Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Judgement was issued on Thursday, January 24, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-15C/38/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213204957
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Hrebíčková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7213204957.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

MestskýsúdKošicesudkyňouJUDr.PetrouHrebíčkovouvprávnejvecižalobkyne:A.B.,nar.X.X.XXXX,

bytom XX C. D., E., F., D., právne zast.: Advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. G. H., I. J., so sídlom
Južná trieda 28, Košice, proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, Košice, o určenie,
že nehnuteľnosť patrí do dedičstva

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

III. Štátu nepriznáva nárok na náhradu trov konania spojených s prekladom.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou došlou súdu dňa 7.3.2013 domáhala, aby súd určil, že novovytvorené parcely
„C“ KN, parc. č. 2491/21 - zastavaná plocha o výmere 190 m2, parc. č. 2491/22 - ostatná plocha o
výmere 38 m2, parc. č. 1830/9 - zastavaná plocha o výmere 47 m2, parc. č. 1860/44 - zastavaná plocha
o výmere 188 m2, parc. č. 1860/47 - zastavaná plocha o výmere 84m2, parc. č. 1860/43 - ostatná plocha
o výmere 140 m2 podľa geometrického plánu č. 404/2012 na obnovenie pôvodnej hranice parc. registra
„E“ č. 693 vyhotoveného K. L. B., geodetik, M. XX, N. zo dňa 14.11.2012, úradne overeného Správou
katastra Košice dňa 6.12.2012 pod č. 1208/2012 patria v podiele 2/5 do dedičstva po neb. B. B., O.

P., zomr. X.X.XXXX v Košiciach a že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou predmetných parciel
v podiele 2/5 k celku a to titulom vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam po neb. J. J., nar.
XX.XX.XXXX, ako aj trov konania.

2. Po pripustení zmeny žaloby uznesením č. k. 15C/38/2013-223 zo dňa 4.12.2018, právoplatným dňa
13.12.2018 (čl. 223 spisu) žalobkyňa žiadala, aby súd určil, že parcely „C“ KN č. 2491/21, č. 2491/22, č.
1830/,9 č. 1860/44, č. 1860/47, č. 1860/43, vyčlenené geometrickým plánom č. 404/2012 na obnovenie

pôvodnejhraniceparc.reg.„E“č.693,vyhotovenýmK.L.B.,geodetik,M.XX,N.dňa14.11.2012,úradne
overeným Správou katastra Košice dňa 6.12.2012 pod č. 1208/2012 patria v podiele 4/5 do dedičstva
po neb. B. B., O. P., zomr. dňa X.X.XXXX v Košiciach.

3. Žalobu v podstatnom odôvodnila tým, že právna predchodkyňa žalobkyne B. B., O. P., nar.
XX.X.XXXX, zomrela dňa X.X.XXXX v Košiciach bez zanechania závetu. Po nebohej súd uznesením
zastavil dedičské konanie pre nemajetnosť. Právna predchodkyňa žalobkyne bola jej matkou a na

základe zápisu v pozemno-knižnej vložke č.XXXX, kat. územie Košice, bola vedená pod B5 ako
podielová spoluvlastníčka rodinného domu súp. č. XXXX, XXXX, XXXX s dvorom v intraviláne na parc.
mpč. 693 - zastavaná plocha o výmere 696 m2 pod menom B. P. v podiele 2/5 (B. P.). J. J., O. I., nar.
XX.XX.XXXX bola v citovanej vložke vedená ako podielová spoluvlastníčka pod B4 v podiele 2/5. Tátopodielová spoluvlastníčka zahynula v koncentračnom tábore v Mauthausene. Žalobkynina matka B. P.
bola jej sesternicou a s ohľadom na to, že po nebohej J. J. nezostal žiaden príbuzný a navyše právna
predchodkyňa žalobkyne, teda jej matka užívala predmetné nehnuteľnosti v celosti až do svojej smrti, si

žalobkyňa uplatňuje aj vlastnícke právo po J. J.. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v roku 1966 bola pozemno-
knižná vložka č. XXXX uzavretá titulom rozhodnutia Štátneho notárstva v Košiciach č. D1059/66, na
základe ktorého nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva pani Q.
P.,bytomR.J.A.S.XX,N.,titulomdedeniaponebohommanželoviT.P.v1/5.Akoďalšiespoluvlastníčky
boli na citovanom liste vlastníctva zapísané B. P. v podiele 2/5 a J. J. v podiele 2/5. Nehnuteľnosti

z PKV č. XXXX boli zapísané do LV č. XXX, kat. územie Košice. Na základe rozsudku Mestského
súdu v Košiciach, sp. zn. 1T/112/1972 z 10.8.1972, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 2.9.1972 sa
stal vlastníkom 1/5 Československý štát. Rozsudok bol vydaný z titulu opustenia republiky pani Q. P..
Vlastníkom predmetných nehnuteľností v podiele 2/5 po B. P. a J. J. v 2/5 sa stal Československý štát.
Na základe rozhodnutia Mestského národného výboru Košice - finančný odbor zo dňa 27.11.1972 pod
č. Fin: 4850/1972, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.1.1973, Mestský národný výbor v Košiciach

ustálil, že nehnuteľnosť zapísaná v pozemno-knižnej vložke č. XXXX, kat. územie Košice, parc. č. 693,
domy č. p. XXXX, XXXX C. XXXX s dvorom o výmere 696 m2 je vlastníctvom Československého
štátu, ako nereštituovaný majetok. Súčasne podľa ust. § 3 ods. 2 č. 104/1966 Zb. bol tento majetok
zverený do operatívnej správy Bytovému podniku mesta Košice. Dôvodom rozhodnutia bolo, že vlastníci
predmetnej nehnuteľnosti boli osoby židovského pôvodu. Podľa žalobkyne citované rozhodnutie MNV

Košice nespĺňalo celý rad podstatných náležitostí správneho rozhodnutia, ktoré vyžadoval zákon č.
71/1967 Zb. o správnom konaní. Každé správne rozhodnutie sa stalo podľa všeobecných zásad
správneho konania voči stranám účinné len vtedy, ak im bolo riadne doručené, lebo v tom prípade sa
mohlo stať právoplatným a na základe takéhoto právoplatného rozhodnutia mohli nastať jeho účinky.
O tomto rozhodnutí boli upovedomené A. B. - žalobkyňa, ako dcéra B. P., ktorá zomrela X.X.XXXX a

verejnouvyhláškoubolaoboznámenáJ.J.,ktorázomrelanajneskôrvroku1945vkoncentračnomtábore
(cca po viac ako 20 rokoch po svojej smrti). Z dôvodu, že uvedené rozhodnutie správneho orgánu nebolo
doručené vlastníčkam, nikdy podľa žalobkyne nenadobudlo právoplatnosť, je nulitné a nehnuteľnosti tak,
ako sú uvedené patria do dedičstva po neb. B. B., O. P. v 4/5 k celku. Právna predchodkyňa žalobkyne
sa vrátila z koncentračného tábora v roku 1945 a odvtedy opätovne užívala celú nehnuteľnosť vrátane

podielu po neb. J. J. a to až do svojej smrti, o dom sa riadne starala, platila dane a užívala ho ako
svoj vlastný. Mesto Košice začalo v roku 1981 s výstavbou sídliska na Juhu a z tohto dôvodu došlo k
vyvlastneniu nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v záujmovom území mesta. Nehnuteľnosti zapísané na LV
č. XXX patrili do uvedeného územia s ohľadom na to, že na liste vlastníctva bol vedený ako vlastník štát,
bola na liste vlastníctva iba vyznačená zmena pod položkou výkazu zmien č. 18/1981. Geometrickým

plánom boli parcely zlúčené a zaevidované na LV č. X, kat. územie Košice - Stred a jednotlivé diely
z vyvlastnenej parcely č. 693 boli začlenené do novovytvorených parciel registra „C“ KN č. 2491/1 -
zastavané plochy o výmere 16787 m2, č. 2491/15 - ostatné plochy o výmere 1552 m2, č. 1830/8 -
zastavané plochy o výmere 860 m2, č. 1860/35 - zastavané plochy o výmere 243 m2, č. 1860/23 -
zastavané plochy o výmere 2328 m2 a č. 1860/37 - zastavané plochy o výmere 212 m2 v prospech

Československý štát - Národný výbor Mesta Košice. Protokolom o prechode vlastníctva majetkových
práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci uvedené parcely boli zapísané na LV
č. XXXXX, kat. územie Stredné mesto dňom 1.5.1991 v prospech Mesta Košice. V roku 2000, pri zmene
hraníc katastrálneho územia, uvedené parcely boli zahrnuté do katastrálneho územia J. a sú vedené na
LV č. XXXXX. Dom na citovanej parcele mpč. 693 bol zbúraný. Mesto Košice ako formálne zapísaný

vlastník predmetných nehnuteľností s týmito nakladá ako s vlastnými.

4. Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam žalobkyňa
odôvodnila tým, že ako vlastník je zapísaný žalovaný - Mesto Košice, teda, ak by bolo určené, že
nehnuteľnosti v podiele 4/5 patria do dedičstva po neb. B. B., O. P. mohlo by to ovplyvniť postavenie

žalobkyne v dedičskom konaní.

5. Žalobca k žalobe pripojil rodný list žalobkyne, výpis z pozemno-knižnej vložky č. XXXX, výpis z
Centrálneho registra obetí koncentračného tábora v Szolah, výpis z LV č. XXX, rozhodnutie Štátneho
notárstva v Košiciach sp. zn. D1059/66 zo dňa 27.6.1966, rozsudok Mestského súdu v Košiciach sp. zn.

2T/112/1972 zo dňa 10.8.1972, právoplatný dňa 7.9.1972, geometrický plán vyhotovený znalkyňou K.
L. B. zo dňa 6.12.2012, overený Správou katastra Košice, výpis z LV č. XXXXX.6. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 19.11.2014 poprel žalobkynin nárok z dôvodu, že sa považuje
za vlastníka sporných nehnuteľností, ku ktorým prešlo vlastníctvo zákonnou cestou, a aj pokiaľ by
sa preukázalo, že prechod vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam v rámci správneho konania je

neplatný, namietol nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam vydržaním v zmysle § 134
Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby boli vzaté do úvahy aj skutočnosti, ktoré boli preukázané v konaní
sp. zn. 12C/36/2005, vedenom na Okresnom súde Košice II, týkajúce sa rovnakého predmetu sporu a
to za účelom celkového urýchlenia konania a žalobu žiadal zamietnuť v celom rozsahu.

7. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré riadne predvolal sporové strany, ako aj právneho zástupcu
žalobkyne. Žalobkyňa sa na pojednávanie nedostavila, súd tak pojednával v jej neprítomnosti v zmysle
§ 180 CSP.

8. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní 7.9.2016 uviedol, že žalobkyňa je dcérou B. B., O. P.,
ktorá sa narodila XX.X.XXXX a zomrela X.X.XXXX v Košiciach bez zanechanie závetu. Žalobkyňa je

jedinou dedičkou po nebohej B. B.. B. B. bola ako vlastníčka zapísaná na nehnuteľnostiach v pozemno-
knižnej vložke č. XXXX, kat. územie N. v podiele 2/5 k celku. Ďalšou podielovou spoluvlastníčkou bola
J. J., O. I., nar. XX.XX.XXXX, bola tetou žalobkyne a zomrela v koncentračnom tábore v Mauthausene
v roku 1945. Podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne, J. J. nemala ani deti, ani manžela, v jej
prospech svedčil aj zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe, pozemno-knižná vložka č. XXXX,

územie Košice v podiele 2/5. Mama žalobkyne, ktorá sa jediná vrátila z koncentračného tábora, túto
nehnuteľnosť, teda aj podiel J. J., ktorá zomrela v koncentračnom tábore užívala od roku 1945 až do
svojej smrti v roku 1970. Dedičské konanie po J. J., O. I. nebolo vedené, ona zomrela v koncentračnom
tábore. Po B. B. neprebehlo dedičské konanie.

9. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že právna predchodkyňa žalobkyne, teda jej mama,
keď sa vrátila z koncentračného tábora, žila v tom dome, zomrela na území SR, jej dcéra - žalobkyňa sa
narodila v roku 1951 v Košiciach, im ten dom zobrali a v tomto dome žili do 73. roku až do jeho zbúrania.
Žalobkyňa tam žila so svojou mamou a potom následne emigrovali, preto podľa jeho názoru 10 rokov
podľa občianskeho zákonníka ešte v roku 1952, užívali ešte viac ako 10 rokov aj ten podiel po J. J.,

ktorá zomrela v koncentračnom tábore.

10. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 17.7.2020 uviedol, že nie je možné žalobe vyhovieť, pretože
z predložených dôkazov, a to pozemno-knižná vložka č. XXXX a LV č. XXX vyplýva, že nebohá
matka žalobkyne vlastnila na pôvodnej parcele č. 693 o výmere 696 m2 a na nej stojacich domoch

č. XXXX, XXXX C. XXXX len podiel vo výške 2/5 k celku. Ohľadom podielu vo výške ďalších 2/5
k celku, ktoré podľa dôkazov mala vlastniť rodinná známa jej nebohej matky pani J. J., O. I., ktorá
mala zomrieť v koncentračnom tábore Mauthausen, žalobkyňa doteraz nepreukázala naliehavý právny
záujem. Nepreukázala smrť podielovej spoluvlastníčky a nepredložila ako dôkaz rozhodnutie vydané
v dedičskom konaní po tejto poručiteľke, z ktorého by vyplývalo, že matka žalobkyne B. B. nadobudla

po tejto poručiteľke podiel na predmetných nehnuteľnostiach vo výške 2/5 k celku. Navyše zo spisu
Archívu Mesta Košice, ktorý bol súdom vyžiadaný vyplýva, že J. J. mala dediča, pána M. B., trvale
bytom v Budapešti, ktorý sa spolu so žalobkyňou nechal zastupovať v roku 1972 dr. C. O., advokátom
advokátskej poradne v Košiciach a z toho vyplýva, že neb. J. J. bola vydatá a mala manžela, jedno dieťa,
ide o osobnú personálnu zložku, kartu pravdepodobne z koncentračného tábora, v ktorom zahynula

(osobná zložka, karta je v nemeckom a anglickom jazyku). Nie je teda pravdou, že po neb. J. J.
nezostal žiaden príbuzný. Žalobkyňa teda nepredložila žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že sa
jej matka po návrate z koncentračného tábora v roku 1945 ujala držby svojej časti majetku. Naopak z
úmrtného listu neb. matky žalobkyne, zo zápisnice o predbežnom vyšetrení majetkových pomerov neb.
matky žalobkyne, ktorá zápisnica je súčasťou pôvodného a dodatočného dedičského spisu č. D925/70

(19D/182/2005) a taktiež zo spisu Okresného súdu Košice II, č. k. 12C/36/2005 vyplýva, že matka
žalobkyne žila a zomrela v dome na ulici O. XX U. N. a nie v dome na ulici J. A. XX U. N. a nevlastnila
žiadne nehnuteľnosti. Z dôkazov podľa žalovaného vyplýva aj to, že na adrese O. U. N. žila spolu s
rodičmi aj žalobkyňa. V tomto prípade teda ani matka žalobkyne, ani J. J. v čase svojej smrti už neboli
spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností , pretože dňom účinnosti dekrétu prezidenta č. 108/45 Zb.,

tento majetok prešiel do vlastníctva Československého štátu, ako majetok Maďarského kráľovstva. Ani
matka žalobkyne ako podielová spoluvlastníčka predmetných nehnuteľností, ani právni nástupcovia po
neb. J. J. neiniciovali žiadne kroky smerujúce k navráteniu majetku podľa dekrétu prezidenta č. 128/1946
Zb., preto matka žalobkyne zomrela X.X.XXXX nemajetná. Podľa zápisnice o predbežnom vyšetrenímajetku zanechala len hnuteľný majetok nepatrnej hodnoty a dedičské konanie bolo pre jej nemajetnosť
zastavené. V čase jej smrti bol vlastníkom jej podielu v 2/5 k celku Československý štát už viac ako
24 rokov. Zároveň žalovaný k námietkam žalobkyne, týkajúcim sa rozhodnutia Finančného odboru,

Mestského národného výboru v Košiciach, č. Fin 4850/1972 zo dňa 27.11.1972 poukázal na nález
Ústavného súdu SR, I ÚS/419/2014-34 zo dňa 13.8.2014 a teda , že v tomto konaní nie je súd oprávnený
skúmať zákonnosť, nakoľko nejde o žalobu o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia, nejde o
správne súdnictvo.

11. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, oboznámením
dedičského spisu č. 14D/182/2005 a to zápisnice o predbežnom vyšetrení D925/70 a ako aj
oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu sp. zn. 12C/36/2005 a to na čl. 83-89, 104,
106, 107 uvedeného spisu. Právny zástupca žalobkyne uviedol na pojednávaní, že sa mu nepodarilo
zistiť, či po J. J. prebehlo dedičské konanie a s akým výsledkom.

12. Súd z listinných dôkazov zistil tento skutkový stav:

13. Z pozemno-knižnej vložky č. XXXX, kat. úz. Košice, parcela č. 693, dom súp. č. XXXX, XXXX, XXXX
s dvorom v intraviláne, L. R., S. M. XX boli pôvodnými vlastníkmi uvedených nehnuteľností zapísaní pod
B1 F. J., O. P. v 1/5 k celku, pod B2 V. Q., O. P. v 2/5 k celku, pod B3 vdova T. P., O. J. v 2/5 k celku.

Následne podiel po V. Q. prešiel na J. J., O. I. v 2/5 k celku v roku 1937 a podiel po T. P., O. J. prešiel
na P. B. v 2/5 k celku. Počas platnosti obyčajového práva v súlade so zásadou superficies solocedit
(stavba je súčasťou pozemku) sa vlastníčky nehnuteľnosti - pozemku stali aj vlastníčkami stavby na nej
stojacej. Ako sa zistilo z kópie pozemno-knižnej vložky č. XXXX bolo v pozemkovej knihe v oddieli B
týchto pozemkov s poukazom na § 3 ods. 3 nariadenia z 11.4.1944, č. 1600/1944 M.E. vyznačené, že

vlastníkom je Žid.

14. Oboznámením sa s kópiou výpisu z LV .č XXX, kat. úz. N., parc. č. 693 sa zistilo, že 1/5 predmetnej
nehnuteľnosti pôvodne vedená na F. J., O. P., podľa položky výkazu zmien č. 212/1966 prešla na Q.
P., O. J. (výpis z LV č. XXX). Podľa položky výkazu zmien č. 667/74 bolo k 1/5 zapísané vlastníctvo

Československého štátu v správe Mestského národného výboru v Košiciach na základe rozsudku
Mestského súdu v Košiciach, sp. zn. 2T/112/72 (čl. 12 spisu). Uvedeným rozsudkom Q. P., nar.
XX.X.XXXX bola uznaná vinnou z trestného činu opustenia republiky podľa § 109 ods. 2 Trestného
zákona, ktorý spáchala tak, že ako československá štátna občianka na základe platného cestovného
dokladu vydaného KS/VE pásov a víz v Košiciach vycestovala z ČSSR 22.8.1968 na dobu 180 dní

do USA a mala sa vrátiť po predĺžení pobytu z 22.2.1969, späť sa však nevrátila, ani československé
zastupiteľské úrady nepožiadala o predĺženie svojho pobytu v cudzine, teda bez povolenia ostala v
cudzine, za čo sa jej uložil trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne podľa § 109 ods. 2
Trestného zákona zároveň podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd uložil prepadnutie všetkého majetku
v prospech štátu, ktorého vlastníkom sa stáva štát. Uvedené rozhodnutie sa stalo právoplatným dňa

7.9.1972.

15. Z rozsudku sp. zn. 12C/36/2005 zo dňa 12.3.2009, právoplatným dňa 18.1.2020, súd zistil, že
uznesením Mestského súdu v Košiciach v konaní 3RT/706/1991 zo dňa 13.6.1991, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 13.6.1991 bolo rozhodnuté, že Q. P., nar. XX.X.XXXX je zúčastnená rehabilitácie, pretože

podľa § 2, ods. 1, písm. d) zákona č. 119/90 o súdnej rehabilitácii bol zrušený právoplatný rozsudok
Mestského súdu v Košiciach, sp. zn. 2T/112/72 zo dňa 10.8.1972, ktorým bola obvinená uznaná vinnou
z trestného činu opustenia republiky podľa § 109 ods. 2 Trestného zákona. Zároveň sa zrušili všetky
ďalšie rozhodnutia v tej istej trestnej veci na zrušené rozhodnutia podľa obsahu nadväzujúce ku dňu,
kedy boli vydané. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 119/90 Zb. sa trestné stíhanie proti obvinenej za uvedený

trestný čin zastavilo.

16. Ohľadne zostávajúcich častí nehnuteľnosti a to 4/5 (2/5 pôvodne vedených na J. J. a 2/5 pôvodne
vedených na B. P.), ako vyplýva z rozhodnutia Mestského národného výboru v Košiciach č. W. XXXX/
XXXX, právoplatným dňa 23.1.1973, vlastníkom týchto podielov ako nereštituovaného židovského

majetku sa stal Československý štát. V roku 1981 došlo k vyvlastneniu nehnuteľností evidovaných na
LV č. XXX, kat. úz. Stredné mesto na výstavbu sídliska registrovaného pod položkou výkazu zmien
č. 18/1981. Predmetné parcely boli zaevidované na LV č. X, kat. územie Košice - Stred ako parcely
č. 1830/8 o výmere 860 m2, č. 1860/23 o výmere 2328 m2, č. 1860/35 - zastavané plochy o výmere243 m2, č. 1860/37 - zastavané plochy o výmere 212 m2, parc. č. 2491/1 - zastavané plochy o výmere
16787m2, parc. č. 2491/15 - ostatné plochy o výmere 1552 m2. Na základe delimitačného protokolu č.
1081/92-SM pod položkou výkazu zmien č. 22293 boli vyššie uvedené parcely zaevidované správou

katastra na LV č. XXXXX, kat. úz. J. H., ako vlastník nehnuteľnosti je evidované Mesto Košice. V roku
2000 pri zmene hraníc kat. úz., parc. č. 1830, parc. č. 1860/23, parc. č. 1860/35, parc. č. 1860/37, parc.
č. 2491/1, parc. č. 2491/15 boli zaevidované na LV č. XXXXX, kat. úz. J. ako vlastník je evidované Mesto
Košice. Protokolom o prechode vlastníctva majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/91 Zb.
o majetku obci, prechod vlastníctva k predmetným parcelám na Mesto Košice sa uskutočnil k 1.5.1991.

Dom postavený na parc. č. 693 na LV č. XXX bol zbúraný (ako vyplýva z rozhodnutia Obvodného
národného výboru Juh, odbor výstavby Košice, č. výstavby 1568/1079/74-Gi, č.l. 300 spisu). Hodnota
domu bola stanovená na 47.660,60 Kčs.

17. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

18. Súd vo veci rozhodol rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 27.9.2021, ktorý bol na základe odvolania
podaného žalobkyňou uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 5Co/19/2022 zo dňa 30.5.2023 zrušený
a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.

19. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že „úvahy súdu prvej inštancie o (ne)ujatí sa držby
predmetnej nehnuteľnosti právnou predchodkyňou žalobkyne po návrate z koncentračného tábora nie
sú potrebné a záver súdu, že žalobkyňa nepreukázala, že by sa právna predchodkyňa žalobkyne ujala
držby predmetných nehnuteľností po oslobodení je nesprávny“. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie
posúdiť, či rozhodnutie Mestského národného výboru Košice - finančný odbor z 27.11.1972 pod č. Fin:

4850/1972, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.1.1973, bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc,
či sa dotklo práv žalobkyne vo vzťahu k dedičstvu po jej matke B. P. v rozsahu jej podielu 2/5 k celku k
sporným nehnuteľnostiam. Vo vzťahu k užívaniu nehnuteľností v podiele 2/5 k celku spoluvlastníčky J.
J., matkou žalobkyne B. P., odvolací súd uložil súdu prvej inštancie zaujať stanovisko, či užívanie a držba
bola dobromyseľná, a či matka žalobkyne mohla vydržať k 6.8.1970 (deň jej smrti) spoluvlastnícky podiel

2/5 po J. J.. Ak by súd prvej inštancie dospel ku kladnému výsledku, teda, že B. P. ku dňu svojej smrti
vydržala spoluvlastnícky podiel 2/5 k celku po J. J., bude potrebné posúdiť aj túto časť spoluvlastníckeho
podielu vo vzťahu k vyvlastňovaciemu rozhodnutiu.

20. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

21. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

22. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné

preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

23. Súd najskôr skúmal, či na požadovanom určení je daný naliehavý právny záujem a dospel k záveru,
že naliehavý právny záujem v danom prípade existuje, nakoľko, ak by bolo určené, že nehnuteľnosť
v podiele 4/5 patrí do dedičstva po neb. B. B., O. P., mohlo by to ovplyvniť postavenie žalobkyne v

dedičskom konaní.

24. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka (v znení platnom v čase smrti poručiteľky B. P.), dedičstvo sa
nadobúda smrťou poručiteľa.

25. Na vznik dedičského práva sa nevyhnutne vyžaduje naplnenie základných predpokladov dedenia,
ktorými sú smrť fyzickej osoby, existencia pozostalosti, spôsobilý subjekt a dedičské tituly.26. Z rodného listu žalobkyne na čl. 6 spisu mal súd za preukázané, že je dcérou B. B., O. P., nar.
XX.X.XXXX.

27. Z dedičského spisu D925/10 (19D182/2005) aj zo zápisnice o predbežnom vyšetrení majetkových
pomerov matky žalobkyne vyplýva, že matka žalobkyne žila a zomrela na ulici O. XX U. N. a nevlastnila
žiadnu nehnuteľnosť.

28.ZidentifikačnejkartyJ.J.zCentrálnejdatabázyobetíkoncentračnéhotáboravMauthausenemalsúd

preukázané, že táto bola vydatá a mala aj jedno dieťa. Táto skutočnosť napokon vyplýva aj z listinného
dôkazu nachádzajúceho sa na čl. 320 a 321 spisu, jednalo sa o list právneho zástupcu žalobkyne a dr.
B. J., (ako dediča po neb. J. J.), M. O. adresovaný Stavoinveste, Inžinierskej správe 32, ktorý jej bol
doručený 21.6.1972.

29. Z rozhodnutia Mestského národného výboru (ďalej ako „MNV“) v Košiciach, finančný odbor č. Fin

4850/1972, mal súd za preukázané, že vlastníctvo nehnuteľnosti v pozemno-knižnej vložke č. XXXX,
kat. úz. N., parc. č. 693, t. j. domy č.p. XXXX,XXXX,XXXX s dvorom o výmere 696 m2, vedené na meno
F. J., O. P. U. X/X, J. J., O. I. U. X/X a B. P. v 2/5 Bolo Mestským národným výborom Košice potvrdené
Československému štátu ako nereštituovaný majetok a že tento majetok bol zverený do operatívnej
správy Bytového podniku mesta Košice. Zároveň z tohto rozhodnutia MNV v Košiciach vyplynulo, že

sa jednalo o nájomný dom, ktorého pôvodnými vlastníkmi boli Židia a majetok menovaných prešiel v
roku 1944 podľa vtedajších predpisov do vlastníctva Maďarského štátu. Pôvodní vlastníci nepodali v
zákonnej lehote reštitučný návrh a nájomný dom nespĺňal podmienky pre uznanie mimosúdnej reštitúcie.
Z opravy predmetného rozhodnutia nachádzajúceho sa na čl. 106 a 107 spisu č. 12C/36/2005 súd zistil,
že predmetom prevodu nie je 1/5 podielu F. J., O. P., ktorá prešla darovacou zmluvou na P. Q., O. J., tento

spoluvlastnícky podiel nadobudol Československý štát právoplatným rozhodnutím Mestského súdu v
Košiciach sp. zn. 2T/112/1972, právoplatným dňa 7.9.1972, dňom 2.9.1972. Ako vyplýva z listu MNV v
Košiciach (čl. 316 spisu), finančný odbor, adresovaného Stavoinveste, proti predmetnému rozhodnutie
MNV v Košiciach, Fin č. 4850/1972 podala odvolanie žalobkyňa, o ktorom bolo rozhodnuté tak, že VSL
Krajský národný výbor odvolanie zamietol a tým sa stalo uvedené rozhodnutie právoplatným.

30. Z úmrtného listu čl. 163 spisu súd zistil, že právna predchodkyňa žalobkyne B. B. zomrela dňa
X.X.XXXX.

31. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania ohľadom 4/5 podielov pôvodne vedených v 2/5 na J. J. a

2/5 na B. P. v dôsledku rasovej perzekúcie uskutočňovanej na území južného Slovenska, okupovaného
Maďarskom počas 2. svetovej vojny vlastníctvo prešlo na Československý štát.

32. Na území južného Slovenska, okupovaného Maďarskom bolo v § 3 ods. 3 Nariadenia z 11.4.1944
č. 1600/1944 M.E. knihovným súdom uložené, aby v pozemkovej knihe v oddelení B s poukazom na

toto nariadenie bolo vyznačené, že vlastníkom je Žid. Takto sa to stalo aj v prípade pozemkov pôvodne
vedených v pozemno-knižnej vložke č. XXXX na parc. č. 693 ako vyplýva zo zápisu v pozemkovej knihe
pod B vlastníctvo. V § 1 ods. 1 Nariadenia z 1.11.1944 č. 3840/1944 M.E. bolo potom vyslovené, že:
„všetok majetok Židov prechádza ako národný majetok na štát“. Podľa § 2 ods. 1 cit. nariadenia sa
mal vykonať vklad vlastníckeho práva v prospech štátu z úradnej povinnosti tam, kde bolo už podľa

§ 3 ods. 3 Nariadenia č. 1600/1944 M.E., že vlastníkom je Žid, ináč len na návrh vládneho komisára
alebo finančného orgánu s poukazom na toto nariadenie. Išlo tu o prechod vlastníctva na štát ex lege
a knihovný zápis mal význam len deklaratórny.

33. Ako vyplynulo aj zo stanoviska občiansko-právneho kolégia Najvyššieho súdu SR ohľadom

nereštituovaného majetku na Slovensku pod č. CP 173/60, všetky tieto právne normy sa priečili
demokratickým zásadám ústavy a boli z tohto hľadiska neplatné, čo bolo vyslovené už v § 2
Nariadenia SNR z 1.9.1944, č. 1/1944 Zb. n. SNR. Dôsledky týchto zásahov do majetku obetí rasovej
perzekúcie však neboli odstránené automaticky postupným oslobodením celého územia Slovenska.
Právny poriadok zvolil cestu tzv. reštitučného konania, ktoré bolo upravené zákonom č. 128/1946 Zb. o

neplatnosti některých majetkově - právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této neplatnosti a z
jiných zásahů do majetku vscházejících. Podľa výslovného ustanovenia § 2 tohto zákona bolo potrebné
cestou reštitučného konania postupovať i tam, kde majetkový prospech bol po 29.9.1938 vykonaný
neplatným právnym predpisom t. j. takým, ktorý v rozpore s československou ústavou vykonal aleboumožnil zásah do majetku Československej republiky a osôb vydaných národnej, rasovej alebo politickej
perzekúcii ( § 15).

34. Podľa § 4 ods. 1 cit. zákona, prislúchal nárok na reštitúciu poškodenému alebo jeho právnym
nástupcom len za predpokladu, že nešlo o osobu štátne nespoľahlivú v zmysle § 5 cit. zákona. Nárok
bolo treba uplatniť v trojročnej prekluzívnej lehote (§ 8). Ďalšie modifikácie reštitučných nárokov boli
vykonané zákonom č. 79/1948 Zb., neplatný prevod (prechod) nebol teda odstránený ipso jure, ale
len na návrh poškodeného úradným rozhodnutím, takže pokiaľ sa tak nestalo, trvali jeho následky

i naďalej. V tomto prípade však v zákonnej lehote nedošlo k podaniu reštitučného návrhu v zmysle
vyššie citovaného zákona č. 128/1946 Zb. a predmetný majetok a jeho vlastníctvo podľa § 1 ods. 1
bod 1 prešlo na Československú republiku ako majetok, ktorý podlieha konfiškácii a pôvodne patriaci
do vlastníctva Kráľovstva maďarského. Jednalo sa teda o pôvodný židovský majetok, ktorý prešiel do
vlastníctva Maďarského štátu podľa vyššie zmienených neplatných predpisov a následne do vlastníctva
Československej republiky.

35. Podľa § 2 ods. 3 cit. dekrétu č. 108/1945 Zb. o konfiskácii nepřítelského majetku, z konfiškácie bol
vyňatýmajetok,ktorývdobepo22.9.1938podtlakomokupáciealebovdôsledkunárodnej,rasovejalebo
politickej perzekúcie stratili osoby, ktoré nespadajú pod ustanovenie § 1, teda majetok, kde prichádza
do úvahy reštitúcia. Medzi právnickými osobami uvedenými v § 1 dekrétu je i Kráľovstvo maďarské

a osoby verejného práva podľa maďarského práva, takže do tejto skupiny patrí i židovský majetok,
ktorý prešiel do vlastníctva Maďarského štátu podľa zmienených neplatných predpisov. Správa tohto
majetku bola ustanovením § 16 zákona č. 128/1946 zverená fondu národnej obnovy s tým, že pokiaľ
nedôjde k navráteniu tohto majetku osobám oprávneným podľa § 4 ods. 1 zákona č. 128/1946 Zb.,
upraví jeho pomery zvláštny zákon. Stalo sa tak zákonom č. 141/1947 Zb. o likvidačnom menovom

fonde, podľa ktorého (§ 5 ods. 6) bol tomuto fondu prikázaný i majetok uvedený v § 16 zákona č.
128/1946 Zb., pokiaľ nebude navrátený oprávneným osobám. I potom zostal tento majetok v správe
fondu národnej obnovy (§ 13 ods. 3, 4 zákona č. 141/1947 Zb.). Po zrušení Fondu národnej obnovy
zákonom č. 182/1950 Zb. a po zrušení Likvidačného menového fondu dňom 1.6.1953 prešli jeho práva
priamo na štát (§ 8 zákona č. 41/1953 Zb.) a ministerstvo financií bolo potom v § 4 ods. 4 vládneho

nariadenia č. 110/1953 Zb. zmocnené, aby stanovilo, ako sa s takým majetkom naloží. Táto úprava sa
stala už vyhláškou ministerstva financií č. 353/1952 Ú.v. o zverení niektorých nehnuteľností, na ktoré sa
vzťahuje dekrét o konfiškácii nepriateľského majetku a fondoch národnej obnovy do správy miestnym
národným výborom a podľa § 6 ods. 4 vládneho nariadenia č. 920/1950 Zb. o správe národného majetku
národnými výbormi, ktoré bolo nahradené vládnym nariadením č. 110/1953 Zb. Podľa § 2 ods. 1b) tejto

vyhlášky bol miestnym národným výborom zverený do správy i majetok, ktorého vlastníctvo v čase
po 22.9.1938 pod tlakom okupácie alebo národnej, rasovej alebo politickej perzekúcie stratili osoby, u
ktorých nie sú dané podmienky konfiškácie, ak nárok na jeho vrátenie smeroval proti osobe, u ktorej
sú dané podmienky konfiškácie a ak reštitučná žiadosť nebola v čas podaná alebo bola právoplatne
zamietnutá.

36. Podľa § 5 cit. vyhlášky, ak miestne národné výbory zistia majetok, ktorý im bol podľa § 2 zverený
do správy a navrhnú na pozemno-knižnom súde vykonanie pozemno-knižného poriadku s odvolaním
sa na túto vyhlášku. V súdenom prípade sa tak stalo žiadosťou o zápis vlastníctva Československého
štátu Mestským národným výborom v Košiciach, finančný odbor dňa 9.10.1974 pod č. Fin 67/210/1974-

KR na úrade geodézie Národný podnik Prešov, Košice - mesto, tak ako vyplynulo z listinného dôkazu,
nachádzajúceho sa na čl. 104 spisu 12C/36/2005.

37. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dotknuté nehnuteľnosti predstavovali nájomný dom.
Oboznámením sa s rozsudkom, sp. zn. 12C/36/2005 zo dňa 12.3.2009, právoplatným dňa 18.1.2010

a výpoveďou N. B. (str. 7 cit. rozsudku, posl. odsek) v priebehu trestného konania vedeného pred
Mestským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2T/112/1972 táto svedkyňa uvádzala, že v predmetnom
rodinnom dome na ulici J. A. S. XX bývala Q. P., ktorá v decembri 1970 odišla do USA, bola už staršia,
nemala nikoho v ČSSR, zomrel jej manžel, ktorý nemal obe nohy, vozila ho na vozíku, písala švagrovi
B., ktorý už zomrel, aby otvoril uzavretý byt a zariadenie bytové aby zobral, čo aj učinil. Po tom čo zomrel

B. nájomné sa platilo dcére A. B., t.j. žalobkyni, ktorá býva na O. R. S. XX U. N.. V trestnom konaní
bola vypočutá aj A. B., teda žalobkyňa, ktorá uviedla bydlisko na O. R. S. XX, ktorá sa vyjadrila tak, že
Q. P. bola sestra jej matky nevlastného brata, po tom ako odišla do USA napísala, že kľúče od bytu sa
nachádzajú u jej susedy I. a veci z bytu, aby zlikvidovali. K uvedenému domu na ulici J. A. sa vyjadrila, že2/5 sú jej, 2/5 rodiny z MĽR a 1/5 Q. P.. Dom pred asanáciou mal byť odhadnutý na 46.000 Kčs. Jej matka
bola ako správcova tohto domu. Po jej smrti sa staral jej otec, ktorý bral aj nájomné od podnájomníkov,
ale keď aj tento zomrel v decembri 1971 ona už nájomné nepreberala lebo ani nechodili podnájomníci

platiť pre nedostatky, ktoré sa v bytoch vyskytovali.

38.Zúmrtnéholistuneb.matkyžalobkyneB.B.,O.P.,zozápisniceopredbežnomvyšetrenímajetkových
pomerov neb. matky žalobkyne, ktorá zápisnica je súčasťou pôvodného dodatočného dedičského spisu
č. D925/70 (19D/182/2005) a taktiež zo spisu Okresného súdu Košice II č. k. 12C/36/2005 vo veci (A.

B. Košice o zaplatenie 99.581,76 eur s prísl.) vyplynulo, že matka žalobkyne zomrela v dome na ulici
O. XX U. N. a nevlastnila žiadne nehnuteľnosti.

39. Súd podľa pokynu odvolacieho súdu preskúmal rozhodnutie Mestského NV v Košiciach- finančný
odbor č. Fin: 4850/1972 a dospel k záveru, že predmetné rozhodnutie je ničotným právnym aktom.
Ústavný súd v Náleze IV. ÚS 295/2012 konštatoval, že mimo rámec správneho súdnictva, všeobecný

súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom
na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne
nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu
neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov
(zrušením alebo zmenením). Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v

zákonom ustanovenej forme vydané, alebo, že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré
mali za následok jeho ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte
už vôbec nie je možné hovoriť. V prípade nulity aktu nie je vôbec možné uvažovať o prezumpcii
správnostiaktu.PlatnýprávnyporiadokSlovenskejrepublikynedefinujepojem„ničotné(nulitné)správne
rozhodnutie“, ako je tomu napríklad v Českej republike, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky

ničotného rozhodnutia v správnom konaní a upravuje aj postup, t. j. kedy a za akých podmienok po
zistení ničotnosti z dôvodov stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp.
vyslovuje súd. Napriek absencie obdobnej právnej úpravy v Slovenskej republike, súd vychádzajúc z
existujúcej judikatúry, či z poznatkov procesnej teórie, sa v predmetnom prípade zaoberal otázkou, či
nie je daná nulita rozhodnutia vydaného rozhodnutia MNV v Košiciach v dôsledku nedostatku právneho

základu, nedostatku právomoci, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho
omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky
nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti,
neexistencie vôle a podobne. Súd dospel k záveru, že vyššie rozhodnutie MNV v Košiciach č. Fin:
4850/1972 je ničotným (nulitným) aktom z dôvodu, že predmetný správny orgán vydal rozhodnutie

proti zomrelej osobe –J. J. a tým rozhodol o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá nemala
v čase vydania rozhodnutia týmto správnym orgánom procesnú subjektivitu. Uvedené rozhodnutie je
tak nulitné vo svojom celku. Naviac súd poukazuje na to, že išlo o rozhodnutie, ktorým sa nemal
konštituovať nový vlastnícky vzťah, ale o rozhodnutie deklaratórnej povahy. Rozhodnutie nemá oporu
v citovanom zákone, neboli preukázané dôvody, z ktorých rozhodnutie vychádza. Je zrejmé, že štát

v čase vydania tohto rozhodnutia nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností (právna predchodkyňa
žalobkyne sa totiž ujala držby, ako to konštatoval aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí). Napokon sám
žalovaný vo vyjadrení na pojednávaní (čl. 158-159 spisu) uviedol, že po návrate B. B. (matky žalobkyne)
z koncentračného tábora to bola ona, ktorá zobrala predmetnú nehnuteľnosť do faktického užívania,
žila v tom dome aj so žalobkyňou, ktorá sa narodila v roku 1951 do roku 1973 a neskôr emigrovala.

Aj zo spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 12C/36/2005 vyplynulo, že žalobkyňa chodila vyberať
nájomne v predmetnej nehnuteľnosti. Žalobkyňa tak ako jediný dedič po svojej matke B. B. nadobudla
2/5 predmetnej nehnuteľnosti ku dňu smrti jej matky X.X.XXXX.

40. Spornou bola skutočnosť, či po nebohej J. J. zostal nejaký príbuzný (z listu M. O., č. l. 321

je možné predpokladať, že áno), či existoval nejaký, aspoň domnelý nadobúdací titul, či užívaním
celej nehnuteľnosti právnou predchodkyňou žalobkyne (matkou) táto vydržala resp. mohla vydržať jej
spoluvlastnícky podiel.

41.Žalobkyňa tvrdí, že je jedinou dedičkou po svojej nebohej matke B. B., O. P., ktorá ku dňu smrti

vlastnila 4/5 k celku vyššie uvedených nehnuteľností avšak hodnoverne preukázala vlastníctvo k spornej
nehnuteľnosti len v rozsahu 2/5.42. Z dokazovania síce vyplynulo, že matka žalobkyne B. B. sa starala o celú nehnuteľnosť, možno
teda usúdiť, že mala v držbe aj spoluvlastnícky podiel po J. J., ale nebolo preukázané, či išlo o
oprávnenú držbu. Dobrá viera sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť

vlastnícke právo. Neoprávnené vydržanie je zásahom do vlastníckeho práva doterajšieho vlastníka/
kov. Oprávnenosť držby musí spĺňať faktické ovládanie veci, vôľu nakladať s vecou alebo právom ako
so svojim a dobrá viera, že vec alebo vykonávanie práva patria držiteľovi. Skutočnosť, či držiteľ je
dobromyseľný alebo nedobromyseľný treba vždy objektívne hodnotiť z hľadiska osobného presvedčenia
samotného držiteľa.

43. Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo
vykonávanie práva patria. Dobrá viera je vnútorný, psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že
mu vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi
okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosťami,
ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho

dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t. j. tzv. titul uchopenia sa
držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby, napr. existencia zmluvy, ktorá je pre určitú
vadu neplatná). Držiteľ sa môže oprávnenej držby ujať aj na základe absolútne neplatného právneho
úkonu. Vždy však pôjde o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že
mu takýto právny titul svedčí (rozsudok NS SR 2 Cdo 201/2005). Len výnimočne sa môže zakladať na

ospravedlniteľnom právnom omyle. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci
sa postupoval obozretne (NS SR 7MCdo/4/2013).

44. Oprávnená držba je v právnom poriadku Slovenskej republiky koncipovaná ako subjektívne právo a
zároveň ako právny vzťah, ktorého obsah je vymedzený v § 130 OZ. Z § 854 OZ, prípadne aj z ďalších

prechodných ustanovení tohto predpisu vyplýva základná intertemporálna zásada súkromného práva,
v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tejto
úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov
platných v čase ich vzniku.

45. Právny zástupca žalobkyne nevedel preukázať, či po J. J. prebehlo dedičské konanie a s akým
výsledkom. Avšak z listu M. O. (právneho zástupcu žalobkyne a M. B. J., lekára- manžela J. J.)
jednoznačne vyplynulo, že J. J. mala manžela, čo vylučuje dobromyseľnosť právnej predchodkyne
žalobkyne pri vstupe do držby po J. J.. E. aj z identifikačnej karty J. J. z Centrálnej databázy obetí
koncentračného tábora v Mauthausene vyplynulo, že J. J. mala dieťa. Uvedené skutočnosti vylučujú, že

by žalobkyňa mohla vydržať k 6.8.1970 (deň jej smrti) spoluvlastnícky podiel 2/5 po J. J..

46. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť posúdiť i prípadné vydržanie vlastníckeho
práva žalovaným, pritom aj prihliadať na Nález ÚS SR III.ÚS 16/2012, podľa ktorého ak povinnej
osobe nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k

nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom
zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.

47. Podľa ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou,
darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných

skutočností ustanovených zákonom.

48. Podľa ust. § 134 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka (1) oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,
ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide
o nehnuteľnosť. (2) Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom

vlastníctva,alebokveciam,ktorémôžubyťlenvovlastníctveštátualebozákonomurčenýchprávnických
osôb (§ 125). (3) Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe
právny predchodca. (4) Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia
o plynutí premlčacej doby..

49. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť
držiteľamusíbyťposudzovanáajzobjektívnehohľadiska,t.j.,čidržiteľprizachovanínáležitejopatrnosti,ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal
alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená
držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod

(titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že
mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne
konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený
o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil
zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je

v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú
sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné
plnenie (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018;
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/210/2019 z 12. 8. 2021; zdroj: nsud.sk; tvorba právnej
vety: najprávo.sk).

50. Platná právna úprava nepredpokladá pre oprávnenú držbu žiaden titul; vyžaduje len, aby držiteľ so
zreteľom na všetky okolnosti bol v dobrej viere, že mu vec patrí. Držiteľ teda musí byť v dobrej viere, že je
tu taký právny titul, ktorý má podľa platného práva za následok prevod alebo prechod vlastníctva, aj keď
v skutočnosti takého titulu niet. Presvedčenie o existencii takéhoto domnelého vlastníckeho titulu pritom
musímaťobjektívnyzáklad(sozreteľomnavšetkyokolnosti)atedamusíspočívaťnaospravedlniteľnom

skutkovom, výnimočne, vzhľadom na uplatňovanie pravidla, že neznalosť zákona neospravedlňuje, aj
na omyle právnom. V právnej praxi sa za ospravedlniteľný právny omyl považujú napríklad prípady, kedy
presvedčenie o vlastníctve bolo vyvolané nejasným znením zákona, alebo nesprávnym predpokladom o
právnom postavení subjektov alebo právnom statuse predmetov občianskoprávnych vzťahov. Skutkovú
povahu má napríklad omyl kupujúceho ohľadne priebehu vlastníckej hranice kupovaného pozemku,

založený umiestnením oplotenia. Z textu zákona vyplýva, že oprávnená držba sa nemôže zakladať na
takom omyle držiteľa, ktorému sa mohol pri normálnej opatrnosti vyhnúť. Pre úplnosť nemožno v tejto
spojitosti nespomenúť ani záver formulovaný Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. II. ÚS 484/2015
zo 14. novembra 2018, vystavaný na fakticite oprávnenej držby a pocite neškodenia oprávneného
držiteľa, podľa ktorého pri posudzovaní dobromyseľnosti držby treba skúmať to, či držiteľ objektívne

mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivo nadobudol a že nemôže byť rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky (v posudzovanom prípade písomnú formu zmluvy o prevode
nehnuteľností a aj jej registráciu bývalým štátnym notárstvom). Treba zdôrazniť, že ústavný súd v tomto
rozhodnutímarginalizovalprávnepodmienkyprevodunehnuteľnostípredovšetkýmzdôvoduprítomnosti
špecifík veci a dĺžky uplynulého času. Tie podľa jeho vysvetlenia „... vyvažujú nedôslednosť týkajúcu

sa formálnych náležitostí prevodu a držba tak môže byť považovaná za oprávnenú“. Mal na zreteli tiež
neprítomnosť signálov zneužitia inštitútu vydržania, napr. nedôveryhodných dokumentov či svedectiev.

51. Vo svetle týchto právno-teoretických východísk sa prirodzene natíska základná otázka, ktorú
je potrebné pre záver o prítomnosti oprávnenej držby žalovaného zodpovedať a síce, či tu je daná

okolnosť, objektívne zakladajúca jeho presvedčenie, že je vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, resp.,
že bol vlastníkom celého nájomného domu s pozemkom. Z pohľadu súdu na takto postavenú otázku
možno odpovedať kladne. Súd zastáva názor, že jeho presvedčenie o vlastníckom práve ku konkrétnej
veci nemohol v danom prípade založiť len zákonom č. 138/1991 Zb. všeobecne upravený inštitút
prechodu vlastníctva na obce z majetku štátu, ale len na jeho základe deklarovaná skutočnosť, že

na žalovaného z majetku štátu prechádza konkrétne určená vec, tak, ako to predpokladá ust. § 14
ods. 1 a 2 uvedeného zákona. Žalovaný sa teda stal právne vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti
na základe zákona č. 138/1991 Zb., ktorý bol formálnym podkladom jeho dobromyseľného vstupu do
držby, navyše súd poukazuje aj na delimitačný protokol zo dňa 1.5.1991 (č.l. 470 spisu), v ktorom
sú špecifikované nehnuteľnosti odovzdané žalovanému do jeho vlastníctva (okrem iného aj sporná

nehnuteľnosť), pričom zo spisu jednoznačne vyplynulo, že sa v priebehu roka 1992 aj ako vlastník
skutočne (fakticky) správal (spravoval a udržiaval dotknuté parcely, na ktorých sú vybudované mestské
komunikácie, vykonával aj pôsobnosť špeciálneho stavebného úradu, zaťažil dotknuté parcely vecným
bremenom v prospech Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s., ako to vyplýva z LV č. XXXXX
na str. č. 66), ktorá skutočnosť dotvára materiálnu stránku dobromyseľnosti držby. Pri takomto chode

veci by žalovaný vydržal vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti najneskôr v roku 2002, pričom
žaloba spochybňujúca jeho vlastnícke právo bola podaná na súd až dňa 7.3.2013, pričom do jeho
dispozície sa dostala až po jej doručení dňa 29.10.2014.52. Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami súd dospel k záveru, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo
k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním. Z tohto dôvodu súd neostávalo iné, než žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť.

53.Podľa§262ods.1CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

54. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. Podľa § 396 ods. 1, 3 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

56. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a §

396 ods.3 CSP. Konanie na súde prvej inštancie a odvolacie konanie predstavuje jeden celok. Žalovaný
bol síce v konaní úspešný (prtil by mu nárok na náhradu trov konania vrátane odvolacích trov), avšak
nevznikli mu žiadne trovy, preto mu súd nárok na nich náhradu nepriznal.

57. O trovách štátu súd rozhodol v zmysle § 155 ods. 2 a 3 CSP, keď štátu nepriznal nárok na náhradu

výdavkov vynaložených na preklad písomností, nakoľko žalobkyňa ako štátny občan Kanady má právo
konať vo svojom jazyku, preto trovy znáša štát.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestský súd Košice
v troch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§363 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie ( § 366 CSP).Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( 358 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený

môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.