Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 14, 2024

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: SK-4C/13/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200246
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Frigová

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2024:8620200246.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudkyňou JUDr. Annou Frigovou v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX,

bytom A. XXX/XX, XXX XX C., štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, IČO: 35 510 722 proti žalovanej Orange
Slovensko, a. s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom Bajkalská 5, 831 04 Bratislava, IČO: 46 759 875,
o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti prevyšujúcej sumu 110 eur zastavuje.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 6.2.2020 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie
nemajetkovej ujmy vo výške po 5 000 eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že bol v rokoch

2011 a 2012 klientom žalovanej, pretože na základe zmluvy o pripojení, ktorú so žalovanou uzatvoril,
využíval jej služby telekomunikačného operátora. Vo vzťahu k žalovanej vystupoval žalobca ako fyzická
osoba (nepodnikateľ), ide teda o spotrebiteľa (osobitnú skupinu subjektov práva), ktorý je v zmluvnom
vzťahu s dodávateľom (žalovanou) v znevýhodnenom postavení slabšej zmluvnej strany. Dňa 24.9.2012
bol obchodným zástupcom žalovanej vyhotovený dokument pod názvom „Žiadosť o vydanie novej
SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, ktorý obsahoval najdôležitejšie osobné údaje žalobcu. Dňa
9.2.2017 boli tieto dokumenty spoločne s ďalšími originálnymi dokumentmi klientov žalovanej nájdené

nepovolanou osobou v neuzamknutom sklade na papierový odpad v Stropkove a Úrad na ochranu
osobných údajov neskôr kvalifikoval tento skutok
SK-4C/13/2020
-2-

v administratívnom konaní vedenom proti obchodnému zástupcovi žalovanej z hľadiska ochrany
osobných údajov ako bezpečnostný incident. Žalobcu je možné považovať za dotknutú osobu, ktorej

definícia je vymedzená v § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ZOOÚ), ktorý je už v
súčasnej dobe neúčinný (nový zákon o ochrane osobných údajov č. 18/2018 Z. z.), avšak pre posúdenie
práv, povinností a zodpovednosti pri spracúvaní osobných údajov žalobcu žalovanou je nutné na vecaplikovať doterajší (aktuálne neúčinný) právny predpis. Žalovanú spoločnosť Orange Slovensko a. s.
možno považovať za prevádzkovateľa v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) ZOOÚ. Zastáva názor, že žalovaná
nesie voči nemu objektívnu súkromnoprávnu zodpovednosť za situáciu, že pri spracúvaní jeho osobných

údajov prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o., Biela Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO: 47 709
014(ďalejELSIGs.r.o.)nebolopostupovanéprimanipuláciisnimiapriichlikvidáciivsúladesozákonom
(§ 17, § 19 ZOOÚ), čím boli flagrantným spôsobom porušené ustanovenia zákona o ochrane osobných
údajov a tým porušené právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života
žalobcu pri spracúvaní jeho osobných údajov. Žalobca sa preto touto žalobou domáha svojho práva na

ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka voči žalovanej, ktorá objektívne
(bez nevyhnutnosti preukazovať jej zavinenie), na základe skutkového stavu uvedeného v tejto žalobe,
zodpovedá za porušenie a ohrozenie osobnostných práv žalobcu. Tým je založená aktívna a pasívna
vecná legitimácia strán tohto konania.

2. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 9.2.2017 A. C. našiel v Stropkove, za budovou na D. E. F. XX,

v ktorej sídli značková predajňa Orange Slovensko, a. s. v neuzamknutom priestore
určenom na skladovanie papierového odpadu medzi papierovým odpadom aj archívnu krabicu, v ktorej
sa nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov
spoločnosti Orange Slovensko, a. s., vrátane originálu písomnosti označené ako „Žiadosť o vydanie
novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“ zo dňa 30.12.2011 a „Žiadosť o vydanie novej SIM karty

a potvrdenie o jej prevzatí“ zo dňa 6.10.2012“, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobcu, ale aj
originály písomností s osobnými údajmi ďalších zákazníkov (klientov žalovanej). V nájdenej archívnej
krabici ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE
SLOVENSKO, a. s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012" sa nachádzali
prevažne písomnosti s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“,

„Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie SIM karty“. Predmetná archívna krabica s nájdenými
písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná A. C. (nálezca a zároveň jedna z dotknutých
osôb) advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci
neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných
údajov spoločnosťou Orange Slovensko, a. s. Právny zástupca vyzval v mene viacerých dotknutých

osôb (mimo žalobcu) spoločnosť G. C., a. s. v súvislosti s jej protiprávnym zásahom do práv žalobcu na
mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu a náhradu
nákladov právneho zastupovania. Na základe predmetného listu sa spoločnosť Orange Slovensko,
a. s. prostredníctvom právneho zástupcu Mgr. Branislava Máčaja, advokáta a konateľa spoločnosti
Advokátska kancelária BranislavaMáčaja,s.r.o.,Bajkalská5,83104Bratislavalistomzodňa16.3.2017

ospravedlnila dotknutým osobám za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby
sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s
SK-4C/13/2020
-3-

odôvodnením, že „prípadný" zásah do osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu
a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Policajt Obvodného oddelenia PZ v Stropkove prijal dňa 20.2.2017
oznámenie H. D., ktorý je vedúcim značkovej predajne spoločnosti Orange Slovensko, a. s. sídliacej na
E. D. F. XX, I. C., v objekte bývalého hotela Tokajík a zároveň zamestnancom obchodného zástupcu

žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. vo veci krádeže písomností určených na skartovanie zo skladu za
predajňou Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavnej v Stropkove. H. D. na Obvodnom oddelení Policajného
zboru v Stropkove v konaní ČPS: ORPZ - SK- OPP5 - 77 /2017- P v podanom oznámení uviedol, že „dňa
20.2.2017 zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou, bol ukradnutý jeden igelitový mech
o objeme 60 l, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie“.

Tento krok H. D. bol podľa žalobcu len reakciou na zanedbanie si vlastných povinností súvisiacich so
spracovávaním osobných údajov klientov spoločnosti Orange Slovensko a. s. pri likvidácii ich osobných
údajov. Z fotodokumentácie vyplýva, že sklad na papierový odpad, v ktorom boli originálne písomnosti
s osobnými údajmi klientov spoločnosti Orange Slovensko, a. s. nájdené, nebol dlhodobo uzamykaný,
pretože tento sklad využívalo viacero podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom polyfunkčnom

objekte (bývalý hotel Tokajík v Stropkove). Túto skutočnosť potvrdil aj H. D., ktorý uviedol: „Keďže
sklad využívajú aj iní predajcovia z daného objektu, dosť často sa stáva, že sklad zostane po určitý
čas neuzamknutý“. V označenej priestupkovej veci bol dňa 29.3.2017 vypočutý aj nálezca predmetnej
archívnej krabice A. C., ktorý bezpečnostný incident odhalil a s najväčšou pravdepodobnosťou zabránilďalekosiahlym následkom pri možnej nelegálnej manipulácii s obrovským množstvom osobných údajov
klientov žalovanej. OO PZ v Stropkove odstúpilo svoj spisový materiál ČPS: ORPZ-SK-OPP5-77/2017-
P Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej

Úrad alebo ÚOOÚ SR), ktorý podľa obsahu vyhodnotil tento spisový materiál ako podnet a pod č.
00777/2017-Os začal konanie o ochrane osobných údajov pre podozrenie z porušenia ustanovení
zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov voči spoločnosti ELSIG s.r.o., ktorá vykonáva
obchodné zastúpenie spoločnosti Orange Slovensko, a. s. v značkovej predajni na Ul. Hlavná 60 v
Stropkove.

3. Žalobca k žalobe doložil aj Rozhodnutie Úradu zo dňa 16.8.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-17, v ktorom
bolo konštatované, že spoločnosť ELSIG s.r.o. porušila ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona
tým,že„prilikvidáciidokumentovobsahujúcichosobnéúdajeklientovspoločnostiOrangeSlovenskoa.s.
v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo
OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka

ako aj informácie o predajnom mieste nepostupovala s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli
uložené v archívnej krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej
strane, ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY
VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica“) a umiestnené v sklade na papierový
odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a. s. na Ul. Hlavná

60 v Stropkove...“, pričom Úrad neuložil spoločnosti ELSIG s.r.o. opatrenie na odstránenie zistených
nedostatkov a príčin ich vzniku, keď konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal
plnenie povinnosti vyplývajúcich mu z ustanovení zákona a následne po bezpečnostnom incidente
nanovo prijal bezpečnostné
SK-4C/13/2020

-4-

opatrenia a tým uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku už nebolo
v danom prípade dôvodné a účelné. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/
XXXX-XX-9 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. za

porušenie povinnosti v súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov v súvislosti s likvidáciou
dokumentov pokutu vo výške 5 000 eur, pričom skutok vo výrokovej časti citovaného rozhodnutia
bol ustálený takto: „za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona, ktorého sa sprostredkovateľ
v priebehu mesiacov január a február 2017 dopustil porušením bezpečnosti spracúvania osobných
údajov v súvislosti s likvidáciou dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange

Slovensko a. s. v rozsahu meno a priezvisko klienta, adresa, rodné číslo, telefónne číslo, číslo OP,
pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako
aj informácie o predajnom mieste, uložením predmetných dokumentov nachádzajúcich sa v archívnej
krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP I/75 s nápisom „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO,
a. s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica“) do

neuzamknutého skladu na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa
Orange Slovensko, a. s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove, čím osobné údaje dotknutých osôb vystavil
možnosti neoprávneného sprístupnenia neobmedzenému okruhu subjektov a z ktorého bola uvedená
archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená A. C., čím došlo k neoprávnenému
sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb v počte cca 400, pričom táto krabica bola následne

menovaným odovzdaná jeho právnemu zástupcovi.“ Proti citovanému rozhodnutiu podala spoločnosť
ELSIG s.r.o. rozklad, ktorý bol rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 č. k. 00103/2018-
Op-7zamietnutýarozhodnutieouloženípokutyz22.12.2017bolopotvrdené.Úradzačaladministratívne
konanie (konanie o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti Orange Slovensko, a.
s. aj proti advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý zastupuje a chráni práva a právom chránené

záujmy dotknutých osôb v súvislosti s porušovaním ochrany osobných údajov. Konanie proti
advokátovi bolo vedené pod č. 00780/2017-Os a rozhodnutím Úradu zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/
XXXX-XX-11 bolo zastavené. Na návrh nálezcu dokumentov A. C. bolo Úradom vedené administratívne
konanie v tejto veci aj proti žalovanej. Rozhodnutím Úradu zo dňa 23.8.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-21
v spojení s rozhodnutím predsedníčky Úradu o rozklade zo dňa 22.11.2018 č. k. 00465/2018-Op-4

bolo administratívne konanie o ochrane osobných údajov proti žalovanej zastavené. Táto skutočnosť
však neznamená zánik občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej voči dotknutým osobám za zásah do
ich súkromného života pri spracovávaní osobných údajov dotknutých osôb, pretože občianskoprávna
zodpovednosťjezaloženánaprincípeobjektívnejzodpovednosti.Práveosoba,vmenektorejavzáujmektorejsaosobnéúdajefyzickýchosôbspracúvajú,musíniesťobjektívnusúkromnoprávnuzodpovednosť
vočifyzickýmosobámzazásahdoichsúkromiavdôsledkuprotiprávnehospracúvaniaosobnýchúdajov.

4. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že v súčasnej informačnej spoločnosti sú osobné údaje vstupnou bránou
do súkromia každej osoby, preto naliehavá spoločenská potreba na ich dôslednej ochrane nachádza
adekvátne vyjadrenie v únijnom, ale aj vnútroštátnom práve. Európsky súd pre ľudské práva a Súdny
dvor Európskej únie vo svojej judikatúre opakovane zdôraznili, že súčasťou práva na rešpektovanie
súkromného života je i ochrana osobných údajov. Svojím obsahom a povahou možno právo na

ochranu osobných údajov a právo na súkromný život zaradiť medzi základné ľudské práva a
slobody, ktoré sú garantované
SK-4C/13/2020
-5-

medzinárodnými konvenciami a v podmienkach Slovenskej republiky Ústavou SR a príslušnou

vnútroštátnou právnou úpravou.

5. Z uvedeného skutkového stavu je podľa žalobcu celkom evidentné, že v súvislosti so spracovávaním
osobných údajov žalobcu spoločnosťou Orange Slovensko, a. s. (žalovanou) prostredníctvom
sprostredkovateľa, ktorý je zároveň obchodným zástupcom žalovanej (spoločnosťou ELSIG s.r.o.)

došlo v mesiacoch január a február 2017 z pohľadu administratívnej zodpovednosti k bezpečnostnému
incidentu, za ktorý administratívne (v rovine verejného práva) zodpovedá obchodný
zástupca žalovanej, avšak občianskoprávne (v rovine práva súkromného), teda voči osobám, ktorých
osobné údaje boli zneužité, zodpovedá žalovaná, pretože osobné údaje boli spoločnosťou ELSIG s.r.o.
spracovávané v jej mene. Z tohto dôvodu musí práve žalovaná niesť občianskoprávnu zodpovednosť

za zásah do súkromného života žalobcu, ktorý vznikol v dôsledku spracovávania osobných údajov
žalobcu pre potreby žalovanej v rozpore so zákonom. Je potrebné zdôrazniť, že originálna listina s
osobnými údajmi žalobcu bola od roku 2014 až do mesiaca január 2017 neodborne odložená v archívnej
krabici v sklade za tovarom značkovej predajne žalovanej v Stropkove spoločne s cca 480 ďalšími
originálnymi listinami klientov žalovanej. V januári 2017 umiestnil vedúci značkovej predajne Orange

predmetnú archívnu krabicu plnú originálnych písomností s osobnými údajmi klientov žalovanej do
neuzamknutého skladu na papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb a dňa
9.2.2017 túto archívnu krabicu v neuzamknutom sklade našiel A. C. a odniesol ju aj s písomnosťami do
advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku v Stropkove. Originálna písomnosť týkajúca sa žalobcu
obsahovala tieto jeho osobné údaje: meno a priezvisko, adresu bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho

preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty, vlastnoručný podpis. Uvedené osobné údaje obsahujú
najdôležitejšie identifikátory každej fyzickej osoby. Medzi protizákonne likvidovanými a sprístupnenými
osobnými údajmi žalobcu bol aj údaj o rodnom čísle ako všeobecne použiteľnom identifikátore osobitnej
kategórie zákonom zvlášť chránených osobných údajov. Rodné číslo je v zmysle zákona č. 301/1995 Z.
z. o rodnom čísle v znení neskorších predpisov „trvalým identifikačným osobným údajom fyzickej osoby,

ktorý zabezpečuje jej jednoznačnosť v informačných systémoch“. Žalobca vyslovuje presvedčenie, že
vzhľadom k technickému charakteru neoprávnene sprístupnenej písomnosti, použitie rodného čísla v
tejto písomnosti ani nebolo nevyhnutným. Osobné identifikačné údaje ako meno, priezvisko (prípadne
akademický titul) doplnené o číslo identifikačného dokladu (občianskeho preukazu), ale hlavne o rodné
číslo ako jedinečný a trvalý identifikátor konkrétnej osoby spoločne s osobnými kontaktnými údajmi

(adresa bydliska a telefónne číslo) v kombinácii s osobným biometrickým údajom, ktorým je vlastnoručný
podpis dokonale, jednoznačne a nezameniteľne identifikujú žalobcu (ale aj každú inú fyzickú osobu),
preto sú hodné osobitnej ochrany a ich zneužitie neoprávneným sprístupnením nepovolaným osobám
predstavuje vážny zásah do integrity žalobcu. Tým, že osobné údaje žalobcu a ďalších stoviek klientov
žalovanej sa najmenej v období od 25.1.2017 do 9.2.2017 nachádzali v neuzamknutom

skladenapapierovýodpadzaznačkovoupredajňoužalovanejvStropkove,kdeichvrozporespredpismi
oochraneosobnýchúdajovumiestnilvedúciznačkovejpredajnežalovanejvStropkove,bolitietoosobné
údaje vystavené možnosti neoprávneného sprístupnenia neobmedzenému okruhu subjektov. Existovalo
pritom vysoké riziko zneužitia osobných údajov ich nelegálnou manipuláciou s dopadom na
materiálnu, prípadne nemateriálnu sféru žalobcu a ďalších dotknutých osôb. Len príkladmo možno

spomenúť rozličné obchody uzatvárané na diaľku (online kúpa tovaru na splátky, online poskytnutie
SK-4C/13/2020
-6-spotrebiteľského úveru), prípadne zneužitie osobných údajov na podpísanie petície, pre telemarketing,
krádež identity alebo kyberšikana. Všetky takéto aktivity sú zásahmi do práva na súkromie a
sebaprezentáciu v elektronickom priestore. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa

nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť
práva chránené ustanovením § 11 OZ. „Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku zodpovednosti
podľa ust. § 13 OZ je, aby zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu
buď v porušení, alebo len v ohrození osobnostného práva fyzickej osoby, pokiaľ ide o jej fyzickú
a morálnu integritu“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 22.6.2006, sp. zn. 30Cdo 2914/2005).

Občianskoprávna zodpovednosť a administratívna zodpovednosť za porušenie ochrany osobných
údajov sú podľa tvrdenia žaloby dve stránky tej istej mince. Administratívnu zodpovednosť za porušenie
ochrany osobných údajov skúma a kontroluje na to povolaný orgán štátu (Úrad na ochranu osobných
údajov), ktorý nástrojmi verejného práva chráni fyzické osoby pred neoprávneným zasahovaním do
ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň upravuje práva, povinnosti a
zodpovednosť subjektov, ktoré osobné údaje fyzických osôb v zmysle vnútroštátnej a únijnej úpravy

spracovávajú. Za bezpečnostný incident, ktorý tvorí skutkový základ tejto žaloby, už bol administratívne
Úradom postihnutý sprostredkovateľ, spoločnosť ELSIG s.r.o., ktorý ako obchodný zástupca žalovanej
v jej mene spracovával osobné údaje klientov žalovanej v rozpore s právnymi predpismi. Za to mu bola
právoplatne uložená, v žalobe citovaným rozhodnutím, pokuta vo výške 5 000 eur. Občianskoprávna
zodpovednosť žalovanej za zásah do súkromia žalobcu má objektívny charakter, ktorý vyplýva z

ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom
práve. „Zamestnanec, prípadne iná použitá osoba nezodpovedá osobne priamo postihnutej fyzickej
osobe; za nemajetkovú ujmu zodpovedá právnická alebo fyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju
činnosť použila („použité“ osoby zodpovedajú len v tzv. vnútornom vzťahu)“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 3. októbra 2011, sp. zn. 30Cdo 1509/2011), „Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných

práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou alebo inou fyzickou osobou k realizácii
činnosti tejto právnickej či inej osoby, pričíta sa neoprávnený zásah samotnej fyzickej či inej právnickej
osobe“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2712/2005 citovaný v publikácii Števček, M.,
Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. §1- 450.
Komentár Praha: C.H. Beck, 2015, na strane 68). „Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv

fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený
priamo právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho,
časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo 228/2012 citovaný v publikácii Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F.,

Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1-450. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2015, na strane
75). Občianskoprávna zodpovednosť žalovanej je podľa žalobcu daná, pretože existencia zásahu
do osobnostných práv žalobcu popísaným bezpečnostným incidentom objektívne spôsobilým vyvolať
nemajetkovú ujmu bola preukázaná. Zásah do práv žalobcu je konaním protiprávnym a existuje príčinná
súvislosť medzi týmto neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. V konkrétnom prípade

žalovaná zodpovedá za to, že právo na ochranu súkromia žalobcu bolo protiprávnym spracovávaním
osobných údajov (neprípustnou likvidáciou osobných údajov a ich neoprávneným sprístupnením
nepovolaným osobám) porušené, právo na ochranu súkromia žalobcu bolo aj významne
ohrozené vysokým
SK-4C/13/2020

-7-

rizikom nelegálnej manipulácie s osobnými údajmi nepovolanými osobami s možnými dopadmi v
majetkovej aj nemajetkovej sfére žalobcu. Je pravdou, že žalovaná spoločnosť Orange Slovensko, a.
s. prostredníctvom právneho zástupcu, advokáta Mgr. Branislava Máčaja sa v súvislosti s predmetným

bezpečnostným incidentom listom zo dňa 16.3.2017 dotknutým osobám, ktoré navrhovali mimosúdne
riešenie veci (bez žalobcu) ospravedlnila za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko
preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala, avšak zároveň odmietla zaplatenie finančnej
satisfakcie s odôvodnením, že zásah do osobnostných práv nedosiahol takú intenzitu a následky s
ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch. S týmto názorom žalovanej nemožno súhlasiť, pretože v súčasnej dobe je ochrana
osobných údajov a ich možné zneužitie mimoriadne vážnou témou, ktorá v spoločnosti významne
rezonuje [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/679 (GDPR) a nový zákon o ochrane
osobných údajov č. 18/2018 Z. z.].6. Predmetný bezpečnostný incident pri porušení ochrany osobných údajov a zásahu do súkromného
života žalobcu a ďalších stoviek klientov žalovanej dosahuje mimoriadnu intenzitu a rozsah, preto

len ospravedlnenie žalovanej sa javí ako absolútne neadekvátna forma satisfakcie. Tento zásah do
osobnostných práv žalobcu je vážnym súkromnoprávnym deliktom, za ktorý zodpovedá žalovaná a
ktorý je nevyhnutné napraviť aj primeraným finančným zadosťučinením (§ 13 ods. 2, 3 OZ). Určenie
primeranej výšky satisfakcie je vecou sudcovskej úvahy, v rámci ktorej súd zohľadňuje od prípadu k
prípadu významné okolnosti konkrétneho porušenia práva. V predmetnej veci žalobca žiada finančnú

satisfakciu vo výške 5 000 eur, ktorej výšku odôvodňuje: i) značnou intenzitou porušenia a ohrozenia
osobnostných práv vzhľadom k veľkému množstvu osobných údajov, ktoré boli protiprávne spracúvané,
ii) kategóriou neoprávnene sprístupnených osobných údajov (rodné číslo a
vlastnoručný podpis ako osobitná kategória zákonom zvlášť chránených osobných údajov), iii)
výnimočnýmrozsahombezpečnostnéhoincidentu,ktorýsatýkaviacnež400dotknutýchosôb,iv)časom
trvania protiprávneho konania, v) osobou žalovanej, ktorá je na slovenskom trhu jedným z najväčších

telekomunikačných operátorov a spracúva osobné údaje státisícov svojich klientov. Rozsah, intenzitu,
význam a dôsledky bezpečnostného incidentu výstižným spôsobom pomenovala predsedníčka Úradu
na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia o rozklade zo
dňa 9.3.2018 č. k. 00103/2018-Op-7, ktorým potvrdila rozhodnutie o uložení pokuty obchodnému
zástupcovi (sprostredkovateľovi) žalovanej zo dňa 22.12.2017 č. k. 01515/2017-Os-9: „... je potrebné

poukázať na kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná dokumentácia
obsahovala aj údaje o rodných číslach klientov spoločnosti Orange ako dotknutých osôb, čím došlo k
ohrozeniu citlivého osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby, ktorému zákon
č. 122/2013 Z. z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia
je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata

kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti,
ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto
spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate,
poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov, alebo akémukoľvek hospodárskemu
alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých

osobných údajov a malo, alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých
osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a poukazuje aj
SK-4C/13/2020
-8-

na čas trvania protiprávneho konania, a to približne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej
predajne spoločnosti Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim
zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za
tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi archivácie
do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas

celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným
sprostredkovateľom nepovšimnutá“. V neposlednom rade by súd pri určovaní výšky relutárnej náhrady
mal zohľadniť aj postoj žalovanej k tomuto bezpečnostnému incidentu, pretože žalovaná rozsah,
intenzitu a spoločenské dôsledky tohto bezpečnostného incidentu značne zľahčuje až bagatelizuje. Z
dôvodov vyššie uvádzaných, ale aj z dôvodu dôležitosti uvedomenia si významu porušeného práva

je spravodlivé, aby požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy pre žalobcu plnila vo vzťahu k žalovanej
nielen funkciu satisfakčnú, ktorá je hlavnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy, ale aj funkciu sankčnú
(vedľajšiu) a bola tak nástrojom špeciálnej, ale aj generálnej prevencie pri obdobných zásahoch do
osobnostných práv občanov. „Primerané zadosťučinenie je jednou z civilnoprávnych sankcií, ktorá má
odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov od protiprávneho

konania, a tak byť nástrojom špeciálnej aj generálnej prevencie, čo vyžaduje, aby išlo o
sankciu patrične dôraznú a dostačujúcu (primeranú) aj z tohto hľadiska“ (nález Ústavného súdu ČR zo
6.3.2012, sp. zn. I. ÚS 1586/09).

7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 8.6.2020 uviedla, že namieta podľa § 41 CSP

miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník. Z petitu žaloby, ako aj jej odôvodnenia je bez akýchkoľvek
pochybností zrejmé, že ide o žalobu na ochranu osobnosti. Miestne príslušným súdom na konanie v
prvej inštancii v prípade žaloby na ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej,
to jest v tomto prípade Okresný súd Bratislava II. Žalobca v žalobe len konštatuje, že vo vzťahu kžalovanej ide o spotrebiteľa, teda o osobitný subjekt práva, ktorý je v zmluvnom vzťahu so žalovanou
ako dodávateľom v znevýhodnenom postavení slabšej zmluvnej strany, čím zrejme odôvodňuje podanie
žaloby na inak nepríslušnom Okresnom súde Svidník. Podľa § 19 písm. d) CSP popri všeobecnom

súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode má adresu trvalého pobytu
žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor alebo o konanie v
sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania. Podľa § 290 CSP spotrebiteľský spor
je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so
spotrebiteľskou zmluvou. Zvýšená miera procesnej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch sa

prejavuje dôslednou diferenciáciou medzi spotrebiteľskými spormi a inými prípadnými spormi, ktoré
môžespotrebiteľviesť sdodávateľom.Mázato,ževprípadežalobynaochranuosobnostiide
práve o takýto iný spor a nie o spotrebiteľský spor. Spor na ochranu osobnosti rozhodne nie je druhom
sporu, ktorý by vyplýval zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou. Pokiaľ ide
o súvislosť žalobcom tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvy
o pripojení uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou), táto podľa žalovanej neexistuje. Za spotrebiteľský

spor možno považovať spor o otázke tykajúcej sa spotrebiteľskej zmluvy, napr. či zmluva vznikla, či
je platná, otázky výkladu obsahu spotrebiteľskej zmluvy, náhrady škody, nárokov na vydanie
bezdôvodného obohatenia, nároky z vád tovaru a pod., to jest nároky, ktoré vznikli alebo majú svoj
pôvod v relatívnom (záväzkovom) vzťahu - spotrebiteľskej zmluve. Súvislosť
uplatneného nároku

SK-4C/13/2020
-9-

so spotrebiteľskou zmluvou musí byť tak právna, ako aj vecná. V prípade práva na ochranu osobnosti ide
o špecificky nárok, ktorým disponuje každá fyzická osoba zo zákona, existencia tohto práva teda nijako

nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvou o pripojení) uzatvorenou medzi žalovanou a žalobcom,
skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, právny základ
ich nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny
základ a súvislosť ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení), ktorú žalobca a žalovaná uzatvorili.
Ochrana osobnosti a s ňou spojené práva a nároky fyzickej osoby, vrátane nárokov fyzickej osoby

v prípade neoprávneného zásahu do týchto jej osobnostných práv, nemajú v žiadnom prípade svoj
právny základ a súvislosť v akomkoľvek záväzkovom vzťahu, vrátane spotrebiteľského. Tieto práva -
právo na život, zdravie, občiansku česť, meno a prejavy osobnej povahy, totiž existujú samostatne,
neboli založené (nevznikli) záväzkovým vzťahom a neodvíjajú svoju existenciu od záväzkového vzťahu
ani s ním nesúvisia. Ide o práva všeobecné (nie záväzkové - relatívne), ktoré a priori patria každej

fyzickejosobe,lebosúprejavomľudskejosobnostivovzťahukostatnýmsubjektomsrovnakýmprávnym
postavením. K týmto právam bez akýchkoľvek pochybností patrí aj právo na ochranu osobných údajov,
ktoré je možné považovať za súčasť práva na rešpektovanie súkromného života. Tieto práva vznikajú
každej fyzickej osobe jej narodením. Tieto práva majú absolútnu povahu, to jest pôsobia erga omnes,
to znamená voči neobmedzenému a neurčitému okruhu všetkých ostatných subjektov práv. Naproti

tomu práva záväzkové (vrátane spotrebiteľskej zmluvy), sú tzv. relatívne práva, ktoré od počiatku
smerujú iba proti určitej osobe alebo niektorým určitým osobám a vznikajú z dôvodov
daných medzi zúčastnenými stranami (napr. z určitej zmluvy, z protiprávneho konania a pod.). Dôvodom
vzniku záväzkov sú právne skutočnosti (právne a protiprávne úkony a iné zákonom uznané dôvody).
Záväzky preto patria do kategórie relatívnych subjektívnych práv, čím sa odlišujú od práv na ochranu

osobnosti, ktoré sú právami absolútnymi, ktoré pôsobia všeobecne voči ostatným subjektom bez toho,
aby tu bol osobitný právny dôvod, napr. zmluva. Zo žaloby žalobcu je bez akýchkoľvek pochybností
zrejmé, že tento uplatňuje a domáha sa práv na ochranu osobnosti ako absolútnych práv podľa §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. nárokov vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do
týchto jeho absolútnych práv. Predmetné absolútne práva nemajú v žiadnom prípade svoj právny základ

v záväzkovom vzťahu založenom spotrebiteľskou zmluvou a ani so spotrebiteľskou zmluvou nesúvisia v
tomzmysle,abysporotýchtoichprávach,resp.nárokochvyplývajúcichznímtvrdenéhoneoprávneného
zásahu do týchto práv, bolo možné považovať za spor spotrebiteľský. Spotrebiteľské právo je totiž
zásadne právo zmluvné, čo sa o osobnostných právach, ktorých neoprávnený zásah žalobca namieta
a domáha sa zadosťučinenia, v žiadnom prípade konštatovať nedá. Podľa logiky žalobcu by potom

napr. aj hrubú verbálnu urážku zmluvného zákazníka napr. zamestnancom dodávateľa na predajni
(na verejnosti) a z nej vyplývajúci spor (žaloba na ochranu osobnosti) bolo potrebné považovať za
spotrebiteľský spor odôvodňujúci príslušnosť súdu podľa § 19 písm. d) CSP a použitie osobitných
procesných postupov s ochranou slabšej strany. Žalovaná má za to, že takýto extrémne extenzívnyvýklad termínu „vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou“,
odôvodňujúci príslušnosť a osobitný procesný postup s ochranou slabšej strany nijak
neobstojí.

8. Žalobca v žalobe uvádza, že je oslobodený od platenia súdneho poplatku podľa 4 ods. 2 písm. u)
Zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Podľa
SK-4C/13/2020

-10-

uvedenéhoustanoveniazákonaosúdnychpoplatkochodpoplatkujeoslobodenýspotrebiteľdomáhajúci
sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti
vyjadrenia žalovanej, v tomto prípade ide jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybnosti výlučne o spor
na ochranu osobnosti a nie o uplatňovanie práv spotrebiteľa, to znamená, že nie je daný dôvod na

oslobodenie žalobcu od poplatkovej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona o súdnych poplatkoch.
Žalovaná považuje argumentáciu žalobcu, že jeho žalobu na ochranu osobnosti je potrebné považovať
za spotrebiteľský spor, za účelovú, vedenú snahou zabezpečiť, aby v konaní rozhodoval miestne
nepríslušný súd a najmä aby sa žalobca vyhol poplatkovej povinnosti.

9. Žalobca v prvej časti žaloby tvrdí, že zo strany žalovanej pri spracúvaní osobných údajov boli
flagrantným spôsobom porušené viaceré ustanovenia zák. č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných
údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ochrane osobných údajov“) a to z dôvodu, že žalovaná prostredníctvom spoločnosti ELSIG s. r. o., Biela
Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO: 47 709 014 (ďalej len „spoločnosť ELSIG“) nepostupovala pri

spracúvaní osobných údajov dotknutých osôb, vrátane žalobcu, (pri manipulácii s nimi a pri ich likvidácii)
v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov (konkrétne porušenie § 17 a § 19 zákona o ochrane
osobnýchúdajov)atýmporušilaichprávonaochranupredneoprávnenýmzasahovanímdosúkromného
života pri spracúvaní ich osobných údajov. Tvrdenia žalobcu o flagrantnom porušení viacerých
ustanovení zákona o ochrane osobných údajov zo strany žalovanej (konkrétne porušenie § 17 a § 19

zákona o ochrane osobných údajov) žalovaná v plnom rozsahu odmieta. V súvislosti so spracúvaním
osobných údajov svojich účastníkov (zákazníkov) žalovaná za účelom ochrany spracúvaných osobných
údajov pred ich poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením,
poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred akýmkoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania
prijala potrebné technické, organizačné a personálne opatrenia (ďalej len „bezpečnostné opatrenia“)

zodpovedajúce spôsobu spracúvania osobných údajov a to s ohľadom na použiteľné technické
prostriedky, dôvernosť a dôležitosť spracúvaných osobných údajov, ako aj rozsah možných rizík, ktoré
sú spôsobilé narušiť bezpečnosť alebo funkčnosť informačných systémov, v ktorých sú osobné údaje
účastníkov (zákazníkov) žalovanej spracúvané. Uvedené bezpečnostné opatrenia sú zdokumentované
v bezpečnostnom projekte vydanom podľa § 19 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, ako aj v

príslušnom internom predpise žalovanej pod označením QAD632 - Politika podnikovej bezpečnosti, ako
aj v ďalších prislúchajúcich vnútorných bezpečnostných procedúrach žalovanej. Rovnaké bezpečnostné
opatrenia ako žalovaná, je povinný prijať aj subjekt, ktorý má byť ako obchodný zástupca žalovanej
poverený ako sprostredkovateľ spracúvaním osobných údajov v jej mene, to jest v
tomto prípade spoločnosť ELSIG. Pred poverením takéhoto subjektu spracúvaním osobných údajov

(uzatvorením dohody o poverení na spracúvanie osobných údajov) žalovaná kontrolou overuje, či takýto
subjekt stanovené bezpečnostné opatrenia vyplývajúce z vyššie uvedených interných predpisov spĺňa.
Tak tomu bolo aj v prípade spoločnosti ELSIG. Žalovaná zároveň po poverení obchodného zástupcu
spracúvaním osobných údajov priebežne pravidelnými, ako aj mimoriadnymi kontrolami a auditmi
overuje, či subjekt poverený spracúvaním osobných údajov v mene žalovanej stanovené bezpečnostné

opatrenia priebežne spĺňa.

SK-4C/13/2020
-11-

10. K skutkovému stavu tvrdenému žalobcom žalovaná uvádza, že dňa 2.3.2017 mu bola doručená
výzva právneho zástupcu žalobcu v identickej veci iných žalobcov (dotknutých osôb), v ktorej ju tento
informoval o skutočnosti, že jeden z jeho klientov našiel v neuzamknutompriestore za predajňou obchodného zástupcu žalovanej v Stropkove dokumenty obsahujúce osobné
údaje účastníkov, resp. zákazníkov žalovanej. Žalovaná okamžite po doručení výzvy začala so šetrením
tohto incidentu, okolností jeho vzniku, jeho rozsahu a jeho prípadných následkov. Šetrením sa zistilo,

že zamestnanec obchodného zástupcu žalovanej spoločnosti ELSIG omylom, resp. nedopatrením
umiestnil pri odstraňovaní papierového odpadu do uzamykateľného priestoru na jeho uloženie aj
dokumenty obsahujúce, okrem iného, aj osobné údaje účastníkov žalovanej. Do dnešného dňa neboli
zistené okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že by došlo k zneužitiu osobných údajov dotknutých osôb,
vrátane žalobcu, s následným vznikom materiálnej ujmy na ich strane a skutočnosť, že v

súvislosti s daným incidentom neboli vo vzťahu k dotknutým osobám, vrátane žalobcu, zistené žiadne
nežiadúce následky, je konštatovaná napr. aj v odôvodnení rozhodnutia Úradu na ochranu osobných
údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) zo dňa 22.12.2017, č. k. 01515/2017-Qs-09, str. 6, ktorým
tento uložil spoločnosti ELSIG pokutu vo výške 5 000 eur. Predmetné rozhodnutie predložil žalobca
ako prílohu svojej žaloby. Pokiaľ ide o bezpečnostné opatrenia, ktoré žalovaná ako prevádzkovateľ v
súvislosti s vyššie uvedenou informáciou ohľadom osobných údajov jeho účastníkov (vrátane žalobcu)

obsiahnutou v liste ich právneho zástupcu prijala, žalovaná bez zbytočného odkladu začala preverovať
skutočnosti, ktoré boli uvedené v liste právneho zástupcu žalobcov. Na vzniknutú situáciu bol zároveň
okamžite upozornený obchodný zástupca - spoločnosť ELSIG, prevádzkujúci značkovú predajňu,
v ktorej incident vznikol. Organizačná jednotka žalovanej zodpovedná za koordináciu obchodných
zastúpení plošne upozornila všetkých obchodných zástupcov na dôsledné plnenie ich povinností, ktoré

im v súvislosti so spracúvaním osobných údajov účastníkov vyplývajú z platných právnych predpisov
a záväzných interných postupov a procedúr, ktoré vznik takejto situácie, v prípade ich dôsledného
dodržiavania, vylučujú. Samotný obchodný zástupca podal v uvedenej veci oznámenie o krádeži
písomností na Obvodnom oddelení Policajného zboru SR v Stropkove. Potvrdenie o prijatí oznámenia
o krádeži predložil žalobca ako prílohu svojej žaloby. Žalovaná dňa 7.3.2017 oznámila vyššie uvedený

incident v súlade s § 56 ods. 5 písm. a) zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách
Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb (ďalej len „Regulačný úrad“)
prostredníctvom jeho internetového portálu IP-BISS - Ochrana osobných údajov https://www.ezd.sk/
ipb/oou/ochranaosobnvchudajov.php. Uvedené oznámenie bolo dňa 15.3.2017 doplnené o ďalšie
skutočnosti zistené žalovanej počas šetrenia uvedeného incidentu. Ďalej samotný sprostredkovateľ

spoločnosť ELSIG po uvedenom incidente prijala potrebné bezpečnostné opatrenia, konkrétne vykonala
kontrolu spracúvania osobných údajov na všetkých ňou prevádzkovaných značkových predajniach,
nanovovypracovalabezpečnostnúdokumentáciu,všetcijejzamestnanciboliznovupoučení a
preškolení o bezpečnostných opatreniach a zo zásad ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní
s dôrazom na ich likvidáciu. Voči zamestnancovi, ktorý nedopatrením umiestnil pri odstraňovaní

papierového odpadu do uzamykateľného priestoru na jeho uloženie aj dokumenty obsahujúce, okrem
iného, aj osobné údaje účastníkov žalovanej, boli vyvodené opatrenia v zmysle Zákonníka práce a bola
poverená u sprostredkovateľa nová zodpovedná osoba na spracúvanie osobných údajov. Zároveň
spoločnosť ELSIG ako sprostredkovateľ v konaní č. 00777/2017-Os vedenom voči nej úradom preukázal
plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov. Uvedené konštatuje

aj samotné
SK-4C/13/2020
-12-

rozhodnutie úradu číslo 00777/2017-Os-17 zo dňa 16.8.2018, str. 1, str. 7. Predmetné rozhodnutie

predložil žalobca ako prílohu svojej žaloby.

11. Na podnet jedného z dotknutých osôb J. A. C., ktorý spolu s ďalšími 42 žalobcami podali identickú
žalobu, úrad začal konanie o ochrane osobných údajov proti žalovanej, číslo konania 00144/2018. Úrad
svojim rozhodnutím zo dňa 23.8.2018 toto konanie vedené voči žalovanej zastavil a to z dôvodu, že

v priebehu konania nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného
incidentu, ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa žalovanej (spoločnosti ELSIG) pri likvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie
zákona. Inými slovami úrad skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov
dotknutých osôb v súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom (vrátane žalobcu) neporušila

svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov. Predmetné rozhodnutie úradu doložil
žalobca ako dôkaz v prílohe svojej žaloby. Dňa 22.11.2018 predsedníčka úradu vydala rozhodnutie
o rozklade voči rozhodnutiu úradu, ktorý podal dňa 18.9.2018 voči predmetnému rozhodnutiu úradu
ako účastník konania J. A. C., č. k. 00465/2018, ktorým podaný rozklad zamietla a prvostupňovérozhodnutie úradu, ktorým tento konanie zastavil a to z dôvodu, že v priebehu konania nezistil v príčinnej
súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu, ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa
žalovanej (spoločnosti ELSIG) pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje dotknutých osôb,

vrátane žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie zákona, potvrdila. Rozhodnutie
predsedníčky úradu žalobca doložil ako dôkaz v prílohe svojej žaloby. V
súvislosti s vyššie uvedenými rozhodnutiami úradu je potrebné skonštatovať, že od údajného porušenia
zákonných povinností v súvislosti so spracúvaním osobných údajov, ktoré v uvedenom konaní na úrade
namietal J. A. C., zo strany žalovanej, ktorým sa zasiahlo do práva žalobcu na ochranu osobnosti

a zodpovednosti žalovanej za takéto porušenie zákonných povinností v súvislosti so spracúvaním
osobných údajov (neprípustná likvidácia osobných údajov uložením do neuzamknutého priestoru na
papierový odpad), žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej. Žalobca
uvádza, že skutočnosť, že vyššie uvedené konanie voči žalovanej bolo zastavené, ešte neznamená
zánik jej občianskoprávnej zodpovednosti voči dotknutým osobám za zásah do ich súkromného života
pri spracúvaní osobných údajov dotknutých osôb, pretože občianskoprávna zodpovednosť v tomto

prípadejezaloženánaprincípeobjektívnejzodpovednosti.Úradprávoplatneskonštatoval,žežalovanáv
súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným bezpečnostným
incidentom (vrátane žalobcu) neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
Základným predpokladom pre uplatnenie akejkoľvek právnej zodpovednosti, bez ohľadu na to, či ide
o zodpovednosť administratívnoprávnu, trestnoprávnu či občianskoprávnu voči povinnému subjektu

(nositeľovi povinnosti), je porušenie tejto povinnosti z jeho strany. Tam kde niet porušenia povinnosti zo
strany povinného subjektu, nemôže nastať vo vzťahu k nemu vyvodenie právnej zodpovednosti a to bez
ohľadu na to, či je táto zodpovednosť objektívna (zodpovednosť za výsledok bez ohľadu na zavinenie)
alebo subjektívna (zodpovednosť za zavinené porušenie povinnosti), nakoľko právna zodpovednosť je
zásadne následkom (sankciou) za porušenie povinnosti.

SK-4C/13/2020
-13-

12.Žalobcavyslovujepresvedčenie,žeoriginálnalistinažalobcuobsahujúcajehoosobnéúdaje,vrátane
rodného čísla, ktorá bola, resp. mohla byť neoprávnene sprístupnená
nepovolaným osobám v dôsledku bezpečnostného incidentu - žiadosť o vydanie novej SIM karty a
potvrdenie o jej prevzatí, má iba technický charakter a použitie rodného čísla v tejto súvislosti ani nebolo

nevyhnutné. Aktivovaná SIM karta je základným a nevyhnutným predpokladom pre užívanie mobilných
elektronických komunikačných služieb, ktorá je vydaná iba účastníkovi, ktorý uzatvoril zmluvu o pripojení
so žalovanou a s ktorou môže právne disponovať iba tento účastník, ktorý je povinný podľa zmluvy
platiť za služby, ktoré boli poskytnuté prostredníctvom tejto SIM karty a to bez ohľadu na to, či ich v
skutočnosti využil sám alebo ich využila iná osoba. Z uvedeného dôvodu sa číslo SIM karty uvádza na

každej zmluve o pripojení, dodatku k takejto zmluve alebo akémukoľvek dokumentu vydanému k zmluve
a je zaevidovaná aj každá zmena SIM karty uvedenej v zmluve, prostredníctvom ktorej sa účastníkovi
poskytujú služby. V žiadnom prípade teda nejde len o akýsi technický dokument ale o právne
významný dokument. Pokiaľ ide o použitie rodného čísla na uvedenom dokumente - žiadosti o vydanie
novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí, je potrebné konštatovať, že rodné číslo je identifikátorom

účastníka (zákazníka) - fyzickej osoby nepodnikateľa v informačných systémoch žalovanej. Žalovaná
spracúva rodné čísla svojich zákazníkov v súlade so zákonom. Pre presnosť ešte žalovaná poukazuje
na skutočnosť, že vlastnoručný (fyzický) podpis žalobcu na predmetnom dokumente v žiadnom prípade
nie je biometrický údaj ako tvrdí žalobca. Žalobca uvádza, že z uvedeného skutkového stavu je celkom
evidentné, že v súvislosti so spracúvaním osobných údajov žalobcu prostredníctvom sprostredkovateľa,

obchodného zástupcu žalovanej, spoločnosti ELSIG došlo v mesiacoch január a február 2017 z pohľadu
administratívnej zodpovednosti k bezpečnostnému incidentu, za ktorý občianskoprávne, teda
voči osobám, ktorých údaje boli zneužité, zodpovedá žalovaná, pretože osobné údaje boli spoločnosťou
ELSIG spracúvané v jej mene. V súvislosti s vyššie uvedeným musí žalovaná v
prvom rade odmietnuť ako nepravdivé východiskové tvrdenie žalobcu o zneužití jeho osobných údajov.

Do dnešného dňa neboli zistené okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že by došlo k zneužitiu osobných
údajov dotknutých osôb, vrátane žalobcu, či iným nežiadúcim následkom, čo je konštatované napr.
aj v odôvodnení rozhodnutia úradu zo dňa 22.12.2017, č. k. 01515/2017-Os-09, str. 6, ktorým tento
uložil spoločnosti ELSIG pokutu vo výške 5 000 eur. Rovnako tak je vylúčené zneužitie osobnýchúdajov žalobcu, či iných dotknutých osôb, v súvislosti s týmto incidentom do budúcnosti. Dokumenty,
ktoré tieto osobné údaje obsahujú, sa totiž nachádzajú podľa zistení úradu u právneho zástupcu
žalobcu na účely súdneho konania (rozhodnutie úradu zo dňa 22.12.2017, č. k.: 01515/2017-Os-09,

str. 4), kde tento zodpovedajúcim spôsobom zabezpečuje ich ochranu. Pokiaľ ide o príklady reálnych
možností zneužitia osobných údajov ich nelegálnou manipuláciou, ktoré v žalobe uvádza žalobca, musí
žalovaná reálnosť týchto možností rovnako tak odmietnuť. Je potrebné konštatovať, že predmetné
osobné údaje samy o sebe, resp. bez ďalších údajov, neumožňujú ich zneužitie v prípadoch,
ktoré uvádza žalobca (najmä poskytovanie on-line služieb, resp. produktov) a ani v iných podobných

prípadoch. Spoločnostiam poskytujúcim on-line služby, resp. produkty, totiž na ich poskytnutie nestačí
poskytnutie nimi požadovaných osobných údajov, ale využívajú dodatočné postupy autentifikácie a
verifikácie predmetných údajov, ako aj osoby, ktorá ich poskytla (napr. heslá, kódy a pod.). Napríklad
na zablokovanie platobnej karty je potrebný aj tzv. diskrétny údaj, ktorý si zákazník zvolí alebo mu je
pridelený bankou k bankovému účtu, ku ktorému je platobná karta vydaná, alebo PUK kód, či dokonca
overenie hlasom (tzv. hlasová biometria) alebo tvárou. Aj pri tzv. nebankových spoločnostiach tieto

neposkytujú úvery len na základe
SK-4C/13/2020
-14-

poskytnutých osobných údajov, ale rovnako tak prebieha ďalší proces autentifikácie a

verifikácie predmetných údajov, ako aj osoby, ktorá ich poskytla (napr. heslá, kódy a pod.).
V týchto prípadoch žiadateľ o úver musí napr. poskytnúť aj kópiu svojho občianskeho preukazu alebo
častokrát kópiu viacerých identifikačných dokladov (napr. občianskeho a vodičského preukazu),
ako aj kópiu výpisu z účtu v banke za určité obdobie (niekedy až polročné) a pod. Na základe vyššie
uvedeného žalovaná konštatuje, že možnosť vzniku materiálnej ujmy z dôvodu zneužitia osobných

údajov nie je a ani nebola reálna tak, ako uvádza žalobca vo svojej žalobe. Pokiaľ ide o možnosť vzniku
inej ujmy, túto musí žalovaná rovnako tak odmietnuť. Na krádež identity nepostačuje znalosť mena
a priezviska, bydliska, rodného čísla, či čísla občianskeho preukazu, nakoľko identita sa preukazuje
samotným identifikačným dokladom a nie údajmi, ktoré tento obsahuje, ktoré sú navyše (s výnimkou
rodného čísla a čísla občianskeho preukazu) často aj voľne dostupné (napr. verejné telefónne zoznamy).

Osoba, ktorá by mala záujem zneužiť osobnú identitu žalobcu, by si teda musela na základe týchto
údajov obstarať falošný občiansky preukaz, či iný identifikačný doklad s uvedenými údajmi, čo je
pri dnešnej úrovni ochrany (najvyššia úroveň ochrany podľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky),
kedy tieto doklady obsahujú celú radu ochranných prvkov, vrátane biometrických údajov (pozri dokument
zverejnený na stránke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky), z ktorých veľká časť sa dá ľahko overiť

pri ich predložení napr. s použitím čítačky dokladov, prakticky vylúčené. Pokiaľ ide napr. o možnosť
zneužitia na telemarketing, údaje o mene, priezvisku, bydlisku a telefónnom čísle, ktoré sú potrebné na
realizáciu telemarketingu, sú tieto, ako už bolo uvedené vyššie, voľne dostupné vo verejných telefónnych
zoznamoch, z ktorých ich môžu telemarketingové spoločnosti získať. K možnosti kyberšikany žalobcu
sa žalovaná nevie vyjadriť, pokiaľ žalobca bližšie nešpecifikuje, aký typ kyberšikany mu z prípadného

sprístupnenia osobných údajov nepovolaným osobám hrozil.

13. Pokiaľ ide o občianskoprávnu zodpovednosť žalovanej tvrdenú žalobcom, žalovaná uvádza,
že so spoločnosťou ELSIG ako sprostredkovateľom uzatvorila dňa 30.6.2015 Dohodu o poverení
sprostredkovateľa spracúvaním osobných údajov (ďalej len „dohoda o poverení“). V uvedenej dohode

sa sprostredkovateľ, okrem iného, zaviazal, že osobné údaje vráti prevádzkovateľovi a akékoľvek ich
kópie bezpečne zlikviduje, ak bol dosiahnutý účel ich spracúvania podľa zmluvy a tohto poverenia a
nebráni tomu iná zákonná povinnosť tieto údaje uchovávať a spracúvať sprostredkovateľom po dobu
dlhšiu, ako je doba nevyhnutná na dosiahnutie účelu spracúvania podľa bodu 1 tohto poverenia (pozri
bod 8 ods. vi. dohody o sprostredkovaní). Aj keď obchodný zástupca žalovanej spoločnosť ELSIG

ako sprostredkovateľ bol podľa § 8 ods. 1 zák. č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov (ďalej
len „zákon o ochrane osobných údajov“) poverený žalovanou ako prevádzkovateľom spracúvaním
osobnýchúdajovžalobcu,jesprostredkovateľsámvsúvislostisospracúvanímosobnýchúdajovžalobcu
nositeľom povinností definovaných zákonom o ochrane osobných údajov a za plnenie týchto povinností
voči žalobcovi aj v plnom rozsahu zodpovedá, a to vrátane občianskoprávnej zodpovednosti. Ide o

úpravu právnych vzťahov v súvislosti so spracúvaním osobných údajov vyplývajúcu priamo z osobitného
právneho predpisu - zákona o ochrane osobných údajov, ktorý určuje povinnosti prevádzkovateľa a
sprostredkovateľa v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb a ich
zodpovednosť aj voči dotknutým osobám a to bez ohľadu na právny základ spracúvania ich osobnýchúdajov (napr. súhlas dotknutej osoby, plnenie zákonnej povinnosti, plnenie zmluvy, oprávnený záujem,
ochrana života, zdravia a majetku). Podľa § 1 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov tento zákon
upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich

SK-4C/13/2020
-15-

súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm. b) vyššie uvedeného
ustanovenia tohto zákona upravuje tiež práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní

osobných údajov fyzických osôb. Žalovaná poukazuje na § 5 ods. 2 zákona o ochrane osobných
údajov, podľa ktorého môže osobné údaje spracúvať iba prevádzkovateľ a sprostredkovateľ. Podľa
§ 8 ods. 8 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ je povinný dodržiavať povinnosti
ustanovené prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. c) až i), § 6 ods. 4, § 19
(zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov) až 26, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle
vyššie uvedeného potom podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ vo vzťahu

k dotknutým osobám priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov, pričom v
tejto súvislosti je povinný sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých osôb pred ich
poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo
zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. V prípade týchto
povinností prevádzkovateľa potom uzatvorením zmluvy so sprostredkovateľom a v jej rozsahu tieto,

vrátane zodpovednosti za ich plnenie, prechádzajú z prevádzkovateľa na sprostredkovateľa. Na základe
vyššie uvedených skutočností má žalovaná za to, že v súvislosti s jej povinnosťou zabezpečiť likvidáciu
osobných údajov žalobcu, ako aj ďalších dotknutých osôb podľa § 17 zákona o ochrane osobných
údajov, rovnako tak aj v súvislosti s jej povinnosťou chrániť spracúvané osobné údaje podľa jeho §
19, neporušila žalovaná v predmetnom prípade žiadnu svoju povinnosť vyplývajúcu jej zo zákona o

ochrane osobných údajov, od ktorého porušenia žalobca odvodzuje občianskoprávnu zodpovednosť
žalovanej. Opätovne poukazuje aj na to, že základným predpokladom pre uplatnenie akejkoľvek právnej
zodpovednosti, bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť administratívnoprávnu, trestnoprávnu či
občianskoprávnu, voči povinnému subjektu (nositeľovi povinnosti), je porušenie tejto povinnosti z jeho
strany. V tejto súvislosti žalovaná rovnako tak znova poukazuje na právoplatné rozhodnutie úradu, ktorý

zastavil konanie o ochrane osobnosti voči nej a to z dôvodu, že v priebehu konania nezistil v príčinnej
súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu, ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa
žalovanej (spoločnosti ELSIG) pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje dotknutých osôb,
vrátane žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie zákona. Inými slovami úrad
skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb, vrátane

žalobcu, v súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom neporušila svoje povinnosti podľa
zákona o ochrane osobných údajov. Navyše, pokiaľ ide o zodpovednosť občianskoprávnu, je potrebné
konštatovať, že práva fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka, vrátane práva na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa jeho ods. 2, ktorej vyplatenia sa na žalovanej domáha žalobca vo
svojejžalobe,súosobnespätésosobou,ktorásaneoprávnenéhozásahudoosobnostnýchprávfyzickej

osoby dopustila. Z okolností, za ktorých došlo k incidentu, od ktorého žalobca odvodzuje svoj žalobou
uplatňovaný nárok, je viac ako zrejmé, že žalovaná nie je tým subjektom, ktorý eventuálne neoprávnene
zasiahol do osobnostných práv žalobcu a preto žalovaná v tejto veci v plnom rozsahu odmieta svoju
občianskoprávnuzodpovednosť.Vsúvislostisvyššieuvedenýmrozhodnutímúradužalovanápoukazuje
aj na § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný

iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu. Na základe vyššie uvedeného žalovaná
opätovne konštatuje, že nie je subjektom zodpovedným za porušenie povinností zabezpečiť likvidáciu
osobnýchúdajovžalobcu,akoajďalšíchdotknutýchosôbpodľa§17zákonaoochraneosobnýchúdajov,
rovnako tak aj v súvislosti s jeho povinnosťou chrániť spracúvané osobné údaje podľa jeho § 19,
od ktorých údajného

SK-4C/13/2020
-16-

porušenia zo strany žalovanej, žalobca odvodzuje jej občianskoprávnu zodpovednosť za
neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti a teda žalovaná nie je v tomto konaní ani

pasívne legitimovaná.

14. Ak by aj súd napriek vyššie uvedenému dospel k záveru, že zo strany žalovanej došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, žalovaná v plnom rozsahu odmieta jeho nárokna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uplatnený
žalobou. Pokiaľ ide o údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi podľa neho mohla vzniknúť prípadným
zneužitím jeho osobných údajov, žalovaná poukazuje, že žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval, v

čom by mala táto nemajetková ujma spočívať a akým spôsobom, z čoho by v súvislosti s predmetnými
osobnými údajmi mala na strane žalobcu vzniknúť. Pokiaľ ide o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo
výške 5 000 eur podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu údajného neoprávneného
zásahu žalovanej do práva na ochranu osobnosti žalobcu, žalovaná túto odmieta v plnom rozsahu
čo do právneho dôvodu ako aj výšky. Žalovaná v prvom rade odmieta samotný právny základ pre

zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, to jest jej občianskoprávnu zodpovednosť tak, ako je
uvedené vyššie v tomto jej vyjadrení. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neoprávneného
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby má zásadne subsidiárny charakter, prichádza do úvahy
len v prípadoch, kedy iné primerané zadosťučinenie nie je postačujúce, najmä preto, že neoprávneným
zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby došlo k závažnej ujme. Podmienkou priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je však vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach prípadu -

existencia závažnej ujmy. Žalobca vo svojej žalobe žiadnu závažnú ujmu, ktorá by mu bola vznikla,
nielenže nepreukázal, ale dokonca ani len nešpecifikoval. Za závažnú ujmu v žiadnom prípade nie
je možné považovať čisto hypotetickú možnosť zneužitia jeho osobných údajov. Podotýka, že vznik
závažnej ujmu je potrebné zo strany žalobcu v konaní nielen deklarovať ale aj dokázať. Za závažnú
ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie
sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a v danom čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá
iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah
závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby

v spoločnosti. Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie (ochrana osobných údajov tvorí
zložku práva na súkromie) môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej
osoby v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným právne
akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach.
Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.6.2011, sp. zn.

4Cdo 232/2010. Žalovaná zastáva stanovisko s ohľadom na všetky okolnosti, že žalobcovi v súvislosti s
nakladaním s jeho osobnými údajmi žiadna ujma ani len nevznikla a už vôbec nie taká, ktorá by svojou
závažnosťou bola porovnateľná prípadom, kedy došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti. Vznik ujmy a mieru jej závažnosti musí v konaní
tvrdiť a doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno a zároveň súd musí uskutočniť v tejto súvislosti

dokazovanieanáslednenazákladeznehovyplývajúcichskutkovýchzisteníposúdiťčižalobcomtvrdená
ujma skutočne vznikla a ako bola závažná. V

SK-4C/13/2020
-17-

tejto súvislosti sa musí súd opierať o absolútne konkrétne a preskúmateľné hľadiská, vzťahujúce sa k
zistenej miere zásahu. Pokiaľ by aj súd došiel k záveru, že žalobca má nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, považuje žalovaná sumu 5 000 eur za celkom zjavne
neadekvátnu. Pri posudzovaní výšky primeraného zadosťučinenia je potrebné prihliadnuť (a mať aj

preukázané) závažnosť a intenzitu konania, dosah konania, motívy konania, úmysel konania, dĺžku
trvania protiprávneho konania, dobrovoľnosť ukončenia konania, prípadne ďalšie relevantné okolnosti,
za ktorých došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv. Žalovaná, ako aj jej sprostredkovateľ -
spoločnosť ELSIG za účelom ochrany spracúvaných osobných údajov pred ich poškodením, zničením,
stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj

pred akýmkoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania prijali potrebné technické, organizačné
a personálne opatrenia (ďalej len „bezpečnostné opatrenia“) zodpovedajúce spôsobu spracúvania
osobných údajov a to s ohľadom na použiteľné technické prostriedky, dôvernosť a dôležitosť
spracúvaných osobných údajov, ako aj rozsah možných rizík, ktoré sú spôsobilé narušiť bezpečnosť
alebo funkčnosť informačných systémov, v ktorých sú osobné údaje účastníkov (zákazníkov) žalovanej

spracúvané.Uvedenébezpečnostnéopatreniasúzdokumentovanévbezpečnostnomprojektevydanom
podľa § 19 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, ako aj v internom predpise žalovanej pod
označením QAD632 - Politika podnikovej bezpečnosti ako aj v ďalších prislúchajúcich vnútorných
bezpečnostných procedúrach žalovanej. Vzhľadom na okolnosti vzniku incidentu, ku ktorému došlovýlučne náhodne, resp. nedopatrením zo strany jediného zamestnanca sprostredkovateľa - spoločnosti
ELSIG a to aj napriek existencii zodpovedajúcich bezpečnostných opatrení, ako aj vzhľadom na jeho
následky na žalobcu (žiadne neboli preukázané), považuje žalovaná náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 5 000 eur požadovanú žalobcom za absolútne neadekvátnu. Žalovaná podotýka, že určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu má byť vždy v súlade
s požiadavkami spravodlivosti. Náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur požadovanú žalobcom
považuje žalovaná s ohľadom na okolnosti prípadu tiež za nespravodlivú. Podľa konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva pri určovaní náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť

zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam
násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady za telesné zranenia alebo
násilné činy. Keďže v Slovenskej republike nie je k dispozícii metodika, podľa ktorej by mali súdy
stanovovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prípade telesných zranení, ktorá je podľa konštantnej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva určujúca pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy za

porušenie osobnostných práv, poukazuje podporne za účelom ilustrácie neadekvátnosti požadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu v tejto súvislosti na Metodiku Najvyššieho súdu Českej
republiky k náhrade nemajetkovej ujmy na zdraví zo dňa 12.3.2014 pod spis. zn. Cpjn
14/2014 6/2014 publikovanej v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej
republiky https://nahradyskod.cz/metodika-k-nahrade-nemajetkove-ujmy-na-zdravi/ (stránka NS ČR,

kde sa nachádza metodika, nie je voľne dostupná, uvádza iný zdroj, kde je publikovaná), ktorú tento
vypracoval v spolupráci so Spoločnosťou medicínskeho práva, zástupcami poisťovateľov a ďalších
právnických a lekárskych profesií. Orientačnú výšku nemajetkovej ujmy (bolestného) pre jednotlivé
diagnózy je potom možné tiež zistiť napr. na https://nahradyskod.cz/vypocet-vyse-bolestneho/. Pre
príklad uvádza napr. výšku náhrady nemajetkovej ujmy (bolestného) napr. pri traumatickej amputácii

jedného predlaktia, ktorá
SK-4C/13/2020
-18-

je stanovená v sume 79 713,- Kč (3 106,15 eura), či pri traumatickej amputácii celého

jazyka, ktorá je stanovená v sume 31 885,- Kč (1 242,45 eura). Náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú
požaduje žalobca v sume 5 000 eur ďaleko presahuje náhrady, ktoré priznávajú, resp. by mali
priznávať súdy v Českej republike podľa predmetnej metodiky. Je zrejmé, že žalobcom uplatňovaná
výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je absolútne neadekvátna, zo strany žalobcu ide skôr o
„zárobkový podnik“, čo však v žiadnom prípade nie je úlohou, resp. účelom náhrady nemajetkovej ujmy

podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná sa musí ostro ohradiť voči tvrdeniu žalobcu, že
značne zľahčuje až bagatelizuje rozsah, intenzitu a spoločenské dôsledky bezpečnostného incidentu.
Z opatrení, ktoré žalovaná prijala pred vznikom bezpečnostného incidentu, ako aj po ňom, je zrejmé,
že ochrana osobných údajov zákazníkov patrí medzi jej najvyššie priority, žalovaná ju zabezpečuje na
maximálnej úrovni, žalovaná, ako aj sprostredkovateľ - spoločnosť ELSIG k uvedenému incidentu

pristupovali s maximálnou vážnosťou a zodpovednosťou a prijali všetky opatrenia potrebné za účelom
zabezpečenia ochrany spracúvaných osobných údajov. Za laxný prístup žalovanej rozhodne nie je
možné označiť skutočnosť, že táto odmietla ako právne nedôvodnú a evidentne premrštenú požiadavku
žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur. Preto navrhuje, aby súd žalobu v plnom
rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

15. Žalovaná v písomnom podaní zo dňa 4.6.2020 vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu.
Odôvodnila ju tým, že k bezpečnostnému incidentu, ktorý mal za následok sprístupnenie osobných
údajov žalobcu nepovolaným osobám, resp. možnosť takéhoto sprístupnenia, došlo v bližšie
neustálenom čase v priebehu mesiaca január 2017. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na samotnú

žalobu žalobcu, kde tento na str. 9 uviedol, že k bezpečnostnému incidentu z pohľadu administratívnej
zodpovednosti došlo v priebehu mesiaca január a február 2017, za ktorý incident administratívne
zodpovedá obchodný zástupca žalovanej, avšak občianskoprávne voči žalobcovi zodpovedá žalovaná,
pretože osobné údaje boli obchodným zástupcom – spoločnosťou ELSIG s.r.o. spracúvané v jej
mene. Žalovaná poukázala v tejto súvislosti tiež na rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov

zo dňa 22.12.2019, číslo konania 01515/2017, ktorým tento uložil spoločnosti ELSIG s.r.o. ako
sprostredkovateľovi pokuto vo výške 5 000 eur za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 (zodpovednosť
za bezpečnosť osobných údajov) v tom čase platného zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných
údajov, ku ktorému došlo v priebehu mesiacov január a február 2017. Žalovaná tiež poukázala naNávrh na začatie konania o ochrane osobných údajov J. A. C. proti žalovanej zo dňa 28.8.2017, číslo
konania 01351/17, kde navrhovateľ na str. 3 uviedol, že minimálne v čase od 25.1.2017 (kedy boli
dokumenty, resp. vrece, v ktorom sa nachádzali videné v sklade na papierový odpad zamestnancom

spoločnosti ELSIG s.r.o. p. H. D.) do 9.2.2017, kedy ich našiel navrhovateľ J. A. C., mohli byť dokumenty
nepovolanými osobami zneužité. Poukázala tiež v tejto súvislosti na spisovú dokumentáciu Okresného
riaditeľstva PZ vo Svidníku, Odbor poriadkovej polície, ČPS: ORPZ-SK-OPP5-77/2017-P, z ktorého je
zrejmé, že dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu boli omylom umiestnené do priestoru určeného
na papierový odpad v priebehu mesiaca január 2017. Z uznesenia súdu zo dňa 18.2.2020, ktorým

tento vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe žalobcu vyplynulo, že žaloba bola doručená súdu dňa
5.2.2020, to jest po uplynutí trojročnej premlčacej doby tak, ako je uvedené vyššie. Žalovaná týmto
uplatnila námietku premlčania práva žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch

SK-4C/13/2020
-19-

uplatňovaného žalobou a žiadala súd, aby z uvedeného dôvodu toto právo žalobcovi nepriznal.

16. Žalobca v replike zo dňa 23.6.2020 uviedol, že úvahy žalovanej o miestnej nepríslušnosti Okresného
súdu Svidník považuje za nesprávne. Žalobca založil miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník

ako osobitnú miestnu príslušnosť (danú na výber) v zmysle § 19 písm. d) CSP. V
konkrétnej právnej veci má žalobca adresu trvalého pobytu v obvode Okresného súdu Svidník.
Žalovanávšaktvrdí,žepredmetnáprávnavecniejespotrebiteľskýmsporom,pretojepotrebnédôsledne
analyzovať § 290 CSP. Nemôžu byť žiadne pochybností o tom, že právny vzťah medzi žalobcom a
žalovanouvznikolnazákladeZmluvyopripojení,ktorúžalobcauzatváralsožalovanouakododávateľom

v pozícii spotrebiteľa, teda slabšej strany v kontraktačnom procese. Základný akt (Zmluva o pripojení),
ktorou bol založený vzťah medzi žalobcom a žalovanou je teda bezpochyby zmluvou spotrebiteľskou. V
predmetnom súdnom spore sa žalobca domáha svojho práva na ochranu osobnosti v dôsledku toho, že
žalovaná pri spracúvaní jeho osobných údajov prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o. nepostupovala
pri ich likvidácii v súlade so zákonom (§ 17, § 19 ZOOÚ), čím boli konkrétnym spôsobom porušené

ustanovenia zákona o ochrane osobných údajov a tým porušené právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného života pri spracúvaní osobných údajov žalobcu. Právne významnou je
skutočnosť, že žalovaná bola oprávnená spracovávať osobné údaje žalobcov práve na základe Zmluvy
o pripojení a jej dodatkov ako základného aktu, ktorých súčasťou bol súhlas žalobcu so spracúvaním
jehoosobnýchúdajov.Kporušeniuprávažalobcuprilikvidáciijehoosobnýchúdajovdošlonadokumente

vypracovanom v mene žalovanej jej obchodným zástupcom, pričom išlo o dokument skôr technického
charakteru. Vytvorenie tohto dokumentu, na ktorom sa nachádzajú najdôležitejšie identifikátory žalobcu
ako je meno, priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu,
telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, však bolo možné len v rámci spotrebiteľského
zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o pripojení. Právnym základom vzťahu medzi stranami sporu

je bezpochyby Zmluva o pripojení, súčasťou ktorej je súhlas žalobcu so spracúvaním jeho osobných
údajov a jej dodatky (ako zmluva spotrebiteľská) a práva uplatňované žalobou (na ochranu osobnosti
za zásah do jeho súkromia v dôsledku porušenia ochrany osobných údajov) sú realizované v rámci
spotrebiteľského vzťahu založeného práve Zmluvou o pripojení a jej
dodatkami. Ide teda o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktorý v širšom kontexte vyplýva zo

spotrebiteľskej zmluvy (povinnosť dodávateľa chrániť a bezpečne spracovávať, teda aj likvidovať
osobné údaje spotrebiteľov), ale zároveň je to spor, ktorý celkom jednoznačne súvisí so spotrebiteľskou
zmluvou (Zmluvou o pripojení), preto spĺňa všetky kritéria spotrebiteľského sporu v zmysle § 290
CSP. V súdenej veci žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu o pripojení a v rámci tohto hlavného
spotrebiteľského záväzkového vzťahu žalovanej vedľajším dojednaním súhlasil so spracovaním svojich

osobných údajov. Žalovaná teda osobné údaje žalobcu nadobudla a spracúvala legitímne (so súhlasom
žalobcu), ale nie samoúčelne, ale v súvislosti s poskytovanými telekomunikačnými službami. A práve
pri poskytovaní telekomunikačných služieb (v rámci spotrebiteľského vzťahu zmluvných strán) došlo k
neoprávnenému zásahu do súkromného života žalobcu pri spracúvaní jeho osobných údajov, za ktorý
zodpovedá žalovaná. Žalobca netvrdí, že touto žalobou uplatňovaný nárok (ochrana osobnosti) má svoj

právny základ a teda vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, ale tvrdí, že s touto spotrebiteľskou zmluvou
(zmluvou o pripojení) nerozlučne súvisí. A keďže spotrebiteľským sporom je v zmysle ustanovenia
§ 290 CSP spor medzi dodávateľom
SK-4C/13/2020-20-

a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou,

je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať právny záver o spotrebiteľskom charaktere sporu, v
dôsledku čoho právna argumentácia námietky miestnej príslušnosti zo strany žalovanej nemôže obstáť.
V nedávnej minulosti nebol jednotný názor na otázku miestnej príslušnosti, ale aj na otázku oslobodenia
od súdnych poplatkov, napríklad pri nárokoch spotrebiteľov na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
malosvojprávnyzákladvspotrebiteľskejzmluve.NajvyššísúdSRvosvojomuznesenízodňa24.6.2013

sp. zn. 4Obdo 45/2012 potvrdil názor žalobkyne, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia má
svoj základ v spotrebiteľskej zmluve a preto spotrebiteľke náleží benefit osobného oslobodenia od
súdnych poplatkov. Obdobne v zmenkovej veci (so základom v spotrebiteľskej
zmluve) to vyslovil Krajský súd v Trnave v uznesení z 11.6.2013 č. k. 10Ncb/16/2013-15. Aj spory
vyplývajúce zo zabezpečovacieho inštitútu a svojou povahou akcesorického vzťahu ručenia súvisiace
so spotrebiteľskou zmluvou je nevyhnutné považovať za spory spotrebiteľské. Ak žalovaná vo svojom

vyjadrení k žalobe pripúšťa, že konania o náhradu škody alebo o vydanie bezdôvodného
obohatenia majúce svoj základ v spotrebiteľskej zmluve sú spotrebiteľskými spormi, potom
neexistuje rozumný argument, ktorý by vylučoval spory o ochranu osobnosti vedené z dôvodu porušenia
ochrany osobných údajov spotrebiteľov v právnom vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy, z kategórie sporov
spotrebiteľských podľa ust. § 290 CSP. Záver žalovanej, že „v prípade práva na ochranu osobnosti ide

o špecifický nárok, ktorým disponuje každá fyzická osoba zo zákona, existencia tohto práva teda nijako
nesúvisí so spotrebiteľskými zmluvami (zmluvy o pripojení) uzatvorenými medzi žalovaným a žalobcami,
skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, právny základ ich
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ
ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení), ktorú žalobcovia a žalovaný uzatvorili“ je preto potrebné

považovať za vecne nesprávny, účelový a tendenčný, nemajúci svoj pevný základ v zákonnej úprave,
jej náležitom výklade, právnej teórii a rozhodovacej praxi súdov.

17. Žalovaná tvrdí, že neporušila v predmetnom prípade žiadnu zo svojich povinností vyplývajúcu jej
zo zákona o ochrane osobných údajov, od ktorého porušenia žalobca

odvodzuje jej občianskoprávnu zodpovednosť. Z hľadiska občianskoprávnej zodpovednosti je však
právne významné to, že v súvislosti so spracúvaním osobných údajov žalobcu žalovanou
(a vôbec pritom nezáleží, že k spracovávaniu osobných údajov žalobcu došlo prostredníctvom
spoločnosti ELSIG, s.r.o. ako sprostredkovateľa) došlo k bezpečnostnému incidentu, teda osobné
údaje žalobcu ako klienta žalovanej boli v jej mene a spoločnosťou, ktorú žalovaná vybrala a aj na

tento účel poverila, spracovávané v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov (ZOOÚ). Táto
skutočnosť bola deklarovaná právoplatným rozhodnutím Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky (ďalej Úrad) zo dňa 16.8.2017 Číslo: 00777/2017-Os-17. Následne Úrad rozhodnutím zo
dňa 22.12.2017 Číslo: 01515/2017-Os-9 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej,
spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti v súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných

údajov v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu vo výške 5 000 eur. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2018. Pre vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej
úplne postačuje, že osobné údaje jej klientov spracovávané v jej mene sprostredkovateľom neboli
zlikvidované v zmysle ZOOÚ, čo Úrad v citovanom rozhodnutí zo 16.8.2017 konštatuje. Osobné údaje
žalobcu (a ďalších dotknutých osôb) poskytnuté žalovanej v súvislosti s ňou uzatvorenou Zmluvou o

pripojení (teda nie H. K., IČO: 37 772 058 ani L.
SK-4C/13/2020
-21-

F., ELSIG, IČO: 10 725 598 a napokon ani spoločnosti ELSIG, s.r.o., IČO: 47 709 014) sa našli

nechránené v odomknutom sklade na papierový odpad, pretože ich tam (podľa žalovanej) „omylom,
resp. nedopatrením“ umiestnil pracovník sprostredkovateľa, spoločnosti ELSIG, s.r.o. Žalobca pri
uzatvorení Zmluvy o pripojení súhlasil s tým, že žalovaná bude spracovávať jeho osobné údaje,
ale nemal (ani zákonnú) možnosť ovplyvniť spôsob spracovávania jeho osobných údajov žalovanou,
prípadne ani výber sprostredkovateľa, teda osoby, prostredníctvom ktorej bude žalovaná osobné

údaje spracúvať. Práve preto je občianskoprávna zodpovednosť za zásah do osobnostných práv
koncipovaná na princípoch objektívnej zodpovednosti a nevyžaduje sa pritom ani vyvolanie následkov,
ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené § 11 OZ. Z hľadiska
občianskoprávnej zodpovednosti je preto bez právneho významu, že v správnom konaní vedenomÚradom pod číslom 00144/2018 bolo konanie proti žalovanej zastavené. Rovnako je bez právneho
významu, aké bezpečnostné opatrenia po vzniku bezpečnostného incidentu v súvislosti s
porušením ochrany osobných údajov prijala žalovaná, prípadne jej sprostredkovateľ. Žalovaná tvrdí, že

v súvislosti s rozhodnutím Úradu zo dňa 23.8.2018 číslo 00144/2018 o zastavení správneho konania
voči nej, je súd týmto rozhodnutím v zmysle § 193 CSP viazaný. Žalobca však poukazuje na
skutočnosť, že súd je podľa § 193 CSP viazaný iba rozhodnutím príslušného orgánu, že bol spáchaný
iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ho spáchal. Rozhodnutie
Úradu z 23.8.2018 číslo 00144/2018 však takýmto rozhodnutím nie je. Všeobecné osobnostné

práva tvoria neoddeliteľnú súčasť integrity osobnosti v jej celkovej fyzickej a psychicko-morálnej jednote
a celistvosti. Tieto práva sú chránené Ústavou, medzinárodnými konvenciami, Občianskym zákonníkom,
prípadne inými zákonmi. Intenzívny verejný záujem na zabezpečení účinnej ochrany všeobecných
osobnostných práv sa prejavuje tiež v tom, že v niektorých mimoriadne závažných
prípadoch sa neoprávnený zásah do všeobecného osobnostného práva považuje zároveň za zásah
do verejného poriadku. Priamy pôvodca takého neoprávneného zásahu je preto (bez ohľadu na to,

či sa dotknutá fyzická osoba zároveň dovolá občianskoprávnej ochrany) postihovaný verejnoprávnymi
sankciami správneho (administratívneho) alebo trestného práva. V zvlášť závažných prípadoch zásahov
do osobnostných práv sa preto prostriedky súkromného a verejného práva (tvoriace funkčne
jeden celok) navzájom dopĺňajú (tzv. komplementarita právnej úpravy ochrany osobnosti). Je preto
nevyhnutné dôsledne rozlišovať medzi občianskoprávnou zodpovednosťou,

administratívnou zodpovednosťou a zodpovednosťou trestnoprávnou a to jednak z hľadiska podmienok
potrebných pre jej naplnenie a jednak z hľadiska zodpovedných subjektov, voči ktorým
konkrétny druh zodpovednosti smeruje. Žalobcovi sa však skôr javí, že žalovaná si dobre uvedomuje
svojuzodpovednosťzavzniknutýbezpečnostnýincidentsúvisiacisporušenímochranyosobnýchúdajov
veľkého množstva svojich klientov a pragmaticky (rozumej účelovo) zvolila vývojovú

obrannú argumentačnú stratégiu: - od ničoho („...žalovaná v tejto veci v plnom rozsahu odmieta svoju
občianskoprávnu zodpovednosť“) k niečomu („Ak by súd napriek vyššie uvedenému dospel k záveru,
že zo strany žalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, žalovaná
v plnom rozsahu odmieta ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka uplatnený žalobou“) a následne - od väčšieho k menšiemu („Pokiaľ by aj súd

došiel k záveru, že žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, považuje
žalovaná sumu 5 000 eur za celkom zjavne neadekvátnu“). Ak žalovaná začína svoju argumentačnú
stratégiu konštatovaním o odmietnutí svojej občianskoprávnej zodpovednosti za z ásah do súkromia
žalobcu, potom jej ospravedlnenie
SK-4C/13/2020

-22-

iným dotknutým osobám prostredníctvom listu právneho zástupcu zo dňa 16.3.2017 by postrádalo
akúkoľvek logiku (nie je dôvod sa ospravedlňovať, ak necítim zodpovednosť). Nelogickým sa však v
tomto prípade zdá práve odmietanie zodpovednosti zo strany žalovanej, pretože skutkové okolnosti

prípadu ponúkajú aplikovať príslušné právne normy o existencii a danosti zodpovednosti
žalovanej. Žalovaná vo vyjadrení konštatuje, že žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval, v čom by
mala nemajetková ujma spočívať a akým spôsobom, z čoho by v súvislosti s predmetným
osobnýmiúdajmimalanastranežalobcuvzniknúť.Žalobcavtejtosúvislostizdôrazňuje,žetoutožalobou
si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do svojho súkromného života v súvislosti

s porušením práva na ochranu osobných údajov. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.2.2010
sp. zn. 3Cdo 137/2008 vyplýva, že: „Ak ide o zásah do súkromia a súkromného života, nie je procesnou
povinnosťou žalobcu preukazovať, že neoprávnený zásah žalovaného pôsobil difamačne a mal za
následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti“. Najvyšší súd sa v danom rozhodnutí
detailnezaoberalinštitútomprávanaochranuosobnosti,vrámciktoréhosúnedielnechránenéjednotlivé

čiastkovéprávazabezpečujúcuobčianskoprávnuochranukonkrétnychstránokosobnostifyzickejosoby.
Medzi tieto zaraďuje i) nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť,
súkromie, telesná integrita a pod.) a ii) prejavy osobnej povahy (podobizne, zvukové záznamy). Najvyšší
súd v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že zásah do súkromia je potrebné dôsledne odlišovať od
prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Z obsahu

uvedeného rozhodnutia vyplýva, že odpustenie procesnej povinnosti žalobcu preukazovať neoprávnený
zásah žalovaného sa týka výlučne súdnych sporov o ochrane súkromia. Záver tohto rozhodnutia preto
nemožno priamo a generálne aplikovať na spory o ochranu cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti.
Ústavný súd SR v Náleze I. ÚS 689/2014 neakceptoval výklad všeobecných súdov, že sťažovateľkaneuniesla dôkazné bremeno tým, že v konaní nepreukázala, žeby predmetnou reportážou došlo u
nej k takej kvalifikovanej ujme, za ktorú by jej prináležala nemajetková ujma v peniazoch. Tým podľa
Ústavného súdu na sťažovateľku uvalili excesívne dôkazné bremeno, čo je neprípustné. Ústavný súd

poukázal aj na princíp rovnosti zbraní či príležitostí, ako jeden z aspektov práva na spravodlivý proces.
V práve na spravodlivý súdny proces musí byť obsiahnutá tiež rovnosť bremien, ktoré sú na
strane účastníkov konania kladené a ktoré nesmú byť neprimerané. Ústavný súd v následných
bodoch nálezu konštatoval, že nemajetková ujma vznikla sťažovateľke už samotným zásahom do jej
osobnostných práv, „nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa

prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej
dôstojnosť v očiach iných (porov. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo
137/2008 či rozhodnutie ESĽP vo veci Danev v. Bulharsko z 2.9.2010)“. Žalobca necíti potrebu
vyjadrovať sa k zjavne tendenčnej, nenáležitej a pozornosť odvádzajúcej argumentácii
žalovanej o porovnávaní výšky nemajetkovej ujmy v súdenej veci s nemajetkovou ujmou
(bolestným) pri náhradách škody na zdraví v Českej republike. Nevie, prečo neporovnáva sťaženie

spoločenského uplatnenia (ale bolestné), čo by bolo skôr akceptovateľné a prečo nie v podmienkach
nášho právneho poriadku, ale právneho poriadku ČR. Výšky náhrad by boli rozhodne iné.

18. Žalovaná v duplike zo dňa 13.7.2020 uviedla, že zotrváva na svojom vyjadrení k námietke miestnej
príslušnosti, k oslobodeniu žalobcu od súdneho poplatku a k návrhu žalovanej na spojenie veci. K veci

samej uviedla, že súd nemôže ponechať bez povšimnutia rozhodnutie k tomu zo zákona povolaného
štátneho orgánu, ktorým tento konštatuje, že
SK-4C/13/2020
-23-

porušenia povinnosti, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
voči žalovanej, sa žalovaná vôbec nedopustila. Podľa § 194 CSP otázku, o ktorej má právomoc
rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193 CSP, môže súd sám posúdiť, nemôže
však o nej rozhodnúť. Podľa ods. 2 § 194, ak bolo o otázke podľa ods. 1 toho istého ustanovenia
rozhodnuté, súd na takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

K údajnému nerozlišovaniu medzi administratívnou a
občianskoprávnou zodpovednosťou subjektov v procese spracúvania osobných údajov fyzických
osôb zo strany žalovanej uvádza, že je to práve žalobca, ktorý v konaní o jeho žalobe od
administratívnoprávnej zodpovednosti sprostredkovateľa žalovanej (spoločnosti ELSIG) odvodzuje
občianskoprávnu zodpovednosť žalovanej, čím predovšetkým sám nerozlišuje medzi občianskoprávnou

zodpovednosťou a administratívnou zodpovednosťou. Žalobca v prvom rade celkom zjavne nerozlišuje
medzi porušením právnej povinnosti a následkom porušenia právnej povinnosti,
ktorým je zodpovednosť subjektu, ktorý svoju povinnosť porušil, pričom takáto zodpovednosť môže
byť občianskoprávna, administratívnoprávna, či trestnoprávna. Základným predpokladom akejkoľvek
zodpovednosti subjektu je totiž porušenie právnej povinnosti, ktorej je takýto subjekt nositeľom. Bez

porušenia právnej povinnosti zo strany povinného subjektu nemôže nastať vo vzťahu k nemu vyvodenie
právnej zodpovedností (občianskoprávnej, administratívnoprávnej, či trestnoprávnej) a to bez ohľadu
na to, či je táto zodpovednosť objektívna (zodpovednosť za výsledok bez ohľadu na zavinenie)
alebo subjektívna (zodpovednosť za zavinené porušenie povinnosti), nakoľko právna zodpovednosť je
zásadne následkom (sankciou) za porušenie povinnosti. Úrad právoplatne skonštatoval, že žalovaná v

súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným bezpečnostným
incidentom (vrátane žalobcu) neporušila žiadne zo svojich povinností podľa zákona o ochrane
osobných údajov, od ktorých porušenia žalobca odvodzuje zodpovednosť žalovanej za zásah do jeho
osobnostných práv a svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Tam kde niet porušenia práva zo strany
nositeľa povinnosti, sú akékoľvek ďalšie úvahy o jeho zodpovednosti bezpredmetné. Z uvedeného

dôvodu nemá zmysel reagovať ani na ďalšie úvahy žalobcu o rozdieloch medzi jednotlivými
druhmi zodpovednosti, ako ich prezentuje v tejto časti svojho podania. Záver žalobcu, že ak úrad
v administratívnom konaní konštatoval porušenie
§ 17 ods. 1 a § 19 zákona o ochrane osobných údajov zo strany sprostredkovateľa, založil tým
občianskoprávnu zodpovednosť žalovanej, pretože táto je koncipovaná na objektívnom princípe, musí

žalovaná v plnom rozsahu odmietnuť a to predovšetkým z dôvodu, že takýto
záver nemá oporu v platnom práve. Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukazuje na príslušné
rozhodnutia Úradu v konaní o ochrane osobných údajov vedenom voči nej, ktorý opakovane
konštatoval, že v priebehu konania nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostnéhoincidentu, ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa žalovanej (spoločnosti ELSIG) pri likvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie
zákona. Inými slovami žalovaná žiadne zo svojich povinností, ktoré jej vyplývajú zo zákona o ochrane

osobných údajov, neporušila. Žalovaná napriek tomu, že nenesie v tomto prípade administratívnoprávnu
a ani občianskoprávnu zodpovednosť za žalobcom tvrdený neoprávnený zásah do jeho osobnostných
práv spôsobený bezpečnostným incidentom, ktorý vznikol u sprostredkovateľa (spoločnosť ELSIG), k
tomuto incidentu došlo v jej značkovej predajni (aj keď prevádzkovanej iným subjektom), v súvislosti s
ňou poskytovanými službami a týkal sa jej zákazníkov (či už bývalých alebo existujúcich) a preto

aj keď za uvedený incident právne nezodpovedá, považovala za vhodné, žiadúce a slušné sa im za
vzniknutú situáciu ospravedlniť a ubezpečiť ich, že sa už v budúcnosti
SK-4C/13/2020
-24-

nebude opakovať. Ako je aj z listu právneho zástupcu žalovanej zrejmé, uvedené ospravedlnenie v

žiadnom prípade nie je možné považovať za priznanie existencie právnej zodpovednosti žalovanej za
predmetný bezpečnostný incident. Argumentácia žalobcu, ktorý s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.2.2010, spis. zn. 3Cdo 137/2008, uvádza, že v
prípade ak ide o zásah do súkromia a súkromného života, nie je procesnou povinnosťou žalobcu
preukazovať, že neoprávnený zásah žalovaného pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho

vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti, predstavuje nepochopenie argumentácie žalobcu uvedenej vo
vyjadrení žalovanej k žalobe žalobcu zo dňa 13.6.2019. Žalovaná totiž nikdy netvrdila ani netvrdí,
že v prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie (ochrana osobných údajov tvorí zložku
práva na súkromie), je difamačný následok jediným právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy
spôsobenej fyzickej osobe na jej chránených právach. V prípade zásahu do práva na súkromie totiž

difamačné dôsledky môžu, ale v okolnostiach prípadu ani len nemusia nastať. Žalovaná len tvrdila a
naďalej tvrdí, že aj v prípade, ak nenastanú v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na súkromie
difamačné následky, je podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, aby ujma, ktorá vznikla, bola s ohľadom na všetky okolnosti prípadu porovnateľná svojou
závažnosťou (intenzita a objektívnosť vnímania) prípadom, kedy došlo v značnej miere k zníženiu

dôstojnostifyzickejosobyalebojejvážnostivspoločnosti.Žalovanávtejtosúvislostipoukázalananovšie
rozhodnutie a to konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2011, sp. zn.
4Cdo 232/2010. Náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka má zásadne
subsidiárny charakter, prichádza do úvahy len v prípadoch, kedy iné primerané zadosťučinenie nie je
postačujúce, najmä preto, že neoprávneným zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby došlo k

závažnej ujme. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je však vždy - v závislosti
na individuálnych okolnostiach prípadu - existencia závažnej ujmy. Žalobca ďalej okrem iného uvádza,
že z obsahu ním uvádzaného rozhodnutia vyplýva (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 18.2.2010, spis. zn. 3Cdo 137/2008), že žalobcovi sa odpúšťa v prípade súdnych sporov o ochrane
súkromia procesná povinnosť preukazovať neoprávnený zásah do práva na súkromie. Po oboznámení

sa s obsahom predmetného rozhodnutia žalovaná uvádza, že uvedené rozhodnutie
neobsahuje
záver, že v prípade súdnych sporov o ochrane súkromia nemá žalobca povinnosť preukazovať
neoprávnený zásah do práva na súkromie, vznik nemajetkovej ujmy a jej závažnosť a ani nič také, z
čoho by bolo možné takýto záver odvodiť. Predmetné rozhodnutie, na ktoré poukazuje

žalobca, len konštatuje (pozri str. 13 rozhodnutia), že so zreteľom na to, do akej chránenej sféry
(do ktorých čiastkových osobnostných práv práv) bolo zasiahnuté, nebolo procesnou povinnosťou
navrhovateľky (v tomto konkrétnom prípade) preukazovať, že neoprávnený zásah odporkyne pôsobil
difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. K uvedenému
žalovaná len uvádza, že takýto záver je logický, pretože, ako už uviedla vyššie, nie každý zásah do práva

na súkromie musí mať nevyhnutne difamačné dôsledky. V prípadoch, kedy zásah do práva na súkromie
nemá objektívne difamačné dôsledky (zníženie vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti), by bola procesná
požiadavka na ich preukázanie zo strany žalobcu, ako podmienka pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy, nepochybne zásahom do jeho práva na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj rovnosť
zbraní tak, ako uvádza aj rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré poukazuje žalobca vo svojom vyjadrení.

Vyššie uvedené však znamená len toľko, že žalobca v súvislosti so zreteľom na to, do akej chránenej
sféry(doktorýchčiastkovýchosobnostnýchprávpráv)bolozasiahnuté(čiobjektívnenastáva difamačný
následok zásahu), v prípadoch, kedy difamačný
SK-4C/13/2020-25-

následok nenastal, nemusí tento preukazovať, čo napokon ani objektívne nie je možné. Bez ohľadu na

vyššie uvedené však zákonnou podmienkou pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch
je vždy existencia závažnej ujmy. Ako už bolo uvedené vyššie, táto závažná ujma nemusí nevyhnutne
spočívať v znížení vážnosti a dôstojnosti žalobcu v spoločnosti. Bez ohľadu na túto skutočnosť je však
žalobca vždy povinný existenciu závažnej ujmy, bez ohľadu na to, v čom táto závažná ujma spočíva,
v konaní riadne preukázať. Na uvedenom sa jednoznačne zhoduje jednak dostupná judikatúra, ako aj

odborné komentáre autorov zaoberajúcich sa uvedenou problematikou. Žalobca vo zvyšnej časti svojho
vyjadrenia v zásade opakuje svoju argumentáciu uvedenú v žalobe, ku ktorej sa už žalovaná
vyjadrila svojim podaním zo dňa 13.6.2019, na ktorých vyjadreniach žalovaná v plnom rozsahu zotrváva.

19. Žalobca v písomnom vyjadrení k vznesenej námietke premlčania žalovanou zo dňa 27.7.2020
uviedol, že námietka je nedôvodná, pretože nálezca písomnosti, na ktorej sa nachádzali neoprávnene

sprístupnené osobné údaje žalobcu (J. A. C.) našiel písomnosť v archívnej krabici v neuzamknutom
sklade na papierový odpad dňa 9.2.2017. Táto skutočnosť vyplýva zo záznamu zo dňa 10.2.2017,
ktorý bol vyhotovený v Advokátskej kancelárii JUDr. Ambróza Motyku a žalobca to jednoznačne tvrdí
aj vo svojej žalobe. Dátum 25.1.2017 bol prevzatý len zo záznamu o podaní vysvetlenia svedkom H.
D. (vedúcim predajne Orange v Stropkove) na OO PZ Stropkov dňa 20.2.2017, z ktorého výpovede

vyplýva: „dnešného dňa, t. j. 20.2.2017 v čase o 11.00 hod. zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza
hneď za predajňou bol ukradnutý jeden igelitový mech o objeme 60 litrov, ktorý bol plný tlačív s
osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie. Tieto tlačivá si v sklade naposledy
všimol ešte dňa 25.1.2017, kedy boli tlačivá s mechom uložené na podlahe“. Či je táto informácia
pravdivá, nevedno, avšak dátum 25.1.2017 nemá vo vzťahu k premlčaniu jeho nároku absolútne žiaden

právny význam, pričom žalovaná tento dátum len účelovo a manipulatívne súdu podsúva ako začiatok
plynutia premlčacej doby - Začiatok všeobecnej trojročnej premlčacej doby však v zmysle ust. § 101
OZ plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (a to je rozhodne deň 9.2.2017, kedy
boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené nálezcom), nie odo dňa, kedy si tlačivá v sklade naposledy
„všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove. V rozhodnutí Úradu na ochranu osobných údajov zo

dňa 22.12.2017 č. 01515/2017-Os-9 sa uvádza, že spoločnosti ELSIG s.r.o. ukladá pokutu vo výške
5 000 eur za porušenie povinnosti podľa § 19 ods.1 Zák. č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných
údajov, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil v priebehu mesiacov január a február 2017 porušením
bezpečnosti spracúvania osobných údajov a to uložením predmetných dokumentov nachádzajúcich
sa v archívnej krabici do neuzamknutého skladu na papierový odpad, čím osobné údaje dotknutých

osôb vystavil možnosti neoprávneného sprístupnenia neobmedzenému okruhu subjektov a z ktorého
bola uvedená archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená J. A. C.. Tým je vymedzený
skutokbezpečnostnéhoincidentu,ktorýjeskutkomtrvácim,pričomniejemožnébezpečneurčiťzačiatok
incidentu (podľa H. D. 25.1.2017), ale bezpečne je možné určiť koniec incidentu (9.2.2017 - nájdenie
dokumentov). Z uvedeného dôvodu je preto celkom zrejmé, že premlčacia doba začala plynúť dňa

9.2.2017 a uplynula dňa 10.2.2020.

SK-4C/13/2020
-26-

20. Súd v spore rozhodol rozsudkom č. k. 4C/13/2020-158 zo dňa 8.12.2022 tak, že vo výroku I.
rozsudku zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy nemajetkovej ujmy vo výške 3 300 eur, vo výroku II. vo

zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III. žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom
rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

21. Proti uvedenému rozsudku žalovaná podala odvolanie. Krajský súd v Prešove uznesením č. k.
8Co/3/2023-273 zo dňa 16.4.2024 zrušil rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania

a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie so záverom, že bude úlohou
prvoinštančného súdu opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu z hľadiska ustanovenia § 13 Občianskeho
zákonníka, a to s poukazom na to či v danom prípade nie je postačujúce ospravedlnenie žalovaného.
V prípade, ak preukázateľne dospeje k záveru, že takéto zadosťučinenie nie je postačujúce, dôsledneuplatní na prejednávanú vec ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, s ohľadom na záväzné
právne názory odvolacieho súdu týkajúce sa prípadnej výšky priznaného nároku.

22. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť mu sumu 5 000 eur ako
náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho
súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov. Písomným podaním
zo dňa 29.5.2024 žalobca zobral žalobu čiastočne späť, nakoľko je zrejmé, že v skutkovo a právne
identických právnych veciach osôb dotknutých tým istým bezpečnostným incidentom už rôzne senáty

odvolacieho súdu judikovali primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy tak, že väčšina odvolacích senátov
ustálila ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 110 eur. Štyri senáty odvolacieho súdu ustálili
ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 500 eur. Poukazujúc na uvedené, bez ohľadu na názor
žalobcu a s prihliadnutím na predchádzajúcu rozhodovaciu prax tohto odvolacieho senátu v skutkovo a
právne identických právnych veciach v otázke primeranosti náhrady sa žalobca rozhodol, že poukazujúc
na ustanovenie § 145 ods. 2 CSP berie svoju žalobu čiastočne späť v časti prevyšujúcej sumu 110 eur

a žiada, aby súd v tejto časti v rozhodnutí vo veci samej konanie zastavil.

23. Podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak je žaloba
vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v
rozhodnutí vo veci samej.

24. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

25. Žalobca vzal späť žalobu sčasti prevyšujúcej sumu 110 eur podaním zo dňa 29.5.2024. Žalovaná
na pojednávaní súhlasila so späťvzatím žaloby v tejto časti. Preto súd konanie v tejto časti vo výroku
I. rozsudku zastavil.

26. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to dokumentom Žiadosťou

o vydanie novej SIM karty a potvrdením o jej prevzatí zo dňa 24.9.2012, záznamom o podaní
oznámenia na OO PZ C. H. D. z 20.2.2017,
SK-4C/13/2020
-27-

záznamom o podaní vysvetlenia na OO PZ Stropkov A. C. z 29.3.2017, odovzdaním veci z
OO PZ Stropkov na ÚOOÚ SR z 30.3.2017, listom JUDr. Ambróza Motyku spoločnosti Orange
Slovensko, a.s. z 28.2.2017, listom Advokátskej kancelárie Branislava Máčaja, s.r.o. zo 16.3.2017,
fotodokumentáciou bezpečnostného incidentu, rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 16.8.2017 číslo:
00777/2017-0s-17, rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 8.9.2017 číslo: 00780/2017-0s-11, rozhodnutím

ÚOOÚ SR zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-9, rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo
dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7, rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018 číslo: XXXXX/
XXXX-XX-21, rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 22.11.2018 č. k. 00465/2018-Op-4 (dôkazy
predložené žalobcom v elektronickej podobe a evidované na tunajšom súde v registri OpP pod číslom
1OpP/3/2019), vyjadrením žalovanej k otázkam žalobcov zo dňa 14.1.2020 (z konania OS Svidník

6C/39/2018), výsluchom žalobcu a zistil tento skutkový stav:

27. Dňa 9.2.2017 J. A. C. našiel v Stropkove za budovou na D. E. F. XX, v ktorej sídli značková predajňa
Orange Slovensko, a. s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu
medzi papierovým odpadom, čo je zrejmé aj

z fotodokumentácie, archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo (483) originálnych písomností
s osobnými údajmi účastníkov (zákazníkov) spoločnosti Orange Slovensko, a. s., vrátane originálov
písomností s osobnými údajmi zákazníkov. V nájdenej archívnej krabici sa nachádzali písomnosti s
názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť
o znovupripojenie SIM karty. Išlo o originálne dokumenty s vlastnoručným podpisom zákazníkov

aj pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti Orange Slovensko, a. s., na ktorých sa
nachádzali dôležité identifikátory dotknutých osôb ako je meno, priezvisko (akademický titul), adresa
bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis.
Na viacerých písomnostiach bola priesvitnou lepiacou páskou prelepená plastová SIM karta. Predmetnáarchívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná A. C. (nálezca
a zároveň jedna z dotknutých osôb) advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený
právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v

súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko, a. s.. Právny zástupca
listom zo dňa 28.2.2017 vyzval v mene viacerých dotknutých osôb (mimo žalobcu) spoločnosť G. C., a.
s. v súvislosti s tvrdeným protiprávnym zásahom do práv dotknutých osôb na mimosúdne rokovanie,
pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu a náhradu nákladov právneho
zastupovania. Na základe predmetného listu sa spoločnosť G. C., a. s. prostredníctvom právneho

zástupcu Mgr. Branislava Máčaja, advokáta, listom zo dňa 16.3.2017 ospravedlnila dotknutým osobám
za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia
neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s odôvodnením, že „prípadný“ zásah do
osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný
život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Policajt Obvodného oddelenia PZ v Stropkove prijal dňa 20.2.2017 oznámenie H. D., ktorý bol v tom

čase vedúcim značkovej predajne spoločnosti Orange Slovensko, a. s. sídliacej na E. D. F. XX, I. C., v
objekte bývalého hotela Tokajík a zároveň zamestnancom obchodného zástupcu žalovanej, spoločnosti
ELSIG s.r.o. vo veci krádeže písomností určených na skartovanie zo skladu za predajňou G. C., a. s. na
Ul. Hlavnej v Stropkove. H. D. na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Stropkove
SK-4C/13/2020

-28-

v konaní ČPS: ORPZ - SK- OPP5 - XX /XXXX- M. I. podanom oznámení uviedol, že „dňa 20.2.2017
zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou, bol ukradnutý jeden igelitový mech o
objeme 60 l, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie“.

Z fotodokumentácie je zrejmé, že sklad na papierový odpad, v ktorom boli originálne písomnosti
s osobnými údajmi klientov spoločnosti Orange Slovensko, a. s. nájdené, bol síce uzamykateľný,
ale v čase nájdenia písomností A. C. nebol uzamknutý, pretože tento sklad využívalo viacero
podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom polyfunkčnom objekte (bývalý hotel Tokajík v
Stropkove). Túto skutočnosť mal súd preukázanú aj z oznámenia H. D. v priestupkovom spise OO PZ

Stropkov, ktorý potvrdil, že sklad využívajú aj iní predajcovia z daného objektu a dosť často sa stáva,
že sklad zostane po určitý čas neuzamknutý.

28. Z Rozhodnutia ÚOOÚ SR zo dňa 16.8.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-17 vyplýva, že spoločnosť
ELSIG s.r.o. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým, že pri

likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a. s. v rozsahu
meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné
číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta
a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou
starostlivosťou,pričomtietoboliuloženévarchívnejkrabici soznačenímARCHIVEBOX,TYP1/75,

na bočnej strane ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a. s. CHYBNÉ
SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica") a umiestnené v
sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko,
a. s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove“. Úrad neuložil citovaným rozhodnutím spoločnosti ELSIG s.r.o.
opatrenie na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku, keď konštatoval, že sprostredkovateľ

v priebehu konania preukázal plnenie povinnosti vyplývajúce mu z ustanovení zákona
a následne po bezpečnostnom incidente nanovo prijal bezpečnostné opatrenia a tým uloženie opatrení
na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku už nebolo v danom prípade dôvodné a účelné.
Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-9 uložil sprostredkovateľovi
- obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti v súvislosti s

bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu vo výške
5 000 eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu spoločnosti ELSIG, s.r.o. potvrdené rozhodnutím
predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7. Administratívne konanie (konanie
o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti Orange Slovensko, a. s. proti advokátovi
JUDr. Ambrózovi Motykovi bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-11

zastavené. Rovnako bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a to rozhodnutím ÚOOÚ
SR zo dňa 23.8.2018 pod číslom: XXXXX/XXXX-XX-21, v ktorom bol navrhovateľom A. C..29. Súd z fotokópie písomnosti predloženej žalobcom nachádzajúcej sa v spise na č. 15 zistil, že
v nájdenej archívnej krabici ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane ktorej bolo rukou napísané „ID
35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“

sa nachádzala aj písomnosť žalobcu s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty
a potvrdenie o jej prevzatí“ zo dňa 24.9.2012. Na tomto originálnom dokumente s vlastnoručným
podpisom žalobcu a pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti Orange Slovensko, a.
s. sa nachádzali
SK-4C/13/2020

-29-

dôležité identifikátory žalobcu ako je meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho
preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Predmetná archívna krabica s
nájdenými písomnosťami bola A. C. ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr. Ambrózovi
Motykovi, u ktorého sa aj v súčasnosti nachádza. V archívnej krabici sa podľa odôvodnenia rozhodnutia

predsedníčky ÚOOÚ SR z 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7 nachádzalo celkovo 483 listín (strana 4
rozhodnutia).

30. Z vyjadrenia žalovanej k otázkam žalobcom zo dňa 14.1.2020 (z konania OS Svidník sp. zn.
6C/39/2018) súd zistil, že lehota uloženia písomných dokumentov, na ktorých sa nachádzali osobné

údaje žalobcov, je podľa Registratúrneho plánu žalovanej 10 rokov odo dňa zániku platnosti zmluvy
o pripojení. Predmetné písomné dokumenty sa nearchivujú na predajnom mieste, kde boli vytvorené.
Predmetné dokumenty sa prikladajú k zmluve o pripojení, resp. zmluve o poskytovaní verejných služieb.
Po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu
dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do

centrálneho archívu
žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb,
ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou. Každý zákaznícky dokument,
ktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj
jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo

bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci.

31. Žalobca pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe. Informáciu o tom, čo sa
stalo, že nejaké papiere s údajmi o osobách z Orange boli pohodené pri koši, niekto to našiel a si to
aj odfotil, zachytil na sociálnej sieti a taktiež z toho incidentu tam boli fotky, ale on nevedel, či tam bol

tiež. Potom mu prišiel domov list, že v koši, kde boli tie papiere, bola aj jeho zmluva. Išiel za doktorom
Motykom a spolu to vyriešili tak, že podá žalobu. Čakal aj od Orange nejaké ospravedlnenie, nejakú
kompenzáciu, ale do tejto chvíle mu nič neprišlo. Zobral to tak, že pre nich neznamená nič. Tým, že
tam boli jeho osobné údaje, tak sa bál, že či nejaká osoba, ktorá sa tomu rozumie, nezneužije jeho
osobné údaje, napr. nejaké pôžičky alebo hypotéky. S tými údajmi sa dajú nabúrať aj sociálne siete,

heslo nabúrať, na účet sa dostať, čiže vznikla mu psychická ujma. Ako náhradu považuje sumu 5 000
eur za primeranú.

32. Predtým, než začal súd vo veci konať, skúmal svoju miestnu príslušnosť a to z dôvodu, že žalovaná
vo vyjadrení k žalobe zo dňa 8.6.2020, teda pri svojom prvom procesnom úkone, uplatnila námietku

miestnej nepríslušnosti Okresného súdu vo Svidníku. Žalobca založil miestnu príslušnosť Okresného
súdu Svidník ako osobitnú miestnu príslušnosť podľa § 19 písm. d) CSP tvrdiac, že právny vzťah
medzi žalobcom a žalovanou vznikol na základe Zmluvy o pripojení ako základného aktu, ktorá je
zmluvou spotrebiteľskou a oprávnenie žalovanej spracúvať osobné údaje žalobcov má svoj základ práve
v Zmluve o pripojení, ktorú žalobca v postavení spotrebiteľa so žalovanou uzatvoril. V spore teda

podľa žalobcu ide o spotrebiteľský spor, pretože tento spor súvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvou
o pripojení). Žalovaná v námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník tvrdí, že v konkrétnej
veci ide o žalobu na ochranu osobnosti, preto miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii
je Okresný súd Bratislava II.

SK-4C/13/2020
-30-33. Podľa § 13 CSP, na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak
nie je ustanovené inak.

34. Podľa § 19 písm. d) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj
súd, v obvode ktorého má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský
spor alebo o konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania.

35. Podľa § 36 ods. 1 CSP, konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný.

36. Podľa § 41 CSP, súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr
pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na
začiatku konania.

37. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená včas,

súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

38. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

39. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

40. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

41. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

42. Súd pri skúmaní svojej príslušnosti vychádzal z podstaty sporu, ktorý je síce sporom o ochranu
osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia žalobcu, avšak zásah do súkromia bezprostredne súvisí
s porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia Zmluvy o pripojení.

43. Právny základ pre spracúvanie osobných údajov je vo všeobecnosti stanovený v § 9 ZOOÚ.

44. Podľa § 9 ods. 1 ZOOÚ, prevádzkovateľ môže spracúvať osobné údaje len na
základe priamo vykonateľného právne záväzného aktu Európskej únie, medzinárodnej zmluvy, ktorou
je Slovenská republika viazaná, ustanovení tohto zákona alebo osobitného zákona, alebo na základe

súhlasu dotknutej osoby.

SK-4C/13/2020
-31-

45. Právnym základom pre spracúvanie osobných údajov žalobcov žalovanou ako telekomunikačným
operátorom je zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZEK“), teda osobitný zákon, na ktorý odkazuje § 9 ods. 1 ZOOÚ.

46. Podľa § 56 ods. 3 ZEK, podnik, ktorý poskytuje verejné služby, môže na účely uzavretia a plnenia
zmluvy o poskytovaní verejných služieb, jej zmeny, ukončenia alebo prenesenia čísla, fakturácie,
prijímania a evidencie platieb, pohľadávok a postupovania pohľadávok a vypracovania zoznamu
účastníkov získavať a spracúvať údaje účastníkov, ktorými sú telefónne číslo, výška neuhradených
záväzkov a

a) meno, priezvisko, titul, adresa trvalého pobytu, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu alebo iného
dokladu totožnosti fyzickej osoby, štátnu príslušnosť,
b) obchodné meno, miesto podnikania a identifikačné číslo fyzickej osoby – podnikateľa alebo
c) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo právnickej osoby.47. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností
súvisiacich s plnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu.

Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu
a žalovaná takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy
o pripojení odvodiť priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov
nepotrebuje ani súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných
údajov bez akýchkoľvek pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere

nemôže byť žiaden spor.

48. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že zotrváva v celom rozsahu na podanej žalobe
v zmysle jej úpravy späťvzatím nad sumu 110 eur tak, ako to bolo učinené v podaní zo dňa 29.5.2024.
Zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa vysporiadal so všetkými
námietkami žalovanej strany a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že podstatnou odvolacou

námietkou bola námietka miestnej nepríslušnosti konajúceho prvoinštančného súdu. Odvolací súd sa
k námietke miestnej nepríslušnosti vyjadril tak, že v zmysle argumentácie, ktorú použil, je konajúci súd
Okresný súd Svidník, teraz Bardejov, miestne príslušným súdom podľa § 19, písm. b) CSP. Dôvodným
ustanovením aj § 19, písm. d) CSP, pretože podľa jeho názoru ide celkom jednoznačne v danej
veci o spotrebiteľský spor a v tomto zmysle poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov v skutkovo

a právne identických veciach, napr. poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 13.12.2023,
č. k. 11Co/15/2023-223, prípadne rozhodnutie senátu 7Co, napr. rozsudok KS v PO z 13.12.2023,
č. k. 7Co/25/2023-299, prípadne rozhodnutie z 22.11.2023, č. k. 7Co/15/2023-255 a najnovšie aj
rozhodnutie iného senátu KS, konkrétne senátu 3Co, ktorý po tom, čo mu Najvyšší súd SR zrušil
predchádzajúci rozsudok celý, nie len vo výroku o trovách, ale aj vo veci samej, opätovne rozhodol

svojím rozsudkom z 5.11.2024, č. k. 3Co/43/2024-446 a konštatoval rovnako, že ide o založenie miestnej
príslušnostitunajšiehosúdunielenpodľa§19písm.b),aleajpodľapísm.d)CSP.Zrušujúcerozhodnutie
odvolacieho súdu sa vyjadrilo aj k námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovanej strany s tým, že táto
námietka nie je dôvodná a rovnako sa odvolací súd vysporiadal aj s námietkou premlčania s tým, že
nárok žalobcu premlčaný nie je. Jedinou spornou otázkou zostalo to, či

SK-4C/13/2020
-32-

ospravedlnenie, ktoré malo byť zo strany žalovanej doručené, nepostačí na odstránenie všetkých
nepriaznivých následkov. Poukázal na skutočnosť, že tu ide zrejme o omyl na strane odvolacieho súdu,

pretože žiadne ospravedlnenie zo strany žalovanej žalobcovi poskytnuté nebolo. Zrejme sa tu myslelo
len na ten prvotný list žalovanej, ktorý bol smerovaný v predchádzajúcej, tzv. pilotnej veci J. A. C.
a ďalších 42 dotknutých osôb, v ktorej je pravdou, že žalovaná niečo v tom zmysle napísala, že je jej
ľúto toto konanie, avšak necítila za to zodpovednosť, takže žiadne ospravedlnenie nebolo poskytnuté.
Tiež poukázal na to, že žiadne ospravedlnenie nebolo a ani nemohlo byť, pretože žalovaná napriek

150-tim právoplatne rozhodnutým veciam v skutkovo a právne identických veciach až doteraz popiera
samotný právny základ nároku žalobcu, tak je teda vylúčené, aby k nejakému ospravedlneniu mohlo
dôjsť. Vzhľadom ku skutočnosti, že senát KS, ktorý zrušoval predchádzajúci prvoinštančný rozsudok
v iných veciach skutkovo a právne identických už rozhodol aj o výške relutárnej náhrady pri nemajetkovej
ujme vo výške 110 eur, práve z uvedeného dôvodu žalobca zobral žalobu čiastočne späť nad sumu

110 eur a v tejto časti žiada, aby bolo konanie zastavené. Čo sa týka trov konania, poukazuje na
skutočnosť, že ide o konanie o ochranu osobnosti, teda typické konanie, v ktorom výsledok sporu závisí
od úvahy súdu. V tomto konkrétnom konaní dokonca nie len výška relutárnej náhrady, ale aj spôsob
rozhodnutia, pretože pri žalobách o ochranu osobnosti môže byť rozhodnuté aj presne spôsobom, že
je určený základ nároku ako daný, teda že bolo zasiahnuté do práva žalobcu, avšak postačí samotné

ospravedlnenie, prípadne potom relutárna náhrada v určitej výške. Keďže ide o tzv. sudcovskú
tvorbu práva, za podstatné je nutné považovať samotnú skutočnosť, že bol konštatovaný zásah do
osobnostnýchprávžalobcu,tedazákladnárokubolcelkomjednoznačneurčený,pretomážalobcaprávo
na plnú náhradu trov tohto konania a argumentácia žalovanej strany o tom, že trovy konania násobne
prevyšujú judikovanú čiastku, je absolútne právne irelevantná, pretože aj za situácie, ak by nebola

priznaná žiadna finančná náhrada nemajetkovej ujmy, iba by bol konštatovaný zásah, postačovalo by
ospravedlnenie, aj tak by bolo potrebné žalobcu považovať za plne procesne úspešného. Rovnako nie
je ani dôvodná argumentácia, v zmysle ktorej požaduje žalovaná, aby súd moderoval istým spôsobom
výšku, prípadne nepriznal výšku náhrady trov konania z dôvodu, že ide o opakovanie veľkého počtuobsahovo a formálne rovnakých úkonov. Poukázal na to, že žalobca je zastúpený právnym zástupcom,
má iba jedno konanie vo vzťahu k žalovanej, preto takýto argument opäť neobstojí a rovnako neobstojí
ani argument, že žalovaná bola do súdneho sporu reálne donútená, pretože do dnešného dňa žalovaná

popiera samotný základ nároku a nikdy nebola ochotná mimosúdne rokovať o akejkoľvek výške nároku.

49. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že naďalej zastáva stanovisko, že tento súd nie
je miestne príslušným súdom. Pokiaľ ide o spotrebiteľský charakter sporu, tak tomuto názoru, že tu ide
o príslušnosť danú z tohto dôvodu, sa priklonili dva senáty odvolacieho súdu vo veci piatich žalobcov.

Senáty 9Co, 17Co a 25Co konštatujú, že v tomto prípade nejde ani o spotrebiteľskú povahu sporu
a nejde ani o žalobu na náhradu škody a z uvedeného dôvodu boli niektoré veci postúpené na Mestský
súd Bratislava IV., kde sudkyňa nesúhlasila s postúpením veci a teda vec rozhodoval jej nadriadený
súd, ktorým bol Krajský súd Bratislava a ten konštatoval, že nesúhlas s postúpením veci nie je dôvodný.
To znamená, že Krajský súd Bratislava neakceptoval argumentáciu, že by išlo o spotrebiteľský spor
a neakceptoval ani argumentáciu, že išlo o žalobu na náhradu škody. Pokiaľ ide o žalobu na náhradu

škody, kde väčšina senátov týmto odôvodňuje miestnu príslušnosť tunajšieho

SK-4C/13/2020
-33-

súdu, opakovane konštatuje a zdôrazňuje, že uvedená vec už bola dávno vyriešená rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít a konkrétne poukázali na Nález Ústavného súdu z 26.10.2012, 4ÚS
345/2012, uznesenie NS o dovolaní generálneho prokurátora z 31.7.2019, sp. zn. 2CdoGp/1/2017
anapokonuznesenieNS5Cdozo17.2.2011sp.zn.265/2009,kedytietosúdyvsúvislostisvyrubovaním
súdneho poplatku, kedy bola rozdielna rozhodovacia prax pri žalobách na ochranu osobnosti

s požiadavkou na zaplatenie peňažnej náhrady, kedy niektoré senáty vyrubovali súdny poplatok zo
žalovanej sumy, ako pri žalobách na náhradu škody a iné vyrubovali súdny poplatok ako pri plnení,
ktorého hodnotu nie je možné oceniť, jednoznačne skonštatovali, že ide o žalobu na ochranu osobnosti.
Z uvedeného dôvodu preto má za to, že tento súd nie je miestne príslušný a v plnom rozsahu zotrváva na
doterajšejargumentácii.Pokiaľideootázkupremlčania,mázato,žetentonárokjepremlčaný,uplatnený

po uplynutí premlčacej doby, v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie NS sp. zn. 4Cdo/18/2024,
ktorý zrušil rozhodnutie krajského súdu a vrátil mu ho znova na nové prejednanie a rozhodnutie, ktorý
v tejto súvislosti skonštatoval, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej podstatnou argumentáciou, ktorá je
založená na judikatúre najvyšších súdnych autorít a na stanoviskách alebo názorov autorov odborných
komentárov. Preto naďalej trvá, že žaloba bola podaná oneskorene, po uplynutí lehoty a mala by byť

preto zamietnutá. Pokiaľ ide o otázku pasívnej vecnej legitimácie, má za to, že žalovaná nie je pasívne
vecne legitimovaná. Pri otázke samotnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy sa nestotožňuje s tým,
že odvolací súd skonštatoval, že by súd mal zvážiť, či nepostačuje poskytnutie ospravedlnenia, lebo
odvolací súd v uznesení v bode 20. jednoznačne konštatuje, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu
a tiež konštatuje, že pokiaľ žiada žalobca poskytnutie peňažnej náhrady, je potrebné, aby negatívny

dopad bezpečnostného incidentu na svoju osobnosť preukázal. Pokiaľ ide o samotnú peňažnú náhradu,
poukazuje na samotný Občiansky zákonník ako aj na judikatúru, podľa ktorej musí žalobca preukázať,
že mu vznikla ujma, že je závažná a že mu vznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti
žalobcu. O trovách konania má za to, že žalobcovi nárok na náhradu trov konania ani nevznikol a to
z toho pohľadu, že pokiaľ žalobcovi bude priznaná maximálne suma 110 eur, vyslovene symbolická

suma, nožnice medzi žalobou požadovanou sumou a súdom priznanou sumou sú tak otvorené, že
vyžadujú odpoveď a zváženie, či v tomto prípade žalobcovi vôbec vzniklo právo na náhradu trov
konania. Žalovaná poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu vo veci pána N., ktorý tiež jednoznačne
konštatuje, že argumentácia žalovanej je relevantná a podstatná. Osobitne najvyšší súd poukazuje na
rozhodnutie ústavného súdu, podľa ktorého situácia, keď trovy konania násobne prevyšujú priznanú

sumu, je relevantným dôvodom na uplatnenie moderačného práva zo strany súdu. Žalobu žalobcu žiadal
zamietnuť a priznať žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu.

50. Právny zástupca žalobcu v reakcii na prednes právneho zástupcu žalovanej uviedol, že vo vzťahu
k spomínanému uzneseniu NS SR 4Cdo/18/2024 zo 16.7.2024 je potrebné citovať zo str. 8, bod 19.

odôvodnenia, kde dovolací súd uviedol: „K odvolacej argumentácii žalovanej, ktorá namietala, že pre
začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci moment, kedy došlo k protiprávnemu
zásahu, ktorý mohol viesť k nemajetkovej ujme a nie kedy došlo k ukončeniu bezpečnostného incidentu,
odvolací súd však nedal žiadnu odpoveď. Rovnako bolo potrebné súhlasiť s dovolateľkou, že odvolacísúd sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalovanej
týkajúcich sa náhrady trov konania.“

SK-4C/13/2020
-34-

51. Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že žalovaná aj naďalej trvá na námietke nedostatku miestnej
príslušnosti (bývalého) Okresného súdu Svidník. Odvolací súd sa však k námietke miestnej príslušnosti

jednoznačne vyjadril tak, že konajúci súd Okresný súd Bardejov je miestne príslušným súdom podľa
§ 19, písm. b) CSP a že dôvodným ustanovením je aj miestna príslušnosť podľa § 19, písm. d) CSP,
pretože podľa jeho názoru ide celkom jednoznačne v danej veci o spotrebiteľský spor a v tomto zmysle
poukázal na rozhodnutia odvolacích súdov a najvyššieho súdu v skutkovo a právne identických veciach.

52. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak
sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

53. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

54. Žalovaná aj naďalej trvala na vznesenej námietke premlčania nároku žalobcu. Súd poukazuje na bod
15. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, ktorý sa vysporiadal aj s námietkou premlčania s tým,
že nárok žalobcu premlčaný nie je. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie týkajúcim
sa posúdenia počiatku plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Uviedol, že súd prvej inštancie

správne poukázal na to, že právo sa prvýkrát mohlo vykonať najskôr dňa 10.2.2017, t. j. nasledujúci
deň po tom, keď A. C. našiel predmetné dokumenty a keďže žaloba bola súdu podaná dňa 6.2.2020,
bola podaná včas. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s argumentáciou žalobcu v tom, že v danom
prípade sa jedná o tzv. trváci bezpečnostný incident a lehoty odvíjajúce sa od tohto bezpečnostného
incidentu je možné počítať najskôr až od ukončenia tohto trvajúceho incidentu, čo bolo v danom prípade

9.2.2017 a nasledujúcim dňom, teda 10.2.2017 začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota,
ktorá uplynula 10.2.2020.

55.PodľaČl.10ods.2Listinyzákladnýchprávaslobôd,každýmáprávonaochranupredneoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

56.PodľaČl.10ods.3Listinyzákladnýchprávaslobôd,každýmáprávonaochranupredneoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

57. Podľa Čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na

rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

58. Podľa Čl. 16 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, každý má právo na ochranu osobných
údajov, ktoré sa ho týkajú.

59. Podľa Čl. 16 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Európsky parlament a Rada v súlade
s riadnym legislatívnym postupom ustanovia pravidlá, ktoré sa vzťahujú na ochranu fyzických osôb,
pokiaľ ide o spracúvanie osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, ako aj
členskými štátmi pri výkone činností, ktoré patria do

SK-4C/13/2020
-35-

rozsahu pôsobnosti práva Únie, a pravidlá, ktoré sa vzťahujú na voľný pohyb takýchto údajov.
Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislých orgánov.

60. Podľa Čl. 8 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, každý má právo na ochranu osobných
údajov, ktoré sa ho týkajú.61. Podľa Čl. 8 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, tieto údaje musia byť riadne spracované
na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom
zákonom.Každýmáprávonaprístupkzhromaždenýmúdajom,ktorésahotýkajú,aprávonaichopravu.

62. Podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

63. Podľa Čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

64. Podľa Čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ
a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

65.PodľaČl.10ods.3Listinyzákladnýchprávaslobôd,každýmáprávonaochranupredneoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

66. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

67. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

68. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

69. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

70. V čase vzniku bezpečnostného incidentu bol účinný zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných
údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZOOÚ“), ktorý súd na tento prípad aplikoval.

71. Podľa § 1 ZOOÚ, tento zákon upravuje
SK-4C/13/2020
-36-

a) ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života

pri spracúvaní ich osobných údajov,
b) práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb,
c) postavenie, pôsobnosť a organizáciu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky (ďalej len „úrad“).

72. Podľa § 3 ods. 3 ZOOÚ, týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti.

73. Podľa § 4 ods. 1 ZOOÚ, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej
osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe
všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov,

ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.

74. Podľa § 4 ods. 2 ZOOÚ, na účely tohto zákona sa rozumie

a) dotknutou osobou každá fyzická osoba, ktorej sa osobné údaje týkajú,

b)prevádzkovateľomkaždý,ktosámalebospoločnesinýmivymedzíúčelspracúvaniaosobnýchúdajov,
určí podmienky ich spracúvania a spracúva osobné údaje vo vlastnom mene; ak účel, prípadne aj
podmienky spracúvania osobných údajov ustanovuje zákon, priamo vykonateľný právne záväzný akt
Európskej únie alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, prevádzkovateľomje ten, kto je na plnenie účelu spracúvania za prevádzkovateľa ustanovený alebo kto spĺňa zákonom,
priamo vykonateľným právne záväzným aktom Európskej únie alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná, ustanovené podmienky,

d) sprostredkovateľom každý, kto spracúva osobné údaje v mene prevádzkovateľa, v rozsahu a za
podmienok dojednaných s prevádzkovateľom v písomnej zmluve podľa § 8 a v súlade s týmto zákonom.

75. Podľa § 4 ods. 3 ZOOÚ, na účely tohto zákona sa ďalej rozumie

a) spracúvaním osobných údajov vykonávanie operácií alebo súboru operácií s osobnými údajmi,
najmä ich získavanie, zhromažďovanie, šírenie, zaznamenávanie, usporadúvanie, prepracúvanie
alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie, kombinovanie, premiestňovanie, využívanie,
uchovávanie, blokovanie, likvidácia, ich cezhraničný prenos, poskytovanie, sprístupňovanie alebo
zverejňovanie; niektorými operáciami s osobnými údajmi sa podľa prvej vety rozumie
2. sprístupňovaním osobných údajov oznámenie osobných údajov alebo umožnenie prístupu k nim

príjemcovi, ktorý ich ďalej nespracúva,
5. likvidáciou osobných údajov zrušenie osobných údajov rozložením, vymazaním alebo fyzickým
zničením hmotných nosičov tak, aby sa z nich osobné údaje nedali reprodukovať.

76. Podľa § 5 ods. 1 ZOOÚ, osobné údaje možno spracúvať len spôsobom ustanoveným týmto zákonom

a v jeho medziach tak, aby nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd dotknutých osôb, najmä k
porušeniu ich práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti alebo k iným neoprávneným zásahom do ich
práva na ochranu súkromia.
SK-4C/13/2020
-37-

77.Podľa§5ods.1ZOOÚ,osobnéúdajemôžespracúvaťibaprevádzkovateľ asprostredkovateľ.

78. Podľa § 6 ods. 2 písm. h) ZOOÚ, prevádzkovateľ je povinný zlikvidovať tie osobné údaje, ktorých
účel spracúvania sa skončil, po skončení účelu spracúvania možno osobné údaje ďalej spracúvať len

za podmienok ustanovených v odseku 5.

79. Podľa § 8 ods. 1 ZOOÚ, prevádzkovateľ je oprávnený na základe písomnej zmluvy poveriť
spracúvaním osobných údajov sprostredkovateľa. Na účely poverenia sprostredkovateľa spracúvaním
osobných údajov podľa prvej vety sa súhlas dotknutej osoby nevyžaduje.

80. Podľa § 8 ods. 2 ZOOÚ, prevádzkovateľ je pri výbere sprostredkovateľa povinný dbať na jeho
odbornú, technickú, organizačnú a personálnu spôsobilosť a jeho schopnosť zaručiť bezpečnosť
spracúvaných osobných údajov opatreniami podľa § 19 ods. 1.
Prevádzkovateľ nesmie zveriť spracúvanie osobných údajov sprostredkovateľovi, ak by tým mohli byť

ohrozené práva a právom chránené záujmy dotknutých osôb.

81. Podľa § 8 ods. 9 ZOOÚ, povinnosti prevádzkovateľa stanovené v jeho § 8 ods. 6, § 15 až 18
a § 28 až 32 môže vykonať sprostredkovateľ, ak sa tak výslovne dohodne v zmluve uzatvorenej s
prevádzkovateľom.

82. Podľa § 8 ods. 10 ZOOÚ, sprostredkovateľ zodpovedá za plnenie povinností podľa odseku 9 v
rozsahu zmluvy uzatvorenej s prevádzkovateľom.

83. Podľa § 17 ods. 1 ZOOÚ, prevádzkovateľ je po splnení účelu spracúvania povinný bez zbytočného

odkladu zabezpečiť likvidáciu osobných údajov.

84. Podľa § 19 ods. 1 ZOOÚ, za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá prevádzkovateľ.
Prevádzkovateľ je povinný chrániť spracúvané osobné údaje pred ich poškodením, zničením, stratou,
zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred

akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. Na tento účel prijme primerané technické,
organizačné a personálne opatrenia (ďalej len „bezpečnostné opatrenia") zodpovedajúce spôsobu
spracúvania osobných údajov, pričom berie do úvahy najmä použiteľné technické prostriedky, dôvernosťa dôležitosť spracúvaných osobných údajov, ako aj rozsah možných rizík, ktoré sú spôsobilé narušiť
bezpečnosť alebo funkčnosť informačného systému.

85. Podľa § 60 CSP stranami sú žalobca a žalovaný.

86. Po tom, čo sa súd opätovne vysporiadal s námietkou žalovanej o miestnej príslušnosti a s námietkou
premlčania, sa súd opätovne zaoberal aj námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovanej poukazujúc
na bod 14. odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu, ktorý uviedol, že sa v tejto otázke stotožňuje

s odôvodnením súdu prvej inštancie, na ktoré v celom rozsahu odkazuje. Je nepochybné, že žalobca
vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou, ktorá aj keď konala prostredníctvom splnomocnenej osoby,
zasiahla do osobnostných práv žalobcu tým, že nezabezpečila jeho osobné údaje pred prípadným
zneužitím. V prejednávanej veci sa jedná o
SK-4C/13/2020
-38-

neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený inou právnickou osobu
pri realizácii činnosti žalovanej, a vtedy sa tento neoprávnený zásah prisudzuje tejto osobe, teda
žalovanému. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť smerodajné ani rozhodnutie Úradu na ochranu
osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo

vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z týchto dôvodov
dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej
legitimácie nie je dôvodná. Na základe uvedeného mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu
žalovanej a teda rozhodol, že žalovaná zodpovedá žalobcovi v súkromnom občianskoprávnom vzťahu
za zásah do jeho práva na ochranu osobných údajov zakotveného v čl. 19 Ústavy SR a poskytol

žalobcovi súdnu ochranu.

87. Žalovaná od začiatku sporu popierala aj nárok žalobcu čo do základu aj výšky. V prípade
žalobcu nedošlo k ospravedlneniu zo strany žalovenej, list s ospravedlnením žalovanej sa týkal
iných osôb dotknutých rovnakým bezpečnostným incidentom, avšak význam tohto „ospravedlnenia“

žalovaná neskôr vzhľadom na svoj postoj v súdnych konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy značne
modifikovala.Vtomtosporevšakideoobjektívnynáhľadnazásahdosúkromiažalobcuaztohtoaspektu
je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti žalobcu rozhodne opodstatnený. Právo
na súkromie v zmysle garancie práva na informačné sebaurčenie je objektívnou kategóriou najvyššieho
spoločenského významu chránenou ústavným poriadkom nášho štátu. Vzhľadom ku skutočnosti, že

Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky
(Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) je potrebné konštatovať, že aj v predmetnej právnej veci došlo u žalobcu
sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo
občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to neobmedzenému
počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia žalobcu. Individuálne pocity
žalobcu nie sú v tomto prípade rozhodujúcim kritériom pre posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy, ale
dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek fyzickej osobe, ktorej by sa popisovaným spôsobom
zasiahlo do jej práv. „Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu,
ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho

trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne
pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej
situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba“ (uznesenie NS
SR z 29. 06. 2011 sp.zn. 4Cdo/232/2010). Z uvedeného vyplýva celkom jednoznačne, že zásah do
súkromia žalobcu porušením jeho práva na informačné sebaurčenie podľa Článku 10 ods. 3 Listiny je

z objektívneho hľadiska porušením hodnoty vysokého spoločenského záujmu, ktorú je u žalobcu, ale
aj ďalších dotknutých osôb namieste odčiniť primeranou relutárnou náhradou. Odvolací súd v senáte
17Co v nižšie citovaných rozsudkoch opakovane konštatoval, že: „Pri posúdení primeranosti nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatuje, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným

osobám, je tak závažným zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie
podľa§11a§13Občianskehozákonníkaavzhľadomnazávažnosťokolnostiacharaktertohtoincidentu
jedôvodné,abyboložalobcovipriznanéajprávonanemajetkovúujmu.Vdnešnejdobejetémasúkromiajednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych
vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že
SK-4C/13/2020

-39-

ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej spôsobom
poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov možno dnes
nepochybne považovať za subkategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho

dvora Európskej únie ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na čl. 8 Dohovoru ako aj
na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná
spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu,
a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej
osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené,
nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje. V prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne

dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a
proporcionálna“ (rozsudok KS v Prešove z 10.11.2022 č. k. 17Co/34/2022-270, rozsudok KS v Prešove
z 10.11.2022 č. k. 17Co/52/2022-244, rozsudok KS v Prešove z 24.11.2022 č. k. 17Co/41/2022-241,
rozsudok KS v Prešove z 24.11.2022 č. k. 17Co/53/2022-246).

88. Pri konštatovaní existencie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodovanie o výške a
primeranosti tohto nároku vecou voľnej úvahy súdu. Je potrebné poukázať na to, že v skutkovo a právne
identických právnych veciach osôb dotknutých tým istým bezpečnostným incidentom už rôzne senáty
odvolacieho súdu judikovali primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy tak, že väčšina odvolacích senátov
ustálila ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 110 eur. Štyri senáty odvolacieho súdu ustálili

ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 500 eur. Teda s prihliadnutím na predchádzajúcu
rozhodovaciu prax senátov krajského súdu v skutkovo a právne identických právnych veciach v otázke
primeranosti náhrady súd priznal žalobcovi požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110 eur.
Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. rozsudku.

89. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

90. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

91. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

92. O trovách konania súd rozhodol podľa citovaného ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Čiastočné

späťvzatie žaloby v tomto type sporu (o ochranu osobnosti) nemá žiaden vplyv na trovy konania, pretože
ide o spor s výrazným prvkom sudcovskej tvorby práva, kde súdny verdikt závisí od úvahy súdu.
Podstatná je v tomto prípade danosť základu nároku žalobcu, pričom výška priznanej relutárnej náhrady
vo vzťahu k trovám nezohráva žiadnu úlohu. Tomu napokon zodpovedá aj ustanovenie § 10 ods. 8
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (viď uznesenie Ústavného
súdu SR zo dňa 24. 05. 2022 č. k. II. ÚS 233/2022-18). V takomto prípade má úspešná strana sporu
nárok na plnú náhradu trov konania, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku III. rozsudku.
O ich
SK-4C/13/2020

-40-

výške súd rozhodne v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.
93. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

94. K návrhu žalovanej, aby súd aplikoval pri rozhodovaní o trovách konania § 257 CSP a náhradu
trov konania žalobcovi nepriznal, alebo ich aspoň primerane znížil, súd uvádza, že nezistil dôvodna výnimočnú aplikáciu § 257, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Ak žalovaná v tejto súvislosti

poukazuje na to, že do súdneho sporu so žalobcom bola reálne donútená, nakoľko žalobcom
požadovaná suma 5 000 eur je tak neadekvátna, neprimeraná, neproporcionálna, v rozpore s dobrými
mravmi a zásadou slušnosti, že nedávala ani teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť, súd
pripomína, že uvedená argumentácia mohla by teoreticky obstáť jedine vtedy, ak by žalovaná v spore
spochybňovala len výšku nároku, nie jeho základ. Tu ale žalovaná po celý čas, a to dokonca aj po

rozhodnutiach odvolacieho súdu, kedy vo vzťahu k mnohým žalobcom už bol základ nároku potvrdený,
stále spochybňovala základ nároku, preto jej argumentácia neobstojí. Ak žalovaná tvrdí, že výška
uplatňovanej sumy nedávala možnosť ani len teoreticky sa súdnemu sporu vyhnúť, tak tu súd pripomína,
že ani po týchto rozhodnutiach odvolacieho súdu, a ani po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcom
žalovaná nezmenila svoj postoj, namietala nielen výšku, ale aj základ nároku, neponúkla mimosúdnu
dohodu, či dobrovoľné plnenie ani do sumy 110 eur už právoplatne odvolacím súdom judikovanej ako

výška relutárnej náhrady, nárok žalobcu v žiadnej (ani tejto) výške neuspokojila, čo samo osebe prispelo
jednak k navýšeniu trov sporu ako aj k tomu, že v žiadnom prípade nemožno uvažovať o dôvodoch
osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Ďalšia výstižná a aktuálna argumentácia je
uvedená napr. v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.2.2024 č. k. 20Co/9/2024-181,
zo dňa 14.8.2024 č. k. 2Co/41/2024-346, zo dňa 26.9.2024 č. k. 8Co/17/2024-403 a zo dňa 5.11.2024

č. k. 13Co/49/2024-373. Jednotlivé senáty odvolacieho súdu sa v citovaných rozhodnutiach podrobne
zaoberajú trovami identického konania za identickej procesnej situácie a analyzujú aj aplikáciu §
257 CSP. Súd má za to, že pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných
údajov a najmä 160 násobné porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu Svidník by
zvýhodniť porušovateľove práva a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s

princípom spravodlivého usporiadania pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy. Uprednostniť osobu zodpovednú za porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov
podľa súdu je neakceptovateľné. Okrem žalovanou uvádzaných dôvodov pre aplikáciu § 257 CSP je
ešte potrebné dodať, že u žalovanej neexistujú (vzhľadom k výške úkonu právnej služby) ani žiadne
ekonomické a hospodárske dôvody, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť jej finančnú stabilitu alebo

jej pôsobenie na telekomunikačnom trhu. Okolností, ktoré viedli k podaniu žaloby (neochota žalovanej
uznať základ nároku žalobcu a ponúknuť žalobcovi akúkoľvek výšku nemajetkovej náhrady) a postoj
žalovanej v konaní (kedy ani po opakovanom mnohonásobnom judikovaní základu nároku dotknutých
osôb nie je prístupná na akúkoľvek dohodu) použitie ustanovenia § 257 CSP priamo vylučuje. Z týchto
dôvodov nie je podľa názoru súdu dôvodné a správne použitie ustanovenia § 257 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty

na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.