Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/64/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2223202027
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2223202027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D.
XX/XX, E. F., proti žalovanej: Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské
nivy 1, Bratislava, zastúpená: Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., IČO: 44 250 029, so sídlom
Námestie sv. Egídia 40/93, Poprad, o určenie, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov
a o zaplatenie 5.995,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č. k. 20C/58/2023-145 zo dňa 10.1.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a IV. p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. určil, že spotrebiteľský úver
poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 120143316 zo dňa 31.5.2014 uzatvorenej
medzi žalobcom a spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. je bezúročný a bez poplatkov;
výrokom II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.800,60 eur, a to do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; a výrokom IV. rozhodol, že
žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60,14 %.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 39, § 52
ods. 1 a 2, § 52a ods. 2, § 101, § 107 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 456 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2,
§ 2 písm. a), b) a d), § 7 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, 2 a 4, § 15 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských

úveroch“), § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vecne
rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 23.6.2023 domáhal určenia,
že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov a zaplatenia istiny 5.995,30
eur titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobca v žalobe tvrdil, že uzatvoril s právnym predchodcom
žalovanej dňa 31.5.2014 Zmluvu a zmluvu o zabezpečení č. 120143316, na základe ktorej sa veriteľ
zaviazal poskytnúť žalobcovi viazaný spotrebiteľský úver vo výške 4.224,30 eur na kúpu predmetu
financovaniaA,ktorépredstavovalovozidloBMWzacenu5.379eur,anakúpupredmetufinancovaniaB,

ktorý predstavoval doplnkový tovar a služby za cenu 459 eur. V ten istý deň bola uzavretá kúpna zmluva
predávajúcim Auto Diskont a žalobcom ako kupujúcim, ktorej predmetom bol predaj vozidla zn. BMW
s tým, že zmluva obsahovala výhradu vlastníctva predávajúceho až do úplného splatenia kúpnej ceny,
ktorá bola dohodnutá vo výške 5.379 eur. Časť kúpnej ceny vo výške 1.637,70 eur bola predávajúcemuzaplatená v hotovosti, zostatok vo výške 3.765,30 eur mal byť uhradený prostredníctvom úveru zo
zmluvy č. 120143316. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.
20Csp/64/2021, v ktorom súd uviedol, že žalovaná nepreukázala posúdenie s odbornou starostlivosťou

schopnosti žalobcu splácať poskytnutý úver, pričom z tohto dôvodu je spotrebiteľský úver bezúročný
a bez poplatkov. Žalobca tvrdil, že zmluva neobsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch, pričom RPMN je uvedená nesprávne 39 %, hoci skutočne je 39,87 % a výška
úrokovejsadzby39%prekračujepriemernéúrokovésadzbykomerčnýchbánkvdanomobdobí.Žalobca
mal splatiť 9.194,40 eur a nie 8.735,40 eur. K otázke premlčania uviedol, že v prípade spotrebiteľských

vzťahovniejemožnéautomatickyprezumovaťvedomosťspotrebiteľaoprávnejúpraveajejdôsledkoch,
a teda nie je možné ani automaticky počítať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty spoločne
s plynutím objektívnej lehoty. Žalovaná poskytla žalobcovi spolu sumu 4.224,30 eur a žalobca zaplatil
sumu 10.179,60 eur, pričom časť žalobcom zaplatených splátok, ktoré prevyšujú poskytnutú sumu
úveru, t.j. rozdiel medzi zaplatenou sumou a poskytnutou, teda suma 5.995,30 eur predstavuje na
strane žalovanej bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila

a považovala nárok uplatnený žalobou za premlčaný.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca dňa 31.5.2014 uzatvoril
s predávajúcou spoločnosťou AUTO DISKONT s.r.o. kúpnu zmluvu s predmetom kúpy motorového
vozidla značky BMW 3, s dátumom prvej evidencie 27.4.2005. Kúpna cena v časti E. zmluvy bola

stanovená sumou 5.379 eur, pričom časť kúpnej ceny vo výške 1.613,70 eur bola predávajúcemu
zaplatená v hotovosti pri podpise tejto zmluvy a zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 3.765,30 eur mala
byť v zmysle zmluvy predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru na základe zmluvy o úvere č.
120143316 uzatvorenej medzi kupujúcim a obchodnou spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s.,
t.j. právnou predchodkyňou žalovanej. V deň uzatvorenia kúpnej zmluvy, t.j. dňa 31.5.2014 spoločnosť

Consumer Finance Holding, a.s. zastúpená sprostredkovateľom AUTO DISKONT s.r.o. uzavrela so
žalobcom „Zmluvu a zmluvu o zabezpečení“ č. 120143316, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru
žalobcovi na financovanie kúpy osobného ojazdeného motorového vozidla BMW rad 3 320d s
dohodnutou kúpnou cenou 5.379 eur - predmet financovania A, ako aj predmet financovania B -
doplnkový tovar a služby: balíček povinnej výbavy (48 eur), príprava vozidla k predaju a služby (191 eur),

carlife agrance (220 eur) s dohodnutou kúpnou cenou 459 eur. Úver mal byť podľa zmluvy žalobcovi
poskytnutý vo výške 4.224,30 eur, pričom mesačné splátky splatné vždy k 15. dňu v mesiaci (v počte
60) činili (bez poistenia) 145,59 eur. Ďalej bol dojednaný termín konečnej splatnosti 05/2019, ročná
úroková sadzba 39 %, RPMN 39 % a priemerná RPMN 28,42 %. Celková čiastka s poistením bola
stanovená sumou 8.735,40 eur. Žalobca sa so splácaním úveru dostal do omeškania, preto došlo k

predaju osobného motorového vozidla.

4. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 20Csp/64/2021 (ktorého obsah
súd oboznámil na pojednávaní konanom dňa 10.1.2024 a osobitne ponechal právnemu zástupcovi
žalovanej aj priestor na nahliadnutie do spisu) vyplynulo, že právny predchodca žalovanej (spoločnosť

VÚB Leasing, a.s.) sa domáhal od žalobcu zaplatenia istiny 1.244,16 eur s príslušenstvom. V priebehu
konania žalobkyňa v danej veci postúpila pohľadávku na spoločnosť Intrum Slovakia, s.r.o., pričom súd
uznesením č. k. 20Csp/64/2021-129 zo dňa 20.7.2022 pripustil, aby na miesto nej do konania vstúpila
menovaná spoločnosť. Rozsudkom č. k. 20Csp/64/2021-183 zo dňa 9.2.2023, právoplatným dňa
10.5.2023 súd žalobu o zaplatenie sumy 1.244,16 eur s príslušenstvom zamietol (výrok I.), žalovanému

nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). V bode 16. citovaného rozsudku súd konštatoval, že
uzavretiu zmluvy nepredchádzalo zisťovanie, na základe ktorého by právna predchodkyňa žalobkyne
mohla, navyše s odbornou starostlivosťou, posúdiť schopnosť žalovaného tento úver splácať. Z tohto
dôvodusaposkytnutýspotrebiteľskýúverpovažujezabezúročnýabezpoplatkov.Vbode17.citovaného
rozsudku súd ďalej uviedol, že žalovaný (spotrebiteľ) zaplatil na splátkach celkom 10.179,60 eur, čo pri

úvere poskytnutom vo výške 4.224,30 eur znamená, že ho preplatil až o 5.955,30 eur.

5. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že spor medzi žalobcom a žalovanou je spotrebiteľským
sporom, t.j. sporom medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovanou ako dodávateľom vyplývajúcim
a súvisiacim so spotrebiteľskou zmluvou o úvere. Medzi stranami nebolo sporné uzatvorenie kúpnej

zmluvy medzi spoločnosťou AUTO DISKONT s.r.o. a žalobcom dňa 31.5.2014 o kúpe motorového
vozidla a uzatvorenie zmluvy o úvere č. 120143316 medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou
Consumer Finance Holding, a.s., t.j. právnou predchodkyňou žalovanej, zastúpenej sprostredkovateľom
AUTO DISKONT s.r.o. dňa 31.5.2014. Medzi stranami bolo sporné, či je daný naliehavý právny záujemna požadovanom určení o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, resp. či má opodstatnenie žalobcom
navrhnuté určenie, či je uplatnené právo premlčané, či je zmluva o spotrebiteľskom úvere bezúročná a
bez poplatkov, či sa žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu a v akej výške.

6. Súd prvej inštancie žalobu o určenie, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. 120143316 zo dňa 31.5.2014 je bezúročný a bez poplatkov, považoval za
prípustnúvzmysle§137písm.d)CSP,atosodkazomna§11ods.4zákonaospotrebiteľskýchúveroch,
ktorý umožňuje spotrebiteľom pred súdom sa domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti

poskytnutého úveru žalobou. V prípade žalôb podľa § 137 písm. d) CSP naliehavý právny záujem
netreba preukazovať. S argumentáciou žalovanej, že z výsledku požadovaného určenia žalobca nemá
žiadnyekonomickýaniprávnyprospechsúdprvejinštancienesúhlasil,keďžeprávepožadovanéurčenie
predstavuje právny základ pre posúdenie dôvodnosti nároku o vydanie bezdôvodného obohatenia, teda
žalobca právny prospech z takéhoto určenia bez pochýb má. Napriek tomu, že súd už v odôvodnení
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 20Csp/64/2021-183 zo dňa 9.2.2023 konštatoval

bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, vzhľadom na subjektívnu záväznosť tohto rozsudku (žalovaná v
čase vyhlásenia rozsudku už nebola sporovou stranou, a preto pre ňu rozsudok záväzný nie je), ani táto
okolnosť nevylučuje požadované určenie v tomto konaní (nejde pritom ani o res iudicata).

7. Súd prvej inštancie sa ďalej vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovanou, ktorá mala

za to, že objektívna trojročná premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku uplynula najneskôr
dňa 1.3.2022, keďže posledná splátka bola zo strany žalobcu uhradená dňa 1.3.2019. Pokiaľ by aj
žalobca odvodzoval začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty odo dňa vydania rozhodnutia
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 20Csp/64/2021 zo dňa 9.2.2023, aj v takomto prípade
by bol nárok žalobcu premlčaný, nakoľko subjektívna premlčacia lehota môže plynúť iba v rámci

lehoty objektívnej. Súd prvej inštancie mal za to, že námietka premlčania nebola žalovaným dôvodne
vznesená. Súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cdo/268/2021 zo dňa 28.2.2022, v ktorom sa konštatuje nasledovné: „Vzhľadom na to, že podľa
rozsudku Súdneho dvora EU C-485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej
premlčacej lehote je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu

premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia (a to bez skúmania zavinenia). Dovolací súd
súčasne poukazuje na vecne správny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého vo vzťahu k aplikovaniu
10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd poukazuje na bod 42. v spojení
so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019, kde
Európska komisia uviedla, že č1. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity vykladať tak,
že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľa, ktorý uplatňuje svoj nárok
na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa z nekalej
zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť dokázať, že
veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa. ... V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/29/2021 najvyšší súd zvýraznil

špecifickosť situácie, vzniknutej a vyvolanej osobitosťou právnej úpravy spotrebiteľského práva, najmä
zák. č. 129/2010 Z.z. V podstatnom uviedol, že „[z]a skutkovú okolnosť (skutkové okolnosti), ktorá je
(sú) podstatná pre nadobudnutie vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,
kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, potrebnej pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby,
je podľa názoru dovolacieho súdu potrebné považovať skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá

(nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve. Bez tejto vedomosti
je spotrebiteľ v presvedčení, že jeho povinnosťou je (bolo) plniť zmluvne dohodnutý záväzok a splácať
dlh splátkami vo výške dohodnutej v zmluve, ktorej návrh riadne a podľa dôvery spotrebiteľa v súlade
so zákonom vypracoval veriteľ - dodávateľ ponúkajúci svoj produkt. Nestačí preto len predpokladať, že
oprávnená osoba skutkové okolnosti mohla vedieť, alebo sa ich mohla alebo mala dozvedieť, ak by

vynaložila potrebnú starostlivosť. Dovolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľova vedomosť o tom, že výška
splátok (resp. celého konečného dlhu zahŕňajúceho aj úroky a poplatky) je v úverovej spotrebiteľskej
zmluve uvedená nesprávne, je sama osebe skutkovou okolnosťou, nie okolnosťou právnou (zistenie o
rozpore takéhoto zmluvného dojednania so zákonom je len dôvodom nadobudnutia tejto vedomosti) ...
Otázku nadobudnutia skutočnej vedomosti spotrebiteľa o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom,

kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, nemožno oddeliť od ustálenia momentu, kedy spotrebiteľ túto
vedomosť získal. Ide totiž o to, či je možné pri každej zmluve o spotrebiteľskom úvere a u každého
spotrebiteľa automaticky usudzovať nadobudnutie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení len
na základe spotrebiteľovej dôkladnej znalosti obsahu zmluvy o úvere a povinnosti plnenia na účetveriteľa, čo by v podstate znamenalo prezumpciu jeho vedomosti o rozpore jej (niektorých) ustanovení
so zákonom ... Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a
teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov

zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v
tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.". Najvyšší súd SR v danej veci uzavrel, že „podstatnou skutkovou
okolnosťou, ktorú by sa mal spotrebiteľ dozvedieť, aby mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota,
je vedomosť o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Pri skúmaní momentu,
kedy spotrebiteľ nadobudol vyžadovanú skutočnú (preukázanú) vedomosť o tejto podstatnej skutkovej

okolnosti ... je potrebné si uvedomiť, že ide o subjektívny okamih, v ktorom sa spotrebiteľ dozvie také
skutkové okolnosti, ktoré mu umožnia uplatniť svoje práva v súdnom konaní žalobou o vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď sa jeho právo stalo nárokom (actio nata). Rozhodujúce nie je,
či možnosť dozvedieť sa tieto skutočnosti mal už skôr". ... V prejednávanom spore bolo potrebné
individualizovať, kedy žalobca nadobudol vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia
a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil“. Opierajúc sa o právny názor Najvyššieho súdu SR súd prvej

inštancie dospel k záveru, že právo žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia premlčané
nie je, keďže žaloba bola podaná v desaťročnej premlčacej dobe. Posledná splátka zo strany žalobcu
bola uhradená dňa 1.3.2019, žalobca vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia
a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil nadobudol z rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č. k. 20Csp/64/2021-183 zo dňa 9.2.2023 a žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia podal dňa

23.6.2023.

8. Súd prvej inštancie žalobu v časti určenia, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. 120143316 zo dňa 31.5.2014 uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou
Consumer Finance Holding, a.s. je bezúročný a bez poplatkov, považoval za dôvodnú. Zmluva

uzatvorená žalobcom a právnym predchodcom žalovanej dňa 31.5.2014 je zmluvou o spotrebiteľskom
úverevzmyslezákonaospotrebiteľskýchúveroch,pretožebolauzavretámedziprávnoupredchodkyňou
žalovanej ako právnickou osobou konajúcou v rámci predmetu svojho podnikania a žalobcom ako
fyzickou osobou, t.j. spotrebiteľom, ktorý pri jej uzatváraní nekonal v rámci predmetu svojho podnikania
alebo povolania. Základnou črtou spotrebiteľskej zmluvy je, že sa na ňu subsidiárne vzťahuje OZ.

Vychádzajúc zo zákona o spotrebiteľských úveroch musí predmetná zmluva obsahovať náležitosti
ustanovené v § 9 ods. 2. Pre spotrebiteľskú zmluvu je tiež charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje
do zmluvného vzťahu s dodávateľom, pričom nemá reálnu možnosť zmluvné podmienky individuálne
dojednať.

9. Súd prvej inštancie po preskúmaní spotrebiteľskej zmluvy dospel k záveru, že dohoda o úrokoch vo
výške 39 % ročne z poskytnutého úveru je neplatná, lebo sa prieči dobrým mravom. Úroková sadzba
dohodnutá v zmluve bola niekoľkonásobne vyššia než priemerná úroková sadzba porovnateľných
úverov v danom období. Z uvedeného dôvodu absentuje v zmluve náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm.
i) zákona o spotrebiteľských úveroch. Už len pre uvedený nedostatok zmluvy sa úver považuje za

bezúročný a bezpoplatkový. Na uvedenom konštatovaní nemení nič skutočnosť, že v deň uzavretia
zmluvy ešte nebolo účinné obmedzenie týkajúce sa najvyššej prípustnej odplaty (zákon č. 141/2014
Z.z. nadobudol účinnosť po uzavretí spotrebiteľskej zmluvy). Súd prvej inštancie mal za preukázané, že
výška úrokovej sadzby z obdobných úverov poskytovaných v rozhodnom období bola podľa Národnej
banky Slovenska za mesiac máj roku 2014 v priemere 10,71 %. Teda úroková sadzba dohodnutá v

zmluve bola niekoľkonásobne vyššia než priemerná úroková sadzba porovnateľných úverov v danom
období. Išlo tak o viac než 3-násobok (takmer 4-násobok) priemerných úrokových sadzieb, a preto súd
v časti dohodnutého úroku považoval zmluvu za neplatnú, v rozpore s dobrými mravmi. Na kategóriu
dobrých mravov treba osobitný dôraz klásť pri spotrebiteľských zmluvách. Pojem dobré mravy OZ
nedefinuje. Je tomu tak preto, lebo dobré mravy podliehajú spoločenskému vývoju, ale tiež preto,

že vo všetkých jednotlivostiach by bolo ťažké ich vystihnúť. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o
pravidláchmorálnehocharakteruvšeobecneplatnýchvdemokratickejspoločnosti,vktorejsauplatňujea
presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých
etickýchakultúrnychpravidielvspoločnostivšeobecneuznávaných.Činnosťnamierenúprotiuvedeným
pravidlám možno označiť za činnosť proti dobrým mravom. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi

je obsiahnutý aj v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 4 ods. 8 tohto
právneho prepisu predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými
mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a
ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predajivýrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní
dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť
zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Za dobré mravy vo všeobecnosti možno považovať

súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je častokrát
zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými
a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/151/2013 zo dňa 25.09.2013 a sp. zn. 3Co/114/2014
zo dňa 5.11.2014. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov,

ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím
k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Vychádzajúc z
vyššie uvedených úvah súd prvej inštancie považoval za rozporné s dobrými mravmi poskytnutie úveru
spotrebiteľovi za cenu prevyšujúcu o 100 % priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných
bankami.

10. Ďalším dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie vyhodnotil žalobcovi poskytnutý úver za bezúročný a
bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, je uvedenie nesprávnej
výšky ročnej percentuálnej miery nákladov. Podľa názoru súdu prvej inštancie suma na doplnkový
tovar a služby nemala byť súčasťou celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským
úverom. Žalobca už v predchádzajúcom konaní sp. zn. 20Csp/64/2021 o.i. argumentoval tým, že on

záujem o predmet financovania B (doplnkový tovar a služby) nemal, pričom nemal možnosť ovplyvniť
obsah zmluvy o úvere, keďže išlo o vopred pripravenú, formulárovú zmluvu. Preskúmaním predložených
listinných dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že kúpna zmluva obsahuje jasný prejav žalobcu
získať úver v konkrétnej výške 3.765,30 eur na dofinancovanie osobného automobilu. Avšak zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj predmet financovania B - doplnkový tovar a služby vo výške 459

eur, ktorý si spotrebiteľ nevymienil a nemal o nich záujem. Žalobca ako spotrebiteľ majúci záujem o
kúpu motorového vozidla v rámci jedného rokovania s predajcom o kúpnej zmluve s týmto subjektom
zároveň vystupujúcim aj ako sprostredkovateľ úveru pre žalovanú, uzavrel aj zmluvu o spotrebiteľskom
úvere bezpochyby s cieľom takto získanými peniazmi z úveru financovať časť kúpnej ceny motorového
vozidla, čo zmluvné strany v kúpnej zmluve odkazom na číslo úverovej zmluvy a uvedením výšky úveru

3.765,30 eur nespochybniteľne aj vyjadrili. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola uzavretá, zmluva
o spotrebiteľskom úvere svojou povahou pre žalobcu bezo sporu je preto zmluvou, ktorej predmet
sa realizuje len v spojení s inou zmluvou, ktorou v danom prípade je zmienená kúpna zmluva. Pre
priemerného spotrebiteľa, akým je aj žalobca, za bežných okolností je totiž podstatným práve kúpna
zmluva ako prvotný dokument, z ktorého jednoznačne vyplýva, že časť kúpnej ceny motorového vozidla

v rozsahu 3.765,30 eur bude financovaná jej vyplatením predajcovi práve z tohto úveru identifikovaného
číslom úverovej zmluvy, ktorý na tento účel má poskytnúť žalovaný ako veriteľ. Spotrebiteľovi, ktorý
pri dojednaní spotrebiteľského úveru vystupuje v slabšej pozícii v porovnaní s poskytovateľom úveru,
je potrebné v týchto vzťahoch v medziach zákona poskytnúť zvýšenú ochranu, keďže vzhľadom na
zložitosť problematiky dôveruje poskytovateľovi úveru. V danom prípade však došlo k zneužitiu tejto

dôvery spotrebiteľa pri dojednávaní spotrebiteľského úveru, ktorého predmetom je financovanie kúpy
motorového vozidla. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že ide o zmluvy vzájomne závislé (§ 52a ods. 2
OZ) a o viazaný spotrebiteľský úver (§ 15 zákona o spotrebiteľských úveroch). Súd prvej inštancie v tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoCsp/30/2021 zo dňa 23.2.2022.

11.Úvervcelejjehovýške,t.j.ajpredmetfinancovaniaBbolposkytovateľomúverupoukázanýpriamona
bankový účet samotného predávajúceho, teda žalobca s týmito peňažnými prostriedkami nedisponoval,
disponoval s nimi výlučne subjekt, s ktorým žalobca pri uzavretí zmlúv rokoval. Vzhľadom na to, že
kúpna zmluva so zmluvou o spotrebiteľskom úvere tvoria obchodný celok, bolo na žalovanej, pre ktorú
sprostredkovateľ úveru v jej mene konal a na ktorej účet úverové prostriedky boli poskytnuté, preukázať,

že plnenie aj v rozsahu sporných 459 eur bolo poskytnuté v prospech žalobcu výhradne na financovanie
konkrétneho tovaru alebo konkrétnej služby uvedenej v zmluve o jeho kúpe alebo o jej poskytnutí. Podľa
názoru súdu prvej inštancie ako nedostatočná sa javí argumentácia žalovanej, že nemala možnosť
ovplyvniť výber tovaru a služieb a hodnotiť ich cenu, pričom spotrebiteľ mal možnosť nekúpiť doplnkový
tovar a služby, a to vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, ako aj na skutočnosť, že v jej mene

konal ako sprostredkovateľ priamo predávajúci motorového vozidla AUTO DISKONT s.r.o., pričom
jeho nekalá obchodná praktika a nedostatočná informovanosť spotrebiteľa v tejto oblasti mu nemôže
byť na ujmu. Zmluvná podmienka poskytovania doplnkových služieb nepochybne predstavuje nad
primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože nezanedbateľne zvyšujejehonákladyspojenésúverombezzrejmejmateriálnejprotihodnoty.Vprejednávanejvecispotrebiteľský
úver mal byť použitý výhradne na účel financovania doplatku kúpnej ceny osobného automobilu a mal
predstavovať sumu 3.765,30 eur a nie na financovanie ďalších doplnkových služieb, ktoré spotrebiteľ

nechcel a nebol na ne ani len upozornený. Je neprípustné žiadať od žalobcu zaplatenie doplnkových
služieb, ktoré poskytnúť žalobca ako spotrebiteľ nechcel a nežiadal. Takéto služby v kúpnej zmluve v
súvislosti s predajom vozidla dohodnuté neboli vôbec. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie
zato, že doplatok kúpnej ceny vozidla vo výške 3.765,30 eur mal byť celkovou výškou poskytnutého
spotrebiteľského úveru. Nie je možné, aby poskytovateľ úveru premietal do istiny úveru akékoľvek pre

klienta, t.j. spotrebiteľa skryté povinné náklady na financovanie niečoho, čo spotrebiteľ nepožadoval.
Takýto postup je možné považovať za nekalú obchodnú praktiku. Žalovaná teda umelo navýšila sumu
úveru, pričom výška poskytnutého úveru je jedným zo základných vstupných parametrov pre výpočet
údaju RPMN. Keďže do istiny úveru je zahrnutý aj poplatok za doplnkové služby je celková výška
úveru uvedená nesprávne, s čím súvisí aj nesprávne uvedená výška RPMN, aj preto je potrebné úver
považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) v spojení s § 11 ods. 1 písm.

b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Pre výpočet RPMN sú dôležité vstupné parametre. V zmluve o
spotrebiteľskom úvere je uvedená RPMN v nesprávanej výške 39 % . Pokiaľ sa zohľadní skutočná výška
úveru 3.765,30 eur (zodpovedajúca doplatku kúpnej ceny za osobný automobil), ktorá bola žalobcovi
reálne vyplatená, pri celkovej čiastke na zaplatenie 8.735,40 eur, predstavuje správny údaj RPMN 39,87
%. Z toho vyplýva, že v zmluve uvedená RPMN je nižšia ako v skutočnosti.

12. Čo sa týka skúmania bonity žalobcu právnou predchodkyňou žalovanej pred poskytnutím
spotrebiteľského úveru, súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v právoplatnom
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 20Csp/64/2021-183 zo dňa 9.2.2023 a mal za to, že
žalovaná nepreukázala súdu, že postupovala s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti

žalobcu splácať poskytnutý úver. Žalovaná síce formálne niektoré úkony pred poskytnutím úveru
vykonala, zaobstarala základné informácie, avšak nie v dostatočnom rozsahu, pričom uvedené nesvedčí
o tom, že postupovala s odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity žalobcu. Aj keď zákon ukladá
spotrebiteľom povinnosť poskytnúť údaje umožňujúce posúdiť veriteľovi jeho schopnosť splácať úver,
nezbavuje to veriteľa jeho povinnosti údaje získané od spotrebiteľa v rámci možností preveriť. Veriteľ

musí náležite zisťovať schopnosť spotrebiteľa splácať úver a požadovať doklady k jeho tvrdeniam,
nemôže sa opierať iba o deklarované tvrdenia spotrebiteľa a následne musí veriteľ zistené skutočnosti
profesionálne vyhodnotiť.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je v

časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere č. 120143316 zo dňa 31.05.2014 uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou
Consumer Finance Holding, a.s. je bezúročný a bez poplatkov, dôvodná, preto súd žalobe v tejto časti
vyhovel (výrok I.).

14. Vychádzajúc z toho, že súd prvej inštancie považoval žalovanou poskytnutý úver za bezúročný a bez
poplatkov, žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V prejednávanej veci bol žalobcovi
reálne poskytnutý úver rovnajúci sa doplatku kúpnej ceny motorového vozidla vo výške 3.765,30 eur. Čo
sa týka uhradenej sumy rozhodnej pre výpočet bezdôvodného obohatenia, tú súd ustálil sumou 8.565,90
eur,t.j.bezakontácie,tedasumy1.613,70eur,keďžezaplatenietejtosumy(t.j.akontácie)nepredstavuje

bezdôvodné obohatenie ani za situácie, že uvedenú časť kúpnej ceny uhradil žalobca. Jedná sa tu totiž
o typický obsah leasingovej zmluvy, keď je predmet leasingu nadobúdaný do vlastníctva leasingového
prenajímateľa a leasingový nájomca ho má právo užívať (a po uplynutí dojednanej doby odkúpiť) s tým,
že pri nadobúdaní zaplatí časť kúpnej ceny (akontáciu) leasingový nájomca a zvyšok kúpnej ceny zaplatí
leasingový prenajímateľ s tým, že leasingový nájomca tento zvyšok kúpnej ceny splatí ako poskytnutý

úver. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
6CoCsp/3/2021 zo dňa 29.7.2021, ktorý bol preskúmaný aj Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn.
4Cdo/78/2022 zo dňa 30.11.2022. Súd prvej inštancie vychádzal z predloženej platobnej histórie, ako aj
zo zhodného tvrdenia strán, že žalobca uhradil spolu sumu 10.179,60 eur, ktorá bez akontácie 1.613,70
eur činí sumu 8.565,90 Eur. Keďže súd prvej inštancie ustálil, že je potrebné úver vyhodnotiť ako

bezúročný bez poplatkov, potom sa žalovaná na úkor žalobcu bezdôvodne obohatila o sumu 4.800,60
eur (zaplatená suma 8.565,90 eur - 3.765,30 eur ako doplatok kúpnej ceny vozidla, ktorú mal žalobca
zaplatiť bez zarátania doplnkovej služby, ktorá je nedôvodná). Z uvedeného dôvodu, súd prvej inštancie
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.800,60 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku(výrok II.). Keďže žalobca v konaní žiadal priznať 5.995,30 eur, súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
(výrok III.).

15. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.
V konaní mal žalobca úspech v rozsahu 80,07 % (pri žalovanej celkovej sume 5.995,30 eur a priznanej
sume 4.800,60 eur) a žalovaná 19,93 %. Čistý úspech žalobcu tak predstavuje 60,14 %.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. vo veci samej a závislom výroku IV. o trovách

konania podala odvolanie žalovaná s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie (v
odvolaním napadnutom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, alt. ho zmenil a žalobu zamietol. Odvolanie odôvodnila právne § 365 ods. 1 písm. f)
a h) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
Žalovaná nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nie je možné žalobcom uplatnený

nárok považovať za premlčaný, nakoľko na daný prípad je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu
premlčaciulehotu.Žalovanámázato,žežalobcomuplatnenýnárokjepotrebnépovažovaťzapremlčaný
v celom rozsahu, a to vo všeobecnej trojročnej objektívnej premlčacej lehote. Z prehľadu splátok
a úhrad, ktorý žalovaná priložila ku svojmu vyjadreniu k žalobe vyplýva, že posledná splátka bola
zo strany žalobcu uhradená dňa 1.3.2019. Objektívna premlčacia lehota na uplatnenie predmetného

nároku tak uplynula najneskôr dňa 1.3.2022. Nesprávna aplikácia 10-ročnej premlčacej lehoty zo
strany konajúceho súdu, vyplýva z konštantnej judikatúry, a to predovšetkým z uznesenia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018, podľa ktorého: „Žalovaný musí preukázať, že
v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V
prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná

všeobecná trojročná objektívna lehota... Tu dovolací súd konštatuje, že samotné všeobecné skutočnosti
(fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania
úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe
nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa).“. Žalovaná má za to,
že zo strany konajúceho súdu došlo k nesprávnej aplikácií príslušných ustanovení právnych noriem,

čo malo za následok vydanie rozhodnutia v rozpore so zákonom. Ani odvolanie sa na spotrebiteľský
charakter úverovej zmluvy nemá samo o sebe za následok aplikáciu 10-ročnej premlčacej doby. Na
jej aplikáciu je potrebné, v súlade s príslušnými ustanoveniami OZ a ustálenou judikatúrou, preukázať
úmysel žalovaného sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť. Takýto úmysel však nebol počas celého
konania nie len že preukázaný, ale ani len tvrdený. Žalovaná zároveň poukázala na bod 56 rozhodnutia

Súdneho dvora EÚ C-485/19, na ktoré poukázal aj konajúci súd a kde tento uviedol: „V prvom rade,
pokiaľ ide o námietku premlčacej lehoty voči žalobám podaným spotrebiteľmi na uplatnenie práv, ktoré
im vyplývajú z práva Únie, je potrebné uviesť, že takéto pravidlo nie je samo osebe v rozpore so
zásadou efektivity, pokiaľ jeho uplatnenie v praxi neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje výkon práv
priznaných osobitne smernicami 93/13 a 2008/48.“, ako aj na bod 57 tohto rozhodnutia: „Súdny dvor

už totiž uznal, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a že stanovenie primeraných lehôt na podanie
žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty je zlučiteľné s právom Únie (rozsudky z 9. júla 2020,
Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a C-699/18, EU:C:2020:537, bod 56, ako aj
zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C-224/19 a C-259/19, EU:C:2020:578,
bod 82, ako aj citovanú judikatúru).“. Žalobca mal možnosť podať žalobu o vydanie bezdôvodného

obohatenia vo všeobecnej objektívnej 3-ročnej premlčacej lehote. K uplatneniu uvedeného práva mu nič
nebránilo. Navyše pokiaľ sa o bezdôvodnom obohatení mal údajne dozvedieť na základe rozhodnutia
sp. zn. 20Csp/64/2021, túto mal možnosť podať už skôr.

17. Žalovaná ďalej namietala posúdenie výšky úrokovej sadzby zo strany súdu prvej inštancie. Výška

úrokovej sadzby nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná. Jediné obmedzenie vzťahujúce sa
vo svojej podstate aj na výšku úrokovej sadzby možno badať v ustanovení § 1 ods. 4 v spojení s §
1a ods. 1, prvá veta nariadenia vlády SR č. 87/1995, ktoré stanovuje kritéria pre určenie najvyššej
prípustnej odplaty za poskytnutie úveru. Podľa § 1 ods. 1 tohto nariadenia odplatu úveru tvoria
predovšetkýmúroky,poplatkyaakékoľvekinéodplatnéplneniaaleboinénáklady,dohodnutépripodpise

spotrebiteľskej zmluvy. V zmluve o úvere je pritom priemerný súčet týchto nákladov označený pod
pojmom RPMN. Úroková sadzba dohodnutá v zmluve o úvere uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou
predstavuje jedinú odplatu, ktorá bola medzi stranami sporu dohodnutá. Žalovaná teda od žalobcu
nepožadovala žiadne ďalšie poplatky, či iné plnenia súvisiace s poskytnutým úverom, hoci na to malapodľa zákona nárok. Uvedená skutočnosť vyplýva aj zo znenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (časť:
Spôsob financovania), z ktorého je zrejmé, že sa výška úrokovej sadzby rovná výške RPMN. V súlade
s uvedenými ustanoveniami nesmie najvyššia prípustná odplata prevyšovať dvojnásobok priemernej

RPMN pri obdobnom úvere alebo pôžičke stanovenej pre jednotlivé typy spotrebiteľských úverov
naposledy v čase predchádzajúcom uzavretiu zmluvy. Zmluva o spotrebiteľskom úvere bola medzi
stranami sporu uzatvorená dňa 31.5.2014. Maximálna výška odplaty pri uvedenom úvere dojednanom
na 1-5 rokov predstavuje hodnotu 28,42 %, dvojnásobok tak predstavuje 56,84%. V predmetnej zmluve
o spotrebiteľskom úvere bola maximálna výška odplaty dojednaná v hodnote 39 %, je tak zrejmé, že

takto dojednaná odplata je v súlade so zákonom, a preto aj v súlade s dobrými mravmi. Žalovaná v tejto
súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/191/2022 zo dňa 26.10.2023.
Tým, že odvolací súd priznal ustanoveniu § 3 ods. 1 OZ a inštitútu dobrých mravov väčšiu váhu, než
mu v konfrontácii s jasnými a z hľadiska obsahu dispozície právnej normy pochybnosti nevzbudzujúcimi
ustanoveniami § 53 ods. 6 OZ v spojení s § 1a ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. prináležala,
zásadne poprel účel a význam príslušných ustanovení. Pokiaľ súdy v preskúmavanej veci vyhodnotili

odplatu za poskytnutý spotrebiteľský úver ako rozpornú s dobrými mravmi napriek skutočnosti, že
bola dohodnutá v zákonom stanovených mantineloch, vo svojich dôsledkoch nenaplnili ústavnoprávnu
požiadavku vyplývajúcu z princípu právnej istoty, a to legitímnu predvídateľnosť postupov súdu a práva.

18. Vo vzťahu k posúdeniu výšky RPMN žalovaná poukázala na § 2 písm. i) a § 19 ods. 2 zákona

o spotrebiteľských úveroch. Inštitút RPMN nemá žiadny iný zmysel než ten, aby spotrebiteľ dokázal
porovnať reálnu cenu produktov na finančnom trhu. Zmyslom RPMN je dať na jednu stranu všetko to,
čo spotrebiteľ dostáva a na druhú stranu všetko to, čo dáva navyše oproti tomu, čo dostal. RPMN nie
je nič iné než vyjadrenie ceny peňazí u konkrétneho poskytovateľa úverov. Podľa § 19 ods. 2 poslednej
vety zákona o spotrebiteľských úveroch, ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere použijú sa

na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov celkové náklady spotrebiteľa (podľa prvej vety) s
výnimkou iných skutočných nákladov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť predávajúcemu, okrem kúpnej
ceny za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb. Cena za doplnkový tovar vo výške 459 eur je cena
tovaru a služieb, ktorá „skončila“ u tretích osôb (rovnako ako kúpna cena za auto), a to na základe
pokynu spotrebiteľa. Táto suma teda neskončila v rukách spotrebiteľa, a preto patrí do celkovej čiastky

(rovnako ako istina úveru za kúpu auta), ale celkom určite nepatrí do nákladov spotrebiteľa. Doplnkový
tovar a služby boli financované rovnako ako kúpa auta – poskytnutím istiny úveru. Nákladom úveru je
len úrok, ktorým veriteľ túto časť úveru úročí. Žalovaná pri svojom postupe pri výpočte RPMN postupuje
správne, pričom súd prvej inštancie vec nesprávne prácne posúdil. Žalovaná poukázala na to, že veriteľ
neponúka doplnkový tovar a služby ako povinnú súčasť kúpnej zmluvy a teda aj úverového financovania.

Spotrebiteľ mal možnosť uzavrieť kúpnu zmluvu výlučne na tovar A, teda na osobný automobil. Tovar
a službu B kupovať, resp. financovať nemusel. Vzhľadom na to, že doplnkový tovar a služby nie sú
podmienkou získania spotrebiteľského úveru a ani ich spotrebiteľ nemusí zaplatiť v súvislosti so zmluvou
o spotrebiteľskom úvere, nevstupujú tieto do výpočtu RPMN na strane celkových nákladov a hodnota
RPMN je v predmetnej spotrebiteľskej zmluve uvedená v správnej výške 39 %.

19. Ku skúmaniu bonity žalovaná uviedla, že v konaní preukázala, že z jej strany došlo k splneniu
povinností, ktoré jej zákon vo vzťahu ku skúmaniu schopnosti spotrebiteľa splácať poskytnutý úver
ukladá. Žalovaná vykonala dopyt do úverového registra, konkrétne NRKI – nebankový register
klientskych informácií. Zo správy vyplynulo, že žalobca nemal v registri záznamy o iných úveroch.

Výsledkom posúdenia schopnosti splácať a porovnania príjmov žalobcu vo výške 1000 eur a jeho
výdavkov (100+198,09+90,42)=388,51 eur bolo zistenie, že žalobcovi ostalo k dispozícii ešte 611,49 eur.
Keďže výsledok posúdenia schopnosti splácať bol kladný - žiadosť žalobcu bola schválená. Žalovaná v
súlades§7ods.2zákonaospotrebiteľskýchúverochpožiadalaspotrebiteľa–žiadateľaospotrebiteľský
úver, aby uviedol úplne, presne a pravdivo informácie o výške jeho skutočného reálneho príjmu, o zdroji

jeho príjmov, rodinnom stave, počte vyživovaných detí. Pri skúmaní schopnosti spotrebiteľa splácať
poskytnutý úver je dôležitá súčinnosť spotrebiteľa, nakoľko veriteľ poskytujúci finančné prostriedky nemá
akým iným spôsobom zistiť všetky údaje, ktoré mu zákon pri posúdení bonity ukladá. Uvedené sa
vzťahuje predovšetkým na jeho výdavky, ktoré v čase poskytnutia úveru má. Pokiaľ však spotrebiteľ
veriteľovi neposkytne dostatočnú súčinnosť, prípadne sa rozhodne svoje výdavky zamlčať, nemôže

byť táto skutočnosť na ťarchu veriteľa, ktorý v danom prípade nemá inú možnosť ako tieto výdavky
zistiť. Žalovaná skúmala všetky výdavky, ktoré sú pre ňu zistiteľné, a to predovšetkým nahliadnutím
do príslušných registrov. Žalovaná vykonal dopyt do úverového registra, pričom žalobca žiadne splátky
iných úverov nemal. Okrem týchto výdavkov žalovaná vzala do úvahy aj ďalšie zo strany žalobcuuvedené výdavky (100 eur) a okrem týchto taktiež vychádzala z prezumpcie životného minima (198,09
eur + 90,42 eur). Úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov iba v prípade hrubého porušenia
povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom o hrubé porušenie povinnosti ide

iba v prípade, ak veriteľ posúdi schopnosť splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch
a rodinnom stave spotrebiteľa, k čomu v tomto prípade nedošlo.

20. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na
to, že v rozsudku sp. zn. 20Csp/64/202l Okresný súd Dunajská Streda zamietol žalobu o zaplatenie

sumy 1.244,16 eur s príslušenstvom. V rámci daného rozsudku sa súd vyjadril k RPMN, ku skúmaniu
bonity, k úrokovej sadzbe a vyhlásil daný úver za bezúročný a bezpoplatkový. Žalobkyňa v danej
veci Intrum Slovakia s.r.o, ktorá sa stala stranou sporu na základe uznesenia zo dňa 20.7.2022
namiesto právneho nástupcu VÚB a.s., nepodala v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Žalobca
má za to, že v danej veci sa už právoplatne rozhodlo a úver je preto nutné považovať za bezúročný
a bezpoplatkový, a to aj s prihliadnutím na to, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom

úvere neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Súd
vo svojom rozhodnutí na základe dokazovania usúdil, že žalobca úver preplatil o 5.930 eur. Ďalej vo
svojom rozhodnutí konštatoval, že úroková sadzba úveru 39 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi
podľa § 3 ods. 1 OZ a z toho dôvodu v zmysle § 39 OZ je v tejto časti zmluva o spotrebiteľskom
úvere neplatná. Zmluva tiež obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky. Žalobca ďalej uviedol, že

aj RPMN bola uvedená nesprávne, čo má za následok, že úver bol bezúročný bezpoplatkový. V
danom prípade všetko čo si veriteľ ponechal navyše predstavuje bezdôvodné obohatenie. Vo vzťahu
k námietke premlčania žalobca poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn 5Cdo/29/2021
a sp. zn. 7Cdo/268/2021 zo dňa 28.2.2022. Podľa Rozhodnutia Najvyššieho Sudu ČR z 30.4.2002 sp.
zn. 33Odo/477/200l pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej lehoty na uplatnenie práva na náhradu

škody v zmysle OZ je rozhodné, kedy sa poškodený dozvie o už vzniknutej škode (teda nie len o
protiprávnom úkone či o škodovej udalosti) a kto za ňu zodpovedá. Pri posúdení, kedy sa poškodený
dozvedel o škode, je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode
(nielen z predpokladanej vedomosti o tejto škode). Žalobca poukázal na to, že o vzniknutej škode sa
dozvedel rozhodnutím súdu (vo veci sp. zn. 20Csp/64/2021). V uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6MCdo/9/2012 zo 16.1.2013 bol prijatý záver, že ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a
je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Uviedol, že rešpektovanie princípu
ignorantia iuris non excusat v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať
v najvyššej možnej miere. Jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len
výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu platí, že

v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp
ochrany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto
oblasti mu nemôže byť na ujmu.

21. Žalovaná v podaní zo dňa 27.3.2024 zotrvala na ňou podanom odvolaní. Uviedla, že žalobca svoje

vyjadrenie zameral na konanie, ktoré bolo voči žalobcovi vedené spoločnosťou Intrum Slovakia, s.r.o.,
v rámci ktorého sa táto spoločnosť domáhala zaplatenia sumy 1.244,16 eur predstavujúcej neuhradené
splátky úveru. Rozsudok vydaný v tomto konaní ale nemá vo vzťahu k žalovanej žiadnu relevanciu z
dôvodu jeho subjektívnej záväznosti. Žalovaná totiž nebola účastníčkou predchádzajúceho konania, z
čoho vyplýva, že jej nebola daná možnosť sa účinne brániť, resp. uplatňovať prostriedky procesného

útoku a procesnej obrany vo vzťahu k uplatňovanému nároku. V neposlednom rade predmetom
predchádzajúceho konania bol nárok odlišný od nároku uplatnenému v tomto konaní.

22. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 6.5.2024 uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn.
20Csp/64/2021 prvotne vystupovala spoločnosť VÚB leasing, a.s. a neskôr jej právny nástupca -

spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. To, že Všeobecná úverová banka, a.s. postúpila pohľadávku
na spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o. podľa žalobcu nič nemení na skutočnosti, že daný úver bol
vyhlásený za bezúročný a bezpoplatkový. Žalobca za nepravdivé označil tvrdenie, že žalovanej nebolo
umožnené sa v konaní brániť, keďže zmluvný vzťah, z ktorého požadovaný nárok (na vrátenie
bezdôvodného obohatenia) vznikol, bol so žalovanou a nie s Intrum Slovakia s.r.o.

23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), poskonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľkapoužila
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

24. Predmetom konania v prejednávanej veci je žaloba, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že

spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanou je bezúročný a bez poplatkov a zaplatenia istiny 5.995,30 eur
titulom bezdôvodného obohatenia.

25. Súd prvej inštancie výrokom I. napadnutého rozsudku určil, že spotrebiteľský úver poskytnutý na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 120143316 zo dňa 31.5.2014 uzatvorenej medzi žalobcom
a spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. je bezúročný a bez poplatkov; výrokom II. žalovanej

uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.800,60 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku;
výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom IV. rozhodol o náhrade trov konania.

26. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
vovýrokochI.aII.atiežvzávislomvýrokuIV.onáhradetrovkonania.OdvolanievočivýrokuIII.rozsudku

súdu prvej inštancie podané nebolo.

27. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

28. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

29. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie
z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľky uvedených v odvolaní a
dospelkzáveru,žeodvolaniežalovanejniejeopodstatnenéapreskúmavanýrozsudokjevecnesprávny.

Na základe skutočností uvedených v odvolaní nemožno urobiť záver o vadách rozsudku súdu prvej
inštancie, ktoré namietala odvolateľka v ňou podanom odvolaní, keďže súd prvej inštancie daný spor
z pohľadu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a nepremlčaní uplatneného nároku správne právne
posúdil, použil pritom relevantné právne normy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený
skutkový stav a z preukázaných skutkových okolností vyvodil zodpovedajúce právne závery.

30. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu posudzovanej zmluvy o úvere je bez pochýb zrejmé,
že na právny vzťah založený predmetnou zmluvou medzi žalobcom a žalovanou (resp. i jeho
právnou predchodkyňou), je nutné aplikovať príslušné ustanovenia § 52 a násl. OZ zaoberajúce sa
problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa a súčasne je nutné podriadiť

predmetný zmluvný vzťah právnemu režimu osobitnej právnej normy upravujúcej spotrebiteľské úvery,
a to zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd poznamenáva, že právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi
žalobcom a žalovanou, ako vzťahu spotrebiteľského vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ani samotnou žalovanou v odvolaní namietané nebolo.

31. Vo vzťahu k námietke premlčania odvolací súd poukazuje na bod 20. odôvodnenia napadnutého
rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že k premlčaniu nedošlo s poukazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2021 zo dňa 28.2.2022 (R 15/2022). Najvyšší súd SR
v uvedenom rozhodnutí o. i. konštatoval, že vzhľadom na to, že podľa rozsudku Súdneho dvora

EÚ C - 485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej lehote,
je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu
na vydanie bezdôvodného obohatenia (a to bez skúmania zavinenia). Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie, že právo žalobcu domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia
premlčané nie je, keďže žaloba bola podaná v desaťročnej premlčacej lehote. Splatnosť prvej splátky

v zmluve o úvere bola dohodnutá k 15.6.2014, posledná splátka zo strany žalobcu bola uhradená dňa
1.3.2019, žalobca vedomosť o tom, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jeho
úkor bezdôvodne obohatil nadobudol z rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 20Csp/64/2021-183 zo dňa9.2.2023, pričom žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia podal dňa 23.6.2023. Žalobou uplatnený
nárok teda nie je premlčaný ani v objektívnej, ani v subjektívnej premlčacej dobe.

32. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, žalobca dňa 31.5.2014 uzatvoril s predávajúcou
spoločnosťou AUTO DISKONT s.r.o. kúpnu zmluvu s predmetom kúpy motorového vozidla značky BMW
3. Kúpna cena v časti E. zmluvy bola stanovená sumou 5.379 eur, pričom časť kúpnej ceny vo výške
1.613,70 eur bola predávajúcemu zaplatená v hotovosti pri podpise tejto zmluvy a zvyšná časť kúpnej
ceny vo výške 3.765,30 eur mala byť v zmysle zmluvy predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru

na základe zmluvy o úvere č. 120143316 uzatvorenej medzi kupujúcim a obchodnou spoločnosťou
Consumer Finance Holding, a.s., t.j. právnou predchodkyňou žalovanej. V deň uzatvorenia kúpnej
zmluvy, t.j. dňa 31.5.2014 spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., zastúpená sprostredkovateľom
AUTO DISKONT s.r.o., uzavrela so žalobcom „Zmluvu a zmluvu o zabezpečení“ č. 120143316, ktorej
predmetom bolo poskytnutie úveru žalobcovi na financovanie kúpy osobného ojazdeného motorového
vozidla s dohodnutou kúpnou cenou 5.379 eur - predmet financovania A, ako aj predmet financovania B -

doplnkový tovar a služby: balíček povinnej výbavy (48 eur), príprava vozidla k predaju a služby (191 eur),
carlife agrance (220 eur) s dohodnutou kúpnou cenou 459 eur. Úver mal byť podľa zmluvy žalobcovi
poskytnutý vo výške 4.224,30 eur, pričom mesačné splátky splatné vždy k 15. dňu v mesiaci (v počte 60)
činili (bez poistenia) 145,59 eur. Ďalej bol dojednaný termín konečnej splatnosti 05/2019, ročná úroková
sadzba 39 %, RPMN 39 % a priemerná RPMN 28,42 %. Celková čiastka s poistením bola stanovená

sumou 8.735,40 eur.

33. Žalobca ako spotrebiteľ majúci záujem o kúpu motorového vozidla v rámci jedného rokovania s
predajcom o kúpnej zmluve s týmto subjektom zároveň vystupujúcim aj ako sprostredkovateľ úveru
pre právnu predchodkyňu žalovanej uzavrel aj zmluvu o spotrebiteľskom úvere bezpochyby s cieľom

takto získanými peniazmi z úveru financovať časť kúpnej ceny motorového vozidla, čo zmluvné strany v
kúpnej zmluve odkazom na číslo úverovej zmluvy a uvedením výšky úveru 3.765,30 nespochybniteľne
aj vyjadrili. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých bola uzavretá, zmluva o spotrebiteľskom úvere svojou
povahou pre žalobcu bezo sporu je preto zmluvou, ktorej predmet sa realizuje len v spojení s inou
zmluvou, ktorou v danom prípade je zmienená kúpna zmluva. Pre priemerného spotrebiteľa, akým je aj

žalobca, za bežných okolností je totiž podstatným práve kúpna zmluva ako prvotný dokument, z ktorého
jednoznačne vyplýva, že časť kúpnej ceny motorového vozidla v rozsahu 3.765,30 eur bude financovaná
jej vyplatením predajcovi práve z tohto úveru identifikovaného číslom úverovej zmluvy, ktorý na tento
účel má poskytnúť žalovaná, resp. v danom prípade jej právna predchodkyňa ako veriteľ. Súd prvej
inštancie po skutkovej i právnej stránke preto správne uzavrel, že ide o zmluvy vzájomne závislé (§ 52a

ods. 2 OZ), o viazaný spotrebiteľský úver (§ 15 zákona o spotrebiteľských úveroch), t. j. zmluvu, v ktorej
spotrebiteľský úver v danom prípade sa dojednal výhradne na financovanie zmluvy o kúpe konkrétneho
tovaru, pričom kúpna zmluva a zmluva o spotrebiteľskom úvere tvoria obchodný celok. O tejto jednote
svedčí aj koncipovanie samotnej kúpnej zmluvy, v zmysle ktorej zvyšok kúpnej ceny v rozsahu 3.765,30
eur predávajúcemu bude zaplatený prostredníctvom úveru na základe zmluvy č. 120143316 uzatvorenej

medzi žalobcom ako kupujúcim a obchodnou spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s., a to priamo
na bankový účet predávajúceho.

34. Spotrebiteľovi, ktorý pri dojednaní spotrebiteľského úveru vystupuje v slabšej pozícii v porovnaní
s poskytovateľom úveru, je potom potrebné v týchto vzťahoch v medziach zákona poskytnúť zvýšenú

ochranu, keďže vzhľadom na zložitosť problematiky dôveruje poskytovateľovi úveru. V danom prípade
však došlo k zneužitiu tejto dôvery spotrebiteľa pri dojednávaní spotrebiteľského úveru, ktorého
predmetom je financovanie kúpy motorového vozidla. Tento viazaný úver v celej jeho výške (t. j.
aj predmet financovania B predstavujúci sumu 459 eur) bol totiž poskytovateľom úveru poukázaný
priamo na bankový účet samotného predávajúceho, t. j. žalobca s týmito peňažnými prostriedkami

nedisponoval, disponoval s nimi výlučne subjekt, s ktorým žalobca pri uzavretí zmlúv rokoval. Vzhľadom
na to, že kúpna zmluva so zmluvou o spotrebiteľskom úvere tvoria obchodný celok, bolo na žalovanej,
pre ktorú sprostredkovateľ úveru v jej mene konal, preukázať, že plnenie aj v rozsahu sporných
459 eur bolo poskytnuté v prospech žalobcu výhradne na financovanie konkrétneho tovaru alebo
konkrétnej služby uvedenej v zmluve o jeho kúpe alebo o jej poskytnutí, ktorá spolu so zmluvou o

úvere tvoria jeden obchodný celok. Nešlo teda o dôkaznú povinnosť žalobcu preukázať, že o predmet
financovania B žalovanú nežiadal. Práve naopak, bolo povinnosťou žalovanej preukázať, že taká
jednota, aká existuje medzi kúpnou zmluvou, predmetom ktorej bolo motorové vozidlo, a zmluvou
o spotrebiteľskom úvere č. 120143316, ktorou sa mala financovať časť kúpnej ceny 3.765,30 eur(predmet financovania A), existuje aj vo vzťahu k predmetu financovania B, pretože inak vo vzťahu k
tomuto doplnkovému tovaru a službám takáto jednota zjavne absentuje. Vzhľadom na to, že odvolateľka
existenciu takejto dohody nepreukázala, neuniesla dôkazné bremeno. Úverovú zmluvu podpisovala

právna predchodkyňa žalovanej v zastúpení predávajúcim, preto za týchto okolností musela právna
predchodkyňa žalovanej, konajúca prostredníctvom predávajúceho, pri uzatváraní úverovej zmluvy
vedieť o okolnostiach dojednania viazanej kúpnej zmluvy a jej obsahu, teda aj o tom, v akej výške
čerpania úveru mal žalobca záujem si dojednanú kúpnu cenu prostredníctvom úveru dofinancovať a v
súlade s tým mala postupovať aj pri koncipovaní úverovej zmluvy.

35. Pri sledovaní skutočného záujmu spotrebiteľa, vychádzajúc z obsahu kúpnej zmluvy, je zrejmé, že
kúpna cena konkrétne špecifikovaného automobilu, ako predmetu kúpy, bola dojednaná vo výške 5.379
eur, pričom priamo v kúpnej zmluve je uvedené, že časť kúpnej ceny v sume 1.613,70 eur žalobca
ako kupujúci uhradil predávajúcemu v hotovosti pri podpise zmluvy a zvyšná časť kúpnej ceny vo
výške 3.765,30 eur mala byť predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru na základe (v kúpnej

zmluve presne identifikovanej ) zmluvy o úvere č. 120143316. Kúpna zmluva tak obsahuje jasný a
určitý prejav vôle žalobcu získať úver v konkrétnej výške 3.765,30 eur, nakoľko žiadne iné poplatky
spojené s predmetom kúpy z predmetnej kúpnej zmluvy nevyplývajú. Uvedená suma 3.765,30 eur tak
mala byť v zmysle zmluvných dojednaní v kúpnej zmluve, a teda prejavenej vôle kupujúceho, výškou
úveru, no v zmluve o úvere je už uvedená iná výška úveru, a to 4.224,30 eur (navýšená o Predmet

financovania B). Nakoľko si žalobca doplnkový tovar a služby osobitne nevyjednal, je možné stotožniť
sa so záverom súdu prvej inštancie, že uvedeným postupom došlo k umelému navýšeniu sumy úveru.
V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia úverovej zmluvy je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere celková výška
poskytnutého úveru. Táto bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená v nesprávnej výške, pričom

absencia, resp. nesprávny údaj o celkovej výške poskytnutého úveru je sankcionovaný bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťouposkytnutéhoúveruvzmysle§11ods.1písm.b)zákonaospotrebiteľskýchúveroch.

36. Odvolací súd tak z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, ako aj s poukazom na
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/61/2014 zo dňa 26.8.2015 konštatuje, že pri uzatváraní

aj posudzovanej úverovej zmluvy, ako vzájomne závislej zmluvy od kúpnej zmluvy, postupoval
sprostredkovateľ pôvodného veriteľa postupom, ktorý nie je súladný so spotrebiteľským právom a ktorý
bol vyhodnotený ako nekalá obchodná praktika. Vzájomné prepojenie kúpnej zmluvy a zmluvy o úvere
a nutnosť ich spoločného posudzovania zdôraznil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutiach sp. zn. 5 Sžo
21/2013 zo dňa 30.4.2014 a sp. zn. 8 Sžo 2/2013 zo dňa 23.1.2014.

37. Ako už bolo uvedené vyššie, právna predchodkyňa žalovanej navýšila sumu úveru o náklady za
tovar a služby, ktoré si žalobca nevyžiadal a nemal o ne záujem. Ak právna predchodkyňa žalovanej
zahrnula do istiny úveru aj poplatky súvisiace s predmetom financovania B, teda už vstupné údaje
relevantné pre výpočet RPMN neboli správne, logickým dôsledkom je aj nesprávny údaj o výške

RPMN poskytnutého úveru. Pokiaľ sa odvolateľka v odvolaní dožaduje aplikácie ustanovenia § 19 ods.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd poznamenáva, že odvolateľkou citované znenie
poslednej vety § 19 ods. 2 v čase uzatvorenia posudzovaných zmlúv ešte v právnej úprave zákona o
spotrebiteľských úveroch nebolo a neskoršie znenie tohto ustanovenia tak súd prvej inštancie aplikovať
retrospektívne ani nemohol. Súd prvej inštancie správne aplikoval na daný skutkový stav právnu

úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch platnú a účinnú v čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy o
viazanom spotrebiteľskom úvere. Správne sú tiež závery súdu prvej inštancie, že pokiaľ v posudzovanej
spotrebiteľskej úverovej zmluve pri výpočte RPMN sa vychádzalo z úveru vo vyššej sume (4.224,30
eur), než aký v prospech žalobcu reálne bol poskytnutý (3.765,30 eur) v danej úverovej zmluve RPMN
je uvedená nesprávne. Odvolací súd preto dospel k záveru, že právnou predchodkyňou žalovanej

poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov okrem už vyššie konštatovaného dôvodu absencie
správneho údaju o celkovej výške poskytnutého úveru navyše aj v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) v spojení s
§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch (citovaných súdom prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku), keďže v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne vypočítaná
ročná percentuálna miera nákladov.

38. Žalovaná v odvolaní zároveň namietala záver súdu prvej inštancie ohľadom rozporu úrokovej sadzby
s dobrými mravmi. Žalovaná odvolanie v tejto časti odôvodnila s poukazom na § 1a a § 1 ods. 4
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré ust. ale v čase uzavretia zmluvy neboli účinné. Pri absenciitejto právnej úpravy súd prvej inštancie správne posúdil rozpor úrokovej sadzby s dobrými mravmi
s prihliadnutím na § 3 ods. 1 a § 39 OZ, pričom žalovaná nespochybnila skutkový záver súdu prvej
inštancie o výške úrokovej sadzby z obdobných úverov poskytovaných v rozhodnom období. Úroková

sadzba dohodnutá v úverovej zmluve bola pritom niekoľkonásobne vyššia než priemerná úroková
sadzba porovnateľných úverov v danom období, išlo o viac než 3-násobok priemerných úrokových
sadzieb, a preto súd prvej inštancie v časti dohodnutého úroku správne považoval zmluvu za neplatnú
pre rozpor s dobrými mravmi. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo/26/2011 zo dňa 26.4.2012 (v danej veci súd zistil, že úroková miera dohodnutá

medzi účastníkmi konania v zmluvách o pôžičke podstatne prevyšovala obvyklú úrokovú mieru a z tohto
zistenia vyvodil právny záver o neplatnosti takýchto ujedaní pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39
OZ). Z uvedeného dôvodu dospel súd prvej inštancie v prejednávanej veci k správnemu záveru, že
v predmetnej úverovej zmluve absentuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských
úveroch.

39. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky
nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť
právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza

spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii
je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany

tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný
skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak,
aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom

informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej
zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré
ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch,
zákonodarcavprospechochranyspotrebiteľapreferovalaždotakejmiery,žeichneuvedenievpísomnej
forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý

nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Princíp ochrany spotrebiteľa
vyžaduje transparentnosť zmluvných dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi dodávateľom predkladané k
podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké bude finálne finančné zaťaženie príjemcu úveru, lebo len
takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť spoľahlivú komparáciu na trhu dostupných a ponúkaných
úverov bez toho, aby neskôr zistil, že vychádzal zo zámerne skreslených informácií. Pokiaľ teda údaje

predstavujúce obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno
hovoriť o splnení povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom nesplnenie z
neho vyplývajúcej povinnosti zákon striktne sankcionuje tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku
bezúročný a bez poplatkov v súlade s § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch (porovnaj
s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/13/2023 zo dňa 29.5.2024).

40. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v preskúmavanom
rozsudku správne uzavrel, že predmetný spotrebiteľský úver je nevyhnutné považovať za bezúročný
a bez poplatkov, keď právnym následkom určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej. Podľa § 11 ods. 4 zákona

o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru žalobou. V súlade s citovaným ustanovením súd prvej inštancie podľa odôvodnenia
preskúmavaného rozsudku tiež správne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru.

41. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusídať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. II. ÚS

200/09). Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04). Odvolací súd zároveň konštatuje, že nezistil existenciu ďalšieho
odvolacieho dôvodu v odvolaní žalovanej, ktorý by mal pre danú vec podstatný význam.

42. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 380 CSP vo výrokoch
I. a II. vo veci samej, ako aj v závislom výroku IV. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

43. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

44. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

45. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom
na to, že bol v odvolacom konaní úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa,

ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

47. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).