Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, May 16, 2024

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: SK-6C/10/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200211
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Frigová

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2024:8620200211.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudkyňou JUDr. Annou Frigovou v spore žalobcu A. B. C., nar. XX.X.XXXX,

bytom D. XXX/XX, XXX XX E., štátny občan SR, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, IČO: 35 510 722 proti žalovanej Orange
Slovensko, a. s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom Bajkalská 5, 831 04 Bratislava, IČO: 46 759 875,
o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti prevyšujúcej sumu 110 eur zastavuje.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude
rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 3.2.2020 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie nemajetkovej
ujmy vo výške po 5 000 eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že bol v rokoch 2011 a

2012 klientom žalovanej, pretože na základe zmluvy o pripojení, ktorú so žalovanou uzatvoril, využíval
jej služby telekomunikačného operátora. Vo vzťahu k žalovanej vystupoval žalobca ako fyzická osoba
(nepodnikateľ), ide teda o spotrebiteľa (osobitnú skupinu subjektov práva), ktorý je v zmluvnom vzťahu
s dodávateľom (žalovanou) v znevýhodnenom postavení slabšej zmluvnej strany. Dňa 9.7.2012 bol
obchodným zástupcom žalovanej vyhotovený dokument pod názvom „Žiadosť o vydanie novej
SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, ktorý obsahoval najdôležitejšie osobné údaje žalobcu. Dňa
9.2.2017 boli tieto dokumenty spoločne s ďalšími originálnymi dokumentmi klientov žalovanej nájdené

nepovolanou osobou v neuzamknutom sklade na papierový odpad v Stropkove a Úrad na ochranu
osobných údajov neskôr kvalifikoval tento skutok
SK-6C/10/2020
-2-

v administratívnom konaní vedenom proti obchodnému zástupcovi žalovanej z hľadiska ochrany
osobných údajov ako bezpečnostný incident. Žalobcu je možné považovať za dotknutú osobu, ktorej

definícia je vymedzená v § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ZOOÚ), ktorý je už v
súčasnej dobe neúčinný (nový zákon o ochrane osobných údajov č. 18/2018 Z. z.), avšak pre posúdenie
práv, povinností a zodpovednosti pri spracúvaní osobných údajov žalobcu žalovanou je nutné na vecaplikovať doterajší (aktuálne neúčinný) právny predpis. Žalovanú spoločnosť Orange Slovensko a. s.
možno považovať za prevádzkovateľa v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) ZOOÚ. Zastáva názor, že žalovaná
nesie voči nemu objektívnu súkromnoprávnu zodpovednosť za situáciu, že pri spracúvaní jeho osobných

údajov prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o., Biela Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO: 47 709
014(ďalejELSIGs.r.o.)nebolopostupovanéprimanipuláciisnimiapriichlikvidáciivsúladesozákonom
(§ 17, § 19 ZOOÚ), čím boli flagrantným spôsobom porušené ustanovenia zákona o ochrane osobných
údajov a tým porušené právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života
žalobcu pri spracúvaní jeho osobných údajov. Žalobca sa preto touto žalobou domáha svojho práva na

ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka voči žalovanej, ktorá objektívne
(bez nevyhnutnosti preukazovať jej zavinenie), na základe skutkového stavu uvedeného v tejto žalobe,
zodpovedá za porušenie a ohrozenie osobnostných práv žalobcu. Tým je založená aktívna a pasívna
vecná legitimácia strán tohto konania.

2. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 9.2.2017 D. E. našiel v Stropkove, za budovou na Hlavnej ul. č.

60, v ktorej sídli značková predajňa Orange Slovensko, a. s. v neuzamknutom priestore
určenom na skladovanie papierového odpadu medzi papierovým odpadom aj archívnu krabicu, v ktorej
sa nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti
Orange Slovensko, a. s., vrátane originálu písomnosti označené ako „Žiadosť o vydanie novej SIM karty
a potvrdenie o jej prevzatí“ zo dňa 30.12.2011 a „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej

prevzatí“ zo dňa 6.10.2012“, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobcu, ale aj originály písomností
s osobnými údajmi ďalších zákazníkov (klientov žalovanej). V nájdenej archívnej krabici ARCHIVE
BOX, TYP 1/75, na bočnej strane ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO,
a. s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012" sa nachádzali prevažne písomnosti
s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a

„Žiadosť o znovupripojenie SIM karty“. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola
ako dôkazný materiál odovzdaná D. E. (nálezca a zároveň jedna z dotknutých osôb) advokátovi JUDr.
Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu
do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou
Orange Slovensko, a. s. Právny zástupca vyzval v mene viacerých dotknutých osôb (mimo žalobcu)

spoločnosť Orange Slovensko, a. s. v súvislosti s jej protiprávnym zásahom do práv žalobcu na
mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu a náhradu
nákladov právneho zastupovania. Na základe predmetného listu sa spoločnosť Orange Slovensko,
a. s. prostredníctvom právneho zástupcu Mgr. Branislava Máčaja, advokáta a konateľa spoločnosti
Advokátska kancelária BranislavaMáčaja,s.r.o.,Bajkalská5,83104Bratislavalistomzodňa16.3.2017

ospravedlnila dotknutým osobám za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby
sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s
SK-6C/10/2020
-3-

odôvodnením, že „prípadný" zásah do osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu
a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Policajt Obvodného oddelenia PZ v Stropkove prijal dňa 20.2.2017
oznámenie A. F., ktorý je vedúcim značkovej predajne spoločnosti Orange Slovensko, a. s. sídliacej
na G. F. H. XX, I. E., v objekte bývalého hotela Tokajík a zároveň zamestnancom obchodného

zástupcu žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. vo veci krádeže písomností určených na skartovanie zo
skladu za predajňou Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavnej v Stropkove. A. F. na Obvodnom oddelení
Policajného zboru v Stropkove v konaní ČPS: ORPZ - SK- OPP5 - XX /XXXX- J. I. podanom oznámení
uviedol, že „dňa 20.2.2017 zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou, bol ukradnutý
jeden igelitový mech o objeme 60 l, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol

určený na skartovanie“. Tento krok A. F. bol podľa žalobcu len reakciou na zanedbanie si vlastných
povinností súvisiacich so spracovávaním osobných údajov klientov spoločnosti Orange Slovensko a. s.
pri likvidácii ich osobných údajov. Z fotodokumentácie vyplýva, že sklad na papierový odpad, v ktorom
boli originálne písomnosti s osobnými údajmi klientov spoločnosti Orange Slovensko, a. s. nájdené,
nebol dlhodobo uzamykaný, pretože tento sklad využívalo viacero podnikateľských subjektov sídliacich

v predmetnom polyfunkčnom objekte (bývalý hotel Tokajík v Stropkove). Túto skutočnosť potvrdil aj A.
F., ktorý uviedol: „Keďže sklad využívajú aj iní predajcovia z daného objektu, dosť často sa stáva, že
sklad zostane po určitý čas neuzamknutý“. V označenej priestupkovej veci bol dňa 29.3.2017 vypočutý
aj nálezca predmetnej archívnej krabice D. E., ktorý bezpečnostný incident odhalil a s najväčšoupravdepodobnosťou zabránil ďalekosiahlym následkom pri možnej nelegálnej manipulácii s obrovským
množstvom osobných údajov klientov žalovanej. OO PZ v Stropkove odstúpilo svoj spisový materiál
ČPS: ORPZ-SK-OPP5-77/2017-P Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná

12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej Úrad alebo ÚOOÚ SR), ktorý podľa obsahu vyhodnotil tento spisový
materiál ako podnet a pod č. 00777/2017-Os začal konanie o ochrane osobných údajov pre podozrenie
z porušenia ustanovení zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov voči spoločnosti ELSIG
s.r.o., ktorá vykonáva obchodné zastúpenie spoločnosti Orange Slovensko, a. s. v značkovej predajni
na Ul. Hlavná 60 v Stropkove.

3. Žalobca k žalobe doložil aj Rozhodnutie Úradu zo dňa 16.8.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-17, v ktorom
bolo konštatované, že spoločnosť ELSIG s.r.o. porušila ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona
tým,že„prilikvidáciidokumentovobsahujúcichosobnéúdajeklientovspoločnostiOrangeSlovenskoa.s.
v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo
OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka

ako aj informácie o predajnom mieste nepostupovala s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli
uložené v archívnej krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej
strane, ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY
VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica“) a umiestnené v sklade na papierový
odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a. s. na Ul. Hlavná

60 v Stropkove...“, pričom Úrad neuložil spoločnosti ELSIG s.r.o. opatrenie na odstránenie zistených
nedostatkov a príčin ich vzniku, keď konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal
plnenie povinnosti vyplývajúcich mu z ustanovení zákona a následne po bezpečnostnom incidente
nanovo prijal bezpečnostné
SK-6C/10/2020

-4-

opatrenia a tým uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku už nebolo
v danom prípade dôvodné a účelné. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/
XXXX-XX-9 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. za

porušenie povinnosti v súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov v súvislosti s likvidáciou
dokumentov pokutu vo výške 5 000 eur, pričom skutok vo výrokovej časti citovaného rozhodnutia
bol ustálený takto: „za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona, ktorého sa sprostredkovateľ
v priebehu mesiacov január a február 2017 dopustil porušením bezpečnosti spracúvania osobných
údajov v súvislosti s likvidáciou dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange

Slovensko a. s. v rozsahu meno a priezvisko klienta, adresa, rodné číslo, telefónne číslo, číslo OP,
pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako
aj informácie o predajnom mieste, uložením predmetných dokumentov nachádzajúcich sa v archívnej
krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP I/75 s nápisom „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO,
a. s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica“) do

neuzamknutého skladu na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa
Orange Slovensko, a. s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove, čím osobné údaje dotknutých osôb vystavil
možnosti neoprávneného sprístupnenia neobmedzenému okruhu subjektov a z ktorého bola uvedená
archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená D. E., čím došlo k neoprávnenému
sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb v počte cca 400, pričom táto krabica bola následne

menovaným odovzdaná jeho právnemu zástupcovi.“ Proti citovanému rozhodnutiu podala spoločnosť
ELSIG s.r.o. rozklad, ktorý bol rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 č. k. 00103/2018-
Op-7zamietnutýarozhodnutieouloženípokutyz22.12.2017bolopotvrdené.Úradzačaladministratívne
konanie (konanie o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti Orange Slovensko, a.
s. aj proti advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý zastupuje a chráni práva a právom chránené

záujmy dotknutých osôb v súvislosti s porušovaním ochrany osobných údajov. Konanie proti
advokátovi bolo vedené pod č. 00780/2017-Os a rozhodnutím Úradu zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/
XXXX-XX-11 bolo zastavené. Na návrh nálezcu dokumentov D. E. bolo Úradom vedené administratívne
konanie v tejto veci aj proti žalovanej. Rozhodnutím Úradu zo dňa 23.8.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-21
v spojení s rozhodnutím predsedníčky Úradu o rozklade zo dňa 22.11.2018 č. k. 00465/2018-Op-4

bolo administratívne konanie o ochrane osobných údajov proti žalovanej zastavené. Táto skutočnosť
však neznamená zánik občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej voči dotknutým osobám za zásah do
ich súkromného života pri spracovávaní osobných údajov dotknutých osôb, pretože občianskoprávna
zodpovednosťjezaloženánaprincípeobjektívnejzodpovednosti.Práveosoba,vmenektorejavzáujmektorejsaosobnéúdajefyzickýchosôbspracúvajú,musíniesťobjektívnusúkromnoprávnuzodpovednosť
vočifyzickýmosobámzazásahdoichsúkromiavdôsledkuprotiprávnehospracúvaniaosobnýchúdajov.

4. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že v súčasnej informačnej spoločnosti sú osobné údaje vstupnou bránou
do súkromia každej osoby, preto naliehavá spoločenská potreba na ich dôslednej ochrane nachádza
adekvátne vyjadrenie v únijnom, ale aj vnútroštátnom práve. Európsky súd pre ľudské práva a Súdny
dvor Európskej únie vo svojej judikatúre opakovane zdôraznili, že súčasťou práva na rešpektovanie
súkromného života je i ochrana osobných údajov. Svojím obsahom a povahou možno právo na

ochranu osobných údajov a právo na súkromný život zaradiť medzi základné ľudské práva a
slobody, ktoré sú garantované
SK-6C/10/2020
-5-

medzinárodnými konvenciami a v podmienkach Slovenskej republiky Ústavou SR a príslušnou

vnútroštátnou právnou úpravou.

5. Z uvedeného skutkového stavu je podľa žalobcu celkom evidentné, že v súvislosti so spracovávaním
osobných údajov žalobcu spoločnosťou Orange Slovensko, a. s. (žalovanou) prostredníctvom
sprostredkovateľa, ktorý je zároveň obchodným zástupcom žalovanej (spoločnosťou ELSIG s.r.o.)

došlo v mesiacoch január a február 2017 z pohľadu administratívnej zodpovednosti k bezpečnostnému
incidentu, za ktorý administratívne (v rovine verejného práva) zodpovedá obchodný
zástupca žalovanej, avšak občianskoprávne (v rovine práva súkromného), teda voči osobám, ktorých
osobné údaje boli zneužité, zodpovedá žalovaná, pretože osobné údaje boli spoločnosťou ELSIG s.r.o.
spracovávané v jej mene. Z tohto dôvodu musí práve žalovaná niesť občianskoprávnu zodpovednosť

za zásah do súkromného života žalobcu, ktorý vznikol v dôsledku spracovávania osobných údajov
žalobcu pre potreby žalovanej v rozpore so zákonom. Je potrebné zdôrazniť, že originálna listina s
osobnými údajmi žalobcu bola od roku 2014 až do mesiaca január 2017 neodborne odložená v archívnej
krabici v sklade za tovarom značkovej predajne žalovanej v Stropkove spoločne s cca 480 ďalšími
originálnymi listinami klientov žalovanej. V januári 2017 umiestnil vedúci značkovej predajne Orange

predmetnú archívnu krabicu plnú originálnych písomností s osobnými údajmi klientov žalovanej do
neuzamknutého skladu na papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb a dňa
9.2.2017 túto archívnu krabicu v neuzamknutom sklade našiel D. E. a odniesol ju aj s písomnosťami do
advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku v Stropkove. Originálna písomnosť týkajúca sa žalobcu
obsahovala tieto jeho osobné údaje: meno a priezvisko, adresu bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho

preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty, vlastnoručný podpis. Uvedené osobné údaje obsahujú
najdôležitejšie identifikátory každej fyzickej osoby. Medzi protizákonne likvidovanými a sprístupnenými
osobnými údajmi žalobcu bol aj údaj o rodnom čísle ako všeobecne použiteľnom identifikátore osobitnej
kategórie zákonom zvlášť chránených osobných údajov. Rodné číslo je v zmysle zákona č. 301/1995 Z.
z. o rodnom čísle v znení neskorších predpisov „trvalým identifikačným osobným údajom fyzickej osoby,

ktorý zabezpečuje jej jednoznačnosť v informačných systémoch“. Žalobca vyslovuje presvedčenie, že
vzhľadom k technickému charakteru neoprávnene sprístupnenej písomnosti, použitie rodného čísla v
tejto písomnosti ani nebolo nevyhnutným. Osobné identifikačné údaje ako meno, priezvisko (prípadne
akademický titul) doplnené o číslo identifikačného dokladu (občianskeho preukazu), ale hlavne o rodné
číslo ako jedinečný a trvalý identifikátor konkrétnej osoby spoločne s osobnými kontaktnými údajmi

(adresa bydliska a telefónne číslo) v kombinácii s osobným biometrickým údajom, ktorým je vlastnoručný
podpis dokonale, jednoznačne a nezameniteľne identifikujú žalobcu (ale aj každú inú fyzickú osobu),
preto sú hodné osobitnej ochrany a ich zneužitie neoprávneným sprístupnením nepovolaným osobám
predstavuje vážny zásah do integrity žalobcu. Tým, že osobné údaje žalobcu a ďalších stoviek klientov
žalovanej sa najmenej v období od 25.1.2017 do 9.2.2017 nachádzali v neuzamknutom

skladenapapierovýodpadzaznačkovoupredajňoužalovanejvStropkove,kdeichvrozporespredpismi
oochraneosobnýchúdajovumiestnilvedúciznačkovejpredajnežalovanejvStropkove,bolitietoosobné
údaje vystavené možnosti neoprávneného sprístupnenia neobmedzenému okruhu subjektov. Existovalo
pritom vysoké riziko zneužitia osobných údajov ich nelegálnou manipuláciou s dopadom na
materiálnu, prípadne nemateriálnu sféru žalobcu a ďalších dotknutých osôb. Len príkladmo možno

spomenúť rozličné obchody uzatvárané na diaľku (online kúpa tovaru na splátky, online poskytnutie
SK-6C/10/2020
-6-spotrebiteľského úveru), prípadne zneužitie osobných údajov na podpísanie petície, pre telemarketing,
krádež identity alebo kyberšikana. Všetky takéto aktivity sú zásahmi do práva na súkromie a
sebaprezentáciu v elektronickom priestore. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa

nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť
práva chránené ustanovením § 11 OZ. „Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku zodpovednosti
podľa ust. § 13 OZ je, aby zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu
buď v porušení, alebo len v ohrození osobnostného práva fyzickej osoby, pokiaľ ide o jej fyzickú
a morálnu integritu“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 22.6.2006, sp. zn. 30Cdo 2914/2005).

Občianskoprávna zodpovednosť a administratívna zodpovednosť za porušenie ochrany osobných
údajov sú podľa tvrdenia žaloby dve stránky tej istej mince. Administratívnu zodpovednosť za porušenie
ochrany osobných údajov skúma a kontroluje na to povolaný orgán štátu (Úrad na ochranu osobných
údajov), ktorý nástrojmi verejného práva chráni fyzické osoby pred neoprávneným zasahovaním do
ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň upravuje práva, povinnosti a
zodpovednosť subjektov, ktoré osobné údaje fyzických osôb v zmysle vnútroštátnej a únijnej úpravy

spracovávajú. Za bezpečnostný incident, ktorý tvorí skutkový základ tejto žaloby, už bol administratívne
Úradom postihnutý sprostredkovateľ, spoločnosť ELSIG s.r.o., ktorý ako obchodný zástupca žalovanej
v jej mene spracovával osobné údaje klientov žalovanej v rozpore s právnymi predpismi. Za to mu bola
právoplatne uložená, v žalobe citovaným rozhodnutím, pokuta vo výške 5 000 eur. Občianskoprávna
zodpovednosť žalovanej za zásah do súkromia žalobcu má objektívny charakter, ktorý vyplýva z

ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom
práve. „Zamestnanec, prípadne iná použitá osoba nezodpovedá osobne priamo postihnutej fyzickej
osobe; za nemajetkovú ujmu zodpovedá právnická alebo fyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju
činnosť použila („použité“ osoby zodpovedajú len v tzv. vnútornom vzťahu)“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 3. októbra 2011, sp. zn. 30Cdo 1509/2011), „Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných

práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou alebo inou fyzickou osobou k realizácii
činnosti tejto právnickej či inej osoby, pričíta sa neoprávnený zásah samotnej fyzickej či inej právnickej
osobe“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2712/2005 citovaný v publikácii Števček, M.,
Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. §1- 450.
Komentár Praha: C.H. Beck, 2015, na strane 68). „Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv

fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený
priamo právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho,
časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo 228/2012 citovaný v publikácii Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F.,

Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1-450. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2015, na strane
75). Občianskoprávna zodpovednosť žalovanej je podľa žalobcu daná, pretože existencia zásahu
do osobnostných práv žalobcu popísaným bezpečnostným incidentom objektívne spôsobilým vyvolať
nemajetkovú ujmu bola preukázaná. Zásah do práv žalobcu je konaním protiprávnym a existuje príčinná
súvislosť medzi týmto neoprávneným zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy. V konkrétnom prípade

žalovaná zodpovedá za to, že právo na ochranu súkromia žalobcu bolo protiprávnym spracovávaním
osobných údajov (neprípustnou likvidáciou osobných údajov a ich neoprávneným sprístupnením
nepovolaným osobám) porušené, právo na ochranu súkromia žalobcu bolo aj významne
ohrozené vysokým
SK-6C/10/2020

-7-

rizikom nelegálnej manipulácie s osobnými údajmi nepovolanými osobami s možnými dopadmi v
majetkovej aj nemajetkovej sfére žalobcu. Je pravdou, že žalovaná spoločnosť Orange Slovensko, a.
s. prostredníctvom právneho zástupcu, advokáta Mgr. Branislava Máčaja sa v súvislosti s predmetným

bezpečnostným incidentom listom zo dňa 16.3.2017 dotknutým osobám, ktoré navrhovali mimosúdne
riešenie veci (bez žalobcu) ospravedlnila za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko
preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala, avšak zároveň odmietla zaplatenie finančnej
satisfakcie s odôvodnením, že zásah do osobnostných práv nedosiahol takú intenzitu a následky s
ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch. S týmto názorom žalovanej nemožno súhlasiť, pretože v súčasnej dobe je ochrana
osobných údajov a ich možné zneužitie mimoriadne vážnou témou, ktorá v spoločnosti významne
rezonuje [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/679 (GDPR) a nový zákon o ochrane
osobných údajov č. 18/2018 Z. z.].6. Predmetný bezpečnostný incident pri porušení ochrany osobných údajov a zásahu do súkromného
života žalobcu a ďalších stoviek klientov žalovanej dosahuje mimoriadnu intenzitu a rozsah, preto

len ospravedlnenie žalovanej sa javí ako absolútne neadekvátna forma satisfakcie. Tento zásah do
osobnostných práv žalobcu je vážnym súkromnoprávnym deliktom, za ktorý zodpovedá žalovaná a
ktorý je nevyhnutné napraviť aj primeraným finančným zadosťučinením (§ 13 ods. 2, 3 OZ). Určenie
primeranej výšky satisfakcie je vecou sudcovskej úvahy, v rámci ktorej súd zohľadňuje od prípadu k
prípadu významné okolnosti konkrétneho porušenia práva. V predmetnej veci žalobca žiada finančnú

satisfakciu vo výške 5 000 eur, ktorej výšku odôvodňuje: i) značnou intenzitou porušenia a ohrozenia
osobnostných práv vzhľadom k veľkému množstvu osobných údajov, ktoré boli protiprávne spracúvané,
ii) kategóriou neoprávnene sprístupnených osobných údajov (rodné číslo a
vlastnoručný podpis ako osobitná kategória zákonom zvlášť chránených osobných údajov), iii)
výnimočnýmrozsahombezpečnostnéhoincidentu,ktorýsatýkaviacnež400dotknutýchosôb,iv)časom
trvania protiprávneho konania, v) osobou žalovanej, ktorá je na slovenskom trhu jedným z najväčších

telekomunikačných operátorov a spracúva osobné údaje státisícov svojich klientov. Rozsah, intenzitu,
význam a dôsledky bezpečnostného incidentu výstižným spôsobom pomenovala predsedníčka Úradu
na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia o rozklade zo
dňa 9.3.2018 č. k. 00103/2018-Op-7, ktorým potvrdila rozhodnutie o uložení pokuty obchodnému
zástupcovi (sprostredkovateľovi) žalovanej zo dňa 22.12.2017 č. k. 01515/2017-Os-9: „... je potrebné

poukázať na kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná dokumentácia
obsahovala aj údaje o rodných číslach klientov spoločnosti Orange ako dotknutých osôb, čím došlo k
ohrozeniu citlivého osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby, ktorému zákon
č. 122/2013 Z. z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia
je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata

kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti,
ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto
spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate,
poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov, alebo akémukoľvek hospodárskemu
alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých

osobných údajov a malo, alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých
osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a poukazuje aj
SK-6C/10/2020
-8-

na čas trvania protiprávneho konania, a to približne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej
predajne spoločnosti Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim
zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za
tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi archivácie
do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas

celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným
sprostredkovateľom nepovšimnutá“. V neposlednom rade by súd pri určovaní výšky relutárnej náhrady
mal zohľadniť aj postoj žalovanej k tomuto bezpečnostnému incidentu, pretože žalovaná rozsah,
intenzitu a spoločenské dôsledky tohto bezpečnostného incidentu značne zľahčuje až bagatelizuje. Z
dôvodov vyššie uvádzaných, ale aj z dôvodu dôležitosti uvedomenia si významu porušeného práva

je spravodlivé, aby požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy pre žalobcu plnila vo vzťahu k žalovanej
nielen funkciu satisfakčnú, ktorá je hlavnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy, ale aj funkciu sankčnú
(vedľajšiu) a bola tak nástrojom špeciálnej, ale aj generálnej prevencie pri obdobných zásahoch do
osobnostných práv občanov. „Primerané zadosťučinenie je jednou z civilnoprávnych sankcií, ktorá má
odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov od protiprávneho

konania, a tak byť nástrojom špeciálnej aj generálnej prevencie, čo vyžaduje, aby išlo o
sankciu patrične dôraznú a dostačujúcu (primeranú) aj z tohto hľadiska“ (nález Ústavného súdu ČR zo
6.3.2012, sp. zn. I. ÚS 1586/09).

7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 28.2.2020 uviedla, že namieta podľa § 41 CSP

miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník. Z petitu žaloby, ako aj jej odôvodnenia je bez akýchkoľvek
pochybností zrejmé, že ide o žalobu na ochranu osobnosti. Miestne príslušným súdom na konanie v
prvej inštancii v prípade žaloby na ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej,
to jest v tomto prípade Okresný súd Bratislava II. Žalobca v žalobe len konštatuje, že vo vzťahu kžalovanej ide o spotrebiteľa, teda o osobitný subjekt práva, ktorý je v zmluvnom vzťahu so žalovanou
ako dodávateľom v znevýhodnenom postavení slabšej zmluvnej strany, čím zrejme odôvodňuje podanie
žaloby na inak nepríslušnom Okresnom súde Svidník. Podľa § 19 písm. d) CSP popri všeobecnom

súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode má adresu trvalého pobytu
žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor alebo o konanie v
sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania. Podľa § 290 CSP spotrebiteľský spor
je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so
spotrebiteľskou zmluvou. Zvýšená miera procesnej ochrany spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch sa

prejavuje dôslednou diferenciáciou medzi spotrebiteľskými spormi a inými prípadnými spormi, ktoré
môžespotrebiteľviesť sdodávateľom.Mázato,ževprípadežalobynaochranuosobnostiide
práve o takýto iný spor a nie o spotrebiteľský spor. Spor na ochranu osobnosti rozhodne nie je druhom
sporu, ktorý by vyplýval zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou. Pokiaľ ide
o súvislosť žalobcom tvrdeného zásahu do jeho osobnostných práv so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvy
o pripojení uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou), táto podľa žalovanej neexistuje. Za spotrebiteľský

spor možno považovať spor o otázke tykajúcej sa spotrebiteľskej zmluvy, napr. či zmluva vznikla, či
je platná, otázky výkladu obsahu spotrebiteľskej zmluvy, náhrady škody, nárokov na vydanie
bezdôvodného obohatenia, nároky z vád tovaru a pod., to jest nároky, ktoré vznikli alebo majú svoj
pôvod v relatívnom (záväzkovom) vzťahu - spotrebiteľskej zmluve. Súvislosť
uplatneného nároku

SK-6C/10/2020
-9-

so spotrebiteľskou zmluvou musí byť tak právna, ako aj vecná. V prípade práva na ochranu osobnosti ide
o špecificky nárok, ktorým disponuje každá fyzická osoba zo zákona, existencia tohto práva teda nijako

nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvou o pripojení) uzatvorenou medzi žalovanou a žalobcom,
skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, právny základ
ich nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny
základ a súvislosť ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení), ktorú žalobca a žalovaná uzatvorili.
Ochrana osobnosti a s ňou spojené práva a nároky fyzickej osoby, vrátane nárokov fyzickej osoby

v prípade neoprávneného zásahu do týchto jej osobnostných práv, nemajú v žiadnom prípade svoj
právny základ a súvislosť v akomkoľvek záväzkovom vzťahu, vrátane spotrebiteľského. Tieto práva -
právo na život, zdravie, občiansku česť, meno a prejavy osobnej povahy, totiž existujú samostatne,
neboli založené (nevznikli) záväzkovým vzťahom a neodvíjajú svoju existenciu od záväzkového vzťahu
ani s ním nesúvisia. Ide o práva všeobecné (nie záväzkové - relatívne), ktoré a priori patria každej

fyzickejosobe,lebosúprejavomľudskejosobnostivovzťahukostatnýmsubjektomsrovnakýmprávnym
postavením. K týmto právam bez akýchkoľvek pochybností patrí aj právo na ochranu osobných údajov,
ktoré je možné považovať za súčasť práva na rešpektovanie súkromného života. Tieto práva vznikajú
každej fyzickej osobe jej narodením. Tieto práva majú absolútnu povahu, to jest pôsobia erga omnes,
to znamená voči neobmedzenému a neurčitému okruhu všetkých ostatných subjektov práv. Naproti

tomu práva záväzkové (vrátane spotrebiteľskej zmluvy), sú tzv. relatívne práva, ktoré od počiatku
smerujú iba proti určitej osobe alebo niektorým určitým osobám a vznikajú z dôvodov
daných medzi zúčastnenými stranami (napr. z určitej zmluvy, z protiprávneho konania a pod.). Dôvodom
vzniku záväzkov sú právne skutočnosti (právne a protiprávne úkony a iné zákonom uznané dôvody).
Záväzky preto patria do kategórie relatívnych subjektívnych práv, čím sa odlišujú od práv na ochranu

osobnosti, ktoré sú právami absolútnymi, ktoré pôsobia všeobecne voči ostatným subjektom bez toho,
aby tu bol osobitný právny dôvod, napr. zmluva. Zo žaloby žalobcu je bez akýchkoľvek pochybností
zrejmé, že tento uplatňuje a domáha sa práv na ochranu osobnosti ako absolútnych práv podľa §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. nárokov vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do
týchto jeho absolútnych práv. Predmetné absolútne práva nemajú v žiadnom prípade svoj právny základ

v záväzkovom vzťahu založenom spotrebiteľskou zmluvou a ani so spotrebiteľskou zmluvou nesúvisia v
tomzmysle,abysporotýchtoichprávach,resp.nárokochvyplývajúcichznímtvrdenéhoneoprávneného
zásahu do týchto práv, bolo možné považovať za spor spotrebiteľský. Spotrebiteľské právo je totiž
zásadne právo zmluvné, čo sa o osobnostných právach, ktorých neoprávnený zásah žalobca namieta
a domáha sa zadosťučinenia, v žiadnom prípade konštatovať nedá. Podľa logiky žalobcu by potom

napr. aj hrubú verbálnu urážku zmluvného zákazníka napr. zamestnancom dodávateľa na predajni
(na verejnosti) a z nej vyplývajúci spor (žaloba na ochranu osobnosti) bolo potrebné považovať za
spotrebiteľský spor odôvodňujúci príslušnosť súdu podľa § 19 písm. d) CSP a použitie osobitných
procesných postupov s ochranou slabšej strany. Žalovaná má za to, že takýto extrémne extenzívnyvýklad termínu „vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou“,
odôvodňujúci príslušnosť a osobitný procesný postup s ochranou slabšej strany nijak
neobstojí.

8. Žalobca v žalobe uvádza, že je oslobodený od platenia súdneho poplatku podľa 4 ods. 2 písm. u)
Zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Podľa
SK-6C/10/2020

-10-

uvedenéhoustanoveniazákonaosúdnychpoplatkochodpoplatkujeoslobodenýspotrebiteľdomáhajúci
sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti
vyjadrenia žalovanej, v tomto prípade ide jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybnosti výlučne o spor
na ochranu osobnosti a nie o uplatňovanie práv spotrebiteľa, to znamená, že nie je daný dôvod na

oslobodenie žalobcu od poplatkovej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona o súdnych poplatkoch.
Žalovaná považuje argumentáciu žalobcu, že jeho žalobu na ochranu osobnosti je potrebné považovať
za spotrebiteľský spor, za účelovú, vedenú snahou zabezpečiť, aby v konaní rozhodoval miestne
nepríslušný súd a najmä aby sa žalobca vyhol poplatkovej povinnosti.

9. Žalobca v prvej časti žaloby tvrdí, že zo strany žalovanej pri spracúvaní osobných údajov boli
flagrantným spôsobom porušené viaceré ustanovenia zák. č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných
údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ochrane osobných údajov“) a to z dôvodu, že žalovaná prostredníctvom spoločnosti ELSIG s. r. o., Biela
Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO: 47 709 014 (ďalej len „spoločnosť ELSIG“) nepostupovala pri

spracúvaní osobných údajov dotknutých osôb, vrátane žalobcu, (pri manipulácii s nimi a pri ich likvidácii)
v súlade so zákonom o ochrane osobných údajov (konkrétne porušenie § 17 a § 19 zákona o ochrane
osobnýchúdajov)atýmporušilaichprávonaochranupredneoprávnenýmzasahovanímdosúkromného
života pri spracúvaní ich osobných údajov. Tvrdenia žalobcu o flagrantnom porušení viacerých
ustanovení zákona o ochrane osobných údajov zo strany žalovanej (konkrétne porušenie § 17 a § 19

zákona o ochrane osobných údajov) žalovaná v plnom rozsahu odmieta. V súvislosti so spracúvaním
osobných údajov svojich účastníkov (zákazníkov) žalovaná za účelom ochrany spracúvaných osobných
údajov pred ich poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením,
poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred akýmkoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania
prijala potrebné technické, organizačné a personálne opatrenia (ďalej len „bezpečnostné opatrenia“)

zodpovedajúce spôsobu spracúvania osobných údajov a to s ohľadom na použiteľné technické
prostriedky, dôvernosť a dôležitosť spracúvaných osobných údajov, ako aj rozsah možných rizík, ktoré
sú spôsobilé narušiť bezpečnosť alebo funkčnosť informačných systémov, v ktorých sú osobné údaje
účastníkov (zákazníkov) žalovanej spracúvané. Uvedené bezpečnostné opatrenia sú zdokumentované
v bezpečnostnom projekte vydanom podľa § 19 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, ako aj v

príslušnom internom predpise žalovanej pod označením QAD632 - Politika podnikovej bezpečnosti, ako
aj v ďalších prislúchajúcich vnútorných bezpečnostných procedúrach žalovanej. Rovnaké bezpečnostné
opatrenia ako žalovaná, je povinný prijať aj subjekt, ktorý má byť ako obchodný zástupca žalovanej
poverený ako sprostredkovateľ spracúvaním osobných údajov v jej mene, to jest v
tomto prípade spoločnosť ELSIG. Pred poverením takéhoto subjektu spracúvaním osobných údajov

(uzatvorením dohody o poverení na spracúvanie osobných údajov) žalovaná kontrolou overuje, či takýto
subjekt stanovené bezpečnostné opatrenia vyplývajúce z vyššie uvedených interných predpisov spĺňa.
Tak tomu bolo aj v prípade spoločnosti ELSIG. Žalovaná zároveň po poverení obchodného zástupcu
spracúvaním osobných údajov priebežne pravidelnými, ako aj mimoriadnymi kontrolami a auditmi
overuje, či subjekt poverený spracúvaním osobných údajov v mene žalovanej stanovené bezpečnostné

opatrenia priebežne spĺňa.

SK-6C/10/2020
-11-

10. K skutkovému stavu tvrdenému žalobcom žalovaná uvádza, že dňa 2.3.2017 mu bola doručená
výzva právneho zástupcu žalobcu v identickej veci iných žalobcov (dotknutých osôb), v ktorej ju tento
informoval o skutočnosti, že jeden z jeho klientov našiel v neuzamknutompriestore za predajňou obchodného zástupcu žalovanej v Stropkove dokumenty obsahujúce osobné
údaje účastníkov, resp. zákazníkov žalovanej. Žalovaná okamžite po doručení výzvy začala so šetrením
tohto incidentu, okolností jeho vzniku, jeho rozsahu a jeho prípadných následkov. Šetrením sa zistilo,

že zamestnanec obchodného zástupcu žalovanej spoločnosti ELSIG omylom, resp. nedopatrením
umiestnil pri odstraňovaní papierového odpadu do uzamykateľného priestoru na jeho uloženie aj
dokumenty obsahujúce, okrem iného, aj osobné údaje účastníkov žalovanej. Do dnešného dňa neboli
zistené okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že by došlo k zneužitiu osobných údajov dotknutých osôb,
vrátane žalobcu, s následným vznikom materiálnej ujmy na ich strane a skutočnosť, že v

súvislosti s daným incidentom neboli vo vzťahu k dotknutým osobám, vrátane žalobcu, zistené žiadne
nežiadúce následky, je konštatovaná napr. aj v odôvodnení rozhodnutia Úradu na ochranu osobných
údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) zo dňa 22.12.2017, č. k. 01515/2017-Qs-09, str. 6, ktorým
tento uložil spoločnosti ELSIG pokutu vo výške 5 000 eur. Predmetné rozhodnutie predložil žalobca
ako prílohu svojej žaloby. Pokiaľ ide o bezpečnostné opatrenia, ktoré žalovaná ako prevádzkovateľ v
súvislosti s vyššie uvedenou informáciou ohľadom osobných údajov jeho účastníkov (vrátane žalobcu)

obsiahnutou v liste ich právneho zástupcu prijala, žalovaná bez zbytočného odkladu začala preverovať
skutočnosti, ktoré boli uvedené v liste právneho zástupcu žalobcov. Na vzniknutú situáciu bol zároveň
okamžite upozornený obchodný zástupca - spoločnosť ELSIG, prevádzkujúci značkovú predajňu,
v ktorej incident vznikol. Organizačná jednotka žalovanej zodpovedná za koordináciu obchodných
zastúpení plošne upozornila všetkých obchodných zástupcov na dôsledné plnenie ich povinností, ktoré

im v súvislosti so spracúvaním osobných údajov účastníkov vyplývajú z platných právnych predpisov
a záväzných interných postupov a procedúr, ktoré vznik takejto situácie, v prípade ich dôsledného
dodržiavania, vylučujú. Samotný obchodný zástupca podal v uvedenej veci oznámenie o krádeži
písomností na Obvodnom oddelení Policajného zboru SR v Stropkove. Potvrdenie o prijatí oznámenia
o krádeži predložil žalobca ako prílohu svojej žaloby. Žalovaná dňa 7.3.2017 oznámila vyššie uvedený

incident v súlade s § 56 ods. 5 písm. a) zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách
Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb (ďalej len „Regulačný úrad“)
prostredníctvom jeho internetového portálu IP-BISS - Ochrana osobných údajov https://www.ezd.sk/
ipb/oou/ochranaosobnvchudajov.php. Uvedené oznámenie bolo dňa 15.3.2017 doplnené o ďalšie
skutočnosti zistené žalovanej počas šetrenia uvedeného incidentu. Ďalej samotný sprostredkovateľ

spoločnosť ELSIG po uvedenom incidente prijala potrebné bezpečnostné opatrenia, konkrétne vykonala
kontrolu spracúvania osobných údajov na všetkých ňou prevádzkovaných značkových predajniach,
nanovovypracovalabezpečnostnúdokumentáciu,všetcijejzamestnanciboliznovupoučení a
preškolení o bezpečnostných opatreniach a zo zásad ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní
s dôrazom na ich likvidáciu. Voči zamestnancovi, ktorý nedopatrením umiestnil pri odstraňovaní

papierového odpadu do uzamykateľného priestoru na jeho uloženie aj dokumenty obsahujúce, okrem
iného, aj osobné údaje účastníkov žalovanej, boli vyvodené opatrenia v zmysle Zákonníka práce a bola
poverená u sprostredkovateľa nová zodpovedná osoba na spracúvanie osobných údajov. Zároveň
spoločnosť ELSIG ako sprostredkovateľ v konaní č. 00777/2017-Os vedenom voči nej úradom preukázal
plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov. Uvedené konštatuje

aj samotné
SK-6C/10/2020
-12-

rozhodnutie úradu číslo XXXXX/XXXX-XX-17 zo dňa 16.8.2018, str. 1, str. 7. Predmetné rozhodnutie

predložil žalobca ako prílohu svojej žaloby.

11. Na podnet jedného z dotknutých osôb K. D. E., ktorý spolu s ďalšími 42 žalobcami podali identickú
žalobu, úrad začal konanie o ochrane osobných údajov proti žalovanej, číslo konania 00144/2018. Úrad
svojim rozhodnutím zo dňa 23.8.2018 toto konanie vedené voči žalovanej zastavil a to z dôvodu, že

v priebehu konania nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného
incidentu, ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa žalovanej (spoločnosti ELSIG) pri likvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie
zákona. Inými slovami úrad skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov
dotknutých osôb v súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom (vrátane žalobcu) neporušila

svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov. Predmetné rozhodnutie úradu doložil
žalobca ako dôkaz v prílohe svojej žaloby. Dňa 22.11.2018 predsedníčka úradu vydala rozhodnutie
o rozklade voči rozhodnutiu úradu, ktorý podal dňa 18.9.2018 voči predmetnému rozhodnutiu úradu
ako účastník konania K. D. E., č. k. 00465/2018, ktorým podaný rozklad zamietla a prvostupňovérozhodnutie úradu, ktorým tento konanie zastavil a to z dôvodu, že v priebehu konania nezistil v príčinnej
súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu, ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa
žalovanej (spoločnosti ELSIG) pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje dotknutých osôb,

vrátane žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie zákona, potvrdila. Rozhodnutie
predsedníčky úradu žalobca doložil ako dôkaz v prílohe svojej žaloby. V
súvislosti s vyššie uvedenými rozhodnutiami úradu je potrebné skonštatovať, že od údajného porušenia
zákonných povinností v súvislosti so spracúvaním osobných údajov, ktoré v uvedenom konaní na úrade
namietal K. D. E., zo strany žalovanej, ktorým sa zasiahlo do práva žalobcu na ochranu osobnosti

a zodpovednosti žalovanej za takéto porušenie zákonných povinností v súvislosti so spracúvaním
osobných údajov (neprípustná likvidácia osobných údajov uložením do neuzamknutého priestoru na
papierový odpad), žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej. Žalobca
uvádza, že skutočnosť, že vyššie uvedené konanie voči žalovanej bolo zastavené, ešte neznamená
zánik jej občianskoprávnej zodpovednosti voči dotknutým osobám za zásah do ich súkromného života
pri spracúvaní osobných údajov dotknutých osôb, pretože občianskoprávna zodpovednosť v tomto

prípadejezaloženánaprincípeobjektívnejzodpovednosti.Úradprávoplatneskonštatoval,žežalovanáv
súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným bezpečnostným
incidentom (vrátane žalobcu) neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
Základným predpokladom pre uplatnenie akejkoľvek právnej zodpovednosti, bez ohľadu na to, či ide
o zodpovednosť administratívnoprávnu, trestnoprávnu či občianskoprávnu voči povinnému subjektu

(nositeľovi povinnosti), je porušenie tejto povinnosti z jeho strany. Tam kde niet porušenia povinnosti zo
strany povinného subjektu, nemôže nastať vo vzťahu k nemu vyvodenie právnej zodpovednosti a to bez
ohľadu na to, či je táto zodpovednosť objektívna (zodpovednosť za výsledok bez ohľadu na zavinenie)
alebo subjektívna (zodpovednosť za zavinené porušenie povinnosti), nakoľko právna zodpovednosť je
zásadne následkom (sankciou) za porušenie povinnosti.

SK-6C/10/2020
-13-

12.Žalobcavyslovujepresvedčenie,žeoriginálnalistinažalobcuobsahujúcajehoosobnéúdaje,vrátane
rodného čísla, ktorá bola, resp. mohla byť neoprávnene sprístupnená
nepovolaným osobám v dôsledku bezpečnostného incidentu - žiadosť o vydanie novej SIM karty a
potvrdenie o jej prevzatí, má iba technický charakter a použitie rodného čísla v tejto súvislosti ani nebolo

nevyhnutné. Aktivovaná SIM karta je základným a nevyhnutným predpokladom pre užívanie mobilných
elektronických komunikačných služieb, ktorá je vydaná iba účastníkovi, ktorý uzatvoril zmluvu o pripojení
so žalovanou a s ktorou môže právne disponovať iba tento účastník, ktorý je povinný podľa zmluvy
platiť za služby, ktoré boli poskytnuté prostredníctvom tejto SIM karty a to bez ohľadu na to, či ich v
skutočnosti využil sám alebo ich využila iná osoba. Z uvedeného dôvodu sa číslo SIM karty uvádza na

každej zmluve o pripojení, dodatku k takejto zmluve alebo akémukoľvek dokumentu vydanému k zmluve
a je zaevidovaná aj každá zmena SIM karty uvedenej v zmluve, prostredníctvom ktorej sa účastníkovi
poskytujú služby. V žiadnom prípade teda nejde len o akýsi technický dokument ale o právne
významný dokument. Pokiaľ ide o použitie rodného čísla na uvedenom dokumente - žiadosti o vydanie
novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí, je potrebné konštatovať, že rodné číslo je identifikátorom

účastníka (zákazníka) - fyzickej osoby nepodnikateľa v informačných systémoch žalovanej. Žalovaná
spracúva rodné čísla svojich zákazníkov v súlade so zákonom. Pre presnosť ešte žalovaná poukazuje
na skutočnosť, že vlastnoručný (fyzický) podpis žalobcu na predmetnom dokumente v žiadnom prípade
nie je biometrický údaj ako tvrdí žalobca. Žalobca uvádza, že z uvedeného skutkového stavu je celkom
evidentné, že v súvislosti so spracúvaním osobných údajov žalobcu prostredníctvom sprostredkovateľa,

obchodného zástupcu žalovanej, spoločnosti ELSIG došlo v mesiacoch január a február 2017 z pohľadu
administratívnej zodpovednosti k bezpečnostnému incidentu, za ktorý občianskoprávne, teda
voči osobám, ktorých údaje boli zneužité, zodpovedá žalovaná, pretože osobné údaje boli spoločnosťou
ELSIG spracúvané v jej mene. V súvislosti s vyššie uvedeným musí žalovaná v
prvom rade odmietnuť ako nepravdivé východiskové tvrdenie žalobcu o zneužití jeho osobných údajov.

Do dnešného dňa neboli zistené okolnosti, ktoré by nasvedčovali, že by došlo k zneužitiu osobných
údajov dotknutých osôb, vrátane žalobcu, či iným nežiadúcim následkom, čo je konštatované napr. aj
v odôvodnení rozhodnutia úradu zo dňa 22.12.2017, č. k. 01515/2017-Os-09, str. 6, ktorým tento uložil
spoločnosti ELSIG pokutu vo výške 5 000 eur. Rovnako tak je vylúčené zneužitie osobných údajovžalobcu, či iných dotknutých osôb, v súvislosti s týmto incidentom do budúcnosti. Dokumenty, ktoré
tieto osobné údaje obsahujú, sa totiž nachádzajú podľa zistení úradu u právneho zástupcu žalobcu
na účely súdneho konania (rozhodnutie úradu zo dňa 22.12.2017, č. k.: XXXXX/XXXX-XX-09, str.

4), kde tento zodpovedajúcim spôsobom zabezpečuje ich ochranu. Pokiaľ ide o príklady reálnych
možností zneužitia osobných údajov ich nelegálnou manipuláciou, ktoré v žalobe uvádza žalobca, musí
žalovaná reálnosť týchto možností rovnako tak odmietnuť. Je potrebné konštatovať, že predmetné
osobné údaje samy o sebe, resp. bez ďalších údajov, neumožňujú ich zneužitie v prípadoch,
ktoré uvádza žalobca (najmä poskytovanie on-line služieb, resp. produktov) a ani v iných podobných

prípadoch. Spoločnostiam poskytujúcim on-line služby, resp. produkty, totiž na ich poskytnutie nestačí
poskytnutie nimi požadovaných osobných údajov, ale využívajú dodatočné postupy autentifikácie a
verifikácie predmetných údajov, ako aj osoby, ktorá ich poskytla (napr. heslá, kódy a pod.). Napríklad
na zablokovanie platobnej karty je potrebný aj tzv. diskrétny údaj, ktorý si zákazník zvolí alebo mu je
pridelený bankou k bankovému účtu, ku ktorému je platobná karta vydaná, alebo PUK kód, či dokonca
overenie hlasom (tzv. hlasová biometria) alebo tvárou. Aj pri tzv. nebankových spoločnostiach tieto

neposkytujú úvery len na základe
SK-6C/10/2020
-14-

poskytnutých osobných údajov, ale rovnako tak prebieha ďalší proces autentifikácie a

verifikácie predmetných údajov, ako aj osoby, ktorá ich poskytla (napr. heslá, kódy a pod.).
V týchto prípadoch žiadateľ o úver musí napr. poskytnúť aj kópiu svojho občianskeho preukazu alebo
častokrát kópiu viacerých identifikačných dokladov (napr. občianskeho a vodičského preukazu),
ako aj kópiu výpisu z účtu v banke za určité obdobie (niekedy až polročné) a pod. Na základe vyššie
uvedeného žalovaná konštatuje, že možnosť vzniku materiálnej ujmy z dôvodu zneužitia osobných

údajov nie je a ani nebola reálna tak, ako uvádza žalobca vo svojej žalobe. Pokiaľ ide o možnosť vzniku
inej ujmy, túto musí žalovaná rovnako tak odmietnuť. Na krádež identity nepostačuje znalosť mena
a priezviska, bydliska, rodného čísla, či čísla občianskeho preukazu, nakoľko identita sa preukazuje
samotným identifikačným dokladom a nie údajmi, ktoré tento obsahuje, ktoré sú navyše (s výnimkou
rodného čísla a čísla občianskeho preukazu) často aj voľne dostupné (napr. verejné telefónne zoznamy).

Osoba, ktorá by mala záujem zneužiť osobnú identitu žalobcu, by si teda musela na základe týchto
údajov obstarať falošný občiansky preukaz, či iný identifikačný doklad s uvedenými údajmi, čo je
pri dnešnej úrovni ochrany (najvyššia úroveň ochrany podľa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky),
kedy tieto doklady obsahujú celú radu ochranných prvkov, vrátane biometrických údajov (pozri dokument
zverejnený na stránke Ministerstva vnútra Slovenskej republiky), z ktorých veľká časť sa dá ľahko overiť

pri ich predložení napr. s použitím čítačky dokladov, prakticky vylúčené. Pokiaľ ide napr. o možnosť
zneužitia na telemarketing, údaje o mene, priezvisku, bydlisku a telefónnom čísle, ktoré sú potrebné na
realizáciu telemarketingu, sú tieto, ako už bolo uvedené vyššie, voľne dostupné vo verejných telefónnych
zoznamoch, z ktorých ich môžu telemarketingové spoločnosti získať. K možnosti kyberšikany žalobcu
sa žalovaná nevie vyjadriť, pokiaľ žalobca bližšie nešpecifikuje, aký typ kyberšikany mu z prípadného

sprístupnenia osobných údajov nepovolaným osobám hrozil.

13. Pokiaľ ide o občianskoprávnu zodpovednosť žalovanej tvrdenú žalobcom, žalovaná uvádza,
že so spoločnosťou ELSIG ako sprostredkovateľom uzatvorila dňa 30.6.2015 Dohodu o poverení
sprostredkovateľa spracúvaním osobných údajov (ďalej len „dohoda o poverení“). V uvedenej dohode

sa sprostredkovateľ, okrem iného, zaviazal, že osobné údaje vráti prevádzkovateľovi a akékoľvek ich
kópie bezpečne zlikviduje, ak bol dosiahnutý účel ich spracúvania podľa zmluvy a tohto poverenia a
nebráni tomu iná zákonná povinnosť tieto údaje uchovávať a spracúvať sprostredkovateľom po dobu
dlhšiu, ako je doba nevyhnutná na dosiahnutie účelu spracúvania podľa bodu 1 tohto poverenia (pozri
bod 8 ods. vi. dohody o sprostredkovaní). Aj keď obchodný zástupca žalovanej spoločnosť ELSIG

ako sprostredkovateľ bol podľa § 8 ods. 1 zák. č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov (ďalej
len „zákon o ochrane osobných údajov“) poverený žalovanou ako prevádzkovateľom spracúvaním
osobnýchúdajovžalobcu,jesprostredkovateľsámvsúvislostisospracúvanímosobnýchúdajovžalobcu
nositeľom povinností definovaných zákonom o ochrane osobných údajov a za plnenie týchto povinností
voči žalobcovi aj v plnom rozsahu zodpovedá, a to vrátane občianskoprávnej zodpovednosti. Ide o

úpravu právnych vzťahov v súvislosti so spracúvaním osobných údajov vyplývajúcu priamo z osobitného
právneho predpisu - zákona o ochrane osobných údajov, ktorý určuje povinnosti prevádzkovateľa a
sprostredkovateľa v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb a ich
zodpovednosť aj voči dotknutým osobám a to bez ohľadu na právny základ spracúvania ich osobnýchúdajov (napr. súhlas dotknutej osoby, plnenie zákonnej povinnosti, plnenie zmluvy, oprávnený záujem,
ochrana života, zdravia a majetku). Podľa § 1 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov tento zákon
upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich

SK-6C/10/2020
-15-

súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm. b) vyššie uvedeného
ustanovenia tohto zákona upravuje tiež práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní

osobných údajov fyzických osôb. Žalovaná poukazuje na § 5 ods. 2 zákona o ochrane osobných
údajov, podľa ktorého môže osobné údaje spracúvať iba prevádzkovateľ a sprostredkovateľ. Podľa
§ 8 ods. 8 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ je povinný dodržiavať povinnosti
ustanovené prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. c) až i), § 6 ods. 4, § 19
(zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov) až 26, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle
vyššie uvedeného potom podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ vo vzťahu

k dotknutým osobám priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov, pričom v
tejto súvislosti je povinný sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých osôb pred ich
poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo
zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. V prípade týchto
povinností prevádzkovateľa potom uzatvorením zmluvy so sprostredkovateľom a v jej rozsahu tieto,

vrátane zodpovednosti za ich plnenie, prechádzajú z prevádzkovateľa na sprostredkovateľa. Na základe
vyššie uvedených skutočností má žalovaná za to, že v súvislosti s jej povinnosťou zabezpečiť likvidáciu
osobných údajov žalobcu, ako aj ďalších dotknutých osôb podľa § 17 zákona o ochrane osobných
údajov, rovnako tak aj v súvislosti s jej povinnosťou chrániť spracúvané osobné údaje podľa jeho §
19, neporušila žalovaná v predmetnom prípade žiadnu svoju povinnosť vyplývajúcu jej zo zákona o

ochrane osobných údajov, od ktorého porušenia žalobca odvodzuje občianskoprávnu zodpovednosť
žalovanej. Opätovne poukazuje aj na to, že základným predpokladom pre uplatnenie akejkoľvek právnej
zodpovednosti, bez ohľadu na to, či ide o zodpovednosť administratívnoprávnu, trestnoprávnu či
občianskoprávnu, voči povinnému subjektu (nositeľovi povinnosti), je porušenie tejto povinnosti z jeho
strany. V tejto súvislosti žalovaná rovnako tak znova poukazuje na právoplatné rozhodnutie úradu, ktorý

zastavil konanie o ochrane osobnosti voči nej a to z dôvodu, že v priebehu konania nezistil v príčinnej
súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu, ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa
žalovanej (spoločnosti ELSIG) pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje dotknutých osôb,
vrátane žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie zákona. Inými slovami úrad
skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb, vrátane

žalobcu, v súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom neporušila svoje povinnosti podľa
zákona o ochrane osobných údajov. Navyše, pokiaľ ide o zodpovednosť občianskoprávnu, je potrebné
konštatovať, že práva fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka, vrátane práva na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa jeho ods. 2, ktorej vyplatenia sa na žalovanej domáha žalobca vo
svojejžalobe,súosobnespätésosobou,ktorásaneoprávnenéhozásahudoosobnostnýchprávfyzickej

osoby dopustila. Z okolností, za ktorých došlo k incidentu, od ktorého žalobca odvodzuje svoj žalobou
uplatňovaný nárok, je viac ako zrejmé, že žalovaná nie je tým subjektom, ktorý eventuálne neoprávnene
zasiahol do osobnostných práv žalobcu a preto žalovaná v tejto veci v plnom rozsahu odmieta svoju
občianskoprávnuzodpovednosť.Vsúvislostisvyššieuvedenýmrozhodnutímúradužalovanápoukazuje
aj na § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný

iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu. Na základe vyššie uvedeného žalovaná
opätovne konštatuje, že nie je subjektom zodpovedným za porušenie povinností zabezpečiť likvidáciu
osobnýchúdajovžalobcu,akoajďalšíchdotknutýchosôbpodľa§17zákonaoochraneosobnýchúdajov,
rovnako tak aj v súvislosti s jeho povinnosťou chrániť spracúvané osobné údaje podľa jeho § 19,
od ktorých údajného

SK-6C/10/2020
-16-

porušenia zo strany žalovanej, žalobca odvodzuje jej občianskoprávnu zodpovednosť za
neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti a teda žalovaná nie je v tomto konaní ani

pasívne legitimovaná.

14. Ak by aj súd napriek vyššie uvedenému dospel k záveru, že zo strany žalovanej došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, žalovaná v plnom rozsahu odmieta jeho nárokna náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka uplatnený
žalobou. Pokiaľ ide o údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi podľa neho mohla vzniknúť prípadným
zneužitím jeho osobných údajov, žalovaná poukazuje, že žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval, v

čom by mala táto nemajetková ujma spočívať a akým spôsobom, z čoho by v súvislosti s predmetnými
osobnými údajmi mala na strane žalobcu vzniknúť. Pokiaľ ide o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo
výške 5 000 eur podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu údajného neoprávneného
zásahu žalovanej do práva na ochranu osobnosti žalobcu, žalovaná túto odmieta v plnom rozsahu
čo do právneho dôvodu ako aj výšky. Žalovaná v prvom rade odmieta samotný právny základ pre

zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, to jest jej občianskoprávnu zodpovednosť tak, ako je
uvedené vyššie v tomto jej vyjadrení. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neoprávneného
zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby má zásadne subsidiárny charakter, prichádza do úvahy
len v prípadoch, kedy iné primerané zadosťučinenie nie je postačujúce, najmä preto, že neoprávneným
zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby došlo k závažnej ujme. Podmienkou priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je však vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach prípadu -

existencia závažnej ujmy. Žalobca vo svojej žalobe žiadnu závažnú ujmu, ktorá by mu bola vznikla,
nielenže nepreukázal, ale dokonca ani len nešpecifikoval. Za závažnú ujmu v žiadnom prípade nie
je možné považovať čisto hypotetickú možnosť zneužitia jeho osobných údajov. Podotýka, že vznik
závažnej ujmu je potrebné zo strany žalobcu v konaní nielen deklarovať ale aj dokázať. Za závažnú
ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie
sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a v danom čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá
iná fyzická osoba. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah
závažné dôsledky vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby

v spoločnosti. Aj v prípade niektorého zásahu do práva na súkromie (ochrana osobných údajov tvorí
zložku práva na súkromie) môže nastať ten istý dôsledok (zníženie dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej
osoby v spoločnosti v značnej miere); tento negatívny - difamačný následok ale nie je jediným právne
akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na týchto chránených právach.
Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.6.2011, sp. zn.

4Cdo 232/2010. Žalovaná zastáva stanovisko s ohľadom na všetky okolnosti, že žalobcovi v súvislosti s
nakladaním s jeho osobnými údajmi žiadna ujma ani len nevznikla a už vôbec nie taká, ktorá by svojou
závažnosťou bola porovnateľná prípadom, kedy došlo v značnej miere k zníženiu dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti. Vznik ujmy a mieru jej závažnosti musí v konaní
tvrdiť a doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno a zároveň súd musí uskutočniť v tejto súvislosti

dokazovanieanáslednenazákladeznehovyplývajúcichskutkovýchzisteníposúdiťčižalobcomtvrdená
ujma skutočne vznikla a ako bola závažná. V

SK-6C/10/2020
-17-

tejto súvislosti sa musí súd opierať o absolútne konkrétne a preskúmateľné hľadiská, vzťahujúce sa k
zistenej miere zásahu. Pokiaľ by aj súd došiel k záveru, že žalobca má nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, považuje žalovaná sumu 5 000 eur za celkom zjavne
neadekvátnu. Pri posudzovaní výšky primeraného zadosťučinenia je potrebné prihliadnuť (a mať aj

preukázané) závažnosť a intenzitu konania, dosah konania, motívy konania, úmysel konania, dĺžku
trvania protiprávneho konania, dobrovoľnosť ukončenia konania, prípadne ďalšie relevantné okolnosti,
za ktorých došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv. Žalovaná, ako aj jej sprostredkovateľ -
spoločnosť ELSIG za účelom ochrany spracúvaných osobných údajov pred ich poškodením, zničením,
stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj

pred akýmkoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania prijali potrebné technické, organizačné
a personálne opatrenia (ďalej len „bezpečnostné opatrenia“) zodpovedajúce spôsobu spracúvania
osobných údajov a to s ohľadom na použiteľné technické prostriedky, dôvernosť a dôležitosť
spracúvaných osobných údajov, ako aj rozsah možných rizík, ktoré sú spôsobilé narušiť bezpečnosť
alebo funkčnosť informačných systémov, v ktorých sú osobné údaje účastníkov (zákazníkov) žalovanej

spracúvané.Uvedenébezpečnostnéopatreniasúzdokumentovanévbezpečnostnomprojektevydanom
podľa § 19 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, ako aj v internom predpise žalovanej pod
označením QAD632 - Politika podnikovej bezpečnosti ako aj v ďalších prislúchajúcich vnútorných
bezpečnostných procedúrach žalovanej. Vzhľadom na okolnosti vzniku incidentu, ku ktorému došlovýlučne náhodne, resp. nedopatrením zo strany jediného zamestnanca sprostredkovateľa - spoločnosti
ELSIG a to aj napriek existencii zodpovedajúcich bezpečnostných opatrení, ako aj vzhľadom na jeho
následky na žalobcu (žiadne neboli preukázané), považuje žalovaná náhradu nemajetkovej ujmy vo

výške 5 000 eur požadovanú žalobcom za absolútne neadekvátnu. Žalovaná podotýka, že určenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu má byť vždy v súlade
s požiadavkami spravodlivosti. Náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur požadovanú žalobcom
považuje žalovaná s ohľadom na okolnosti prípadu tiež za nespravodlivú. Podľa konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva pri určovaní náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť

zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam
násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady za telesné zranenia alebo
násilné činy. Keďže v Slovenskej republike nie je k dispozícii metodika, podľa ktorej by mali súdy
stanovovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prípade telesných zranení, ktorá je podľa konštantnej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva určujúca pri stanovovaní výšky nemajetkovej ujmy za

porušenie osobnostných práv, poukazuje podporne za účelom ilustrácie neadekvátnosti požadovanej
náhrady nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu v tejto súvislosti na Metodiku Najvyššieho súdu Českej
republiky k náhrade nemajetkovej ujmy na zdraví zo dňa 12.3.2014 pod spis. zn. Cpjn
14/2014 6/2014 publikovanej v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej
republiky https://nahradyskod.cz/metodika-k-nahrade-nemajetkove-ujmy-na-zdravi/ (stránka NS ČR,

kde sa nachádza metodika, nie je voľne dostupná, uvádza iný zdroj, kde je publikovaná), ktorú tento
vypracoval v spolupráci so Spoločnosťou medicínskeho práva, zástupcami poisťovateľov a ďalších
právnických a lekárskych profesií. Orientačnú výšku nemajetkovej ujmy (bolestného) pre jednotlivé
diagnózy je potom možné tiež zistiť napr. na https://nahradyskod.cz/vypocet-vyse-bolestneho/. Pre
príklad uvádza napr. výšku náhrady nemajetkovej ujmy (bolestného) napr. pri traumatickej amputácii

jedného predlaktia, ktorá
SK-6C/10/2020
-18-

je stanovená v sume 79 713,- Kč (3 106,15 eura), či pri traumatickej amputácii celého

jazyka, ktorá je stanovená v sume 31 885,- Kč (1 242,45 eura). Náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú
požaduje žalobca v sume 5 000 eur ďaleko presahuje náhrady, ktoré priznávajú, resp. by mali
priznávať súdy v Českej republike podľa predmetnej metodiky. Je zrejmé, že žalobcom uplatňovaná
výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je absolútne neadekvátna, zo strany žalobcu ide skôr o
„zárobkový podnik“, čo však v žiadnom prípade nie je úlohou, resp. účelom náhrady nemajetkovej ujmy

podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná sa musí ostro ohradiť voči tvrdeniu žalobcu, že
značne zľahčuje až bagatelizuje rozsah, intenzitu a spoločenské dôsledky bezpečnostného incidentu.
Z opatrení, ktoré žalovaná prijala pred vznikom bezpečnostného incidentu, ako aj po ňom, je zrejmé,
že ochrana osobných údajov zákazníkov patrí medzi jej najvyššie priority, žalovaná ju zabezpečuje na
maximálnej úrovni, žalovaná, ako aj sprostredkovateľ - spoločnosť ELSIG k uvedenému incidentu

pristupovali s maximálnou vážnosťou a zodpovednosťou a prijali všetky opatrenia potrebné za účelom
zabezpečenia ochrany spracúvaných osobných údajov. Za laxný prístup žalovanej rozhodne nie je
možné označiť skutočnosť, že táto odmietla ako právne nedôvodnú a evidentne premrštenú požiadavku
žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur. Preto navrhuje, aby súd žalobu v plnom
rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

15. Žalovaná v písomnom podaní zo dňa 17.3.2020 vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu.
Odôvodnila ju tým, že k bezpečnostnému incidentu, ktorý mal za následok sprístupnenie osobných
údajov žalobcu nepovolaným osobám, resp. možnosť takéhoto sprístupnenia, došlo v bližšie
neustálenom čase v priebehu mesiaca január 2017. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na samotnú

žalobu žalobcu, kde tento na str. 9 uviedol, že k bezpečnostnému incidentu z pohľadu administratívnej
zodpovednosti došlo v priebehu mesiaca január a február 2017, za ktorý incident administratívne
zodpovedá obchodný zástupca žalovanej, avšak občianskoprávne voči žalobcovi zodpovedá žalovaná,
pretože osobné údaje boli obchodným zástupcom – spoločnosťou ELSIG s.r.o. spracúvané v jej
mene. Žalovaná poukázala v tejto súvislosti tiež na rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov

zo dňa 22.12.2019, číslo konania 01515/2017, ktorým tento uložil spoločnosti ELSIG s.r.o. ako
sprostredkovateľovi pokuto vo výške 5 000 eur za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 (zodpovednosť
za bezpečnosť osobných údajov) v tom čase platného zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných
údajov, ku ktorému došlo v priebehu mesiacov január a február 2017. Žalovaná tiež poukázala naNávrh na začatie konania o ochrane osobných údajov K. D. E. proti žalovanej zo dňa 28.8.2017, číslo
konania 01351/17, kde navrhovateľ na str. 3 uviedol, že minimálne v čase od 25.1.2017 (kedy boli
dokumenty, resp. vrece, v ktorom sa nachádzali videné v sklade na papierový odpad zamestnancom

spoločnosti ELSIG s.r.o. p. A. F.) do 9.2.2017, kedy ich našiel navrhovateľ K. D. E., mohli byť dokumenty
nepovolanými osobami zneužité. Poukázala tiež v tejto súvislosti na spisovú dokumentáciu Okresného
riaditeľstva PZ vo Svidníku, Odbor poriadkovej polície, ČPS: ORPZ-SK-OPP5-77/2017-P, z ktorého je
zrejmé, že dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu boli omylom umiestnené do priestoru určeného
na papierový odpad v priebehu mesiaca január 2017. Z uznesenia súdu zo dňa 18.2.2020, ktorým

tento vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe žalobcu vyplynulo, že žaloba bola doručená súdu dňa
5.2.2020, to jest po uplynutí trojročnej premlčacej doby tak, ako je uvedené vyššie. Žalovaná týmto
uplatnila námietku premlčania práva žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch

SK-6C/10/2020
-19-

uplatňovaného žalobou a žiadala súd, aby z uvedeného dôvodu toto právo žalobcovi nepriznal.

16. Žalobca v replike zo dňa 21.3.2020 uviedol, že úvahy žalovanej o miestnej nepríslušnosti Okresného
súdu Svidník považuje za nesprávne. Žalobca založil miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník

ako osobitnú miestnu príslušnosť (danú na výber) v zmysle § 19 písm. d) CSP. V
konkrétnej právnej veci má žalobca adresu trvalého pobytu v obvode Okresného súdu Svidník.
Žalovanávšaktvrdí,žepredmetnáprávnavecniejespotrebiteľskýmsporom,pretojepotrebnédôsledne
analyzovať § 290 CSP. Nemôžu byť žiadne pochybností o tom, že právny vzťah medzi žalobcom a
žalovanouvznikolnazákladeZmluvyopripojení,ktorúžalobcauzatváralsožalovanouakododávateľom

v pozícii spotrebiteľa, teda slabšej strany v kontraktačnom procese. Základný akt (Zmluva o pripojení),
ktorou bol založený vzťah medzi žalobcom a žalovanou je teda bezpochyby zmluvou spotrebiteľskou. V
predmetnom súdnom spore sa žalobca domáha svojho práva na ochranu osobnosti v dôsledku toho, že
žalovaná pri spracúvaní jeho osobných údajov prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o. nepostupovala
pri ich likvidácii v súlade so zákonom (§ 17, § 19 ZOOÚ), čím boli konkrétnym spôsobom porušené

ustanovenia zákona o ochrane osobných údajov a tým porušené právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného života pri spracúvaní osobných údajov žalobcu. Právne významnou je
skutočnosť, že žalovaná bola oprávnená spracovávať osobné údaje žalobcov práve na základe Zmluvy
o pripojení a jej dodatkov ako základného aktu, ktorých súčasťou bol súhlas žalobcu so spracúvaním
jehoosobnýchúdajov.Kporušeniuprávažalobcuprilikvidáciijehoosobnýchúdajovdošlonadokumente

vypracovanom v mene žalovanej jej obchodným zástupcom, pričom išlo o dokument skôr technického
charakteru. Vytvorenie tohto dokumentu, na ktorom sa nachádzajú najdôležitejšie identifikátory žalobcu
ako je meno, priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu,
telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, však bolo možné len v rámci spotrebiteľského
zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o pripojení. Právnym základom vzťahu medzi stranami sporu

je bezpochyby Zmluva o pripojení, súčasťou ktorej je súhlas žalobcu so spracúvaním jeho osobných
údajov a jej dodatky (ako zmluva spotrebiteľská) a práva uplatňované žalobou (na ochranu osobnosti
za zásah do jeho súkromia v dôsledku porušenia ochrany osobných údajov) sú realizované v rámci
spotrebiteľského vzťahu založeného práve Zmluvou o pripojení a jej
dodatkami. Ide teda o spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ktorý v širšom kontexte vyplýva zo

spotrebiteľskej zmluvy (povinnosť dodávateľa chrániť a bezpečne spracovávať, teda aj likvidovať
osobné údaje spotrebiteľov), ale zároveň je to spor, ktorý celkom jednoznačne súvisí so spotrebiteľskou
zmluvou (Zmluvou o pripojení), preto spĺňa všetky kritéria spotrebiteľského sporu v zmysle § 290
CSP. V súdenej veci žalobca uzatvoril so žalovanou zmluvu o pripojení a v rámci tohto hlavného
spotrebiteľského záväzkového vzťahu žalovanej vedľajším dojednaním súhlasil so spracovaním svojich

osobných údajov. Žalovaná teda osobné údaje žalobcu nadobudla a spracúvala legitímne (so súhlasom
žalobcu), ale nie samoúčelne, ale v súvislosti s poskytovanými telekomunikačnými službami. A práve
pri poskytovaní telekomunikačných služieb (v rámci spotrebiteľského vzťahu zmluvných strán) došlo k
neoprávnenému zásahu do súkromného života žalobcu pri spracúvaní jeho osobných údajov, za ktorý
zodpovedá žalovaná. Žalobca netvrdí, že touto žalobou uplatňovaný nárok (ochrana osobnosti) má svoj

právny základ a teda vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy, ale tvrdí, že s touto spotrebiteľskou zmluvou
(zmluvou o pripojení) nerozlučne súvisí. A keďže spotrebiteľským sporom je v zmysle ustanovenia
§ 290 CSP spor medzi dodávateľom
SK-6C/10/2020-20-

a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou,

je možné bez akýchkoľvek pochybností prijať právny záver o spotrebiteľskom charaktere sporu, v
dôsledku čoho právna argumentácia námietky miestnej príslušnosti zo strany žalovanej nemôže obstáť.
V nedávnej minulosti nebol jednotný názor na otázku miestnej príslušnosti, ale aj na otázku oslobodenia
od súdnych poplatkov, napríklad pri nárokoch spotrebiteľov na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
malosvojprávnyzákladvspotrebiteľskejzmluve.NajvyššísúdSRvosvojomuznesenízodňa24.6.2013

sp. zn. 4Obdo 45/2012 potvrdil názor žalobkyne, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia má
svoj základ v spotrebiteľskej zmluve a preto spotrebiteľke náleží benefit osobného oslobodenia od
súdnych poplatkov. Obdobne v zmenkovej veci (so základom v spotrebiteľskej
zmluve) to vyslovil Krajský súd v Trnave v uznesení z 11.6.2013 č. k. 10Ncb/16/2013-15. Aj spory
vyplývajúce zo zabezpečovacieho inštitútu a svojou povahou akcesorického vzťahu ručenia súvisiace
so spotrebiteľskou zmluvou je nevyhnutné považovať za spory spotrebiteľské. Ak žalovaná vo svojom

vyjadrení k žalobe pripúšťa, že konania o náhradu škody alebo o vydanie bezdôvodného
obohatenia majúce svoj základ v spotrebiteľskej zmluve sú spotrebiteľskými spormi, potom
neexistuje rozumný argument, ktorý by vylučoval spory o ochranu osobnosti vedené z dôvodu porušenia
ochrany osobných údajov spotrebiteľov v právnom vzťahu zo spotrebiteľskej zmluvy, z kategórie sporov
spotrebiteľských podľa ust. § 290 CSP. Záver žalovanej, že „v prípade práva na ochranu osobnosti ide

o špecifický nárok, ktorým disponuje každá fyzická osoba zo zákona, existencia tohto práva teda nijako
nesúvisí so spotrebiteľskými zmluvami (zmluvy o pripojení) uzatvorenými medzi žalovaným a žalobcami,
skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, právny základ ich
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ
ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení), ktorú žalobcovia a žalovaný uzatvorili“ je preto potrebné

považovať za vecne nesprávny, účelový a tendenčný, nemajúci svoj pevný základ v zákonnej úprave,
jej náležitom výklade, právnej teórii a rozhodovacej praxi súdov.

17. Žalovaná tvrdí, že neporušila v predmetnom prípade žiadnu zo svojich povinností vyplývajúcu jej
zo zákona o ochrane osobných údajov, od ktorého porušenia žalobca

odvodzuje jej občianskoprávnu zodpovednosť. Z hľadiska občianskoprávnej zodpovednosti je však
právne významné to, že v súvislosti so spracúvaním osobných údajov žalobcu žalovanou
(a vôbec pritom nezáleží, že k spracovávaniu osobných údajov žalobcu došlo prostredníctvom
spoločnosti ELSIG, s.r.o. ako sprostredkovateľa) došlo k bezpečnostnému incidentu, teda osobné
údaje žalobcu ako klienta žalovanej boli v jej mene a spoločnosťou, ktorú žalovaná vybrala a aj na

tento účel poverila, spracovávané v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov (ZOOÚ). Táto
skutočnosť bola deklarovaná právoplatným rozhodnutím Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky(ďalejÚrad)zodňa16.8.2017Číslo:XXXXX/XXXX-XX-17.NásledneÚradrozhodnutímzodňa
22.12.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-9 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej,
spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti v súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných

údajov v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu vo výške 5 000 eur. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2018. Pre vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej
úplne postačuje, že osobné údaje jej klientov spracovávané v jej mene sprostredkovateľom neboli
zlikvidované v zmysle ZOOÚ, čo Úrad v citovanom rozhodnutí zo 16.8.2017 konštatuje. Osobné údaje
žalobcu (a ďalších dotknutých osôb) poskytnuté žalovanej v súvislosti s ňou uzatvorenou Zmluvou o

pripojení (teda nie A. L., IČO: 37 772 058 ani Jánovi
SK-6C/10/2020
-21-

Čekovskému, ELSIG, IČO: 10 725 598 a napokon ani spoločnosti ELSIG, s.r.o., IČO: 47 709 014)

sa našli nechránené v odomknutom sklade na papierový odpad, pretože ich tam (podľa žalovanej)
„omylom, resp. nedopatrením“ umiestnil pracovník sprostredkovateľa, spoločnosti ELSIG, s.r.o. Žalobca
pri uzatvorení Zmluvy o pripojení súhlasil s tým, že žalovaná bude spracovávať jeho osobné údaje,
ale nemal (ani zákonnú) možnosť ovplyvniť spôsob spracovávania jeho osobných údajov žalovanou,
prípadne ani výber sprostredkovateľa, teda osoby, prostredníctvom ktorej bude žalovaná osobné

údaje spracúvať. Práve preto je občianskoprávna zodpovednosť za zásah do osobnostných práv
koncipovaná na princípoch objektívnej zodpovednosti a nevyžaduje sa pritom ani vyvolanie následkov,
ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené § 11 OZ. Z hľadiska
občianskoprávnej zodpovednosti je preto bez právneho významu, že v správnom konaní vedenomÚradom pod číslom 00144/2018 bolo konanie proti žalovanej zastavené. Rovnako je bez právneho
významu, aké bezpečnostné opatrenia po vzniku bezpečnostného incidentu v súvislosti s
porušením ochrany osobných údajov prijala žalovaná, prípadne jej sprostredkovateľ. Žalovaná tvrdí, že

v súvislosti s rozhodnutím Úradu zo dňa 23.8.2018 číslo 00144/2018 o zastavení správneho konania
voči nej, je súd týmto rozhodnutím v zmysle § 193 CSP viazaný. Žalobca však poukazuje na
skutočnosť, že súd je podľa § 193 CSP viazaný iba rozhodnutím príslušného orgánu, že bol spáchaný
iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ho spáchal. Rozhodnutie
Úradu z 23.8.2018 číslo 00144/2018 však takýmto rozhodnutím nie je. Všeobecné osobnostné

práva tvoria neoddeliteľnú súčasť integrity osobnosti v jej celkovej fyzickej a psychicko-morálnej jednote
a celistvosti. Tieto práva sú chránené Ústavou, medzinárodnými konvenciami, Občianskym zákonníkom,
prípadne inými zákonmi. Intenzívny verejný záujem na zabezpečení účinnej ochrany všeobecných
osobnostných práv sa prejavuje tiež v tom, že v niektorých mimoriadne závažných
prípadoch sa neoprávnený zásah do všeobecného osobnostného práva považuje zároveň za zásah
do verejného poriadku. Priamy pôvodca takého neoprávneného zásahu je preto (bez ohľadu na to,

či sa dotknutá fyzická osoba zároveň dovolá občianskoprávnej ochrany) postihovaný verejnoprávnymi
sankciami správneho (administratívneho) alebo trestného práva. V zvlášť závažných prípadoch zásahov
do osobnostných práv sa preto prostriedky súkromného a verejného práva (tvoriace funkčne
jeden celok) navzájom dopĺňajú (tzv. komplementarita právnej úpravy ochrany osobnosti). Je preto
nevyhnutné dôsledne rozlišovať medzi občianskoprávnou zodpovednosťou,

administratívnou zodpovednosťou a zodpovednosťou trestnoprávnou a to jednak z hľadiska podmienok
potrebných pre jej naplnenie a jednak z hľadiska zodpovedných subjektov, voči ktorým
konkrétny druh zodpovednosti smeruje. Žalobcovi sa však skôr javí, že žalovaná si dobre uvedomuje
svojuzodpovednosťzavzniknutýbezpečnostnýincidentsúvisiacisporušenímochranyosobnýchúdajov
veľkého množstva svojich klientov a pragmaticky (rozumej účelovo) zvolila vývojovú

obrannú argumentačnú stratégiu: - od ničoho („...žalovaná v tejto veci v plnom rozsahu odmieta svoju
občianskoprávnu zodpovednosť“) k niečomu („Ak by súd napriek vyššie uvedenému dospel k záveru,
že zo strany žalovanej došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov, žalovaná
v plnom rozsahu odmieta ich nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka uplatnený žalobou“) a následne - od väčšieho k menšiemu („Pokiaľ by aj súd

došiel k záveru, že žalobca má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, považuje
žalovaná sumu 5 000 eur za celkom zjavne neadekvátnu“). Ak žalovaná začína svoju argumentačnú
stratégiu konštatovaním o odmietnutí svojej občianskoprávnej zodpovednosti za z ásah do súkromia
žalobcu, potom jej ospravedlnenie
SK-6C/10/2020

-22-

iným dotknutým osobám prostredníctvom listu právneho zástupcu zo dňa 16.3.2017 by postrádalo
akúkoľvek logiku (nie je dôvod sa ospravedlňovať, ak necítim zodpovednosť). Nelogickým sa však v
tomto prípade zdá práve odmietanie zodpovednosti zo strany žalovanej, pretože skutkové okolnosti

prípadu ponúkajú aplikovať príslušné právne normy o existencii a danosti zodpovednosti
žalovanej. Žalovaná vo vyjadrení konštatuje, že žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval, v čom by
mala nemajetková ujma spočívať a akým spôsobom, z čoho by v súvislosti s predmetným
osobnýmiúdajmimalanastranežalobcuvzniknúť.Žalobcavtejtosúvislostizdôrazňuje,žetoutožalobou
si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do svojho súkromného života v súvislosti

s porušením práva na ochranu osobných údajov. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.2.2010
sp. zn. 3Cdo 137/2008 vyplýva, že: „Ak ide o zásah do súkromia a súkromného života, nie je procesnou
povinnosťou žalobcu preukazovať, že neoprávnený zásah žalovaného pôsobil difamačne a mal za
následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti“. Najvyšší súd sa v danom rozhodnutí
detailnezaoberalinštitútomprávanaochranuosobnosti,vrámciktoréhosúnedielnechránenéjednotlivé

čiastkovéprávazabezpečujúcuobčianskoprávnuochranukonkrétnychstránokosobnostifyzickejosoby.
Medzi tieto zaraďuje i) nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť,
súkromie, telesná integrita a pod.) a ii) prejavy osobnej povahy (podobizne, zvukové záznamy). Najvyšší
súd v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že zásah do súkromia je potrebné dôsledne odlišovať od
prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Z obsahu

uvedeného rozhodnutia vyplýva, že odpustenie procesnej povinnosti žalobcu preukazovať neoprávnený
zásah žalovaného sa týka výlučne súdnych sporov o ochrane súkromia. Záver tohto rozhodnutia preto
nemožno priamo a generálne aplikovať na spory o ochranu cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti.
Ústavný súd SR v Náleze I. ÚS 689/2014 neakceptoval výklad všeobecných súdov, že sťažovateľkaneuniesla dôkazné bremeno tým, že v konaní nepreukázala, žeby predmetnou reportážou došlo u
nej k takej kvalifikovanej ujme, za ktorú by jej prináležala nemajetková ujma v peniazoch. Tým podľa
Ústavného súdu na sťažovateľku uvalili excesívne dôkazné bremeno, čo je neprípustné. Ústavný súd

poukázal aj na princíp rovnosti zbraní či príležitostí, ako jeden z aspektov práva na spravodlivý proces.
V práve na spravodlivý súdny proces musí byť obsiahnutá tiež rovnosť bremien, ktoré sú na
strane účastníkov konania kladené a ktoré nesmú byť neprimerané. Ústavný súd v následných
bodoch nálezu konštatoval, že nemajetková ujma vznikla sťažovateľke už samotným zásahom do jej
osobnostných práv, „nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa

prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej
dôstojnosť v očiach iných (porov. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo
137/2008 či rozhodnutie ESĽP vo veci Danev v. Bulharsko z 2.9.2010)“. Žalobca necíti potrebu
vyjadrovať sa k zjavne tendenčnej, nenáležitej a pozornosť odvádzajúcej argumentácii
žalovanej o porovnávaní výšky nemajetkovej ujmy v súdenej veci s nemajetkovou ujmou
(bolestným) pri náhradách škody na zdraví v Českej republike. Nevie, prečo neporovnáva sťaženie

spoločenského uplatnenia (ale bolestné), čo by bolo skôr akceptovateľné a prečo nie v podmienkach
nášho právneho poriadku, ale právneho poriadku ČR. Výšky náhrad by boli rozhodne iné.

18. Žalovaná v duplike zo dňa 6.4.2020 uviedla, že zotrváva na svojom vyjadrení k námietke miestnej
príslušnosti, k oslobodeniu žalobcu od súdneho poplatku a k návrhu žalovanej na spojenie veci. K veci

samej uviedla, že súd nemôže ponechať bez povšimnutia rozhodnutie k tomu zo zákona povolaného
štátneho orgánu, ktorým tento konštatuje, že
SK-6C/10/2020
-23-

porušenia povinnosti, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
voči žalovanej, sa žalovaná vôbec nedopustila. Podľa § 194 CSP otázku, o ktorej má právomoc
rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193 CSP, môže súd sám posúdiť, nemôže
však o nej rozhodnúť. Podľa ods. 2 § 194, ak bolo o otázke podľa ods. 1 toho istého ustanovenia
rozhodnuté, súd na takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

K údajnému nerozlišovaniu medzi administratívnou a
občianskoprávnou zodpovednosťou subjektov v procese spracúvania osobných údajov fyzických
osôb zo strany žalovanej uvádza, že je to práve žalobca, ktorý v konaní o jeho žalobe od
administratívnoprávnej zodpovednosti sprostredkovateľa žalovanej (spoločnosti ELSIG) odvodzuje
občianskoprávnu zodpovednosť žalovanej, čím predovšetkým sám nerozlišuje medzi občianskoprávnou

zodpovednosťou a administratívnou zodpovednosťou. Žalobca v prvom rade celkom zjavne nerozlišuje
medzi porušením právnej povinnosti a následkom porušenia právnej povinnosti,
ktorým je zodpovednosť subjektu, ktorý svoju povinnosť porušil, pričom takáto zodpovednosť môže
byť občianskoprávna, administratívnoprávna, či trestnoprávna. Základným predpokladom akejkoľvek
zodpovednosti subjektu je totiž porušenie právnej povinnosti, ktorej je takýto subjekt nositeľom. Bez

porušenia právnej povinnosti zo strany povinného subjektu nemôže nastať vo vzťahu k nemu vyvodenie
právnej zodpovedností (občianskoprávnej, administratívnoprávnej, či trestnoprávnej) a to bez ohľadu
na to, či je táto zodpovednosť objektívna (zodpovednosť za výsledok bez ohľadu na zavinenie)
alebo subjektívna (zodpovednosť za zavinené porušenie povinnosti), nakoľko právna zodpovednosť je
zásadne následkom (sankciou) za porušenie povinnosti. Úrad právoplatne skonštatoval, že žalovaná v

súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným bezpečnostným
incidentom (vrátane žalobcu) neporušila žiadne zo svojich povinností podľa zákona o ochrane
osobných údajov, od ktorých porušenia žalobca odvodzuje zodpovednosť žalovanej za zásah do jeho
osobnostných práv a svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Tam kde niet porušenia práva zo strany
nositeľa povinnosti, sú akékoľvek ďalšie úvahy o jeho zodpovednosti bezpredmetné. Z uvedeného

dôvodu nemá zmysel reagovať ani na ďalšie úvahy žalobcu o rozdieloch medzi jednotlivými
druhmi zodpovednosti, ako ich prezentuje v tejto časti svojho podania. Záver žalobcu, že ak úrad
v administratívnom konaní konštatoval porušenie
§ 17 ods. 1 a § 19 zákona o ochrane osobných údajov zo strany sprostredkovateľa, založil tým
občianskoprávnu zodpovednosť žalovanej, pretože táto je koncipovaná na objektívnom princípe, musí

žalovaná v plnom rozsahu odmietnuť a to predovšetkým z dôvodu, že takýto
záver nemá oporu v platnom práve. Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukazuje na príslušné
rozhodnutia Úradu v konaní o ochrane osobných údajov vedenom voči nej, ktorý opakovane
konštatoval, že v priebehu konania nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostnéhoincidentu, ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa žalovanej (spoločnosti ELSIG) pri likvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie
zákona. Inými slovami žalovaná žiadne zo svojich povinností, ktoré jej vyplývajú zo zákona o ochrane

osobných údajov, neporušila. Žalovaná napriek tomu, že nenesie v tomto prípade administratívnoprávnu
a ani občianskoprávnu zodpovednosť za žalobcom tvrdený neoprávnený zásah do jeho osobnostných
práv spôsobený bezpečnostným incidentom, ktorý vznikol u sprostredkovateľa (spoločnosť ELSIG), k
tomuto incidentu došlo v jej značkovej predajni (aj keď prevádzkovanej iným subjektom), v súvislosti s
ňou poskytovanými službami a týkal sa jej zákazníkov (či už bývalých alebo existujúcich) a preto

aj keď za uvedený incident právne nezodpovedá, považovala za vhodné, žiadúce a slušné sa im za
vzniknutú situáciu ospravedlniť a ubezpečiť ich, že sa už v budúcnosti
SK-6C/10/2020
-24-

nebude opakovať. Ako je aj z listu právneho zástupcu žalovanej zrejmé, uvedené ospravedlnenie v

žiadnom prípade nie je možné považovať za priznanie existencie právnej zodpovednosti žalovanej za
predmetný bezpečnostný incident. Argumentácia žalobcu, ktorý s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.2.2010, spis. zn. 3Cdo 137/2008, uvádza, že v
prípade ak ide o zásah do súkromia a súkromného života, nie je procesnou povinnosťou žalobcu
preukazovať, že neoprávnený zásah žalovaného pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho

vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti, predstavuje nepochopenie argumentácie žalobcu uvedenej vo
vyjadrení žalovanej k žalobe žalobcu zo dňa 13.6.2019. Žalovaná totiž nikdy netvrdila ani netvrdí,
že v prípade neoprávneného zásahu do práva na súkromie (ochrana osobných údajov tvorí zložku
práva na súkromie), je difamačný následok jediným právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy
spôsobenej fyzickej osobe na jej chránených právach. V prípade zásahu do práva na súkromie totiž

difamačné dôsledky môžu, ale v okolnostiach prípadu ani len nemusia nastať. Žalovaná len tvrdila a
naďalej tvrdí, že aj v prípade, ak nenastanú v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na súkromie
difamačné následky, je podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, aby ujma, ktorá vznikla, bola s ohľadom na všetky okolnosti prípadu porovnateľná svojou
závažnosťou (intenzita a objektívnosť vnímania) prípadom, kedy došlo v značnej miere k zníženiu

dôstojnostifyzickejosobyalebojejvážnostivspoločnosti.Žalovanávtejtosúvislostipoukázalananovšie
rozhodnutie a to konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2011, sp. zn.
4Cdo 232/2010. Náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka má zásadne
subsidiárny charakter, prichádza do úvahy len v prípadoch, kedy iné primerané zadosťučinenie nie je
postačujúce, najmä preto, že neoprávneným zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby došlo k

závažnej ujme. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je však vždy - v závislosti
na individuálnych okolnostiach prípadu - existencia závažnej ujmy. Žalobca ďalej okrem iného uvádza,
že z obsahu ním uvádzaného rozhodnutia vyplýva (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 18.2.2010, spis. zn. 3Cdo 137/2008), že žalobcovi sa odpúšťa v prípade súdnych sporov o ochrane
súkromia procesná povinnosť preukazovať neoprávnený zásah do práva na súkromie. Po oboznámení

sa s obsahom predmetného rozhodnutia žalovaná uvádza, že uvedené rozhodnutie
neobsahuje
záver, že v prípade súdnych sporov o ochrane súkromia nemá žalobca povinnosť preukazovať
neoprávnený zásah do práva na súkromie, vznik nemajetkovej ujmy a jej závažnosť a ani nič také, z
čoho by bolo možné takýto záver odvodiť. Predmetné rozhodnutie, na ktoré poukazuje

žalobca, len konštatuje (pozri str. 13 rozhodnutia), že so zreteľom na to, do akej chránenej sféry
(do ktorých čiastkových osobnostných práv práv) bolo zasiahnuté, nebolo procesnou povinnosťou
navrhovateľky (v tomto konkrétnom prípade) preukazovať, že neoprávnený zásah odporkyne pôsobil
difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti. K uvedenému
žalovaná len uvádza, že takýto záver je logický, pretože, ako už uviedla vyššie, nie každý zásah do práva

na súkromie musí mať nevyhnutne difamačné dôsledky. V prípadoch, kedy zásah do práva na súkromie
nemá objektívne difamačné dôsledky (zníženie vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti), by bola procesná
požiadavka na ich preukázanie zo strany žalobcu, ako podmienka pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy, nepochybne zásahom do jeho práva na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj rovnosť
zbraní tak, ako uvádza aj rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré poukazuje žalobca vo svojom vyjadrení.

Vyššie uvedené však znamená len toľko, že žalobca v súvislosti so zreteľom na to, do akej chránenej
sféry(doktorýchčiastkovýchosobnostnýchprávpráv)bolozasiahnuté(čiobjektívnenastáva difamačný
následok zásahu), v prípadoch, kedy difamačný
SK-6C/10/2020-25-

následok nenastal, nemusí tento preukazovať, čo napokon ani objektívne nie je možné. Bez ohľadu na

vyššie uvedené však zákonnou podmienkou pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch
je vždy existencia závažnej ujmy. Ako už bolo uvedené vyššie, táto závažná ujma nemusí nevyhnutne
spočívať v znížení vážnosti a dôstojnosti žalobcu v spoločnosti. Bez ohľadu na túto skutočnosť je však
žalobca vždy povinný existenciu závažnej ujmy, bez ohľadu na to, v čom táto závažná ujma spočíva,
v konaní riadne preukázať. Na uvedenom sa jednoznačne zhoduje jednak dostupná judikatúra, ako aj

odborné komentáre autorov zaoberajúcich sa uvedenou problematikou. Žalobca vo zvyšnej časti svojho
vyjadrenia v zásade opakuje svoju argumentáciu uvedenú v žalobe, ku ktorej sa už žalovaná
vyjadrila svojim podaním zo dňa 13.6.2019, na ktorých vyjadreniach žalovaná v plnom rozsahu zotrváva.

19. Žalobca v písomnom vyjadrení k vznesenej námietke premlčania žalovanou uviedol, že námietka
je nedôvodná, pretože nálezca písomnosti, na ktorej sa nachádzali neoprávnene sprístupnené osobné

údaje žalobcu (K. D. E.) našiel písomnosť v archívnej krabici v neuzamknutom sklade na papierový
odpad dňa 9.2.2017. Táto skutočnosť vyplýva zo záznamu zo dňa 10.2.2017, ktorý bol vyhotovený v
Advokátskej kancelárii JUDr. Ambróza Motyku a žalobca to jednoznačne tvrdí aj vo svojej žalobe. Dátum
25.1.2017 bol prevzatý len zo záznamu o podaní vysvetlenia svedkom A. F. (vedúcim predajne Orange
v Stropkove) na OO PZ Stropkov dňa 20.2.2017, z ktorého výpovede vyplýva: „dnešného dňa, t. j.

20.2.2017 v čase o 11.00 hod. zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou bol ukradnutý
jeden igelitový mech o objeme 60 litrov, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento
bol určený na skartovanie. Tieto tlačivá si v sklade naposledy všimol ešte dňa 25.1.2017, kedy boli
tlačivá s mechom uložené na podlahe“. Či je táto informácia pravdivá, nevedno, avšak dátum 25.1.2017
nemá vo vzťahu k premlčaniu jeho nároku absolútne žiaden právny význam, pričom žalovaná tento

dátum len účelovo a manipulatívne súdu podsúva ako začiatok plynutia premlčacej doby - Začiatok
všeobecnej trojročnej premlčacej doby však v zmysle ust. § 101 OZ plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz (a to je rozhodne deň 9.2.2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené
nálezcom), nie odo dňa, kedy si tlačivá v sklade naposledy „všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove.
V rozhodnutí Úradu na ochranu osobných údajov zo dňa 22.12.2017 č. 01515/2017-Os-9 sa uvádza, že

spoločnosti ELSIG s.r.o. ukladá pokutu vo výške 5 000 eur za porušenie povinnosti podľa § 19 ods.1 Zák.
č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil v priebehu mesiacov
január a február 2017 porušením bezpečnosti spracúvania osobných údajov a to uložením predmetných
dokumentov nachádzajúcich sa v archívnej krabici do neuzamknutého skladu na papierový odpad,
čím osobné údaje dotknutých osôb vystavil možnosti neoprávneného sprístupnenia neobmedzenému

okruhu subjektov a z ktorého bola uvedená archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená
K. D. E.. Tým je vymedzený skutok bezpečnostného incidentu, ktorý je skutkom trvácim, pričom nie je
možné bezpečne určiť začiatok incidentu (podľa A. F. 25.1.2017), ale bezpečne je možné určiť koniec
incidentu (9.2.2017 - nájdenie dokumentov). Z uvedeného dôvodu je preto celkom zrejmé, že premlčacia
doba začala plynúť dňa 9.2.2017 a uplynula dňa 10.2.2020.

20. Súd v spore rozhodol rozsudkom č. k. 6C/10/2020-191 zo dňa 8.12.2022 tak, že vo výroku I.
rozsudku zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy nemajetkovej ujmy vo výške 3 300 eur, vo výroku II. vo
zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III. žalobcovi priznal proti
SK-6C/10/2020

-26-

žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením.

21. Proti uvedenému rozsudku žalovaná podala odvolanie. Krajský súd v Prešove uznesením č. k.
17Co/32/2023-304 zo dňa 18.5.2023 zrušil rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách
konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie so záverom, že
bude úlohou prvoinštančného súdu zaoberať sa uplatneným nárokom žalobcu v súlade s vyššie
uvedenýmidôvodmiopätovne.Prvoinštančnýsúdvprvomradepreskúmaopätovnepodmienkykonania,

následne preskúma, a v prípade potreby vykoná aj dokazovanie na určenie počiatku plynutia trojročnej
premlčacej doby, a až následne bude sa zaoberať vecou samou s tým, že prihliadne na predchádzajúce
ospravedlnenie žalovanej žalobcovi, a až následne posúdi, či toto ospravedlnenie nie je postačujúce.V prípade, pokiaľ zistí, že ospravedlnenie žalovanej na odstránenie utrpenia žalobcu je nedostatočné,
prizná žalobcovi nemajetkovú ujmu, ktorú náležitým spôsobom skutkovo aj právne zdôvodní.

22. Žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť mu sumu 5 000 eur ako
náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho
súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov. Písomným podaním
zo dňa 25.7.2023 žalobca zobral žalobu čiastočne späť, nakoľko je zrejmé, že v skutkovo a právne
identických právnych veciach osôb dotknutých tým istým bezpečnostným incidentom už rôzne senáty

odvolacieho súdu judikovali primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy tak, že väčšina odvolacích senátov
ustálila ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 110 eur. Tri senáty odvolacieho súdu ustálili
ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 500 eur. Poukazujúc na uvedené, bez ohľadu na názor
žalobcu a s prihliadnutím na predchádzajúcu rozhodovaciu prax senátu 17Co v skutkovo a právne
identických právnych veciach v otázke primeranosti náhrady sa žalobca rozhodol, že poukazujúc na
ustanovenie § 145 ods. 2 CSP berie svoju žalobu čiastočne späť v časti prevyšujúcej sumu 110 eur a

žiada, aby súd v tejto časti v rozhodnutí vo veci samej konanie zastavil.

23. Podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak je žaloba
vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v
rozhodnutí vo veci samej.

24. Podľa § 146 ods. 1 CSP súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych
dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

25. Žalobca vzal späť žalobu sčasti prevyšujúcej sumu 110 eur podaním zo dňa 25.07.2023. Žalovaná
na pojednávaní súhlasila so späťvzatím žaloby v tejto časti. Preto súd konanie v tejto časti vo výroku
I. rozsudku zastavil.

26. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to Žiadosťou o vydanie novej

SIM karty a potvrdením o jej prevzatí zo dňa 9.7.2012, záznamom o podaní oznámenia na OO PZ E.
A. F. z 20.2.2017, záznamom o podaní vysvetlenia na OO PZ Stropkov D. E. z 29.3.2017, odovzdaním
veci z OO PZ Stropkov na ÚOOÚ
SK-6C/10/2020
-27-

SR z 30.3.2017, listom JUDr. Ambróza Motyku spoločnosti Orange Slovensko, a.s. z 28.2.2017, listom
Advokátskej kancelárie Branislava Máčaja, s.r.o. zo 16.3.2017, fotodokumentáciou bezpečnostného
incidentu,rozhodnutímÚOOÚSRzodňa16.8.2017číslo:00777/2017-0s-17,rozhodnutímÚOOÚSRzo
dňa 8.9.2017 číslo: 00780/2017-0s-11, rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-

XX-9, rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7, rozhodnutím
ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-21, rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa
22.11.2018 č. k. 00465/2018-Op-4 (dôkazy predložené žalobcom v elektronickej podobe a evidované
na tunajšom súde v registri OpP pod číslom 1OpP/3/2019), vyjadrením žalovanej k otázkam žalobcov
zo dňa 14.1.2020 (z konania OS Svidník sp. zn. 6C/39/2018), záznamom zo dňa 10.2.2017, ktorý bol

vyhotovený v Advokátskej kancelárii JUDr. Ambróza Motyku, rozsudkom Mestského súdu v Prahe zo
dňa 29.8.2019 č. k. 22Co/147/2019-155, uznesením Ústavného súdu ČR zo dňa 9.1.2020 sp. zn. II.
ÚS 4015/19, nálezom Ústavného súdu ČR zo dňa 22.3.2011 sp. zn. Pl. ÚS 24/10 (dôkazy predložené
žalobcom v elektronickej podobe a evidované na tunajšom súde v registri OpP pod číslom 1OpP/3/2019)
a výsluchom žalobcu.

27. Dňa 9.2.2017 K. D. E. našiel v Stropkove za budovou na F. G. H. XX, v ktorej sídli značková predajňa
Orange Slovensko, a. s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu
medzi papierovým odpadom, čo je zrejmé aj
z fotodokumentácie, archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo (483) originálnych písomností

s osobnými údajmi účastníkov (zákazníkov) spoločnosti Orange Slovensko, a. s., vrátane originálov
písomností s osobnými údajmi zákazníkov. V nájdenej archívnej krabici sa nachádzali písomnosti s
názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť
o znovupripojenie SIM karty. Išlo o originálne dokumenty s vlastnoručným podpisom zákazníkovaj pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti Orange Slovensko, a. s., na ktorých sa
nachádzali dôležité identifikátory dotknutých osôb ako je meno, priezvisko (akademický titul), adresa
bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis.

Na viacerých písomnostiach bola priesvitnou lepiacou páskou prelepená plastová SIM karta. Predmetná
archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná D. E. (nálezca
a zároveň jedna z dotknutých osôb) advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený
právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v
súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko, a. s.. Právny zástupca

listom zo dňa 28.2.2017 vyzval v mene viacerých dotknutých osôb (mimo žalobcu) spoločnosť M. E., a.
s. v súvislosti s tvrdeným protiprávnym zásahom do práv dotknutých osôb na mimosúdne rokovanie,
pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu a náhradu nákladov právneho
zastupovania. Na základe predmetného listu sa spoločnosť M. E., a. s. prostredníctvom právneho
zástupcu Mgr. Branislava Máčaja, advokáta, listom zo dňa 16.3.2017 ospravedlnila dotknutým osobám
za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia

neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s odôvodnením, že „prípadný“ zásah do
osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný
život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Policajt Obvodného oddelenia PZ v Stropkove prijal dňa 20.2.2017 oznámenie A. F., ktorý bol v tom
čase vedúcim značkovej predajne spoločnosti Orange Slovensko, a. s. sídliacej na G. F. H. XX, I. E., v

objekte bývalého hotela Tokajík a zároveň
SK-6C/10/2020
-28-

zamestnancom obchodného zástupcu žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. vo veci krádeže písomností

určených na skartovanie zo skladu za predajňou M. E., a. s. na Ul. Hlavnej v Stropkove. A. F. na
Obvodnom oddelení Policajného zboru v Stropkove
v konaní ČPS: ORPZ - SK- OPP5 - XX /XXXX- J. I. podanom oznámení uviedol, že „dňa 20.2.2017
zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou, bol ukradnutý jeden igelitový mech o
objeme 60 l, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie“.

Z fotodokumentácie je zrejmé, že sklad na papierový odpad, v ktorom boli originálne písomnosti
s osobnými údajmi klientov spoločnosti Orange Slovensko, a. s. nájdené, bol síce uzamykateľný,
ale v čase nájdenia písomností D. E. nebol uzamknutý, pretože tento sklad využívalo viacero
podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom polyfunkčnom objekte (bývalý hotel Tokajík v
Stropkove). Túto skutočnosť mal súd preukázanú aj z oznámenia A. F. v priestupkovom spise OO PZ

Stropkov, ktorý potvrdil, že sklad využívajú aj iní predajcovia z daného objektu a dosť často sa stáva,
že sklad zostane po určitý čas neuzamknutý.

28. Z Rozhodnutia ÚOOÚ SR zo dňa 16.8.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-17 vyplýva, že spoločnosť
ELSIG s.r.o. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým, že pri

likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a. s. v rozsahu
meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné
číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta
a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou
starostlivosťou,pričomtietoboliuloženévarchívnejkrabici soznačenímARCHIVEBOX,TYP1/75,

na bočnej strane ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a. s. CHYBNÉ
SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica") a umiestnené v
sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko,
a. s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove“. Úrad neuložil citovaným rozhodnutím spoločnosti ELSIG s.r.o.
opatrenie na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku, keď konštatoval, že sprostredkovateľ

v priebehu konania preukázal plnenie povinnosti vyplývajúce mu z ustanovení zákona
a následne po bezpečnostnom incidente nanovo prijal bezpečnostné opatrenia a tým uloženie opatrení
na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku už nebolo v danom prípade dôvodné a účelné.
Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-9 uložil sprostredkovateľovi
- obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti v súvislosti s

bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu vo výške
5 000 eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu spoločnosti ELSIG, s.r.o. potvrdené rozhodnutím
predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7. Administratívne konanie (konanie
o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti Orange Slovensko, a. s. proti advokátoviJUDr. Ambrózovi Motykovi bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-11
zastavené. Rovnako bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a to rozhodnutím ÚOOÚ
SR zo dňa 23.8.2018 pod číslom: XXXXX/XXXX-XX-21, v ktorom bol navrhovateľom D. E..

29. Súd z fotokópie písomnosti predloženej žalobcom nachádzajúcej sa v spise na č. 15 zistil,
že v nájdenej archívnej krabici ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane ktorej bolo rukou napísané
„ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 -
3.11.2012“ sa nachádzala aj písomnosť žalobcu

SK-6C/10/2020
-29-

s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“ zo dňa 9.7.2012. Na tomto
originálnom dokumente s vlastnoručným podpisom žalobcu a pečiatkou a podpisom obchodného
zástupcu spoločnosti Orange Slovensko, a. s. sa nachádzali dôležité identifikátory žalobcu ako

je meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo
SIM karty a vlastnoručný podpis. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola D. E.
ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, u ktorého sa aj v súčasnosti
nachádza. V archívnej krabici sa podľa odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky ÚOOÚ SR z 9.3.2018
číslo: XXXXX/XXXX-XX-7 nachádzalo celkovo 483 listín (strana 4 rozhodnutia).

30. Z vyjadrenia žalovanej k otázkam žalobcom zo dňa 14.1.2020 (z konania OS Svidník sp. zn.
6C/39/2018) súd zistil, že lehota uloženia písomných dokumentov, na ktorých sa nachádzali osobné
údaje žalobcov, je podľa Registratúrneho plánu žalovanej 10 rokov odo dňa zániku platnosti zmluvy
o pripojení. Predmetné písomné dokumenty sa nearchivujú na predajnom mieste, kde boli vytvorené.

Predmetné dokumenty sa prikladajú k zmluve o pripojení, resp. zmluve o poskytovaní verejných služieb.
Po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu
dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do
centrálneho archívu
žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb,

ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou. Každý zákaznícky dokument,
ktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj
jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo
bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci.

31. Žalobca pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe. Bol kontaktovaný a prišiel
mu aj list z iniciatívy na ochranu osobných údajov, že sa našiel dokument, kde bolo uvedené jeho rodné
číslo, číslo OP, všetko, čo sa dá zneužiť, tam bolo uvedené. Bol tam jeho podpis, bolo mu povedané,
že tento jeho dokument sa našiel za hotelom Tokajík, vzadu. Videl aj fotky, čiže vie presne, kde to bolo.
Videl aj, že to ani nebolo zamknuté, ale ani nejde o to, že to nebolo zamknuté, toto malo byť skartované.

Uzatváral zmluvu s Orange a toho dokumentu sa mali zbaviť. Asi 2 týždne to tam bolo vyhodené a jemu
to vadí, lebo za ten čas to mohol niekto sfotiť a v dnešnej dobe to funguje tak, že všetko sa pomaly
uzatvára cez internet a elektronicky. Najviac mu vadí, že tam bolo jeho rodné číslo, nakoľko pri každom
dokumente sa uvádza rodné číslo a bol tam aj vzor jeho podpisu, aj podpis sa dá napodobniť. Má obavy,
že čo sa stane za určitý čas, či mu nepribehne nejaký exekútor, lebo ktovie, čo sa mohlo uzatvoriť v jeho

neprítomnosti a hlavne mu z toho vznikla ujma. Sú to citlivé údaje a ten dokument tam nemal čo robiť.
Pociťuje to ako zásah do svojho súkromia.

32. Predtým, než začal súd vo veci konať, skúmal svoju miestnu príslušnosť a to z dôvodu, že žalovaná
vo vyjadrení k žalobe zo dňa 28.2.2020, teda pri svojom prvom procesnom úkone, uplatnila námietku

miestnej nepríslušnosti Okresného súdu vo Svidníku. Žalobca založil miestnu príslušnosť Okresného
súdu Svidník ako osobitnú miestnu príslušnosť podľa § 19 písm. d) CSP tvrdiac, že právny vzťah medzi
žalobcom a žalovanou vznikol na základe Zmluvy o pripojení ako základného aktu, ktorá je zmluvou
spotrebiteľskou a oprávnenie žalovanej spracúvať osobné údaje žalobcov má svoj základ práve v
Zmluve o

SK-6C/10/2020
-30-pripojení, ktorú žalobca v postavení spotrebiteľa so žalovanou uzatvoril. V spore teda podľa žalobcu
ide o spotrebiteľský spor, pretože tento spor súvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvou o pripojení).
Žalovaná v námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník tvrdí, že v konkrétnej veci ide

o žalobu na ochranu osobnosti, preto miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii je Okresný
súd Bratislava II.

33. Podľa § 13 CSP, na konanie v prvej inštancii je miestne príslušný všeobecný súd žalovaného, ak
nie je ustanovené inak.

34. Podľa § 19 písm. d) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj
súd, v obvode ktorého má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský
spor alebo o konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania.

35. Podľa § 36 ods. 1 CSP, konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný.

36. Podľa § 41 CSP, súd skúma miestnu príslušnosť iba na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr
pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí; výlučnú miestnu príslušnosť skúma aj bez námietky na
začiatku konania.

37. Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená včas,
súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

38. Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo

spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

39. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

40. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

41. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej

činnosti.

42. Súd pri skúmaní svojej príslušnosti vychádzal z podstaty sporu, ktorý je síce sporom o ochranu
osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia žalobcu, avšak zásah do súkromia bezprostredne súvisí
s porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia Zmluvy o pripojení.

43. Právny základ pre spracúvanie osobných údajov je vo všeobecnosti stanovený v § 9 ZOOÚ.

SK-6C/10/2020
-31-

44. Podľa § 9 ods. 1 ZOOÚ, prevádzkovateľ môže spracúvať osobné údaje len na základe priamo
vykonateľného právne záväzného aktu Európskej únie, medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, ustanovení tohto zákona alebo osobitného zákona, alebo
na základe súhlasu dotknutej osoby.

45. Právnym základom pre spracúvanie osobných údajov žalobcov žalovanou ako telekomunikačným
operátorom je zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZEK“), teda osobitný zákon, na ktorý odkazuje § 9 ods. 1 ZOOÚ.

46. Podľa § 56 ods. 3 ZEK, podnik, ktorý poskytuje verejné služby, môže na účely uzavretia a plnenia
zmluvy o poskytovaní verejných služieb, jej zmeny, ukončenia alebo prenesenia čísla, fakturácie,
prijímania a evidencie platieb, pohľadávok a postupovania pohľadávok a vypracovania zoznamuúčastníkov získavať a spracúvať údaje účastníkov, ktorými sú telefónne číslo, výška neuhradených
záväzkov a
a) meno, priezvisko, titul, adresa trvalého pobytu, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu alebo iného

dokladu totožnosti fyzickej osoby, štátnu príslušnosť,
b) obchodné meno, miesto podnikania a identifikačné číslo fyzickej osoby – podnikateľa alebo
c) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo právnickej osoby.

47. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností

súvisiacich s plnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu.
Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu
a žalovaná takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy
o pripojení odvodiť priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov
nepotrebuje ani súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných
údajov bez akýchkoľvek pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere

nemôže byť žiaden spor.

48.Odvolacísúdvzrušujúcomrozhodnutívytýkalprvoinštančnémusúdu,žejehonázorojednoznačnom
priamom následku uplatneného nároku, ktorý vyplýva zo Zmluvy o pripojení a teda, že ide o
spotrebiteľský spor, nie je preukázaný.

49. Žalobca uviedol, že má vedomosť o tom, že žalovaná namietala nedostatok miestnej príslušnosti
bývalého Okresného súdu vo Svidníku vo všetkých prípadoch (166 žalobcov), ktoré majú identicky
skutkový a právny základ, pretože vychádzajú z rovnakého bezpečnostného incidentu zo dňa 9.2.2017.
Vo veciach uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy už bolo prvoinštančným súdom rozhodnuté o
všetkých žalobách a prvoinštančný súd sa v žiadnej zo súdených vecí s touto námietkou nedostatku

miestnej príslušnosti nestotožnil. Ku dňu 25.7.2023 však bolo v skutkovo a právne identických veciach
rozhodnuté už aj odvolacím súdom a to tak, že vo veciach 93 žalobcov bol potvrdený základ ich nároku
a vo všetkých týchto veciach konštatoval odvolací súd nedôvodnosť námietky nedostatku miestnej
príslušnosti, pričom v týchto skutkovo a právne identických veciach už rozhodovali takmer všetky
občianskoprávne senáty odvolacieho súdu (Krajského súdu v Prešove). Dokonca aj senát 17Co sa už

v minulosti zaoberal rovnakou námietkou žalovanej o nedostatku miestnej
SK-6C/10/2020
-32-

príslušnosti žalovanej a vo veciach 17Co/52/2022, 17Co/34/2022, 17Co/53/2022, 17Co/41/2022,

17Co/20/2023, 17Co/19/2023 a 17Co/21/2023 tejto námietke neprisúdil relevanciu a vo veci meritórne
rozhodol. V skutkovo a právne identických veciach opakovane rozhodoval aj odvolací senát 9Co
(rovnaké zloženie senátu, avšak iný predseda) a vo veciach 9Co/45/2022 a 9Co/44/2022 bolo o
prvoinštančných rozsudkoch meritórne rozhodnuté a vo veci 9Co/1/2023 bol prvoinštančný rozsudok
bývalého OS Svidník č. k. 4C/23/2019-158 uznesením zo dňa 27.4.2023 č. k. 9Co/1/2023-243 zrušený

vo výroku I. a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania III. a v rozsahu zrušenia bol tento
rozsudok vrátený súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V posledne citovanom
zrušujúcom uznesení však senát rovnakého zloženia konštatoval v bode 13 odôvodnenia danosť
miestnej príslušnosti Okresného súdu Svidník na základe § 19 písm. b) CSP a „tvrdenie žalovaného o
miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník tak bolo bez relevancie“. Zrušujúce dôvody sa v tomto

prípade týkali len opodstatnenosti, či neopodstatnenosti prisúdenej výšky náhrady nemajetkovej ujmy.
Za tejto situácie by konštatovanie miestnej nepríslušnosti bývalého Okresného súdu Svidník znamenalo
porušenie princípu právnej istoty v materiálnom právnom štáte a popretie zásady predvídateľnosti a
jednotnosti súdneho rozhodovania (zásada, že v skutkovo podobných veciach, za rovnakých okolností
sa má rozhodovať rovnako). Zároveň by išlo o prekvapivé rozhodnutie ako neželaný prvok aplikačnej a

rozhodovacej súdnej praxe, ktoré by nezodpovedalo doktríne legitímneho očakávania.
50.Námietkanedostatkumiestnejpríslušnosti(bývalého)OkresnéhosúduSvidníkužbolaposudzovaná
viacerými senátmi prvoinštančného aj odvolacieho súdu a v žiadnom rozhodnutí miestna príslušnosť
procesného súdu vo Svidníku nebola spochybnená, aj keď dôvody pre založenie miestnej príslušnosti
neboli jednotné. Podľa súdu je mimoriadne výstižné vecné a právne vyčerpávajúco podané odôvodnenie

opodstatnenosti miestnej príslušnosti (bývalého) Okresného súdu Svidník v jednom z posledných
rozsudkov OS Svidník v skutkovo a právne identickej veci, konkrétne v rozsudku zo dňa 9.3.2023 sp. zn.
4C/9/2020, v ktorom sudca už po preštudovaní názoru viacerých odvolacích senátov k tejto námietke
uviedol: „Vzhľadom na všetko uvedené súd tvrdenia žalovanej, že nejedná sa o spotrebiteľský spor, žetunajší súd z toho dôvodu nie je miestne príslušný a že žalobkyňu nemožno považovať za spotrebiteľa,
preto sa na ňu nevzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov, považoval za nedôvodné. Podľa názoru
súdu predmetná vec má charakter spotrebiteľského sporu, jedná sa o spor súvisiaci so spotrebiteľskou

zmluvou, keď osobné údaje žalobkyňa poskytla a žalovaná spracúvala na účely uzavretia a plnenia
práve spotrebiteľskej zmluvy, stranami sporu sú tu práve strany spotrebiteľskej zmluvy a nie sú preto
podľa názoru súdu použiteľné a porovnateľné tu príklady, ktoré uviedol zástupca žalovanej ohľadom
verbálnej urážky zákazníka v predajni, či plnení z poistných spotrebiteľských zmlúv pri PZP. Celkovo vo
vzťahu k tvrdeniam žalovanej v tomto spore treba uviesť, že žalovaná jednotlivé teoretické spracovania

čiastkových problémov zhrnula síce správne (napríklad, že v spore na ochranu osobnosti v zásade
vždy treba zisťovať konkrétne následky u konkrétneho žalobcu), ale tie sa nedajú použiť v špecifických
okolnostiach tu súdenej veci. Samotným zhrnutím výsledkov rozboru postupných jednotlivých krokov
súdu v komplexnej veci, ktorá je sama o sebe viacvrstvová, sčítaním ich výsledkov nemožno prijať
automatický, mechanický záver. Pri rozbore a rozhodovaní v súdnom spore nemožno automaticky
aplikovaťmatematicképostupy,kdesčítavanieznamienokplusdávaakovýsledokvždyplus.Akouviedol

aj Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 13Co/7/2021 (čo bolo prvé rozhodnutie odvolacieho súdu v
skutkovo a právne obdobnej veci, kde iní žalobcovia vyvodzovali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z
SK-6C/10/2020
-33-

toho istého bezpečnostného incidentu, na ktoré sa tu strany opakovane odvolávali), nepodarilo sa mu
(rovnako ako žalovanej) nájsť obdobný prípad riešený súdmi Slovenskej republiky, a to ani na nižších
stupňoch. Rovnako vyslovil, že pre rozhodnutie nie je preto nutný výsluch každého zo žalobcov (tu
výsluch žalobkyne stranami ani nebol navrhnutý), čo by inak v klasickom spore na ochranu osobnosti
bolo nemysliteľné. Preto aj v tomto kontexte treba hodnotiť poukazy žalovanej na judikatúru, ktorá

síce mohla riešiť prípady náhrady nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti (a námietku premlčania a
ďalšie námietky), ale nikdy to nebolo v tak absolútne špecifických a jedinečných okolnostiach, aké sú
v tejto veci“ (bod 42 odôvodnenia odvolacieho súdu). „Podporne možno uviesť, že v danom prípade
sa jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 a §
13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobkyňa domáha primeraného finančného zadosťučinenia,

pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to
vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24. 10. 2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy
obdobne aj v tomto prípade, keď súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle smernice
o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto

konštatovaním možno uviesť, že tunajší súd je miestne príslušným súdom aj v zmysle ustanovenia
§ 19 písm. b/ CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovanej je na konanie miestne príslušný aj súd,
v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Niet sporu, že udalosť,
ktorá zakladá nárok na náhradu škody a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode
tunajšieho súdu. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobkyne nebola v

konaní sporná. Preto aj z uvedených dôvodov má tunajší súd za to, že je daná jeho miestna príslušnosť
aj ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 písm. b/ CSP. Uvedený záver (o miestnej príslušnosti
tunajšieho súdu podľa § 19 písm. b/ CSP už pre žalovanú nemôže byť v žiadnom prípade nový, či
prekvapivý, keďže bol opakovane vyslovený vo viacerých rozhodnutiach rôznych senátov odvolacieho
súdu v obdobných sporoch proti žalovanej o ochranu osobnosti z toho istého bezpečnostného incidentu

(napr. 13Co/7/2021, 8Co/41/2022, 20Co/28/2022 a iné). O miestnej príslušnosti tunajšieho súdu preto
nemožno pochybovať, pričom táto podľa názoru súdu, ktorý sa tu stotožňuje so žalobkyňou, daná je
nielen z dôvodu podľa § 19 písm. b/ CSP ako opakovane právoplatne uzavrel odvolací súd, ale aj z
dôvodov podľa § 19 písm. d/ CSP“ (bod 44 odôvodnenia odvolacieho súdu).
51. Súd na základe uvedeného sa teda nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo

žalobcu nijako nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvy o pripojení) uzatvorenou medzi žalobcom
a žalovanou a skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, je v tomto prípade podružná,
pretože právny základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu,
resp. má iný právny základ ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení).

52. Súd konštatuje, že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre
porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom
medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlov súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe
Zmluvy o pripojení a v jej rámci.

53. „Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo)
spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej
SK-6C/10/2020
-34-

trvá, ďalej otázke výkladu obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj
nárokov z jej porušenia a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj
nárokyzbezdôvodnéhoobohatenia,nároky zmimozmluvnejzodpovednosti,nárokyznekalej
súťaže a nekalých obchodných praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a
iné. Aspekt sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou
je zachovaný aj v prípade, ak sa spor týka iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou

zmluvou“. (Števček, M., Ficová, s., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 1020)

54. Vychádzajúc z uvedeného preto súd považoval predmetný spor za spor spotrebiteľský. Vzhľadom
ku skutočnosti, že žalobca má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného súdu Svidník, žalovanou

uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval súd za nedôvodnú, na námietku neprihliadal
a spor prejednal a rozhodol.

55. Následne sa súd vysporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovanou.

56. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak
sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

57. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

58. K námietke premlčania, ktorú žalovaná vzniesla v konaní, je potrebné uviesť, že by bolo v hrubom
rozpore s princípom racionality v práve, ak by sa v danom prípade považoval za začiatok plynutia
premlčacej doby deň 25.1.2017, teda deň, kedy malo dôjsť (podľa vyjadrenia pracovníka obchodného

zástupcu žalovanej) k umiestneniu archívnej krabice s osobnými údajmi žalobcu a ďalších dotknutých
osôb do nechránených priestorov skladu na papierový odpad alebo akýkoľvek iný deň pred dňom
9.2.2017, kedy nálezca K. D. E. archívnu krabicu s osobnými údajmi v sklade na papierový odpad
našiel, vzal ju a odovzdal do zabezpečených priestorov advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku.
O rovnakej námietke premlčania v skutkovo a právne identických veciach už opakovane rozhodol aj

odvolací súd, napríklad v rozsudku z 30.3.2023 č. k. 6Co/3/2023-273 (OS SK 5C/5/2020) a v rozsudku
z 3.4.2023 č. k. 3Co/7/2023-250 (OS SK 5C/6/2020), v ktorých odvolací súd považoval námietku
premlčania za nedôvodnú. V bode 21. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Prešove z 3.4.2023 č. k.
3Co/7/2023-250 odvolací súd konštatuje: „Žalovaná v odvolaní namieta, že nárok uplatnený žalobkyňou
je premlčaný, čo odôvodňuje uplynutím trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho

zákonníka. V konaní bolo preukázané, že nálezca písomnosti, na ktorej sa nachádzali neoprávnene
sprístupnené osobné údaje žalobkyne, našiel písomnosť v archívnej krabici, v neuzamknutom sklade
na papierový odpad dňa 9.2.2017. Táto skutočnosť vyplýva nielen zo záznamu zo dňa 10.2.2017, ktorý
bol vyhotovený v Advokátskej kancelárii JUDr. Ambróza Motyku, ale tiež z výpovede nálezcu (K. D. E.),
ktorý na OO PZ v Stropkove uviedol, že začiatkom mesiaca februára, keď

SK-6C/10/2020
-35-

prechádzal okolo budovy ubytovne, na ulici Hlavnej, kde v sklade papiera, nachádzajúcom sa v zadnej
časti budovy uvidel papierové krabice, pričom tam vošiel, aby si jednu krabicu zobral za účelom

umiestnenia nákupu a zistil, že v archívnej krabici sa nachádzajú originálne dokumenty s vlastnoručným
podpisom účastníkov zmluvy, s pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu a so všetkými osobnými
údajmi. Z uvedeného je preto zrejmé, že dňa 9.2.2017 boli dokumenty s osobnými údajmi nájdené
nálezcom a nasledujúcim dňom, t. j. 10.2.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula10.2.2020. Keďže žaloba bola podaná na súde dňa 31.1.2020, stalo sa tak v rámci plynutia trojročnej
všeobecnej premlčacej doby, a preto žalobkyňou uplatnený nárok nie je premlčaný“.
59. Za výstižnú a komplexne spracovanú považuje súd argumentáciu k žalovanou vznesenej námietke

premlčania v odôvodnení už citovaného rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 9.3.2023 sp. zn.
4C/9/2020, kde sa v bodoch 46 - 56 konštatuje: „46. Ani námietku premlčania vznesenú žalovanou,
v prípade dôvodnosti ktorej by súd žalobu bez ďalšieho musel celú zamietnuť, súd nepovažoval za
dôvodnú. Medzi stranami nebolo sporné, že aplikovať je tu potrebné všeobecnú trojročnú premlčaciu
dobu. Spor medzi nimi bol pokiaľ ide o začiatok jej plynutia v tomto prípade. Súd rovnako ako

žalobkyňa za rozhodujúci dátum v súvislosti s námietkou premlčania, plynutím premlčacej doby a actio
nata považuje deň 9.2.2017 a keďže žaloba bola súdu doručená dňa 31.1.2020, stalo sa tak pred
uplynutímvšeobecnejtrojročnejpremlčacejdoby.47.Zmyslominštitútupremlčaniavovzťahukveriteľovi
je stimulácia jeho aktívneho prístupu k uplatňovaniu svojich subjektívnych práv, pretože zo zásady
vigilantibus iura scripta sunt (voľne preložené ako bdelým patrí právo, teda objektívne právo chráni
toho, kto náležite dbá na svoje subjektívne právo) vyplýva, že o existencii kvalifikovaného časového

odstupu vo forme premlčacej doby je informovaný. 50. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo 278/2007 právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných
prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. 51.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 4318/2007 začiatok plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby podľa ustanovenia § 101 OZ je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému

zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba
teda začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv.“ 52. Premlčacia doba tu je teda trojročná, pričom deň, od ktorého plynula, teda deň, kedy sa právo
mohlo vykonať prvý raz (actio nata, moment zrodu žalobného práva, deň kedy veriteľ mohol prvýkrát
úspešne uplatniť žalobu na ochranu svojho subjektívneho práva na súde) je tu podľa názoru súdu deň

10.2.2017 ako deň nasledujúci po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
(9.2.2017). Súd nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že začiatok plynutia premlčacej doby je potrebné vidieť
už v momente, kedy boli predmetné dokumenty vedúcim predajne umiestnené do predmetného skladu,
čo malo byť v januári 2017. K zásahu do osobnostných tu totiž preukázateľne došlo 9.2.2017, kedy boli
uvedené dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu a ďalších stoviek osôb nájdené neoprávnenou

osobou, D. E., a teda boli sprístupnené neoprávnenej osobe. Aj Úrad na ochranu osobných údajov
vo svojich rozhodnutiach jednoznačne za okamih neoprávneného sprístupnenia osobných údajov
dotknutých osôb v počte cca 400 ustálil a určil až deň, kedy bola uvedená archívna krabica odnesená K.
D. E. (čo tu bol deň 9.2.2017). Takto je to jednoznačne uvedené v rozhodnutí tohto Úradu zo dňa 22. 12.
2017 (č. 01515/2017-Os-9), viď výrokovú časť, kde je uvedené cit.:...“z ktorého bola uvedená archívna

krabica začiatkom mesiaca február odnesená
SK-6C/10/2020
-36-

K. D. E., čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb v pošte cca

400...“ a rovnako strana 6 odôvodnenia. Rovnako je to uvedené v rozhodnutí predsedníčky tohto úradu
zo dňa 9.3.2018 číslo XXXXX/XXXX-XX-7 o rozklade podanom spoločnosťou ELSIG s.r.o. (viď strana
9 odôvodnenia prvý odsek), kde je uvedené, cit. „Predsedníčka úradu dopĺňa závery prvostupňového
orgánu a poukazuje aj na čas trvania protiprávneho konania, a to približne od roku 2014, kedy
došlo k preberaniu značkovej predajne spoločnosti Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej

dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica
neodborne uložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi
a postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného
incidentu.“ Následne v rozhodnutí predsedníčky úradu zo dňa 22.11.2018 o rozklade podanom K. D. E.
je výslovne a priamo uvedené (viď strana 12), že cit. „Predsedníčka úradu ďalej považuje za potrebné

poukázať i na to, že obchodné zastúpenie sprostredkovateľa počnúc dňom 30.11.2012 (rešpektujúc
prechodprávapovinnostínaprávnehonástupcusprostredkovateľanazákladeDohodyoprevodepráva
záväzkov)do9.2.2017nevykazovaloznakyporušenia,porušenienastalopreukázateľnedňom9.2.2017,
kedy navrhovateľ našiel v neuzamknutom sklade medzi papierovým odpadom archívnu krabicu... 53.
Námietka premlčania žalovanej preto neobstojí. Ak by platil názor žalovanej, že treba vychádzať z

času protiprávneho konania v januári 2017, a nie zo dňa 9.2.2017, tak potom tento názor by mohol
v okolnostiach tu súdenej veci viesť až k absurdnému záveru, lebo predsedníčka úradu, ako bolo
uvedené vyššie, poukázala na čas trvania protiprávneho konania, už približne od roku 2014, a teda
by potom podľa názoru žalovanej mohla premlčacia doba uplynúť ešte aj pred dňom 9.2.2017, čo jeneudržateľný výklad a záver. Žalobkyňa do dňa 9.2.2017 predsa legitímne očakávala a predpokladala,
že s jej osobnými údajmi bolo naložené správne, zákonne, s odbornou starostlivosťou. O tom, že
tomu tak nebolo, sa mohla dozvedieť najskôr dňa 9.2.2017, a až vtedy najskôr mohla vôbec zistiť

jednotlivé skutkové okolnosti potrebné na to, aby mohla svoje právo aj reálne uplatniť (kto za porušenie
a zásah do práva na ochranu osobnosti zodpovedá, aký je rozsah incidentu, či protiprávny stav trvá,
aby vedela zvoliť náležitý prostriedok ochrany a nápravy). Z listu právneho zástupcu žalovanej zo dňa
16.3.2017,ktorýmreagovalnavýzvuJUDr.AmbrózaMotykuzodňa28.2.2017vyplýva,žežalovanásao
bezpečnostnom incidente dozvedela prvýkrát až dňa 2.3.2017, cit. z listu „spoločnosť Orange Slovensko

sa dozvedela dňom doručenia Vašej výzvy, to jest dňom 2.3.2017 o skutočnosti, že jeden z Vašich
klientov našiel v neuzamknutom priestore...“. Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum
(Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava: C. H. Beck, 2015. s. 131 a 133).
Preto v situácii, kedy žalobkyňa až dňa 9.2.2017 mohla objektívne zistiť, že nejaké právo (ktoré treba
včas, bdelo, v premlčacej dobe uplatniť) vôbec má a kedy aj žalovaná až dňa 2.3.2017 zistila, že môže
tu byť nejaké právo žalobkyne, proti ktorému môže sa brániť (aj vznesením námietky premlčania) je

neudržateľný záver, že by premlčacia doba mala plynúť skôr ako pred 9.2.2017. 54. Súd tu poukazuje
na to, že podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007 v konaní na základe žaloby na
ochranu osobnosti musí súd vždy medzi prvými riešiť okolnosť, kto je v konkrétnom prípade subjektom
ochrany, a kto je subjektom zásahu. Bez vyriešenia uvedenej otázky, t. j. do koho práv sa zasiahlo a
kto sa zásahu dopustil, nie je ešte opodstatnené riešenie meritórnych otázok - nedovolenosti zásahu,

jeho intenzity a dôsledkov, existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou
ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky
SK-6C/10/2020
-37-

priznávaného zadosťučinenia a pod. Nič z toho pritom nebolo známe pred 9.2.2017, preto ani premlčacia
doba nemohla začať plynúť žalobkyni pred týmto dňom. 55. Prijatie názoru žalovanej vo vzťahu k
začiatku plynutia premlčacej doby by vo svojich dôsledkoch znamenalo, že táto by mala prospech z
vlastného protiprávneho konania, nakoľko čím dlhšie by trval protiprávny stav, za ktorý zodpovedá, tým

kratšia (alebo aj reálne žiadna, ak by dokumenty v sklade boli objavené nepovolanou osobou až po viac
ako troch rokoch) premlčacia doba by bola pre dotknuté osoby k dispozícii na uplatnenie ich práv. V tejto
súvislosti nedá sa nepoukázať na starú právnu zásadu nemo turpitudinem suam allegare potest (nikto
nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho jednania). 56. Súd sa stotožňuje s tvrdením žalobkyne
o tzv. trvácom delikte. Aj podľa žalobkyňou citovaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR

sp. zn. 5A 164/2002 také konanie tvorí jeden skutok a jeden správny delikt až do okamihu ukončenia
deliktného konania, t. j. až do okamihu odstránenia protiprávneho stavu. Aj lehota pre uloženie pokuty,
prípadne pre zahájenie konania o uložení pokuty, začne bežať až od okamihu ukončenia trvajúceho
správneho deliktu. Obdobne to platí podľa názoru súdu aj pre premlčaciu dobu. Námietka premlčania
vznesená žalovanou preto nebola dôvodná, lebo žaloba bola súdu doručená dňa 31.1.2020, teda pred

uplynutím trojročnej premlčacej doby.“ Z uvedeného je zrejmé, že námietka premlčania vznesená v
konaní žalovanou je nedôvodná. Len voči nároku uplatnenému po dni 10.2.2020 by bolo možné s
úspechom v konaní namietať jeho premlčanie. A to nie je prípad nároku uplatneného žalobcom v tomto
konaní, pretože z potvrdenia o odoslaní podania je zrejmé, že žaloba bola podaná na súd dňa 3.2.2020,
teda pred uplynutím premlčacej doby, preto súd na námietku premlčania neprihliadol.

60. Po vyhodnotení námietky premlčania sa súd zaoberal vecou samou.
61.PodľaČl.10ods.2Listinyzákladnýchprávaslobôd,každýmáprávonaochranupredneoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

62.PodľaČl.10ods.3Listinyzákladnýchprávaslobôd,každýmáprávonaochranupredneoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

63. Podľa Čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na
rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

64. Podľa Čl. 16 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, každý má právo na ochranu osobných
údajov, ktoré sa ho týkajú.65. Podľa Čl. 16 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Európsky parlament a Rada v súlade
s riadnym legislatívnym postupom ustanovia pravidlá, ktoré sa vzťahujú na ochranu fyzických osôb,
pokiaľ ide o spracúvanie osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, ako aj

členskými štátmi pri výkone činností, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti práva Únie, a pravidlá, ktoré sa
vzťahujú na voľný pohyb takýchto údajov. Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislých
orgánov.

66. Podľa Čl. 8 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, každý má právo na ochranu osobných

údajov, ktoré sa ho týkajú.

SK-6C/10/2020
-38-

67. Podľa Čl. 8 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, tieto údaje musia byť riadne spracované

na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom
zákonom.Každýmáprávonaprístupkzhromaždenýmúdajom,ktorésahotýkajú,aprávonaichopravu.

68. Podľa Čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

69. Podľa Čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

70. Podľa Čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ

a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

71.PodľaČl.10ods.3Listinyzákladnýchprávaslobôd,každýmáprávonaochranupredneoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

72. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

73. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa

upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

74. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

75. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

76. V čase vzniku bezpečnostného incidentu bol účinný zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných
údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZOOÚ“), ktorý súd na tento prípad aplikoval.

77. Podľa § 1 ZOOÚ, tento zákon upravuje

a) ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života
pri spracúvaní ich osobných údajov,
b) práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb,
c) postavenie, pôsobnosť a organizáciu Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky (ďalej len „úrad“).

SK-6C/10/2020
-39-

78. Podľa § 3 ods. 3 ZOOÚ, týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti.79. Podľa § 4 ods. 1 ZOOÚ, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej
osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe

všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov,
ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu.

80. Podľa § 4 ods. 2 ZOOÚ, na účely tohto zákona sa rozumie

a) dotknutou osobou každá fyzická osoba, ktorej sa osobné údaje týkajú,
b)prevádzkovateľomkaždý,ktosámalebospoločnesinýmivymedzíúčelspracúvaniaosobnýchúdajov,
určí podmienky ich spracúvania a spracúva osobné údaje vo vlastnom mene; ak účel, prípadne aj
podmienky spracúvania osobných údajov ustanovuje zákon, priamo vykonateľný právne záväzný akt
Európskej únie alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, prevádzkovateľom
je ten, kto je na plnenie účelu spracúvania za prevádzkovateľa ustanovený alebo kto spĺňa zákonom,

priamo vykonateľným právne záväzným aktom Európskej únie alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou
je Slovenská republika viazaná, ustanovené podmienky,
d) sprostredkovateľom každý, kto spracúva osobné údaje v mene prevádzkovateľa, v rozsahu a za
podmienok dojednaných s prevádzkovateľom v písomnej zmluve podľa § 8 a v súlade s týmto zákonom.

81. Podľa § 4 ods. 3 ZOOÚ, na účely tohto zákona sa ďalej rozumie

a) spracúvaním osobných údajov vykonávanie operácií alebo súboru operácií s osobnými údajmi,
najmä ich získavanie, zhromažďovanie, šírenie, zaznamenávanie, usporadúvanie, prepracúvanie
alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie, preskupovanie, kombinovanie, premiestňovanie, využívanie,

uchovávanie, blokovanie, likvidácia, ich cezhraničný prenos, poskytovanie, sprístupňovanie alebo
zverejňovanie; niektorými operáciami s osobnými údajmi sa podľa prvej vety rozumie
2. sprístupňovaním osobných údajov oznámenie osobných údajov alebo umožnenie prístupu k nim
príjemcovi, ktorý ich ďalej nespracúva,
5. likvidáciou osobných údajov zrušenie osobných údajov rozložením, vymazaním alebo fyzickým

zničením hmotných nosičov tak, aby sa z nich osobné údaje nedali reprodukovať.

82. Podľa § 5 ods. 1 ZOOÚ, osobné údaje možno spracúvať len spôsobom ustanoveným týmto zákonom
a v jeho medziach tak, aby nedošlo k porušeniu základných práv a slobôd dotknutých osôb, najmä k
porušeniu ich práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti alebo k iným neoprávneným zásahom do ich

práva na ochranu súkromia.

83.Podľa§5ods.1ZOOÚ,osobnéúdajemôžespracúvaťibaprevádzkovateľ asprostredkovateľ.

SK-6C/10/2020
-40-

84. Podľa § 6 ods. 2 písm. h) ZOOÚ, prevádzkovateľ je povinný zlikvidovať tie osobné údaje, ktorých

účel spracúvania sa skončil, po skončení účelu spracúvania možno osobné údaje ďalej spracúvať len
za podmienok ustanovených v odseku 5.

85. Podľa § 8 ods. 1 ZOOÚ, prevádzkovateľ je oprávnený na základe písomnej zmluvy poveriť
spracúvaním osobných údajov sprostredkovateľa. Na účely poverenia sprostredkovateľa spracúvaním

osobných údajov podľa prvej vety sa súhlas dotknutej osoby nevyžaduje.

86. Podľa § 8 ods. 2 ZOOÚ, prevádzkovateľ je pri výbere sprostredkovateľa povinný dbať na jeho
odbornú, technickú, organizačnú a personálnu spôsobilosť a jeho schopnosť zaručiť bezpečnosť
spracúvaných osobných údajov opatreniami podľa § 19 ods. 1. Prevádzkovateľ nesmie zveriť

spracúvanie osobných údajov sprostredkovateľovi, ak by tým mohli byť ohrozené práva a právom
chránené záujmy dotknutých osôb.87. Podľa § 8 ods. 9 ZOOÚ, povinnosti prevádzkovateľa stanovené v jeho § 8 ods. 6, § 15 až 18
a § 28 až 32 môže vykonať sprostredkovateľ, ak sa tak výslovne dohodne v zmluve uzatvorenej s
prevádzkovateľom.

88. Podľa § 8 ods. 10 ZOOÚ, sprostredkovateľ zodpovedá za plnenie povinností podľa odseku 9 v
rozsahu zmluvy uzatvorenej s prevádzkovateľom.

89. Podľa § 17 ods. 1 ZOOÚ, prevádzkovateľ je po splnení účelu spracúvania povinný bez zbytočného

odkladu zabezpečiť likvidáciu osobných údajov.

90. Podľa § 19 ods. 1 ZOOÚ, za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá prevádzkovateľ.
Prevádzkovateľ je povinný chrániť spracúvané osobné údaje pred ich poškodením, zničením, stratou,
zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred
akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. Na tento účel prijme primerané technické,

organizačné a personálne opatrenia (ďalej len „bezpečnostné opatrenia") zodpovedajúce spôsobu
spracúvania osobných údajov, pričom berie do úvahy najmä použiteľné technické prostriedky, dôvernosť
a dôležitosť spracúvaných osobných údajov, ako aj rozsah možných rizík, ktoré sú spôsobilé narušiť
bezpečnosť alebo funkčnosť informačného systému.

91. Podľa § 60 CSP stranami sú žalobca a žalovaný.

92. Po tom, čo sa súd vysporiadal s otázkou miestnej príslušnosti, sa zaoberal aj otázkou vecnej
legitimácie strán. Platí, že okruh strán sporu určuje žalobca. Jedným zo základných predpokladov
úspešnosti žaloby je aj to, aby stranami boli všetky vecne legitimované osoby. Všeobecne sa pod

vecnou legitimáciou rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho
súdneho konania je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne
legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne
vecne legitimovaný). Procesnú zodpovednosť za označenie strán v žalobe vždy nesie žalobca v tom
zmysle, že nedostatočné označenie vecne legitimovaných strán znamená zamietnutie žaloby. Súd mal

za preukázané, že žalobca bol dňa 26.1.2012, kedy bol v mene žalovanej vyhotovený
SK-6C/10/2020
-41-

dokument s jeho osobnými údajmi, klientom žalovanej na základe zmluvy o pripojení. Súd zároveň

žalobcu považoval za dotknutú osobu v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z o ochrane
osobných údajov, u ktorej došlo pri spracúvaní jeho osobných údajov prostredníctvom spoločnosti
ELSIG s.r.o. k porušeniu ustanovení zákona o ochrane osobných údajov a tým k zásahu do jeho
súkromného života. Žalobca sa teda touto žalobou domáhal svojho práva na ochranu osobnosti v
zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, čím bola založená aktívna vecná legitimácia žalobcu

a táto nebola ani žalovanou stranou v konaní namietaná. Svoju pasívnu legitimáciu namietala žalovaná
vo vyjadrení k žalobe a v priebehu konania. Žalobca za pasívne legitimovanú stranu označil
spoločnosť Orange Slovensko a. s., pretože dokumenty Žiadosti o vydanie novej SIM karty a potvrdenie
o jej prevzatí, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobcu a ktoré boli spracúvané v rozpore
so zákonom o ochrane osobných údajov, boli vyhotovené v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení

medzi žalobcom a žalovanou. Súd konštatuje, že občianskoprávna zodpovednosť žalovanej za zásah do
súkromiažalobcumáobjektívnycharakter,ktorývyplývazustanovenia§11Občianskehozákonníkaako
generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve. „Zamestnanec, prípadne iná použitá osoba
nezodpovedá osobne priamo postihnutej fyzickej osobe; za nemajetkovú ujmu zodpovedá právnická
alebo fyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju

činnosť použila („použité“ osoby zodpovedajú len v tzv. vnútornom vzťahu)“ (Rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 3. októbra 2011, sp. zn. 30Cdo 1509/2011), „Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných
práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou alebo inou fyzickou osobou k realizácii
činnosti tejto právnickej či inej osoby, pričíta sa neoprávnený zásah samotnej fyzickej či inej právnickej
osobe“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2712/2005). „Pokiaľ bol neoprávnený zásah

do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto
bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah
za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca
existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti“ (Rozsudok Najvyššiehosúdu SR sp. zn. 3Cdo 228/2012). Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti teda nebolo podstatné,
že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že
kto písomné dokumenty s osobnými údajmi vytvoril, spracúval, až napokon ich protiprávne likvidoval

a sprístupnil, a to obchodný zástupca ELSIG s.r.o., ale je právne významné, že porušenie ochrany
osobných údajov ako Úradom na ochranu osobných údajov preukázaný bezpečnostný incident bolo
spôsobené pri plnení Zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú práve so žalovanou. Objektívna
zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok (bez potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka
v konkrétnom právnom vzťahu. Na základe uvedeného mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu

žalovanej a teda rozhodol, že žalovaná zodpovedá žalobcovi v súkromnom občianskoprávnom vzťahu
za zásah do jeho práva na ochranu osobných údajov zakotveného v čl. 19 Ústavy SR a poskytol
žalobcovi súdnu ochranu.

93. Žalovaná od začiatku sporu popierala aj nárok žalobcu čo do základu aj výšky. List s ospravedlnením
žalovanej sa týkal iných osôb dotknutých rovnakým bezpečnostným incidentom, avšak význam

tohto „ospravedlnenia“ žalovaná neskôr vzhľadom na svoj postoj v súdnych konaniach o náhradu
nemajetkovej ujmy značne modifikovala. V tomto spore však ide o objektívny náhľad na zásah
do súkromia žalobcu a z tohto aspektu je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do
osobnosti žalobcu rozhodne opodstatnený. Právo na súkromie v zmysle garancie práva na informačné
sebaurčenie je objektívnou kategóriou najvyššieho

SK-6C/10/2020
-42-

spoločenského významu chránenou ústavným poriadkom nášho štátu. Vzhľadom ku skutočnosti, že
Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky

(Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) je potrebné konštatovať, že aj v predmetnej právnej veci došlo u žalobcu
sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo
občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to neobmedzenému
počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia žalobcu. Individuálne pocity

žalobcu nie sú v tomto prípade rozhodujúcim kritériom pre posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy, ale
dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek fyzickej osobe, ktorej by sa popisovaným spôsobom
zasiahlo do jej práv. „Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu,
ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho
trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne

pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej
situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba“ (uznesenie NS
SR z 29. 06. 2011 sp.zn. 4Cdo/232/2010). Z uvedeného vyplýva celkom jednoznačne, že zásah do
súkromia žalobcu porušením jeho práva na informačné sebaurčenie podľa Článku 10 ods. 3 Listiny je
z objektívneho hľadiska porušením hodnoty vysokého spoločenského záujmu, ktorú je u žalobcu, ale

aj ďalších dotknutých osôb namieste odčiniť primeranou relutárnou náhradou. Odvolací súd v senáte
17Co v nižšie citovaných rozsudkoch opakovane konštatoval, že: „Pri posúdení primeranosti nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatuje, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným
osobám, je tak závažným zásahom do jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie

podľa§11a§13Občianskehozákonníkaavzhľadomnazávažnosťokolnostiacharaktertohtoincidentu
jedôvodné,abyboložalobcovipriznanéajprávonanemajetkovúujmu.Vdnešnejdobejetémasúkromia
jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych
vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu
bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej spôsobom poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov.

Právo na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za subkategóriu práva na
súkromie, a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva s poukazom na čl. 8 Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do
stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je

len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ
tieto zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval bezpečnostného riziku tieto
osobné údaje. V prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo
na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna“ (rozsudok KS v Prešovez 10.11.2022 č. k. 17Co/34/2022-270, rozsudok KS v Prešove z 10.11.2022 č. k. 17Co/52/2022-244,
rozsudok KS v Prešove z 24.11.2022 č. k. 17Co/41/2022-241, rozsudok KS v Prešove z 24.11.2022 č.
k. 17Co/53/2022-246).

94. Pri konštatovaní existencie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je rozhodovanie o výške a
primeranosti tohto nároku vecou voľnej úvahy súdu. Je potrebné poukázať na to, že
SK-6C/10/2020
-43-

v skutkovo a právne identických právnych veciach osôb dotknutých tým istým bezpečnostným
incidentom už rôzne senáty odvolacieho súdu judikovali primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy tak, že
väčšina odvolacích senátov ustálila ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 110 eur. Tri senáty
odvolacieho súdu ustálili ako primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy 500 eur. Teda s prihliadnutím
na predchádzajúcu rozhodovaciu prax senátu 17Co v skutkovo a právne identických právnych veciach

v otázke primeranosti náhrady súd priznal žalobcovi požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
110 eur. Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku II. rozsudku.

95. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

96. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

97. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

98. O trovách konania súd rozhodol podľa citovaného ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Čiastočné
späťvzatie žaloby v tomto type sporu (o ochranu osobnosti) nemá žiaden vplyv na trovy konania, pretože
ide o spor s výrazným prvkom sudcovskej tvorby práva, kde súdny verdikt závisí od úvahy súdu.

Podstatná je v tomto prípade danosť základu nároku žalobcu, pričom výška priznanej relutárnej náhrady
vo vzťahu k trovám nezohráva žiadnu úlohu. Tomu napokon zodpovedá aj ustanovenie § 10 ods. 8
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (viď uznesenie Ústavného
súdu SR zo dňa 24. 05. 2022 č. k. II. ÚS 233/2022-18). V takomto prípade má úspešná strana sporu

nárok na plnú náhradu trov konania, a preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku III. rozsudku.
O ich výške súd rozhodne v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.
99. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

100. K návrhu žalovanej, aby súd aplikoval pri rozhodovaní o trovách konania § 257 CSP a náhradu
trov konania žalobcovi nepriznal, alebo ich aspoň primerane znížil, súd uvádza, že nezistil dôvod
na výnimočnú aplikáciu § 257, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným

okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Ak žalovaná v tejto súvislosti
poukazuje na to, že do súdneho sporu so žalobcom bola reálne donútená, nakoľko žalobcom
požadovaná suma 5 000 eur je tak neadekvátna, neprimeraná, neproporcionálna, v rozpore s dobrými
mravmi a zásadou slušnosti, že nedávala ani teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť, súd
pripomína, že uvedená argumentácia mohla by teoreticky obstáť jedine vtedy, ak by žalovaná v spore

spochybňovala len výšku nároku, nie jeho základ. Tu ale žalovaná po celý čas, a to dokonca aj po
rozhodnutiach odvolacieho súdu, kedy vo vzťahu k mnohým žalobcom už bol základ nároku potvrdený,
stále spochybňovala základ nároku, preto jej argumentácia neobstojí. Ak
SK-6C/10/2020
-44-

žalovaná tvrdí, že výška uplatňovanej sumy nedávala možnosť ani len teoreticky sa súdnemu sporu
vyhnúť, tak tu súd pripomína, že ani po týchto rozhodnutiach odvolacieho súdu, a ani po čiastočnom
späťvzatí žaloby žalobcom žalovaná nezmenila svoj postoj, namietala nielen výšku, ale aj základnároku, neponúkla mimosúdnu dohodu, či dobrovoľné plnenie ani do sumy 110 eur už právoplatne
odvolacím súdom judikovanej ako výška relutárnej náhrady, nárok žalobcu v žiadnej (ani tejto) výške
neuspokojila, čo samo osebe prispelo jednak k navýšeniu trov sporu ako aj k tomu, že v žiadnom

prípade nemožno uvažovať o dôvodoch osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania. Ďalšia
výstižná a aktuálna argumentácia je uvedená v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.2.2024
č. k. 20Co/9/2024-181, ktorý v skutkovo a právne identickej veci iného žalobcu (iná osoba dotknutá
tým istým bezpečnostným incidentom) rozhodoval o trovách identického konania. Odvolací súd sa v
citovanom rozhodnutí podrobne zaoberá trovami identického konania za identickej procesnej situácie

a analyzuje aj aplikáciu § 257 CSP. Súd má za to, že pre uvedené skutkové okolnosti porušenie
práva na ochranu osobných údajov a najmä 160 násobné porušenie ochrany GDPR citlivých údajov
obyvateľov okresu Svidník by zvýhodniť porušovateľove práva a jeho majetok bolo nielen nerozumné,
ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov so zreteľom na priznanú výšku
náhradynemajetkovejujmy.Uprednostniťosobuzodpovednúzaporušenieprávapredobeťouporušenia
osobných údajov podľa súdu je neakceptovateľné. Okrem žalovanou uvádzaných dôvodov pre aplikáciu

§ 257 CSP je ešte potrebné dodať, že u žalovanej neexistujú (vzhľadom k výške úkonu právnej
služby) ani žiadne ekonomické a hospodárske dôvody, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť jej
finančnú stabilitu alebo jej pôsobenie na telekomunikačnom trhu. Okolností, ktoré viedli k podaniu žaloby
(neochota žalovanej uznať základ nároku žalobcu a ponúknuť žalobcovi akúkoľvek výšku nemajetkovej
náhrady) a postoj žalovanej v konaní (kedy ani po opakovanom mnohonásobnom judikovaní základu

nároku dotknutých osôb nie je prístupná na akúkoľvek dohodu) použitie ustanovenia § 257 CSP priamo
vylučuje. Z týchto dôvodov nie je podľa názoru súdu dôvodné a správne použitie ustanovenia § 257 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

SK-6C/10/2020
-45-

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.