Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, December 6, 2023

Súd: Okresný súd Pezinok
Spisová značka: 4C/525/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1306201982
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Lapšanská

ECLI: ECLI:SK:OSPK:2023:1306201982.38

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Lapšanskou, v právnej veci Ž.: J.. T. Q., N..

XX.XX.XXXX, A. B. X., E. Č..XX, právne zastúpený: Grman & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária,
so sídlom Landererova č. 1, Bratislava, IČO: 36861553 proti žalovanému: BRILUM.SK s.r.o., so sídlom v
Senci, Dialničná č. 2, právne zastúpený: SOUKENÍK -ŠTRPKA s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom
v Bratislave, Šoltésovej č. 14, IČO: 36862711, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a
náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 215,76 eur spolu s úrokom z omeškania 6 % od 01.01.2006
do zaplatenia.

Vo zvyšujúcej časti sa žaloba zamieta.

Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 98,82 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 03.02.2006 sa žalobca proti žalovanému domáhal určenia, že pracovný
pomer uzavretý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 11.08.2005 a dodatku č. 2 zo dňa 09.11.2005
skončil dňa 01.12.2005. Zároveň sa žalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 16.12.2005 je neplatné a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy spolu

s úrokom z omeškania a náhradu trov konania. Žalobca doručil súdu zmenu žaloby, podaním zo dňa
24.06.2009, súd zmenu pripustil do zápisnice o pojednávaní zo dňa 05.10.2010.

2.OkresnýsúdPezinokrozsudkomč.k.4C/525/2008-1050zodňa11.01.2017zamietolžalobuourčenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy a žalovanému priznal náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

3. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 28. júla
2020, sp. zn. 14Co/l48/2017, 14Co/l51/2017 rozsudok Okresného súdu Pezinok z 11. januára 2017
č. k. 4C/525/2008-1050 potvrdil. Rovnako potvrdil uznesenie Okresného súdu Pezinok z 3. marca
2017 č. k. 4C7525/2008-1123. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalobcovi v rozsahu 100 %. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s

ustanovením § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil,
a na ktoré v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP poukázal. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a zktorých vyvodil správne právne závery a tieto dostatočným spôsobom v súlade s ustanovením § 220
CSP zdôvodnil. V bode 32. rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie zistil, že listom z 01.12.2005
označeným ako výpoveď nedošlo k skončeniu pracovného pomeru uvedeným dňom, a preto sa zaoberal

návrhom žalobcu na určenie, že skončenie pracovného pomeru zo 16.12.2005 je neplatné. V danom
prípade bola významná pre rozhodnutie skutočnosť, na ktorú poukázal okresný súd, že ak pracovný
pomer žalobcu neskončil 01.12.2005, je zrejmé, že naďalej trval a žalobca bol povinný dostaviť sa riadne
do práce, pretože neospravedlnená absencia v práci je závažným porušením pracovnej disciplíny. Dňa
16.12.2005 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom. Okamžité skončenie pracovného

pomeru bolo písomné, bolo doručené a boli v ňom uvedené dôvody okamžitého skončenia pracovného
pomeru, medzi ktorými bola najmä neprítomnosť žalobcu na pracovisku v dňoch od 02.12.2005 do
16.12.2005. Okresný súd správne dospel k záveru, že z hľadiska naplnenia formálnych a materiálnych
náležitostí ide o platné skončenie pracovného pomeru k 16.12.2005. Podľa názoru odvolacieho súdu,
súd prvej inštancie správne vyhodnotil okolnosť, že žalobca porušil závažným spôsobom pracovnú
disciplínu, keď nenastúpil do práce a pre neprítomnosť žalobcu na pracovisku v dňoch od 02.12.2005

do 16.12.2005 žalovaný s ním okamžite skončil pracovný pomer. Odvolací súd sa stotožnil Odvolací súd
sa stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý pri zrušení neodkladného opatrenia postupoval podľa §
335 ods. 1 CSP s poukazom na to, že žaloba bola vo veci zamietnutá, a preto sú splnené podmienky pre
postup podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Odvolací súd preto aj uznesenie z 03.03.2017 podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil v spojení s § 387 ods. 2 CSP. Pri rozhodovaní o trovách

odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom
na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) na dovolanie žalobcu rozsudkom
sp. zn. 2 Cdo 155/2022 zo dňa 28. novembra 2022 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
28. júla 2020 sp. zn. 14Co/l48/2017 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok Okresného súdu Pezinok z 11.
januára 2017, č. k. 4C/525/2008-1 050 ohľadne nároku na náhradu mzdy a v časti trov konania a
vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti dovolanie žalobcu voči rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 28. júla 2020 sp. zn. 14Co/148/2017, ktorým potvrdil rozsudok Okresného
súdu Pezinok z 11. januára 2017, č. k. 4C/525/2008-1050 zamietol. Dovolací súd svoje rozhodnutie
odôvodil tak, že v preskúmavanej veci ohľadne predmetného nároku na náhradu mzdy došlo podľa
názoru dovolacieho súdu postupom odvolacieho súdu k naplneniu vady vyplývajúcej z ustanovenia §
420 písm. f) CSP. Táto vada spočíva v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku v otázke

nepriznanianárokunazaplateniesumy18.317,41Eurbruttosprísl.uplatnenéhovzmysleustanovenia§
74 ods. 1 Zákonníka práce. Odvolací súd túto odvolaciu námietku žalobcu, ktorou namietal nedôvodnosť
zamietnutia tohto nároku súdom prvej inštancie, totiž žiadnym spôsobom neodôvodnil, napr. poukazom
na vykonané dokazovanie, ani inými okolnosťami a rovnako tak neurobil ani súd prvej inštancie. Najvyšší
súd SR zrušil jeho rozhodnutie z 28. júla 2020 sp. zn. 14Co/l48/2017 len v časti (týkajúcej sa náhrady

mzdy a trov konania), v ostatnej časti (kde odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Pezinok z
11. januára 2017, č. k. 4C/525/2008-1050) nadobudlo tak rozhodnutie odvolacieho súdu právoplatnosť
a táto časť ani preto nebola predmetom tohto odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Bratislave, uznesením zo dňa 23.05.2023, č.k. 14Co/3/2023-1325 , zrušil rozsudok

Okresného súdu Pezinok, č.k. 4C/525/2008-1050 zo dňa 11.01.2017 v časti o náhradu mzdy a vo výroku
o trovách a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. Súd predvolal strany na pojednávanie, kde vyslovil svoj predbežný právny názor vychádzajúci z už
právoplatne uzavretého záveru, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dňa 16.12.2005 a

to platným spôsobom. Predmetom konania tak zostali iba mzdové nároky žalobcu do dňa 16.12.2005,
pričom žalobca bol naposledy v práci prítomný dňa 01.12.2023.

7. Žalobca , naposledy pripustenou zmenou žaloby zo dňa 05.10.2010, doručenou súdu dňa 24.06.2009
sa domáhal mzdových nárokov : náhrady zárobku za obdobie od 02.12.2005 do 09.08.2006 v sume

17.233,81 eur, náhrady 8,5 dňa nevyčerpanej dovolenky v sume 818,37 eur, mzdy za deň 01.12.2005 v
sume 19,59 eur, príspevku zo sociálneho fondu v sume 29,88 eur, náhradu za stravné lístky za mesiac
november 2005 v sume 26,29 eur, náhradu za stravný lístok za deň 01.12.2005 v sume 2,66 eur a
doplatok 13.9latu v sume 215,76 eur.8. Strany sporu nemali návrhy na doplnenie dokazovania, odkázali iba na doteraz predložené listiny a
písomne, či ústne stanoviská.

9.Napojednávanídňa05.10.2010savyjadrilkmzdovýmnárokomžalobcuprávnyzástupcažalovaného,
ktorý uviedol, že stravné lístky za mesiac 11/2005 žalobca prevzal a náhrada za ne mu nepatrí. Konateľ
spoločnosti tiež rozhodol, že žalobcovi nepatrí príspevok zo sociálneho fondu a vo výplatnej páske za
ocitol omylom. Za deň 01.12.2005 žalobcovi nevznikol nárok na stravné, nakoľko v ten deň s ním bol

ukončený pracovný pomer a neodpracoval celých 8,5 hodiny pracovného času. 13. plat bol žalobcovi
vyplatený vo výške 4/12 zo 78.000,- Sk , pretože žalobca pracoval iba 4 mesiace z roka. Dovolenka
bola žalobcovi krátená, nárok na preplatenie 8,5 dňa mu nevznikol, nakoľko žalovaný dovolenku krátil
z dôvodu absencie žalobcu na pracovisku.

10. Na l. č. 265 spisu je založené potvrdenie o prevzatí stravných lístkov za mesiac 11/2005 v počte 19.

Žalobca na to uviedol, že netvrdí, že lístky neprevzal, ale že zamestnávateľ mal zoo sociálneho fondu
vyplácať rozdiel medzi hodnotou stravného lístka a sumou upravenou zákonom ako hodnotu lístka.

11. Súd sa oboznámil z obsahom výplatnej pásky žalobcu za mesiac november 2005, kde je uvedený
príspevok zo sociálneho fondu v sume 900,- Sk a stravné lístky 0 a jej opravenú verziu , kde je uvedené

pri príspevku zo sociálneho fondu 0 a stravné lístky 790,- Sk. Opravená verzia pásky nie je opatrená
podpisom žalobcu. V oboch prípadoch je uvedený zostatok dovolenky 10,5 dňa.

12. Podľa listinných dôkazov založených v súdnom spise, žalobca mal uzatvorený pracovný pomer na
dobu určitú, podľa Dodatku č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 10.08.2005, a to na dobu 12 mesiacov.

V odseku 2., bolo dohodnuté, že 13. plat bude vyplatený vo výplatnom termíne za mesiac november
2005 a vo výške 5/12 zo základného mesačného platu. Podľa Dodatku č. 1/ k pracovnej zmluve bola
základná mzda žalobcu dohodnutá na sumu 78.000,- Sk brutto.

13. Vo vyjadrení k žalobe ( l. č. 32 - 37 , zo dňa 25.01.2007, reagoval žalovaný na mzdové nároky žalobcu

tak,žežalobcasanedostavil dopráce14dní.Zaneospravedlnenúabsenciumubolakrátenádovolenka
o 8,5 dňa a išlo o nevyčerpanú časť dovolenky za rok 2005. Zároveň uviedol, že začiatkom roka 2006
vykonalužalovanéhokontroluInšpektorátpráceBratislavaapreskúmaliskončeniepracovnéhopomeru
so žalobcom a vytkol dva nedostatky : nevyplatenie mzdy v deň skončenia pracovného pomeru a
nedostatky v evidencii prestávok v práci a jedenie. ( l. č. 52)

14.Skúmajúcvýplatnépáskyžalobcuzaobdobie08/2005-11/2005 súdzistil,žepríspevokzosociálneho
fondu a stravné lístky neboli žalobcovi vyplácané za mesiace 08/-10/2005. Za mesiac 11/2005 bola
žalobcovi vyplatená mzda 100286,- Sk brutto, 77710,- Sk netto, spolu s príspevkom zo sociálneho fondu
mu bolo vyplatených 78.610,-Sk netto. V mesiaci 11/2005 žalobca odpracoval 22 dní.

15. Na otázku súdu, konateľovi žalovaného, na pojednávaní dňa 14.04.2009 ( l. č. 87 a nasl. )., či sa
mzdový systém opieral o nejaký interný predpis spoločnosti, odpovedal svedok, že nie, všetko bolo na
základe vzájomnej dohody.

16. Na prejednávanú vec súd aplikoval zákon č. 311/2001 Z.z. ( ďalej len Zákonník práce), časovú verziu
účinnú v čase od 01.07.205 do 31.12.2005.

17. Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty

(naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje
plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa
osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo
sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a náhrada za pracovnú
pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi

zo zisku po zdanení.18. Podľa § 119 ods. 2 Zákonníka práce, mzdové podmienky zamestnávateľ dohodne s príslušným
odborovým orgánom v kolektívnej zmluve alebo so zamestnancom v pracovnej zmluve. Pre člena
družstva, u ktorého je podľa stanov podmienkou členstva pracovný vzťah, možno mzdové podmienky

upraviť aj uznesením členskej schôdze.

19. Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak.

20. Podľa § 130 ods. 5 Zákonníka práce, pri vyúčtovaní mzdy je zamestnávateľ povinný vydať
zamestnancovi písomný doklad obsahujúci údaje o jednotlivých zložkách mzdy a o vykonaných
zrážkach a o celkovej cene práce. Celkovú cenu práce tvorí mzda vrátane náhrady mzdy a náhrady
za pracovnú pohotovosť a osobitne v členení preddavok poistného na zdravotné poistenie, poistné

na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie, poistné na invalidné poistenie, poistné na
poistenie v nezamestnanosti, poistné na garančné poistenie, poistné na úrazové poistenie, poistné do
rezervného fondu solidarity a príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnávateľ.
Na žiadosť zamestnanca mu zamestnávateľ predloží na nahliadnutie doklady, na ktorých základe bola
mzda vypočítaná.

21. Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 vo
výškenajmenej55%cenyjedla,najviacvšaknakaždéjedlodovýšky55%stravnéhoposkytovanéhopri
pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje
príspevok podľa osobitného predpisu.

22. Podľa § 101 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru
k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na
dovolenkuzakalendárnyrok,prípadnenajejpomernúčasť,akpracovnýpomernetrvalnepretržitepočas

celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval
prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.

23. Podľa § 103 ods.3 Zákonníka práce, Pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac
nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok.

24. Podľa 109 ods. 2 Zákonníka práce, za každú neospravedlnene zameškanú zmenu (pracovný deň)
môže zamestnávateľ krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni. Neospravedlnené zameškania
kratších častí jednotlivých zmien sa sčítajú.

25. Právne posúdenie veci : Po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.07.2020, č.k.
14Co/148/2017-1155 bolo právoplatne uzavreté, že pracovný pomer so žalobcom bol zo strany
žalovaného skončený platne ku dňu 16.12.2005 a žalobca bol naposledy prítomný v práci dňa
01.12.2005 a následne mal až do skončenia pracovného pomeru neospravedlnenú absenciu. Z

uvedeného dôvodu sa stal neopodstatneným nárok žalobcu na zaplatenie sumy 17.223,81 eur ako
vyplatenie mzdy za dobu od 02.12.2005 do 09.08.2006. Napriek tomu, žalobca v uvedenej časti nezobral
žalobu späť a tak súdu nezostalo iné, ako v tejto časti žalobu zamietnuť. Zostávajúce mzdové nároky,
celkom v sume 1112,55 eur je sú zložené zo sumy 818,37 eur ( preplatenie nevyčerpanej dovolenky za
dobu 8,5 dňa ), sumy 19,59 eur ( mzda za 01.12.2005 ), príspevok zo sociálneho fondu v sume 29,82

eur, sumy 26,29 eur ( náhrada za stravné lístky za mesiac november ) , v sume 2,66 eur ( stravné za
01.12.2005 ) a doplatok 13. platu v sume 215,76 eur. Žalobca si tiež uplatnil nárok na zaplatenie úroku
z omeškania vo výške 6 % ročne od 11.01.2006 do zaplatenia.

26. Súd k jednotlivým nárokom žalobcu uvádza : Podľa zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v

znení neskorších predpisov majú nárok na stravné lístky zamestnanci pracujúci na základe pracovného
pomeru (pracovnej zmluvy), ak v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny.
Pre zamestnancov, ktorí pracujú u zamestnávateľa na základe dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru zamestnávateľ stravovanie zabezpečovať nemusí. Jedným z troch spôsobovzabezpečenia stravovania pre zamestnancov je poskytovanie stravovacích poukážok (nazývaných aj
ako stravné lístky, gastro lístky alebo stravné kupóny), za ktoré si zamestnanci môžu kúpiť stravu.
Treba rozlišovať príspevok na stravu poskytovaný z nákladov zamestnávateľa a ďalší príspevok na

stravu poskytovaný zo sociálneho fondu. Zákonník práce v § 152 ods. 3 vymedzuje minimálnu a
maximálnu výšku, ktorou prispieva na jedlo zo svojich nákladov. Príspevok je stanovený v rozpätí od
55 % hodnoty stravy po 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín
podľa osobitného predpisu. Keďže výška tohto stravného je ustanovená od 1. decembra 2003 sumou
80 Sk, horná hranica príspevku na stravu je od 1. decembra 2003 najviac 44 Sk. Zákonník práce

priamo neurčuje, akú sumu má predstavovať cena stravy, za ktorú možno na tieto účely považovať
aj hodnotu stravovacej poukážky. Cena stravného lístka závisí preto predovšetkým od skutočných
nákladov zamestnávateľa vynakladaných na stravu. Strava však musí predstavovať hlavné jedlo vrátane
nápoja a musí zodpovedať aj ďalším stanoveným podmienkam. Jednou zo základných podmienok
ustanovených Zákonníkom práce však je, že podávaná strava musí zodpovedať zásadám správnej
výživy. Aj keď tieto zásady nie sú zverejnené vo všeobecne záväzných právnych predpisov, v zmysle

§ 13m ods. 5 písm. e) zákona č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov
je podľa zásad správnej výživy povinný postupovať každý prevádzkovateľ zariadenia spoločného
stravovania a v zmysle Zákonníka práce ich musí rešpektovať aj zamestnávateľ pri poskytovaní
alebo zabezpečovaní stravy zamestnancom. Spodná hranica hodnoty stravnej poukážky musí byť
stanovená tak, aby zamestnanec mal možnosť zaobstarať si hlavné jedlo zodpovedajúce uvedeným

podmienkam v cene stravnej poukážky. Použitie sociálneho fondu upravuje § 7 zákona č. 152/1994 Z.
z. o sociálnom fonde. v znení neskorších predpisov rozlične pre zamestnávateľa, u ktorého sú zásady
použitia dohodnuté v kolektívnej zmluve oproti zamestnávateľovi, ktorý tieto zásady v kolektívnej zmluve
nemá dohodnuté. Tento zákon neustanovuje minimálnu ani maximálnu sumu príspevku na stravovanie
zo sociálneho fondu. Ak je táto oblasť riešená v kolektívnej zmluve, platí suma v nej dohodnutá. Výška

príspevku je limitovaná tvorbou sociálneho fondu a jeho rozdelením. Zákonník práce v ustanovení
§ 152 priamo nezakazuje poskytovať zamestnancom poukážky v rôznej hodnote. Všeobecne však
zakotvuje právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky, ktoré zamestnancom prislúchajú bez
akýchkoľvek obmedzení alebo diskriminácie, Ústava Slovenskej republiky v čl. 36 spadajúcom do 5.
oddielu 2 hlavy, pojednávajúcom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Tieto práva sú v

Zákonníku práce premietnuté v čl. 1 Základných zásad Zákonníka práce.

27. Poukazujúc na vyššie uvedený výklad a s poukazom na vykonané dokazovanie a zistený stav
súd uzavrel, že nárok na náhradu stravného , respektíve doplatenie stravného za mesiac november
2005 žalobcovi nevznikol. Z dôkazu predloženého žalovaným vyplynulo, že žalobca prevzal stravné

lístky za mesiac november 2005, čo potvrdil svojím podpisom. Žalobca to nepoprel, ale žiadal, aby mu
žalovaný doplatil stravné na sumu 80,- Sk za deň, čo bola v tej dobe hodnota jedného stravného lístka.
Súd však dospel k záveru, že žalobcovi takýto nárok nevznikol, nakoľko povinnosťou žalovaného ako
zamestnávateľa bolo prispievať na stravu zamestnanca do výšky 44 Sk, čo žalovaný splnil. Rovnako
žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie stravného za deň 01.12.2005, kedy bol naposledy prítomný v

práci, nakoľko neodpracoval najmenej 4 hodiny pracovnej smeny. Z výpovede konateľa žalovaného do
zápisnice o pojednávaní zo dňa 14.04.2009 vyplynulo, že dňa 01.12.2005 došlo zo strany žalobcu ku
skončeniu pracovného pomeru ( neplatne ) a žalobca v doobedňajších hodinách pracovisko opustil. Z
uvedenéhovyplývazáver,ženároknazaplateniestravnéhozamesiacnovember2005adeň01.12.2005
žalobcovi nevznikol a v tejto časti bolo potrebné žalobu opäť zamietnuť.

28. Zamestnávateľ môže zamestnancovi krátiť dovolenku o jeden až dva dni za každú neospravedlnene
zameškanú zmenu (pracovný deň). Neospravedlnené zameškania kratších častí jednotlivých zmien sa
sčítajú. Takýmto spôsobom môže byť krátená aj dovolenka za odpracované dni a dodatková dovolenka.
Pri krátení dovolenky je potrebné dodržať pravidlo, že dovolenka, na ktorú nevznikol nárok v príslušnom

kalendárnom roku, sa kráti len z dôvodov, ktoré vznikli v tom roku. Zamestnávateľ môže dovolenku krátiť
bez ohľadu na to, či ju zamestnanec už čerpal, alebo nečerpal. Zamestnanec stráca nárok na tú časť
dovolenky, o ktorú mu bola krátená. Zamestnávateľ v rozhodnutí o krátení dovolenky musí uviesť dôvod
a rozsah krátenia dovolenky. Ak zamestnanec vyčerpal dovolenku a až po jej vyčerpaní vznikol dôvod na
jej krátenie, je povinný zamestnávateľovi vrátiť poskytnutú náhradu mzdy za dovolenku alebo jej časť,

na ktorú stratil nárok. Osobitná úprava krátenia dovolenky je u zamestnanca, ktorý: neospravedlnene
zameškal zmenu alebo pracovný deň - zamestnávateľ môže krátiť dovolenku za každú neospravedlnene
zameškanú zmenu alebo pracovný deň (absenciu) o jeden až dva dni, pričom neospravedlnené časti
jednotlivých zmien sa sčítavajú, celkový počet dní krátenia dovolenky nie je obmedzený.29. Žalobca si ako nárok voči žalovanému uplatnil i preplatenie nevyčerpanej dovolenky v počte
8,5 dňa . Žalovaný sa k tomuto nároku žalobcu vyjadril tak, že vzhľadom na neospravedlnenú

absenciu žalobcu v práci v čase od 02.12.2005 do 16.12.2005, pristúpil ku kráteniu dovolenky v
počte 8,5 dňa, čo považuje za primerané v pomere k 14 dňovej absencii žalobcu v zamestnaní. Z
vyššie uvedeného výkladu súdu v ods. 28 rozsudku vyplýva, že zamestnávateľ má možnosť krátiť
dovolenku zamestnancovi, ak neospravedlnene zmeškanú zmenu ( pracovný deň ) o 1 až dva dni.
Zákon ponecháva takéto rozhodnutie výslovne na vôli zamestnávateľa. Zákon zároveň neustanovuje

obligatórny postup zamestnávateľa pri krátení dovolenky a nepredpisuje žiadnu formu. To znamená,
že ak sa žalovaný rozhodol v pozícii zamestnávateľa, pre krátenie dovolenky v rozsahu 8,5 dňa za
neospravedlnenú absenciu žalobcu na pracovisku, urobil tak zákonným spôsobom a žalobcovi nevznikol
nárok na preplatenie nevyčerpanej časti dovolenky za kalendárny rok 2005. I v tej časti súd preto žalobu
zamietol.

30. Sociálny fond tvoria finančné prostriedky, ktoré sa používajú na realizáciu podnikovej sociálnej
politiky v oblasti starostlivosti o zamestnancov . Sociálny fond je povinný tvoriť každý zamestnávateľ
- právnická osoba so sídlom na území SR, alebo fyzická osoba s miestom trvalého pobytu alebo
miestom podnikania na území SR, ktorá zamestnáva zamestnanca v pracovnom pomere alebo v
obdobnom pracovnom vzťahu. Použitie príspevkov zo sociálneho fondu, podmienky poskytovania i

spôsob preukazovania výdavkov zamestnancom musí zamestnávateľ dohodnúť s odborovým orgánom
v kolektívnej zmluve alebo upraviť vo vnútornom predpise, ak u zamestnávateľa nepôsobí odborová
organizácia. Použitie sociálneho fondu je legislatívne upravené v § 7 zákona o sociálnom fonde.
Prostriedky sociálneho fondu sú určené na realizáciu sociálnej politiky v oblasti starostlivosti o
zamestnancov. V zmysle § 7 ods. 8 zákona o sociálnom fonde, zamestnávateľ nesmie poskytovať

príspevok zo sociálneho fondu na účely odmeňovania za prácu. Ak nie je uzavretá kolektívna zmluva
alebo ak v kolektívnej zmluve nie je dohodnutý prídel podľa § 3 ods. 1 písm. b) bodu 1 alebo rozsah a
zásady poskytovania príspevku z fondu, alebo ak ide o zamestnávateľa, u ktorého nepôsobí odborová
organizácia, zamestnávateľ je povinný poskytnúť z fondu príspevok a) zamestnancom na úhradu
výdavkov na dopravu do zamestnania a späť, u ktorých priemerný mesačný zárobok3) nepresahuje

7 000 Sk a ich skutočne vynaložené výdavky na dopravu do zamestnania pravidelnou autobusovou
dopravou s výnimkou mestskej hromadnej dopravy a železničnou osobnou dopravou sú najmenej
200 Sk mesačne, najviac však vo výške podľa § 3 ods. 1 písm. b) bodu 2; poskytovanie tohto
príspevku nevylučuje poskytovanie príspevku na dopravu do zamestnania a späť podľa písmena b),
zamestnancom na zabezpečenie stravovania nad rozsah ustanovený osobitným zákonom3a) a na

služby, ktoré zamestnanec využíva na regeneráciu pracovnej sily v rozsahu najmenej 30 % povinného
prídelu podľa § 3 ods. 1 písm. a) a na sociálnu výpomoc, na dopravu do zamestnania a späť a na
doplnkové dôchodkové poistenie v rozsahu najmenej 20 % povinného prídelu podľa § 3 ods. 1 písm. a).

31. Žalobca sa v žalobe dožadoval zaplatenie príspevku zo sociálneho fondu v sume 900,-Sk ( 29,82

eur ). Povinnosť vytvárať sociálny fond je zákonnou povinnosťou zamestnávateľa, pričom zákon
upravuje i možnosti ako s ním nakladať. Zamestnávateľ ho môže požiť na stravné pre zamestnancov,
ich dopravu do zamestnania, športovú činnosť rekreáciu a pod. Príspevok zo sociálneho fondu však
nemôže slúžiť na odmeňovanie zamestnanca. Z predložených dôkazov vyplynulo, že vo výplatnej páske
za mesiac november 2005 mal žalovaný vyplatiť žalobcovi sumu 900,- Sk ako príspevok zo sociálneho

fondu ( l.č. 105.) Vo výplatných páskach za mesiace august až október 2005 sa tento príspevok
nenachádzal. Nutné je tiež zdôrazniť, že podľa výpovede žalovaného, v spoločnosti neexistovala
žiadna kolektívna zmluva a ani iný interný predpis, ktorý by upravoval spôsob nakladania žalovaného
z prostriedkami zo sociálneho fondu a ani podľa Pracovnej zmluvy so žalovaným zo dňa 10.08.2005
a jej dodatkov nebolo vyplácanie prostriedkov zo sociálneho fondu nijako dohodnuté. Podľa dôkazu

na č.l. 116 - Oznámenie zo dňa 01.12.2005 , ktorý podpísal a vydal žalobca, bolo uvedené, že každý
zamestnanec dostane vo výplatnom termíne za mesiac 11/2005 príspevok zo sociálneho fondu v sume
900,- Sk. Žalobca však dňa 01.12.2005 ukončil neplatne pracovný pomer a opustil pracovisko. Následne
konateľ žalovaného opravil výplatnú pásku žalobcu za mesiac november 2005 a rozhodol, že žalobcovi
uvedený príspevok nepatrí. Tomu zodpovedá i výpis z účtu žalobcu za mesiac december 2005, kedy

bola na účet žalobcu vyplatená mzda v sume 77.089,-Sk ( oproti pôvodne avizovanej sume ). O
spôsobe nakladania z prostriedkami zo sociálneho fondu rozhoduje štatutárny orgán a ten sa rozhodol
rozhodnutie žalobcu o jednorazovej výplate príspevku zo sociálneho fondu pre všetkých zamestnancov
zmeniť, vzhľadom na skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Je preto možné uzavrieť, že zákonnýani zmluvný nárok na vyplatenie príspevku v sume 900,- Sk nebol daný a žaloba je opäť v tejto časti
nedôvodná.

32. Napokon nárokom žalobcu bol doplatenie 13. platu v sume 215,76 eur ( 6500 Sk ) a zaplatenie
mzdy za deň 01.12.2005 v sume 19,59 eur ( 590,- Sk ) . Podľa Dodatku č. 1 k Pracovnej zmluve zo
dňa 10.08.2005 bola základná mzda za mesiac 78.000, Sk, brutto. Podľa Dodatku č. 2 k Pracovnej
zmluve zo dňa 10.08.2005 bude trinásty plat vyplácaný v sume 5/12 základného mesačného platu, t.j. v
sume 35.500,- Sk. Žalobcovi boli vyplatené 4/12 zo mzdy, čo žalobca namietal. Podľa výplatnej pásky za

mesiac november 2005, bola žalobcovi vypočítaná mzda 100286,- Sk, z čoho 78.000,- Sk bola základná
mzda a na odmenách bolo vyplatených 26.000,- Sk . Žalovaný to vysvetlil tak, že žalobca neodpracoval
celý rok 2005, ale iba jeho časť a nemá nárok na plný 13.plat, poukázal tiež , že vyplácanie 13. platu
bolo na vzájomnej dohode a neopieralo sa o žiaden interný predpis.

33. Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované
zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so
zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada
mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových
podielov (akcií) alebo obligácií a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie

plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení. Zamestnávateľ, u ktorého
niejeodmeňovaniezamestnancovdohodnutévkolektívnejzmluve,jepovinnýposkytnúťzamestnancovi
mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len
"stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca nedosiahne v kalendárnom mesiaci
v prepočte na odpracovanú hodinu sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne

zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového
nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu.

34.Povinnosťzamestnávateľavyplácať13.platniejezákonnoupovinnosťou,ibamožnosťou.Povinnosť
však môže byť upravená v pracovnej zmluve so zamestnancom, alebo zmluve kolektívnej, či inom

internom predpise. V prípade žalobcu bola povinnosť zamestnávateľa vyplatiť 13. plat stanovená v
pracovnej zmluve a jej dodatkoch. V Dodatku č. 2 k Pracovnej zmluve zo dňa 10.08.2005 bol pracovný
pomer dohodnutý na dobu určitú v trvaní 12 mesiacov a zároveň bola dohodnutá výška 13. platu
v hodnote 5/12 základného mesačného platu. Žalobca pracoval u žalovaného od 10.08.2005 do
16.12.2005, pričom 13. plat mal byť vyplatený vo výplatnom termíne za mesiac november 2005. Z

vykonaného dokazovania, najmä výsluchu konateľa žalovaného zo dňa 14.04.2009 vyplynulo, mala
byť ústna dohoda, na výplate alikvotnej časti 13. platu v prípade, že zamestnanec neodpracoval celý
rok, ale len jeho časť. Avšak, pracovná zmluva uzatvorená so žalobcom, respektíve jej dodatok takéto
obmedzenie výplaty 13. platu neustanovuje, iba deklaruje výplatu 5/12 zo základnej mzdy a to bez
ohľadu na to, akú časť roka zamestnanec odpracuje. Vzhľadom na uvedený skutkový stav dospel súd

k záveru, že žalovaný pri vyplatení 4/12 základnej mzdy v sume 26.000,- Sk nepostupoval legitímne a
žalobcovi nárok na doplatenie 13. platu vznikol v plnom rozsahu v súlade s pracovnou zmluvou. Žaloba
bola preto v tejto časti dôvodná.

35. Mzda za 01.12.2005 bola žalobcovi vyplatená vo výplatnom termíne za mesiac december v sume

2955 Sk brutto, 2701 ,- Sk netto, čo zodpovedá hodinovej mzde 369, Sk. Mzda bola poukázaná na účet
žalobcu dňa 10.01.2006. žalobca požadoval doplatenie mzdy v sume 19,59 eur , čo predstavuje sumu
590,- Sk. Súd má za to, že mzdové nároky žalobcu za deň 01.12.2005 boli plne uspokojené, nakoľko ako
vyplynulo zo skutkového stavu, žalobca v doobedňajších hodinách dňa 01.12.2005 opustil pracovisko a
žalovaný mu napriek tomu poskytol mzdu za 8 hodinový pracovný čas. Žaloba je v tejto časti nedôvodná.

36. Zhrnúc uvedené, žaloba pokiaľ ide o uplatnenie si mzdových nárokov, bola dôvodná v časti o
doplatenie 13. platu v sume 215,76 eur, spolu s úrokom z omeškania od 11.01.2006 do zaplatenia
( podľa návrhu žalobcu ) a vo zvyšujúcej časti súd posúdil žalobu ako nedôvodnú a zamietol ju, vrátane
príslušenstva.

37. Predmetom konania boli iba mzdové nároky žalobcu, nakoľko konanie o určenie neplatnosti
skončeniapracovnéhopomerusaskončiloprávoplatnýmrozhodnutímdňom31.08.2020,vrátanevýroku
o trovách konania. V časti o zaplatenie mzdových nárokov bol žalobca úspešný v rozsahu 215,76 eur spríslušenstvom z pôvodne uplatnenej sumy 18317,41 eur s príslušenstvom. Úspech žalobcu v konaní je
v percentuálnom vyjadrení 1,18 % . Úspech žalovaného je v prvom výroku žalobného petitu v rozsahu
100 % a v druhom výroku žalobného petitu v rozsahu 98,82 %. Podľa § 255 ods. 1 CSP

38. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana sporu v konaní úspech iba čiastočný, tak súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí. Nakoľko nie je účelné, aby si strany platili trovy navzájom, súd časť, ktorá
sa prekrýva odpočíta. V tomto prípade 100 % - 1,18 % , predstavuje rozsah 98,82 % , čo je nárok
žalovaného na náhradu trov konania proti žalobcovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Pezinok, písomne, dvojmo.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.