posúdení plynutia premlčacej doby dovolací súd uvádza, že súdy nižších inštancií v odôvodnení svojich
rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili (súd prvej inštancie v bodoch 14. až 20.; odvolací súd
v bodoch 14. až 16.) ako v spore dospeli k záveru, že žalobca si uplatnil svoj nárok na náhradu
škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch po márnom uplynutí premlčacej doby uvedenej v
§ 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z.. Konštatovanie uplatnenia si nároku po uplynutí

premlčacej doby bolo primárnym dôvodom na zamietnutie žaloby bez nutnosti vykonávania akéhokoľvek
dokazovania ohľadom preukázania splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu v
zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ ide o námietku, že odvolací súd sa nevysporiadal
so špecifickými námietkami odvolateľa, týkajúcimi sa použitia sudcovskej koncentrácie konania, v
uvedenom smere dovolací súd poukazuje na bod 17. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v

ktorom sa odvolací súd uvedenými skutočnosťami zaoberal, hoci nesprávne (bližšie viď bod 14. tohto
rozhodnutia), avšak v samotnom závere konštatoval, že „...ak by aj súd prvej inštancie pristúpil k
vykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov, tieto by ani podľa názoru odvolacieho súdu nič nezmenili
na momente začiatku plynutia premlčacej doby...". Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd posudzoval
(zvažoval) aj iný počiatok plynutia premlčacej lehoty, a to z tých hľadísk, ktoré uvádzal odvolateľ, avšak

sa s nimi nestotožnil. S poukazom na uvedené v okolnostiach veci nebola opodstatnená dovolacia
námietka žalobcu, že odvolací súd nepreskúmateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie. Dovolací
súd uzatvára, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými
rozhodujúcimi skutočnosťami, vrátane tých na ktoré žalobca poukazoval aj v rámci dovolacích námietoka myšlienkový postup odvolacieho súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na
všetkyrozhodujúceskutočnostizistenévykonanýmdokazovaním,aletiežspoukazomnaprávnezávery,
ktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP).

17. Zozhorauvedeného(podbodom16.1.)jetedazrejmé,akoazakýchdôvodovodvolacísúdrozhodol
a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu všetky náležitosti
v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP nemožno
považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnil a že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi
závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasil a nestotožnil
sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP,
pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným
súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou

a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

18. Dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, správnosť právnych záverov (o uplynutí premlčacej lehoty), ku ktorým súdy dospeli,
nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania
nezakladá (porov. R 24/2017). Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že
dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Najvyšší súd

už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Skutočnosť, že
dovolateľ má odlišný právny názor než odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú
vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP.

19. V posudzovanom prípade dovolací súd uzatvára, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že
konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení
§ 420 písm. f) CSP.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

20. Podľa názoru žalobcu je jeho dovolanie prípustné aj v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP majúc
za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu (ale aj súdu prvej inštancie) záviselo od vyriešenia právnej
otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a ktorá sa týka „stanovenia
začiatku plynutia premlčacej lehoty odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým boli zrušené

právoplatné rozsudky, podľa § 19 ods. 1 vety druhej zákona č. 514/2003 Z.z., a jej uplynutia bez ohľadu
na to, že v čase začatia plynutia a ani pri konci plynutia premlčacej doby ešte žalobca nevedel preukázať
existenciu škody, keďže túto si prioritne uplatňoval u dlžníka dostupnými právnymi prostriedkami a
až nevymožiteľnosť jeho pohľadávky možno považovať za vznik škody, ktorú si mohol uplatňovať na
súde". Žalobca zamietnutie žaloby o náhradu škody označil ako „dôsledok ústavne neakceptovateľného

výkladu inštitútu premlčania bez zohľadnenia špecifických okolností prípadu a sudcovskej koncentrácie
konania".

21. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd

akonajvyššiasúdnaautoritatútootázkuvyriešil.Právnaúpravaúčinnáod1.júla2016dávadovolaciemu
súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ
riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej
činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci
odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 421

CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle,
že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite
doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky
a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.22. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP mohlo byť
rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady
prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými
dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj 2 Cdo
203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6 Cdo 113/2017,
7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté

rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len
po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP,
podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

23. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad

Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o
otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace
základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť

zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené
a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

24. Ešte pred posúdením „vyriešenia právnej otázky" (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) treba uviesť, že
správnosť súdmi riešených skutkových otázok nemôže byť v dovolacom konaní podrobená meritórnemu

prieskumu, lebo dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP);
skutková okolnosť (t.j. skutková otázka, resp. riešenie skutkovej otázky) z hľadiska § 421 ods. 1 CSP
je irelevantná.

25. Dovolací súd poukazuje na to, že právne otázky v zmysle § 421 ods. 1 CSP nemôžu mať hypotetický

charakter ale sú spojené zo skutkovým stavom z ktorého odvolací súd vychádzal, t. j. rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia tejto konkrétnej otázky.

26. Dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolacieho dôvodu uplatneného žalobcom podľa § 421 ods.
1 CSP v súlade s § 432 CSP v spojení s § 124 CSP (I. ÚS 51/2020), v snahe autenticky porozumieť textu

dovolania (IV. ÚS 15/2021, I. ÚS 115/2020, I. ÚS 336/2019). Po konštatovaní prípustnosti dovolania so
zreteľom na riadne nastolenú právnu otázku spôsobom zodpovedajúcim § 421 ods. 1 CSP dovolací
súd pristúpil k meritórnemu dovolaciemu prieskumu a posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania z
hľadiska uplatnenej dovolacej argumentácie, t. j. z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom
vo vymedzených právnych otázkach.

27. Podľa § 19 ods. 1 až 2 zákon č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie. Najneskôr sa

právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)
rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu
spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa
§ 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
28. Právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podlieha premlčaniu. Platná právna

úprava rozlišuje objektívnu a subjektívnu lehotu premlčania práva na náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci. Subjektívna premlčacia lehota je bez ohľadu na to, či škoda bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym postupom, trojročná a začína
plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Nie je pritom relevantné, kedy sa poškodený
dozvedel, kto za túto škodu zodpovedá - takúto podmienku zákon pre začatie plynutia tejto premlčacej

lehoty neustanovuje.

29. Skutočnosť, že zákon rozlišuje dve formy zodpovednosti štátu za škodu (nezákonné rozhodnutie,
a nesprávny úradný postup) sa prejavuje aj v špeciálnej úprave premlčania, pokiaľ ide o počiatok adĺžku lehôt. V ustanovení § 19 ods. 1, 2 zákona ide o kombináciu doby subjektívnej a objektívnej, ktorá
však platí len pre prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. To vyplýva
z dikcie ustanovenia § 19 ods. 2, ktoré počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby viaže iba na

okamih doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené, nie však tiež
na existenciu nesprávneho úradného postupu.

30. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, rozhodujúcim v preskúmavanej veci z hľadiska začatia plynutia
subjektívnej premlčacej doby bol rozhodujúci deň doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia

NajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyzodňa26.februára2013sp.zn.4MCdo8/2012,ktorénadobudlo
právoplatnosť dňa 12. apríla 2013 .

31. K posúdeniu stanovenia počiatku plynutia premlčacích lehôt pri uplatňovaní nárokov voči štátu sa
vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 20. marca 2012, sp. zn. 5MCdo 13/2010
tak, že „...ak totiž podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody je zrušenie rozhodnutia pre

nezákonnosť, pre začiatok plynutia trojročnej subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 22 ods. 1 druhej
vety zákona č. 58/1969 Zb. je podľa jeho výslovného znenia rozhodujúci deň doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia; nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. V takom prípade, premlčacia doba odo dňa podania žiadosti
do skončenia prerokovania, najdlhšie po dobu šiestich mesiacov, neplynie...".

32. Pravdou je, že citované právne vety boli prijaté ešte za účinnosti predchádzajúceho právneho
predpisu upravujúceho zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a
nesprávnym úradným postupom, avšak porovnávajúc znenie právneho predpisu (zákona č. 58/1969
Zb.) je zrejmé, že v otázke plynutia lehôt nový zákon č. 514/2003 Z.z. prakticky prevzal pôvodné znenie

a k výraznejšej zmene nedošlo. Ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. sa v otázke začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej doby zhoduje s ustanovením § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., t.j.
lehota začína plynúť dňom, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Dĺžka lehoty je takisto zhodná a to
v trvaní tri roky.

33. V okolnostiach preskúmavanej veci odvolací súd na základe zisteného skutkového stavu ustálil, že
deň právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. februára
2013 sp. zn. 4MCdo 8/2012, a síce 12. apríl 2013 (kedy bolo žalobcovi toto rozhodnutie doručené/
oznámené) je najneskorším možným dňom, od ktorého si mohol uplatniť voči štátu ním tvrdený nárok
na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s rozhodnutiami súdov nižších inštancií, ktoré

boli Najvyšším súdom Slovenskej republiky zrušené. Pri aplikácií ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z., došlo k prerušeniu plynutia subjektívnej premlčacej doby v dôsledku podania žiadosti o
predbežnéprerokovanienárokuod24.februára2016(odpodaniažiadosti naMinisterstvespravodlivosti
Slovenskej republiky do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov). Premlčacia
doba na uplatnenie nároku žalobcovi tak uplynula najneskôr dňa 12. októbra 2016, teda tri roky a

šesť mesiacov odo dňa oznámenia resp. nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4MCdo/8/2012. Vzhľadom k tomu, že žalobca si svoj nárok uplatnil žalobou až dňa 01.
júna 2018, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že ho uplatnil až po
márnom uplynutí premlčacej lehoty v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003
Z. z. Žalobcovi nebolo možné preto uplatnené právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím v dôsledku premlčania priznať. S ohľadom na zistený skutkový stav sa dovolací súd v
celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi prezentovanými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
ktoré sú plne v súlade s ustálenou súdnou praxou najvyššieho súdu. Argumentácia žalobcu o inom
- neskoršom momente, kedy sa mal dozvedieť o tom, že škoda mu vznikla a bola vyvrátená okrem
iného aj zistením, že podal žiadosť o prerokovanie náhrady škody, ktorá bola doručená Ministerstvu

spravodlivostiSlovenskejrepublikyuždňa24.februára2016.Správnepretovuvedenomsmereodvolací
súd konštatoval, že s ohľadom na uvedené okolnosti je vylúčené, aby sa žalobca o škode dozvedel
až dňa 26. júla 2017 tak, ako to tvrdil, a to rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
5CoE/165/2016. Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku nebolo relevantné to, kedy
sa žalobca ako poškodený dozvedel, kto za škodu zodpovedá - takúto podmienku totiž zákon pre začatie

plynutia predmetnej subjektívnej premlčacej lehoty neustanovuje.

34. Dovolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že dovolanie nie je prostriedkom určeným
na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvej a druhej inštancie, na ktorých je založenénapadnuté alebo jemu predchádzajúce rozhodnutie, ani prostriedkom určeným na prehodnotenie
vykonaného dokazovania. Naopak dovolací súd je podľa § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil odvolací súd. Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia

dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo spochybňovanie
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní
veci významovo nezodpovedajú predpokladom prípustnosti dovolania, ktoré sú definované v § 432
CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie podané pre nesprávne právne posúdenie nemožno
odôvodniť spochybnením skutkových záverov súdov nižšej inštancie na základe tvrdeného nesprávneho

vyhodnotenia dôkazov. Prelomenie stavu právnej istoty nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia
odvolacieho súdu konštatovaním prípustnosti dovolania v danom prípade do úvahy neprichádza.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd žalobcom položenú otázku považoval súdmi nižších
inštancií za správne vyriešenú, a preto podané dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP).

36. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §
453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovanej v dovolacom konaní, ktorej by
patril nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).
Z obsahu spisu ale vyplýva, že žalovanej žiadne trovy nevznikli, a preto jej dovolací súd nárok na ich
náhradu nepriznal.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.