Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/102/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123211575
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:6123211575.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr.
Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, adresa B. C.
XXXX/XX, D., zastúpeného splnomocnencom: kaduc & partneri s. r. o., so sídlom Trojičné námestie
4, Trnava, IČO: 50 290 762, proti žalovanému: RIF – development, s. r. o., so sídlom Dolné bašty
3/A, Trnava, IČO: 51 187 558, zastúpenému: Advokátska kancelária SPÁL & Partners, s. r. o., so

sídlom Kapitulská 454/12, Trnava, IČO: 54 252 601, o zaplatenie 50.000 eur, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 20C/10/2023 - 74 zo dňa 19. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal

žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 451 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) a vecne tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 50.000 eur na tom základe, že pri kontrole výpisov z bankových účtov našiel podozrivé
transakcie, a to dve platby pre žalovaného - platba zo dňa 14.01.2021 označená ako ,,vratenie pozicky"

v sume 30.000 eur; platba zo dňa 14.01.2021, označená ako ,,vratenie pozicky" v sume 20.000 eur,
avšak žalobca nikdy nemal uzatvorenú zmluvu o pôžičke ani obdobnú zmluvu so žalovaným, preto
uvedené platby nie sú a nemohli byť vrátenie pôžičky. Žalobca mal za to, že išlo o zneužitie jeho
bankového účtu a maskovanie platieb za údajné vrátenie pôžičky, ktorá nikdy neexistovala, preto sa
podľa neho žalovaný v sume 50.000 eur bezdôvodne obohatil. Žalovaný potvrdil, že dňa 14.01.2021
boli pripísané finančné prostriedky na jeho účet z osobného bankového účtu žalobcu s poznámkou

„vrátenie pôžičky“, avšak všetky ostatné tvrdenia žalobcu žalovaný poprel. Dôvodil, že dňa 14.01.2021
uzatvoril žalobca ústnu zmluvu o pôžičke peňazí na sumu 50.000 eur s p. C. E., pretože žalobca v tom
čase potreboval väčší objem hotovosti, ktorú si nevedel zabezpečiť výberom prostredníctvom bežných
pobočiek komerčných bánk. P. C. E. za prítomnosti svedkov sa osobne stretol so žalobcom a dohodol
sa s ním na podmienkach zmluvy o pôžičke, ktorá bola medzi nimi uzatvorená v ústnej forme. Žalobca
sa s p. C. E. dohodol, že mu ešte v deň poskytnutia hotovostných finančných prostriedkov obratom vráti

rovnakú čiastku na bankový účet žalovaného, teda bankový účet žalovaného bol výlučne platobným
miestom p. C. E. z dôvodu, že tento nedisponoval žiadnym bankovým účtom v tom čase a žalobca ako
dlžník sa mu zaviazal vrátiť požičané finančné prostriedky bezhotovostne, a to z dôvodu, že ich mal na
svoj osobný bankový účet načerpať prevodom z podnikateľských bankových účtov, ktorými disponoval
- z bankového účtu spoločnosti JJ Reality, s.r.o., alebo z bankového účtu spoločnosti Reality JJ, s.r.o.
Pred svedkami p. C. E. pri uzatvorení zmluvy o pôžičke fyzicky odovzdal žalobcovi hotovosť v sume

50.000 eur, ktorú žalobca prevzal a zaviazal sa vrátiť veriteľovi p. C. E. bezhotovostným prevodom ešte
v ten deň obratom totožnú čiastku na bankový účet žalovaného, ku ktorej mal veriteľ oprávnený prístupako konateľ žalovaného. Žalovaný tvrdil, že žalobca takto narýchlo poskytnutú hotovosť potreboval s
najvyššou pravdepodobnosťou z dôvodov, že ich následne použil pri svojich aktivitách, keďže je žalobca
závislý na ťažkých drogách a prepadol hazardným hrám. Žalovaný teda dôvodil, že nie je zmluvnou

stranou ústnej zmluvy o pôžičke, jeho bankový účet slúžil výlučne ako platobné miesto pre veriteľa
žalobcu p. C. E.. Žalovaný poukazoval tiež na to, že k bankovému účtu žalobcu nikdy nemal žiadny
prístup, proces prístupu do bankového účtu pri realizácii platby je technicky a elektronicky chránený, pri
takýchto vysokých prevádzaných čiastkach, nie je možné realizovať prevod inak, ako prostredníctvom
viackrokovej technickej a elektronickej ochrany, ktorá overí totožnosť platiteľa/disponenta a vlastníka

bankového účtu, pričom žalobca neuvádza, že by za 2 roky od realizácie platieb svojej banke alebo
orgánom činným v trestnom konaní nahlásil stratu, alebo zneužitie jeho prihlasovacích údajov do
osobného bankového účtu, pričom čiastka 50.000 eur je dosť vysoká na to, aby si žalobca všimol nižší
disponibilný zostatok na svojom osobnom bankovom účte skôr, ako po 2 rokoch od momentu, kedy k
nemu došlo.

3.Žalobcasavkonaníbrániltým,žezistil,žezjehobankovéhoúčtubolirealizovanéplatbybezprávneho
titulu, resp. z neplatných právnych titulov. Tieto platby boli označené ako pôžička, pričom tieto platby
prijal na svoj bankový účet žalovaný, avšak žalobca nikdy od žalovaného, ani od inej osoby neprijal
sumu pôžičky. Nakoľko zmluvy o pôžičke sú reálnym kontraktom, na platnosť ktorého sa vyžaduje reálne
odovzdanie sumy pôžičky, akékoľvek zmluvy o pôžičke sú neplatné, nakoľko suma pôžičky nebola nikdy

odovzdaná žalobcovi. Preto je akékoľvek vrátenie fiktívnej pôžičky bezdôvodným obohatením, ktoré
je potrebné žalobcovi vrátiť. Argumentácia žalovaného je účelová, pretože je nelogické, aby konateľ
žalovaného, ktorý podľa svojho tvrdenia ani nemá bankový účet, disponoval takou hotovosťou na jej
urýchlené údajné požičanie žalobcovi v rámci toho istého dňa. Argumentácia žalovaného o použití
obchodnej spoločnosti len ako tzv. platobného miesta, má za cieľ vniesť chaos do konania a zakryť

potrebu unesenia dôkazného bremena o reálnom odovzdaní sumy pôžičky žalobcovi. Odovzdanie sumy
pôžičky preukazuje vždy veriteľ, nikdy nie dlžník. S obdobným skutkovým stavom je vedené aj trestné
stíhanie pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vydierania, kde je obvinenou osobou
F. G., ktorého ako svedka poskytnutia pôžičky označil žalovaný. Žalobca vystupuje v tejto trestnej veci
ako poškodený, od ktorého mali byť vylákavané peňažné prostriedky na základe vymyslených pôžičiek.

Keďže vďaka aktívnej práci orgánov činných v trestnom konaní sa žalobca už nebojí, začal svoje práva
riešiť, a to vo viacerých konaniach, vrátane už spomenutého trestného konania. Ak by bol akýkoľvek
právny úkon dosiahnutý trestným činom, bol by neplatný podľa § 39 OZ. Žalovaný naopak poukazoval na
nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, keď tvrdil, že fyzická osoba C. E. požičal v hotovosti sumu
50.000 eur žalobcovi na účel hrania alebo realizovania hazardných hier. Bankový účet spoločnosti RIF –

development bol len platobným miestom na vrátenie poskytnutej pôžičky. Žalobca zmätočne uvádza, že
právnym titulom bezdôvodného obohatenia má byť neexistujúci právny vzťah, t.j. neexistencia zmluvy
o pôžičke, pričom zároveň uvádza, že ide o neplatný právny titul.

4. Súd prvej inštancie mal za nesporné vykonanie bezhotovostnej platby dňa 14.01.2021 vo výške

30.000 eur, vykonanie bezhotovostnej platby dňa 14.01.2021 vo výške 20.000 eur a že žalobca a
žalovaný neuzatvorili zmluvu o pôžičke. Poukázal na bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na strane
žalobcu a rozobral do úvahy prichádzajúce skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ ide
o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, súd prvej inštancie
uviedol, že žalobca k tejto skutkovej podstate neposkytol žiadne substancované skutkové tvrdenia, na

základe ktorých by súd mohol pod toto ustanovenie subsumovať tvrdený skutkový stav. Žalobca v žalobe
uviedol, že išlo o zneužitie jeho bankového účtu a že nikdy nemal uzatvorenú zmluvu o pôžičke, ani
obdobnú zmluvu so žalovaným. Samotné platby sú však nazvané ako vrátenie pôžičky, čo vylučuje
úvahy o tom, že sa plnilo bez existencie právneho dôvodu. Zároveň ak žalobca uviedol, že neuzavrel
so žalovaným zmluvu o pôžičke (ani obdobnú zmluvu), tak nemohol plniť žalovanému ako domnelému

veriteľovi, keďže ho ako veriteľa vylúčil. Žalobca však neuviedol prečo na účet žalovaného poslal
finančné čiastky špecifikované v žalobe, neuviedol ani, že vrátenie pôžičky do poznámky napísal
omylom, neuviedol ani iný dôvod, prečo do poznámky uviedol vrátenie pôžičky - dohoda, výslovné
želanie veriteľa, alebo že vykonanie týchto platieb na účet žalovaného vykonal v omyle, na nesprávny
účet a pod. Súd mal za to, že ak žalobca sám prevádzal na účet žalovaného spomínané finančné

prostriedky, musel mať nejaký dôvod, ktorý bolo nutné uviesť, rovnako, ak určitý dôvod nemal, mal uviesť
skutočnosti vedúce ho k prevodu finančnej čiastky označené ako vrátenie pôžičky. V replike žalobca
pripustil uzatvorenie zmluvy o pôžičke, avšak vylúčil uzatvorenie zmluvy o pôžičke so žalovaným, pričom
žiadal posúdiť neplatnosť takejto zmluvy o pôžičke. Žalobca podľa súdu nedostatočne a neúčinne poprelskutkové tvrdenia žalovaného o platobnom mieste zo zmluvy o pôžičke (účet žalovaného), nakoľko
neuviedol vlastné tvrdenia o platobnom mieste zo zmluvy o pôžičke, a že sa omylom domnieval, že
miesto platenia je iný účet a pod. Ak aj došlo k zneužitiu jeho bankového účtu, o čom žalobca nepredložil

žiadne dôkazy, vznikla žalobcovi škoda, ktorú si však mal uplatňovať podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka, nie však ako vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie preto
nevykonal dokazovanie listinami z vyšetrovacieho spisu, a to z dôvodu hospodárnosti konania. Ak
žalobcavtrestomkonanívystupujeakopoškodený(akožalobcasámuvádza),másitentopredmetsporu
uplatniť žalobou o náhradu škody, nie však žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia, s poukazom

na subsidiaritu inštitútu bezdôvodného obohatenia.

5. Pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie plnením z neplatného právneho úkonu, poukázal súd prvej
inštancie na to, že žalobca v žalobe a v následných vyjadreniach vylúčil akýkoľvek dvojstranný právny
úkon, kde žalovaný by mal byť stranou tohto úkonu. Preto ak sa mal žalovaný bezdôvodne obohatiť z
finančnej čiastky označenej ako „vrátenie pôžičky“ bolo možné, aby súd skutkové tvrdenia uvádzané

žalobcom mohol subsumovať pod túto skutkovú podstatu, avšak v tomto ohľade žalovaný nie je pasívne
vecne legitimovaný. Samotné vylúčenie žalobcom akéhokoľvek hmotnoprávneho úkonu, na základe
ktorého by žalovaný mohol byť nositeľom povinnosti v tomto konaní, má za následok, že žalobca
nežaloval osobu z právneho úkonu, ktorý by súd mohol posúdiť ako neplatný a následne uložiť povinnosť
žalovanému bezdôvodné obohatenie vydať.

6. K skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, žalobca podľa
súdu neuviedol také skutkové tvrdenia, na základe ktorých by súd mohol tieto tvrdenia priradiť k tejto
skutkovej podstate, neuviedol totiž žiadny právny dôvod, na základe ktorého plnil a ten neskôr odpadol.
Pri majetkovom prospechu získanom z nepoctivých zdrojov, ide o prípady získania majetkového

prospechu činnosťou obohacujúceho sa subjektu, ktorú objektívne právo reprobuje, typicky ide o
trestnú činnosť, činnosť naplňujúcu znaky civilného deliktu a pod. Súd poukázal na to, že ak dôjde k
získaniu majetkového prospechu z trestnej činnosti a páchateľ bude zaviazaný v adhéznom konaní (či
v osobitnom civilnom súdnom konaní) na náhradu škody, platí, že v prípade tejto konkurencie právnych
inštitútov má prednosť osobitný právny režim pred ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení. Preto súd

musel žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietnuť, nakoľko keď žalobcovi vznikne nárok na
náhradu škody, túto si musí uplatniť prostredníctvom žaloby o náhradu škody. Napokon pokiaľ ide o
plnenie za iného - základným predpokladom vzniku tohto záväzkového vzťahu je zákonom, zmluvou
aleboinýmrelevantnýmprávnymdôvodomstanovenápovinnosťurčitejosobyplniť,pričomzatútoosobu
plnil niekto iný, avšak žalobca k tejto skutkovej podstate neuvádzal relevantné skutkové tvrdenia.

7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca porušil svoju povinnosť substancovane tvrdiť, nesplnil
si procesné bremeno popretia skutkových tvrdení žalovaného. Žalobca v žalobe uviedol, že neexistuje
žiadna uzatvorená zmluva o pôžičke, ani obdobná zmluva so žalovaným. V replike však pripúšťal
uzatvorenie zmluvy s osobou odlišnou od žalovaného, pričom neúčinne popieral platobné miesto z

tejto zmluvy o pôžičke - bez uvedenia vlastných skutkových tvrdení, napr. aj o inom mieste plnenia.
Zároveň žalobca žiadal, aby súd posúdil túto zmluvu pôžičke ako neplatný právny úkon, s následkom
povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie. Vo svojich vyjadreniach uvádzal dôvody pre
neplatnosť zmluvy o pôžičke. Žalovaný na druhej strane uvádzal vlastné konkrétne skutkové tvrdenia,
ktoré žalobca účinne nepopieral uvádzaním vlastných skutkových tvrdení. Zároveň žalovaný poukazoval

na to, že žalobca súdu skutkovo nevymedzil a ani nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaného. Pre úspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia mal žalobca uviesť také
skutkové tvrdenia a tie následne aj preukázať, na základe ktorých súd mohol skutkový stav tvrdený
žalobcom spoľahlivo a jednoznačne subsumovať pod niektorú zo skutkových podstát uvádzaných v §
451 OZ. Žalobca však neuvádzal, že žalovanému plnil bez právneho dôvodu (pomýlenie si čísla účtu,

omyl pri vypĺňaní údajov pri platení, omyl pri platobnom mieste). Zároveň ani skutkovo neuviedol, prečo
mala vzniknúť takýmto konaním majetková nerovnováha medzi stranami sporu a príčinnú súvislosť
medzi získaným majetkovým prospechom na strane žalovaného a majetkovým úbytkom na strane
žalobcu. Žalobca uviedol len zneužitie svojho účtu, ktoré však nijakým spôsobom nepreukázal, hoci aj
sám uviedol, že také opatrenia urobil. Žalobca na pojednávaní a vo vyjadrení tvrdil, že prebieha trestné

konanie, ohľadom neoprávnene vylákavaných platieb z údajných pôžičiek. Avšak ak by sa aj takéto
protiprávne konanie potvrdilo, žalobca mal prioritne žalovať podľa právneho režimu náhrady škody,
teda nie o vydanie bezdôvodného obohatenia. Ani dokazovanie z vyšetrovacieho spisu by nezmenilo
názor súdu o tom, že žalobu je potrebné zamietnuť, keďže škodu ani nemal spôsobiť žalovaný, nakoľkoobvineným je F. G.. Ak by aj žalovaný spôsobil škodu žalobcovi, nemohla byť žalovaná prostredníctvom
inštitútu o bezdôvodnom obohatení. Žalobca neuviedol žiadny konkrétny dvojstranný právny úkon
uzatvorený medzi ním a žalovaným, ktorý by súd mohol a mal vyhlásiť za neplatný a na základe takéhoto

konštatovania by bolo možné tvrdiť, že sa práve žalovaný bezdôvodne obohatil. Ak by aj existoval takýto
právny úkon, bolo nutné žalovať o zaplatenie titulom zmluvy o pôžičke, keďže primárne žalobca pripúšťa
uzatvorenie zmluvy o pôžičke, nie však so žalovaným. Avšak žalobca vylúčil akýkoľvek právny titul,
zmluvu, obdobný právny vzťah. Ak neexistuje hmotnoprávny úkon žalobcu a žalovaného, žalovaný nie je
pasívnevecnelegitimovanývtomtokonaní.Tedamohlodôjsťkbezdôvodnémuobohateniuzneplatného

právneho úkonu, avšak nie na strane žalovaného. K takémuto záveru, že sa malo jednať o bezdôvodné
obohatenie z neplatného právneho úkonu, súd dospel aj tak, že v poznámkach je uvádzané „vrátenie
pôžičky“, čo inklinuje k tomu, že existovala nejaká zmluva o pôžičke, pričom účet žalovaného mal byť
platobným miestom. Žalovaný však nebol druhou stranou (t. j. veriteľom), keďže túto možnosť žalobca
vylúčil a žalovaný toto tvrdenie potvrdil.

8. Žalobca po koncentrácii konania súdom podal vyjadrenie, že žalovaný prijal peniaze bez právneho
dôvodu, avšak ani v tomto prípade neuviedol žiadne skutkové tvrdenia k tomu, ako sa mal žalovaný bez
právneho dôvodu obohatiť, a to na úkor žalobcu. Neuviedol prečo boli peniaze poslané práve na účet
žalovaného s poznámkou „vrátenie pôžičky“. Súd dôvodil, že žalobca ako dominus litis je zodpovedný
za obsah žaloby, za uvedenie substancovaných tvrdení, za označenie strán sporu a označenie a

predloženie dôkazov. Musí skutkový stav opísať a vymedziť tak, aby súd mohol spor právne kvalifikovať.
Súd však pri takomto tvrdenom skutkovom stave, kedy aj skutkové tvrdenia žalovaného žalobca popieral
z opatrnosti (teda neúčinne), nemohol rozhodnúť inak, ako tak, že žalobu zamietne. Zo skutkových
tvrdení žalobcu súd nemohol spor právne kvalifikovať inak, ako vydanie bezdôvodného obohatenia z
neplatného právneho úkonu (nakoľko platby boli vykonané ako „vrátenie pôžičky“), kedy však žalovaný

nie je pasívne vecne legitimovaný. Súdu tak nie je známy žiadny právny úkon so žalovaným ako druhou
stranou, na základe ktorého by sa mohol žalovaný obohatiť. Ak aj je žalovaný platobným miestom, k
čomu by bolo možné dospieť vykonaním dokazovania, avšak v konaní so žalovaným, ktorý je skutočnou
zmluvnoustranouprávnehovzťahu,saplnenienaurčenéplatobnémiestopovažujezaplnenieveriteľovi,
teda sa neobohatí platobné miesto, ale veriteľ. Ak aj žalobca, čo i len z opatrnosti pripustil uzatvorenie

nejakej zmluvy o pôžičke, nie však so žalovaným, bolo namieste, aby vzal žalobu späť a žaloval iného
veriteľa podľa príslušných právnych predpisov s rešpektovaním prednosti iných právnych inštitútov pred
žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia.

9. K námietke premlčania vznesenej žalovaným súd uviedol, že peniaze z účtu žalobcu boli odoslané

dňa14.01.2021,pričompripísanénaúčetžalovanéhomohlibyťuž14.01.2021alebo15.01.2021.Žaloba
o vydanie bezdôvodného obohatenia bola na Okresný súd Banská Bystrica doručená dňa 12.01.2023,
teda bola podaná v trojročnej objektívnej lehote. Súd tiež uviedol, že nevykonal dokazovanie navrhované
stranami sporu, nakoľko to nepovažoval za hospodárne. Dôkaz výsluchom žalobcu nevykonal, nakoľko
tento dôkaz bol navrhnutý len z opatrnosti.

10. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní v celom rozsahu úspešnému
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho

zastúpenia v celom jeho rozsahu odvolanie, poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
b), d), e), f), g) a h) CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd nesprávnym procesným postupom žalobcovi znemožnil, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené a rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že od žalovaného sa domáhal zaplatenia sumy
50.000 eur s príslušenstvom na tom základe, že identifikoval odoslanie platieb v tejto výške na bankový

účet žalovaného, ktoré platby boli na výpise z bankového účtu označené ako vrátenie pôžičky. Avšak
žalobcanemávedomosťotom,žebysožalovaným,alebosakoukoľvektreťouosobou,vrátanekonateľa
žalovaného, uzatváral zmluvu o pôžičke. Prioritnou právnou argumentáciou žalobcu bolo, že tieto platby
predstavujú bezdôvodné obohatenie pre plnenie bez právneho dôvodu. Nakoľko žalovaný začal účelovotvrdiť, že reálne bola uzatvorená zmluva o pôžičke, ale nie so žalovaným, ale s konateľom žalovaného,
žalobca vo svojich písomných podaniach uviedol v rámci opatrnosti, eventuálnu právnu argumentáciu
o tom, že ak by aj bola reálne uzatvorená zmluva o pôžičke, táto by musela byť neplatná pre to,

že žalobcovi nikdy nebola suma pôžičky reálne odovzdaná. Neplatnosť zmluvy o pôžičke spôsobuje
rovnako vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, teda subjektu, ktorého majetok sa
zväčšil prijatím platieb na jeho bankový účet, a to ako bezdôvodné obohatenie z neplatného právneho
úkonu. Treťou argumentačnou líniou žalobcu, uvedenou žalobcom opätovne len v rámci opatrnosti
v nadväznosti na písomné podania žalovaného a označenie údajného svedka poskytnutia pôžičky

žalovaným, F. G. bolo, že tento svedok je trestne stíhaný za obzvlášť závažný zločin vydierania, kde
je poškodeným práve žalobca, pričom skutkový stav trestnej veci je obdobný so skutkovým stavom
prejednávanej veci. Aj v tomto smere poukázal žalobca na to, že ak by sa nejaký právny úkon dosiahol
trestným činom, bude absolútne neplatný podľa § 39 OZ. Absolútna neplatnosť právneho úkonu taktiež
zakladá bezdôvodné obohatenie na strane toho, koho majetok sa zväčšil, tzn. majetok žalovaného, ktorý
na svoj bankový účet prijal peniaze žalobcu. Keďže žalovaný prijal peniaze bez právneho dôvodu od

žalobcu, bezdôvodne sa táto obchodná spoločnosť obohatila na úkor žalobcu. Ak by žalovaný v rámci
právnej obrany tvrdil, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená, žalobca v rámci opatrnosti poukazuje na
to, že suma údajnej pôžičky mu nikdy nebola poskytnutá, ani žalovaným, ani jeho konateľom alebo
inou osobou, preto táto tvrdená zmluva o pôžičke by bola neplatná = opätovne pôjde o bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného - obchodnej spoločnosti, ktorá peniaze prijala na účet. Dôkazné

bremeno o tom, že bola uzatvorená zmluva o pôžičke, resp. že bola suma pôžičky odovzdaná žalobcovi,
zaťažuje žalovaného.

12. Žalobca poukazoval na to, že súd meritórne rozhodol vo veci bez toho, aby vykonal čo i len
jeden z dôkazov navrhnutých žalobcom, resp. aj žalovaným. Súd nevykonal výsluch žalobcu, ktorý

bol na pojednávaní prítomný a chcel, aby bol jeho výsluch vykonaný – preto argumentácia súdu
o údajnej hospodárnosti zamietnutia tohto návrhu na dokazovanie nemá opodstatnenie, pretože na
vykonanie tohto dôkazu ani nebolo potrebné odročiť pojednávanie. Fakticky neboli vykonané žiadne
navrhované prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, pričom súd žalobu zamietol formálne
bez vykonaného dokazovania, čím odoprel vykonanie spravodlivosti a odmietol sa zaoberať predmetom

sporu.Uvedenýmpostupomsúduboliupretéprávažalobcuvtakejmiere,žetýmdošlokporušeniupráva
na spravodlivý proces. Už len tento dôvod sám o sebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku
a vrátenie veci na ďalšie konanie. Žalobca dôvodil, že súd odmietol spravodlivosť, znemožnil právo
žalobcu vyjadriť sa, nedostatočne odôvodnil rozhodnutie, narušil predvídateľnosť rozhodnutia, v konaní
postupoval jednostranne v prospech žalovaného, čím porušil princíp rovnosti strán a konal svojvoľne.

13. Súd prvej inštancie bez vykonania dokazovania stroho uzatvára, že nejde o plnenie bez právneho
dôvodu, pričom aplikovaním prílišného formalizmu uzavrel, že keďže platby sú označené ako vrátenie
pôžičky, uvedené vylučuje úvahy o tom, že sa plnilo bez právneho dôvodu. Takýto záver súdu je
svojvoľný, neudržateľný a v rozpore s nevykonaným dokazovaním. Žalobca od začiatku konania

uvádzal, že dochádzalo k zneužívaniu jeho bankového účtu a k vykonávaniu rôznych prevodov. Bez
ohľadu na to, ako bola platba označená, keďže žalobca tvrdil, že neuzatváral zmluvu o pôžičke so
žalovaným, ani s inými tretími osobami, povinnosťou súdu bolo vyhovieť návrhom na dokazovanie a tieto
dôkazy vykonať, aby sa tým dostatočne zistil skutkový stav. Argumentácia súdu o tom, že ak žalobca
uviedol, že so žalovaným neuzatvoril zmluvu o pôžičke, fakticky vylúčil pasívnu legitimáciu žalovaného,

je čisto svojvoľná a nesprávna. Súd poprel existenciu dôvodu bezdôvodného obohatenia pri plnení
bez právneho dôvodu, resp. podmienil ho vyhlásením žalobcu o tom, že zmluvu o pôžičke uzatváral.
Žalobca však nemôže vyhlásiť niečo (uzatvorenie zmluvy o pôžičke), čoho si nie je vedomý. Žalobca
netvrdil, že on sám posielal na účet žalovaného peniaze. Tento záver súdu je v priamom rozpore s
obsahom súdneho spisu, pretože žalobca opakovane uvádzal, že dochádzalo jednak k zneužívaniu

jeho bankového účtu a zároveň žalobca uvádzal aj to, že bol vydieraný a vo veci je vedené trestné
stíhanie pre obzvlášť závažný zločin vydierania, kde boli od žalobcu vylákavané peňažné prostriedky
cez neexistujúce pôžičky. Pokiaľ súd v rozsudku konštatuje, že žalobca pripustil uzatvorenie zmluvy o
pôžičke s inou osobou než je žalovaný, tak tento záver súdu je v priamom rozpore s obsahom spisu
a s tvrdeniami žalobcu, pretože žalobca výslovne poprel uzatvorenie zmluvy o pôžičke s akoukoľvek

osobou. Súčasne žalobca uvádzal, že argumentáciu o neplatnosti zmluvy o pôžičke uplatňuje len
eventuálne v rámci opatrnosti, pretože žalobca musel v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP reagovať na
skutkové tvrdenia žalovaného. Keďže žalovaný argumentoval uzatvorením zmluvy o pôžičky, žalobca
v rámci opatrnosti uvádzal, že ak by aj bola takáto zmluva uzatvorená, tá by bola neplatná. Žalobcanikdy priamo netvrdil, že by zmluvu o pôžičke uzatváral s inou osobou. Pokiaľ súd uvádzal, že žalobca
nedostatočne a neúčinne poprel skutkové tvrdenia žalovaného o platobnom mieste zo zmluvy o pôžičke
(účet žalovaného), nakoľko neuviedol vlastné tvrdenia o platobnom mieste zo zmluvy o pôžičke, a že sa

omylom domnieval, že miesto platenia je iný účet a pod., tak žalobca nevie, ako viac dostatočne a účinne
mal poprieť skutkové tvrdenia o údajnom platobnom mieste (účet žalovaného), keď žalobca tvrdenia
žalovaného poprel a výslovne uviedol, že takáto argumentácia žalovaného je čisto účelová, aby vniesla
do konania chaos, pretože ako údajného veriteľa pôžičky označil žalovaný nie seba ako obchodnú
spoločnosť, ale svojho konateľa. Žalobca nie je v pozícii, aby mohol uniesť dôkazné bremeno o údajnom

platobnom mieste, keďže tieto tvrdenia uvádzal žalovaný. Toto dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného,
ktorý určitú skutočnosť tvrdil a žalobca ju účinne poprel s uvedením vlastných skutkových tvrdení. Keďže
súd požaduje od žalobcu, aby ten preukázal, že nešlo o použitie iného platobného miesta ako tvrdí
žalovaný, zaťažuje súd žalobcu tzv. negatívnym dôkazným bremenom, čo nie je právne prípustné a
predstavuje to ďalší zásah do práv žalobcu za súčasného porušenia princípu rovnosti zbraní a rovnosti
strán. Súčasne žalobca argumentáciu žalovaného poprel aj tvrdeniami, že dochádzalo k zneužívaniu

jeho bankového účtu a páchaniu trestnej činnosti (obzvlášť závažný zločin vydierania) vyberaním peňazí
od žalobcu ako poškodeného na základe neexistujúcich pôžičiek. Za týmto účelom navrhol žalobca
vykonanie dokazovania výsluchom strán sporu, ako aj vyžiadaním si informácie z trestnej veci. Súd
aj tieto návrhy na dokazovanie zamietol, takže žalobca nemohol uniesť dôkazné bremeno o tom,
že bol zneužívaný jeho bankový účet. Súd jednak konštatuje, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy

o zneužití jeho bankového účtu, ale súčasne zamietol návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania v
tomto smere, najmä pripojením dôkazov z aktívneho trestného konania o páchaní trestnej činnosti
na žalobcovi a ďalej súd v rozpore so zákazom odopierania spravodlivosti podmieňuje prejednanie
jeho veci označením konkrétnej právnej argumentácie (bezdôvodné obohatenie vs. náhrada škody).
Podľa ustálenej rozhodovacej praxe však žalobca nie je povinný svoj nárok právne vyhodnotiť. Celá

právna argumentácia súdu predstavuje nesprávne právne posúdenie veci. Neodovzdanie sumy pôžičky
údajnému dlžníkovi veriteľom, resp. dosiahnutie právneho úkonu trestným činom, predstavujú dôvody
absolútnej neplatnosti právneho úkonu, kde dovolanie sa neplatnosti nie je potrebné. Na takýto úkon sa
nehľadí ako na platný a na absolútnu neplatnosť je súd povinný prihliadať ex offo – z úradnej povinnosti.
Rovnako sú nesprávnym právnym posúdením aj úvahy súdu o akomsi vylúčení pasívnej legitimácie.

Žalobcaopísalskutkovýstav,pričomprioritnejetohonázoru,žekžiadnemuuzatvoreniuzmluvynedošlo,
a teda ide o plnenie bez právneho dôvodu, čo zakladá bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného.
Ak by žalovaný preukázal, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke ako tvrdil, žalobca v rámci právnej
opatrnosti poukázal na to, že takáto zmluva by musela byť neplatná pre viacero prezentovaných
dôvodov. V každom prípade z prezentovaných alternatív by výsledkom bolo bezdôvodné obohatenie na

strane žalovaného (buď ako plnenie bez právneho dôvodu, alebo ako plnenie z neplatného právneho
úkonu). Žalobca nikdy nevylúčil pasívnu legitimáciu žalovaného. Pokiaľ súd konštatuje, že ak by aj mal
vedomosť o trestnom konaní, musel by žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietnuť, nakoľko
keď žalobcovi vznikne nárok na náhradu škody, ten si musí uplatniť prostredníctvom žaloby o náhradu
škody (resp. súd spomína adhézne konanie v rámci trestného konania), tak takáto právna argumentácia

je nesprávna a hrubo porušuje právo žalobcu na spravodlivý proces. V prípade, ak sa súd dozvie o
trestnom konaní, nemôže žalobu zamietnuť s odkazom na to, že žalobca môže využiť adhézne konanie
v trestnom konaní, ale súd je povinný prerušiť súdne konanie podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a) CSP. V
súlade s ust. § 193 CSP si súd nesmie sám utvoriť názor o tom, či bol spáchaný trestný čin, ale je viazaný
rozhodnutím príslušného orgánu (spravidla súdu) o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.

Závery súdu sú v priamom rozpore s obsahom súdneho spisu, pretože žalobca všetky skutkové tvrdenia
účinne tvrdil. Súčasne súd aktívne vystupoval tak, aby žalobcovi bránil vo výkone jeho procesných práv
(vrátane práva tvrdiť a predkladať dôkazy), pretože všetky návrhy na dokazovanie, vrátane výsluchu
žalobcu a žalovaného zamietol bez riadneho a zákonného dôvodu.

14. Žalobca zopakoval, že netvrdí a netvrdil, že by zmluvu o pôžičke uzatvoril s inou osobou. Uviedol
len eventuálne možnosti právnej argumentácie v rámci právnej opatrnosti. Žalobca poprel aj tvrdenie
žalovaného, že by mal pôžičku uzatvorenú s C. E., a že by od neho prevzal sumu pôžičky. Odkazy
žalobcu na alternatívne dôvody absolútnej neplatnosti právnych úkonov boli žalobcom označené z
dôvodu právnej opatrnosti v nadväznosti na tvrdenie žalovaného, že žalobca je závislý na drogách a

hazardnýchhrách.Napriektomu,žežalobcažiadnupôžičkuodžalovanéhoneprevzal,vrámciopatrnosti
spomenul, že by išlo o absolútne neplatný právny úkon. Žalobca poukazoval na to, že trestné konanie
nebolo doposiaľ ukončené a je aktívne. Súd si preto nemôže spraviť názor o tom, kto a za čo by bol
všetko odsúdený. Trestná vec úzko súvisí so skutkovým stavom prejednávaným aj v tomto spore, pričomF. G. označil ako svedka sám žalovaný. Taktiež, ak bolo plnenie pre žalovaného dosiahnuté trestným
činom inej osoby, opätovne pôjde o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Súd teda svojim
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby ten uplatňoval svoje práva, čím porušil

právo na spravodlivý proces, porušil zásadu denegatio iustitiae, konal príliš formálne a porušil princíp
rovnosti zbraní a rovnosti strán tým, že zamietol všetky návrhy na vykonanie dokazovania za súčasného
konštatovania, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno; nevykonal jediný z navrhnutých dôkazov,
ktoré všetky boli spôsobilé potvrdiť tvrdenia žalobcu; dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď
napriek opakovaným vysvetleniam zo strany žalobcu prevzal závery v rozpore so skutočnosťou (napr.

že žalobca pripustil uzatvorenie zmluvy o pôžičke alebo prevzatie sumy pôžičky od inej osoby, čo
žalobca opakovane výslovne popieral); ďalej súd zamietol žalobu predčasne napriek tomu, že mu bolo
žalobcom oznámené súbežné prebiehanie trestného konania o obzvlášť závažnom zločine vydierania,
kde je predmetom obdobný skutkový stav a kde je poškodeným žalobca, od ktorého boli vymyslenými
pôžičkami ,,vyťahované“ finančné prostriedky (ČVS: PPZ-262/NKA-FVZ-2022 vedené na Prezídiu PZ
NAKA, odbor Západ), a teda aj takto súdom nedostatočne zistený skutkový stav nemôže obstáť; ďalej

súd vec nesprávne právne posúdil, keď požadoval od žalobcu žalovanie náhrady škody, pričom ide o
jednoznačný príklad bezdôvodného obohatenia pre plnenie bez právneho dôvodu, resp. z neplatného
právneho úkonu (ak by žalovaný nejakým spôsobom ustál uzatvorenie zmluvy o pôžičke, s čím žalobca
nesúhlasí); a napadnutý rozsudok je zmätočný, nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený, keďže
súd sa venuje nerelevantným skutočnostiam a nesúvisiacej právnej argumentácii, pričom súčasne

riadne nezdôvodnil, prečo zamietol jednotlivé návrhy na doplnenie dokazovania a návrh na zmenu
(rozšírenie) žaloby o úroky z omeškania.

15. K odvolaniu žalobcu podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné
vyjadrenie, v ktorom uviedol, že hoci žalobca podal odvolanie z dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm.

b), d), e), f), g), a h) CSP, v samotnom odvolaní osobitne nerozvrstvuje, ktoré tvrdenia majú byť
podľa žalobcu, ktorými odvolacími dôvodmi podľa CSP. Žalobca subjektívne popisuje skutkový základ
uplatneného žalobného nároku, čo žalovaný odmieta s poukazom na súdom objektívne zistený skutkový
stav. Žalovaný odmieta existenciu ktoréhokoľvek odvolacieho dôvodu uvádzaného žalobcom, všetky
skutkové a právne tvrdenia žalobcu odmieta, obsah rozsudku považuje za dostatočný, zrozumiteľný

a skutkovo a právne odôvodnený. Žalobca ako dominus litis bol povinný uniesť dôkazné bremeno
z tohto uplatneného hmotnoprávneho titulu. Od počiatku súdneho sporu sa sám žalobca skutkovo a
procesne diskvalifikoval tým, že sa výlučne sekundárne staval do pozície slabšej strany popierajúcej
najmä vedľajšie tvrdenia a skutočnosti žalovaného o existencii reálneho kontraktu v podobe zmluvy o
pôžičkesodlíšiteľnouosobouakobolvtomtokonaníoznačenýžalovaný.Žalobcavôbecnesubstancoval

svoje tvrdenia, o ktoré opieral svoj žalobný nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobcove tvrdenia
boli vecne a logicky žalovaným v dostatočnej miere skutkovo a právne popreté. Súd nemal ani povinnosť
a ani potrebu skúmať také tvrdenia, ktoré nepreukazovali žiadnu obligatórnu náležitosť žalobcovho
nároku, ak ich netvrdil a ani ich skutkovo nepreukázal. Žalobca nebol ani slabšou stranou sporu, ktorá
by mu poskytovala procesné výhody od súdu prvej inštancie, pričom ani táto hodnotiaca skutočnosť

nemení nič na tom, že ako žalobca bol povinný tvrdiť v zmysle uplatneného žalobného nároku a zároveň
bol povinný svoje vlastné tvrdenia popreté žalovaným skutkovo a právne preukázať. Žalobca však k
takýmto popretým tvrdeniam, ktoré mali obligatórny charakter neuviedol ani žiadne podporné tvrdenia
a ani nedoplnil žiadne skutočnosti. Súd sa vyčerpávajúco vecne a logicky zaoberal skutkovým stavom
merita veci, vykonal dôkazy, ktoré boli s ohľadom na uplatnený žalobný nárok prezentované včas,

procesne a vecne správne stranami sporu. Súd nebol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy
strán sporu. Je zrejmé, že žiadny z označených odvolacích dôvodov žalobcu nie je objektívne daný.
V takomto skutkovom stave nebolo potrebné vykonávať ďalšie dôkazné prostriedky navrhované, či
už žalovaným alebo žalobcom. Žalobca vytýka súdu, že nevykonal výsluch samotného žalobcu ako
strany sporu, pričom žalobca v rámci koncentrácie konania mal možnosť sa k predmetnej veci v

dostatočnej miere vyjadriť v písomnej podobe, čo aj využil. Žalobca ako strana sporu nie je v pozícii
svedka, preto jeho výpoveď by podporne nepreukazovala ďalšie skôr prezentované tvrdenia, ale
výlučne by ich opätovne deklarovala. Nie je zrejmé, čo sa malo výsluchom žalobcu zistiť nad rozsah
uvedený v písomných podaniach. Súd prvej inštancie sa s touto skutočnosťou v dostatočnej miere
vyporiadal a zdôvodnil, prečo nebolo potrebné vykonať výsluch žalobcu. V otázke „denegatio iustitiae“

sú žalobcove tvrdenia neadresné, pretože naopak žalobca v rámci sudcovskej koncentrácie konania
skutkovo a právne nedostatočne vymedzil svoj nárok z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca mal
svoje tvrdenia riadne a včas uviesť, čo neurobil. Nie je zrejmé, na základe akých tvrdení a akých
podporných skutočností mal súd žalobcovi priznať žalobný nárok z titulu bezdôvodného obohatenia,ak absentujú vytýkané obligatórne náležitosti tohto žalobného nároku. Najviac sú prítomné dôvodné a
nepopreté tvrdenia žalovaného, ako aj pochybnosti o existencii prednostnejších nárokov, ktoré popierajú
žalobný nárok. Zároveň existuje pochybnosť v samotnej špecifikácii po rozvrstvení žalobného nároku

z titulu bezdôvodného obohatenia (tvrdenia žalobcu sa tendenčne rôznili – z neexistujúceho právneho
dôvodu, z neplatného právneho úkonu). Ak súd nemal žalobcom preukázané obligatórne náležitosti
žalobnéhonároku,taknebolonutnévykonávaťďalšiedôkaznénávrhypreukazujúcevýlučnefakultatívne
skutočnosti o popretí tvrdení žalovaného, resp. dôkazné návrhy, ktoré žalobca ako strana sporu
predložila po koncentrácii konania a reálne nebolo možné predpokladať úspech žalobcu v tejto žalobe.

Tvrdenia o zneužití bankového účtu žalovaný poprel a žalobca na ich podporu a príčinnú súvislosť s
akýmkoľvek konaním žalovaného neuviedol žiadne podporné tvrdenia a ani neoznačil žiadne ďalšie
dôkazy. A contrario žalobca označil ako nevykonaný dôkaz výsluch strán sporu (opätovne už uvedené
písomnétvrdeniažalobcuažalovanéhovpodaniach)avyžiadaniesiinformáciíztrestnejveciodOČTK–
NAKA Západ podľa označeného ČVS. Žalobca pritom už vo vyjadrení k odporu uvádzal, že keďže nemá
vedomosť o tom, že by mal uzatvorenú zmluvu o pôžičke, ktorá by mu bola odovzdaná a ktorú by reálne

splatil prevodom na účet, trvá na tom, že došlo k zneužitiu jeho bankového účtu, a to nielen na transakcie
pre žalovaného, ale aj pre iné tretie osoby. Žalobca však môže potvrdiť, že situáciu po právnej stránke
rieši vo vzťahu k všetkým transakciám, kde bol zneužitý on a jeho bankový účet. Súd v rozsudku v
dostatočnej miere odôvodnil, aký je rozdiel medzi plnením bez právneho dôvodu a plnením z neplatného
právneho úkonu v rámci merita veci. Ak žalobca popiera existenciu právneho dôvodu, tak je povinný

preukázať obligatórne náležitosti svojho žalobného nároku. Žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno
pri proti tvrdení o bankovom účte žalovaného výlučne ako platobnom mieste. Takéto neúčinné popretie
tvrdenívylučovaloexistenciuplneniabezprávnehodôvodu,akoajsatýmtotvrdenímžalovanéhovylúčila
pasívna vecná legitimácia pri uplatnenom žalobnom nároku z bezdôvodného obohatenia bez právneho
dôvodu. Žalovaný odmieta tvrdenia žalobcu o formálnom zamietnutí žaloby bez vykonania dokazovania

súdom prvej inštancie, o svojvoľnom, neudržateľnom a rozpornom vykonaní dokazovania, ak z rozsudku
vyplýva, že súd sa pre účely rozhodnutia vo veci samej oboznámil s obsahom listinných dôkazov
založených do spisu a to výpisom z bankového účtu a výpisom z obchodného registra žalovaného,
podanou žalobou a ďalšími vyjadreniami. Súd odôvodnil svoje rozhodnutie najmä tým, že žalobca
neúčinne poprel tvrdenia žalovaného o bankovom účte žalovaného ako platobnom mieste tretej osoby.

Ak sú tieto tvrdenia nesporné, tak automaticky neexistujú sporné tvrdenia, ktoré by mali byť súdom
nesprávne skutkovo vyhodnotené. Vo vzťahu k plneniu z neplatného právneho úkonu, sa žalobca poprel
svojimi vyjadreniami sám, keď tvrdil, že s žalovaným nikdy žiadnu zmluvu o pôžičke neuzatvoril, čo
automaticky vylučuje takúto hmotnoprávnu podobu priznania žalobného nároku. Tvrdenie o neexistencii
zmluvy o pôžičke so žalovaným žalovaný potvrdil, preto sa stali medzi stranami nespornými v konaní.

Tvrdenia žalobcu sú naďalej značne nelogické, skutkovo nepodložené, intuitívne a tendenčné. Žalovaný
odmieta, že by žalobca riadne a včas účinne poprel tvrdenia žalovaného o bankovom účte žalovaného
výlučne ako platobnom mieste. Žalovaný svoje tvrdenia uviedol a skutkovo podložil a žalobca ich
sám nevylučoval, pričom sám sekundárne pripúšťal vznik nároku z absolútne neplatného právneho
úkonu voči tretej osobe. Takéto tvrdenie žalobcu je voči tvrdeniam žalovaného absolútne neúčinné.

Naviac naznačuje pasívnu vecnú legitimáciu tretej osoby, existenciu zmluvného vzťahu, ako aj vytvára
iné spornosti v tvrdeniach žalobcu, čo žalovaný vo svojich písomných podaniach viackrát uvádzal.
Žalovaný odmieta nové tvrdenia žalobcu, ktoré v predošlom konaní neboli nikdy uvádzané, že by
uplatnený nárok mal byť posudzovaný aj z právneho titulu náhrady škody. S ohľadom na ustálený
skutkový a právny stav veci sú takéto tvrdenia žalobcu logicky, skutkovo a právne neudržateľné. V

rámci žalobcom uvádzanej rozhodovacej praxe je nepochybné, že súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco
zaoberal všetkými tvrdeniami žalobcu. Všetky smerovali výlučne k bezdôvodnému obohateniu, čo súd
vzhľadom na skutkový a právny stav veci riadne vyhodnotil podľa uplatneného žalobného nároku
žalobcu. K tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu žalobcu, sa súd vyjadril v dostatočnej miere.
Žalovaný nepovažuje ani tieto tvrdenia za relevantné odvolacie dôvody. Súd poskytol žalobcovi lehotu

10 dní na vyjadrenie sa, alebo na späťvzatie žaloby. Žalobca neuviedol žiadne nové tvrdenia, ktoré by
preukazovali jeho žalobný nárok. Je dispozičnou možnosťou súdu odmietnuť vykonať niektoré dôkazy,
pričom súd ich odmietnutie riadne odôvodnil. Žalobca nebol vôbec procesne ukrátený na jeho právach.
Žalobca súd zavádza a opätovne tendenčne a neurčito tvrdí, že informácie z trestnej veci od OČTK
– NAKA Západ podľa označeného ČVS majú preukazovať jeho tvrdenia, pričom sám uviedol že ide

o vec „s obdobným skutkovým stavom“ a nie totožným skutkovým stavom. Zároveň za obvineného
žalobca označil fyzickú osobu p. F. G. odlíšiteľného od žalovaného, ako aj žalovaným označeného
veriteľa. Súd správne vyhodnotil tento dôkaz ako nehospodárny, keďže vo vzťahu k žalovanému nič
nepreukazoval, resp. žalobca v rámci sudcovskej koncentrácie absolútne nekonkretizoval, aké tvrdeniemá v akej skutočnosti tento navrhovaný dôkaz preukazovať. Dokonca nepreukazoval ani tvrdenia vo
vzťahu k žalovaným označenému veriteľovi, preto žalovanému ani k dnešnému dňu nie je zrejmé,
čo týmto dôkazom žalobca chcel preukázať. Žalovaný týmto dôkazom nedisponuje, avšak vzhľadom

na akúkoľvek nezainteresovanosť žalovaného na tomto trestnom konaní, odmieta ničím nepodložené
tvrdenia o akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi týmito súdnymi konaniami. Žalobca na predloženie tohto
dôkazu procesne ani nepotreboval súčinnosť súdu prvej inštancie. Na predloženie a vykonanie tohto
dôkazu v podobe informácii z trestnej veci od OČTK – NAKA Západ podľa označeného ČVS, kedy sa
žalobca sám označil ako poškodený v tomto konaní, mohol pre účely tohto civilnoprávneho konania

informácie predložiť sám. Nie je zrejmá ani odôvodnenosť tohto trestnoprávneho úkonu smerujúceho
voči nezainteresovanej tretej osobe, ak je trestné konanie vo fáze obvinenia (nemá podobu obžaloby,
alebo odsúdenia). V tomto štádiu môže byť toto trestné konanie výlučne len následkom podaného
trestného oznámenia žalobcu voči konkrétnej fyzickej osobe. Neexistuje žiadna súvislosť medzi meritom
veci a trestnoprávnym konaním, čo žalobca v konkrétnostiach k žalovanému ani netvrdil. Žalobcove
odvolacie dôvody v podobe nevykonania navrhnutých dôkazov sú skutkovo a právne irelevantné.

Žalobca tiež opomína fakt, že žalovaný by nebol pasívne vecne legitimovaný ani pri nároku z titulu
bezdôvodného obohatenia, ani pri nároku z titulu náhrady škody, pretože jeho bankový účet bol len
platobným miestom. Žalovaný v tejto súvislosti už skôr poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 12.10.2016, sp. zn. 28Cdo/4279/2016, ktorého právne závery sú analogicky
aplikovateľné aj na žalobný nárok v tomto konaní. Súd sa teda dostatočne a zrozumiteľne skutkovo

a právne vysporiadal s odôvodnením svojho rozhodnutia, s ktorého obsahom sa žalovaný v celom
rozsahu stotožňuje a navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil
a žalovanému priznal náhradu trov konania.

16. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu, podal žalobca písomné vyjadrenie (replika), v ktorom

uviedol, že trvá na podanom odvolaní a poukazuje na formalistický prístup súdu prvej inštancie, ktorý vo
veci meritórne rozhodol bez toho, aby vykonal čo i len jeden zo žalobcom ako i žalovaným navrhnutých
dôkazov, a to najmä výsluch žalobcu, ktorý bol na pojednávaní prítomný, teda na vykonanie tohto
dôkazu nebolo ani potrebné odročiť pojednávanie. Uvedeným postupom súdu boli upreté práva žalobcu
v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca počas celého konania

uvádza, že z jeho účtu boli odoslané platby vo výške 50.000 eur na bankový účet žalovaného, a to
bez právneho dôvodu. Platby na výpise z bankového účtu síce boli označené ako vrátenie pôžičky,
avšak žalobca nemá vedomosť o tom, že by so žalovaným, alebo s akoukoľvek inou treťou osobou
(vrátane konateľa žalovaného) uzatváral zmluvu o pôžičke alebo, že by mu žalovaný poskytol akékoľvek
peniaze. Pokiaľ teda neexistuje právny titul (a ani jeho existencia v konaní preukázaná nebola), je

založený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný síce v konaní účelovo tvrdil, že zmluva
o pôžičke bola uzatvorená s konateľom žalovaného, avšak takéto tvrdenie v konaní preukázané nebolo.
Žalovaný vo svojom vyjadrení uvádza, že ak žalobca popiera existenciu právneho dôvodu, tak je
povinný preukázať obligatórne náležitosti svojho žalobného nároku. S uvedeným tvrdením žalovaného
sa žalobca nestotožňuje a považuje ho za nesprávne. Práve naopak, tvrdenie žalovaného, že peniaze,

ktoré boli prevedené na jeho bankový účet nepredstavujú bezdôvodné obohatenie (bol na ich prevod
právny titul) je povinný preukazovať žalovaný, čo v konaní nepreukázal, teda neuniesol dôkazné
bremeno, že bola uzatvorená zmluva o pôžičke, resp. že bola suma pôžičky odovzdaná žalobcovi.
Tvrdenia žalovaného o údajnom platobnom mieste považuje žalobca len za strohé konštatovanie, ktoré
žalovaný ničím nepreukazuje. Žalobca tvrdenia žalovaného o bankovom účte žalovaného výlučne ako

platobnom mieste účinne poprel, pričom uviedol, že neuzatvoril so žalovaným a ani s akoukoľvek
inou treťou osobou žiadnu zmluvu o pôžičke, teda tvrdenia o tom, že žalovaný bol len platobným
miestom sú nepodstatné. Žalovaný vo svojom vyjadrení sa stotožnil s názorom súdu o tom, že žalobca v
konaní neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní bezdôvodného obohatenia a preukázaní
neexistencie pôžičiek. Avšak preukazovanie neexistencie odovzdania peňazí, či neexistencie zmluvy o

pôžičke je v tomto prípade nemožné, teda ide o zaťaženie žalobcu negatívnym dôkazným bremenom.
Žalobca k tvrdeniu žalovaného v súvislosti s tým, že medzi trestným konaním vedeným OČTK – NAKA a
medzi týmto súdnym konaním neexistuje nijaká príčinná súvislosť uvádza, že tieto tvrdenia sú nepresné.
Práve naopak, trestná vec so skutkovým stavom prejednávaným aj v tomto konaní úzko súvisí, pričom F.
G. ako svedka označil sám žalovaný. Vzhľadom na to, že predmetom trestného konania sú aj bankové

prevody, ktoré sa prejednávajú v tomto súdnom konaní, ak by sa aj v rámci trestného konania ustálilo, že
páchateľom nebol žalovaný, ale iná osoba, ktorá vydieraním žalobcu alebo zneužitím jeho bankového
účtu dosiahla prospech pre žalovaného, ktorý prijal sumu 50.000 eur na svoj bankový účet, stále by išlo
o bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Žalobcovi bolo v konaní pred súdom prvej inštancieznemožnené, aby uplatňoval svoje práva, čím súd porušil právo na spravodlivý proces, porušil zásadu
denegatio iustitiae, konal prílišne formálne a porušil princíp rovnosti zbraní a rovnosti strán tým, že
rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Súd sa ani nezaoberal dôkazmi,

ktoré žalobca navrhoval, pričom všetky návrhy na vykonanie dokazovania zamietol, za súčasného
konštatovania, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca preto zopakoval návrh, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

17. K vyjadreniu žalobcu k replike žalovaného, podal žalovaný písomné vyjadrenie (duplika), v ktorom

uviedol, že konzistentne v celom rozsahu odmieta existenciu ktoréhokoľvek odvolacieho dôvodu
uvádzaného žalobcom vo vyjadrení, pričom všetky skutkové a právne tvrdenia žalobcu popiera a
obsah napádaného rozsudku považuje za dostatočný, zrozumiteľný a skutkovo a právne riadne
odôvodnený. Žalobca je zaťažený žalobným tvrdením a preukázaním svojich tvrdení, pričom nárok
je uplatnený z titulu bezdôvodného obohatenia nie z titulu pôžičky (reálneho kontraktu). Zároveň
štádium plnenia z reálneho kontraktu je z chronologického hľadiska posunuté do štádia po naplnení

oboch predpokladov vyplývajúcich z reálneho kontraktu (t.j. podľa zmluvy o pôžičke sa už plnilo),
preto akúkoľvek zodpovednosť za preukazovanie neplatnosti, nemôže znášať ani samotný požičiavateľ/
veriteľ, ale naopak dlžník/žalobca ako osoba, ktorá rozporuje spätne tieto právne úkony. Naviac
žalovaný ani nie je samotným požičiavateľom/veriteľom, čo skutkovo riadne vymedzil a žalobca to ani
kvalifikovane nerozporoval, nie ešte dôkazne preukázal. Ani výsluch žalobcu by nič nezmenil na tom,

že tvrdenia a dôkazy žalovaného neboli kvalifikovane popreté, pričom naviac preukázanie žalobného
nároku zaťažovalo práve žalobcu. Žalovaný sa už skôr dostatočne k nároku z titulu bezdôvodného
obohatenia uplatneného žalobcom vyjadril. Nepôjde ani o prenesenie dôkaznej povinnosti z negatívnych
skutočností, ako navodzuje žalobca, ktorá by zaťažovala žalovaného. Z logického hľadiska je právne a
skutkovo neudržateľné ničím nepodložené tvrdenie žalobcu, že práve žalovaný má preukazovať, ako

nezneužil bankový účet žalobcu a ako sa neobohatil na úkor žalobcu z právne a skutkovo neustálených
spôsobov, ktoré mali založiť toto bezdôvodné obohatenie. Ak žalobcova argumentácia podstatne trpí
skutkovými a právnymi nedostatkami, tak následkom bez akéhokoľvek odôvodnenia, nie je prenesenie
dôkazného bremena na žalovaného, ale je to výlučne výsledok skutkovej a právnej nerovnováhy a
nepodloženosti žalobného nároku žalobcu. Súd nebol povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Žiadnyzoznačenýchodvolacíchdôvodovniejeobjektívnedaný.Žalovanýpretonavrhoval,abyodvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania.

18. Ďalšie vyjadrenia strán v odvolacom konaní podané neboli.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané
včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v neprospech ktorej bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 363 CSP) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP),

preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom(§379CSP)adôvodmiodvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP),
ktoré ale nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, preto bolo potrebné

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec podľa § 391 ods.
1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu so zreteľom na obsah napadnutého rozhodnutia a
uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol na základe

vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci vecne správne, pokiaľ žalobu
žalobcu proti žalovanému o vydanie bezdôvodného obohatenia 50.000 eur zamietol dôvodiac, že
žalobca porušil svoju povinnosť substancovane tvrdiť, teda neuniesol bremeno tvrdenia ani bremeno
dôkazu, v dôsledku čoho nebolo možné ním uplatnený nárok podradiť pod žiadnu zo skutkových podstát
bezdôvodného obohatenia, a teda ho bolo potrebné ako nedôvodný zamietnuť.

21. Žalobca v podanom odvolaní s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasil a jeho hlavná námietka
smerovala k tomu, že súd žalobu zamietol formálne, bez vykonania akéhokoľvek, či už žalobcom alebo
žalovaným navrhovaného dokazovania, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Mal za to,že závery súdu sú svojvoľné, nesprávne, v rozpore s obsahom súdneho spisu. Dôvodil, že súd vec aj
nesprávne právne posúdil, pretože prioritná právna argumentácia žalobcu spočívala v tom, že platby
na účet žalovaného predstavujú bezdôvodné obohatenie pre plnenie bez právneho dôvodu a až keď

žalovaný začal účelovo tvrdiť, že bol len platobným miestom pre vrátenie pôžičky zo zmluvy uzavretej
s konateľom žalovaného, doplnil žalobca eventuálnu právnu argumentáciu o tom, že v tom prípade
by išlo o bezdôvodné obohatenie z neplatného právneho úkonu. Žalobca dôvodil, že výslovne poprel
uzatvoreniezmluvyopôžičkesakoukoľvekosobou(čiužsožalovanými,alebostreťouosobou),pôžička
mu nikdy nebola reálne odovzdaná, poukazoval na to, že údajný svedok poskytnutia pôžičky je trestne

stíhaný za obzvlášť závažný zločin vydierania, pričom ak by sa nejaký právny úkon dosiahol trestným
činom, bol by absolútne neplatný. Mal za to, že dôkazné bremeno o tom, že bola uzavretá žalovaným
tvrdená zmluva o pôžičke, zaťažuje žalovaného, nie žalobcu. Rovnako dôkazné bremeno zaťažuje
žalovaného ohľadom preukázania skutočnosti, že bol platobným miestom, preto ak súd požadoval od
žalobcu, aby preukázal, že žalovaný nebol platobným miestom, zaťažil ho tzv. negatívnym dôkazným
bremenom. Za nesprávny považoval záver súdu, že žalobca poslal na účet žalovaného peniaze, pretože

zdôraznil, že žalobca netvrdil, že on sám poslal na účet žalovaného peniaze, naopak, opakovane
uvádzal,žedochádzalokzneužívaniujehobankovéhoúčtu,bolvydieraný,vktorejvecijevedenétrestné
stíhaniepreobzvlášťzávažnýzločinvydierania,kdeboliodžalobcuvylákavanépeňažnéprostriedkycez
neexistujúce pôžičky. Za nesprávny považoval tiež záver súdu o tom, že ak mu bola škoda spôsobená
trestným činom, mal si uplatniť nárok na náhradu škody v adhéznom konaní, lebo dôvodil, že ak bolo

plnenie pre žalovaného dosiahnuté trestným činom inej osoby, pôjde stále o bezdôvodné obohatenie
na strane žalovaného. Žalobca dôvodil, že skutkový stav zistený súdom prvej inštancie nemôže obstáť,
napadnuté rozhodnutie je zmätočné a predčasné.

22. Z obsahu spisu odvolací súd ohľadom skutkových tvrdení sporových strán zistil, že žalobca v žalobe

skutkovo svoj nárok opísal tak, že z jeho účtu boli vykonané dňa 14.01.2021 dve podozrivé bankové
transakcie, a to platba v sume 30.000 eur a v sume 20.000 eur (spolu žalovaných 50.000 eur) na účet
žalovaného, nazvané síce „vrátenie pôžičky,“ avšak žalobca tvrdil, že nikdy nemal uzavretú zmluvu
o pôžičke, ani obdobnú zmluvu so žalovaným; uvádzal, že sa domnieva, že došlo k zneužitiu jeho
bankového účtu a maskovaniu platieb za údajné vrátenie pôžičky, ktorá nikdy neexistovala. Na tieto

skutkové tvrdenia žalobcu, žalovaný v odpore na svoju obranu uviedol, že dňa 14.01.2021 uzavrel
žalobca ústnu zmluvu o pôžičke peňazí s p. C. E. na sumu 50.000 eur, a to za prítomnosti svedkov,
pred ktorými došlo aj k fyzickému odovzdaniu hotovosti 50.000 eur žalobcovi, pričom žalobca sa
zaviazal, že ešte v deň poskytnutia hotovostných finančných prostriedkov, vráti obratom rovnakú čiastku
bezhotovostne na bankový účet žalovaného, ktorý bol teda platobným miestom p. C. E., pre účely

daného zmluvného vzťahu, pretože veriteľ žalobcu v tom čase nedisponoval žiadnym bankovým účtom.
Žalovaný teda tvrdil, že uvedená suma predstavuje vrátenie pôžičky žalobcom, pričom tiež uviedol, že
žalobca mal tieto prostriedky načerpať prevodom z podnikateľských bankových účtov spoločnosti JJ
Reality, s. r. o, alebo z účtu Reality JJ, s. r. o. Žalovaný sa teda bránil tým, že jeho účet slúžil výlučne
ako platobné miesto pre veriteľa žalobcu p. C. E.. Odmietol tvrdenia žalobcu, že by zneužil osobný

bankový účet žalobcu. Ďalej v konaní žalobca uviedol, že nikdy nemal uzatvorenú zmluvu o pôžičke
so žalovaným, ani s jeho konateľom p. C. E., pričom nikdy neprijal sumu pôžičky od žalovaného,
ani od jeho konateľa. Napriek tomu boli z jeho účtu odoslané sumy, ktoré sú predmetom tohto sporu
a ktoré boli identifikované ako vrátenie pôžičky. Tvrdenia žalovaného o platobnom mieste vyvracal
žalobca tým, že žalovaný sám uvádza, že žalobcom uplatňovaný nárok nevedie v účtovníctve, pričom

ak by žalovaný ako obchodná spoločnosť bol platobným miestom, musel by o tom viesť účtovné
záznamy, a to vo vzťahu k prijatiu údajnej sumy pôžičky, ako aj vo vzťahu k vysporiadaniu tejto
sumy peňazí medzi konateľom a spoločnosťou. To, že žalovaný o uvedených transakciách neviedol
účtovníctvo podľa žalobcu potvrdzuje, že ide o fiktívnu, neexistujúcu zmluvu a bezdôvodné obohatenie
na strane žalovaného. Trval na tom, že došlo k zneužitiu jeho bankového účtu, nielen na transakcie

pre žalovaného, ale aj pre iné osoby. Uviedol tiež, že pôvodne mal strach o svoj život a zdravie, avšak
vzhľadom na prebiehajúce trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin vydierania, má záujem svoje
práva riešiť. Dôvodil, že bol dlhší čas vydieraný s cieľom vylákania peňažných prostriedkov z údajných
pôžičiek. V uvedenej trestnej veci má postavenie poškodeného, pričom uvedená trestná vec súvisí so
skutkovým stavom v predmetnej veci. Uvádzal, že nechce mariť trestné stíhanie tým, že by predkladal

do súdneho spisu dôkazy z trestného spisu, preto považoval za dôvodné, aby si súd vyžiadal potrebné
informácie o stave trestnej veci ČVS: PPZ-262/NKA-FVZ-2022.23. Pri takýchto skutkových tvrdeniach sporových strán, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca
neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o bezdôvodnom obohatení sa žalovaného, a to
predovšetkým preto, že žalobca svoje skutkové tvrdenia dostatočne nesubstancoval.

24. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor
iného bezdôvodne obohatil, vydať toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného
obohatenia získaný. Zmyslom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je teda zabezpečenie náhrady
nespravodlivo získanej majetkovej výhody. Rozhodujúce je, či prospech z bezdôvodného obohatenia

existoval v dobe vzniku tohto obohatenia, nie je rozhodujúce to, či tomu, kto sa na úkor iného obohatil,
ešte niečo z tohto obohatenia zostalo, ale či sa obohatil v čase získania prospechu z bezdôvodného
obohatenia.

25. Predpoklady vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia, preukazuje v súdnom konaní
ten, kto sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Pretože súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou

nároku, ako ju prezentuje žalobca, nie je rozhodujúce, či uplatnený nárok označuje ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ale rozhodujúce sú skutkové tvrdenia, ktorými svoj nárok odôvodňuje.
Uvedené platí, aj pokiaľ ide o kvalifikáciu konkrétnej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia. Súd
má preto vo svojom rozhodnutí náležite zhodnotiť, či a prečo považuje vzťah vzniknutý medzi stranami
za vzťah z bezdôvodného obohatenia a pritom uviesť aj to, pod ktorý z prípadov uvedených v ust. § 451

ods. 2 a § 454 OZ posudzovaný prípad zahrňuje (R 1/1979).

26. V zásade teda platí, že dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného,
musí ponúknuť postihnutý. Na vznik záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa
nevyžaduje existencia zavinenia, ani existencia protiprávneho úkonu, pretože bezdôvodné obohatenie

vzniká na základe objektívnej skutočnosti uvedenej v zákone, a to získaním bezdôvodného obohatenia
na úkor niekoho iného. Pre vznik bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 OZ je rozhodujúce to,
že došlo k obohateniu a nie je významné, či skutočnosť, na základe ktorej došlo k obohateniu, zavinil
obohatený, alebo či k bezdôvodnému obohateniu povinného subjektu došlo v dôsledku konania tretej
osoby (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 18.05.1999, sp. zn. 33 Cdo 973/1998). Predpokladom

vzniku právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia nie je zodpovednosť povinného subjektu, ale
existencia konkrétnej skutkovej podstaty, s ktorou zákon spája vznik tohto vzťahu.

27. V predmetnej veci súd prvej inštancie ustálil, že nesporne dňa 14.01.2021 došlo k bezhotovostnému
prevodu sumy 20.000 eur a sumy 30.000 eur z účtu žalobcu na účet žalovaného, ktoré platby boli

označené ako vrátenie pôžičky, pričom medzi žalobcom a žalovaným zmluva o pôžičke nesporne
uzavretá nebola. Pokiaľ však ide o skutkové tvrdenia sporových strán uvedené vyššie, odvolací súd
dospel k záveru, súd prvej inštancie ich vo vzájomných súvislostiach dostatočne nevyhodnotil, pretože
vo svojich úvahách nezohľadnil všetko, čo v konaní vyšlo najavo, samostatne rozobral iba skutkové
tvrdenia žalobcu v žalobe, či spadajú pod niektorú zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia

podľa § 451 ods. 2 a § 454 OZ, avšak nezohľadnil pritom relevantnosť skutkových tvrdení žalovaného,
ani ďalšiu procesnú obranu žalobcu.

28. Súd pritom dospel k záveru, že pokiaľ ide o plnenie bez právneho dôvodu, tak k tejto skutkovej
podstatežalobcaneposkytoldostatočnesubstancovanétvrdeniaauzavrel,žepokiaľsúplatbyoznačené

ako vrátenie pôžičky, vylučuje to úvahy o tom, že sa plnilo bez právneho dôvodu, pričom žalobca
neuviedol, prečo na účet žalovaného poslal uvedené finančné čiastky, či išlo o omyl, nesprávny účet
a pod. Súd mal za to, že ak žalobca sám prevádzal na účet žalovaného finančné prostriedky, musel
mať na to nejaký dôvod, resp. ak dôvod nemal, mal uviesť skutočnosti vedúce ho k prevodu finančnej
čiastky. Tu však súd prvej inštancie ignoroval skutkové tvrdenia žalobcu (podanie zo dňa 11.05.2023

na č. l. 52 spisu) spočívajúce v tom, že v súvislosti s predmetným skutkovým stavom je vedené trestné
stíhanie, v ktorom žalobca vystupuje ako poškodený vo veci obzvlášť závažného zločinu vydierania,
kedy žalobca uvádzal, že mal byť po dlhší čas vydieraný s cieľom vylákania od neho peňažných
prostriedkovzúdajnýchpôžičiekstým,žedôkazyztrestnéhospisudopredmetnéhocivilnéhosporového
konania nepredkladá, aby nemaril trestné stíhanie, pričom žiadal súd, aby si tento vyžiadal potrebné

informácie o stave trestnej veci ČVS: PPZ-262/NKA-FVZ-2022. Je potrebné pripustiť, že ak bol žalobca
skutočne poškodeným trestným činom vydierania, potom sú úvahy súdu o tom, že žalobca musel mať
nejaký dôvod, pre ktorý previedol predmetné peňažné prostriedky na účet žalovaného s označením,
že ide o vrátenie pôžičky zatiaľ nenáležité a predčasné. Súd pritom uviedol, že dokazovanie listinamiz vyšetrovacieho spisu nevykonal, pretože to považoval za nehospodárne, pričom však zároveň uzavrel,
že ak žalobca vystupuje ako poškodený v trestnom konaní, mal si predmetný nárok uplatniť ako nárok
na náhradu škody, a to prípadne už v adhéznom konaní. Súd prvej inštancie však tento záver prijal

bez toho, aby vedel, presne aký skutok je predmetom uvedeného trestného stíhania, preto je jeho záver
o tom, že žalobca si mal predmetný nárok uplatniť ako náhradu škody, prípadne aj v samotnom trestnom
konaní nepreskúmateľný.

29. V zásade platí, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia možno uplatniť iba v tom prípade,

ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody (R 1/1979). Avšak
nemožno vylúčiť, aby na základe jednej skutkovej udalosti mohla vzniknúť povinnosť vydať bezdôvodné
obohatenie a súčasne aj zodpovednosť za škodu. Pokiaľ súd prvej inštancie nedisponuje konkrétnou
informáciou, pre aký skutok sa vedie trestné stíhanie pod ČVS: PPZ-262/NKA-FVZ-2022, nemôže
urobiť ani kvalifikovaný záver o tom, či žalobcom požadovaná suma 50.000 eur, môže byť voči osobe
stíhanej v danom trestnom konaní uplatňovaná zároveň titulom náhrady škody, prípadne v čom spočíva

škoda majúca byť spôsobená trestným činom stíhaným v uvedenom trestnom konaní žalobcovi ako
poškodenému. Platí, že ten, kto získal bezdôvodné obohatenie, je povinný ho vydať, a to bez ohľadu
na to, či získaním tohto prospechu vznikla niekomu škoda, komu táto škoda vznikla a aká bola jej
výška. Tak ako môže poškodený požadovať od škodcu náhradu škody bez ohľadu na to, či sa škodca
obohatil,ačinie,možnosadomáhaťvydaniabezdôvodnéhoobohatenia,ajkeďprípadnezískanímtohto

obohatenia nebola nikomu spôsobená škoda. Pretože však súd prvej inštancie žalobcom informáciou
o stave trestnej veci nedisponuje, je jeho záver o tom, že nárok uplatnený žalobou mal byť správne
uplatnený titulom náhrady škody predčasný.

30. Súd prvej inštancie tiež uzavrel, že žalobca nedostatočne a neúčinne poprel skutkové tvrdenia

žalovaného o tom, že jeho účet bol len platobným miestom zo zmluvy o pôžičke, pretože neuviedol
vlastné tvrdenia o platobnom mieste zo zmluvy o pôžičke. Tu je potrebné prisvedčiť obrane žalobcu
v odvolaní, že súd prvej inštancie žalobcu neprípustne zaťažil tzv. negatívnym dôkazným bremenom.

31. Predmetom dokazovania je skutok tvrdený stranami sporu, ktorý má význam pre rozhodnutie

o merite sporu. S bremenom tvrdenia je preto neodmysliteľne späté dôkazné bremeno. Žalobca je
v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené
právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré
právo žalobcu vylučujú. Z toho vyplýva, že v spore nedokazuje iba žalobca, ale v závislosti od
procesnej situácie môže dochádzať k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena na žalovaného.

Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca
zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu
určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto
skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného
bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna

dôkazná teória. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať
prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o
tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná.

32. V predmetnej veci žalobca tvrdil, že zmluvu o pôžičke ani so žalovaným, ani s p. C. E. neuzavrel

a nikdy neprijal sumu pôžičky od žalovaného, ani od jeho konateľa C. E., pričom dôvodil, že peňažné
sumy odoslané z jeho účtu, mali byť predmetom trestného činu vydierania. Je potrebné prisvedčiť
súdu prvej inštancie v tom, že žalobca skutočne neposkytol podrobný opis všetkých skutočností, za
ktorých malo dôjsť k prevodu predmetných peňažných prostriedkov na účet žalovaného. Uvádzal len
toľko, že mal byť vydieraný, čím mali byť od neho vylákané peňažné sumy z údajných pôžičiek,

pričom tento skutok má byť tiež predmetom trestného stíhania vedeného pod ČVS: PPZ-262/NKA-
FZV-2022. Žalobca nekonkretizoval, kto ho vydieral, za akých okolností, ani ako presne malo dôjsť
k tvrdenému protiprávnemu odoslaniu sumy peňazí z jeho osobného bankového účtu na účet
žalovaného. Odôvodňoval to však tým, že nechce mariť trestné stíhanie, že pôvodne mal strach o svoj
život a zdravie, avšak vzhľadom na prebiehajúce trestné stíhanie, má záujem svoje práva riešiť. Tieto

skutkové tvrdenia žalobcu súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil.

33. V predmetnej veci je však potrebné prihliadnuť na to, že okrem skutkových tvrdení žalobcu v žalobe
a následných písomných podaniach predložených v konaní, uviedol vlastné skutkové tvrdenia ohľadomuplatneného nároku žalobcu už aj žalovaný, ktorý dôvodnosť prijatia predmetnej peňažnej sumy na
svoj účet odôvodňoval tým, že medzi žalobcom a p. C. E. bola dňa 14.01.2021 uzavretá ústna zmluva
o pôžičke, ktorú žalobca rovnakého dňa bezhotovostne previedol na účet žalovaného, ktorý bol iba

platobným miestom pre vrátenie pôžičky jeho konateľovi C. E.. Pokiaľ však žalobca tvrdil, že s nikým
zmluvu o pôžičke neuzavrel a od nikoho sumu pôžičky neprijal, nie je možné, aby uviedol to, čo od
žalobcu požadoval súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, t. j. aby uviedol vlastné skutkové
tvrdenia o platobnom mieste zo zmluvy o pôžičke. Ak žalobca tvrdí, že mu žiadna pôžička poskytnutá
nebola, nemôže logicky uvádzať vlastné tvrdenia o platobnom mieste z takejto pôžičky.

34. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami sporu závisí na tom, ako
vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ teda žalovaný na

tvrdenia žalobcu o tom, že k prevodu peňažných prostriedkov na účet žalovaného došlo bezdôvodne
reagoval ako obranou tým, že jeho bankový účet bol platobným miestom pre vrátenie pôžičky veriteľovi
C. E., zaťažovalo žalovaného a nie žalobcu (ktorý tvrdil neexistenciu pôžičky) dôkazné bremeno
preukázania svojho tvrdenia o platobnom mieste. Tu žalobca správne v priebehu konania poukazoval
na to, že ak by žalovaný ako obchodná spoločnosť bol platobným miestom, musel o tom viesť účtovné

záznamy, a to vo vzťahu k prijatiu sumy pôžičky, ako aj vo vzťahu k vysporiadaniu tejto sumy peňazí
medzi konateľom a spoločnosťou. Práve táto reakcia žalobcu, je obranou proti tvrdeniu žalovaného
o jeho účte ako platobnom mieste. Avšak ani túto obranu žalobcu súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí nezohľadnil, nevyhodnotil ju. Na žalobcovi nebolo možné žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu právnej skutočnosti, neuzavretie zmluvy o pôžičke s C. E. a o tom, že účet žalovaného

nebol dohodnutý ako platobné miesto pre vrátenie pôžičky. Naopak, preukázanie ich existencie bolo
povinnosťou žalovaného. Strany za účelom preukázania svojich tvrdení v tomto smere aj navrhovali
dokazovanie, a to žalobca svojim výsluchom a zistením stavu danej trestnej veci a žalovaný navrhoval
výsluch C. E., ako aj svedkov uzavretia zmluvy o pôžičke a poskytnutia sumy peňazí žalobcovi. Súd
prvej inštancie však tieto návrhy na dokazovanie ako nehospodárne zamietol.

35. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel vo veci k záveru, že o prípad bezdôvodného obohatenia
plnením bez právneho dôvodu sa nejedná, sú závery súdu prvej inštancie založené na nedostatočnom
zistení a vyhodnotení skutkového stavu, pretože súd prvej inštancie jednak pri svojom rozhodovaní
nezohľadnil všetky sporovými stranami tvrdené skutočnosti, ktoré nevyhodnotil vo vzájomných

súvislostiach, pričom zamietol aj návrhy sporových strán na vykonanie dokazovania na ich preukázanie.
Zároveň sú závery súdu prvej inštancie vnútorne rozporné, keď súd uvádza, že samotné označenie
platiebakovráteniepôžičkyvylučujeplneniebezprávnehodôvodu,pričomsúdakonespornúskutočnosť
medzi stranami uvádza, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke medzi nimi nedošlo; tiež že pokiaľ malo dôjsť
k zneužitiu bankového účtu žalobcu, nepredložil o tom žiadne dôkazy, pričom žalobca navrhoval práve

zistenie stavu konkrétnej trestnej veci. Rovnako súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
pokiaľ žalobcu zaťažil negatívnym dôkazným bremenom preukázania, že žalovaný nebol platobným
miestom vrátenia pôžičky, pričom žalobca v tomto smere aj uviedol tvrdenia ohľadom vydierania a tiež
ohľadom účtovníctva žalovaného, pričom žalovaný relevantne netvrdil a ani nepreukazoval, že peniaze
poukázané na jeho účet titulom vrátenia pôžičky, sa následne aj dostali do dispozície tvrdeného veriteľa

C. E..

36. V tomto smere odvolací súd tiež uvádza, že bezdôvodné obohatenie vzniknuté prijatím plnenia, ktoré
malo byť poskytnuté inej osobe (veriteľovi) od jej dlžníka, nie je obohatením na úkor veriteľa, ale na
úkor dlžníka. Z toho vyplýva, že ak dlžník plnil dlh niekomu inému, ako svojmu veriteľovi, potom osoba,

ktorej takto plnil, získala bezdôvodné obohatenie (plnením bez právneho dôvodu), na úkor dlžníka a nie
na úkor veriteľa. Pokiaľ teda žalovaný tvrdil, že jeho účet bol platobným miestom pre vrátenie pôžičky
veriteľovi C. E., bolo jeho úlohou tiež tvrdiť a preukazovať skutočnosti túto okolnosť preukazujúce.

37. Ak sa niekomu poskytlo plnenie bez právneho dôvodu, ide o jednu zo skutkových podstát

bezdôvodného obohatenia, ku ktorému dochádza tým, že jeden z účastníkov dostal majetkové hodnoty
plnením, na ktoré v dobe jeho poskytnutia neexistoval žiadny stanovený dôvod (ktorým inak môže byť
napr. dohoda účastníkov, povinnosť vyplývajúca zo zákona, či z právnej skutočnosti). Ide o prípady,
pri ktorých právny dôvod k okamihu plnenia vôbec neexistoval. Pri plnení bez právneho dôvodu,vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tomu, kto plnil, voči tomu, komu sa plnilo. Nie je
rozhodujúce, či strany o neexistencii právneho dôvodu na plnenie vedeli, alebo nie. Ak však osoba
poskytujúca plnenie disponovala vedomosťou o tom, že plní bez právneho dôvodu, mohlo by takéto

konanie byť posúdené ako dar, prípadne by sa mohlo jednak o bezdôvodné obohatenie na základe
neplatného právneho úkonu (napr. pre nedostatok slobody vôle). V tomto prípade však darovanie
žiadnou zo sporových strán tvrdené nebolo.

38. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu (absolútne alebo relatívne neplatného), je vznik

bezdôvodného obohatenia založený na tom, že právny úkon na základe ktorého došlo k plneniu, je
od začiatku (ex tunc) neplatný. Teda právny úkon tu síce formálne existoval, avšak je neplatný (napr.
plneniezozmluvyopôžičke,ktorájepodľa§39OZabsolútneneplatná).Priposudzovaníbezdôvodného
obohatenia získaného plnením z neplatného právneho úkonu, si súd musí vždy vyriešiť predbežnú
otázku platnosti právneho úkonu, na základe ktorého bolo plnené. V predmetnej veci žalovaný síce
poskytol skutkové tvrdenia, prečo boli predmetné peňažné prostriedky prevedené na jeho účet, avšak

tieto tvrdenia dosiaľ preukázané neboli. Žalobca uzavretie zmluvy o pôžičke poprel, tvrdil že bol
vydieraný. Žalovaný tvrdí jednak uzavretie zmluvy o pôžičke, jednak že jeho účet bol platobným miestom
pre vrátenie pôžičky veriteľovi C. E., neuvádza však skutkové tvrdenia, či sa predmetné peňažné
prostriedky aj dostali k svojmu veriteľovi, alebo ostali na účte žalovaného. Ohľadom tejto skutkovej
podstaty súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko žalobca vylúčil akýkoľvek dvojstranný právny úkon so

žalovaným, nemôže byť žalovaný pasívne vecne legitimovaný na základe tejto skutkovej podstaty. Tu
je potrebné uviesť, že pokiaľ v konaní nebol zatiaľ ustálený skutočný dôvod poukázania peňažnej sumy
50.000 eur na účet žalovaného, keďže návrhy sporových strán na vykonanie dokazovania za účelom
preukázania ich skutkových tvrdení boli súdom prvej inštancie v celom rozsahu zamietnuté, je tento
záver súdu prvej inštancie predčasný. Tiež je podstatná tá okolnosť, že to bol práve žalovaný, ktorý

tvrdil dvojstranný právny úkon medzi žalobcom a C. E., ako dôvod poukázania spornej peňažnej sumy
na jeho účet.

39. Predčasný je tiež záver súdu prvej inštancie o tom, že nejde ani o majetkový prospech získaný
z nepoctivých zdrojov, keďže súd prvej inštancie dokazovanie navrhované žalobcom v tomto smere

nevykonal a teda nie je oboznámený s tým, aký skutok je predmetom trestného stíhania vo veci
ČVS: PPZ-262/NKA-FVZ-2022. Za bezdôvodné obohatenie získané z nepoctivých zdrojov pritom treba
považovať predovšetkým také obohatenie, ktoré bolo získané protiprávnym konaním postihnuteľným
podľa predpisov trestného práva. Podľa súdnej praxe sa za takýto zdroj považuje príjem z činností, ktoré
sa kvalifikujú ako trestné činy (napr. krádež, podvod a pod.). Žalobca pritom v spore dôvodil tým, že

plnenie pre žalovaného malo byť dosiahnuté trestným činom inej osoby, čo však súd prvej inštancie
nezohľadnil a nevyhodnotil. Rovnako je predčasný záver súdu o tom, že ak páchateľ bude zaviazaný na
náhradu škody v trestnom konaní, má takáto náhrada škody v prípade konkurencie právnych inštitútov
prednosť. Súd prvej inštancie totiž nemá ustálené, z akého konania bol prípadne obvinených páchateľ
v danom trestnom konaní, akú konkrétnu škodu mal poškodenému spôsobiť a či je táto škoda totožná

s peňažnou sumou uplatňovanou v tomto civilnom sporovom konaní.

40. Pretože danosť ostatných skutkových podstát bezdôvodného obohatenia (t.j. plnenie z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, či plnenie za iného) zatiaľ zo skutkových tvrdení sporových strán nevyplýva,
nebol dôvod ich v predmetnej veci rozoberať.

41. Pri hodnotení skutkového stavu veci, musí súd z hľadiska v spore uplatneného nároku predovšetkým
ustáliť povahu právnych úkonov a okolností, za ktorých k týmto úkonom došlo, úmysel sledovaný
správaním sa účastníkov daného právneho úkonu, obsah konania, ku ktorému medzi účastníkmi došlo,
aký bol právny dôvod vykonaných platieb medzi stranami, prečo prípadne z plánovaného právneho

úkonu zišlo, či a kedy odpadol právny dôvod, pre ktorý k plneniu došlo, či bolo poskytnuté plnenie za inú
osobu, či nešlo o plnenie z iného právneho dôvodu (napr. v prípade ručiteľského záväzku a pod.).

42. V predmetnej veci predovšetkým súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil všetko, čo
v konaní vyšlo najavo, nezhodnotil skutkový stav veci na základe skutkových tvrdení oboch sporových

strán,alehodnotilsamostatneibapôvodnéskutkovétvrdeniažalobcu,bezohľadunaobranužalovaného
a následnú reakciu žalobcu. Hoci obe strany zhodne tvrdili, že medzi nimi nebol vzťah zo zmluvy
o pôžičke, pričom preukázateľne došlo k prevodu peňazí na účet žalovaného, súd žalobu žalobcu na
ich vydanie zamietol, pričom bez vykonania akéhokoľvek navrhovaného dokazovania, prijal obranužalovaného, že jeho účet bol platobným miestom pre veriteľa C. E.. Súd od žalobcu požadoval, aby
vyvracal tvrdenia žalovaného o platobnom mieste, hoci žalobca dôvodil, že zmluvu o pôžičke s nikým
neuzavrel a že ak má byť účet žalovaného platobným miestom, musí tomu zodpovedať účtovníctvo

žalovaného, ktorú námietku už súd prvej inštancie pri hodnotení dokazovania nezohľadnil a vyžadoval
od žalobcu, aby ten preukazoval, že žalovaný platobným miestom nie je, čím žalobcu neprípustne
zaťažil negatívnym dôkazným bremenom, nakoľko žalobca ak tvrdí, že žiadnu pôžičku neuzavrel, ani
neprijal, nemôže preukazovať skutočnosť, že žalovaný platobným miestom nie je. Iným jeho tvrdením,
majúcim popierať tvrdenia žalovaného o platobnom mieste bolo, že bol vydieraný, že bolo manipulované

s jeho účtom a označenie platieb ako pôžičiek bolo fiktívne, ako aj to, že tvrdeniu o platobnom mieste
nezodpovedá účtovníctvo žalovaného.

43. Súd prvej inštancie teda prijal záver o neunesení bremena tvrdenia a bremena dôkazu žalobcom,
pričom však nezohľadnil všetku jeho v konaní uvádzanú obranu a nevykonal žiaden zo stranami
navrhovanýchdôkazov,pričomnajmävýsluchtvrdenéhoveriteľaasvedkovposkytnutiatvrdenejpôžičky,

či výsluch samotného žalobcu a zistenie skutku majúceho byť stíhaného v uvádzanej trestnej veci,
mohli mať význam pre relevantné posúdenie uplatneného nároku. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými
vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ, predovšetkým ak neboli súdom zohľadnené
všetkyrelevantnéargumentysporovýchstrán.Rovnakojevýznamnésprávnevyhodnoteniepotenciálnej
relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania. Súd pochybí, ak zamietne návrh

na vykonanie dokazovania, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého
vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže
nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a nedôvodne sa vzďaľuje od želanej
a možnej miery zistenia skutkového stavu. Nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať
vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť,

je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR,
III. ÚS 332/09).

44. Odvolací súd dospel v danej veci k záveru, že súd prvej inštancie nielen že nezohľadnil všetky
tvrdenia sporových strán, ale svoje rozhodnutie oprel o vnútorne rozporné závery, pričom dokazovanie

navrhované sporovými stranami, ktoré mohlo mať význam pre rozhodnutie vo veci poukazom na
hospodárnosť konania nevykonal.

45. Žalobca v odvolaní namietal tiež okolnosť, že súd prvej inštancie riadne nezdôvodnil zamietnutie
jeho návrhu na zmenu (rozšírenie) žaloby o úroky z omeškania. O tomto návrhu rozhodoval súd prvej

inštancie na pojednávaní dňa 19.06.2023. Žalobca v odvolaní vyslovene odvolací dôvod podľa § 365
ods. 2 CSP neuplatnil. Avšak odvolaciemu súdu sa žiada dodať, že z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vyplýva, že súd návrh žalobcu na rozšírenie žaloby o úroky z omeškania 11,5 % nepripustil
zdôvodu,ževýsledkydoterajšiehodokazovanianemohlibyťpodkladomprekonanieozmenenejžalobe,
ako aj z dôvodu, že žalobu bolo nutné zamietnuť ako celok. Odvolací súd má za to, že aj v tomto smere

je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, pretože súd neuvádza konkrétne, prečo výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom rozhodovania o zmenenej žalobe, najmä ak rozšírenie
žaloby spočívalo len v uplatnení si úrokov z omeškania, čo podľa odvolacieho súdu nevyžaduje osobitné
dokazovanie, či náročné právne posúdenie.

46. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka; porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane, sa
strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (i v rovine polemiky

s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

47. Odôvodnenie rozsudku súdu (§ 234 ods. 2 CSP) musí mať náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky

vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne
závery.Vodôvodnenírozhodnutiamusísúdspôsobomlogickykompaktnýmabezrozporovavnútorných
protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov
aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivovysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené
v § 220 ods. 2 CSP je nepreskúmateľné.

48. Spravodlivým prejednaním veci je také súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady
a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa nálezu Ústavného
súdu I.ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom,
že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,

ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod
odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za
účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna
ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v

rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

49. S poukazom na uvedené potom možno uzavrieť, že nedostatočným odôvodnením napadnutého
rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), súd prvej inštancie svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane (žalobcovi), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je napraviteľný v odvolacom konaní, pretože
by ním došlo k nevyhnutne vykonávaniu základného dokazovania na rozhodujúce otázky až na súde
druhej inštancie a tým znemožneniu stranám plnej realizácie ich procesných práv, keďže by im bola
odopretá možnosť odvolacieho prieskumu nových, z pohľadu doterajších záverov súdu prvej inštancie
dosiaľ bezvýznamných skutočností, čím by stranám bola odňatá možnosť konať pred súdom.

50. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil, keďže súd prvej inštancie svojím nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlokporušeniuprávanaspravodlivýproces(nedostatočnýmarozpornýmodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia), pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom; a podľa § 391
ods. 1 CSP v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

51. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude vec ohľadom nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia

náležite skutkovo vyhodnotiť, v súlade s platnou procesnou normou vykonať všetky pre vec relevantné
navrhované dôkazy, zistený skutkový stav následne komplexne právne vyhodnotiť a potom vo veci
opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP
odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady
trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

52. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je dovolanie prípustné.